{"guid": "ussr:70585076-7f28-4ce0-8dd7-e8bc05da44ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. decembra 2025, sp. zn. PL. ÚS 11/2025, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2025-12-17", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Transparentnosť mimovládnych organizácií", "pravna_veta": "Mimovládne organizácie si aj pri činnostiach vo verejnom záujme zachovávajú súkromnoprávny charakter a takáto činnosť ich nekvalifikuje ako subjekty podieľajúce sa na výkone verejnej moci. To platí o to viac, že ich fungovanie pritom vo veľkej miere závisí od súkromných prispievateľov.\nPožiadavka „transparentnosti“ má byť primárne viazaná na kontrolovateľnosť výkonu verejnej moci a nakladania s verejnými prostriedkami; všeobecne formulovaný cieľ transparentnosti preto sám osebe neodôvodňuje plošný a verejne prístupný zber a zverejňovanie údajov o prispievateľoch (meno, priezvisko a výška príspevku) mimovládnym organizáciám v osobitných výkazoch, osobitne ak existujú miernejšie prostriedky (vedenie údajov a ich sprístupňovanie len príslušným orgánom), keďže taká úprava neprimerane zasahuje do práva na súkromie a ochranu osobných údajov prispievateľov a sekundárne môže mať odradzujúci účinok na výkon slobody združovania. \nZároveň čl. 26 ods. 5 ústavy nepredstavuje blanketný ústavný základ na to, aby zákonodarca mohol za povinné osoby podľa infozákona označiť akýkoľvek súkromnoprávny subjekt. Aj keď ústava úplne nevylučuje uloženie informačnej povinnosti aj niektorým subjektom súkromného práva, je to prípustné len tam, kde je prítomný aspoň čiastočný verejnoprávny prvok (typicky väzba na orgány verejnej moci, kontrola či hospodárenie s povinne odvádzanými prostriedkami).", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/70585076-7f28-4ce0-8dd7-e8bc05da44ae", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 11/2025-116\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára,\nPetra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla (sudca spravodajca) a Martina Vernarského\no návrhoch skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a verejného ochrancu\npráv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona\nč. 109/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách\nposkytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, Chartou základných práv Európskej únie a Zmluvou o fungovaní Európskej\núnie takto\nrozhodol:\n1. Zákon č. 109/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových\norganizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, n i e j e v s ú l a d e s čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 26\nods. 5 a čl. 29 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\na s čl. 8 a čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Ustanovenie § 39 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení\nneskorších predpisov n i e j e v s ú l a d e s čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Skupina 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“)\nsa návrhom doručeným ústavnému súdu 14. mája 2025 domáha vysloviť, že zákon\nč. 109/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách\nposkytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\n\na dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon“), nie je v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4,\nčl. 19 ods. 2 a 3, čl. 29 ods. 1 a 3, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), čl. 8 a čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“), čl. 7, čl. 8 a čl. 12 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)\na čl. 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).\n2. Návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy podal 11. augusta 2025 aj verejný\nochranca práv. Navrhol vysloviť nesúlad (i) čl. I bodu 6 v časti § 34a ods. 2 písm. b), čl. II bodu 12,\nčl. III bodu 7, čl. IV bodu 1 v časti § 17b ods. 3 písm. b) a čl. V bodu 1 v časti § 6b ods. 3 písm. b)\nzákona s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1\na s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, s čl. 8 a 11 dohovoru a s čl. 7, 8 a 12 charty, (ii) čl. IV bodu 1 v časti\n§ 17b ods. 3 písm. a) a v časti § 17d a čl. V bodu 1 v časti § 6b ods. 3 písm. a) a v časti § 6d zákona\ns čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 8\na 11 dohovoru a čl. 7 a 12 charty, a (iii) čl. VI zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 4, čl. 19\nods. 2, čl. 26 ods. 5 a s čl. 29 ods. 1, 3 a 4 ústavy a s čl. 11 dohovoru. Verejný ochranca práv tiež\nnavrhol obnovu platnosti a účinnosti § 38 ods. 1 a 2 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene\nObčianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o nadáciách“) a § 27 zákona\nč. 147/1997 Z. z. o neinvestičných fondoch a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 207/1996 Z. z. (ďalej len „zákon o fondoch“) v znení platnom a účinnom\ndo 31. mája 2025.\nI.1. Podstata napadnutého zákona:\n3. Zákonom bol s účinnosťou od 1. júna 2025 doplnený: (i) zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových\norganizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o neziskových organizáciách“), (ii) zákon o nadáciách, (iii) zákon o fondoch, (iv) zákon\nč. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no združovaní“), (v) zákon č. 116/1985 Zb. o podmienkach činnosti organizácií s medzinárodným\nprvkom v Československej socialistickej republike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no medzinárodných organizáciách“), (vi) zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe\nk informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „infozákon“) a (vii) zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“).\n4. Podstata doplnenia zákonov o neziskových organizáciách (§ 34a, § 34b, § 35 a § 37ae),\nnadáciách (§ 35a, § 36, § 37 a § 42e), neinvestičných fondoch (§ 25a, § 26, § 30a a 32b),\nzdružovaní občanov (§ 17b až 17f a 20b), medzinárodných organizáciách (§ 6b a až § 6e a § 7b)\na zákona o účtovníctve spočíva v tom, že týmto subjektom – mimovládnym organizáciám (ďalej\nlen „MVO“), združeniam a organizáciám s medzinárodným prvkom, len ak v kalendárnom roku\nich príjmy presiahnu 35 000 eur, sa ukladá povinnosť vypracovať najprv za obdobie od júna 2025\ndo konca roku 2025 a následne za každý nasledujúci kalendárny rok výkaz.\n5. Tento výkaz má obsahovať prehľad príjmov podľa zdrojov a prehľad výdavkov. Ak MVO\nvýdavky použije mimo územia členských štátov Európskej únie, štátov, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie, uvedie aj krajinu\nich použitia. Ďalej má výkaz obsahovať prehľad o osobách, ktoré prispeli na činnosť MVO, vrátane\n\n2\n\nvýšky peňažného daru, peňažného príspevku alebo hodnoty prijatej pôžičky a identifikačných\núdajov osoby, ktorá prispela na činnosť MVO. Pri fyzických osobách sa uvedie meno a priezvisko.\nTo neplatí, ak hodnota peňažných darov, peňažných príspevkov a prijatých pôžičiek poskytnutých\nfyzickou osobou MVO nepresiahne za kalendárny rok 5 000 eur. Pri právnických osobách sa uvedie\nnázov alebo obchodné meno, identifikačné číslo a adresa sídla. Napokon sa vo výkaze uvedie meno\na priezvisko osoby, ktorá je orgánom alebo členom orgánu MVO, s uvedením dňa vzniku alebo\nzániku funkcie, ak vznikla alebo zanikla v priebehu kalendárneho roka.\n6. MVO sa ukladá povinnosť uložiť výkaz do verejnej časti registra účtovných závierok vedeného\npodľa zákona o účtovníctve do 15. júla nasledujúceho kalendárneho roka. Ak to MVO nesplní,\nregistrový úrad alebo ministerstvo jej uloží pokutu do 1 000 eur. Ak to do 30 dní odo dňa\nvykonateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty neviedlo k náprave, registrový úrad alebo ministerstvo\nuloží MVO, a to aj opakovane, ďalšiu pokutu až do 10 000 eur. Pri tretej a ďalšej pokute je dolná\nhranica sadzby pokuty 5 000 eur.\n7. Ak sa po zverejnení výkazu zistia skutočnosti, ktoré odôvodňujú jeho opravu, je MVO povinná\nju bezodkladne vykonať. Registrový úrad alebo ministerstvo je oprávnené vyhodnocovať obsah\nvýkazu, a ak zistí nedostatky alebo skutočnosti, ktoré sú dôvodom na jeho opravu, vyzve MVO,\naby v lehote nie kratšej ako 30, no nie dlhšej ako 60 dní, odstránila zistené nedostatky alebo\nvykonala opravu výkazu a súčasne ho informovala o prijatých opatreniach. MVO je povinná\nposkytnúť súčinnosť pri výkone dohľadu, a pritom na požiadanie registrového úradu alebo\nministerstva v určenej lehote predložiť doklady, podať informáciu, vysvetlenie alebo poskytnúť iný\núdaj. Registrový úrad alebo ministerstvo je oprávnené pri výkone dohľadu spracúvať bez súhlasu\ndotknutej osoby osobné údaje, s ktorými príde do styku pri výkone dohľadu. Ak MVO v určenej\nlehote nevykoná nápravu, registrový úrad alebo ministerstvo jej za porušenie tejto povinnosti uloží\npokutu do 1 000 eur. Ak do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty nedošlo\nk náprave, registrový úrad alebo ministerstvo uloží ďalšiu pokutu až do 10 000 eur. Pri tretej\na ďalšej pokute je dolná hranica sadzby pokuty 5 000 eur.\n8. Napadnutý zákon takisto vypustil v prípade nadácií ustanovenie § 38 zákona o nadáciách\na v prípade neinvestičných fondov ustanovenie § 27 zákona o fondoch, ktorými bola zaručená\nochrana anonymity darcu.\n9. Doplnenie infozákona (§ 2 ods. 3, § 3 ods. 2, § 5a ods. 6) spočíva v tom, že za povinné osoby\npodľa infozákona sa považujú aj MVO, ktorým boli poskytnuté verejné prostriedky alebo\nprostriedky pri hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, obce alebo\nvyššieho územného celku, ak šlo o jednorazový príspevok z verejných prostriedkov najmenej\n3 300 eur alebo v rámci jedného rozpočtového roka šlo o verejné prostriedky celkom 10 000 eur.\nMVO je povinná sprístupniť iba informácie o hospodárení s takýmito prostriedkami a povinne\nzverejňovanou zmluvou nie je zmluva, ktorú uzatvára s osobou, ktorá nie je povinnou osobou.