{"guid": "ussr:d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 20. 12. 2023", "citacia": "rozhodnutie Ústavného súdu SR z 20. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 2/2022", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2023-12-20", "forma": null, "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2/text", "citacie_n": 0, "text": "PL. ÚS 2/2022\nOdlišné stanovisko\nsudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského\nk nálezu č. k. PL. ÚS 2/2022-119\nPodľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájame toto odlišné stanovisko k odôvodneniu nálezu\npléna ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2022-119 z 20. decembra 2023, ktorým ústavný súd\nvyslovil nesúlad zákona č. 283/2021 Z. z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom\nkomunistického režimu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) s Ústavou\nSlovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\nI.\nVšeobecné východiská\n1. Zákon, ktorý bol v tomto prípade predmetom ústavného prieskumu, netvorí bežnú súčasť\nlegislatívy. Svojím spôsobom je tento právny predpis výnimočný, pretože sa týka\nvysporiadania sa s obdobím neslobody. Predstavuje pokus demokratického zákonodarcu\nvysporiadať sa s dôsledkami totalitného komunistického režimu. Nevyhnutne tak, okrem\nregulatívnej stránky, zahŕňa aj stránku hodnotovú, ktorá, dovolíme si tvrdiť, vystupuje v danej\nveci výrazne do popredia. V snahe o nastolenie spoločenskej, historickej a sociálnej\nspravodlivosti medzi tými, ktorí odsúdeniahodnému komunistickému režimu zo zištných alebo\niných dôvodov slúžili, a tými, ktorých základné ľudské práva a slobody boli porušované\npre ich snahu o ich rešpektovanie a boj za slobodu (preambula zákona) a demokraciu,\nreflektuje aj súdobé sociálne postavenie oboch zmienených skupín.\n2. V tejto súvislosti ide do istej miery aj o vyjadrenie úcty k osobám, ktoré komunistickému\nrežimu čelili a zaslúžili sa o spoločenské zmeny a ktorých súčasťou je najmä nastolenie\nrešpektu k základným právam a slobodám jednotlivca. Veď napokon aj ústavný súd máme\nvďaka týmto ľuďom. Nemyslíme tým, že by sa tieto osoby nevyhnutne priamo podieľali\nna legislatívnom ukotvení ústavného súdu. Myslíme tým niečo podstatnejšie. Krajiny, ktorých\nobčania sa tešia zo slobody a demokracie dlhšie a bez prerušenia (Veľká Británia, Holandsko\nči štáty Škandinávie), nemajú ústavné súdy. Zmyslom ústavných súdov nie je nahrádzať\nparlament alebo všeobecné súdy, ale kvôli zlej skúsenosti s minulosťou overovať, či\nakékoľvek mocenské autority neprekračujú ústavné hranice znovunadobudnutej slobody.\nV samom základe inštitúcie ústavného súdu, ako aj dôvodu existencie ústavy a Listiny\nzákladných práv a slobôd vôbec je vymedzenie sa voči dobe neslobody. Preto by základné\nvýchodiská posudzovania tohto prípadu či optika, ktorú je potrebné pri prieskume zákona\ntohto typu uplatniť, mali zahŕňať vysporiadanie sa s otázkou hodnotovej diskontinuity medzi\ntotalitným štátnym režimom a demokratickým štátom založeným na materiálnom chápaní\na uplatňovaní princípu právneho štátu a s tým súvisiacou otázkou reflexie rôznych právnych\npredpisov reagujúcich na obdobie neslobody a legalitou či právnou istotou osôb, ktoré\nv takejto dobe konali.