{"guid": "ussr:c2f5e47e-3577-4c85-8783-6f57353b12ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.5.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2024 z 23. 9. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. septembra 2026, sp. zn. PL. ÚS 5/2024, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.5.2024.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2026-09-23", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Legislatívna nečinnosť a právomoc ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov – K právnemu postaveniu párov rovnakého pohlavia", "pravna_veta": "I. Samotné označenie manželstva ako osobitne chráneného inštitútu a existencia osobitnej úpravy práv a povinností manželov nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ani Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. Ústavne problematická nie je ani samotná existencia osobitného režimu pre manželov v rámci právnej úpravy dedenia v § 473 a § 474 Občianskeho zákonníka či osobitný režim pre manželov v systéme sociálneho poistenia a poskytovania dôchodkových dávok. Za legitímny možno považovať aj cieľ zákonodarcu jasne vymedziť okruh oprávnených osôb a zaistiť administratívnu jednoduchosť v rámci systému poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ak sa však preskúmavaná právna úprava posudzuje v širšom systémovom kontexte, teda spolu s absenciou akéhokoľvek alternatívneho právneho statusu pre páry rovnakého pohlavia, vzniká systémovo relevantný deficit v podobe medzery v právnej úprave. Tento deficit spočíva v tom, že stabilné páry rovnakého pohlavia sú fakticky vylúčené z právnej ochrany v oblastiach, v ktorých ich vzťahy môžu napĺňať znaky rodinného života podľa čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 17 paktu. Ústavne konformný záver v takom prípade nemôže spočívať v zrušení súčasnej (ústavným súdom preskúmanej) právnej úpravy, ale v konštatovaní, že súčasný právny stav vykazuje systémový deficit ochrany rodinného života párov rovnakého pohlavia. \nII. Úlohou ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu v konaní o súlade právnych predpisov je najmä ochrana ústavnosti legislatívy, či už formou prieskumu súladu právnych predpisov s ústavou, alebo formou prieskumu legislatívneho procesu. Súčasťou takto chápanej úlohy môže byť v odôvodnených prípadoch aj zhodnotenie existujúceho právneho stavu alebo pomenovanie ústavných limitov a základných požiadaviek, ktoré musia byť pri tvorbe práva rešpektované. Úlohou ústavného súdu však nie je nahrádzať zákonodarný proces ani vytvárať nové právne inštitúty. Ústavný súd preto môže interpretovať právny poriadok spôsobom konformným s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, nemôže však autoritatívne nariadiť prijatie ani určiť konkrétnu podobu absentujúcej právnej úpravy.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c2f5e47e-3577-4c85-8783-6f57353b12ae", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.5.2024.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.5.2024.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.5.2024.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\n                                          NÁLEZ\n                         Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\n                              V mene Slovenskej republiky\n\n                                                                                  PL. ÚS 5/2024-127\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra\nStraku (sudca spravodajca), Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu\nskupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených Majerník\n& Miháliková, s. r. o., Cukrová 14, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade § 2 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti slov „založená manželstvom“,\nprvej časti zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov v časti názvu rubriky „manželstvo“, štvrtého oddielu prvej hlavy tretej časti\nzákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov v časti názvu rubriky „Vyživovacia povinnosť medzi manželmi“, § 116 Občianskeho\nzákonníka v časti slov „a manžel“, § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti slov „a manžel,\nkaždý z nich“, § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti slov „manžel“, § 474 ods. 2\nObčianskeho zákonníka v časti slov „manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva“, § 74 ods. 1\nzákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v časti slov\n„po manželovi, ktorý a) ku dňu smrti bol poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku\nalebo mal nárok na predčasný starobný dôchodok, b) ku dňu smrti splnil podmienky nároku\nna starobný dôchodok alebo získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný\ndôchodok, alebo c) zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania“, § 74 ods. 2\nzákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v časti slov „od smrti\nmanžela“, § 74 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\nv časti slov „po manželke“, § 3 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov s čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení\ns čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a s čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach samostatne,\nako aj v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, za účasti\nvlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto\n\n                                          rozhodol:\n\nNávrhu n e v y h o v u j e .\n\n                                      Odôvodnenie:\n\n                                              I.\n                     Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n\n1. Ústavnému súdu bol 15. mája 2023 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil\nnesúlad legislatívnej nečinnosti Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“),\nresp. nesúlad konkrétnych nimi označených zákonných ustanovení s ústavou, Dohovorom\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Medzinárodným paktom\no občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto\nnálezu.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2024-50 zo 17. apríla 2024 odmietol návrh navrhovateľov\nv časti, v ktorej žiadali vysloviť nesúlad s ústavou, dohovorom a paktom samotnej legislatívnej\nnečinnosti národnej rady spočívajúcej v neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého\npohlavia, rešpektujúcej a chrániacej vzťah párov rovnakého pohlavia, ako aj vzťahy založené\nv rámci práva na rodinný život z tohto práva odvodené. Vo zvyšnej časti ústavný súd prijal návrh\nna ďalšie konanie.\n3. Navrhovatelia uvádzajú, že nemajú „primárne“ záujem o vyslovenie nesúladu napadnutých\nustanovení s ústavou, dohovorom a paktom. Z ich strany má ísť o alternatívny spôsob riešenia\nprávneho postavenia párov rovnakého pohlavia vo vzťahu k prvej časti návrhu (kde namietali\nvýslovne protiústavnosť samotnej legislatívnej nečinnosti národnej rady).\n4. Podstatou navrhovateľmi zamýšľaného riešenia v časti návrhu, ktorá je predmetom konania\nvo veci samej, je zabezpečiť súlad relevantnej podústavnej právnej úpravy s označenými\nreferenčnými ústavnými a medzinárodnoprávnymi normami prostredníctvom zásahov do už\nexistujúcich právnych predpisov tým, že sa vytvorí priestor pre taký výklad a aplikáciu príslušných\nzákonných ustanovení, ktorými by boli priznané práva aj párom rovnakého pohlavia.\nTakto navrhnutá (alternatívna) formulácia petitu návrhu zodpovedá podľa ich presvedčenia\nkelsenovskému chápaniu ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu.\n5. Navrhovatelia zdôrazňujú, že ich cieľom nie je spochybniť ústavné zakotvenie manželstva\nani znižovať existujúci štandard práv manželov. Výber napadnutých zákonných ustanovení\nzodpovedá najdôležitejším životným situáciám, v ktorých sa páry rovnakého pohlavia nachádzajú\nv neodôvodnene nerovnakom postavení v porovnaní s manželmi. Zároveň sa snažili tieto\nustanovenia vybrať tak, aby došlo k čo najmenším zásahom do právneho poriadku.\n\n                                             2\n\n6. Vychádzajúc z uvedeného, preto vo vzťahu k zákonu č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) napádajú\npríslušné vybrané ustanovenia, resp. časti označeného právneho predpisu, s cieľom, aby sa ochrana\nrodiny vzťahovala aj na rodiny založené pármi rovnakého pohlavia.\n7. Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku namietajú ustanovenia týkajúce sa definície blízkej osoby\na ustanovenia týkajúce sa dedičského práva s cieľom, aby sa prostredníctvom týchto zásahov\nvyrovnalo postavenie manželov a osôb žijúcich v pároch rovnakého pohlavia.