Text rozhodnutia
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 16. júla 2026 (*1)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca medzi súdmi členských štátov v občianskych alebo obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) 2020/1783 – Článok 12 ods. 2 – Žiadosť dožiadanému súdu o vykonanie dôkazu, o ktorom rozhodol dožadujúci súd – Dôvody odmietnutia vybaviť takúto žiadosť – Hmotnoprávne pravidlo dožiadaného členského štátu – Získanie dôkazu považovaného za odporujúci základným zásadám práva dožiadaného členského štátu – Exhumácia tela na účely zistenia rodičovstva – Genetická expertíza post mortem – Články 1 a 7 Charty základných práv Európskej únie – Právo na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti – Právo poznať svoj genetický pôvod“
Vo veci C-196/24 [Aucrinde] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Judiciaire de Chambéry (súd v Chambéry, Francúzsko) zo 16. januára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 20. februára 2024, ktorý súvisí s konaním:
xx
proti
ww,
yy,
zz,
vv,
za účasti:
Ministère public,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz (spravodajca), predsedovia komôr K. Jürimäe, C. Lycourgos, I. Jarukaitis, M. Condinanzi a F. Schalin, sudcovia, S. Rodin, E. Regan, N. Piçarra, A. Kumin, M. Gavalec, S. Gervasoni, N. Fenger a R. Frendo,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. apríla 2025,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– xx, v zastúpení: M. Coppola, avocate,
– francúzska vláda, v zastúpení: B. Dourthe, O. Duprat-Mazaré a B. Fodda, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: S. Noë, P. J. O. Van Nuffel a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní z 11. septembra 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1783 z 25. novembra 2020 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (vykonávanie dôkazov) (Ú. v. EÚ L 405, 2020, s. 1), ako aj článkov 1 a 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu, účastníkmi ktorého sú v Taliansku na jednej strane xx a na druhej strane ww, yy, zz a vv, uznané deti aa, vo veci určenia vzťahu rodičovstva medzi xx a aa, pochovaného vo Francúzsku, a ktorý viedol k žiadosti o vykonanie dôkazu v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, nariadené talianskym súdom a týkajúce sa exhumácie tela aa na účely vykonania genetickej expertízy post mortem.
Právny rámec
Právo Únie
Charta
3 Článok 1 Charty s názvom „Ľudská dôstojnosť“ stanovuje:
„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“
4 Článok 7 Charty, nazvaný „Rešpektovanie súkromného a rodinného života“, uvádza:
„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“
Nariadenie 2020/1783
5 Odôvodnenia 3, 4, 15 a 16 nariadenia 2020/1783 uvádzajú:
„(3)
Na účely riadneho fungovania vnútorného trhu a rozvoja priestoru spravodlivosti v občianskych veciach v [Európskej ú]nii je potrebné, aby sa ďalej zlepšovala a zrýchľovala spolupráca súdov v rôznych členských štátoch v súvislosti s vykonávaním dôkazov. Cieľom tohto nariadenia je zvýšiť účinnosť a rýchlosť súdneho konania zjednodušením a zefektívnením mechanizmov spolupráce pri vykonávaní dôkazov v cezhraničných konaniach a zároveň pomôcť skrátiť prieťahy a znížiť náklady pre jednotlivcov a podniky. …
(4) V tomto nariadení sa stanovujú pravidlá spolupráce súdov rôznych členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach.
…
(15) Žiadosti o vykonanie dôkazu by sa mali vybavovať urýchlene. …
(16) Na zabezpečenie účinnosti uvedeného nariadenia by sa okolnosti, za ktorých možno odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu, mali obmedziť len na veľmi úzko vymedzené výnimočné situácie.“
6 Článok 1 tohto nariadenia s názvom „Rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 stanovuje:
„Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych alebo obchodných veciach, v ktorých súd členského štátu podľa právneho poriadku uvedeného členského štátu žiada:
a) príslušný súd iného členského štátu o vykonanie dôkazu; alebo
b) aby mohol vykonať dôkaz priamo v inom členskom štáte.“
7 Článok 3 uvedeného nariadenia, nazvaný „Priame zasielanie medzi súdmi“, v odseku 1 stanovuje:
„Žiadosti uvedené v článku 1 ods. 1 písm. a) zasiela súd, pred ktorým sa začalo alebo má začať konanie (ďalej len ‚dožadujúci súd‘), priamo príslušnému súdu iného členského štátu (ďalej len ‚dožiadaný súd‘) na účely vykonania dôkazu.“
8 Článok 5 toho istého nariadenia, nazvaný „Forma a obsah žiadostí“, v odseku 1 stanovuje:
„Žiadosti sa vyhotovujú na tlačive A alebo v relevantných prípadoch na tlačive L v prílohe I. …“
9 Článok 10 nariadenia 2020/1783 s názvom „Neúplné žiadosti“ v odseku 1 stanovuje:
„Ak žiadosť nemožno vybaviť, pretože neobsahuje všetky potrebné informácie podľa článku 5, dožiadaný súd o tom bezodkladne, najneskôr však do 30 dní od prijatia žiadosti, informuje na tlačive D v prílohe I dožadujúci súd a požiada dožadujúci súd o zaslanie chýbajúcich informácií, ktoré čo najpresnejšie určí.“
10 Oddiel 3 kapitoly II tohto nariadenia, nazvaný „Vykonanie dôkazu dožiadaným súdom“, obsahuje najmä články 12 a 16 tohto nariadenia.
