{"guid": "ussr:62b3fe7c-bf01-4614-bb8a-1c67f4271d93", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2026 z 9. 9. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. septembra 2026, sp. zn. PL. ÚS 7/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2026-09-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Zloženie disciplinárnych senátov Najvyššieho správneho súdu – Ústavnoprávny rámec postavenia sudcov v systéme súdnej moci", "pravna_veta": "I. Zákonodarcom vytvorený normatívny rámec disciplinárneho konania musí rešpektovať ústavné pravidlá týkajúce sa postavenia a nezávislosti súdnej moci a hranice, v ktorých je zákonodarca oprávnený normatívne vstupovať do jej organizácie a fungovania.\nII. Keďže ústava v súvislosti s výkonom funkcie sudcu a personálnym obsadzovaním súdov predpokladá len inštitút pridelenia alebo preloženia sudcu (resp. dočasného pridelenia sudcu) na výkon funkcie na konkrétny súd a zároveň ustanovuje, že súdy rozhodujú v senátoch, možno konštatovať, že týmto implicitne vytvára pravidlo, podľa ktorého členmi senátu môžu byť len tí sudcovia, ktorí boli na konkrétny súd pridelení, preložení alebo dočasne pridelení spôsobom predpokladaným ústavou [čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy].\nIII. Sudca môže vykonávať svoju funkciu vždy len na jednom konkrétnom súde, a ak je preložený alebo dočasne pridelený na iný súd, vykonáva funkciu sudcu výlučne na tomto (inom) súde. Pokiaľ čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy zveruje rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (prokurátorov a iných osôb, ak tak ustanoví zákon) priamo najvyššiemu správnemu súdu, tak účasť v senátoch môžu mať výlučne len tí sudcovia, ktorí tvoria najvyšší správny súd tým, že boli na tento súd pridelení alebo naň boli preložení (resp. dočasne pridelení).\nIV. Termín „prísediaci sudca z radov občanov“ (čl. 142 ods. 3 ústavy), resp. „prísediaci sudca“ (čl. 148 ods. 3 ústavy) sa v ústavnom texte prima facie používa významovo diferencovane v porovnaní s pojmom „sudca“, vyjadrujúc kvalitatívne odlišné statusové pozície týchto osôb. V prípade inštitútu „prísediacich sudcov“ na jednej strane a „sudcov“ na strane druhej nejde o inkluzívny vzťah medzi pojmovou množinou a jej podmnožinou, ale o oblasť dvoch navzájom sa neprekrývajúcich (disjunktných) množín. Za sudcu sa považuje osoba vykonávajúca túto funkciu ako svoje povolanie, pričom za „prísediaceho“ sa považuje každá iná osoba zúčastňujúca sa na rozhodovaní v senáte, a teda statusovo odlišná od sudcu.\nV. Samotná okolnosť znalosti prostredia a reálií výkonu súdnictva (v kontexte disciplinárnej zodpovednosti za jeho výkon) je ústavou vopred posúdená tým, že u každého sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorému (súdu) dotknutú agendu ústava zveruje, tým predmetnú znalosť zároveň predpokladá. Takú ústavnú prezumpciu zákon nemôže korigovať. Ak môže sudca vykonávať svoju funkciu na najvyššom správnom súde po svojom pridelení, preložení alebo dočasnom pridelení na tento súd, nemôže ho zákon vylučovať z rozhodovania vo veciach, ktoré sú najvyššiemu správnemu súdu zverené priamo ústavou. Tento záver platí vo vzťahu k všeobecne charakterizovanej pôsobnosti najvyššieho správneho súdu podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, ako aj v širšom kontexte pre výkon súdnictva na ktoromkoľvek súde.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/62b3fe7c-bf01-4614-bb8a-1c67f4271d93", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.7.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 7/2026-88\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu\nskupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 10 ods. 4 v časti „okrem výkonu funkcie\nčlena disciplinárneho senátu“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 5 ods. 2 písm. a) v časti „podľa § 8\nods. 2“, § 5 ods. 2 písm. b) a c), § 6 ods. 2 v časti „Členovia disciplinárnych senátov podľa § 8\nods. 2 a“, § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d), § 8 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. c) v časti „alebo § 8 ods. 2\npísm. b)“, § 11 ods. 2, § 45 ods. 3 prvej vety a § 47b ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z.\no disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) v znení neskorších predpisov s Ústavou\nSlovenskej republiky takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 10 ods. 4 v časti „okrem výkonu funkcie člena disciplinárneho senátu“ zákona\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2\npísm. b) v časti „jedného člena disciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 1, dvoch“ a v časti „podľa § 8\nods. 2“, § 5 ods. 2 písm. c) v časti „podľa § 8 ods. 1“ a v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 6 ods. 2 v časti\n„Členovia disciplinárnych senátov podľa § 8 ods. 2 a“, § 8 ods. 2, § 8 ods. 3, 4 a 5, § 11 ods. 1\npísm. c) v časti „alebo § 8 ods. 2 písm. b)“, § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z.\no disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) v znení neskorších predpisov n i e s ú\nv s ú l a d e s čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 6 písm. d), čl. 142 ods. 2 písm. c), čl. 142 ods. 3 a čl. 148\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n2. Ustanovenia § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 45 ods. 3 prvá veta zákona č. 432/2021 Z. z.\no disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) v znení neskorších predpisov n i e s ú\nv s ú l a d e s čl. 2 ods. 2 a s čl. 142 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 30. januára 2026 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 10 ods. 4\nv časti „okrem výkonu funkcie člena disciplinárneho senátu“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„zákon o sudcoch a prísediacich“ alebo „zákon č. 385/2000 Z. z.“), § 5 ods. 2 písm. a) v časti\n„podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. b) a c), § 6 ods. 2 v časti „Členovia disciplinárnych senátov\npodľa § 8 ods. 2 a“, § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d), § 8 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. c) v časti „alebo\n§ 8 ods. 2 písm. b)“, § 11 ods. 2, § 45 ods. 3 prvej vety a § 47 ods. 1 (ďalej aj „napadnuté\nustanovenia“) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok)\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 432/2021 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 48\nods. 1, čl. 141, čl. 141a ods. 1, čl. 141a ods. 6 písm. d), čl. 142 ods. 2 písm. c), čl. 142 ods. 3,\nčl. 148 ods. 1 a čl. 148 ods. 2 ústavy. V návrhu na začatie konania navrhovatelia zároveň navrhli,\naby ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti § 5 ods. 2 písm. a) v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5\nods. 2 písm. b) a c), § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 8 ods. 2 zákona č. 432/2021 Z. z.\n2. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 7/2026 z 11. marca 2026 prijal na ďalšie konanie návrh\nnavrhovateľov v celom rozsahu. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 5 ods. 2 písm. a) v časti\n„podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. b) a c), § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 8 ods. 2 zákona\nč. 432/2021 Z. z. nevyhovel.\n3. Skupina poslancov v úvodnej časti svojho návrhu uvádza, že do 31. decembra 2020 bol ústavný\nrámec disciplinárneho konania proti sudcom vymedzený čl. 141a ods. 5 písm. g) ústavy, podľa\nktorého do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrilo voliť a odvolávať členov\ndisciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych senátov. Ústava tak\npredpokladala existenciu osobitného orgánu, ktorý označovala ako „disciplinárny senát“, a jeho\nkreáciu zverovala do pôsobnosti súdnej rady. Ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, došlo od\n1. januára 2021 k zriadeniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a súvisiacej\nnovelizácii čl. 142 ods. 2 ústavy, ktorou sa najvyššiemu správnemu súdu zverilo rozhodovanie\no disciplinárnej zodpovednosti sudcov [čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy]. Podľa navrhovateľov\nz označeného článku ústavy a súvisiacej časti dôvodovej správy vyplýva, že zámerom ústavodarcu\n2\n\nbolo zrušenie disciplinárnych senátov kreovaných súdnou radou a prenesenie ich pôsobnosti na\nnajvyšší správny súd, čím sa rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov\na niektorých ďalších subjektov stalo riadnym výkonom súdnictva.\n4. Svoje výhrady k nesúladu napadnutých ustanovení s referenčnými článkami ústavy skupina\nposlancov rozdeľuje do viacerých v zásade samostatných, aj keď čiastočne myšlienkovo\nprepojených častí.\nI.1. K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n5. Skupina poslancov pripomína, že zákaz svojvôle ako integrálna súčasť princípu právneho štátu\n(čl. 1 ods. 1 ústavy) sa vzťahuje aj na činnosť Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„národná rada“) pri uplatňovaní jej zákonodarnej právomoci podľa čl. 86 písm. a) ústavy. Národná\nrada môže nepochybne upravovať postavenie súdov a sudcov, avšak nemôže tak robiť spôsobom,\nktorým by svojvoľne zasahovala do princípu deľby moci, napríklad odňatím možnosti sudcov\nrozhodovať o určitých veciach. Toto odňatie môže mať povahu otvoreného odňatia (výslovné\nvylúčenie určitých otázok z právomoci súdov) alebo odňatia skrytého (formálne sa zachová\nprávomoc súdu, ale obmedzí sa natoľko, že fakticky bude rozhodnutie v „rukách“ iných osôb než\nsudcov). Navrhovatelia zastávajú názor, že o taký prípad ide aj vtedy, keď sa rozhodovanie «pod\nformálnou „hlavičkou súdu“ zverí tak vyskladanému rozhodovaciemu telesu, že sudcovia nemajú\nreálny vplyv na obsah rozhodnutia, aj keď sa navonok javí ako rozhodnutie „súdu“».\n6. Napriek tomu, že zákonodarca môže upraviť príslušnosť súdov zákonom (čl. 48 ods. 1 ústavy),\nz tejto možnosti je podľa skupiny poslancov vyňatá ústavná právomoc najvyššieho správneho súdu\npodľa čl. 142 ods. 2 ústavy, a preto národná rada nesmie vykonávať svoju zákonodarnú právomoc\ntakým spôsobom, že rozhodovanie v týchto otázkach fakticky odníme najvyššiemu správnemu súdu\na jeho sudcom a zverí ich takým rozhodovacím telesám, v ktorých títo sudcovia nebudú mať na\nobsah týchto rozhodnutí rozhodujúci vplyv.\n7. Podľa navrhovateľov viaceré okolnosti svedčia o tom, že účelom zákona č. 270/2025 Z. z.,\nktorým boli do zákona č. 385/2000 Z. z. a zákona č. 432/2021 Z. z. vložené napadnuté ustanovenia,\nbolo práve zbaviť najvyšší správny súd a jeho sudcov ich ústavne zverenej právomoci podľa čl. 142\nods. 2 písm. c) ústavy. Ani dôvodová správa bližšie nevysvetľuje, ako sa dá označené ústavné\nustanovenie zosúladiť so zámerom zabezpečiť „vyššiu mieru zastúpenia celej súdnej sústavy“, keď\npráve čl. 142 ods. 2 ústavy dal ústavodarca jasne najavo, že právomoc rozhodovať o disciplinárnej\nzodpovednosti sudcov a iných osôb má byť zverená len najvyššiemu správnemu súdu, a nie „celej\nsúdnej sústave“ ani inému orgánu, ktorého členov by volila súdna rada ako dovtedy. Za nejasnú\npovažujú aj časť dôvodovej správy k § 10 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorej sa ním\nobnovuje právny stav existujúci do zriadenia najvyššieho správneho súdu, čím zákonodarca\nponecháva nepovšimnuté práve zriadenie tohto súdu a s tým súvisiacu ústavnú zmenu vo vzťahu\nk rozhodovaniu o disciplinárnej zodpovednosti sudcov a ďalších osôb.\n8. Z už uvedeného vyplýva, že skutočným cieľom napadnutých ustanovení bolo faktické odňatie\nprávomoci sudcom najvyššieho správneho súdu, ktorú im priznáva čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy,\nv dôsledku čoho možno namietaný postup národnej rady označiť za svojvoľný a napadnuté\nustanovenia za také, ktoré nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\n3\n\nI.2. K nesúladu § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 45 ods. 3 prvej vety zákona\nč. 432/2021 Z. z. s čl. 48 ods. 1, čl. 141a ods. 1, čl. 141a ods. 6 písm. d), čl. 142 ods. 2 a čl. 142\nods. 3 ústavy:\n9. Ustanovenia § 7 písm. d) a § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 432/2021 Z. z. ustanovujú ako\npodmienku na to, aby sudca, ktorý bol riadne pridelený alebo preložený na najvyšší správny súd,\nmohol byť predsedom alebo členom disciplinárneho senátu, to, že je sudcom aspoň 10 rokov. Na\ndruhej strane túto požiadavku následne relativizuje § 45 ods. 3 prvá veta zákona č. 432/2021 Z. z.