{"guid": "ussr:aabaa68a-0a87-4654-93aa-2efd9d2444ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2026 z 25. 3. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. marca 2026, sp. zn. PL. ÚS 8/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aabaa68a-0a87-4654-93aa-2efd9d2444ac", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 8/2026-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Miroslava Duriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu verejného ochrancu práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 2 druhej vety zákona Slovenskej národnej rady\nč. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov\ns Ústavou Slovenskej republiky a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach\ntakto\nrozhodol:\n1. Návrh p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu.\n2. Návrhu na pozastavenie účinnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. januára 2026 doručený\nnávrh verejného ochrancu práv podľa čl. 151a ods. 2 v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. h) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na začatie konania v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy\na podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\no súlade § 11 ods. 2 druhej vety (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) zákona Slovenskej národnej\nrady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o hlavnom meste SR“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 30\nods. 1, 3 a 4 samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 31 ústavy, čl. 69 ods. 2 ústavy a čl. 25\npísm. a) a b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\n\n2. V zmysle napadnutého ustanovenia mestské zastupiteľstvo určí počet poslancov volených\nv jednotlivých mestských častiach podľa podielu počtu obyvateľov mestskej časti na celkovom\npočte obyvateľov hlavného mesta, pričom každá z nich má v mestskom zastupiteľstve aspoň\njedného poslanca. Verejný ochranca práv podal návrh na začatie konania z vlastnej iniciatívy,\na to z dôvodu presvedčenia o „ohrození, resp. porušení rovnosti aktívneho a pasívneho volebného\npráva“ podľa referenčných noriem ústavy a Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach. V návrhu prízvukuje, že ohrozenie „nie je teoretické, ale... prejavuje sa v aplikačnej praxi\nmestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy pri určovaní volebných\nobvodov pred voľbami do orgánov samosprávy obcí“. Verejný ochranca práv taktiež pripomína\npostavenie mestského zastupiteľstva v kontexte svojej pôsobnosti zahŕňajúcej okrem iného\naj konania, rozhodnutia a iné zásahy orgánov územnej samosprávy.\n3. Verejný ochranca práv si v návrhu všíma, že napadnuté ustanovenie bolo už v minulosti\npredmetom konania o súlade právnych predpisov vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05. Ústavný súd\nv nej zamietol návrh na vyslovenie nesúladu, ktorý bol podaný generálnym prokurátorom\nSlovenskej republiky. Ústavným základom pre zamietnutie bolo znenie čl. 131 ods. 1 druhej a tretej\nvety ústavy v znení účinnom do 31. decembra 2020: „Plénum ústavného súdu sa uznáša\nnadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.“\nPodľa verejného ochrancu práv nešlo o rozhodnutie o veci samej, a je preto vylúčené,\nže by uznesenie sp. zn. PL. ÚS 6/05 vytváralo prekážku veci rozhodnutej (res iudicata),\na tým aj neprípustnosť návrhu v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.\n4. Návrh ďalej obsahuje argumentáciu nadväzujúcu na prvú vetu z § 11 ods. 2 zákona o hlavnom\nmeste SR, pevne určujúcu počet všetkých poslancov mestského zastupiteľstva na 45. Verejný\nochranca práv akcentuje súvisiacu všeobecnú úpravu zo zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach\nvýkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „volebný kódex“) a prechádza k jadru svojej výhrady: ak napadnuté ustanovenie určuje,\nže každá mestská časť hlavného mesta musí mat v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca\nbez ohľadu na počet obyvateľov mestskej časti, potom každá mestská časť musí predstavovať\nminimálne jeden samostatný volebný obvod. Napadnuté ustanovenie tak vyzdvihuje povinné\nzastúpenie mestských častí, resp. ich obyvateľov, na úkor pomeru obyvateľov mestskej časti\nna celkovom počte obyvateľov hlavného mesta. To podľa verejného ochrancu práv spôsobuje\n„narušenie rovnosti aktívneho, ako aj pasívneho volebného práva, a to len s mimoriadne\nobmedzenou možnosťou mestského zastupiteľstva samostatne korigovať uvedenú nerovnosť“.