11 Článok 12 uvedeného nariadenia, nazvaný „Všeobecné ustanovenia o vybavení žiadosti“, znie:
„1. Dožiadaný súd vybaví žiadosť bezodkladne, najneskôr však do 90 dní od prijatia žiadosti.
2. Dožiadaný súd vybaví žiadosť podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku.
3. Dožadujúci súd môže na tlačive A v prílohe I žiadať, aby sa žiadosť vybavila v súlade s osobitným postupom upraveným v jeho vnútroštátnom právnom poriadku. Dožiadaný súd vybaví žiadosť v súlade s osobitným postupom okrem prípadu, keď by to bolo nezlučiteľné s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom, alebo keď to nie je schopný uskutočniť z dôvodu závažných praktických problémov. Ak dožiadaný súd nevyhovie žiadosti v súlade s osobitným postupom z niektorého z uvedených dôvodov, informuje o tom dožadujúci súd na tlačive H v prílohe I.
…“
12 Článok 16 toho istého nariadenia, nazvaný „Odmietnutie vybavenia žiadosti“, v odsekoch 2 a 3 stanovuje:
„2. Okrem dôvodov uvedených v odseku 1 vybavenie žiadosti možno odmietnuť, len na základe jedného alebo viacerých týchto dôvodov:
a) žiadosť nepatrí do predmetu úpravy tohto nariadenia;
b) vybavenie žiadosti nepatrí do právomoci súdov podľa právneho poriadku členského štátu dožiadaného súdu;
c) dožadujúci súd nevyhovie žiadosti dožiadaného súdu o doplnenie žiadosti o vykonanie dôkazu podľa článku 10 do 30 dní od žiadosti dožiadaného súdu, alebo
d) záloha alebo preddavok podľa článku 22 ods. 3 neboli zložené do 60 dní od vtedy, keď o ich zloženie požiadal dožiadaný súd.
3. Dožiadaný súd nesmie odmietnuť vybavenie žiadosti výlučne z dôvodu, že podľa jeho vnútroštátneho právneho poriadku má výlučnú právomoc rozhodovať o danom právnom nároku iný súd tohto členského štátu alebo že právny poriadok tohto členského štátu uplatnenie takéhoto právneho nároku nepripúšťa.“
13 Článok 19 nariadenia 2020/1783, ktorý sa nachádza v oddiele 4 kapitoly II tohto nariadenia a ktorý je nazvaný „Priamy výkon dôkazu dožadujúcim súdom a výkon dôkazu diplomatickými zástupcami alebo konzulárnymi úradníkmi“, sa v súlade so svojím názvom týka priameho vykonania dôkazu dožadujúcim súdom. Podľa znenia tohto článku 19:
„1. Ak súd žiada, aby mohol vykonať dôkaz priamo v inom členskom štáte, zašle žiadosť na tlačive L v prílohe I ústrednému orgánu alebo príslušnému orgánu uvedeného členského štátu.
…
7. Ústredný orgán alebo príslušný orgán dožiadaného členského štátu môže odmietnuť žiadosť o priamy výkon dôkazu, len ak:
a) žiadosť nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia;
b) žiadosť neobsahuje všetky potrebné informácie podľa článku; 5 alebo
c) priamy výkon dôkazu je v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku jeho členského štátu.
…“
Francúzske právo
14 Článok 16 Code civil v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „francúzsky Občiansky zákonník“) stanovuje:
„Zákon zabezpečuje prednosť osoby, zakazuje akýkoľvek zásah do jej dôstojnosti a zaručuje rešpektovanie ľudskej bytosti od začiatku jej života.“
15 Článok 16-1-1 tohto zákonníka stanovuje:
„Rešpektovanie ľudského tela nekončí smrťou.
S pozostatkami zosnulých, vrátane popola tých, ktorých telo bolo spopolnené, sa musí zaobchádzať s úctou, dôstojnosťou a slušnosťou.“
16 Článok 16-9 uvedeného zákonníka stanovuje:
„Ustanovenia tejto kapitoly sú kogentné.“
17 Článok 16-11 toho istého zákonníka stanovuje:
„O identifikáciu osoby podľa jej genetických rysov možno žiadať len:
1o
v rámci vyšetrovania alebo dokazovania vykonávaného v priebehu súdneho konania;
2°
na lekárske alebo vedeckovýskumné účely;
3°
na účely zistenia totožnosti zosnulých osôb, ak nie je známa;
4°
za podmienok stanovených v článku L. 2381-1 code de la défense (Obranný zákonník);
5°
na účely boja proti dopingu za podmienok stanovených v článku L. 232-12-2 code du sport (Športový zákonník).