\nAk MVO žiadosti o poskytnutie informácie hoci len sčasti nevyhovie, je povinná do ôsmich\npracovných dní odo dňa podania žiadosti podať povinnej osobe, ktorá jej poskytla verejné\nprostriedky, vecne odôvodnený podnet na vydanie rozhodnutia.\n\n3\n\nI.2. Odôvodnenie napadnutej právnej úpravy:\n10. Úvod a dôvodová správa. Národná rada ako cieľ návrhu napadnutého zákona uviedla zvýšenie\ntransparentnosti financovania MVO a posilnenie dôvery verejnosti v MVO. Odvoláva\nsa na to, že verejnosť má právo byť informovaná o pôvode financií MVO pôsobiacich vo verejnom\npriestore. Zverejnenie príspevkov, darov a pôžičiek má umožniť sledovať, aké zdroje MVO\nzískavajú a ako s nimi hospodária. Právna úprava by mala zároveň zlepšiť kontrolu financií,\nosobitne pri nezrovnalostiach alebo ich nevhodnom použití. Posilniť sa má aj ochrana\npred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a financovaním terorizmu. Zámerom tiež bolo vytvoriť\ntlak na zodpovednejšie a transparentnejšie hospodárenie MVO a podporiť dôveru a zapojenie\nverejnosti tak, aby mala jasnejší obraz o tom, ako sú jej prostriedky využívané.\n11. Pôvodný návrh. Pôvodný predložený návrh pred opakovanými pozmeňujúcimi návrhmi\nposlancov rátal s rozšírením (v prípade neziskových organizácií, nadácií a neinvestičných fondov)\nalebo zavedením (občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom) povinnosti\nvypracovať výročnú správu. Výkaz v prvotne predloženej úprave nebol prítomný. Pôvodne mala\nvzniknúť aj povinnosť označovania niektorých MVO ako organizácie so zahraničnou podporou.\n12. Odôvodnenie pozmeňujúcich návrhov. Počas prijímania právnej úpravy došlo\nk prepracovaniu jeho znenia. Dôvody zmien smerovali k posilneniu transparentnosti zverejnením\nvšetkých elektronicky zbieraných a štruktúrovaných dát pre ich lepšiu dostupnosť a analýzu\nv samostatnom výkaze, v prípade údajov o krajine použitia výdavkov mimo EÚ, EHS a Švajčiarska\naj z dôvodu efektívnejšieho predchádzania rizikám financovania terorizmu a šírenia zbraní\nhromadného ničenia.\n13. Odôvodnenie zrušenia anonymity darcov. Vo vzťahu k nadáciám a neinvestičným fondom\nnapadnutá právna úprava zrušila ustanovenie týkajúce sa anonymity darcov z dôvodu potreby\nzabezpečenia vyššej úrovne verejnej kontroly nad im poskytovanými financiami. Zverejňovanie\ninformácií o darcoch a výške ich darov malo podľa dôvodovej správy prispieť k prevencii korupcie\na konfliktu záujmov, zvýšiť zodpovednosť darcov a motivovať ich k etickému správaniu.\nVypustenie tohto ustanovenia malo umožniť verejnosti, dozorným orgánom a iným stranám lepšie\nmonitorovať finančné toky, čím sa malo dosiahnuť zvýšenie transparentnosti a dôvery v MVO.\n14. Odôvodnenie zaradenia MVO medzi povinné osoby podľa infozákona. Nutnosť rozšírenia\nokruhu povinných osôb o MVO odôvodnenie napadnutej právnej úpravy viaže na zvýšenie\ntransparentnosti pri nakladaní s prostriedkami poskytnutými z verejných zdrojov. Pritom\nnie je rozhodné, či boli prostriedky MVO poskytnuté pred alebo po nadobudnutí účinnosti právnej\núpravy. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že právny režim MVO má byť analogický s informačnou\npovinnosťou právnických osôb, v ktorých má priamu alebo nepriamu účasť štát, rozpočtové alebo\npríspevkové organizácie. Zdôrazňuje sa napokon aj zachovanie použitia správneho poriadku\na viazanosť právneho názoru správnym orgánom v prípade nevyhovenia infožiadosti.\nI.3.a Argumentácia navrhovateľov:\n15. Nesúlad zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy navrhovatelia identifikujú\nv nedostatkoch legislatívneho procesu, keďže národná rada v druhom čítaní 15. apríla 2025\nschválila skrátenie rozpravy na 12 hodín, rozprava začala 15. apríla 2025 o 14.00 h a trvala\naj po 20.00 h. V treťom čítaní národná rada podľa § 35 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej\n4\n\nrepubliky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) ukončila rozpravu a zákon bol\nschválený 16. apríla 2025 o 17.23 h. Odkazujú na nález ústavného súdu (PL. ÚS 3/2024), z ktorého\ncitujú, že v slobodnej diskusii poslancov je jadro legislatívneho procesu. Podľa navrhovateľov\nobmedzenie rozpravy na 12 hodín v druhom čítaní podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku\npri takej dôležitej téme úpravy činnosti MVO je zneužitím zo strany parlamentnej väčšiny na úkor\ndemokratickej diskusie a práv parlamentnej opozície.\n16. Podľa navrhovateľov postupnými a na seba nadväzujúcimi krokmi parlamentnej väčšiny došlo\nk neústavnému obmedzeniu diskusie a výkonu mandátu poslancov parlamentnej menšiny.\nParlamentná väčšina nemala záujem o štandardnú a demokratickú diskusiu, keďže § 29a a § 35\nods. 7 zákona o rokovacom poriadku nemožno aplikovať kedykoľvek, ale len v prípadoch, keď\nniekoľkotýždňovou až mesačnou obštrukciou poslancov je znemožnený riadny chod národnej rady\n(nález ÚS ČR PI. ÚS 30/23, bod 127). Pri schvaľovaní zákona ani nebol priestor na opozičnú\nobštrukciu. Skrátenie rozpravy podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku a ukončenie rozpravy\nv treťom čítaní podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku tak nebolo legitímne.\nŠlo o valcovanie opozície tak, ako to definoval ústavný súd (PL. ÚS 13/2022, PL. ÚS 18/2022).\nUmocnené je to tým, že šlo o poslanecký návrh zákona, a preto absentovalo medzirezortné\npripomienkové konanie so zapojením dotknutej verejnosti do legislatívneho procesu.\nNa to poukázala aj Rada Európy v stanovisku expertnej skupiny pre MVP z 31. januára 2025\n[EXPERT COUNCIL ON NGO LAW CONF/EXP(2025) 2, body 23 ‒ 27].\n17. Navrhovatelia zdôrazňujú, že nejde o prvý takýto prístup väčšiny, ktorá tak postupovala\npri novele trestných kódexov na začiatku roka 2024 a tzv. konsolidačnom balíčku v septembri 2024.\nHoci ústavný súd pri novele trestných kódexov tento postup odobril (PL. ÚS 3/2024), väčšina\ntento problematický a výnimočný prístup používa bez ohľadu na vecnosť diskusie. Navrhovatelia\nsú toho názoru, že ide o štandardizovanie nebezpečného javu pre demokraciu a slobodnú\nparlamentnú diskusiu. Preto takýto postup nemožno relativizovať.\n18. K nesúladu zákona s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 8 a čl. 11\ndohovoru, čl. 7, čl. 8 a čl. 12 charty a čl. 63 ZFEÚ navrhovatelia odkazujú na rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) z 18. júna 2022 vo veci C-78/18,\npodľa ktorého Maďarsko porušilo povinnosti podľa čl. 63 ZFEÚ a čl. 7, čl. 8 a čl. 12 charty\ntým, že prijalo zákon, ktorý pre určité kategórie MVO, ktoré prijímajú zahraničnú pomoc vo výške\npresahujúcej určitú prahovú hodnotu, stanovuje povinnosti registrácie, podávania vyhlásenia\na zverejňovania a stanovuje možnosť uložiť sankcie MVO, keď tieto povinnosti nesplnia.\nĎalej poukazujú a porovnávajú zákon s inými zahraničnými úpravami. Porušenie zásady voľného\npohybu kapitálu navrhovatelia identifikujú v tom, že zahŕňa nielen investície, ale aj dary, granty,\nprevody, vklady a pôžičky a odstrašujúci účinok odrádza osoby z iných členských štátov\nod finančných transakcií. Pritom každé obmedzenie voľného pohybu kapitálu musí byť nevyhnutné,\nprimerané, nediskriminačné a musí sledovať legitímny cieľ. Navrhovatelia zdôrazňujú,\nže akékoľvek vnútroštátne opatrenie, ktoré môže odradiť osoby z iného členského štátu\nod poskytovania finančných darov, prekáža voľnému pohybu kapitálu.\n19. Navrhovatelia vzhľadom na to, že zákon sa priamo dotýka a porušuje viaceré normy práva EÚ\n[napr. nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 (ďalej\n\n5\n\nlen „GDPR“)], dávajú ústavnému súdu na zváženie položenie prejudiciálnej otázky napríklad\no tom, či konkrétne ustanovenia ZFEÚ, charty alebo sekundárneho práva EÚ bránia členskému\nštátu prijať takú úpravu financovania MVO, ktorá by od nich vyžadovala zverejňovanie prehľadu\nfinančných darov a darcov vo verejnom registri pod hrozbou pokuty.\n20. Nesúlad zákona so slobodou združovania podľa čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 11 dohovoru\na čl. 12 charty navrhovatelia vyvodzujú z toho, že táto sloboda zahŕňa aj autonómiu združení\nv ich vnútorných záležitostiach vrátane členstva, úpravy stanov a financovania. V tejto súvislosti\nodkazujú na literatúru, rozhodnutie ústavného súdu (PL. ÚS 11/2010) a iné rozhodnutia,\npodľa ktorých zásah štátu do autonómie správy vnútorných vecí združení musí byť proporcionálny\na sledovať legitímny cieľ. Rozporné tak môžu byť zásahy, ktoré sťažujú podmienky registrácie,\nobmedzujú schopnosť získavať finančné zdroje, ukladajú povinnosti podávať vyhlásenia\na zverejňovať údaje, ktoré o združeniach môžu vyvolávať negatívny obraz a ktoré ich vystavujú\nriziku sankcií. Osobitne zdôrazňujú rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“) z 1. 2. 2007 vo veci Ramazanova a iní proti Azerbajdžanu o sťažnosti č. 44363/02,\nv ktorom bolo uvedené, že schopnosť združenia získavať, prijímať a využívať finančné prostriedky\nna podporu a ochranu svojich cieľov predstavuje integrálnu súčasť slobody združovania.\nPreto opatrenia, ktoré obmedzujú prístup združení k financovaniu, najmä zo zahraničia, môžu mať\nodstrašujúci účinok na ich činnosť, a tým porušovať čl. 11 dohovoru. Okrem toho akékoľvek\nobmedzenie slobody združovania musí byť ustanovené predvídateľným zákonom, musí sledovať\nlegitímny cieľ (ochrana verejného poriadku alebo práv a slobôd iných), musí byť v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné a primerané sledovanému cieľu.