\n5. Verejný ochranca práv v ďalších častiach návrhu vysvetľuje podstatu a účel volebného práva\ns odkazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu či vedeckú spisbu. Pripomína jeho základné\nkvality a z nich následne rovnosť volebného práva, ktorú označuje za odvodenú od širšie ponímanej\nrovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach, prepájajúc túto rovnosť ľudí so zákazom diskriminácie.\nPoukazuje tiež na osobitné ústavné ukotvenie rovnosti volebného práva na úrovni volieb\ndo orgánov územnej samosprávy v zmysle čl. 69 ods. 2 ústavy. Na podklade rozhodovacej činnosti\nústavného súdu charakterizuje rovnosť volebného práva ako právo každého voliča „odovzdať\nvo voľbách jeden hlas, pričom tento hlas bude mať rovnaký vplyv na výsledok volieb, ako hlasy\nvšetkých ostatných voličov“. Zaručuje sa ním „aj rovnaká váha hlasu - teda zachovanie rovnakého\npomeru medzi jednotlivými odovzdanými hlasmi pri určovaní volebného výsledku“.\n\n2\n\nTakto identifikovaná rovnosť vo váhe každého voliča má podľa verejného ochrancu práv\ntiež zrkadlový odraz aj v pasívnom volebnom práve. Na rovnosť volebného práva tiež poukazuje\nv kontexte nálezu sp. zn. PL. ÚS 19/96 a uznesenia sp. zn. IV. ÚS 96/07.\n6. Napadnuté ustanovenie má podľa verejného ochrancu práv mimoriadny vplyv na rovnosť\nvolebného práva preto, lebo ovplyvňuje váhu jednotlivých hlasov voličov, i keď s odkazom\nna rozhodovaciu činnosť ústavného súdu uznáva, že rovnosť volebného práva nie je absolútnym\nprávom, pričom ústavne akceptovateľným modelom je aj utváranie volebných obvodov podľa počtu\nobyvateľov jednotlivých obvodov. V tejto súvislosti okrem iného odkazuje na 18. bod z uznesenia\nsp. zn. PL. ÚS 71/2018: „Ústavný súd v zhode so svojím uznesením sp. zn. PL. ÚS 34/99 z 12. mája\n1999... konštatuje, že orgán, ktorý určuje volebné obvody pre voľby podľa volebného zákona,\nje povinný vytvoriť volebné obvody s takým počtom obyvateľov, aby každý občan mal približne\nrovnakú príležitosť ovplyvniť výsledok volieb, ak uplatní svoje právo podľa čl. 30 ods. 1 alebo čl. 30\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“\n7. Verejný ochranca práv je presvedčený o tom, že nesprávna konštrukcia volebných obvodov,\nv ktorých na jedného poslanca zastupiteľstva pripadajú výrazne odlišné počty obyvateľov,\nspôsobuje materiálne narušenie rovnosti volebného práva. Tento prístup nachádza\naj v 49. bode odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 13/2023: „K narušeniu princípu rovnosti\nvolebného práva môže dôjsť formálne alebo materiálne... Pri materiálnom narušení princípu\nrovnosti volebného práva nejde o jeho narušenie výslovným určením rozdielneho počtu hlasov\nalebo ich váhy pre rôzne kategórie voličov, ale o narušenie spočívajúce v tom, že hlasy rôznych\nvoličov majú pri celkovom zisťovaní výsledkov volieb rôznu váhu. Materiálne porušenie princípu\nrovnosti volebného práva súvisí s konštrukciou volebných obvodov, t. j. s problémom tzv. volebnej\ngeometrie, keď veľkosť volebných obvodov je stanovená tak, že na jeden volený mandát nepripadá\npribližne rovnaký počet voličov a na získanie mandátu preto nestačí približne rovnaký počet hlasov.\nK takémuto stavu môže dôjsť buď (zámerne) nesprávnym stanovením hraníc volebných obvodov,\nalebo ich zakonzervovaním, ktoré nereflektuje meniaci sa demografický vývoj, teda nárast alebo\npokles počtu voličov.“ S odkazom na právnu doktrínu tvrdí, že narušením princípu rovnosti\nvolebného práva nastáva malapportionment: „nerovnomerné, nevhodné, nesprávne vymedzenie\nvolebných obvodov, ktoré spôsobuje, že sila hlasu jednotlivých voličov sa významne odlišuje.“\n8. Tento problém identifikoval verejný ochranca práv aj pri napadnutom ustanovení. Mestské\nzastupiteľstvo nie je oprávnené zohľadňovať počet obyvateľov pripadajúcich na každý poslanecký\nmandát napriek zásadným rozdielom v počte obyvateľov mestských častí, keďže hranice volebných\nobvodov sú v hlavnom meste dané hranicami mestských častí, celkový počet poslancov mestského\nzastupiteľstva je stanovený pevne a zákon prikazuje zastúpenie každej mestskej časti jej „vlastným“\nposlancom. Pri takto nastavenej zákonnej úprave mestské zastupiteľstvo nedokáže vychádzať\nani z populačného vývoja v hlavnom meste a jeho mestských častiach. Verejný ochranca práv\npreto v nadväznosti na nerovnomerný populačný vývoj upozorňuje na riziko „ďalšieho\nprehlbovania rozdielov v rovnosti volebného práva v budúcnosti“.