\n\n3. Zužujúci výklad niektorých ústavných noriem by v uvedenom kontexte mohol brániť\nvysporiadaniu sa s minulosťou. Najrýdzejší význam toľko zmieňovaného materiálneho\nprávneho štátu neznamená akýsi právny „neformalizmus“, ale ide o taký výklad ústavy, ktorý\nv záujme zachovania právneho štátu umožňuje intenzívnejšie obmedzenie ľudských práv\npri vysporiadaní sa s minulosťou (porov. Bröstl, Fuller a Hart sa stretnú v Oxfordskom parku\na preberajú materiálny právny štát; In: Súdna moc v právnom štáte; pocta Alexandrovi\nBröstlovi k 70. narodeninám, Košice, ŠafárikPress, 2023. s. 37 a nasl.). Právna istota neostáva\nprávnou istotou bez ďalšieho. Tento princíp nepôsobí v právnom poriadku izolovane\nbez interakcie s ostatnými právnymi princípmi a ústavnými hodnotami. Ak niekto siaha\nna slobodu celej spoločnosti, nemôže sa na právnu istotu spoliehať. V tomto ohľade\nnadväzujeme na ústavnú tradíciu založenú ešte federálnym ústavným súdom (PL. ÚS 1/92):\n„Právní jistota jako jeden ze základních pojmů a požadavků právního státu musí být tedy\njistotou jeho obsahových hodnot. Současně budovaný právní stát, který vychází z hodnotové\ndiskontinuity s totalitním režimem, nemůže proto přejímat taková kritéria formálněprávní\na materiálněprávní kontinuity, jež vycházejí z odlišného systému hodnot, a to ani za situace,\nže to formální normativní kontinuita právního řádu umožňuje. Respektování kontinuity se\nstarým hodnotovým systémem by totiž nebylo zárukou právní jistoty, ale naopak, bylo by\nzpochybněním hodnot nových, ohrožením právní jistoty ve společnosti, a otřáslo by tak\nposléze důvěrou občanů ve věrohodnost demokratického systému.“ Príkladom a zároveň\nosobitným prípadom rozhodovania na základe konceptu materiálneho právneho štátu\nbol ústavný prieskum rozhodnutia parlamentu o zrušení tzv. Mečiarových amnestií\n(PL. ÚS 7/2017).\n4. Ústava preto dovoľuje legislatívu, ktorá v rámci tranzície spoločnosti od totality\nk otvorenej, demokratickej a pluralitnej spoločnosti upravuje špecifické oblasti, v rámci\nktorých je v záujme ochrany nového demokratického ústavného poriadku potrebné zaistiť\ndiskontinuitu so starým systémom. Ide napríklad o lustračné zákony, ktoré zakazujú\nangažovaným osobám výkon niektorých pozícií, alebo trestnoprávne úpravy dovoľujúce\nposun premlčacej doby niektorých trestných činov neprerokovaných v dobe neslobody\nz politických dôvodov.\n5. Účelom týchto predpisov býva do istej miery nastolenie spoločenskej, historickej\nči sociálnej spravodlivosti, ale aj ochrana integrity nového demokratického systému\ndo budúcnosti. V tejto druhej rovine sa zvykne spomínať aj koncept brániacej sa demokracie.\nDemokracie, ktorá je pripravená siahnuť po legálnych prostriedkoch umožňujúcich zásah\ndo základných práv a slobôd v miere nevyhnutnej pre zachovanie slobodnej spoločnosti.\nNa rozdiel od totalitných štátov však v demokracii vystupuje naliehavo do popredia otázka\nadekvátnej miery použitia moci. Podľa Aharona Baraka, bývalého predsedu izraelského\nnajvyššieho súdu, musí mať ústavný demokratický štát na rozdiel od štátu autoritatívneho\nvždy „jednu ruku za chrbtom“ („democracy must fight with one hand tied behind its back“;\nIn: Barak, A. Sudca v demokracii, Kalligram, Bratislava 2016. s. 377). Je tým vyjadrený\nprincíp limitovanej moci viazanej len právom (limited government). To je ďalšie z východísk,\nktoré považujeme pri posudzovaní tohto prípadu za kľúčové.\n6. Napokon chceme, v rámci všeobecných východísk nášho uvažovania načrtnutých v tejto\nčasti odlišného stanoviska, v súvislosti s primeranosťou použitia moci, teda miery zásahov\n\n2\n\ndo ústavou chráneného postavenia jednotlivcov, zvýrazniť posledný aspekt dôležitý\npri nahliadaní na túto vec.