Text rozhodnutia
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
zo 16. júla 2026 (*1)
„Odvolanie – Mimozmluvná zodpovednosť – Vyšetrovania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) – Dôvernosť – Neoprávnené zverejnenie správy o vyšetrovaní v tlači – Pripísateľnosť úniku informácií – Článok 10 ods. 3 nariadenia (EÚ, Euratom) č. 883/2013 – Majetková a nemajetková ujma – Dôkazné bremeno – Premlčanie žaloby o náhradu škody – Článok 46 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie – Dôvernosť právnych stanovísk“
Vo veci C-559/23 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 7. septembra 2023,
International Management Group (IMG), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: J.-Y. de Cara a L. Levi, avocats,
odvolateľka,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz, J.-F. Brakeland a S. Delaude, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer, E. Regan, D. Gratsias (spravodajca) a B. Smulders,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: F. Cathagne, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. decembra 2025,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 12. marca 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním sa organizácia International Management Group (IMG) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 28. júna 2023, IMG/Komisia (T-752/20, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:366), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu protiprávnosti konania Európskej komisie a Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) v nadväznosti na správu, ktorú vypracoval OLAF a ktorá sa jej týka.
Právny rámec
2 Články 3 a 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1), sa týkajú externých vyšetrovaní, ktoré spočívajú v kontrolách a inšpekciách vykonávaných úradom OLAF na mieste v členských štátoch a v súlade s platnými dohodami o spolupráci a vzájomnej pomoci a akýmikoľvek inými platnými právnymi nástrojmi v tretích krajinách a v medzinárodných organizáciách, ako aj interných vyšetrovaní v rámci inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Európskej únie.
3 Článok 9 ods. 4 tohto nariadenia stanovuje, že po ukončení vyšetrovania a pred vypracovaním záverov, v ktorých sa uvádza meno dotknutej osoby, sa tejto osobe poskytne príležitosť, aby sa vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.
4 Článok 10 ods. 1 až 3 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Informácie postúpené alebo získané v priebehu externých vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú chránené príslušnými ustanoveniami.
2. Informácie postúpené alebo získané v priebehu interných vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú predmetom služobného tajomstva a sú chránené predpismi platnými pre inštitúcie Únie.
3. Dotknuté inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry zabezpečia, aby sa dodržiavala dôvernosť vyšetrovaní vedených [úradom OLAF], ako aj legitímne práva dotknutých osôb, a aby sa v prípade začatia súdneho konania dodržali všetky vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na takéto konania.“
5 Článok 11 ods. 1 a 3 až 6 toho istého nariadenia stanovuje:
„1. Po uzavretí vyšetrovania [OLAF] pod dohľadom generálneho riaditeľa vypracuje správu. Táto správa obsahuje informácie o právnom základe vyšetrovania, uskutočnených procesných krokoch, zistených skutočnostiach a ich predbežnej právnej kvalifikácii, odhadovanom finančnom vplyve týchto skutočností, dodržiavaní procesných záruk v súlade s článkom 9 a o záveroch vyšetrovania.
Pripájajú sa k nej odporúčania generálneho riaditeľa o tom, či je potrebné prijať opatrenia alebo nie. V týchto odporúčaniach sa v relevantných prípadoch uvedie akékoľvek disciplinárne, správne, finančné alebo justičné opatrenie zo strany inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr, ako aj príslušných orgánov dotknutých členských štátov, pričom sa špecifikujú predovšetkým odhadované sumy, ktoré sa majú nahradiť, a vymedzí predbežná právna kvalifikácia zistených skutočností.
…
3. Správy a odporúčania vypracované po skončení externého vyšetrovania a akékoľvek príslušné súvisiace dokumenty sa v súlade s predpismi týkajúcimi sa externých vyšetrovaní zašlú príslušným orgánom dotknutých členských štátov a v prípade potreby príslušným útvarom Komisie.
4. Správy a odporúčania vypracované po internom vyšetrovaní a všetky príslušné súvisiace dokumenty sa zasielajú dotknutým inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram. Uvedené inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry prijímajú také opatrenia, a to najmä disciplinárnej alebo právnej povahy, ku ktorým ich oprávňujú výsledky interného vyšetrovania, a do lehoty stanovenej v odporúčaniach správy a na žiadosť [úradu OLAF] ho o nich informujú.
5. Ak sú v správe vypracovanej na základe interného vyšetrovania uvedené skutočnosti, ktoré by mohli viesť k trestnému stíhaniu, tieto informácie sa zašlú justičným orgánom dotknutého členského štátu.
6. Na žiadosť [úradu OLAF] mu príslušné orgány dotknutého členského štátu včas zašlú informácie o prípadných opatreniach prijatých po tom, ako generálny riaditeľ zaslal svoje odporúčania v súlade s odsekom 3 a [OLAF] zaslal akékoľvek informácie v súlade s odsekom 5.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
6 Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 2 až 18 napadnutého rozsudku a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledovne.
7 Odvolateľka bola založená 25. novembra 1994 s cieľom umožniť štátom, ktoré sa podieľajú na obnove Bosny a Hercegoviny, mať na tento účel určený subjekt. V rámci svojej činnosti uzavrela s Komisiou viacero dohôd, a to najmä na základe spôsobu plnenia rozpočtu Únie nazvaného „nepriame alebo spoločné riadenie“, ktorý je upravený vo finančných predpisoch Únie. Tento spôsob plnenia rozpočtu stanovuje, že ak Komisia plní rozpočet Únie prostredníctvom spoločného riadenia, ktoré sa od roku 2012 kvalifikuje ako nepriame riadenie, určité úlohy plnenia rozpočtu sa delegujú na medzinárodné organizácie.
8 Dňa 31. januára 2012 generálny riaditeľ úradu OLAF začal vyšetrovanie (vyšetrovanie OF/2011/1002) týkajúce sa právneho postavenia odvolateľky ako „medzinárodnej organizácie“ v zmysle finančných predpisov Únie.
9 Dňa 9. decembra 2014 OLAF vypracoval svoju záverečnú správu (ďalej len „správa úradu OLAF“), v ktorej v podstate dospel k záveru, že odvolateľka nie je „medzinárodnou organizáciou“ v zmysle finančných predpisov Únie a že dokonca nemusí mať vlastnú právnu subjektivitu. OLAF teda odporučil Komisii uložiť odvolateľke správne a finančné sankcie a pristúpiť k vymáhaniu súm, ktoré jej boli vyplatené.
10 Správa úradu OLAF bola 12. decembra 2014 oficiálne odovzdaná Komisii a francúzskym a belgickým justičným orgánom.
11 Komisia 16. decembra 2014 prijala vykonávacie rozhodnutie C(2014) 9787 final, ktorým sa mení vykonávacie rozhodnutie C(2013) 7682 final o ročnom akčnom programe na rok 2013 pre Mjanmarsko/Barmu, ktorý sa má financovať zo všeobecného rozpočtu Európskej únie (ďalej len „rozhodnutie zo 16. decembra 2014“). Podľa rozhodnutia zo 16. decembra 2014 mal byť program rozvoja obchodu v Mjanmarsku/Barme, financovaný Úniou, vykonaný nie odvolateľkou, ako sa dovtedy plánovalo, ale iným subjektom. Odvolateľka podala na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom veci T-29/15.
12 Dňa 18. februára 2015 odvolateľka zaslala úradu OLAF list, v ktorom poukázala na možný únik informácií týkajúcich sa obsahu správy, najmä jej záverov, do tlače a na zverejnenie týchto informácií v článku uverejnenom nemeckým časopisom Der Spiegel13. februára 2015.
