Zákon č. 219/2006 Z. z. Zákon o protikomunistickom odboji

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 27. marca 1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému vyjadril predovšetkým úctu obetiam. Občania, žijúci v komunistickom systéme však neboli iba pasívnymi obeťami. Mnohí sa stavali na odpor, aktívne bojovali proti režimu a proti jeho dôsledkom. Statočnosť, odvaha a odhodlanie týchto ľudí môže byť zdrojom našej hrdosti. Tieto občianske cnosti sú potrebné vždy, a preto predložený zákon nie je iba o minulosti. Je to zákon o tých, ktorí v zápase za slobodu položili svoje životy, o tých, ktorí boli uväznení, prenasledovaní, ale aj o tých, ktorí vo svojom odpore voči nemorálnemu a protiprávnemu režimu neváhali prijať riziko týchto perzekúcií.
Dejinné epochy sa nemajú ani preskakovať a ani obchádzať. Traumy ľudí postihnutých komunistickým režimom – dnes už veteránov studenej vojny – sú stále prítomné a bolestivé. Boli obeťami kolaborácie, udavačstva a strachu. Ako nepohodlní boli vytláčaní na perifériu spoločnosti, húfne boli odsúvaní do pracovných táborov a väzníc, desaťtisíce sa nemohli naplno ľudsky a profesijne realizovať. To sú charakteristické sprievodné znaky totalitnej štátnej moci, ktorá vyhlásila vojnu vlastným občanom. Komunisti nastolili svojvoľnú vládu, ktorú nazvali „diktatúrou proletariátu“. Totalitný štát nemôže existovať bez nepriateľov. A ak ich nemá, tak si ich vymyslí. Tak sa vykonštruovali nepriateľské skupiny, ktoré mali byť v triednom boji zlikvidované. Likvidácia nepriateľa bola vopred amnestovaná, pretože sa vraj nelikvidovali ľudia, ale „kapitalisti“, „nepriatelia ľudu“ a „paraziti“. Človek sa nemusel previniť, stačilo, že bol príslušníkom vytypovanej triedy. Perzekúcie a represie sa stali súčasťou oficiálnej politiky komunistickej strany. Neboli len nástrojom politiky, ale aj oporou režimu. Orgány tajnej Štátnej bezpečnosti sa premenili na tieň, ktorý prenasledoval občanov, odpočúval ich telefóny, čítal ich korešpondenciu, preveroval ich osobné kontakty, dôverčivým nastavoval pasce. Dbali, aby dostali pod kontrolu každého čo len trochu podozrivého alebo nekonformného človeka. Išlo aj o majetky. Roľník, odsúdený na niekoľko mesiacov väzenia za to, že nedodal predpísané množstvo obilia, mäsa, mlieka a vajec, bol odsúdený aj na prepadnutie majetku a vysťahovanie celej rodiny do českého pohraničia. Taký istý bol aj osud živnostníkov a inteligencie. Počas tzv. B - akcie boli celé rodiny nútené vyprázdniť svoje vlastné obydlia a vysťahovať sa z miest do dedín pánu bohu za chrbát. Nevinní občania zo dňa na deň prestali byť „platnými členmi spoločnosti“ a stali sa jej údajnými úhlavnými nepriateľmi a ako takí si svoj negatívny vzťah k ľudovodemokratickému režimu museli odpykať v uránových a uholných baniach, vo väzniciach a mnohí aj na šibeniciach. Nikto nikdy nespočíta škody, ktoré spoločnosti vznikli týmito mocenskými praktikami. Na Slovensku bolo v r. 1948-1989 popravených, zastrelených, umučených vyše 200 nevinných občanov, presné číslo vraj nedokážu zistiť ani úrady. Okrem martýrov, ktorých mená sú sčasti zapísané aj do mramoru, svoje životy za slobodu obetovali aj ďalší väzni, či už v Jáchymovských baniach alebo uholných revíroch v Čechách a na Morave, a mnohí aj pri pokusoch prekročiť štátnu hranicu.
Za údajné politické zločiny bolo na Slovensku protiprávne odsúdených vyše 70 tisíc občanov. Podľa Zákona č.119/1990 o súdnej rehabilitácii boli všetci rehabilitovaní, čo značí, že sa na nich nehľadí ako na zločincov. V rámci rehabilitácií však neboli zohľadnené následky neľudského postupu komunistického režimu. Zabúda sa, že režim pripravil roľníkov o pôdu, živnostníkov o dielničky, podnikateľov o podniky, že rehoľníkov vyhnal z kláštorov, veriacim sa pokúsili vziať vieru a pastierov a národu slobodu. Nikdy nespočítame a nezdokumentujeme množstvo zmarených ľudských osudov a drám, ktoré postihli celé rodiny a niekedy dokonca celé rody a osudovo poznačili celé národy.
Svedomie nepozná nijaké hrubé čiary. V Diecéznom biskupskom múzeu v sárskom Trieri, ktoré bolo do r. 1982 väzením, si na tabuli môžeme prečítať aj pre nás aktuálne memento: „Kein Hass, aber auch kein Vergessen“. (Nijaká nenávisť, ale ani žiadne zabudnutie.) Francúzski, belgickí, luxemburgskí a nemeckí väzni z r. 1942- 45 adresovali tieto slová budúcim generáciám.
Aj tento zákon je o nezabúdaní, ale zároveň aj o potrebe ľudskej spoluúčasti na utrpení iných. Hovorí o ľuďoch, ktorí sa vedome postavili na odpor proti moci, ktorá nevídaným spôsobom zaútočila na základné ľudské práva, a človeka premenila na súčiastku svojej mašinérie. Je aj o tých, ktorí - netušiac nič zlé - tichí a pokorní sa nezaslúžene ocitli vo väzeniach a koncentračných táboroch. Relatívne krátky dejinný úsek je veľkou freskou, ktorá je však príliš malá na to, aby obsiahla a zaznamenala vyše štyridsaťročné utrpenie národa. Chceme, aby bolo počuť hlasy živých i mŕtvych. Možno sú príliš tiché na to, aby prehlušili lomoz každodenného života, znejú však nekonečne trpezlivo a neskutočne vytrvalo. Jedného dňa zreteľne a nezameniteľne oslovia nielen dnešné, ale aj budúce generácie.
Návrh zákona bude predstavovať nároky na štátny rozpočet vo výške 2 mil. Sk ročne. Vyvolá potrebu piatich pracovných miest pre Ústav pamäti národa.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh nemá vplyv na životné prostredie.
Dôvodová správa