V občianskych veciach možno o takúto identifikáciu žiadať len na základe opatrenia na vykonanie dôkazu nariadeného súdom, ktorý prejednáva žalobu o určenie alebo popretie rodičovstva alebo o získanie alebo odňatie výživného. Súhlas dotknutej osoby sa musí získať výslovne a vopred. Ak osoba počas svojho života nedá výslovný súhlas, po jej smrti nie je možné vykonať žiadnu identifikáciu pomocou genetických rysov.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
18 Žalobca vo veci samej, xx, podal na Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov, Taliansko) žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že je nemanželským synom aa pochovaného vo Francúzsku, aby mu bolo povolené používať priezvisko jeho otca, aby sa nariadilo, že príslušná matrika zapíše do registra budúci rozsudok, hneď ako nadobudne právoplatnosť, a aby sa vypracoval znalecký posudok konštatujúci nemanželské rodičovstvo po exhumácii tela údajného otca.
19 Deti, ktorých otcovstvo bolo aa uznané a ktoré sú žalovanými vo veci samej, namietali proti vyšetreniam potrebným na vypracovanie hematologického znaleckého posudku umožňujúceho určiť, či má žalobca vo veci samej genetické znaky zhodné s ich vlastnými genetickými znakmi. Požiadali, aby sa genetické vyšetrenie vykonalo na tele ich zosnulého otca v mieste, kde sú uložené jeho pozostatky. Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov) nariadil vypracovanie hematologického znaleckého posudku a vymenoval znalca povereného vykonaním genetického porovnania medzi žalobcom vo veci samej a pozostatkami údajného otca po jeho exhumácii.
20 Dňa 18. novembra 2022 Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov) zaslal Tribunal judiciaire de Chambéry (súd v Chambéry, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, žiadosť podľa nariadenia 2020/1783 o vykonanie dôkazu, v prejednávanej veci exhumácie tela údajného otca, spolu s odberom deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) na účely predmetného hematologického znaleckého posudku.
21 Predkladajúci vnútroštátny súd konštatuje, že žiadosť podaná talianskym súdom patrí do pôsobnosti nariadenia 2020/1783 a je prípustná. Táto žiadosť totiž pochádza od súdu členského štátu a musí byť vykonaná súdom iného členského štátu, v prejednávanej veci v obvode predkladajúceho vnútroštátneho súdu. Dôkazné prostriedky, o ktorých získanie je tento posledný uvedený súd požiadaný, sú určené na použitie v súdnom konaní v občianskej veci.
22 V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že nie je len orgánom vykonávajúcim dokazovanie nariadené talianskym súdom, ale musí vydať súdne rozhodnutie s cieľom overiť, či sú splnené podmienky stanovené nariadením 2020/1783. Toto overenie však nemožno považovať za jednoduchú formálnu náležitosť z hľadiska článku 12 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý ukladá dožiadanému súdu povinnosť „vybav[iť] žiadosť podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku“.
23 V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že žiadny dôvod nebráni vybaveniu uvedenej žiadosti podľa článku 16 nariadenia 2020/1783. Žiadosť o exhumáciu tela na účel odobratia vzorky DNA totiž predstavuje žiadosť o získanie dôkazu. Vybavenie takejto žiadosti patrí do právomoci francúzskej súdnej moci, keďže právo podať žalobu na určenie rodičovstva je uznané francúzskym právom. Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd nepovažoval za potrebné podať žiadnu žiadosť o to, aby Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov) doplnil žiadosť o vykonanie dôkazu, ako mu to umožňuje článok 10 ods. 1 tohto nariadenia.
24 Predkladajúci vnútroštátny súd konštatuje, že ak Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov) chcel, aby bola jeho žiadosť vykonaná vo Francúzsku v súlade s „osobitným postupom“ v zmysle článku 12 ods. 3 nariadenia 2020/1783, tento súd mal vyplniť bod 12 tlačiva A, ktoré sa nachádza v prílohe I k tomuto nariadeniu, čo v prejednávanej veci neurobil. Otázka zlučiteľnosti takéhoto osobitného postupu s právom dožiadaného členského štátu teda nevzniká.
25 Predkladajúci vnútroštátny súd má však pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 umožňuje dožiadanému súdu odmietnuť uplatnenie tohto nariadenia a nevyhovieť žiadosti o vykonanie dôkazu z dôvodu, že „forma“ tejto žiadosti sa mu zdá byť v rozpore so základnými zásadami práva jeho členského štátu. Podľa tohto súdu totiž z Praktickej príručky na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 174, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 121), ktorú vypracovali útvary Európskej komisie a ktorá bola od 1. júla 2022 zrušená a nahradená nariadením 2020/1783, vyplýva, že „formu“ možno považovať za nezlučiteľnú s právom tohto členského štátu, ak je v rozpore so základnými zásadami jeho práva. Tak je to v prejednávanej veci, pretože francúzske právo, konkrétne článok 16-11 francúzskeho Občianskeho zákonníka, zakazuje exhumáciu tela na účely určenia rodičovstva, pokiaľ s tým dotknutá osoba výslovne nesúhlasila za svojho života.