\n7. Právni bádatelia pracujú v rámci právnej teórie s pojmom „expresívna funkcia práva“,\nktorý výstižne odhaľuje dôležitú vlastnosť niektorých právnych noriem. Niektoré normy\nzvlášť vyjadrujú pre spoločnosť dôležitý význam, v podstate kultúrne hodnoty. „Tie normy sú\ndôležité už tým, že sú, bez ohľadu na ich praktické účinky. Zmysluplnosť pravidiel a inštitúcií\ndokážeme posudzovať nielen podľa inštrumentálnej racionality (či sú efektívnym\nprostriedkom ovládania), ale aj pomocou expresívnej racionality (či dokážu vierohodne\nvyjadriť kľúčové životné postoje).“ [In: Káčer, M., Procházka, R. Teória práva, C.H.Beck,\n2019, s. 97 a nasl.; porov. tiež Sunstein, C. On the Expressive Function of the Law, 144 V.\nPennsylvania Law Review 2021 (1988)]. «Právo pôsobí aj tým, čo a ako „hovorí“, nie len\ntým, čo „robí“» [In: Procházka, R. Všetkým telám rovnako. In Bobek, M. - Molek,\nP. Šimíček, V. (eds.) Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví.\nMezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita : Brno, 2009. s. 94 a nasl.].\nZa príklad môžu poslúžiť aj právne normy o štátnych sviatkoch, ale, povedzme tiež,\nantidiskriminačný zákon.\n8. V tomto kontexte je nutné sa vrátiť k myšlienke uvedenej v úvode. Okrem regulatívnej\nstránky zahŕňa zákon, ktorý je v tejto veci predmetom ústavného prieskumu, aj stránku\nhodnotovú, ktorá vystupuje v danom prípade výrazne do popredia. Sama podstata\npreskúmavaného zákona má preto silnú symboliku.\nII.\nK napadnutému zákonu\n9. Sme presvedčení, že základná idea zákona – vyjadrenie nesúhlasného postoja k činnosti\npriamo súvisiacej s neslobodou, je ústavne úplne v poriadku, a teda predstavuje legitímny\ncieľ. Túto skutočnosť napokon nespochybňuje ani väčšinový nález (body 59 a 69 nálezu)\na vyplýva aj z obdobnej právnej úpravy niektorých európskych štátov (Nemecko, Poľsko,\nLotyšsko, Estónsko, Maďarsko) aprobovanej Európskym súdom pre ľudské práva. Ale „ruka\nza chrbtom“ nás po váhaní viedla k rozhodnutiu, že použité prostriedky vyrovnávania\nsa s dedičstvom totalitného režimu majú nedostatky dosahujúce ústavnú intenzitu.\n10. Nezapočítanie celej doby, počas ktorej dotknutí jednotlivci vykonávali činnosť pre dobové\nautority zodpovedné za neslobodu, do dôchodkového zabezpečenia podľa nášho názoru\nprekročilo hranicu, kde zákon prestáva byť spoločensky expresívny a začína byť hmatateľný,\nlapidárny a ne-symbolický. Tu je zreteľná spomínaná demokratická ruka za chrbtom, pričom\nnejde ani o to, aké budú mať dotknutí adresáti dôchodky, ale o to, aby demokratický právny\nštát nestratil nadhľad a veľkorysosť. Práve nadhľad a veľkorysosť sú rovnocenným\nči silnejším apelom než finančný prístup k daným dôchodkom. Prostredníctvom „zamatovej“\npovahy zmien v novembri 1989 sa totiž nadhľad i veľkorysosť preniesli do nadväzujúcich\ndemokratizačných procesov, a tak sa stali integrálnou súčasťou v preambule ústavy\nproklamovaného úsilia o uplatňovanie demokratickej formy vlády a záruk slobodného života.\nIch podiel na formovaní základov našej štátnosti a ústavnosti je však podmienený pravdivým\npoznaním odsúdeniahodného obdobia neslobody a tých, ktorí na potláčaní slobody aktívne\n\n3\n\nparticipovali. Preto už len samotný výpočet pozícií v zákone – osôb, ktoré sa podieľali\nna neslobode, má vyšší význam než zníženie ich dôchodkov ako také.