13 Dňa 13. marca 2015 generálny riaditeľ úradu OLAF zaslal predsedovi Európskeho parlamentu list, v ktorom uviedol, že má informácie o tom, že správa úradu OLAF bola údajne šírená vo výbore Parlamentu pre rozpočtovú kontrolu. V tomto liste generálny riaditeľ úradu OLAF pripomenul, že správa tohto úradu nebola oficiálne zverejnená v Parlamente, a požiadal predsedu tejto inštitúcie, aby prijal opatrenia potrebné na ukončenie šírenia tohto dokumentu.
14 Listom z 20. marca 2015 OLAF odpovedal odvolateľke, že jeho správa bola zaslaná výlučne príslušným vnútroštátnym orgánom a Generálnemu sekretariátu Komisie.
15 Dňa 8. mája 2015 Komisia zaslala odvolateľke list, ktorého cieľom bolo informovať ju o krokoch, ktoré zamýšľala prijať v nadväznosti na správu úradu OLAF. Týmto listom Komisia prijala najmä rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie z 8. mája 2015“), podľa ktorého „až kým nebude existovať absolútna istota, pokiaľ ide o postavenie [odvolateľky] ako medzinárodnej organizácie“, jej útvary s ňou neuzavrú nové dohody o delegovaní v rámci nepriameho riadenia v zmysle finančných predpisov Únie.
16 Odvolateľka podala na Všeobecný súd žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T-381/15, ktorou sa domáhala najmä zrušenia rozhodnutia z 8. mája 2015 a náhrady svojej majetkovej a nemajetkovej ujmy.
17 Dňa 11. decembra 2015 bola správa úradu OLAF zverejnená bez príloh na internetovej stránke denníka New Europe. Odvolateľka bola informovaná o tom, že generálny tajomník Komisie a OLAF začali dve vyšetrovania, aby zistili zdroj tohto úniku informácií.
18 Dňa 30. januára 2017 generálny tajomník Komisie zaslal odvolateľke list, v ktorom ju informoval, že vyšetrovania boli ukončené a že sa v ich rámci nepodarilo zistiť zdroj úniku informácií.
19 Rozsudkami z 2. februára 2017, International Management Group/Komisia (T-29/15, EU:T:2017:56), a z 2. februára 2017, IMG/Komisia (T-381/15, EU:T:2017:57), Všeobecný súd zamietol žaloby odvolateľky uvedené v bodoch 11 a 16 tohto rozsudku.
20 Dňa 5. júna 2018 bola odvolateľke doručená správa úradu OLAF s prílohami.
21 Rozsudkom z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia (C-183/17 P a C-184/17 P, EU:C:2019:78), Súdny dvor zrušil rozsudky uvedené v bode 19 tohto rozsudku, rozhodnutie zo 16. decembra 2014, ako aj rozhodnutie z 8. mája 2015. Vec T-381/15 vrátil Všeobecnému súdu, aby rozhodol o návrhu odvolateľky na náhradu škody, ktorá jej údajne bola spôsobená rozhodnutím z 8. mája 2015. Všeobecný súd, ktorý rozhodoval o vrátenej veci, rozsudkom z 9. septembra 2020, IMG/Komisia (T-381/15 RENV, EU:T:2020:406), zamietol žalobu odvolateľky o náhradu škody. Tento rozsudok bol zrušený rozsudkom z 22. septembra 2022, IMG/Komisia (C-619/20 P a C-620/20 P, EU:C:2022:722).
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
22 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2020 podala odvolateľka žalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu úniku obsahu správy úradu OLAF, ktorá podľa odvolateľky obsahovala viacero protiprávností, do tlače. Odvolateľka sa dovolávala majetkovej ujmy spočívajúcej v znížení objemu činností, ktoré jej zverili jej zvyčajní partneri a darcovia, a nemajetkovej ujmy, ktorá spočívala na jednej strane v pocitoch nespravodlivosti a frustrácie, ktoré údajne pociťovala, a na druhej strane vo veľmi závažnom poškodení jej cti, dobrého mena a povesti.
23 Z bodu 22 napadnutého rozsudku vyplýva, že Komisia spochybnila prípustnosť žaloby v prvostupňovom konaní z dôvodu, že bola premlčaná. Ako však vyplýva z bodu 24 tohto rozsudku, Všeobecný súd sa rozhodol preskúmať dôvodnosť návrhov odvolateľky na náhradu škody bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti založenej na premlčaní žaloby.
24 Všeobecný súd v bodoch 25 a 26 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru, podľa ktorej vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ podlieha splneniu súboru podmienok, a to po prvé protiprávnosti konania vytýkaného inštitúcii Únie, po druhé existencie škody a po tretie existencie príčinnej súvislosti medzi konaním tejto inštitúcie a uvádzanou škodou, pričom žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu, ak jedna z týchto podmienok nie je splnená, bez toho, aby bolo potrebné skúmať ostatné podmienky.
25 V bodoch 27 až 31 tohto rozsudku Všeobecný súd uviedol, že odvolateľka uviedla štyri protiprávnosti, ktoré viedli ku vzniku škody, ktorú údajne utrpela. Prvá spočíva v tom, že OLAF porušil články 1 a 5 nariadenia č. 883/2013, článok 2 rozhodnutia Komisie 1999/352/ES, ESUO, Euratom z 28. apríla 1999, ktorým sa zriaďuje Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 20; Mim. vyd. 01/003, s. 110), ako aj povinnosť náležitej starostlivosti. Druhá spočíva v prvom rade v tom, že OLAF porušil články 53 a 53d nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), článok 58 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1), článok 43 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1), ako aj povinnosť náležitej starostlivosti, a v druhom rade v tom, že OLAF sa dopustil chyby pri výbere právnych základov použitých na prijatie odporúčaní obsiahnutých v jeho správe. Tretia spočíva v tom, že OLAF porušil zásadu riadnej správy vecí verejných stanovenú v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a najmä zásadu nestrannosti, pravidlá týkajúce sa vykonávania dôkazov, ktoré sú tiež stanovené v článku 8.5 usmernení k vyšetrovacím postupom pre zamestnancov úradu OLAF, právo byť vypočutý upravené článkom 9 nariadenia č. 883/2013, ako aj povinnosť náležitej starostlivosti a zásadu prezumpcie neviny. Napokon štvrtá protiprávnosť spočíva v tom, že OLAF a Komisia porušili povinnosť zachovávať dôvernosť stanovenú v článku 10 nariadenia č. 883/2013, v článku 8 vyššie uvedených usmernení a v článku 339 ZFEÚ, a to z dôvodu úniku informácií zo správy úradu OLAF do tlače, ako aj v tom, že Komisia porušila povinnosť náležitej starostlivosti a povinnosť starostlivosti.
26 Vzhľadom na to, že Komisia tvrdila, že neexistuje príčinná súvislosť medzi protiprávnosťami uvádzanými odvolateľkou a ujmou, ktorá jej údajne vznikla, sa Všeobecný súd v bode 32 napadnutého rozsudku rozhodol najprv preskúmať tretiu podmienku, ktorej podlieha vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, a to podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti medzi konaním dotknutej inštitúcie a údajnou ujmou.
