{"guid": "ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 783/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 783/2014 z 17. 12. 2014", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2014, sp. zn. I. ÚS 783/2014", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2014-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 783/2014-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra\n2014 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie\nVLK, Tulčík 26, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti\nverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného\nprostredia („Aarhuského dohovoru“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžp 16/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Sžp 16/2013\nz 28. mája 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a ako\nzjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. októbra\n2014 doručená faxom a 22. októbra 2014 doplnená originálom sťažnosť občianskeho\nzdruženia Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 26 (ďalej len „sťažovateľ“),\nzastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“)\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 10 Sžp 16/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Sžp 16/2013 z 28. mája\n2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK\n- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej\nmoci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9\nods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a\nprístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžp/16/2013 zo dňa\n28. 5. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\n\n2\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. lOSžo/16/2013 zo dňa 28. 5. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nII.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 24. februára 2010 bola Ministerstvu\nživotného prostredia\n\nSlovenskej\n\nrepubliky, odboru\n\nochrany prírody\n\n(ďalej len\n\n„ministerstvo“) doručená žiadosť Poľovníckeho združenia Č. (ďalej len „poľovnícke\nzdruženie“) o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, a to na\npovolenie usmrtenia dvoch jedincov medveďa hnedého.\nMinisterstvo rozhodnutím zo 16. apríla 2010 v spojení s rozhodnutím ministra ako\nodvolacieho orgánu z 28. júna 2010 nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka\nsprávneho konania vedeného o žiadosti poľovného združenia, ktorého sa sťažovateľ\ndomáhal.\nS účinnosťou od 1. júla 2010 pôsobnosť ministerstva prešla na Ministerstvo\npôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ministerstvo pôdohospodárstva“) a s účinnosťou od 1. novembra 2010 pôsobnosť\nministerstva pôdohospodárstva prešla opäť na ministerstvo.\nMinisterstvo pôdohospodárstva rozhodnutím sp. zn. 4079/2010-2.1 z 9. augusta 2010\n(ďalej len „rozhodnutie ministerstva z 9. augusta 2010“) poľovníckemu združeniu „povolilo\nvýnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody - usmrtiť\njedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Č. odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia do 30. 11. 2010 posliedkou v časti revíru, ktorá je súčasťou ochranného pásma\nNP N. (2. stupeň ochrany) a postriežkou na lokalite Č. alebo do 15. 12. 2010 postriežkou na\nuvedenej lokalite“. Rozhodnutie ministerstva z 9. augusta 2010 bolo doručované\nustálenému okruhu účastníkov (teda nie sťažovateľovi), bola na ňom vyznačená\n\n3\n\nprávoplatnosť a poľovnícke združenie v rozhodnutí stanovenej lehote vykonalo usmrtenie\njedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Č.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 217/2010\nz 26. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 26. januára 2012“) v konaní\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva zo 16. apríla 2010 v spojení\ns rozhodnutím ministra ako odvolacieho orgánu z 28. júna 2010 o nepriznaní postavenia\núčastníka správneho konania sťažovateľovi tieto rozhodnutia zrušil so záväzným právnym\nzáverom pre ministerstvo o tom, že sťažovateľ je účastníkom správneho konania.\nMinisterstvo následne doručilo sťažovateľovi ako účastníkovi správneho konania\nrozhodnutie z 9. augusta 2010 o povolení výnimky na usmrtenie jedného medveďa hnedého\nv poľovnom revíri Č. a sťažovateľ 20. júna 2012 podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad.\nMinister ako odvolací orgán o sťažovateľom podanom rozklade rozhodol\nrozhodnutím sp. zn. 6953/2012-1.10 (75/2012-rozkl.) z 23. augusta 2012 (ďalej len\n„rozhodnutie ministerstva z 23. augusta 2012“) s poukazom na § 82 ods. 9 písm. a)\nv spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení\nneskorších predpisov tak, že konanie o rozklade zastavilo z dôvodu, že odpadol dôvod\nna konanie, a v rozhodnutí uviedol:\n„Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody\nkonanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto\nzákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\nPlatnosť napadnutého meritórneho rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva vo\nveci žiadosti žiadateľa o odstrel jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Č.\nskončila v roku 2010, pretože výnimka na odstrel medveďa hnedého povolená žiadateľovi\nbola časovo obmedzená len do 30. 11. 2010, prípadne do 15. 12.2010.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S/217/2010-190 z 26. 1. 