\n11. Zákonodarca v dôvodovej správe, ako aj v konaní pred ústavným súdom sám deklaroval,\nže cieľom napadnutej právnej úpravy je „odobratie nezaslúžených benefitov poskytovaných\nv dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci aj\naparátu v bezpečnostných zložkách“. Zároveň argumentoval nadštandardným odmeňovaním\ntýchto osôb, ktoré sa prejavilo v nadštandardných starobných a výsluhových dôchodkoch\n(bod 13 nálezu), konštatujúc, že pôsobenie v inštitúciách podieľajúcich sa na systematickom\nporušovaní základných práv a slobôd nemôže byť dôvodom, aby privilégiá vzniknuté\nv totalitnom režime zakladali zvýhodnenie v demokratickom a právnom štáte.\n12. Cieľom napadnutej právnej úpravy je teda odňatie takého dôchodkového zabezpečenia,\nktoré zákonodarca považuje za nezaslúžené (v týchto súvislostiach hovorí o „nezaslúžených\nbenefitoch“, „nadštandardných starobných a výsluhových dôchodkoch“, resp.\n„privilégiách“), a to vzhľadom na to, že ho dotknuté osoby získali v súvislosti so službou\npre totalitný komunistický režim. Neusiluje sa pritom o posudzovanie viny za konkrétne\nprotiprávne konanie v individuálnych prípadoch ani nehodnotí individuálne motivácie\ndotknutých osôb. Napadnutá právna úprava je skôr výrazom úsilia demokratického\nzákonodarcu vysporiadať sa s dôsledkami totalitného komunistického režimu a pokusom\no nastolenie spoločenskej, historickej a sociálnej spravodlivosti (preambula zákona).\n13. Na strane druhej napadnutá právna úprava prichádza po bezmála tridsiatich dvoch rokoch\nod pádu komunistického režimu v novembri 1989. Hoci podľa judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva nie je národný zákonodarca viazaný žiadnym časovým limitom,\ndokedy môže prijímať opatrenia spojené s vyrovnaním sa s komunistickým dedičstvom,\nresp. transformáciou z totalitného režimu na režim demokratický, miera zásahu do majetkovej\nsféry dotknutých osôb by mala reflektovať fázu tranzície spoločnosti od totality k otvorenej,\npluralitnej a tolerantnej spoločnosti, aby zákonodarca sám nezaťažil svoje úsilie o nastolenie\nsociálnej spravodlivosti podozrením zo snahy o skrytú formu odplaty. Z rovnakého dôvodu\nby mal starostlivo zvážiť aj okruh a pomery osôb, ktorých sa zníženie dôchodkového\nzabezpečenia má týkať.\n14. V uvedených súvislostiach nepovažujeme za zanedbateľné, že na rozdiel\nnapr. od obdobnej úpravy v Českej republike, kde došlo k zníženiu dôchodkov o určitú sumu,\nktorú zákonodarca považoval za primeranú, za každý rok obdobia služby, slovenský\nzákonodarca pristúpil k úplnému nezohľadneniu obdobia výkonu služby pre protiprávny\nrežim (porov. zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti\na protiprávnosti komunistického systému). Týmto osobám nielenže odoberá neoprávnený\nbenefit, ktorý v období služby mohli mať vo forme vyššieho príjmu, ale ich „trestá“ úplným\nneprihliadaním na dobu služby pre účely výpočtu dôchodku, v dôsledku čoho dochádza k jeho\nzníženiu, a to ani nie na úroveň (napríklad) priemerného dôchodku, ale v niektorých\nprípadoch až na úroveň – pre tento účel ‒ garantovaného minimálneho dôchodku. Takéto\nzníženie sa pritom malo týkať nielen osôb funkcionárov a zamestnancov vymedzených\norgánov a inštitúcií vykonávajúcich riadiace, rozhodovacie a kontrolné kompetencie, ale aj\nadministratívneho a pomocného personálu na nižších pozíciách technicko-pomocného\n\n4\n\ncharakteru [porov. slovo „zamestnanec“ v § 27a ods. 1 písm. f) čl. I bode 2 zákona]. Zároveň\nje vecný rozsah odoberaných benefitov rozšírený aj na vdovecké a vdovské dôchodky\npo osobách, ktoré službu vykonávali, a to bez toho, aby bol ustanovený