Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2025 z 21. 10. 2026 Citácia: nález Ústavného súdu SR z 21. októbra 2026, sp. zn. PL. ÚS 16/2025, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.16.2025.1 Ústavný súd Slovenskej republiky | PL. ÚS 16/2025 | ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.16.2025.1 | 2026-10-21 | Nález Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o súlade právnych predpisov Právna veta: I. Ústava detailne upravuje tvorbu a deľbu moci, normotvorbu a ľudské práva ako ochranu pred mocou. Ústava však obsahuje aj normy, ktoré sa týkajú osobitných čŕt štátnosti, resp. iných hodnôt a cieľov, ku ktorým sa štát hlási. Takouto normou je aj čl. 7a ústavy upravujúci krajanské vzťahy. Všetky ústavou upravené otázky sú z podstaty ich zakotvenia v ústave významné a skutočnosť, že niektoré sú upravené programovo, ich význam neznižuje. Ustanovenie čl. 7a ústavy je vzhľadom na jeho text normou ašpiratívnou, ktorá vytvára určitý ústavný a demokratický tlak na štátnu moc, aby upravila podporu vzťahov so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Z hľadiska normatívneho ide vo všeobecnosti o normu akcesorickú voči iným ústavným normám a zároveň ide o normu, ktorá môže zohrať interpretačnú úlohu. Môže byť taktiež aplikovaná pri otázkach rovnosti. K nesúladu zákona s čl. 7a ústavy by mohlo dôjsť, ak by išlo o normu nepriateľskú k cieľu v ňom stanovenému. II. Moderný štát poskytuje dotácie na množstvo účelov tak hospodárskych, ako aj sociálnych a kultúrnych. Určité odvetvia sú s dotáciami bezprostredne previazané. V dotačnom práve v krajanských stykoch má štát širšiu mieru diskrécie. Keďže napadnutá norma upravuje koncepčnú zmenu dotačného vzťahu v osobitnej oblasti vzťahu s krajanmi, v ktorom je súkromnoprávna úprava formou, a nie podstatou vzťahu, pričom prijímatelia sa mohli slobodne rozhodnúť o odmietnutí zmeny a praktická aplikácia normy nesignalizovala neústavné záťaže, ústavný súd konštatuje, že predmetná norma vrátane jej časových účinkov napokon neznamená z hľadiska nevyhnutnosti v spojení s princípom proporcionality neprimeraný dôraz na ochranu verejných prostriedkov na úkor ochrany majetku prijímateľov, a preto nie je v nesúlade so základným právom na ochranu majetku v spojení s princípom právnej istoty. III. V predmetnej veci nebol zásah výslovne nepredvídateľný vzhľadom na dlhodobý charakter dotácií k nehnuteľnostiam na krajanské účely a bol vyvážený ochranou riadneho hospodárenia a koncepčnou zmenou s rozumným nastavením doby zachovania nehnuteľností. Aj perspektíva časovej proporcionality tak potvrdzuje ústavnú súladnosť napadnutého ustanovenia. Citované ustanovenia: čl. 125 ods. 1 Ústavy Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bd2bdd9e-aecd-438f-a828-607ba3d2dee5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.16.2025.1 SLOVENSKÁ REPUBLIKA NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky PL. ÚS 16/2025-63 Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku (sudca spravodajca), Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu generálneho prokurátora na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 13a zákona č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto rozhodol: Návrhu n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov 1. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 16/2025-32 z 23. júna 2025 prijal na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora (ďalej aj „navrhovateľ“) doručený ústavnému súdu 11. júna 2024 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 13a zákona č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí“) s čl. 1 ods. 1, čl. 7a, čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Napadnutým ustanovením bola stanovená povinnosť Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej len „úrad“) uviesť do 28. februára 2023 dovtedajšie dotačné zmluvy do súladu s novou zákonnou povinnosťou využívať nehnuteľnosť, na ktorú bola poskytnutá dotácia najmenej 50 rokov v súlade s oblasťou poskytnutia dotácie. Ak by sa tak nestalo z dôvodu na strane príjemcu takejto dotácie, príjemcovi sa nemôže poskytnúť ďalšia dotácia až do uvedenia dotačnej zmluvy do súladu s novostanovenou minimálnou 50-ročnou dobou využívania nehnuteľnosti. Navrhovateľ argumentuje zásahom do platných zmlúv a subjektívnych práv prijímateľov dotácií. 3. Slovenská republika má významnú nemalú komunitu Slovákov žijúcich v zahraničí. Vzťah k zahraničným Slovákom má priamo ústavný základ v čl. 7a ústavy, podľa ktorého: „Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou.“ Zákonom, ktorý realizuje danú ústavnú normu, je zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Inštitúciou, ktorá zabezpečuje správu vzťahov k zahraničným Slovákom, je úrad zriadený týmto zákonom. 4. Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí umožňuje poskytovať dotácie ako súčasť štátnej podpory Slovákov žijúcich v zahraničí (§ 6). Do účinnosti napadnutej novely upravovali dobu využitia nehnuteľnosti, na ktorú bola dotácia poskytnutá v súlade s oblasťou poskytnutia dotácie, vnútorné predpisy úradu – smernice. Úrad sám seba viazal v tom, aký obsah majú mať dotačné zmluvy uzatvárané podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Smernica č. 1/2012 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí stanovila túto dobu na 15 rokov. Neskoršia smernica č. 12/2015 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí predĺžila uvedenú dobu na 20 rokov. Napokon, smernica č. 2/2017 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí stanovila dĺžku doby na 40 rokov. 5. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) schválila v roku 2022 zákon č. 364/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý stanovil predmetnú dobu využívania nehnuteľnosti na stanovenú oblasť poskytnutia aspoň na 50 rokov. Novela zároveň v napadnutom prechodnom ustanovení (§ 13a) stanovila už spomenutý následok, že dovtedajšie zmluvy majú byť upravené v súlade s týmto kritériom pod sankciou, že ak príjemca zmenu neuskutoční, ďalšia dotácia mu nebude poskytnutá. 6. Ustanovenie § 6 zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí [Poskytovanie dotácie] znie: „(1) Ako súčasť štátnej podpory Slovákov žijúcich v zahraničí môže úrad poskytnúť dotáciu na účely financovania aktivít zameraných na podporu Slovákov žijúcich v zahraničí v oblastiach podľa § 5 ods. 1. (2) Dotáciu možno poskytnúť aj na kúpu, výstavbu, prístavbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti žiadateľovi, ktorý má vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo nadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnosti z takto poskytnutej dotácie. Nehnuteľnosť, na ktorej kúpu, výstavbu, prístavbu a rekonštrukciu bude poskytnutá dotácia podľa prvej vety, musí byť využívaná v súlade s oblasťou poskytnutia dotácie podľa § 5 ods. 1 najmenej 50 rokov odo dňa poskytnutia dotácie. (3) Dotáciu podľa odseku 2 možno poskytnúť vo výške najviac 5 000 000 eur. Podmienka podľa odseku 2 sa vzťahuje na dotácie, ktorých celková výška presiahne sumu 50 000 eur, a to aj v prípade, ak sa opakovane žiada o dotáciu na tú istú aktivitu. (6) Dotácia sa žiadateľovi poskytuje na základe písomnej zmluvy. (8) Dotáciu možno použiť len na účel, na ktorý bola poskytnutá. Na poskytnutie dotácie nie je právny nárok.