{"guid": "ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2014 z 17. 6. 2014", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. júna 2014, sp. zn. III. ÚS 35/2014", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2014-06-17", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "nazov": "čl. 46 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 35/2014-47\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014 v senáte\nzloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci\nsťažnosti J. J., B. zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Hopferova s. r. o.,\nBajzova 2, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, pre namietané\nporušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn.\n1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV\n6/2011 z 25. apríla 2013 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo J. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013 v spojení\ns opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013 p o r u š e n é b o l o .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca\n2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. J. J., B., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia\nJ. J., B., v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na\núčet spoločnosti Advokátska kancelária Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 35/2014-26\nz 21. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre\nnamietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26.\nmarca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013\n(spolu aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“).\nPrijatá sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 20/2011,\nv ktorej tento nálezom z 29. marca 2011 okrem iného zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 MObdoV 7/2010 z 24. júna 2010 z dôvodu, že „Najvyšší súd v okolnostiach\nprípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998\n(v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor so zásadou ochrany nadobudnutých práv.\nPritom nemalo ísť o nové prípady právnych úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to\n\n2\n\nzaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými\ndošlo k vysloveniu nesúladu § 70a ods. 2 s ústavou, ale o úkony, ktoré bolo možné\nodporovať aj pred účinnosťou zákona č. 12/1998 Z. z. K nadobudnutiu účinnosti tohto\nzákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom\nkonaní) došlo v danom prípade ešte počas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona\núčinného do 1. februára 1998. Právny výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti\naplikácie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998\nv sťažovateľovej veci však ani s poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany\nnadobudnutých práv neobstojí, pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej\nprávnej normy (§ 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje\nnapadnutý rozsudok za svojvoľný, pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa\nktorého je možné výnimočne uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona... Podľa ústavného\nsúdu napadnutým rozsudkom najvyšší súd poprel účel a význam znenia použitých zákonných\nustanovení, a tak porušil čl. 46 ústavy, pretože v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná\nplatná a účinná právna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára\n1998), ktorá mala byť použitá podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní...“.\nÚstavný súd zároveň uviedol, že „V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný rozhodnúť\no mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom ústavne konformným\nspôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu aplikovateľnú v sťažovateľovom\nprípade.“.\nSťažovateľ namietal, že najvyšší súd nerešpektoval viazanosť citovaným právnym\nnázorom\n\nústavného\n\nsúdu,\n\nsp. zn. 1 MObdoV 6/2011\n\nz 26.\n\npretože\n\nďalej\n\npostupoval\n\nmarca\n\n2013\n\nzrušil\n\ntak,\n\nrozsudok\n\nže\n\nuznesením\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nč. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 [ktorým tento ako súd odvolací potvrdil\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cb 342/2001-154\nzo 16. októbra 2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným\nveriteľom úpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť\ndo konkurznej\n\npodstaty\n\nsumu\n\n10 000 000\n\naž do zaplatenia].\n\n3\n\nSk\n\nso\n\n17\n\n%\n\núrokom\n\nz omeškania\n\nSťažovateľ ďalej namietal, že napriek tomu, že žalovaný proti uvedenému rozsudku\nnajvyššieho súdu nepodal dovolanie, ale obmedzil sa len na podanie podnetu na podanie\nmimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálny prokurátor“) aj vyhovel, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vydanom\nv tomto konaní konštatoval, že žalovanému ako účastníkovi konania bola pre „nedostatok\nriadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý správne poukázal\ndovolateľ“, odňatá možnosť konať pred súdom, čím „došlo k naplneniu dovolacieho\ndôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.“. Z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia však vyplýva, že generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal z dôvodu,\nže „súdy vec nesprávne právne posúdili“, čo je dovolacím dôvodom upraveným v § 243f\nods. 1 písm. c) OSP. Vychádzajúc z princípu subsidiarity je takýto postup najvyššieho súdu\nnielen v rozpore s jeho vlastnou judikatúrou (napr. 4 MCdo 19/2008, 1 MObdoV 2/2011),\nale aj s judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 185/09).\nPodľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím\n„- rozšíril dôvody na mimoriadne dovolanie o nedostatky v skutkových zisteniach\nbez toho, aby odôvodnil, prečo pre nesprávne právne posúdenie došlo k nedostatočne\nzistenému skutkovému stavu,\n- uložil doplniť dokazovanie, ktoré nesúvisí so záväzným a ústavne súladným\nvýkladom a používaním § 70a ods. 1 a 3 v spojení s § 15 zákona č. 238/1991 Zb. o konkurze\na vyrovnaní, a tak nad rámec zákona a ústavy rozšíril rozsah súdnej ochrany\npre žalovaného, a tým porušil ústavný princíp rovnosti účastníkov konania...“.\nPokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 6/2011\nz 25. apríla 2013, toto bolo vydané len z dôvodu, že namiesto sťažovateľa bol v časti\nobsahujúcej označenie účastníkov konania nesprávne uvedený iný správca konkurznej\npodstaty, ktorému bolo opravované rozhodnutie aj doručované.