{"guid": "ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. 11. 2014", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. novembra 2014, sp. zn. PL. ÚS 9/2014", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2014-11-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe/text", "citacie_n": 18, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 9/2014-63\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. novembra 2014 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o návrhu\nskupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených JUDr. Danielom\nLipšicom, LL.M, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, vo veci namietaného\nnesúladu ustanovenia § 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky takto\nrozhodol:\nNávrhu skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh skupiny poslancov\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. januára 2014\ndoručený návrh skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„skupina poslancov národnej rady“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených JUDr. Danielom\nLipšicom, LL.M, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“),\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) vo veci namietaného nesúladu § 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“) s čl. 1 ods. 1,\nčl. 35 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 ústavy.\nV návrhu skupiny poslancov národnej rady sa okrem iného uvádza:\n„Ustanovenia čl. I, bod 106, § 52za ods. 4 zákona sú v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, pretože sú retroaktívne a nenapĺňajú princíp proporcionality právnej\núpravy, čím porušujú niektoré zo základných princípov právneho štátu, zakotveného práve\nv čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nUvedené ustanovenia zákona porušujú aj právo na podnikanie, zakotvené v čl. 35\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože svojimi následkami spôsobia vážny zásah\ndo tohto práva, resp. tieto ustanovenia sú spôsobilé dokonca prinútiť podnikateľa ukončiť\nsvoju podnikateľskú činnosť.\nV súvislosti s vyššie uvedeným konštatujeme, že uvedené ustanovenia zákona majú\npotenciál spôsobiť následky, ktoré idú za rámec princípu zakotveného v čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky; obmedzujú základné práva a slobody, pričom toto obmedzenie nedbá\nna podstatu a zmysel obmedzovaného práva a slobody a ide omnoho ďalej, než ako je\nustanovený (resp. zákonodarcom zamýšľaný) cieľ, t. j. zamedziť daňovým únikom.\nAko je zdôvodnené ďalej, Národná rada Slovenskej republiky sa pri schvaľovaní\nzákona týmito ústavnými princípmi neriadila, porušila ich, čím je spôsobené, že vyššie\nuvedené ustanovenia zákona sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.“\n\n2\n\nVo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 52za ods. 4 zákona\no dani z príjmov s čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj zákaz retroaktivity,\nnavrhovatelia argumentujú, že «napadnuté ustanovenia zákona možno považovať za také,\nktoré vo svojom texte obsahuje prvky pravého spätného pôsobenia, čo v právnom štáte je\nvšeobecne neprípustné. V zmysle všeobecne uznávanej zásady, že neskorší právny predpis\n(lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva, by podnikatelia, ktorí\ndo účinnosti zákona vykázali stratu (za roky 2010, 2011 a 2012), mali túto odpočítavať\nod základu dane podľa pravidiel platných doteraz, t. j. počas siedmych (7) po sebe\nnasledujúcich zdaňovacích obdobiach a v každom z týchto rokov v ľubovoľnej výške - teda\npodľa reálneho hospodárskeho výsledku tak, aby to neuškodilo, resp. inak neprekážalo jeho\nďalšej podnikateľskej činnosti.\nUstanovenia zákona, ktoré hovoria o tom, že túto stratu môže odpočítavať\nz daňového základu len počas štyroch (4) zdaňovacích období, a to rovnomerne, t. j.\nzakaždým po jednej štvrtine (25 %), teda bez ohľadu na aktuálny hospodársky výsledok\na situáciu podnikateľa, a to aj straty vykázané za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch\n2010 až 2013 (t. j. nové pravidlá sa nevzťahujú až na straty vykázané po nadobudnutí\núčinnosti zákona), nerešpektuje zásadu zákazu retroaktivity. Uvedené napadnuté\nustanovenia zákona vstupujú do doteraz nadobudnutých práv podnikateľa rozhodnúť sa,\nvzhľadom na svoju ekonomickú situáciu, ako bude v časovom horizonte 7 rokov odpisovať\nsvoju stratu, ak už začal,\n- nerešpektujú to, že podnikatelia, ktorí už začali s odpisovaním straty z rokov 2010,\n2011 a 2012 už mohli s touto stratou nejakým spôsobom nakladať podľa doteraz platných\npredpisov,\n- nová úprava núti podnikateľov, bez ohľadu na to, ako postupovali v súlade\nso zákonom doteraz (t. j. ako nakladali so stratou za rok 2010, 2011 a 2012), nerešpektovať\nsvoju ekonomickú realitu, ale postupovať podľa ustanovení novej právnej úpravy\nmechanicky, teda odpísať 25 % za rok,\n- tým, že idú aj do minulosti, majú spôsobilosť poškodiť podnikateľov, ktorí doteraz\nnakladali so stratou v súlade so svojou ekonomickou realitou, a to až tak, že môžu spôsobiť\naž ukončenie podnikania.\n\n3\n\nPrávnu normu je potrebné považovať za retroaktívnu vtedy, ak stanoví právne\nnásledky pre také skutkové podmienky, k dovŕšeniu ktorých došlo ešte pred dátumom jej\núčinnosti. Zásada zákazu spätného pôsobenia zákonov sa javí zároveň ako jedna zo záruk\nzachovania základných ľudských práv a slobôd a jej vyjadrenie nesporne vidíme v článku 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nÚstavný súd stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti\nzaložené právnymi vzťahmi len lex priori, vymedzil ako pravú retroaktivitu (PL. ÚS 37/99),\nprípadne ako stav, kedy zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých\nminulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností). (PL. ÚS 3/00).\nPráve takýto stav navodili napadnuté ustanovenia zákona.\nNapadnuté ustanovenia zákona „zavádzajú pravú retroaktivitu, pretože neuznávajú\noprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli za platnosti lex prior.\nTým toto zákonné obmedzenie tiež vecne nespĺňa podmienky, ktoré sú uvedené v čl. 13\nods. 4 ústavy“ (PL. ÚS 37/99).\nZákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo (právna norma) pôsobí\ndo budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno potrestať za také správanie\nsa, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo priestupkom. Rovnako nie\nsú prípustné zákony, ktoré by spätne (so spätnou účinnosťou) zakladali alebo zvyšovali\nobčanom akúkoľvek verejno-právnu povinnosť. Základom tohto prístupu je presvedčenie, že\nspoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase zabezpečuje predvídateľnosť právnych\nnásledkov správania sa každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie\n(budovanie) vlastného života. Odmietanie retroaktivity (spätnej účinnosti) sa spája\ns odmietaním zmeny subjektívnej právnej situácie vytvorenej na základe individuálnych\nprávnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy. Napadnuté\nustanovenia pôsobia retroaktívne voči podnikateľom, ktorí za roky 2010, 2011 a 2012\nzačali spôsobom ustanoveným doterajšou právnou úpravou, v súlade s vlastnou\nekonomickou situáciou, odpisovať stratu tak, ako im to tieto determinanty umožnili.\nNapadnuté ustanovenia zákona zasiahli do existujúcich vzťahov, do existujúcej situácie v\nneprospech týchto podnikateľov, pretože zmenili právne vzťahy založené a existujúce pred\ndátumom účinnosti zákona, ktorého ustanovenia napádame.