2012 rozhodol\no zmene v procesnom postavení LZ VLK ako účastníka uvedeného konania, napadnuté\nrozhodnutie však medzitým stratilo platnosť uplynutím času v zmysle vyššie citovaného § 89\n\n4\n\nods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody. Z uvedeného dôvodu odpadol dôvod na ďalšie\nkonanie, a preto bolo potrebné zastaviť konanie o rozklade voči tomuto rozhodnutiu podľa\n§ 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody. ...“\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 2549/2012 z 23. októbra 2013 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2013“) na základe žaloby sťažovateľa v konaní\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu rozhodnutie ministra z 23. augusta\n2012 o zastavení konania o rozklade zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie.\nV odôvodnení svojho rozsudku uviedol:\n„Z vyššie opísaných skutkových zistení vyplýva, že o žiadateľovej žiadosti o\npovolenie výnimky zo zakázaných činností... žalovaný rozhodol až po právoplatnom\nvyriešení otázky účastníctva žalobcu v predmetnom správnom konaní, pričom rozhodol tak,\nže žiadosti vyhovel. Pre realizáciu výnimky správny orgán určil podmienky, okrem iného\ndobu, dokedy sa má povolená výnimka uskutočniť (najneskôr do 15.12.2010). Správny\norgán prvého stupňa vychádzajúc z predpokladu, že žalobcovi nebolo právoplatným\nrozhodnutím priznané účastníctvo v predmetnom správnom konaní, rozhodnutie o povolení\nvýnimky žalobcovi nedoručoval a vyznačil na rozhodnutí právoplatnosť na deň 31.08.2010.\nŽiadateľ povolenú výnimku v stanovenom čase zrealizoval a usmrtil jedného jedinca\nmedveďa hnedého podľa podmienok stanovených v predmetnom rozhodnutí.\nAž na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/217/2010-190, ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2012, bolo zrušené rozhodnutie žalovaného\nč. 7430/2010-7.2 (66/2010-rozkl.) zo dňa 28.06.2010, ako aj prvostupňové rozhodnutie\nč. 4079/2010-2.1 zo dňa 16.04.2010, vo veci účastníctva žalobcu v správnom konaní.\nKrajský súd vyslovil názor, že žalobcovi z právneho poriadku vyplýva oprávnenie byť\núčastníkom predmetného správneho konania. Na základe tohto rozsudku boli žalobcovi\npriznané procesné práva účastníka konania a bolo mu doručené rozhodnutie o povolení\nvýnimky č. 4079/2010-2.1 zo dňa 09.08.2010, proti ktorému podal žalobca v zákonnej\nlehote rozklad, tvrdiac, že neboli splnené zákonné podmienky pre povolenie výnimky...\nna usmrtenie medveďa hnedého v danej lokalite.\nŽalobca ako účastník správneho konania reprezentoval v konaní záujem\nna nezasahovaní do prírody a jej prirodzených pomerov, v súlade so svojimi programovými\n\n5\n\ncieľmi vyjadrenými v stanovách občianskeho združenia. Keďže povolenú výnimku\nna usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého vo vyššie uvedenej lokalite žiadateľ\nzrealizoval, došlo nepochybne k zásahu do populácie uvedeného chráneného živočíšneho\ndruhu, čomu sa žalobca svojou účasťou v konaní snažil zabrániť.\nKrajsky súd je toho názoru, že napadnuté procesné rozhodnutie o zastavení\nrozkladového konania bez meritórneho prejednania námietok žalobcu uplatnených\nv rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu o povolení výnimky ukracuje žalobcu na jeho\nprávach a oprávnených záujmoch na ochrane prírody. Dôsledkom postupu žalovaného je,\nže ani po pripustení účastníctva žalobcu v konaní sa správny orgán v žiadnom z vydaných\nrozhodnutí nevysporiadal s jeho argumentáciou proti povoleniu výnimky z podmienok\nochrany medveďa hnedého. Senát krajského súdu dospel k záveru, že práve z dôvodu, že na\nzáklade rozhodnutia o výnimke bol usmrtený chránený živočích, má žalobca právo vecné\nprejednanie a rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa o jeho námietkach proti\ntvrdenej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia. Zastavenie konania o rozklade by\nza danej situácie prakticky vylúčilo žalobcu z možnosti účinne obhajovať práva a oprávnené\nzáujmy, ktoré v správnom konání reprezentoval a viedlo by k porušeniu jeho práva na\nsúdnu a inú právnu ochranu. Usmrtenie chráneného živočícha aj s poukazom na citovaný\nnázor Najvyššieho súdu SR (1 Sžp/3/2011) nemôže byť interpretované ako odpadnutie\ndôvodu pre pokračovanie správneho (rozkladového) konania, pretože takýto výklad by vo\nsvojich dôsledkoch poprel zmysel súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy,\nku ktorému často dochádza až po vykonaní práv a povinností plynúcich z právoplatného\nrozhodnutia,, proti ktorému podal účastník správneho konania žalobu na správny súd.\nAni uplynutie doby, počas ktorej sa mala výnimka z podmienok ochrany zrealizovať,\nnemožno považovať za odpadnutie dôvodu pre pokračovanie v správnom konaní a za\nnaplnenie zákonnej podmienky pre zastavenie konania. Krajský súd sa stotožňuje s názorom\nžalobcu i s citovaným rozhodnutím Ústavného súdu SR /pozn. sťažovateľ ako žalobca\npoukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25.08.2010, podľa ktorého\n„...ak správny orgán s fyzickou osobou nekoná ako s účastníkom konania, hoci tak konať\nmal a mal- mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje rozhodnutie, potom toto vydané\nadministratívne rozhodnutie, hoci doručené všetkým ostatným účastníkom konania, nemôže\nnadobudnúť právoplatnosť...\"/, a je tej mienky, že pokiaľ prvostupňové rozhodnutie vo veci\n\n6\n\npovolenia výnimky nebolo doručené všetkým účastníkom správneho konania (teda aj\nžalobcovi), nemohlo sa stať právoplatným a vykonateľným a to ani v časti určenia doby\ntrvania povolenej výnimky. Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ nebolo právoplatne\nrozhodnuté o povolení výnimky, nemohlo rozhodnutie stratiť platnosť uplynutím času, na\nktorý bolo vydané. Žalobca preto oprávnene spochybňuje záver žalovaného, podľa ktorého\nv zmysle § 82 ods. 9 písm. a/ ZOP-K odpadol dôvod na ďalšie konanie v predmetnej veci.\nTo platí aj napriek faktu, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného o povolení výnimky\npovažoval tak žiadateľ ako aj správny orgán za právoplatné dňom 27.08.2010 a obaja sa\noprávnene domnievali, že rozhodnutie o povolení výnimky stratilo uplynutím stanoveného\nčasu (najneskôr do 15.12.2010) platnosť a de facto zaniklo.\nVzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru,\nže rozhodnutie o zastavení rozkladového konania v predmetnej veci vychádza z vyššie\nopísaných dôvodov z nesprávneho právneho posúdenia veci.“\nNa odvolanie ministerstva najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok\nkrajského súdu z 23. októbra 2013 tak, že žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia ministerstva z 23. augusta 2012 o zastavení konania o rozklade sťažovateľa\nzamietol a v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací... preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo... a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie\nje v celom rozsahu dôvodné. ...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky obdobný, ba až procesné identický prípad\nprerokovával a rozhodoval pod sp. zn. 10Sžp/6/2013. Vzhľadom na to, že i žalobca\ni žalovaný sa odvolávajú, hlavne na toto rozhodnutie odvolací súd hneď v úvode svojich\ndôvodov uvádza, že na tomto rozhodnutí trvá a nemá na ňom, čo meniť.\nPodľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona\nzastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Podľa § 89 ods. 3 písm. b) ZoPK rozhodnutie vydané\npodľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Podľa § 30 ods. 1\npísm. j) Správneho poriadku - správny orgán konanie zastaví, ak tak ustanoví osobitný\nzákon. ...\n\n7\n\nNapadnuté rozhodnutie žalovaného i keď z dôvodu zastavenia konania pre\nodpadnutie dôvodu na konanie a pre uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie\nmedveďa hnedého povolená, je fakticky totožné s požiadavkou a cieľom žalobcu pri ochrane\ntohto chráneného živočícha, pretože zastavenie konania znemožnilo jeho pokračovanie\na v konečnom dôsledku i prípadné právoplatné udelenie výnimky. Vzhľadom na to, že\nk povoleniu výnimky a jej realizácie už došlo, rovnako nemožno novým rozhodnutím...\nna právach a povinnostiach žalobcu i žalovaného nič zmeniť.\nVyhovením žalobe len z formálnych dôvodov zastavenia celého konania a nielen\nkonania o rozklade by nedošlo k zmene práv a povinností ani na strane žalobcu ani\nna strane žalovaného, a preto nemá opodstatnenie zrušenie napadnutého rozhodnutia\nžalovaného i keď je formálne, nie však vecne a obsahovo, nedostatočné.\nŽalobcove domáhanie sa zastavenia konania právne perfektným spôsobom nemá\nzásadný význam z hľadiska ochrany práv a záujmov, ktoré ochraňuje.\nZ týchto dôvodov považuje i odvolací súd rozhodnutie žalovaného o zastavení\nkonania o rozklade za zákonné.\nTakmer každý procesný právny predpis určuje poradie postupu dôvodov, pre ktoré je\nmožné konanie zastaviť. Tak je tomu i v prípade zastavenia konania podľa § 82 ZOPK.\nHneď ako prvý dôvod pred všetkými ostatnými uvádza dôvod zastavenia konania, ak dôvod\nna konanie odpadol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na dôvažok poukazuje i na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4SŽ/98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002: „Správnym\nkonaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri\nvydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Konanie a postup správneho orgánu\nmajú povahu synonym. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu\nhmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických\nosôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav, čo najúplnejšie,\nprostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci; a aby účastníkovi,\no ktorého vec - práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy\na obhajovať svoje práva. Toto platí zvlášť, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť\nspočíva na účastníkovi... Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces\n\n8\n\na odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre\núčastníka.“\nAk teda zmysel konania odpadol, stratil sa aj význam, pre ktorý by malo byť v\nďalšom konaní vydané nové rozhodnutie, ktoré by v odôvodnení mohlo obsahovať právne\nposúdenie námietok žalobcu, avšak vo výroku takého rozhodnutia by nenastala zmena a čo\nje podstatné, takým novým rozhodnutím by v konkrétnom prípade nenastala zmena v\nprávach a povinnostiach účastníkov konania.\nNie každé porušenie procesného predpisu má totiž za následok porušenie práv\núčastníka konania, najmä nie vtedy, ak mu už nemožno vyhovieť vo veci samej.»\nSťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedol:\n«Najvyšší súd SR v rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou uviedol „napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, i keď z dôvodu zastavenia konania pre odpadnutie dôvodu na\nkonanie a pre uplynutie doby, na ktorú bola výnimka na usmrtenie medveďa hnedého\npovolená, je fakticky totožné s požiadavkami a cieľom žalobcu pri ochrane tohto\nchráneného živočícha, pretože zastavenie konania znemožnilo jeho pokračovanie\na v konečnom dôsledku i prípadné právoplatné udelenie výnimky. Vzhľadom na to, že\nk povoleniu výnimky a jej realizácii už došlo, rovnako nemožno novým rozhodnutím nič\nna právach a povinnostiach žalobcu i žalovaného nič zmeniť“.\nUvedená časť odôvodnenia napadnutého rozsudku je predovšetkým vnútorne\nprotirečivá.\nV jej prvej časti súd uvádza, že zastavenie konania je totožné z požiadavkou Žalobcu,\npretože znemožnilo pokračovanie v konaní i prípadné právoplatné udelenie výnimky a na\ndruhej strane konštatuje, že k povoleniu výnimky a jej realizácii už došlo a preto nemožno\nnovým rozhodnutím nič na právach a povinnostiach žalobcu zmeniť.\nCitovaný názor najvyššieho súdu nielenže absurdne spája cieľ žalobcu v konaní\no udelení výnimky s požiadavkou aby sa nerozhodlo o jeho rozklade proti rozhodnutiu\no udelení výnimky na usmrtenie medveďa hnedého, ale zrozumiteľne deklaruje názor, že ak\nbola výnimka povolená rozhodnutím, aj keď neprávoplatným, realizovaná, nemá žalobca\nprávo na to, aby v riadnom odvolacom konaní (rozkladovom konaní) bola preskúmaná\nzákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o udelení výnimky.\n\n9\n\nSťažovateľ v tejto súvislosti osobitne poukazuje na skutočnosť, že v správnom konaní\nnastala situácia keď rozhodnutie prvostupňového orgánu o udelení výnimky bolo napadnuté\nrozkladom sťažovateľa a konanie o tomto rozklade (nie konanie vo veci samej) bolo\nzastavené z dôvodu uplynutia lehoty stanovenej na platnosť výnimky práve týmto\nneprávoplatným rozhodnutím. ...\nOtázka riešená v predmetnom konaní je zásadnou otázkou týkajúcou sa reálneho\nzmyslu účasti sťažovateľa v konaniach podľa ZOPK a ďalších právnych predpisov v oblasti\nživotného prostredia.\nNapriek tomu, že už v období po tom, čo bol vynesený Súdnym dvorom Európskej\núnie rozsudok sp. zn. C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, skúmal Najvyšší súd SR právny záujem\nsťažovateľa na pokračovanie v konaní, dospel vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sžp/3/2011\nzo dňa 17. 4. 2012 zohľadniac všetky súvislosti k nasledujúcemu názoru:\n„10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno-konformný výklad\n(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti\nsprávneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej\npodstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek\nprocesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku)\nv dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania\n(tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).\nNaopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum\nviedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho\norgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť\nvýkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom\nuvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv\nprostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku\n(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej\nmiere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu\nvyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.\nPreto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné\nnaďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“\n\n10\n\nNapriek uvedenému zrozumiteľnému a podľa názoru sťažovateľa jedinému\nso zreteľom na zmysel účasti sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru\nv činnosti orgánov ochrany prírody dochádzalo a dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že\nrovnako ako v súdenej veci, aj po tom, čo sa sťažovateľ domôže zrušenia správneho\nrozhodnutia v konaní pred súdom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho\nporiadku, nie je preňho možné domôcť sa v správnom konaní vecne správneho rozhodnutia,\npresnejšie rozhodnutia o jeho opravnom prostriedku podanému proti prvostupňovému\nsprávnemu rozhodnutiu (predmetom konania pred správnym súdom je rozhodnutie orgánov\nochrany prírody vydaného druhostupňovým, teda odvolacím orgánom). Výsledkom\npreskúmavania rozhodnutia na základe žalôb žalobcu býva tak stav, keď napriek zákonom\npredpokladanému a predvídanému postupu, ktorým si žalobca uplatní svoje právo na\núčinnú účasť na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia vrátane\nnapadnutia rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom, činnosť povolená\nvýnimkou, či tá, na ktorú bol udelený súhlas je žiadateľom vykonaná a vecnú správnosť\nprvostupňového rozhodnutia odvolací orgán, či orgán rozhodujúci o rozklade odmietne\npreskúmať odkazujúc na to, že dôvod na konanie odpadol. Dôvodom na konanie je pritom\nmyslená časová platnosť výnimky (súhlasu) uvedená v neprávoplatnom (prvostupňovom)\nrozhodnutí.\nO takýto prípad ide aj v predmetnom konaní. Aj keď jeho špecifikum spočíva v tom,\nže prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v čase, keď bol sťažovateľ nezákonnými\nrozhodnutiami správnych orgánov vylúčený z možnosti uplatňovať práva účastníka konania,\nje podstatou postupu správnych orgánov a v napadnutej veci aj súdu ten istý, do práv\nsťažovateľa zasahujúci výklad procesných predpisov upravujúcich konanie pred súdom či\npred správnymi orgánmi.\nUvedený názor nemožno akceptovať z nasledujúcich dôvodov.\nKonanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína na žiadosť žiadateľa. Dôvodom\nna konanie je žiadosť žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na\nžiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK.\nSťažovateľovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva\nskutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť. Pre sťažovateľa je\nnie len neakceptovateľným, ale aj absolútne nezrozumiteľný, podľa ktorého odpadnutím\n\n11\n\ndôvodu na konanie je skutočnosť, že uplynula lehota uvedená v prvostupňovom rozhodnutí,\nktoré obmedzilo časovú platnosť povolenej výnimky. Nielen Žalovaný ale aj súd spájal\ndôvod na konanie s lehotou platnosti výnimky uvedenou v prvostupňovom rozhodnutí.\nSťažovateľ nedokáže porozumieť argumentácii, ktorá ako dôvod na zastavenie konania\nuvádza, že v prvostupňovom rozhodnutí stanovil lehotu platnosti výnimky na čas, ktorý už\nuplynul. Prvostupňové rozhodnutie, resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže\nbyť z hľadiska práva dôvodom na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením\nsprávneho konania a nie dôvodom naň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť\ndôvodom na konanie správneho orgánu, v ktorom ma tento dospieť práve k spomínanému\nrozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu,\nsťažovateľ\n\npodal\n\nproti\n\nrozhodnutiu\n\nprvostupňového\n\nsprávneho\n\norgánu\n\nrozklad\n\na prvostupňové správne rozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa\nstať vykonateľným. ...\n... neprávoplatné rozhodnutie prvostupňového orgánu napadnuté rozkladom, nemôže\nvyvolávať žiadne právne účinky, a teda akékoľvek podmienky, vrátane lehoty platnosti\nvýnimky, nie sú účinné. Za tohto stavu nemožno akceptovať názor, ktorý obsah\nneprávoplatného a nevykonateľného rozhodnutia prvostupňového orgánu považuje za\ndôvod na samotné konanie a ktorého dovŕšením je záver súdu o tom, že sťažovateľ nie je\naktívne legitimovaný na podanie žaloby po uplynutí časovej platnosti, na ktorú bola\nvýnimka udelená. Takýto výklad by mohol dovedený do absurdnosti viesť k situácii, keď\nv čase podania žaloby (do uplynutia lehoty, v ktorej mala byť výnimka realizovaná),\nsťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol a v prípade, že by táto lehota\npočas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by stratil.\nO neprijateľnosti tohto názoru svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1 Sžp 6/2013 zo dňa 24. 9. 2013:\n„25. Z vykonaných záverov žalovaného vyplýva, že pojem „dôvod na konanie“\nstotožnil s jednou podmienkou vyslovenou vo výrokovej časti povolenia, t.j. s časovým\nobmedzením výnimky. Avšak, dôvodom na konanie žalovaného správneho orgánu je\npredovšetkým žiadosť žiadateľa o povolení výnimky. ...\n28. Takisto je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní\nnenastali (viď bod č. 26), a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade\n\n12\n\nbolo právne irelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny\npokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil,\nt.j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať\nzásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne, rozhodnúť, tzn.\npotvrdiť napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesné nevyhovieť. V danom prípade\npotom nešlo o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol\npriaznivejšieho postavenia (viď možný formalizmus vytýkaný nesprávne krajským súdom a\nspomenutý v citovanom rozsudku sp. zn. 4 SŽ//98-102/02), ale iba o naplnenie\nkompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy) rozhodnúť o rozklade\núčastníka. Tak však žalovaný konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov\nzrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.\n... Aarhuský dohovor prostredníctvom čl. 9 ods. 1 až 4 požaduje od zmluvných\nčlenských štátov, aby zabezpečil dotknutým členom verejnosti zodpovedajúcu a účinnú\nnápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné, a uvedené prostriedky\nnápravy musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. V žiadnom\nprípade však Aarhuský dohovor neumožňuje vnútroštátnym súdom, aby výkon tohto práva\nmohli hodnotiť inak ako uplatnený v súlade, resp. v nesúlade so zákonom (viď zásada iura\nmerae facultatis zakotvená v článku 2 ods. 3 ústavy).“\nRovnaký názor vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžp/13/2013 zo dňa 13.\n5. 2014, podľa ktorého:\n„Na záver najvyšší súd dopĺňa, že absolútne nemožno akceptovať názor\nprezentovaný v odvolaní žalovaným, že napriek vytýkaným formálnym procesným\npochybeniam, výsledok ďalšieho správneho konania bude spočívať pre uplynutie lehôt v\nzastavení konania, resp. ak by nedošlo k uplynutiu lehôt aj napriek procesným\npochybeniam; by vyšlo k vydaniu zhodného rozhodnutia s napadnutým, pretože ani zistené\nprocesné pochybenia nemôžu ovplyvniť pre množenie populácie medveďa hnedého a\nzabezpečiť riešenia problémov, ktoré sú s tým spojené v konkrétnych dotknutých\nregiónoch.