“ 2 7. Napadnutý § 13a zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí [Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. decembra 2022] znie: „(1) Ustanovenia § 6 účinné od 1. decembra 2022 sa vzťahujú aj na konania o poskytnutí dotácie začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Písomné zmluvy o poskytnutí dotácie uzatvorené do 1. decembra 2022 sa s prihliadnutím na ich obsah posudzujú podľa ustanovení účinných od 1. decembra 2022. (2) Úrad je povinný uviesť zmluvy, ktoré boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a majú charakter dotačných zmlúv podľa § 6 ods. 2, ak na ich základe bola poskytnutá dotácia, do súladu s týmto zákonom do 28. februára 2023. Ak sa tak nestane z dôvodu na strane príjemcu takejto dotácie, príjemcovi sa neposkytne ďalšia dotácia podľa § 6 až do uvedenia zmluvy podľa § 6 ods. 6 do súladu s týmto zákonom.“ 8. Generálny prokurátor v návrhu ako východisko svojej argumentácie pripomína štandardné definície princípu právnej istoty a retroaktivity s príslušnou judikatúrou ústavného súdu (vrátane nálezov sp. zn. PL. ÚS 25/00 a sp. zn. PL. ÚS 28/00 týkajúcich sa zásahov do zmlúv) a Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo všeobecnosti uvádza, že každý zásah do majetku musí mať stanovený cieľ. Napadnuté ustanovenie musí zohľadňovať vyvažovanie hodnoty právnej istoty na jednej strane a verejným záujmom na riadnom využití dotácie na strane druhej. 9. Z hľadiska zásahu do právnej istoty rozlišuje generálny prokurátor medzi dvoma druhmi dotačných zmlúv: (i) zmluvy, u ktorých už uplynula pôvodná doba využitia, kde napadnutá právna úprava predstavuje pravú retroaktivitu. Generálny prokurátor navyše zdôrazňuje, že § 13a zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí nie je dostatočne určitý a jasný v tom, či sa má aplikovať aj na zmluvy s uplynutou dobou využívania nehnuteľnosti, a (ii) zmluvy, v ktorých ešte v čase nadobudnutia účinnosti ustanovenia § 13a zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí plynula pôvodná doba využitia, kedy ide o retroaktivitu nepravú. 10. Generálny prokurátor namieta, že cieľ právnej úpravy vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie vzišlo z pozmeňovacieho návrhu, nie je jednoznačný, ale môže ním byť riadne využitie zhodnotenia nehnuteľnosti príjemcom. Zákonodarca však vstupom do uzavretých zmlúv narušil nadobudnuté zmluvné práva a negatívne ovplyvnil obsah vlastníckeho práva. Týmto spôsobom sa tak priamo, negatívne a nepredvídateľne zasiahlo do práva na pokojné užívanie majetku vlastníkov nehnuteľností slúžiacich Slovákom žijúcim v zahraničí. Generálny prokurátor preto konštatuje, že na tak intenzívnom zásahu do vlastníckeho práva nie je verejný záujem. 11. Porušenie princípu zákazu retroaktivity, princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní poberateľov dotácií, ktorí uzavreli dotačné zmluvy osobitnej investičnej povahy pred 1. decembrom 2022, nadobudlo podľa navrhovateľa aj intenzitu porušenia ustanovenia čl. 7a ústavy. 12. Generálny prokurátor zmienil ako príklad takého zásahu Slovensko-český klub, z. s., v Českej republike, ktorý v dobrej viere uzavrel dotačné zmluvy, ktorých predmetom bola rekonštrukcia priestorov Slovenského domu v Prahe, a legitímne očakával, že bude platiť zmluvne dojednaná doba 20 rokov na zachovanie účelového určenia a využívania predmetnej nehnuteľnosti. 13. Generálny prokurátor z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci nasledujúcim výrokom: „Ustanovenia § 13a zákona č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 364/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení 3 niektorých zákonov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 7a, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ II. Vyjadrenie národnej rady a vlády Slovenskej republiky 14. Národná rada súhlasila s upustením od verejného pojednávania. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) sa vyjadrili v prospech návrhu generálneho prokurátora. V úvode svojho vyjadrenia vláda prehľadne vypočítava štandardné definície pravej a nepravej retroaktivity z judikatúry ústavného súdu a učebníc teórie práva. Podľa vyjadrenia ustanovením § 13a zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí národná rada dodatočne a pozmeňujúco zasiahla do už uzavretých zmluvných práv a povinností. Zákon tak pôsobí retroaktívne, nemodifikuje obsah už vzniknutého zmluvného vzťahu do budúcna, ale spätne mení obsah práv a povinností prijímateľov dotácií a neuznáva nadobudnuté práva prijímateľov dotácií založené uzatvorením dotačných zmlúv. 15. Vláda vo svojom vyjadrení poukázala aj na ďalšiu líniu právnej neistoty prijímateľov dotácie. V § 13a ods. 2 zákon ustanovuje lehotu na uvedenie dotačných zmlúv, ktoré majú charakter zmlúv podľa § 6 ods. 2 uzavretých do 1. decembra 2022, do súladu s týmto zákonom do 28. februára 2023. Na nesplnenie tejto povinnosti z dôvodu na strane príjemcu dotácie viaže § 13a ods. 2 druhá veta zákona sankciu vo forme neposkytnutia ďalšej dotácie podľa § 6 zákona, pričom toto ustanovenie ohraničuje dobu uplatňovania tejto sankcie „až do uvedenia zmluvy podľa § 6 ods. 6 do súladu s týmto zákonom“. Takáto formulácia podľa vlády vyvoláva problémy pri výklade, keď nie je zrejmé, ako aplikovať dotknuté prechodné ustanovenie v prípade, ak zmluva uzatvorená do 1. decembra 2022 bude uvedená do súladu s týmto zákonom po 28. februári 2023. Z dôvodovej správy jasne nevyplýva, či príjemcovi, ktorý nedodržal lehotu do 28. februára 2023, už nie je možné nikdy poskytnúť dotáciu podľa § 6 zákona, alebo je potrebné aplikovať výklad v spojení s odsekom 2 tak, že po uvedení zmluvy do súladu s § 6 ods. 6 zákona, hoci aj po 28. februári 2023, a to kedykoľvek v budúcnosti, bude možné žiadateľovi dotáciu podľa § 6 zákona poskytnúť. Uvedená nejasnosť je podľa vlády v napätí s § 5 ods. 4 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a čl. 8 ods. 4 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej, ktoré stanovujú požiadavky na riadne prechodné ustanovenia. 16. Pri aplikácii výkladu ad absurdum by podľa vlády mohla nastať situácia, že v dávnejšej minulosti bola medzi úradom a prijímateľom dotácie uzatvorená zmluva o poskytnutí dotácie, ktorá mala charakter dotačnej zmluvy podľa § 6 ods. 2 zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí a ktorá už bola v čase nadobudnutia účinnosti novely zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí skonzumovaná (šlo by napr. o zmluvu, ktorú uvádza vo svojom návrhu aj generálny prokurátor – zmluva uzatvorená v januári 2006 so záväzkom prijímateľa dotácie využívať nehnuteľnosť po dobu 15 rokov, t. j. do januára 2021). V tom prípade by prijímateľ dotácie v čase od 1. decembra 2022 do 28. februára 2023 nemal k dispozícii právne prostriedky na to, aby predĺžil dobu viazanosti využívania nehnuteľnosti aspoň na 50 rokov, keďže záväzky plynúce z tejto zmluvy už boli splnené a samotná zmluva zanikla. Ak by úrad v tomto prípade aplikoval ustanovenie § 13a ods. 2 druhú vetu zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí striktne formálne, nemal by už nikdy v budúcnosti 4 poskytnúť takémuto žiadateľovi dotáciu podľa § 6 tohto zákona. Takáto aplikácia právnej normy by predstavovala narušenie právnej istoty prijímateľov dotácie a ich legitímnych očakávaní a vyvolala by nežiaduce právne následky vo vzťahu k ich dobromyseľne nadobudnutým právam. Takýto žiadateľ o poskytnutie dotácie by bol v porovnaní s ostatnými žiadateľmi neodôvodnene diskriminovaný a zároveň možno mať odôvodnené pochybnosti o tom, či takáto sankcia je voči žiadateľovi primeraná, a to aj v prípade, ak skôr uzavretá zmluva k 1. decembru 2022 ešte nezanikla. Pretože sa vláda a ministerstvo spravodlivosti vyjadrili v prospech návrhu generálneho prokurátora, ústavný súd mu ich na repliku nedoručoval. III. Posúdenie dôvodnosti návrhu 17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je... právny štát. 18. Podľa čl. 7a ústavy Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou. 19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. ... Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom... 20. Podstata veci spočíva v posúdení, či napadnuté ustanovenie zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí stanovujúce novú povinnosť krajanským inštitúciám využívať dotovanú nehnuteľnosť najmenej 50 rokov a zároveň meniace zmluvné podmienky platných dotačných zmlúv podporujúcich Slovákov žijúcich v zahraničí s tým, že nesúhlas so zmenou zmluvy bráni do budúcna poskytnutiu novej dotácie, je neústavným zásahom do základného práva na ochranu majetku – do jeho komponentu právnej istoty v spojení s ústavou stanovenou ambíciou podpory našich krajanov. 21. Predmetná vec je špecifická tým, že referenčnou normou je aj čl. 7a ústavy upravujúci krajanské vzťahy. Možno tu pripomenúť, že Slováci žijúci v zahraničí zohrali významnú rolu pri vzniku československej, resp. slovenskej štátnosti v roku 1918 ako predpokladu súčasného ústavného usporiadania (porov. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998. ISBN 80-88878-43-8, s. 419 a nasl.). Ústavné zmeny v európskych štátoch po dobe neslobody obsahovali aj rôzne modely vzťahu ku krajanom, pričom slovenský prístup je založený na všeobecnejšej kultúrnej podpore (porov. Lee, C. Nation v. State: Constitutionalizing Transnational Nationhood, Creating Ethnizens, and Engaging with Kin- Foreigners in Europe and Asia In: Asian Journal of Law and Society, č. 7/2020, s. 5 – 38. doi:10.1017/als.2019.23). 22. Ústava detailne upravuje tvorbu a deľbu moci, normotvorbu a ľudské práva ako ochranu pred mocou. Ústava však obsahuje aj normy, ktoré sa týkajú osobitných čŕt štátnosti, resp. iných hodnôt a cieľov, ku ktorým sa štát hlási. Takouto normou je aj čl. 7a ústavy upravujúci krajanské vzťahy. Všetky ústavou upravené otázky sú z podstaty ich zakotvenia v ústave významné a skutočnosť, že niektoré sú upravené programovo, ich význam neznižuje. Ustanovenie 5 čl. 7a ústavy je vzhľadom na jeho text normou ašpiratívnou, ktorá vytvára určitý ústavný a demokratický tlak na štátnu moc, aby upravila podporu vzťahov so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Z hľadiska normatívneho ide vo všeobecnosti o normu akcesorickú voči iným ústavným normám a zároveň ide o normu, ktorá môže zohrať interpretačnú úlohu. Môže byť taktiež aplikovaná pri otázkach rovnosti. K nesúladu zákona s čl. 7a ústavy by mohlo dôjsť, ak by išlo o normu nepriateľskú k cieľu v ňom stanovenom. Ústavný súd musí vždy testovať, či namietaná právna úprava patrí do rozsahu čl. 7a ústavy. Možno doplniť, že z hľadiska komparatívneho sú obdobné ustanovenia špecifické pre konkrétne ústavy a zároveň je komparatívna judikatúra skromná. 23. Ústavný súd dožiadaním od úradu zistil, že novela sa týkala 18 zmlúv. Úrad uzatvoril 16 dodatkov na základe namietanej novely, pričom jeden prijímateľ odmietol uzavrieť dodatok a v jednom prípade bola už v pôvodnej verzii zmluvy stanovená doba 60 rokov užívania, a preto ju nebolo nutné meniť. Prijímateľ, ktorý neakceptoval ponuku úradu na zosúladenie, podal podnet na generálnu prokuratúru. Z predmetného podnetu vzišiel prerokúvaný návrh (porov. bod 11). Z prehľadu uvedených zmlúv a ich dodatkov, ktoré sú k dispozícii v Centrálnom registri zmlúv, možno odvodiť, že v súvislosti s namietanou novelou nenastali aplikačné problémy (taktiež sú k dispozícii na súkromnej krajanskej stránke https://www.krajan.sk/50rokov.php). 