{"guid": "ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/2015 z 9. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. septembra 2015, sp. zn. PL. ÚS 40/2015", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-09-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb/text", "citacie_n": 31, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 40/2015­20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2015\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa\nspravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,\nMilana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne\nprerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade § 9 ods. 2 druhej\nvety a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)\nv znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 18, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1, 3 a 4\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci\nč. 29 a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105\na takto\nrozhodol:\n1. Návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade § 9 ods. 2 druhej vety\na § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e)\nDohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej\norganizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105 p r i j í m a\n\nna ďalšie konanie.\n\n2. Vo zvyšnej časti návrh verejnej ochrankyne práv\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnený.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. decembra\n2014 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) na začatie\nkonania o súlade § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných\nkomunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemných\nkomunikáciách“ alebo „cestný zákon“) s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 18, čl. 19 ods. 2\na čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen ,,dodatkový protokol“), čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo\npovinnej práci č. 29 (ďalej aj ,,dohovor č. 29“) a čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie\npráce o zrušení nútenej práce č. 105 (ďalej aj ,,dohovor č. 105“).\nNavrhovateľka svoj návrh na začatie konanie odôvodňuje takto:\n„Dňa 13. novembra 2013 obdržala Kancelária verejného ochrancu práv\nelektronický podnet od\n\n,\n\n. Podnecovateľ\n\npoukazoval na obsah viacerých VZN miest a mestských častí v Slovenskej republike,\nktorými\n\nsamospráva\n\nupravuje\n\npovinnosť\n\nvlastníkov,\n\nsprávcov\n\nalebo\n\nužívateľov\n\nnehnuteľností, bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k\nnehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo\nmiestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom.\n\n2\n\nAutor vo svojom podnete vyslovil názor, že napádať jednotlivé VZN nie je správna\ncesta a preto požiadal verejného ochrancu práv, aby využila svoje ústavné oprávnenie\na podala návrh na preskúmanie ústavnosti § 9 ods. 2 cestného zákona, ktorý je podľa jeho\nnázoru v rozpore s čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 ústavy.\nV súvislosti s obsahom niektorých VZN, ktoré upravujú povinnosť vlastníkov,\nsprávcov alebo užívateľov nehnuteľností bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti\nchodníkov priľahlých k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území\na hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením,\npoľadovicou alebo snehom a rovnako aj sankcie za nedodržanie, resp. porušenie týchto\nVZN, obdržala Kancelária verejného ochrancu práv dňa 23. novembra 2012 podnet\nspoločnosti\n\n,\n\n(VZN mesta Banská Bystrica) a dňa 24. januára 2014 podnet od\n\n,\n,\n\n(VZN mesta Trenčín).\n...\nPo preskúmaní skutkovej podstaty a argumentov, ktoré obsahujú všetky tri\npredmetné podania a po oboznámení sa s relevantnou judikatúrou som dospela k\npresvedčeniu, že ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta a ustanovenie § 9a ods. 4 cestného\nzákona porušujú základné práva alebo slobody, resp. ľudské práva a základné slobody\noznačené v petite tohto návrhu, respektíve tieto práva môžu ohroziť, čo zakladá dôvod na\nmôj postup podľa či. 151a ods. 2 ústavy a aj podľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o\nverejnom ochrancovi práv.“\nV odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka ďalej uvádza:\n«Povinnosti, ktoré obsahujú napadnuté ustanovenia sa dostali do slovenského\nprávneho poriadku ako dedičstvo socialistického spoločenského zriadenia, ktoré\nneposkytovalo prakticky žiadnu ochranu súkromnému vlastníctvu.\nZákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), prijalo Národné\nzhromaždenie Československej socialistickej republiky dňa z 30. novembra 1961. Povinnosť\nvlastníkov alebo užívateľov nehnuteľnosti, ktoré hraničili s cestou alebo miestnou\n3\n\nkomunikáciou v súvislé zastavanej časti obce zabezpečiť, aby priľahlý chodník bol riadne\na včas čistený a pri ľadovici posypávaný upravoval pôvodne jeho § 23 ods. 1, pričom ods. 2\nustanovoval, že miestne národné výbory boli oprávnené upraviť podrobnosti podľa potreby\na s prihliadnutím na miestne pomery a možnosti.\nNapadnuté ustanovenia (§ 9 ods. 2 druhá veta a § 9a ods. 4) cestného zákona\npriniesla do právneho poriadku jeho novela, ktorú vykonalo Federálne zhromaždenie\nČeskoslovenskej socialistickej republiky dňa 21. marca 1984, pod. č. 27/1984 Zb.\nRovnaký stav existoval aj v právnom poriadku Českej republiky do roku 1997, keď\nzákon č. 13/1997 Sb. o pozemných komunikáciách už neprevzal doslovnú formuláciu\nzo socialistického právneho poriadku o povinnosti vlastníkov priľahlých nehnuteľností\nv zastavanom území obcí odstraňovať závady v schodnosti chodníkov (ktoré sú rovnako ako\nv Slovenskej republike vo vlastníctve obcí).\nZákon o pozemných komunikáciách v Českej republike však v § 27 obsahoval\nustanovenie o zodpovednosti vlastníkov budov alebo pozemkov v zastavanom území obce\nza škody, ktorých príčinou bola závada v schodnosti chodníkov priľahlých k ich\nnehnuteľnostiam,\n\nktorá\n\nvznikla\n\nznečistením,\n\npoľadovicou\n\nalebo\n\nsnehom,\n\npokiaľ\n\nnepreukázali, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť.\nAj keď právny poriadok Českej republiky už po roku 1997 neobsahoval explicitne\nvyjadrenú povinnosť vlastníkov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k ich\nnehnuteľnostiam, existencia tejto povinnosti sa všeobecne odvodzovala z pôvodného\nustanovenia § 27 ods. 6 zákona, v zmysle ktorého bola obec oprávnená svojim nariadením\nustanoviť rozsah, spôsob a lehoty pre odstraňovanie závad v schodnosti miestnych\nkomunikácií.\nUvedená situácia bola predmetom nielen viacerých protichodných odborných\nnázorov, ale aj súdnych konaní tak na Najvyššom správnom súde, ako aj na Ústavnom súde\nČeskej republiky a zaoberal sa ňou aj Verejný ochranca práv Českej republiky vo svojich\nsprávach za roky 2002 a 2003.\nAj na základe uvedených diskusií došlo v roku 2009 k novej zákonnej úprave tejto\nproblematiky (zákon č. 97/2009 Sb.), ktorá v súlade so zásadami demokratického\na právneho štátu a ústavným poriadkom Českej republiky, preniesla nielen zodpovednosť\n4\n\nza škody, ktorých príčinou je závada v schodnosti chodníkov, ale aj povinnosť tieto\nchodníky čistiť a v zimnom období z nich odstraňovať sneh a ľad, na vlastníkov týchto\nnehnuteľností (obce).\nV Slovenskej republike podala skupina poslancov dňa 22. augusta 2014 návrh\nzákona, ktorým sa mal zmeniť a doplniť zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách\n(cestný zákon) v znení neskorších predpisov (tlač 1151).\nAko sa uvádzalo v dôvodovej správe k tomuto zákonu, jeho cieľom bolo odstrániť\nstav, ktorý je podľa predkladateľov veľmi pravdepodobne v rozpore s niektorými\nustanoveniami ústavy a ktorý zaväzuje majiteľov alebo správcov nehnuteľností susediacich\ns chodníkmi (t. j. s majetkom obce) čistiť a udržiavať tieto chodníky schodné a ktorí tak majú\nkonať bez zbytočného odkladu a zakaždým, pokiaľ je ich schodnosť zhoršená znečistením,\npoľadovicou alebo snehom ­ teda celoročne.\nPoslanci navrhli nové znenie § 9 ods. 2 („Závady v schodnosti priechodov\npre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných úsekoch ciest cez obce, ako\naj závady v schodnosti miestnych komunikácií a chodníkov určených výhradne pre chodcov,\nsú povinní odstraňovať správcovia miestnych komunikácií, a to aj pokiaľ tieto závady vznikli\nznečistením, poľadovicou alebo snehom.“) a tiež aj vypustiť § 9a odsek 4 z cestného zákona.\nNárodná rada Slovenskej republiky však na svojej 38. schôdzi dňa 25. septembra\n2014 rozhodla, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona po prvom čítaní.»\n\nK namietanému\n\nrozporu\n\nnapadnutých\n\nustanovení\n\nzákona\n\no pozemných\n\nkomunikáciách s čl. 18 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) dohovoru č. 29,\nčl. 2 dohovoru č. 105 a s čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru navrhovateľka uvádza:\n«Zákaz poslať niekoho na nútené práce alebo nútené služby teda platí všeobecne,\ns výnimkami ustanovenými v čl. 18 ods. 2 ústavy.\nV súvislosti s napadnutými ustanoveniami zákona o cestnej doprave, by v danom\nprípade mohli teoreticky prichádzať do úvahy iba situácie popísané v čl. 18 ods. 2 písm. c),\nd) a e) ústavy.