\n\n4\n\nV neprospech uvedených podnikateľov ich (tieto vzťahy) napadnuté ustanovenia\nzmenili tak, že:\n- títo podnikatelia už nemôžu, vzhľadom na vlastnú ekonomickú situáciu, rozložiť\nodpisovanie vykázanej straty v lehote 7 rokov tak, ako začali a podľa toho ďalej nastaviť\nsvoju podnikateľskú činnosť (napríklad plánovať racionalizačné opatrenia, alebo naopak,\nplánovať investície a ďalší rozvoj) a\n- títo podnikatelia už nemôžu určiť výšku odpisovanej straty každý rok v rámci\n7-ročnej lehoty v závislosti od ekonomickej situácie tak, ako začali, ale musia\npovinne odpočítať 25 % straty tak, že táto bude odpočítaná celá za 4 roky. Toto spätné\nobmedzenie má spôsobilosť negatívne zasiahnuť ich podnikateľskú činnosť v ďalšom\nplánovaní, resp. dosiahnuť až to, že niektorí podnikatelia s podnikaním skončia.\nNapadnuté ustanovenia preto nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože pôsobia\nretroaktívne, negatívne narušujú vzťahy, ktoré vznikli v súlade s doteraz platnou právnou\núpravou, čím porušujú jeden z významných princípov právneho štátu.».\nVo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 52za ods. 4 zákona\no dani z príjmov s čl. 35 ods. 1 ústavy navrhovatelia uvádzajú, že «Zisk môžeme považovať\nza jednu formu hospodárskeho výsledku - inou môže byť aj strata. Podnikateľ teda\nvykonáva svoju činnosť - podnikanie - za účelom dosiahnutia zisku, teda kladného\nhospodárskeho výsledku, sú však situácie, kedy toto nie je možné - na základe objektívnych\naj subjektívnych príčin - a vtedy je hospodársky výsledok negatívny - strata. Vykázanie\nstraty za určité zdaňovacie obdobie však ešte nemusí znamenať (a ani neznamená), že\npodnikateľ svoju činnosť musí ukončiť; naopak, existuje množstvo spôsobov, ako sa z\nnegatívneho hospodárskeho výsledku dostať a začať opäť podnikať so ziskom. S takouto\nsituáciou počíta aj zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,\npreto sú v jeho ustanoveniach zakotvené spôsoby, ako sa s takouto stratou (účtovne,\ndaňovo) vysporiadať a ďalej pokračovať v podnikaní. Podnikateľ sa v takejto situácii musí\nrozhodnúť, aké ďalšie rozhodnutie prijme, aby na jeho zodpovednosť vykonávaná sústavná\nčinnosť opäť dosahovala zisk. Podnikatelia, ktorí za roky 2010, 2011 a 2012 vykázali stratu,\nmali možnosť sa rozhodnúť, či túto stratu odpíšu od základu dane hneď ďalší rok, pretože\nsa im ekonomicky darilo, alebo, vzhľadom na konkrétnu hospodársku situáciu, bude túto\n\n5\n\nstratu každý konkrétny podnikateľ odpisovať postupne, rozloženú na 7 rokov, pretože chce\nudržať firmu, zamestnanosť a prípadne aj niečo investovať za účelom ďalšieho rozvoja\nfirmy a dosahovania budúceho zisku. Pokiaľ však do takéhoto plánu, ktorý sa už začal\nrealizovať, vstúpi retroaktívne ustanovenie zákona, celý takýto doterajší plán sa ruší, stráca\nzmysel, pretože nové ustanovenia zákona presne určia „koľko a za ako dlho“ - bez ohľadu\nna to, aká je momentálne situácia, či už konkrétneho podnikateľa, alebo na trhu, alebo\ncelkovo v hospodárstve štátu a pod.\nTakéto retroaktívne ustanovenia vážnym spôsobom zasahujú do výkonu práva\nna podnikanie, a to negatívne; v prípade, že podnikateľ sa pri výkone svojej podnikateľskej\nčinnosti primárne riadil racionálnymi úvahami, ovplyvnenými situáciou jeho samotného,\nako aj celkovou situáciou v ekonomike, po nadobudnutí účinnosti takýchto retroaktívnych\nustanovení už bude nútený ich len vykonať, bez ohľadu na racionálnu úvahu, vrátane\nnegatívnych dopadov takýchto ustanovení na jeho podnikanie.\nAk bola podnikateľovi narušená možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť\nretroaktívnou zmenou právnej úpravy, resp. táto možnosť bola úplne odňatá (podnikateľ\nmusel skončiť), znamená to obmedzenie práva podnikať nad nevyhnutnú mieru a v rozpore\ns verejným záujmom. Verejný záujem na stanovení vážnych prekážok, resp. na skončení\npodnikania v súlade so zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých dotknutí\npodnikatelia doteraz podnikali, tu daný nie je.“\nZákonodarca pri odôvodnení napadnutého ustanovenia zákona uviedol nasledovné\n(Odôvodnenie sa týkalo pôvodne čl. I, bodu 100, § 52w ods. 4, ako bolo uvedené\npri pozmeňujúcom návrhu v Spoločnej správe gestorského výboru. Pri redakcii textu pred\nzverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky boli napadnuté ustanovenia označené\nako čl. I, bod 106, § 52az ods. 4 a tak sú aj týmto podaním napadnuté).».\nS prihliadnutím na „odôvodnenie napadnutého ustanovenia zákona“ zákonodarcom\nnavrhovatelia\n\nnamietajú, že\n\ntento\n\nsa\n\nusiloval\n\n«napadnuté\n\nustanovenia\n\nzákona\n\nzakomponovať do zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov\npreto, aby eliminoval možnosti „pre optimalizáciu daňovej povinnosti“. V skutočnosti však\ntieto napadnuté ustanovenia zákona nesledujú len tento „verejný záujem“, t. j. vyšší výber\ndaní; napadnuté ustanovenia sú spôsobilé vážne a negatívne zasiahnuť do podnikateľského\n\n6\n\nživota podnikateľa, resp. tento podnikateľský život dokonca ukončiť, čo však v žiadnom\nprípade nie je verejným záujmom. Takéto ustanovenia neobmedzujú právo na podnikanie\nlen z hľadiska dosahovania verejného záujmu, ale idú ďaleko za tento záujem.\nKonštatujeme, že takéto ustanovenia nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože vážne\npoškodzujú\n\nprávo\n\nna podnikanie\n\npodnikateľom,\n\nktorí\n\nsú\n\ntýmito\n\nretroaktívnymi\n\nustanoveniami zasiahnutí. V spojitosti čl. 35 ods. 1 s čl. 13 ods. 4 ústavy konštatujeme tiež,\nže napadnuté ustanovenia zákona sú v rozpore aj s čl. 13 ods. 4, pretože zákonodarca pri\nich schválení nielenže nedbal na podstatu a zmysel práva na podnikanie (nie je vo verejnom\nzáujme prekážať v podnikaní, resp. znemožňovať ho – v takom prípade je samotné právo\npodnikať popreté), ale tieto napadnuté ustanovenia sa nepoužijú len na ustanovený cieľ\n(zvýšiť výber daní, resp. eliminovať obchádzanie daňovej povinnosti), ale tieto ustanovenia\nbudú mať za následok aj negatívny dopad na dotknutých podnikateľov.».\nNa základe uvedených skutočností skupina poslancov národnej rady tvrdí, že\n„ustanovenia čl. I, bod 106, § 52za ods. 4 zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npretože sú retroaktívne, čo je v rozpore s princípom právneho štátu zakotvenom v čl. 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. ... nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, pretože neprimeraným spôsobom zasahujú do práva na podnikanie\ngarantovanom uvedeným článkom ústavy a znemožňujú dotknutým podnikateľom\nuplatňovať doterajšie platné postupy pre výkon, resp. zachovanie ich podnikateľskej\nčinnosti. ... nie sú v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, pretože obmedzenia\npráv a slobôd, ktoré sú obsahom týchto ustanovení, nedbajú na podstatu a zmysel týchto\npráv a slobôd, ktoré sú obmedzované neprimerane a tiež preto, pretože tieto obmedzenia\nnesledujú len stanovený cieľ (verejný záujem), t. j. obmedziť možnosti daňovej\noptimalizácie, ale sú spôsobilé podstatne sťažiť, resp. až znemožniť podnikanie dotknutým\npodnikateľom, čo nie je sledovaným cieľom napadnutých ustanovení.“.\nSkupina poslancov národnej rady navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej návrhu na\nďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n\n7\n\n„Ustanovenie čl. I, bod 106, § 52za ods. 4 zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky.“\nÚstavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. PL. ÚS 9/2012-15 z 23. apríla 2014 ho prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie.\nII.