27 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 35 napadnutého rozsudku pripomenul, že podľa článku 10 ods. 3 a článku 11 ods. 3 až 6 nariadenia č. 883/2013 sú správy vypracované úradom OLAF v rámci jeho vyšetrovaní v zásade dôverné a ich cieľom je poskytnúť vnútroštátnym orgánom a orgánom Únie informácie a dôkazy, ktoré im umožnia posúdiť vhodnosť prijatia opatrení na úrovni Únie alebo začatia trestného stíhania vnútroštátnymi justičnými orgánmi. Všeobecný súd z toho v bode 36 uvedeného rozsudku vyvodil, že jediná ujma, ktorá by mohla vyplývať priamo zo správy úradu OLAF, bola ujma, ktorá by bola spôsobená v dôsledku zverejnenia celej tejto správy, alebo jej časti, najmä z dôvodu úniku informácií do tlače.
28 Z bodu 37 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd dospel k záveru, že prvá z protiprávností uvádzaných odvolateľkou, pripomenutých v bode 25 tohto rozsudku, sa týkala nedostatku právomoci úradu OLAF začať vyšetrovanie, ktorý mohol spôsobiť odvolateľke uvádzanú ujmu len tým, že došlo k úniku informácií týkajúcich sa tohto vyšetrovania a správy úradu OLAF do tlače. Podľa Všeobecného súdu táto prvá protiprávnosť teda nevykazovala dostatočne priamu súvislosť s ujmou uvádzanou odvolateľkou.
29 Podľa úvah Všeobecného súdu uvedených v bodoch 38 a 39 napadnutého rozsudku to isté platí aj pre druhú a tretiu protiprávnosť uvádzanú odvolateľkou, ktoré takisto nemali žiadnu súvislosť s únikom správy úradu OLAF do tlače.
30 Naproti tomu, pokiaľ ide o štvrtú z týchto protiprávností, Všeobecný súd v bodoch 40 a 41 uvedeného rozsudku konštatoval, že táto protiprávnosť súvisela s tým, že OLAF a Komisia porušili svoju povinnosť zachovávať dôvernosť a Komisia porušila svoje povinnosti náležitej starostlivosti a starostlivosti v nadväznosti na únik správy úradu OLAF do tlače. Všeobecný súd však konštatoval, že skutočnosť, že v dôsledku tohto úniku sa zvyčajní partneri a darcovia odvolateľky dozvedeli o dôverných informáciách obsiahnutých v tejto správe, mohla u nich vyvolať pochybnosti o bezúhonnosti, ako aj o právnej spôsobilosti a subjektivite odvolateľky, a tým jej mohla spôsobiť ujmu, ktorej náhradu požaduje. Všeobecný súd preto dospel k záveru, že bola preukázaná existencia dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi štvrtou protiprávnosťou a touto ujmou. Ako teda vyplýva z bodu 42 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa rozhodol preskúmať zákonnosť konania vytýkaného Komisii a úradu OLAF, len pokiaľ ide o štvrtú protiprávnosť uvádzanú odvolateľkou.
31 V tejto súvislosti Všeobecný súd osobitne preskúmal jednak porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť zo strany Komisie a úradu OLAF a jednak porušenie povinnosti náležitej starostlivosti a starostlivosti zo strany Komisie.
32 V prvom rade, pokiaľ ide o porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť, Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku uviedol, že pred preskúmaním, či porušenia uvádzané odvolateľkou spĺňajú prvú podmienku vzniku zodpovednosti Únie týkajúcu sa ich protiprávnej povahy, treba určiť, či únik správy úradu OLAF do tlače možno pripísať tomuto úradu alebo Komisii.
33 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru, podľa ktorej v rámci konania o náhrade škody prináleží žalobcovi preukázať, že podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie sú splnené. V bode 49 tohto rozsudku však dodal, že podľa judikatúry existuje zmiernenie tohto pravidla, ak skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu škody mohla byť spôsobená viacerými rôznymi príčinami a inštitúcia Únie nepredložila žiaden dôkazný prostriedok, ktorý by umožňoval preukázať, ktorej z týchto príčin možno túto skutočnosť pripísať, hoci práve táto inštitúcia mala najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov v tejto súvislosti, pretrvávajúca neistota musí ísť na jej ťarchu.
34 V nadväznosti na preskúmanie skutkových okolností veci, ktoré bolo vykonané v bodoch 51 až 60 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v bodoch 61 a 62 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že ku dňu prvého úniku správy úradu OLAF do tlače už tento úrad a Komisia neboli jedinými inštitúciami, ktoré túto správu mali k dispozícii, a že v dôsledku toho sa nemožno domnievať, že Komisia mala najlepšie predpoklady v zmysle judikatúry citovanej v bode 49 uvedeného rozsudku a pripomenutej v predchádzajúcom bode na predloženie dôkazov umožňujúcich zistiť, akej príčine možno pripísať únik a škodu, ktorú tento únik spôsobil.
35 V bode 66 napadnutého rozsudku Všeobecný súd na jednej strane uviedol, že v nadväznosti na sťažnosť podanú odvolateľkou prijal európsky ombudsman 14. decembra 2017 rozhodnutie 220/2015/ANA (ďalej len „rozhodnutie európskeho ombudsmana“), v ktorom zdôraznil, že OLAF viedol závažné a dôkladné vyšetrovanie a že neexistuje nijaký dôkaz o tom, že by bol zdrojom úniku informácií, a na druhej strane, že Komisia tiež viedla interné vyšetrovanie s cieľom zistiť zdroj úniku informácií, ktoré neumožnilo identifikovať takýto zdroj vnútri inštitúcie.
36 Všeobecný súd preto v bodoch 67 až 69 napadnutého rozsudku konštatoval, že neistota, pokiaľ ide o zdroj úniku informácií, nemôže viesť pre nedostatok indícií v tomto smere k pripísaniu zodpovednosti Komisii a úradu OLAF, a že vzhľadom na to, že protiprávnosť údajne spôsobená únikom nemohla byť pripísaná Únii, nebolo potrebné skúmať, či tento únik informácií predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Všeobecný súd teda dospel k záveru, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti Únie nebola splnená, pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť.
37 V druhom rade Všeobecný súd v bodoch 71 až 101 napadnutého rozsudku preskúmal argumentáciu odvolateľky založenú na tom, že Komisia porušila povinnosť náležitej starostlivosti a povinnosť starostlivosti. Po tomto preskúmaní v bode 102 uvedeného rozsudku konštatoval, že štvrtá protiprávnosť uvádzaná odvolateľkou nebola preukázaná, pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti starostlivosti a náležitej starostlivosti zo strany Komisie, čo viedlo Všeobecný súd v bodoch 103 a 104 uvedeného rozsudku k záveru, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti Únie nebola splnená, a preto treba žalobu zamietnuť.
38 V treťom rade Všeobecný súd v bodoch 107 až 123 napadnutého rozsudku preskúmal žiadosť Komisie o vyňatie stanoviska jej právneho servisu zo spisu zo 16. januára 2015, ktoré bolo pripojené k žalobe (ďalej len „stanovisko právneho servisu“). V tejto súvislosti Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 117 až 121 uvedeného rozsudku pripomenul závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudku zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada (C-156/21, EU:C:2022:97, body 54 až 56), v bode 122 uvedeného rozsudku na jednej strane uviedol, že je nesporné, že toto stanovisko nebolo vydané v rámci legislatívneho postupu, a na druhej strane, že odvolateľka netvrdila, že predloženie uvedeného stanoviska bolo odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom. Všeobecný súd preto v bode 123 toho istého rozsudku dospel k záveru, že návrhu Komisie treba vyhovieť.