\n5\n\nSom presvedčená, že písm. c) môžeme vylúčiť, nakoľko cestný zákon v § 9 ods. 2\npredpokladá celoročnú povinnosť vlastníkov, správcov alebo užívateľov tzv. priľahlej\nnehnuteľnosti udržiavať schodnosť chodníka (vyplýva to z dikcie ustanovenia „znečistením,\npoľadovicou alebo snehom“, nakoľko poľadovica a sneh sa síce môže vyskytnúť iba\nv zimnom období, no znečistenie sa môže vyskytnúť kedykoľvek).\nRovnako som presvedčená, že v tomto prípade nemožno uplatniť ani výnimku\nustanovenú písm. d), pretože nakoľko v prípade povinnosti bez prieťahov odstraňovať\nzávady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v súvislé\nzastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou..., nejde o nejaké\n„konanie“, jednorazovú činnosť, ale o opakujúcu sa povinnosť majiteľa „priľahlej\nnehnuteľnosti“, ktorá trvá počas celého roka a je zameraná na „schodnosť“chodníka, teda\nnie primárne na „ochranu života, zdravia alebo práv iných“.\nV zmysle vyššie uvedených argumentov som presvedčená, že na namietanú celoročnú\npovinnosť nie je možné uplatniť ani ústavnú výnimku uvedenú pod písm. e), nakoľko\nzákonom ustanovenú celoročnú povinnosť nie je možné považovať za „menšiu obecnú\nslužbu“.\nNapadnuté zákonné ustanovenia cestného zákona nie sú podľa môjho názoru ani\nv súlade so záväzkami, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.), z Dohovoru o nútenej alebo\npovinnej práci č. 29 ako aj z Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej\npráce č. 105.\nOSN položila základ pre zákaz otroctva a nevoľníctva v čl. 8 ods. 1 a 2\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.). Podľa\nčl. 8 ods. 3 tohto dokumentu:\na) od nikoho sa nesmie vyžadovať, aby vykonával nútenú alebo povinnú prácu;\nb) článok 3 nebráni vykonávať ťažkú prácu v krajinách, kde možno uvaliť trest\nväzenia s ťažkou prácou za trestný čin, ak takýto rozsudok vyniesol príslušný súd;\nc) na účely tohto odseku termín „nútená alebo povinná práca“ nezahŕňa:\n\n6\n\nd) žiadnu prácu alebo službu, ktoré sa nespomínajú v pododseku b), ktoré sa\nnormálne vyžadujú od osoby, ktorá je vo väzbe v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu,\nalebo od osoby, ktorá je podmienečne prepustená z takej väzby;\n(i) žiadnu službu vojenskej povahy a v krajinách, kde sa uznáva odmietnutie\nvojenskej služby na základe presvedčenia, žiadnu národnú službu, ktorá sa podľa zákona\nvyžaduje od osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu z dôvodov svojho presvedčenia;\n(ii) žiadnu službu vynútenú v mimoriadnych prípadoch alebo pri pohrome\nohrozujúcej život alebo blahobyt spoločenstva;\n(iii) žiadnu prácu alebo službu, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností.\nV zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 „... na účely\ntohto Dohovoru bude výraz ,,nútená alebo povinná práca“ označovať každú prácu alebo\nslužbu, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú\nsa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne.“\nNapadnuté ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta cestného zákona upravuje povinnosti\nvlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvislé zastavanom území\nhraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou bez prieťahov odstraňovať závady\nv schodnosti chodníkov priľahlých k týmto nehnuteľnostiam bez toho, aby sa títo k uvedeným\npovinnostiam ponúkli dobrovoľne.\nNapadnuté ustanovenie § 9a ods. 4 zaviedlo tiež priamo právnu zodpovednosť\nvlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvislé zastavanom území\nhraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, za škody, ktorých príčinou boli závady\nv schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo\nsnehom a neboli nimi bez prieťahov odstránené.\nPojem právnej zodpovednosti má vždy svoj konkrétny obsah a zahrňuje predvídané\nnepriaznivé následky, čo znamená, že ten, kto nedodrží právnu povinnosť, bude zaťažený\nprávnymi následkami konkrétnej povahy. Sankcia je preto v istom zmysle zodpovednosť\nv akcii.\nAj na základe uvedeného možno konštatovať, že ustanovenie § 9a ods. 4 možno\npokladať za zákonnú sankciu voči vlastníkom, správcom alebo užívateľom nehnuteľností,\nktoré v súvislé zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou za to, že\n7\n\nbez prieťahov neodstránia závady v schodnosti chodníkov priľahlých k týmto\nnehnuteľnostiam.\nV zmysle § 9 ods. 3 cestného zákona „Rozsah povinností uvedených v odseku 2\nupravujú s prihliadnutím na miestne pomery obce svojimi všeobecne záväznými\nnariadeniami“, ktoré v týchto tiež priamo ustanovujú finančné sankcie pre užívateľov\nnehnuteľností, ak bez prieťahov neodstránia závady v schodnosti chodníkov priľahlých\nk nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v zastavanom území a hraničia s cestou alebo\nmiestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom.\nPráve hroziaca sankcia/trest, podporuje stotožnenie napadnutej povinnosti\ns „nútenou alebo povinnou prácou“, ktorá sa vymáha pod hrozbou trestu a na ktorú sa\nnazývaná osoba neponúkla dobrovoľne, ako túto odmieta čl. 8 ods. 3 písm. a)\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach a rovnako aj Dohovor\no nútenej alebo povinnej práci č. 29 Medzinárodnej organizácie práce.\nV zmysle čl. 2 ods. 2, písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 „... len\npre potreby tohto Dohovoru však výraz ,,nútená alebo povinná práca“ nebude zahŕňať:\nmenšie obecné služby, ktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, môžu sa\npreto považovať za obvyklé občianske povinnosti pripadajúce na členov obce, pokiaľ majú\nčlenovia obce alebo ich priami zástupcovia právo vyjadriť sa ohľadne potreby takých\nslužieb.“\nAj pri pohľade na takto formulované „výnimky“ z činností, ktoré zahŕňa pojem\n„nútená alebo povinná práca“ podľa Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 však\nna základe rovnakých argumentov, ako som uviedla v súvislosti s čl. 18 ods. 2 ústavy,\nprichádzam k záveru, že napadnuté ustanovenia cestného zákona nespĺňajú žiadnu z nich.\n...\nEurópsky súd pre ľudské práva v konaniach o sťažnostiach na porušenie čl. 4 ods. 2\nalebo čl. 4 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd využíva definíciu\npojmu „nútená práca\" a „povinná práca\" tak, ako sa táto uvádza v dohovoroch\nMedzinárodnej organizácie práce. Využíva pritom definíciu z čl. 2 Dohovoru č. 29\nMedzinárodnej organizácie práce, podľa ktorej „nútenú prácu“ možno definovať ako\n„...akúkoľvek prácu alebo službu, ktorá sa požaduje od ktoréhokoľvek jednotlivca\n8\n\npod hrozbou\n\nakéhokoľvek\n\ntrestu\n\na\n\nna\n\nktoré\n\nsa\n\ntento\n\njednotlivec\n\ndobrovoľne\n\nneponúkol“(napr. Van der Mussele v. Belgium, § 32 zo dňa 23.11.1983, Rantsev v. Cyprus\nand Russia, §§ 273­ 275 Graziani­Weiss v. Austria; Stummer v. Austria, § 118).»\nK namietanému\n\nrozporu\n\nnapadnutých\n\nustanovení\n\nzákona\n\no pozemných\n\nkomunikáciách s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru navrhovateľka v návrhu\nuvádza:\n«V súvislosti s ústavnou ochranou súkromia definovanou v čl. 19 ods. 2 ústavy,\npoukazujem v prvom rade na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nktorý opakovane potvrdil, že táto ochrana sa nevzťahuje iba na aplikáciu práva\njednotlivými orgánmi verejnej moci, ale aj na jeho tvorbu (II. ÚS 59/97).\nÚstavný súd Slovenskej republiky tak už v minulosti preskúmal viacero zákonov.\nV prípade zákona č. 232/1995 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky súdny poriadok tak, že\numožnil prokurátorovi vstúpiť do konania, ak o to požiadal účastník konania alebo\nna žiadosť súdu napríklad konštatoval: „Zákon tým, že dovoľuje prokurátorovi vstúpiť\ndo začatého konania na požiadanie súdu, zasahuje do právneho postavenia účastníkov\nkonania nad nevyhnutnú mieru, čím sa dostáva do rozporu s ustanovením čl. 16 ods. l\nv spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy.“(PL. ÚS 43/95).\nV tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že právo\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do sféry chránenej podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\nzahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny\nzáväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany (III. ÚS 331/2009).\nV súvislosti s ochranou súkromia, ktorú poskytuje čl. 8 Dohovoru Európsky súd\npre ľudské práva opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti tiež potvrdil, že účelom práva\nna súkromie, je ochrana jednotlivca pred neoprávnenými zásahmi orgánov verejnej moci\n(napr. Rees Case).\n„Európsky súd pre ľudské práva tiež rozhodol, že právo na súkromie sa zabezpečuje\nprostredníctvom pozitívneho záväzku štátu, lebo z čl. 8 môže vyplývať nielen negatívny\nzáväzok nezasahovať do súkromia, ale aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt\nvoči súkromnému životu, ktorý sa realizuje predovšetkým prijatím právnej úpravy\n9\n\nna ochranu súkromia (Case of Abdulaziz, Cabales and Balkandali, rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva z 28. mája 1985)“.\n...\nUstanovenie povinnosti vlastníka nehnuteľnosti odstraňovať bez prieťahov závady\nv schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením,\npoľadovicou alebo snehom, teda okolnosťami na ktoré nemá vplyv, nevyhnutne ovplyvňuje\njeho súkromný a rodinný život.