aspoň minimálny\nvdovecký a vdovský dôchodok po takomto prehodnotení (s čím je spojená hrozba úplného\nodňatia týchto dôchodkov). Nie je bez významu poznámka verejnej ochrankyne práv\nprednesená v pripomienkovom konaní k návrhu zákona, podľa ktorej „Európsky súd pre\nľudské práva posudzujúc obdobné úpravy v rôznych postkomunistických štátoch Rady Európy\nv zásade akceptoval ako primerané také úpravy, ktoré krátili starobné dôchodky na úroveň\npriemerných dôchodkov v štáte (teda odstraňovali neoprávnené, resp. politicky motivované\nzvýhodnenie), znižovali hodnotu obdobia služby pre protiprávny režim, avšak na túto (s iným\nkoeficientom) stále prihliadali, a súčasne sa vzťahovali len na samotných funkcionárov, nie\nna ich rodinných príslušníkov (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nCichopek proti Poľsku zo dňa 14. mája 2013, sťažnosť č. 15189/10; vo veci Lessing a Reichelt\nproti Nemecku zo dňa 16. októbra 2012, sťažnosti č. 49646/10 a č. 3365/11; vo veci\nSchwengel proti Nemecku zo dňa 3. februára 2000, sťažnosť č. 52442/99 či vo veci\nDomalewski proti Poľsku zo dňa 15. júna 1999, sťažnosť č. 34610/97 a iné)“.\n15. Intenzita, s akou sa zákonodarca rozhodol zasiahnuť (bod 14 odlišného stanoviska),\na doba, po ktorej sa rozhodol zasiahnuť, už podľa nášho názoru narúša hľadisko\nproporcionality. Preto napadnutá právna úprava je spôsobilá zasiahnuť do samotnej podstaty\npráva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Ak sa zákonodarca pokúša o\nvysporiadanie sa s dôsledkami totalitného komunistického režimu a o nastolenie sociálnej\nspravodlivosti, nemal by takýto pokus v prvom rade opomínať aj iné opatrenia, ako je\nnapríklad zvýšenie dôchodkového zabezpečenia obetí komunistického režimu, ktoré boli v\ntejto oblasti poškodené, a intenzita zásahu do hmotného zabezpečenia osôb činných pre\norgány a inštitúcie komunistického režimu by mala reflektovať istý odstup daný obdobím,\nktoré od spoločenských zmien v roku 1989 ubehlo, a stavom premeny spoločnosti smerom k\npluralite a tolerancii. Inými slovami, morálne a hodnotové odsúdenie doby neslobody by malo\ndominovať a zásahy do hmotného zabezpečenia osôb činných pre orgány a inštitúcie\nkomunistického režimu by mali vyjadrenie tohto odsúdenia podčiarknuť, nie zatieniť.\n16. Detailnejšie možno vyjadriť uvedenú pozíciu prostredníctvom presne štruktúrovaného\ntestu. Základnou referenčnou normou v prerokúvanej veci je čl. 39 ods. 1 ústavy, podľa\nktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Sociálne práva\npodľa ústavy možno testovať prostredníctvom testu racionality, resp. testom vylúčenia\ndisproporcionality (porov: Antoš, M. Judikatura Ústavního soudu k sociálním právům:\nNikoliv nutně nejlepší, nejvhodnější, nejúčinnější či nejmoudřejší? In: Jurisprudence 6/2014,\ns. 3 a nasl.). Prvým krokom sa testuje, či má obmedzenie základného práva legitímny cieľ.\nDruhým krokom sa testuje, či sú použité prostriedky rozumné, nie nutne najvhodnejšie,\na v treťom kroku sa zisťuje, či nemá daná úprava nadmerne obmedzujúci efekt. (1) Cieľom\npreskúmavaného zákona je v podobe normy-symbolu odmietnuť činnosť predstaviteľov\norgánov (ústavných, represívnych a straníckych) podieľajúcich sa na nastolení a udržiavaní\nneslobody, čím má byť posilnený étos slobody a ľudských práv. Takýto cieľ má\nz už uvedených dôvodov (body 2-9 odlišného stanoviska) ústavnú silu. (2) Vylúčenie,\nresp. zníženie určitej a primeranej hodnoty obdobia služby pre účely výpočtu výšky\n\n5\n\ndôchodku, je rozumným (spôsobilým) prostriedkom zásahu do sociálneho práva z hľadiska\ndosiahnutia sledovaného cieľa, ale (3) vzhľadom na expresívnu funkciu normy a niektoré\nkolaterálne nedostatky zákona miera zníženia dôchodkov, zahrnutie osôb na pozíciách\n„technických zamestnancov“, zahrnutie príbuzných prostredníctvom úpravy vdovských\na vdoveckých dôchodkov (bez určenia minimálnej miery zníženia) má príliš obmedzujúci\nefekt.