§ 1: Ustanovenie vymedzuje predmet úpravy § 2 a 3: Ustanovenia predstavujú všeobecné vymedzenie pojmu protikomunistického odboja a jeho začlenenia do súvislostí studenej vojny. § 4: Ustanovenie vymedzuje pojem účastníka protikomunistického odboja §5 až 8: Ustanovenia týchto paragrafov charakterizujú formy protikomunistického odboja. §9: Prekážky pre priznanie postavenia účastníka protikomunistického odboja pre prípady, ak bola odbojová činnosť spojená s činnosťou, ktorá je trestná i v súčasnosti, alebo ak bola spojená s kolaboráciou s represívnymi a vrcholnými politickými orgánmi a inštitúciami komunistického režimu. § 10: Ustanovenie všeobecne vymedzuje práva účastníkov protikomunistického odboja. Ide predovšetkým o rovinu morálnej rehabilitácie, a to pre všetky formy odboja. Pre tie najzávažnejšie, spojené s najvážnejšími zásahmi do osobnej slobody, navrhuje zákon priznať aj postavenie vojnového veterána. § 11: Procesné ustanovenie, podľa ktorého zákon navrhuje postupovať pri rozhodovaní o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja. Zákon navrhuje toto konanie do pôsobnosti Ústavu pamäti národa. Táto inštitúcia bola zriadená zákonom a vzhľadom na jej poznatkový fond a verejnoprávnu povahu je …

čl. IV
V zákone č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji v znení zákona č. 58/2009 Z. z. sa stanovuje povinnosť Ústavu pamäti národa zasielať príslušným orgánom potrebné údaje o veteránoch protikomunistického odboja a veteránoch protikomunistického odboja in memoriam, ktoré sú potrebné na výplatu príplatku k dôchodku a jednorazového príplatku k dôchodku.

čl. XXXVI (Zákon č. 219/2006 Z. z.)
(§ 11b ods. 3 písm. c)) Cieľom navrhovanej úpravy je ustanoviť povinnosť Ústavu pamäti národa overovať údaje potrebné na účel konania o priznaní postavenia veterána protikomunistického odboja in memoriam prostredníctvom informačných systémov verejnej správy.