{"guid": "ussr:0279f4e3-fe48-4456-bdb5-002394aa7fe6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 21. 10. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 21. októbra 2026, sp. zn. PL. ÚS 2/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2026-10-21", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Ústavné rozhranie trestnej jurisdikcie súdov v oblasti dokazovania oproti normatívnej možnosti zákonodarcu obmedzovať procesnú prípustnosť dôkazov na úkor ich voľného hodnotenia – Zákonná úprava procesnej prípustnosti dôkazov a základné právo na obhajobu v kontexte čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy", "pravna_veta": "I. V systéme ústavne fixovanej deľby moci a možnosti rozhodnúť o spáchaní trestného činu len nezávislým a nestranným súdom (čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 ústavy) nesmie byť zákonom prekročená racionálne a hodnotovo zmysluplná bariéra možnosti ustanoviť procesnú diskvalifikáciu dôkazu ako podkladu na rozhodovanie, pretože taký prístup by znamenal excesívny zásah zákonodarnej moci do pôsobnosti moci súdnej. \nPopísaným prekročením je zákonná úprava vylučujúca na báze nepoužiteľnosti dôkazu možnosť vypočuť osobu, resp. získať v trestnom konaní akýkoľvek dôkaz od osoby, ktorá v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo zamlčala podstatné okolnosti. Uvedené totiž v konečnom dôsledku znemožňuje hodnotiť takú výpoveď alebo iný dôkaz podľa všeobecných štandardov voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku vo vecnom popise hodnotiacich kritérií), a to na báze zákonnej fixácie nevyvrátiteľnej domnienky s obsahom parafrázovateľným ako „raz klamár, navždy klamár“ štylizovanej do pozície axiómy.\nV súhrne týchto faktorov je pre trestné konanie v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) zásadne potrebné od dotknutej osoby získať dôkaz v príslušnej procesnej forme a hodnotiť ho komplexne, zohľadniac vo vzťahu k dôveryhodnosti osoby a v konečnom dôsledku vo vzťahu k verifikácii poskytnutej dôkaznej informácie aj (ale nielen) negatívne faktory.\nIndividuálna sudcovská nezávislosť je organickým pilierom súdnej moci, na ktorom stojí jej zmysluplná existencia. Bez rešpektovania záruk, ktoré túto nezávislosť garantujú a podporujú, totiž súdna moc nemá schopnosť (a to dokonca ani pri existencii nezávislosti inštitucionálnej) plniť svoj význam. Medzi najvýznamnejšie garancie tejto nezávislosti je možné bezpochyby zaradiť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorú možno bezprostredne a priamo odvodiť z nezávislosti súdov upravenej v čl. 141 ods. 1 ústavy (v trestnom konaní v spojení s čl. 50 ods. 1 ústavy) a súčasne vyjadrenej napríklad aj v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.\nZ uvedeného rezultuje, že čl. II bod 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (teda doplnenie § 119 Trestného poriadku odsekom 6) nie je v súlade s čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy a intenzita takého nesúladu je umocnená princípmi demokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\nII. Z hľadiska konfliktu so základnými právami súvisiacimi s obhajobou v trestnom konaní podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy platí, že všeobecná formulácia použitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z. („dôkaz získaný od osoby“) na účel rozsahu nepoužiteľnosti dôkazu v predmetných súvislostiach vytvára pravidlo znamenajúce, že dotknutá osoba je dôkazne diskvalifikovaná aj v trestnom konaní, ktoré je vedené proti nej samotnej. Nemohla by teda ani byť vypočutá ako obvinený (ku skutku, ktorý je jej kladený za vinu), čo znamená porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. s označeným ustanovením ústavy.\nV nadväznosti na uvedené formulácia o osobe, ktorá v akomkoľvek trestnom konaní „neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“, použitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z. znamená, že už popísaná výluka z uplatnenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy môže byť vyvolaná aj využitím základného práva odoprieť výpoveď podľa čl. 50 ods. 4 ústavy v inom trestnom konaní (ako obvinený). To znamená nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. aj s čl. 50 ods. 4 ústavy, podľa ktorého obvineného nemožno pozbaviť práva odoprieť výpoveď nijakým spôsobom.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0279f4e3-fe48-4456-bdb5-002394aa7fe6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\n                       ČIASTOČNÝ NÁLEZ\n                        Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\n                              V mene Slovenskej republiky\n\n                                                                                PL. ÚS 2/2026-173\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhoch skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky a Špecializovaného trestného súdu na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. II zákona\nč. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej\nrepubliky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\n\n                                          rozhodol:\n1. Ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005\nZ. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,\nn i e j e v s ú l a d e s čl. 50 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 v spojení\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n2. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .\n\n                                      Odôvodnenie:\n\n                                               I.\n                                Rozhodnutie čiastočným nálezom\n1. Ústavný súd týmto čiastočným nálezom rozhodol o časti návrhu skupiny 51 poslancov Národnej\nrady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“), návrhu generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a o dvoch návrhoch Špecializovaného\ntrestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), ktorých predmetom bol súlad čl. II\nzákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 416/2025\nZ. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj s čl. 2, čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n\n2. Dôvodom prijatia čiastočného nálezu je rýchlosť a hospodárnosť konania, keďže čl. II zákona\nč. 416/2025 Z. z. obsahuje procesné normy ihneď použiteľné v množstve prebiehajúcich trestných\nkonaní a rozhodnutie o ich súlade s ústavou a dohovorom je predpokladom na pokračovanie dvoch\nkonaní pred špecializovaným trestným súdom, ktoré boli prerušené v súvislosti s návrhmi na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov. Práve možnosť okamžitej aplikácie čl. II bodu 1 zákona\nč. 416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z.) a s tým\nspojené prípadné porušenie práv poškodených a samotných spolupracujúcich obvinených boli aj\ndôvodmi, pre ktoré ústavný súd už pri prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie\npozastavil účinnosť tejto právnej úpravy.\n3. Ústavný súd pri rozhodnutí čiastočným nálezom postupoval v súlade s § 62 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a použil primerane § 213 Civilného\nsporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorý upravuje čiastočný rozsudok. Ústavný súd zdôrazňuje,\nže zákon o ústavnom súde použitie § 213 CSP nevylučuje a toto ustanovenie Civilného sporového\nporiadku sa v konaní pred ústavným súdom môže použiť primerane, teda ústavný súd má pri jeho\npoužití určitú mieru uváženia a môže ho použiť aj z dôvodov rýchlosti a hospodárnosti konania, ako\nto už bolo uvedené.\n4. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že po právoplatnosti tohto čiastočného nálezu bude predmetom\nkonania už len časť návrhu skupiny poslancov týkajúca sa súladu čl. I bodov 4 a 5 zákona\nč. 416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31 a čl. 49 ústavy a s čl. 10\ndohovoru. V tejto časti konania ide o zmeny Trestného zákona v skutkových podstatách marenia\nvolebnej kampane a popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne, t. j. o normy\nhmotného práva.\n\n                                              II.\n                     Návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov\n\nII.1. Návrh skupiny poslancov:\n5. Ústavnému súdu bol 23. decembra 2025 doručený návrh skupiny poslancov zastúpených\nposlankyňou Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) Luciou Plavákovou\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade čl. I bodov 4 a 5 a čl. II zákona\nz 11. decembra 2025, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony [ktorý bol následne\n27. decembra 2025 vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka\nzákonov“) pod č. 416/2025 Z. z., pozn.], s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46\nods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 10 dohovoru.\n6. Podstatou návrhu skupiny poslancov je namietaný nesúlad (i) skutkovej podstaty marenia\nvolebnej kampane so slobodou prejavu a zásadou ochrany slobodnej súťaže politických síl\nv demokratickej spoločnosti; (ii) skutkovej podstaty popierania mierového usporiadania po druhej\nsvetovej vojne so slobodou prejavu; (iii) zákonom stanovenej nezákonnosti dôkazu, ktorý pochádza\nod nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby, so základným právom na súdnu ochranu, základným\nprávom na obhajobu, s nezávislosťou súdov a pozitívnym záväzkom štátu stíhať trestnú činnosť.\nVýhrady skupiny poslancov sa pritom okrem samotného obsahu napadnutých ustanovení zároveň\n\n                                                  2\n\ntýkajú aj legislatívneho procesu, v ktorom boli napadnuté ustanovenia národnou radou prijaté.\nSkupina poslancov zároveň navrhla, aby ústavný súd pozastavil účinnosť „minimálne“ čl. II zákona\nč. 416/2025 Z. z.\n7. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 2/2026-28 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie konanie\nnávrh skupiny poslancov v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením pozastavil účinnosť čl. II\nbodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. a návrhu na pozastavenie účinnosti čl. II bodu 2 zákona\nč. 416/2025 Z. z. nevyhovel. Uznesenie ústavného súdu o pozastavení účinnosti bolo vyhlásené\nv zbierke zákonov pod č. 41/2026 Z. z. 14. marca 2026.\n\nII.1.1. Napadnuté ustanovenia:\n8. Podľa čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný poriadok dopĺňa tak, že § 119 Trestného\nporiadku sa dopĺňa odsekom 6, ktorý znie:\n„(6) Za dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu, ktorý sa nesmie v konaní\npoužiť podľa odseku 5, sa považuje aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit a ktorá\nv akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo\nneuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.“\n9. Podľa čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný poriadok dopĺňa tak, že v § 168 ods. 1\nTrestného poriadku sa na konci prvej vety pripájajú tieto slová:\n„... alebo ak dôkazy boli získané od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, pričom súd uvedie\naj hodnotenie jej dôveryhodnosti.“\n10. Napadnuté ustanovenia nadobudli v zmysle čl. VII zákona č. 416/2025 Z. z. účinnosť dňom\nvyhlásenia v zbierke zákonov, t. j. 27. decembra 2025.\n11. Námietky skupiny poslancov k napadnutým ustanoveniam možno rozdeliť do nasledujúcich\noblastí:\n\nII.1.2. K namietanej neústavnosti legislatívneho procesu:\n12. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) 21. novembra 2025 predložila národnej rade\nvládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995\nZ. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač č. 1115), ktorý v pôvodnom,\nt. j. vládou predloženom, znení menil a dopĺňal § 212 Trestného zákona (trestný čin krádeže)\no tzv. „horalkový paragraf“, pričom vláda národnej rade navrhla prerokovať tento vládny návrh\nzákona v skrátenom legislatívnom konaní (parlamentná tlač č. 1114).\n13. Národná rada uznesením z 9. decembra 2025 rozhodla, že predmetný vládny návrh zákona\nprerokuje v skrátenom legislatívnom konaní.\n14. Národná rada uznesením z 10. decembra 2025 rozhodla, že predmetný vládny návrh zákona\nprerokuje v druhom čítaní, a pridelila ho na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „ÚPV“).\n\n                                             3\n\n15. Predmetný vládny návrh zákona prerokoval ÚPV na svojom zasadnutí 11. decembra 2025\nv ranných hodinách (rokovanie od 8.00 h) a odporúčal ho národnej rade schváliť so zmenami\na s doplneniami uvedenými v prílohe uznesenia ÚPV č. 411 z 11. decembra 2025. Súčasťou týchto\ndoplnení boli o. i. aj pozmeňujúce návrhy, ktoré na rokovaní ÚPV počas jeho rokovania predložili\nposlanci R. Glück, Z. Plevíková a R. Eliáš, ktorými navrhli, aby sa vládny návrh predmetného\nzákona doplnil o napadnuté ustanovenia.\n16. Národná rada v ten istý deň, t. j. 11. decembra 2025 (o 18.23 h), schválila v II. čítaní predmetný\npozmeňujúci návrh ÚPV a následne v ten istý deň v III. čítaní (o 18.52 h) schválila predmetný\nvládny návrh zákona ako celok.\n17. Prezident Slovenskej republiky následne tento zákon podpísal 23. decembra 2025.\n18. Skupina poslancov argumentuje, že minimálne napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025\nZ. z. (novela Trestného poriadku), ktoré doň bolo vložené až pozmeňujúcim a doplňujúcim\nnávrhom cez správu ÚPV, nebolo predmetom medzirezortného pripomienkového konania, nebolo\nsúčasťou vládneho návrhu zákona (ten menil primárne Trestný zákon) a jeho schválenie vykazuje\nznámky tzv. „prílepku“ a rozporu s § 94 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „zákon o rokovacom poriadku“ alebo „rokovací poriadok“). Na základe tohto\nustanovenia pri prerokúvaní návrhu zákona nemožno podať návrh, ktorým sa mení alebo dopĺňa iný\nzákon, ktorý obsahovo nesúvisí s prerokúvaným návrhom zákona. Takto schválený text\nnapadnutého ustanovenia čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. tiež naráža na procedurálne limity § 6\nods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje,\nže návrh zákona nemôže obsahovať novelizáciu iného zákona, ktorá obsahovo nesúvisí s návrhom\nzákona.\n19. Skupina poslancov ďalej poukazuje na to, že ešte 10. decembra 2025 hlasovaním č. 135\no 17.14 h o procedurálnom návrhu poslanca M. Saloňa podanom v mene troch poslaneckých klubov\nvládna parlamentná väčšina odhlasovala, že v II. čítaní so začiatkom 11. decembra 2025 o 9.00 h\nsa bude postupovať podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku a rozprava sa skráti na 12 hodín.\nVzhľadom na rokovanie o napadnutom zákone v skrátenom legislatívnom konaní, na rozpravu\nk tejto zásadnej zmene a doplneniu mali poslankyne a poslanci priestor v II. čítaní ani nie 10 hodín.\nPritom v čase, keď boli na ÚPV schválené predmetné pozmeňujúce návrhy, ktoré sú predmetom\nnávrhu skupiny poslancov na posúdenie súladu s ústavou, už vzhľadom na schválenú procedúru\npodľa § 29a zákona o rokovacom poriadku nebolo možné, aby sa do rozpravy zapojili ďalší\nposlanci a poslankyne, ktorí nemohli v čase nahlasovania poslancov a poslankýň za jednotlivé\nkluby 10. decembra 2025 vedieť, že na ÚPV bude schválená táto zásadná zmena. Možnosť doplniť\nďalších poslancov a poslankyne s organizačným oddelením parlamentu overovala predsedníčka\nklubu Progresívne Slovensko Zuzana Mesterová, pričom jej bolo potvrdené, že takéto doplnenie už\nnie je možné. Diskusia o konečnej podobe návrhu zákona tak bola prakticky úplne znemožnená\npre mnohých poslancov a poslankyne.\n20. Skupina poslancov uvádza, že druhé čítanie skončilo hlasovaním o pozmeňujúcich\na doplňujúcich návrhoch ÚPV 11. decembra 2025 o 18.23 h. Tretie čítanie po incidente v pléne\nnárodnej rady skončilo po necelých 20 minútach, keďže na návrh predsedu národnej rady\n\n                                               4\n\nparlamentná koaličná väčšina odhlasovala ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona\no rokovacom poriadku. Hlasovaním v III. čítaní bol napadnutý zákon schválený 11. decembra 2025\no 18.52 h.\n21. Skupina poslancov sa stotožňuje s názorom ústavného súdu, že jadro legislatívneho procesu\nje v slobodnej diskusii zástupcov ľudu (sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024, bod 321). Obmedzenie\nrozpravy k dôležitej zmene v trestnoprávnych kódexoch na pár hodín predstavuje podľa skupiny\nposlancov zneužitie práva parlamentnej väčšiny na úkor demokratickej diskusie a práv parlamentnej\nopozície. Postupnými a na seba nadväzujúcimi krokmi parlamentnej koaličnej väčšiny došlo podľa\npresvedčenia skupiny poslancov pri schvaľovaní napadnutého zákona najmä v časti pozmeňujúcich\na doplňujúcich návrhov ÚPV k neústavnému obmedzeniu diskusie a materiálnemu obmedzeniu\nvýkonu mandátu poslancov a poslankýň parlamentnej menšiny. Parlamentná väčšina podľa úsudku\nskupiny poslancov nemala záujem o štandardnú a demokratickú diskusiu o navrhovanom prameni\npráva.\n22. Podľa názoru skupiny poslancov § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku nie je možné\naplikovať v akomkoľvek čase v rámci ktorejkoľvek rozpravy, keďže toto ustanovenie slúži ako\nultima ratio prostriedok v prípadoch, keď niekoľkotýždňovou až mesačnou obštrukciou\nposlanca/poslankyne alebo poslancov či poslankýň národnej rady je znemožnený riadny chod\nústavného orgánu, teda zákonodarného zboru, v tom smere, že by „viedla k paralýze legislatívnej\nčinnosti alebo by zásadným spôsobom narušila fungovanie parlamentu“ (nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. Pl-ÚS 30/23, bod 127). Inak povedané, záujem na prijímaní konkrétnych\nzákonných opatrení musí prevážiť nad právom poslancov a poslankýň využívať priestor pléna\nnárodnej rady na slobodný výkon mandátu v medziach zákona, hoc i parlamentnou obštrukciou\n[„obstrukce jsou sice právem parlamentní opozice... obstrukce lze označit za specifickou formu\nkomunikace v rámci svobodné soutěže politických sil (zejména směrem k veřejnosti)... Obstrukce\njsou proto (přinejmenším do jisté míry) legálním prostředkem v politické soutěži“ (ibid., body 126\na 127)]. V prípade schvaľovania predmetného zákona sa však parlamentná opozícia k potenciálnej\nobštrukcii v II. a III. čítaní ani len nedostala, keďže vládna väčšina v II. čítaní skrátila a následne\nv III. čítaní po necelých 20 minútach bez vystúpenia čo i len jedného poslanca alebo poslankyne\nv rozprave ukončila predčasne diskusiu o predmetnom zákone.\n23. Podľa názoru skupiny poslancov tak možno v súčte opísaných krokov parlamentnej väčšiny\n(prílepok + skrátenie rozpravy + predčasné mocenské ukončenie rozpravy) hovoriť o tzv.\n„valcovaní opozície“ a porušení ústavných princípov legislatívneho procesu a práv parlamentnej\nopozície tak, ako to v nálezoch sp. zn. PL. ÚS 13/2022 a sp. zn. PL. ÚS 18/2022 definoval ústavný\nsúd. Predmetný zákon preto podľa názoru skupiny poslancov nie je minimálne v časti čl. I bodov 4\na 5 a čl. II v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 31 ústavy.\n24. Nadväzujúc na uvedené, skupina poslancov zdôrazňuje, že takýto postup parlamentnej väčšiny\nvyužívajúci pokútne pripravené, predložené a schválené „prílepky“ a/alebo skrátenie rozpravy\npodľa § 29a zákona o rokovacom poriadku na niekoľko hodín v tom istom legislatívnom procese\na schválenie nočného rokovania o návrhoch zákonov, alebo ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7\nzákona o rokovacom poriadku sa neudial na ťarchu práv parlamentnej opozície prvýkrát práve\npri schvaľovaní napadnutého zákona. Vládna väčšina si tento podľa právneho názoru skupiny\nposlancov nezákonný a neústavný postup vyskúšala v praxi (i) v januári a vo februári 2024\n\n                                               5\n\npri rokovaní o veľkej novele trestných kódexov; (ii) v júni 2024 pri schvaľovaní zákona č. 166/2024\nZ. z. o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie v Slovenskej republike\n(lex atentát); (iii) v septembri 2024 pri rokovaní a schvaľovaní tzv. konsolidačného balíčka (zákon\nč. 278/2024 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s ďalším zlepšovaním\nstavu verejných financií, a zákon č. 279/2024 Z. z. o dani z finančných transakcií a o zmene\na doplnení niektorých zákonov); (iv) v apríli 2025 pri rokovaní a schvaľovaní zákona č. 109/2025\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich\nvšeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony; (v) v septembri 2025 pri rokovaní a schvaľovaní zákona č. 261/2025 Z. z., ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných financií (druhý konsolidačný\nbalík); (vi) v októbri 2025 pri schvaľovaní „balíka školských zákonov“ a (vii) v decembri\npri schvaľovaní nového zákona o Úrade na ochranu oznamovateľov, ktorý bol schválený\n12. decembra 2025.\n25. Skupina poslancov v tejto súvislosti argumentuje, že ak aj ústavný súd tento postup\nparlamentnej väčšiny svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 k súladu novely\ntrestných kódexov (zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) odobril\nako súladný s ústavou, avšak ako vysoko problematický a výnimočný, tak postupom parlamentnej\nväčšiny pri prijímaní predmetného zákona a ukončením rozpravy v III. čítaní sa stala z tohto\nprístupu parlamentnej väčšiny k právam parlamentnej opozície a slobodnej diskusii v parlamente\nnorma a parlamentná väčšina je odhodlaná ju použiť (resp. v minulosti už použila) bez ohľadu\nna vecnosť diskusie a zapájanie alebo obštruovanie opozície. Ide o štandardizovanie nebezpečného\njavu pre demokraciu a slobodnú diskusiu v parlamente. Podľa skupiny poslancov ide\no zintenzívnenie dusenia slobodnej parlamentnej diskusie zo strany parlamentnej väčšiny, pričom\nuž nemožno hovoriť ani o ojedinelom excese parlamentnej väčšiny, ale podľa skupiny poslancov\nide o úmyselný, vedomý, premyslený a opakujúci sa postup parlamentnej väčšiny a spôsob\nvládnutia na úkor práv opozície a slobodnej politickej súťaže. Skupina poslancov považuje\nza preukázané, že nástrojom parlamentného vládnutia parlamentnej väčšiny sa stalo „valcovanie\nopozície“ (PL. ÚS 18/2022). V tomto smere už nie je podľa mienky skupiny poslancov možné\nrelativizovať tento prístup parlamentnej väčšiny názorom, že poslanci a poslankyne opozície mali\nmožnosť sa zapojiť do rozpravy a diskusie o napadnutých predpisoch v II. a III. čítaní.\n\nII.1.3. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku):\n26. Vo vzťahu k samotnému obsahu napadnutého ustanovenia čl. II zákona č. 416/2025 Z. z.,\nktorým bol novelizovaný Trestný poriadok, skupina poslancov namieta, že zásadným spôsobom\nzasiahol do koncepcie inštitútu spolupracujúcej osoby a do ústavne garantovanej kompetencie súdu\nhodnotiť dôkazy v konkrétnom trestnom konaní. Skupina poslancov tvrdí, že hoci zákonodarca\ndeklaruje zámer zvýšiť dôveryhodnosť dokazovania a zabrániť zneužívaniu výhod poskytovaných\nspolupracujúcim osobám, zvolený normatívny prostriedok ide nad rámec ústavne prípustnej\nregulácie a narúša samotné základy spravodlivého trestného procesu v materiálnom právnom štáte.\n27. Podľa skupiny poslancov napadnutá právna úprava novelizujúca Trestný poriadok predstavuje\nneprimeraný zásah do nezávislosti súdnej moci, do práva na spravodlivý proces, do schopnosti štátu\nefektívne stíhať závažnú kriminalitu a do práva na obhajobu v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1,\n\n                                             6\n\nčl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 ústavy. Zákonodarca prekročil hranicu medzi legitímnou procesnou\nreguláciou a neprípustným normatívnym nahradením súdneho hodnotenia dôkazov, čím narušil\nsamotnú rovnováhu medzi zákonodarnou a súdnou mocou v trestnom konaní.\n\nA. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n28. Podľa názoru skupiny poslancov je z hľadiska ústavného princípu nezávislosti súdnej moci\nproblematické, že napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (§ 119 ods. 6\nTrestného poriadku) zavádza zákonnú fikciu, podľa ktorej sa dôkaz získaný od spolupracujúcej\nosoby považuje za dôkaz získaný prostredníctvom nezákonného benefitu, ak táto osoba\nv „akomkoľvek trestnom konaní“ nevypovedala pravdivo alebo neuviedla všetky podstatné\nskutočnosti. Takto formulované ustanovenie fakticky predurčuje procesnú nepoužiteľnosť dôkazu\nbez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na to, či výpoveď spolupracujúcej osoby\nv aktuálnom konaní je alebo nie je pravdivá, konzistentná a podporená ďalšími dôkazmi.\nZákonodarca týmto spôsobom preberá hodnotiacu funkciu, ktorá v trestnom konaní prináleží\nvýlučne nezávislému a nestrannému súdu. Ústavný súd pritom v ustálenej judikatúre opakovane\nzdôrazňuje, že zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je na zákonnej úrovni vyjadrená v § 2\nods. 12 Trestného poriadku, je zároveň imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy. Súd je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti\na posudzovať jeho vierohodnosť, relevanciu a dôkaznú silu v kontexte celého dokazovania.\nVýznam jednotlivých dôkazov bude prezentovaný až pri konečnom hodnotení celkového\ndôkazného materiálu, pri ktorom však súd nesmie postupovať svojvoľne (II. ÚS 329/2021, bod 54).\nVoľné hodnotenie dôkazov zabezpečuje, že vykonané dôkazy budú súdom analyzované\na interpretované s maximálnou mierou objektivity a spravodlivosti, avšak podľa vlastných\nlogických úvah súdu. Skupina poslancov poukazuje na to, že ústavný súd v náleze sp. zn.\nIV. ÚS 160/2024 vo vzťahu k princípu voľného hodnotenia dôkazov o. i. dospel k záveru,\nže bez voľného hodnotenia dôkazov by boli aj hodnoty nezávislosti a nestrannosti súdnej moci\niluzórne.\n29. Skupina poslancov zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov je činnosťou, v ktorej je súd\nnezastupiteľný, pričom práve voľné hodnotenie dôkazov je tým princípom, ktorý dáva súdnej moci\ndemokratického a právneho štátu kvality nezávislosti a nestrannosti, čím ju odlišuje od súdnej moci\nnedemokratických a autoritárskych režimov. Skupina poslancov podporne poukazuje na to, že aj\nÚstavný súd Českej republiky označuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov za prejav dôvery\nv súdnu moc (III. ÚS 808/22, bod 67). Podľa skupiny poslancov napadnuté ustanovenie čl. II\nbodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. odníma súdom v trestnom konaní ich nezávislosť a nestrannosť\npri kľúčovej činnosti v rámci ich rozhodovania. Bez rešpektovania zásady voľného hodnotenia\ndôkazov niet nezávislej a nestrannej súdnej moci a bez nezávislej a nestrannej súdnej moci niet\ndemokratického právneho štátu. Princíp nezávislosti súdnictva, ktorého ústredným princípom\nje princíp voľného hodnotenia dôkazov, je esenciálnym princípom právneho štátu. Ak existuje\nmateriálne jadro ústavy, stoja tieto princípy v jeho úplnom strede. Ak zákonodarca ex ante vylučuje\nurčitý typ dôkazu na základe abstraktne formulovanej diskvalifikujúcej okolnosti, zbavuje súd\nmožnosti vykonať individuálne hodnotenie dôkazov a narúša princíp nezávislosti súdnej moci.\nNapadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. prikazuje neprihliadať na dôkazy,\n\n                                             7\n\nktoré boli inak získané zákonným spôsobom a ktorých pravdivosť je verifikovaná inými dôkazmi.\nSúdy sa tým dostanú do situácie, že hoci by v trestnom konaní aj bola zákonne získanými dôkazmi,\nktorých pravdivosť je verifikovaná inými zákonne získanými dôkazmi, preukázaná vina\nobžalovaného, budú aj zjavne a preukázane vinnú osobu musieť oslobodiť z dôvodu,\nže na podstatné dôkazy im zákonodarca zakazuje prihliadať. A naopak, čo je ešte absurdnejšie,\nv zmysle tohto ustanovenia súdy nebudú môcť prihliadať ani na vyviňujúce dôkazy. Ústavný súd\nv rozhodnutiach týkajúcich sa trestnej politiky a dokazovania opakovane konštatoval,\nže zákonodarca nemôže normatívne nahrádzať rozhodovaciu činnosť súdu, najmä nie v otázkach\nhodnotenia dôkazov a posudzovania viny.\n30. Podľa názoru skupiny poslancov je navyše z hľadiska trestnoprocesnej teórie neudržateľná\npredstava, že osoba, ktorá v minulosti v inom trestnom konaní vypovedala nepravdivo alebo\nneúplne, je automaticky nespôsobilá podať pravdivú a relevantnú výpoveď v neskoršom konaní.\nPráve pri spolupracujúcich osobách, ktoré sa často nachádzajú v existenčnom ohrození, pod tlakom\norganizovanej kriminality alebo v dynamickej procesnej situácii, nie je výnimočné, že ich výpovede\nsa vyvíjajú, spresňujú alebo korigujú. Trestné právo s týmto fenoménom dlhodobo pracuje\na odpoveďou naň nikdy nebola automatická diskvalifikácia dôkazu, ale zvýšené nároky na jeho\npreverenie a verifikáciu prostredníctvom iných dôkazných prostriedkov, čo súdy robia v každom\nkonaní, v ktorom sa vykonáva tento typ dôkazu. Práve túto úlohu má (a v demokratickom\na právnom štáte musí) plniť jedine a výlučne súd, nie zákonodarca prostredníctvom paušálnej\nprocesnej sankcie.\n31. Skupina poslancov poukazuje na to, že podľa názoru ústavného súdu sa nezávislosť súdnej moci\ndefinuje ako oddelenie od iných štátnych orgánov, čo znamená, že výkonná moc a ani legislatívna\nmoc nesmú do rozhodovacích procesov súdov zasahovať (PL. ÚS 52/99), čo musí platiť aj\npri tvorbe trestnej politiky štátu a konštruovaní pravidiel trestného procesu. Napadnutým\nustanovením zákonodarca súdom túto úlohu odníma, čím ich zbavuje podstatnej časti ich\nnezávislosti a nestrannosti a namiesto nich hodnotí dôkazy paušálne sám. Tým sa toto napadnuté\nustanovenie dostáva aj do rozporu s čl. 141 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdnictvo v Slovenskej\nrepublike vykonávajú (výlučne) nezávislé a nestranné súdy, pričom následkom aplikácie tohto\nustanovenia v trestnom konaní by sa situácia zmenila tak, že trestné súdnictvo budú vykonávať\nsúdy, ktoré už nebudú úplne nezávislé a nestranné, pretože práve tú činnosť, v ktorej sú nezávislé\na nestranné súdy nezastupiteľné (hodnotenie dôkazov), bude vykonávať vo významnej miere\nnamiesto súdov zákonodarca.\n\nB. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s pozitívnym záväzkom stíhať\ntrestnú činnosť podľa čl. 1 ods. 1 ústavy:\n32. Podľa skupiny poslancov je zásadným problémom napadnutej úpravy aj jej potenciál mariť\nvyšetrovanie a trestné stíhanie závažnej, organizovanej a korupčnej kriminality. Trestné právo plní\nviaceré spoločenské funkcie, najmä ochrannú a regulačnú, pričom schopnosť naplnenia týchto\nfunkcií je determinovaná účinnosťou procesných nástrojov na ich presadenie, pričom\nústavnoprávne garantovaná fungujúca trestná zákonnosť je súčasťou materiálneho právneho štátu\n(PL. ÚS 29/2005, s. 118). Skúsenosti vnútroštátnej aj medzinárodnej trestnoprávnej praxe pritom\njednoznačne ukazujú, že rozloženie sofistikovaných zločineckých štruktúr je vo veľkej miere\n(a vo väčšine prípadov úplne) závislé od spolupracujúcich osôb, ktoré majú vnútorné informácie\n\n                                             8\n\no fungovaní skupiny, hierarchii, finančných tokoch a rozhodovacích mechanizmoch (ku ktorým iné,\nspoločensky a morálne bezúhonné osoby prístup logicky nemajú). Ak zákonodarca vytvára právnu\núpravu, ktorá retrospektívne diskvalifikuje takúto osobu na základe jej správania v inom konaní,\nvysiela tým signál, že spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní je právne neistá\na potenciálne márna. Takýto „odstrašujúci účinok“ (chilling effect) je z hľadiska efektívnosti\ntrestného stíhania mimoriadne nebezpečný a v konečnom dôsledku ohrozuje schopnosť štátu plniť\njeho pozitívny záväzok účinne stíhať závažnú, najmä organizovanú kriminalitu každého druhu\nvrátane násilnej a vysoko nebezpečnej.\n33. V tejto súvislosti skupina poslancov poukazuje na to, že aj judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) opakovane potvrdzuje, že použitie výpovedí spolupracujúcich\nosôb alebo kajúcnikov samo osebe nie je v rozpore s právom na spravodlivý proces, pokiaľ sú tieto\nvýpovede podrobené prísnemu súdnemu hodnoteniu a sú podporené ďalšími dôkazmi. ESĽP\nv rozhodnutiach ako Doorson v. Netherlands (z 26. 3. 1996, sťažnosť č. 20524/92) či Al-Khawaja\nand Tahery v. United Kingdom (z 15. 12. 2011, sťažnosť č. 26766/05 a č. 22228/06) zdôraznil,\nže kľúčovou úlohou súdu je posúdiť spoľahlivosť a dôveryhodnosť takýchto výpovedí\nv konkrétnom prípade, nie ich apriórne vylúčiť na základe zákonnej fikcie. Skupina poslancov\nosobitne poukazuje na to, že napriek viacerým rozhodnutiam ESĽP proti Slovenskej republike ani\nv jednom z prípadov ESĽP nespochybnil trestnoprávny inštitút spolupracujúcej osoby a jeho\nvyužívanie v trestnom konaní (porov. Mucha v. Slovensko, č. 63703/19, rozhodnutie\nz 25. 11. 2021; Vasaráb a Paulus v. Slovensko, č. 28081/19 a 29664/19, rozhodnutie z 15. 12. 2022,\nErik Adamčo v. Slovensko, č. 19990/20, rozhodnutie z 1. 6. 2023, Adamčo v. Slovensko,\nč. 45084/14, rozsudok z 12. 11. 2019).\n34. Vychádzajúc z uvedeného, skupina poslancov zdôrazňuje, že inštitút spolupracujúcej osoby\nje založený na procesnom riziku, ktoré má byť vyvažované dôsledným dokazovaním, nie jeho\nnormatívnym potlačením. Inak povedané, riešením na elimináciu alebo minimalizáciu rizík\nvyplývajúcich z používania dôkazov produkovaných spolupracujúcimi osobami musí v právnom\nštáte byť viac a detailnejšieho dokazovania, nie menej dokazovania (prípadne žiadne dokazovanie).\n35. Za osobitne problematické skupina poslancov považuje aj použitie formulácie „v akomkoľvek\ntrestnom konaní“, ktorá otvára priestor na extrémne široký a retrospektívny zásah do dokazovania.\nTakáto formulácia nerešpektuje zásadu proporcionality a právnej istoty, keďže umožňuje\ndiskvalifikovať dôkaz na základe procesného správania spolupracujúcej osoby v úplne odlišnom\nskutkovom, časovom a procesnom kontexte, ako aj v úplne inom procesnom postavení, s ktorým\nsa spájajú odlišné zákonné požiadavky na kvalitu a pravdivosť výpovede (svedok vs. obvinený,\npovinnosť hovoriť pravdu a nič úmyselne nezamlčať vs. právo na svoju obhajobu aj klamať,\nprípadne úplne odoprieť vypovedať). Skupina poslancov poukazuje na to, že ústavný súd\nv judikatúre týkajúcej sa zásady právnej istoty opakovane uvádza, že právna norma musí byť\nformulovaná tak, aby jej adresáti mohli predvídať jej následky. V danom prípade však ani orgány\nčinné v trestnom konaní, ani súd nemajú reálnu možnosť predvídať, či a kedy sa určitý dôkaz stane\nprocesne nepoužiteľným.\n\n                                             9\n\nC. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s právom na obhajobu podľa čl. 50\nods. 3 a 4 ústavy:\n36. Napadnutá novelizácia Trestného poriadku podľa skupiny poslancov naráža aj na ústavné právo\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavné právo na obhajobu zahŕňa nielen právo mať\nobhajcu a právo vyjadrovať sa k dôkazom, ale aj právo zvoliť si stratégiu obhajoby vrátane práva\nnevypovedať alebo vypovedať spôsobom, ktorý sleduje vlastnú procesnú ochranu obvineného.\nV tomto zmysle je právo na obhajobu úzko obsahovo prepojené so zásadou prezumpcie neviny\n(čl. 50 ods. 2 ústavy, § 2 ods. 4 Trestného poriadku). Súčasťou tohto práva je aj zásada nemo\ntenetur se ipsum accusare, ktorá chráni obvineného pred tým, aby bol nútený aktívne prispievať\nk vlastnému usvedčeniu, čo taktiež napĺňa podstatu prezumpcie neviny (PL. ÚS 17/2023, bod 52).\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že právo na obhajobu nemožno redukovať\nna formálne procesné oprávnenia, ale ide o materiálne právo, ktorého podstatou je možnosť\nobvineného slobodne a bez represívnych následkov uplatniť obhajovaciu stratégiu podľa vlastného\nuváženia. Výkon ústavného práva nemôže byť spätne sankcionovaný ani nepriamo prostredníctvom\nprocesných následkov, ktoré by odrádzali jeho adresátov od jeho uplatnenia. Ak by zákonodarca\npripustil, aby výkon práva na obhajobu v jednej procesnej situácii viedol k negatívnym následkom\nv inom konaní, právo na obhajobu by sa stalo iluzórnym.\n37. Podľa názoru skupiny poslancov práve k takémuto protiústavnému efektu však napadnutá\nnovelizácia Trestného poriadku smeruje, keďže viaže procesnú nepoužiteľnosť dôkazu\nna skutočnosť, že osoba „v akomkoľvek trestnom konaní“ nevypovedala pravdivo o podstatných\nskutočnostiach alebo neuviedla všetky podstatné skutočnosti. Takto formulovaná norma nerozlišuje\nmedzi situáciou, keď osoba vedome klame ako svedok, a situáciou, keď obvinený využije svoje\nústavné právo nevypovedať, prípadne zvoliť obhajovaciu stratégiu založenú na selektívnej výpovedi\nalebo popieraní skutku. Výsledkom je, že výkon ústavného práva na obhajobu je spätne\npenalizovaný tým, že neskoršia spolupráca tej istej osoby s orgánmi činnými v trestnom konaní\nje diskvalifikovaná ako dôkazný zdroj, a to aj vo veciach žiadnym spôsobom nesúvisiacich s vecou,\nv ktorej daná osoba vypovedala nepravdivo alebo neúplne. Okrem toho napadnutá právna úprava\nvôbec nerozlišuje ani to, či k neuvedeniu určitých skutočností v predchádzajúcej výpovedi došlo\númyselne alebo neúmyselne či dokonca v dôsledku oslabenia pamäťovej stopy. Navyše napadnutá\nnovelizácia Trestného poriadku za okolností v nej uvedených vylučuje z dôkaznej použiteľnosti\ndokonca aj výpoveď obvineného prezentovanú na jeho vlastnú obhajobu, čo je úplne nezlučiteľné\ns právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy.\n38. Skupina poslancov zároveň z ústavnoprávneho hľadiska považuje za obzvlášť závažné,\nže napadnutá novelizácia Trestného poriadku pracuje s retrospektívnym účinkom. Totiž osoba,\nktorá v čase pôvodného konania uplatnila svoje ústavné právo na obhajobu a nemohla predvídať,\nže sa v budúcnosti stane spolupracujúcou osobou, je spätne (a navždy) postihnutá za to, že toto\nprávo využila. Takýto spätný dopad je nezlučiteľný so zásadou právnej istoty a s požiadavkou\npredvídateľnosti práva, ktoré ústavný súd považuje za integrálnu súčasť princípu právneho štátu.\nÚstavné práva majú byť vykonateľné bez kalkulácie budúcich sankcií, inak sa menia\nna podmienené privilégium.\n39. Podľa skupiny poslancov napadnutá novelizácia Trestného poriadku zároveň vytvára\nneakceptovateľný paradox v trestnom konaní. Na jednej strane právny poriadok garantuje,\n\n                                            10\n\nže obvinený má právo mlčať, klamať a zvoliť si akúkoľvek obhajovaciu stratégiu bez hrozby\nsankcie. Na druhej strane však rovnaký právny poriadok stanovuje, že ak sa tá istá osoba neskôr\nrozhodne spolupracovať so štátom a prispieť k objasneniu závažnej kriminality, jej výpoveď bude\nprocesne znehodnotená práve preto, lebo v minulosti svoje ústavné právo využila. Takýto rozpor\nnie je možné preklenúť výkladom, ale predstavuje systémovú chybu zákonnej úpravy. Z pohľadu\nmateriálneho právneho štátu je preto neudržateľné, aby zákonodarca zaviedol mechanizmus, ktorý\nfakticky podmieňuje plnohodnotné využitie inštitútu spolupracujúcej osoby tým, že sa jednotlivec\nv minulosti vzdal svojho práva na obhajobu. Ústavné práva však nie sú predmetom výmeny\nani procesného obchodu, nemožno požadovať, aby sa obvinený vzdal svojich práv dnes, aby\nsi zachoval procesné možnosti zajtra.\n40. Vychádzajúc z uvedeného, skupina poslancov sumarizuje, že napadnutý čl. II zákona\nč. 416/2025 Z. z. je v rozpore s čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, keďže vytvára neprípustnú sankciu\nza výkon práva na obhajobu, narúša zásadu nemo tenetur se ipsum accusare a odrádza obvinených\nod slobodného a efektívneho uplatňovania ich ústavných práv. Takáto právna úprava neoslabuje len\npostavenie spolupracujúcich osôb, ale podkopáva samotné základy spravodlivého trestného procesu\nv demokratickom právnom štáte.\n\nD. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. so závermi ústavného súdu\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 („asperačná zásada“):\n41. Skupina poslancov poukazuje na to, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 („asperačná zásada“) výslovne konštatoval, že hoci zákonodarca má široký\npriestor pri formovaní trestnej politiky štátu, tento priestor nie je neobmedzený a končí tam,\nkde zákonná úprava odníma súdu možnosť individuálne posúdiť konkrétny prípad a rozhodnúť\nna základe všetkých relevantných okolností. Podstatou protiústavnosti asperačnej zásady nebolo to,\nže zákonodarca sprísnil trestnú represiu ako takú, ale to, že ustanovil automatizmus, ktorý nútil\nsúdy uplatniť sprísnený následok bez ohľadu na to, či je v konkrétnom prípade nevyhnutný,\nprimeraný a spravodlivý. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že požiadavka proporcionality\na individualizácie nie je technickou procesnou zásadou, ale esenciálnou súčasťou materiálneho\nprávneho štátu.\n42. Tento základný ústavný záver je podľa názoru skupiny poslancov plne prenositeľný\naj na napadnutú novelu Trestného poriadku, keďže rovnako ako v prípade asperačnej zásady aj tu\nzákonodarca zavádza paušálnu, abstraktnú a automatickú diskvalifikáciu, tentoraz nie v oblasti\nukladania trestu, ale v oblasti hodnotenia dôkazov a procesnej použiteľnosti výpovede\nspolupracujúcej osoby. Ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku je postavené na normatívnom\npredpoklade, že osoba, ktorá niekedy v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo úplne,\nje ako zdroj dôkazu apriórne nedôveryhodná aj v inom, neskoršom a vecne nesúvisiacom konaní.\nTakýto predpoklad má rovnakú povahu ako predpoklad kritizovaný v náleze ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 – ide o zákonodarcom konštruovanú fikciu, ktorá nahrádza (a vylučuje)\nindividuálne posúdenie súdom.\n43. Skupina poslancov taktiež poukazuje na to, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nopakovane zdôraznil, že nezávislosť súdu nie je samoúčelná, ale je nevyhnutným predpokladom\nochrany základných práv jednotlivca. Táto nezávislosť sa neprejavuje len v rozhodovaní o vine\n\n                                            11\n\na treste v úzkom zmysle, ale aj v rozhodovaní o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, ako budú\nhodnotené a akú dôkaznú silu im súd prizná. Ak zákonodarca prostredníctvom procesnej normy\nvylúči dôkaz bez ohľadu na jeho obsah, kontext a prepojenie s ostatnými dôkazmi, zasahuje tým\ndo jadra rozhodovacej činnosti súdu rovnako intenzívne, ako keby mu prikazoval uložiť konkrétny\ndruh alebo výmeru trestu. Z pohľadu materiálneho právneho štátu je pritom obzvlášť problematické,\nže napadnutá úprava nerozlišuje medzi nepravdivou výpoveďou motivovanou napríklad snahou\nuniknúť represii v skoršom štádiu trestného stíhania a neskoršou pravdivou spoluprácou, ktorá\nmôže viesť k objasneniu rozsiahlej organizovanej kriminality.\n44. Skupina poslancov uvádza, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 výslovne odmietol\nlegislatívne riešenia, ktoré dopadajú aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi sledovaným\ncieľom a zvoleným normatívnym prostriedkom absentuje. Presne takáto situácia nastáva aj\nv prípade napadnutej novelizácie Trestného poriadku – cieľom má byť zvýšenie dôveryhodnosti\ndokazovania, avšak zvolený prostriedok súčasne podkopáva samotnú schopnosť štátu odhaľovať\na dokazovať najzávažnejšie formy kriminality, pri ktorých sú výpovede spolupracujúcich osôb často\nnenahraditeľné.\n45. Skupina poslancov za rovnako významný považuje aj ďalší ústavný moment z nálezu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011, a to zákaz prenášania zodpovednosti za neprimerané zákonné nastavenie na súd\nprostredníctvom korekčných výnimiek. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 jasne\nkonštatoval, že existencia mimoriadnych korekčných mechanizmov nemôže legitimizovať\nsystémovo chybnú právnu úpravu. Analogicky nemožno akceptovať argument, že súd môže\ndôveryhodnosť spolupracujúcej osoby „aspoň hodnotiť“ podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku,\nak jej výpoveď bola zákonom už predtým diskvalifikovaná ako dôkaz získaný prostredníctvom\nnezákonného benefitu. Takýto postup robí zo súdu iba formálneho hodnotiteľa dôkazu, ktorý však\nuž nemá reálnu možnosť ovplyvniť jeho procesný osud.\n46. Podľa názoru skupiny poslancov sa rovnako ako pri asperačnej zásade aj pri napadnutej\nnovelizácii Trestného poriadku prejavuje svojvoľný normatívny predpoklad zákonodarcu o typovej\nnebezpečnosti určitej kategórie osôb. V náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 pritom ústavný súd\nodmietol predstavu, že každý páchateľ viacčinného súbehu je automaticky natoľko nebezpečný,\nže si vyžaduje sprísnený trest. V napadnutej právnej úprave novelizujúcej Trestný poriadok zase\nzákonodarca analogicky predpokladá, že každá spolupracujúca osoba s „problematickou“\nvýpovednou minulosťou je automaticky nedôveryhodná ako dôkazný zdroj. Takýto paušalizujúci\nprístup je v priamom rozpore s individualizačnou logikou trestného procesu a s ústavnou\npožiadavkou, aby každý zásah do základných práv vrátane práva na spravodlivý proces bol\nzaložený na konkrétnych, individuálne posudzovaných okolnostiach.\n47. Vychádzajúc z uvedeného, skupina poslancov sumarizuje, že aplikácia nálezu ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 na napadnutú novelu Trestného poriadku nie je len možná, ale\nmetodologicky správna. Rovnako ako v prípade asperačnej zásady ide v prípade napadnutého\nzákona v časti novelizácie Trestného poriadku o legislatívny zásah, ktorý prekračuje hranicu medzi\nlegitímnou trestnou politikou a protiústavným normatívnym automatizmom, oslabuje nezávislosť\nsúdnej moci a ohrozuje schopnosť trestného práva plniť jeho základnú funkciu v demokratickom\nprávnom štáte.\n\n                                            12\n\nII.2. Návrh generálneho prokurátora:\n48. Ústavnému súdu bol 14. januára 2025 doručený návrh generálneho prokurátora na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 119 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení zákona č. 416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 2 a čl. 3\ndohovoru. Napadnuté ustanovenie bolo do Trestného poriadku doplnené novelou vykonanou čl. II\nbodom 1 zákona č. 416/2025 Z. z.\n49. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 3/2026-78 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie konanie\nnávrh generálneho prokurátora v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením konanie o tomto\nnávrhu generálneho prokurátora spojil na spoločné konanie s konaním o návrhu skupiny poslancov,\nktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 2/2026.\n50. Podľa generálneho prokurátora podstata namietaného nesúladu napadnutého ustanovenia\ns označenými referenčnými normami spočíva v jeho podstatných vecných nedostatkoch, ktoré\nnedovoľujú prijatú právnu normu aplikovať ústavno-konformným spôsobom. Napadnuté\nustanovenie je podľa navrhovateľa v rozpore (i) s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva,\n(ii) s právom na spravodlivý proces a (iii) s pozitívnym záväzkom štátu objasňovať trestnú činnosť.\n51. Vo vzťahu k samotnému obsahu napadnutého ustanovenia generálny prokurátor s poukazom\nna všeobecné premisy vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a ESĽP v podstatnom namieta, že:\n52. Trpí nedostatkami a nejednoznačnosťou, pokiaľ ide o jeho formuláciu, čo má za následok, že sa\nním významne zaťažuje rozhodovacia činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu.\n53. Identifikácia právnej normy obsiahnutej v § 119 ods. 6 Trestného poriadku je výrazne ohrozená,\nčo porušuje zásadu rovnosti pred zákonom, ako aj zásadu predvídateľnosti rozhodnutia orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdov, teda princíp právnej istoty.