\n8. Ak ide o zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o sociálnom poistení“), namietajú ustanovenia týkajúce sa vdoveckého, resp. vdovského\ndôchodku tak, aby bolo možné v budúcnosti prostredníctvom ústavne konformného výkladu\npriznávať vdovské a vdovecké dôchodky aj pozostalým partnerom rovnakého pohlavia.\n9. Napokon v zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia“)\nnamietajú zákonné ustanovenia týkajúce sa definície rodinného príslušníka tak, aby sa za rodinných\npríslušníkov mohli považovať aj osoby žijúce v pároch rovnakého pohlavia.\n10. Navrhovatelia na základe uvedenej argumentácie v tejto časti návrhu navrhujú, aby ústavný súd\nrozhodol, že napadnuté zákonné ustanovenia (podrobne uvedené v záhlaví tohto nálezu) nie sú\nv súlade s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4\nústavy, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru samostatne, ako aj\nv spojení s čl. 14 dohovoru a s čl. 17 ods. 1 a 2 paktu samostatne, ako aj v spojení s čl. 26 paktu.\n11. Navrhovatelia poukazujú najmä na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“), a to osobitne na rozhodnutie vo veci Fedotova a ďalší proti Rusku, [GC] (rozhodnutie\nzo 17. 1. 2023, sťažnosti č. 40792/10, 30538/14 a č. 43439/14), v ktorom ESĽP konštatoval,\nže absencia adekvátneho uznania a ochrany párov rovnakého pohlavia je porušením práva\nna súkromný a rodinný život, ako je toto právo zakotvené v dohovore.\n\n                                               II.\n                     Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\n                                    a ďalší priebeh konania\n\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n\n12. Národná rada vo svojom stanovisku zo 6. mája 2025 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania a nebude zaujímať stanovisko k návrhu navrhovateľov.\n\nII.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:\n\n13. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpená Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, vo svojom stanovisku z 22. októbra 2024 navrhuje, aby ústavný súd návrhu\nnavrhovateľov nevyhovel. Poukazuje na to, že právna úprava partnerských vzťahov osôb rovnakého\npohlavia nie je na Slovensku celkom absentujúca. Niektoré základné práva a povinnosti sú párom\nrovnakého pohlavia priznané prostredníctvom statusu blízkych osôb alebo slovného spojenia\n\n                                                3\n\n„iné spolužitie osôb“. Partnerský vzťah dvoch osôb je právne uznaný napriek absencii formálnej\nevidencie pred orgánom verejnej moci s priamymi väzbami na viacero konkrétnych právnych\nvzťahov [napr. § 115, § 116 a § 140 Občianskeho zákonníka, čl. 47 ods. 1 ústavy v spojení s § 130\nods. 1 a 2 Trestného poriadku či § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej\nstarostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov].\n14. Vláda argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 24/2014, podľa ktorého štát\nuznaním privileguje aj iné typy sociálnej koexistencie osôb, než je manželstvo. Podľa vlády nie je\nústavný súd predurčený na normatívne určené riešenie spoločenských tenzií týkajúcich sa tejto\nkultúrne citlivej témy. Absencia osobitnej právnej úpravy v podobe životného alebo registrovaného\npartnerstva je podľa vlády dôkazom toho, že „... slovenská spoločnosť s dlhodobou tradíciou\ndlhodobo odmieta formálne uznanie kohabitujúcich partnerov zo strany štátu, s odkazom na hlboko\nzakorenené spoločenské a kultúrne konotácie. Inštitút manželstva je jedinou štátom uznanou formou\npartnerského zväzku dvoch osôb rôzneho pohlavia. Tradičný koncept manželstva ako zväzku muža\na ženy tvorí sociálne a právne dedičstvo Slovenskej republiky...“.\n15. Za východiskový bod považuje vláda predovšetkým čl. 41 ods. 1 ústavy, podľa ktorého\n„manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou“. Podľa vlády tým, že ústava v čl. 41 ods. 1\nchráni manželstvo ako vzťah medzi mužom a ženou, ktorého účelom je reprodukcia a, berúc\ndo úvahy, že judikatúra ESĽP vyžaduje rovnaké práva medzi registrovaným partnerstvom\na manželstvom, tak partnerstvo nemôže byť možnosťou, pretože by to bolo v rozpore s ústavou.\nSlovenská ústava priznáva manželskému zväzku adjektívum v podobe jedinečnosti. Vláda je preto\npresvedčená, že právne nastavenie párov rovnakého pohlavia nemožno postaviť do komparácie\ns manželským zväzkom, ale len s inými nezosobášenými pármi. Jedinečnosť manželstva podľa\nvlády znamená, že práva a povinnosti vyplývajúce z manželstva nemožno založiť inak.\n16. Samotná namietaná prvá veta čl. 2 zákona o rodine nie je normatívneho charakteru, ale je\nsúčasťou zásad, z ktorých sa vychádza pri interpretácii zákona o rodine. Táto veta vo svojej\npodstate nevylučuje založenie rodiny iným spôsobom ako manželstvom a z jej textu nevyplýva,\nže by neumožňovala založenie rodiny pármi rovnakého pohlavia.\n17. Pomenovanie zákonnej rubriky slovom „manželstvo“ je logickým dôsledkom toho, že právne\nnormy nachádzajúce sa v prvej časti zákona o rodine upravujú výlučne právne postavenie\nmanželov. Rovnako vláda argumentuje, aj pokiaľ ide o rubriku s názvom „Vyživovacia povinnosť\nmedzi manželmi“.\n18. K porušovaniu ľudskej dôstojnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) dochádza vo všeobecnosti v prípadoch,\nkeď zákon nie je aplikovaný rovnakým spôsobom voči všetkým svojim adresátom. V rámci testu\ndiskriminácie je potrebné odpovedať na dve zásadné otázky:\n- Ide o porovnateľných jednotlivcov alebo skupiny?\n- Je s nimi zaobchádzané odlišne na základe niektorého zo zakázaných dôvodov?\n19. Hlavným účelom manželstva je v zmysle čl. 1 štvrtej vety zákona o rodine založenie rodiny\na riadna výchova detí. Potenciál biologickej reprodukcie pritom odráža biologickú realitu. Znak\nreprodukčného potenciálu zdieľa inštitút manželstva so spolužitím osôb rôzneho pohlavia,\navšak na rozdiel od manželstva tu absentuje trvalosť a výlučnosť vzťahu dvoch osôb. Podľa vlády\n\n                                             4\n\nnedochádza k odlišnému zaobchádzaniu na základe sexuálnej orientácie, pretože tá sa nezisťuje\nv prípade uzatvárania manželstva. Ústavodarca iba preferuje trvalé spolužitie dvoch plnoletých osôb\nodlišného pohlavia, keďže majú potenciál stať sa rodičmi, čo považuje vláda za súladné s najlepším\nzáujmom dieťaťa. Odlišné zaobchádzanie je pritom diskriminačné vtedy, ak nie je odôvodnené\nrozumným dôvodom a nesleduje prípustný cieľ.\n20. Partnerské vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia a rovnako medzi osobami rôzneho\npohlavia nie sú rovnakými rodinnoprávnymi vzťahmi ako vzťahy medzi manželmi, aj keď sa\nnavonok týmto vzťahom podobajú. Pokiaľ zákonodarca nevyužil svoju kompetenciu rozšíriť okruh\noprávnených osôb podľa § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka, možno v tom vidieť jeho úmysel\nponechať daný okruh osôb uzavretý. Dedičmi zo zákona sú okrem iných osôb manželia a osoby,\nktoré žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa v spoločnej\ndomácnosti a ktoré sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli výživou odkázané\nna poručiteľa – teda postavenie dediča zo zákona môže mať aj osoba rovnakého pohlavia.\n21. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe\na pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Tieto práva nadväzujú na zákon o sociálnom\npoistení. Pozostalostné dávky predstavujú substitučný inštitút na zabezpečenie realizácie obsahu\nvyživovacej povinnosti, ktorá pri strate živiteľa nemôže byť zabezpečená. Okruh oprávnených osôb\nje pritom užší, ako je okruh osôb, voči ktorým je definovaná vyživovacia povinnosť. Akékoľvek\nparciálne zmeny v sociálnom poistení by boli podľa vlády nesystémové – inými slovami,\nakýmkoľvek prípadným zmenám v rozsahu poberateľov pozostalostných dôchodkov by mala\npredchádzať zmena okruhu vyživovaných osôb definovaná v zákone o rodine.\n22. Podľa vlády je nesprávna základná premisa, z ktorej navrhovatelia vychádzali, keď uvádzajú,\nže „... beneficientom dávok a asistencie upravenej v zákone o peňažných príspevkoch v súčasnosti\nnemôže byť nezosobášený partner občana Slovenskej republiky“. Môže ním byť po splnení\nzákonných podmienok aj nezosobášený partner občana Slovenskej republiky, avšak jeho\núčastníctvo sa neodvodzuje od postavenia rodinného príslušníka občana Slovenskej republiky,\nale od jeho vlastného právneho postavenia. Navyše, vláda poukazuje na možnosť stať sa\nopatrovateľom partnera rovnakého pohlavia (§ 3 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia). Prípadné rozšírenie výpočtu rodinných\npríslušníkov by bolo nevyhnutné implementovať do ustanovení zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia upravujúcich okruhy spoločne posudzovaných\nosôb a do ustanovení o rodinnom prostredí. Zároveň by však bolo potrebné zvážiť právnu úpravu\nobdobných ustanovení v právnej úprave životného minima, pomoci hmotnej núdzi, sociálnych\nslužbách a podobne.