\n9. Verejný ochranca práv v návrhu na začatie konania ďalej poukazuje na konkrétne prejavy\naplikácie napadnutého ustanovenia, keď sprostredkúva dáta o počte obyvateľov a poslancov\n(celkovo a vo volebných obvodoch). Na podklade týchto dát určil priemerný počet obyvateľov\npripadajúcich na jedného poslanca v celom meste (celomestský priemer) a priemerný počet\n\n3\n\nobyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca v jednotlivých volebných obvodoch (podiel počtu\nobyvateľov a počtu volených poslancov). Rozdiely medzi počtami obyvateľov na jedného poslanca\nprevádza na percentá „ktoré odhalia úroveň odchýlky... Čím je hodnota odchýlky vyššia od hodnoty\n100 %, tým je váha hlasov voličov nižšia. A naopak, čím je hodnota odchýlky nižšia od hodnoty\n100 %, tým je váha hlasov voličov vyššia... Rozdiely v potencialite váhy hlasov obyvateľov medzi\nniektorými volebnými obvodmi presiahli aj hodnoty 100 %, pričom najvyššie z nich predstavovali\n146,19 % (rozdiel medzi obvodmi č. 9 a č 14), 135,10 % (medzí obvodmi č. 9 a č. 15) a 120,23 %\n(medzi obvodmi č. 9 a č. 17). Extrémne rozdiely sú však aj medzi ostatnými volebnými obvodmi.“.\nNa to, čo verejný ochranca práv považuje za „extrémne rozdiely vo váhe volebného práva medzi\njednotlivými obvodmi“, poukazuje aj prostredníctvom dát o počte hlasov potrebných na zvolenie\nza poslanca v rôznych mestských častiach. V návrhu tiež zdôrazňuje, že „disproporcie... neboli\nzapríčinené len nevhodným určením volebných obvodov zo strany mestského zastupiteľstva,\nale priamo aplikáciou napadnutého ustanovenia zákona o hlavnom meste“. Keďže napadnutá\núprava znemožňuje, aby na poslanecké mandáty pripadajúce na jednotlivé volebné obvody pripadal\npribližne rovnaký počet obyvateľov obce, verejný ochranca práv ju považuje za nesúladnú\ns ústavným princípom rovnosti volebného práva podľa čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 69 ods. 2 ústavy,\nako aj s čl. 25 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\n10. Neprípustnosť identifikovaných percentuálnych (pomerných) odchýlok vyvodzuje verejný\nochranca práv aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (IV. ÚS 96/07 a neprípustnosť pomeru\n10:1, taktiež sp. zn. PL. ÚS 34/99 a pomer 5,1:1) a výkladu Výboru OSN pre ľudské práva vo veci\nIstván Matyus. Do pozornosti tiež dáva prístup Ústavného súdu Českej republiky, ktorý považoval\nv komunálnych voľbách za prijateľnú odchýlku 12 % (Pl. ÚS 52/10), a predovšetkým Kódex dobrej\npraxe vo volebných veciach vydaný Benátskou komisiou. Podľa neho by odchýlka „nemala byť\nväčšia ako 10 % a nikdy by nemala presiahnuť 15 %“. Verejný ochranca práv tiež poukazuje\nna rozhodnutie Štátneho súdu Dolného Saska (StGH 5/23 zo 16. decembra 2024), podľa ktorého\n„princíp rovnosti volebného práva je porušený pri odchýlke väčšej ako 25 %... odchýlky v rozmedzí\n15 % až 25 % sú ospravedlniteľné len vo výnimočnom prípade, pričom so stúpajúcou odchýlkou\nstúpa aj nárok na intenzitu odôvodnenia výnimočnosti.“ V podmienkach napadnutej právnej úpravy\npredstavovali „najväčšie rozdiely v rovnosti volebného práva a vo váhe hlasov obyvateľov hodnoty\npresahujúce 145 %, resp. pomer 67,97:1.“.\n11. V ďalšej časti návrhu na začatie konania verejný ochranca práv akceptuje záujem mestských\nčastí na zastúpenie v mestskom zastupiteľstve ako legitímny, čo podporuje s odkazom na uznesenia\nsp. zn. PL. ÚS 34/99 a sp. zn. IV. ÚS 96/07. Tvrdí však, že druhé menované uznesenie uznáva\ntento záujem ako legitímny len podmienečne, ak utvorenie samostatných volebných obvodov\nv mestských častiach nezasiahne do ústavného princípu rovnosti volebného práva. Z prvého\nmenovaného uznesenia zase akcentuje časť z odôvodnenia, podľa ktorej „veľké rozdiely v počtoch\nobčanov pripadajúcich na jeden poslanecký mandát v rôznych volebných obvodoch pre voľby\ndo toho istého zastupiteľského zboru nemôžu ospravedlniť nijaké dôvody“. Legitímny verejný\nzáujem mestských častí na zastúpenie v mestskom zastupiteľstve nemá podľa verejného ochrancu\npráv ústavný rozmer: „Právo na územnú samosprávu, ktorej nositeľkou je aj obec (mesto)\nje ústavou v čl. 64 až čl. 71 vo všeobecností garantované pre obec ako celok, nie pre mestskú časť.“\nPri vzájomnej kolízii rovnosti volebného práva a záujmu na zastúpenie určitého územia obce\nuprednostňuje s rozsiahlymi odkazmi na vedeckú spisbu práve rovnosť volebného práva. Verejný\n4\n\nochranca práv upozorňuje, že podľa § 11 ods. 1 zákona o hlavnom meste SR je mestské\nzastupiteľstvo zastupiteľským zborom „obyvateľov Bratislavy a orgánom samosprávy Bratislavy“.\nNa príklade mesta Košice a zákona Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice\nv znení neskorších predpisov poukazuje na to, že „samosprávne postavenie mestských častí nie je\nnevyhnutným pravidlom pre určovanie volebných obvodov“.\n12. Pri napadnutej právnej úprave je v zmysle argumentácie verejného ochrancu práv prítomný\ntiež aspekt diskriminácie, keď „dochádza k reálnemu vyčleneniu porovnateľnej skupiny v súvislosti\ns výkonom volebného práva (aktívneho a pasívneho), k tomuto vyčleneniu dochádza na základe\nniektorého iného postavenia (miesta trvalého pobytu, resp. volebného obvodu kandidatúry).