\ntým, že za sudcovskú prax uznáva aj prax prokurátora.\n10. Podľa navrhovateľov základným ústavným rámcom, ktorý dovoľuje zákonodarcovi zasahovať\ndo vnútorného usporiadania výkonu súdnictva v konkrétnych veciach, je predovšetkým čl. 142\nods. 3 ústavy. Označené ustanovenie ústavy preto predpokladá, že súd rozhoduje zásadne v senáte\n(zloženom zo sudcov daného súdu, ktorí tým sú zákonnými sudcami), ak sa zákonodarca\nnerozhodne, že rozhodovanie o určitých veciach zverí jedinému sudcovi. Ďalej tvrdia, že čl. 145\nods. 2 ústavy dovoľuje zákonodarcovi upraviť funkčný postup sudcov, teda upraviť podmienky, za\nktorých môžu byť pridelení k určitému súdu alebo preložení na iný súd. Z niektorých ďalších\nustanovení ústavy zasa možno vyvodiť, že v určitých prípadoch možno konkrétneho sudcu vylúčiť\nz rozhodovania určitej veci, ak to je potrebné na ochranu práv účastníkov na nezávislý a nestranný\nsúd (napríklad vylúčenie na námietku alebo oznámenie zaujatosti). Navrhovatelia sú presvedčení,\nže žiadne ustanovenie ústavy nedovoľuje, aby zákonodarca paušálne vylúčil určitú skupinu sudcov,\nhoci boli riadne pridelení alebo preložení na príslušný súd, z výkonu súdnictva na tomto súde len\npreto, lebo funkciu sudcu ešte nevykonávajú dostatočne dlho. Ústava v žiadnom svojom ustanovení\nnepredpokladá existenciu „starších“ a „mladších“ sudcov, ale pozná len jednotnú funkciu sudcu,\nktorá sa buď vykonáva na určitom súde, alebo sa (v určitých prípadoch) nevykonáva. Pripustenie\nmožnosti zákonodarcu vytvárať rôzne skupiny sudcov v rámci toho istého súdu podľa\npaušalizovaných kritérií (napr. trvanie praxe či výkonu funkcie) a podľa potreby ich vylučovať\nz účasti na výkone súdnictva v určitých veciach by podľa skupiny poslancov otvorilo prakticky\nneobmedzené možnosti zasahovať do práva účastníkov na zákonného sudcu.\n11. Skupina poslancov je presvedčená, že § 7 písm. d) a § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 432/2021 Z. z.\nneprípustným spôsobom vylučujú všetkých sudcov najvyššieho správneho súdu, ktorí\nnevykonávajú funkciu sudcu aspoň 10 rokov, z výkonu súdnictva vo veciach uvedených v čl. 142\nods. 2 písm. c) ústavy. Tým im zároveň znemožňujú ich zaradenie do rozvrhu práce a nedovoľujú\nim účasť na výkone súdnictva v týchto veciach, a to napriek tomu, že ide o veci, na ktoré je najvyšší\nsprávny súd príslušný, a napriek tomu, že boli na tento súd riadne pridelení alebo preložení.\n12. Ústavná nesúladnosť označených ustanovení sa podľa navrhovateľov prejavuje aj v rovine\nneprimeraného zásahu do postavenia súdnej rady, pretože podľa čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy je to\npráve súdna rada, ktorá rozhoduje o pridelení alebo preložení sudcov. Súčasťou tejto jej úlohy je aj\nrozhodovanie o tom, ktorí sudcovia spomedzi tých, čo spĺňajú zákonné podmienky na pridelenie či\npreloženie na určitý súd, sú aj po všetkých stránkach najlepšie spôsobilí na takéto pridelenie či\npreloženie. Podobne ako pri predkladaní kandidátov na sudcov, ani pri rozhodovaní podľa čl. 141a\nods. 6 písm. d) ústavy nemá súdna rada len notariálnu, resp. formálnu funkciu; naopak, jej úlohou\nako ústavného orgánu sudcovskej legitimity je zodpovedne posúdiť, či určitý sudca má alebo nemá\nbyť pridelený či preložený na určitý súd, teda či bude alebo nebude plne spôsobilý vykonávať\n4\n\nsúdnictvo vo všetkých veciach patriacich do právomoci a príslušnosti daného súdu. Rozhodnutie\nsúdnej rady o pridelení či preložení je nielen nutnou, ale aj dostačujúcou podmienkou na to, aby sa\nsudca mohol považovať za plne spôsobilého na výkon súdnictva na súde, kam bol pridelený alebo\npreložený. S takýmto postavením súdnej rady nie je zlučiteľné, aby zákonodarca mohol následne\nspomedzi takto preložených či pridelených sudcov vykonávať ďalšiu „selekciu“ tých viac či menej\nspôsobilých na rozhodovanie v určitých veciach. Takáto selekcia by vo výsledku „rušila“\n(negovala) rozhodnutie súdnej rady o pridelení či preložení sudcu, pretože by mu bránila vykonávať\nsúdnictvo vo všetkých veciach súdu, kam bol pridelený alebo preložený. Povedané inak, takáto\nprávna úprava je v priamom rozpore s oprávneniami súdnej rady vyplývajúcimi z čl. 141a ods. 6\npísm. d) ústavy a v konečnom dôsledku aj v rozpore s jej úlohou orgánu sudcovskej legitimity\nv zmysle čl. 141a ods. 1 ústavy.\n13. Z už uvedených dôvodov zastávajú názor, že paušálne vylúčenie sudcov najvyššieho správneho\nsúdu, ktorí vykonávajú funkciu menej než 10 rokov, z výkonu funkcie predsedu a člena\ndisciplinárneho senátu zasahuje do práva účastníkov disciplinárnych konaní na zákonného sudcu\ntohto súdu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a takáto regulácia pôsobí nad rámec možností zákonodarcu\nuvedených v čl. 142 ods. 3 ústavy. Označené ustanovenia oberajú riadne ustanovených sudcov tohto\nsúdu o možnosť výkonu súdnictva na tomto súde podľa čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy a zároveň\nfakticky revidujú (a zbavujú účinkov) rozhodnutia súdnej rady podľa čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy\no pridelení a preložení sudcov na najvyšší správny súd, čím zasahujú aj do jej postavenia ústavného\norgánu sudcovskej legitimity v zmysle čl. 141a ods. 1 ústavy. Z už uvedených dôvodov § 7 písm. d)\na § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 432/2021 Z. z. nie sú v súlade s týmito ustanoveniami. Pretože § 45\nods. 3 prvá veta zákona č. 432/2021 Z. z. je s týmito ustanoveniami nerozlučne spätý, ani toto\nustanovenie nie je v súlade s uvedenými ustanoveniami ústavy.\nI.3. K nesúladu § 10 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., § 5 ods. 2 písm. a), b) a c), § 8 ods. 2, § 11\nods. 1 písm. c), § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. s čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1,\nčl. 142 ods. 2, čl. 142 ods. 3, čl. 148 ods. 1, čl. 148 ods. 2 ústavy:\n14. Skupina poslancov v odôvodnení návrhu formuluje svoje výhrady predovšetkým k súladu § 5\nods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 432/2021 Z. z. s čl. 2 ods. 2, čl. 142 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 ústavy.\n15. Na pozadí nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 22/95 z 26. septembra 1995 navrhovatelia\nformulujú svoje argumentačné predpolie, podľa ktorého ak čl. 142 ods. 2 ústavy zveruje tam\nuvedené právomoci priamo najvyššiemu správnemu súdu ako ústavou zriadenému orgánu, potom\ntieto právomoci musia zásadne vykonávať ústavní činitelia, ktorí tvoria najvyšší správny súd.\nPodmienky, za akých môže národná rada preniesť ich výkon na iné osoby, ustanovuje čl. 142 ods. 3\nústavy. Z označeného článku vyplýva, že súdy rozhodujú v senátoch alebo jediným sudcom. Pokiaľ\nide o účasť iných osôb než sudcov, čl. 142 ods. 3 ústavy dovoľuje zákonodarcovi, aby v určitých\nprípadoch upravil „účasť prísediacich sudcov“ na rozhodovaní senátu. Zo zvolenej formulácie, že\nprísediaci sa len „zúčastňujú“ na rozhodovaní, možno vyvodiť, že je vylúčené, aby senát súdu\npozostával výlučne z prísediacich. Ústava totiž za ústavných činiteľov, prostredníctvom ktorých\nsúdy vykonávajú svoju právomoc, určila sudcov a upravila aj ich ustanovenie, pridelenie\na preloženie na konkrétny súd. Pripustenie možnosti, aby ústavnú právomoc súdov vykonávalo vo\nvšetkých inštanciách (stupňoch) teleso, v ktorom sudcovia tvoria menšinu a v ktorom nemajú\n\n5\n\nrozhodujúci vplyv na rozhodnutie tohto telesa, by totiž vo výsledku znamenalo, že súdna moc sa\nvykonáva len „za účasti“ sudcov, nie sudcami ako ústavnými činiteľmi. Zákonodarca môže upraviť\npočet sudcov v senáte a to, že v niektorých z týchto prípadov sa na rozhodovaní senátu zúčastnia\nprísediaci. V každom prípade však musí zabezpečiť, aby aspoň senát, ktorý rozhoduje v poslednom\nstupni, tvorili vo väčšine sudcovia najvyššieho správneho súdu. V opačnom prípade, teda ak by\nväčšinu senátu v každej inštancii tvorili iné osoby než títo sudcovia, by nebolo možné považovať\ntakéto rozhodovanie za rozhodovanie najvyššieho správneho súdu, ale za prenesenie tohto\nrozhodovania na iné teleso, ktoré by svoje rozhodnutia len formálne vydávalo v mene tohto súdu.\nVo výsledku by teda išlo o prenesenie právomoci najvyššieho správneho súdu na iné teleso, čo však\nústava ani v čl. 142 ods. 2, ani ods. 3, ale ani v žiadnom inom ustanovení nedovoľuje.\n16. Napadnuté ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 432/2021 Z. z. už samy osebe\nspôsobujú, že sudcovia najvyššieho správneho súdu sú v disciplinárnych senátoch v menšine\nv prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní. Naopak, väčšinu v nich tvoria osoby, ktoré nie sú\nsudcami najvyššieho správneho súdu, teda nie sú ústavnými činiteľmi toho ústavného orgánu,\nktorému ústava zverila túto právomoc v čl. 142 ods. 2. Z už uvedených dôvodov skupina poslancov\nzastáva názor, podľa ktorého takáto právna úprava nemôže byť v súlade s čl. 142 ods. 2 ústavy, ale\nani s čl. 142 ods. 3 ústavy, a keďže ústava nepredpokladá, aby právomoc uvedenú v čl. 142 ods. 2\nústavy vykonávali disciplinárne senáty „pôsobiace na najvyššom správnom súde“, tak existencia\ntakýchto telies odporuje aj čl. 2 ods. 2 ústavy.\n17. Pokiaľ ide o namietaný súlad § 10 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., § 8 ods. 2 až 5, § 11 ods. 1\npísm. c), § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. s čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 142\nods. 2, čl. 148 ods. 1, čl. 148 ods. 2 ústavy, skupina poslancov uvádza, že § 8 ods. 2 zákona\nč. 432/2021 Z. z. zavádza novú databázu „členov disciplinárneho senátu“, ktorých najzákladnejšou\nosobitosťou je, že má ísť len o sudcov, ktorí nevykonávajú funkciu na najvyššom správnom súde.\nNadväzne na to § 11 ods. 2 písm. a) zákona č. 432/2021 Z. z. výslovne ustanovuje, že ak bude\ntakýto sudca ustanovený do funkcie sudcu najvyššieho správneho súdu, jeho funkcia „člena\ndisciplinárneho senátu“ zanikne. Znenie § 5 ods. 2 písm. a), b) a c), ale aj § 8 ods. 2 zákona\nč. 432/2021 Z. z. tieto osoby dôsledne označuje ako „členov disciplinárnych senátov“ a výslovne\nich odlišuje od „prísediacich sudcov“, ktorí sú vymedzení v § 10 tohto zákona.\n18. Z čl. 142 ods. 3 ústavy vyplýva, že senát súdu tvoria na jednej strane sudcovia (teda ústavní\nčinitelia ustanovení v súlade s čl. 145 ods. 1 ústavy) a na druhej strane prísediaci sudcovia\nustanovení podľa čl. 148 ods. 3 ústavy spomedzi iných osôb než sudcov. Systematický výklad\nčl. 142 ods. 3 ústavy tak vedie k tomu, že sudcovia nemôžu byť nikdy ustanovení za prísediacich\nsudcov na inom súde. Napokon takému normatívnemu riešeniu by bránil aj čl. 145a ods. 2 ústavy,\npodľa ktorého s výkonom funkcie sudcu je nezlučiteľný výkon funkcie v akomkoľvek inom orgáne\nverejnej moci, teda celkom zjavne aj výkon funkcie prísediaceho na akomkoľvek inom súde.\n19. Navrhovatelia sú toho názoru, že zo vzájomného vzťahu čl. 141 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142\nods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že sudca je vždy spätý s konkrétnym súdom, na ktorom vykonáva svoju\nfunkciu a v ktorého mene vykonáva súdnictvo. Ústava nepripúšťa, aby existovala akási skupina\nsudcov, ktorým by zákon priamo zveroval právomoc vykonávať súdnictvo v určitých veciach bez\nohľadu na to, na ktorom súde vykonávajú svoju funkciu. Tento právny záver našiel svoj odraz aj\nv judikatúre ústavného súdu k otázke zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorá v sebe\n\n6\n\nzahŕňa jednak právo nebyť odňatý zákonnému súdu, jednak právo nebyť odňatý zákonnému\nsudcovi.\n20. Ďalej tvrdia, že zo vzájomnej súvislosti čl. 141a ods. 6 písm. d) a čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy\nvyplýva, že pridelenie, preloženie a dočasné pridelenie sú jedinými ústavne predpokladanými\nspôsobmi, ktorými je sudca ustanovený na výkon funkcie na konkrétnom súde. Ide o jediné tri\nspôsoby, ktoré sú predpokladané ako kompetencia súdnej rady, ktorá je ústavným orgánom\nsudcovskej legitimity, a preto zastávajú názor, že je neprípustná existencia inej možnosti\nustanovenia na výkon funkcie na určitom súde než pridelenie, preloženie alebo dočasné pridelenie\nnaň. Iný výklad ústavy by potom umožňoval efektívne obchádzanie čl. 141a ods. 6 písm. d), ale aj\nčl. 148 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa navrhovateľov je nevyhnutnou požiadavkou zásady zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy aj to, aby sudca nemohol vykonávať funkciu sudcu na dvoch\nsúdoch súčasne. Jej prostredníctvom sa zabezpečuje, že zákonný sudca sa odvodzuje v prvom rade\nod zákonného súdu, a nie naopak.