\n23. Napokon vo vzťahu k rozsudku ESĽP Fedotova a ostatní proti Rusku vláda poukazuje\nna skutočnosť, že tento rozsudok nemá žiadny praktický dopad na právny poriadok Ruska\ns ohľadom na vylúčenie Ruska z Rady Európy, avšak má mať dopad na zvyšných 46 členských\nštátov Rady Európy. Vláda toto rozhodnutie označuje za súdny aktivizmus, pretože ESĽP vykladá\nprávo na súkromný a rodinný život evolučne, a nie tak, ako bolo vykladané pri prijatí dohovoru.\n\n                                              5\n\nII.3. Stanovisko odbornej verejnosti:\n\n24. Listom z 21. augusta 2024 predložilo svoje stanovisko ústavnému súdu aj Slovenské národné\nstredisko pre ľudské práva.\n\n                                              III.\n                                  Posúdenie dôvodnosti návrhu\n\n25. Navrhovatelia v podanom návrhu v prvom rade namietali (v časti, v ktorej bol návrh ústavným\nsúdom pri predbežnom prerokovaní odmietnutý) legislatívnu nečinnosť národnej rady spočívajúcu\nv neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého pohlavia a rešpektujúcej a chrániacej vzťah\npárov rovnakého pohlavia a vzťahy založené v rámci práva na rodinný život z tohto vzťahu\nodvodené, poukazujúc pritom na nedávne rozhodnutia ESĽP (rozsudok Fedotova a ostatní proti\nRusku zo 17. 1. 2023, sťažnosti č. 40792/10, 30538/14 a č. 43439/14, rozsudok Veľkej komory\nvo veci Buhuceanu a ďalší proti Rumunsku z 23. 5. 2023, sťažnosti č. 20081/19 a ďalšie, rozsudok\nMaymulakhin a Markiv proti Ukrajine z 1. 6. 2023, sťažnosť č. 75135/14). Javí sa, že práve\nrozhodovacia prax ESĽP bola v tomto prípade pre navrhovateľov inšpiráciou, keďže obsah návrhu\n(ako aj ich neskoršie vyjadrenie vo veci samej) v mnohom zrkadlia závery uvedené v týchto\nrozhodnutiach ESĽP.\n\nIII.1. Relevantná rozhodovacia prax ESĽP:\n\n26. Jedným z prvých rozhodnutí týkajúcich sa nemožnosti osôb rovnakého pohlavia uzatvoriť\nmanželstvo bol rozsudok vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku (rozsudok ESĽP z 24. 6. 2010,\nsťažnosť č. 30141/04). Sťažovatelia v tomto prípade namietali porušenie čl. 8, 12 a 14 dohovoru.\nNajmä tvrdili, že sú diskriminovaní ako pár osôb rovnakého pohlavia, pretože im nebolo umožnené\nuzatvoriť manželstvo alebo iným spôsobom oficiálne legalizovať ich vzťah. Námietky sťažovateľov\nESĽP odmietol s poukazom na to, že je na jednotlivých štátoch, či umožnia manželstvá osôb\nrovnakého pohlavia. ESĽP konštatoval, že v zmysle dohovoru neexistuje žiadna právna prekážka\npre to, aby mohli byť uznané partnerstvá osôb rovnakého pohlavia v kontexte manželstva,\nno zároveň neexistuje ani žiadna povinnosť, aby tak štáty urobili. Vnímanie inštitútu manželstva\nmôže byť s ohľadom na kultúrne a sociálne rozdiely v jednotlivých krajinách odlišné. Preto ESĽP\nv prvom rade poukázal na to, že je vecou zákonodarcu, aby vymedzil a odpovedal na potreby\nspoločnosti. Na druhej strane je tento rozsudok dôležitý, pretože ESĽP po prvýkrát pripustil, že viac\nnie je na mieste, aby vzťah medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia spadal iba pod právo\nna súkromný život, a nie aj pod právo na rodinný život v zmysle čl. 8 dohovoru (vychádzajúc\nzo svojej judikatúry a konceptu, tzv. de facto rodinných vzťahov – teda takých, keď určité osoby\nžili ako rodina, bez ohľadu na biologické či legálne väzby).\n27. Vo veci Vallianatos a ostatní proti Grécku (rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 11. 2013,\nsťažnosti č. 29381/09 a č. 32684/09) sťažovatelia namietali zákon, ktorý obsahoval ustanovenie\no oficiálnej forme partnerstva („civilný zväzok“), ktorý však mohli uzavrieť len dve dospelé osoby\nopačného pohlavia. Sťažovatelia kritizovali žalovaný štát za to, že zaviedol rozdiel, ktorý ich podľa\nich názoru diskriminuje voči ostatným.\n\n                                              6\n\n28. Súd konštatoval, že bolo úlohou Grécka preukázať v rámci dosahovania legitímneho cieľa\nspočívajúceho v uznaní párov žijúcich spolu mimo manželstva a poskytnutí možnosti týmto párom\nregistrovať vzťah v rámci flexibilnejšieho právneho rámca v porovnaní s manželstvom, zamedziť\npárom rovnakého pohlavia, aby takýto civilný zväzok uzavreli. Aj ak by zámerom zákonodarcu\nbolo zvýšiť právnu ochranu detí narodených mimo manželstva (ako tvrdil žalovaný štát) a nepriamo\nposilniť inštitúciu manželstva, skutočnosťou zostalo, že civilné zväzky predstavujú formu civilného\npartnerstva, ktorá vylučuje páry rovnakého pohlavia, zatiaľ čo párom opačného pohlavia\nbez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deti, umožňuje regulovať viaceré aspekty ich vzťahu.\n29. Vo veci Oliari a ostatní proti Taliansku (rozsudok ESĽP z 21. 7. 2015, sťažnosti č. 18766/11\na č. 36030/11) boli sťažovateľmi tri homosexuálne páry, ktoré sa sťažovali, že podľa talianskeho\npráva nemali možnosť uzavrieť manželstvo alebo vstúpiť do iného typu civilného zväzku a že boli\ndiskriminované na základe ich sexuálnej orientácie. ESĽP nezistil žiadne porušenie čl. 12\ndohovoru, no vyslovil porušenie čl. 8 dohovoru a konštatoval, že Taliansko nešpecifikovalo verejný\nzáujem, ktorý bráni prijatiu takej právnej úpravy s výnimkou postupne dozrievajúcej verejnej\nmienky (pričom súd považoval za preukázané, že väčšina Talianov proti zväzkom v tom čase\nnenamietala). Prihliadol na to, že taliansky ústavný súd už od roku 2010 dôrazne a opakovane\nvyzýval zákonodarcu, aby prijal úpravu práv a povinností osôb žijúcich vo zväzkoch rovnakého\npohlavia, čo malo podľa súdu nemalý vplyv na právnu istotu. ESĽP preto konštatoval porušenie\npozitívneho záväzku Talianska v zmysle čl. 8 dohovoru.\n30. Dňa 17. januára 2023 ESĽP v už spomínanom rozsudku Fedotova a ostatní proti Rusku\nvyslovil, že v súlade s pozitívnym záväzkom štátov vyjadreným v čl. 8 dohovoru sú členské štáty\npovinné prijať právnu úpravu poskytujúcu právne uznanie a ochranu párom tvoreným osobami\nrovnakého pohlavia (bod 178). Zároveň potvrdil, že z judikatúry ESĽP nevyplýva pozitívny\nzáväzok štátov umožniť uzatvorenie manželstva aj osobám rovnakého pohlavia. ESĽP konštatoval,\nže priestor štátu na uváženie je v prípade poskytnutia právneho uznania a ochrany párom tvoreným\nosobami rovnakého pohlavia potrebné vnímať reštriktívne, pretože ide o obzvlášť dôležité aspekty\nosobnej a spoločenskej identity týchto osôb. ESĽP poukázal okrem iného na fakt, že aktuálne\ntridsať členských štátov v rámci svojho právneho poriadku umožnilo právne uznanie a ochranu\nvzťahov párov rovnakého pohlavia, čo podľa ESĽP zreteľne poukazuje na pokračujúci trend\nsmerujúci k uznaniu takýchto vzťahov (či už vo forme manželstva, alebo inej forme partnerstva)\n(body 172 až 175). Zhoda v súčasnosti nepanuje v tom, akú formu by malo mať toto uznanie\na obsah poskytovanej ochrany. V tomto smere preto ESĽP uznal širší priestor na uváženie\npre zmluvné strany dohovoru a poukázal na to, že nemusí ísť o manželstvo. Poskytovaná ochrana\nvšak musí byť primeraná a do úvahy je potrebné vziať rôzne aspekty, najmä materiálne (výživné,\nzdanenie, dedenie) a morálne (práva a povinnosti vzájomnej pomoci), ktoré sú neoddeliteľnou\nsúčasťou života v páre.\n31. Následne preto ESĽP posudzoval, či bola vo veci dosiahnutá rovnováha medzi verejným\nzáujmom a záujmami sťažovateľov. V tomto prípade ruská vláda argumentovala ochranou tradičnej\nrodiny, názorom väčšiny obyvateľov a ochranou neplnoletých pred propagáciou homosexuality.\nNapriek tomu, že ESĽP poukázal na to, že ochrana rodiny v tradičnom zmysle je v zásade\nzávažným a legitímnym dôvodom, ktorý môže ospravedlniť rozdielne zaobchádzanie na základe\nsexuálnej orientácie, zároveň vyhodnotil, že neexistuje dôvod domnievať sa, že by poskytnutie\nprávneho uznania a ochrany párom rovnakého pohlavia v stabilnom vzťahu mohlo samo osebe\n\n                                             7\n\npoškodiť tradičné rodiny alebo ohroziť ich budúcnosť či integritu (pozri tiež rozsudok ESĽP\nBayev a ostatní proti Rusku, bod 67). Uznanie párov rovnakého pohlavia nijako nebráni\nheterosexuálnym párom uzatvoriť manželstvo alebo založiť rodinu zodpovedajúci ich ponímaniu\ntohto pojmu. Inak povedané, zaistenie práv párom rovnakého pohlavia samo osebe nespôsobuje\noslabenie práv zaistených iným osobám alebo párom.\n32. Súd neprijal ani argumentáciu týkajúcu sa väčšinového názoru ruských obyvateľov.\nPodľa ESĽP by totiž bolo nezlučiteľné so základnými hodnotami dohovoru, keby bol výkon práv\npodľa dohovoru menšinovou skupinou podmienený akceptáciou zo strany väčšiny.\n33. Závery uvedené v rozsudku Fedotova ESĽP potvrdil aj rozsudkom vo veci Buhuceanu a ostatní\nproti Rumunsku, rozsudkom vo veci Koilova a Babulkova proti Bulharsku (rozsudok ESĽP\nz 5. 