\n21. Podľa navrhovateľov zákon nemá legitímny cieľ, ak ustanovuje povinnosť vypracovávať\na zverejňovať výkaz s prehľadom darov s uvedením ich identifikačných údajov. Cieľ spočívajúci\nv zabezpečení verejného poriadku alebo ochrany práv iných nevyplýva z rozpravy v národnej rade\na ani z dôvodovej správy. Zákon taktiež neprináša individualizované posudzovanie nevyhnutnosti\nzverejňovania údajov o financovaní. Uloženie tejto povinnosti predstavuje plošný a neprimeraný\nzásah do práva na slobodu združovania a môže odstrašiť potenciálnych darcov, ale aj samotné\nMVO. Zákon tak môže mať reálny dopad na MVO, ktoré budú musieť zoštíhliť svoju činnosť\npre nedostatok darcov alebo pre vnútornú autocenzúru a odmietanie darov, aby neprekročili\nzákonom stanovený strop 35 000 eur. Takýto dopad zákona je v rozpore s účelom a cieľom práva\nslobodne sa združovať. To je znásobené sankčným mechanizmom pokút. Tieto vplyvy zákona\nsa zosilňujú, ak MVO pracujú s marginalizovanými skupinami, kontroverznými témami\nalebo sú kritické k výkonu verejnej správy. Navrhovatelia okrajovo namietajú, že MVO majú byť\npovinné osoby podľa infozákona, hoci jeho účelom je práve to, aby MVO mohli kontrolovať\nverejný sektor. Zákon tak vo svojej podstate vedie ku kontrole občanov.\n22. Porušenie ochrany súkromia a osobných údajov podľa čl. 13 ods. 4 a čl. 19 ods. 2 a 3\nústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 7 a 8 charty navrhovatelia identifikujú v tom, že týmito ustanoveniami\nje chránené meno a priezvisko osôb, ktoré darovali MVO peniaze a ktoré sú orgánom alebo členom\norgánu MVO. Zverejnenie mena a priezviska darcov a členov ich orgánov je tak neústavným\nzásahom do ich súkromia a ochrany ich osobných údajov. V tejto súvislosti odkazujú na rozsudky\nESĽP vo veciach Ecodefence a iní v. Rusko o sťažnosti č. 9988/13 z 22. marca 2017 a Kobaliya\na iní v. Rusko o sťažnosti č. 39446/16 z 22. októbra 2024 a Súdneho dvora z 18. júna 2022 vo veci\nC-78/18. Podľa navrhovateľov takéto zverejňovanie osobných údajov bez ohľadu na súkromie\n6\n\ndotknutých nie je primerané. Zákon nedefinuje legitímny účel, ktorý sa má dosiahnuť.\nOkrem toho zákon neprejde ani testom nevyhnutnosti, keďže neboli zvážené menej invazívne\nvarianty, napr. oznamovanie osobných údajov len orgánu verejnej moci bez jeho zverejňovania\nalebo výmaz osobných údajov po určitom čase. Okrem toho zákon nezohľadňuje osobitnú\nzraniteľnosť s ohľadom na možnosť darovania peňazí MVO na citlivé účely, a tak odstrašovať\ndarcov zverejnením ich osobných údajov.\nI.3.b Argumentácia verejného ochrancu práv:\n23. Podľa verejného ochrancu práv predstavujú MVO privilegovanú skupinu v ochrane svojich\nzákladných práv a slobôd politickej povahy, keďže plnia úlohu strážnych psov demokracie.\nPredovšetkým MVO zapojené do presadzovania ľudských práv sú obzvlášť zraniteľné a vyžadujú\nzvýšenú ochranu. Napadnuté ustanovenia zákona zaviedli pre MVO tri základné povinnosti,\nktorými dochádza k neprimeranému obmedzeniu základných práv a slobôd. Prvou\nz nich je zverejňovanie prehľadu prispievateľov pri neziskových organizáciách, občianskych\nzdruženiach a medzinárodných organizáciách a v prípade nadácií a fondov sa vylučuje možnosť\ndarcu požiadať o anonymizáciu zverejnených osobných údajov. Druhou povinnosťou\nje zverejňovanie prehľadu príjmov a výdavkov občianskych združení a medzinárodných organizácií\nvo verejnej časti registra účtovných závierok v spojení s domnienkou kumulácie príjmov\ntýchto MVO na základe totožnosti štatutára. Treťou povinnosťou je zaradenie MVO do okruhu\npovinných osôb podľa infozákona.\n24. Transparentnosť financovania MVO je podľa verejného ochrancu práv plne legitímnym cieľom\nv prípade verejnoprávnych korporácií a orgánov verejnej moci alebo verejnej správy,\nktoré vykonávajú verejnú moc alebo spravujú verejné financie a majetok. Platí to aj pokiaľ\nsa súkromné osoby podieľajú na výkone verejne moci. MVO však tieto podmienky nespĺňajú.\nPodstatou princípu transparentnosti je kontrolovateľnosť výkonu verejnej moci občianskou\nspoločnosťou, nie naopak.\n25. Podľa verejného ochrancu práv i boj proti trestnej činnosti je legitímnym cieľom napadnutej\nprávnej úpravy, no zásah do základných práv a slobôd nie je vhodný. Boj proti trestnej činnosti\nnie je úlohou širokej verejnosti a príslušné orgány činné v trestnom konaní mali prístup\nk potrebným údajom aj bez novej právnej úpravy. Tiež nie je naplnená požiadavka proporcionality,\npretože cieľ boja proti trestnej činnosti je možné dosiahnuť šetrnejšími prostriedkami (najmä\nsprístupnením údajov len dotknutým štátnym orgánom). Podľa ESĽP musí byť akékoľvek\nobmedzovanie základných práv a slobôd založené na naliehavej spoločenskej potrebe\na na odvrátenie dostatočne konkrétnej a reálnej hrozby. Existenciu takej hrozby však zákon\nneuviedol. Právna úprava umožňujúca zber a spracúvanie osobných údajov musí navyše jasne\nvymedzovať cieľ a účel ich ďalšieho spracúvania. Takýto cieľ nie je v napadnutom zákone uvedený\na nevyplýva ani z dôvodovej správy.\n26. Zavedenie povinnosti MVO viesť a zverejňovať zoznamy prispievateľov podľa verejného\nochrancu práv neprípustne obmedzuje práva prispievateľov. Predovšetkým zasahuje\ndo ich základných práv na súkromie a rešpektovanie súkromného života v spojení s právom vlastniť\nmajetok, zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe, resp. na ochranu\n7\n\nosobných údajov. Napadnutý zákon nijak nevymedzuje rozsah spracúvania údajov štatutárnymi\norgánmi, účel spracúvania týchto údajov a neposkytuje ani žiadne záruky ochrany osobných údajov\nfyzických či právnických osôb. Pri nadáciách a fondoch zákon aj pred prijatím novej úpravy ukladal\npovinnosť zverejňovať zoznam prispievateľov vo výročných správach, no prispievatelia mohli\npožiadať o anonymizáciu údajov, čím bolo rešpektované ich právo na informačné sebaurčenie.\nNapadnutý zákon zavádza plošný, neselektívny zber osobných údajov všetkých prispievateľov,\nktorých príspevok MVO prevyšuje čiastku 5 000 eur, pričom tieto údaje sú následne voľne\nprístupné verejnosti prostredníctvom informačných systémov. Získavaním a zverejňovaním\ninformácií o prispievateľoch bude pre kohokoľvek možné zostaviť informácie o ich osobných,\nspoločenských, politických a iných záľubách, sklonoch a preferenciách, ako aj ich majetkových\npomeroch. To môže viesť k ohrozovaniu osobnej cti, mena a dobrej povesti prispievateľov.\n27. Podľa verejného ochrancu práv povinnosť viesť a zverejňovať prehľady prispievateľov\nneprimerane zasahuje do samosprávy, majetkovej autonómie a súkromnoprávneho charakteru\nobčianskych združení a organizácií s medzinárodným prvkom. Systematické povinnosti\ntohto charakteru môžu mať odradzujúci účinok na účasť darcov na financovaní MVO\na týmto spôsobom sťažiť ich činnosti a dosiahnutie ich cieľov. Neprimeraný je aj zásah spočívajúci\nv zavedení domnienky kumulácie príjmov MVO na základe totožnosti štatutára. Verejný ochranca\npráv zdôrazňuje odlišnosť právnej subjektivity právnickej osoby od jej členov. Skutočnosť,\nže štatutárom alebo členom štatutárneho orgánu viacerých MVO je identická osoba, nemôže\nbyť stotožňovaná s identitou majetku, ktorými MVO disponujú. Domnienka kumulácie príjmov\nspôsobí, že aj keď jednotlivé MVO nenaplnia podmienky pre vznik povinnosti viesť a zverejňovať\nvýkazy, kumuláciou ich príjmov prejdú do režimu pomerne rozsiahlych povinností. To spôsobí\nodradzujúci efekt na MVO a ich združovacie právo.\n28. Zaradenie MVO medzi povinné osoby podľa infozákona možno podľa verejného ochrancu práv\npovažovať za vážne ohrozenie princípu demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy\na princípu slobody a súkromnej autonómie MVO podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ide o zaťaženie\nsubjektov súkromného práva verejnoprávnymi povinnosťami, čím dochádza k zmiešavaniu\ndichotómie súkromného a verejného práva. Stieranie rozdielov týchto bolo pritom znakom\nnedemokratických režimov. Výkon verejnej moci je potrebné vylúčiť pri všetkých formách MVO.\nÚstava v zásade neumožňuje prenos výkonu verejnej moci na takéto subjekty, ktoré nemajú žiadny\nverejnoprávny prvok, nie sú zriadené zákonom a nepredstavujú orgány záujmovej samosprávy.\nNapadnutý zákon ani v tomto prípade nespĺňa podmienky ústavne konformného obmedzovania\nzákladných práv a slobôd. Napriek tomu, že ciele napadnutej právnej úpravy možno považovať\nza legitímne, nemožno naplniť druhý krok testu proporcionality – test nevyhnutnosti. Samotný\nposkytovateľ verejných zdrojov pre MVO je už povinnou osobou podľa infozákona a zároveň\nverejné prostriedky sú účelovo viazané a kontrolné orgány majú povinnosť aj právomoc vykonávať\nkontrolu. Tieto informácie sú zároveň verejne dostupné, pričom povinne sú zverejňované aj všetky\nzmluvy v Centrálnom registri zmlúv.\n29. Pôsobnosť práva Európskej únie sa podľa verejného ochrancu práv prelína v dvoch oblastiach –\nv ochrane osobných údajov a v obmedzení voľného pohybu kapitálu. Napadnutý zákon v častiach,\nktorými zaviedol povinnosť viesť a zverejňovať prehľad prispievateľov MVO, nerozlišuje\npri krajine pôvodu prispievateľa a rovnako dopadá na prispievateľov zo Slovenskej republiky,\n\n8\n\nako aj na prispievateľov z iných členských štátov a tretích krajín. Tým sa podľa verejného ochrancu\npráv zasahuje aj do voľného pohybu kapitálu v zmysle čl. 63 ods. 1 ZFEÚ.\nII.\nStanoviská Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky\n30. Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že k návrhom nepredloží stanovisko.\n31. Vláda Slovenskej republiky žiada návrhu skupiny poslancov nevyhovieť. Prijatie napadnutej\nprávnej úpravy rámcuje do kontextu boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu.\nUvádza, že vo vzťahu k mimovládnemu sektoru boli zo strany OECD a MONEYVAL\nidentifikované systémové nedostatky v oblasti regulácie finančných zdrojov. Napadnutá právna\núprava podľa vlády napĺňa odporúčania medzinárodných organizácií (FATF a OECD),\npodľa ktorých môže štát vyžadovať vydávanie výročných finančných výkazov a uchovávanie\nzáznamov o transakciách. V Slovenskej republike podľa OECD absentujú požiadavky\nna transparentnosť financovania a činnosti organizácií občianskej spoločnosti.