Návrhy účastníčok konania
39 Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– v dôsledku toho vyhovel jej návrhom predloženým v prvostupňovom konaní,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť ujmu, ktorá vznikla odvolateľke, predbežne vyčíslenú na sumu 10000 eur za mesiac za obdobie od polovice decembra 2015 až do vyhlásenia rozsudku v tejto veci, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, a na sumu 2,1 milióna eur, pokiaľ ide o majetkovú ujmu, navýšenú o úroky z omeškania, a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania na oboch stupňoch.
40 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako neprípustné alebo subsidiárne ako nedôvodné a aby odvolateľke uložil povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
O prípustnosti
Argumentácia účastníčok konania
41 Komisia tvrdí, že žaloba odvolateľky o náhradu škody bola premlčaná už v čase jej podania, v dôsledku čoho je odvolanie neprípustné. Pripomína, že odvolateľka vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd tvrdila, že jej škoda sa konkretizovala „najskôr v čase úniku správy úradu OLAF“, teda 11. decembra 2015, keď bola táto správa zverejnená na internetovej stránke denníka New Europe. Z toho podľa Komisie vyplýva, že premlčacia lehota uplynula 11. decembra 2020, zatiaľ čo žaloba odvolateľky bola podaná až o desať dní neskôr, teda 21. decembra 2020.
42 Okrem toho sa Komisia domnieva, že škoda, ktorú uvádza odvolateľka, sa konkretizovala nie najskôr, ale najneskôr v čase úniku správy úradu OLAF. Protiprávnosti, ktorých sa odvolateľka dovoláva, sa totiž týkali otázky jej právneho postavenia. Odvolateľka bola pritom informovaná o pochybnostiach úradu OLAF a Komisie v tejto súvislosti dávno pred 11. decembrom 2015.
43 Odvolateľka spochybňuje tvrdenia Komisie a tvrdí, že jej žaloba nie je premlčaná.
Posúdenie Súdnym dvorom
44 Podľa článku 56 prvého a druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odvolanie proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu môže podať na Súdny dvor „strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne“.
45 Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že premlčanie predstavuje prekážku konania, ktorá na rozdiel od procesných lehôt nie je prekážkou týkajúcou sa verejného poriadku, ale spôsobuje zánik nároku, ktorý je základom žaloby o určenie zodpovednosti len na návrh žalovaného, pričom dodržanie premlčacej doby nemôže súd Únie preskúmať ex offo, ale len na základe námietky dotknutého účastníka konania (rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia, C-447/17 P a C-479/17 P, EU:C:2019:672, bod 99, ako aj citovaná judikatúra).
46 Je pravda, že v prejednávanej veci z bodu 22 napadnutého rozsudku vyplýva, že Komisia vzniesla pred Všeobecným súdom námietku neprípustnosti založenú na premlčaní žaloby o náhradu škody podanej odvolateľkou.
47 Všeobecný súd však v bode 23 uvedeného rozsudku pripomenul, že podľa judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer,C-23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52, a z 24. marca 2022, GVN/Komisia,C-666/20 P, EU:C:2022:225, bod 24) mu prináležalo posúdiť, či riadny výkon spravodlivosti za okolností prejednávanej veci odôvodňoval zamietnutie žaloby odvolateľky vo veci samej bez toho, aby rozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou.
48 Keďže Všeobecný súd zastával názor, že je to tak, rozhodol v bode 24 napadnutého rozsudku preskúmať dôvodnosť návrhov odvolateľky na náhradu škody bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti založenej na premlčaní žaloby. Po tomto preskúmaní Všeobecný súd v bode 104 tohto rozsudku rozhodol, že žalobu odvolateľky treba zamietnuť, čo urobil v bode 2 výroku uvedeného rozsudku.
49 Za týchto podmienok mala odvolateľka, ktorá nemala úspech vo svojich návrhoch pred Všeobecným súdom, podľa článku 56 prvého a druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie právo podať proti rozsudku Všeobecného súdu odvolanie na Súdny dvor.
50 Odvolanie je teda prípustné.
O veci samej
51 Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza päť odvolacích dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení článku 340 ZFEÚ, povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady omnia petita, druhý na nesprávnom právnom posúdení, nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu, porušení článku 340 ZFEÚ a pojmov protiprávnosť konania a pripísateľnosť, ako aj na skreslení spisu, tretí na porušení povinnosti starostlivosti, ako aj povinnosti odôvodnenia, štvrtý na porušení povinnosti náležitej starostlivosti, článku 10 ods. 3 nariadenia č. 883/2013, článku 340 ZFEÚ a pojmu protiprávnosť konania a piaty na porušení zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, pokiaľ ide o žiadosť Komisie o vyňatie stanoviska právneho servisu zo spisu.
O piatom odvolacom dôvode
– Argumentácia účastníčok konania
52 V rámci piateho odvolacieho dôvodu, ktorý treba preskúmať ako prvý, odvolateľka spochybňuje dôvody uvedené v bodoch 116 až 123 napadnutého rozsudku, ktoré viedli Všeobecný súd k tomu, aby vyhovel návrhu Komisie na nariadenie vyňatia stanoviska právneho servisu zo spisu vo veci. Zdôrazňuje, že rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada (C-156/21, EU:C:2022:97), citovaný Všeobecným súdom, sa týka stanoviska úplne inej povahy, a to, ako vyplýva z bodu 35 uvedeného rozsudku, právneho stanoviska vydaného v rámci legislatívneho postupu k politicky citlivej téme vo veci mimoriadneho významu.
53 Naopak stanovisko právneho servisu sa už stalo verejne dostupným, keďže uniklo do tlače, a práve z tohto dôvodu nebola podaná žiadna žiadosť o prístup k tomuto dokumentu. Odvolateľka teda neobchádzala postup stanovený právnou úpravou týkajúcou sa prístupu k dokumentom. Podľa jej názoru toto stanovisko svojou povahou a podmienkami jeho zverejnenia neporušuje ani dôvernosť, ani prevažujúci verejný záujem. Ide o rozhodujúci dokument, ktorý sa týka výlučne predmetnej veci.
54 Odvolateľka tiež vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku opieral o judikatúru, ktorá nie je relevantná, a že nezohľadnil jej právo vyjadriť sa k dokumentu, ktorý sama nezverejnila. V tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Bolo by totiž v rozpore s týmito zásadami, ak by žalobca nemohol diskutovať o všetkých dôkazoch pod zámienkou, že ich zverejnenie nebolo obozretné zo strany Komisie.
55 Komisia spochybňuje tvrdenia odvolateľky.
– Posúdenie Súdnym dvorom
56 Ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 117 napadnutého rozsudku, pripustenie toho, že odvolateľka môže založiť do spisu právne stanovisko inštitúcie, ktorého zverejnenie táto inštitúcia nepovolila, v zásade porušuje požiadavky na spravodlivé súdne konanie a vedie k obchádzaniu postupu žiadosti o sprístupnenie takého dokumentu stanoveného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C-156/21, EU:C:2022:97, bod 54, ako aj citovanú judikatúru).
57 Je pravda, že Súdny dvor pripustil, že treba vziať do úvahy zásadu transparentnosti upravenú v článku 1 druhom odseku a v článku 10 ods. 3 ZEÚ, ako aj v článku 15 ods. 1 a v článku 298 ods. 1 ZFEÚ, ktorá najmä umožňuje zaručiť väčšiu legitímnosť, účinnosť a zodpovednosť správnych orgánov voči občanom v demokratickom systéme. Transparentnosť tým, že umožňuje otvorenú diskusiu o rozdielnych uhloch pohľadu, navyše prispieva k zvyšovaniu dôvery občanov (rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C-156/21, EU:C:2022:97, bod 55, ako aj citovaná judikatúra).