26 Zatiaľ čo prípady odmietnutia vybavenia žiadosti o vykonanie dôkazu sú taxatívne vymenované v článku 16 nariadenia 2020/1783, vnútroštátny súd sa pýta, či článok 12 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že dožiadaný súd „vybaví žiadosť podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku“, umožňuje namietať proti vybaveniu takejto žiadosti z iných dôvodov.
27 Za predpokladu, že by sa článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 uplatňoval bez zohľadnenia práva dožiadaného členského štátu, sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta aj na spôsob, akým sa majú vykladať a zosúladiť články 1 a 7 Charty v rámci vykonávania ustanovení tohto nariadenia.
28 Predkladajúci vnútroštátny súd konkrétne vyzýva Súdny dvor, aby určil, či právo poznať a dosiahnuť uznanie svojho pôvodu, o ktorom sa domnieva, že je zaručené článkom 7 Charty, má alebo môže mať prednosť pred právom zosnulej osoby nebyť podrobený genetickému vyšetreniu post mortem bez toho, aby s tým výslovne súhlasila za svojho života, čo podľa neho vyplýva zo zásady rešpektovania ľudskej dôstojnosti zakotvenej v článku 1 Charty.
29 Ďalej spresňuje, že žiadosť o vykonanie dôkazu, ktorý nariadil Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov), je v rozpore s článkom 16-11 francúzskeho Občianskeho zákonníka, ktorý vymenúva prípady, v ktorých je možná identifikácia osoby pomocou jej genetických rysov. Toto vnútroštátne ustanovenie by tak mohlo byť v rozpore s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Vzniká teda aj otázka, či je tento článok 16-11 v súlade s Chartou, najmä s jej článkom 1, ktorý zaručuje rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a v dôsledku toho úcty k mŕtvym, ako aj s jej článkom 7, ktorý ako ekvivalent článku 8 EDĽP priznáva každému právo na rešpektovanie jeho súkromného života.
30 Za týchto okolností Tribunal Judiciaire de Chambéry (súd v Chambéry) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru Európskej únie tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Umožňuje článok 12 nariadenia [2020/1783] vnútroštátnemu súdu odmietnuť uplatnenie predmetného nariadenia a nevyhovieť žiadosti dožadujúceho štátu z dôvodu, že forma žiadosti je v rozpore so základnými zásadami vnútroštátneho práva dožiadaného štátu, najmä s článkom 16-11 [francúzskeho Občianskeho zákonníka]?
2. Ak sa článok 12 nariadenia [2020/1783] uplatňuje bez ohľadu na vnútroštátne právo, ako sa majú vykladať články 1 (právo na dôstojnosť) a 7 (právo na súkromie) [Charty] a ako sa má stanoviť vzájomný vzťah medzi nimi, aby sa určilo, či takéto uplatňovanie nariadenia vedie k porušeniu [Charty] alebo nie?“
O prejudiciálnych otázkach
31 Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 v spojení s článkami 1 a 7 Charty vykladať v tom zmysle, že umožňuje dožiadanému súdu odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu spočívajúceho v odobratí genetickej vzorky vykonanom po exhumácii tela údajného rodiča, ktorú podľa tohto nariadenia zaslal dožadujúci súd rozhodujúci o spore v oblasti rodičovstva, z dôvodu, že hmotnoprávna norma členského štátu dožiadaného súdu zakazuje získanie takéhoto dôkazu.
32 V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či môže uplatniť pravidlo vnútroštátneho hmotného práva, a to článok 16-11 francúzskeho Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje exhumáciu tela na genetické vyšetrenie post mortem, pokiaľ s tým dotknutá osoba výslovne nesúhlasila za svojho života, s cieľom namietať proti žiadosti o vykonanie dôkazu, ktorú predložil taliansky súd na základe článku 1 ods. 1 písm. a) a článku 12 nariadenia 2020/1783.
33 Na úvod treba konštatovať, že články 1 a 12 nariadenia 2020/1783 v podstate zodpovedajú článkom 1 a 10 nariadenia č. 1206/2001, ktoré nariadenie 2020/1783 zrušilo a nahradilo. Výklad poskytnutý Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia zrušeného nariadenia, preto zostáva naďalej relevantný na účely preskúmania tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
34 V prvom rade, pokiaľ ide o pôsobnosť nariadenia 2020/1783, treba pripomenúť, že toto nariadenie sa v zásade uplatňuje len pod podmienkou, že sa súd členského štátu rozhodne vykonať dokazovanie jedným zo spôsobov upravených v uvedenom nariadení, pričom v takých prípadoch je povinný dodržiavať postupy, ktoré sa ich týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2013, ProRail, C-332/11, EU:C:2013:87, bod 42 a citovanú judikatúru).