\n21. Sumarizujúc už uvedené, konštatujú, že požiadavka, podľa ktorej nikoho nemožno odňať jeho\nzákonnému sudcovi, vyplývajúca z čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s ústavnými zárukami, ktoré\nústava dáva sudcom v súvislosti s preložením alebo dočasným pridelením podľa čl. 148 ods. 1 a 2,\nnevyhnutne vedú k záveru, že jedného sudcu nemožno ani súčasne prideliť, ani preložiť, ani\ndočasne prideliť tak, aby vykonával súdnictvo na viacerých súdoch súbežne. Vzhľadom na to je\ncelý inštitút „členov disciplinárneho senátu“ vytvorený § 8 ods. 2 zákona č. 432/2021 Z. z.\na umožnený § 10 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v nesúlade s čl. 46 ods. 1, ale aj čl. 146 ods. 1\na čl. 148 ods. 2 ústavy. Okrem toho tým, že tento inštitút zveruje vykonávanie súdnictva priamo\nurčitej skupine sudcov (zvolených do „databázy“), hoci sú pridelení na výkon funkcie na iné súdy\nnež najvyšší správny súd, predpokladá, že súdnictvo nebude vykonávať najvyšší správny súd len\nprostredníctvom tých sudcov, ktorí sú na ňom riadne ustanovení do funkcie, čo odporuje aj zásade\nvyjadrenej v čl. 141 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 2 ústavy. Pretože § 8 ods. 3 až 5, § 11 ods. 1\npísm. c), § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 zákona č. 432/2021 Z. z. priamo súvisia s inštitútom „členov\ndisciplinárnych senátov“ podľa § 8 ods. 2 zákona č. 432/2021 Z. z., nemá ich samostatná\nnormatívna existencia význam, a tak sú takisto v nesúlade s citovanými článkami ústavy.\n22. Na podklade už uvedených dôvodov skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že\nnapadnuté ustanovenia nie sú v súlade s označenými referenčnými normami podľa ústavy\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\n23. Po prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko\nk ich návrhu od národnej rady a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zastúpenej\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).\n\n7\n\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n24. Národná rada v reakcii na výzvu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2026 zo 17. marca 2026 bez\nvyjadrenia k návrhu skupiny poslancov podaním z 15. apríla 2026 (list č. KNR-PREDS-3145/2026032) oznámila ústavnému súdu, že mu zasiela „návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou\n(tlač 816) a prepis rozpravy z 39. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky\nz 19. a 23. septembra 2025.“.\nII.2. Stanovisko vlády:\n25. K návrhu zaujala svoje stanovisko vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti podaním č. SMSSR-003049/2026, ktorým vyjadrila svoj nesúhlas s argumentáciou navrhovateľov a požiadala,\naby ústavný súd označenému návrhu nevyhovel v celom rozsahu. Vláda svoje stanovisko formálne\nrozdelila do viacerých okruhov tém vecne zodpovedajúcich štruktúre návrhu.\nII.2.1. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n26. Vláda otvára svoje stanovisko k návrhu reakciou na ťažiskovú tézu navrhovateľov o faktickom\nodňatí právomoci najvyššieho správneho súdu rozhodovať v disciplinárnych veciach podľa čl. 142\nods. 2 písm. c) ústavy, s ktorou nesúhlasí, pretože takýto konštrukt navrhovateľov prehliada ústavný\ntext označeného článku ústavy, ktorý „zakotvuje výlučnú pôsobnosť tohto súdu (ako celku), ale nie\nvýlučne len kompetencie sudcov tohto súdu, keďže podľa ústavnej úpravy vecne súvisiaceho čl. 142\nods. 3 ústavy, pri rozhodovaní v senátoch je zmocnený zákonodarca, aby ustanovil, kedy sa na\nrozhodovaní zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov, t. j. nie výlučne sudcovia\nz povolania tohto súdu.“. Na pozadí záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 2/2023 zo 14. júna 2023 argumentuje významovou spojitosťou čl. 142 ods. 3 a čl. 148\nods. 3 ústavy a potrebou ich vzájomne previazanej interpretácie. Analogickou extrapoláciou\nnosných dôvodov vyjadrených ústavným súdom v náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2023 vláda (aj\ns poukazom na postavenie prokuratúry ako orgánu štátnej moci nesúceho znaky orgánov súdneho\ntypu) dochádza k záveru, podľa ktorého „pri úprave prísediacich v disciplinárnom senáte [má byť]\nzakotvené oprávnenie aj pre sudcov všeobecných súdov v konaní proti sudcom všeobecných súdov\n(analogia legis).“. Zhodnotiac uvedené, vláda zastáva názor, že schválením napadnutých\nustanovení „národná rada konala jednoznačne obsahovo v plnom súlade s kľúčovými časťami\nodôvodnení rozhodnutí ústavného súdu, ktorí sa týkajú disciplinárnej pôsobnosti najvyššieho\nsprávneho súdu (najmä PL. ÚS 2/2023, uznesenie IV. ÚS 2/2023).“.\n27. Podľa vlády „[z]ákonodarca realizoval oprávnenie (dané ústavou), že na rozhodovaní\ndisciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu, pri rozhodovaní o disciplinárnej\nzodpovednosti sudcov všeobecných súdov, sa títo sudcovia zúčastnia ako prísediaci senátu (budú\nmať účasť).“. Vláda ďalej upriamuje pozornosť na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia\nodstraňujú dosiaľ prehliadanú diskrimináciu sudcov všeobecných súdov spočívajúcu v ich vylúčení\nz účasti na rozhodovaní (ako prísediacich) v disciplinárnych veciach. Keďže predchádzajúcou\núpravou bol vytvorený „odlišný režim disciplinárneho konania proti sudcom všeobecných súdov\nv porovnaní s konaním proti prokurátorom, notárom a súdnym exekútorom, čim sa poprel zmysel\núčasti prísediacich sudcov z príslušnej právnickej profesie v disciplinárnych senátoch najvyššieho\nsprávneho súdu.“. Význam zapojenia sudcov všeobecných súdov vníma vláda aj v tom, že títo\n8\n\nsudcovia (realizujúci právomoc podľa čl. 142 ods. 1 druhej vety ústavy) sú „v celom rozsahu\nspôsobilí na zodpovedné poskytovanie a sprostredkovanie poznatkov a vedomostí o tejto právomoci\na fungovaní všeobecných súdov, čo v disciplinárnom konaní výrazne prispeje k ucelenému pohľadu\nna disciplinárne obvineného sudcu a jeho skutok, ako aj na disciplinárny návrh a následné\nobhajobné tvrdenie disciplinárne obvineného sudcu.“, čo vytvorí záruku odborného rozhodovania\na účasť odbornej verejnosti na rozhodovaní v disciplinárnych veciach sudcov všeobecných súdov.\nII.2.2. K namietanému nesúladu § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 45 ods. 3 prvej vety\ndisciplinárneho súdneho poriadku s čl. 48 ods. 1, čl. 141a ods. 1, čl. 141a ods. 6 písm. d),\nčl. 142 ods. 2, čl. 142 ods. 3 ústavy:\n28. V úvode tejto časti svojho stanoviska vláda konštatuje, že zákonodarca konal v rámci ústavou\nmu priznaného priestoru na úpravu organizácie súdnictva (čl. 143 ods. 2 ústavy) a sledoval\nlegitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie kvality a dôveryhodnosti disciplinárneho rozhodovania na\nnajvyššom správnom súde. V rámci tohto priestoru je podľa vlády zákonodarca autonómny v tom,\nako nastaví zloženie jednotlivých rozhodovacích telies a aké kvalifikačné predpoklady ustanoví pre\nsudcov na výkon určitých špecializovaných agend.\n29. K námietke navrhovateľov o neprípustnom vylúčení sudcov najvyššieho správneho súdu\nnevykonávajúcich funkciu sudcu (alebo prokurátora) aspoň 10 rokov z výkonu súdnictva vo veciach\nuvedených v čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy vláda konštatuje, že disciplinárne konania predstavujú\nšpecifickú agendu dotýkajúcu sa nezávislosti súdnictva a dôvery verejnosti v justíciu, a preto\npožiadavka minimálnej dĺžky odbornej praxe „sleduje zabezpečenie dostatočnej skúsenosti, autority\na profesijnej zrelosti členov disciplinárnych senátov“, čo považuje nielen za legitímny, ale aj\nústavne žiaduci cieľ prospievajúci k ochrane hodnôt vyplývajúcich z princípu právneho štátu.\nKritérium dĺžky praxe je objektívne, všeobecné, predvídateľné a nevytvára priestor na ad hoc\nzásahy do zloženia senátov ani na manipuláciu s konkrétnymi vecami.\n30. K možnosti započítania praxe prokurátora podľa § 45 ods. 3 disciplinárneho súdneho poriadku\nvláda uvádza, že ide o prejav racionálneho zdôvodnenia príbuznosti právnických profesií, pretože\nprokurátorská prax zahŕňa intenzívnu aplikáciu práva, procesné skúsenosti a pôsobenie v systéme\nverejnej moci, čo ju robí relevantnou pre posúdenie odbornej spôsobilosti.\n31. Rovnako vláda nesúhlasí ani s námietkou navrhovateľov o neprimeranom zásahu do postavenia\nsúdnej rady, pretože jej rozhodovanie podľa čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy o pridelení alebo\npreložení sudcu neznamená, že zákonodarca stráca oprávnenie upraviť vnútorné fungovanie súdov.\nSúdna rada rozhoduje o personálnom obsadení súdov, zatiaľ čo zákonodarca určuje rámec výkonu\nsúdnictva. Tieto kompetencie sa podľa vlády dopĺňajú, nie vylučujú. Napadnuté ustanovenia preto\nnijako nespochybňujú samotné pridelenie sudcu na najvyšší správny súd, ale iba upravujú\npodmienky účasti na špecifickej časti jeho agendy.\n32. Z už uvedených dôvodov vláda zastáva názor, že napadnuté ustanovenia predstavujú legitímne\na primerané využitie zákonodarnej právomoci upraviť organizáciu súdnictva, nezasahujú do\npodstaty práva na zákonného sudcu a rešpektujú ústavné postavenie súdnej rady.\n\n9\n\nII.2.3. K namietanému nesúladu § 10 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, § 5 ods. 2\npísm. a), b) a c), § 8 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. c), § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 disciplinárneho\nsúdneho poriadku s čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 2, čl. 142 ods. 3, čl. 148 ods. 1,\nčl. 148 ods. 2 ústavy:\n33. V tejto časti svojho stanoviska vláda poukazuje na to, že navrhovatelia prehliadajú príčinnú\nvecnú súvislosť napadnutých ustanovení s čl. 148 ods. 3 ústavy, podľa ktorej zákon ustanoví spôsob\nustanovenia prísediacich sudcov.\n34. Za nesprávny považuje aj názor, že prísediaci sudcovia sa môžu vyberať len z radov občanov,\nčo podľa jej názoru vedie k nesprávnemu záveru, že sudcovia všeobecných súdov nemôžu byť\nnikdy ustanovení za prísediacich sudcov na inom súde. V naznačenom kontexte poukazuje na\nzávery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2023 a tvrdí, že ak by názor\nnavrhovateľov o nemožnosti pôsobenia sudcov všeobecných súdov ako prísediacich sudcov bol\nv súlade s ústavou, tak «ústavný súd by v uvádzanom konaní o zložení disciplinárnych senátov, pri\nposudzovaní účasti prokurátorov, ako prísediacich v disciplinárnom senáte vyslovil protiústavnosť\ntakejto zákonnej úpravy, keďže taktiež prokurátorov, ako verejných činiteľov garantujúcich (podľa\nústavy), ochranu zákonnosti, by nemohol vnímať, ako prísediacich „z radov občanov“.». Ďalej\nzvýrazňuje aj skutočnosť, že „vznikom ústavnej funkcie sudcu z povolania nedochádza k zániku\njeho statusu ako občana Slovenskej republiky.“.\n35. Na pôdoryse komparatívnej analýzy právnej situácie pred ústavným zakotvením právomoci\nnajvyššieho správneho súdu rozhodovať v disciplinárnych záležitostiach a po jej ustanovení [čl. 142\nods. 2 písm. c) ústavy] vláda formuluje svoje argumentačné predpolie, podľa ktorého pred prijatím\nústavnej zmeny „... disciplinárny súd nemal priamu oporu v ústave, keďže čl. 147 ods. 1 ústavy\nhovoril o rozhodnutí disciplinárneho senátu a súčasne, na základe úpravy čl. 141a ods. 4 písm. e)\nústavy vytvorenie a pôsobnosť disciplinárneho súdu ponecháva ústava na zákonné vymedzenie\n(kompetencia súdnej rady – viď. PL. ÚS 7/02, PL. ÚS 10/05)“, z čoho následne vyvodzuje záver, že\n„ústavodarca doplnením ústavy o text čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy zasiahol do úpravy\ndisciplinárnej zodpovednosti sudcov výlučne len zakotvením ústavnej pôsobnosti najvyššieho\nsprávneho súdu, t. j. vylúčil zákonnú úpravu tejto zodpovednosti. Nezasiahol teda vôbec do podstaty\na účelu disciplinárneho konania proti nositeľom súdnej moci.“. Zastáva preto názor, že z ústavy\nnevyplýva pravidlo ustanovujúce požiadavku početnej prevahy sudcov najvyššieho správneho súdu\na regulácia tejto problematiky je v autonómnej sfére zákonodarcu.