{"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. júla 2003, sp. zn. I. ÚS 4/02", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Daniel Šváby", "sudca_id": 1076, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/daniel-svaby-1076", "datum_vydania": "2003-07-09", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-2", "nazov": "čl. 16 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-1", "nazov": "čl. 21 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-3", "nazov": "čl. 21 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-19", "nazov": "čl. 19 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 16 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 19", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 19", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 19", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-21", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-16", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e/text", "citacie_n": 137, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 4/02-51\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003 zloženého\nz predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval\nprijatú sťažnosť E. S., maloletej E., maloletej J. a maloletého J., všetci trvale bytom K.,\nzastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia práv\nE. S. podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\na práv maloletých E., J. a J. S. podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 a 3\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 Dohovoru o ochrane\npráv dieťaťa uznesením Okresného súdu Košice I z 26. júna 2001 sp. zn. Nc 2025/01\na uznesením Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2001 sp. zn. 13 Co 247/01 a takto\nrozhodol:\n1. Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom na Okresnom\nsúde Košice I pod sp. zn. Nc 2025/01 tým, že neprijali opatrenia zamerané na ochranu\nmaloletých E., J. a J. S. pred uvádzaným zlým zaobchádzaním s nimi, p o r u š i l i práva\nmaloletých E., J. a J. S. na ochranu proti neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa\nčl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti\nobydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu pred telesným\n\nalebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním podľa čl. 19 Dohovoru o ochrane\npráv dieťaťa.\n2. Sťažnosti E. S. a vo zvyšnej časti sťažnosti maloletých E., J. a J. S.\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nz 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 4/02-22 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na konanie sťažnosť E. S. (ďalej aj „sťažovateľka“) a v jej\nzastúpení maloletej E. S. (ďalej aj „maloletá E.“), maloletej J. S. (ďalej aj „maloletá J.“),\na maloletého J. S. (ďalej aj „maloletý J.“), všetci trvale bytom K. (ďalej aj „maloletí\nsťažovatelia“, resp. spolu so sťažovateľkou ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených\nadvokátkou JUDr. I. R., K., ktorou žiadali, aby ústavný súd:\na) vyslovil, že práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na ochranu proti krutému,\nneľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie\nľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo jej súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa\nčl. 21 ods. 1 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21\nods. 3 ústavy boli uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 26. júna\n2001 sp. zn. Nc 2025/01 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 31. augusta 2001 sp. zn. 13 Co 247/01 (ďalej aj\n„uznesenie krajského súdu“, resp. „napadnuté uznesenia“) porušené;\nb) vyslovil, že práva jednotlivých maloletých sťažovateľov E., J. a J.\nna nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému,\n\n2\n\nneľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie\nľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo ich súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa\nčl. 21 ods. 1 ústavy, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21\nods. 3 ústavy, na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2\nDohovoru o ochrane práv dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), na ochranu pred\nsvojvoľným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach dieťaťa a na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním a trýznením\npodľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa boli uznesením okresného súdu a uznesením\nkrajského súdu porušené;\nc) zrušil uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vrátil vec týkajúcu\nsa návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podala sťažovateľka na okresnom súde,\nokresnému súdu na ďalšie konanie;\nd) zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať v porušovaní predmetných\nzákladných práv a slobôd sťažovateľov;\ne) priznal\n(a) sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk,\n(b) maloletej E. finančné zadosťučinenie vo výške 800 000 Sk,\n(c) maloletej J. finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk,\n(d) maloletému J. finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.\n2. V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že sťažovateľka podala na Okresnej prokuratúre\nKošice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie zo 14. mája 2001 pre\npodozrenie zo spáchania trestných činov týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215\nods. 1 a 2 Trestného zákona (ďalej aj „TZ“), pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 a 2\nTZ a násilia proti skupine obyvateľstva a jednotlivcovi podľa § 197a TZ, ktorých sa mal\nvoči sťažovateľom dopustiť manžel sťažovateľky a zároveň otec maloletých sťažovateľov\nJ. S. (ďalej aj „J. S.“, resp. „odporca“ alebo „otec maloletých sťažovateľov“). Uznesením\nOkresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľ“)\nsp. zn. ČVS: OÚV – 712/30-K1-2001 z 21. júna 2001 bolo voči J. S. vznesené obvinenie\npre trestný čin podľa § 197a, § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) TZ. Vyšetrovateľ\n\n3\n\n25. júla 2001 toto obvinenie rozšíril aj o trestný čin podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ. Pre tieto\ntrestné činy podal prokurátor 20. septembra 2001 na J. S. obžalobu, o ktorej sa na okresnom\nsúde vedie konanie sp. zn. 2 T 538/01. V predmetnej trestnej veci podala znalkyňa\nPhDr. E. S. znalecké posudky, v ktorých konštatuje negatívny vplyv otca na psychický\nvývoj maloletých sťažovateľov.\nDňa 21. mája 2001 podala sťažovateľka na okresnom súde návrh na vydanie\npredbežného opatrenia, ktorým by okresný súd jej manželovi J. S. ako odporcovi uložil\nzdržať sa užívania obecného bytu na P., v K. a jej samotnej uložil podať návrh na zrušenie\nspoločného nájmu k bytu do 15 dní odo dňa právoplatnosti skončenia konania o rozvod\nmanželstva. K tomuto návrhu pripojila okrem iného príslušné znalecké posudky PhDr. E. S.,\nako aj trestné oznámenie zo 14. mája 2001 a odôvodnila ho tým, že ďalšie spolužitie\nmaloletých sťažovateľov s odporcom nie je v záujme ich psychickej aj fyzickej integrity\nmožné.\n2.1 Okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia uznesením zamietol\ndôvodiac, že manželom E. a J. S. vzniklo právo spoločného nájmu bytu a že nie je\nv právomoci súdu obmedziť zákonné právo odporcu užívať predmetný byt, pokiaľ jeho\nnájomný pomer k danému bytu trvá. Voči uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka\nodvolanie, v ktorom namietla, že „rozhodnutiami o predbežných opatreniach sa zásadne\nobmedzuje právo jedného z účastníkov, ktoré mu podľa zákona patrí, ale ktorého výkon\nmusí byť v záujme dočasnej úpravy pomerov účastníkov obmedzený“. Toto odvolanie\nsťažovateľka doplnila priložením uznesenia okresného súdu z 25. júna 2001\nsp. zn. Nc 2024/01, ktorým tento zveril maloletých sťažovateľov do jej výchovy\na opatery, uznesení vyšetrovateľa, ktorými bolo voči J. S. vznesené a doplnené obvinenie zo\nspáchania predmetných trestných činov, fotokópií znaleckých posudkov PhDr. E. S.\na fotokópie výsluchu jej detí E. a J. Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil\ndôvodiac, že sťažovateľka neosvedčila potrebu dočasnej a predbežnej úpravy pomerov\nmedzi ňou a odporcom, že nariadenie predbežného opatrenia v navrhovanom znení by\nodporcovi mohlo priniesť neprimeranú ujmu a že petit návrhu na vydanie predbežného\nopatrenia by musel byť formulovaný so zreteľom na konkrétne správanie odporcu, ktorého\n\n4\n\nby sa voči sťažovateľom mal zdržať. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť\n3. novembra 2001.\n2.2 Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že okresný súd a krajský súd im\nnezabezpečili ochranu, na zabezpečenie ktorej boli povinné podľa označených článkov\nústavy, respektíve Dohovoru o právach dieťaťa, v dôsledku čoho sú sťažovatelia okrem\niného nútení zdržiavať sa mimo svojho domova, de facto zbavení obydlia, ktoré je ich\ndomovom, a nechránení pred údajným tyranizujúcim správaním manžela a otca J. S.\nŽiadajú preto, aby ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vyššie.\n3. V rozhodnutí o prijatí sťažnosti sťažovateľov ústavný súd uviedol, že predmetom\nsťažnosti sú uznesenia okresného súdu a krajského súdu a stav, ktorý napadnuté súdy\ndočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania založili,\nresp. neodstránili.\n4. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie každý z účastníkov dostal možnosť písomne\nreagovať na tvrdenia druhej strany a vyjadriť sa ku konaniu ústneho pojednávania.\nVšetci účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\nVzhľadom na obsah ich vyjadrení, a to predsedu okresného súdu z 20. februára 2002\na 31. júla 2002, predsedu krajského súdu z 13. februára 2002, 5. augusta 2002 a 30. júna\n2003 a právnej zástupkyne sťažovateľov z 24. apríla 2002, 25. novembra 2002, 29. mája\n2003 a 2. júna 2003, ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej\nveci nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nV dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti\núčastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení\núčastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených.\n\n5\n\nII.\nNa základe obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a k nim pripojených\npísomností možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť nasledovne:\n1. Sťažovateľka 21. mája 2001 doručila okresnému súdu návrh na vydanie\npredbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby okresný súd uložil J. S. ako odporcovi\npovinnosť „zdržať sa užívania“ označeného „3–izbového obecného bytu“ s tým, že sa\nsťažovateľke ako navrhovateľke uloží povinnosť „podať do 15 dní od právoplatného\nskončenia\n\nkonania\n\no rozvod\n\nmanželstva\n\nnávrh\n\nna\n\nzrušenie\n\nspoločného\n\nnájmu\n\nk predmetnému bytu, inak predbežné opatrenie zaniká“. Tento návrh bol zapísaný a konanie\no ňom vedené na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01.\n1.1 Uvedený návrh sťažovateľka oprela o § 74 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. f) a ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré v znení platnom a účinnom v čase\njeho podania ustanovovali:\nPred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby\ndočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho\nrozhodnutia bol ohrozený (§ 74 ods. 1 OSP).\nPredbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby (...) niečo vykonal,\nniečoho sa zdržal alebo niečo znášal (§ 76 ods. 1 písm. f OSP).\nSúd môže pri nariadení predbežného opatrenia uložiť navrhovateľovi, aby v lehote,\nktorú mu určí, podal návrh na začatie konania. Môže tiež určiť, že predbežné opatrenie bude\ntrvať len po určený čas (§ 76 ods. 3 OSP).\n1.2 Sťažovateľka v návrhu uviedla, že s odporcom uzatvorila manželstvo, z ktorého\npochádzajú tri maloleté deti – maloletá E., maloletá J. a maloletý J., že „manželstvo\ns odporcom je dlhodobo a vážne rozvrátené.\nOkrem psychického a opakovane fyzického násilia, ktorého sa odporca dopúšťal voči\nmne, odporca dlhodobo psychicky a fyzicky týral deti pochádzajúce z nášho manželstva.\n\n6\n\nOdporca naše deti bil denne, pričom na fyzické útoky voči nim si našiel rôzne\nzámienky. Spôsob, akým deti bil, bol mimoriadne surový. Odporca do detí kopal, udieral ich\nz celej sily, sácal do nich takým spôsobom, že narážali na steny alebo kusy nábytku.\nSynovi J. prikladal ruky k rozpálenej platni alebo k zapálenému zapaľovaču, pichal\nho rozlomenou zápalkou na chrbte rúk a do ušníc. Syn je v dôsledku prežitých traum\noneskorený vo svojom vývoji.\nVoči dcéram, predovšetkým voči E., sa okrem fyzických útokov správal tak,\nže ponižoval ich osobnosť. Napríklad dcéru E. nútil, aby mu strihala nechty na nohách. Ak\nho pri tejto činnosti pichla, bil ju a kopal do nej.\nPribližne v mesiaci november 2000 sa odporca začal správať k dcére E. spôsobom,\nktorý vzbudzuje podozrenie o spáchaní trestného činu pohlavného zneužívania, ohmatával\ndcéru na prsiach a v rozkroku a keď sa táto bránila, snažil sa prekonať jej odpor fyzickým\nnásilím. Ak som zakročila ja proti takému správaniu, odporca ma napadol tak,\nže mi búchal hlavou o stenu, vyhrážal sa mi zabitím.\nDeti žijúce v takýchto traumatizujúcich podmienkach prejavovali a doposiaľ\nprejavujú známky narušenia osobnostného vývoja a ich ďalší vývoj je výrazne ohrozený.\nPre deti bolo toto prostredie také neznesiteľné, že napríklad dcéra E. mi opakovane\npovedala, že v prípade, že bude musieť byť naďalej vystavená otcovmu správaniu a žiť\ns ním, odíde z domova.\nHodnotenie dôsledkov, ktoré odporcovo tyranizujúce správanie na zdraví detí\nzanecháva, nie je len mojím subjektívnym pocitom. Psychický stav detí je osvedčený závermi\nPhDr. E. R., Csc., klinickej psychologičky, podľa ktorých, u všetkých troch detí sa prejavuje\nsyndróm týraného dieťaťa s dôsledkami v celoosobnostnom vývoji, pričom sú čitateľné\nriziká pre ďalší psychický vývin. U syna J. sa v dôsledku traum, ktoré otec aktivoval,\noneskoril aj kognitívny vývin dieťaťa. Dieťa, syn má už takmer 3 roky, začalo rozprávať až\npo odchode zo spoločnej domácnosti s otcom. Správanie detí je vysoko úzkostné, ich sebacit\nje výrazne oslabený.\nDňa 7. 3. 2001 som z vyššie opísaných dôvodov ušla spolu s maloletými deťmi\nzo spoločnej domácnosti a v súčasnosti sa pred otcom maloletých detí skrývam“.\n\n7\n\n1.3 Sťažovateľka potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov ďalej odôvodnila tým,\nže označený byt, ku ktorému má s odporcom „právo spoločného nájmu“, bola prinútená\nopustiť spolu s maloletými deťmi v dôsledku tyranizujúceho správania zo strany odporcu,\nže boli „sme tak zbavení odporcovým správaním domova a možnosti užívať a obývať byt,\nktorý je mojím domovom a domovom maloletých detí. V súčasnosti sa pred odporcom\nskrývame v podmienkach, ktoré absolútne nevyhovujú potrebám detí, ani mojim. Odporca\nužíva predmetný byt sám (...). Som toho názoru, že z doposiaľ uvedených skutočností\njednoznačne vyplýva nevyhnutná potreba uložiť odporcovi, aby sa zdržal užívania\npredmetného bytu. (...) Niet sporu o tom, že zdravie moje a maloletých detí pochádzajúcich\nz manželstva s odporcom, právo mňa a týchto detí na obydlie si nevyhnutne vyžaduje, aby\nodporcovi bolo uložené zdržať sa užívania predmetného bytu. V prípade nevydania\nnavrhovaného predbežného opatrenia, by mne a mojim maloletým deťom bola ochrana\ntýchto práv odopretá“.\n1.4 Sťažovateľka k návrhu na vydanie predbežného opatrenia pripojila listinné\ndôkazy, medzi inými aj psychologické nálezy maloletých detí E., J. a J. a trestné oznámenie\nzo 14. mája 2001 podané okresnej prokuratúre.\n2. Okresný súd o tomto návrhu sťažovateľky rozhodol uznesením z 26. júna 2001\ntak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia\nvyplýva, že sťažovateľka predložila súdu „trestné oznámenie adresované Okresnej\nprokuratúre Košice I dňa 14. 5. 2001 podané na odporcu za spáchanie trestných činov\ntýrania blízkej a zverenej osoby, pohlavného zneužívania a násilia proti skupine\nobyvateľstva a jednotlivcovi“. Okresný súd z iného jeho spisu „sp. zn. 20 C 406/01“ zistil,\nže sťažovateľka „dňa 11. 4. 2001 podala na tunajší súd návrh na začatie konania o rozvod\nmanželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom pre čas po rozvode“.\nOkresný súd sa oprel o § 74 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. f) OSP, o § 703 ods. 1\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj o § 668 OZ, podľa ktorého „nájomca bytu\na osoby, ktoré žijú s nájomcom v spoločnej domácnosti, majú popri práve užívať byt aj\nprávo užívať spoločné priestory a zariadenie domu, ako aj požívať plnenia, ktorých\n\n8\n\nposkytovanie je spojené s užívaním bytu“, a na tomto základe konštatoval, že „účastníkom\nkonania vzniklo právo spoločného nájmu k predmetnému bytu, že obaja ako nájomcovia\nmajú zákonné právo tento byt užívať. Toto právo im patrí dovtedy, pokiaľ sa obaja manželia\npo rozvode nedohodnú o ďalšom nájme, prípadne súd rozhodne o tejto otázke podľa § 705\nods. 1 OZ. (...) Nie je v právomoci súdu obmedziť zákonné právo odporcu užívať predmetný\nbyt, pokiaľ nájomný pomer odporcu k bytu trvá, a preto súd návrh navrhovateľky\nna vydanie predbežného opatrenia zamietol“.\n3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, ku ktorému\nďalšími podaniami (z 27. júla 2001 a 1. augusta 2001) pripojila uznesenie vyšetrovateľa\nz 21. júna 2001, ktorým bolo začaté trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku\n(ďalej len „TP“) a súčasne podľa § 163 ods. 1 TP vznesené obvinenie J. S. z trestného činu\nnásilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a TZ a z trestného činu\ntýrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) TZ,\n„lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol dostatočne odôvodnený záver, že v presne\nnezistenej dobe od roku 1993 do 7. 3. 2001 kopaním, bitím päsťou a hádzaním do stien\nv byte (...), teda obzvlášť surovým spôsobom fyzicky a psychicky týral svoje deti a to E. (...),\nJ. (...), pričom syna J. (...) pichal do rúčky zápalkou a túto mu držal nad plameňom\nzapaľovača, pričom sa svojim dcéram a ich matke (...) opakovane vyhrážal, že ich zabije\na že im prepichne srdce, čo u matky vzbudilo obavu o život ich detí a jej, na čo zo spoločnej\ndomácnosti ušla, pričom sa do dnešnej doby s deťmi skrýva “.\nĎalej pripojila uznesenie vyšetrovateľa z 25. júla 2001, ktorým bolo podľa § 160\nods. 1 TP začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 TP vznesené obvinenie J. S.\nz trestného činu pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ, „lebo na podklade\nzistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenej dobe od roku\n1993 do 7. 3. 2001 v byte (...) opakovane pohlavne zneužíval svoju dcéru E. (...), a to takým\nspôsobom, že ju chytal na prsia a v rozkroku, pričom zneužil jej závislosť a vedel, že osoba\nnemá 15 rokov“.\n\n9\n\n3.1 Sťažovateľka k odvolaniu pripojila aj znalecké posudky súdnej znalkyne\nz odboru psychológie PhDr. E. S. z 23. júla 2001 týkajúce sa maloletých detí E., J. a J.\na znalecký posudok súdnych znalcov MUDr. M. K. a MUDr. Š. S., CSc., z 30. júla 2001\ntýkajúci sa obvineného J. S., ktoré boli vyžiadané a podané v rámci jeho trestného stíhania,\nako aj fotokópie výsluchov maloletej J. a maloletej E.\n3.2 Sťažovateľka k odvolaniu pripojila aj uznesenie okresného súdu sp. zn.\nNc 2024/01 z 25. júna 2001, ktorým v právnej veci maloletých detí E., J. a J. na návrh\nmatky (sťažovateľky), zastúpenej advokátkou, za účasti otca J. S., v konaní o vydanie\npredbežného opatrenia rozhodol tak, že vydal predbežné opatrenie, ktorým zveril maloletú\nE., maloletú J. a maloletého J. do výchovy a opatery matke. Okresný súd sa v odôvodnení\ntohto uznesenia odvolal na § 102 ods. 1 OSP, podľa ktorého „ak treba po začatí konania\ndočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie\nho nebude možné vykonať, alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá\npredbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz“, ďalej na lekársku správu PhDr. E. R., CSc.,\nz 8. marca 2001, na podanie trestného oznámenia zo 14. mája 2001 a vzhľadom na tieto\nskutočnosti uviedol, že „v súlade s cit. zák. ust. s poukazom na ust. § 74 až § 77 O. s. p.,\nktoré platia aj v prípadoch, ak treba dočasne upraviť pomery v zmysle ust. § 102 O. s. p.