\nZo slovného spojenia „znečistením, poľadovicou alebo snehom“ totiž vyplýva, že aj\nkeď sa poľadovica alebo sneh môže vyskytnúť iba v určitých ročných obdobiach, znečistenie\nmôže kedykoľvek spôsobiť ktorýkoľvek užívateľ chodníka, ktorý je verejným priestorom.\nVýznam uvedeného ďalej podčiarkuje aj zákonný príkaz „odstraňovať bez prieťahov“\n(bez odkladu, okamžite).\nNapadnuté ustanovenie tak vyžaduje od vlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“, aby\nsvoje súkromie prakticky 24 hodín denne a počas celého roka prispôsobil svojej schopnosti\nkedykoľvek /v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu) pristúpiť k odstraňovaniu určených\nzávad v schodnosti chodníka.\nAk si predstavíme, že uvedený právny stav sa vzťahuje na dotknutých majiteľov\nnehnuteľností bez ohľadu na ich zdravotný stav (prípadný pobyt v nemocnici), či na ich\npracovné alebo iné rodinné povinnosti mimo miesta, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť,\nmusíme dospieť k záveru, že takto formulovaná povinnosť vlastníka „priľahlej\nnehnuteľnosti“, predstavuje zásah do jeho súkromného a rodinného života.»\nNamietaný rozpor napadnutých ustanovení zákona o pozemných komunikáciách\ns čl. 20 ods. 1 ústavy navrhovateľka odôvodňuje takto:\n«Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/95\nkonštatoval: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych\nsubjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať\nrovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka.“ V tejto\nsúvislosti tiež zdôraznil, že: „Ústava v Čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah\nvlastníckeho práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom\n10\n\nvlastníctva. Ustanovuje však rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých\nvlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký\nzákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.“ (PL. ÚS 38/95).\nÚstavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že: „... vlastníctvo pozemku je\nvecným právom k nehnuteľnej veci ­ pôde, pričom v občianskoprávnom (civilistickom)\nzmysle ide o právo absolútne, pôsobiace voči všetkým, čomu zodpovedá povinnosť všetkých\nnerušiť vlastníka vo výkone jeho práva. Ak subjekt k nejakej veci nemá žiadne právo, má\npovinnosť nechať ju na pokoji (neminem leadere). Pri vlastníctve pozemku ide o vzťah osoba\n­ vec, nevyžadujúci spoluprácu s iným subjektom ako pri obligačných právach.“ (PL. ÚS\n19/09 ­ č. 235/2011 Z. z.).\nPokiaľ ide o vymedzenie pojmu „majetok“ na účely čl. 20 ústavy, neexistuje podľa\nmôjho názoru, v tomto prípade pochybnosť o tom, že nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahujú\nnamietané ustanovenia cestného zákona, sú vecami, ktoré možno subsumovať pod pojem\n„majetok“ a požívajú plnú ochranu čl. 20 ústavy.\nPodľa Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Ústavnoprávna ochrana slobody\nvlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na „púhe“ vlastníctvo, resp. majetok. Právo\nna ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je klasickým základným\nprávom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia\nvlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu\nk verejnej moci. Obmedzenia práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie\nmajetku musia rešpektovať aj ústavnú hodnotu personálnej autonómie (porov, klasické\nrozhodnutie Spolkového ústavného súdu 24 BverfGE 367; tiež nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky PL. ÚS 29/08, body 35 a nasl.; Kommers, D.: The constitutional jurisprudence of\nthe Federal Republic of Germany, 1997, Duke Univesity Press, 2nd edition, s. 250 a nasl.)\n(PL. ÚS 19/09 z 26.1.2011)\nÚstavný súd Slovenskej republiky k tejto problematike, vo svojom rozhodnutí sp. zn.\nPL. ÚS 38/95 tiež uviedol, že: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom\nvlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci\nvlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu\nvlastníka.“\n11\n\nNapadnuté ustanovenia cestného zákona „de facto“ aj „de iure“ však rozdeľujú\nvlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností na dve skupiny, pretože ustanovujú rozdielny\nrežim povinností pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú\nv súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, bez ohľadu\nna skutočnosť, či ide o fyzické alebo o právnické osoby, a pre vlastníkov a zároveň\nužívateľov nehnuteľností v súvislé zastavanom území, ktoré sa na takýchto miestach\nnenachádzajú (napr. nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza vo dvore inej nehnuteľnosti).\nZnevýhodnení vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré sa\nnachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou,\nsú pritom povinní bez prieťahov (a na vlastné náklady!) odstraňovať závady v schodnosti\nchodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom\na zároveň zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých\nchodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov\nodstránené.\nIba dodávam, že v tomto prípade napadnuté ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta\ncestného zákona ustanovilo pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností, ktoré sa\nnachádzajú v zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou\npovinnosť, ustanoveným spôsobom sa starať o nehnuteľnosti (chodníky), ktorých vlastníkom\nje niekto iný (obec).\nPráva a povinnosti vlastníka nehnuteľnosti v zastavanom území obce a priľahlej\nk chodníku a vlastníka chodníku (obec) teda podľa napadnutých ustanovení cestného\nzákona v žiadnom prípade nemajú rovnaký obsah a ani rovnakú ochranu.\nNapadnuté\n\nustanovenia\n\ntotiž\n\nzakotvili\n\npovinnosť\n\nvlastníkov\n\nvymedzených\n\nnehnuteľností konať v prospech vlastníka inej nehnuteľnosti (obec) bez toho, aby za takúto\nčinnosť obdržali akúkoľvek protihodnotu a zakladajú tak nerovnosť obsahu vlastníckeho\npráva (vlastníctvo jedného vlastníka je zneužívané na prospech druhého vlastníka\na vlastníctvo jedného vlastníka požíva zvýšenú ochranu ako vlastníctvo druhého\n­susedného).\nOsobitne túto nerovnosť zvýrazňuje aj porovnanie ustanovenia § 9a ods. 3\n(„Správcovia miestnych komunikácií zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady\n12\n\nv schodnosti na priechodoch pre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných\núsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov\na na chodníkoch, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady\nodstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť“), s ustanovením napadnutého § 9a\nods. 4 cestného zákona („Vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré\nv zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, zodpovedajú za škody,\nktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli\nznečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené“).\nAko vidno z vyššie uvedeného porovnania zákonnej úpravy, pre správcov miestnych\nkomunikácií a zároveň aj ich vlastníkov (teda obce), existuje zo zákona výnimka, na základe\nktorej pre nich existuje možnosť vyviniť sa zo zodpovednosti za spôsobenú škodu, pokiaľ\nnebolo v ich možnostiach závady odstrániť, resp. na ne upozorniť, zatiaľ čo vlastníci\n„priľahlých nehnuteľností“ takúto možnosť vyvinenia sa zo zodpovednosti za škodu,\nku ktorej došlo na cudzej nehnuteľnosti nemajú a zodpovedajú priamo, bez ohľadu na ich\nmožnosti takéto závady v schodnosti odstraňovať bez prieťahov.»\nRozpor napadnutých ustanovení zákona o pozemných komunikáciách s čl. 20 ods. 3\nústavy navrhovateľka v návrhu odôvodňuje takto:\n«Napadnuté ustanovenie § 9a ods. 2 druhá veta ustanovuje povinnosť pre vlastníkov\n„priľahlej nehnuteľnosti“ vykonávať celoročne určité činnosti v prospech obce, len\nna základe existencie ich vlastníckeho práva. Uvedené vyvoláva pocit, že zákonná úprava\nzneužíva vlastnícke právo majiteľa „priľahlej nehnuteľnosti“ na to, aby sa tento vlastník\npovinne staral o predmet vlastníckeho práva obce. Pritom, ako som už uviedla vyššie,\nvlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ za to, že udržiava predmet vlastníckeho práva cudzieho\nsubjektu, nedostáva žiadnu protihodnotu.\nZ obsahu ústavného konštatovania, že „vlastníctvo zaväzuje“ vyplýva, že obsahom\nvlastníctva nie je púhe užívanie veci (branie plodov či požitkov), ale sú s ním spojené aj\nurčité povinnosti, ktorým sa vlastník nemôže vyhnúť.\nJednou z takýchto povinností je aj udržiavať predmet vlastníctva v takom stave, aby\njeho užívanie nespôsobovalo ujmu iným osobám. Uvedený prístup potvrdzuje aj ustanovenie\n13\n\n§ 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších\npredpisov, v zmysle ktorého sú orgány obce a organizácie povinné majetok obce zveľaďovať,\nchrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä udržiavať a užívať majetok, chrániť majetok\npred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím.\nChodníky, ktoré sú vo vlastníctve obcí, pritom užíva neurčitý počet rôznych\nužívateľov.\nVyššie uvedené mi preto umožňuje domnievať sa, že v súlade s obsahom ústavy by\nmalo byť zákonnou povinnosťou obce, ako vlastníka týchto nehnuteľností, samostatne sa\nstarať sa o „schodnosť“ chodníkov a zákon by nemal bezodplatne a dokonca pod hrozbou\nsankcie takúto povinnosť prenášať na vlastníkov iných nehnuteľností.