24. Je nutné poznamenať, že v predmetnej veci nejde o odobratie už poskytnutých dotácií na nehnuteľnosti, resp. nesplnenie zákonom stanovenej povinnosti nemá vplyv na nevyplatené časti už priznanej dotácie, ale ide tu o predĺženie povinnosti využívania nehnuteľnosti v súlade s oblasťou poskytnutia s tým, že nesúhlas s takouto zmenou má za následok neposkytovanie ďalších nových dotácií. Aj v takomto prípade ide o zásah do ústavnej ochrany majetku, pretože ide o zmenu pôvodných podmienok disponovania s dotáciou, resp. s nehnuteľnosťou pod hrozbou sankcie, teda aj takéto zmena spadá do rozsahu základného práva na ochranu majetku. 25. V napadnutej právnej úprave stojí na jednej strane (i) hodnota zmluvnej autonómie (čl. 2 ods. 3 ústavy) spolu so slobodou dispozície s majetkom a na strane druhej (ii) verejný záujem na efektívnom využívaní dotačných finančných prostriedkov. Povinnosťou ústavného súdu je na základe čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy zistiť, či je daný zásah proporcionálny z hľadiska ochrany majetku a sprostredkovane z hľadiska podpory krajanských vzťahov, teda či zákon neakcentuje niektorý zo záujmov neprimerane. Ústavný súd konštatuje, že zásah má riadny zákonný základ, a to aj v zásade aj z hľadiska kvality, aplikovateľnosti zákona (princíp legality). 26. Ústavný súd musel posúdiť normu ako celok, teda nielen jej intertemporálnu časť, pretože ak by bola neústavná hmotnoprávna zložka normy – povinnosť využívať nehnuteľnosť najmenej 50 rokov, potom by bola neústavná aj intertemporálna časť. Ústavný súd konštatuje, že cieľ právnej úpravy, a to efektívne využívanie verejných prostriedkov na stanovený účel (čl. 7a) je ústavne súladný, resp. má výslovnú ústavnú oporu (čl. 55a, čl. 60 ústavy). Takto dovoditeľný cieľ je nepochybný (porov. bod 9). Prostriedkom na dosiahnutie daného cieľa je stanovenie doby konkrétneho užívania dotovanej nehnuteľnosti priamo zákonom namiesto doterajšej úpravy internou inštrukciou, a to na dobu najmenej 50 rokov. 27. Ústavný súd musel najprv overiť adekvátnosť stanovenej doby užívania nehnuteľnosti. Odpisová doba je rozumnou pomôckou pre posúdenie adekvátnosti 50-ročnej doby užívania dotovanej nehnuteľnosti. Doby daňových odpisov reflektujú technicko-ekonomickú trvanlivosť 6 odpisovaných predmetov. Podľa § 26 v spojení s prílohou 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov doba odpisu pre budovy pre kultúru, verejnú zábavu a vzdelávanie je 40 rokov. Z tohto pohľadu možno základnú dobu 50 rokov využívania akceptovať ako primeranú pre stanovený účel. 28. Zákonodarca stanovil v istom zmysle razantnú povinnosť dať aj dotačné zmluvy uzatvorené do účinnosti napadnutej novely do súladu s novou právnou úpravou. Prijímatelia nemôžu získať ďalšiu dotáciu, ak nepristúpia na predĺženie využívania v súlade s oblasťou poskytnutia najmenej na 50 rokov. 29. Osobitosťou danej veci je skutočnosť, že jednou zo zmluvných strán je štát pri plnení verejných úloh. Ako pripomína navrhovateľ (bod 7), ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti legislatívnych zásahov do zmluvných vzťahov, v ktorých je jednou zmluvnou stranou štát. V náleze sp. zn. PL. ÚS 28/00 ústavný súd považoval za neústavnú novelu, ktorá požadovala zosúladenie „živých“ zmlúv komerčného typu s prísnejšími pravidlami správy majetku štátu. V náleze sp. zn. PL. ÚS 25/00 prijatom v rovnaký deň (14. novembra 2000) ústavný súd rozhodol o nesúlade zákonnej normy, ktorá ex lege vyhlásila za neplatné nevýhodné zmluvy uzavreté Fondom detí a mládeže. Ústavný súd však vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/04 nepovažoval za neústavné zúženie rozsahu povinnosti predaja nepredaných bytov vo vlastníctve štátu. No ak je štát zmluvnom stranou súkromnoprávneho vzťahu a svoju pozíciu si upraví zákonom, je namieste podozrievavejší prieskum, než len zásah do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. 