9. 2023, sťažnosť č. 40209/20) a rozsudkom Przybyszewska a ostatní proti Poľsku (rozsudok\nESĽP z 12. 3. 2024, sťažnosť č. 11454/17 a 9 ďalších). V rozsudku vo veci Maymulakhin a Markiv\nproti Ukrajine ESĽP zároveň uviedol, že rozdielne zaobchádzanie spočívajúce\nv neospravedlniteľnom odmietnutí akejkoľvek formy právneho uznania a ochrany sťažovateľom\nako páru osôb rovnakého pohlavia v porovnaní s pármi osôb rôzneho pohlavia je diskrimináciou\nvoči sťažovateľom na základe ich sexuálnej orientácie, a preto konštatoval porušenie zákazu\ndiskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (bod 80 a 81).\n\nIII.2. Relevantná rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie:\n\n34. Ústavný súd napokon nemohol neprihliadať aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Coman (rozsudok Súdneho dvora z 5. 6. 2018, C-673/16,\nECLI:EU:C:2018:385), v ktorom bola otázka manželstiev párov rovnakého pohlavia riešená\nv súvislosti s právom občana Únie na pohyb a pobyt na území členských štátov Únie vyplývajúcim\nz čl. 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n35. Pán          , rumunský občan a zároveň občan Spojených štátov amerických, sa spoznal\ns pánom               , občanom Spojených štátov amerických, v New Yorku v júni 2002. Následne\nsa pán          usadil v Bruseli, zatiaľ čo pán          ostal žiť v New Yorku. Dňa 5. novembra\n2010 uzavreli v Bruseli manželstvo. Neskôr sa obrátili na rumunský Generálny inšpektorát\npre migráciu s otázkou, či môže pán                získať právo pobytu v Rumunsku ako rodinný\npríslušník pána          . Inšpektorát odpovedal, že to nie je možné, pretože Rumunsko neuznáva\nmanželstvo osôb rovnakého pohlavia.\n36. Prejudiciálnu otázku v tomto prípade podal rumunský ústavný súd, ktorého zaujímalo najmä to,\nči pojem manželský partner podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla\n2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci\núzemia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice\n64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS,\n90/365/EHS a 93/96/EHS (ďalej len „smernica 2004/38“) zahŕňa aj manžela rovnakého pohlavia,\nktorý by tak mal v hostiteľskom členskom štáte právo na pobyt dlhšie ako tri mesiace ako rodinný\npríslušník občana Európskej únie.\n\n                                            8\n\n37. Súdny dvor pojem manželský partner podľa smernice interpretoval tak, že sa vzťahuje\naj na manžela rovnakého pohlavia, keďže znenie predmetného ustanovenia (čl. 2 ods. 2 smernice\n2004/38, pozn.) je rodovo neutrálne. Okrem toho by rozdiely medzi členskými štátmi v priznávaní\npráva pobytu manželom rovnakého pohlavia mohli ohroziť užitočný účinok (effet utile) tejto\nsmernice. Zdôraznil, že členské štáty sa môžu slobodne rozhodnúť, či vo svojom vnútroštátnom\nprávnom poriadku povolia manželstvá osôb rovnakého pohlavia, avšak pri výkone tejto právomoci\nmusia dodržiavať právo Európskej únie chrániace voľný pohyb osôb (body 37 a 38). Pripustil síce,\nže obmedzenie slobody pohybu občanov Európskej únie možno odôvodniť verejným poriadkom\na národnou identitou, avšak nezistil, že by boli ohrozené. Uznanie manželstva osôb rovnakého\npohlavia iba pre účely priznania pobytových práv sa totiž nijako nedotýka inštitútu manželstva\nvo vnútroštátnom práve, ktorý si môžu členské štáty naďalej upraviť podľa svojho uváženia.\n38. Uvedené závery Súdny dvor potvrdil aj v rozhodnutí Wojewoda Mazowiecki, C‑713/23,\nEU:C:2025:917 z 25. novembra 2025.\n39. Ústavný súd posúdil návrh vo svetle uvedenej judikatúry ESĽP, ako aj Súdneho dvora, a to\nvo vzťahu k tej časti, v ktorej bol návrh prijatý na ďalšie konanie, teda v časti petitu, v ktorom\nnavrhovatelia namietali konkrétne ustanovenia zákona o rodine, Občianskeho zákonníka, zákona\no sociálnom poistení a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia.\n40. Ústavný súd v uznesení o čiastočnom prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie nadviazal\nna rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 8/96 a sp. zn. PL. ÚS 23/05, keď konštatoval, že ako negatívny\nzákonodarca môže v súlade s čl. 125 ústavy preskúmať nedostatočnú právnu úpravu a prípadne\nz tohto dôvodu zasiahnuť aj do už existujúceho právneho poriadku spôsobom, ktorý nekonštituuje\nnové právo, ale len deklaruje absenciu práva tam, kde to ľudsko-právna oblasť a princíp\nspravodlivosti a rovnosti všetkých občanov pred zákonom vyžaduje. V časti, v ktorej navrhovatelia\nnavrhli prieskum konkrétnych ustanovení slovenského právneho poriadku, bol ich návrh s ohľadom\nna navrhovaný spôsob prieskumu (s výlučne interpretačným deklaratórnym nálezovým výstupom)\nprijatý na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti bol návrh odmietnutý.\n\nIII.3. Právne posúdenie návrhu navrhovateľov:\n\n41. V zmysle návrhu navrhovateľov bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či uplatňovaním napadnutej\nprávnej úpravy dochádza k ústavnoprávne a medzinárodnoprávne neprípustnému zásahu\ndo základného práva nebyť diskriminovaný, resp. základného práva na rovnosť v zaobchádzaní,\na to vo viacerých kontextoch. V prvom rade sa namieta nesúlad s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy,\nktoré garantujú ochranu osobnosti, ako aj súkromného a rodinného života, a to samostatne, aj\nv spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy predstavujúcim garanciu rovnosti a zákaz diskriminácie a čl. 13\nods. 2 a 4, charakterizujúcim možnosti zásahu do ľudských práv. Navrhovatelia spájajú čl. 12 ods. 1\na 2 ústavy taktiež s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, čím prepájajú problematiku rovnosti, ľudskej dôstojnosti\na ľudských práv s garanciou demokratického a právneho štátu.\n42. V zmysle nadnárodnej ochrany ľudských práv bolo potrebné posúdiť súlad s čl. 8 ods. 1 a 2\ndohovoru, teda s právom na súkromný a rodinný život, a to samostatne a v spojení so zákazom\ndiskriminácie obsiahnutým v čl. 14 dohovoru. Zároveň bude potrebné vyrovnať sa s obdobnými\n\n                                               9\n\ngaranciami obsiahnutými v čl. 17 ods. 1 a 2 paktu zabezpečujúcimi ochranu súkromia, a to\nsamostatne, ako i v spojení s čl. 26 tohto paktu zabezpečujúcim rovnosť pred zákonom.\n43. Analýza platnej právnej úpravy potom stojí na troch otázkach. Prvou je otázka ochrany\nosobnosti, súkromia a rodinného života. Druhou bude otázka rovnosti a zákazu diskriminácie.\nTreťou vzťah k uznávaným princípom právneho štátu. Všetky menované argumentačné línie,\nvychádzajúc z už uvedeného, treba posudzovať samostatne, ako aj vo vzájomnom súlade s ohľadom\nna vnútornú logiku a racionalitu práva.\n44. Pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s ústavou, dohovorom a paktom je potrebné\nvychádzať z ustáleného testu rovnosti a zákazu diskriminácie, ktorý sa uplatňuje najmä v spojení\ns právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Tento test je dlhodobo rozvíjaný\njudikatúrou ústavného súdu (napr. PL. ÚS 8/96, PL. ÚS 23/05) aj judikatúrou ESĽP,\nktorý pri aplikácii čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 8 dohovoru vyžaduje posúdenie porovnateľnosti\nsituácií, existencie rozdielneho zaobchádzania a jeho odôvodnenia legitímnym cieľom\na proporcionalitou (napr. Vallianatos a ďalší proti Grécku; Oliari a ďalší proti Taliansku; Fedotova\na ďalší proti Rusku).\n45. V prvom rade je potrebné skúmať, či sa porovnávané skupiny, teda manželstvá\nheterosexuálnych párov a páry rovnakého pohlavia žijúce v spoločnej domácnosti, nachádzajú\nv porovnateľnej situácii. Nevyžaduje sa pritom úplná identita, ale relevantná podobnosť vzhľadom\nna účel právnej úpravy. Ako zdôraznil ESĽP napríklad v rozhodnutí Schalk a Kopf proti Rakúsku,\nvzťahy párov rovnakého pohlavia môžu spadať pod pojem „rodinný život“ podľa čl. 8 dohovoru,\npokiaľ vykazujú dostatočnú stabilitu a intenzitu. Rovnako v rozhodnutí Paradiso a Campanelli\nproti Taliansku súd potvrdil, že existencia rodinného života závisí od skutočných osobných väzieb,\na nie výlučne od formálneho právneho statusu. Z toho vyplýva, že pri posudzovaní porovnateľnosti\nje potrebné vychádzať väčšmi z materiálneho ako z formálneho chápania rodinných vzťahov.\n46. V nadväznosti na to je potrebné posúdiť, či právna úprava vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu\nmedzi takto porovnateľnými skupinami. ESĽP opakovane konštatuje, že rozdielne zaobchádzanie\nmôže spočívať nielen v explicitnom vylúčení, ale aj v absencii právnej úpravy, ktorá by umožnila\ndotknutým osobám realizovať ich práva (pozri najmä Oliari a ostatní proti Taliansku, bod 185).