35 V súlade s článkom 1 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia 2020/1783 sa totiž toto nariadenie uplatňuje v občianskych alebo obchodných veciach, ak súd členského štátu podľa právneho poriadku uvedeného členského štátu žiada príslušný súd iného členského štátu o vykonanie dôkazu, alebo žiada o možnosť, aby sám vykonal dôkaz priamo v inom členskom štáte.
36 Z toho vyplýva, že vecná pôsobnosť nariadenia 2020/1783, ako je definovaná v jeho článku 1 ods. 1 a ako je potvrdená aj systémom tohto nariadenia, sa obmedzuje na dva spôsoby vykonania dôkazov, t. j. jednak na vykonanie dôkazu dožiadaným súdom v súlade s článkami 12 až 18 uvedeného nariadenia po prijatí žiadosti od dožadujúceho súdu iného členského štátu a jednak na priamy výkon dôkazu samotným dožadujúcim súdom v inom členskom štáte, ktorého spôsoby vykonania sú upravené v článku 19 daného nariadenia.
37 V prejednávanej veci je nesporné, že predkladajúci vnútroštátny súd rozhoduje o žiadosti o vykonanie dôkazu, ktorý zaslal Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov) ako dožadujúci súd prostredníctvom tlačiva A uvedeného v prílohe I k nariadeniu 2020/1783, ktoré sa týka nepriameho vykonania dôkazu uvádzaného v článku 1 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia. Dožadujúci súd zašle takúto žiadosť v súlade s článkom 3 ods. 1 uvedeného nariadenia „priamo [dožiadanému súdu] na účely vykonania dôkazu“.
38 Z toho vyplýva, že nepriame vykonanie dôkazu, o aké ide vo veci samej, dožiadaným súdom sa musí uskutočniť v súlade s postupmi stanovenými v článkoch 12 až 18 toho istého nariadenia.
39 V tomto kontexte rozdelenie právomocí a zodpovednosti medzi každý z týchto dvoch súdov v rámci vykonávania týchto ustanovení, ako ho predpokladá nariadenie 2020/1783, je založené na jasnom rozlišovaní medzi aspektmi hmotného práva uplatniteľného na spor a procesnými pravidlami upravujúcimi vykonávanie dôkazov.
40 V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 1 ods. 1 nariadenia 2020/1783 vyplýva, že prijatie rozhodnutia o vykonaní dôkazu súdom členského štátu, ktorý prejednáva spor v občianskych alebo obchodných veciach, s cieľom vykonať dôkaz, ktorý sa má získať v inom členskom štáte, sa riadi právom členského štátu dožadujúceho súdu. Iba tento súd, ktorý pozná všetky skutkové okolnosti tohto sporu, totiž môže z hľadiska uplatniteľného hmotného práva posúdiť požadované dôkazy.
41 Ak sa požadovaný dôkaz nachádza v obvode súdu iného členského štátu a sudca, ktorý prejednáva spor v občianskych alebo obchodných veciach, rozhodne podľa nariadenia 2020/1783 o použití prostriedkov nepriameho vykonávania dôkazov stanovených v tomto nariadení, pričom požiada príslušný súd iného členského štátu o vykonanie dokazovania, procesné podmienky, podľa ktorých sa tento dôkaz získa, sa riadia právom členského štátu, kde sa nachádza tento posledný uvedený súd.
42 V tejto súvislosti treba uviesť, že nariadenie 2020/1783 zavádza mechanizmus justičnej spolupráce, ktorý sa prísne obmedzuje na procesné aspekty získavania dôkazov v súdnych konaniach s cezhraničným dosahom. Cieľom tohto nariadenia teda nie je harmonizovať právo dokazovania medzi rôznymi členskými štátmi, ale ako vyplýva z jeho odôvodnení 3 a 4, zvýšiť účinnosť a rýchlosť súdnych konaní zjednodušením a zefektívnením mechanizmov spolupráce medzi súdmi týchto štátov pri vykonávaní dôkazov v cezhraničných konaniach v občianskych a obchodných veciach. To umožní zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti založeného na vysokej miere dôvery, ktorá musí existovať medzi členskými štátmi.
43 Z toho vyplýva, že v súlade so systémom vyplývajúcim z nariadenia 2020/1783 je to dožadujúci súd, ktorý prejednáva spor v občianskej alebo obchodnej veci s cezhraničným dosahom, ktorý je jediný oprávnený rozhodnúť o dôkaznom prostriedku, ktorý považuje za relevantný, a ktorý na tento účel prijíma rozhodnutie o vykonaní dôkazu, o ktorého vykonanie žiada dožiadaný súd v inom členskom štáte. Na rozdiel od toho, čo tvrdila francúzska vláda pred Súdnym dvorom, teda neprináleží ani predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, ani Súdnemu dvoru, aby nanovo definoval predmet takéhoto dokazovania, ako ho vymedzil dožadujúci súd vo svojej žiadosti o vykonanie dôkazu.