\nZároveň ide o vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje tieto skupiny obyvateľov hlavného mesta, resp.\nkandidátov do mestského zastupiteľstva, pričom ide o také vyčlenenie, ktoré nemožno ospravedlniť\ndostatočne silným a relevantným legitímnym (verejným) záujmom.“.\n13. Ústavnému súdu preto verejný ochranca práv navrhol prijať návrh na ďalšie konanie v celom\nrozsahu. Vo veci samej žiada vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 30\nods. 1, 3 a 4 samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 2, čl. 31 a čl. 69 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 25\npísm. a) a b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\nII.\nNávrh na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia\n14. Verejný ochranca práv súčasne navrhol pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia,\nčo zdôvodňuje „ohrozením aktívneho volebného práva obyvateľov (oprávnených voličov) hlavného\nmesta, ako aj pasívneho volebného práva kandidátov do mestského zastupiteľstva“,\na tiež „ohrozením, resp. porušením rovnosti volebného práva, v spojení so zákazom diskriminácie“.\nPri podávaní návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia verejný ochranca práv\nzohľadnil, že „mestské zastupiteľstvo bude napadnuté ustanovenie aplikovať v priebehu júna 2026\npri prijímaní uznesenia k určeniu volebných obvodov v hlavnom meste. Pritom nemožno rozumne\nočakávať, že ústavný súd by vo veci samej rozhodol do júna 2026.“. Pokiaľ by ústavný súd návrhu\nna pozastavenie účinnosti nevyhovel, ale vyhovel by návrhu vo veci samej, potom by „následky\nvyhovujúceho nálezu... nastali zrejme v roku 2030“. Ohrozenie volebného práva považuje verejný\nochranca práv za dostatočne reálne, konkretizované a bezprostredné (priame).\n15. Druhým predloženým dôvodom na pozastavenie účinnosti je „hrozba vzniku vážneho\nnenapraviteľného následku v prípade jeho aplikácie v blížiacich sa voľbách do mestského\nzastupiteľstva na jeseň 2026“. Verejný ochranca práv sa domnieva, že bez pozastavenia účinnosti\nnapadnutého ustanovenia by po eventuálnom vyhovení návrhu vo veci samej došlo k „narušeniu\nintegrity volieb, a to s nezvratnými účinkami“, pričom náprava by už nebola možná.\nSpochybniteľná by tiež mohla byť „legitimita mestského zastupiteľstva, zvoleného v roku 2026“.\n16. Verejný ochranca práv zdôrazňuje, že ak by bolo návrhu na pozastavenie účinnosti vyhovené,\npre určovanie volebných obvodov pre voľby do mestského zastupiteľstva by sa použila všeobecná\núprava podľa § 166 ods. 1 volebného zákona, a teda by „nedošlo... ani k vzniku právneho vákua,\npočas ktorého by neboli účinné žiadne pravidlá pre určovanie volebných obvodov“. Argumentáciu\nv prospech pozastavenia účinnosti napadnutého ustanovenia možno zhrnúť tak, že „mestské\n\n5\n\nzastupiteľstvo získa možnosť určenia volebných obvodov a počtu v nich volených poslancov\nústavne-konformným spôsobom. Zároveň neexistujú žiadne dôvody, pre ktoré by pozastavenie\núčinnosti napadnutých ustanovení malo vyvolávať negatívne dôsledky.“.\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n17. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná\nrada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom\nzasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131\nods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Účelom\npredbežného prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie\nkonanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že verejný ochranca\npráv podal návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy [pozri\ntiež § 74 písm. h) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že pri svojej\nrozhodovacej činnosti nemôže opomínať ústavnú formuláciu oprávnenia verejného ochrancu práv\niniciovať konanie o súlade právnych predpisov. Dikcia čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy nepochybne\nvyjadruje zámer ústavodarného orgánu zúžiť prístup verejného ochrancu práv k abstraktnej kontrole\nústavnosti v porovnaní s navrhovateľmi podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až c) či f) ústavy. Viazanosť\nústavným textom preto zakladá povinnosť ústavného súdu skúmať, či verejným ochrancom práv\npodaný návrh na začatie konania vecne vychádza z ohrozenia základných práv a slobôd vyvolaného\nnapadnutým právnym predpisom. Podľa ústavného súdu návrh verejného ochrancu práv súvisí\nso základnou ústavnou právomocou verejného ochrancu práv ochraňovať základné práva a slobody\nfyzických osôb a právnických osôb, nijako nevybočuje z kompetenčných medzí vyplývajúcich\nz čl. 151a ods. 1 ústavy a taktiež dokumentuje reálnosť hrozby základným právam a slobodám,\ntak ako to vyžaduje čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy [PL. ÚS 9/2022, PL. ÚS 10/2025,\nPL. ÚS 18/2025 – pri odôvodnení prítomnom v posledných dvoch veciach je odkaz na čl. 130\nods. 1 písm. g) ústavy a § 74 písm. g) zákona o ústavnom súde chybou v písaní].