\n54. Triešti voľné hodnotenie toho istého dôkazu medzi viaceré orgány činné v trestnom konaní\na súd v neskončených trestných veciach alebo pripúšťa opakované hodnotenie toho istého dôkazu\nvykonaného v už skončenej trestnej veci.\n55. Výsluch je len jedným z dôkazov, ktoré orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia. Trestné\nkonanie má stupňovitú výstavbu a vrcholí konaním pred súdom. V konečnej fáze je to súd, ktorý má\nprávo a povinnosť vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy, na základe čoho si robí úsudok v otázke\nviny. Podľa novej právnej úpravy by sa však rozhodnutie súdu v inej veci stalo záväzným\npodkladom na rozhodnutie súdu príslušného rozhodnúť o vine, a to ani nie svojím výrokom, ale\nodôvodnením v otázke pravdivosti/nepravdivosti a hodnote dôkazu alebo v otázke, či došlo/nedošlo\nk zamlčaniu podstatných skutočností.\n56. V aplikačnej praxi hrozí reálne vznik prieťahov v trestnom konaní, pretože ak by mal byť\nvyhlásený za nezákonný dôkaz výsluch spolupracujúcej osoby, u ktorej sa predpokladá výsluch\nvo viacerých vylúčených a samostatných konaniach, mohlo by to zakladať povinnosť súdov\nprerušiť trestné konania a vyčkávať do právoplatného rozhodnutia niektorého z konaní.\n57. Generálny prokurátor uzatvára, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku zasahuje do hodnotenia\npoužiteľnosti a dôkaznej sily výpovedí spolupracujúcich obvinených. Robí tak normatívnym\nspôsobom, teda bez viazania na individuálne posúdenie konkrétneho prípadu, pričom nezakotvuje\nvýslovné procesné povinnosti súdu, ktoré by reflektovali judikatúru ESĽP.\n\n                                               13\n\n58. Zmienená judikatúra podľa generálneho prokurátora poukazuje na problém nie v samotnej\nexistencii inštitútu spolupracujúceho obvineného, ale v tom, že vnútroštátne súdy neposkytli\nindividuálne, presvedčivé a konkrétne odôvodnenie dôveryhodnosti výpovedí týchto osôb, najmä\nvzhľadom na výhody, ktoré im boli poskytnuté. Rozsudky ESĽP proti Slovenskej republike sú\nv tomto smere mimoriadne dôležité, pretože nekonštatujú, že využívanie spolupracujúcich\nobvinených je v rozpore s dohovorom, ale že ich použitie bez primeraných záruk porušuje čl. 6\ndohovoru. Tým ESĽP implicitne potvrdzuje, že inštitút spolupracujúcich obvinených je legitímnym\nnástrojom napĺňania pozitívnych záväzkov štátu v boji s trestnou činnosťou, pokiaľ je ústavne\nregulovaný.\n59. Podľa názoru generálneho prokurátora napadnuté ustanovenie nerieši jadro problému\nidentifikovaného ESĽP, nezavádza povinnosť individuálne hodnotiť motiváciu, výhody a mieru\nrizika účelovosti výpovede spolupracujúceho obvineného, ale reaguje paušálnym normatívnym\nzásahom, ktorý nie je viazaný na kvalitu súdneho odôvodnenia.\n60. Zavádza pravidlo prípustnosti dôkazu bez nadväznosti na individuálny skutkový stav, čím\noslabuje ústavnú povinnosť súdu vykonať plnohodnotný test spravodlivosti konania ako celku.\nTým, že zákon neukladá súdu výslovnú povinnosť analyzovať výhody a motiváciu\nspolupracujúceho obvineného, umožňuje súdom podľa generálneho prokurátora obmedziť\nsa na formálne konštatovanie prípustnosti dôkazu, čím dochádza k rozpadu ústavného štandardu\npresvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Napadnuté ustanovenie vytvára stav, v ktorom\nrovnaký typ dôkazu môže byť v rôznych veciach posudzovaný diametrálne odlišne, bez jasných\nzákonných kritérií a presvedčivého odôvodnenia.\n61. Normatívne oslabuje použiteľnosť výpovedí spolupracujúcich obvinených bez toho, aby\nvytvorilo alternatívne mechanizmy na efektívne vyšetrovanie. Štát sa takto sám zbavuje jedného\nz mála účinných nástrojov vyšetrovania latentnej, organizovanej a násilnej trestnej činnosti. Takýto\npostup je problematický najmä z hľadiska čl. 2 a čl. 3 dohovoru, pretože pri organizovanej\nkriminalite sú výpovede spolupáchateľov často jediným priamym dôkazom a ich paušálne oslabenie\nzvyšuje riziko beztrestnosti. Tým napadnuté ustanovenie vytvára asymetriu, v ktorej práva\nobvineného sú chránené paušálnym normatívnym pravidlom, zatiaľ čo práva obetí a verejný záujem\nna účinnom vyšetrovaní zostávajú bez adekvátnej kompenzácie. Generálny prokurátor pripomína,\nže ústavný súd vo svojej judikatúre (PL. ÚS 3/2024) zdôrazňuje, že základné práva nemožno\nchrániť izolovane, ale v kontexte celého ústavného poriadku a jeho hodnôt.\n62. Napadnutá právna úprava nevyvažuje tieto hodnoty, ale jednostranne oslabuje schopnosť štátu\nplniť pozitívne záväzky podľa čl. 2 a čl. 3 dohovoru, čím sa dostáva do napätia nielen s dohovorom,\nale aj s európskym právnym priestorom trestnej justície.\n63. S poukazom na všetky už uvedené argumenty (a ostatné argumenty uvedené v návrhu\ngenerálneho prokurátora) generálny prokurátor považuje § 119 ods. 6 Trestného poriadku\nza rozporný s čl. 1 ods. 1 ústavy (nezrozumiteľnosť právnej úpravy, porušenie zásady voľného\nhodnotenia dôkazov), s čl. 46 ods. 1 ústavy (ide o vytvorenie takého procesného mechanizmu, ktorý\nsystematicky oslabuje záruky spravodlivého procesu) a s čl. 2 a čl. 3 dohovoru (obmedzenie\npozitívneho záväzku štátu objasňovať trestnú činnosť s následkom zásahu do práv poškodených).\n\n                                             14\n\nII.3. Prvý návrh špecializovaného trestného súdu:\n64. Ústavnému súdu bol 21. januára 2026 doručený (prvý) návrh špecializovaného trestného súdu\nzastúpeného samosudkyňou Mgr. Pamelou Záleskou na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy o súlade § 119 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona\nč. 416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy, ako\naj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n65. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2026-25 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie konanie\nprvý návrh špecializovaného trestného súdu v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením\nkonanie o prvom návrhu špecializovaného trestného súdu spojil na spoločné konanie s konaním\no návrhu skupiny poslancov, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 2/2026.\n66. Špecializovaný trestný súd vo svojom prvom návrhu vo všeobecnej rovine konštatuje, že štát\nsi odhaľovaním, stíhaním a spravodlivým trestaním útokov na záujmy a hodnoty uznané a priznané\ncivilizovanou a modernou spoločnosťou plní svoj pozitívny záväzok v rôznych oblastiach,\nako napríklad v oblasti ochrany života a zdravia ľudí, ich majetku, v oblasti ochrany verejnej\nbezpečnosti, kde medzi takto chránené záujmy štát jednoznačne zaradil aj spoločenský záujem\nna čistote verejného života prostredníctvom riadneho, objektívneho a zákonného plnenia povinností,\nktoré súvisia s obstarávaním vecí všeobecného záujmu. Teda štát nespochybniteľne vyjadril svoj\nzáujem na odhaľovaní, stíhaní a spravodlivom trestaní útokov aj proti poriadku vo verejných\nveciach, ktorých významnou súčasťou je korupcia ako jeden z najzávažnejších a zároveň\nnajškodlivejších faktorov narúšajúcich čistotu verejného života s potenciálom trvalo ju poškodiť,\nv nadväznosti na čo štát v Trestnom zákone definoval konkrétne typy protiprávnych konaní, ktorých\nnaplnením dochádza k spáchaniu niektorého z korupčných trestných činov. Podľa špecializovaného\ntrestného súdu zavedenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku predstavuje zo strany zákonodarnej moci\nnielen neakceptovateľný zásah do súdnej moci, ktorý narúša ústavou uznaný a garantovaný systém\ntrojdelenia štátnej moci, ale predovšetkým až deštruuje samotný proces dokazovania zavedením\nanomálneho prvku a dosiaľ nepoznaného pravidla, a to nielen z hľadiska rozsahu dokazovania,\nale najmä z hľadiska hodnotenia dôkazov, ktoré prináleží jedine a výlučne nezávislému\na nestrannému súdu a ktorého oslabenie je v konečnom dôsledku oslabením schopnosti štátu plniť\nsvoje funkcie v oblasti trestnej politiky. Podľa špecializovaného trestného súdu sa anomálny prvok\na dosiaľ nepoznané pravidlo prejavujú predovšetkým (i) v pojme osoba, vo vzťahu ku ktorému nie\nje možné bez pochybností a bez neželanej zmätočnosti rozpoznať, či ide o osobu v procesnom\npostavení obvineného alebo o osobu v procesnom postavení svedka, keď sa právo obvineného\nvypovedať alebo nevypovedať vrátane aj práva nehovoriť pravdu, teda klamať alebo neuvádzať\nvšetky podstatné, na vec sa vzťahujúce skutočnosti a okolnosti, ktoré súvisia s prejednávaným\nskutkom, z ktorého spáchania je obvinený, nepochybne odlišuje od povinnosti svedka pravdivo\nvypovedať, keď odoprieť výpoveď môže len zo zákonných dôvodov, ktoré zákon jednoznačne\nupravuje. V ďalšom sa napadnutým ustanovením zavádzaný anomálny prvok a dosiaľ nepoznané\npravidlo prejavujú (ii) v povinnosti zohľadňovať výpovede nielen osoby bez jednoznačne určeného\nprocesného postavenia, ale aj v akomkoľvek trestnom konaní, ktoré musí súd vlastnou činnosťou\nvyhľadať a následne zisťovať, či osoba v týchto akýchkoľvek trestných konaniach vypovedala a ako\nvypovedala. V konečnom dôsledku sa napadnutým ustanovením zavádzaný anomálny prvok\na dosiaľ nepoznané pravidlo prejavujú v (iii) prelomení zásady voľného hodnotenia dôkazov\npri rozhodovaní nezávislého a nestranného súdu v konkrétnej veci, keď ukladajú súdu povinnosť\n\n                                                 15\n\nhodnotiť dôkaz z iného ako prejednávaného trestného konania, a to bez zohľadnenia procesného\npostavenia bližšie nekonkretizovanej osoby, čo v konečnom dôsledku deštruuje právo obvineného\nvypovedať na svoju obranu čokoľvek, teda aj uvádzať nepravdu alebo zamlčať všetky podstatné\nskutočnosti.\n67. Špecializovaný trestný súd je presvedčený o tom, že ak zákonodarca napadnutým ustanovením\nvylučuje zo zoznamu dôkazov „dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit“, ako aj\n„dôkaz získaný od osoby, ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo\no podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“,\nzasahuje tým zjavne ústavne neakceptovateľným spôsobom do výlučnej právomoci súdov\nprejednávať veci a prijímať v nich meritórne rozhodnutie (teda rozhodovať o vine a treste) po tom,\nčo je ich povinnosťou hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné\npodľa § 119 ods. 5 Trestného poriadku podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré má byť\nzaložené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a nezávisle\nod toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.\n68. V konkrétnej rovine špecializovaný trestný súd zdôraznil, že je jeho úlohou prejednávať\na rozhodovať najzávažnejšiu trestnú činnosť vrátane aj korupčnej trestnej činnosti, ktorej\nzisťovanie, stíhanie a objasňovanie je mimoriadne náročné, a to predovšetkým po zohľadnení\nvysokej miery utajovania takéhoto protiprávneho konania a sofistikovaných spôsobov jej páchania,\nkeď na jej odhaľovanie a dokumentovanie orgány činné v trestnom konaní často využívajú\ninformačno-technické prostriedky, avšak nie výnimočne aj výpovede osôb zúčastnených alebo\nzapojených do takejto trestnej činnosti. V tomto smere špecializovaný trestný súd pripomenul,\nže pri korupčných trestných činoch je podstatnou a zároveň špecifickou skutočnosťou ich zrkadlový\nefekt, keď trestným konaním je nielen poskytnutie úplatku, ale tiež jeho prijímanie, z čoho vyplýva,\nže osoby vypovedajúce o korupčnej trestnej činnosti sa v priebehu trestného konania dostávajú\ndo odlišných procesných postavení. Zatiaľ čo vo vzťahu k vlastnej trestnej činnosti sú v procesnom\npostavení obvineného, vo vzťahu k zrkadlovému trestnému činu, objasňujúc okolnosti dôležité\npre trestné konanie, sa dostávajú do procesnej pozície svedka, nevynímajúc prípady procesného\npostavenia spolupracujúceho obvineného, pričom súbor práv a povinností, ktoré Trestný poriadok\npriznáva a ukladá obvinenému, je diametrálne odlišný od tých, ktoré priznáva a ukladá svedkovi.\n69. Špecializovaný trestný súd je teda presvedčený o tom, že aplikáciou § 119 ods. 6 Trestného\nporiadku by došlo k zásahu do jeho nezávislosti ako orgánu súdnej moci, keď v štádiu trestného\nkonania po podaní obžaloby nemôže v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť\no prípustnosti vykonania dôkazu získaného zákonným spôsobom a následne nemôže v zmysle\nzásady voľného hodnotenia dôkazov ani hodnotiť takýto dôkaz jednotlivo, ako ani v súhrne\ns ostatnými vykonanými dôkazmi. S ohľadom na okolnosti predmetnej trestnej veci vedenej\nna špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 13T/1/2023 navrhovateľ poukazoval na dôkaz,\nktorým je výpoveď svedka                            , ktorý má procesné postavenie svedka, avšak\nmá vedomosť, že                          je zároveň osobou, ktorá má v iných trestných konaniach\nprocesné postavenie obvineného, procesné postavenie spolupracujúceho obvineného, ale tiež\nprocesné postavenie svedka. Navyše v aktuálnom štádiu trestného konania nemá vedomosť\na nedisponuje hodnovernými dôkazmi nasvedčujúcimi nespochybniteľnému záveru o konečnom\npočte akýchkoľvek trestných konaní, v ktorých bol                           vypočutý, v ktorých\na v koľkých trestných konaniach vypovedal, akým spôsobom v nich vypovedal (teda či uvádzal\n\n                                             16\n\nvšetky podstatné skutočnosti, či vypovedal pravdivo) a aké mal v iných trestných konaniach\nprocesné postavenie. Teda špecializovaný trestný súd nedisponuje dôkazovým materiálom,\nz ktorého by bolo možné vyvodiť nespochybniteľný záver o počte a kvalite výpovedí\n            v ďalších trestných konaniach, a teda nemôže ani spoľahlivo a zákonne vyhodnotiť, či\n                           z titulu procesného postavenia obvineného využil svoje právo vypovedať\nvšetko, čo uznal za vhodné na svoju obranu, alebo či si z titulu procesného postavenia svedka splnil\nzákonnú povinnosť vypovedať pravdivo o všetkých jemu známych a podstatných skutočnostiach\ntýkajúcich sa tej-ktorej trestnej veci.\n70. Zároveň špecializovaný trestný súd nemôže s istotou konštatovať, či má napadnuté pravidlo\nuplatňovať aj vo vzťahu k iným vypočutým svedkom ako svedkom                        alebo pplk.\n                            , keďže nedisponuje informáciami o počte trestných konaní, v ktorých\nboli vypočutí, v akom procesnom postavení boli vypočutí, či im boli poskytnuté benefity a akým\nspôsobom vypovedali.\n71. Špecializovaný trestný súd zdôraznil, že pred zavedením napadnutého ustanovenia boli\nvierohodnosť svedka, hodnovernosť jeho výpovede a prípadná škodlivosť jeho motivácie\nvypovedať určitým spôsobom, ako aj skúmanie jeho pomeru k prejednávanej veci a osobe\nobžalovaného ako základné atribúty, ktoré súd povinne zisťoval a hodnotil, posudzované s ohľadom\nna konkrétne okolnosti a špecifiká prejednávanej veci, keď po jeho zavedení je súd v tejto činnosti\nústavne neakceptovateľným spôsobom limitovaný a povinný vyhodnocovať uvedené atribúty aj\ns prihliadnutím na iné trestné konania s inými tam prítomnými konkrétnymi okolnosťami.\nŠpecializovaný trestný súd je presvedčený o tom, že neexistuje ústavou uznaný alebo\npredpokladaný záujem alebo hodnota, ktoré by sa prostredníctvom takto naširoko a nekonkrétne\nnastavených pravidiel podľa napadnutého ustanovenia chránili a odôvodňovali tak elimináciu\nzásady voľného hodnotenia dôkazov za súčasného zavedenia vyhľadávacej zásady vlastnej\norgánom činným v trestnom konaní, nie však súdom. Takto postavený zákonný dôvod na vylúčenie\npoužitia dôkazu napadnutým ustanovením je podľa špecializovaného trestného súdu príliš vágny,\nneurčitý, tiež umožňujúci svojvoľný výklad, a preto neproporcionálny vo vzťahu ku garanciám\nnezávislého súdnictva a nezávislého rozhodovania v konkrétnom trestnom konaní.\n72. Článok 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy ustanovuje základné princípy správania\nvšetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky vrátane národnej rady pri tvorbe práva, teda pri\nprijímaní zákonov. Ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. októbra 1998 uložil\nzákonodarcovi povinnosť chrániť princípy materiálneho štátu, keď explicitne zdôraznil, že\n„Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp\nústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami\nústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2\nústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí\nústavou daný rámec.“. Prezentovaný právny postoj ústavný súd rekapituloval v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 15/1998 z 11. marca 1999, keď uviedol, že „Princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1\nje základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju\nzákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný\nprincíp ústavnosti ustanovený v čl. 1. Ak navrhovateľ nerešpektovanie princípu právneho štátu\nv návrhu namietne, ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu označenom navrhovateľom.“. Súčasťou\npožiadavky na tvorbu práva, v ktorej zákon neodporuje ústave, nie je iba požiadavka, aby zákon\n\n                                             17\n\nneporušil práva určené ústavou. Súčasťou tejto požiadavky je aj kvalita právnej normy, ktorá musí\nbyť primeraná cieľu dosiahnuť naplnenie princípov materiálneho právneho štátu a v tejto súvislosti\nsi osobitnú pozornosť vyžaduje princíp právnej istoty. Ten zahŕňa rad prvkov, medzi ktoré sa radí aj\nzrozumiteľnosť právnych noriem a na nich založená predvídateľnosť konania orgánov verejnej\nmoci.\n73. Podľa špecializovaného trestného súdu napadnuté ustanovenie Trestného poriadku je vágnou\nprávnou normou, ktorá nastolila stav právnej neistoty, čím poprela jeden z princípov právneho štátu,\nčo je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy a predstavuje neprijateľný skrat pre aplikáciu a interpretáciu\npráva. Podstatou účelového výkladu práva je manipulácia s právnou normou, pri ktorej sa účel\na obsah právnej normy viac alebo menej popierajú kvôli presadeniu záujmu toho, komu na prospech\nslúži alebo má slúžiť účelový výklad. Z podstaty účelového výkladu vyplýva, že každú alebo\ntakmer každú právnu normu možno deformovať účelovým výkladom.\n74. Napadnuté ustanovenie je v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru\ngarantujúceho právo na spravodlivý proces. Zákonodarca prijal pravidlo, ktoré znemožňuje riadne\nvykonanie a vyhodnotenie zákonným spôsobom získaných dôkazov, čo by mohlo mať potenciál\nnásledne viesť k neschopnosti štátu napĺňať svoje ciele v trestnej politike, konkrétne prejednávať\na rozhodovať nezávislým a nestranným súdom také spoločensky neprípustné správanie a praktiky,\nktoré sú trestnými činmi, a to vo veciach, v ktorých jedným z dôkazov sú aj výpovede osôb\nspolupracujúcich s orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým boli poskytnuté za ich spoluprácu\nzákonom dovolené benefity.\n75. Zákonodarca napadnutým ustanovením neprimerane, nedôvodne a najmä ústavne\nneakceptovateľným spôsobom narušil trojdelenie štátnej moci tým, že odňal súdnej moci možnosť\nuplatňovať svoje právomoci. Napadnuté ustanovenie robí skutkový stav nepreskúmateľným\nv reťazci zákonným spôsobom získaných dôkazov v otázkach, či sa stal skutok, či je tento skutok\ntrestným činom a či ho spáchala osoba, na ktorú bola podaná obžaloba, a neprimerane a nedôvodne\ntak zasahuje do základných zásad trestného konania, čo v súhrne znemožňuje súdu nestranne,\nnezávisle a spravodlivo rozhodnúť.\n\nII.4. Druhý návrh špecializovaného trestného súdu:\n76. Ústavnému súdu bol 28. januára 2026 doručený (druhý) návrh špecializovaného trestného súdu\nzastúpeného samosudcom JUDr. Milanom Cisarikom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy o súlade § 119 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona\nč. 416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n77. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 4/2026-21 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie konanie\ndruhý návrh špecializovaného trestného súdu v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením\nkonanie o druhom návrhu špecializovaného trestného súdu spojil na spoločné konanie s konaním\no návrhu skupiny poslancov, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 2/2026.\n78. Špecializovaný trestný súd vo svojom druhom návrhu zdôrazňuje, že zavedenie napadnutého\nustanovenia do Trestného poriadku je neakceptovateľným zásahom do moci súdnej, predstavuje\nvýrazný zásah zákonodarcu do koncepcie dokazovania v trestnom konaní, ktorý je v rozpore\nso základnými ústavnými princípmi právneho štátu a spravodlivého procesu. Napadnuté\nustanovenie zavádza osobitný dôvod neprípustnosti dôkazu, ktorý je viazaný nie na spôsob jeho\n\n                                             18\n\nzískania, ale na následné hodnotenie pravdivosti a úplnosti výpovede osoby. Zákonodarca\nv prijatom znení napadnutého ustanovenia uvádza len osobu, a to bez legálnej definície, teda\nv aplikačnej praxi je len na úvahe súdu, či sa pod pojmom „osoba“ v zmysle § 119 ods. 6 Trestného\nporiadku rozumie výlučne spolupracujúca osoba alebo aj iný subjekt trestného konania. Zákonnosť\ndôkazu sa tým odpútava od kritéria legality postupu orgánov verejnej moci a stáva sa závislou\nod budúceho hodnotenia správania osoby, ktoré môže nastať aj v inom trestnom konaní a v inom\nčasovom okamihu.\n79. Takto koncipovaná norma je v rozpore s princípom právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy)\na požiadavkou, aby právne normy boli formulované dostatočne presne, zrozumiteľne\na predvídateľne. Napadnuté ustanovenie pracuje s neurčitými pojmami „nevypovedala pravdivo“,\n„neuviedla všetky podstatné skutočnosti“ a „v akomkoľvek trestnom konaní“, ktorých obsah nie je\nzákonom definovaný ani objektivizovateľný. Nie je zrejmé, kto, kedy a na základe akých kritérií má\nposudzovať pravdivosť či úplnosť výpovede a akým spôsobom má byť tento záver premietnutý\ndo posúdenia zákonnosti dôkazu získaného v inom konaní.\n80. Osobitne problematický je retroaktívny účinok napadnutého ustanovenia. Zákonnosť dôkazu sa\nposudzuje spätne na základe správania osoby po jeho získaní, prípadne v úplne inom trestnom\nkonaní. Takýto mechanizmus narúša stabilitu dôkaznej situácie a oprávnenú dôveru účastníkov\nkonania v to, že dôkaz získaný zákonným spôsobom zostane zákonným aj v budúcnosti.\nIde o formu nepriamej retroaktivity, ktorá je v ústavnom poriadku Slovenskej republiky\nneprípustná.\n81. Napadnuté ustanovenie je v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru\ngarantujúceho právo na spravodlivý proces. Zákonodarca prijal pravidlo, ktoré znemožňuje riadne\nvykonanie a vyhodnotenie zákonným spôsobom získaných dôkazov, čo by mohlo mať potenciál\nnásledne viesť k neschopnosti štátu napĺňať svoje ciele v trestnej politike, konkrétne prejednávať\na rozhodovať nezávislým a nestranným súdom také spoločensky neprípustné správanie a praktiky,\nktoré sú trestnými činmi, a to vo veciach, v ktorých jedným z dôkazov sú aj výpovede osôb\nspolupracujúcich s orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým boli poskytnuté za ich spoluprácu\nzákonom dovolené benefity.\n82. Zákonodarca napadnutým ustanovením neprimerane, nedôvodne a najmä ústavne\nneakceptovateľným spôsobom narušil trojdelenie štátnej moci tým, že odňal súdnej moci možnosť\nuplatňovať svoje právomoci. Napadnuté ustanovenie robí skutkový stav nepreskúmateľným\nv reťazci zákonným spôsobom získaných dôkazov v otázkach, či sa stal skutok, či je tento skutok\ntrestným činom a či ho spáchala osoba, na ktorú bola podaná obžaloba, a neprimerane a nedôvodne\ntak zasahuje do základných zásad trestného konania, čo v súhrne znemožňuje súdu nestranne,\nnezávisle a spravodlivo rozhodnúť. Aj ESĽP opakovane zdôrazňuje, že spravodlivosť konania ako\ncelku nesmie byť narušená svojvoľnými alebo neprimeranými procesnými pravidlami [Dulaurans\nproti Francúzsku (rozsudok ESĽP z 21. 