44 V prípade pochybností o spôsobe získania dôkazu zvolenom dožadujúcim súdom alebo v prípade chýbajúcich informácií totiž nariadenie 2020/1783 priznáva dožiadanému súdu len možnosť podľa jeho článku 10 bezodkladne informovať dožadujúci súd a zároveň ho požiadať o poskytnutie chýbajúcich informácií, ktoré určí čo najpresnejšie. V prejednávanej veci však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd ako dožiadaný súd neadresoval dožadujúcemu súdu žiadnu žiadosť, aby tento súd doplnil svoju žiadosť o vykonanie dôkazu, o ktorý ide vo veci samej.
45 V druhom rade článok 12 ods. 1 nariadenia 2020/1783 stanovuje, že dožiadaný súd musí vybaviť žiadosť bezodkladne, najneskôr však do 90 dní od prijatia žiadosti. Podľa článku 12 ods. 2 tohto nariadenia dožiadaný súd vybaví žiadosť podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku.
46 V súlade s ustálenou judikatúrou je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudky zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland, C-533/08, EU:C:2010:243, bod 44; z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C-435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 67, ako aj z 26. marca 2026, Pumpjanskij a i./Rada, C-696/23 P, C-704/23 P, C-711/23 P, C-35/24 P a C-111/24 P, EU:C:2026:245, bod 99].
47 Pokiaľ ide o znenie článku 12 nariadenia 2020/1783, z odseku 1 tohto článku 12, ktorý používa najmä pojem „bezodkladne“ a ktorý treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 15 toho istého nariadenia, vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle uložiť dožiadanému súdu povinnosť urýchlene vykonať dôkaz, o ktorý bol požiadaný.
48 Na druhej strane článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 stanovuje zásadu, podľa ktorej žiadosť o vykonanie dôkazu vykoná dožiadaný súd „podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku“, pričom nespresňuje rozsah tohto odkazu na „vnútroštátne právo“.
49 Z kontextu, do ktorého patrí toto ustanovenie, však vyplýva, že odkaz na „vnútroštátne právo“, ktorý je v ňom uvedený, treba chápať tak, že sa týka procesných podmienok stanovených právom členského štátu dožiadaného súdu. Článok 12 ods. 3 uvedeného nariadenia totiž zavádza výnimku z tejto zásady tým, že stanovuje, že za predpokladu dodržania podmienok stanovených v tomto poslednom uvedenom ustanovení dožadujúci súd môže požiadať dožiadaný súd, aby sa žiadosť o vykonanie dôkazu vybavila v súlade s „osobitným postupom“, upraveným v práve štátu dožadujúceho súdu.
50 V tejto súvislosti, ako zdôraznila generálna advokátka v bode 58 svojich návrhov, odkaz na výraz „vnútroštátne právo“ v článku 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 sa týka procesnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na vykonávanie dôkazov. Cieľom článku 12 ods. 3 tohto nariadenia je výnimočne umožniť zmenu uplatniteľného postupu nahradením procesného práva členského štátu dožiadaného súdu, právnym poriadkom členského štátu dožadujúceho súdu, hoci konanie o vykonávaní dôkazov stále patrí do právomoci dožiadaného súdu.
51 Predchádzajúce úvahy nasvedčujú v prospech výkladu článku 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatňuje len na procesné podmienky vykonávania dôkazných prostriedkov, takže len tieto postupy sa v zásade riadia právom dožiadaného členského štátu.
52 Tento výklad potvrdzujú aj ciele sledované nariadením 2020/1783, ktoré, ako už bolo uvedené v bode 42 tohto rozsudku, má zvýšiť účinnosť a rýchlosť súdnych konaní zjednodušením a zefektívnením mechanizmov spolupráce medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych alebo obchodných veciach s cezhraničným dosahom. Toto nariadenie má teda za cieľ zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti založeného na vysokej miere dôvery, ktorá musí existovať medzi členskými štátmi.
53 Vzhľadom na tento cieľ sa nariadením 2020/1783 zaviedol režim, ktorý členským štátom ukladá odstrániť prekážky, ktoré by mohli v tejto oblasti vznikať. Toto nariadenie teda nemožno vykladať v tom zmysle, že obmedzuje možnosti získania dôkazov nachádzajúcich sa v iných členských štátoch. Práve naopak, zamýšľa posilniť tieto možnosti uprednostnením spolupráce medzi súdmi v tejto oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. februára 2011, C-283/09, EU:C:2011:85, bod 62; zo 6. septembra 2012, Lippens a i., C-170/11, EU:C:2012:540, bod 29, ako aj z 21. februára 2013, ProRail, C-332/11, EU:C:2013:87, body 43 a 44).