\n19. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, navrhovateľ v zmysle\n§ 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde ako účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje,\noznačil Národnú radu Slovenskej republiky. Na jednej strane je pravdou, že napadnuté ustanovenie\nje v právnom poriadku prítomné od 20. septembra 1990, keď bol vyhlásený zákon o hlavnom meste\nSR. Podľa § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv\na slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky, platí, že „zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou\nzákladných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť\nustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou základných práv a slobôd.“. Ústavodarca\npreto v čl. 152 vytvoril základ pre konanie o neplatnosti právnych predpisov, ktoré je z viacerých\ndôvodov problematické (pozri 29. až 31. bod odôvodnenia uznesenia PL. ÚS 6/2023).\nAko však ústavný súd uviedol v 33. bode identického uznesenia, návrh na začatie konania o súlade\n\n6\n\nprávnych predpisov nie je ani ústavou, ani zákonom o ústavnom súde obmedzený tým, že by jeho\npredmetom musel byť len právny predpis prijatý po prijatí ústavy (na rozdiel od konania\no neplatnosti právnych predpisov, pri ktorom to platí obrátene). Ústavný súd v tejto súvislosti\npripomenul konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 12/01, v rámci ktorého bol na ďalšie konanie prijatý\nnávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy týkajúci\nsa zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva\na vykonávajúcej vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986\nZb. (pozri uznesenie č. k. PL. ÚS 12/01 z 30. mája 2001). Ani v tomto konaní ústavný súd\nnespochybnil možnosť prieskumu právneho predpisu prijatého pred prijatím ústavy v rámci konania\no súlade právnych predpisov, resp. netrval na tom, aby sa prieskum takéhoto predpisu uskutočnil\nv rámci konania o neplatnosti právnych predpisov. Aj v nadväznosti na čl. 154 ods. 1 ústavy\npreto bol za účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, označený správne.\n20. Z obsahu návrhu na začatie konania ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené\nv § 39 v spojení s § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovateľ v návrhu presne označil ustanovenie\nprávneho predpisu, ktorého nesúlad namieta, a uviedol dôvody, ktoré ho viedli k pochybnostiam\no jeho súlade s konkrétnymi článkami ústavy a označenou medzinárodnou zmluvou.\n21. Ústavný súd sa však musí podrobnejšie vyjadriť k otázke, či pri návrhu nie je prítomná\nprekážka veci rozhodnutej (res iudicata). Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde je totiž\nnávrh na začatie konania neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem\nprípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky\nkonania boli splnené. Ako si všimol aj verejný ochranca práv, vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05 napadol\ngenerálny prokurátor aj ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o hlavnom meste SR, a to pre tvrdený\nnesúlad s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy. Generálny prokurátor v danej veci zdôvodnil svoje\ntvrdenie o nesúlade okrem iného aj § 11 ods. 2 zákona o hlavnom meste SR tým, že „nezaručuje\nzachovanie zásady rovnakých podmienok prístupu k voleným funkciám, lebo stanovenie pevného\npočtu poslancov mestských zastupiteľstiev (80 v Bratislave) a súčasné zakotvenie zastúpenia každej\nmestskej časti aspoň jedným poslancom vyvoláva situáciu,... že pre zvolenie jedného poslanca\nje v rôznych mestských častiach potrebný rozdielny počet získaných voličských hlasov... Účelom\nvolieb do mestského zastupiteľstva totiž nie je umožniť mestským častiam zúčastňovať sa na správe\nverejných vecí, ale umožniť realizáciu tohto práva ich občanom.“. Návrh generálneho prokurátora\nbol zamietnutý na základe vtedajšieho znenia čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy: „Plénum\nústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne,\nnávrh sa zamietne.“ Tento inštitút bol z ústavného textu vypustený s účinnosťou od 1. januára 2021\nna základe novelizačného ústavného zákona č. 422/2020 Z. z. Ústavný súd konštatuje,\nže pri rozhodovaní o merite veci predstavovalo zamietnutie návrhu len procesné rozhodnutie. Z veci\nsp. zn. PL. ÚS 6/05 preto prekážka res iudicata nemohla vzniknúť.