\n36. Vláda ďalej poukazuje na účel napadnutých ustanovení, ktorý je potrebné „... vnímať tiež ako\nprávny prostriedok na zabezpečenie základného práva na spravodlivé súdne konania (čl. 46 ods. 1\nústavy) v zmiešanom zložení senátu, kde môžu byť nielen zástupcovia laickej, ale aj odbornej\nverejnosti, čo dôsledne rešpektuje ústavný súd.“.\n37. S poukazom na bližšie nekonkretizovaný štandard „mnohých krajín Rady Európy“ konštatuje,\nže „vylúčenie sudcov všeobecných súdov z oprávnenia byť prísediacimi v disciplinárnych senátoch\nnajvyššieho správneho súdu...“ je v jeho príkrom rozpore. Taktiež ani «slovný zvrat v čl.145a ods. 2\nústavy „... v inom orgáne verejnej moci“ sa nemôže vzťahovať na funkciu sudcu v orgánoch súdnej\nmoci, keďže najvyšší správny súd vykonáva disciplinárnu právomoc ako súdnu moc, t. j. je riadnym\nsúdom.».\n\n10\n\n38. Vláda na pozadí znenia čl. 143 ods. 1 ústavy spochybňuje argumentáciu „navrhovateľov\no oprávnení súdnej rady rozhodovať o pridelení, preložení a dočasnom pridelení sudcov (čl. 148\nods. 1 a 2 ústavy), ktorá sa realizuje len v rámci sústavy všeobecných súdov, je neaplikovateľná na\nnapadnutú zákonnú úpravu disciplinárneho konania (nie je vo vecnej súvislosti s úpravou zloženia\ndisciplinárnych senátov).“. Podľa jej názoru sa kompetencia súdnej rady podľa čl. 141a ods. 6\npísm. d) ústavy týka výlučne tzv. presunov sudcov z povolania v rámci uvedenej sústavy súdov,\na nie disciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré majú samostatnú disciplinárnu\npôsobnosť a nie sú samostatnými súdmi (ostatnými súdmi). Súdna rada sa na tvorbe disciplinárnych\nsenátov podieľa tvorbou databázy prísediacich ich voľbou (nie preložením), čo podľa presvedčenia\nvlády znamená, že musí mať v tejto oblasti podstatný vplyv. Ako istú významovú paralelu\nk označenej kompetencii súdnej rady vláda uvádza právomoc Rady prokurátorov Slovenskej\nrepubliky, ktorá volí prísediacich prokurátorov do databázy prísediacich disciplinárneho senátu\nnajvyššieho správneho súdu, pričom toto normatívne riešenie už prešlo testom ústavnosti (nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2023). Pri rozhodovaní súdnej rady tak nejde o trvalé, resp.\ndočasné preloženie sudcu na základe zaradenia do akejsi „databázy sudcov“, teda ad hoc presunutie\nna súbežný výkon funkcie na iný súd, než na ktorý bol pridelený. Sudca tak naďalej ostáva\nzákonným sudcom na pridelenom súde, kde realizuje výkon súdnictva.\n39. Z už uvedených dôvodov vláda žiada, aby ústavný súd návrhu v celom rozsahu nevyhovel.\nII.3. Replika navrhovateľov:\n40. K stanovisku vlády sa vyjadrili navrhovatelia podaním doručeným ústavnému súdu 14. mája\n2026. Vo svojej replike vyjadrujú nesúhlas so stanoviskom vlády, toto považujú za nesprávne\na čiastočne za nedostatočné, keďže na ich argumentáciu vláda buď nereaguje, alebo reaguje len\nobmedzene. Navrhovatelia odmietajú koncepciu vlády o diskriminácii sudcov všeobecných súdov\npre ich neúčasť na rozhodovaní v disciplinárnych veciach, tvrdia, že vláda umelo vytvára osobitnú\nprofesiu v rámci súdnictva, ktorou majú byť sudcovia všeobecných súdov. Zastávajú názor, že\nz čl. 143 ods. 1 ústavy vyplýva, že najvyšší správny súd je rovnakou súčasťou sústavy súdov\nSlovenskej republiky ako každý iný súd a jeho sudcovia sú presne tými istými sudcami ako\nsudcovia všetkých ostatných súdov. Z už uvedeného potom vyvodzujú záver, že účasťou sudcov\nnajvyššieho správneho súdu v disciplinárnom senáte je zabezpečená nielen ich účasť, ale aj účasť\nsudcov ako takých.\n41. Na rozdiel od vlády vyjadrujú presvedčenie, že zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nmôže byť len sudca pridelený alebo dočasne pridelený k danému súdu, a preto sudcovia\nvšeobecných súdov nemôžu rozhodovať vo veciach patriacich do právomoci súdu, na ktorý neboli\npridelení, čo zároveň vylučuje aj akékoľvek úvahy o ich možnej diskriminácii.\n42. Navrhovatelia odmietajú takú interpretáciu čl. 143 ods. 2 ústavy, ktorá by zakladala oprávnenie\npre zákonodarcu diferencovať sudcov na viacero skupín. Zastávajú názor, že čl. 143 ods. 2 ústavy\ndovoľuje zákonodarcovi upraviť podrobnosti o sústave súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie\npred nimi, pričom pod pojem organizácia súdov nemožno zaradiť oprávnenie zákonodarcu vylúčiť\nurčitú skupinu sudcov riadne pridelených k najvyššiemu správnemu súdu z rozhodovania vo\nveciach (napr. ustanovením 10-ročnej sudcovskej praxe), ktoré tomuto súdu zveruje priamo ústava.\nNavrhovatelia nespochybňujú, že už samotný rozvrh práce každého súdu určuje sudcom rôzne\n11\n\nagendy, z čoho môže vyplývať ich diferenciácia. Za podstatné považujú, že takáto diferenciácia je\ndôsledkom faktických okolností – úpravy rozvrhu práce príslušného súdu, ktorého tvorba podlieha\nzákonným pravidlám, zúčastňuje sa na ňom orgán sudcovskej samosprávy, prerokúva sa so sudcami\na navyše ho možno zmeniť podľa potreby. Zohľadňujúc už uvedené, formulujú tézu, podľa ktorej\n„faktická diferenciácia sudcov, ktorá je prirodzeným dôsledkom rozvrhu práce, je prípustná, avšak\nprávna diferenciácia v podobe paušálneho zákonného vylúčenia jednej časti sudcov je neprípustná“\na otvára cestu neprípustnému zasahovaniu zákonodarcu do práva na zákonného sudcu.\n43. Navrhovatelia vo svojej replike ďalej tvrdia, že požiadavka 10-ročného výkonu funkcie sudcu\nnesleduje legitímny cieľ, pretože ho nemôže naplniť prokurátorská prax, ktorá relativizuje vládou\nformulovaný argument o špecifických skúsenostiach sudcov spojených s intenzívnou aplikáciou\npráva, procesných skúsenostiach a pôsobení v systéme verejnej moci.\n44. Vo vzťahu k postaveniu sudcov iných súdov v rámci disciplinárneho senátu najvyššieho\nsprávneho súdu navrhovatelia upriamujú pozornosť na skutočnosť, že vláda tvrdí, že títo sudcovia\npôsobia v disciplinárnych senátoch ako „prísediaci sudcovia“. Navrhovatelia v reakcii na označené\ntvrdenie vlády zastávajú názor, že takýto konštrukt je v priamom rozpore s príslušnými časťami\nnapadnutých ustanovení, pretože tieto dôsledne rozlišujú medzi predsedom disciplinárneho senátu,\nčlenom disciplinárneho senátu a prísediacim. Prísediaci sa vyberajú z databáz upravených v § 9\ndisciplinárneho súdneho poriadku a výkon ich funkcie podrobnejšie upravuje § 10 disciplinárneho\nsúdneho poriadku, pričom sudcovia iných súdov sa v tomto zákone neoznačujú ako prísediaci, ale\ndôsledne ako členovia disciplinárneho senátu a aj ich ustanovenie sa upravuje nie v § 9, ale v § 8\nods. 2 až 5 disciplinárneho súdneho poriadku. Súčasná právna úprava disciplinárneho súdneho\nporiadku tak zjavne vychádza z toho, že títo členovia disciplinárneho senátu nie sú prísediacimi, ale\nže v disciplinárnom senáte ad hoc vykonávajú funkciu sudcu, hoci nie sú na najvyšší správny súd\npridelení, preložení ani dočasne pridelení. Presun sudcu iného súdu do disciplinárneho senátu\nnajvyššieho správneho súdu inak, teda ústavou nepredpokladaným zaradením do databázy podľa\n§ 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku a jeho vyžrebovaním ad hoc, preto nerešpektuje\nústavou predpokladané spôsoby presunov sudcov medzi súdmi v podobe preloženia, resp.\ndočasného pridelenia, o ktorých rozhoduje súdna rada.\n45. Za neprípustnú považujú aj argumentáciu vlády, podľa ktorej sudcovia jedného súdu môžu byť\nprísediacimi sudcami na inom súde, keďže čl. 142 ods. 3 ústavy rozlišuje medzi rozhodovaním súdu\nv senáte (zloženom zo sudcov) alebo jediným sudcom na jednej strane a medzi účasťou prísediacich\nsudcov z radov občanov na rozhodovaní senátu. Už z jazykového rozlíšenia „sudca“ a „prísediaci\nsudca“ je zrejmé, že prísediacim sudcom musí byť iná osoba než sudca, pričom ústava túto\npožiadavku ďalej zosilňuje dodatkom, že musí ísť o prísediaceho sudcu „z radov občanov“, teda\nspomedzi osôb, o ktorých sudcovia obvykle rozhodujú. Podľa navrhovateľov ide o dichotomické\npojmy, ktoré označujú dva segmenty spoločnosti: „sudcovia“ sú všetky osoby ustanovené do\nfunkcie sudcu podľa čl. 145 ústavy, ktorí ju podľa čl. 145 ústavy vykonávajú ako svoje povolanie;\na „prísediaci sudcovia z radov občanov“ sú osoby ustanovené spomedzi všetkých ostatných\nobčanov, teda s výnimkou sudcov.\n46. Z už uvedených dôvodov považujú navrhovatelia za nesprávnu argumentáciu vlády nálezom\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2023, keďže v označenom náleze sa ústavný súd zaoberal\npostavením prokurátorov ako prísediacich v disciplinárnych senátoch. Prokurátori – hoci sú sami\n\n12\n\npredstavitelia iného orgánu verejnej moci – sú celkom jasne nesudcovia, teda z pohľadu\nprotikladných pojmov v čl. 142 ods. 3 ústavy „občania“. Z ich radov tak môžu pochádzať prísediaci\nsudcovia, a preto účasť prokurátorov na rozhodovaní disciplinárnych senátov je celkom\njednoznačne účasťou „prísediacich sudcov z radov občanov“.\nII.4. Amicus curiae:\n47. Ústavnému súdu bolo 21. mája 2026 doručené amicus curiae Združenia sudcov Slovenska\nz 19. mája 2026, ktoré ústavný súd v kontexte § 86 ods. 4 zákona o ústavnom súde zobral na\nvedomie.\nII.5. Upustenie od ústneho pojednávania:\n48. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vo veciach podľa odseku 1\npísm. d) až h) a k) upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov\npredložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci. Vo veciach podľa odseku 1 písm. a) až c), i) a l) môže ústavný súd za rovnakých\npodmienok upustiť od ústneho pojednávania, len ak o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov\nnepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci.\n49. Z § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočňuje\naj v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n50. Aplikujúc § 58 ods. 3 v spojení s § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavný súd\nkonštatuje, že žiaden z účastníkov konania nepožiadal o uskutočnenie ústneho pojednávania.\nÚstavný súd na základe dokumentácie, ktorú má k dispozícii, usúdil, že od ústneho pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nupustil od ústneho pojednávania.\nIII.\nZákladné východiská pre meritórne rozhodnutie ústavného súdu\nIII.1. Relevantná právna úprava:\n51. Podľa § 10 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich vykonávanie funkcie sudcu na dvoch súdoch\nje vylúčené okrem výkonu funkcie člena disciplinárneho senátu.\n52. Podľa § 5 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku ak § 8 ods. 4 alebo § 9 ods. 4 neustanovujú\ninak, disciplinárny senát a) v prvostupňovom konaní sa skladá z predsedu disciplinárneho senátu,\nčlena disciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 2 a prísediaceho sudcu disciplinárneho senátu (ďalej len\n„prísediaci“), b) v odvolacom konaní sa skladá z predsedu disciplinárneho senátu, jedného člena\ndisciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 1, dvoch členov disciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 2\na prísediaceho, ak je disciplinárne obvineným sudca, c) v odvolacom konaní sa skladá z predsedu\ndisciplinárneho senátu, jedného člena disciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 1 a jedného člena\ndisciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 2 a dvoch prísediacich, ak je disciplinárne obvineným\nprokurátor, notár alebo exekútor.\n\n13\n\n53. Podľa § 6 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku členovia disciplinárnych senátov podľa § 8\nods. 2 a prísediaci sú vyberaní z príslušných databáz náhodným výberom pomocou technických\na programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti pri zaevidovaní\ndisciplinárneho návrhu v podateľni pre každý disciplinárny návrh zvlášť.\n54. Podľa § 7 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku za predsedu disciplinárneho senátu môže\nbyť určený len sudca najvyššieho správneho súdu, ktorý je predsedom senátu podľa osobitného\npredpisu a ktorý vykonáva funkciu sudcu aspoň desať rokov.\n55. Podľa § 8 ods. 1 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku za člena disciplinárneho senátu\nmôže byť určený len sudca najvyššieho správneho súdu, ktorý vykonáva funkciu sudcu aspoň desať\nrokov.