\nsúd návrhu matky vyhovel, keďže dospel k záveru, že sú tu všetky zákonné podmienky na\nvydanie\n\npredbežného\n\nopatrenia.\n\nVydanie\n\npredbežného\n\nopatrenia\n\npredovšetkým\n\npredpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku) a aby neboli vážnejšie\npochybnosti o potrebe predbežnej úpravy, čo je v tejto veci podľa úvahy súdu dané tým, že\nmaloleté deti sú v ohrození ďalšieho zdravého vývoja, ak by aj naďalej zotrvali v prostredí\nspolu s otcom, preto bolo nevyhnutné zveriť mal. deti do výchovy a opatery matke, čím sa\nsplnila i ďalšia podmienka pri vydaní predbežného opatrenia, a to naliehavosť prípadu, t. j.\naby sa rozhodlo ešte predtým ako sa rozhodne o veci samej“.\n4. Na základe tohto odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k.\n13 Co 247/01-35 z 31. augusta 2001 uznesenie okresného súdu (z 26. júna 2001) potvrdil.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Súd prvého stupňa\n(...) dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného\n\n10\n\npredbežného opatrenia, lebo navrhovateľka neosvedčila potrebu dočasnej a predbežnej\núpravy pomerov medzi ňou a odporcom. Ani z návrhu na nariadenie predbežného\nopatrenia, a ani z odvolania nemožno zistiť, aký vzťah má navrhované predbežné opatrenie\nk právnemu vzťahu, ktorý bude predmetom súdneho konania o zrušenie spoločného nájmu\nk predmetnému bytu, keďže takýto návrh navrhovateľka bude môcť podať až potom, keď\nbude manželstvo právoplatne rozvedené a ako vyplýva z obsahu spisu, manželstvo\núčastníkov doposiaľ rozvedené nie je. Konanie o rozvod manželstva účastníkov nemá\nk navrhovanému\n\npredbežnému\n\nopatreniu\n\nžiaden\n\nvzťah,\n\na preto\n\nnaň\n\nnemožno\n\nv prejednávanej veci brať zreteľ a konanie o zrušenie spoločného nájmu k predmetnému\nbytu sa môže začať až potom, keď manželstvo bude právoplatne rozvedené, čo zatiaľ nie je.\nNariadenie predbežného opatrenia tak, ako to navrhla navrhovateľka by mohlo odporcovi\npriniesť neprimeranú ujmu. Účastníkom ako manželom za trvania manželstva bol pridelený\ndo užívania predmetný byt a v súčasnosti obaja majú k nemu spoločný nájom ako manželia\n(§ 703 ods. 1 Obč. zák.). V tomto spoločnom byte účastníkov sa nachádzajú aj veci, ktoré\npatria do ich bezpodielového spoluvlastníctva a slúžia im obom ako zariadenie domácnosti,\nktoré denne užívajú. Nariadením predbežného opatrenia, ktorým by odporcovi sa uložila\npovinnosť zdržať sa užívania predmetného bytu, ktorý je spoločným nájmom účastníkov,\na tým aj užívania vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov (zariadenie\ndomácnosti) by vznikla neprimeraná ujma odporcovi oproti výhode navrhovateľky, ktorý\nvlastne takýmto predbežným opatrením by nemal kde bývať, nakoľko zo spisu ani nevyplýva,\nže by mal zabezpečené nejaké iné bývanie.\nVzhľadom na tvrdenie navrhovateľky, že nemôže užívať spoločný nájom bytu pre\nsprávanie sa odporcu, nielen voči nej, ale aj voči maloletým deťom, čo vyplýva nielen\nz návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ale aj z pripojených listinných dôkazov, by\nprichádzalo do úvahy poskytnutie ochrany jej záujmov aj prostredníctvom nariadenia\npredbežného opatrenia, ale petit návrhu jeho nariadenie by musel byť formulovaný práve so\nzreteľom na konkrétne správanie sa odporcu napr. že je povinný zdržať sa konkrétneho\npresne opísaného správania sa voči nej, ako aj maloletým deťom, aby ju, ani maloleté deti\nneohrozoval a neobmedzoval v užívaní bytu, o rozsahu užívania spoločného bytu,\nspoločných vecí, o dispozícii s týmito vecami, o spôsobe a rozsahu nákladov na bývanie\na pod.\n\n11\n\nZ uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako správne podľa\n§ 219 O. s. p. potvrdil.“ Uznesenie okresného súdu v spojení s týmto uznesením krajského\nsúdu nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2001.\n5. Z vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľky z 2. júna 2003, ako aj z pripojeného\nrozsudku okresného súdu vyplýva, že J. S. bol rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 2 T 538/01 z 10. septembra 2002 „uznaný vinným z trestného činu podľa § 215\nods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), ods. 3 Tr. zákona, ktorého sa dopustil voči všetkým\nsťažovateľom, a z trestného činu podľa § 242 ods. 1, 2 Tr. zák., ktorého sa dopustil voči\nsťažovateľke v 2. rade.“, že mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov\nnepodmienečne a že „Vec je v štádiu odvolacieho konania“.\nIII.\n1. Predmetom konania na základe prijatej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov,\nže okresný súd a krajský súd porušili\na) základné práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16\nods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa\nčl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného života podľa čl. 19 ods. 2\nústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a na ochranu proti zásahom\ndo nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy,\nb) práva maloletých sťažovateľov E., J. a J. na nedotknuteľnosť osoby a súkromia\npodľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu\nzaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19\nods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života\npodľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, na\nochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy, na ochranu\na starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, na\nochranu pred svojvoľným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 16 ods. 1 a 2\n\n12\n\nDohovoru o právach dieťaťa a na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním\na trýznením podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa.\nNávrhy a vyjadrenia účastníkov konania\n2. Sťažovatelia vo svojich vyjadreniach podaných prostredníctvom svojej právnej\nzástupkyne zdôraznili, že „obsahom“ ich sťažnosti „nie je (...) porušenie O. s. p. vo vzťahu\nk namietaným porušeniam ústavných práv a práv zakotvených v Dohovore o ochrane práv\ndieťaťa (...)“, že sťažnosťou namietajú to, že konaním okresného súdu a krajského súdu\ndošlo k porušeniu ich ústavných práv, „pričom sa domnievajú, že tak súčasný“ (t. j. v čase\nich vyjadrenia z 24. apríla 2002) „Občiansky zákonník, ako aj Občiansky súdny poriadok\nposkytujú súdom možnosti, ako aj pri dodržaní týchto ustanovení mohli rešpektovať,\nochraňovať a chrániť nás, ústavné práva navrhovateľov“.\nĎalej zdôraznili, že vzhľadom na čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sudcovia sú pri\nvýkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,\nmedzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, „súd, rozhodujúc v akomkoľvek\nkonaní, musí rešpektovať uvedené právne predpisy a pri svojom rozhodovaní musí dbať\no to, aby ich neporušil“, okresný súd sa teda nemôže odvolávať na to, že práva, ktorých\nporušenie sťažovatelia namietajú, „neboli predmetom napadnutého rozhodnutia. Bol však\npovinný rozhodovať tak, aby dôsledkom jeho rozhodovania nebolo porušenie týchto práv.\nPorušenie týchto práv totiž logicky znamená aj porušenie právnych predpisov, ktoré tieto\npráva zaručujú“.\nS odvolaním sa na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/97 sťažovatelia ďalej\nzdôraznili, že ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách sa v Slovenskej republike nezaručuje iba to, že štátne orgány nebudú porušovať\nzákladné práva a slobody občanov, ale práva a slobody zaručené ústavou štát chráni aj\nvo vzťahoch medzi súkromnými osobami, resp. z pozitívneho záväzku štátu vyplýva aj\npovinnosť štátnych orgánov zabezpečiť ochranu ústavou zaručeného práva, ktoré porušujú\nneštátne subjekty. V cit. rozhodnutí ústavného súdu je podľa sťažovateľov „pregnantne\n\n13\n\nvyslovené stanovisko, podľa ktorého štát nielenže sám svojimi zásahmi nemá zasahovať\ndo základných práv svojich občanov a práv zaručených medzinárodnými dohovormi\no ľudských právach a slobodách, ale je povinný zabrániť tomu, aby k takémuto porušovaniu\nnedochádzalo ani zo strany iných od štátu odlišných subjektov, vrátane fyzických osôb“.\nPodľa sťažovateľov podstatou ich sťažnosti je fakt, že tak okresný súd, ako aj krajský\nsúd „pri svojich rozhodnutiach nezohľadnili skutočnosť, že svojimi rozhodnutiami\numožňujú pretrvávanie stavu, v ktorom sú práva sťažovateľov v sťažnosti označované\nporušované. Odporcovia sú povinní pri každom svojom rozhodnutí mať na zreteli nielen\ndodržiavanie procesných a hmotnoprávnych predpisov upravujúcich ten ktorý konkrétny\nprávny vzťah, ale musia vychádzať aj zo znalosti a povinnosti rešpektovania v článku 144\nvymenovaných právnych predpisov, musia pritom dbať, aby svojimi rozhodnutiami\nnespôsobovali konzervovanie stavu, alebo aspoň nenavodili situáciu, v ktorej svojimi\nrozhodnutiami nezabránili porušovaniu základných práv a práv zaručených dohovormi\no ľudských právach a slobodách“.\n3. Predseda okresného súdu zdôraznil, že predmetom napadnutého konania bolo\npredbežné opatrenie zdržať sa užívania označeného obecného bytu, že rozhodnutie súdu\nprvého stupňa bolo vydané v zákonnej lehote a následne bolo potvrdené uznesením\nkrajského súdu. Predmetom rozhodovania súdu bolo rozhodovanie predbežným opatrením\no bytovej otázke a rozhodnutie o porušení označených práv účastníkov konania, ktoré je\nnimi vytýkané, nebolo priamo predmetom konania súdu. Sťažnosť preto považoval za\nnedôvodnú.