\n32. Hlavným cieľom napadnutého zákona je zvýšenie transparentnosti verejného života\na adekvátnym a legitímnym spôsobom riešiť absentujúcu reguláciu zdrojov financovania\nneziskového sektora. Pritom vláda zdôrazňuje zabezpečenie vyváženosti na strane štátu a na strane\nMVO, ktoré podľa vlády podobne ako politické strany ovplyvňujú verejný život a sú zneužívané\nna politické účely. Množstvo politikov navyše začínalo svoje pôsobenie v MVO\nalebo sa ich prostredníctvom zviditeľnilo. Preto financovanie MVO môže byť kľúčovou otázkou\npre posúdenie nezávislosti politikov. Vláda pritom uznáva, že množstvo protispoločenskej činnosti\nnie je odhalené orgánmi verejnej moci, ale aj vďaka MVO. Preto musí existovať nielen štátna,\nale aj verejná kontrola, ktorá prispieva k znižovaniu protispoločenskej činnosti. Podľa vlády\nje kľúčové, aby občania mali informácie o tom, kto sa významne podieľa na formovaní verejného\nživota. Ďalší cieľ predstavuje zvýšenie právnej istoty nekonzistentnej právnej úpravy pre rôzne\nformy MVO.\n33. K namietanému porušeniu slobody združovania vláda uvádza, že nedošlo k porušeniu jadra\ntohto práva, ale len k úprave niektorých povinností pre niektoré MVO. Takisto zdôrazňuje,\nže nie všetky formy MVO (neziskové organizácie a nadácie) spadajú pod rozsah čl. 29 ústavy.\nOpätovne zdôrazňuje legitímny cieľ v podobe zvýšenia transparentnosti verejného života.\nObmedzenie práva na slobodu združovania odôvodňuje jednak ochranou práv iných a konkrétne\nprávom na informácie a právom zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Obmedzenie odôvodňuje\naj verejným poriadkom. Konkrétne prevenciu konfliktu záujmov, korupcie, prania špinavých peňazí\na pred zneužívaním MVO na uskutočňovaní činností vyhradených politickým stranám. Vláda ďalej\nuvádza, že je nutné odlišovať ukladanie povinností a obmedzovanie výkonu združovacieho práva.\nUkladanie povinností neslúži podľa vlády na obmedzenie práva, ale, naopak, na zabezpečenie\njeho riadneho výkonu. Aj zákon o združovaní upravuje viaceré povinnosti (§11, 11a, 15, 17, 20a).\nZdružovacie právo podľa vlády zostáva zachované, len bude štátom obmedzené v zákonom\nvymedzených prípadoch. Právo slobodne sa združovať je možné aj naďalej riadne vykonávať,\nlen je potrebné splnenie zákonnej povinnosti. Preto nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 29 ods. 1 a 3\nústavy.\n\n9\n\n34. Vláda takisto zdôrazňuje, že nadácie, neziskové organizácie a neinvestičné fondy už mali\npovinnosť vypracovať výročnú správu. Výkaz o transparentnosti ako obdobný mechanizmus\ns cieľom transparentnosti a verejnej kontroly financovania neziskového sektora ju len upresňuje\na špecifikuje. Vypracovanie výkazu pre občianske združenia a organizácie s medzinárodným\nprvkom pri ročných príjmoch nad 35 000 eur vláda nepovažuje za neprimeranú záťaž. Odkazuje\naj na povinnosť overenia účtovnej závierky audítorom, výročnú správu podľa zákona o účtovníctve\na nutnosť podať daňové priznanie. Vláda poukazuje len na malú prácnosť pri príprave výkazu,\nkeďže nevzniká nutnosť zbierať a uchovávať nové údaje, ako aj na to, že táto povinnosť sa týka\nnajviac 5 % organizácií. Preto k neprimeranému zásahu do fungovania neziskového sektora\nnedochádza.\n35. Napadnutý zákon takisto nezasahuje do vzniku, procesu registrácie alebo činnosti MVO. Vláda\nodmieta, že by takúto povahu mali sankcie, ktoré boli zavedené pre všetky MVO rovnako. Horná\nhranica sankcie je navyše rovnaká ako v prípade neuloženia výročnej správy do verejnej časti\nregistra účtovných závierok. Sankcie nevybočujú z rámca primeranosti. Správne orgány navyše\ndisponujú správnou úvahou pri určovaní výšky pokuty a pred jej uložením môžu poskytnúť priestor\nna opravu. Tvrdenie o odradzujúcom účinku je preto len hypotetická špekulácia. Vyššia\ntransparentnosť môže mať opačný efekt pritiahnutia darcov. Vláda uvádza, že pri menej priaznivej\nmaďarskej úprave nedošlo v Maďarsku k zníženiu darov pre MVO.\n36. Podľa vlády nielen štát, ale aj občania majú právo poznať významnejších darcov MVO.\nKontrola verejného života nie je výhradou verejnej moci a štátnych orgánov, ale súčasťou\ncelospoločenského procesu a diskusie. Zverejnenie je podmienené prekročením prahovej hodnoty\ndaru a v prípade občianskych združení a medzinárodných organizácií s medzinárodným prvkom\naj prekročením ročného limitu príjmu. Nie je preto pravda, že zásah nie je nediferencovaný.\nPrahovú hodnotu 5 000 eur porovnáva s podobnými povinnosťami politických strán. Primeranosť\nvýšky prahovej hodnoty výšky daru vláda pomeriava aj sporiacou silou obyvateľstva a dôrazom\nna to, že tak vysoký ročný finančný príspevok sa bude týkať len malej časti obyvateľstva. Zásah\ndo súkromia darcov tak bude len minimálny a adresný.\n37. K zásahu do súkromia a porušeniu ochrany osobných údajov osôb, ktoré poskytli peňažné\nprostriedky pre MVO, vláda ďalej uvádza, že rozsah údajov meno, priezvisko a výška daru\nnie je taký, ktorý by spôsobil, že osoba je identifikovateľná. Iná situácia by nastala,\nak by bolo zverejnené napríklad aj bydlisko. Opätovne poukazuje na rozdiely s rozsudkom Súdneho\ndvora C-78/18 a zdôrazňuje, že v maďarskom zákone bol širší rozsah informácií a ten bol\nvyhodnotený ako neprimeraný. Údaje o zakladateľoch, zriaďovateľoch a štatutárnych orgánoch\nsa zverejňujú aj v súčasnosti. Podľa vlády možno vyššiu mieru transparentnosti a zverejňovanie\ninformácií vnímať ako protihodnotu za výhody, ktoré štát poskytuje napríklad v podobe možnosti\nuchádzať sa o štátne príspevky. Vláda napadnutú právnu úpravu porovnáva s inými právnymi\núpravami, u ktorých existuje širšia miera rozsahu zverejňovaných údajov, ako napríklad kataster\nnehnuteľností, obchodný alebo živnostenský register. Dodáva, že aj pred účinnosťou napadnutej\nprávnej úpravy existovali v registri mimovládnych neziskových organizácií podľa zákona\nč. 346/2018 Z. z. o registri mimovládnych neziskových organizácií a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov zverejňované osobné údaje o členoch štatutárnych orgánov\nv rozsahu meno, priezvisko a dátum narodenia. Vláda preto nepovažuje za ústavne nekonformnú\n\n10\n\nprávnu úpravu, ak rozsah osobných údajov je menší alebo užší ako v právnej úprave,\nktorá existovala pred napadnutou právnou úpravou.\n38. K povinnosti poskytovať informácie vláda uvádza, že rozsah informačnej povinnosti\nje obmedzený nakladaním s verejnými prostriedkami, čo predstavuje legitímny dôvod na rozšírenie\npovinných osôb aj na subjekty súkromného práva (I. ÚS 236/06). Infozákon má podľa vlády slúžiť\naj na kontrolu vynakladania verejných finančných prostriedkov, a preto povinnými osobami môžu\nbyť aj subjekty súkromnoprávnej povahy. Vláda ďalej vo svojom vyjadrení zdôrazňuje,\nže slovenská právna úprava nezasahuje do regulácie príjmov neziskových organizácií z hľadiska\nkrajiny pôvodu. K zásahu do voľného pohybu kapitálu uvádza, že právna úprava nediskriminuje,\na nie je preto ani spôsobilá narušiť voľný pohyb kapitálu. Argumentácia rozsudkami Súdneho dvora\nnie je aplikovateľná aj pre absenciu medzinárodného prvku.\n39. Pokiaľ ide o ústavnosť legislatívneho procesu, vláda tvrdí, že navrhovatelia neuniesli dôkazné\nbremeno a z ich argumentácie neplynie, že by legislatívny proces mohol byť vnímaný ako rozporný\ns ústavou. Argumentáciu navrhovateľov považuje za nekonzistentnú, nelogickú a rozpornú\ns doterajšou judikatúrou. K skráteniu druhého čítania na 12 hodín a uzavretiu tretieho čítania\nuvádza, že postup bol v súlade s § 29a a § 35 rokovacieho poriadku. K určeniu dĺžky času\na k ukončeniu rozpravy nedošlo pri každom z troch čítaní a poslancom nebolo znemožnené podávať\npozmeňujúce a doplňujúce návrhy. Poslanci tak mali možnosť do konca rokovania o návrhu zákona\npredkladať svoje návrhy. Vláda takisto tvrdí, že § 29a rokovacieho poriadku je nastavený\ntak, aby nedošlo k zásahu do práv parlamentnej menšiny. Skutočnosť, že sa rokovanie\no napadnutom zákone nevyvíjalo podľa predstáv a požiadaviek opozície, neznamená, že došlo\nk jej valcovaniu. Nebol tak porušený žiaden z princípov demokratického a právneho štátu.\nNeústavnosť nemohla byť spôsobená ani tým, že časové obmedzenie rozpravy alebo jej uzavretie\nboli použité v tomto volebnom období opakovane. Navrhovatelia napokon nezohľadnili doterajšiu\njudikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 3/2024 a PL. ÚS 6/2017).\n40. Vláda k návrhu verejného ochrancu práv opakuje, že primárnym cieľom právnej úpravy\nje zvýšenie transparentnosti verejného života. Tým dochádza k ochrane a umožneniu efektívnej\nrealizácie základných práv na informácie, zúčastňovať sa na správe verejných vecí a slobodnej\nsúťaže politických síl a okrem toho zvrchovanosti, demokracie a právneho štátu. Ako ďalšie ciele\nvláda uvádza ochranu pred praním špinavých peňazí a financovaním terorizmu a zjednotenie\nprávnej úpravy pre rôzne formy MVO.\n41. Vláda odmieta námietky verejného ochrancu práv vo vzťahu k transparentnosti, ktorá\nby sa mala viazať na kontrolu verejnej moci občanmi. Je toho názoru, že to nezodpovedá\nspoločenským reáliám ani právnym úpravám v demokratických štátoch. Poukazuje na rozsah pojmu\nverejný život, ktorý je širší než len činnosť orgánov verejnej moci. Vláda vymenúva tri základné\nsféry spoločnosti – verejnú, súkromnú a občiansku (neziskovú), ktoré sú síce oddelené,\nale vzájomne sa ovplyvňujú. Podľa vlády činnosť orgánov verejnej moci predstavuje tvrdú moc,\nna ktorú vplýva mäkká moc médií a neziskového sektora. MVO predstavujú prirodzenú protiváhu\nverejnej moci, pričom sa môžu stať nástrojom rôznych skupín, oligarchov alebo zahraničných vlád.