3. 2000, č. 34553/97) a Khamidov proti Rusku (rozsudok\nESĽP z 15. 11. 2007, č. 72118/01)]. Automatické vylúčenie dôkazu na základe neskoršieho\nhodnotenia výpovede osoby bez možnosti súdneho uváženia má znaky takéhoto neprimeraného\nzásahu.\n83. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku porušuje princíp právnej\nistoty, právo na spravodlivý proces, ako aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov súdom. Ide\n\n                                            19\n\no ustanovenie, ktoré pre svoju neurčitosť, retroaktívne účinky a zásah do rozhodovacej autonómie\nsúdu nie je spôsobilé ústavne konformnej aplikácie. Napadnuté ustanovenie je zároveň v rozpore\nso zásadou rovnosti zbraní, keďže narúša vyváženosť procesných pozícií strán trestného konania.\nJeho dôsledky dopadajú výlučne na stranu prokurátora, ktorý nesie dôkazné bremeno v trestnom\nkonaní, zatiaľ čo obhajoba získava procesnú výhodu spočívajúcu v možnosti dosiahnuť\ndiskvalifikáciu dôkazu bez potreby preukazovať jeho nezákonné získanie alebo nespoľahlivosť\nv rámci hodnotenia dôkazov pred súdom. Zákonodarca týmto spôsobom vytvára asymetrickú\nprocesnú situáciu, v ktorej jedna zo strán konania môže dosiahnuť nepoužiteľnosť dôkazu\nna základe okolností, ktoré nemajú pôvod v procesnom pochybení štátu, ale v správaní tretej osoby,\nktoré môže nastať v inom trestnom konaní, v inom časovom období a bez akejkoľvek možnosti\nprokurátora tieto okolnosti ovplyvniť alebo predvídať. Osobitne problematické je, že napadnuté\nustanovenie neumožňuje súdu vykonať individuálne posúdenie významu a váhy dotknutého dôkazu\nv kontexte ostatných vykonaných dôkazov, ale prikazuje jeho vylúčenie ex lege. Tým dochádza\nk popretiu úlohy súdu ako nestranného arbitra dokazovania.\n84. Špecializovaný trestný súd vo vzťahu k ním prejednávanej trestnej veci argumentuje, že výsluch\nsvedka                       je „kľúčovým“ dôkazom na posúdenie viny obžalovaných a zároveň\nuž v aktuálnom štádiu konania na posúdenie dôvodnosti väzby a jej nahradenia u niektorých\nz obžalovaných. Priamo z výsluchu tohto svedka vyplýva, že vypovedal vo viacerých trestných\nkonaniach a vysvetlil, prečo od začiatku neuviedol všetky skutočnosti k prejednávanej trestnej veci,\nrovnako bol v minulosti právoplatne odsúdený za konania, ku ktorým sa hneď nepriznal. Podľa\nšpecializovaného trestného súdu znenie napadnutého § 119 ods. 6 Trestného poriadku znemožňuje\nsúdu vyhodnotiť výpoveď uvedeného svedka v kontexte ostatných vykonaných dôkazov a v rozpore\ns ústavou a dohovorom núti túto výpoveď formálne vyradiť a na ňu neprihliadať.\n\n                                              III.\n                    Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\n                                   a ďalší priebeh konania\n\nIII.1. Stanovisko národnej rady:\n85. Národná rada sa vo svojom stanovisku z 29. apríla 2026 (doručenom ústavnému súdu 30. apríla\n2026) vyjadrila výhradne k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa legislatívneho procesu,\npričom uviedla, že predmetný návrh vlády na skrátené legislatívne konanie bol národnej rade\ndoručený 21. novembra 2025. Samotný návrh obsahoval všetky formálne náležitosti, a preto bol\naj spolu s návrhom napadnutého zákona zaradený na riadnu schôdzu národnej rady. Dôvody\nna skrátené legislatívne konanie boli predkladateľom podrobne popísané a odôvodnené boli hlavne\nnárastom deliktov proti majetku – nielen v obchodných reťazcoch, ale aj proti majetku obyvateľov,\nkde na základe vtedy dostupných údajov a hlásení maloobchodných prevádzok dochádzalo\nk nárastu počtu deliktov proti majetku. Páchatelia týchto deliktov sa vyznačovali zvýšenou\nagresivitou a často dochádzalo aj k fyzickým útokom na zamestnancov a zákazníkov obchodov.\nUvedené správanie páchateľov malo bezprostredný a závažný dopad na základné ľudské práva\na slobody garantované ústavou, najmä právo na ochranu života, zdravia a majetku. Zároveň to\nspôsobilo nárast spoločenského napätia a obáv verejnosti. Štandardný legislatívny proces by\nznamenal vedome nechať občanov a podnikateľov (maloobchod) vystavených pokračujúcej trestnej\n\n                                             20\n\nčinnosti, ktorú doterajší zákon nevedel efektívne zastaviť. Na základe uvedeného vláda považovala\nza svoju povinnosť bezodkladne reagovať a prijať opatrenia, ktoré zabránia ďalšej eskalácii\nvzniknutého stavu. Podmienky podľa zákona o rokovacom poriadku na prerokovanie návrhu\nzákona v skrátenom legislatívnom konaní v danom prípade boli splnené, pretože z uvedených\nskutočností bolo zrejmé, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv. Rýchlosť\nlegislatívneho procesu tu bola v priamej úmere k efektivite ochrany práv, pričom verejný záujem\nna okamžitej náprave prevyšoval nad záujmom na dĺžke legislatívneho procesu.\n86. Návrh na skrátené legislatívne konanie bol zaradený na 43. schôdzu národnej rady so začiatkom\nschôdze 25. novembra 2025, pričom o návrhu na skrátené legislatívne konanie sa začalo rokovať\n1. decembra 2025. Do diskusie k skrátenému legislatívnemu konaniu sa zapojili poslanci národnej\nrady vystúpeniami, ktorých bolo celkovo 25. Rozprava k skrátenému legislatívnemu konaniu trvala\ntri dni (1., 2. a 9. decembra 2025), pričom poslanci sa v rámci rozpravy nevyjadrovali výlučne\nk dôvodom na skrátené legislatívne konanie, ale rozprava bola v značnej miere venovaná aj\nsamotnej novele Trestného zákona. Po skončení rozpravy za prerokovanie návrhu zákona\nv skrátenom legislatívnom konaní hlasovalo celkovo 86 poslancov.\n87. Prvé čítanie o návrhu zákona, rovnako ako aj rokovanie o návrhu na skrátené legislatívne\nkonanie prebehlo na 43. schôdzi národnej rady (9. a 10. decembra 2025), pričom pred začiatkom\nrokovania o návrhu zákona bol schválený procedurálny návrh, ktorým bola v zmysle § 29a\nrokovacieho poriadku určená dĺžka rozpravy v prvom čítaní na 12 hodín, kde sa čas rozpočítal\npomerne medzi jednotlivé poslanecké kluby. V rozprave vystúpilo celkovo 16 poslancov.\nPo skončení rozpravy za návrh na postúpenie návrhu zákona do druhého čítania hlasovalo\n89 poslancov.\n88. Návrh zákona bol následne 11. decembra 2025 prerokovaný na ÚPV, kde prebehla štandardná\nrozprava a každý poslanec, ktorý mal záujem, sa mohol k návrhu zákona vyčerpávajúco vyjadriť\na podať k návrhu zákona pozmeňujúce a doplňujúce návrhy. Poslanec národnej rady Tibor Gašpar\npodal na ÚPV pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Uvedený pozmeňujúci a doplňujúci návrh bol\nposlancom výboru doručený deň vopred a bol pred jeho prednesením rozdaný poslancom.\nPozmeňujúci a doplňujúci návrh obsahujúci úpravu trestného činu „marenia volebnej kampane“ bol\nuž predtým predložený k tlači 986 (predložený bol 9. októbra 2025 na rokovaní ÚPV, pričom\no uvedenej tlači sa už následne na schôdzi národnej rady v druhom čítaní nerokovalo a bola\npresunutá na nasledujúcu schôdzu) a z tohto dôvodu bol poslancom dostatočne známy a poslanci\ns ním boli oboznámení.\n89. V druhom čítaní, ktoré sa konalo 11. decembra 2025, bola procedurálnym návrhom v zmysle\n§ 29a rokovacieho poriadku určená dĺžka rozpravy na 12 hodín, pričom vystúpilo celkovo\n14 poslancov. Viacerým poslancom prihláseným do rozpravy z dôvodu, že sa nenachádzali\nv rokovacej sále národnej rady, prepadlo poradie a nevyužili tak možnosť vystúpenia v rozprave.\nNiektoré poslanecké kluby tak nevyčerpali celkový čas určený na rozpravu. Poslancom prihláseným\ndo rozpravy, ktorí nevystúpili v rozprave, bolo umožnené v zmysle § 29a ods. 6 rokovacieho\nporiadku odovzdať predsedajúcemu svoj písomný prejav aj s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi\nnávrhmi. Písomné prejavy týchto poslancov sa zahrnuli do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej\nrady s označením, že prejavy neboli prednesené ústne. V rozprave boli podané 3 pozmeňujúce\na doplňujúce návrhy poslancom Dušenkom a po ukončení rozpravy bol predsedovi odovzdaný iba\n\n                                            21\n\njeden pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyňou Marcinkovou. Pozmeňujúce a doplňujúce\nnávrhy boli zverejnené na webovom sídle národnej rady. V rámci rozpravy vystúpil aj minister\nspravodlivosti, ktorý v zmysle § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku vyjadril súhlas s rozširujúcim\nnávrhom poslanca Gašpara podaným na ÚPV.\n90. Tretie čítanie sa konalo vo vysoko emotívnej atmosfére (bolo sprevádzané silným piskotom\npíšťaliek opozičných poslancov), ktorá napokon eskalovala do vzájomnej fyzickej konfrontácie\nmedzi poslancami. V dôsledku toho predseda v zmysle § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku navrhol\nukončenie rozpravy, čo bolo poslancami národnej rady hlasovaním schválené. Písomný prejav\npo uzatvorení rozpravy v zmysle § 35 ods. 8 rokovacieho poriadku neodovzdal žiaden z poslancov.\nNasledovalo záverečné hlasovanie, kde za návrh zákona hlasovalo 76 poslancov.\n91. Pokiaľ ide o otázku určenia dĺžky rozpravy na 12 hodín podľa § 29a rokovacieho poriadku,\nnárodná rada vo svojom stanovisku uviedla, že legislatívny proces má byť regulovaný tak, aby\nprodukoval výsledky v rozumnom čase. Parlament je zástupcom ľudu s demokratickou legitimitou.\nZ toho vyplýva aj zodpovednosť parlamentu prijímať právne predpisy, ktoré regulujú sociálnu\nrealitu. Parlament má ústavnú povinnosť prijímať zákony (PL. ÚS 6/2017). Regulácia procesu\nvo všeobecnosti, ako aj pri konkrétnych návrhoch zákonov patrí do autonómie parlamentu, kde sa\nuplatňuje ústavný princíp väčšinového rozhodovania. Ide o priestor, do ktorého ústavný súd\nzasahuje len zriedka, pretože ide v prvom rade o politické otázky. Uvedené sa týka aj možnosti\nvyužitia inštitútu podľa § 29a rokovacieho poriadku, ktorého zámerom je zefektívniť,\nracionalizovať, ale aj zatraktívniť priebeh rokovania národnej rady, pričom zo znenia tohto\nustanovenia (a ani z dôvodovej správy) nevyplýva, že by malo k jeho aplikácii dochádzať len\nvýnimočne. Zároveň je tento inštitút potrebné vnímať aj v kontexte politickej stratégie, do ktorej\nústavný súd nezasahuje. Pri využití inštitútu podľa § 29a rokovacieho poriadku možno podľa\nnázoru národnej rady konštatovať, že v rámci predmetného legislatívneho procesu národná rada\nvyužila možnosti, ktoré rokovací poriadok umožňuje, a neporušila tým pravidlá legislatívneho\nprocesu ani neobmedzila práva poslancov nad rámec rokovacieho poriadku. Na rokovanie\no skrátenom legislatívnom konaní, ako aj na rokovanie o samotnom návrhu zákona bol poslancom\ndaný štandardný časový priestor, pričom v rámci legislatívneho procesu boli využité iba tie\ninštitúty, ktoré rokovací poriadok umožňuje, a boli splnené všetky procesné podmienky, ktoré\npri ich využívaní rokovací poriadok vyžaduje.\n92. Národná rada poukázala na to, že pri ústavnej kontrole legislatívneho procesu je podľa\njudikatúry ústavného súdu kľúčovou ochrana parlamentnej menšiny, ktorá predstavuje\nv demokratických systémoch vládnutia dôležitý prvok. Medzi práva parlamentnej menšiny a jej\njednotlivých členov, ktoré by mali byť v demokratickom a právnom štáte ústavne garantované,\nmožno zaradiť najmä účasť na parlamentných procedúrach, teda práva umožňujúce výkon dozoru\na kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva umožňujúce parlamentnej menšine\ndomáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých rozhodnutí (zákonov) a v neposlednom rade\naj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej jednotlivých členov pred prenasledovaním\na svojvôľou zo strany parlamentnej väčšiny. Ochrana parlamentnej menšiny je princípom\ndemokratického štátu. Ak by došlo k takému použitiu vnútorných pravidiel parlamentu, ktoré by\nmarili, sťažili či až dokonca znemožnili výkon činnosti parlamentnej menšiny, ale najmä výkon\npráv poslancov, ktorí k nej patria, tento princíp by bol porušený (PL. ÚS 6/2017). Podľa názoru\nnárodnej rady v prípade namietaného legislatívneho procesu boli všetky uvedené požiadavky\n\n                                            22\n\nnaplnené a výkon práv poslancov nebol nijakým spôsobom znemožnený. Po formálnej stránke\nnárodná rada schválila zákon v súlade s rokovacím poriadkom ustanovenou potrebnou väčšinou\nposlancov národnej rady, zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol vyhlásený\nv zbierke zákonov. Pred prijatím namietaného zákona prebehol riadny legislatívny proces.\nBoli dodržané všetky základné záruky riadneho legislatívneho procesu v právnom štáte, kde v rámci\nlegislatívneho procesu sa jednotliví poslanci, ktorí mali záujem, vyjadrili k predkladanému návrhu\nzákona, či už na výbore národnej rady, ako aj počas prerokovania na schôdzi národnej rady.\nZároveň mali možnosť konfrontovať predkladateľov v rámci rozpravy a podávať pozmeňujúce\na doplňujúce návrhy k prerokúvanej úprave, o ktorých sa následne aj hlasovalo. V rámci\nlegislatívneho procesu sa postupovalo striktne v zmysle rokovacieho poriadku a boli dodržané\nvšetky lehoty, ktoré rokovací poriadok vyžaduje.\n93. Čo sa týka inštitútu uzavretia rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku, národná rada\nvo svojom stanovisku poukázala na to, že ústavný súd v minulosti konštatoval, že k jeho využívaniu\nby malo dochádzať len výnimočne, avšak aj tento zákonný inštitút je nutné vnímať v spojení\ns ústavnými princípmi [najmä so slobodnou súťažou politických síl (čl. 31 ústavy)] a v konkrétnom\nkontexte použitia tohto inštitútu, ktorý môže byť aj legitímnym nástrojom na zabránenie\nobštrukčnému postupu, ktorý by zneužitím inak legálnych poslaneckých práv smeroval\nk zablokovaniu prijatia zákona z dôvodu parlamentnej matematiky pomeru politických síl\nreprezentovaných počtom mandátov získaných v slobodných voľbách. K ústavnej dimenzii\nporušenia legislatívneho procesu by došlo, ak by tento inštitút bol využitý v každom z troch čítaní,\nresp. v jadre legislatívneho procesu (t. j. v druhom čítaní). Ústavne neudržateľnou situáciou by bolo,\nak by sa diskusia k návrhu zákona buď nemohla rozvinúť vôbec, alebo by bolo zasiahnuté\ndo možnosti poslancov podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy – teda k uzavretiu rozpravy\nby došlo v druhom čítaní pred tým, ako poslanci predstavia svoje návrhy k zákonu. V takom\nprípade by došlo k „valcovaniu opozície“ (PL. ÚS 18/2022). Národná rada v tejto súvislosti\nzdôraznila, že inštitút uzavretia rozpravy sa využil ako krajná možnosť až v treťom čítaní. Nedošlo\nk jeho aktivácii v prvom čítaní a ani v druhom čítaní. Navyše dôvodom využitia tohto inštitútu bol\nincident na schôdzi národnej rady, ktorý od piskotu píšťaliek prerástol do fyzickej konfrontácie\nmedzi poslancami. Uzatvorenie rozpravy a následné hlasovanie poslancov pomohlo uvedený napätý\nstav upokojiť, a preto uzatvorenie rozpravy v danej situácii sa ukázalo ako správny krok plne\nv súlade s rokovacím poriadkom. Žiadne intenzívne zásahy do ústavných princípov opozície\nchránených ústavou (napríklad tzv. valcovanie opozície) preukázané neboli. Nenastal teda stav,\nv ktorom by parlamentná opozícia či menšina nemohla nad väčšinou vykonávať dozor a kontrolu,\nprípadne by bola iným spôsobom vylúčená z parlamentného (legislatívneho) procesu v rozpore\ns požiadavkami právneho a demokratického štátu. Naopak, pískaním píšťaliek sa opozícia snažila\nsťažiť, resp. zamedziť procesu hlasovania. Pískanie píšťaliek spôsobilo, že v sále bolo veľmi ťažko\npočuť predsedajúceho a spravodajcu pri priebehu hlasovania, a to aj napriek vynaloženiu\nmaximálneho úsilia, čím sa bránilo poslancom v riadnom výkone ich mandátu, konkrétne v práve\nuznášať sa na zákonoch. Ukončenie rozpravy tak nebolo nástrojom útlaku, ale nevyhnutným\nlegitímnym prostriedkom na obnovenie poriadku a ochranu funkčnosti demokratického\nparlamentarizmu.\n94. Pokiaľ ide o námietku skupiny poslancov, že napadnutá právna úprava má povahu\nneprípustného „prílepku“, národná rada vo svojom stanovisku poukázala na to, že minister\n\n                                              23\n\nspravodlivosti v zmysle § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku vyjadril súhlas s rozširujúcim návrhom\nposlanca Gašpara, ktorý predložil na ÚPV. Podľa názoru národnej rady pri stanovení nových\ntrestných sadzieb išlo jednoznačne o rozširujúci návrh, keďže sa ním rozširovala úprava Trestného\nzákona, čiže v danom prípade sa nevybočovalo z rámca „vecnej súvislosti“. Ustanovenie § 97 ods. 1\nzákona o rokovacom poriadku neobmedzuje rozsah rozšírenia len na bezprostredne súvisiace\nparagrafy, ale na celý otvorený zákon. Vloženie skutkových podstát marenia volebnej kampane\na popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne predstavovalo presne takéto\nrozšírenie katalógu trestných činov v Trestnom zákone. Keďže navrhovateľ s týmto rozšírením\nsúhlasil, plne tým využil svoje právo určiť finálny rozsah novelizácie v druhom čítaní. Inštitút\nrozširujúceho návrhu so súhlasom navrhovateľa je v rokovacom poriadku práve preto, aby umožnil\noperatívne reagovať na aktuálne potreby spoločnosti počas prebiehajúceho konania o Trestnom\nzákone.\n95. Podľa názoru národnej rady je to rovnaké aj v prípade novely Trestného poriadku, ktorá súvisí\ns úpravou Trestného zákona, keďže tieto dva zákony tvoria nerozlučnú systémovú väzbu. Trestné\nprávo v demokratickom právnom štáte nie je tvorené izolovanými normami, ale komplexným\nmechanizmom, kde Trestný zákon (hmotné právo) a Trestný poriadok (procesné právo) tvoria\nfunkčnú jednotu, resp. väzbu. Pri namietanej novele Trestného poriadku je síce väzba vecne\nnepriama, ale z hľadiska účelu zákona nevyhnutná na zachovanie vnútornej logiky celého trestného\nsystému. Zákonodarca môže v jednom legislatívnom akte riešiť širší okruh otázok, ak smerujú\nk spoločnému cieľu – v tomto prípade k reforme trestnej politiky štátu.\n96. Vloženie predmetných úprav bolo motivované potrebou promptne reagovať na vzniknutú\nspoločenskú situáciu, ktorú štandardný legislatívny proces nevie v danej chvíli zabezpečiť.\nEfektívny výkon štátnej moci a ochrana iných ústavných hodnôt (napr. sociálne práva\nči bezpečnosť) môžu v konkrétnom prípade prevážiť nad striktným dodržaním zákona o rokovacom\nporiadku. Hoci by vloženie predmetných úprav mohlo byť vnímané ako porušenie pravidiel\nlegislatívneho procesu, v tomto prípade možno operovať s argumentmi, ktoré uprednostňujú\nmateriálnu ústavnosť pred procesnou formou. Rokovací poriadok má charakter interných\nprocesných noriem. Ústavný súd by mal rešpektovať autonómiu zákonodarcu, pokiaľ procesná vada\nnedosahuje takú intenzitu, ktorá by poprela samotnú podstatu parlamentnej demokracie alebo práva\nmenšiny. Ústavný súd by mal preto zasahovať do tejto autonómie len v extrémnych prípadoch, keď\nje ohrozená podstata demokracie, nie pri každom formálnom vybočení z procesných pravidiel.\nPozmeňujúce a doplňujúce návrhy boli v danom prípade riadne odhlasované na schôdzi národnej\nrady po tom, čo o nich poslanci mali vedomosť a zaujali k nim stanovisko v rozprave. Nedošlo tak\nk obmedzeniu slobodnej súťaže politických síl ani k zmareniu práva poslancov na mandát (čl. 73\nods. 2 ústavy), čím bola demokratická legitimita zachovaná. Konečné rozhodnutie v zákonodarnom\nzbore bolo výsledkom väčšinového rozhodovania a každý poslanec mal v priebehu legislatívneho\nprocesu rovnakú možnosť vplývať na finálnu podobu rozhodnutia (PL. ÚS 6/2017). Podľa národnej\nrady možno na základe uvedeného konštatovať, že rýchlosť a efektivita zákonodarcu pri odvracaní\nškôd sú legitímnym cieľom a vloženie namietaných úprav nemožno považovať za protiústavné.\nFormálna nesúrodosť predmetov nespôsobuje neplatnosť zákona, pokiaľ je jasná vôľa väčšiny.\nPostup zákonodarcu a legislatívny proces v danej veci je preto potrebné považovať za ústavne\nkonformné.\n\n                                            24\n\nIII.2. Stanovisko vlády:\n97. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nspravodlivosti“) vo svojom stanovisku z 20. mája 2026 (doručenom ústavnému súdu 20. mája 2026)\nv úvode uviedla, že napadnuté ustanovenia neboli súčasťou vládneho návrhu zákona, ale boli až\nv ďalšom štádiu legislatívneho procesu doplnené poslancami národnej rady na základe\npozmeňujúceho návrhu zo spoločnej správy výborov k parlamentnej tlači č. 1115, a preto vláda\nnemá podklady, ktoré by detailne analyzovali tieto návrhy, a môže vychádzať iba z odôvodnenia,\nktoré bolo poskytnuté poslancami.\n\nA. K namietanej neústavnosti legislatívneho procesu:\n98. Vláda nesúhlasí s názorom skupiny poslancov, podľa ktorého bol zákon č. 416/2025 Z. z.\nprijatý v rámci protiústavného legislatívneho procesu. Podľa názoru vlády nedostatky, na ktoré\nskupina poslancov vo svojom návrhu poukazuje, jednotlivo a ani vo vzájomnej súvislosti\nnedosahujú intenzitu protiústavnosti legislatívneho procesu. Ústavný súd vo svojej judikatúre\nopakovane zdôrazňuje, že nie každé porušenie pravidiel legislatívneho procesu alebo zákona\no rokovacom poriadku automaticky predstavuje porušenie ústavy.\n99. Podľa názoru vlády skutočnosť, že pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov vládnej koalície\nnovelizoval ďalší právny predpis, sama osebe neznamená jeho protiústavnosť. Zákonodarca\ndisponuje v rámci legislatívneho procesu širokou mierou politickej diskrečnej právomoci\npri formulovaní konečnej podoby zákona. Samotný fakt, že určitá úprava bola do návrhu doplnená\nprostredníctvom pozmeňujúceho návrhu vo výbore, nepredstavuje ústavne relevantné pochybenie.\nNavyše pozmeňujúci návrh bol riadne prerokovaný v príslušnom výbore národnej rady, bol\nsúčasťou správy výboru a poslanci národnej rady sa s jeho obsahom mohli oboznámiť\npred hlasovaním v druhom čítaní aj pred konečným hlasovaním o návrhu zákona.\n100. Podľa názoru vlády je nedôvodná aj námietka, že skrátením rozpravy došlo k neprimeranému\nobmedzeniu práv parlamentnej opozície. Zákon o rokovacom poriadku výslovne umožňuje\nnárodnej rade rozhodnúť o časovom obmedzení rozpravy. Ide o zákonom predvídaný procesný\nnástroj, ktorého použitie je výsledkom demokratického hlasovania parlamentnej väčšiny. Podstatné\nje, aby parlamentná menšina mala reálnu možnosť zapojiť sa do diskusie a prezentovať svoje\nstanoviská. V predmetnom prípade takáto možnosť existovala. Rozprava v druhom čítaní prebiehala\nniekoľko hodín, poslanci opozície vystupovali, predkladali svoje návrhy a vyjadrovali nesúhlas\ns navrhovanou právnou úpravou.\n101. Pokiaľ ide o namietané uzavretie rozpravy, vláda za nesprávny považuje názor skupiny\nposlancov, že ho možno použiť len v situáciách extrémnej alebo dlhodobej obštrukcie, keďže takýto\nvýklad zo zákona o rokovacom poriadku nevyplýva. Zákonodarca zveril národnej rade oprávnenie\nrozhodnúť o ukončení rozpravy hlasovaním. Ide o legitímny parlamentný nástroj na zabezpečenie\nriadneho priebehu schôdze a efektívneho výkonu zákonodarnej funkcie parlamentu. Rozhodujúce\nje, že parlament postupoval spôsobom predvídaným zákonom a o ukončení rozpravy rozhodol\nústavne legitímnym spôsobom – hlasovaním parlamentnej väčšiny.\n102. Podľa názoru vlády nemožno akceptovať názor skupiny poslancov, podľa ktorého každé\nvyužitie procesných nástrojov parlamentnej väčšiny automaticky predstavuje „valcovanie\nopozície“. Skupina poslancov sa usiluje prezentovať jednotlivé procesné rozhodnutia parlamentnej\n\n                                            25\n\nväčšiny ako súčasť údajného systematického oslabovania parlamentnej opozície, no podľa vlády má\ntáto argumentácia prevažne politický charakter a sama osebe nepreukazuje rozpor napadnutého\nzákona s ústavou. Vláda zdôraznila, že zákon č. 416/2025 Z. z. bol riadne prerokovaný, poslanci\nmali možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom, parlament rokoval a hlasoval spôsobom ustanoveným\nzákonom, opozícia mala možnosť vystupovať v rozprave a o všetkých procesných návrhoch bolo\nrozhodnuté hlasovaním parlamentu. Skutočnosť, že parlamentná väčšina využila zákonné procesné\nnástroje upravené v zákone o rokovacom poriadku, nemožno bez ďalšieho považovať\nza protiústavný zásah do práv opozície. Ústava chráni pluralitu politickej súťaže a práva\nparlamentnej menšiny, avšak zároveň rešpektuje princíp vládnutia parlamentnej väčšiny ako\nzákladný princíp parlamentnej demokracie.