\nOsobitne významné je, ak je prístup k určitým právam viazaný na právny status (napr. manželstvo),\nktorý určitej skupine osôb nie je dostupný. V takom prípade sa môže javiť, že ide o rozdielne\nzaobchádzanie založené na sexuálnej orientácii, ktoré spadá pod ochranu čl. 14 dohovoru a čl. 26\npaktu, a ESĽP v rozhodnutí Vallianatos a ďalší proti Grécku zdôraznil, že vylúčenie párov\nrovnakého pohlavia z právneho inštitútu dostupného párom opačného pohlavia predstavuje\ndiskrimináciu, ak nie je riadne odôvodnené (bod 92).\n47. Ak sa preukáže existencia rozdielneho zaobchádzania, je potrebné skúmať, či je takéto\nzaobchádzanie odôvodnené legitímnym cieľom a či spĺňa požiadavky proporcionality. ESĽP\nuznáva, že ochrana tradičného modelu rodiny môže predstavovať legitímny cieľ (pozri napr. Schalk\na Kopf proti Rakúsku, bod 94), avšak zároveň zdôrazňuje, že takéto odôvodnenie nemôže viesť\nk úplnému vylúčeniu určitej skupiny z právnej ochrany. V rozhodnutí Fedotova a ostatní proti\nRusku súd konštatoval, že štáty majú pozitívnu povinnosť zabezpečiť právne uznanie a ochranu\npárov rovnakého pohlavia a absencia akejkoľvek formy uznania predstavuje porušenie čl. 8\ndohovoru, a preto je z hľadiska proporcionality potrebné skúmať, či existujú menej obmedzujúce\n\n                                             10\n\nprostriedky na dosiahnutie sledovaného cieľa a či zásah nepresahuje mieru nevyhnutnú\nv demokratickej spoločnosti (rozsudok Fedotova a ostatní proti Rusku, bod 180, 187 a 223).\nSúd zároveň zdôraznil, že samotný nesúhlas väčšiny spoločnosti nemôže byť dostatočným\nodôvodnením rozdielneho zaobchádzania (porov. Bayev a ostatní proti Rusku, bod 68 a 70).\n48. Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k významu rozsudku ESĽP Fedotova a ostatní\nproti Rusku pri posudzovaní prejednávanej veci. Ústavný súd si uvedomuje, že uvedené rozhodnutie\nbolo vydané v čase, keď Ruská federácia už nebola členským štátom Rady Európy, a preto sa\nv odbornej diskusii objavili pochybnosti o jeho praktickej záväznosti vo vzťahu k tomuto štátu.\nTáto okolnosť však sama osebe nezbavuje predmetné rozhodnutie jeho interpretačného významu\npre výklad dohovoru.\n49. Podstatou rozhodovacej činnosti ESĽP je poskytovať autoritatívny výklad dohovoru\na prostredníctvom neho prispievať k ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručených\ndohovorom v štátoch, ktoré sú jeho zmluvnými stranami. Skutočnosť, že určitý štát následne prestal\nbyť viazaný dohovorovým systémom, nemôže sama osebe viesť k záveru, že právne názory\nvyslovené v rozhodnutí strácajú svoj význam pre výklad práv garantovaných dohovorom.\n50. Ústavný súd preto považuje závery vyslovené v rozsudku Fedotova a ostatní proti Rusku\nza relevantné minimálne z interpretačného hľadiska. ESĽP v uvedenom rozhodnutí zdôraznil,\nže úplná absencia právneho rámca pre ochranu takýchto vzťahov môže predstavovať porušenie čl. 8\ndohovoru.\n51. Ústavný súd zároveň považuje za významné, že otázka právneho postavenia párov rovnakého\npohlavia nie je abstraktnou spoločenskou témou, ale dotýka sa konkrétnych osôb, ktoré sa môžu\noprávnene domnievať, že právny poriadok im neposkytuje primeranú ochranu ich súkromného\na rodinného života.\n52. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Komisia proti Maďarsku (rozsudok z 21. 4. 2026, C-769/22,\nECLI:EU:C:2026:326) tiež ukázal, že v prípade ľudských práv je napokon stále potrebné\nzohľadňovať ideu spoločných európskych hodnôt uvedených v čl. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie. Skutočnosť, že viaceré nadnárodné súdy poukazujú na existenciu a zároveň porušovanie\nľudských práv ľudí prislúchajúcich ku komunite LGBT+, môže predstavovať ďalší z dôvodov,\npre ktoré je potrebné legislatívne neopomínať tieto práva.\n53. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že jeho úlohou ako negatívneho zákonodarcu má byť najmä\nochrana ústavnosti legislatívy, či už formou prieskumu súladu právnych predpisov s ústavou, alebo\nformou prieskumu legislatívneho procesu. V zmysle doktríny deľby moci sa tak postavenie\nústavného súdu a zákonodarcu môže niekedy javiť ako konkurenčné. Postavenie ústavného súdu\nteda v tomto prípade a v obdobných prípadoch spočíva predovšetkým v tom, že na najvyššej\nvnútroštátnej úrovni analyzuje relevantné právne a faktické skutočnosti, ako aj doktrinálne hľadiská\na na základe nich poskytuje výklad ústavy a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.\n54. Súčasťou takto chápanej úlohy môže byť v odôvodnených prípadoch aj zhodnotenie\nexistujúceho právneho stavu alebo pomenovanie ústavných limitov a základných požiadaviek, ktoré\nmusia byť pri tvorbe práva rešpektované. Zároveň, ústavný súd pripomína, že pri takomto\nhodnotení nemôže opomenúť aj prípadné medzery v zákonnej úprave, a teda konštatuje, že\nje potrebné ich identifikovať.\n\n                                             11\n\n55. Ústavný súd zároveň nemôže zastávať alebo presadzovať výlučne väčšinový spoločenský názor,\nkeďže reprezentácia väčšinového názoru prináleží demokraticky legitimovanému zákonodarcovi.\nJeho osobitnou úlohou je dbať na ochranu základných práv všetkých jednotlivcov vrátane osôb\npatriacich k menšinám. Teda jeho úlohou je vykladať ústavu väčšmi v súlade s požiadavkami\nrovnosti než s požiadavkami demokratickej popularity. Aj z týchto dôvodov, ako aj z ďalších\ndôvodov uvedených pri prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie považoval ústavný súd\nza potrebné pristúpiť k analýze súčasného právneho stavu týkajúceho sa práv osôb žijúcich\nv partnerskom zväzku s osobou rovnakého pohlavia, a dať tak zákonodarcovi na vedomie,\nkde možno zaznamenať prípadné medzery v právnej úprave vyžadujúce si jeho legislatívnu aktivitu.\n56. Na základe uvedeného bude ďalšie posúdenie jednotlivých ustanovení vychádzať z toho,\nči dotknuté osoby sú v porovnateľnej situácii, či právna úprava vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu\na či je takéto zaobchádzanie ústavne odôvodnené. Na základe týchto kritérií bude možné rozvinúť\núvahy, ktorých účelom je upozorniť na možnosti budúcej úpravy v danej veci, ak sa pre ne\nzákonodarca v demokratickom legislatívnom procese rozhodne.\n\nIII.3.1. K súladu napadnutých ustanovení zákona o rodine s ústavou, dohovorom a paktom:\n\n57. Podľa čl. 2 zákona o rodine: „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti.\nSpoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni.“\n58. Zákon o rodine má päť častí: I. Manželstvo, II. Vzťahy medzi rodičmi, deťmi a ostatnými\npríbuznými, III. Výživné, IV. Určenie rodičovstva a osvojenie a V. Spoločné a prechodné\nustanovenia.\n59. Napokon prvá hlava tretej časti zákona o rodine určuje druhy vyživovacích povinností a rozsah\nvýživného a jej štvrtý oddiel reguluje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi.\n60. Pri posudzovaní ustanovení zákona o rodine je potrebné vychádzať z toho, že predmetom\nprieskumu nie je ústavnosť samotného ústavného vymedzenia manželstva ako zväzku muža a ženy,\nale otázka, či zákonná úprava rodinných vzťahov v spojení s absenciou právneho rámca pre páry\nrovnakého pohlavia vedie k ústavne neakceptovateľnému vylúčeniu týchto párov z ochrany\nrodinného života. Návrhová argumentácia sa sústreďuje najmä na čl. 2 zákona o rodine, podľa\nktorého je „rodina založená manželstvom základnou bunkou spoločnosti“ a spoločnosť „všetky\nformy rodiny všestranne chráni“, ako aj na systematické zaradenie a označenie častí zákona\nupravujúcich manželstvo a vyživovaciu povinnosť medzi manželmi.\n61. V súlade s judikatúrou ESĽP sa javí korektné vykladať právnu úpravu vo svetle jej účelu, a teda\ninterpretovať text zákona tak, aby sa vo výklade odrážalo, že účelom zákona o rodine má byť\nv zásade nasledujúce: sledovať ochranu vzájomnej solidarity a osobnej blízkosti osôb žijúcich\nv jednej domácnosti a podporovať hodnoty medziľudskej starostlivosti, pričom sa neopomína\ndôležitosť ekonomickej previazanosti.\n62. Samotná veta čl. 2 zákona o rodine nie je protiústavná. Ustanovenie výslovne nehovorí, že\nrodina môže vzniknúť iba manželstvom; naopak, druhá veta deklaruje ochranu „všetkých foriem\nrodiny“. Práve táto druhá veta vytvára interpretačný priestor na širšie chápanie rodiny, ktoré nie je\nobmedzené výlučne na manželstvo. Problém preto nie je v samotnej právnej úprave, teda\nnevyhnutne v samotnom texte čl. 2 zákona o rodine.\n\n                                              12\n\n63. Priestor pre legislatívnu aktivitu zákonodarcu možno vidieť v tom, že zákon o rodine následne\nneposkytuje párom rovnakého pohlavia žiadny iný právny mechanizmus, prostredníctvom ktorého\nby sa ich rodinný život mohol právne prejaviť v oblasti vzájomných práv a povinností.\nInými slovami, deklarovaná ochrana „všetkých foriem rodiny“ zostáva vo vzťahu k párom\nrovnakého pohlavia bez dostatočného normatívneho obsahu.