\n4. Predseda krajského súdu zdôraznil, že predmetnou sťažnosťou je „namietaná\nvlastne zákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí“, čo je otázka, ktorú nie je oprávnený\nposudzovať. V danom prípade krajský súd aplikoval platný procesný predpis, ktorý nie je\nv rozpore s ústavou ani s Dohovorom o právach dieťaťa. Sťažnosť preto považoval za\nneopodstatnenú.\n\n14\n\nPosúdenie predmetu konania – právny názor ústavného súdu\n5. Ústavný súd uvádza, že namietané skutočnosti, t. j. napadnuté uznesenia okresného\nsúdu a krajského súdu a stav, ktorý napadnuté súdy dočasným neupravením pomerov medzi\núčastníkmi občianskeho súdneho konania založili, resp. neodstránili (pozri časť I bod 3\nnálezu), bolo potrebné posúdiť z toho hľadiska, či a do akej miery namietané skutočnosti\n(niektorá z nich) spadajú do pôsobnosti označených článkov ústavy a Dohovoru o právach\ndieťaťa, a v kladnom prípade, či namietané skutočnosti (niektorú z nich) možno považovať\nza zasahovanie označenými orgánmi verejnej moci do základných práv sťažovateľov, ktoré\nim tieto články zaručujú, alebo za inak vyvolávajúce zodpovednosť týchto orgánov\n(všeobecných súdov) z hľadiska týchto článkov a nakoniec či je možné toto zasahovanie\n(obmedzenie)\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nospravedlniť\n\nalebo\n\nho\n\ntreba\n\npovažovať\n\nza porušenie základného práva (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\n5.1 Inými slovami, bolo potrebné, aby ústavný súd skúmal vzhľadom na obsah\nsťažnosti sťažovateľov predovšetkým existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi\nnapadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, resp. stavom, ktorý napadnuté\nsúdy dočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania\nzaložili, resp. neodstránili, na jednej strane a namietaným porušením označených práv, či už\ntých, ktorými sa chráni telesná integrita a dôstojnosť človeka (napr. čl. 16 ods. 2, čl. 19\nods. 1 ústavy), alebo tých, ktorými sa chráni súkromie a obydlie (napr. čl. 16 ods. 1, čl. 19\nods. 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy), na strane druhej. K tomu ústavný súd poznamenáva, že\ntieto články ústavy nie sú bez vzájomnej súvislosti, keď napr. právo na súkromie zaručené\nv čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy môže zahŕňať aj ochranu osoby pred zásahmi do jej\ntelesnej a duševnej integrity, do jej dôstojnosti chránené prioritne podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19\nods. 1 ústavy, a naopak, a že namietané skutočnosti mohli byť preto posúdené podľa\nvšetkých označených článkov ústavy (Dohovoru o právach dieťaťa) alebo len podľa tých\nz nich, ktoré sa s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci ukazujú pre takéto posúdenie\nbez toho, aby sa to akokoľvek prejavilo na jeho výsledku, ako najvhodnejšie\na najprimeranejšie.\n\n15\n\nÚstavný súd sa pritom opieral nielen o znenie dotknutých ustanovení ústavy, ale\nv súlade so svojou judikatúrou aj o Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „Dohovor“), ktorý má podporný význam pri podávaní výkladu ústavy (pozri\nI. ÚS 5/02 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru), a príslušnú judikatúru Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k nemu, najmä o jeho judikatúru k čl. 3 a čl. 8\nDohovoru, ktorých predmetom je ochrana práv nebyť mučený ani podrobený neľudskému\nalebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, resp. práva na rešpektovanie súkromného\na rodinného života a obydlia, t. j. obdobná ochrana, ktorú zaručujú v ústave aj čl. 16 ods. 2\n(Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestu), čl. 19 ods. 2 (Každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života) a čl. 21 ods. 1 a 3 (Obydlie je\nnedotknuteľné. Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy,\nkeď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku\nosôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného\nporiadku).\nVo vzťahu k maloletým sťažovateľom prihliadol aj na Dohovor o právach dieťaťa,\nnajmä na jeho čl. 19, podľa ktorého „1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia\nvšetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred\nakýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, včítane\nsexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením\nalebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov,\nzákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných osôb starajúcich sa o dieťa. 2. Tieto\nochranné opatrenia zahŕňajú podľa potreby účinné postupy na vytvorenie sociálnych\nprogramov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa\nzverilo, ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania,\nliečenia a následné sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú\ntakisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov“, a na jeho čl. 37 ods. 1 písm. a),\npodľa ktorého „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby žiadne dieťa\nnebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestaniu (...)“. Samozrejme, že prihliadol aj na ďalšie články\n\n16\n\nDohovoru o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovatelia v sťažnosti namietali, ako sú\njeho čl. 3 ods. 2 (Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť\ndieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad\nna práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne\nza neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia)\na čl. 16 ods. 1 a 2 (1. Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu\ndo svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným\nútokom na svoju česť a povesť. 2. Dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým\nzásahom alebo útokom).\nV prípadoch existencie obmedzenia označených práv (zasahovania do nich) ústavný\nsúd musel ďalej prihliadať na to, že podľa jeho judikatúry (napr. II. ÚS 7/99, I. ÚS 13/00)\nmôžu byť zaručené práva, ktorými sa chráni súkromie a obydlie, obmedzené len vtedy, ak je\nobmedzenie (zasahovanie) ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému\nlegitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného\ncieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane\n(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom\n(t. j. obmedzenie je v súlade so zásadou proporcionality). Postupné zodpovedanie všetkých\ntýchto otázok bolo však závislé od toho, či vo vzťahu k namietaným skutočnostiam sa zistí\nústavne relevantná súvislosť s označenými základnými právami, resp. obmedzenie zasahovanie do nich (niektorého z nich) označenými orgánmi verejnej moci.\n5.2 Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré\nčlánky ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách\nneukladajú štátu a jeho orgánom iba to, aby sa samé zdržali zasahovania do zaručených\nzákladných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny záväzok\nzabezpečiť účinný rešpekt k nim - prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj v oblasti\nvzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97). Podľa sťažovateľov sa\nnamietané skutočnosti týkajú takéhoto pozitívneho záväzku a ústavný súd sa preto týmto ich\ntvrdením musel zaoberať a namietané skutočnosti aj z tohto hľadiska posúdiť.\n\n17\n\nV tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu\nvo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv,\nktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť\ndosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96).\nÚstavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu\nochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad\na uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01).\nK tomu treba dodať, že povaha tejto povinnosti sa mení z prípadu na prípad\nvzhľadom na dotknuté právo a že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n„pri posúdení, či táto pozitívna povinnosť existuje, musí sa brať do úvahy dosiahnutie\nspravodlivej rovnováhy medzi všeobecným záujmom a záujmami jednotlivca (...)“ (napr.\nB. v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 24. februára 1998, § 33). V tejto súvislosti ústavný súd\npri výkone svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124\nústavy) vychádza z toho, že všeobecným súdom, ktoré sú primárne zodpovedné za výklad\na aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (pozri napr.\nII. ÚS 55/98), treba v každom prípade v súlade s princípom subsidiarity, ktorým sa riadi\nvymedzenie právomoci ústavného súdu a všeobecného súdu pri ochrane základných\n(ľudských) práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ponechať priestor na úvahu\nv rozsahu, v akom účinky výkonu tejto ich právomoci možno považovať za zlučiteľné\nso súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve\no ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 44/03).\n5.3 Podľa týchto zásad ústavný súd postupoval aj v danej veci a každú z namietaných\nskutočností, t. j. napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a stav, ktorý tieto\nsúdy dočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania\nzaložili, resp. neodstránili, posúdil z obidvoch uvedených aspektov namietaného porušenia\nzákladných práv sťažovateľov podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach\ndieťaťa, teda tak z hľadiska namietaného porušenia založeného na „obmedzení (zasahovaní)\n\n18\n\ntýchto práv“ orgánom verejnej moci (okresným súdom a krajským súdom), ako aj\nz hľadiska namietaného porušenia založeného na nesplnení „pozitívneho záväzku“ týchto\norgánov voči sťažovateľom.\n6. Ústavný súd nezistil, že okresný súd a krajský súd sa namietanými skutočnosťami\ndopustili uvádzaného zlého zaobchádzania so sťažovateľmi, resp. že napadnuté uznesenia\nalebo s tým súvisiaci postup týchto súdov boli príčinou, pre ktorú sťažovatelia odišli\n7. marca 2001 z bytu, ktorý bol predmetom návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného\nopatrenia, resp. že sa sťažovateľom napadnutými uzneseniami bráni do tohto bytu vstúpiť\na užívať ho. Zo skutočností uvedených sťažovateľkou totiž vyplýva, že prekážkou jeho\nužívania je „tyranizujúce správanie“, resp. správanie „spôsobom, ktorý vzbudzuje\npodozrenie o spáchaní trestného činu pohlavného zneužívania“, jej manžela a otca\nmaloletých sťažovateľov k sťažovateľom, resp. „k dcére E.