\nIII.\nK odôvodneniu nálezu\n17. Podľa väčšiny pléna dôvodom protiústavnosti mala byť absencia legitímneho cieľa\npreskúmavanej právnej úpravy – odobratie nadpriemerných dôchodkov, resp. nepreukázanie\nmateriálnych spoločenských podmienok jeho existencie v podobe nadpriemerného\ndôchodkového zabezpečenia osôb podieľajúcich sa na nastolení a udržiavaní neslobody\n(bod 54 a nasl. nálezu). Nález argumentuje tým, že zákonný zásah do ústavou chráneného\npostavenia dotknutých osôb nebol zo strany národnej rady dostatočne odôvodnený dátami\nv dôvodovej správe, resp. dokumentmi a analýzami predloženými v priebehu legislatívneho\nprocesu.\n18. Prostredníctvom takejto metodiky by však mohol ústavný súd neodôvodnene derogovať\nakúkoľvek normu, štylizujúc sa do polohy druhej komory parlamentu, a nahrádzať tak\npolitickú vôľu zákonodarcu svojou vlastnou úvahou o spoločenskej potrebe určitej právnej\nregulácie. Podotýkame, že v oblasti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv požíva\nzákonodarca širokú mieru voľnosti pri uvážení, čo považuje za verejný záujem hodný\nregulácie na zákonnej úrovni.\n19. Aj keď je užitočné poznať motívy parlamentu pri prijímaní zákonov, netreba zabúdať, že\nparlament je demokratický – volený, a nie justičný orgán. Ústavný súd v tejto súvislosti\n(II. ÚS 29/2011, bod 8) uviedol: ˂Pri jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent\nvôle a komponent racionálnosti. Telesom, kde je vôľový prvok najsilnejšie zastúpený, je\nparlament. Na druhej strane stojí súdnictvo, ktoré čerpá svoju legitimitu z expertnosti,\nz poznania práva, z čoho vyplýva nutnosť svoje rozhodnutia podrobne odôvodňovať.- „Rozum\nopírá svoji legitimitu o přesvědčivost důvodů, na nichž jsou postavena jeho rozhodnutí.\nNa druhou stranu vůle se většinou podrobným zdůvodňováním svých rozhodnutí nezabývá.\nPovažuje je za legitimní, poněvadž byla přijata zástupci zvolenými lidem. Proto ve sbírce\nzákonů nenalezneme důvody, pro které nakonec parlament schválil zákon, zatímco Ústavní\nsoud vedle svého výroku musí zveřejňovat jeho podrobné odůvodnění“.(Komárek, J. Vůle\na rozum v politickém systému. Respekt, 25. október 2008; Procházka, R.: Dobrá vôľa,\nspravodlivý rozum. Bratislava : Kalligram, 2005; Tuori, K.: Ratio and Voluntas, Ashgate\n2011).>\n20. Ústavný súd nemôže zrušiť zákon pre akúsi „nepreskúmateľnosť“ materiálnych prameňov\n(dôvodov) jeho prijatia a „vrátiť ho parlamentu na ďalšie konanie“ (vady legislatívneho\nprocesu súvisiace s tvorbou vôle poslancov sú niečo iné). Nemožno si zamieňať dôvodnosť\na odôvodnenosť. Ak z preskúmavaného právneho predpisu a okolností týkajúcich sa jeho\nprijatia možno zistiť sledovaný cieľ, ktorý zároveň hodnotové základy ústavy legitimizujú,\n\n6\n\npotom je podmienka existencie legitímneho cieľa pre zásah do základného práva či slobody\nsplnená (či už ide o aplikáciu plného testu proporcionality alebo o aplikáciu menej prísneho\ntestu racionality, resp. testu vylúčenia excesívnej disproporcionality). Nevhodnosť\nprostriedkov určených na dosiahnutie legitímneho cieľa tvoriacich obsah preskúmavanej\nprávnej úpravy alebo ich neprimeranosť (potenciálne aj s ohľadom na materiálne podmienky\nstavu spoločnosti, ktoré má dotknutá právna úprava regulovať), môžu byť dôvodom\nna vyslovenie nesúladu preskúmavaného právneho predpisu s ústavou, resp. kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou až v ďalších krokoch či štádiách posudzovania ústavnosti\nprostredníctvom zmienených, ústavným súdom používaných testov.