\n22. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh\npri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona\no ústavnom súde), a preto bol návrh v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý na ďalšie\nkonanie v celom rozsahu (bod 1 výroku tohto uznesenia).\n\n7\n\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia\n23. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí,\nprípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva\na slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako\n§ 78 zákona o ústavnom súde).\n24. Účelom inštitútu pozastavenia účinnosti právnych predpisov (alebo ich jednotlivých\nustanovení), ktorých súlad s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou má byť\npredmetom posúdenia v konaní podľa čl. 125 ústavy, je zaistenie účinnej a efektívnej ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) v súlade so zásadami vyplývajúcimi z princípu právneho štátu (čl. 1\nods. 1 ústavy).\n25. V záujme rešpektovania požiadaviek obsiahnutých v princípe právneho štátu je pri tomto type\nrozhodnutia potrebné zachovať primeranú rovnováhu medzi požiadavkou účinného a neodkladného\nopatrenia v prospech ochrany základných práv a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu\nvymedzeného v čl. 125 ods. 2 ústavy pred negatívnymi dôsledkami účinnosti právneho predpisu,\nktorého ústavnosť je sporná, na jednej strane a hodnotou právnej istoty vyplývajúcej zo záväznosti\nplatného práva, ktorého nesúlad sa namieta, princípom demokracie v čl. 1 ods. 1 ústavy (porovnaj\nuznesenie č. k. PL. ÚS 24/2019-26, bod 42) a požiadavkou rešpektovania zákonodarnej moci\n(vzhľadom na ústavný princíp deľby moci) a s ňou súvisiacej prezumpcie ústavnosti právnych\npredpisov na strane druhej (PL. ÚS 17/2014-51, PL. ÚS 8/2017-11, PL. ÚS 26/2019-77,\nPL. ÚS 3/2024-112, PL. ÚS 19/2025-48).\n26. Ústava pripúšťa možnosť aplikácie čl. 125 ods. 2 vtedy, keď je splnený aspoň jeden z troch\npredpokladov: (i) ohrozenie základných práv a slobôd, (ii) hrozba značnej hospodárskej škody\nalebo (iii) iný vážny nenapraviteľný následok. Verejný ochranca práv sa domnieva, že je splnený\nprvý aj tretí predpoklad. Ohrozenie základných práv a slobôd alebo hrozba iného vážneho\nnenapraviteľného následku v prípade ďalšieho uplatňovania napadnutého ustanovenia sú v zmysle\nrozhodovacej činnosti ústavného súdu (napríklad PL. ÚS 9/2016-27) dostatočne odôvodnené vtedy,\nak je ohrozenie (hrozba) reálne (atribút reálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti\nohrozenia) a možno konkretizovať spôsob ohrozenia (atribút konkrétnosti ohrozenia). Ústavný súd\nmusí pri úvahách o využití čl. 125 ods. 2 ústavy vziať taktiež do úvahy (a) štandard práv (právnu\npozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou, (b) rozsah, v akom bol daný štandard\nzmenený novou právnou úpravou, (c) k čomu smeruje návrh na pozastavenie a návrh meritórneho\nrozhodnutia, (d) reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží\nspôsobených napadnutou právnou úpravou] a, prirodzene, tiež (e) charakter základného práva,\no ohrozenie ktorého ide (napríklad PL. ÚS 24/2019-26).\n27. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie je v právnom poriadku účinné\nod 24. novembra 1990, avšak v záujme korektnosti je nevyhnutné poukázať aj na v tom čase platné\na účinné znenie § 11 ods. 2 prvej vety zákona č. 377/1990 Zb., ktoré upravovalo, že mestské\nzastupiteľstvo má mať 80 poslancov volených obyvateľmi hlavného mesta v priamych voľbách.\nZákon č. 535/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb.\n\n8\n\no hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú\nniektoré zákony, cez svoj 21. novelizačný bod však znížil počet poslancov mestského zastupiteľstva\nna 45, a to s účinnosťou odo dňa vyhlásenia volieb do orgánov samosprávy obcí v roku 2010.\nVerejným ochrancom práv napadnuté ustanovenie sa tak v spojení s identickým znením § 11 ods. 2\nprvej vety zákona o hlavnom meste SR uplatnilo vo voľbách do bratislavského mestského\nzastupiteľstva v rokoch 2010, 2014, 2018 a 2022. Právna pozícia jednotlivcov je tak dlhodobo\nrovnaká. Napadnuté ustanovenie preto nepredstavuje novú právnu úpravu, ktorá by bola výsledkom\núčinnosti nového zákona alebo novelizácie. Nie je preto možné uvažovať v rovine zmeny\npredchádzajúceho štandardu.\n28. Verejný ochranca práv pri argumentácii v prospech vyhovenia návrhu na pozastavenie účinnosti\npoukázal na to, že „ústavný súd pozastavil napadnuté ustanovenie volebného zákona, ktoré sa malo\naplikovať vo voľbách do orgánov samosprávy obcí, ktoré už dokonca boli vyhlásené. Urobil\ntak z dôvodu existencie rizika ohrozenia základných práv a slobôd (volebného práva),\nako aj z dôvodu hroziaceho iného vážneho nenapraviteľného následku (spochybnenie legitimity\nvolieb a ich výsledkov).