\nĎalší priebeh konania\nPo prijatí návrhu skupiny poslancov národnej rady na ďalšie konanie si ústavný súd\npodľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal od Národnej rady Slovenskej republiky\na od vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej\nMinisterstvom\n\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ministerstvo\n\nspravodlivosti“), stanovisko k návrhu, pričom účastníkov konania zároveň požiadal, aby sa\nvyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nPredseda národnej rady v liste z 8. júla 2014 oznámil ústavnému súdu, že národná\nrada netrvá na ústnom pojednávaní, pričom v rámci stanoviska národnej rady k návrhu\nskupiny poslancov okrem iného uviedol: „Navrhovateľom napadnuté prechodné\nustanovenie zákona (§ 52za ods. 4) vo svojej podstate ponecháva daňovníkom, ako aj ich\nprávnym nástupcom právo odpočítať si neuplatnenú daňovú stratu vo výške zistenej\nv súlade s § 17 až 29 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov\nza roky 2010 až 2013. Z uvedeného vyplýva, že daňovníkovi zostáva aj po 1. januári 2014\nprávo si od základu dane z príjmov odpočítať súčet daňových strát a to v plnej výške, tak\nako vykázal za zdaňovacie obdobia 2010 až 2013. Zmenou v systéme odpočtu daňovej straty\npodľa § 30 ods. 1 premietnutej do § 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov\n\n8\n\nv znení neskorších predpisov je tak len lehota, v ktorej je možné si daňovú stratu uplatniť\na ktorá sa oproti právnej úprave účinnej do 31. decembra 2013 skracuje zo siedmych\nna štyri bezprostredne po sebe nasledujúce zdaňovacie obdobia, počas ktorých daňovník\nuplatní daňovú stratu vykázanú za roky 2010 až 2013 rovnomerne. Je však potrebné\npodotknúť, že uvedené zmeny sa týkajú výhradne daňových strát vykázaných počas\nzdaňovacích období 2010 až 2013, pričom na straty vykázané do 31. decembra 2009\nzostáva plynúť päť ročná lehota na ich uplatnenie.\nĎalej je potrebné upozorniť na skutočnosť, že ustanovenie § 52za ods. 4 sa aplikuje\npočnúc zdaňovacím obdobím začínajúcim najskôr 1. januára 2014, z čoho vyplýva, že\npri podaní daňového priznania za rok 2013 daňovník postupoval ešte podľa ustanovenia\n§ 30 účinného do 31. decembra 2013, čím bola daňovníkovi daná možnosť sa na zmenu\nsystému odpočtu daňovej straty pripraviť (naplnenie legisvakančnej lehoty), a v daňovom\npriznaní za rok 2013 teoreticky optimalizovať daň z príjmu maximálnym využitím odpočtu\nstraty naakumulovanej v rokoch 2010 až 2013.\nZmenou dĺžky lehoty na umorovanie daňovej straty zo siedmych na štyri roky, ako aj\nzavedením zákonnej výšky odpočtu daňovej straty, ktorú si už nebude určovať daňovník\na ich aplikáciou spätne aj na neuplatnené daňové straty vykázané v rokoch 2010 až 2013,\nbol naplnený princíp tzv. nepravej retroaktivity...\nNárodná rada Slovenskej republiky prostredníctvom schválenia § 52za ods. 4 (čl. I,\nbod 106, zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony)\núčinného od 1. januára 2014 uznala právnu skutočnosť, ktorá vznikla na základe § 30\nods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov v znení\núčinnom do 31. decembra 2013 a ktorou je daňová strata vykázaná daňovníkom\nza zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 až 2013. Zároveň Národná rada Slovenskej\nrepubliky schválením citovaného prechodného ustanovenia odsúhlasila určité zmeny\nprávnych následkov, ktoré súvisia s uplatnením odpočtu daňovej straty vykázanej\nza zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 až 2013, pričom tieto právne následky\nv čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 463/2013 Z. z. ešte nenastali, nakoľko sa týkajú\nvýlučne ešte neuplatnenej daňovej straty...\n\n9\n\nZmenu v systéme odpočtu daňovej straty je tak možné charakterizovať ako jeden\nz nástrojov znižovania priebežných deficitov verejných financií a konsolidácie verejného\ndlhu.“\nPredseda národnej rady ďalej v stanovisku tiež uviedol, že „navrhovateľom\nnapadnuté prechodné ustanovenie § 52za ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov\nv znení neskorších predpisov je účinné od 1. januára 2014, avšak prvýkrát sa použije až\nv zdaňovacom období začínajúcom 1. januára 2014, teda v rámci daňového priznania\npodaného v roku 2015, čím vzniká dotknutým daňovým subjektom možnosť na maximálnu\noptimalizáciu dane z príjmu využiť ešte aj daňové priznanie podané v roku 2014\nza zdaňovacie obdobie roka 2013. Pritom dotknutým daňovníkom zostáva priznaná možnosť\nodpočtu daňovej straty aj naďalej počnúc zdaňovacím obdobím začínajúcim 1. januára\n2014, avšak daňovú stratu, ktorá im pretrvala z obdobia rokov 2010 až 2013 resp. vznikne\nneskôr, už budú povinní uplatniť počas štyroch po sebe nasledujúcich rokov rovnomerne.“.\nStanovisko\n\nvlády\n\nako\n\nvedľajšieho\n\núčastníka,\n\nzastúpenej\n\nministerstvom\n\nspravodlivosti, z 12. júna 2014 bolo ústavnému súdu doručené 16. júna 2014; vláda v ňom\nnavrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, a zároveň\noznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.\nV stanovisku vlády sa okrem iného uvádza: «V §52za ods. 4 zákona o dani z príjmov\nsa podľa zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z príjmov a\nktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zmenili pravidlá odpočtu neuplatnených\ndaňových strát vykázaných za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 až 2013 s\núčinnosťou od 1. 1. 2014 tak, že od základu dane sa odpočítavajú rovnomerne počas\nštyroch bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období začínajúcich zdaňovacím\nobdobím najskôr 1. 1. 2014. Touto úpravou sa zavádza nový režim odpočtu daňovej straty\ns účinnosťou od 1. 1., a preto nejde o pravú retroaktivitu.\nPokiaľ sa týka zdaňovacieho obdobia 2013, v tomto bolo stále možné odpočítať\ndaňovú stratu podľa zákona o dani z príjmov platného do 31. 12. 2013, t. j. v ľubovoľnej\nvýške. V prípade daňových strát vykázaných za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch\n\n10\n\n2010 až 2013 sa bude pri ich odpočte počnúc zdaňovacím obdobím od 1. 1. 2014\npostupovať tak, že daňovník pri daňovej strate vykázanej za zdaňovacie obdobie ukončené\nv roku 2010 nestráca žiaden rok na odpočet daňovej straty, t. j. môže si ju odpočítať počas\n7 zdaňovacích období. Pri daňových stratách vykázaných za zdaňovacie obdobia ukončené\nv rokoch 2011 až 2013 síce dochádza k znižovaniu počtu zdaňovacích období, počas\nktorých je možné ich odpočítať od základu dane postupne o jeden rok, ale možnosť odpočtu\ncelého objemu vykázaných daňových strát ostáva stále nezmenená. Na to, aby § 52 ods. 4\nzákona o dani z príjmov obsahoval prvky spätného pôsobenia, musel by obmedzovať aj\nobjem vykázanej daňovej straty, ktorý je možné v priebehu ustanoveného obdobia odpočítať\nod základu dane. Ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov neukladá ani\npovinnosť dodatočne upraviť už odpočítanú daňovú stratu alebo jej časť.\nNavrhovateľ ďalej vo svojom návrhu namieta nesúlad § 52za zákona o dani z\npríjmov s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď sa zavedením rovnomernosti pri\nodpočte daňových strát v jednotlivom zdaňovacom období odníma podnikateľovi možnosť\nplánovať odpočet daňovej straty v súlade s dosiahnutým výsledkom hospodárenia, čím sa\nnegatívne zasahuje do výkonu práva na podnikanie.\nPrávna úprava účinná od 1. 1. 2014 zavádza povinnosť rovnomernosti pri odpočte\ndaňovej straty v jednotlivom zdaňovacom období, pričom toto neponecháva na rozhodnutí\npodnikateľa v závislosti od dosiahnutého zisku, avšak neznamená obmedzenie\npodnikateľskej činnosti. Odpočet daňovej straty vo všeobecnosti znamená poskytnutie\ndaňovej výhody zo strany štátu v podobe zníženia základu dane. V dôsledku tejto daňovej\nvýhody vo forme úspory na dani samozrejme prichádza k zvýšeniu zisku po zdanení, ktorý\nale podnikateľ vôbec nemusí použiť na rozvoj podnikania a zachovanie podnikateľskej\nčinnosti, ale môže ho použiť, na základe svojej vlastnej úvahy, prostredníctvom výplaty\npodielu na zisku na svoju osobnú potrebu.