\n\nB. K namietanému nesúladu čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (§ 119 ods. 6 Trestného\nporiadku):\nK namietanému nesúladu s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva (čl. 1 ods. 1\nústavy) a nesúladu s právom na obhajobu (čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy):\n103. Vláda vo svojom stanovisku zhrnula, že z návrhov navrhovateľov vyplýva, že § 119 ods. 6\nTrestného poriadku navrhovatelia považujú za nejasný v niekoľkých aspektoch. Jeho nejasnosť\nmá spočívať v tom, že nie je jasné: (i) čo sa myslí pod pojmom „akomkoľvek trestnom konaní“,\n(ii) výpovedí spolupracujúcej osoby v akom procesnom postavení sa uvedená „nepravdivosť\na neúplnosť“ dotýka, (iii) o výpovede uskutočnené v akom časovom období ide, (iv) či má súd\nnepravdivosť a neúplnosť výpovede spolupracujúcej osoby oprieť o právoplatné rozhodnutie\nvydané v danom konaní, v ktorom mala vypovedať nepravdivo alebo neúplne, alebo sám túto\nskutočnosť vyhodnotiť ako predbežnú otázku podľa § 7 Trestného poriadku.\n104. Podľa názoru vlády je napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku jasné v tom,\nna aké právne vzťahy dopadá, za akých podmienok (dôkazy získané od osoby, ktorej bol\nposkytnutý benefit a ktorá vypovedala nepravdivo alebo neúplne) a aká je sankcia (nepoužiteľnosť\ndôkazov získaných od takejto osoby). Nejasnosť danej normy tak podľa názoru vlády nedosahuje\nmieru, ktorá by bola neústavná z pohľadu princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva.\n105. Vychádzajúc z príslušnej časti dôvodovej správy k predmetnému pozmeňovaciemu návrhu,\nvláda konštatovala, že zákonodarca pri tejto úprave myslel najmä na prax zneužívania\nspolupracujúcich obvinených, ktorí sa v iných konaniach preukázali ako nedôveryhodní, a to tým\nspôsobom, že v iných konaniach vypovedali nepravdivo alebo neúplne, pričom súdy\nsa nedostatočne vysporiadali s touto skutočnosťou. Cieľom tejto úpravy je teda zabrániť\nzneužívaniu inštitútu spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, a nespravodlivým\nodsúdeniam na základe výpovedí takýchto osôb, ktoré sa preukázali v iných konaniach ako\nnedôveryhodné na základe ich „nepravdivých alebo neúplných“ výpovedí. Uvedený cieľ sa snaží\ndosiahnuť tým, že za nepoužiteľný dôkaz ustanovuje aj dôkazy získané od osôb, ktorým bol\nposkytnutý benefit, ktoré v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedali pravdivo o podstatných\nskutočnostiach alebo neuviedli vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti. Podľa názoru\nvlády slová „akomkoľvek trestnom konaní“ tak s ohľadom na účel nemožno vykladať spôsobom,\nže ide o akékoľvek trestné konanie v tom najširšom slova zmysle – takýto výklad by bol absurdný\naj s ohľadom na fakt, že neexistuje spoľahlivý spôsob, ako zistiť, v akých veciach za svoj život\n\n                                           26\n\nspolupracujúca osoba vypovedala a či v nich hovorila pravdu. Tieto slová je tak nutné vykladať\nspôsobom, že ide o trestné konania, ktoré sú časovo alebo vecne spojené s dotknutým konaním,\na to cez benefit poskytnutý spolupracujúcej osobe alebo trestnú činnosť, o ktorej vypovedá za tento\nbenefit. Takéto konania nie je možné jednoznačne časovo ohraničiť. Z uvedeného vyplýva,\nže zákonodarca týmto slovným spojením mal úmysel podchytiť práve situácie, keď spolupracujúca\nosoba vypovedá v rôznych konaniach o rôznych skutkoch, vrátane situácie, keď je vylúčená\nna samostatné konanie. Z uvedeného hľadiska tak slovom „akomkoľvek“ mal zákonodarca na mysli\naj to, že nie je podstatné postavenie takejto osoby v iných konaniach, teda nie je podstatné,\nči spolupracujúca osoba v týchto iných konaniach vypovedala ako svedok alebo obvinený.\n106. Vláda sa nestotožnila ani s námietkou, že napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného\nporiadku naráža na právo spolupracujúcej osoby na obhajobu vo veci, v ktorej je obvinená, keďže\nv rámci svojho práva na obhajobu môže obvinený klamať, zavádzať alebo mlčať a jediným\nzákonným limitom sú trestné činy podľa § 344 až § 346 Trestného zákona. Podľa názoru vlády\nsa toto ustanovenie nijak nedotýka obhajobného práva obvineného „klamať“ a nijak mu v tom\nnebráni – nesankcionuje osobu za to, že v rámci svojej obhajoby klamala. Sankcia tejto normy\nnastáva až v iných veciach, v ktorých môžu byť dôkazy získané od danej osoby vyhodnotené ako\n„nedôveryhodné“, a tak nepoužiteľné. Napadnuté ustanovenie tak v podstate iba zakotvuje pravidlo,\nže ak takáto osoba bude klamať, bude to mať za následok nepoužiteľnosť dôkazov získaných\nod nej, prípadne môže vyústiť do straty benefitov, ktoré spolupracujúca osoba získala, avšak\nna benefit nie je právny nárok a pri ich odobratí taktiež nemožno hovoriť o porušení práva\nna obhajobu.\n107. Zákonodarca (aj keď nie priamočiarym spôsobom) zakotvil povinnosť spolupracujúcich osôb,\nktorým bol poskytnutý benefit, vypovedať pravdu, a to nielen v konaniach, v ktorých sú svedkom,\nale aj v konaní vedenom proti ich osobe. Považovať uvedené za porušenie práva na obhajobu\nje však podľa vlády nesprávne, keďže takáto spolupracujúca osoba spolupracuje z vlastnej vôle\na výmenou za niektorý z benefitov. Ide o podobnú situáciu ako pri inštitúte priznania, s ktorým\nzákon taktiež spája možnosť pre páchateľa priaznivejšieho postupu alebo výsledku trestného\nkonania. Táto norma nijak nebráni spolupracujúcej osobe v jej trestnej veci kedykoľvek „otočiť“\na uplatňovať svoje právo na obhajobu aj prostredníctvom klamania.\n108. Takéto výpovede v trestných konaniach na druhej strane však predstavujú obrovské riziko\nz hľadiska spravodlivosti, a preto je na mieste, aby zákonodarca upravil pravidlá použitia takejto\nvýpovede. Jedným z takýchto pravidiel môže byť aj povinnosť spolupracujúcej osoby vypovedať\npravdu. Pričom nejde o unikátnu úpravu a aj v zahraničí sa možno stretnúť s tým, že právne\nporiadky požadujú od takýchto osôb vypovedať pravdivo, a to aj o svojej trestnej činnosti.\nNapríklad v Talianskej republike existuje povinnosť spolupracujúcej osoby do 180 dní vypovedať\núplne a pravdivo o všetkej trestnej činnosti, o ktorej má vedomosť, vrátane tej, ktorú spáchala\n(článok 16-quater dekretálneho zákona č. 8/1991).\n109. Vláda ďalej poukázala na to, že z odôvodnenia napadnutého ustanovenia vyplýva aj to, že jeho\númyslom nebolo vylúčiť iba výsluchy spolupracujúcich osôb, ktoré boli odsúdené napr. za trestný\nčin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona, keďže takéto odsúdenie\nje značne problematické. Uvedeným klamaním vo svojej podstate ani nemusí osoba naplniť\nskutkovú podstatu niektorého z trestných činov, napríklad ak ide o nepravdivú výpoveď takejto\n\n                                             27\n\nosoby, v ktorej však nikoho neusvedčuje, iba nepravdivo opisuje iné skutočnosti týkajúce sa svojej\ntrestnej činnosti. Z uvedených dôvodov tak vyplýva, že to, či osoba vypovedala nepravdivo alebo\nzamlčala podstatné skutočnosti, musí byť posúdené v rámci voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2\nods. 12 Trestného poriadku ako predbežná otázka podľa § 7 Trestného poriadku a nie je na mieste,\naby orgány činné v trestnom konaní alebo súd čakali na rozhodnutie orgánov z iných konaní.\n110. Podľa názoru vlády pritom nie je nezvyčajné, že vypovedajúca osoba v priebehu trestného\nkonania mení svoju výpoveď, teda takáto osoba zjavne v niektorej časti trestného konania\nnevypovedala pravdivo. Takáto situácia je v praxi pomerne bežná a orgány činné v trestnom konaní\na súdy majú prax v tom, ako sa s ňou vysporiadať. K záveru, že spolupracujúca osoba „vypovedala\nnepravdivo alebo zamlčala podstatné skutočnosti“, tak nestačí iba to, že osoba raz vypovedala\nnepravdivo v ktorejkoľvek fáze trestného konania, ale orgány činné v trestnom konaní a súd musia\ntúto skutočnosť vyhodnotiť v kontexte všetkých jej výpovedí. Možno tak povedať, že ide aj o isté\nhodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorú ak orgán aplikácie práva vyhodnotí ako nedôveryhodnú\n(teda, že vypovedala nepravdivo alebo neúplne), musí vylúčiť použiteľnosť dôkazov získaných\nod takejto osoby. V tomto smere zákonodarca explicitne doplnil medzi náležitosti odôvodnenia\nrozsudku aj zhodnotenie dôveryhodnosti spolupracujúcej osoby v § 168 ods. 1 Trestného poriadku.\n111. Poukazujúc na potrebu systematického výkladu napadnutého § 119 ods. 6 Trestného poriadku,\nvláda uviedla, že toto ustanovenie je nutné aplikovať najmä v súvislosti s odsekom 5 príslušného\nparagrafu, na ktorý aj odkazuje a v ktorom sa vyjadruje nepoužiteľnosť dôkazu získaného\nprostredníctvom nezákonného benefitu, pričom odsek 6 iba dopĺňa, že za takýto dôkaz je nutné\npovažovať aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit (§ 10 ods. 24 Trestného\nporiadku) a ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných\nskutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.\n112. Nadväzujúc na uvedené, vláda poukázala na to, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku hovorí\no „osobe, ktorej bol poskytnutý benefit“, pričom benefit podľa § 10 ods. 24 Trestného poriadku\nmožno poskytnúť iba spolupracujúcej osobe. Poskytovanie benefitov spolupracujúcej osobe\nupravuje § 33a Trestného poriadku, z ktorého o. i. vyplýva, že súčasťou spolupráce spolupracujúcej\nosoby s orgánmi činnými v trestnom konaní je aj spísanie záznamu o tejto spolupráci, ktorý\nobsahuje okrem iného aj podmienky na priznanie benefitov a spôsob, akým sa spolupracujúca osoba\npodieľa alebo má podieľať na objasňovaní a usvedčovaní z trestnej činnosti, ktorú je nutné v danom\nzázname opísať. Tieto záznamy sú súčasťou spisu a obhajoba má následne právo nazrieť\ndo takýchto záznamov. Súčasťou sú aj záznamy o spolupráci v iných trestných veciach. Podľa\nnázoru vlády v prípade, ak prijmeme výklad, že napadnuté ustanovenie sa dotýka akýkoľvek\ntrestných konaní, ktoré majú vecný alebo časový súvis s benefitom, ktorý bol poskytnutý\nspolupracujúcej osobe, tak tieto relevantné konania je možné zistiť aj práve z uvedených záznamov\no spolupráci. Bolo by absurdné, ak by zákonodarca požadoval od orgánov činných v trestnom\nkonaní, súdov alebo od obhajoby, aby prácne skúmali všetky konania, v ktorých spolupracujúca\nosoba bola obvinená alebo svedčila, na účely zistenia, či osoba je „dôveryhodná“. Z kontextu § 33a\nTrestného poriadku tak vyplýva, že zákonodarca mal na mysli iba konania, ktorú sú vecne alebo\nčasovo spojené s daným konaním, pričom to, ktoré konania to sú, možno zistiť najmä zo záznamov\no spolupráci. Samozrejme, v praxi sa môže vyskytnúť situácia, keď z rôznych dôvodov nebude\nmožné zistiť všetky relevantné konania spojené s poskytnutým benefitom. V takom prípade už bude\nna predmetných subjektoch, aby všetky tieto relevantné konania dohľadali iným spôsobom.\n\n                                            28\n\n113. Podľa názoru vlády tomu, že musí ísť iba o akékoľvek iné trestné konania, ktoré majú\nrelevanciu pre uvedené konanie, v ktorom je „dôveryhodnosť“ spolupracujúcej osoby skúmaná\nz pohľadu benefitu, ktorý bol poskytnutý, napovedajú aj všeobecné ustanovenia o dokazovaní § 119\nods. 1 a 3 Trestného poriadku. Ustanovenie § 119 ods. 1 Trestného poriadku demonštratívne\nmenuje skutočnosti, ktoré je nutné v trestnom konaní dokazovať, a následne ods. 3 definuje, akými\nprostriedkami, pričom je v ňom uvedené, že „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť\nna náležité objasnenie veci“. Ak dôkazom môže byť čokoľvek, čo môže prispieť k objasneniu veci,\nnegatívnym výkladom tohto ustanovenia tak možno dovodiť, že dôkazom nie je to, čo neprispieva\nk náležitému objasneniu veci. „Nepravdivá“ výpoveď spolupracujúcej osoby v inom konaní, ktoré\nnemá relevantnú súvislosť s benefitmi, ktoré boli spolupracujúcej osobe poskytnuté, tak nie je\ndôkazom, ktorý by mohol prispieť k objasneniu dôveryhodnosti spolupracujúcej osoby v konaní,\nv ktorom sú navrhnuté alebo vykonané dôkazy prameniace zo spolupráce.\n114. Vychádzajúc z uvedeného, vláda dospela k záveru, že napadnuté ustanovenie neporušuje\nprincíp právnej istoty a predvídateľnosti práva, pričom akékoľvek prípadné nejasnosti je možné\npreklenúť ich výkladom.\nK namietanému porušeniu princípu deľby moci a zasahovaniu do nezávislosti súdu:\n115. Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu deľby moci a zasahovanie do nezávislosti súdu\nnapadnutým ustanovením § 119 ods. 6 Trestného poriadku, podľa názoru vlády by neústavné bolo\nlen také ustanovenie, ktoré by deľbu moci nerešpektovalo a ktorým by si zákonodarca privlastnil\nniektorú z funkcií, ktorú ústava zverila výlučne moci súdnej, napríklad protiústavnou by bola taká\núprava, ktorá by umožňovala zákonodarcovi rušiť súdne rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti\nkonštatoval (PL. ÚS 16/95), že rešpektovanie ústavných zásad deľby moci a rovnosti jednotlivých\nzložiek štátnej moci neumožňuje národnej rade zákonom nahradzovať konanie a rozhodnutie\nvšeobecných súdov v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. Zákonodarca teda nemôže\nvoľne disponovať jednotlivými zložkami moci v štáte, keďže je taktiež viazaný ústavou.\n116. Podľa názoru vlády napadnuté ustanovenie je všeobecným ustanovením, ktoré nepokrýva iba\njeden konkrétny právny vzťah, ale aplikuje sa na všetky dotknuté právne vzťahy, čím spĺňa\npodmienky všeobecnosti a abstraktnosti. Taktiež z pohľadu deľby moci si touto úpravou\nzákonodarca neprivlastnil právomoc súdov aplikovať túto (alebo inú) normu v trestných veciach.\nZákonodarca v tejto norme iba stanovil nepoužiteľnosť dôkazov, ktoré boli získané\nod spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak takáto osoba v akomkoľvek trestnom\nkonaní vypovedala nepravdivo alebo neúplne. Avšak to, či osoba vypovedala nepravdivo alebo\nneúplne, musí stále vyhodnotiť súd v konkrétnom prípade, a preto vláda nesúhlasí s argumentom, že\ntáto úprava zasahuje do súdnej moci. Použiteľnosť (resp. prípustnosť) dôkazov v konaní je bežná\nsúčasť úpravy procesných noriem, najmä ak ide o trestné právo, ktoré svojou väčšou formálnosťou\nv tejto oblasti musí zabezpečovať vyššiu ochranu oprávnených záujmov a práv, keďže ide\no konanie, v ktorom hrozí vážny a nenapraviteľný zásah do práv a slobôd osôb, proti ktorým\nsa vedie konanie. Napadnuté ustanovenie navyše ani nevylučuje absolútne dôkazy získané\nod spolupracujúcich osôb, ale iba od osôb, ktoré súd vyhodnotí ako „nedôveryhodné“, a teda\nbez ďalšieho nevylučuje použiteľnosť dôkazov, ale iba sprísňuje podmienky ich použitia s ohľadom\nna dôveryhodnosť a pravdovravnosť spolupracujúcich osôb, ktorým boli poskytnuté benefity.\n\n                                            29\n\nK namietanému zasahovaniu do princípu voľného hodnotenia dôkazov:\n117. Vláda nepovažuje za protiústavné a ani za nezvyčajné, že zákonodarca vylučuje použiteľnosť\nniektorých dôkazov, pričom napadnuté ustanovenie ani nevylučuje tieto dôkazy bez ďalšieho, ale až\nna základe ich vyhodnotenia súdom. Či osoba vypovedala pravdivo aj v iných relevantných\nkonaniach, musí súd vyhodnotiť, keďže nejde o objektívnu skutočnosť (napr. ako plynutie času\nv prípade premlčania). Pravdivosť a úplnosť sú subjektívne kategórie, ktoré musí súd vyhodnotiť.\nAk napríklad páchateľ vypovedá, že videl modré auto, pričom z kamerového záznamu je zjavné,\nže auto bolo červené, neznamená to automaticky, že vypovedal nepravdivo. Na pravdivosť jeho\nvýpovede mohol mať vplyv celý rad ďalších faktorov (či bol deň alebo noc, vzdialenosť od auta,\nrýchlosť auta, stresujúce faktory, schopnosť svedka rozoznávať farby a pod.), ktoré musí súd\nv rámci voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotiť pred tým, ako prehlási „nedôveryhodnosť“ takejto\nosoby. Súd tak musí s ohľadom na uvedené vyhodnotiť „dôveryhodnosť“ spolupracujúcej osoby,\nktorej bol poskytnutý benefit, a to každú výpoveď zvlášť a vo vzájomnej súvislosti, keďže osoby\nmôžu aj meniť svoje výpovede počas trestného konania. Až v prípade, že súd vyhodnotí takúto\nosobu za „nedôveryhodnú“, má povinnosť vylúčiť dôkazy získané od takejto osoby. Zákon tak\npodľa názoru vlády ponecháva súdu dostatok voľnosti pri hodnotení dôveryhodnosti týchto\ndôkazov.\nK namietanej nepreskúmateľnosti skutkového stavu v reťazci zákonným spôsobom získaných\ndôkazov:\n118. Podľa názoru vlády napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku nevylučuje\npoužitie výpovede osôb, ktoré dostali benefity, bez ďalšieho, ale iba sprísňuje podmienky ich\npoužitia s ohľadom na spravodlivosť konania a dôveryhodnosť týchto dôkazov.\nK namietanému nesúladu s pozitívnym záväzkom štátu efektívne stíhať trestnú činnosť:\n119. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 119 ods. 6 Trestného poriadku s pozitívnym záväzkom\nstíhať trestnú činnosť, vláda vo svojom stanovisku uviedla, že toto ustanovenie vylučuje použite\ndôkazov od spolupracujúcich osôb iba za určitých podmienok, i keď je pravdou, že istým spôsobom\nsťažuje dôkaznú situáciu vo veciach, v ktorých navrhnuté dôkazy pochádzajú od spolupracujúcej\nosoby. Podľa vlády napadnuté ustanovenie reaguje na zneužívanie inštitútu spolupracujúceho\nobvineného a dopad na spravodlivosť konania. V tejto súvislosti vláda poukázala na to,\nže Slovenská republika je kritizovaná ESĽP – v rovine právneho rámca sa Slovenskej republike\nvyčíta, že chýba jasné zadefinovanie benefitov, podmienok spolupráce a chýba aj súdna kontrola\nnad takýmito spoluprácami, v aplikačnej praxi sú to problémy s nedostatočným vyhodnotením\ndôveryhodnosti dôkazov získaných od spolupracujúcej osoby a taktiež s prístupom obhajoby\nk nazretiu do podmienok tejto spolupráce.\n120. Podľa názoru vlády pozitívny záväzok štátu efektívne vyšetrovať trestnú činnosť nemôže\nustúpiť právu na spravodlivý proces. Zneužívanie trestného práva zo strany štátu je obzvlášť\nnebezpečný jav a najmä z tohto dôvodu existuje v trestnom práve celý rád záruk, či už v rovine\nhmotného práva, alebo procesného, aby k takémuto zneužívaniu nedošlo. Použitie dôkazov, ktoré\nštát získal výmenou za až v niektorých prípadoch praktickú beztrestnosť páchateľa trestnej činnosti,\nje z pohľadu práva na spravodlivý proces veľké riziko, s ktorým sa súdy a orgány činné v trestnom\nkonaní musia vysporiadať a pristupovať k takýmto dôkazom opatrne. V takýchto prípadoch musia\n\n                                             30\n\nexistovať zákonné záruky na to, aby štát nevytváral „profesionálnych svedkov“, ktorí za svoju\nbeztrestnosť alebo iné výhody budú usvedčovať iné osoby z trestnej činnosti.\n121. ESĽP vo svojej judikatúre tak sformoval určité záruky, ktoré musia sprevádzať použitie\ndôkazov od spolupracujúcich obvinených. Jednou z týchto požiadaviek je aj to, aby sa súdy\ndostatočne vysporiadali s námietkami obhajoby, obzvlášť ak ide o nepoužiteľnosť takýchto\ndôkazov. Tieto nároky stúpajú priamo úmerne s nárastom rozsahu a významu výhod, ktoré sú\nposkytované spolupracujúcemu obvinenému. Zákonodarca tým, že zaviedol svojím spôsobom\npovinnosť vypovedať pravdu pre spolupracujúceho obvineného, ktorému boli poskytnuté benefity,\nzaviedol ďalšiu záruku pre spravodlivosť konania, v ktorom existujú dôkazy získané od osoby,\nktorá mala z takéhoto konania prospech. Podľa názoru vlády zákonodarca tým, že zaviedol ďalšie\npodmienky na použitie dôkazov od spolupracujúcich osôb, a to bez toho, aby takéto dôkazy bez\nďalšieho vylúčil, sťažil dôkaznú situáciu v určitých konaniach, avšak neurobil ju nemožnou.\nNemožno tak hovoriť, že by takouto úpravou znemožnil štátu efektívne odhaľovať trestnú činnosť\na usvedčovať páchateľov z nej. Takéto sťaženie však malo legitímny cieľ, ktorým je ochrana práva\nna spravodlivý proces, ktorého nedostatočnú ochranu v danej oblasti v právnom poriadku\nSlovenskej republiky už konštatoval aj ESĽP.\nC. K namietanému nesúladu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. (doplnenie § 168 ods. 1\nTrestného poriadku):\n122. Vo vzťahu ku skupinou poslancov namietanému nesúladu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025\nZ. z. (doplnenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku) vláda vo svojom stanovisku konštatovala,\nže návrh skupiny poslancov sa podrobne neústavnosti tohto ustanovenia nevenuje – návrh skupiny\nposlancov len zmieňuje, že toto ustanovenie prenáša zodpovednosť za neprimerané zákonné\nnastavenie na súd prostredníctvom korekčných výnimiek, na základe čoho skupina poslancov\nanalogicky dôvodí, že súd nemôže „aspoň hodnotiť“ dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby podľa\n§ 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak jej výpoveď bola zákonom už predtým diskvalifikovaná ako\ndôkaz získaný prostredníctvom nezákonného benefitu. Uvedeným však podľa názoru vlády skupina\nposlancov namieta skôr protiústavnosť § 119 ods. 6 Trestného poriadku ako doplnenia § 168 ods. 1\nTrestného poriadku.\n123. Vláda v tejto súvislosti poukázala, že do § 168 ods. 1 Trestného poriadku bolo explicitne\ndoplnené, aby súd v odôvodnení rozsudku vyhodnotil aj dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby,\nktorej bol poskytnutý benefit. Požiadavka na hodnotenia dôveryhodnosti tejto osoby mala byť aj\npodľa predošlého právneho stavu súčasťou hodnotenia vykonaných dôkazov. Táto požiadavka\nvyplýva aj z judikatúry ESĽP, pričom problémom v intenciách Slovenskej republiky bolo práve to,\nže súdy sa nie vždy dôsledne s hodnotením dôveryhodnosti spolupracujúcich osôb, ktorým boli\nposkytnuté benefity, vysporiadali. Uvedené ustanovenie iba vyjadruje ďalšiu náležitosť, ktorú by\nmalo myť odôvodnenie rozsudku, a preto sa podľa názoru vlády nemožno stotožniť so skupinou\nposlancov, že by toto doplnenie „prenášalo zodpovednosť za neprimerané zákonné nastavenie\nna súd“. Nemožno sa stotožniť ani s tým, že je protiústavné to, že zákonodarca v tomto smere\nexplicitne vyjadril určitú náležitosť alebo vlastnosť, ktorú by malo mať odôvodenie súdneho\nrozsudku. Keď tak možno argumentovať práve naopak, a to tak, že čím vyššie nároky kladie\nzákonodarca na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tým je vo väčšej miere poskytnutá ochrana\npráva na spravodlivý proces. Práve kvalitné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je dôležitým\n\n                                           31\n\npredpokladom, aby dotknuté osoby a prípadne súdy vyššej inštancie vedeli, akými úvahami sa súd\nzaoberal a na základe čoho rozhodol a ako rozhodol. Kvalitné odôvodnenie rozsudku je dôležitou\nvlastnosťou rozsudku, bez ktorého by rozhodnutie nebolo preskúmateľné. Z uvedených dôvodov\npovažuje vláda návrh skupiny poslancov aj v časti týkajúcej sa neústavnosti doplnenia § 168 ods. 1\nTrestného poriadku za nedôvodný.\n124. V závere vláda svoje stanovisko doplnila o informáciu, že v súčasnosti prebieha v národnej\nrade legislatívny proces zmeny (novelizácie) niektorých ustanovení Trestného poriadku a Trestného\nzákona. Dňa 7. mája 2026 doručila vláda národnej rade vládny návrh zákona, ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač\nč. 1314), ktorý sa zaoberá komplexným doplnením právnej úpravy týkajúcej sa spolupracujúcich\nobvinených, ich benefitov a podmienok spolupráce, a teda novelizuje napadnuté ustanovenia.\nPredmetný vládny návrh zákona by mal byť (v prvom čítaní, pozn.) prerokovaný na schôdzi\nnárodnej rady so začiatkom 26. mája 2026, pričom jeho účinnosť je stanovená na 1. november\n2026.