“. Možno potvrdiť, že ústavný súd tak učinil v uznesení č. k.\nPL. ÚS 18/2014-37 (vzdelanostný cenzus starostov). Súbežne však netreba opomínať podstatný\nrozdiel oproti aktuálne prejednávanej veci, keďže čl. III a čl. IV. zákona č. 180/2014 Z. z.\no podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, ktoré ústavný súd v tom čase pozastavil, nadobudli účinnosť 1. júla 2014\na boli aplikovateľné aj na voľby do orgánov samosprávy obcí, ktoré boli vyhlásené rozhodnutím\npredsedu národnej rady publikovaným pod č. 191/2014 Z. z. na 15. november 2014. Vzdelanostný\ncenzus starostov tak nebol inštitútom, ktorý by v právnom poriadku v nezmenenej podobe existoval\nviac než pätnásť rokov.\n29. V súvislosti s cieľom návrhu na pozastavenie a návrhu meritórneho rozhodnutia\na tiež reverzibilnosťou právnej pozície jednotlivcov sa ústavný súd stotožňuje s verejným\nochrancom práv, že pokiaľ by účinnosť napadnutého ustanovenia pozastavil, potom by sa\npre určovanie volebných obvodov použila všeobecná úprava podľa § 166 ods. 1 volebného kódexu:\n„Pre voľby poslancov obecných zastupiteľstiev sa v každej obci utvoria viacmandátové volebné\nobvody, v ktorých sa volia poslanci obecného zastupiteľstva pomerne k počtu obyvateľov obce,\nnajviac však 12 poslancov obecného zastupiteľstva v jednom volebnom obvode; v mestách, ktoré\nsa členia na mestské časti, možno utvoriť aj jednomandátové volebné obvody, ak na počet\nobyvateľov mestskej časti pripadá iba jeden poslanec obecného zastupiteľstva.“ Ústavný súd\nvšak nesúhlasí so simplicistickým záverom, že „neexistujú žiadne dôvody, pre ktoré\nby pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení malo vyvolávať negatívne dôsledky“. Už v tejto\nfáze konania pred ústavným súdom je totiž zrejmé, že kľúčovou pri posudzovaní ústavnej\nsúladnosti napadnutého ustanovenia bude otázka ústavnej legitímnosti záujmu populačne malých\nmestských častí (a tiež ich obyvateľov) v kontexte požiadavky na rovnosť volebného práva, berúc\ndo úvahy ústavný imperatív vyvažovania vzájomne kolidujúcich legitímnych záujmov\npri zohľadňovaní konkrétnych parametrov právnej úpravy. Pokiaľ by ústavný súd návrhu\nna pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia vyhovel, po utvorení volebných obvodov\nna základe aplikácie § 166 ods. 1 volebného kódexu a následných voľbách do mestského\nzastupiteľstva by populačne malé mestské časti a ich obyvatelia nemali garanciu, že v mestskom\nzastupiteľstve bude pôsobiť tamojší poslanec. Pozastavenie účinnosti napadnutého predpisu\n9\n\nalebo jeho časti pritom neznamená, že ústavný súd musí vysloviť jeho nesúlad aj vo veci samej\n(pozri PL. ÚS 95/2011 týkajúcu sa zmeny volebných pravidiel pri voľbách uskutočňovaných\nnárodnou radou). Ak by k vysloveniu nesúladu napadnutého ustanovenia nedošlo, no ústavný súd\nby jeho účinnosť predtým pozastavil, najbližšia možnosť nápravy by sa vytvorila pri nezmenenej\nústavnej úprave dĺžky volebného obdobia orgánov územnej samosprávy až v roku 2030\na pri jej eventuálnej novelizácii ešte neskôr.\n30. Ústavný súd pri úvahe o aplikácii čl. 125 ods. 2 ústavy nemôže opomínať charakter volebného\npráva. Pri pravidlách vzťahujúcich sa na voľby v užšom, ale aj širšom zmysle sa totiž v kontexte\nčl. 31 ústavy („Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia\numožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“) ešte viac\nnež zvyčajne dostáva do popredia hodnota predvídateľnosti, aby sa jednotliví aktéri volebnej súťaže\nmohli vopred pripraviť na jej férový priebeh za dostatočne vopred známych podmienok. Uvedené\nneznamená, že tieto pravidlá nesmú byť novelizované. Čím bližšie je však volebná kampaň a termín\nuskutočnenia volieb, tým viac musia dbať na zdržanlivosť aj orgány disponujúce normotvornou\nprávomocou.\n31. Formulovaná ústavná požiadavka bola zvýraznená už v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti\nústavného súdu, v ktorej artikuloval potrebu dodržiavania istej miery zdržanlivosti v čase volebnej\nkampane od každého štátneho orgánu. Štátnym orgánom je aj národná rada, pričom jej postavenie\nje výnimočné v tom, že je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.