\nPlánovanie odpočtu daňovej straty je ďaleko viac závislé na skutočnosti, či vôbec\npríde k dosiahnutiu zisku, resp. dostatočného základu dane, ako na určení pravidiel\nodpočítavanej daňovej straty v jednotlivom zdaňovacom období. Využívanie daňovej výhody\nv podobe odpočtu daňovej straty je tým intenzívnejšie, čím vyšší základ dane (zisk)\npodnikateľ dosiahne, a preto nemožno považovať za relevantné tvrdenie navrhovateľa, že\ndôsledkom prijatia novej právnej úpravy prichádza k rušeniu podnikateľských plánov, a tým\n\n11\n\nk ohrozeniu podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na to, že na existenciu a trvanie\npodnikateľskej činnosti vplýva viacero rôznych faktorov, nie je možné v oblasti plánovania\nviazať existenciu podnikateľskej činnosti práve na pravidlá v odpočte daňovej straty.\nPodobne to konštatuje aj navrhovateľ vo svojom návrhu (v časti V. návrhu), kde uvádza, že\n„vykázanie daňovej straty za určité zdaňovacie obdobie však ešte nemusí znamenať (a ani\nneznamená), že podnikateľ svoju činnosť musí ukončiť; naopak, existuje množstvo spôsobov\nako sa z negatívneho hospodárskeho výsledku dostať a začať opäť podnikať so ziskom.“...\nZ vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že ustanovenie §52za ods. 4 zákona o dani\nz príjmov neobmedzuje právo na podnikanie a nemá iný ako verejný záujem, a preto nie je\nani v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.»\nOznačené vyjadrenia národnej rady a vlády ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné\nzaujatie stanoviska zástupcovi skupiny poslancov národnej rady. Zástupca skupiny\nposlancov nevyužil možnosť zaujať k vyjadreniam národnej rady a vlády písomné\nstanovisko.\nNárodná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Zástupca skupiny poslancov\nústavnému súdu v podaní doručenom 30. mája 2014 oznámil, že trvá na ústnom\npojednávaní vo veci. Na tomto základe ústavný súd nariadil ústne verejné pojednávanie\nvo veci na 12. november 2014 so začiatkom o 10.00 h.\nNa ústnom verejnom pojednávaní konanom 12. novembra 2014 sa zúčastnil zástupca\nskupiny poslancov poslanec Daniel Lipšic, ostatní účastníci konania (národná rada a vláda)\nsa verejného ústneho pojednávania nezúčastnili, pričom svoju neúčasť ospravedlnili.\nZástupca skupiny poslancov vo svojom vystúpení na ústnom verejnom pojednávaní\nzopakoval základnú argumentáciu uvedenú v písomnom vyhotovení návrhu skupiny\nposlancov a žiadal o ňom rozhodnúť. Na otázku sudcu spravodajcu, či napadnutá právna\núprava môže prispieť k deklarovanému cieľu – zníženiu daňových únikov — zástupca\nskupiny poslancov uviedol, že ide o „cieľ, ktorý... pripúšťam, že legitímny, samozrejme, že\n\n12\n\nje“, pričom „Nemyslím si, že to je úplne jednoznačné, že právna úprava, ktorá bola\nschválená, prispeje výrazne k zníženiu daňových únikov...“.\nIII.\nZákladné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\nIII.1 Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov národnej rady\nSkupina poslancov národnej rady sa návrhom doručeným 8. januára 2014 domáha,\naby ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyslovil nesúlad ustanovenia\n§ 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 ústavy,\nkeďže podľa ich názoru:\na) zavádza pravú retroaktivitu, pretože (podľa ich tvrdenia) neuznáva oprávnenia\na povinnosti založené predchádzajúcou právnou úpravou, pravá retroaktivita napadnutého\nustanovenia má spočívať konkrétne v tom, že sa zmenil časový rámec odpisovania\nvykázaných daňových strát a tiež sa zároveň ustanovila podmienka, že vykázané daňové\nstraty musia byť odpisované rovnomerne, pričom napadnutá právna úprava sa vzťahuje aj\nna daňové straty vykázané v rokoch 2010 až 2013 (t. j. nové pravidlá pôsobia spätne, keďže\nsa vzťahujú aj na daňové straty vykázané pred nadobudnutím účinnosti novelizácie zákona\no dani z príjmov uskutočnenej zákonom č. 463/2013 Z. z.),\nb) v dôsledku svojho spätného pôsobenia závažným spôsobom porušuje základné\nprávo na podnikanie, keďže zmena rovnomernosti a harmonogramu odpisovania\nvykázaných daňových strát za roky 2010 až 2013 sa môže odraziť na hospodárskom\nvýsledku a negatívne zasiahnuť podnikanie daňových subjektov,\nc) napadnutá právna úprava presahuje zákonodarcom deklarovaný cieľ spočívajúci\nvo\n\nvyššom\n\nvýbere\n\ndaní,\n\nkeďže\n\nje\n\nspôsobilá\n\n„vážne\n\na\n\nnegatívne\n\nzasiahnuť\n\ndo podnikateľského života podnikateľa, resp. tento podnikateľský život dokonca ukončiť,\nčo však v žiadnom prípade nie je verejným záujmom“.\nNapadnuté ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov znie:\n\n13\n\n„Neuplatnené daňové straty vykázané za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch\n2010 až 2013 alebo súčet týchto neuplatnených daňových strát, aj keď sa mohli odpočítať\nod základu dane, sa odpočítajú od základu dane rovnomerne počas štyroch bezprostredne\npo sebe nasledujúcich zdaňovacích období začínajúcich zdaňovacím obdobím najskôr\n1. januára 2014. Rovnaký postup sa uplatní aj pri vykázanej daňovej strate za zdaňovacie\nobdobie rokov 2010 a 2011 z príjmov z prenájmu podľa § 6 ods. 3.“\nNavrhovatelia namietajú nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o dani z príjmov\ns čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 35 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako\naj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nV súvislosti so súdnym prieskumom ústavnosti napadnutého ustanovenia § 52za\nods. 4 zákona o dani z príjmov ústavný súd považoval za podstatné tieto skutočnosti:\n- napadnuté ustanovenie je súčasťou daňového zákona, konkrétne zákona č. 595/2003\nZ. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,\n- napadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov má charakter (je) intertemporálneho\nustanovenia, ktoré vo svojej podstate v zásade vždy rieši otázku vzťahu „starej“ a „novej“\nprávnej úpravy,\n- namieta sa nesúlad napadnutej právnej úpravy so základným právom na podnikanie,\nktorého sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „Domáhať... len v medziach zákonov, ktoré\ntieto ustanovenia vykonávajú.“.\n\n14\n\nIII.2 Napadnuté ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov ako súčasť\ndaňového zákona\nPredmetom zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov\nje daň z príjmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby a spôsob platenia a vyberania dane\n[§ 1 písm. a) a b) tohto zákona].\nNapadnuté ustanovenie tvorí súčasť zákona o dani z príjmov, teda zákona, ktorý\nmožno zaradiť do skupiny daňových zákonov. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že\nústavný základ na vydávanie daňových zákonov, a teda aj zákona o dani z príjmov tvorí\nčl. 59 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Dane a poplatky sú štátne a miestne“, v spojení s čl. 59\nods. 2 ústavy, podľa ktorého „Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe\nzákona.“.\nZákon o dani z príjmov bol vydaný na základe čl. 59 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 59\nods. 2 ústavy, pričom jeho predmetom je daň z príjmov fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby a spôsob platenia a vyberania tejto dane [§ 1 písm. a) a b) zákona o dani z príjmov].\nÚstavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre (v ostatnom čase najmä\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014) poukázal na skutočnosť,\nže v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ako aj iných (zahraničných) ústavných súdov, resp.\nmedzinárodných súdnych orgánov sa kryštalizujú sféry právnej úpravy, k ústavnej kontrole\nktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti so zvýšenou pozornosťou, čo sa\nprejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho prieskumu. Naopak, existujú určité\nsféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú ústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc\nvyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného zboru) ako občanmi (voličmi) priamo\nlegitimovaného ústavného orgánu. Do tejto sféry tradične označovanej ako „politické\notázky (political question)“ ústavné súdy zasahujú v rámci ústavného prieskumu len celkom\nvýnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle\nzákonodarcu, príp. predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou,\nosobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd.\n\n15\n\nÚstavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 5/2012 za sféru, v rámci ktorej sa\nmá rešpektovať vyššia miera autonómie (uváženia) zákonodarcu, výslovne označil\nrozpočtovú politiku a v rámci nej tiež problematiku daní či odvodov ako základného zdroja\npríjmov štátneho rozpočtu, či príp. iných verejných rozpočtov. Tento svoj záver ústavný súd\nargumentačne podložil jednak poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n[konkrétne na právne názory vyslovené vo veci Gasus Dosier und Fördertechnik GmbH.\nv. Holandsko, rozsudok z 23. 2. 1995, bod 60, a tiež vo veci Wasa Liv Ömsesidigt,\nFörsäkringsbolaget Valands Pensionsstiftelse a ďalší proti Švédsku, sťažnosť č. 13013/87,\nrozhodnutie Komisie, 14. 12. 1998, DR 58, s. 186, v spojení s doktrínou voľného uváženia\nštátov (margin of appreciation doctrine) sformulovanou predovšetkým vo veci Handyside\nproti Spojenému kráľovstvu (rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976, sťažnosť č. 5493/72)], ako aj\ns poukazom na judikatúru iných (zahraničných) ústavných súdov, osobitne Ústavného súdu\nČeskej republiky (pozri okrem iných rozhodnutie vo veci Pl. ÚS 24/07 a najmä rozhodnutie\nvo veci Pl. ÚS 29/08).\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd v už spomínanom náleze sp. zn.\nPL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014 (v zhode s právnymi názormi vyslovenými vo veci\nvedenej pod sp. zn. PL. ÚS 109/2011) artikuloval svoje základné východiská k ústavnému\nprieskumu daní, a to takto:\n«... sféra daní (resp. poplatkov) patrí do okruhu „politických otázok“, vo vzťahu\nku ktorým treba rešpektovať vyššiu mieru autonómie zákonodarcu, príp. iného orgánu\nverejnej moci, ktorému je na základe zákona zverená právomoc ukladať dane, príp.\npoplatky. Táto skutočnosť sa objektívne musí prejaviť v intenzite (rozsahu), vecnom\nzameraní a metodike ústavného prieskumu, ktorý by mal zahŕňať preskúmanie\na) rešpektovania princípu legality, t. j. či bola preskúmavaná daň uložená zákonom,\nresp. „na základe zákona“ (čl. 59 ústavy), teda k tomu zákonom splnomocneným orgánom\nverejnej moci a v medziach tohto (zákonného) splnomocnenia,\nb) či uloženie predmetnej dane sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\nc) či predmetná daň nepredstavuje pre daňovníkov (skupiny daňovníkov) zjavne\nnadmernú záťaž, t. j. či nie je z hľadiska vzťahu medzi sledovaným verejným záujmom\n\n16\n\na legitímnymi individuálnymi záujmami daňovníkov (skupín daňovníkov) extrémne\ndisproporčná (zákaz extrémnej disproporcionality),\nd) či uloženie predmetnej dane (vrátane jej náležitostí) nie je prejavom zjavného,\nresp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými\nskupinami daňovníkov (neakcesorická rovnosť), resp. jeho porušenia v spojení\ns neprimeraným zásahom do niektorého základného práva alebo slobody, s osobitným\nzreteľom na ochranu vlastníctva (akcesorická rovnosť).»\nÚstavný súd nemá dôvod prehodnocovať citované východiská k ústavnému\nprieskumu daní, a preto ich považuje za potrebné uplatniť aj vo vzťahu k napadnutému\nustanoveniu § 52za ods. 4 zákona o daní z príjmov.\nIII.3 Napadnuté ustanovenie ako prechodné (intertemporálne) ustanovenie\nNapadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov je v štruktúre zákona zaradené ako\nprechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2014. Ústavný súd vo vzťahu\nk prechodným (intertemporálnym) ustanoveniam vo svojej doterajšej judikatúre okrem\niného uviedol, že «... slúžia na riešenie vzťahu novej a starej právnej úpravy, tvoria\ntzv. „intertemporálne“ právo, ktoré ustanovuje, či platí stará právna úprava alebo nová\nprávna úprava a aký je vzájomný vzťah týchto dvoch právnych úprav. Prechodné\nustanovenia však okrem toho môžu obsahovať aj ustanovenia, ktoré majú časovo\nobmedzenú platnosť a pôsobia do budúcnosti bez vzťahu k „starej“ právnej úprave. Takýto\nobsah prechodných ustanovení predpokladá aj čl. 6 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov\nschválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky 18. decembra 1996 č. 519\na uverejnených v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 19/1997 Z. z. v súvislosti\ns úpravou systematiky členenia zákonov» (PL. ÚS 126/07).\nV súvislosti s riešením vzťahu novej a starej úpravy musí zákonodarca vždy venovať\nosobitnú pozornosť tomu, aby nezvolil také legislatívne riešenie, ktoré by umožnilo ústavne\nneprípustnú formu spätného pôsobenia právnych noriem. K problematike retroaktívneho\npôsobenia právnych noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej\n\n17\n\njudikatúre. Na tomto mieste preto považuje za postačujúce poukázať na svoju ustálenú\njudikatúru, v rámci ktorej sa usiluje o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou\nretroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch,\nak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť\nprelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy\nzo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00) považuje za ústavne prípustnú [aj s poukazom\nna príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Austria,\nrozsudok z 19. 12. 1989 (bod 51)], aj keď ju nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich\nprávnych vzťahov (napr. PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05).\nPravú retroaktivitu ústavný súd spravidla vymedzuje ako stav, v ktorom nová právna\núprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori\n(napr. PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už\nprávne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností)\n(PL. ÚS 3/00).\nZa nepravú retroaktivitu ústavný súd považuje stav, v ktorom nová právna úprava\nnevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak\nkvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,\nv dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli\npredtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak\nzákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti\nskoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi\nsúvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona\nešte nenastali (PL. ÚS 3/00).\nPri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter\nnepravej retroaktivity, ústavný súd berie tiež do úvahy aj to, či v konkrétnych okolnostiach\nposudzovanej veci dôjde prijatím novej právnej úpravy k výraznému zhoršeniu doterajšej\nprávnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických, alebo právnických), pretože v takomto\nprípade je nová právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych\n\n18\n\nočakávaní, keďže bez adekvátneho verejného záujmu nesmie byť do budúcna arbitrárne\nzhoršená právna pozícia jednotlivca (m. m. pozri napr. PL. ÚS 3/09 alebo PL. ÚS 11/2010).\nÚstavný súd v súvislosti s ústavnou akceptovateľnosťou retroaktívneho pôsobenia právnych\nnoriem tiež zohľadňuje, či nezasahujú neprípustným spôsobom do ochrany legálne\nnadobudnutých práv (napr. PL. ÚS 38/99). Ústavný súd taktiež zohľadňuje, či\nv posudzovanom prípade nedošlo k náhlej zmene pravidiel, ktoré sú z ústavnoprávneho\nhľadiska spravidla veľmi citlivé a spravidla priamo súvisiace s kategóriami retroaktivity,\nochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním, ktorého účelom je\ngarancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci (m. m. PL. ÚS 10/06).