\n\nIII.3. Repliky navrhovateľov:\n\nIII.3.1. Repliky špecializovaného trestného súdu:\n125. Špecializovaný trestný súd zastúpený samosudcom JUDr. Milanom Cisarikom vo svojej\nreplike z 9. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 10. júna 2026) uviedol, že nepovažuje\nza potrebné sa vyjadrovať k stanovisku národnej rady, keďže neobsahuje žiadne argumenty\ntýkajúce sa jeho návrhu. Vo vzťahu k stanovisku vlády poukázal na to, že z neho vyplýva, že vláda\nnárodnej rade 7. mája 2026 predložila návrh zákona, ktorým sa má meniť aj napadnuté ustanovenie\n§ 119 ods. 6 Trestného poriadku, z čoho vyvodil, že aj vláda si uvedomuje nesúlad napadnutého\nustanovenia s ústavou a dohovorom.\n126. Špecializovaný trestný súd zastúpený samosudkyňou Mgr. Pamelou Záleskou vo svojej replike\nz 9. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 11. júna 2026) uviedol, že nevyužíva možnosť zaujať\nstanovisko k stanovisku národnej rady, keďže sa v ňom nenachádzajú žiadne argumenty týkajúce\nsa jeho návrhu. Vo vzťahu k stanovisku vlády v podstatnom uviedol, že ak by bola vláda\npresvedčená o správnosti a vhodnosti úpravy napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného\nporiadku a nemala by žiadne pochybnosti o jeho súladnosti, nepovažovala by za potrebné\npredkladať do legislatívneho procesu ďalšiu zmenu tohto ustanovenia tak, ako to dáva\ndo pozornosti ústavnému súdu v bode X svojho stanoviska. Vo vzťahu k argumentom uvedeným\nv bode VII stanoviska vlády uviedol, že sú nielen dôkazom o hlbokom nepochopení procesu\ndokazovania v trestnom konaní, ale sú tiež dôkazom o absencii poznatkov o inštitúte\nspolupracujúcich osôb, ktoré sú vo výsledku spôsobilé deštruovať trestný proces, jeho základné\nprincípy a pravidlá a napokon aj nezanedbateľne oslabiť Slovenskú republiku ako demokratický\na právny štát.\n\nIII.3.2. Replika generálneho prokurátora:\n127. Generálny prokurátor vo svojej replike z 30. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 30. júna\n2026) vo vzťahu k stanovisku vlády uviedol, že ministerstvo spravodlivosti vo svojom vyjadrení\n\n                                            32\n\nprezentovalo iba jednu z viacerých interpretačných alternatív napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6\nTrestného poriadku. Podľa názoru generálneho prokurátora tento reštriktívny výklad popierajúci\nprimárny jazykovo-gramatický zmysel textu v konečnom dôsledku len potvrdzuje zjavnú\nnejednoznačnosť, neúplnosť a neurčitosť posudzovanej právnej normy. Odstránenie týchto\nlegislatívnych nedostatkov zakladá vysokú mieru právnej neistoty a pre orgány aplikácie práva\npredstavuje neúmerne komplexnú a interpretačne náročnú úlohu. Tento stav je podľa generálneho\nprokurátora v priamom rozpore s materiálnym chápaním princípov právneho štátu. Podmienkou\nsine qua non právneho štátu je totiž požiadavka právnej istoty, ktorej integrálnou súčasťou\nje predvídateľnosť práva, zrozumiteľnosť a vnútorná konzistentnosť právnych noriem. Ak samotné\nznenie zákona vyžaduje od aplikačných orgánov dotváranie práva nad rámec jeho gramatického\nvyjadrenia, dochádza k zásahu do legitímnych očakávaní adresátov práva a k ohrozeniu práva\nna spravodlivý proces. Nie je vylúčená ani svojvôľa v aplikačnej praxi, čo je v demokratickej\nspoločnosti neprípustné. Vo vzťahu k stanovisku národnej rady generálny prokurátor nezaujal\nžiadne stanovisko z dôvodu, že sa v ňom nenachádzajú žiadne argumenty týkajúce sa jeho návrhu.\n\nIII.3.3. Replika skupiny poslancov:\n128. Skupina poslancov vo svojej replike z 23. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 5. júla 2026)\nna úvod uviedla, že stanoviská národnej rady a vlády nevyvracajú nosné dôvody protiústavnosti\nnapadnutých ustanovení. Naopak, vo viacerých ohľadoch ich potvrdzujú, najmä tým, že vláda\nvýslovne uvádza, že napadnuté ustanovenia neboli súčasťou vládneho návrhu zákona a že vláda\nnemá podklady, ktoré by tieto návrhy detailne analyzovali, a vychádza len z odôvodnenia\nposkytnutého poslancami. Takéto priznanie je významné najmä pri trestnoprávnych normách\nzasahujúcich do jadra slobody prejavu, politickej súťaže, práva na spravodlivý proces a nezávislosti\nsúdov. Skupina poslancov zdôraznila, že predmetom konania nie je politická vhodnosť prijatej\nprávnej úpravy, ale jej ústavná prípustnosť. Ústavný súd nemá nahrádzať zákonodarcu pri určovaní\ntrestnej politiky štátu. Má však posúdiť, či zákonodarca pri uplatnení trestnej represie rešpektoval\nhranice materiálneho právneho štátu, princíp legality v trestnom práve, požiadavku proporcionality,\nslobodu prejavu, slobodnú súťaž politických síl a ústavné záruky spravodlivého trestného konania.\n\nA. K namietanej neústavnosti legislatívneho procesu:\n129. Pokiaľ ide o namietanú neústavnosť legislatívneho procesu, skupina poslancov uviedla,\nže vláda aj národná rada vo svojich stanoviskách implicitne redukujú ústavný prieskum na otázku,\nči bol formálne dodržaný zákon o rokovacom poriadku a či možno spätne identifikovať určitý\nlegitímny cieľ napadnutej úpravy. Takýto prístup skupina poslancov považuje za nedostatočný.\nV materiálnom právnom štáte nestačí, aby zásah do základných práv mal podobu zákona a aby\nsa jeho účel dal dodatočne opísať všeobecnými pojmami ako ochrana bezpečnosti, verejného\nporiadku alebo spravodlivého procesu. Zákonodarca musí pri osobitne intenzívnych zásahoch\npreukázať aj racionalitu, nevyhnutnosť a primeranosť zvoleného prostriedku. Táto požiadavka\nje ešte prísnejšia pri trestnom práve. Trestné právo predstavuje najtvrdší nástroj v rukách verejnej\nmoci, ktorým štát nielen reguluje správanie jednotlivcov (adresátov právnej normy), ale spája s ním\nspoločenské odsúdenie, hrozbu odňatia slobody a sekundárne dôsledky odsúdenia. Ústavný súd\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 pripomenul, že ani v oblasti trestnej politiky nie je zákonodarca\nzbavený povinnosti rešpektovať požiadavky materiálneho právneho štátu a proporcionality trestnej\n\n                                             33\n\nrepresie. Rovnako v rozhodovaní o novele trestných kódexov vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 3/2024\nústavný súd pracoval s predpokladom, že trestná politika musí byť racionálna, nesvojvoľná\na ústavne odôvodnená. Skupina poslancov preto odmieta tézu, podľa ktorej samotná existencia\nparlamentnej väčšiny a formálne hlasovanie v národnej rade postačujú na ústavné legitimizovanie\ntrestnoprávnych prílepkov prijatých bez riadnej odbornej, verejnej a parlamentnej deliberácie.\nParlamentná väčšina je oprávnená vládnuť, nie však zbaviť zákonodarný proces jeho ústavného\nobsahu.\n130. Nadväzujúc na uvedené, skupina poslancov poukázala na to, že národná rada vo svojom\nstanovisku stavia procesnú obranu najmä na tom, že skrátené legislatívne konanie bolo odôvodnené\nnárastom majetkových deliktov, že poslanci mali možnosť vystupovať v rozprave a že minister\nspravodlivosti vyjadril súhlas s rozširujúcim pozmeňujúcim návrhom. Vláda obdobne uvádza,\nže predmetné procesné rozhodnutia boli prijaté hlasovaním parlamentnej väčšiny a že jednotlivé\nokolnosti nedosiahli ústavnú intenzitu. Skupina poslancov s týmito závermi národnej rady a vlády\nnesúhlasí a argumentuje, že pôvodný vládny návrh zákona sa týkal predovšetkým trestnosti\nopakovaných drobných krádeží, teda konkrétnej otázky majetkovej kriminality. Napadnuté\nustanovenia však do pôvodného vládneho návrhu vložili úplne odlišné regulačné celky: novú\nskutkovú podstatu marenia volebnej kampane, novú skutkovú podstatu popierania mierového\nusporiadania po druhej svetovej vojne a procesnú úpravu použiteľnosti dôkazov získaných\nod spolupracujúcich osôb. Tieto okruhy podľa skupiny poslancov nemožno považovať\nza prirodzené dopracovanie pôvodného návrhu, ale ide o samostatné, normatívne závažné a ústavne\ncitlivé témy, ktoré by v právnom štáte vyžadovali riadny legislatívny proces, odbornú diskusiu\na riadne posúdenie dopadov.\n131. Podľa skupiny poslancov je ústavne neudržateľný argument národnej rady, podľa ktorého\nje rozhodujúce iba to, že bol „otvorený“ Trestný zákon – ak by totiž stačilo, že návrh zákona\nnovelizuje Trestný zákon, potom by akýkoľvek pozmeňujúci návrh k akejkoľvek skutkovej podstate\nalebo k akejkoľvek procesnej otázke trestného konania bol automaticky prípustný. Takýto výklad\nby úplne vyprázdnil požiadavku vecnej súvislosti pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov\na premenil by druhé čítanie na mechanizmus obchádzania štandardného legislatívneho procesu.\n132. Pokiaľ ide o súhlas ministra spravodlivosti podľa § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku – ten\npodľa názoru skupiny poslancov nemôže konvalidovať absenciu vecnej súvislosti ani nahradiť\nústavne požadovanú transparentnosť a deliberatívnosť zákonodarného procesu, keďže súhlas\npredkladateľa je procesnou podmienkou rokovacieho poriadku, nie materiálnou ústavnou licenciou\nna pripojenie ľubovoľného trestnoprávneho obsahu k už prerokúvanému návrhu zákona.\n133. Podľa skupiny poslancov neobstojí ani odkaz národnej rady na to, že časť pozmeňujúceho\nnávrhu mala byť poslancom známa z inej parlamentnej tlače – znalosť návrhu z iného\nlegislatívneho konania nemôže nahradiť riadne prerokovanie v konkrétnom legislatívnom procese,\nv ktorom sa návrh stáva súčasťou zákona. Ústavne relevantná nie je abstraktná možnosť, že niektorí\nposlanci sa s textom mohli stretnúť v minulosti, ale to, či konkrétny zákon prešiel predvídateľným,\nverejným a deliberatívnym procesom.\n134. V súvislosti s argumentom národnej rady, že obmedzenie rozpravy podľa § 29a rokovacieho\nporiadku a ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku sú zákonné nástroje,\nskupina poslancov uviedla, že nenamieta izolovanú existenciu týchto nástrojov, ale ich kumulatívne\n\n                                             34\n\npoužitie v procese, v ktorom boli zásadné trestnoprávne normy vložené do návrhu v poslednej fáze\na schválené bez riadneho priestoru na odborné a politické spracovanie. Práve kumulácia skráteného\nlegislatívneho konania, časového obmedzenia rozpravy, neskorého vloženia vecne nesúrodých\nnávrhov a ukončenia rozpravy vytvorila situáciu, v ktorej formálne hlasovanie nemôže zakryť\nmateriálne zlyhanie deliberatívnej funkcie parlamentu. Podľa názoru skupiny poslancov je v tomto\nsmere osobitne významný nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 26/2019 (moratórium na volebné\nprieskumy), v ktorom ústavný súd síce uznal, že dotváranie návrhu zákona pozmeňujúcimi návrhmi\nje právom poslancov, avšak zároveň zdôraznil, že toto právo je spojené s procedurálnymi,\nformálnymi a obsahovými požiadavkami zabezpečujúcimi transparentnosť, predvídateľnosť\na deliberatívnosť zákonodarného procesu. Presne tieto hodnoty boli podľa skupiny poslancov\nv napadnutom legislatívnom procese porušené.\n\nB. K namietanému nesúladu novelizácie Trestného poriadku:\n135. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 119 ods. 6 Trestného poriadku, skupina poslancov uviedla,\nže vláda zavedenie tohto ustanovenia obhajuje najmä tým, že jeho nejasnosti možno preklenúť\nhistorickým, teleologickým a systematickým výkladom, pričom sama priznáva, že jazykové znenie\nustanovenia vyvoláva otázky týkajúce sa pojmu „akomkoľvek trestnom konaní“, procesného\npostavenia spolupracujúcej osoby, časového rozsahu dotknutých výpovedí a toho, či má\nnepravdivosť posudzovať súd ako predbežnú otázku.\n136. Podľa názoru skupiny poslancov táto argumentácia vlády nevyvracia protiústavnosť § 119\nods. 6 Trestného poriadku, ale ju, naopak, potvrdzuje. Trestnoprocesná norma, ktorá môže\nzásadným spôsobom vylúčiť dôkazy v trestnom konaní, ovplyvniť zistenie skutkového stavu,\nzasiahnuť do práv obvineného, poškodeného aj do pozitívneho záväzku štátu účinne vyšetrovať\nzávažnú trestnú činnosť, musí byť formulovaná jasne a predvídateľne. Nie je prípustné, aby jej\nzákladný rozsah museli súdy konštruovať až prostredníctvom rozsiahleho záchranného výkladu,\nktorý sa odchyľuje od slovného znenia. Výklad vlády, podľa ktorého slová „v akomkoľvek\ntrestnom konaní“ neznamenajú akékoľvek trestné konanie, ale len konania časovo alebo vecne\nspojené s dotknutým konaním, nie je ústavnokonformným výkladom v pravom zmysle slova,\nale normotvornou korekciou. Zákonodarca takúto podmienku do textu nevložil. Ak by mala byť\npodmienkou vecná alebo časová súvislosť, musela by byť v zákone vyjadrená. V trestnom procese\nnemožno základné limity použiteľnosti dôkazov ponechať na dodatočné dopísanie judikatúrou.\n137. Skupina poslancov považuje za problematický aj návrh vlády, aby súd nepravdivosť alebo\nneúplnosť výpovede spolupracujúcej osoby posudzoval ako predbežnú otázku. Tým sa v každom\nkonaní, v ktorom vystupuje spolupracujúca osoba, otvára potenciálne rozsiahly vedľajší spor\no pravdivosť jej výpovedí v iných trestných konaniach, o rozsah poskytnutých benefitov, o súvis\ntýchto benefitov s jednotlivými výpoveďami a o to, či išlo o podstatné skutočnosti. Takýto model\nvytvára riziko neprehľadnosti, prieťahov a nepredvídateľnosti dôkazného procesu.\n138. Skupina poslancov nesúhlasí ani s tvrdením vlády, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku je len\nbežnou úpravou prípustnosti dôkazov. Napadnuté ustanovenie totiž nevylučuje dôkaz\npre nezákonnosť spôsobu jeho získania, ale pre neskoršie alebo paralelné hodnotenie osoby ako\nnedôveryhodnej v inom kontexte. Ide o kvalitatívne odlišný zásah: zákonodarca premieňa otázku\nvierohodnosti osoby, ktorá má byť predmetom voľného hodnotenia dôkazov v konkrétnom konaní,\n\n                                            35\n\nna automatický dôvod nepoužiteľnosti dôkazov, čím zasahuje do samotného jadra súdneho\nhodnotenia dôkazov. Judikatúra ESĽP vo veciach Adamčo v. Slovakia a Erik Adamčo v. Slovakia\nnevyžaduje takúto automatickú diskvalifikáciu dôkazov. ESĽP kritizoval nedostatočné záruky\npri použití výpovedí spolupracujúcich osôb, najmä nedostatočné individuálne posúdenie rozsahu\na povahy benefitov, motívov svedkov, prístupu obhajoby k relevantným informáciám a kvality\nodôvodnenia vnútroštátnych súdov. Z týchto rozsudkov vyplýva potreba transparentnosti,\nkontradiktórnosti a individualizovaného hodnotenia, nie paušálna zákonná domnienka\nnepoužiteľnosti dôkazov založená na nejasne definovanej nepravdivosti v „akomkoľvek“ inom\nkonaní.\n139. Podľa názoru skupiny poslancov preto argument vlády, že napadnuté ustanovenie chráni právo\nna spravodlivý proces, míňa podstatu veci.\n140. Pokiaľ vláda uvádza, že pozitívny záväzok štátu účinne stíhať trestnú činnosť nemôže prevážiť\nnad právom na spravodlivý proces, skupina poslancov s touto všeobecnou tézou súhlasí. Z nej však\nnevyplýva ústavnosť § 119 ods. 6 Trestného poriadku. Práve ústavne konformné riešenie musí\nzachovať rovnováhu medzi právom obvineného na spravodlivý proces, právami poškodených,\nverejným záujmom na účinnom stíhaní závažnej kriminality a nezávislou rozhodovacou\nprávomocou súdu, pričom napadnuté ustanovenie túto rovnováhu narúša.\n141. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad novelizáciou doplneného znenia § 168 ods. 1 Trestného\nporiadku, skupina poslancov uviedla, že podľa vlády doplnenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku iba\nexplicitne vyjadruje povinnosť súdu hodnotiť dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby a že vyššie\nnároky na odôvodnenie rozsudku posilňujú právo na spravodlivý proces. Skupina poslancov v tejto\nsúvislosti nepolemizuje s tým, že dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby má byť v trestnom konaní\ndôsledne hodnotená a riadne odôvodnená. Práve naopak, ide o požiadavku vyplývajúcu z judikatúry\nESĽP aj z ústavných princípov spravodlivého procesu. Problém však podľa skupiny poslancov\nspočíva v systémovej väzbe medzi § 168 ods. 1 a § 119 ods. 6 Trestného poriadku. Ak § 119 ods. 6\nkonštruuje nejasný a automatizovaný režim nepoužiteľnosti dôkazov, samotná povinnosť súdu\nhodnotiť dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby tento deficit neodstraňuje. Zákonodarca nemôže\nnajprv vytvoriť procesnú normu, ktorá neprimerane predurčuje použiteľnosť dôkazov, a následne sa\ndovolávať toho, že súd má v odôvodnení nejako opísať dôveryhodnosť osoby. Skupina poslancov\npreto trvá na tom, že napadnutá úprava v § 168 ods. 1 Trestného poriadku musí byť posudzovaná\nspolu s § 119 ods. 6 Trestného poriadku ako súčasť jedného normatívneho mechanizmu. Podľa\nnázoru skupiny poslancov v prípade, ak by ústavný súd dospel k záveru o protiústavnosti § 119\nods. 6 Trestného poriadku, bolo by potrebné posúdiť aj ďalší osud nadväzujúcej časti § 168 ods. 1\nTrestného poriadku, aby v právnom poriadku nezostala norma viazaná na neústavnú konštrukciu\npoužiteľnosti dôkazov.\n142. Vo vzťahu k argumentu vlády, že v národnej rade prebieha legislatívny proces, ktorý má\nnovelizovať aj napadnuté ustanovenia Trestného poriadku, skupina poslancov uviedla, že táto\nskutočnosť jej návrh neoslabuje, ale, naopak, potvrdzuje, že napadnutá právna úprava bola prijatá\nunáhlene, bez riadneho premyslenia a bez stabilného normatívneho konceptu.\n\n                                            36\n\nIII.4. Ústne pojednávanie:\n143. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho\npojednávania, pretože o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom\nprvom podaní vo veci a zároveň ústavný súd po oboznámení sa s návrhmi navrhovateľov,\nso stanoviskami národnej rady a vlády a s replikami navrhovateľov dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n144. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v súvislosti s (prvým) návrhom špecializovaného trestného\nsúdu bolo ústavnému súdu 10. februára 2026 doručené podanie                             , ktorým\nústavnému súdu navrhol, aby mu ústavný súd v konaní o (prvom) návrhu špecializovaného\ntrestného súdu priznal postavenie zúčastnenej osoby a následne mu umožnil nahliadnuť\ndo príslušného spisu ústavného súdu a vyjadriť sa k (prvému) návrhu špecializovaného trestného\nsúdu, keďže tento návrh bol špecializovaným trestným súdom podaný v súvislosti s trestnou vecou\nvedenou na špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 13T/1/2023 proti\nako obžalovanému. Vzhľadom na skutočnosť, že zo zákona o ústavnom súde nevyplýva možnosť\nv konaní o súlade právnych predpisov priznať postavenie zúčastnenej osoby fyzickej osobe, ktorá je\núčastníkom konania, v súvislosti s ktorým všeobecný súd využil svoje ústavou dané oprávnenie\niniciovať pred ústavným súdom konanie o súlade právnych predpisov, ústavný súd o predmetnom\nnávrhu na priznanie postavenia zúčastnenej osoby nerozhodoval.\n\n                                             IV.\n                                 Posúdenie dôvodnosti návrhov\n145. Odpovede na námietky proti vadám legislatívneho procesu, ktoré neboli ústavným súdom\nzistené s diskvalifikačným účinkom proti napadnutým ustanoveniam, sú uvedené v závere tohto\nodôvodnenia. Ústavný súd v prvom rade pristúpil k preskúmaniu vecných námietok.\n\nIV.1. K namietanému nesúladu obsahu napadnutých ustanovení Trestného poriadku:\n146. Napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku vyjadruje zákonný príkaz vyradiť\nurčitý dôkaz z možnosti súdu ho nezávisle posúdiť samostatne či v spojení s inými dôkazmi\nv trestnom konaní. Ústavný súd tak stál pred úlohou v prvom rade posúdiť, či napadnutá právna\núprava svojím obsahom v tejto súvislosti neúmerne nezasahuje do ústavou garantovanej sudcovskej\nnezávislosti.\n147. Individuálna sudcovská nezávislosť totiž nie je obsolentná márnosť, ale organický pilier súdnej\nmoci, na ktorom stojí jej zmysluplná existencia. Bez rešpektovania záruk, ktoré túto nezávislosť\ngarantujú a podporujú, totiž súdna moc nemá schopnosť (a to dokonca ani pri existencii nezávislosti\ninštitucionálnej) plniť svoj význam. Medzi najvýznamnejšie garancie tejto nezávislosti je možné\nbezpochyby zaradiť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorú možno bezprostredne a priamo\nodvodiť z nezávislosti súdov upravenej v čl. 141 ods. 1 ústavy (v trestnom konaní v spojení s čl. 50\nods. 1 ústavy) a súčasne vyjadrenej napríklad aj v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.\n148. Dokazovanie v trestnom konaní možno bezpochyby zaradiť medzi jeho najvýznamnejšie\nsúčasti. Predstavuje prísne formalizovaný procesnoprávny postup, ktorý vyjadruje poznávaciu\nčinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu uskutočňovanú za súčinnosti strán konania, ako\naj ďalších osôb zúčastnených na trestnom konaní. Jeho účelom je prostredníctvom limitov ľudského\n\n                                             37\n\npoznania rekonštruovať skutkový dej, ktorý je predmetom trestného konania, prostredníctvom\nvyhľadania, zabezpečenia, vykonania a následného vyhodnotenia zákonne získaných dôkazov tak,\naby sa bez rozumných pochybností dokázal naplniť účel trestného konania v zmysle § 1 Trestného\nporiadku (náležite zistiť trestné činy, spravodlivo potrestať páchateľa a odňať výnosy z trestnej\nčinnosti).\n149. V rámci dokazovania vystupuje do popredia otázka prípustnosti/použiteľnosti dôkazov\na otázka voľného hodnotenia dôkazov, ktoré sú relevantné aj v prerokúvanej veci. I keď sa môže\nzdať, že ide o problémy totožné, ich ontologická podstata je rozdielna.\n150. Prvá z nich rieši otázku, či dôkaz bol obstaraný zákonným spôsobom – t. j. či postup získania\n(vyhľadanie a zabezpečenie) a vykonania dôkazu konvenoval zákonným kritériám (východisko\npriamo predpísané § 119 ods. 3 Trestného poriadku). Toto kritérium cieli na proces, postup či\nspôsob, akým došlo k získaniu a vykonaniu dôkazu, pričom ak sa zistí neproporcionálny\ndiskvalifikačný dôvod, dochádza k vylúčeniu dôkazov z trestného konania (dôkaz nie je možné\nhodnotiť). Takéto vylúčenie môže pritom nastať buď priamo ex lege (§ 119 ods. 3 a 5 Trestného\nporiadku), alebo napríklad aj na základe judikatúry súdov (napríklad vyšetrenie na polygrafe).\nOtázka prípustnosti/použiteľnosti dôkazu môže byť za určitých okolností regulovaná\nnormotvorcom. Riešiť sa tak môžu všeobecne vopred určené dôsledky vád v procese získania\na vykonania dôkazov (podľa závažnosti nedostatkov následne môže ísť o dôkazy absolútne či\nrelatívne neúčinné), ktoré sa procesne aplikujú nezávisle od pravdivosti či presvedčivosti dôkazu\nsamotného (súd vierohodnosť dôkazu vôbec neskúma, keďže dôkaz nemôže použiť). Takáto\nnezávislosť od otázky ne/pravdivosti dôkazu spôsobuje, že sa nezasahuje do autonómnej ústavnej\nmožnosti súdov (orgánov činných v trestnom konaní) hodnotiť dôkazy.\n151. Implicitný ústavný (pozri napr. IV. ÚS 160/2024, II. ÚS 329/2021) a výslovný zákonný\nprincíp (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) voľného hodnotenia dôkazov je však vybudovaný na iných\nvýchodiskách. V rámci napĺňania spravodlivosti predstavuje zásadný pilier materiálneho právneho\nštátu, keď nepripúšťa konkluzívne normatívne príkazy smerom k hodnoteniu jednotlivých dôkazov.\nJe vyjadrený tým, že význam dôkazov sa prejaví až pri celkovom záverečnom hodnotení dôkazného\nmateriálu, ktoré je zverené výlučne súdu. Ani v tomto prípade však nie sú úplne vylúčené zásahy\nnormotvorcu, ústavne prípustné sú však spravidla len také obmedzenia, ktoré nie sú absolútne\nkategorické či konkluzívne (sú napríklad formulované podmienečne alebo spôsobom pripúšťajúcim\nvýnimky), resp. úplne nevylučujú orgány činné v trestnom konaní či súdy z možností dokazované\nskutočnosti hodnotiť.