“ (pozri časť II bod 1.2 nálezu).\n6.1 Ústavný súd nemal teda žiadnu pochybnosť ani o tom, že medzi napadnutými\nuzneseniami okresného súdu a krajského súdu na jednej strane a namietaným porušením\noznačených práv, ktorými sa prioritne chráni telesná integrita a dôstojnosť človeka (čl. 16\nods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 ústavy, čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa), na druhej strane nie je\nžiadna taká súvislosť, ktorá by odôvodnila záver o tom, že napadnutými uzneseniami\nokresný súd alebo krajský súd zasiahli do „telesnej integrity a dôstojnosti“ sťažovateľov\nv zmysle označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, resp. že by boli\nza takéto zásahy inak priamo zodpovedné. V tomto smere nebolo preto možné sťažnosti\nsťažovateľov vyhovieť (zo spôsobu, akým sťažovatelia uplatnili primerané finančné\nzadosťučinenie – pre sťažovateľku v nižšej výške ako pre maloletých sťažovateľov a pre\nmaloletú E. v najvyššej výške, t. j. evidentne podľa uvedenej závažnosti správania J. S.\nk jednotlivým sťažovateľom – vyplýva, že podľa sťažovateľov okresný súd a krajský súd\nzasiahli napadnutými uzneseniami do ich telesnej integrity a dôstojnosti).\n6.2 Obdobne ústavný súd nezistil žiadnu možnosť kvalifikovať napadnuté uznesenia\nvšeobecných súdov ako priame zasahovanie – obmedzenie niektorého z označených práv\nsťažovateľov, ktorými sa chráni súkromie a obydlie (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1\n\n19\n\na 3 ústavy, čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), a z tohto hľadiska preto tiež\nnemohlo dôjsť k ich porušeniu. Z tohto dôvodu preto ani v tejto časti ústavný súd sťažnosti\nsťažovateľov nevyhovel.\n7. Pretože sťažovatelia tvrdili, že okresný súd a krajský súd pri svojich rozhodnutiach\nnezohľadnili skutočnosť, že svojimi rozhodnutiami umožňujú pretrvávanie stavu, v ktorom\nsú ich práva porušované, resp. nezabránili ich porušovaniu, bolo potrebné ešte posúdiť,\nči práva podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa všeobecné súdy\njednako neporušili tým, že napriek svojej pozitívnej povinnosti (pozitívneho záväzku)\nzabezpečiť sťažovateľom ich efektívnu ochranu neprijali za tým účelom príslušné opatrenia,\nteda in concreto posúdiť, či v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01\nvo vzťahu k tvrdeniam o zlom zaobchádzaní sťažovateľov a o znemožnení užívania bytu,\nktorý je zároveň ich obydlím (pozri I. ÚS 13/00), existovala pozitívna povinnosť\nvšeobecných súdov prijať opatrenia spôsobilé zabrániť takémuto zaobchádzaniu\na znemožneniu užívať byt.\n7.1 Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že čl. 3 Dohovoru potvrdzuje jednu\nzo základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Absolútne zakazuje mučenie a neľudské\nči ponižujúce zaobchádzanie a tresty. Záväzok Vysokých zmluvných strán podľa čl. 1\nDohovoru zabezpečiť každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené\nv Dohovore spolu s čl. 3 od štátov vyžaduje prijatie opatrení spôsobilých zabrániť, aby tieto\nosoby boli vystavené mučeniu alebo neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, a to aj\nzo strany súkromných osôb. Obzvlášť deti a iné zraniteľné osoby majú právo na ochranu\nzo strany štátu, a to v podobe účinnej prevencie, ktorá ich ochráni pred formami takých\nzávažných zásahov do osobnej integrity (pozri A. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok\nz 23. septembra 1998, § 22). Tieto opatrenia zahŕňajú primerané kroky na zabránenie zlému\nzaobchádzaniu, o ktorom príslušné orgány vedeli alebo mali vedieť (mutatis mutandis D. P.\na J. C. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 10. októbra 2002, § 109).\n7.2 Podľa názoru ústavného súdu obdobne ako podľa čl. 3 Dohovoru zlé\nzaobchádzanie musí dosiahnuť určité minimum závažnosti, aby spadalo do pôsobnosti\n\n20\n\npodľa čl. 16 ods. 2 ústavy. Posúdenie tohto minima je svojou povahou relatívne: závisí\nod všetkých okolností prípadu, najmä od charakteru a kontextu zaobchádzania, jeho trvania,\nfyzických či duševných účinkov a niekedy tiež od pohlavia, veku a zdravotného stavu obete\n(pozri napr. S. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 7. júla 1989, § 100).\nEurópsky súd pre ľudské práva v minulosti označil niektoré zaobchádzania zároveň\nza „neľudské“ najmä preto, že boli uskutočňované úmyselne počas mnoho hodín a spôsobili\nak nie skutočné poškodenie, tak aspoň fyzické a duševné utrpenie, a za „ponižujúce“,\npretože svojou povahou mohli vyvolať u obetí pocity strachu, úzkosti a menejcennosti\nspôsobilé ich ponížiť a potupiť. Na to, aby nejaký trest alebo zaobchádzanie s ním spojené\nboli „neľudské“ alebo „ponižujúce“, muselo v každom prípade utrpenie alebo poníženie\npresiahnuť tie, ktoré so sebou nevyhnutne nesie daná forma legitímneho zaobchádzania\nalebo trestu. Otázka, či cieľom zaobchádzania bolo ponížiť alebo potupiť obeť, je ďalším\naspektom, ktorý je nutné vziať do úvahy, avšak absencia takéhoto cieľa nemôže s konečnou\nplatnosťou vylúčiť konštatovanie porušenia čl. 3 Dohovoru (pozri napr. T. v. Spojené\nkráľovstvo, rozsudok zo 16. decembra 1999, § 69).\n7.3 Ústavný súd konštatuje, že v danej veci k uvádzanému zlému zaobchádzaniu\ndošlo v súkromí – byte sťažovateľov a mala sa ho dopustiť súkromná osoba – manžel\nsťažovateľky a otec maloletých sťažovateľov. Ďalej konštatuje, že ani záznam\no bezprostrednom policajnom zákroku na základe hlásenia o domácom násilí v byte\nsťažovateľov alebo o lekárskom ošetrení po takomto násilí, ani lekárske potvrdenie – nález\no zistených stopách na tele (poškodeniach) po uvádzanom fyzickom násilí J. S. voči\nsťažovateľom neboli predložené v napadnutom konaní pred všeobecnými súdmi, resp.\nv konaní pred ústavným súdom. Naproti tomu boli predložené psychologické nálezy\nz vyšetrenia maloletých sťažovateľov, ich výpovede, trestné oznámenie sťažovateľky\na napokon písomné znalecké posudky z odboru psychológie podané na základe úradného\nvyžiadania v rámci začatého trestného stíhania J. S. ako obvineného z trestného činu násilia\nproti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a TZ, z trestného činu týrania\nblízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) TZ a\nz trestného činu pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ, ktoré prima facie\n\n21\n\nposkytovali dohromady dostatočne solídny základ na to, aby sa uvádzané tvrdenia o zlom\nzaobchádzaní so sťažovateľmi považovali za seriózne a doložené.\nV návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľka okrem iného uviedla, že\n„Odporca naše deti bil denne (...) do detí kopal, udieral ich z celej sily, sácal do nich takým\nspôsobom, že narážali na steny alebo kusy nábytku. Synovi (...) prikladal ruky k rozpálenej\nplatni alebo k zapálenému zapaľovaču, pichal ho rozlomenou zápalkou na chrbte rúk\na do ušníc. (...) Voči dcéram, predovšetkým voči E., sa okrem fyzických útokov správal tak,\nže ponižoval ich osobnosť. Napríklad dcéru E. nútil, aby mu strihala nechty\nna nohách. Ak ho pri tejto činnosti pichla, bil ju a kopal do nej (...) v mesiaci november\n2000 sa odporca začal správať k dcére E. spôsobom, ktorý vzbudzuje podozrenie\no spáchaní trestného činu pohlavného zneužívania, ohmatával dcéru na prsiach\na v rozkroku a keď sa táto bránila, snažil sa prekonať jej odpor fyzickým násilím. Ak som\nzakročila ja proti takému správaniu, odporca ma napadol tak, že mi búchal hlavou o stenu,\nvyhrážal sa mi zabitím“. Ústavný súd nemal pochybnosti, že v okolnostiach danej veci\nfyzické násilie a účinky násilia, ktorému sťažovateľka a maloletí sťažovatelia vo veku 14,\n11 a 2 rokov boli podrobení a ktoré bolo vyšetrovateľom posúdené ako dostatočne závažné\nna to, aby odôvodnilo začatie trestného stíhania J. S., dosiahli taký stupeň závažnosti, ktorý\nsa rovná zároveň „neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu“ v zmysle čl. 16 ods. 2\nústavy.\n8. V danej veci boli v sťažnosti napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského\nsúdu vztiahnuté na všetkých sťažovateľov. Avšak týmito uzneseniami okresný súd\na následne v odvolacom konaní krajský súd rozhodovali len o návrhu sťažovateľky\nna vydanie predbežného opatrenia, ktoré by dočasne upravilo pomery manželov E. a J. S.\nako účastníkov občianskeho súdneho konania tak, že by J. S. ako odporcovi uložilo zdržať\nsa užívania bytu na P., v K., ku ktorému má spolu so svojou manželkou právo spoločného\nnájmu bytu. Všeobecné súdy teda rozhodovali len vo vzťahu k sťažovateľke, pretože len na\nzáklade jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia podaného proti odporcovi - jej\nmanželovi ako osobe, ktorá má s ňou právo spoločného nájmu dotknutého bytu, sa toto\nsúdne konanie pod sp. zn. Nc 2025/01 začalo. Maloletí sťažovatelia neboli teda na základe\n\n22\n\nnávrhu sťažovateľky účastníkmi tohto súdneho konania, pričom sťažovateľka, ktorá bola\nv konaní kvalifikovane právne zastúpená, mohla ako ich zákonná zástupkyňa takýto návrh\npodať aj v ich mene. Ústavný súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s tvrdením v sťažnosti,\npodľa ktorého maloleté deti „Podľa príslušných ustanovení O. s. p. ani týmito účastníkmi\nnemohli byť“, pretože podľa názoru ústavného súdu, ak by predmetom návrhu sťažovateľky\nna vydanie predbežného opatrenia vrátane návrhu na súdne rozhodnutie (tzv. petitu) neboli\npráva a povinnosti, ktoré sú vlastne obsahom jej hmotnoprávneho vzťahu spoločného nájmu\nbytu s manželom, ale vzhľadom na uvádzané zlé zaobchádzanie bola by jeho predmetom len\nvýlučne dočasná úprava pomerov užívateľov bytu bez ohľadu na ich právny titul jeho\nužívania, zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť zákaz\npre všeobecný súd konať o takomto predmete a prípadne predbežným opatrením (postupne\nvydanými predbežnými opatreniami) aj dočasne (napr. s určením, že bude trvať len\npo určený čas) upraviť pomery všetkých užívateľov bytu, ktorí sú uvádzaným dôvodom\ndotknutí.