58 Súdny dvor však rozhodol, že zásada transparentnosti môže len výnimočne odôvodniť zverejnenie dokumentu, ktorý inštitúcia nesprístupnila verejnosti a ktorý obsahuje právne stanovisko, v súdnom konaní. Ponechanie dokumentu obsahujúceho právne stanovisko inštitúcie v súdnom spise tak nie je odôvodnené nadradeným verejným záujmom, ak sa jednak toto právne stanovisko netýka legislatívneho postupu, pri ktorom je nevyhnutná zvýšená transparentnosť, a jednak záujem na tomto ponechaní spočíva len v tom, že sa účastník konania, ktorý ho predložil, môže odvolávať na uvedené právne stanovisko v rámci sporu. Za týchto okolností sa zdá, že dôvodom na predloženie takého právneho stanoviska sú vlastné záujmy žalobcu a podpora jeho argumentácie, a nie nadradený verejný záujem, akým je zverejnenie postupu, v ktorom bol prijatý napadnutý akt (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C-156/21, EU:C:2022:97, bod 56, ako aj citovanú judikatúru).
59 V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 122 napadnutého rozsudku uviedol, že je nesporné, že stanovisko právneho servisu nebolo vydané v rámci legislatívneho postupu. Toto konštatovanie Všeobecného súdu odvolateľka v rámci svojho odvolania nespochybňuje.
60 Okrem toho Všeobecný súd v tomto bode 122 konštatoval, že odvolateľka netvrdila, že predloženie právneho stanoviska bolo odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom. Odvolateľka pritom pred Súdnym dvorom netvrdí, že sa odvolávala na takýto záujem, ktorý Všeobecný súd nezohľadnil.
61 Za týchto podmienok Všeobecný súd správne uplatnil závery vyplývajúce z judikatúry pripomenutej v bodoch 56 až 58 tohto rozsudku a nedopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol o vylúčení právneho stanoviska zo spisu.
62 Tvrdenia uvedené odvolateľkou v rámci jej piateho odvolacieho dôvodu nemôžu spochybniť toto posúdenie.
63 Po prvé judikatúra pripomenutá v bodoch 56 až 58 tohto rozsudku sa netýka len právneho stanoviska týkajúceho sa legislatívneho postupu, ale akéhokoľvek právneho stanoviska inštitúcie. Skutočnosť uvádzaná odvolateľkou, že právne stanovisko sa netýkalo legislatívneho postupu, je teda irelevantná.
64 Po druhé skutočnosť uvádzaná odvolateľkou, že právne stanovisko uniklo do tlače pred jeho predložením Všeobecnému súdu, ako aj skutočnosť, že samotná odvolateľka nie je zodpovedná za tento únik informácií, nie sú relevantné pre posúdenie otázky, či právne stanovisko môže alebo nemôže byť ponechané v spise. Rozhodujúce je iba to, či zverejnenie takéhoto dokumentu bolo alebo nebolo povolené dotknutou inštitúciou alebo nariadené súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C-156/21, EU:C:2022:97, bod 53, ako aj citovanú judikatúru), k čomu v prejednávanej veci nedošlo, ako konštatoval Všeobecný súd.
65 Po tretie nemožno prijať ani argumentáciu odvolateľky založenú na zásadách kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.
66 Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti priznáva každému účastníkovi konania právo oboznámiť sa s dokumentami a pripomienkami, ktoré protistrana predložila súdu, a vyjadriť sa k nim, a bráni tomu, aby súd Únie založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach a dokumentoch, s ktorými sa účastníci konania alebo niektorý z nich nemohli oboznámiť a ku ktorým sa preto nemohli vyjadriť. Táto zásada tiež spravidla zahŕňa právo účastníkov konania oboznamovať sa s právnymi dôvodmi uplatňovanými súdom ex offo, na ktorých súd zamýšľa založiť svoje rozhodnutie, a vyjadrovať sa k nim. Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C-89/08 P, EU:C:2009:742, body 55 a 56).
67 Otázka, či je účastník konania oprávnený predložiť súdu Únie právne stanovisko vypracované na žiadosť inštitúcie Únie a zverejnené bez povolenia tejto inštitúcie, pritom predchádza posúdeniu dodržania zásady kontradiktórnosti. Ako vyplýva z judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode, táto posledná uvedená zásada sa netýka samotného predloženia dôkazov súdu, ale práva každého účastníka konania oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predloženými súdu jeho protistranou, ako aj prípadne s právnymi dôvodmi uplatnenými súdom ex offo, a predložiť k nim svoje pripomienky.
68 Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zbraní, ktorá je logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces zaručeného najmä článkom 47 Charty, táto zásada zahŕňa povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane (rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C-348/20 P, EU:C:2022:548, bod 128, ako aj citovaná judikatúra).
69 Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej prípustnosť dôkazu, ktorý bol včas predložený, možno pred súdmi Únie spochybniť iba na základe toho, že tento dôkaz bol získaný nezákonne (rozsudky z 30. septembra 2021, Dvor audítorov/Pinxten, C-130/19, EU:C:2021:782, bod 104, a z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C-348/20 P, EU:C:2022:548, bod 129).
70 V prípade dôkazov, ktoré účastník konania predložil neoprávnene, ako sú interné dokumenty uvedené v nariadení č. 1049/2001, ktorých predloženie nebolo povolené dotknutou inštitúciou ani nariadené súdom Únie, je potrebné zvážiť záujmy príslušných účastníkov konania, pokiaľ ide o ich právo na spravodlivý proces, s prihliadnutím na záujmy chránené pravidlami, ktoré boli porušené alebo obídené pri získavaní takýchto dôkazov (rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C-348/20 P, EU:C:2022:548, bod 130).
71 V bodoch 116 až 121 napadnutého rozsudku pritom Všeobecný súd konkrétne zvážil záujmy príslušných účastníkov konania, ktoré pred ním prebiehalo, čím dodržal závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. V tejto súvislosti zohľadnil najmä skutočnosť, ako vyplýva z bodu 121 napadnutého rozsudku, že predloženie právneho stanoviska odvolateľkou bolo podľa všetkého motivované vlastnými záujmami odvolateľky na podporu jej argumentácie, a nie akýmkoľvek prevažujúcim verejným záujmom.
72 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba preto piaty odvolací dôvod zamietnuť.
O druhom odvolacom dôvode
– Argumentácia účastníčok konania
73 Druhým odvolacím dôvodom, ktorý treba preskúmať ako druhý v poradí, odvolateľka tvrdí, že odôvodnenie uvedené v bodoch 47 až 69 napadnutého rozsudku obsahuje nesprávne právne posúdenie, ako aj skreslenie dôkazov uvedených v spise.
74 V prvom rade odvolateľka tvrdí, že zmiernenie dôkazného bremena žalobcu, na ktoré Všeobecný súd odkázal v bode 49 napadnutého rozsudku, si od žalovanej inštitúcie vyžaduje vysvetlenie alebo vierohodnú hypotézu o okolnostiach, za ktorých mohlo dôjsť k úniku informácií. Samotná narážka tejto inštitúcie na možnosť, že protiprávnosť, ktorá viedla k úniku, bola spôsobená osobou mimo inštitúcií Únie, nie je postačujúca. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nerešpektoval závery vyplývajúce z rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), keď iba na základe takejto narážky Komisie konštatoval, že Komisia nemala najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov o úniku informácií, a že sa preto prejednávaná vec líšila od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T-48/05, EU:T:2008:257).