30. Ústavný súd pripomína, že v súčasných administratívne zložitých štátoch sa niektoré správne činnosti realizujú aj súkromnoprávnymi formami [porov. Maurer, H, Waldhoff, Ch. Allgemeines Verwaltungsrecht, 19. Auflage, C. H. Beck München 2017, s. 49 a nasl.; Staša, J. K pojetí a členění forem správní činnosti po 40 letech, AUC IURIDICA, Vol 66 No 2 (2020), 11 – 22; Svoboda, T. Smíšené právní instituty ve veřejné správě – k některým otázkám právního dualismu, AUC IURIDICA, Vol 70 No 1 (2024), s. 184; Hendrych, D. Správní právo, 3. vydání, Praha, C.H.Beck, 1998, s. 66 – „Povaha úkolu moderní veřejné správy a jejich rozmanistost vyžaduje, aby vykonavatelé veřejné správy používali i formy, které mají k dispozici subjekty oprávněné jednat ve sféře soukromoprávní. Tak je tomu např. v oblasti zabezpečování některých veřených služeb.“; II. ÚS 241/2024]. Pre prerokúvanú vec je podľa ústavného súdu dôležité, že preskúmavaný zákon možno z hľadiska uvedenej klasifikácie považovať za predpis upravujúci správu vzťahov ku krajanom v zahraničí (bod 2 i.f.), pričom túto správu realizuje aj prostredníctvom občianskoprávnych zmlúv. Ústavný súd tak konštatuje, že vo veci nemá významnú úlohu skutočnosť, že finančné prostriedky boli poskytnuté súkromnoprávnou formou, čo tiež neutralizuje obavy z predchádzajúceho odseku. 31. Moderný štát poskytuje dotácie na množstvo účelov tak hospodárskych, ako aj sociálnych a kultúrnych. Určité odvetvia sú s dotáciami bezprostredne previazané. Zároveň právny poriadok pozná rozmanité formy poskytovania dotácií. Možno tu tiež spomenúť, že samostatné zákony upravujú poskytovanie dotácií v pôsobnosti jednotlivých ministerstiev (napr. zákon č. 435/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zákon č. 277/2023 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z uvedeného vyplýva nutnosť osobitne posúdiť, akú rolu hrá právna 7 istota pri jednotlivých typoch dotácií, resp. aké očakávanie mohla vytvoriť konkrétna právna úprava. 32. Na uvedené možno nadviazať tým, že v dotačnom práve v krajanských stykoch má štát širšiu mieru diskrécie (porov. tiež II. ÚS 471/2014). Dôležitou skutočnosťou pri posudzovaní napadnutej úpravy je skutočnosť, že ide o koncepčnú zmenu, reštart dotačných zmluvných vzťahov s dlhodobým trvaním v tom kontexte, že prijímateľom dotácií je malá, adresná, neanonymná komunita prijímateľov (porov. bod 22), ktorí majú so Slovenskou republikou dôverný a lojálny vzťah (čl. 7a ústavy). V prerokúvanej veci nejde o komerčné zmluvy tak ako v citovaných prejudikátoch (porov. bod 28), ale o dotačné zmluvy, ktoré sú uzatvárané ako nepomenované zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Napokon je potrebné uviesť, že prijímatelia nie sú objektom novej normy a mohli sa rozhodnúť zmluvy neupraviť s tým následkom, že doterajšia dotácia im zostane zachovaná. Jeden prijímateľ dotácie túto voľbu využil. 33. Ústavný súd už konštatoval, že došlo k zásahu do základného práva na ochranu majetku, ktorý má zákonnú oporu a ústavne akceptovateľný cieľ (body 23 – 24). V záverečných krokoch testu proporcionality ústavný súd preskúma vzájomne previazané časové a majetkové prvky zásahu do subjektívnych práv príjemcov dotácií. Pretože ústavný súd uznal, že doba 50 rokov zachovania účelu dotovanej nehnuteľnosti je ústavná, možno ju považovať za nevyhnutnú z hľadiska upevnenia cieľa – efektívneho využívania verejných prostriedkov. Vzhľadom na dlhodobosť platných zmlúv týkajúcich sa nehnuteľností platí konštatovanie nevyhnutnosti aj pre zásah do platných zmlúv. Ústavný súd už vysvetlil, že ide o dotačný vzťah, kde má legislatíva širšiu diskréciu a nejde o klasický súkromnoprávny vzťah (porov. PL. ÚS 10/06, časť II, bod 10), pri ktorom by bola namieste prísnosť prieskumu. 