\nÚstavný súd teda nezistil v sťažnosti žiadnu okolnosť alebo tvrdenie, na základe\nktorých by mohol usúdiť, že za tejto procesnej situácie, ktorú svojím návrhom na vydanie\npredbežného opatrenia vyvolala sťažovateľka, maloletí sťažovatelia boli alebo mohli byť\nnapadnutými uzneseniami priamo dotknutí. Vo vzťahu k nim nebolo možné preto usúdiť, že\nokresný súd a krajský súd v tomto konaní, ktoré svojím návrhom začala sťažovateľka proti\noznačenému odporcovi za účelom dočasnej úpravy ich práv a povinností k užívanému bytu,\nneposkytli maloletým sťažovateľom tú „ochranu“, ktorú im boli povinné na základe tohto\nnávrhu sťažovateľky poskytnúť, tak ako to sťažovatelia tvrdili v sťažnosti. Ústavný súd\nvo vzťahu k maloletým sťažovateľom v tomto rozsahu (t. j. v rozsahu, v akom sa namietalo\nporušenie ich práv napadnutými uzneseniami) sťažnosti preto nevyhovel.\n9. Avšak ani vo vzťahu k sťažovateľke ako navrhovateľke v uvedenom súdnom\nkonaní ústavný súd nemohol usúdiť, že všeobecné súdy jej napadnutými uzneseniami\nneposkytli tú „ochranu“, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho\n\n23\n\nzáväzku jej mali poskytnúť na základe jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia voči\noznačenému odporcovi.\n9.1 Podľa sťažnosti v čase napadnutého konania o návrhu sťažovateľky na vydanie\npredbežného opatrenia platný a účinný „tak (...) Občiansky zákonník, ako aj Občiansky\nsúdny poriadok poskytujú súdom možnosti, ako aj pri dodržaní týchto ustanovení mohli\nrešpektovať, ochraňovať a chrániť nás, ústavné práva navrhovateľov“. Naproti tomu podľa\nvyjadrenia predsedu krajského súdu „predmetnou sťažnosťou je namietaná vlastne\nzákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí (...) krajský súd aplikoval platný procesný\npredpis, ktorý nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ani s Dohovorom o ochrane\npráv dieťaťa“.\n9.2 Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade môže byť predmetom jeho\nposúdenia výlučne napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným\nnedostatkom napadnutého uznesenia okresného súdu mala sťažovateľka k dispozícii riadny\nopravný prostriedok, ktorý napokon aj využila. Právne postavenie sťažovateľky v podobe,\nv akej namieta jeho protiústavnosť, je teda výsledkom napadnutého uznesenia krajského\nsúdu (pozri mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, II. ÚS 84/03).\n9.3 Krajský súd svoj záver o neodôvodnenosti odvolania sťažovateľky proti\nuzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie predbežného\nopatrenia vo veci uloženia povinnosť odporcovi „zdržať sa užívania“ bytu za súčasného\nuloženia jej povinnosti „podať do 15 dní od právoplatného skončenia konania o rozvod\nmanželstva návrh na zrušenie spoločného nájmu k predmetnému bytu, inak predbežné\nopatrenie zaniká“, teda svoj záver o tom, že „nie sú splnené podmienky pre nariadenie\nnavrhovaného predbežného opatrenia“, odôvodnil v podstate dvojakým spôsobom: jednak\nuviedol, že „(...) nemožno zistiť, aký vzťah má navrhované predbežné opatrenie k právnemu\nvzťahu, ktorý bude predmetom súdneho konania o zrušenie spoločného nájmu\nk predmetnému bytu, keďže takýto návrh navrhovateľka bude môcť podať až potom, keď\nbude manželstvo právoplatne rozvedené a ako vyplýva z obsahu spisu, manželstvo\núčastníkov doposiaľ rozvedené nie je“, resp. že „Nariadením predbežného opatrenia,\n\n24\n\nktorým by odporcovi sa uložila povinnosť zdržať sa užívania predmetného bytu, ktorý je\nspoločným nájmom účastníkov, a tým aj užívania vecí patriacich do bezpodielového\nspoluvlastníctva účastníkov (zariadenie domácnosti) by vznikla neprimeraná ujma\nodporcovi oproti výhode navrhovateľky, ktorý vlastne takýmto predbežným opatrením by\nnemal kde bývať, nakoľko zo spisu ani nevyplýva, že by mal zabezpečené nejaké iné\nbývanie“, a jednak že „Vzhľadom na tvrdenie navrhovateľky, že nemôže užívať spoločný\nnájom bytu pre správanie sa odporcu, nielen voči nej, ale aj voči maloletým deťom, (...) by\nprichádzalo do úvahy poskytnutie ochrany jej záujmov aj prostredníctvom nariadenia\npredbežného opatrenia, ale petit návrhu“ na „jeho nariadenie by musel byť formulovaný\npráve so zreteľom na konkrétne správanie sa odporcu (...)“, a ďalej krajský súd naznačil,\nakým spôsobom by takýto petit mal byť formulovaný a čo by malo byť jeho obsahom (pozri\nčasť II bod 4 nálezu).\n9.4 Ústavný súd s týmito dôvodmi krajského súdu mohol súhlasiť len čiastočne.\nV žiadnom prípade sa nemohol totiž stotožniť s prvou časťou jeho odôvodnenia, z ktorej\nvyplýva, že krajský súd sa vlastne neodchýlil od okresného súdu, ktorý v napadnutom\nuznesení uviedol, že „Nie je v právomoci súdu obmedziť zákonné právo odporcu užívať\npredmetný byt, pokiaľ nájomný pomer odporcu k bytu trvá“, a že krajský súd videl prekážku\nvyhovenia návrhu sťažovateľky v možnosti vzniku „neprimeranej ujmy odporcovi“.\nÚstavný súd pripúšťa, že všeobecné súdy stoja pred ťažkou úlohou, keď majú\nrozhodovať o takom zložitom a delikátnom probléme, aký so sebou priniesol návrh\nsťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, pretože ich rozhodnutie je v týchto\nprípadoch spravidla vystavené nebezpečenstvu, že privodia nezvratný stav napriek tomu,\nže majú len dočasne upraviť pomery týkajúce sa užívania bytu medzi jeho vlastníkmi\nči nájomcami. A fortiori je tomu tak, keď sa vezme do úvahy, že s riešením problémov tzv.\ndomáceho násilia nie sú v súdnej praxi dostatočné skúsenosti a že ani právna úprava, ktorá\nbola platná a účinná v čase rozhodovania všeobecných súdov vo veci sťažovateľky,\nneobsahovala za účelom ich riešenia žiadne osobitné ustanovenia, tak ako ich obsahuje\ns účinnosťou od 1. januára 2003 napr. § 76 ods. 1 písm. g) OSP (Predbežným opatrením\nmôže súd uložiť účastníkovi najmä, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom\n\n25\n\nbýva osoba blízka alebo osoba, ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, vo vzťahu ku\nktorej je dôvodne podozrivý z násilia). Ústavný súd si teda uvedomuje, že pozitívny\nzáväzok preventívne prijať praktické opatrenia na ochranu dotknutej osoby pred zlým\nzaobchádzaním s ňou, ktorý príslušným orgánom verejnej moci vrátane všeobecných súdov\nvyplýva v danom kontexte priamo z ústavy alebo príslušnej medzinárodnej zmluvy\no ľudských právach a základných slobodách, nemôže vykladať tak, že týmto orgánom už\nnezostane potrebný priestor na voľnú úvahu pri voľbe postupu a prostriedkov na jeho\nrealizáciu podľa okolností konkrétneho prípadu.\nNa druhej strane im však nemôže ponechať priestor na taký výklad a aplikáciu\nzákonného predpisu, ktorého účinky sú nezlučiteľné s ústavou, prípadne kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (pozri napr.\nI. ÚS 13/00). Za takýto nezlučiteľný výklad považuje ústavný súd aj uvedené odôvodnenie\nkrajského súdu. Krajský súd sa pri plnení pozitívneho záväzku preventívne prijať praktické\nopatrenia na ochranu sťažovateľky, s ktorou jej manžel zaobchádza v rozpore s čl. 16 ods. 2\nústavy, mohol oprieť aj o znenie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. f) OSP, podľa ktorého\npredbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa\nzdržal alebo niečo znášal. V tejto súvislosti nebolo možné za ústavne konformný\na udržateľný považovať jeho názor o možnosti vzniku „neprimeranej ujmy odporcovi“,\nktorý krajský súd oprel výlučne o existujúce právo odporcu užívať predmetný byt, t. j. bez\ntoho, aby zároveň prihliadol aj na tvrdenia sťažovateľky o zlom zaobchádzaní a na základné\npráva, ktoré sú tým dotknuté. Podľa názoru ústavného súdu nemožno bez ohľadu\nna konkrétne okolnosti prípadu vyvodiť prioritu práva spoločného nájmu bytu (vlastníckeho\npráva) v prípade jeho konkurencie (stretu) s právami zaručenými v čl. 16 ods. 2 ústavy\nvrátane práv nebyť podrobený „neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu“, ktoré boli\nv hre v danej veci, najmä keď in abstracto takáto priorita svedčí práve týmto právam\nvzhľadom na ich absolútnu povahu (pozri túto časť bod 7.1). Z týchto dôvodov ústavný súd\nnemohol prijať argument predsedu krajského súdu, že „predmetnou sťažnosťou je\nnamietaná vlastne zákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí“ a že „krajský súd\naplikoval platný procesný predpis“.\n\n26\n\n9.5 Krajský súd však založil svoje rozhodnutie – ako to už bolo vyššie uvedené – aj\nna nedostatkoch návrhu na rozhodnutie (tzv. petitu) obsiahnutého v návrhu sťažovateľky\nna vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd teda neodmietol jej návrh na vydanie\npredbežného opatrenia len z dôvodov, ktoré boli citované v predchádzajúcom bode, ale aj\nz dôvodu, že jej návrh na vydanie predbežného opatrenia v časti tzv. petitu bol postihnutý\ntakými nedostatkami, ktoré mu bránili rozhodnúť v jeho intenciách, inými slovami prevziať\nho do výroku svojho rozhodnutia. Ústavný súd už judikoval, že právomoc konať o veci,\nktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým\npodmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný predpis, a že\ningerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecným súdom je opodstatnená\nlen v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).\nV posudzovanom konaní pred všeobecnými súdmi išlo pritom o vec vydania\npredbežného opatrenia, ktoré sa môže začať len na základe príslušného návrhu, ktorým je\nvšeobecný súd vrátane jeho petitu viazaný. Je síce pravda, že to ešte neznamená, že by sa\nnávrhu na vydanie predbežného opatrenia nemohlo vyhovieť v prípade znenia návrhu na\nsúdne rozhodnutie, ktoré nezodpovedá ustanoveniu § 76 ods. 1 OSP, keď inak takýto návrh\nzodpovedá svojím obsahom účelu zabezpečenia, avšak krajský súd ho v danej veci za takýto\nnávrh nepovažoval, teda inými slovami, nepovažoval návrh na súdne rozhodnutie (petit),\nktorý sťažovateľka zastúpená advokátkou formulovala vo svojom návrhu na vydanie\npredbežného opatrenia, za taký, z ktorého by mohol pri svojom rozhodnutí vychádzať.