54 Z tohto hľadiska článok 16 nariadenia 2020/1783, ktorý patrí do relevantného kontextu na účely výkladu článku 12 ods. 2 tohto nariadenia, taxatívne stanovuje dôvody odmietnutia nepriameho vybavenia žiadosti o vykonanie dôkazu. Táto taxatívna povaha navyše výslovne vyplýva z odôvodnenia 16 nariadenia 2020/1783, v ktorom sa uvádza, že „na zabezpečenie účinnosti uvedeného nariadenia by sa okolnosti, za ktorých možno odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu, mali obmedziť len na veľmi úzko vymedzené výnimočné situácie“ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2011, Weryński, C-283/09, EU:C:2011:85, bod 53).
55 Z toho vyplýva, že keďže takéto dôvody na odmietnutie nepriameho vybavenia žiadosti o vykonanie dôkazu treba považovať za výnimky, musia sa vykladať striktne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Diageo Brands, C-681/13, EU:C:2015:471, bod 41 a citovanú judikatúru).
56 Musí to platiť o to viac, že mechanizmus justičnej spolupráce zavedený nariadením 2020/1783 v oblasti vykonávania dôkazov v cezhraničných súdnych konaniach má za cieľ, ako vyplýva z odôvodnenia 3 tohto nariadenia, zjednodušiť vykonávanie dôkazov a zároveň pomôcť skrátiť prieťahy a znížiť náklady pre jednotlivcov a podniky. Tento mechanizmus teda prispieva k právu na účinnú súdnu ochranu.
57 Za týchto podmienok by výklad článku 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783, ktorý by znamenal pridanie dôvodu odmietnutia vybavenia žiadosti o vykonanie dôkazu, ktorý nie je stanovený v článku 16 tohto nariadenia, mohol spochybniť účinnosť systému justičnej spolupráce, ktorý zavádza uvedené nariadenie v súvislosti so získavaním dôkazov v občianskych alebo obchodných veciach medzi súdmi členských štátov, pričom zásadná povinnosť vybaviť takúto žiadosť o vykonanie dôkazu predstavuje jeden z jej základných prvkov.
58 Z toho vyplýva, že dožiadaný súd, ktorému bola predložená žiadosť o vykonanie dôkazu zaslaná dožadujúcim súdom na základe článku 1 ods. 1 písm. a) a článku 12 nariadenia 2020/1783, musí na účely zabezpečenia účinnej spolupráce pri získavaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach vykonať požadované dokazovanie v súlade s procesným právom dožiadaného členského štátu. V tejto súvislosti je právomoc dožiadaného súdu odmietnuť vykonanie takéhoto dôkazu obmedzená len na dôvody odmietnutia uvedené v článku 16 tohto nariadenia, pričom najmä dôvody založené na hmotnom práve členského štátu dožiadaného súdu, vrátane dôvodov založených na základných zásadách práva štátu dožiadaného súdu, nemôžu odôvodniť odmietnutie vykonania dôkazu v zmysle článku 12 nariadenia 2020/1783.
59 Z toho vyplýva, že prináleží dožadujúcemu súdu, aby vzhľadom na hmotného právo svojho členského štátu posúdil podmienky, za ktorých možno prijať rozhodnutie o vykonaní dokazovania na účely získania dôkazu nachádzajúceho sa v inom členskom štáte. V prejednávanej veci teda tieto podmienky nemá posúdiť predkladajúci vnútroštátny súd z hľadiska článku 16-11 francúzskeho Občianskeho zákonníka, ale dožadujúci súd z hľadiska talianskeho hmotného práva.
60 V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že talianske hmotné právo priznáva osobe právo poznať svoj pôvod a v rámci súdneho konania, ktorého cieľom je určenie rodičovstva, umožňuje vykonanie genetického vyšetrenia post mortem po exhumácii tela údajného rodiča.
61 V treťom rade, keďže uplatňovanie nariadenia 2020/1783 predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, vnútroštátne súdy, ktoré vykonávajú spoluprácu na základe tohto nariadenia, musia dodržiavať požiadavky vyplývajúce zo základných práv zakotvených v Charte.
62 Ako nástroj justičnej spolupráce nariadenie 2020/1783 totiž konkretizuje v občianskych a obchodných veciach zásadu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ktorá má v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňuje vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Táto zásada však najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a práva ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky členské štáty dodržujú právo Únie a konkrétne základné práva týmto právom uznané [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 191].
63 Členské štáty tak môžu byť pri uplatňovaní práva Únie povinné na základe tohto práva predpokladať dodržiavanie základných práv zo strany ostatných členských štátov, takže nielenže nemôžu od iného členského štátu požadovať vyššiu vnútroštátnu úroveň ochrany základných práv, než akú zaručuje právo Únie, ale nemôžu ani – okrem výnimočných prípadov – overovať, či tento iný členský štát skutočne v konkrétnom prípade dodržal základné práva zaručené Úniou [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 192].