\nSťažovateľ\n\nnavrhol,\n\naby\n\nústavný\n\nsúd\n\nnálezom\n\nvyslovil,\n\nže napadnutými\n\nrozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu\n\n4\n\nna ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €,\nako aj náhradu trov právneho zastúpenia.\nPredseda najvyššieho súdu nevyužil možnosť vyjadriť sa k prijatej sťažnosti\nv zmysle výzvy ústavného súdu č. k. III. ÚS 35/2014-33 z 12. februára 2014.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPredmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011\nz 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011\nz 25. apríla 2013, ktorým na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nzrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 (ktorým tento\nako súd odvolací potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra\n2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným veriteľom\núpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť do konkurznej\npodstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania až do zaplatenia).\nÚstavný súd konštatuje, že k obsahu sťažovateľom namietanému porušeniu\nzákladného práva a ku kompetencii preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov sa\n\n5\n\nvyjadril vo svojom predchádzajúcom náleze sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011,\nna ktorý týmto odkazuje.\nPreskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že ako\nnámietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade nerešpektoval viazanosť právnym\nnázorom ústavného súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom náleze, tak aj námietka,\nže posúdenie prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania\nv spojení s viazanosťou uplatneným dovolacím dôvodom odporujú nielen vlastnej\njudikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre ústavného súdu, sú plne opodstatnené.\nNajvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že\n„... mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora opätovne prejednal a po\npreskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je\ndôvodné...\nV prejednávanej veci ide o preukázanie a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych\nzmlúv bol braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov, ako na záujmy rovnocenných\nveriteľov, teda či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka,\nktoré napĺňajú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení\nplatnom po 01. 02. 1998. Teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči\nktorým mal finančné záväzky a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane známy.\nZnamenalo by to aj to, že dlžník, tým že úmyselne nedbal na záujmy ostatných veriteľov,\nporušil záujmy chránené zákonom o konkurze a vyrovnaní.\nJe potrebné súhlasiť s dovolateľom, že uvedené podmienky odporovateľnosti\nmandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek dokazovania si súd\nosvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený skutkový stav\na nesprávne rozhodnutie vo veci.\nPritom dôkazné bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku\nuzavretia predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi, on bol povinný preukázať, že\nskutočne došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.\nSúd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že\nzmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo\n6\n\nukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov\nmusel byť druhej strane známy. Je zrejmé, že uvedené závery súdu vychádzajú\niba z predpokladov, lebo tieto skutočnosti neboli predmetom dokazovania a neboli tým\nani preukázané.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že odvolací súd\nv napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky, majúce pre rozhodnutie veci\nvýznam. Preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej\nrealizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý\nproces okrem iného vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a návrhmi\nna vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú alebo nemajú pre rozhodnutie vo veci\nsamej význam.\nPodľa ustanovenia § 237 písm. f/ 0. s. p. dovolanie je prípustné proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom.\nZa postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno\noznačiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý\nsprávne poukázal dovolaleľ...\nPodrobným preskúmaním odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého\nrozhodnutia dospel k záveru, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu,\ntieto požiadavky nespĺňa a že mimoriadne dovolanie podané z tohto dôvodu\nje opodstatnené...\nTým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f)\nO. s. p.\nKeďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona\ndôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň a ide o dôvod, pre ktorý musí\ndovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie\nkonanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.\nV súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\ntýkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99\n\n7\n\nz 19. júla 2000 vyslovil ústavný súd svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie\nmôžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu\ndovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne\nlegitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých\nnemožno podať dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon,\npre mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava,\nako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce\nustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame\npoužitie).\nÚčel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil\nsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho\nkonania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka\npred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými\npochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.\nTento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania\nustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).\nOchrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,\nt. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila\nvšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom\nchránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto\nprávne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,\nkde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami\nznemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu\nvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje\njeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku\n(PL. ÚS 57/99).