\nNásledne môže dochádzať k ovplyvňovaniu volieb, šíreniu dezinformácií alebo vyvolávaniu\nnásilných protestov. Vláda uznáva, že táto charakteristika neplatí pre väčšinu MVO. Uzaviera,\n\n11\n\nže transparentnosť MVO môže okrem iného chrániť aj zvrchovanosť štátu a slobodnú súťaž\npolitických síl.\n42. Vláda ďalej uvádza, že je bežné, aby sa pre fyzické a právnické osoby zúčastňujúce\nsa na verejnom živote zavádzali regulácie, ktoré smerujú k vyššej transparentnosti. Uvádza pritom\npodnikateľov, o ktorých sa zverejňujú informácie v rôznych registroch, kataster nehnuteľností,\nalebo register politických strán, čo je analogicky potrebné aplikovať aj na MVO,\nktoré sú tiež registrované. Aj keď vláda uvádza, že MVO nemožno jasne rozdeliť na politické\na nepolitické, všetky pôsobia vo verejnej sfére a majú vplyv na verejný život. Preto ich činnosť\nnie je súkromnou vecou a verejnosť má právo poznať zdroje ich financovania.\n43. Vláda s odkazom na odporúčania OECD a FATF zdôrazňuje nutnosť zabezpečenia štrukturálnej\ntransparentnosti v organizáciách občianskej spoločnosti. Jej nezabezpečenie negatívne ovplyvňuje\ndôveryhodnosť týchto organizácií ako obhajcov boja proti korupcii a obmedzuje ich schopnosť\nzastupovať záujmy občanov. Na to by mali MVO zverejňovať a poskytovať informácie vrátane\nzdrojov ich financovania. Vláda uznáva, že štátne orgány nekonajú vždy v najlepšom verejnom\nzáujme a nevykonávajú konkrétne kontroly vždy dôsledne. Poskytnutie kontrolných mechanizmov\nobčanom predstavuje demokratizačný prvok, keďže z občanov sa vždy nájde niekto, kto má záujem\npoukázať na netransparentné praktiky. Tento záujem nie vždy majú niektoré štátne orgány.\n44. Ku konkrétnym zásahom do základných práv vláda uvádza, že k nim skutočne dochádzať môže,\nno sú legitímne a primerané. Právnou úpravou však podľa vlády nedochádza k zásahu do práva\nna zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Pokiaľ MVO nepodliehajú\ndostatočnému režimu transparentnosti, je možné ľahko šíriť pochybnosti o ich financovaní. Takéto\npochybnosti už nebude možné vznášať, pokiaľ sa MVO stanú viac transparentnými. Napadnutá\nprávna úprava skôr prispeje k posilneniu ich dobrého mena. K legitimite účelu napadnutej právnej\núpravy vláda uvádza, že zvýšenie transparentnosti MVO uznali Súdny dvor a ESĽP, pričom verejný\nochranca práv si ich judikatúru vykladá nesprávne. K proporcionalite zásahu do základných práv\nvláda uvádza, že úplná absencia akýchkoľvek požiadaviek na transparentnosť MVO by umožnila\nneobmedzené a nekontrolovateľné ovplyvňovanie politiky a verejného života prostriedkami mäkkej\nmoci zo strany oligarchov a zahraničných vlád. To považuje vláda za neakceptovateľné a v rozpore\ns princípmi demokracie a právneho štátu. Legitímny cieľ transparentnosti verejného života nebolo\npodľa vlády možné splniť miernejším opatrením, keďže nielen štát, ale aj občania majú právo\npoznať významnejších darcov občianskych organizácií.\n45. K proporcionalite prahovej hodnoty 35 000 eur pre občianske združenia a organizácie\ns medzinárodným prvkom vláda uznáva, že nie všetky MVO majú rovnaký vplyv na verejný život\na vplyv niektorých na verejnú mienku je zanedbateľný. Vplyv na verejný život je prakticky\nnemožné objektívne merať a definovať a takéto kritérium by bolo v rozpore s právnou istotou.\nNapadnutú právnu úpravu prirovnáva úprave politických strán alebo médií, ktorá takisto nerozlišuje\nmedzi silou alebo vplyvom v spoločnosti, ale viaže transparentnosť na ich právnu formu.\nK domnienke kumulácie príjmov vláda uvádza, že dôvodom bola potreba predísť obchádzaniu\nplnenia povinností. K proporcionalite prahovej hodnoty 5 000 eur za rok u darcov vláda odkazuje\nna právnu úpravu politických strán a médií, u ktorých platí nižšia suma povinnosti zverejňovania\ndarov a darcov, ktorí v priebehu kalendárneho roka poskytli dar alebo prispeli na ich činnosť.\n\n12\n\nTým odôvodňuje aj rozdiel medzi MVO a politickými stranami, ktoré majú prístup k výkonu\nverejnej moci.\n46. K rozsahu zverejňovania osobných údajov uvádza, že je sporné, či meno a priezvisko vôbec\npredstavujú vždy osobné údaje. Uznáva však, že sa môžu vyskytnúť prípady, v ktorých bude osoba\nidentifikovateľná. Rozsah osobných údajov (meno a priezvisko) je najmenší možný pre dosiahnutie\ncieľa odhaliť identitu najvplyvnejších darcov. Zároveň vláda odkazuje aj na angažovanosť občanov,\nktorí majú možnosť preveriť identitu darcu. Zároveň uvádza, že rozsah osobných údajov je menší\nako v iných prípadoch (kataster, obchodný a živnostenský register). Napokon odmieta aj tvrdenie\no plošnosti a neselektívnosti zberu osobných údajov, keďže sa zavádzajú jednak prahové hodnoty\na výška ročného príspevku.\n47. K proporcionalite povinnosti sprístupňovať informácie vláda pripomína, že nadácie\nsú povinnými osobami podľa infozákona od marca 2002. Pritom zastáva názor, že je nutné rozšíriť\nokruh povinných osôb a kontrolu nad verejnými financiami aj na súkromné subjekty,\nktoré prijímajú dotácie, granty alebo príspevkov fondov EÚ. V tejto súvislosti odkazuje\naj na nutnosť zohľadňovať právo na informácie nie reštriktívnym spôsobom. Pripomína nález\nústavného súdu (PL. ÚS 1/09), podľa ktorého prístup širokej verejnosti k informáciám týkajúcim\nsa nakladania s verejnými prostriedkami vytvára priestor na verejnú kontrolu hospodárenia\nvšetkých subjektov, ktorých príjmy sú vyplácané z verejných rozpočtov, a to tak vo vzťahu\nk ich zákonnosti, ako aj ich účelnosti. Hoci uznáva, že zmluvy sú zverejňované v centrálnom\nregistri, informácie v nich uvedené sú len všeobecné, povrchné a neurčité. Prístup k zmluvám sám\nosebe nestačí na posúdenie efektivity využívania finančných prostriedkov.\n48. K návrhu verejného ochrancu práv sa vyjadrila aj Nadácia Zastavme korupciu.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n49. Odpovede na námietky proti vadám legislatívneho procesu, ktoré neboli ústavným súdom\nzistené s diskvalifikačným účinkom voči napadnutému zákonu, sú uvedené v závere\ntohto odôvodnenia. Preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu vecných námietok.\nIII.1. Rola a charakter MVO:\n50. Charakter MVO. Aj v činnostiach, ktoré možno zaradiť do oblasti verejného záujmu,\nalebo činnostiach, ktoré spôsobujú poznateľnosť širokej verejnosti, si MVO zachovávajú\nsúkromnoprávny charakter. Takáto činnosť teda nekvalifikuje MVO ako subjekt záujmovej\nsamosprávy podieľajúci sa na výkone verejnej moci. Samotná orientácia aktivity na spoločenské\nvzťahy zahrňujúca evidentný prvok verejného záujmu nepostačuje pre záver o danosti\nverejnomocenského postavenia tohto subjektu (PL. ÚS 19/2014, bod 122). Osobitne to platí\naj v majetkovej sfére MVO, keď fungovanie a samotná existencia MVO do veľkej miery závisí\nod financovania zo strany súkromných prispievateľov v podobe darov, pôžičiek, grantov\nalebo iných foriem finančnej pomoci zo súkromných zdrojov.\n51. Nezastupiteľná rola. MVO plnia rôznorodé funkcie a často dopĺňajú, prípadne nahrádzajú\núlohy štátu v sociálnych službách, zdravotníctve, školstve alebo ochrane životného prostredia.\nMVO existujú v niektorých oblastiach práve z dôvodu, že orgány verejnej moci zlyhávajú,\n13\n\nsú neaktívne alebo sa im dostatočne nevenujú. Existencia aktivity MVO v konkrétnej oblasti\nvšak môže preukazovať aj zdravú občiansku spoločnosť, súdržnosť, vedomie zodpovednosti\nza starostlivosť o veci verejné a akcieschopnosť občanov, ktorí sa spoločne s inými zaujímajú\nnielen o dobro vlastné a ich najbližších, ale aj o dobro spoločnosti. Dôležité funkcie MVO uznáva\naj vláda, keď poukazuje na ich príspevok k odhaľovaniu protispoločenských praktík.\n52. Schopnosť niektorých MVO ovplyvňovať verejnú mienku. Niektoré MVO však nepochybne\nmôžu vzhľadom na ciele, ktoré sledujú, a na prostriedky, ktoré majú k dispozícii,\nvýznamne ovplyvniť verejný život a verejnú diskusiu (pozri obdobne aj rozsudok Súdneho dvora\nvo veci C-78/18, bod 79). To predstavuje aj podstatu kritiky zo strany predkladateľov napadnutej\nprávnej úpravy, keď sa požaduje transparentnosť MVO vo vzťahu k najvýznamnejším\nprispievateľom MVO so značným vplyvom na verejnú mienku. Kritika smeruje predovšetkým\nk možnej politickej predpojatosti k určitým politickým prúdom, prípadne podpory zo zahraničných\nzdrojov, čoho dôsledkom je podľa štúdie Rady Európy ich následná stigmatizácia. Osobitne\nna Slovensku sú takto vnímané najmä organizácie venujúce sa utečencom, LGBTIQ+ komunitám,\nprávam Rómov, boju proti korupcii a investigatívnej žurnalistike (pozri k tomu Expert Council\non NGO Law – Study on Stigmatisation of Non-Governmental Organisations in Europe, 20 March\n2024, str. 6, bod 16). Schopnosť ovplyvňovať verejnú mienku a diskusiu sa následne môže\nprejavovať aj v procese stanovovania verejných politík, v ovplyvňovaní legislatívneho procesu\na následnej implementácie orgánmi výkonnej moci. Nie neoprávnenou je s tým súvisiaca kritika\no nedostatku legitimity, keďže MVO môžu ovplyvňovať verejnú mienku a diskusiu spôsobom,\nktorý nemusí byť v súlade s požiadavkami väčšiny spoločnosti, ale skôr v súlade so záujmami\nMVO a ich prispievateľov.\n53. Široký okruh subjektov spôsobilých významným spôsobom ovplyvniť verejný život.\nSkutočnosťou však je, že vo verejnom priestore je široký okruh subjektov, ktoré sú spôsobilé\nznačne ovplyvňovať verejný život a mienku [médiá, sociálne siete, iné súkromné spoločnosti alebo\nverejne známe osoby (športovci, herci, osoby známe na sociálnych sieťach)]. Ich schopnosť\novplyvňovať verejnú mienku, verejný život, nálady spoločnosti alebo preferencie závisí od rôznych\nfaktorov. Každý z uvedených subjektov sa má právo zúčastňovať na diskusii o otázkach verejného\nživota a verejného záujmu, k čomu prispieva aj ústavou chránená sloboda prejavu. Vláda vo svojom\nvyjadrení uvádza, že transparentnosť verejného života ako primárny cieľ sa vzťahuje osobitne\nna MVO, ktoré majú značný vplyv na verejnú mienku. Je však mimoriadne obťažné stanoviť\nkritériá, podľa ktorých by bolo možné určiť, v ktorých prípadoch MVO podstatne či neprimerane\novplyvňujú verejný život a verejnú mienku. To potvrdzuje aj samotná vláda konštatovaním,\nže vplyv na verejný život nemožno objektívne odmerať a definovať a takéto kritérium\nby bolo v rozpore s právnou istotou. Pritom ho sama pre odôvodnenie svojej právnej úpravy\npoužíva.