\n21. Na strane druhej ak mala väčšina pléna pochybnosti týkajúce sa naplnenia materiálnych\na sociálnych predpokladov odôvodňujúcich existenciu cieľa, ktorý preskúmavaný právny\npredpis sledoval, bolo namieste konať o veci verejné ústne pojednávanie alebo si aspoň\nvyžiadať doplňujúce podklady pre svoje rozhodnutie (porovnaj § 58, § 60, resp. § 86 zákona\no ústavnom súde). V rámci abstraktnej kontroly ústavnosti ústavnému súdu nič nebráni\nvyžiadať si z vlastnej iniciatívy informácie potrebné pre preskúmanie zákona. V konaní\no súlade právnych predpisov sa neuplatňuje prejednacia zásada v podobe typickej\npre dokazovanie v civilnom sporovom konaní. Prioritne tu ide o prieskum, nie o rozsúdenie\nsporu.\n22. Pokiaľ ide o obsah materiálov predložených v rámci legislatívneho procesu\npri schvaľovaní napadnutého právneho predpisu vrátane dôvodovej správy, ústavný súd sa už\nv rámci svojej judikatúry k obsahu a kvalite dôvodovej správy vyjadril, keď uviedol\n(PL. ÚS 4/2018 – štátne vyznamenania, bod 108): „Ústavný súd zdôrazňuje, že účelom\ndôvodovej správy je v prvom rade oboznámiť poslancov s podstatou navrhovanej úpravy, aby\nmohli uplatniť svoju demokratickú vôľu, ktorá však na dôvodovú správu nie je viazaná\n(porov. II. ÚS 514/2012, bod 4.5), a preto sú štandardy dôvodovej správy tradične uvedené\nv zákone o rokovacom poriadku (§ 68 zákona o rokovacom poriadku národnej rady, zákon\nč. 56/1969 Zb. o rokovacom poriadku Federálneho zhromaždenia Československej\nsocialistickej republiky). Až následne je dôvodová správa interpretačnou pomôckou\npôsobiacou navonok, spravidla pre justíciu a právnu vedu. Z uvedeného vyplýva,\nže nedostatky dôvodovej správy v zásade nemôžu spôsobovať záťaže legislatívneho procesu,\nktoré by mohli byť namietané po schválení zákona.“\n23. Sme presvedčení, že v predmetnej veci je existencia legitímneho cieľa zákona, ktorý bol\npredmetom ústavného prieskumu, zrejmá, keďže je expressis verbis vyjadrená v preambule\ndaného právneho predpisu a v samotnom predmete jeho úpravy, pričom jeho ďalší obsah\nho žiadnym spôsobom nespochybňuje a, ako už bolo povedané, ústavou nie je vylúčený.\nÚstavný súd v predmetnom náleze „ukončil“ ústavný prieskum v štádiu nepreukázania\nexistencie účelu prijatého normatívneho riešenia – jeho základného skutkového predpokladu,\nteda existencie nadpriemerných príjmov plynúcich dotknutým osobám zo systému\ndôchodkového zabezpečenia, vychádzajúc z tvrdení a dát uvedených v bodoch 62 a 63 nálezu.\nAko bolo už uvedené, ak väčšina pléna považovala tieto okolnosti za nepreukázané, mala\na mohla vykonať ďalšie dokazovanie/zisťovanie (bod 21 odlišného stanoviska). Avšak, takéto\nďalšie dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu existencie legitímneho cieľa by bolo podľa\nnášho názoru nadbytočné, keďže ten bol spoľahlivo preukázaný (pozri už uvedenú\n\n7\n\nargumentáciu). Navyše, z obsahu napadnutého právneho predpisu je zrejmé, už samotná\npodstata právnej úpravy ‒ nezohľadnenie celej doby služby (a s tým spojené ďalšie následky)\nsa prejaví pri krátení dôchodkov neurčitého počtu druhovo vymedzených osôb, a teda nie je\nrozhodné, či sa táto úprava bude týkať 100 alebo 1000 osôb (za súčasnej situácie, že nič\nnenasvedčuje tomu, že právna úprava mieri na určité, vopred identifikované – nie druhovo\nurčené osoby, a teda by už mala charakter individuálneho trestania). Ústavný súd mal preto\npokračovať ďalšími krokmi, resp. fázami testu ústavnosti, ktorý je v danom prípade\naplikovateľný (porovnaj bod 16 odlišného stanoviska).