34. Keďže napadnutá norma upravuje (i) koncepčnú zmenu (ii) dotačného vzťahu, (iii) v osobitnej oblasti vzťahu s krajanmi, v ktorom je (iv) súkromnoprávna úprava formou, a nie podstatou vzťahu, (v) pričom prijímatelia sa mohli slobodne rozhodnúť o odmietnutí zmeny a (vi) praktická aplikácia normy nesignalizovala neústavné záťaže, ústavný súd konštatuje, že predmetná norma vrátane jej časových účinkov napokon neznamená z hľadiska nevyhnutnosti v spojení s princípom proporcionality v užšom zmysle neprimeraný dôraz na ochranu verejných prostriedkov na úkor ochrany majetku prijímateľov (ius disponendi), a preto nie je v nesúlade so základným právom na ochranu majetku v spojení s princípom právnej istoty. 35. Ústavný súd v záujme metodologickej prehľadnosti uvádza, že proporcionalitu možno aplikovať jednak z perspektívy substantívneho základného práva tak ako v predchádzajúcich riadkoch, ako aj z perspektívy temporality (čl. 1 ods. 1 ústavy). K námietke retroaktivity, ktorú v uvedených súvislostiach akcentuje navrhovateľ, ústavný súd konštantne pripomína (PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 38/2015, PL. ÚS 6/2022), že ústavná ochrana právnej istoty vyústila k postupu, v ktorom je tradičné rozlíšenie na pravú a nepravú retroaktivitu (echte/unechte Rückwirkung; porov. PL. ÚS 13/2023) východiskom ku komplexnejšiemu prieskumu. Uvedené pojmy sú v podstate jedným z viacerých prvkov „temporálnej“ proporcionality, ktorú je potrebné v konkrétnej veci testovať. Ústavný súd môže preskúmať, či došlo k (i) sklamaniu oprávnenej dôvery v právo, spolu s tým, (ii) do akej miery bola zmena nepredvídateľná (nepredvídateľnosť umocňuje zásah do dôvery), (iii) a či takáto zmena je vyvážená adekvátnym verejným cieľom (porov. rozhodnutia Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 Bvl 14/02, sp. zn. 2 Bvl 1/09; Dagenhart, Ch. Staatsrecht I – 8 Staatsorganisationsrecht. 39. Auflage, C.F. Müller 2023, s. 144 a nasl.; Koukal, P. Předvídatelnost, retroaktivita a zpětné působení práva. In: Právník, č. 3/2016, s. 233 – 260, Šejvl, M. Retroaktivita jako diskursivní pojem? In: Právník, č. 1/2017, s. 37 – 62). Z uvedeného vyplýva, že pri skúmaní zásahov do existujúcej právnej pozície jednotlivcov je potrebné skúmať typ zásahu z časového hľadiska a typ právneho vzťahu, do ktorého je zasahované. Inými slovami, nie je relevantná iba izolovaná otázka temporality, ako vyplýva z vyjadrení vlády (porov. bod 13), ale aj jej širší kontext. V predmetnej veci nebol zásah výslovne nepredvídateľný vzhľadom na dlhodobý charakter dotácií k nehnuteľnostiam na krajanské účely a bol vyvážený ochranou riadneho hospodárenia a koncepčnou zmenou s rozumným nastavením doby zachovania nehnuteľností. Aj perspektíva časovej proporcionality tak potvrdzuje ústavnú súladnosť napadnutého ustanovenia. 36. Namietané ustanovenie je priamou súčasťou zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorý konkretizuje čl. 7a ústavy, a tak spadá do rozsahu (bod 21) tohto ustanovenia. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci nedošlo k nesúladu s normami upravujúcimi subjektívne práva, nemohlo dôjsť ani k nesúladu s čl. 7a ústavy (bod 21), a preto ústavný súd návrhu nevyhovel v celom rozsahu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 21. októbra 2026 Ivan Fiačan predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky 9