\nÚstavný súd nepovažuje tento názor krajského súdu o nutnosti formulovať petit\nnávrhu na vydanie predbežného opatrenia inak, než ho vo svojom návrhu formulovala\nsťažovateľka, za arbitrárny či za inak zjavne neodôvodnený. Krajský súd v napadnutom\nuznesení pritom konkrétne uviedol, za akých okolností „by prichádzalo do úvahy\nposkytnutie ochrany jej záujmov aj prostredníctvom nariadenia predbežného opatrenia“\npráve vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že „nemôže užívať spoločný nájom bytu pre\nsprávanie sa odporcu, nielen voči nej, ale aj voči maloletým deťom“. Krajský súd teda\nv tejto (druhej) časti odôvodnenia uviedol pre svoje rozhodnutie relevantné a dostatočné\n\n27\n\ndôvody a ústavný súd preto tento jeho názor aj s ohľadom na už spomenutý princíp\nsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemal dôvod ani oprávnenie nahradiť\nsvojím vlastným, najmä keď v konaní pred ním zostalo nevysvetlené zo strany\nsťažovateľky, prečo nepostupovala ďalej v konaní pred všeobecným súdom podľa tohto\nusmernenia krajského súdu.\nPretože krajský súd napadnutým uznesením nevylúčil poskytnutie požadovanej\nsúdnej ochrany sťažovateľke v prípade inak formulovaného petitu návrhu na vydanie\npredbežného opatrenia, o obsahu ktorého zároveň poskytol sťažovateľke a jej právnej\nzástupkyni primerané poučenie priamo v odôvodnení napadnutého uznesenia, krajský súd\npodľa názoru ústavného súdu neporušil pozitívny záväzok prijať efektívne opatrenia\nna ochranu sťažovateľky ako navrhovateľky v konaní vedenom na okresnom súde pod\nsp. zn. Nc 2025/01 pred namietanými zásahmi do jej telesnej a duševnej integrity a do jej\nobydlia zo strany jej manžela J. S. ako odporcu v tomto občianskom súdnom konaní.\nZ týchto dôvodov ústavný súd nezistil porušenie práv sťažovateľky podľa\noznačených článkov ústavy a jej sťažnosti preto nevyhovel.\n10. Hoci maloletí sťažovatelia neboli účastníkmi napadnutého konania o vydanie\npredbežného opatrenia vedeného na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 a z tohto\ndôvodu, tak ako to už bolo uvedené (pozri bod 8 tejto časti nálezu), krajský súd nemohol\nnapadnutými uzneseniami priamo zasiahnuť do ich práv podľa označených článkov ústavy\na Dohovoru o právach dieťaťa, jednako práve preto, že ide o maloleté deti, ktoré požívajú\nzvýšenú ochranu tak podľa ústavy, ako aj podľa citovaných medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách, okresný súd a krajský súd neboli ani v tomto\nobčianskom súdnom konaní bez pozitívneho záväzku prijať príslušné opatrenia na ochranu\nich práv zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve.\nPodľa názoru ústavného súdu pri takých závažných tvrdeniach o fyzickom\na duševnom násilí či zneužívaní vrátane sexuálneho zneužívania a o účinkoch tohto\nzaobchádzania, ktorému boli podrobení maloletí sťažovatelia v prostredí svojho domova\n\n28\n\nu svojich rodičov zo strany svojho otca a ktoré vzhľadom na stupeň závažnosti treba\npovažovať za „neľudské a ponižujúce zaobchádzanie“ v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy (pozri\nbod 7.3 nálezu), všeobecný súd nemôže zostať nečinný, ale musí využiť svoje oprávnenie\ndané mu ústavou a príslušným procesným kódexom začať či vyvolať (dať podnet na)\nzačatie príslušného správneho alebo súdneho konania zameraného na efektívnu ochranu\npráv maloletých detí pred zásahmi do ich telesnej a duševnej integrity, dôstojnosti, súkromia\na obydlia, tak ako tieto práva majú zaručené v ústave a kvalifikovaných medzinárodných\nzmluvách.\n10.1 Z napadnutých uznesení ani z vyjadrení predsedu okresného súdu a predsedu\nkrajského súdu v tomto konaní nevyplýva, že by okresný súd alebo krajský súd\nv nadväznosti na to, čo sa počas konania vedeného pod sp. zn. Nc 2025/01 dozvedeli\no uvedenom zlom zaobchádzaní s maloletými deťmi, podnikli akékoľvek kroky na ochranu\nich označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podľa § 75 ods. 1 druhej vety\nOSP návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie pre konanie, ktoré môže súd začať\ni bez návrhu, pričom podľa § 81 ods. 1 OSP aj bez návrhu môže súd začať konanie okrem\niného vo veciach starostlivosti o maloletých. V takomto prípade o začatí konania bez návrhu\nvydá predseda senátu uznesenie (§ 81 ods. 2 OSP), konanie je začaté dňom, keď došiel súdu\nnávrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína\nbez návrhu (§ 82 ods. 1 OSP). Vo veciach starostlivosti súdu o maloletých (§ 176 a n. OSP)\nsúd okrem iného vedie rodičov k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti\no maloletého. Vybavuje podnety a upozornenia občanov a právnických osôb ohľadne\nvýchovy maloletého a robí vhodné opatrenia (§ 178 ods. 1 OSP).\n10.2 Podľa názoru ústavného súdu oba všeobecné súdy takéto kroky mohli\npodniknúť kedykoľvek počas toho, čo efektívne konali vo veci návrhu sťažovateľky\nvedeného pod sp. zn. Nc 2025/01, t. j. krajský súd od predloženia spisu v súvislosti\nso začatím odvolacieho konania až do vybavenia odvolania a vrátenia spisu okresnému súdu\na okresný súd od začatia tohto konania až do jeho právoplatného skončenia. K tomu ústavný\nsúd dodáva, že z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku,\nvyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému\n\n29\n\ndieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom. Preto všetky\nštátne orgány Slovenskej republiky s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom\núpravy Dohovoru o právach dieťaťa, majú povinnosť podniknúť účinné opatrenia\nna ochranu práv zaručených týmto dohovorom (II. ÚS 47/97).\nKonanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, v ktorom prvoradou úlohou\nsúdov je chrániť záujmy detí, patrí k druhu tzv. nesporového občianskeho súdneho konania,\nktoré popri rýchlosti a efektívnosti prerokovania veci a rozhodnutia o nej vyžaduje aj\naktivitu súdu, a v nadväznosti na to sa oproti tzv. sporovému konaniu musí odlišovať aj\núloha krajského súdu ako odvolacieho - nadriadeného súdu súdom prvého stupňa v obvode\njeho pôsobnosti. Krajský súd ako odvolací súd síce nie je v rovnakom postavení ako súd\nprvého stupňa, najmä sa nemôže zmocniť procesných úkonov, ktorých vykonanie je\nzákonom zverené do právomoci okresných súdov ako súdov prvého stupňa, v každom\nprípade má aj krajský súd k dispozícií procesné prostriedky na to, aby od podriadených\nsúdov (prípadne aj od iných štátnych orgánov vrátane orgánov sociálnej starostlivosti)\nvyžadoval prijatie opatrení, ktoré sú s ohľadom na zvláštne okolnosti konkrétneho prípadu\nnevyhnutné na zabezpečenie ústavou zaručenej starostlivosti a ochrany detí. A fortiori bola\ntaká zvýšená aktivita krajského súdu potrebná v danej veci, v ktorej v konaní pred ním\nsťažovatelia k svojim tvrdeniam doložili nové listinné dôkazy (pozri časť II body 3 až 3.2)\na krajský súd mohol preto lepšie ako súd prvého stupňa pochopiť vážnosť traumatizujúcich\nudalostí, ktorým boli vystavení maloletí sťažovatelia, a naliehavosť potreby zabezpečiť im\nvhodnú starostlivosť a ochranu.\nÚstavný súd konštatuje, že okresný súd ani krajský súd vo vzťahu k uvádzanému\nzlému zaobchádzaniu s maloletými sťažovateľmi zo strany ich otca a z tohto dôvodu k ich\nzdržiavaniu sa mimo svojho stáleho domova - obydlia, takpovediac „na ulici“, keďže neboli\ndostatočne známe všetky podmienky núdzového riešenia ich bývania, výchovy\na starostlivosti poskytovaných sťažovateľkou, nepodnikli žiadne kroky na ochranu ich\ndotknutých práv.\n\n30\n\n10.3 Z postupu oboch súdov nevyplýva ani to, či sa presvedčili o tom, že na ich\nochranu vzhľadom na uvedený skutkový stav nie je potrebné z ich strany nejaké kroky\npodniknúť. Takýto ich postup prichádzal do úvahy vzhľadom na to, že zároveň prebiehali aj\niné občianskoprávne alebo trestné konania (pozri časť II), ktoré taktiež mohli za určitých\nokolností uvedený problém maloletých sťažovateľov dočasne vyriešiť (napr. vzatím\nobvineného J. S. do väzby, dočasným obmedzením (zákazom) styku otca s maloletými\na pod.). Oba súdy mali v rámci konania vedeného pod sp. zn. Nc 2025/01 nepochybne určité\ninformácie aj o týchto ďalších konaniach, avšak nič nenaznačuje, že by sa na ich základe\nmohli bez ďalšieho spoliehať na to, že v uvedených prípadoch konajúce štátne orgány prijali\nalebo prijmú potrebné opatrenia na dočasnú ochranu maloletých sťažovateľov v kontexte\nuvádzaného zlého zaobchádzania s nimi a s tým súvisiacich prekážok v užívaní bytu, ktorý\nje ich domovom - stálym bydliskom. Hoci sťažovatelia postup príslušných orgánov (súdov)\nv týchto súvisiacich konaniach predmetnou sťažnosťou nenapadli a ústavný súd sa ním\npreto v tomto konaní nezaoberal, nemohol v danom kontexte prehliadnuť, že okresný súd\nv konaní vedenom pod sp. zn. Nc 2024/01 v uznesení z 25. júna 2001 okrem iného (pozri\nčasť II bod 3.2 nálezu) uviedol, že „maloleté deti sú v ohrození ďalšieho zdravého vývoja,\nak by aj naďalej zotrvali v prostredí spolu s otcom“, a že napriek tomu sa týmto uznesením\nokresný súd obmedzil len na to, aby predbežným opatrením zveril maloletých sťažovateľov\ndo výchovy a opatery matke (sťažovateľke), hoci takáto dočasná úprava pomerov detí je\nv okolnostiach danej veci k uvedenému konštatovaniu tohto súdu zjavne neprimeraná.\nV tejto súvislosti zostalo nevysvetlené, prečo sa sťažovateľka, na základe ktorej návrhu sa aj\ntoto konanie vedené pod sp. zn. Nc 2024/01 začalo, obmedzila na vydanie predbežného\nopatrenia len v uvedenom rozsahu.