\n56. Podľa § 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku za člena disciplinárneho senátu môže byť\nvybraný len sudca, a) ktorý nevykonáva funkciu sudcu na najvyššom správnom súde, b) proti\nktorému sa nevedie disciplinárne konanie alebo trestné stíhanie, c) ktorému nebolo uložené\ndisciplinárne opatrenie okrem prípadu, že disciplinárny postih bol zahladený, d) ktorý nie je členom\nsúdnej rady, predsedom súdu alebo podpredsedom súdu, e) ktorý vykonáva funkciu sudcu aspoň\ndesať rokov.\n57. Podľa § 8 ods. 3 disciplinárneho súdneho poriadku na účely vytvárania disciplinárnych senátov\nsa vytvára databáza členov disciplinárneho senátu zo sudcov podľa odseku 2 zvolených súdnou\nradou; v databáze musí byť aspoň 15 členov disciplinárneho senátu. Ak nie je v databáze členov\ndisciplinárneho senátu potrebný počet členov disciplinárneho senátu, predseda najvyššieho\nsprávneho súdu bezodkladne požiada súdnu radu o doplňujúcu voľbu členov disciplinárneho senátu.\n58. Podľa § 8 ods. 4 disciplinárneho súdneho poriadku ak v databáze členov disciplinárneho senátu\nnie sú aspoň traja členovia disciplinárneho senátu, disciplinárne konanie vykonáva disciplinárny\nsenát, v ktorom členov disciplinárneho senátu podľa odseku 2 nahrádzajú sudcovia najvyššieho\nsprávneho súdu určení rozvrhom práce.\n59. Podľa § 8 ods. 5 disciplinárneho súdneho poriadku funkčné obdobie člena disciplinárneho\nsenátu podľa odseku 2 je päťročné a začína plynúť odo dňa jeho zvolenia do databázy členov\ndisciplinárneho senátu. Funkcia člena disciplinárneho senátu trvá aj po uplynutí tohto obdobia do\nprávoplatnosti disciplinárneho rozhodnutia, ak je to potrebné na dokončenie veci, v ktorej je členom\ndisciplinárneho senátu. Tá istá osoba môže byť zvolená za člena disciplinárneho senátu najviac dve\npo sebe nasledujúce funkčné obdobia.\n60. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) disciplinárneho súdneho poriadku funkcia predsedu disciplinárneho\nsenátu a člena disciplinárneho senátu zaniká, ak prestane spĺňať podmienky podľa § 7 písm. b), § 8\nods. 1 písm. a) alebo § 8 ods. 2 písm. b).\n61. Podľa § 11 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku funkcia člena disciplinárneho senátu podľa\n§ 8 ods. 2 okrem dôvodov podľa odseku 1 zaniká aj a) ustanovením do funkcie sudcu najvyššieho\nsprávneho súdu, b) uplynutím funkčného obdobia, ak § 8 ods. 4 neustanovuje inak, c) vzdaním sa\nfunkcie člena disciplinárneho senátu.\n62. Podľa § 45 ods. 3 prvej vety disciplinárneho súdneho poriadku do času výkonu funkcie podľa\n§ 7 písm. d) a § 8 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) sa započítava aj čas výkonu funkcie prokurátora.\n\n14\n\n63. Podľa § 47b ods. 1 disciplinárneho súdneho poriadku súdna rada je povinná do 31. januára 2026\nzvoliť prvých členov disciplinárnych senátov podľa § 8 ods. 2 v znení účinnom od 1. novembra\n2025 v potrebnom počte a bezodkladne oznámiť túto skutočnosť predsedovi najvyššieho správneho\nsúdu.\n64. Podľa čl. 141a ods. 1 písm. d) ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí rozhodovať o pridelení\na preložení sudcov.\n65. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach;\nsúdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,\nopatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\n66. Podľa čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy najvyšší správny súd rozhoduje aj o disciplinárnej\nzodpovednosti sudcov, prokurátorov a ak tak ustanoví zákon, aj iných osôb.\n67. Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci\nrozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci\nsudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený\nsudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok,\no ktorom rozhoduje vždy sudca.\n68. Podľa čl. 143 ods. 2 ústavy podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu\na konanie pred nimi ustanoví zákon.\n69. Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na\nnávrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia.\n70. Podľa čl. 145a ods. 2 ústavy sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu\nje nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci vrátane funkcie predsedu a podpredsedu\nSúdnej rady Slovenskej republiky, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom,\ns obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo\nkontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou\nhospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej,\npedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v súdnej rade.\n71. Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na\nzáklade disciplinárneho rozhodnutia. Súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy\nsúdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví\nzákon.\n72. Podľa čl. 148 ods. 2 ústavy dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu nesmie zasahovať do\nnezávislého výkonu súdnictva. Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie, podmienky na\ndočasné pridelenie sudcu a ďalšie podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu\nustanoví zákon.\n73. Podľa čl. 148 ods. 3 ústavy spôsob ustanovenia prísediacich sudcov ustanoví zákon.\n\n15\n\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIV.1. Všeobecné východiská posudzovania návrhu:\n74. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok skupiny poslancov, na ktorých zakladajú svoj\nnázor o neústavnosti napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy, možno ich podstatné\nnámietky koncentrovane rozdeliť do dvoch vzájomne súvisiacich častí:\na) námietky, v rámci ktorých poukazujú na neústavnosť spôsobu obsadzovania disciplinárnych\nsenátov najvyššieho správneho súdu prostredníctvom sudcov funkčne pôsobiacich na iných súdoch,\na\nb) námietky orientované na neústavnosť podmienky aspoň 10-ročného výkonu sudcovskej funkcie\nna to, aby sudca, ktorý bol riadne pridelený alebo preložený na najvyšší správny súd, mohol byť\npredsedom alebo členom disciplinárneho senátu.\n75. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutých ustanovení s označenými článkami\nústavy a v kontexte § 45 zákona o ústavnom súde vychádzal z podaného návrhu v jeho relevantných\nparametroch, predovšetkým pokiaľ ide o navrhovateľmi označené referenčné ustanovenia. Jeho\nvlastné konečné závery potom precizujú právne úvahy vedúce k rezultátu o podanom návrhu\ns ich potrebnou špecifikáciou.\n76. V úvode ústavný súd pripomína, že napadnuté ustanovenia sú súčasťou disciplinárneho súdneho\nporiadku, ktorý upravuje disciplinárne konanie vo veciach sudcov, prokurátorov, súdnych\nexekútorov a notárov. Napadnuté ustanovenia čiastočne zmenili zloženie a obsadzovanie\ndisciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu. V novozavedenom dvojstupňovom\ndisciplinárnom konaní je disciplinárny senát v prvostupňovom konaní trojčlenný a v odvolacom\nkonaní päťčlenný. Trojčlenný senát sa skladá z predsedu, ktorým je sudca najvyššieho správneho\nsúdu, z jedného člena, ktorým je sudca iného než najvyššieho správneho súdu, a jedného\nprísediaceho. Päťčlenný odvolací senát sa skladá z predsedu, ktorým je sudca najvyššieho\nsprávneho súdu, jedného člena, ktorým je sudca najvyššieho správneho súdu, jedného alebo dvoch\nčlenov, ktorým je (sú) sudca (sudcovia) iného súdu než najvyššieho správneho súdu, a jedného,\nresp. dvoch prísediacich, a to v závislosti od statusu disciplinárne stíhanej osoby. Sudcovia iných\nsúdov majú byť za členov disciplinárnych senátov najvyššieho správneho súdu vyberaní náhodným\nvýberom prostredníctvom technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom\nspravodlivosti z databázy, do ktorej ich má voliť súdna rada. Napadnuté ustanovenia [§ 7 ods. 1\npísm. d) a § 8 ods. 1 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku] ako podmienku na to, aby sudca,\nktorý bol riadne pridelený alebo preložený na najvyšší správny súd, mohol byť predsedom alebo\nčlenom disciplinárneho senátu, ustanovujú, že je sudcom aspoň 10 rokov; zákonodarca však pri\nvymedzení tejto kvalifikačnej požiadavky priznáva rovnocenný význam aj predchádzajúcemu\nvýkonu funkcie prokurátora, keď toto obdobie započítava do požadovanej dĺžky praxe.\n77. Je výsostným rozhodnutím každého štátu, či a akým spôsobom vo všeobecnosti, ako aj vo\nvzťahu ku konkrétnym skupinám osôb, upraví systém disciplinárnej zodpovednosti a ktorému\norgánu zverí výkon disciplinárnej právomoci. Niet pritom pochýb, že týmto orgánom môže byť aj\nsúd. Zverenie disciplinárnej právomoci súdu však nemožno vnímať ako čisto formálne rozhodnutie\n16\n\nzákonodarcu, ktoré by zároveň umožňovalo ľubovoľné nastavenie pravidiel disciplinárneho konania\na to, vrátane pravidiel kreovania jednotlivých rozhodovacích telies. Naopak, zákonodarcom\nvytvorený normatívny rámec disciplinárneho konania musí rešpektovať ústavné pravidlá týkajúce\nsa postavenia a nezávislosti súdnej moci a hranice, v ktorých je zákonodarca oprávnený normatívne\nvstupovať do jej organizácie a fungovania.\n78. Ústavný súd v nadväznosti na tieto východiská a v kontexte vývoja svojej judikatúry\npoznamenáva, že ústavná úprava disciplinárnych telies súdneho typu mala zložitý vývoj. Ústava\nv pôvodnom znení zmieňovala disciplinárny súd v čl. 147 ods. 3. Po euronovele ústavným zákonom\nč. 90/2001 Z. z. zmieňovala v čl. 141a ods. 4 písm. e), čl. 147 ods. 1 a čl. 148 ods. 1 disciplinárny\nsenát. Ústavný súd interpretoval postavenie disciplinárnych súdov tým spôsobom, že napriek\nzmienke v ústave majú tieto zákonný právny základ (PL. ÚS 7/02, PL. ÚS 10/05 – časť a) K účasti\nčlenov disciplinárneho súdu iných ako sudcov) a neboli úplnou súčasťou sústavy súdov tak, ako ju\nvymedzovala ústava. Novelou ústavy č. 422/2020 Z. z. sa najvyšší správny súd výslovne stal\ndisciplinárnym súdom, a takto je disciplinárny súd nepochybnou súčasťou ústavnej sústavy súdov.\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2023 (disciplinárne konanie o prokurátoroch) to ústavný súd osobitne\nzdôraznil (body 39 – 40: „39. Vo vzťahu k postaveniu a osobitne zriadeniu najvyššieho správneho\nsúdu ako disciplinárneho súdu možno konštatovať, že reformou súdnictva ústavným zákonom\nč. 422/2020 Z. z. sa po 1. januári 2021 vytvoril v sústave súdov podľa čl. 143 ods. 1 ústavy najvyšší\nsprávny súd ako osobitný najvyšší súd. Najvyšší správny súd však nevznikol jednoduchou\ntransformáciou správneho kolégia najvyššieho súdu, ale v kontexte čl. 154g ods. 4 až 7 ústavy\nkreovaním samostatného najvyššieho správneho súdu od základu. Tento súd v súlade s čl. 154g\nods. 4 ústavy začal svoju činnosť dňom, ktorý ustanoví zákon, čo bol 1. august 2021 ako deň\nustanovený zákonom č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva v znení neskorších predpisov. 40. Možno preto bez pochybností uzavrieť, že\nnajvyšší správny súd je súd zriadený ústavou a zákonom (§ 24a až § 24c zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z.) a je zaradený\ndo sústavy súdov. Tieto požiadavky vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu na disciplinárny súd\nsú tak naplnené.“). Z uvedeného pre prerokúvanú vec teda rovnako vyplýva, že sa na zákonnú\ntvorbu podoby disciplinárnych súdov vzťahujú ústavné požiadavky na podobu súdov, resp. súdnej\nsústavy.\n79. S ohľadom na nosnú časť argumentácie skupiny poslancov podstata prieskumu ústavného súdu\nbude spočívať v posúdení ústavnej udržateľnosti (i) spôsobu obsadzovania disciplinárnych senátov\nnajvyššieho správneho súdu prostredníctvom sudcov funkčne pôsobiacich na iných súdoch, keďže\npochybnosti nevyvoláva obsadenie disciplinárnych senátov sudcami najvyššieho správneho súdu\na prísediacimi sudcami (v ich ústavnom a zákonnom vymedzení), a (ii) zákonom ustanovenej\npodmienky aspoň 10-ročného výkonu sudcovskej funkcie na to, aby sudca, ktorý bol riadne\npridelený alebo preložený na najvyšší správny súd, mohol byť predsedom alebo členom\ndisciplinárneho senátu.\n\n17\n\nIV.2. Posúdenie namietaného nesúladu § 10 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, § 5 ods. 2\npísm. a), b) a c), § 8 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. c), § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 disciplinárneho\nsúdneho poriadku s čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 2, čl. 142 ods. 3, čl. 148 ods. 1,\nčl. 148 ods. 2 ústavy:\n80. V rámci tohto okruhu námietok ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým analyzovať\nústavnoprávny rámec postavenia sudcov v systéme súdnej moci a limity výkonu ich funkcie\ns ohľadom na to, či ústavná úprava obsahuje také obmedzenia, ktoré by výkon tejto funkcie\nv rovnakom čase izolovali iba na jednu zložku súdnej moci.