\n24. V odôvodnení nálezu je tiež použitá formulácia „legálna práca“ pre označenie činnosti\nosôb, ktorých sa zákon týka, v súvislosti s ich pôsobením v straníckych a bezpečnostných\norgánoch komunistického režimu. Použitú formuláciu je nevyhnutné vnímať ako technickú\nlegalitu, teda tak, že tieto osoby by museli mať inú prácu prinášajúcu dôchodkové\nzabezpečenie, ak by nemali uvedenú spornú prácu v zákonom vymedzených inštitúciách.\nDané označenie nesmieme vnímať ako spochybňovanie diskontinuity s dobou neslobody.\nPráve v tejto súvislosti by sme siahli po pojme ústavná identita.\n25. Napokon ešte jedna poznámka ku skutočnosti, že predmetná právna úprava bola\nparlamentom prijatá takmer 32 rokov od pádu totalitného režimu. Z hľadiska expresivity\nprávnej normy, ktorá je účelom danej právnej úpravy, je to doba umožňujúca získať odstup\nod udalostí, na ktoré reaguje, ale jej expresivita má v spoločnosti stále adresátov. Preto sme\npresvedčení, že tento časový odstup nezbavuje preskúmavaný zákon legitimity (v zmysle\nexistencie legitímneho cieľa), má iba vplyv na vyváženie hodnotovej a symbolickej stránky\nprostriedkov použitých zákonodarcom na strane jednej a miery ich invazívnosti na strane\ndruhej (porovnaj body 12 až 15 odlišného stanoviska).\n26. Podstata rozhodovania ústavného súdu tkvie v prvom rade v ochrane slobody pred mocou\na až v rámci toho v starostlivosti o vnútornú bezrozpornosť právneho poriadku. Konzistencia\nprávneho poriadku bez ochrany slobody nemá zmysel. Sme toho názoru, že ústava poskytuje\ndostatočnú oporu pre úpravu výšky starobných dôchodkov predstaviteľov doby neslobody.\nK tomu dodávame, že pomerné zníženie nezapočítanej doby alebo nedávno prijatá česká\núprava (§ 67d a nasl. zákona o důchodovém pojištění) by mohli byť vyváženým vyjadrením\nvzťahu k minulosti. Ideálnym doplnením, ako sme už zmienili, je aj riadne nastavenie\ndôchodkov účastníkom tretieho odboja (zákon č. 274/2007 Z. z. o príplatku k dôchodku\npolitickým väzňom; zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji; porov. v Českej\nrepublike tisk 614/0 z 9. volebního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České\nrepubliky).\nV Košiciach 20. decembra 2023\nIvan Fiačan\nsudca\nMartin Vernarský\nsudca\n\n8", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "dôchodok-starobný", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dôchodok-starobný", "dôchodok-výsluhový", "retroaktivita", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie", "komunizmus-komunistický režim"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3baf97cc-106c-4e31-bb86-31de7dc6593f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2018 z 12. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:2bb5412a-4871-44a8-af7f-02775daefa4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 514/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 514/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bb5412a-4871-44a8-af7f-02775daefa4a"}], "citovane_v": []}