\nNa legitímne očakávania ústavný súd nazerá aj v kontexte generálneho princípu právneho\nštátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej\nistoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97,\nPL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd\nale zároveň zdôrazňuje, že legitímne očakávanie nemožno v modernom právnom štáte\nstotožňovať so zákazom zmeny právnej úpravy, ale s potrebou toho, aby zákonodarca\npri zmenách právnej úpravy volil také spôsoby, ktoré budú v čo najväčšej miere\nzohľadňovať fakt, že adresáti právnych noriem boli dosiaľ nútení prispôsobovať svoje\nsprávanie existujúcej právnej úprave (m. m. PL. ÚS 19/08).\nIII.4 Ústavné limity zásahov do základného práva na podnikanie\nV súvislosti so skutočnosťou, že skupina poslancov národnej rady namieta aj nesúlad\nnapadnutého ustanovenia § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov so základným právom\nna podnikanie, ústavný súd zdôrazňuje, že ide o základné právo, ktorého sa v zmysle čl. 51\nods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nZákladné právo na podnikanie, tak ako ostatné základné práva, ktoré sú obsahom druhej\nhlavy piateho oddielu ústavy (hospodárske, sociálne a kultúrne práva), sú teda garantované\nlen v rozsahu ústavnej výhrady vyvoditeľnej z dikcie čl. 51 ods. 1 ústavy, prostredníctvom\nktorej ústava poskytuje zákonodarcovi väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\nkvalite a za akých podmienok bude garantovať hospodárske, sociálne a kultúrne práva\n\n19\n\na slobody. V tejto súvislosti ústavný súd ale zároveň zdôrazňuje, že priestor pre voľnú\núvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať\nabsolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke\nochrany ústavných hodnôt.\nVšeobecné\n\nústavné\n\nlimity\n\nobmedzujúcich\n\nzásahov\n\ndo\n\nzákladného\n\npráva\n\nna podnikanie (a aj všetkých ostatných základných práv a slobôd) sú vyjadrené\nv ustanoveniach čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, z ktorých vyplýva, že obmedzujúci zásah\n- musí platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 13\nods. 3 ústavy), teda v posudzovanej veci pre všetkých podnikateľov, ktorí v rozhodnom\nobdobí vykázali daňové straty,\n- musí dbať na podstatu a zmysel základného práva na podnikanie a môže sa použiť\nlen na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).\nPrávo podnikať je upravené vo viacerých zákonoch, prostredníctvom ktorých sa\nzabezpečuje vykonanie čl. 35 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. K týmto zákonom treba\nzaradiť najmä Obchodný zákonník a zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.\nPodľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť\nvykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť\nza účelom dosiahnutia zisku.\nZ citovaného ustanovenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka možno nepochybne\nvyvodiť, že podstatou a základným zmyslom podnikania je dosahovanie zisku, pričom\nz povahy veci vyplýva, že jeho súčasťou je aj právo podnikateľských subjektov autonómne\nrozhodovať o jeho použití. Z tohto zároveň vyplýva, že v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy bude\nneprípustným zásahom do základného práva na podnikanie taký zásah, ktorý vo svojej\npodstate znemožňuje, resp. neprimerane sťažuje dosahovanie zisku a v konečnom dôsledku\n„núti“ podnikateľa k ukončeniu podnikania.\n\n20\n\nVo vzťahu k ústavným limitom obmedzujúcich zásahov do základného práva\nna podnikanie sa ústavný súd vyjadril v náleze sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008,\nv ktorom uviedol, že pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní podmienok podnikania\na uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca rešpektovať ústavné limity,\nktoré okrem iného, a predovšetkým, spočívajú v rešpektovaní ústavných princípov,\na zároveň na inom mieste zdôraznil, že obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd\nmusí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie, resp. zasahovanie\ndo ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne akceptovateľné\nlen vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu\ncieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.\nospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“ (m. m. pozri tiež\nPL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03). Ústavný súd tento právny názor\nvo všeobecnosti nespochybňuje, ale považuje za potrebné ho v nadväznosti na závery\nnačrtnuté v časti III.2 tohto nálezu spresniť v tom smere, že vo vzťahu k ustanoveniam\ndaňových zákonov možno za ústavne akceptovateľný zásah do základného práva\nna podnikanie považovať taký zásah, ktorý\na) je uskutočnený pri rešpektovaní princípu legality,\nb) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ,\nc) nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž a nie je v porovnaní\nso sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný,\nd) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu\nrovnosti, a to aj v spojení s ochranou základných práv podnikateľov.\nIV.\nPrávne závery\nVychádzajúc z kľúčových námietok navrhovateľov (pozri časť III.1 tohto nálezu)\na načrtnutých základných východísk pre rozhodovanie ústavného súdu o návrhu skupiny\n\n21\n\nposlancov národnej rady (časti III.2, III.3 a III.4 tohto nálezu), je nevyhnutné, aby ústavný\nsúd formuloval svoje právne závery k\n- namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o dani z príjmov s čl. 1\nods. 1 ústavy z dôvodu porušenia zákazu retroaktivity,\n- namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o dani z príjmov s čl. 35\nods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy,\n- namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o dani z príjmov s čl. 35\nods. 1 ústavy samostatne.\nIV.1 K namietanému nesúladu § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov s čl. 1\nods. 1 ústavy v súvislosti s dôvodom porušenia zákazu retroaktivity\nSkupina poslancov národnej rady tvrdí, že napadnuté ustanovenie zákona o dani\nz príjmov „možno považovať za také, ktoré vo svojom texte obsahuje prvky pravého\nspätného pôsobenia, čo je v právnom štáte neprípustné“.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, v ktorej dôsledne rozlišuje medzi\npravou a nepravou retroaktivitou (k tomu podrobnejšie v časti III.3 tohto nálezu), ústavný\nsúd v konkrétnych okolnostiach v akých by malo pôsobiť napadnuté ustanovenie zákona\no dani z príjmov, považuje za potrebné rozlíšiť právnu situáciu, pri ktorej dochádza k zmene\npravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, od právnej situácie, pri ktorej dochádza k zmene\npravidiel s pôsobením do minulosti. V posudzovanej veci došlo napadnutým ustanovením\nzákona o dani z príjmov k zmene pravidiel odpisovania vykázaných daňových strát\npochádzajúcich z minulosti, ale celkový objem strát (za roky 2010 až 2013), ktoré daňovník\n(podnikateľ) do účinnosti napadnutého ustanovenia vykázal, sa nezmenšuje, nezväčšuje\na ani nezaniká, pričom účinky nových (zmenených) pravidiel sa prejavia až v budúcnosti.\nVo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľov, že nové ustanovenie zákona vykazuje znaky\npravej retroaktivity, pretože mení práva a povinnosti založené predchádzajúcim znením\nzákona, ústavný súd poznamenáva, že minulá aj súčasná (napadnutá) úprava vychádzajú\nzo skutočností, ktoré už nastali (vykázanie daňovej straty), pričom nová právna úprava len\n\n22\n\nsmerom do budúcnosti ustanovuje nové podmienky odpisovania daňových strát, konkrétne\nich rovnomernosť a kratší časový rámec (m. m. PL. ÚS 16/09).\nNa tomto základe ústavný súd v zhode s argumentáciou národnej rady a vlády\nzastáva názor, že napadnuté ustanovenie § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov tým, že\nvýlučne do budúcnosti mení pravidlá odpisovania vykázanej daňovej straty za obdobie\nrokov 2010 až 2013, zjavne napĺňa znaky tzv. nepravej retroaktivity, prípadne\ntzv. okamžitého účinku zákona (porovnaj PETRLÍK, D. Retroaktivita právních předpisů\nv komunitárním právu. Praha : Linde 2005, s. 37).