75 V druhom rade odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil určité nepriame dôkazy, ktoré mali preukazovať, že únik informácií spôsobila osoba z vnútra inštitúcií Únie.
76 V treťom rade odvolateľka tvrdí, že v dôsledku skreslenia obsahu listu Komisie z 30. januára 2017, uvedeného v bode 18 tohto rozsudku, ako aj rozhodnutia európskeho ombudsmana, Všeobecný súd dospel k záveru, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že OLAF bol zdrojom úniku informácií. Odvolateľka v tejto súvislosti dodáva, že zo spisu nevyplýva, že by v rámci vyšetrovaní vedených úradom OLAF alebo Komisiou boli k pôvodu úniku informácií vypočuté vnútroštátne orgány, ktorým bola správa úradu OLAF zaslaná. Okrem toho Všeobecný súd neoveril, či boli tieto vyšetrovania vedené s náležitou starostlivosťou, a nereagoval na tvrdenie odvolateľky, že to tak nebolo.
77 Vo štvrtom a poslednom rade odvolateľka tvrdí, že aj keby únik informácií mohol byť vysvetlený viacerými príčinami, či už v rámci inštitúcií Únie, alebo mimo nich, Všeobecnému súdu prináležalo, aby vzhľadom na teóriu „ekvivalencie podmienok“ alebo teóriu „primeranej príčiny“ posúdil úlohu, ktorú zohráva každá z týchto príčin, čo Všeobecný súd v prejednávanej veci neurobil.
78 Komisia sa domnieva, že druhý odvolací dôvod nie je dôvodný. Pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľky týkajúcu sa zmiernenia dôkazného bremena, Komisia uvádza, že ide o výnimku z pravidla, ktorá sa v dôsledku toho musí vykladať reštriktívne. Zdôrazňuje, že na rozdiel od prejednávanej veci vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371), ako aj rozsudky citované v bodoch 48 a 49 napadnutého rozsudku, konkrétne dôkazy umožňovali pripísať žalovanému protiprávne konanie. Z toho podľa Komisie vyplýva, že v prejednávanej veci sa Všeobecný súd neobmedzil len na odvolávanie sa na možnosť, že protiprávnosť bola spôsobená osobou mimo inštitúcií Únie.
79 Okrem toho Komisia uvádza, že Všeobecný súd v bode 66 napadnutého rozsudku verne zhrnul rozhodnutie európskeho ombudsmana a že ho neskreslil.
– Posúdenie Súdnym dvorom
80 Na úvod treba uviesť, že správy úradu OLAF o vyšetrovaní môžu obsahovať veľmi poškodzujúce tvrdenia týkajúce sa osôb, ktoré sú v nich uvedené.
81 Článok 9 ods. 4 nariadenia č. 883/2013 stanovuje povinnosť úradu OLAF po ukončení jeho vyšetrovania a pred vypracovaním záverov, v ktorých sa uvádza meno dotknutej osoby, poskytnúť tejto osobe príležitosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú. Týmto ustanovením sa vykonáva právo každého byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2021, Dvor audítorov/Pinxten, C-130/19, EU:C:2021:782, body 167 a 168).
82 Osoby, ktorých sa týka vyšetrovanie úradu OLAF, však nemajú právo na prístup k spisu tohto úradu pred prijatím jeho záverečnej správy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2023, Sistem ecologica/Komisia,C-787/22 P, EU:C:2023:940, bod 155).
83 Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že správy úradu OLAF nemajú záväzné právne účinky (rozsudok z 30. novembra 2023, Sistem ecologica/Komisia, C-787/22 P, EU:C:2023:940, bod 66). Osoby uvedené v takejto záverečnej správe preto nemajú ani právo podať proti tejto správe žalobu o neplatnosť v súlade s článkom 263 ZFEÚ s cieľom spochybniť prípadné poškodzujúce tvrdenia, ktoré sa ich týkajú a ktoré sa nachádzajú v uvedenej správe.
84 Splnenie povinnosti dodržiavať dôvernosť správ úradu OLAF vyplývajúcej z článku 339 ZFEÚ, ako aj z článku 10 ods. 1 až 3 nariadenia č. 883/2013 má teda osobitný význam pre osoby, ktorých sa týkajú vyšetrovania uvedené v týchto správach.
85 Zverejnenie tvrdení, ktoré sa ich týkajú a ktoré sú uvedené v takýchto správach, totiž môže vážne poškodiť ich dobrú povesť, hoci osoby, ktorých sa tieto tvrdenia týkajú, nemôžu tieto tvrdenia napadnúť na súde, kým voči nim neboli prijaté konkrétne opatrenia na vykonanie odporúčaní obsiahnutých v týchto správach.
86 Z uvedeného vyplýva, že Komisia, pod ktorú OLAF spadá, sa nemôže obmedziť na to, že zabezpečí, aby jej vlastné útvary poskytovali správy úradu OLAF len tým, ktorí majú právo ich dostávať, a nesprístupňovali ich verejnosti. Komisia musí tiež zabezpečiť, aby adresáti takých správ, či už ide o iné inštitúcie Únie, alebo príslušné orgány členských štátov, vedeli o svojej vlastnej povinnosti ich nezverejňovať.
87 Okrem toho Komisia musí prijať aj opatrenia, ako je napríklad osobitné označenie fyzických alebo elektronických kópií správy úradu OLAF zaslanej mimo Komisie, aby v prípade úniku takejto správy bolo možné identifikovať zdroj tohto úniku.
88 Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 80 až 87 tohto rozsudku nemožno pripustiť, aby v prípade úniku správy úradu OLAF, ktorá obsahuje tvrdenia poškodzujúce určitú osobu, musela táto osoba preukázať, že únik informácií skutočne pochádza od Komisie, pod ktorú patrí OLAF, aby mohla od Komisie požadovať náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená zverejnením správy, pričom v prípade, že by k takémuto preukázaniu nedošlo, by žaloba tejto osoby o náhradu škody musela byť zamietnutá ako nedôvodná.
89 Je pravda, že pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov v súvislosti so vznikom mimozmluvnej zodpovednosti Únie na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ, v zásade prináleží účastníkovi konania, ktorý sa dovoláva vzniku tejto zodpovednosti, aby presvedčivými dôkazmi preukázal, že podmienky vzniku tejto zodpovednosti sú splnené. Tento účastník konania je tak najmä povinný predložiť takéto dôkazy o existencii a rozsahu škody, ktorú si uplatňuje. Na tento účel uvedený účastník konania môže predkladať dôkazy akejkoľvek povahy, keďže v práve Únie platí zásada slobodného predkladania dôkazov (rozsudok z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex, C-136/24 P, EU:C:2025:977, bod 71 a citovaná judikatúra).
90 Súdny dvor však už rozhodol, že uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov Všeobecným súdom teda nemôže ohroziť účinnosť súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie. Toto uplatňovanie najmä nesmie viesť k tomu, že niektorému účastníkovi konania sa uloží dôkazné bremeno, ktoré je príliš ťažké, ak nie nemožné uniesť (probatio diabolica), alebo k spochybneniu zásady rovnosti zbraní, z ktorej vyplýva povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k jeho protistrane. Všeobecný súd preto pri uplatňovaní týchto pravidiel musí zabezpečiť plné rešpektovanie práva na účinný prostriedok nápravy, ktoré zaručuje článok 47 Charty, tým, že zohľadní konkrétne okolnosti veci, ktorú prejednáva. Ak sa vzhľadom na tieto okolnosti ukáže, že uplatňovanie týchto pravidiel spôsobuje, že niektorému účastníkovi konania sa uloží dôkazné bremeno, ktoré je príliš ťažké, ak nie nemožné uniesť, tieto pravidlá treba upraviť (rozsudok z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex, C-136/24 P, EU:C:2025:977, body 77 a 78).