\n64. Z hľadiska rozdielneho zaobchádzania sa javí relevantné, že zákon o rodine viaže základné\nosobné a rodinnoprávne následky partnerského spolužitia na manželstvo. Manželstvo však podľa\nústavného (čl. 41 ods. 1) a zákonného rámca môžu uzavrieť len muž a žena. Páry rovnakého\npohlavia teda nie sú z práv vyplývajúcich z manželstva vylúčené iba preto, že sa rozhodli\nmanželstvo neuzavrieť, ako niektorí ľudia v partnerských vzťahoch s osobou opačného pohlavia,\nale preto, že im právny poriadok vstup do tohto statusu vôbec neumožňuje. Takéto vylúčenie má\nstatusový charakter a je úzko späté so sexuálnou orientáciou dotknutých osôb. ESĽP vo veci\nVallianatos a ostatní proti Grécku zdôraznil, že ak štát vytvorí právny inštitút určený na reguláciu\npartnerského spolužitia, nemôže z neho bez dostatočného odôvodnenia vylúčiť páry rovnakého\npohlavia.\n65. V prípade zákona o rodine je zároveň legislatívnou aktivitou zákonodarcu možné zmierniť\nrozdielne zaobchádzanie pri vyživovacej povinnosti. Zákon upravuje vyživovaciu povinnosť medzi\nmanželmi, čím reflektuje princíp solidarity medzi osobami žijúcimi v právne uznanom partnerskom\nzväzku. Páry rovnakého pohlavia však nemajú prístup ani k manželstvu, ani k alternatívnemu\nrodinnoprávnemu inštitútu, ktorý by zakladal porovnateľnú povinnosť vzájomnej podpory.\nV dôsledku toho sú dva z najdôležitejších prejavov rodinného života – vzájomná pomoc blízkych\nosôb a ekonomická solidarita – ponechané výlučne na faktickú dobrovoľnosť, bez možnosti\ndomáhať sa ochrany prostredníctvom súdu. To je významné aj preto, že ESĽP vo veci Fedotova\na ostatní proti Rusku výslovne uviedol, že primeraná právna ochrana párov rovnakého pohlavia má\nzahŕňať aj materiálne a morálne aspekty života v páre vrátane vzájomnej pomoci.\n66. Pokiaľ ide o legitímny cieľ rozdielneho zaobchádzania, za relevantnú možno považovať\nochranu manželstva ako ústavne chráneného inštitútu. Z ústavnej ochrany manželstva však\nnevyplýva, že zákonodarca môže či má úplne rezignovať na právnu ochranu iných foriem\nrodinného života. ESĽP opakovane zdôraznil, že právne uznanie párov rovnakého pohlavia samo\nosebe neohrozuje tradičné manželstvo ani nebráni párom opačného pohlavia vstupovať\ndo manželstva a zakladať rodinu. Tento záver je osobitne zreteľný vo veci Fedotova a ostatní proti\nRusku, kde súd odmietol argument, že ochrana tradičnej rodiny môže odôvodniť úplnú absenciu\nprávneho uznania párov rovnakého pohlavia.\n67. Pri proporcionalite je preto potrebné rozlišovať medzi dvoma otázkami. Prvou je, či ústava\nalebo dohovor vyžadujú otvorenie manželstva párom rovnakého pohlavia. Z judikatúry ESĽP\nvyplýva, že takáto povinnosť z dohovoru nevyplýva; štátom zostáva priestor rozhodnúť, akú formu\nprávneho uznania zvolia. Druhou otázkou však je, či je ústavne a medzinárodnoprávne prijateľné,\naby právny poriadok neposkytoval párom rovnakého pohlavia žiadnu formu právneho uznania\na ochrany ich rodinného života. Na túto otázku judikatúra ESĽP odpovedá záporne: úplná absencia\nprávneho rámca môže predstavovať porušenie pozitívneho záväzku štátu podľa čl. 8 dohovoru.\n\n                                             13\n\n68. Z toho vyplýva, že zákon o rodine možno hodnotiť dvomi smermi. Ak sa posudzuje izolovane,\nsamotné označenie manželstva ako osobitne chráneného inštitútu a existencia osobitnej úpravy práv\na povinností manželov nie sú v rozpore s ústavou, dohovorom ani paktom. Ak sa však zákon\no rodine posudzuje v širšom systémovom kontexte, teda spolu s absenciou akéhokoľvek\nalternatívneho právneho statusu pre páry rovnakého pohlavia, vzniká systémovo relevantný deficit\núpravy v podobe medzery v právnej úprave. Tento deficit spočíva v tom, že stabilné páry rovnakého\npohlavia sú fakticky vylúčené z rodinnoprávnej ochrany, hoci ich vzťahy môžu napĺňať znaky\nrodinného života podľa čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 17 paktu. Preto možno dospieť k záveru,\nže napadnuté ustanovenia zákona o rodine nie sú protiústavné preto, že chránia manželstvo.\nV spojení s absenciou iného právneho rámca však ponechávajú inú porovnateľnú formu rodinného\nživota bez adekvátnej právnej ochrany. Ústavne konformný záver preto nemôže spočívať v zrušení\nsúčasnej právnej úpravy manželstva alebo vyživovacej povinnosti medzi manželmi, ale\nv konštatovaní, že súčasný právny stav vykazuje systémový deficit ochrany rodinného života párov\nrovnakého pohlavia. Tento deficit by mal byť pre zákonodarcu relevantný najmä v kontexte čl. 12\nods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru samostatne aj v spojení s čl. 14 dohovoru, ako aj\nčl. 17 a čl. 26 paktu.\n\nIII.3.2. K súladu napadnutých ustanovení Občianskeho zákonníka s ústavou, dohovorom\na paktom:\n\n69. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka: „Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec\na manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom\nblízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“\n70. Podľa § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel,\nkaždý z nich rovnakým dielom.“\n71. Podľa § 474 Občianskeho zákonníka: „(1) Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej\nskupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného\nroku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú\ndomácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. (2) Dedičia druhej skupiny dedia rovnakým\ndielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.“\n72. Pri interpretácii Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať z jeho funkcie v systéme\nsúkromného práva, ktorý upravuje základné osobné a majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami.\nNa rozdiel od zákona o rodine, ktorý primárne upravuje statusové otázky, Občiansky zákonník\nzasahuje do praktických aspektov každodenného života, a to v mnohých oblastiach. V súvislosti\ns namietaným nesúladom bude ústavný súd sledovať najmä oblasti dedenia a vymedzenia blízkych\nosôb. Právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku má tak zásadný význam pre reálne\nnapĺňanie práva na súkromný a rodinný život. Predmetom posúdenia sú najmä § 116 (definícia\nblízkej osoby) a § 473 a § 474 (dedičské právo).\n73. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že súčasný text § 116 a § 473 či § 474 Občianskeho\nzákonníka sám osebe nie je protiústavný.\n\n                                             14\n\n74. Z hľadiska porovnateľnosti situácií je potrebné opäť vychádzať z materiálneho chápania\nrodinného života. Stabilné páry rovnakého pohlavia, ktoré spolu žijú v spoločnej domácnosti,\nvytvárajú dlhodobé osobné a ekonomické väzby, a preto sa nachádzajú v porovnateľnej situácii\ns manželmi aspoň v tých oblastiach, kde právna úprava sleduje ochranu vzájomnej solidarity,\nstarostlivosti a majetkového zabezpečenia. Takéto vzťahy spadajú pod ochranu čl. 8 dohovoru\nv súlade s už citovanými rozhodnutiami ESĽP. Z tohto pohľadu nie je rozhodujúce, či ide\no manželstvo ako formálny status, ale či vzťah vykazuje znaky rodinného života.\n75. Ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka predstavuje čiastočne otvorenú definíciu blízkej\nosoby, keď popri príbuzných a manželoch zahŕňa aj „iné osoby v pomere rodinnom alebo\nobdobnom“, ak by ujmu jednej z nich druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Táto formulácia\numožňuje zahrnúť aj páry rovnakého pohlavia, čím zmierňuje rigiditu formálneho statusového\nprístupu, akého sa právny poriadok pridŕža napríklad pri zákone o rodine. V tomto ohľade možno\nkonštatovať, že právna úprava reflektuje materiálny aspekt rodinných vzťahov a nie je sama osebe\nv rozpore s ústavou ani s dohovorom. Zároveň však ide o ustanovenie s obmedzeným dosahom,\nktoré sa uplatňuje najmä v čiastkových situáciách (napr. náhrada škody, procesné vzťahy)\na neposkytuje komplexný právny rámec upravujúci vzájomné práva a povinnosti partnerov.\n76. Odlišná situácia nastáva pri úprave dedenia v § 473 a § 474 Občianskeho zákonníka. Tieto\nustanovenia viažu postavenie dediča zo zákona v prvej skupine na existenciu manželstva, pričom\nmanžel dedí spolu s deťmi poručiteľa rovnakým dielom, a v druhej skupine má dokonca\ngarantované minimálne postavenie (najmenej polovicu dedičstva). Partner rovnakého pohlavia\nmôže dediť len ako osoba žijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti, a to za splnenia\ndodatočných podmienok (najmä existencia spoločnej domácnosti po dobu najmenej jedného roka\na určitá forma ekonomickej závislosti alebo starostlivosti).\n77. Z hľadiska rozdielneho zaobchádzania ide o výraznú diferenciáciu medzi porovnateľnými\nskupinami. Manžel má postavenie dediča ex lege, ktoré je stabilné, predvídateľné a nezávislé\nod dodatočných podmienok. Naproti tomu partner rovnakého pohlavia musí svoju pozíciu\npreukazovať a jeho postavenie je slabšie a neisté. Tento rozdiel môže mať dopad na majetkové\nzabezpečenie osôb, ktoré žili v dlhodobom partnerskom zväzku, a teda priamo zasahuje\ndo rodinného života.