\n152. Spravidla preto nebudú ústavne rizikové normatívne predpísané pravidlá dôkazného bremena\nči dôkazného štandardu (napr. prezumpcia neviny – kto a čo dokazuje, či je potreba preukázať\ndokazovanú skutočnosť bez dôvodných/rozumných pochybností). Obdobne neústavnosť nemožno\npredpokladať pri domnienkach, pri ktorých sa prezumpcia hodnotenia určitej skutočnosti dá\nvyvrátiť opakom, čo bude opäť na posúdení súdu (napr. prezumpcia príčetnosti obvineného,\nprezumpcia správnosti verejných listín, domnienka otcovstva pri trestnom čine zanedbania povinnej\nvýživy a podobne). Osobitnú povahu v tomto smere zohráva napríklad vyhlásenie viny podľa § 257\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku (priznaná vina sa ďalej nedokazuje), ktorého dôsledky sú však\nmoderované potrebou súdneho rozhodnutia o prijatí takéhoto vyhlásenia podľa § 257 ods. 7\nTrestného poriadku či možnosťou podania dovolania ministrom spravodlivosti z dôvodu podľa\n\n                                            38\n\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pod podobný režim možno podradiť aj znovuudelenie\nsúhlasu poškodeného s trestným stíhaním po tom, čo ním bol vzatý späť podľa § 212 ods. 3\nTrestného poriadku (považuje sa za nesúhlas s trestným stíhaním a znova ho nemožno udeliť),\navšak aj tento stav nie je definitívny a konečný vzhľadom na výnimky pre jeho možné\nznovuudelenie v § 212 Trestného poriadku, o ktorých rozhoduje orgán činný v trestnom konaní,\nresp. súd (§ 212 ods. 5 Trestného poriadku). Okrem toho v trestnom práve poznáme aj právne fikcie\n(napr. fikcia zahladenia odsúdenia, fikcia doručenia), ktoré predstavujú neodvolateľný príkaz\nnormotvorcu zachádzať s realitou z dôvodu právnej istoty tak, ako by určitý stav existoval, resp.\nneexistoval. Vysoké riziko z hľadiska ne/ústavnosti pritom predstavujú také normatívne príkazy,\nktorých kategorickosť je určená ako bezvýnimočná alebo bez možnosti ingerencie orgánov činných\nv trestnom konaní či súdu, prípadne také, ktoré nesledujú legitímny cieľ, prípadne tento by sa dal\npri nich dosiahnuť aj inak, nemajú povahu výnimočného opatrenia, ktoré rešpektuje podstatu\na zmysel základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 4 ústavy), alebo sú formulované spôsobom, ktorý\nnerešpektuje materiálne ústavné princípy právneho štátu (zákaz nerozpornosti právneho poriadku,\npožiadavka právnej istoty, určitosti právnej normy a pod.).\n153. V systéme ústavne fixovanej deľby moci a možnosti rozhodnúť o spáchaní trestného činu len\nnezávislým a nestranným súdom (čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. l ústavy) nesmie byť zákonom\nprekročená racionálne a hodnotovo zmysluplná bariéra možnosti ustanoviť procesnú diskvalifikáciu\ndôkazu ako podkladu na rozhodovanie, pretože taký prístup by znamenal excesívny zásah\nzákonodarnej moci do pôsobnosti moci súdnej.\n154. Popísaným prekročením je zákonná úprava vylučujúca na báze nepoužiteľnosti dôkazu\nmožnosť vypočuť osobu, resp. získať v trestnom konaní akýkoľvek dôkaz od osoby, ktorá v inom\ntrestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo zamlčala podstatné okolnosti. Uvedené totiž\nv konečnom dôsledku znemožňuje hodnotiť takú výpoveď alebo iný dôkaz podľa všeobecných\nštandardov voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku vo vecnom popise\nhodnotiacich kritérií), a to na báze zákonnej fixácie nevyvrátiteľnej domnienky s obsahom\nparafrázovateľným ako „raz klamár, navždy klamár“ štylizovanej do pozície axiómy.\n155. Taký záver ako ratio legis nie je možné vecne odobriť ani v mimoprocesnom kontexte\nživotných reálií, pretože z rôznych objektívnych a subjektívnych dôvodov sa môže meniť hodnota\npravdivosti a úplnosti vyjadrení osôb nielen o vnímaní rôznych udalostí vo vonkajšom svete\n(v trestnoprávnom ponímaní skutkov), ale aj o rôznych okolnostiach tej istej udalosti. Zároveň platí,\nže predchádzajúca výpoveď v trestnom konaní môže byť ovplyvnená zákonom definovanou\npozíciou vypočúvanej osoby v aspektoch, ktoré je potrebné následne zvažovať vo vzťahu\nk hodnoteniu obsahu neskoršej procesnej výpovede tejto osoby alebo iného od nej získaného\ndôkazu a ktoré nemusia faktickú pravdivosť takto získanej dôkaznej informácie diskvalifikovať.\n156. V súhrne týchto faktorov je pre trestné konanie v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1\nústavy) zásadne potrebné od dotknutej osoby získať dôkaz v príslušnej procesnej forme a hodnotiť\nho komplexne, zohľadniac vo vzťahu k dôveryhodnosti osoby a v konečnom dôsledku vo vzťahu\nk verifikácii poskytnutej dôkaznej informácie aj (ale nielen) negatívne faktory.\n157. Uvedené platí aj bez ohľadu na to, že neakceptácia výpovede osoby v postavení svedka\nv trestnom konaní ako pravdivej alebo úplnej neznamená zároveň jej usvedčenie z úmyselnej lži\nalebo úmyselného zamlčania okolnosti významnej pre rozhodnutie (čo si v prípade svedka vyžaduje\n\n                                              39\n\njeho trestnoprávny postih v osobitnom, proti dotknutej osobe vedenom konaní, a to pre úmyselný\ntrestný čin podľa § 346, poprípade podľa § 345 Trestného zákona). Povedané inak, zásada\n„in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) platí nielen vo vzťahu k obvinenému\npri rozhodovaní v konaní, v ktorom súd svedkovi pri hodnotení vykonaných dôkazov neuveril,\nale rovnako aj vtedy, ak má byť osoba svedka pro futuro a s relevanciou vyvolaných právnych\núčinkov, či už deliktuálne, alebo v zmysle napadnutého ustanovenia odseku 6 v § 119 Trestného\nporiadku, považovaná za toho, kto pri výpovedi nevypovedal pravdivo o podstatnej skutočnosti\nalebo takú skutočnosť zamlčal (teda zámerne klamal). To obsahovo platí aj pre skoršiu výpoveď\nobvineného v inom konaní, aj keď bez možnosti jeho trestnoprávneho postihu pre krivú svedeckú\nvýpoveď a krivú prísahu.\n158. Zákonná premisa (diskvalifikačná hypotéza) formulovaná tak, že osoba pri skoršom\ntrestnoprocesnom výsluchu „nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla\nvo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“, ktorá je založená na predpoklade úmyselnej\nprocesnej mystifikácie zo strany tejto osoby, teda nie je z hľadiska možnosti použitia kritickej\núpravy naplnená tým, že skoršia výpoveď osoby v trestnom konaní dôkazne (pri konečnom\nrozhodovaní) neuspela.\n159. Úmyselnú nepravdivosť (vrátane neúplnosti) výpovede osoby v inom konaní (konaní A)\npritom nie je možné v aktuálne vedenom konaní (konaní B) posúdiť z pozície voľného hodnotenia\ndôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. To sa vzťahuje na predmet tohto (aktuálne\nvedeného) konania (konania B), ktorým je konkrétny skutok a ten sa dokazuje z hľadiska jeho\npodoby a osoby jeho páchateľa samostatne.\n160. Uvedené platí aj vo vzťahu k posudzovaniu predbežných otázok podľa § 7 ods. 1 Trestného\nporiadku, pretože (opäť) ide o predbežné otázky vo vecnom vzťahu k činu, ktorý je predmetom\naktuálne vedeného konania. Navyše ani v prípade širšieho výkladu tohto ustanovenia, teda v zmysle\nposudzovania podkladu pre procesnú diskvalifikáciu dôkazu (pričom však túto otázku nemožno\npodradiť pod zákonnú formuláciu „posúdenie viny obvineného“, ktorá sa vymyká viazanosti iným\nsúdnym rozhodnutím), nie je možné použiť na predmetné riešenie viazanosť právoplatným\nrozhodnutím v inej trestnej veci, a to ani na základe novoustanoveného doplnenia § 168 ods. 1\nTrestného poriadku vo vzťahu ku skoršej výpovedi v inej trestnej veci. Hodnotenie pravdivosti\na úplnosti výpovede v inom konaní, resp. hodnotenie dôveryhodnosti osoby vypočutej v takom\nkonaní nie je totiž (a to bez ohľadu na formuláciu odôvodnenia rozsudku či iného rozhodnutia\nvydaného v skoršom konaní) rozhodnutím o kritickej otázke (pravdivosť a úplnosť dotknutej\nvýpovede). Je len hodnotením toho, či a na základe akých okolností bola výpoveď posúdená ako\npravdivá a úplná alebo naopak. To nemožno stotožniť s meritórnym rozhodnutím vo výroku\nrozhodnutia vydaného v príslušnom – inom konaní (konaní A), ktoré by implikovalo viazanosť\npodľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku v aktuálne vedenom konaní (konaní B), a teda by táto okolnosť\npodľa § 119 ods. 6 Trestného poriadku zároveň generovala nemožnosť použitia akéhokoľvek\ndôkazu získaného od dotknutej osoby v aktuálne vedenom konaní. Primárne však platí téza\nprezentovaná v prvej vete tohto odseku.\n161. Z uvedeného vyplýva, že ak by malo ísť o dôkaznú diskvalifikáciu podľa § 119 ods. 6\nTrestného poriadku z dôvodu úmyselnej svedeckej nepravdivosti alebo zamlčania podstatnej\nskutočnosti v inom trestnom konaní, bolo by na konštatáciu takej okolnosti potrebné právoplatné\n\n                                            40\n\nodsúdenie s už uvedenou trestnoprávnou kvalifikáciou tej osoby, od ktorej bol alebo má byť\nzískaný dôkaz a ktorá bola v inom trestnom konaní vypočutá ako svedok (a v tejto súvislosti potom\ntrestne stíhaná). Ani predmetné odsúdenie však na podstate prezentovaných úvah o nemožnosti\nústavne súladnej diskvalifikácie dôkazu nič nemení. Dôkaz je potrebné aj v popísanom prípade\npoužitím príslušného dôkazného prostriedku získať v aktuálne vedenom trestnom konaní a hodnotiť\nho vo vzťahu k predmetu dokazovania v tomto konaní. Hodnotiacim kritériom je, samozrejme,\naj dôveryhodnosť dotknutej osoby, ktorú je potrebné posudzovať aj v kontexte jej kritického\nodsúdenia, avšak komplexne podľa kritérií voľného hodnotenia dôkazov.\n162. Uvedené hodnotiace kritériá sa primerane použijú aj v prípade, ak išlo o skoršiu výpoveď\nobvineného alebo obžalovaného (čo zneniu § 119 ods. 6 Trestného poriadku zodpovedá), ktorá\nv predmetnom (inom) konaní podľa jeho výsledku a odôvodnenia v ňom vydaného meritórneho\nrozhodnutia neuspela, čo však nemôže vyvolať sankčný postih vypovedajúcej osoby.\n163. V alternatívnej aplikačnej verzii (nezaloženej na úmysle zo strany skôr vypovedajúcej osoby)\nplatí, že pri náležitom teleologickom výklade (zohľadňujúcom aj legislatívne synonymum\nformulácie uvedenej v § 346 ods. 1 Trestného zákona v novoustanovenom odseku 6 v § 119\nTrestného poriadku, aj keď k nemu nepristupuje procesné ustanovenie zodpovedajúce obsahu § 17\nTrestného zákona) je vylúčené použitie napadnutého ustanovenia na situáciu, v ktorej bola\ndotknutou osobou v inom konaní uvedená nepravda alebo zamlčaná (neuvedená) podstatná\nskutočnosť z nedbanlivosti alebo nezavinene (nesprávny vnem, nezapamätanie si určitej okolnosti,\npamäťová deformácia a podobne). Osoba teda pri výpovedi v popisovanom prípade neklame, ale\n(v podstate) sa mýli.\n164. V konečnom dôsledku je potrebné rozlíšiť inštitút prípustnosti dôkazu, pod ktorého rozsah\npatrí aj negatívne vymedzená „použiteľnosť“ dôkazu v zmysle napadnutého ustanovenia § 119\nods. 6 Trestného poriadku. Táto procesná kategória je relevantná z hľadiska zákonných kritérií\nso základom v § 119 ods. 3 Trestného poriadku a derivátom v § 119 ods. 5 Trestného poriadku, teda\nv kontexte zákonnosti definovanej čl. 17 ods. 2 ústavy ako kritérium stíhania a pozbavenia slobody.\nOproti tomu inštitút hodnotenia dôkazov kriteriálne rámcovaný v § 2 ods. 12 Trestného poriadku\nnie je akokoľvek bližšie, teda z hľadiska obsahu alebo metodiky hodnotiacich úvah, právne\nupravený a z povahy veci ani upraviteľný (to sa netýka rámcového určenia hodnotiacich kritérií,\nčomu zodpovedá § 168 ods. 1 Trestného poriadku).\n165. Hodnotí sa teda až dôkaz, ktorý prejde kriteriálnym „sitom“ zákonnosti (jednak) jeho\nzabezpečenia a (následne) aj jeho vykonania, teda použitia príslušného dôkazného prostriedku\na takého zavŕšenia získavania dôkaznej informácie. V uvedenom kontexte použiteľnosť dôkazu\nznamená možnosť hodnotenia dôkaznej informácie na účel zisťovania skutkových okolností\na je generovaná jeho prípustnosťou (možnosť „slúžiť za dôkaz“ podľa § 119 ods. 3, resp.\npoužiteľnosť/nepoužiteľnosť dôkazu podľa § 119 ods. 5 a odvodene ods. 6 Trestného poriadku).\nSamozrejme, pristúpenie k hodnoteniu dôkazu na účel rozhodovania (ako dôkazu prípustného\nz hľadiska súhrnu zákonných kritérií) sa môže v ďalšom priebehu konania (vrátane konania\no opravných prostriedkoch) ukázať ako chybný krok spočívajúci vo vykonaní alebo dokonca už aj\nvyhodnotení podľa zákona neprípustného dôkazu. To potom vyvolá príslušný zákonom ustanovený\nprocesný postup rozhodovania (opätovného rozhodovania) bez hodnotenia kritického dôkazu\n\n                                             41\n\njednotlivo i v súhrne s ostatnými zákonnými/prípustnými dôkazmi v zmysle § 2 ods. 12 Trestného\nporiadku (dôkaz je vyradený z hodnotiacich skutkových úvah, ako keby ani nebol vykonaný).\n166. V súvislosti takého rozhrania vedúceho k hodnoteniu dôkazu je však relevantná\nintertemporálna otázka. Generálne použiteľnosť a (ako už bolo uvedené) v širšom zmysle\nprípustnosť dôkazu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase získania dôkazu jeho vykonaním\n(použitím príslušného dôkazného prostriedku). Ak sa v tomto momente dôkaz stane použiteľným,\nneskoršou zmenou zákona môže dôjsť k strate jeho prípustnosti (a teda aj použiteľnosti), len ak to\nzákon upraví osobitným ustanovením intertemporálneho charakteru. V opačnom prípade platí,\nže procesný predpis nevyvoláva retroaktívne účinky, teda nediskvalifikuje (nevylučuje\nz hodnotenia) už lege artis vykonané dôkazy.\n167. V dôsledku uvedeného platí, že absencia prechodného ustanovenia v znení zodpovedajúcom\nformulácii o dokončení konania podľa doterajších predpisov (alebo určitej jej modifikácii\npre konkrétny dôkazný segment) znamená, že dôkazná výluka sa uplatní na všetky dôkazné úkony,\nktoré by mali (mohli) byť vykonané po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny. Zároveň potom\nplatí, že (ako už bolo uvedené, bez osobitnej intertemporálnej úpravy) novoustanovený § 119 ods. 6\nTrestného poriadku nediskvalifikuje doterajšie (pred nadobudnutím účinnosti zákonnej zmeny\nvykonané) dôkazy, teda dôkazy vykonané lege artis podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy v čase\nich vykonania. Procesná zmena totiž nepôsobí retroaktívne, preto novoustanovené podmienky\nnepoužiteľnosti dôkazu môžu naplniť takú jeho diskvalifikačnú hypotézu až pri dôkaznom úkone,\nktorý sa má vykonať po nadobudnutí účinnosti napadnutej novelizácie (a podľa jej obsahu by sa\nteda mal vykonať non lege artis). To by potom v sankčnom kontexte dotknutého ustanovenia\nvyvolalo primárne nemožnosť kritický dôkaz vykonať, resp. sekundárne v prípade jeho vykonania\n(v nesúlade so zákonom) hodnotiť dôkaz ako podklad na rozhodovanie. Inými slovami, na základe\na v dôsledku jeho nezákonného získania (dovŕšeného procesným vykonaním dôkazu) nemôže byť\ndotknutý dôkaz prostredníctvom jeho hodnotenia použitý na zistenie skutkového stavu.\n168. Lapidárne a v typicky možnej situácii skôr klamúci svedok by nemohol nanovo svedčiť\nv prípade, ak zákaz takého dokazovania („lebo predtým klamal“) platil už v čase výsluchu svedka\n(toho výsluchu, ktorý je potrebné vykonať po ustanovení zákazu v zákone). Svedok by teda\nnemusel klamať až po ustanovení takého obmedzenia, ale obmedzenie skorším klamstvom\nby už muselo platiť v čase, keď svedok nanovo vypovedal (a čo sa nemalo stať – nemal byť\nvypočutý). Ak bol svedok vypočutý napriek platnému zákazu (z dôvodu jeho skoršieho klamstva)\na až neskôr sa zistí, že klamal, alebo ak zákaz nebol vedome rešpektovaný, musí sa tento dôkaz\nvyradiť z okruhu použiteľných dôkazov (zákonným postupom podľa fázy konania vrátane konania\no opravných prostriedkoch). Oproti tomu, ak zákaz nebol v čase výsluchu svedka porušený, pretože\nešte neplatil, a zákon osobitne na takú situáciu nereaguje (spätnou diskvalifikáciou dôkazu),\npredmetný dôkaz môže byť použitý na zisťovanie skutkového stavu.\n169. V popísanom účinku je rozdiel oproti hmotnoprávnemu aspektu retroaktivity priaznivej\npre páchateľa podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, resp. § 2 ods. 1 Trestného zákona, pri ktorej sa skôr\nvykonaný skutok (jeho trestnosť) posudzuje a trest sa ukladá podľa neskoršej právnej úpravy, teda\nnie podľa zákona účinného v čase spáchania činu. Rozdiel spočíva v tom, že pri popísanej\nprocesnoprávnej aplikácii sa skôr vykonaný dôkazný úkon nebude posudzovať (a na tejto báze\nurčovať použiteľnosť dôkazu) podľa zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po vykonaní dôkazu, ale\n\n                                            42\n\npodľa zákona účinného v čase vykonania dôkazu, teda naopak ako v prípade uvedenom\nv predchádzajúcej vete. Taký (naostatok popísaný) aplikačný model sa použije automaticky, pretože\nretroaktivita, ak by mala vyvolať akékoľvek jej zodpovedajúce účinky, musí byť výslovne\nnormatívne ustanovená. Opätovne je teda potrebné zdôrazniť, že odlišné posúdenie účinkov\nnovoustanoveného § 119 ods. 6 Trestného poriadku by mohlo priniesť len ustanovenie riešiace\nintertemporálnu otázku, teda štandardne prechodné ustanovenie, ktoré však predmetnú novelizáciu\nnesprevádza. Ak by k nej bolo pripojené, mohlo (ale nemuselo) by byť súladné s ústavou, čo by\nbolo relevantné posúdiť, len ak by bola súladná s ústavou samotná základná úprava, a to v podstate\ntvoriacej ratio legis zákonnej zmeny.\n170. Ústavný súd túto otázku pre jej komplexný prienik s riešenou problematikou a najmä\npre možnosť vykonávania dôkazov v konaniach, z ktorých vzišli návrhy na konanie o súlade\nprávnych predpisov podané špecializovaným trestným súdom, aj v ich nasledujúcom priebehu\n(po pokračovaní v konaní prerušenom na účel podania návrhu) neriešil do dôsledkov, teda\ndiskvalifikačne vo vzťahu k podaným návrhom z hľadiska ich prejudiciality.\n171. Oproti prezentovaným úvahám o zúženom aplikačnom zábere novoustanoveného § 119 ods. 6\nTrestného poriadku (v oboch alternatívach subjektívneho podkladu deformačnej vady výpovede\ndotknutej osoby v inom trestnom konaní), ako aj oproti záveru o ústavnom nesúlade kritickej\núpravy v jej (bez derogačného nálezu ústavného súdu) výkladovo použiteľnom zúženom rozsahu\nvšak na druhej strane platí, že potreba vykonať dôkaz neznamená, že jeho prípustnosť a s tým\nspojená použiteľnosť je zároveň potvrdením pravdivosti a úplnosti získanej dôkaznej informácie.\nDôkaz je potrebné hodnotiť samostatne aj v kontexte ostatných vykonaných dôkazov, zohľadniac\nvšetky relevantné kritériá vrátane dôveryhodnosti vypočúvanej osoby. Ostáva zachovaná\nprezumpcia neviny, potreba uniesť v súdnej fáze trestného konania dôkazné bremeno prokurátorom\na nedotknutá je aj zásada hodnotenia dôkazov „in dubio pro reo“.\n172. Pre úplnosť je potrebné dodať, že z hľadiska kvality zákona na báze princípu racionálneho\nzákonodarcu v kontexte čl. 1 ods. 1 ústavy nezodpovedá vecnej logike zaradenie kritéria\nnepoužiteľnosti dôkazu v zmysle § 119 ods. 6 Trestného poriadku pod titul „dôkaz získaný\nprostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu“. O nezákonný benefit by mohlo ísť, len ak by\nbol osobe, od ktorej bol alebo má byť v konaní získaný dôkaz, poskytnutý benefit napriek vedomej\nakceptácii jej úmyselne nepravdivej alebo neúplnej výpovede v inom trestnom konaní alebo za to,\nže prispeje (prispela) k produkovaniu skutočnosti skresľujúceho dôkazu v aktuálne vedenom, resp.\nakomkoľvek inom konaní. To je však na báze princípu prezumpcie konania štátnych orgánov\nv súlade so zákonom v prípade nepreukázania opaku (čo by znamenalo dokázanie takého konania\nako trestnej činnosti spojenej so zneužívaním právomoci verejného činiteľa) právne vylúčená\núvaha. Vychádzajúc z predmetnej (vyvrátiteľnej, avšak relevantne nevyvrátenej) premisy konania\norgánov verejnej moci, lege artis platí, že benefit nebol poskytnutý nezákonne (ako nezákonný\nbenefit), aj keď sa skoršia výpoveď dotknutej osoby ukáže (bola orgánom s príslušnou pôsobnosťou\nvyhodnotená) ako nepravdivá alebo neúplná.\n173. Ako však už bolo uvedené, doplnkové úvahy nič nemenia na bazálnom závere o ústavnom\nnesúlade napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného poriadku, a to aj v naznačenom užšom\nrozsahu jeho možnej aplikácie v prípade, ak by ho derogačný nález ústavného súdu nezasiahol.\nSpochybňovaná právna úprava prekračuje hranice ústavnej udržateľnosti tým, že nepoužiteľnosť\n\n                                            43\n\ndôkazu nespája s nezákonným procesom či postupom jeho získania alebo vykonania, ale s jeho\nobsahom, t. j. jeho hodnotením, navyše v trestných konaniach, ktoré nemusia vôbec súvisieť\ns prebiehajúcim trestným procesom. Okrem toho tak činí konkluzívnym spôsobom, ktorý nemožno\nprekonať úvahou súdu alebo inými výnimkami. I keď táto právna úprava môže sledovať legitímny\ncieľ (aby trestné konanie nebolo kontaminované nepravdivými dôkazmi), tento nie je možné\nnapĺňať zákonným príkazom, ktorý odníme možnosť súdom (orgánom činným v trestnom konaní)\ndôkaz autonómne hodnotiť aj napriek skutočnosti, že tento bol získaný postupom lege artis.\nSúčasne táto právna úprava nevychádza v ústrety základným princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nústavy), najmä vo vzťahu k požiadavke určitosti právnej normy či bezrozpornosti právneho\nporiadku, keď z nej nie je napríklad zrejmé, kto, ako či kedy má záväzne posudzovať, či osoba\nv akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo neuviedla všetky podstatné\nskutočnosti. Uvedené závery napokon podporuje aj úvaha, že ak nadriadený súd (ako reprezentant\ntej istej súdnej moci v štáte) nemôže prikázať súdu nižšieho stupňa, ako hodnotiť dôkazy (napr.\nrozsudok ESĽP vo veci Tempel proti Českej republike z 25. 6. 2020, č. 44151/12; uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV/8/2018), a to dokonca v tom istom trestnom\nkonaní, v ktorom oba súdy vykonávajú svoju pôsobnosť, nemôže byť táto možnosť zverená\nzákonodarnej moci zákonnou normou zjavne v rozpore s ústavným príkazom nezávislosti súdnej\nmoci v čl. 141 ods. 1 ústavy. Týmto východiskám neodporuje ani znenie § 119 ods. 5 Trestného\nporiadku, ktoré reguluje nepoužiteľnosť dôkazu z dôvodu poskytnutia nezákonného benefitu\nspolupracujúcej osobe alebo neoznámenia takéhoto benefitu prokurátorom súdu, keďže predmetná\nprávna úprava sa týka procesnej stránky veci (poskytnutie benefitu), nie obsahu dôkazu samotného.\n174. V zjednodušenom vyjadrení, nie je možné nevypočuť osobu v trestnom konaní\n(diskvalifikovať od nej získaný dôkaz) na báze všeobecne a abstraktne zákonodarcom vyjadreného\npredpokladu o nedôveryhodnosti osôb určitej kategórie, v tomto prípade ako osôb nevyliečiteľne\nnakazených ich skorším klamstvom, a to ani keď nie je vylúčené, že ktorákoľvek z dotknutých osôb\nopätovne klame. Taký záver, avšak na základe konkrétneho posúdenia, patrí do sféry aplikácie\npráva s výsledkom individuálneho právneho aktu a, naopak, nepatrí normatívnym právnym aktom,\npôsobnostne produkovaným zákonodarnou mocou. V opačnom prípade by dokazovanie\nspiatočnícky smerovalo k tzv. legálnej dôkaznej teórii, keď to bol zákon (a nie súd), ktorý dôkazom\npredpisoval konkrétnu váhu. Možno nájsť porozumenie pre iniciatívu zákonodarcu, ktorý sa snaží\n„očistiť“ trestné konanie od klamstiev a neprávd, ktoré vo výsledku môžu deformovať\nspravodlivosť výsledku trestného konania. V tejto otázke je však pre právny štát životne dôležité\ndôverovať súdom, že tieto skutočnosti dokážu zodpovedne a správne posúdiť, pretože je to ich\nzákladnou úlohou a opačný trend by bol spochybňovaním samotnej podstaty ich existencie.