\nIV.2.1. K (mono)výkonu funkcie sudcu:\n81. Spôsob vzniku funkcie sudcov je na ústavnej úrovni regulovaný v čl. 145 ods. 1 ústavy, ktorý\npredpokladá ich vymenovanie prezidentom na návrh súdnej rady. Súčasťou ústavnej kompetencie\nsúdnej rady je aj rozhodovanie o pridelení sudcov alebo ich dočasnom pridelení na výkon funkcie\nsudcu na konkrétny súd, ako aj rozhodovanie o ich preložení na iný súd, než na ktorý boli\n(pôvodne) pridelení [čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy]. Primárnym predpokladom preloženia sudcu\nna iný súd za podmienok ustanovených v čl. 148 ods. 1 ústavy je jeho pridelenie na výkon funkcie\nsudcu na konkrétny súd, čo (v kontexte popísanej premisy prvotného pridelenia sudcu) implicitne\nreflektuje aj označený ústavný článok. Zároveň podľa čl. 145a ods. 2 ústavy platí, že výkon funkcie\nsudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, pričom oproti takému pravidlu môže\nmať prednostnú povahu len iné, a to osobitné ústavné (nie zákonné) ustanovenie [akým je čl. 141a\nods. 2 písm. b) ústavy].\n82. Naznačené súvislosti týkajúce sa pridelenia a preloženia sudcov na konkrétny súd nemožno\nnevnímať bez väzby na čl. 142 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje spôsob výkonu rozhodovacej\nčinnosti súdov, rozlišujúc medzi senátnym a samosudcovským rozhodovaním. Z označeného článku\nďalej vyplýva, že rozhodovanie v súdnom senáte predstavuje základ rozhodovania súdov. Zároveň\nje potrebné uviesť, že normatívny text, ktorý je súčasťou čl. 142 ods. 3 ústavy, nedáva explicitnú\nodpoveď na otázku, aké má byť personálno-funkčné zloženie týchto rozhodovacích telies. Keďže\nústava v súvislosti s výkonom funkcie sudcu a personálnym obsadzovaním súdov predpokladá len\ninštitút pridelenia alebo preloženia sudcu (resp. dočasného pridelenia sudcu) na výkon funkcie na\nkonkrétny súd a zároveň ustanovuje, že súdy rozhodujú v senátoch, možno konštatovať, že týmto\nimplicitne vytvára pravidlo, podľa ktorého členmi senátu môžu byť len tí sudcovia, ktorí boli na\nkonkrétny súd pridelení, preložení alebo dočasne pridelení spôsobom predpokladaným ústavou\n[čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy]. Iná situácia však nastáva v prípade, ak zákon ustanoví, že na\nrozhodovaní senátu sa zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov (čl. 142 ods. 3 druhá veta\nústavy).\n83. Na základe prezentovaných záverov je potrebné zadefinovať pre zákonodarcu záväznú ústavnú\npremisu, že sudca môže vykonávať svoju funkciu vždy len na jednom konkrétnom súde, a ak je\npreložený alebo dočasne pridelený na iný súd, vykonáva funkciu sudcu výlučne na tomto (inom)\nsúde. S tým je (a contrario) neoddeliteľne spojený aj opačný rezultát, a to že dotknutý sudca už\nnaďalej nevykonáva funkciu sudcu na súde, z ktorého bol preložený na iný súd (dočasne\nnevykonáva funkciu sudcu na súde, na ktorom pôsobil pred svojím dočasným pridelením na iný súd\na bude opätovne pôsobiť po jeho ukončení). Tento ústavný postulát musí byť v súlade s čl. 2 ods. 2\n18\n\nústavy rešpektovaný aj zákonodarcom, pre ktorého nie je dostupný model súbežného výkonu\nfunkcie sudcu na dvoch alebo viacerých súdoch (predmetná nezlučiteľnosť je záväzná univerzálne,\nnielen v kontexte inštančnej hierarchie pre súdne rozhodovanie v určitej agende).\n84. V kontexte posudzovaných súvislostí možno konštatovať, že pokiaľ čl. 142 ods. 2 písm. c)\nústavy zveruje rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (prokurátorov a iných osôb)\npriamo najvyššiemu správnemu súdu, tak účasť v senátoch môžu mať výlučne len tí sudcovia, ktorí\ntvoria najvyšší správny súd tým, že boli na tento súd pridelení alebo naň boli preložení (resp.\ndočasne pridelení). V praktickom vyjadrení to znamená, že sudcovia ktoréhokoľvek okresného\n(mestského) súdu alebo krajského súdu, rovnako sudcovia najvyššieho súdu nemôžu vykonávať\nfunkciu sudcu na svojom „domovskom“ súde a zároveň na najvyššom správnom súde (alebo na\ninom súde, prípustné teda nie sú ani ďalšie alternatívy takej personálno-funkčnej paralely).\nV opačnom vyjadrení to znamená, že najvyšší správny súd rozhoduje (má rozhodovať) len svojimi\nsudcami, a to podľa prvej vety čl. 142 ods. 3 ústavy v nimi zložených senátoch, poprípade\nsamosudcom. Predmetné ústavou generované pravidlo, ako už bolo uvedené, platí bezvýnimočne.\n85. Podústavná normatívna úprava môže popísaný ústavný stav (možnosť výkonu funkcie sudcu len\nna jednom súde, teda v prípade najvyššieho správneho súdu na tomto súde) reflektovať, nemôže\nním však disponovať spôsobom vytvorenia výnimky pre určitý (ktorýkoľvek) druh agendy (výkonu\npôsobnosti súdov) alebo na základe iných kritérií. Ak zákonná právna úprava takú dispozíciu\nustanovuje, teda ak ustanovuje možnosť výkonu funkcie sudcu na viac než jednom konkrétnom\nsúde (v tomto prípade na najvyššom správnom súde a inom súde), dostáva sa do pozície nesúladu\ns čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 6 písm. d), čl. 142 ods. 2 písm. c), čl. 142 ods. 3 a čl. 148 ods. 1 ústavy.\nPri posudzovaní podaného návrhu to platí pre § 10 ods. 4 v časti „okrem výkonu funkcie člena\ndisciplinárneho senátu“ zákona o sudcoch a prísediacich, § 5 ods. 2 písm. a) v časti „podľa § 8 ods.\n2“, § 5 ods. 2 písm. b) v časti „jedného člena disciplinárneho senátu podľa § 8 ods. 1, dvoch“\na v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. c) v časti „podľa § 8 ods. 1“ a v časti „podľa § 8\nods. 2“ a § 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku.\nIV.2.2. K inštitucionálnej a ňou generovanej personálnej exkluzivite pôsobnosti zverenej\nsúdu:\n86. Obsahovo kompatibilným prvkom tej istej mozaiky je, že ústava upravuje právomoc\n(všeobecných) súdov, a to v prvotnom vyjadrení generálne v čl. 142 ods. 1 (v interakcii s čl. 46\nods. 1 a 2) ústavy. Touto úpravou je definovaná právomoc podľa povahy súdneho rozhodovania,\nteda rozhodovania v občianskoprávnych veciach, trestnoprávnych veciach, ako aj pri preskúmavaní\nzákonnosti orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných orgánov verejnej\nmoci, ak tak ustanoví zákon. Nedochádza tu k bližšej špecifikácii rozdelenia pôsobnosti, resp.\nkonkrétnych agend pre jednotlivé súdy a tieto otázky sú regulované na úrovni zákona (čl. 143 ods. 2\nústavy).\n87. Popritom, avšak v prednostnej pozícii lex specialis, stojí osobitná kompetenčná ústavná úprava\nvo vzťahu k najvyššiemu správnemu súdu, normatívne vyjadrená v čl. 142 ods. 2 ústavy. V týchto\nveciach rozhoduje výlučne najvyšší správny súd a v kontexte skorších záverov výlučne sudcovia,\nktorí sú na tento súd pridelení alebo naň boli preložení, prípadne dočasne pridelení, a to\nv rozhodovacom telese podľa prvej vety čl. 142 ods. 3 ústavy. Ak tomu zákonná úprava odporuje,\n19\n\nnemožno ju považovať za súladnú s čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 6 písm. d), čl. 142 ods. 2 písm. c),\nčl. 142 ods. 3 a čl. 148 ods. 1 ústavy. Pri posudzovaní podaného návrhu to osobitne platí pre § 5\nods. 2 písm. a) v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. b) v časti „jedného člena disciplinárneho\nsenátu podľa § 8 ods. 1, dvoch“ a v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. c) v časti „podľa § 8\nods. 1“ a v časti „podľa § 8 ods. 2“.\n88. Inými slovami a lapidárne – agenda, ktorú najvyššiemu správnemu súdu (teda jeho sudcom)\nzveruje v čl. 142 ods. 2 priamo ústava, nemôže byť tomuto súdu v relevantnej časti personálneho\nsubstrátu jej rozhodovania odňatá zákonom na báze „hosťovania“ sudcov iných súdov na\nnajvyššom správnom súde, ak taký presun nie je vykonávaný na jedinej ústavou aprobovanej báze,\nktorou je preloženie sudcu na iný súd [čl. 141a ods. 6 písm. d) v spojení s čl. 148 ods. 1 ústavy].\nV predchádzajúcej časti textu už bolo konštatované, že jej ústavou podporená paralela v podobe\nzákonného inštitútu dočasného pridelenia sudcu tým nie je dotknutá, pričom monovýkon funkcie\nsudcu v každom konkrétnom časovom momente je aj v tomto prípade zachovaný.\n89. V širšom kontexte a v dôsledku už vysvetlenej možnosti vykonávať funkciu sudcu len na\njednom súde to platí aj pre pôsobnosť najvyššieho správneho súdu, ktorá je tomuto súdu na základe\nčl. 142 ods. 1 ústavy zverená zákonom v zmysle čl. 143 ods. 2 ústavy, rovnako aj pre pôsobnosť\nostatných súdov tvoriacich sústavu súdov Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 ústavy). Inými\nslovami, ak by bolo možné spôsobom upraveným aktuálne účinným zákonom určiť zloženie senátu\nv disciplinárnej agende (zverenej najvyššiemu správnemu súdu dokonca ústavou), bolo by to možné\nvo vzťahu k ľubovoľnej pôsobnosti ľubovoľného súdu, v porovnateľnom príklade vo vzťahu\nk inej/ostatnej (teda nie disciplinárnej) pôsobnosti najvyššieho správneho súdu alebo vo vzťahu\nk výkonu trestného alebo civilného súdnictva najvyšším súdom. Tým by sa inštitucionalizácia\njednotlivých druhov príslušnosti súdov, v konečnom dôsledku určenie konkrétneho súdu ako\npríslušného na konanie a rozhodovanie v dotknutej veci, relativizovala v absurdnom rozsahu – teda\npríslušný je určitý súd, avšak nie výlučne, resp. dokonca len minoritne rozhodujú jeho („kmeňoví“)\nsudcovia, a naopak, určitý súd nie je príslušný, avšak jeho sudcovia vo veci spolurozhodujú.\nIV.2.3. K postaveniu prísediacich sudcov:\n90. Súvisiacou problematikou je účasť prísediacich sudcov z radov občanov na rozhodovaní senátu.\nV okolnostiach posudzovanej veci je nepochybné, že ustanovenie čl. 142 ods. 3 druhá veta ústavy\nvytvára základnú normatívnu bázu obsadzovania senátov prísediacimi sudcami z radov občanov vo\nvzťahu k rozhodovaniu senátu ktoréhokoľvek súdu, samozrejme s výhradou, že môže ísť len\no účasť na rozhodovaní popri sudcoch v profesijnom výkone takej funkcie, teda nie o výlučné\nrozhodovanie prísediacimi sudcami. Vláda však vo svojom vyjadrení tvrdí, že do kategórie\nprísediacich sudcov (čl. 142 ods. 2 a čl. 148 ods. 3 ústavy) možno inkorporovať aj sudcov\nvšeobecných súdov.\n91. Spornou výkladovou otázkou je tak samotný význam pojmu „prísediaci sudcovia z radov\nobčanov“ (čl. 142 ods. 3 ústavy), resp. „prísediaci sudcovia“ (čl. 148 ods. 3 ústavy) a jeho prípadné\nobsahové prieniky s ústavným pojmom „sudca“ (čl. 145 ústavy). Ako už bolo uvedené, vláda\nprezentuje výkladový variant, ktorý pod ústavný pojem „prísediaci sudca“ umožňuje podradiť\nústavný pojem „sudca“ vo význame, že sudca iného než najvyššieho správneho súdu sa v prípade\njeho účasti v disciplinárnom senáte najvyššieho správneho súdu považuje za „prísediaceho sudcu“\n20\n\nv ústavnom význame tohto pojmu. Touto výkladovou konštrukciou vláda odôvodňuje aj\nkompatibilitu napadnutých ustanovení s ústavou, keďže ústava predpokladá účasť prísediacich\nsudcov na rozhodovaní senátu s blanketou na zákonnú (podústavnú) reguláciu spôsobu ich\nustanovovania (čl. 142 ods. 3 v spojení s čl. 148 ods. 3 ústavy). Preto súčasne tvrdí, že sudcovia\niného než najvyššieho správneho súdu sa (v súlade s ústavou) zúčastňujú na rozhodovaní\nv disciplinárnych veciach ako prísediaci sudcovia.\n92. V nadväznosti na vládou zastávaný výklad ústavného pojmu „prísediaci sudca“, pod ktorý\nmožno v posudzovaných súvislostiach súčasne subsumovať pojem „sudca“, ústavný súd konštatuje,\nže takto interpretovaný pojem „prísediaci sudca“ už na prvý pohľad popiera terminologickú jednotu\npojmov použitých v ústave a otvára priestor k zásadne neprípustnej synonymickej interpretácii\nnormatívnych pojmov. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústavný pojem „sudca“ je pre\nposudzovanú situáciu použitý v dvoch významových alternatívach, jednak ako (i) sudca\nvykonávajúci svoju funkciu ako povolanie bez časového obmedzenia s pridelením na výkon tejto\nfunkcie na konkrétny súd, a súčasne ako (ii) „prísediaci sudca z radov občanov“ zúčastňujúci sa na\nrozhodovaní (disciplinárneho) senátu (čl. 142 ods. 3 ústavy) najvyššieho správneho súdu.