\nJej schopnosť zasiahnuť do ústavných a zákonných pravidiel v Slovenskej republike je výnimočná\na výlučná. Rubom tejto výnimočnej a výlučnej právomoci je však aj rovnako intenzívna\nzodpovednosť národnej rady za stav právneho poriadku. Práve národná rada ako jediný ústavodarný\na zákonodarný orgán Slovenskej republiky má v prvom rade dbať na zachovávanie ústavy\na zákonov a k výkonu svojej ústavodarnej a zákonodarnej právomoci pristupovať citlivo\na zodpovedne. To za žiadnych okolností nevylučuje a ani neznižuje jej právomoc svojou\nzákonodarnou činnosťou zmeniť existujúce zákonné pravidlá volebnej kampane alebo ich nahradiť\npravidlami úplne novými. Túto právomoc by však mala využiť v dostatočnom časovom predstihu\npred prvým použitím zmenených alebo úplne nových pravidiel, aby sa všetci aktéri a adresáti\nprijatých zmien vedeli na zmenené alebo nové pravidlá pripraviť (PL. ÚS 26/2019-77).\n32. Pri úvahe o aplikácii čl. 125 ods. 2 ústavy sa uvedené východisko prejavuje v tom, že aj ústavný\nsúd by mal byť zdržanlivý pri pozastavení účinnosti takých pravidiel volieb, ktoré sú v právnom\nporiadku aplikované dlhé časové obdobie, osobitne pokiaľ je k pozastaveniu účinnosti vyzvaný\nniekoľko mesiacov pred ich uskutočnením. Náhla a potenciálne závažná zmena volebných pravidiel\nkrátko pred začatím volebnej kampane, resp. termínom uskutočnenia volieb, naopak, obdobné\n„deferenčné okno“ pri aplikácii čl. 125 ods. 2 ústavy nevytvára. Uvedené nebráni alternatíve,\naby ústavný súd napokon vyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia. Nesmie\nsa však strácať zo zreteľa, že čím bližšie by bolo uskutočnenie volieb, tým náročnejšie\n(a to aj v zmysle rešpektovania princípov demokratického a právneho štátu) by mohlo byť\npretavenie požiadaviek vyplývajúcich z rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej do reálneho\nživota (pozri nález PL. ÚS 19/98 z 15. októbra 1998 a ústavný zákon zo 4. novembra 1998\nč. 332/1998 Z. z. o predĺžení volebného obdobia orgánov samosprávy obcí zvolených vo voľbách\nv roku 1994).\n\n10\n\n33. Vychádzajúc z uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že nie sú splnené podmienky\nna požadované pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia, a preto tejto časti návrhu\nverejného ochrancu práv nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. marca 2026\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n11", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad", "verejný ochranca práv", "voľby-volebné obvody", "diskriminácia", "voľby-voľby do orgánov obcí a miest", "volebné právo", "volebné právo-rovnosť", "mesto-voľby do orgánov obcí a miest", "mesto-mestská časť", "Národná rada Slovenskej republiky", "voľby-voľby do orgánov obcí a miest", "voľby-volebné obvody", "volebné právo-rovnosť", "právna veta"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a0807e7c-db83-4a57-826c-e8495b134362", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.18.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2025 z 10. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.18.2025.1"}, {"guid": "ussr:921c9ae8-41dc-4dbe-bdb8-4dc632632754", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.10.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2025 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.10.2025.1"}, {"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:dbb338ee-d3f9-4fc8-9dbe-2d54b6fed87e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.9.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2022 z 29. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.9.2022.1"}, {"guid": "ussr:09f54b96-ec66-4094-bf09-0b37aeabb07d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:3ec9a999-3680-41a0-9d20-8bac4467eac6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.71.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 71/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 71/2018 z 19. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.71.2018.1"}, {"guid": "ussr:1c9453a0-a5b5-4e7c-9b04-96addb73806c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1"}, {"guid": "ussr:425fd445-ec6c-48d2-a938-56e56c07bb53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1"}, {"guid": "ussr:102ff9ef-adc5-4827-9865-5bd3359bfd15", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.18.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2014 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.18.2014.1"}, {"guid": "ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:f0c9673b-ab5b-4799-8b96-4f4f7805c153", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/05 z 22. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0c9673b-ab5b-4799-8b96-4f4f7805c153"}, {"guid": "ussr:a16b8dd2-7e53-470e-a5c5-c92cdf4a5213", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 34/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 34/99 z 12. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-12", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a16b8dd2-7e53-470e-a5c5-c92cdf4a5213"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}], "citovane_v": []}