\nVlastníci „priľahlých nehnuteľnosti“ by v demokratickom a právnom štáte nemali\ntrpieť ujmu v nariadených nútených prácach či iných službách iba na tom základe, že sú\nvlastníci priľahlej nehnuteľnosti, ktorá je však od chodníka (ako vlastníctva iného subjektu)\nriadne oddelená, postavená na inej parcele, riadne vložená v katastri nehnuteľností a teda\nevidovaná ako oddelený predmet vlastníctva.\n...\nNa mieste je preto v tejto súvislosti podľa môjho názoru aj otázka, či zákonná úprava\n(§ 9a ods. 2 druhá veta cestného zákona), nezakladá zneužívanie vlastníckeho práva obcí\n(chodníky), voči vlastníkom „priľahlých nehnuteľnosti“.\nObec, ktorá je vlastníkom chodníkov, v zmysle § 3 ods. 2 cestného zákona vykonáva\nmiestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií, ako\nprenesený výkon štátnej správy. Má teda k dispozícii všetky prostriedky (vrátane\ndonútenia), aby zabezpečila také užívanie chodníkov, ktoré by neviedlo k (nadmernému)\nznečisťovaniu (všeobecne záväzné nariadenia, sankcie, mestská polícia, atď.).\nVlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ takéto prostriedky nemá, preto aj jeho prípadná\nsnaha o zabránenie znečisteniu je výrazne obmedzená.\nNapadnuté\n\nzákonné\n\nustanovenia\n\nvšak\n\nna\n\ntakéhoto\n\nvlastníka\n\n„priľahlej\n\nnehnuteľnosti“ preniesli nielen povinnosti voči nehnuteľnostiam vo vlastníctve obcí, ale aj\nzodpovednosť za následky správania iných užívateľov na nehnuteľnosti, ktorá nie je v jeho\nvlastníctve.\n14\n\nVlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ sa pritom musí v určenom rozsahu starať\no majetok obce (chodník), podľa napadnutých ustanovení zákona, na rozdiel od všetkých\nostatných užívateľov tohto verejného priestoru. V iných právnych vzťahoch má však\nk tomuto chodníku rovnaké práva ako ktorýkoľvek iný užívateľ. Ako príklad možno uviesť aj\nsituáciu, pri ktorej si vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ potrebuje vykonať na tejto\nnehnuteľnosti vonkajšie potrebné úpravy (oprava strechy, omietky, výmena zvodov). Ak\npri tejto činnosti potrebuje využiť chodník, musí zaplatiť miestnu daň za užívanie (zabratie)\nverejného priestranstva podľa osobitného zákona a v súlade so všeobecne záväzným\nnariadením obce.\nNapadnuté ustanovenia zákona teda na jednej strane umožňujú obci, aby zneužívala\nvlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“ pri starostlivosti o jej majetok (chodník ako verejné\npriestranstvo) a na strane druhej od takéhoto vlastníka obec vyberá daň z nehnuteľnosti\na v prípade potreby aj daň za užívanie takéhoto verejného priestranstva.\nUvedená právna konštrukcia, tak podľa môjho názoru, umožňuje zneužitie\nvlastníckeho práva obcí na ujmu práva vlastníkov nehnuteľností v súvislé zastavanom území\nobcí a hraničiacich s cestou alebo miestnou komunikáciou.»\nK\n\nnamietanému\n\nrozporu\n\nnapadnutých\n\nustanovení\n\nzákona\n\no pozemných\n\nkomunikáciách s čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľka\nuvádza:\n«Ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa\nna vlastníctvo, resp. majetok. Právo na pokojné užívanie majetku je klasickým, základným\nprávom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia\nvlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu\nk verejnej moci.\nZnevýhodnení vlastníci a zároveň užívatelia nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú\nv zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, sú podľa\nnapadnutých zákonných ustanovení povinní bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti\nchodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou\nalebo snehom.\n15\n\nSom presvedčená, že takto ustanovená zákonná povinnosť pre určených vlastníkov\nnehnuteľností, spojená so sankciou plynúcou zo skutočnosti, že zákonodarca ustanovil aj\nzodpovednosť týchto vlastníkov za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti\nna cudzom majetku a ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom, predstavuje\nnútené obmedzenie ich vlastníckeho práva, ktoré nie je vo verejnom záujme a za ktoré sa\nneposkytuje nielen primeraná, ale žiadna náhrada.\nPri namietanom rozpore uvedených ustanovení cestného zákona aj s obsahom čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuvádzam, že Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Marckx c. Belgicko (rozhodnutie\nz 13. júna 1979, Annuaire, č. 31) jednoznačne konštatoval, že „... uznaním, že každý má\nprávo pokojne užívať svoj majetok, garantuje čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho\ndohovoru v podstate vlastnícke právo. To vyplýva jasne zo slova majetok“.\n„V zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru je chránené\npokojné užívanie majetku,\nprávo nebyť zbavený majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré\nustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,\nprávo štátov prijímať zákony, ktoré štáty považujú za nevyhnutné, aby upravili\nužívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných\npoplatkov alebo pokút.\nMedzi týmito tromi normami, obsiahnutými priamo v čl. 1 Dodatkového protokolu\nč. 1 Európskeho dohovoru, existujú vzájomné vnútorné prepojenia, osobitne medzi prvou\nnormou (je vo všeobecnom vyjadrení) a ostatnými dvomi normami (tieto sú stanovené\nv konkrétnejšej podobe). Výklad tohto vzťahu podali štrasburské orgány ochrany práva\nv zásadnej podobe v rozhodnutí vo veci Sporrong a Lônnroth c. Švédsko (z 23. septembra\n1982, Annuaire, č. 52)“.\nZnevýhodnení vlastníci a zároveň užívatelia nehnuteľností hraničiacich s verejným\npriestranstvom, podľa napadnutých zákonných ustanovení, zodpovedajú za škody, ktorých\npríčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením,\npoľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené.\n\n16\n\nNapadnuté zákonné ustanovenia, podľa môjho názoru, predstavujú nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva a zasahujú do práva vlastníkov nehnuteľností v súvislé\nzastavanom území pokojne užívať svoj majetok, nakoľko im ustanovujú osobitné povinnosti\nvoči priľahlým nehnuteľnostiam (chodníkom) v prospech vlastníkov týchto nehnuteľností\n(obce) a nie vo verejnom záujme, pričom za plnenie týchto povinností nie je dotknutým\nvlastníkom nehnuteľností poskytovaná žiadna finančná náhrada. Na základe uvedeného sú\ntieto ustanovenia podľa môjho názoru aj v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a tiež aj s čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\nNa základe uvedeného navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy a § 37 až § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vydal tento nález:\n«Ustanovenia § 9 ods. 2 druhá veta a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb.\no pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný\nzákon“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta a ods. 2, čl. 18 ústavy v spojení čl. 4 ods. 2\na ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 8 ods. 1 a 2\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.), s čl. 1\npísm. e), s čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29,\na s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105, s čl. 19\nods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\ns čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 ústavy v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n17\n\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) a ktoré boli ratifikované\na vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd\nskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých\nnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnený možno\npovažovať návrh vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený preto treba považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný\nsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03). K zásahu do základných práv alebo slobôd pritom môže dôjsť\nnielen na základe postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v procese aplikácie\npráva, t. j. pri vydávaní individuálneho právneho aktu, ale rovnako tak aj v rámci procesu\ntvorby práva, t. j. pri prijímaní všeobecne záväznej právnej normy, resp. jej prijatím.\n\n18\n\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu verejnej ochrankyne práv podľa\n§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí pléna sa najprv zameral\nna posúdenie otázky, či v danom prípade sú splnené ústavné požiadavky aktívnej procesnej\nlegitimácie navrhovateľky v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\na § 37 zákona o ústavnom súde v zmysle predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu\n(PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014).\nK ústavným požiadavkám aktívnej procesnej legitimácie verejnej ochrankyne\npráv v konaní o súlade právnych predpisov\nPodľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)\naž f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym\npredpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.\nPodľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde\nústavný súd začne konanie, ak návrh podá verejný ochranca práv vo veciach súladu\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť\nzákladné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce\nz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená\nspôsobom ustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 151a ods. 2 ústavy verejný ochranca práv môže predložiť ústavnému súdu\nnávrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje\nzákladné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.\nPodľa čl. 151a ods. 6 ústavy podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu\npráv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany,\no predkladaní návrhov na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 130 ods. 1\n19\n\npísm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb ustanoví zákon.\nPredmetnou zákonnou úpravou je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/2001\nZ. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no verejnom ochrancovi práv“).\nK aktívnej legitimácii verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych predpisov\nsa ústavný súd vyjadril v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014. V uvedenom rozhodnutí\nústavný súd konštatoval, že aktívna legitimácia verejného ochrancu práv v konaní o súlade\nprávnych predpisov nie je generálna, t. j. bez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo\nprávnickej osobe, ktoré sa dožadujú u verejného ochrancu práv ochrany základných práv\na slobôd v zmysle čl. 151a ods. 1 ústavy a § 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi práv.\nVychádzajúc z čl. 151a ods. 6 ústavy ústavný súd konštatoval, že ústavný text splnomocňuje\nzákon na úpravu postupu v konaní verejného ochrancu práv. Referenčným ustanovením\nna aktívnu legitimáciu verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy preto zostáva zákonná úprava vyplývajúca z ustanovenia § 21\nzákona o verejnom ochrancovi práv, ktorého úvodné slová „ak pri vybavovaní podnetu\nverejný ochranca práv zistí...“ znamenajú, že ide o zistenia viažuce sa na konkrétnu činnosť\nochrancu verejných práv. Ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospel\nk záveru, že § 21 ods. 2 a 3 zákona o verejnom ochrancovi práv sa viaže na konkrétne\nzistenia a preskúmavania podnetov právnických a fyzických osôb, čo zdôrazňuje aj nadpis\nkapitoly „Postup pri vybavovaní podnetov“, ktorej obsahom je aj ustanovenie § 21. Podľa\nústavného súdu verejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy len\nv súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie\nabstraktné práva fyzických a právnických osôb. Ústavný súd k tomuto záveru dospel inter\nalia aj vychádzajúc z čl. 151a ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého hlavný účel zriadenia\ninštitútu verejného ochrancu práv obsiahnutý v predmetnom ustanovení ústavy sa viaže\nna poskytnutie konkrétnej ochrany právnickým a fyzickým osobám.\nÚstavný súd v uznesení vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospel k záveru, že na rozdiel\nod iných procesne legitimovaných subjektov podľa čl. 130 ods. 1 ústavy verejný ochranca\n20\n\npráv môže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva\na slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní\no podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale\nv súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci.\nPodľa ústavného súdu (PL. ÚS 40/2014) kontrola ústavnosti právnych predpisov je\nnajtypickejšou kompetenciou ústavných súdov, a to bez ohľadu na to, či ide o kontrolu\nkonkrétnu alebo abstraktnú. Konkrétna kontrola ústavnosti je v našom priestore známa skôr\nv súvislosti s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov [čl. 144 ods. 2 ústavy („ktoré sa\ntýka prejednávanej veci“) a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], kedy súd\nv súvislosti s rozhodovaním o konkrétnej veci môže prerušiť konanie a predložiť vec\nústavnému súdu. Naproti tomu pri abstraktnej kontrole noriem je napadnutý právny predpis\npreskúmavaný bez priamej súvislosti s konkrétnym prípadom aplikácie tohto predpisu.\nZovšeobecnením uvedeného možno dospieť k názoru, že postavenie verejného ochrancu\npráv v Slovenskej republike je de constitutione lata viac podobné súdom ako iným aktérom,\nnajmä politickej povahy (skupina poslancov, prezident či vláda). Podľa ústavného súdu aj\npreto ústavodarca v čl. 151a ods. 2 ústavy podmienil oprávnenie verejného ochrancu práv\npodať návrh podľa čl. 125 ústavy spôsobom, „ak všeobecne záväzný právny predpis\nporušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“.\nTo znamená, že pre prijatie návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie je potrebné, aby\nnavrhovateľka preukázala svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorej podala\nnávrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona\no ústavnom súde. Inak ústavný súd návrh odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 5/2014).\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky vychádzajúc\nzo skutočnosti, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhu\npodanom verejným ochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovaný\n21\n\nna podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. f),\nčl. 151a ods. 2 ústavy a § 18 ods. 1 písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde], sústredil na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky prípustný, t. j. či jej návrh\nspĺňa vymedzené ústavné požiadavky aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv\nv konaní o súlade právnych predpisov, a teda či jej návrh súvisí s jej základnou ústavnou\nprávomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzických a právnických osôb.\nZo spisu predloženého navrhovateľkou vyplýva, že svoj návrh na začatie konania\no súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde\nnavrhovateľka zakladá na troch podnetoch, z ktorých dva boli podané fyzickými osobami\na jeden právnickou osobou. Konkrétne, na verejnú ochrankyňu práv sa svojím podnetom\ndoručeným do Kancelárie verejného ochrancu práv 23. novembra 2012 obrátila spoločnosť\n, ktorá ako vlastník nehnuteľnosti priľahlej k miestnej komunikácii\nv zmysle § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách svojím podnetom napádala\nvšeobecne záväzné nariadenie mesta Banská Bystrica č. 9/2011 o verejnom poriadku\nna území mesta Banská Bystrica, ktoré jej ako vlastníkovi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa\nv meste Banská Bystrica stanovuje povinnosť čistiť chodníky priľahlé k nehnuteľnosti\na zabezpečovať ich zimnú údržbu v stanovenom rozsahu a čase a bez nároku na primeranú\nnáhradu. Uvedená spoločnosť v podaní predmetné všeobecne záväzné nariadenie mesta\nBanská Bystrica vydané na základe zákona považuje za rozporné s čl. 20 ods. 1, 3 a 4\nústavy a vyzýva verejného ochrancu práv, aby v predmetnej veci podal na ústavnom súde\nnávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Na verejnú\nochrankyňu práv sa svojím podnetom doručeným do Kancelárie verejného ochrancu práv\n14. novembra 2013 obrátil aj\n\n, ktorý v podaní poukázal na možný rozpor § 9\n\nods. 2 zákona o pozemných komunikáciách s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy,,a zo spisového\nmateriálu návrhu na začatie konania predloženého navrhovateľkou tiež vyplýva, že podnet\nverejnej ochrankyni práv doručený do Kancelárie verejného ochrancu práv 24. januára 2014\npodal aj\n\n, ktorý v podaní poukázal na možný nesúlad všeobecného záväzného\n\nnariadenia mesta Trenčín č. 7/2004 o dodržiavaní poriadku a čistoty v meste Trenčín\nnovelizovaného všeobecným záväzným nariadením č. 12/2009, ktoré v čl. 5 stanovuje\n22\n\npovinnosti občanov vo vzťahu k čisteniu chodníkov, ktoré predstavujú majetok mesta,\nkonkrétne napr. čas a náplň údržby chodníkov vo vlastníctve mesta zo strany vlastníkov\npriľahlých nehnuteľností, pričom na údržbu chodníkov neposkytuje mesto potrebné náradie\nči bezplatný odber vody a ani nezavádza úhradu za čas vynaložený na čistenie, čo má\npredstavovať porušenie ústavného záväzku neukladať nútené práce alebo nútené služby\npodľa čl. 18 ústavy či porušenie čl. 1, 2 a 13 ústavy.\nPodľa § 9 ods. 3 zákona o pozemných komunikáciách rozsah povinností uvedených\nv odseku 2 [povinnosti vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľnosti, ktorá sa\nnachádza v súvisle zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou,\nbez prieťahov\n\nodstraňovať\n\nzávady\n\nv schodnosti\n\nchodníkov\n\npriľahlých\n\nk takejto\n\nnehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom]\nupravujú s prihliadnutím na miestne pomery obce svojimi všeobecne záväznými\nnariadeniami. Právnym základom pre uloženie rozsahu povinnosti starať sa o údržbu\nmiestnych komunikácií príslušnými všeobecne záväznými nariadeniami mesta Banská\nBystrica a mesta Trenčín či iných miest a obcí Slovenskej republiky sú tak okrem iných\nzákonných ustanovení aj ustanovenia zákona o pozemných komunikáciách, konkrétne § 9\nods. 3 v spojení s napadnutým ustanovením § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách.\nV návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľka uvádza, že v\npodnete, ktorý jej bol adresovaný, autor podnetu vyslovil názor, že napádať jednotlivé\nvšeobecne záväzné nariadenia miest či obcí nie je správna cesta, a preto žiadal verejnú\nochrankyňu práv, aby využila svoje ústavné oprávnenie a podala návrh na preskúmanie\nústavnosti § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách.\nNavrhovateľka v podanom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde napáda pre nesúlad s príslušnými\nv petite návrhu označenými ustanoveniami ústavy a medzinárodnoprávnej úpravy nielen\nustanovenie § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách, tak ako ju o to žiadali príslušné\n23\n\nosoby vo svojich podnetoch, ktoré jej adresovali, ale rovnako tak aj ustanovenie § 9a ods. 4\nzákona o pozemných komunikáciách, ktoré zavádza zodpovednosť vlastníkov, správcov\nalebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvisle zastavanom území hraničia s cestou alebo\nmiestnou komunikáciou, za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých\nchodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov\nodstránené. Pretože ustanovenie § 9a ods. 4 zákona o pozemných komunikáciách zavádza\nprávne dôsledky viažuce sa na porušenie povinností ustanovených v § 9 ods. 2 druhej vete\nzákona o pozemných komunikáciách, posúdenie otázky ústavnosti ustanovenia § 9 ods. 2\ndruhej vety zákona o pozemných komunikáciách je nevyhnutné učiniť v jeho spojitosti s §\n9a ods. 4 zákona o pozemných komunikáciách.\nZ vykonanej analýzy podaní adresovaných verejnej ochrankyni práv vyplýva, že tieto\npodania podľa názoru ústavného súdu spĺňajú náležitosti kvalifikovaného podnetu\npodávaného verejnému ochrancovi práv podľa § 13 a nasl. zákona o verejnom ochrancovi\npráv. Podľa názoru ústavného súdu je preto potrebné návrh navrhovateľky na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom\nsúde považovať za návrh spĺňajúci vymedzené ústavné požiadavky aktívnej legitimácie\nverejného ochrancu práv, pretože predmetný návrh súvisí so základnou ústavnou\nprávomocou verejného ochrancu práv ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva\nfyzických a právnických osôb.\nÚstavný súd návrh navrhovateľky predbežne prerokoval a konštatoval, že\nnavrhovateľka je oprávnenou podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy v spojení\ns § 18 ods. 1 písm. g) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom jej návrh obsahuje\nvšetky náležitosti požadované v ustanoveniach § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky ďalej zameral\nna zistenie, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie jej návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n\n24\n\nNavrhovateľka v návrhu namieta nesúlad § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a ods. 4 zákona\no pozemných komunikáciách inter alia s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru, ako\naj s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.\nK namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy\nv spojení s čl. 1 dodatkového protokolu\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv\niných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho\npráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie\nnad mieru ustanovenú zákonom.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za\nprimeranú náhradu.\nK podstate vlastníckeho práva už ústavný súd uviedol, že vlastnícke právo ako\nnajdôležitejší vecnoprávny inštitút, je charakteristické tým, že prostredníctvom neho sa\noprávneným subjektom (vlastníkom) zabezpečuje bezprostredná právna možnosť ovládať\nveci. Existencia právneho ovládania vecí ako súčasti vlastníckeho práva inkorporuje v sebe\nmožnosť riešenia otázky, komu vec patrí, kto ju využíva a môže ňou disponovať. Podstata\nvlastníckeho práva spočívajúca v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnom\npostavení oprávneného subjektu (vlastníka) tak, že jeho právne ovládanie veci je výlučné.\nZ toho vyplýva, že ho každý musí rešpektovať, voči akémukoľvek nedovolenému zásahu\nktoréhokoľvek subjektu je chránené a je možné ho aj právnymi prostriedkami presadiť.\n25\n\nVlastníckemu právu zodpovedá povinnosť individuálne neurčeného počtu subjektov nerušiť\noprávneného (vlastníka) vo výkone jeho práva (PL. ÚS 30/95, PL. ÚS 11/2010).\nK otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol,\nže čl. 20 ods. 1 ústavy určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký zákonný\nobsah. Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu byť\npredmetom vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci druhovo\nrovnakej veci (nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené rovnaké práva\nbez ohľadu na povahu vlastníka (PL. ÚS 38/95).\nČlánok 20 ods. 1 ústavy rovnako požaduje, aby vlastnícke právo všetkých vlastníkov\npožívalo rovnakú ochranu. Právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy síce\nneobsahuje explicitnú procedurálnu ochranu, ale jeho autentická ochrana znamená,\nže procedurálna ochrana je v ňom implikovaná. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 23/01\nuviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,\nimplikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené\npriamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie\n(popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.\nústavy). Implicitnú procesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch ­ sp. zn.\nIII. ÚS 328/05 či sp. zn. III. ÚS 117/06. Uvedený právny názor ústavný súd formuloval\nv zhode s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 1\ndodatkového protokolu, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do práva\nna pokojné\n\nužívanie majetku\n\nmusí byť\n\nsprevádzaný procedurálnymi\n\ngaranciami\n\numožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci\npre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich v. France, sťažnosť\nč. 13616/88, rozsudok z 22. 9. 1994, § 40 a nasl.).\nObsahom čl. 20 ods. 3 ústavy je zákaz zneužitia vlastníckeho práva. Za zneužitie\npráva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie\nnedovoleného výsledku.\n26\n\nÚčelom úpravy čl. 20 ods. 3 tretej vety ústavy je vymedziť rozsah a obsah právneho\npostavenia vlastníka, podmieniť výkon vlastníckych práv povinnými ohľadmi, ktoré vlastník\nmusí brať na iné hodnoty verejného záujmu. Úprava čl. 20 ods. 3 ústavy je druhová, týka sa\nskupín vlastníkov. Právne účinky čl. 20 ods. 3 ústavy limitujúce právne postavenie vlastníka\nnastupujú so vznikom vlastníctva. Počas trvania vlastníckeho práva vlastníka nemožno od\nprávnych účinkov úpravy čl. 20 ods. 3 ústavy oslobodiť. Zákon ustanovujúci mieru\npoškodzovania chráneného záujmu nemusí byť prijatý, ale ak sa zákon prijme, nemožno\nvlastníka oslobodiť od povinnosti nepoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky\na životné prostredie (a to ani zákonom). Vylúčenie bezohľadnej dispozície majetkom podľa\nčl. 20 ods. 3 ústavy nemožno stotožniť s nútenými obmedzeniami vlastníka podľa čl. 20 ods.\n4 ústavy. Tie predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho\nvlastníka. Článkom 20 ods. 3 ústavy sa naproti tomu ustanovuje ústavná požiadavka\nspravodlivej rovnováhy medzi rozsahom práv vlastníka vymedzovaných na základe čl. 20\nods. 1 ústavy a právami tretích osôb zaručených okrem iného napríklad aj v čl. 44 ods. 1\nústavy (PL. ÚS 22/06).\nVýkon vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy je v záujme zachovania práv\niných osôb limitovaný; ústavou určené medze vlastníckeho práva sa vzťahujú na taxatívne\nustanovené hodnoty, ktoré podliehajú ochrane pri výkone vlastníckeho práva. Predmetom\nochrany je ľudské zdravie, príroda, kultúrne pamiatky, životné prostredie (PL. ÚS 22/06).\nKaždá z týchto hodnôt podlieha ochrane, ktorá nie je nadradená nad vlastnícke právo,\nlebo nie je absolútna. Chránené hodnoty vlastník môže poškodzovať v rozsahu zákona, lebo\nvýkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať tieto hodnoty „nad mieru ustanovenú\nzákonom“ (PL. ÚS 22/06).\nVyvlastnenie, ako aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva predstavuje mocenský\nzásah štátu do vlastníckeho práva, ktorý môže byť vykonaný „iba v nevyhnutnej miere,\n27\n\na vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“ (čl. 20 ods. 4\nústavy). „Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho vôli bez časového\nobmedzenia, teda navždy. Aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom\ndo vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom\nurčení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktorú sú obsiahnuté\nv práve vlastniť majetok. Nútené obmedzenie vlastníctva predstavuje menej závažný zásah\ndo postavenia vlastníka. Vlastnícke práva nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sa\nzúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byť\nvlastníkom veci. Nedôjde k zmene v osobe vlastníka.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : Heuréka, 2007. s. 240).