\n93. Bez potreby detailnejšej analýzy ústavného textu možno konštatovať, že termín „prísediaci\nsudca z radov občanov“ (čl. 142 ods. 3 ústavy), resp. „prísediaci sudca“ (čl. 148 ods. 3 ústavy) sa\nv ústavnom texte už prima facie používa významovo diferencovane v porovnaní s pojmom „sudca“,\nvyjadrujúc kvalitatívne odlišné statusové pozície týchto osôb. Už samotný terminologický rozdiel\nsignalizuje, že úmyslom racionálne uvažujúceho normotvorcu bolo odlíšiť dve statusovo rozdielne\npostavenia, a to postavenie „sudcu“ na jednej strane a pozíciu „prísediaceho sudcu z radov\nobčanov“, resp. „prísediaceho sudcu“ na strane druhej, s čím nepochybne koreluje vnútorná\nsystematika siedmej hlavy druhého oddielu ústavy, vecná podstata a rozsah ústavnej a miera\npodústavnej regulácie týchto dvoch inštitútov. Inými slovami, v prípade inštitútu „prísediacich\nsudcov“ na jednej strane a „sudcov“ na strane druhej nejde o inkluzívny vzťah medzi pojmovou\nmnožinou a jej podmnožinou, ale o oblasť dvoch navzájom sa neprekrývajúcich (disjunktných)\nmnožín.\n94. Ďalej je potrebné uviesť, že požiadavku na terminologickú jednotu pojmov nemožno výlučne\nizolovať len na oblasť regulácie spoločenských vzťahov v rámci jedného právneho predpisu, ale\ntoto kritérium je potrebné vztiahnuť aj na terminológiu použitú v nadväzujúcich, súvisiacich alebo\nvykonávacích právnych predpisoch. Z pohľadu pojmovej koherencie označeného ústavného textu\na napadnutých ustanovení je zrejmé, že sudcovia, ktorí sa stanú členmi disciplinárneho senátu podľa\n§ 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku (sudcovia iných súdov), nie sú prísediacimi sudcami\n(čl. 142 ods. 3, čl. 148 ods. 3 ústavy a § 10 disciplinárneho súdneho poriadku), ale sú označovaní za\n(riadnych) členov [nie prísediacich (§ 10 disciplinárneho súdneho poriadku)] disciplinárneho senátu\nnajvyššieho správneho súdu (§ 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku). Z už uvedeného je\npotom zrejmé, že disciplinárny súdny poriadok dôsledne rozlišuje medzi pojmami „sudca“ (navyše\npre účely vytvárania disciplinárnych senátov vnútorne rozlišuje medzi sudcami najvyššieho\nsprávneho súdu a inými sudcami) a „prísediaci“, pričom tento diferencovaný prístup plne koreluje\ns vecnou podstatou pojmov „sudca“ a „prísediaci sudca“ používaných na ústavnej úrovni, keď za\nsudcu sa považuje osoba vykonávajúca túto funkciu ako svoje povolanie, pričom za „prísediaceho“\nsa považuje každá iná osoba zúčastňujúca sa na rozhodovaní v senáte, a teda statusovo odlišná od\nsudcu.\n21\n\n95. Preto možno konštatovať, že vládou presadzovanému výkladu pojmov „prísediaci sudca“\na „sudca“ chýba zmysluplné zdôvodnenie a bez hlbších úvah narúša terminologickú odlišnosť\ntýchto pojmov tým, že odlišne znejúcim právnym pojmom pripisuje čiastočne spoločný význam,\na to napriek tomu, že ústavodarca, ako aj zákonodarca zjavne rozlišovali medzi ich významom, čím\nsa ich argumentácia bez bližšieho zdôvodnenia dostáva do rozporu s jazykovo-interpretačnou\nzásadou vylúčenia synonymického výkladu slov použitých v rámci jedného právneho predpisu.\nRovnako je z vecného hľadiska evidentné, že samotná ústavná a v nadväznosti na ňu predmetná\nzákonná úprava rozlišuje statusovú pozíciu sudcov a pozíciu prísediacich sudcov a výklad\noznačujúci časť sudcov („z povolania“) za prísediacich sudcov sa javí ako účelový (na zdanlivé\nvyriešenie kritickej otázky). Neobstojí ani argumentácia nálezom sp. zn. PL. ÚS 2/2023, pretože ten\nnespochybňuje statusový rozdiel medzi sudcom („z povolania“) a prísediacim sudcom v senáte\nz toho uhla pohľadu, ktorý je relevantný pre riešený problém.\nIV.2.4. Sumarizácia záverov ústavného súdu:\n96. Zhrňujúc predchádzajúce závery, ústavný súd dospel k záveru o nesúlade § 10 ods. 4 v časti\n„okrem výkonu funkcie člena disciplinárneho senátu“ zákona o sudcoch a prísediacich, § 5 ods. 2\npísm. a) v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. b) v časti „jedného člena disciplinárneho senátu\npodľa § 8 ods. 1, dvoch“ a v časti „podľa § 8 ods. 2“, § 5 ods. 2 písm. c) v časti „podľa § 8 ods. 1“\na v časti „podľa § 8 ods. 2“ a § 8 ods. 2 zákona č. 432/2021 Z. z. s čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 6\npísm. d), čl. 142 ods. 2 písm. c), čl. 142 ods. 3 a čl. 148 ods. 1 ústavy (prvý výrok tohto nálezu).\n97. Ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu § 5 ods. 2 písm. a), b)\na c) zákona č. 432/2021 Z. z. iba čiastočne, keďže problematickou otázkou nebola účasť\nprísediacich na rozhodovaní v prvostupňovom a druhostupňovom disciplinárnom konaní, ale iba\ntakto inštančne charakterizovaná (a teda celková) účasť sudcov iných súdov než najvyššieho\nsprávneho súdu, a preto vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (tretí výrok tohto nálezu).\n98. Vzhľadom na konštatovaný nesúlad § 5 ods. 2 písm. a), b) a c) v už uvedenej časti a nesúlad § 8\nods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku s označeným článkami ústavy je potrebné ďalej uviesť, že\nodôvodnenie, ktoré viedlo k vysloveniu ich nesúladu, je potrebné vztiahnuť aj na § 6 ods. 2 v časti\n„Členovia disciplinárnych senátov podľa § 8 ods. 2 a“, § 8 ods. 3, 4 a 5, § 11 ods. 1 písm. c) v časti\n„alebo § 8 ods. 2 písm. b)“, § 11 ods. 2 a § 47b ods. 1 disciplinárneho súdneho poriadku ako priamo\nsúvisiacich ustanovení s § 5 ods. 2 a § 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku, a preto ich\nnemožno považovať za súladné s tými článkami ústavy, s ktorými je v nesúlade § 5 ods. 2 a § 8\nods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku.\n99. Takýto postup predpokladá § 89 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný súd\nv konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej\nprávnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily\nalebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom v priamej vecnej súvislosti s predmetom svojho\nprieskumu zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\ns tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou,\nktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom\nnesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\n\n22\n\n100. Vyslovením nesúladu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy nastali právne\ndôsledky vyplývajúce z čl. 125 ods. 3 ústavy, čím sa naplnil účel sledovaný návrhom skupiny\nposlancov, a preto by (z pohľadu normatívnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu) bolo\nnadbytočné analyzovať napadnuté ustanovenia aj z pohľadu ich (ne)súladu s čl. 141 ods. 1, čl. 141a\nods. 1, čl. 148 ods. 2 ústavy (tretí výrok nálezu).\n101. Ústavný súd ďalej nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani v časti, v ktorej sa domáhajú\nvyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 48 ods. 1 ústavy. Už z predchádzajúcich úvah\nvyplynulo, že napadnutá zákonná úprava obsadenia senátov najvyššieho správneho súdu sudcami\niných súdov pri ich súčasnom výkone funkcie sudcu na ich „kmeňovom“ súde nie je\nv prezentovanej súslednosti právnych úvah v súlade s ústavou. Tá predmetnú otázku neupravuje\npriamo (s možnosťou priamej aplikácie), ale v širokom komplexe súvisiacej problematiky ústava\nv čl. 143 ods. 2 odkazuje na zákon, ktorý však musí rešpektovať ústavou fixované východiská.\nV predpolí časti V odôvodnenia tohto nálezu (o jeho účinkoch) ústavný súd uvádza, že v dôsledku\nvyhlásenia derogačného nálezu ústavného súdu a tým vyvolanej zmeny právneho stavu (čl. 125\nods. 3 ústavy) tento normatívny stav na úrovni zákona pominie, pričom sa z hľadiska čl. 48 ods. 1\nústavy nedotkne zákonných sudcov v disciplinárnych senátoch zostavených podľa doteraz (do dňa\nvyhlásenia tohto nálezu) účinného znenia disciplinárneho súdneho poriadku, ak dotknutý senát\nvykonal úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej za účasti členov senátu (okrem rozhodnutia\no prerušení konania, keďže toto rozhodnutie priamo k meritórnemu rozhodnutiu nesmeruje);\nv opačnom prípade (absencia predmetného úkonu) sa senát preobsadí podľa novogenerovaného\nprávneho stavu. Zároveň tým nie je dotknutá relatívna procesno-inštančná oddelenosť jednotlivých\nfáz konania, teda ak by prvoinštančné konanie po vyhlásení tohto nálezu dokončoval senát\nv pôvodnom zložení, prípadné odvolacie konanie už vykoná senát zložený podľa novoúčinného\nznenia zákona.\n102. Nad rámec tejto intertemporálnej otázky z hľadiska základného práva na zákonného sudcu aj\nvecne platí, že ústavný nesúlad zákona určený kritériami pôsobnosti súdu a statusu sudcu ako\nsubjektu rozhodovania nemá povahu priameho, materiálne orientovaného zásahu do práva na\nzákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) v prípade, ak obsadenie senátu bolo určené podľa dosiaľ\núčinných zákonných pravidiel, ktoré sú týmto nálezom revidované. Je to dané aj tým, že, ako už\nbolo naznačené pri prijatí veci na ďalšie konanie, pôsobnostné a statusové pochybenie zákonodarcu\nv kontexte ústavného (ne)súladu nemá povahu zhoršenia postavenia disciplinárne stíhaných sudcov,\nale vyvoláva potrebu návratu k ústavou predpísanému modelu iného než prostredníctvom sudcov\nrôznych súdov konštruovaného obsadzovania disciplinárnych telies (senátov najvyššieho správneho\nsúdu). Ústavným súdom derogovanú zákonnú úpravu teda nemožno považovať za menej priaznivú\npre disciplinárne stíhané osoby oproti zákonu v jeho pôvodnej (prednovelizačnej) obsahovej\npodobe, a to v dôsledku ich odňatia (napadnutým, teda novelizovaným znením zákona) zákonnému\nsudcovi, ktorý by bol sudcom podľa kritérií skoršej (novelizovanej) úpravy, pričom práve taký\núčinok by bolo potrebné týmto derogačným nálezom eliminovať ako zásah do základných práv.\nInými slovami, dôvodom ústavného nesúladu nie je materiálne relevantný negatívny zásah do\nzákladných práv a s nimi súvisiacich aplikačných princípov, ale potreba rešpektovať vôľu\nústavodarcu v ním ustanovenom inštitucionálnom koridore spôsobu uplatňovania disciplinárnej\nzodpovednosti sudcov.\n\n23\n\n103. V alternatívnom vyjadrení to znamená, že zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu\no vyslovenom nesúlade napadnutých ustanovení s ústavou sa týkajú kolízie úpravy a postavenia\nsudcov iných súdov než najvyššieho správneho súdu v disciplinárnych senátoch najvyššieho\nsprávneho súdu s ústavnými pravidlami preloženia sudcov na iný súd, čo nezakladá priamu príčinnú\nsúvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých ustanovení\na možným zásahom do základných práv účastníka (disciplinárneho) konania spôsobilým premietnuť\nsa do konečného súdneho (disciplinárneho) rozhodnutia. Inými slovami, napadnuté ustanovenia,\nktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny\nzáklad rozhodnutí najvyššieho správneho súdu v individuálnych disciplinárnych záležitostiach, ani\ntakú procesnú zmenu, ktorá by pozíciu disciplinárne stíhaných osôb v konaní znevýhodňovala (čo,\nsamozrejme, v individuálnych prípadoch nevylučuje riešenie otázky vylúčenia z konania\na rozhodovania sudcov, ktorí boli podľa doterajšej zákonnej úpravy určení za členov senátu\nv prebiehajúcich konaniach, a to podľa štandardných zákonných pravidiel).\nIV.3. Posúdenie namietaného nesúladu § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 45 ods. 3 prvej vety\ndisciplinárneho súdneho poriadku s čl. 48 ods. 1, čl. 141a ods. 1, čl. 141a ods. 6 písm. d),\nčl. 142 ods. 2, čl. 142 ods. 3 ústavy:\n104. Podstata posudzovania ústavného súdu sa v tejto časti sústreďuje na námietky týkajúce sa\nnamietanej neústavnosti podmienky aspoň desaťročného výkonu sudcovskej funkcie na to, aby\nsudca, ktorý bol riadne pridelený alebo preložený na najvyšší správny súd, mohol byť predsedom\nalebo členom disciplinárneho senátu, teda (ne)možnosťou personálnej výluky v rozsahu\ninštitucionálne súdu zverenej právomoci.\n105. Ako už bolo uvedené, vo veciach, ktoré patria do ústavne exkluzívnej pôsobnosti najvyššieho\nsprávneho súdu (čl. 142 ods. 2 ústavy), môžu konať a rozhodovať len sudcovia vykonávajúci\nfunkciu sudcu výlučne na tomto súde (pridelení, preložení alebo dočasne pridelení na najvyšší\nsprávny súd). Vláda vo svojom vyjadrení tvrdí, že novozavedená podmienka výkonu funkcie sudcu\nv trvaní desať rokov vo veciach uvedených v čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy sleduje legitímny cieľ,\nktorým je zabezpečenie dostatočnej skúsenosti, autority a profesijnej zrelosti členov disciplinárnych\nsenátov, čo zároveň prispieva k ochrane hodnôt vyplývajúcich z princípu právneho štátu.