\n175. Z uvedeného pri opätovnej sumarizácii rezultuje, že čl. II bod 1 napadnutej novelizácie\n(t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z.) nie je v súlade s čl. 50\nods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy a intenzita takého nesúladu je umocnená princípmi\ndemokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\n176. Hodnotovú bariéru procesnej diskvalifikácie dôkazu ustanovenej v § 119 ods. 6 Trestného\nporiadku tvorí aj základné právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy. Všeobecná\nformulácia použitá v napadnutom ustanovení („dôkaz získaný od osoby“) na účel rozsahu\nnepoužiteľnosti dôkazu vytvára pravidlo znamenajúce, že dotknutá osoba je dôkazne\ndiskvalifikovaná aj v trestnom konaní, ktoré je vedené proti nej samotnej. Nemohla by teda ani byť\n\n                                             44\n\nvypočutá ako obvinená (ku skutku, ktorý je jej kladený za vinu), čo znamená porušenie základného\npráva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. V nadväznosti na uvedené formulácia o osobe, ktorá\nv akomkoľvek trestnom konaní „neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“,\npoužitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku znamená, že už popísaná výluka z uplatnenia základného\npráva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy môže byť vyvolaná aj využitím základného práva nevypovedať\npodľa čl. 50 ods. 4 ústavy v inom trestnom konaní (ako obvinený). To znamená nesúlad čl. II\nbodu 1 napadnutej novelizácie aj s čl. 50 ods. 4 ústavy, podľa ktorého obvineného nemožno\npozbaviť práva odoprieť výpoveď nijakým spôsobom.\n177. Vzhľadom na záver ústavného súdu o nesúlade napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6\nTrestného poriadku s čl. 50 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy bolo už bez právneho významu (m. m. PL. ÚS 106/2011) analyzovať prípadný nesúlad\nnapadnutého ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného poriadku s ostatnými navrhovateľmi označenými\nreferenčnými normami (čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a čl. 2,\nčl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 10 dohovoru), a preto ústavný súd návrhom navrhovateľov v tejto časti\nnevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).\n178. Pokiaľ ide o (výhradne) skupinou poslancov napadnuté ustanovenie čl. II bodu 2 zákona\nč. 416/2025 Z. z. (ktorým bolo doplnené ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku tak, že\nodôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý\nbenefit, ak od nej boli získané dôkazy), ústavný súd konštatuje, že skupina poslancov sa vo svojom\nnávrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ako aj vo svojej replike sústredila\nna právnu úpravu zavedenú čl. II bodom 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (§ 119 ods. 6 Trestného\nporiadku), no vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z.\nnepoukázala na žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aj samostatne zakladali neústavnosť aj tohto\nnapadnutého ustanovenia, pričom ani ústavný súd sám žiadnu takúto skutočnosť nezistil.\n179. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku bol súd\naj predtým (t. j. pred nadobudnutím účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 2 zákona\nč. 416/2025 Z. z.) povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré skutočnosti považoval\nza dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral a akými úvahami sa spravoval\npri hodnotení vykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu skupiny poslancov\nv tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).\n\nIV.2. K namietaným nedostatkom legislatívneho procesu:\n180. K všeobecným východiskám ústavného rozmeru legislatívneho procesu je vhodné sumarizačne\nodkázať na predchádzajúcu judikatúru, ktorú nie je nutné opakovať (PL. ÚS 3/2024, body 239 –\n251). Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť)\nnemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť. Úlohou ústavného súdu nie je zastávať pozíciu\n„odvolacieho súdu“ vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok na skrátenie alebo ukončenie\nrozpravy, ale vystupovať ako ochranca ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces\n(PL. ÚS 13/2022). Ústavná relevancia vád legislatívneho procesu je prítomná v prípade porušenia\nustanovenia zákona o rokovacom poriadku, ak ide o porušenie (i) s určitou vyššou intenzitou,\npri ktorom mohlo dôjsť (ii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 18/2022).\nUvedené vyplýva zo základného východiska, podľa ktorého môže byť rozpor prijatého zákona\n\n                                                45\n\ns ústavou dôsledkom hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu\n(PL. ÚS 48/03). V zásade musí ísť o také porušenie pravidiel zákonodarného procesu, ktoré\npredstavuje aj zásah do ústavou garantovaných, predovšetkým poslaneckých menšinových práv\n(PL. ÚS 13/2022).\n181. Pokiaľ ide o skupinou poslancov namietané zneužitie práva parlamentnej väčšiny na úkor\ndemokratickej diskusie a práv parlamentnej opozície (a to určením dĺžky rozpravy na 12 hodín\npodľa § 29a rokovacieho poriadku, uzavretím rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku),\nje nutné v prvom rade pripomenúť, že legislatívny proces vzhľadom na svoj priebeh ovplyvnil\nkvalitu samotnej napadnutej právnej úpravy v podobe absencie primeraného vyvažovania\nkonkurujúcich si záujmov a základných práv chránených ústavou. Pokiaľ ide o rozpor samotného\nlegislatívneho procesu s ústavou, z jeho priebehu nemožno badať porušenie rokovacieho poriadku.\nJe zrejmé, že poslanci opozície mali priestor vyjadriť svoje pripomienky v rámci rokovania\no návrhu napadnutej úpravy, pričom je zrejmá dostatočná substantívna kritika k navrhovanej\nprávnej úprave, ktorá bola zopakovaná a rozvinutá aj v návrhu navrhovateľov. Parlamentnej\nmenšine bol v priebehu legislatívneho procesu poskytnutý relevantný priestor na diskusiu, aj keď\nv obmedzenom rozsahu. Podstatou nedostatku legislatívneho procesu tak nebola úplná absencia\nmožnosti parlamentnej opozície vyjadriť sa k návrhu napadnutej právnej úpravy, ale absencia jej\ndostatočného odôvodnenia, čo bolo výsledkom unáhleného legislatívneho procesu. Táto skutočnosť\nvšak už bola zohľadnená pri konštatovaní nesúladu napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6\nTrestného poriadku. Pokiaľ ide o skupinou poslancov namietané uzavretie rozpravy podľa § 35\nods. 7 rokovacieho poriadku, ústavný súd konštatuje, že ústavne neudržateľnou situáciou by bolo,\nak by sa diskusia k návrhu zákona buď nemohla rozvinúť vôbec, alebo by bolo zasiahnuté\ndo možnosti poslancov podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy – teda k uzavretiu rozpravy by\ndošlo v druhom čítaní pred tým, ako poslanci predstavia svoje návrhy k zákonu (PL. ÚS 18/2022).\nO takúto situáciu však v prípade predmetného legislatívneho procesu nešlo – k uzavretiu rozpravy\npodľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku došlo až v treťom čítaní, a to nie svojvoľne, ale v reakcii\nna fyzickú konfrontáciu medzi poslancami. Možno tak konštatovať, že samotný priebeh\nlegislatívneho procesu, akokoľvek unáhlený, prebehol v súlade s rokovacím poriadkom, a preto\nnemožno dospieť k záveru, že by v rámci legislatívneho procesu pri prijímaní napadnutej právnej\núpravy došlo k obmedzeniu diskusie v rozpore s ústavou.\n182. Skupina poslancov vo vzťahu k predmetnému legislatívnemu procesu zároveň namieta,\nže minimálne napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku),\nktoré doň bolo vložené až pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom cez správu ÚPV, nebolo\npredmetom medzirezortného pripomienkového konania, nebolo súčasťou vládneho návrhu zákona\n(ten menil primárne Trestný zákon) a jeho schválenie vykazuje známky tzv. „prílepku“.\n183. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou skupiny poslancov poukazuje na závery, ku ktorým\ndospel v rámci nálezu sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. mája 2021 (moratórium na volebné prieskumy),\nv ktorom o. i. konštatoval, že požiadavka obsahovej súvislosti prekonáva formálne chápanie tvorby\npráva v tom, že jedným právnym predpisom možno novelizovať akýkoľvek iný právny predpis\nrovnakej právnej sily. Ide o vyjadrenie pravidla úzkeho vzťahu: „Pravidlo úzkeho vzťahu\nustanovuje, že žiaden návrh zákona týkajúci sa predmetu odlišného od predmetu novelizovaného\nnávrhu zákona nemôže byť súčasťou takéhoto návrhu. Vyžaduje sa teda obsahová akcesorita medzi\nnávrhom zákona a k nemu pripojeným návrhom priamych noviel ostatných (iných) zákonov. Z tejto\n\n                                            46\n\nakcesority vyplýva, že návrh zákona, ktorý je súčasťou návrhu novely, čo sa týka jeho obsahovej\na vecnej stránky, má byť viazaný a závislý od návrhu zákona, ktorého sa týka a ktorý sa navrhuje\npozmeniť alebo doplniť, a tento návrh novely iného zákona nesmie byť mimo obsahového\na vecného rámca návrhu zákona. Rozhodujúcimi kritériami na uplatnenie tohto pravidla sú: návrh\nnovely iného zákona musí mať obsahový vzťah k predmetu návrhu zákona; fundamentálny účel\nnávrhu novely iného zákona musí mať úzky vzťah k fundamentálnemu účelu návrhu zákona.“\n(SVÁK, J., SURMAJOVÁ, Ž., BALOG, B. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. s. 76 – 77.).\n184. Vo vzťahu k požiadavke § 94 ods. 3 rokovacieho poriadku je možné doplniť, že «Pozmeňujúci\na doplňujúci návrh ako taký predstavuje právo poslanca reagovať na podaný návrh zákona\na predložiť k nemu svoju legislatívnu predstavu riešenia predloženého návrhu regulácie príslušných\nspoločenských vzťahov. Takto chápaný pozmeňujúci a doplňujúci návrh nemá negatívne konotácie\na predstavuje realizovanie poslaneckého mandátu. Poslanec jednoducho navrhuje iné riešenie,\na to je jeho ústavné právo. V tomto rozsahu ide o návrh, ktorý je „pozmeňujúci“, teda meniaci\npredložený návrh zákona, meniaci predložené legislatívne vyjadrenia riešenia nejakého\nspoločenského problému. „Doplňujúci“ rozmer návrhu je v tom, že predložený návrh zákona\nrozširuje.» (BALOG, B. Umenie tvoriť zákony. Schvaľovanie zákonov v Slovenskej republike.\nBratislava : Wolters Kluwer, 2019. s. 59 – 60.). Musí byť ale zachovaná požiadavka úzkeho vzťahu.\n185. Skutočnosť, že na určitej úrovni existuje vzťah, resp. obsahová súvislosť medzi dvoma\nzákonmi, čo by sa dalo povedať o Trestnom zákone a Trestnom poriadku, ale nepostačuje na to, aby\nbolo možné pokladať túto požiadavku za splnenú aj pri každej ich novelizácii. Každá novela zákona\npredstavuje formálne samostatný zákon, ktorý má svoj predmet úpravy a tento predmet úpravy\nvytvára referenčný základ pre posudzovanie toho, či je predmet úpravy pozmeňujúceho\na doplňujúceho návrhu v úzkom vzťahu k nemu alebo nie.\n186. Vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam je možné konštatovať, že vládny návrh zákona\nv pôvodnom, t. j. vládou predloženom znení, smeroval k zabezpečeniu prísnejšieho postihu\nmajetkovej trestnej činnosti, a to tým, že menil a dopĺňal § 212 Trestného zákona (trestný čin\nkrádeže) o tzv. „horalkový paragraf“. Nárast počtu majetkových deliktov bol zároveň aj dôvodom,\nktorým vláda odôvodnila potrebu skráteného legislatívneho konania o predmetnom vládnom návrhu\nzákona. Na rozdiel od uvedeného napadnuté ustanovenia do Trestného zákona doplnili skutkové\npodstaty ďalších dvoch trestných činov nesmerujúcich ani len okrajovo proti majetku\na do Trestného poriadku doplnili právnu úpravu týkajúcu sa použiteľnosti výpovede\nspolupracujúceho obvineného, pričom je nepochybne možné konštatovať, že využitie tohto inštitútu\nsa typicky nespája práve s usvedčovaním páchateľov trestného činu krádeže.\n187. Ustanovenie § 94 ods. 3 rokovacieho poriadku vytvára právnu bariéru spájania obsahovo\nnesúvisiacej agendy do jedného zákona, resp. vyjadruje požiadavku úzkeho vzťahu medzi návrhom\nzákona a pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom. Existenciu úzkeho vzťahu je možné overiť testom\npodľa kritérií uvedených v bode 183, pričom napadnuté ustanovenia testom úzkeho vzťahu neprešli\n(bod 186). Táto skutočnosť sama osebe ale nezakladá nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou.\n188. Pre výrok ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou kvôli porušeniu pravidiel\nzákonodarného procesu musí nastať situácia, že už samotné porušenie legislatívnej procedúry má\n\n                                            47\n\npriamy vplyv na ústavnosť prijatého zákona, a to najmä ako dôsledok hrubého a svojvoľného\nnerešpektovania pravidiel zákonodarného procesu národnou radou.\n189. Ústavný súd rešpektuje systém trojdelenia štátnej moci, a preto je racionálne zdržanlivý\npri svojich zásahoch do činnosti národnej rady. Táto má výsadné postavenie voči ostatným\nnajvyšším orgánom dané predovšetkým jej odvodenosťou od kreačného aktu ľudu, ktorý\nreprezentuje, čím predstavuje orgán s najsilnejšou demokratickou legitimitou (sp. zn.\nI. ÚS 76/2011).\n190. Ústavný súd pripomína, že národná rada je ústavným orgánom, ktorý je pri výkone svojich\nprávomocí viazaný ústavou a ďalšími zákonmi, a teda môže postupovať len na ich základe a v nimi\nstanovených medziach. Z princípov právneho štátu je viazaná o. i. aj princípom legality\nvyjadrujúcim požiadavku, aby aj zákonodarná moc bola viazaná požiadavkou konania na základe\nzákona a dodržiavania jeho požiadaviek, osobitne vtedy, ak si ich stanovila sama. Zákonodarná moc\nmá špecifické postavenie v tom, že požiadavky a pravidlá zákonodarného procesu stanovuje sama\na v podmienkach Slovenskej republiky ich vyjadruje v zákone o rokovacom poriadku, ktorý môže\nkedykoľvek zmeniť či dokonca zrušiť, ale kým tak neurobí, je aj ona viazaná ňou samou\nstanovenými pravidlami.\n191. Ústavný súd na základe svojej doterajšej judikatúry volí triezvy prístup k posudzovaniu\nlegislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci národnej rady.\nPri posudzovaní ústavnosti právnej úpravy z dôvodu namietaných nedostatkov legislatívneho\nprocesu postupuje ústavný súd vo všeobecnosti zdržanlivo a rešpektuje, že do oblasti parlamentnej\nautonómie patrí aj kontrola národnej rady nad priebehom prijímania zákonov a jej primárna\nzodpovednosť zaň. Jej súčasťou je aj miera, v akej národná rada schvaľovaním alebo\nneschvaľovaním podaných pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov vyjadruje svoju mieru\nakceptácie a tolerancie ich používania v zákonodarnom procese.\n192. K pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom ústavný súd v prvom rade poukazuje na parlamentnú\nautonómiu (sp. zn. PL. ÚS 6/2017), ktorej súčasťou je aj úprava formálnych a obsahových\nnáležitostí pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov a procesného postupu národnej rady pri rokovaní\no návrhu zákona vrátane podávania, zverejňovania a schvaľovania pozmeňujúcich a doplňujúcich\nnávrhov v rokovacom poriadku, ale tiež praktický prístup národnej rady k tomuto inštitútu a jej\nmiera a ochota tolerovania jeho využívania. O spôsobe, forme, obsahu, čase a mieste používania\npozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov možno viesť polemiku (k tomu napr. BALOG, B. Umenie\ntvoriť zákony. Schvaľovanie zákonov v Slovenskej republike. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019.\ns. 61 – 62.), ale ich úprava patrí do pôsobnosti národnej rady.\n193. V náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ako aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/2019 ústavný súd zdôraznil\nprincíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené na parlamentnej procedúre majú dostať\npríležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej vyjadriť. S tým zároveň súvisí\na plynule na to nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie zástancov konkurenčného názoru,\nochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru a kontrolu\nvládnucej väčšiny.\n194. Ústavný súd berie do úvahy skutočnosť, že pozmeňujúci a doplňujúci návrh obsahujúci\nnapadnuté ustanovenia bol podaný počas rokovania výboru, bol súčasťou zverejnenej spoločnej\n\n                                            48\n\nsprávy výborov, a to pred rokovaním národnej rady o návrhu zákona v druhom čítaní na jej schôdzi.\nBola preto vytvorená možnosť jeho posúdenia v rozprave na schôdzi národnej rady o návrhu zákona\na táto bola aj reálne zo strany poslancov využitá.\n195. Použitie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu s napadnutým ustanovením nepredstavuje\ntakú mieru hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného procesu národnou\nradou, ktoré by v posudzovanej veci postačovalo na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia\ns čl. 2 ods. 2 ústavy, preto tejto časti návrhu skupiny poslancov ústavný súd nevyhovel.\n196. Ústavný súd ale dodáva, že jeho zdržanlivý prístup k pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom\nsa vzhľadom na konkrétny prístup zákonodarcu môže zmeniť. Miera zdržanlivého prístupu\nústavného súdu k posudzovaniu používania pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov je totiž\nnevyhnutne priamo úmerná prístupu samotnej národnej rady k tomuto inštitútu a jej tolerancie jeho\nvyužívania v procese prijímania zákonov.\n197. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k namietaným nedostatkom legislatívneho\nprocesu uzatvára, že nedospel k záveru o ústavnej nekonformite napadnutých ustanovení z dôvodu\nporušenia pravidiel legislatívneho procesu, keďže nezistil, že by tento legislatívny proces ako celok\nneumožňoval racionálny diskurz, vypočutie strán a otvorenú diskusiu medzi zástancami\nkonkurenčných názorov vrátane názorov menšinových podporených možnosťou aktívnej\nparticipácie účastníkov v jeho priebehu. Akokoľvek by ústavný súd posúdil pozadie predmetného\nlegislatívneho procesu, a to s ohľadom na obe znesvárené skupiny poslancov, nemôže, ak sa nemá\nz odborného orgánu ochrany ústavnosti stať morálnym arbitrom a vychovávateľom politických\nreprezentácií, pristúpiť k vysloveniu ústavnej nekonformity napadnutých ustanovení len z dôvodu\nnapr. nedostatočného rešpektu jednej skupiny zákonodarcov k inej (k tomu porovnaj napr. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 10/13, bod 340). Ústavný súd pritom už uvedeným\nzáverom, samozrejme, nerozumie legitimáciu či povzbudenie parlamentných aktérov k obdobným\nkompromisom do budúcna.\n\n                                               V.\n                                          Účinky nálezu\n198. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.\n199. Napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného\nporiadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z.) nadobudlo v zmysle čl. VII zákona č. 416/2025 Z. z.\núčinnosť dňom vyhlásenia v zbierke zákonov, t. j. 27. decembra 2025.\n200. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 2/2026-28 z 11. februára 2026 pozastavil účinnosť čl. II\nbodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025\nZ. z.).\n201. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého zákona\nzanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný\nsúd už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.\n\n                                              49\n\n202. Dňom vyhlásenia tohto čiastočného nálezu v zbierke zákonov čl. II bod 1 zákona č. 416/2025\nZ. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z.), ktorého účinnosť bola\npozastavená, už účinnosť nenadobudne a nestane sa súčasťou účinného znenia Trestného poriadku.\n203. Vyhlásením tohto nálezu v zbierke zákonov bude Trestný poriadok novelizovaný zákonom\nč. 416/2025 Z. z. uvedený do súladu s ústavou v návrhom dotknutom rozsahu bez potreby ďalšieho\nlegislatívneho zásahu.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 21. októbra 2026\n\n                                                                        Ivan Fiačan\n                                                                  predseda Ústavného súdu\n                                                                    Slovenskej republiky\n\n                                              50", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právna veta", "konanie pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny predpis-účinnosť", "právna istota-predvídateľnosť práva", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "právna veta", "súlad-súlad právnych predpisov", "dokazovanie-dôkaz", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "dokazovanie", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "svedok", "svedok-výsluch svedka"], "pravna_veta": "I. V systéme ústavne fixovanej deľby moci a možnosti rozhodnúť o spáchaní trestného činu len nezávislým a nestranným súdom (čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 ústavy) nesmie byť zákonom prekročená racionálne a hodnotovo zmysluplná bariéra možnosti ustanoviť procesnú diskvalifikáciu dôkazu ako podkladu na rozhodovanie, pretože taký prístup by znamenal excesívny zásah zákonodarnej moci do pôsobnosti moci súdnej. \nPopísaným prekročením je zákonná úprava vylučujúca na báze nepoužiteľnosti dôkazu možnosť vypočuť osobu, resp. získať v trestnom konaní akýkoľvek dôkaz od osoby, ktorá v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo zamlčala podstatné okolnosti. Uvedené totiž v konečnom dôsledku znemožňuje hodnotiť takú výpoveď alebo iný dôkaz podľa všeobecných štandardov voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku vo vecnom popise hodnotiacich kritérií), a to na báze zákonnej fixácie nevyvrátiteľnej domnienky s obsahom parafrázovateľným ako „raz klamár, navždy klamár“ štylizovanej do pozície axiómy.\nV súhrne týchto faktorov je pre trestné konanie v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) zásadne potrebné od dotknutej osoby získať dôkaz v príslušnej procesnej forme a hodnotiť ho komplexne, zohľadniac vo vzťahu k dôveryhodnosti osoby a v konečnom dôsledku vo vzťahu k verifikácii poskytnutej dôkaznej informácie aj (ale nielen) negatívne faktory.\nIndividuálna sudcovská nezávislosť je organickým pilierom súdnej moci, na ktorom stojí jej zmysluplná existencia. Bez rešpektovania záruk, ktoré túto nezávislosť garantujú a podporujú, totiž súdna moc nemá schopnosť (a to dokonca ani pri existencii nezávislosti inštitucionálnej) plniť svoj význam. Medzi najvýznamnejšie garancie tejto nezávislosti je možné bezpochyby zaradiť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorú možno bezprostredne a priamo odvodiť z nezávislosti súdov upravenej v čl. 141 ods. 1 ústavy (v trestnom konaní v spojení s čl. 50 ods. 1 ústavy) a súčasne vyjadrenej napríklad aj v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.\nZ uvedeného rezultuje, že čl. II bod 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (teda doplnenie § 119 Trestného poriadku odsekom 6) nie je v súlade s čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy a intenzita takého nesúladu je umocnená princípmi demokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\nII. Z hľadiska konfliktu so základnými právami súvisiacimi s obhajobou v trestnom konaní podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy platí, že všeobecná formulácia použitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z. („dôkaz získaný od osoby“) na účel rozsahu nepoužiteľnosti dôkazu v predmetných súvislostiach vytvára pravidlo znamenajúce, že dotknutá osoba je dôkazne diskvalifikovaná aj v trestnom konaní, ktoré je vedené proti nej samotnej. Nemohla by teda ani byť vypočutá ako obvinený (ku skutku, ktorý je jej kladený za vinu), čo znamená porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. s označeným ustanovením ústavy.\nV nadväznosti na uvedené formulácia o osobe, ktorá v akomkoľvek trestnom konaní „neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“, použitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z. znamená, že už popísaná výluka z uplatnenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy môže byť vyvolaná aj využitím základného práva odoprieť výpoveď podľa čl. 50 ods. 4 ústavy v inom trestnom konaní (ako obvinený). To znamená nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. aj s čl. 50 ods. 4 ústavy, podľa ktorého obvineného nemožno pozbaviť práva odoprieť výpoveď nijakým spôsobom.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}