91 Je pritom všeobecne známe, že k úniku dôverných dokumentov, akým je správa úradu OLAF, dochádza vo väčšine prípadov tak, že široká verejnosť, vrátane osôb uvedených v týchto dokumentoch, nemá možnosť zistiť zdroj úniku.
92 Preto v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 89 a 90 tohto rozsudku, ak sa takéto osoby domnievajú, že utrpeli škodu v dôsledku neoprávneného zverejnenia správy úradu OLAF, je potrebné upraviť pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov.
93 Konkrétne vzhľadom na povinnosti, ktoré Komisii vyplývajú z dôvernej povahy takejto správy, ako boli spresnené v bodoch 86 a 87 tohto rozsudku, treba konštatovať, že Komisia má najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov umožňujúcich identifikovať zdroj úniku správy úradu OLAF, alebo prinajmenšom preukázať, že sa nemožno dôvodne domnievať, že k úniku informácií došlo z jej vlastných útvarov vrátane úradu OLAF. Ak Komisia nepredloží takéto dôkazy, musí jej byť pripísaná neistota, pokiaľ ide o zdroj úniku, takže treba konštatovať, že jej možno pripísať tento únik a zakladá sa jej zodpovednosť (pozri analogicky rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, EU:C:1986:371, bod 17).
94 Je pravda, že v prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku v podstate pripomenul judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371).
95 Všeobecný súd však po tom, čo v bode 61 uvedeného rozsudku konštatoval, že ku dňu prvého úniku správy úradu OLAF do tlače už Komisia a OLAF neboli jedinými inštitúciami, ktoré disponovali touto správou, v bode 62 uvedeného rozsudku rozhodol, že sa nemožno domnievať, že Komisia mala najlepšie predpoklady v zmysle judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode na predloženie dôkazov umožňujúcich preukázať, ktorej príčine bolo možné pripísať únik a ujmu, ktorú spôsobil, a že teda zmiernenie pravidla o dôkaznom bremene stanoveného touto judikatúrou nebolo v prejednávanej veci uplatniteľné.
96 Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
97 Z úvah uvedených v bodoch 88 až 93 tohto rozsudku totiž vyplýva, že úprava pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov je nevyhnutná práve v prípade neoprávneného zverejnenia správy úradu OLAF, ktorú v čase tohto zverejnenia nemali k dispozícii len Komisia a OLAF. Ak by v tom čase túto správu mali k dispozícii len Komisia a OLAF, je zrejmé, že neoprávnené zverejnenie tejto správy možno pripísať len im, bez toho, aby bola potrebná úprava pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov na preukázanie tejto skutočnosti.
98 Z rovnakých dôvodov sa Všeobecný súd tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 65 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že stačilo, aby sa Komisia odvolávala len na možnosť, že zdroj úniku správy úradu OLAF mohol pochádzať mimo inštitúcií Únie, aby sa zabránilo domnienke, že OLAF bol zdrojom úniku informácií.
99 Za týchto podmienok a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať zvyšok argumentácie uvádzanej odvolateľkou na podporu druhého odvolacieho dôvodu, treba tomuto odvolaciemu dôvodu vyhovieť a zrušiť napadnutý rozsudok bez toho, aby bolo okrem toho potrebné preskúmať prvý, tretí a štvrtý odvolací dôvod.
O žalobe na Všeobecnom súde
100 V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak to stav konania dovoľuje v celom rozsahu alebo vo vzťahu k jeho časti, Súdny dvor môže sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, prípadne o tejto časti konania, a v prípade potreby vrátiť zvyšok veci na rozhodnutie Všeobecnému súdu.
101 V prejednávanej veci stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, založenú na premlčaní žaloby odvolateľky o náhradu škody.
102 Komisia vo svojej námietke neprípustnosti vznesenej pred Všeobecným súdom tvrdila, že žaloba odvolateľky o náhradu škody je v podstate premlčaná z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody zhrnuté v bodoch 41 a 42 tohto rozsudku.
103 Podľa článku 46 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie premlčia po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor Európskej únie, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Únie. V tomto poslednom uvedenom prípade musí byť žaloba podaná v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 ZFEÚ, pričom sa prípadne uplatnia ustanovenia článku 265 druhého odseku ZFEÚ.
104 Podľa judikatúry Súdneho dvora premlčacia lehota stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie začína plynúť vtedy, keď sú splnené podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, a najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť (rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C-469/11 P, EU:C:2012:705, bod 34 a citovaná judikatúra). Článok 60 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý stanovuje, že k procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť, sa neuplatňuje na premlčaciu lehotu, ktorá nie je procesnou lehotou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C-469/11 P, EU:C:2012:705, body 49 a 59).
105 V prejednávanej veci sa odvolateľka svojou žalobou o náhradu škody domáha náhrady ujmy, ktorú údajne utrpela v dôsledku zverejnenia úplného znenia správy úradu OLAF na internetovej stránke denníka New Europe. Táto ujma spočíva jednak v majetkovej ujme, ktorú odvolateľka utrpela z dôvodu zníženia objemu činností, ktoré jej zverili jej zvyčajní partneri a darcovia, a jednak v nemajetkovej ujme z dôvodu pocitov nespravodlivosti a frustrácie, ktoré údajne pociťuje, ako aj z poškodenia jej cti, dobrého mena a povesti.
106 Je nesporné, že úplné znenie správy úradu OLAF bolo zverejnené bez jej príloh na internetovej stránke denníka New Europe11. decembra 2015 a že od tohto dátumu do nej mohli nahliadnuť všetky dotknuté osoby vrátane partnerov a darcov odvolateľky. Každé nahliadnutie inou osobou mohlo odvolateľke spôsobiť odlišnú nemajetkovú ujmu z dôvodu poškodenia jej dobrej povesti u osoby, ktorá sa so správou oboznámila, čo je nemajetková ujma, ktorú treba považovať v zmysle judikatúry citovanej v bode 104 tohto rozsudku za konkretizovanú v okamihu tohto nahliadnutia.
107 Pokiaľ ide o majetkovú ujmu uvádzanú odvolateľkou, túto ujmu možno považovať za konkretizovanú u každého partnera alebo darcu odvolateľky až v okamihu, keď tento darca prijal rozhodnutie, že už nebude prispievať na činnosti odvolateľky.
108 Žalobu o náhradu škody podala odvolateľka 21. decembra 2020, teda viac ako päť rokov po 11. decembri 2015, čo je dátum zverejnenia správy úradu OLAF týkajúcej sa odvolateľky na internetovej stránke denníka New Europe. Túto žalobu preto treba považovať za premlčanú v rozsahu, v akom sa týka akejkoľvek majetkovej alebo nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľka utrpela a ktorá sa konkretizovala pred 21. decembrom 2015, a v rozsahu, v akom sa týka takejto ujmy, treba žalobu zamietnuť ako neprípustnú.
109 Zo spisu však nevyplýva, že správa úradu OLAF od 21. decembra 2015 prestala byť prístupná na internetovej stránke denníka New Europe. Preto nemožno vylúčiť, že dotknuté osoby nahliadli do tejto správy po prvýkrát po tomto dátume a vytvorili si tak nepriaznivý názor na odvolateľku, čím jej bola spôsobená nemajetková ujma, ktorá sa konkretizovala po 20. decembri 2015.