\n54. Neporovnateľnosť s politickými stranami. Vláda vo svojom vyjadrení vzhľadom na možnosť\nniektorých MVO ovplyvňovať verejný život používa príklad politických strán na odôvodnenie\nukladania povinností napadnutou právnou úpravou. Takúto analógiu nemožno prijať a následne\nani používať, keďže politické strany sa v politickej súťaži snažia získať podporu verejnosti\ns tým, aby im občania prenechali správu verejných vecí. Následne sa konkrétne osoby vychádzajúce\nz politických strán stávajú poslancami, členmi vlády alebo iných verejných funkcií,\nna ktoré sa už majú vzťahovať požiadavky transparentnosti z dôvodu nutnosti kontroly verejných\n14\n\nfunkcionárov, a to práve z dôvodu, že sú zástupcami občanov, ktorí im na to zverili mandát\nvo voľbách. Na MVO neboli prenesené žiadne takéto právomoci, keďže MVO sa nezúčastňujú\nvolebnej politickej súťaže. Fyzické alebo právnické osoby MVO poskytujú svoje príspevky\nnepovinne a MVO im zodpovedajú vlastnou činnosťou. Skutočnosť, že niektoré MVO vykonávajú\nčinnosti, ktoré vo verejnom priestore rezonujú, a že sú súčasťou verejného diskurzu alebo kontroly\nverejnej moci, ich automaticky netransformuje na orgány verejnej moci alebo iné verejnoprávne\nsubjekty, na ktoré sa má analogicky vzťahovať požiadavka transparentnosti a kontrolovateľnosti\nverejnosťou, ako je to v prípade politických strán.\nIII.2. Posúdenie napadnutej právnej úpravy s ústavou a dohovorom:\n55. Spoločné posúdenie podľa ústavy a dohovoru. Ústavu je v súlade s jej čl. 1 ods. 2 a čl. 154c\nods. 1 nutné vykladať s prihliadnutím na medzinárodné právo. Základné práva a slobody\npodľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a slobodách. Pokiaľ to ústava svojím znením nevylučuje, je nutné prihliadať\npri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie\ntýchto medzinárodných zmlúv a judikatúru, ktorá sa na tieto medzinárodné zmluvy vzťahuje\n(PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 8/2016, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 14/2020).\n56. Výkon základných práv a slobôd možno obmedziť za podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2,\n3 a 4 ústavy. Základné práva a slobody možno obmedziť len zákonom, pričom zákonné obmedzenia\nzákladných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené\npodmienky, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel\na obmedzenia základných práv a slobôd možno použiť len na ustanovený cieľ. Výkon základných\npráv a slobôd možno obmedziť len v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúceho v ochrane\ndôležitého ústavou chráneného verejného záujmu. Opatrenie obmedzujúce výkon základných práv\na slobôd musí byť vo vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne (PL. ÚS 1/2017,\nPL. ÚS 14/2020). Pri abstraktnej kontrole ústavnosti je nutné zohľadniť nielen existujúce zásahy\nvyplývajúce z aktuálnej aplikácie zákona, ale aj riziká vyplývajúce z jeho budúceho možného\nuplatnenia (PL. ÚS 13/2020, bod 78). Ústavný súd posudzuje nielen existujúci, ale aj potenciálny\nzásah do práv, ktorý vyplýva z výkladu abstraktného znenia právnej úpravy (PL. ÚS 25/2019).\n57. Osoby, proti ktorým smeruje právna úprava. Hlavným zámerom právnej úpravy\nje spoznanie identity najvýznamnejších prispievateľov MVO. Osobitne tých MVO, ktoré v značnej\nmiere ovplyvňujú verejnú mienku. Preto je najprv nutné preskúmať, či dochádza k neprimeranému\nzásahu do práva na súkromie prispievateľov MVO podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru\na s tým súvisiacimi možnými zásahmi do osobných údajov, dobrého mena a osobnej cti fyzických\nosôb, ako aj k možnému zásahu do dobrej povesti právnických osôb. V druhom kroku je nutné\npreskúmať súlad napadnutej právnej úpravy so základnými právami, ktoré ústava priznáva\nsamotným MVO. Napokon je nutné preskúmať aj súlad rozšírenia povinných osôb o MVO podľa\ninfozákona.\nIII.2.a Ochrana základných práv prispievateľov:\n58. Ochrana súkromia prispievateľov. Účelom práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\nje zabrániť verejnej moci zasahovať do konania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a neprimerane\nriadiť jeho súkromný život. Primárnou funkciou toho základného práva je zaistenie priestoru\n15\n\npre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť\nz pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne aktivity. Pri obmedzovaní základných\npráv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a obmedzenia základných práv a slobôd možno\npoužiť len na ustanovený cieľ (PL. ÚS 25/2019). Súkromný život je široký pojem, ktorý zahŕňa\nokrem iného aspekty fyzickej a sociálnej identity jednotlivca vrátane práva na osobnú autonómiu,\nosobný rozvoj a vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými ľuďmi a vonkajším svetom (Evans\nproti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 10. 4. 2007, sťažnosť č. 6339/05, bod 71).\n59. Ochrana súkromia prispievateľov – právnických osôb. Súkromie sa v napadnutej právnej\núprave dotýka prispievateľov fyzických a právnických osôb (a to ako podnikateľov,\ntak aj nepodnikateľov). Právo na súkromie pritom v prvom rade chráni fyzické osoby a hodnoty,\nktorých ochranu si môže nárokovať len človek. Nárok právnických osôb na práva zaručené ústavou\ntreba ale hodnotiť podľa podstaty označeného práva (PL. ÚS 15/1998). Ústava v čl. 19 pracuje\ns pojmom „každý“. Z toho možno odvodiť, že tento článok chráni aj hodnoty, ktoré si môžu\nuplatniť právnické osoby. Aj z judikatúry ESĽP v kontexte čl. 8 dohovoru vyplýva, že právnické\nosoby si môžu uplatňovať niektoré čiastkové práva na ochranu súkromia (Société Colas Est a ďalší\nproti Francúzsku, č. 37971/97, bod 41, Liberty a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, č. 58243/00,\nbody 56 – 57, Liblik a ďalší proti Estónsku, č. 173/15, bod 110). Jazykový výklad čl. 19 ústavy\ntak existenciu ochrany u právnických osôb neobmedzuje, a preto ani u nich nemožno túto ochranu\núplne vylúčiť. Táto parciálna ochrana však plne nezodpovedá ochrane fyzických osôb,\nnajmä tam, kde sa právo dotýka ľudskej dôstojnosti. Činnosť právnických osôb je viac účelová,\na preto je aj ústavnoprávna ochrana užšie koncipovaná (PL. ÚS 25/2019, body 38 – 43).\n60. Obmedzenie práva na súkromie. Napadnutá právna úprava tým, že pre jednotlivé formy\nMVO zavádza povinnosť zverejňovať, od definovanej prahovej hodnoty, meno a priezvisko\nfyzických osôb a názov alebo obchodné meno, identifikačné číslo a adresu sídla právnických osôb\na s tým spojenú výšku ich príspevkov pre MVO, zasahuje do ich práva na súkromie. Konkrétne\ntým dochádza k zásahu do práva na informačné sebaurčenie, keďže právna úprava neposkytuje\nslobodnú možnosť voľby rozhodnúť o šírení uvedených informácií. Informácie o tom, ako osoby\nnakladajú s vlastným majetkom a komu ich poskytujú, tvoria súčasť práva na súkromie dotknutých\nosôb. V tomto kontexte sa teda právo na súkromie vzťahuje aj na právnické osoby, ktoré prispeli\nna činnosť MVO. Právnická osoba – prispievateľ – zverejnením vlastného označenia a výšky\npríspevku nevyhnutne odhaľuje spôsob nakladania so svojím majetkom. To predstavuje súhrnnú\ninformáciu o konkrétnej právnickej osobe, na nezverejnení ktorej môže mať právnická osoba\nlegitímny záujem napríklad z interných dôvodov alebo z dôvodu konkurencie s inými právnickými\nosobami. Napadnutou právnou úpravou sa preto zasahuje do súkromia prispievateľov, a to nielen\nfyzických, ale aj právnických osôb.\n61. Ciele a ich legitimita. Výkon základných práv a slobôd možno obmedziť len v záujme\ndosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúceho v ochrane dôležitého ústavou chráneného verejného\nzáujmu, pričom opatrenie obmedzujúce výkon základných práv a slobôd musí byť vo vzťahu\nk sledovanému cieľu proporcionálne (PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 14/2020).\n62. Odkazy na odporúčania FATF, OECD a MONEYVAL. Odporúčania FATF, OECD\na MONEYVAL, ktorými národná rada a vláda odôvodňujú potrebu prijatia napadnutej úpravy,\nje potrebné vnímať aj v kontexte právnej povahy a obsahu dokumentov vydaných\n\n16\n\ntýmito organizáciami. Keďže ide o odporúčania, ktoré nemajú povahu právne záväzných\ndokumentov, napadnutá právna úprava, ktorú národná rada prijala, aby splnila požiadavky\nz nich plynúce pre Slovenskú republiku, musí byť aj naďalej v súlade s ústavou a dohovorom.\nNavyše, aj samotná OECD odkazuje na skutočnosť, že Slovenská republika má zaviesť primerané\npravidlá a kontrolu finančnej transparentnosti organizácií občianskej spoločnosti (OECD Integrity\nReview of the Slovak Republic, Delivering effective public integrity policies, OECD Publishing,\n2022, str. 10). Aj z odporúčaní OECD, na ktoré odkazuje dôvodová správa a vláda vo svojom\nvyjadrení, tak vyplýva požiadavka na proporcionalitu právnej úpravy.\n63. Test proporcionality. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu\nzlučiteľnosti sporného zákona so základnými právami a slobodami je založený na troch krokoch.\nPrvým je test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa a tiež test racionálnej\nväzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom (účelom), teda hľadisko\nvhodnosti. Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia\nnajmenej drastických či šetrnejších prostriedkov na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou\nprávnou úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova,\nktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením\nnapadnutej právnej úpravy (PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 14/2020).\n64. Legitímne ciele. Navrhovatelia a ministerstvo spravodlivosti považujú za legitímny cieľ\nnapadnutej právnej úpravy transparentnosť a boj proti trestnej činnosti. Z dôvodových správ,\nvyjadrení predkladateľov počas rozpravy v národnej rade a vyjadrení vlády vyplýva,\nže transparentnosť viažu jednak vo všeobecnej rovine na transparentnosť verejného života\na následne v rovine konkrétnej na transparentnosť samotných MVO.\n65. Pokiaľ ide o transparentnosť verejného života, vláda uvádza, že kontrola verejného života\nnie je výhradou verejnej moci, ale súčasťou celospoločenského procesu a diskusie. Z uvedeného\ncieľa, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou mierou všeobecnosti, podľa vlády dochádza\nk ochrane a efektívnej realizácii konkrétnych základných práv. Všeobecne definovaný cieľ, akým\nje transparentnosť verejného života, ktorý vláda spája s právom verejnosti na informácie, spôsobuje\nširokú mieru nepredvídateľnosti a umožňuje jeho použitie na neprimerane veľké množstvo situácií,\npričom nevyhnutne naráža na konkurujúcu hodnotu chránenú ústavou – súkromie fyzických\na právnických osôb. Takýto cieľ preto možno prijať ako legitímny, ak dostatočne prihliada\nna zásahy a obmedzenia, ktoré môže daná právna úprava spôsobiť do iných základných hodnôt\na práv chránených ústavou.\n66. Pokiaľ ide o transparentnosť MVO, vláda tvrdí, že nielen štát, ale aj občania majú právo\npoznať významnejších prispievateľov občianskych organizácií. Takéto právo v kontexte základných\npráv chránených v ústave nevyplýva zo žiadneho konkrétneho článku upraveného v druhej hlave\nústavy. Ústavou chránené právo poznať spôsob financovania, výšku príspevkov a totožnosť\nprispievateľov MVO, ktorá je subjektom súkromného práva, nemožno v plnej miere vyvodiť\nz práva na informácie, ako to deklaruje vláda. Takýto cieľ a z neho vyplývajúce vládou tvrdené\nprávo verejnosti poznať významných prispievateľov neziskového sektora opätovne nevyhnutne\nnaráža na ochranu súkromia tých, ktorí MVO poskytli príspevok. V tak širokom pojme,\nako je transparentnosť MVO, je preto nutné prihliadať podobne ako pri transparentnosti verejného\nživota na dôsledné zohľadňovanie konkurujúcich základných práv.\n\n17\n\n67. Je pravdou, ako tvrdí vláda, že aj Súdny dvor uznal za legitímny cieľ zvýšenie transparentnosti\nfinancovania združení. Súdny dvor však zároveň dodal, že takýto cieľ nemôže odôvodniť\nprávnu úpravu, ktorá je založená na zásadnom a nediferencovanom predpoklade,\npodľa ktorého každá finančná pomoc poskytovaná fyzickou alebo právnickou osobou z iného\nčlenského štátu alebo tretej krajiny predstavuje sama osebe možné ohrozenie významných\npolitických a hospodárskych záujmov daného štátu alebo ohrozenie nerušeného fungovania jeho\ninštitúcií. Ani na vnútroštátnej úrovni neexistuje dôvod, prečo by práve cieľ transparentnosti MVO\nmal sám osebe odôvodniť čiastočne diferencovaný (výškou ročného príspevku) a všeobecný\npovinný zber a zverejňovanie údajov o prispievateľoch a výške ich príspevku.\n68. Požiadavka na transparentnosť by pritom mala byť primárne spojená s kontrolovateľnosťou\nvýkonu verejnej moci alebo nakladania s verejnými prostriedkami a len v obmedzenej miere\nvo vzťahu k subjektom súkromného práva. Napadnutá právna úprava prenáša požiadavku\nna transparentnosť verejnej moci, verejnej správy, štátnych orgánov a ich financovania na súkromné\nsubjekty bez toho, aby konkrétne vyjadrila, čomu bude táto transparentnosť slúžiť.\nAj navrhovateľmi zmienený Súdny dvor zdôrazňuje cieľ spočívajúci vo zvýšení transparentnosti\nfinančnej pomoci MVO vo vzťahu ku kontrolovateľnosti verejných prostriedkov (poskytovaných\nÚniou) prostredníctvom podávania vyhlásenia a povinnosti zverejňovania (C-78/18, body 78 – 79).\n69. Cieľ zvýšenia transparentnosti nakladania so súkromnými prostriedkami a osobitne,\npokiaľ sa týmto cieľom má dosiahnuť zverejnenie a nielen zber informácií o súkromných osobách,\npreto nemôže byť sám osebe legitímny, pokiaľ je definovaný len vo všeobecnej rovine bez ďalšieho\nkonkrétneho a reálneho dôvodu, pre ktorý do čisto súkromnoprávneho vzťahu zasahuje.\nPrimeranosť zásahu do takéhoto vzťahu musí podliehať prísnejšiemu posúdeniu, než je to v prípade,\nže dochádza k poskytovaniu prostriedkov z verejných zdrojov. Pri posúdení, či právnou úpravou\nsledujúcou takýto cieľ došlo k primeranému zásahu do práva na súkromie prispievateľov,\nje preto nutné pristupovať reštriktívne a umožniť len úzky rozsah a spôsob konkrétnych zásahov,\nktoré by nemali prekročiť to, čo je skutočne nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.\n70. Vláda ako ďalší dôvod v tejto súvislosti uvádza boj proti trestnej činnosti, konkrétne\nproti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu. Takýto cieľ je nepochybne\nlegitímny. Aj Súdny dvor vo svojom rozhodnutí v oblastiach čiastočnej harmonizácie zo strany\núnijného normotvorcu uznáva, že v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu\nterorizmu sú členské štáty oprávnené odvolávať sa na tieto oblasti pre odôvodnenie vnútroštátnych\nustanovení obmedzujúcich voľný pohyb kapitálu ako dôvodov verejného poriadku. Súdny dvor\nvšak zdôrazňuje nutnosť reštriktívneho výkladu takýchto dôvodov, pričom odvolávať\nsa na ne možno, len pokiaľ je daná skutočná, existujúca a dostatočne vážna hrozba ovplyvňujúca\nniektorý zo základných záujmov spoločnosti (C-78/18, bod 89 a 91).\n71. Vhodnosť napadnutej právnej úpravy. Pokiaľ ide o test racionálnej väzby medzi napadnutou\nprávnou úpravou a ňou sledovaným cieľom, teda hľadisko vhodnosti, je nutné posúdiť,\nči na dosiahnutie zvýšenia transparentnosti a osobitne MVO, ktoré majú schopnosť v značnej miere\novplyvňovať verejnú mienku, a na dosiahnutie cieľa boja proti trestnej činnosti bolo vhodné zaviesť\ndo právnej úpravy MVO povinnosť viesť a zverejňovať (vo forme výkazov) dotknuté informácie.\nJe zrejmé, že na dosiahnutie vyššej transparentnosti MVO bolo opatrenie povinnosti vedenia\na zverejňovania týchto údajov prispievateľov a výšky ich príspevkov vhodné, keďže poskytne\n\n18\n\ninformácie v tomto rozsahu širokej verejnosti. Pokiaľ ide o cieľ boja proti trestnej činnosti,\nz napadnutej právnej úpravy a z jej odôvodnenia je zrejmé len to, že sa napĺňajú odporúčania\nOECD alebo FATF, ktoré vyžadujú zvýšenú mieru transparentnosti MVO. Napadnutá právna\núprava sa preto na dosiahnutie cieľov javí ako vhodná.\n72. Pokiaľ ide o kritérium nevyhnutnosti (potrebnosti), je potrebné posúdiť, či došlo k použitiu\nnajmenej drastických prostriedkov alebo či neexistovali šetrnejšie prostriedky na dosiahnutie cieľa\nsledovaného napadnutou právnou úpravou. Podľa ESĽP musí byť akékoľvek obmedzovanie\nzákladných práv založené na naliehavej spoločenskej potrebe a na odvrátení dostatočne konkrétnej\na reálnej hrozby a nielen hypotetickej hrozby [rozsudok Partidul Comunistilor (Nepeceristi)\na Ungureanu proti Rumunsku, sťažnosť č. 46626/99, body 48 a 58]. Z judikatúry Súdneho dvora\nplynie, že opatrenie spočívajúce v širokom zverejňovaní osobných údajov v registroch,\nktoré sú voľne prístupné neobmedzenému počtu osôb, nie je nevyhnutným opatrením\npredchádzania legalizácie príjmov z trestnej činnosti alebo financovania terorizmu (rozsudok\nz 22. 11. 2022, v spojených veciach C-37/20 a C-601/20, body 74 – 76 a 83), keďže takáto činnosť\nje zverená orgánom verejnej moci alebo finančným inštitúciám.\n73. Absencia konkrétnej a reálnej hrozby trestnej činnosti v súvislosti s MVO. Predkladatelia\nnapadnutej právnej úpravy nekonkretizujú hrozbu trestnej činnosti a vláda ju vo svojom vyjadrení\npomenúva len v abstraktnej a hypotetickej rovine. Z dôvodovej správy nie je zrejmý žiaden\nkonkrétny príklad alebo konkrétne okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že došlo k financovaniu\nterorizmu alebo praniu špinavých peňazí, alebo že by vôbec existovala dôvodná, teda reálna\na konkrétna hrozba trestnej činnosti v tejto forme v súvislosti s MVO. Vzhľadom na neobmedzenú\nšírku oblastí, v ktorých MVO pôsobia, návrh zákona ani neuvádza, ktorí prispievatelia alebo\nktoré konkrétne MVO by mohli takúto hrozbu predstavovať. Nutnosť úpravy sa uvádza primárne\nv súvislosti s tým, že mnohé MVO sú spôsobilé ovplyvňovať verejnú mienku, prípadne vykonávajú\nčinnosti, ktoré predkladateľom pripomínajú činnosť politických strán. Hoci je možné uznať,\nže niektoré MVO skutočne majú značný vplyv na verejnosť a že by na ich činnosť mohli mať vplyv\naj významní prispievatelia, z ničoho nevyplýva, že by takáto činnosť mala trestnú povahu,\na ani konkrétne, že by v tejto súvislosti existovala reálna a konkrétna hrozba legalizácie príjmov\nz trestnej činnosti alebo financovania terorizmu.\n74. Transparentnosť a vyvažovanie s právom na súkromie. Odôvodnenie napadnutej právnej\núpravy takisto neobsahuje dostatočné odôvodnenie toho, akým spôsobom vyvažovala požiadavku\nna transparentnosť so súkromím prispievateľov. Navrhovatelia len v abstraktnej a nekonkrétnej\nrovine odkazujú na právo verejnosti na informácie a odôvodnili nutnosť nielen vedenia,\nale aj zverejňovania údajov o prispievateľoch. To nemožno považovať za dostatočné. Vláda navyše\nvo svojom stanovisku nutnosť zverejňovania údajov odôvodňuje aj nedostatkami vo fungovaní\norgánov verejnej moci, a preto transparentnosť má podľa nej umožniť angažovaným občanom,\naby preverovali významnejších prispievateľov MVO. Vláda tým sama uznáva štrukturálny problém\nv kontrolných činnostiach štátu, ktorého riešenie neprijateľne prenáša na občanov,\na tým odôvodňuje nutnosť transparentnosti MVO. Absentujú aj dostatočné argumenty\npre existenciu vzájomného vzťahu medzi bojom proti trestnej činnosti na strane jednej\na zverejňovaním informácií o prispievateľoch MVO na strane druhej, pričom vláda\nbez toho, aby dostatočne zdôvodnila nevyhnutnosť obmedzenia práva na súkromie, prechádza\n\n19\n\nk primeranosti prahovej\nod prispievateľov.