\nÚstavný súd zároveň zastáva názor, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej\nveci možno napadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov, ktoré vykazuje znaky nepravej\nretroaktivity, považovať z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy\nza ústavne akceptovateľné, keďže\n- nejde o náhlu zmenu pravidiel odpisovania vykázaných daňových strát, pretože\nnapadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov bolo ako súčasť zákona č. 463/2013 Z. z.\nuverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky už 3. decembra 2013 a je účinné\nod 1. januára 2014, pričom prvýkrát budú podnikatelia (daňovníci) podľa neho postupovať\naž pri podávaní daňových priznaní v roku 2015,\n- zmena pravidiel odpisovania vykázaných daňových strát sa teda prejaví až\nv budúcnosti, pričom nemožno očakávať výraznejšie zhoršenie právneho postavenia\npodnikateľov, ktorí v minulosti vykázali daňové straty, vzhľadom na to, že im napadnuté\nustanovenie neustanovuje novú právnu povinnosť a ani nezvyšuje v minulosti vzniknutú\ndaňovú povinnosť, len mení spôsob a časový rámec odpisovania vykázaných daňových\nstrát,\n- napadnuté ustanovenie sleduje legitímny cieľ, ktorý nie je ustanovený arbitrárne.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie zákona\no dani z príjmov založené na nepravej retroaktivite nie je z dôvodu namietaného porušenia\nzákazu retroaktivity v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\n23\n\nIV.2 K namietanému nesúladu § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov s čl. 35\nods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy\nSkupina poslancov národnej rady tvrdí, že napadnuté ustanovenie zákona o dani\nz príjmov je „... spôsobilé vážne a negatívne zasiahnuť do podnikateľského života\npodnikateľa, resp. tento podnikateľský život dokonca ukončiť“, pričom je v rozpore nielen\ns čl. 35 ods. 1 ústavy, ale „aj s čl. 13 ods. 4, pretože zákonodarca pri ich schválení nielenže\nnedbal na podstatu a zmysel práva na podnikanie (nie je vo verejnom záujme prekážať\nv podnikaní, resp. znemožňovať ho – v takom prípade je samotné právo podnikať popreté),\nale tieto napadnuté ustanovenia sa nepoužijú len na ustanovený cieľ (zvýšiť výber daní,\nresp. eliminovať obchádzanie daňovej povinnosti), ale tieto ustanovenia budú mať\nza následok aj negatívny dopad na dotknutých podnikateľov“.\nV súvislosti s citovaným ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že ak by sa stotožnil\ns argumentáciou navrhovateľov, tak by ústavné pochybnosti muselo vyvolávať ustanovenie\nakejkoľvek novej či zvýšenej daňovej (poplatkovej či odvodovej) povinnosti, keďže takáto\npovinnosť už z povahy veci negatívne pôsobí na každého daňovníka. Táto negatívna záťaž\nje nepriamo kompenzovaná tým, že základným účelom daní je zhromažďovať finančné\nprostriedky na zabezpečovanie určitých verejných záujmov a verejných služieb\n(m. m. PL. ÚS 5/2012), pričom práve tento účel v zásade legitimizuje ukladanie daňových\npovinností. Podstatné je ale to, aby zákonodarca pri ustanovovaní nových daňových\npovinností nepostupoval svojvoľne a nevyvolal nimi „deštrukčné účinky“ u jednotlivých\nskupín daňovníkov (m. m. PL. ÚS 109/2011).\nZ povahy a podstaty napadnutého ustanovenia, ktoré tvorilo súčasť rozsiahlejšej\nnovelizácie zákona o dani, ako aj zo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu\nzákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z príjmov (parlamentná tlač č. 613), možno\nvyvodiť, že dôležitým verejným záujmom, ktorý sa ním sledoval, bol vo všeobecnosti vyšší\nvýber\n\ndane\n\nz príjmov\n\na v konkrétnostiach\n\naj\n\nprijatie\n\nopatrení\n\nsmerujúcich\n\nk „nekompromisnému, koncepčnému a systematickému boju proti daňovým únikom“.\n\n24\n\nV naznačených súvislostiach ústavný súd zdôrazňuje, že schválením napadnutého\nustanovenia sledoval zákonodarca verejný záujem, čo nespochybňujú ani navrhovatelia,\nktorí len tvrdia, že bude mať „negatívny dopad na dotknutých podnikateľov“. Ústavný súd\nnemá dôvod zásadnejšie spochybňovať túto argumentáciu navrhovateľov, ale zároveň\npoukazuje na skutočnosť, že prípadný negatívny dopad napadnutej právnej úpravy\nna dotknutú skupinu daňovníkov (podnikateľov) kompenzovaný navyše legitímnym verejným\nzáujmom, ktorý bol sledovaný schválením príslušnej novelizácie zákona o dani z príjmov,\na priori nemožno hodnotiť ako zásah do podstaty a zmyslu základného práva na podnikanie,\na to aj preto, že napadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov samo osebe celkom zjavne\nnie je spôsobilé zabrániť tomu, aby dotknutí podnikatelia dosahovali kladný hospodársky\nvýsledok, teda zisk, ktorý je podstatou a zmyslom podnikania.\nDosahovanie zisku z podnikateľskej činnosti nepochybne patrí ku kľúčovým\npojmovým znakom podnikania. Napadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov vymedzuje\nnové podmienky odpisovania vykázaných daňových strát zo zisku za obdobie rokov 2010 až\n2013 do budúcna, a to tak, že sa skracuje oproti pôvodnej právnej úprave čas odpisovania\n(zo siedmich rokov na štyri bezprostredne po sebe nasledujúce roky) a ustanovuje\nrovnomernosť odpisovania (v každom roku 25 %), pričom nové podmienky odpisovania\nvykázaných daňových strát nepôsobia na dotknutých podnikateľov neprimerane zaťažujúco\na zjavne nepopierajú podstatu a zmysel základného práva na podnikanie.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sprísnenie podmienok\nodpisovania vykázaných daňových strát za roky 2010 až 2013 do budúcna nemožno\nv žiadnom prípade považovať za zásah do podstaty a zmyslu práva na podnikanie, a teda\nv posudzovanej veci zjavne neobstojí názor skupiny poslancov, podľa ktorého je § 52za\nods. 4 zákona o dani z príjmov v rozpore s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.\n\n25\n\nIV.3 K namietanému nesúladu § 52za ods. 4 zákona o dani z príjmov\nso základným právom na podnikanie garantovaným v čl. 35 ods. 1 ústavy\nOpätovne zdôrazňujúc široký priestor pre politické uváženie zákonodarcu\npri rozhodovaní o daniach a poplatkov a vychádzajúc z už vyslovených právnych záverov,\npovažoval ústavný súd za potrebné na tomto mieste zaujať meritórny postoj k namietanému\nnesúladu napadnutého ustanovenia zákona o dani z príjmov so základným právom\nna podnikanie garantovaným čl. 35 ods. 1 ústavy z hľadiska kritérií formulovaných v časti\nIII.4 tohto nálezu, teda z hľadiska toho, či a) bolo schválené pri rešpektovaní princípu\nlegality, b) sleduje legitímny cieľ a má racionálny základ, c) nepredstavuje pre podnikateľov\nzjavne neprimeranú záťaž a nie je v porovnaní so sledovaným verejným záujmom extrémne\ndisproporčný, d) nie je prejavom zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu\nrovnosti, a to aj v spojení s ochranou základných práv podnikateľov.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd v prvom rade uvádza, že národná rada,\nuplatňujúc svoju zákonodarnú právomoc špecifikovanú pre sféru daní a poplatkov\nustanoveniami čl. 59 ústavy, v riadnom legislatívnom procese schválila na svojej\n27. schôdzi 29. novembra 2013 vládny návrh, ktorým sa mení zákon č. 595/2003 Z. z.\no dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony (parlamentná tlač č. 613). Tento zákon bol publikovaný v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky pod č. 463/2013 Z. z., pričom jeho súčasťou bolo (je) aj napadnuté\nustanovenie § 52za ods. 4. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že pri schvaľovaní\nnapadnutého ustanovenia zákona o dani z príjmov bol rešpektovaný princíp legality.