\nAvšak keď „maloleté deti sú v ohrození ďalšieho zdravého vývoja“, tak ako to\nuviedol okresný súd v tomto súvisiacom konaní na adresu maloletých sťažovateľov,\nza splnenie pozitívneho záväzku, ktorý má všeobecný súd pri výkone starostlivosti\no maloleté deti na základe ústavy, príslušných zákonov alebo príslušných medzinárodných\nzmlúv, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať taký postup všeobecného súdu,\npri ktorom sa uspokojí s návrhmi na riešenie (úpravu) pomerov týchto detí, ktoré podali\nrodičia (niektorý z nich) ako ich zákonní zástupcovia, bez toho, aby sa zároveň presvedčil,\n\n31\n\nči takéto návrhy sú spôsobilé a dostatočné na zabezpečenie efektívnej ochrany ich\ndotknutých práv zaručených v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských\nprávach a základných slobodách, a prípadne prijal z úradnej moci príslušné opatrenia.\n10.4 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd ani krajský\nsúd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 neurobili všetko, čo od\nnich bolo možné rozumne očakávať, aby ochránili maloletých sťažovateľov\npred uvádzaným zlým zaobchádzaním s nimi a účinkami tohto zaobchádzania, teda že\nnesplnili v tomto smere existujúci pozitívny záväzok preventívne prijať praktické opatrenia\nna efektívnu ochranu dotknutých práv maloletých sťažovateľov zaručených v ústave\na Dohovore o právach dieťaťa. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je\nuvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 1.\n11. Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili aj primerané finančné zadosťučinenie, ktorého\npriznanie však vzhľadom na výrok uvedený pod bodom 1 prichádza do úvahy len vo vzťahu\nk maloletým sťažovateľom (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).\nPodľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti zisteného porušenia práv\nsťažovateľov podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa okresným\nsúdom\n\na krajským súdom\n\nje\n\nkonštatované\n\nporušenie\n\ntýchto práv\n\ndostatočným\n\nzadosťučinením pre maloletých sťažovateľov, a preto im nepriznal požadované finančné\nzadosťučinenie. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ako matka\nmaloletých sťažovateľov prispela taktiež k tej situácii, na ktorú sa v tomto konaní maloletí\nsťažovatelia sťažovali, tým, že napriek upozorneniu krajského súdu nepodala príslušný\nnávrh na vydanie predbežného opatrenia a tento nepodala ani po tom, ako s účinnosťou\nod 1. januára 2003 došlo k novelizácii Občianskeho súdneho poriadku, ktorá výslovne\nreagovala na situácie, v ktorých sa nachádzajú teraz aj maloletí sťažovatelia.\nZ týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto\nrozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n32\n\nV Košiciach 9. júla 2003\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:ca62f11e-dd53-4a12-a47f-b49aa132fe54", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 84/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 84/03 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca62f11e-dd53-4a12-a47f-b49aa132fe54"}, {"guid": "ussr:e5868c74-94ee-453a-ae7c-7d7eb250eeac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5868c74-94ee-453a-ae7c-7d7eb250eeac"}, {"guid": "ussr:0d22a577-38ae-4bc6-8247-7e2e4fa53aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d22a577-38ae-4bc6-8247-7e2e4fa53aff"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:02b4da50-9eed-409b-9e4b-d47d15909896", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.7.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/99 z 18. 2. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-02-18", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.7.1999.1"}, {"guid": "ussr:3b214506-d4d9-4838-8ce5-253e3cddb14f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d039c4c5-0638-42c8-b2b8-1f59d3922208", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.682.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 682/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 682/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.682.2025.1"}, {"guid": "ussr:822baae9-93e7-4e16-b1a6-55fe2e43724e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.635.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 635/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 635/2025 z 18. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.635.2025.1"}, {"guid": "ussr:3b84cbb5-0e46-422b-afaa-555de30af2ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.158.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 158/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 158/2025 z 23. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.158.2025.2"}, {"guid": "ussr:067469b5-65b3-46a4-b771-c30f6d2f6225", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.221.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/2023 z 15. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.221.2023.1"}, {"guid": "ussr:705504b4-af95-4e30-9083-2a62a52cfde1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.295.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2023 z 19. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-19", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.295.2023.1"}, {"guid": "ussr:a1dda47e-55fd-4391-8ab7-ff316cb0c4c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.479.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 479/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 479/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.479.2022.1"}, {"guid": "ussr:4368ade8-0b9e-4723-8362-e703afb38517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.347.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 347/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 347/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.347.2022.1"}, {"guid": "ussr:aa2f3652-c033-4e59-9a70-b8f603ee74ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.363.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 363/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 363/2021 z 24. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.363.2021.1"}, {"guid": "ussr:96f680b9-dfb9-4bb9-9669-de1a1a894920", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.110.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.110.2020.1"}, {"guid": "ussr:f66be6d3-f464-40fe-a862-4052036eb8f0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.373.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 373/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 373/2021 z 13. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.373.2021.1"}, {"guid": "ussr:e8adcd69-5df6-416f-861d-29f1bd1b710b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.120.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 120/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-21", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.120.2020.1"}, {"guid": "ussr:7ae294ac-a40a-436d-a442-fc5b61f99a93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.210.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.210.2020.1"}, {"guid": "ussr:d4975000-ba3d-40f3-84da-90db7d46382e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.78.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 78/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2019 z 23. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.78.2019.1"}, {"guid": "ussr:e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1"}, {"guid": "ussr:77185a25-2818-4614-a10c-48f55453dc44", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.692.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 692/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 692/2017 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.692.2017.1"}, {"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1"}, {"guid": "ussr:4ae709db-7d02-4757-a814-8daf2881d04f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1"}, {"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1"}, {"guid": "ussr:ad43361a-1c51-4e3d-bc05-c40307bfe773", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.364.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2018 z 10. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.364.2018.1"}, {"guid": "ussr:176bd808-948c-4add-9885-e328578d5949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2016 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1"}, {"guid": "ussr:9aef3368-7829-4c1e-a818-b25ca5a2d8de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 736/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 736/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2"}, {"guid": "ussr:8d1e91b7-7841-43db-91b7-aa70a1a1c1a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 132/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 132/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1"}, {"guid": "ussr:e64a471d-69d5-40f2-8ea3-3b283e82425e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 223/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 223/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:e834cc24-d632-45e6-88c5-b7f948221967", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 224/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 224/2016 z 12. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1"}, {"guid": "ussr:bdc19c02-63de-475c-aca7-1509df1c054b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.5.2017.1"}, {"guid": "ussr:f4d96007-992f-4f6a-be52-eb99db905bc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 50/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1"}, {"guid": "ussr:4d52af2a-7231-4f64-9e36-4f2acc1aff98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 691/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 691/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.691.2016.1"}, {"guid": "ussr:11e726fe-5a86-489d-a99f-9228ddcfcb3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.520.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 520/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 520/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.520.2016.1"}, {"guid": "ussr:ba0a2144-c37c-472d-9536-16bf49e89293", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1"}]}