“\nZmyslom účasti sťažovateľa v predmetnom konaní je svojimi podaniami, návrhmi\na využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho poslania, ktorým je\nochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva k dispozícii. Imanentnou\n\n13\n\nsúčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi\npredpismi SR na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie\npred takýmito orgánmi. Žalobca je postupom žalovaného ukrátený na svojich právach,\nkeďže žalovaný zastavil konanie o žiadosti žiadateľa bez toho, aby na to bol právny dôvod\na zároveň\n\nsa\n\ntým\n\nvyhol\n\nsvojej\n\npovinnosti\n\npreskúmať\n\nsprávnosť\n\nnapadnutého\n\nprvostupňového rozhodnutia na základe rozkladu podaného sťažovateľom. Takýto postup\nžalovaného správneho orgánu však robí práva sťažovateľa, ako účastníka správneho\nkonania, ktoré postaveniu mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru abstraktnými a\nimaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného, rozhodnutia\nprvostupňového správneho orgánu. Žalobca sa obrátil so žalobou, ktorou sa domáhal\nochrany svojich práv na súd, ktorý nielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale odoprel mu\nsvojim zamietavým rozhodnutím možnosť reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti\npostupu žalovaného založiac tento svoj názor na imaginárnom uplynutí lehoty, na ktorú\nbola výnimka na usmrtenie medveď hnedého neprávo platným prvostupňovým rozhodnutím\nudelená. Takýto postup žalovaného je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora\nEurópskej únie, Veľkej Komory C-240/09 zo dňa 8.3. 2011, ktorý konštatoval potrebu\nvýkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia,\nakou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v\nrámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie z oblasti životného\nprostredia. Žalovaný správny orgán tým, že vo veci meritórne nerozhodol o rozklade\nsťažovateľa odňal sťažovateľovi možnosť podrobiť súdnemu prieskumu jeho meritórne\nrozhodnutie.\nSťažovateľ vidí v argumentácii Najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,\nže akceptovaním tohto názoru, ktorý je žalovaným správnym orgánom, ale aj súdmi\nvo viacerých ich rozhodnutiach týkajúcich sa konaní, v ktorých je sťažovateľ účastníkom\nkonania, vyjadrený, by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody\na krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo\nnielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa\nživotného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie\nnamieta touto sťažnosťou.»\n\n14\n\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\nnapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n\n15\n\nSťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva\nna priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžp 16/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Sžp\n16/2013 z 28. mája 2014.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\npreskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí\nsúkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom\nv oblasti životného prostredia.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\n\n16\n\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci\nsústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť\nskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne\nnapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).\nDo právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú\nneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd\nzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel\na význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne\nrozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej\nlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 228/2011, IV. ÚS 242/2011,\nI. ÚS 166/2011) legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd\nvo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol\ntýmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa\n\n17\n\nzákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah prístupu jednotlivca na súd\na zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil\nobmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho\norgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie\no žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol\núčastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom\nkonať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania\nzákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach\nukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by\numožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.\nUkrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.\nÚlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí\nsprávnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie\nsprávneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je\nvzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd\nzistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.\nZákladnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,\nv rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne\npreskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého\nzo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal\nniektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy\n(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).\nČlánok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca\nobmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom\nprípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie\nsprávneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných\npráv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah\n\n18\n\naktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.\nAk všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj\nto, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.\nVychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.\nÚstavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu plne korešpondujú\nso zjednocujúcim stanoviskom správneho kolégia najvyššie súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna\n2014 «na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002\nZ. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane\nprírody“) o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha\nna priebeh súdneho konania», ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu\n1 Sžp a 10 Sžp najvyššieho súdu, konkrétne v právoplatných rozsudkoch senátov správneho\nkolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.\nSprávne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko:\n«Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha –\nmedveďa hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za\nnásledok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už\nzanikla a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie\no výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.\nSamotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody\npovinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že\nrozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo\nvydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť\nv prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku\nuplynutia času, na ktoré bolo vydané.\nÚstredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie\nvýnimky zastaviť, tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto\n\n19\n\nzákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto\nzákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nAk správny orgán postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou\nsúdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše\ntakýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté.\nAj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.\nIII. ÚS 341/2007 o.i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť\núčel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových\nmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom\ndopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho\npredpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená\nvýlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť\nštátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.\nAk žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo\nvzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu\nprvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny.\nNajvyšší súd zdôrazňuje, že súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je\nsúdom, ktorý na základe žalôb posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\nrozhodnutia orgánu verejnej správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť\nsprávneho rozhodnutia.\nZákladným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy\nObčianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov\nsprávnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických\nalebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\n\n20\n\nZákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda\nskutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné\n(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu\nnezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky\nk odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu\nurčitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi\nvznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia\ndoby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na\nsvojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom\nsúd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\no zastavení konania o rozklade zamietnuť.\nAk došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za\ntakýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.\nZákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť\nkonanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa\ntohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý\nmá za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo\nvydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania\nzanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).\nAk podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nprírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo\nuplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na\nkonanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.\n\n21\n\nAk rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného\nživočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto\nvýnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane\nprírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania\nnie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania\nje právna podmienka , ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej\nplatnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého\nstupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej\nvýnimke zamietnuť.\nZnamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu\nprvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia,\nzaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto\nuplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci\no rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo\npotvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by\nnepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho\nprospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou\nhospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného\nstavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo\nk zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.