\nOpätovne konštatujúc, že napadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov sleduje\ndôležitý verejný záujem spočívajúci vo zvýšení efektivity výberu daní, ústavný súd\npo preskúmaní jeho obsahu konštatuje, že má racionálny základ, keďže môže (výrazne)\nnapomôcť vyššiemu výberu daní a je spôsobilé naplniť zákonodarcom proklamovaný a plne\nlegitímny cieľ smerujúci k „nekompromisnému, koncepčnému a systematickému boju proti\ndaňovým únikom“ (pozri parlamentnú tlač č. 613).\n\n26\n\nVychádzajúc zo skutočnosti, že prostredníctvom napadnutého ustanovenia sa\nneustanovuje nová neprimeraná daňová povinnosť, len upravujú podmienky spôsobu\nodpisovania vykázaných daňových strát za obdobie rokov 2010 – 2013 do budúcna, ústavný\nsúd zastáva názor, že § 52za zákona o dani z príjmov nepredstavuje pre podnikateľov zjavne\nneprimeranú záťaž a nie je v porovnaní s legitímnym verejným záujmom, ktorý sa jeho\nschválením sledoval, extrémne disproporčný.\nNapadnuté ustanovenie zákona o dani z príjmov sa rovnako vzťahuje na všetkých\npodnikateľov, ktorí vykázali daňové straty v rozhodnom období, a preto nemôže byť\nv žiadnom prípade hodnotené ako prejav zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného\nprincípu rovnosti, a to ani v spojení s jeho pôsobením na ďalšie práva podnikateľov\nvyvoditeľné z ústavy či iných právnych predpisov.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že § 52za zákona o dani z príjmov nie\nje v rozpore ani s čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto, sumarizujúc svoje dosiaľ vyslovené závery,\nrozhodol o návrhu skupiny poslancov národnej rady tak, že mu nevyhovel.\nNad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že zákon o dani z príjmov\npredstavuje legitímny nástroj daňovej politiky štátu, pričom je len jedným z nástrojov, ktoré\novplyvňujú podnikateľské prostredie. Nemožno ho preto preceňovať (tak ako to vyplýva\nz návrhu\n\nskupiny\n\nposlancov\n\nnárodnej\n\nrady),\n\nale\n\nani\n\npodceňovať\n\njeho\n\nvplyv\n\nna podnikateľskú činnosť daňovníkov, ktorých hospodársky výsledok závisí i od množstva\niných faktorov.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. novembra 2014\n\n27", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie-splnenie podmienok konania", "súlad-súlad právnych predpisov", "legalita", "retroaktivita-pravá", "daň-z príjmov", "verejný záujem, spoločenský záujem"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e"}, {"guid": "ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2012 z 21. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-21", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c"}, {"guid": "ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 67/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 z 23. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a21f3b7b-9a6b-47fd-9e44-04f8a9554f96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2020 z 2. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1"}, {"guid": "ussr:2e1b89ac-0c9c-4869-b510-2f7519cb188e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.249.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2020 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.249.2020.1"}, {"guid": "ussr:1f582154-c40f-4773-9f62-bd5373045b6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.273.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 273/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/2018 z 12. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.273.2018.1"}, {"guid": "ussr:d4c3a47d-8e41-4fd8-af42-6084b719c616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1"}, {"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "ussr:38f39ed2-62da-4442-b8e4-436d179b265a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38f39ed2-62da-4442-b8e4-436d179b265a"}, {"guid": "8433e136-1dc8-4212-b797-839d2d0659b5:540b93eb-4eaf-49ba-b7ff-234a79852e6a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5018200119.1", "spisova_znacka": "8Sžrk/7/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžrk/7/2020 z 7. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5018200119.1"}, {"guid": "7a8b87c2-3456-4d4a-b191-7652249f1c12:7e21757f-ceb1-4f8e-acf3-8c4076e5dacf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1", "spisova_znacka": "7Sžk/25/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/25/2017 z 23. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1"}, {"guid": "5a963187-63e6-4f8c-b170-005ac75b5f6f:72b74037-765c-4fc5-bf89-3545fc93ccc6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7013201383.1", "spisova_znacka": "9Sžso/26/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/26/2014 z 24. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7013201383.1"}, {"guid": "1360124c-ae89-4a7b-8cee-5a5f0fad9c6c:0e40db46-1e1d-4ea6-875f-8e4ec79a32d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "spisova_znacka": "2Sfk/37/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/37/2025 z 25. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1"}, {"guid": "dffe0cc4-77be-421d-829b-9adafb777af6:495df26f-05d0-4be2-9d31-b1072037224d", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0923100729.6", "spisova_znacka": "5Sf/25/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5Sf/25/2023 z 16. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-07-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0923100729.6"}, {"guid": "6c43e176-a523-4584-82dd-2638c26486ab:a6c030be-a653-4234-a76b-3c0dd81bca86", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5017200299.5", "spisova_znacka": "31S/105/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/105/2017 z 19. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-10-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5017200299.5"}, {"guid": "e0de5778-67e8-4dd1-b197-e2d7f16fe407:8a79bf33-8048-4f31-b3c2-5d600f2d2834", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5018200343.3", "spisova_znacka": "31S/84/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/84/2018 z 30. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-08-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5018200343.3"}, {"guid": "94c5f288-777a-450f-8e09-28a8b737541f:ece3a0d9-b2cd-45e4-b47b-5ffdde7f20f2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1018201425.1", "spisova_znacka": "1S/141/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/141/2018 z 4. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1018201425.1"}, {"guid": "26f5289b-a1cf-41de-ba1b-5b1db52d7ff8:d950a7b8-bf3c-4aec-8832-6192489642a7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7016201040.1", "spisova_znacka": "3Sa/25/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sa/25/2016 z 18. 7. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016201040.1"}, {"guid": "c0c4a9cd-9792-4936-9797-02cec5361dec:e257295c-7d9c-4387-bc8c-7c33900cead2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1016201148.2", "spisova_znacka": "2S/142/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/142/2016 z 7. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1016201148.2"}, {"guid": "c0c4a9cd-9792-4936-9797-02cec5361dec:cbf1e33a-5c2d-4614-a953-68b63ea665e6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1016201148.2", "spisova_znacka": "2S/142/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/142/2016 z 7. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-02-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1016201148.2"}, {"guid": "f35d4657-3e29-4791-805a-a843b8af1ccd:491ee583-b5f8-4c94-b0cc-eb318b8718e9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1016200874.3", "spisova_znacka": "2S/111/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/111/2016 z 7. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1016200874.3"}]}