\n\n8\n\nJudikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nPrax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou\nprípustnosti\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nsa\n\npremietla\n\naj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok\nna podanie mimoriadneho generálnym prokurátorom.\nAko jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru\ndovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním\ngenerálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané\nprostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol\núspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná\nvtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu\ntakéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä\nnepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných\nprostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie\nuvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom\nprávnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti\n9\n\nsúdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov\nobčianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného\nprostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody\n(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať\nriadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená\ninštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“\nNajvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky\nna jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom\ndovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.\nže opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom\nkonania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný\núčel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára\n2013).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\npri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval\nnielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu, pretože\nv podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním\npodnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako\nako on [§ 243f ods. 1 psím. c) OSP] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], resp. namietať vadu\nkonania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].\nNajvyšší súd sa v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady\nprelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týmto mimoriadnym\nopravným\n\nprostriedkom.\n\nPrincíp\n\nstability\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\nvyjadrený\n\njeho\n\nprávoplatnosťou totiž vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných\nprincípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil\nod ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom\n\n10\n\ndovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).\nVzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako\nporušujúce označené právo sťažovateľa, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2\nústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec\nvrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu.\nV ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť ne/splnenie podmienok\nprípustnosti mimoriadneho dovolania, pričom ak dospeje k názoru, že tento mimoriadny\nopravný prostriedok bol generálnym prokurátorom podaný dôvodne, bude pri meritórnom\nposudzovaní veci\n\nrešpektovať právny\n\nnázor ústavného súdu\n\nvyslovený\n\nv jeho\n\npredchádzajúcom náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).\nSťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré\nodôvodnil už spomínaným nerešpektovaním právneho názoru ústavného súdu vysloveným\nv jeho predchádzajúcom náleze zo strany najvyššieho súdu.\nPodľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa\nv spojení so zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátením mu veci\nna ďalšie konanie je v okolnostiach danej veci pre dostatočnou satisfakciou, a preto\npožiadavke sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku\nnálezu).\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n\n11\n\nV podaní z 23. októbra 2013 si sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne\nuplatnil trovy konania v sume 275,94 €.\nÚstavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume\n275,94 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava\na prevzatie veci a doplnenie sťažnosti – vykonané v roku 2013) v sume po 130,16 €\na dva režijné paušály v sume po 7,81 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku\nnálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júna 2014\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1MObdoV/6/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90c857eb-a946-478b-9909-186841f0a546", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 20/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-29", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90c857eb-a946-478b-9909-186841f0a546"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0438b7ea-49c8-40fd-9c4d-edb2ea8d27f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.264.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 264/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.264.2017.1"}, {"guid": "ussr:44c293f5-d240-4693-8229-376631d68a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1"}, {"guid": "ussr:00d32de0-39bc-4c2d-afbc-3b7721da0b32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.816.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 816/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 816/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.816.2016.1"}, {"guid": "ussr:bd688745-90a6-481e-91f0-88859f4cd423", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 408/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2"}, {"guid": "ussr:08ab51a0-9ea4-429e-b3b4-705367b2a012", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1"}, {"guid": "ussr:ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2"}, {"guid": "ussr:40f06b6f-1568-407d-9b67-a8012e58ffb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 277/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 277/2016 z 4. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-04", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1"}, {"guid": "ussr:8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1"}]}