\nIný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez\ntoho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné\nrozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho\nkonania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho kolégia\nnajvyššieho súdu a po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu argumentáciu sťažovateľa\nnevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu\nv napadnutom rozsudku aj v zjednocujúcom stanovisku správneho kolégia. Ústavný súd\nnezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod\n\n22\n\nna zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami\nustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok\nnajvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený\nv zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje\nsama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého\nrozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,\nI. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok.\nKeďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nodmietol\n\njeho\n\nsťažnosť\n\nz\n\ndôvodu\n\njej\n\nzjavnej\n\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými\nnárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2014\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva-právo na priaznivé životné prostredie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "správne konanie-účastník v správnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:301220ff-1eb6-4261-a892-c11f42a2b467", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 242/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:301220ff-1eb6-4261-a892-c11f42a2b467"}, {"guid": "ussr:aaf4a0c5-a105-4b8f-a658-d3074275b4b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 166/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaf4a0c5-a105-4b8f-a658-d3074275b4b3"}, {"guid": "ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 228/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 z 2. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-02", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29"}, {"guid": "ussr:dd4c72ed-e544-4634-9f74-9a239afc9b13", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 279/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd4c72ed-e544-4634-9f74-9a239afc9b13"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:fba46749-0f29-4901-80c4-89aedb71e0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 43/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/03 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fba46749-0f29-4901-80c4-89aedb71e0be"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:60b94cb1-8426-4480-aab5-7a7f0a46ddf9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 236/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60b94cb1-8426-4480-aab5-7a7f0a46ddf9"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6ce4589f-c203-4297-afb0-04e5a1478d88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.30.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.30.2019.1"}, {"guid": "ussr:51792473-5f5a-4ccb-850c-02683cb559dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.684.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 684/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 684/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.684.2016.1"}, {"guid": "ussr:0c6835fc-4d2d-4cee-b0f5-bfe01977ddf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 464/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 464/2016 z 1. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.464.2016.1"}, {"guid": "ussr:198c6931-901b-4381-b343-155f1cc09188", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.378.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 378/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 378/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.378.2016.1"}, {"guid": "ussr:216bd8ca-81ad-4516-a756-fe72cad2f984", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 463/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 463/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1"}, {"guid": "ussr:9e84b6f5-2415-4cfd-9146-370506862508", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1"}, {"guid": "ussr:63da03a6-6b9b-47e1-9817-e8fc1c5492a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1"}, {"guid": "ussr:8b3e3a83-bce7-4535-a7d3-b8cd8eec7afb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 217/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1"}, {"guid": "4f033dad-3812-46de-9f86-c04a23a498bc:6f695179-7041-41a9-95a2-7ef840a983b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014200751.1", "spisova_znacka": "10Sžo/5/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/5/2017 z 23. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200751.1"}, {"guid": "bc95ea0e-3621-41df-a7cf-837d966d53f5:821aa274-c257-46d2-9a07-2f989fec3a12", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:2023200108.1", "spisova_znacka": "TT-14S/48/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-14S/48/2023 z 27. 2. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:2023200108.1"}]}