\n78. ESĽP v rozhodnutí Fedotova a ostatní proti Rusku výslovne uviedol, že ochrana párov\nrovnakého pohlavia musí zahŕňať aj materiálne aspekty ich života vrátane dedenia a ekonomickej\nsolidarity. Rovnako v rozhodnutí Vallianatos a ostatní proti Grécku zdôraznil, že ak právny\nporiadok priznáva určitý rámec právnej ochrany partnerským zväzkom, nemôže z neho\nbez dostatočného dôvodu vylúčiť páry rovnakého pohlavia. Z týchto záverov vyplýva, že úplná\nalebo zásadná absencia rovnocenného postavenia v dedičskom práve by mohla predstavovať\nrozdielne zaobchádzanie založené na sexuálnej orientácii.\n79. Pokiaľ ide o legitímny cieľ, zákonodarca môže odôvodniť zvýhodnené postavenie manželov\nochranou manželstva ako stabilného a právne formalizovaného zväzku, ako aj potrebou právnej\nistoty v dedičských vzťahoch. Tento cieľ je sám osebe legitímny. Otázkou však zostáva, či je\nzvolený prostriedok – teda výrazné znevýhodnenie osôb, ktoré nemajú možnosť vstúpiť\ndo manželstva a ani iného právne uznaného zväzku – primeraný.\n\n                                           15\n\n80. Pri posudzovaní proporcionality treba zdôrazniť, že rozdiel v dedičských právach nie je len\nsymbolický, ale má zásadné praktické dôsledky. Zatiaľ čo manžel je chránený automaticky, partner\nrovnakého pohlavia sa musí spoliehať na závet, ktorý nemusí vždy existovať, alebo na splnenie\npodmienok zákonného dedenia v nižšej skupine. Takéto nastavenie môže viesť k situáciám,\nkeď osoba, ktorá žila s poručiteľom dlhodobo v spoločnej domácnosti, je z dedenia úplne vylúčená\nalebo má výrazne slabšie postavenie, než by mala, keby žila s osobou opačného pohlavia\na v manželstve.\n81. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že štáty síce majú priestor na uváženie pri úprave rodinného\na dedičského práva, avšak tento priestor je užší tam, kde ide o zásahy do základných aspektov\nosobnej identity a rodinného života. Úplná absencia právnej ochrany zabezpečujúcej rovnaké\npostavenie, najmä v kombinácii s celkovou nemožnosťou nadobudnúť právny status, na ktorý je\nochrana viazaná, môže predstavovať neproporcionálny zásah do osobnej identity či rodinného\nživota. V takom prípade totiž nejde len o diferencované zaobchádzanie, ale o systémové vylúčenie\nurčitej skupiny z právnej ochrany.\n82. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka\nje z ústavného hľadiska konformné, relatívne inkluzívne a zmierňuje potenciálne nerovnosti,\ndostatočný rámec komplexnej ochrany ale neposkytuje. Úprava dedenia v § 473 a § 474\nObčianskeho zákonníka posudzovaná v spojení s absenciou právneho uznania párov rovnakého\npohlavia môže viesť k znevýhodneniu jednej skupiny osôb. Toto znevýhodnenie môže viesť\nk nenaplneniu princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie\nrodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru, resp. čl. 17\na čl. 26 paktu.\n83. Rovnako ako pri zákone o rodine, ani v tomto prípade nie je ústavne problematická samotná\nexistencia osobitného režimu pre manželov. Právny poriadok však neponúka párom rovnakého\npohlavia žiadnu rovnocennú alternatívu, čím môže dochádzať k ich systematickému vylúčeniu\nz plnohodnotnej právnej ochrany rodinných a majetkových vzťahov, čo je však dôsledkom\nlegislatívnej nečinnosti parlamentu, ako je zdôraznené aj v iných častiach tohto nálezu.\n\nIII.3.3. K súladu napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení s ústavou, dohovorom\na paktom:\n\n84. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnom poistení: „Vdova má nárok na vdovský dôchodok\npo manželovi, ktorý (a) ku dňu smrti bol poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku\nalebo mal nárok na predčasný starobný dôchodok, (b) ku dňu smrti splnil podmienky nároku\nna starobný dôchodok alebo získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný\ndôchodok, alebo (c) zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania.“\n85. Podľa § 74 ods. 2 zákona o sociálnom poistení: „Vdova má nárok na výplatu vdovského\ndôchodku počas dvoch rokov od smrti manžela.“\n86. Podľa § 74 ods. 6 zákona o sociálnom poistení: „Na nárok vdovca na vdovecký dôchodok\npo manželke platia odseky 1 až 5 rovnako.“\n\n                                              16\n\n87. Pri hodnotení právnej úpravy obsiahnutej v zákone o sociálnom poistení už nie je potrebné\nopätovne rozvádzať všeobecné východiská testu rovnosti, pretože tie už boli uvedené. V tejto časti\npreto postačuje nadviazať na ne a aplikovať ich na špecifickú oblasť pozostalostných dávok\nupravených v § 74 zákona o sociálnom poistení.\n88. Samotné ustanovenia § 74 zákona o sociálnom poistení nie sú protiústavné, no z hľadiska\nreferenčných kritérií v spojení s absenciou primeranej ochrany dotknutých vzťahov môžu byť\nvnímané ako nekomplexné.\n89. Kľúčovým východiskom je účel vdovského a vdoveckého dôchodku. Ide o dávku, ktorá má\nnahradiť ekonomické dôsledky straty partnera a reflektuje existenciu určitej formy vzájomnej\nmateriálnej solidarity medzi osobami žijúcimi v trvalom zväzku. Z tohto funkčného hľadiska nie je\nrozhodujúca výlučne formálna existencia manželstva, ale skôr reálna existencia vzťahu, v ktorom\ndochádzalo k spoločnému hospodáreniu a vzájomnej podpore. V tomto zmysle sa páry rovnakého\npohlavia, ktoré žijú v stabilnom a dlhodobom spolužití, nachádzajú v relevantne porovnateľnej\nsituácii s manželmi, pokiaľ ide o sociálne riziko, ktoré má pozostalostná dávka pokrývať.\n90. Zákon viaže vznik nároku výlučne na manželský status, čím môžu byť dotknuté osoby, ktoré\ntento status nemôžu nadobudnúť. Nejde teda o situáciu, keď by zákonodarca diferencoval medzi\nrôznymi formami dobrovoľne zvoleného spolužitia, ale o stav, keď určitá skupina osôb nemá\nprístup k právnemu režimu, od ktorého sa odvíja priznanie sociálneho práva. Takto konštruované\nkritérium môže mať dopad na osoby žijúce v pároch rovnakého pohlavia, ktoré môžu byť\nv ekonomicky analogickej situácii ako manželia, no napriek tomu sú z ochrany úplne vylúčené.\n91. Pri posudzovaní odôvodnenosti tohto rozdielu možno akceptovať, že zákonodarca sleduje\nlegitímne ciele, akými sú ochrana manželstva a potreba právnej istoty pri poskytovaní verejných\ndávok. Tieto ciele však samy osebe nevysvetľujú, prečo musí byť prístup k dávke viazaný výlučne\nna manželstvo bez akejkoľvek alternatívy. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, ochrana tradičného\nmodelu rodiny (rozumej muž a žena) neodôvodňuje úplné vylúčenie iných foriem rodinného života\nz právnej ochrany, najmä ak ide o oblasti, ktoré sa priamo dotýkajú materiálneho zabezpečenia\njednotlivca.\n92. Je teda evidentné, že právna úprava neumožňuje zohľadniť ani faktickú existenciu partnerského\nspolužitia. Pozostalostná dávka je koncipovaná rigidne, bez možnosti prihliadnuť na reálne\nekonomické a sociálne väzby medzi osobami. Takýto prístup môže viesť k situáciám, keď osoba,\nktorá bola fakticky závislá od príjmu zosnulého partnera alebo s ním dlhodobo zdieľala spoločnú\ndomácnosť, zostane bez akejkoľvek ochrany. V kontexte predchádzajúcej analýzy je pritom zrejmé,\nže menej obmedzujúce riešenia by boli možné, či už prostredníctvom rozšírenia okruhu\noprávnených osôb, alebo prostredníctvom vytvorenia osobitného právneho rámca pre partnerské\nzväzky.\n93. V tejto súvislosti nadobúda význam aj skutočnosť, že ide o oblasť sociálneho zabezpečenia,\nktorá má ústavný rozmer (čl. 39 ústavy). Aj keď rozsah a podmienky poskytovania dávok patria\nprimárne do sféry zákonodarnej moci, ich úprava nesmie viesť k neodôvodnenému vylúčeniu\nurčitých skupín osôb z ochrany, ak sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Úplná absencia prístupu\nk pozostalostným dávkam pre páry rovnakého pohlavia preto v kombinácii s nemožnosťou\n\n                                            17\n\nnadobudnúť rozhodujúci právny status je ďalším priestorom, kde popísaná legislatívna nečinnosť\nvyvoláva ústavnoprávne otázky.\n94. Možno preto konštatovať, že hoci samotná existencia osobitného režimu pre manželov\nv systéme sociálneho poistenia je legitímna, jeho exkluzívna povaha v spojení s absenciou\nalternatívneho mechanizmu môže viesť k systematickému znevýhodneniu párov rovnakého\npohlavia. Tento deficit sa najvýraznejšie prejavuje práve v situáciách sociálneho rizika, kde má\nprávny poriadok poskytovať ochranu najintenzívnejšie.\n\nIII.3.4. K súladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia s ústavou, dohovorom a paktom:\n\n95. Podľa § 3 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia: „Rodinný príslušník uvedený v odseku 1 písm. a) bode 3b je manžel, manželka, rodič\na nezaopatrené dieťa.