110 Okrem toho je tiež možné, že partneri alebo darcovia odvolateľky bez ohľadu na dátum, kedy sa oboznámili so správou úradu OLAF, prijali rozhodnutie, že už nebudú prispievať na činnosti odvolateľky po 20. decembri 2015, čo predstavuje majetkovú ujmu, ktorú odvolateľka utrpela a ktorá sa konkretizovala po tomto poslednom uvedenom dátume.
111 Pokiaľ však ide o prípadné škody uvedené v bodoch 109 a 110 tohto rozsudku, premlčacia lehota neuplynula v čase podania žaloby o náhradu škody podanej odvolateľkou. Preto táto žaloba v rozsahu, v akom sa týka náhrady takýchto prípadných škôd, nie je premlčaná a musí byť meritórne preskúmaná.
112 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to existenciou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti autorom aktu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby [rozsudok z 18. decembra 2025, WS a i./Frontex (Spoločná návratová operácia), C-679/23 P, EU:C:2025:976, bod 60 a citovaná judikatúra].
113 Pokiaľ ide o prvú podmienku, existencia dostatočne závažného porušenia závisí od diskrečnej právomoci, ktorou disponuje inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie, ktorá porušila toto pravidlo, a od toho, či táto inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra prekročila obmedzenia stanovené pre túto právomoc zjavným a závažným spôsobom, najmä vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti uvedeného pravidla, na ťažkosti s výkladom alebo uplatnením, ktoré z toho môžu vyplývať, ako aj zložitosť situácie, ktorú treba upraviť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia,C-619/20 P a C-620/20 P, EU:C:2022:722, bod 146, ako aj citovanú judikatúru).
114 Okrem toho, pokiaľ ide o otázku, či je cieľom porušenej právnej normy priznať práva jednotlivcom, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry práva jednotlivcov vznikajú nielen vtedy, keď je to výslovne priznané ustanoveniami práva Únie, ale aj z dôvodu pozitívnych alebo negatívnych povinností, ktoré tieto ustanovenia riadne vymedzeným spôsobom ukladajú tak jednotlivcom, ako aj členským štátom alebo inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie (rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C-755/21 P, EU:C:2024:202, bod 119 a citovaná judikatúra).
115 Porušenie takýchto povinností môže zasiahnuť do práv, ktoré sú takto implicitne priznané jednotlivcom na základe dotknutých ustanovení práva Únie. Plná účinnosť týchto ustanovení a ochrana práv, ktoré majú tieto ustanovenia priznať, vyžadujú, aby jednotlivci mali možnosť získať náhradu škody (rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C-755/21 P, EU:C:2024:202, bod 120 a citovaná judikatúra).
116 V prejednávanej veci treba konštatovať, že hoci je nesporné, že IMG nie je zodpovedná za únik správy úradu OLAF a že Komisia zákonne postúpila túto správu len francúzskym a belgickým súdnym orgánom, v dôsledku čoho iba Komisia alebo tieto orgány mohli byť zodpovedné za tento únik informácií, Komisia nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že si splnila svoje povinnosti uvedené v bodoch 86 a 87 tohto rozsudku, alebo prinajmenšom preukázať, že sa nemožno dôvodne domnievať, že únik správy úradu OLAF pochádza z jej vlastných útvarov. Z bodu 93 tohto rozsudku teda vyplýva, že zodpovednosť za tento únik informácií treba pripísať Komisii.
117 Okrem toho z článkov 10 a 11 nariadenia č. 883/2013, ako aj z úvah uvedených v bodoch 80 až 87 tohto rozsudku na jednej strane vyplýva, že Komisia, pod ktorú patrí OLAF, nemôže zverejniť správu úradu OLAF a v tejto súvislosti nedisponuje žiadnou voľnou úvahou. Preto, ak je zverejnenie správy úradu OLAF, bez ohľadu na dôvod, pripísateľné Komisii, treba ho považovať za dostatočne závažné porušenie právnej normy v zmysle judikatúry citovanej v bode 113 tohto rozsudku, ktorá zakazuje neoprávnené zverejnenie správ úradu OLAF.
118 Na druhej strane v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 114 a 115 tohto rozsudku treba konštatovať, že tento zákaz, ktorého cieľom je chrániť jednotlivcov pred nepriaznivými dôsledkami neoprávneného zverejnenia správy úradu OLAF, ktorá môže obsahovať tvrdenia poškodzujúce ich záujmy, proti ktorým sa nemôžu brániť, predstavuje právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.
119 Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 116 až 118 tohto rozsudku treba konštatovať, že existencia dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, zo strany Komisie je v prejednávanej veci preukázaná.
120 Za týchto okolností treba prvú podmienku týkajúcu sa protiprávnosti konania dotknutej inštitúcie, ktorej v súlade s judikatúrou citovanou v bode 112 tohto rozsudku podlieha vznik zodpovednosti Únie, považovať v prejednávanej veci za splnenú bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných protiprávnostiach uvádzaných odvolateľkou, pripomenutých v bode 25 tohto rozsudku, ktoré predchádzali neoprávnenému zverejneniu správy úradu OLAF.
121 Tretiu z týchto podmienok, ktorá sa týka existencie príčinnej súvislosti medzi na jednej strane neoprávneným zverejnením tejto správy a na druhej strane nemajetkovou ujmou, ktorú odvolateľka prípadne utrpela z dôvodu poškodenia jej cti, dobrého mena a povesti u osôb, ktoré sa po prvýkrát oboznámili s touto správou po 20. decembri 2015, ako aj majetkovou ujmou, ktorá odvolateľke vznikla v dôsledku prípadných rozhodnutí jej partnerov a darcov prijatých po tomto dátume, že už nebudú prispievať na jej činnosti, treba tiež považovať za splnenú.
122 Pokiaľ však ide o druhú podmienku týkajúcu sa existencie údajnej škody, treba uviesť, že hoci žaloba odvolateľky o náhradu škody bola ako celok predmetom písomného a ústneho kontradiktórneho prejednania pred Všeobecným súdom, tento súd sa nevyjadril k existencii ujmy uvádzanej odvolateľkou. Okrem toho z preskúmania obsahu spisu týkajúceho sa súdneho konania na prvom stupni vyplýva, že Súdny dvor nemá za súčasného stavu k dispozícii všetky skutkové okolnosti potrebné na to, aby mohol s dostatočnou mierou istoty vykonať komplexné posúdenie skutkového stavu, ktoré si vyžaduje analýza existencie a prípadne rozsahu tejto ujmy.
123 V dôsledku toho treba vec vrátiť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o existencii a prípadne rozsahu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľka prípadne utrpela a ktorá sa konkretizovala po 20. decembri 2015.
O trovách
124 Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 28. júna 2023, IMG/Komisia (T-752/20, EU:T:2023:366), sa zrušuje.
2. Žaloba sa zamieta ako neprípustná v rozsahu, v akom sa týka akejkoľvek majetkovej alebo nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľka utrpela a ktorá sa konkretizovala pred 21. decembrom 2015.
3. Vec sa vracia Všeobecnému súdu na rozhodnutie o žalobe v rozsahu, v akom sa týka majetkovej alebo nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľka utrpela a ktorá sa konkretizovala po 21. decembri 2015.
4. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
Podpisy
(*1) Jazyk konania: francúzština.