\n106. Okrem vládou pomenovaného legitímneho cieľa napadnutých ustanovení [§ 7 písm. d), § 8\nods. 1 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku] je potrebné uviesť, že základné myšlienkové\nvýchodiská a ich účel možno identifikovať predovšetkým v dôvodovej správe, kde sa v časti\nrelevantnej pre toto konanie uvádza, že podmienka výkonu funkcie sudcu v trvaní desiatich rokov\npre jeho zaradenie do disciplinárneho senátu je vyjadrená potrebou získania dostatočných\nodborných znalostí, teoretických vedomostí a skúseností z dlhoročného rozhodovania, čím sa má\nzabezpečiť kvalita a dôveryhodnosť disciplinárneho rozhodovania.\n107. Ústavný súd nespochybňuje, že nástroje, ktorými sa v súdnych konaniach zabezpečuje alebo\nzvyšuje kvalita rozhodovania, sledujú legitímny cieľ, ktorým je dôveryhodnosť súdneho\nrozhodovania a v širších súvislostiach aj súdnej moci ako takej. Pochybnosti však v tomto prípade\nnevyvoláva prítomnosť legitímneho cieľa, ale vhodnosť zákonodarcom zvoleného prostriedku, resp.\nexistencia jeho racionálnej väzby s ním deklarovaným cieľom. Ak účelom podmienky desaťročného\nvýkonu funkcie sudcu pre jeho zaradenie do disciplinárneho senátu má byť získanie dostatočných\n24\n\nodborných znalostí, teoretických vedomostí a skúseností z rozhodovania, pričom táto podmienka sa\nviaže na výkon funkcie sudcu na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike bez ohľadu na povahu\nagendy, ktorú daný sudca vykonával, potom vyvstáva prirodzená otázka, aké odborné znalosti,\nteoretické vedomosti a skúsenosti z rozhodovania daný sudca nadobudol alebo mohol nadobudnúť\npre oblasť výkonu súdnej (právo)moci v disciplinárnych veciach. Inými slovami, rozhodovanie\nv iných a svojou povahou aj nepríbuzných agendách nevytvára záruky, že sudca získa odborné\na teoretické znalosti vo veciach podľa čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy, keďže s touto agendou v rámci\nsvojej rozhodovacej činnosti neprichádzal na všeobecnom alebo správnom súde do kontaktu.\nSamotná okolnosť znalosti prostredia a reálií výkonu súdnictva (v kontexte disciplinárnej\nzodpovednosti za jeho výkon) je ústavou predriešená tým, že u každého sudcu najvyššieho\nsprávneho súdu, ktorému (súdu) dotknutú agendu ústava zveruje, tým predmetnú znalosť zároveň\npredpokladá. Takú ústavnú prezumpciu zákon nemôže korigovať.\n108. Navyše (a predovšetkým) je potrebné uviesť, že neexistuje žiaden ústavne ospravedlniteľný\ndôvod, pre ktorý by mal, resp. mohol byť ktorýkoľvek zo sudcov pridelených, preložených alebo\ndočasne pridelených na najvyšší správny súd zákonom vylúčený z rozhodovania o tejto agende\n(inou otázkou je vnútorná organizácia práce na súde určená podľa zákonných kritérií rozvrhom\npráce tak, ako na každom inom súde). Platí teda, že ak môže sudca vykonávať svoju funkciu na\nnajvyššom správnom súde po svojom pridelení, preložení alebo dočasnom pridelení na tento súd,\nnemôže ho zákon vylučovať z rozhodovania vo veciach, ktoré sú najvyššiemu správnemu súdu\nzverené priamo ústavou. Ak zákon takú reštrikciu upravuje [§ 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d)\ndisciplinárneho súdneho poriadku], oslabuje bez racionálneho zdôvodnenia personálny substrát\nnajvyššieho správneho súdu na výkon jeho ústavou založenej právomoci, čím sa ocitá v pozícii\nnesúladu s čl. 2 ods. 2 a s čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy (prvý výrok tohto nálezu).\n109. Ako obiter dictum možno uviesť, že tento záver platí v širšom kontexte pre výkon súdnictva na\nktoromkoľvek súde, resp. aj vo vzťahu k všeobecne charakterizovanej pôsobnosti najvyššieho\nsprávneho súdu podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, a to bez potreby vysvetľovania v tomto odôvodnení\nústavnoprávnych súvislostí vo vzťahu k „len“ zákonom určenej (a zákonnou úpravou príslušnosti\nšpecifikovanej) právomoci súdu (súdov). Pre posudzovaný prípad je totiž skôr označený ústavný\nnesúlad relevantne konštatovateľný aj bez analýzy ďalších kritérií.\n110. Vzhľadom na konštatovaný nesúlad § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) disciplinárneho súdneho\nporiadku s označeným článkami ústavy je potrebné ďalej uviesť, že odôvodnenie, ktoré viedlo\nk vysloveniu nesúladu § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho\nporiadku je potrebné vztiahnuť aj na § 45 ods. 3 prvú vetu disciplinárneho súdneho poriadku ako\npriamo súvisiace ustanovenie s § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a § 8 ods. 2 disciplinárneho\nsúdneho poriadku, a preto ho nemožno považovať za súladné s tými článkami ústavy, s ktorými je\nv nesúlade § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a 8 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku (§ 89\nzákona o ústavnom súde).\n111. Vzhľadom na vyslovenie rozporu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy už\nnie je potrebné konkrétne posúdenie aj z hľadiska ich (ne)súladu s čl. 141a ods. 1, čl. 141a ods. 6\npísm. d), čl. 142 ods. 3 ústavy, keďže účel sledovaný navrhovateľmi sa vyslovením nesúladu\nnapadnutých ustanovení naplnil, a preto v tejto časti nebolo navrhovateľom vyhovené. Pokiaľ ide\n\n25\n\no nevyhovenie návrhu v rozsahu námietkovo označeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd\npoukazuje na časť odôvodnenia tohto nálezu v bodoch 101 až 103 (tretí výrok tohto nálezu).\nIV.4. Posúdenie namietaného nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n112. Ústavný súd nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1\nústavy, prípadne v spojení s týmto článkom. Je to tak preto, lebo porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy\nnavrhovatelia odôvodňujú poukazom na svojvoľný zásah národnej rady do princípu deľby moci.\nZ rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že nie každý ústavne nesúladný výsledok činnosti\nnárodnej rady pri realizácii jej zákonodarnej právomoci musí nevyhnutne znamenať aj svojvôľu,\nteda porušenie princípu právneho štátu, čo napokon pripúšťajú aj navrhovatelia. Vyslovením\nnesúladu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy nastali právne dôsledky\nvyplývajúce z čl. 125 ods. 3 ústavy, čím sa naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov,\na preto by (z pohľadu normatívnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu) bolo nadbytočné\nanalyzovať napadnuté ustanovenia aj z pohľadu, či ich prijatím sa národná rada (ne)dopustila\nsvojvoľného konania (tretí výrok tohto nálezu).\nV.\nVyhlásenie a účinky nálezu\n113. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od\nvyhlásenia rozhodnutia.\n114. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n115. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\nreferenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n116. Napadnuté ustanovenia, ktorých nesúlad s predmetnými referenčnými normami ústavný súd\nvyslovil vo výrokoch 1 a 2 tohto nálezu, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde\núčinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok\nustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n117. Úlohou národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky uviesť napadnutý právny predpis do súladu s príslušnými článkami\nústavy. Pritom bude viazaná právnym názorom vysloveným v tomto náleze. Ústavný nesúlad sa\n\n26\n\nodstráni buď celkovým zrušením nesúladných ustanovení (pričom rovnocenný účinok sa dosiahne\naj bez akéhokoľvek legislatívneho zásahu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, § 91 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde – k tomu pozri nasledujúci odsek), alebo zmenou napadnutého právneho predpisu,\nktorá musí byť v súlade s právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.\n118. Možno dodať, že zákon je (v súlade s ratio decidendi tohto nálezu) použiteľný aj v nálezom\npriamo (po strate účinnosti derogovaných ustanovení) formovanej textuálnej podobe, teda bez jeho\nďalšej úpravy, a to bez ohľadu na takto generovanú legislatívno-formulačnú nedokonalosť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. septembra 2026\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n27", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "sudca-zákonný", "sudca-disciplinárne konanie", "právna veta", "súd-senát", "sudca-disciplinárne konanie", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "sudca-zákonný"], "pravna_veta": "I. Zákonodarcom vytvorený normatívny rámec disciplinárneho konania musí rešpektovať ústavné pravidlá týkajúce sa postavenia a nezávislosti súdnej moci a hranice, v ktorých je zákonodarca oprávnený normatívne vstupovať do jej organizácie a fungovania.\nII. Keďže ústava v súvislosti s výkonom funkcie sudcu a personálnym obsadzovaním súdov predpokladá len inštitút pridelenia alebo preloženia sudcu (resp. dočasného pridelenia sudcu) na výkon funkcie na konkrétny súd a zároveň ustanovuje, že súdy rozhodujú v senátoch, možno konštatovať, že týmto implicitne vytvára pravidlo, podľa ktorého členmi senátu môžu byť len tí sudcovia, ktorí boli na konkrétny súd pridelení, preložení alebo dočasne pridelení spôsobom predpokladaným ústavou [čl. 141a ods. 6 písm. d) ústavy].\nIII. Sudca môže vykonávať svoju funkciu vždy len na jednom konkrétnom súde, a ak je preložený alebo dočasne pridelený na iný súd, vykonáva funkciu sudcu výlučne na tomto (inom) súde. Pokiaľ čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy zveruje rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (prokurátorov a iných osôb, ak tak ustanoví zákon) priamo najvyššiemu správnemu súdu, tak účasť v senátoch môžu mať výlučne len tí sudcovia, ktorí tvoria najvyšší správny súd tým, že boli na tento súd pridelení alebo naň boli preložení (resp. dočasne pridelení).\nIV. Termín „prísediaci sudca z radov občanov“ (čl. 142 ods. 3 ústavy), resp. „prísediaci sudca“ (čl. 148 ods. 3 ústavy) sa v ústavnom texte prima facie používa významovo diferencovane v porovnaní s pojmom „sudca“, vyjadrujúc kvalitatívne odlišné statusové pozície týchto osôb. V prípade inštitútu „prísediacich sudcov“ na jednej strane a „sudcov“ na strane druhej nejde o inkluzívny vzťah medzi pojmovou množinou a jej podmnožinou, ale o oblasť dvoch navzájom sa neprekrývajúcich (disjunktných) množín. Za sudcu sa považuje osoba vykonávajúca túto funkciu ako svoje povolanie, pričom za „prísediaceho“ sa považuje každá iná osoba zúčastňujúca sa na rozhodovaní v senáte, a teda statusovo odlišná od sudcu.\nV. Samotná okolnosť znalosti prostredia a reálií výkonu súdnictva (v kontexte disciplinárnej zodpovednosti za jeho výkon) je ústavou vopred posúdená tým, že u každého sudcu najvyššieho správneho súdu, ktorému (súdu) dotknutú agendu ústava zveruje, tým predmetnú znalosť zároveň predpokladá. Takú ústavnú prezumpciu zákon nemôže korigovať. Ak môže sudca vykonávať svoju funkciu na najvyššom správnom súde po svojom pridelení, preložení alebo dočasnom pridelení na tento súd, nemôže ho zákon vylučovať z rozhodovania vo veciach, ktoré sú najvyššiemu správnemu súdu zverené priamo ústavou. Tento záver platí vo vzťahu k všeobecne charakterizovanej pôsobnosti najvyššieho správneho súdu podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, ako aj v širšom kontexte pre výkon súdnictva na ktoromkoľvek súde.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:33007c06-bdcb-4974-91f7-06b076d7a6d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.2.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2023 z 8. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-08", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.2.2023.1"}, {"guid": "ussr:d747c824-20b8-4ebb-9e90-4104c09fd2e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 2/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 2/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.2.2023.1"}, {"guid": "ussr:350be673-74ae-4f3c-aafb-e7415843b355", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/02 z 4. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-04", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:350be673-74ae-4f3c-aafb-e7415843b355"}, {"guid": "ussr:cd2e2cdc-9d2b-472f-ac78-0a14569f5601", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.22.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/95 z 26. 9. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-09-26", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.22.1995.1"}], "citovane_v": []}