\nZ čl. 20 ods. 4 ústavy možno vyvodiť, že ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu\nalebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Článok 20 ods. 4\nvšak ustanovuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva\nmožno prikročiť len na základe zákona. Tak čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 20 ods. 4 odkazuje\nna podrobnejšiu úpravu jednotlivých zložiek svojho obsahu v zákonoch. V tejto súvislosti\nuž ústavný súd vo svojej judikatúre poukázal na rozličnú funkciu zákonov národnej rady\nprijímaných vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1\nústavy je národná rada oprávnená zákonom priamo ustanoviť obsah vlastníckeho práva, a to\nrovnaký pre všetkých vlastníkov (rešpektujúc čl. 12 ods. 2 ústavy), zákon, ktorého vydanie\npredpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, plní inú úlohu. V tomto zákone nejde už o ustanovenie\nzákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva,\nzákonný obsah ktorého zákonodarca už ustanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohou\nzákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 je preto umožniť, aby oprávnený orgán zasiahol\ndo výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom.\nK tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný\norgán štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia)\n(PL. ÚS 4/00). Článok 20 ods. 4 ústavy treba považovať za ústavnú direktívu pre\n\n28\n\nzákonodarcu, ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene\nobmedziť vlastnícke právo (PL. ÚS 36/95).\nZ\n\nuvedeného\n\nvyplýva,\n\nže\n\nk\n\nvyvlastneniu\n\nalebo\n\nnútenému\n\nobmedzeniu\n\ndo vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe zákona, pričom právomocou realizovať\nvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva disponuje len zákonom určený\n(splnomocnený) orgán štátnej správy, a to formou individuálneho administratívneho aktu ̶\nrozhodnutia (PL. ÚS 110/2011).\nPo zohľadnení uvedeného obsahu sťažnosti navrhovateľky a výkladu\nl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti\nnapadnutej právnej úpravy vo vzťahu k čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1\ndodatkového protokolu dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby napadnutá právna\núprava zasahovala do podstaty vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcich\nsa v súvisle zastavanom území a hraničiacich s cestou alebo miestnou komunikáciou (ďalej\naj „priľahlých nehnuteľností“), a teda zasahovala do ich priameho právneho ovládania veci\ntak, že by ich právne ovládanie veci vylučovala alebo im odnímala slobodnú možnosť\nrealizácie nimi nadobudnutého vlastníckeho práva zabezpečujúceho ich právne panstvo nad\npriľahlými nehnuteľnosťami, alebo že by vlastníkom druhovo rovnakej veci (priľahlých\nnehnuteľností) priznávala rôzny právny status s ohľadom na povahu vlastníka, alebo ich\noberala o minimálne garancie procesnej povahy umožňujúce predložiť ich vec pred orgán\nverejnej moci pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu a rovnako nie je ani\ndaná možnosť zneužitia vlastníckeho práva obcí (vlastníkov ciest a miestnych komunikácií)\nvoči vlastníkom priľahlých nehnuteľností, ako ani možnosť vyvlastnenia alebo núteného\nobmedzenia vlastníckeho práva vlastníkov priľahlých nehnuteľností. Pretože ústavný súd\nnezistil možnosť porušenia čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutou právnou úpravou, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie, návrh navrhovateľky v časti namietajúcej nesúlad napadnutej právnej\n29\n\núpravy s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu odmietol ako\nzjavne neopodstatnený.\nK namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2 ústavy\nv spojení s čl. 8 dohovoru\n\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán\nnemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom\na nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej\nbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,\nochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nUvedené ustanovenia ústavy a dohovoru zakotvujú právo na ochranu súkromia.\nV zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 274/05) ochrana súkromia je\nzakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy vrátane čl. 19 ods. 2 ústavy. Súkromím sa\nchápe predovšetkým sféra života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu.\nPrávom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich\nzáležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromie. Podľa judikatúry ústavného súdu právo\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen\nnegatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať\núčinné opatrenia na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09). Prelomovým\nrozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie ESĽP vo veci Marckx c. Belgicko z 13. 6.\n1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj na prípady, keď štát nevytvoril\npodmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodený tzv. pozitívny záväzok štátu\n\n30\n\nna vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali porušenie práva na súkromie (III.\nÚS 133/2010).\nNaproti zneniu ústavy ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená\ndo jedného článku, článku 8. Keďže základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné\nvykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach\na základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 24/2014) a príslušnej\njudikatúry k nim vydanej, ústavný súd pri vymedzení obsahu a rozsahu ochrany práva\nna súkromie prihliada aj na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa čl. 8 dohovoru.\nPri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus\npostupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav\nmožno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi\nna túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritérií legality zásahu, jeho\nlegitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedi\npri niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie\nnepokračuje.\nVychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo na súkromie\nrozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľa\nobsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život vymedziť\nako: a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojené s menšinovou\nsexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranu korešpondencie\na tajomstva dopravovaných správ.\nZ obsahu návrhu navrhovateľky nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by\nnasvedčovali možnosti zásahu do práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru\nnapadnutou právnou\n\núpravou.\n\nNapadnutá\n\nprávna\n\núprava ukladajúca\n\nvlastníkom\n\nnehnuteľností nachádzajúcich sa v súvisle zastavanom území a hraničiacich s cestou alebo\nmiestnou komunikáciou povinnosť odstraňovať bez prieťahov závady v schodnosti\n31\n\nchodníkov priľahlých k ich nehnuteľnostiam, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením,\npoľadovicou alebo snehom, teda okolnosťami, na ktoré nemajú vplyv a na základe čoho\npodľa navrhovateľky majú vlastníci priľahlých nehnuteľností svoje súkromie prakticky 24\nhodín denne a počas celého roka prispôsobiť ich schopnostiam kedykoľvek (v ktorúkoľvek\ndennú alebo nočnú hodinu) pristúpiť k odstraňovaniu závad v schodnosti chodníka, síce\nukladá vlastníkom priľahlých nehnuteľností určité obmedzenia, tie ale nemôžu vzhľadom\nna zmysel a rozsah práva na súkromie, tak ako je vymedzený, predstavovať zásah do tohto\npráva. Podľa ústavného súdu navrhovateľkou v návrhu vymedzený skutkový stav nemožno\nratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Keďže ústavný súd pri\npredbežnom preskúmaní návrhu navrhovateľky nezistil ani možnosť porušenia čl. 19 ods. 2\nústavy a čl. 8 dohovoru napadnutou právnou úpravou, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, návrh navrhovateľky v časti namietajúcej nesúlad\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru odmietol ako zjavne\nneopodstatnený.\nV časti návrhu navrhovateľky namietajúcej nesúlad § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a\nods. 4 zákona o pozemných komunikáciách s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 a čl. 18\nústavy v spojení s čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) dohovoru č. 29\na čl. 2 dohovoru č. 105 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky\nnezistil dôvody na odmietnutie návrhu navrhovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde, a preto v tejto časti návrh navrhovateľky prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3\nzákona o ústavnom súde.\nVychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodoval tak, ako to\nje uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. septembra 2015\n32", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b808b210-1e5b-4563-a41b-aa5b125c45aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b808b210-1e5b-4563-a41b-aa5b125c45aa"}, {"guid": "ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8"}, {"guid": "ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66"}, {"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445"}, {"guid": "ussr:a96b5f45-6689-46bb-ac1c-496d2b011033", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 274/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a96b5f45-6689-46bb-ac1c-496d2b011033"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:42f775dc-57fc-483b-8d22-361dee83b5d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42f775dc-57fc-483b-8d22-361dee83b5d3"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:54e5f9cc-9efa-4740-ba31-e2a44b894fa1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/95 z 2. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-02", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5a66ee5b-f898-456d-ad82-8240e011151e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.266.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.266.2021.1"}, {"guid": "ussr:bc290202-2c2c-4745-93eb-a5acd400842e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.182.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.182.2021.1"}, {"guid": "ussr:c80e8ff4-a41a-495b-a975-6fa01c46eaa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1"}, {"guid": "2c4672bb-a0b7-46bc-8edf-f553d0545b48:3d159535-7f3c-4c8c-a2c4-0c0fd203ff75", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/110/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/110/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1"}, {"guid": "2c4672bb-a0b7-46bc-8edf-f553d0545b48:103a2e7f-e4b2-489c-81f7-639de24233ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/110/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/110/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1"}, {"guid": "c5df62a1-f2a3-4fc1-aae6-39eda09a6df7:7dd5e659-5e07-49b3-849b-9815587dac7e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200143.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/146/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/146/2018 z 20. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200143.1"}, {"guid": "a02ba440-18d3-4cca-8190-c4ded626c840:85be3406-b428-4562-b83c-87ed413c25e1", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100446.4", "spisova_znacka": "4Sf/14/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 4Sf/14/2023 z 1. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-10-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100446.4"}, {"guid": "d6ed6325-dfa1-4e9d-b6b4-133be1b14ff9:61f0e2f4-c246-4a2c-bfc1-beb1235892e2", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100442.1", "spisova_znacka": "4Sf/13/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 4Sf/13/2023 z 3. 7. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100442.1"}, {"guid": "0f9e8c95-572c-45e1-bee2-8c14fe294555:94d3f260-4ab4-4fbf-b993-e2e34313fac2", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100443.1", "spisova_znacka": "2Sf/16/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Sf/16/2023 z 13. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-02-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100443.1"}, {"guid": "41ad157a-4f42-4e54-8f19-0bfbf6bd0688:d0329e99-0746-452b-8730-d589b7769e67", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100444.1", "spisova_znacka": "5Sf/12/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5Sf/12/2023 z 13. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100444.1"}, {"guid": "69a3eb8c-b97e-45a5-bb2e-9904810dfb0a:8be99aef-057b-4b51-a171-c81e99d8bbf9", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100411.2", "spisova_znacka": "5Sf/11/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5Sf/11/2023 z 8. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-02-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100411.2"}, {"guid": "d8617fe1-9a3b-49b5-a0ac-da33befad490:df6efa75-f59a-4548-9eb0-6bfe54efbc48", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100408.2", "spisova_znacka": "5Sf/10/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5Sf/10/2023 z 8. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-02-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100408.2"}, {"guid": "1e7fb48b-cc20-489f-81f3-d9e895b2a33a:15add3af-3e1a-4635-ac07-b1a1aa36b4ad", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100445.2", "spisova_znacka": "2Sf/17/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Sf/17/2023 z 7. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100445.2"}, {"guid": "490c19b0-4422-40e6-a69e-65d4786bfe18:3f500f0d-5154-459e-b69c-72a119f600c3", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100407.1", "spisova_znacka": "2Sf/14/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Sf/14/2023 z 7. 2. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100407.1"}, {"guid": "0542ee03-0c8c-4197-a27e-0095c9007ea9:8e5dd727-53ef-4897-909b-55eea04e34a5", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100413.1", "spisova_znacka": "6Sf/11/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Sf/11/2023 z 30. 1. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100413.1"}, {"guid": "f68971b4-53ad-4782-9e35-66be10d992a1:bef29f14-37ad-436b-ae96-71c2b9a571a9", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100409.1", "spisova_znacka": "1Sf/14/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 1Sf/14/2023 z 25. 1. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100409.1"}, {"guid": "e28b4ac9-b3ca-4f91-9f8c-5bf53c04e2b4:fa5c6286-4c9f-4693-a775-e328539dda49", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100250.1", "spisova_znacka": "2Sf/6/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Sf/6/2023 z 19. 12. 2023", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2023-12-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100250.1"}, {"guid": "d5951380-ac09-49ef-81ba-ceec6868dbdc:be5d6318-6a99-44e5-b971-78b70861a220", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100247.1", "spisova_znacka": "3Sf/6/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 3Sf/6/2023 z 7. 12. 2023", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2023-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100247.1"}, {"guid": "17c53300-8a4b-4fce-80f1-f8bbf559b53d:904faa87-12ca-4abd-82fc-a41da6c16532", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100242.1", "spisova_znacka": "2Sf/5/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Sf/5/2023 z 29. 11. 2023", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100242.1"}, {"guid": "96c08337-2685-4a33-92dc-f8fb44ccb47f:1a725bc6-a43f-4b2a-bc1d-28edd2800673", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100246.1", "spisova_znacka": "6Sf/4/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Sf/4/2023 z 31. 10. 2023", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100246.1"}, {"guid": "403331dc-9e09-4253-8365-948b654c13f5:71cd5fd1-986d-481a-bca2-f88e3e270b89", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1213206989.1", "spisova_znacka": "15Co/292/2017", "nazov": "Medzitýmny rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/292/2017 z 25. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1213206989.1"}, {"guid": "863bc2d9-660b-4698-8e08-c8aa97cfdb9e:08fd1c85-ce2f-4eb1-b055-106827e532de", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3", "spisova_znacka": "10Sa/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sa/7/2017 z 5. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3"}, {"guid": "863bc2d9-660b-4698-8e08-c8aa97cfdb9e:0be906ef-79d3-4d2a-bcdd-288940f40f70", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3", "spisova_znacka": "10Sa/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sa/7/2017 z 5. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3"}, {"guid": "863bc2d9-660b-4698-8e08-c8aa97cfdb9e:a432bdd6-3310-4679-9986-6643c7a113d2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3", "spisova_znacka": "10Sa/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sa/7/2017 z 5. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3"}, {"guid": "863bc2d9-660b-4698-8e08-c8aa97cfdb9e:fa1eff4c-fb34-48af-9cd6-1c6572c40d7a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3", "spisova_znacka": "10Sa/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sa/7/2017 z 5. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7017200144.3"}, {"guid": "35e02557-e7f4-4ec6-9e54-c9b7ff7eba3f:788fc376-1236-4b62-91ab-3d8f36ab7d82", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7018200018.2", "spisova_znacka": "1Sa/2/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/2/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200018.2"}, {"guid": "35e02557-e7f4-4ec6-9e54-c9b7ff7eba3f:17b0b824-e41a-42ea-88c0-77dbe6daa617", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7018200018.2", "spisova_znacka": "1Sa/2/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/2/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200018.2"}, {"guid": "35e02557-e7f4-4ec6-9e54-c9b7ff7eba3f:87e085da-085c-4ee5-8004-62a8948f6546", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7018200018.2", "spisova_znacka": "1Sa/2/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/2/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200018.2"}, {"guid": "d3fdf995-9c6c-460f-ac76-7d778ede2653:2e21c3c2-a2e9-4a13-afbd-d9bcb5d287af", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7017200143.2", "spisova_znacka": "5Sa/9/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sa/9/2017 z 26. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-07-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200143.2"}, {"guid": "d3fdf995-9c6c-460f-ac76-7d778ede2653:8e687f58-9d61-47c7-a509-db40d4e87189", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7017200143.2", "spisova_znacka": "5Sa/9/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sa/9/2017 z 26. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-07-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200143.2"}]}