64 Ako vyplýva z bodu 43 tohto rozsudku, podľa nariadenia 2020/1783 prináleží dožadujúcemu súdu, aby v súlade s právom svojho členského štátu určil, aké rozhodnutia o vykonaní dokazovania treba prijať v súdnom konaní, ktoré pred ním prebieha. Len tomuto dožadujúcemu súdu preto tiež prináleží overiť, či je jeho rozhodnutie nariadiť takéto dokazovanie v súlade so základnými právami zaručenými Úniou.
65 V prejednávanej veci sa vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej zhrnuté v bode 19 tohto rozsudku zdá, že predmetné dokazovanie, teda exhumácia tela údajného otca spolu s odberom DNA na účely dotknutej genetickej expertízy, bolo nariadené až po tom, čo sa uznané deti tohto otca odmietli podrobiť vyšetreniu potrebnému na vypracovanie hematologického znaleckého posudku umožňujúcemu určiť, či žalobca vo veci samej má genetické znaky zodpovedajúce genetickým znakom žalovaných vo veci samej, a po ich návrhu na vykonanie genetického vyšetrenia na tele ich zosnulého otca v mieste, kde sú uložené jeho pozostatky.
66 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 52 ods. 3 Charty má článok 7 Charty týkajúci sa práva každého na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie rovnaký zmysel a rozsah ako práva zaručené v článku 8 EDĽP, pričom toto posledné uvedené ustanovenie predstavuje minimálnu úroveň ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Mirin, C-4/23, EU:C:2024:845, bod 63 a citovanú judikatúru).
67 V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 8 EDĽP sa právo na identitu považuje za neoddeliteľnú súčasť pojmu súkromný život, ktorý zahŕňa aj právo osoby poznať a dosiahnuť uznanie svojho pôvodu. Podľa tejto judikatúry totiž záujem osôb, ktoré sa snažia preukázať svoj pôvod, získať informácie, ktoré sú pre ne nevyhnutné na zistenie pravdy o významnom aspekte ich osobnej identity, predstavuje životný záujem chránený EDĽP, aj keď tento záujem musí byť vyvážený právom tretích osôb na nedotknuteľnosť tela zosnulého, právom na rešpektovanie zosnulých, ako aj verejným záujmom na ochrane právnej istoty [pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 13. júla 2006, Jäggi v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2006:0713JUD005875700, body 38 a 39].
68 V tomto rámci Európsky súd pre ľudské práva už uviedol, že ochrana záujmov údajného rodiča nemôže sama osebe predstavovať dostatočný argument na to, aby bola osoba, ktorá sa snaží preukázať svoj vzťah z rodičovstva, zbavená svojich práv podľa článku 8 EDĽP. Konkrétne rozhodol, že vzhľadom na okolnosti predmetnej veci odmietnutie genetickej expertízy post mortem založené na absencii výslovného a predchádzajúceho súhlasu údajného biologického rodiča by predstavovalo nedôvodný zásah do práva žalobcu poznať svoj pôvod [pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 16. júna 2011, Pascaud v. Francúzsko, CE:ECHR:2011:0616JUD001953508, body 64 a 65, ako aj 68].
69 Pokiaľ však ide o otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu týkajúce sa rešpektovania práva na ľudskú dôstojnosť zakotveného v článku 1 Charty, nič v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nenaznačuje, že by Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov) pri zvažovaní protichodných záujmov vo veci samej riadne nezohľadnil toto právo.
70 Okrem toho stačí konštatovať, že v prejednávanej veci žiadna okolnosť neumožňuje predpokladať, že ide o výnimočný prípad v zmysle judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bodoch 62 a 63 tohto rozsudku, v ktorom by dožiadaný súd mohol dôvodne spochybniť skutočnosť, že rozhodnutie o vykonaní dokazovania, o ktoré ide vo veci samej, je v súlade so základnými právami zaručenými Úniou.
71 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 v spojení s článkami 1 a 7 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje dožiadanému súdu odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu spočívajúceho v odobratí genetickej vzorky vykonanom po exhumácii tela údajného rodiča, ktorú podľa tohto nariadenia zaslal dožadujúci súd rozhodujúci o spore v oblasti rodičovstva, z dôvodu, že hmotnoprávna norma členského štátu dožiadaného súdu zakazuje získanie takéhoto dôkazu.
O trovách
72 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 12 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1783 z 25. novembra 2020 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (vykonávanie dôkazov), v spojení s článkami 1 a 7 Charty základných práv Európskej únie,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
neumožňuje dožiadanému súdu odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu spočívajúceho v odobratí genetickej vzorky vykonanom po exhumácii tela údajného rodiča, ktorú podľa tohto nariadenia zaslal dožadujúci súd rozhodujúci o spore v oblasti rodičovstva, z dôvodu, že hmotnoprávna norma členského štátu dožiadaného súdu zakazuje získanie takéhoto dôkazu.
Podpisy
(*1) Jazyk konania: francúzština.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.