“\n96. Opäť podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia\nje potrebné vychádzať z jeho účelu, ktorým je zabezpečenie praktickej pomoci osobám\nso zdravotným postihnutím prostredníctvom ich najbližšieho sociálneho prostredia. Ustanovenie § 3\nods. 4 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia\nvymedzuje okruh rodinných príslušníkov pomerne úzko (manžel, rodič, dieťa), čím determinuje\naj rozsah práv a zapojenia blízkych osôb do systému kompenzácie.\n97. Ani v tomto zákone nemožno konštatovať protiústavnosť uvedených ustanovení. Ústavný súd\nvšak aj pri tomto zákone upriamuje pozornosť na priestor pre realizáciu legislatívnych právomocí\nzákonodarcu v prípade, že sa zákonodarca rozhodne pristúpiť k novelizácii právnej úpravy.\n98. Z hľadiska porovnateľnosti situácií je rozhodujúce, že aj partner rovnakého pohlavia môže\nfakticky zabezpečovať starostlivosť a podporu v rovnakej miere ako manžel. Rozdielne\nzaobchádzanie tak môže spočívať v tom, že napriek tejto funkčnej porovnateľnosti právna úprava\nsystematicky nepriznáva takémuto partnerovi postavenie rodinného príslušníka, a teda\nani zodpovedajúce práva.\n99. Hoci cieľ zákonodarcu – jasné vymedzenie okruhu oprávnených osôb a administratívna\njednoduchosť – možno považovať za legitímny, zvolený prostriedok vytvára priestor na zlepšenie\nv rovine proporcionality. Úprava totiž nereflektuje reálne existujúce vzťahy a v spojení s absenciou\nakéhokoľvek právneho uznania partnerských zväzkov vedie k vylúčeniu osôb, ktoré fakticky plnia\nrovnakú úlohu.\n\nIII.4. Záver:\n\n100. Z uvedeného posúdenia jednotlivých ustanovení zákona o rodine, Občianskeho zákonníka,\nzákona o sociálnom poistení a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia vyplýva, že ústavnoprávny problém nespočíva primárne v samotnej\nexistencii napadnutých ustanovení (základný petit) ani v osobitnej ochrane manželstva ako zväzku\nmuža a ženy. Zásadnou je skôr skutočnosť, že právny poriadok súčasne neposkytuje žiadny\nalternatívny právny rámec umožňujúci párom rovnakého pohlavia dosiahnuť primerané právne\nuznanie a ochranu ich rodinného života. Odmietnutie prvého petitu podaného návrhu pre nedostatok\n\n                                             18\n\nprávomoci ústavného súdu je odôvodnené v uznesení o (súčasnom) prijatí veci na ďalšie konanie.\nPokiaľ ide o alternatívny petit, vo vzťahu ku ktorému bol návrh prijatý na ďalšie konanie, jadro\nproblému naznačeného v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia nespočíva v samotnom\nobsahu napadnutých ustanovení, ale v absencii súbežnej, resp. alternatívnej právnej úpravy\npartnerského spolužitia, ktorej vytvorenie však nepatrí do právomoci ústavného súdu. Ide totiž\no legislatívnu nečinnosť, nie o (len) legislatívne opomenutie. Ústavný súd v tomto kontexte (k tomu\npozri uznesenie o prijatí veci na ďalšie konanie) nemá kompetenčnú možnosť a ani vecný dôvod\nna svoj derogačný nález negujúci dotknuté ustanovenia v ich aktuálne platnej a účinnej podobe,\nktorá sama osebe nie je ústavne nesúladná.\n101. Práve absencia dodatkovej, pritom však systémovo a principiálne novej právnej úpravy\n(legislatívna nečinnosť) spôsobuje, že viaceré právne následky viazané na manželstvo alebo rodinný\nstatus ostávajú pre páry rovnakého pohlavia systémovo nedostupné. Popísaný deficit právneho\nporiadku teda nespočíva izolovane v jednotlivých zákonných ustanoveniach, ale v širšom kontexte\nneexistencie právneho inštitútu, ktorý by umožňoval primeranú ochranu týchto vzťahov.\n102. Ústavný súd si zároveň uvedomuje, že otázka legislatívnej nečinnosti môže v určitých\nsituáciách nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, najmä ak absencia právnej úpravy, ktorá nie je\nzlučiteľná s ústavnou úpravou určitého právneho inštitútu, vedie či môže viesť k zásahu\ndo základných ľudských práv alebo k neodôvodnenej nerovnosti. K rozsahu právomoci ústavného\nsúdu pri preskúmavaní legislatívnej nečinnosti sa však ústavný súd podrobne vyjadril už\npri rozhodovaní o prijatí návrhu na ďalšie konanie, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.\n103. Úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať zákonodarný proces ani vytvárať nové právne\ninštitúty, najmä ak by malo ísť o nový ústavný inštitút alebo modifikáciu niektorého už v ústave\nupraveného. Ústavný súd preto môže interpretovať právny poriadok spôsobom konformným\ns ústavou i dohovorom, nemôže však autoritatívne nariadiť prijatie ani určiť konkrétnu podobu\nabsentujúcej právnej úpravy.\n104. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 23. septembra 2026\n\n                                                                       Ivan Fiačan\n                                                                 predseda Ústavného súdu\n                                                                   Slovenskej republiky\n\n                                             19", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "ochrana súkromného a rodinného života", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarca", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny", "dedenie, dedičstvo", "manželstvo-uzavretie", "sociálna poisťovňa", "dôchodok", "Ústavný súd Slovenskej republiky-súlad právnych predpisov", "dedenie, dedičstvo", "právna veta", "diskriminácia-zákaz", "sociálne dávky", "manželstvo-ochrana", "Ústavný súd Slovenskej republiky-právomoc ústavného súdu", "osoba-blízka", "legislatíva-legislatívna nečinnosť", "rovnosť, rovnoprávnosť"], "pravna_veta": "I. Samotné označenie manželstva ako osobitne chráneného inštitútu a existencia osobitnej úpravy práv a povinností manželov nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ani Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. Ústavne problematická nie je ani samotná existencia osobitného režimu pre manželov v rámci právnej úpravy dedenia v § 473 a § 474 Občianskeho zákonníka či osobitný režim pre manželov v systéme sociálneho poistenia a poskytovania dôchodkových dávok. Za legitímny možno považovať aj cieľ zákonodarcu jasne vymedziť okruh oprávnených osôb a zaistiť administratívnu jednoduchosť v rámci systému poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ak sa však preskúmavaná právna úprava posudzuje v širšom systémovom kontexte, teda spolu s absenciou akéhokoľvek alternatívneho právneho statusu pre páry rovnakého pohlavia, vzniká systémovo relevantný deficit v podobe medzery v právnej úprave. Tento deficit spočíva v tom, že stabilné páry rovnakého pohlavia sú fakticky vylúčené z právnej ochrany v oblastiach, v ktorých ich vzťahy môžu napĺňať znaky rodinného života podľa čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 17 paktu. Ústavne konformný záver v takom prípade nemôže spočívať v zrušení súčasnej (ústavným súdom preskúmanej) právnej úpravy, ale v konštatovaní, že súčasný právny stav vykazuje systémový deficit ochrany rodinného života párov rovnakého pohlavia. \nII. Úlohou ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu v konaní o súlade právnych predpisov je najmä ochrana ústavnosti legislatívy, či už formou prieskumu súladu právnych predpisov s ústavou, alebo formou prieskumu legislatívneho procesu. Súčasťou takto chápanej úlohy môže byť v odôvodnených prípadoch aj zhodnotenie existujúceho právneho stavu alebo pomenovanie ústavných limitov a základných požiadaviek, ktoré musia byť pri tvorbe práva rešpektované. Úlohou ústavného súdu však nie je nahrádzať zákonodarný proces ani vytvárať nové právne inštitúty. Ústavný súd preto môže interpretovať právny poriadok spôsobom konformným s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, nemôže však autoritatívne nariadiť prijatie ani určiť konkrétnu podobu absentujúcej právnej úpravy.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28"}, {"guid": "ussr:92d796b5-3b44-42f2-857e-6c9223cd9a50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/05 z 7. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-07", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92d796b5-3b44-42f2-857e-6c9223cd9a50"}, {"guid": "ussr:797e465c-8b3c-4386-9d19-592a4b67f3ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/96 z 9. 9. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-09-09", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cc2c1d43-c1fd-45f3-a67f-e53529edc22c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.312.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 312/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 312/2025 z 23. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.312.2025.1"}, {"guid": "ussr:55512265-ee91-4d2f-b9b6-8d0d090edfee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.12.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.12.2025.1"}]}