\n\nhodnoty\n\nvýšky\n\nročných\n\npríjmov\n\nMVO\n\na výšky\n\npríspevkov\n\n75. Predchádzajúca právna úprava už spĺňala tento cieľ. Z predchádzajúcej úpravy, ktorá bola\nnapadnutou právnou úpravou zrušená, pritom už plynula primeraná úprava rozumného vzťahu\nmedzi bojom proti trestnej činnosti a ochranou súkromia prispievateľov. V prípade nadácií a fondov\nexistovala možnosť anonymizácie (§ 38 ods. 1 a 2 zákona o nadáciách a § 27 zákona o fondoch)\nbez toho, aby boli dotknuté oprávnenia príslušných orgánov a ich možnosť konať. Zrušená úprava\n§ 38 zákona o nadáciách v znení účinnom do 31. mája 2025, ako aj dôvodová správa pritom\nodkazuje na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe\nv znení neskorších predpisov, zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení\nneskorších predpisov, Trestný zákon alebo zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993\nZ. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, teda na príslušné kontrolné orgány a orgány\nčinné v trestnom konaní. Analogicky je možné tvrdiť, že vzhľadom na absenciu povinnosti viesť\na najmä zverejňovať údaje o prispievateľoch mohli o anonymizáciu požiadať aj prispievatelia\nostatných MVO (občianskych združení, neziskových organizácií a organizácií s medzinárodným\nprvkom), a to aj napriek tomu, že to predchádzajúca právna úprava výslovne nestanovovala.\nTo plynie aj z doterajšej praxe a dostupných výročných správ MVO, ktoré síce časť svojich\nprispievateľov zverejňovali, ale umožňovali anonymizáciu tých, ktorí o to požiadali. Vláda\nvo svojom stanovisku síce tvrdí, že nadácie už mali povinnosť zverejňovať aj darcov, ale opomína\nskutočnosť, že zákon o nadáciách umožňoval anonymizáciu, čím dostatočne prihliadol aj na právo\nna súkromie darcov.\n76. Povinnosť, nie možnosť zverejňovania prispievateľov MVO (ktorí by mohli požiadať\no anonymizáciu), preto nemožno považovať za nevyhnutnú z dôvodu, že jediný rozdiel oproti\npredchádzajúcej právnej úprave je ten, že sa o uvedených informáciách dozvedá široká verejnosť\nbez možnosti prispievateľov požiadať o anonymizáciu. Už aj v prípade predchádzajúcej právnej\núpravy mali štátne orgány kontroly alebo orgány činné v trestnom konaní možnosť dozvedieť\nsa informáciu o prispievateľoch a výške ich darov. Na druhej strane neobmedzené zverejňovanie\ncieľa boja proti trestnej činnosti neprispieva natoľko, aby ospravedlnilo zásah do súkromia\nprispievateľov nadácií alebo fondov a analogicky ani ostatných druhov MVO. Zavedením\npovinnosti viesť a zverejňovať výkazy obsahujúce údaje o prispievateľoch a zrušením § 38 ods. 1\na 2 zákona o nadáciách a § 27 zákona o fondoch tak zákonodarca prekročil mieru\ntoho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného novelizáciou.\n77. Z napadnutej právnej úpravy neplynie dostatočné odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, prečo\npre účely boja proti trestnej činnosti nepostačovalo, aby MVO len viedli a nezverejňovali údaje\no prispievateľoch s prípadným sprístupňovaním len určitému okruhu štátnych orgánov v oblasti\nkontroly alebo orgánom činným v trestnom konaní. Nemožno dospieť k záveru, že by bola\npreukázaná\nkonkrétna, skutočná\na dostatočne\nzávažná\nhrozba trestnej\nčinnosti,\nktorá by odôvodňovala nevyhnutnosť zverejňovania údajov prispievateľov, aj keď len\nv obmedzenom v rozsahu. Pri absencii takejto hrozby bola plne postačujúca predchádzajúca právna\núprava, ktorá umožňovala príslušným orgánom konať v prípade, že existovalo podozrenie z trestnej\nčinnosti, ktorú navrhovatelia a vláda uvádzali na obhajobu takto predkladanej legislatívy.\n\n20\n\n78. Napadnutá právna úprava nie nevyhnutným zverejňovaním údajov o prispievateľoch a výške\nich príspevkov širokej verejnosti neprimerane zasahuje do ich práva na súkromie. Napadnutá\nprávna úprava tak nebola nevyhnutná pre dosiahnutie stanovených cieľov, keďže existoval\nmiernejší spôsob zásahov do práva na súkromie prispievateľov MVO, čo zaručovala\npredchádzajúca úprava. Skutočnosť, že sa cieľ právnej úpravy dal dosiahnuť aj menej invazívnymi\nprostriedkami do základného práva na súkromie, spôsobuje, že právna úprava je v rozpore s právom\nprispievateľov na ochranu ich súkromia podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru.\n79. Ochrana osobných údajov prispievateľov. Pokiaľ ide o ochranu osobných údajov\nprispievateľov – fyzických osôb, je nutné nevyhovieť žiadosti o posúdenie súladu napadnutej\nprávnej úpravy s generálnou normou podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, ako aj súladu s čl. 22 ústavy,\nktorá sa dotýka utajovaného sledovania komunikácie medzi osobami (PL. ÚS 25/2019, body 34 –\n36). Posúdenie napadnutej právnej úpravy sa týka iba súladu s čl. 19 ods. 3 ústavy a súvisiacou\njudikatúrou ústavného súdu (PL. ÚS 25/2019, PL. ÚS 10/2014).\n80. Pokiaľ ide o čl. 8 dohovoru, z judikatúry ESĽP plynie, že ochrana osobných údajov má zásadný\nvýznam pre uplatňovanie práva osoby na rešpektovanie súkromného a rodinného života,\nako je zaručené v čl. 8 dohovoru. Ak došlo k zhromažďovaniu údajov o konkrétnej osobe,\nspracúvaniu alebo používaniu osobných údajov alebo zverejneniu príslušného materiálu spôsobom\nalebo v rozsahu, ktorý presahuje bežne predpokladateľný rámec, vznikajú otázky týkajúce\nsa súkromného života. Vnútroštátne právo musí poskytovať primerané záruky, aby sa zabránilo\nakémukoľvek takémuto použitiu osobných údajov, ktoré by mohlo byť v rozpore so zárukami čl. 8\n(rozsudok veľkého senátu z 27. 6. 2017 vo veci Satakunnan Markkinapörssi Oy a Satamedia Oy\nproti Fínsku, sťažnosť č. 931/13, body 136 – 138).\n81. Podľa ESĽP boj proti kriminalite (najmä organizovanému zločinu a terorizmu) závisí do veľkej\nmiery od využívania moderných vedeckých techník vyšetrovania a identifikácie (rozsudok veľkého\nsenátu zo 4. 12. 2008 vo veci S. a Marper proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosti č. 30562/04\na č. 30566/04, bod 105). Keďže ochrana osobných údajov má zásadný význam pre uplatňovanie\npráva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, vnútroštátne právo musí poskytovať\nprimerané záruky, aby sa zabránilo akémukoľvek použitiu osobných údajov, ktoré by mohlo byť\nv rozpore so zárukami čl. 8 dohovoru (rozsudok zo 4. 7. 2023 vo veci Glukhin proti Rusku,\nsťažnosť č. 11519/20, bod 75). Ani existencia verejného záujmu na poskytovaní prístupu k veľkému\nmnožstvu daňových údajov a na ich zbere nemusí nutne znamenať, že je aj verejný záujem\nna hromadnom šírení takýchto „surových“ údajov v nezmenenej podobe bez akéhokoľvek\nanalytického spracovania (rozsudok Satakunnan Markkinapörssi Oy a Satamedia Oy proti Fínsku,\nbod 175).\n82. ESĽP posudzoval aj opatrenia, ktoré znamenali zverejnenie osobných údajov fyzickej osoby\nzo strany spracovateľa údajov verejnosti. Dospel k záveru o porušení čl. 8 dohovoru pre povinné\nzverejňovanie osobných údajov sťažovateľa vrátane jeho mena a adresy bydliska daňovým\norgánom na jeho webovej stránke v zozname najväčších daňových dlžníkov. Aj napriek možnej\noprávnenosti verejného záujmu na zverejnení takéhoto zoznamu zákon dostatočne nezvážil, do akej\nmiery bolo zverejnenie všetkých údajov nevyhnutné na dosiahnutie pôvodného účelu ich zberu\nv záujme hospodárskeho blahobytu krajiny. Hoci ESĽP uznal, že zámerom zákona bolo posilniť\ndodržiavanie daňových povinností a že doplnenie adresy bydliska daňovníka zabezpečilo presnosť\n\n21\n\nzverejňovaných informácií, nezdalo sa, že by zákon zvažoval prijatie opatrení na vypracovanie\nprimerane prispôsobených reakcií s ohľadom na zásadu minimalizácie údajov (rozsudok\nz 9. 3. 2023 vo veci L. B. proti Maďarsku, sťažnosť č. 36345/16, bod 137).\n83. Meno a priezvisko ako osobné údaje. Vo vzťahu k napadnutej právnej úprave je prvom rade\nnutné posúdiť, či samotné meno a priezvisko prispievateľa možno považovať za osobné údaje.\nČlánok 4 ods. 1 GDPR definuje osobné údaje ako akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej\nalebo identifikovateľnej fyzickej osoby. V zmysle GDPR preto meno a priezvisko osoby môže\naj bez dodatočných informácií predstavovať osobné údaje v závislosti od miery, do akej je možné\nosobu identifikovať. Keďže napadnutá právna úprava s výnimkou prahovej hodnoty výšky\npríspevku ďalej neobmedzuje okruh fyzických osôb, ktoré môžu poskytnúť príspevok pre MVO,\nnie je vylúčené, že v kontexte verejnej známosti alebo špecifickosti mena a priezviska bude určitá\nfyzická osoba ľahko identifikovateľná. Prirodzene, platí aj opak, že pokiaľ meno a priezvisko\nfyzickej osoby bude dostatočne generické a bežné, bez ďalších údajov ju nebude možné považovať\nza identifikovateľnú.\n84. Nejednoznačnosť, či napadnutou právnou úpravou môže dôjsť k identifikovateľnosti fyzickej\nosoby, nespôsobuje, že by ju nebolo možné posudzovať aj z hľadiska ochrany osobných údajov.\nV prípade zmiešaného okruhu fyzických osôb (identifikovateľných a neidentifikovateľných)\nsa vždy uplatní vyšší štandard ochrany (PL. ÚS 25/2019, bod 39). Ak tu teda existuje množina\nosôb, ktorej časti je nutné poskytnúť ochranu aj z pohľadu čl. 19 ods. 3 ústavy, je nutné prikloniť\nsa k nej, aj keď iná časť tejto množiny nebude čiastočne či vôbec identifikovateľná vzhľadom\nna generický charakter svojho mena a priezviska. Napadnutá právna úprava, ktorá síce obmedzuje\nzverejnenie osobných údajov širokej verejnosti len na meno a priezvisko, je tak pre svoju\nnediferencovanosť a všeobecnosť spôsobilá odhaliť konkrétnu identitu fyzickej osoby,\nktorá poskytla príspevok, pokiaľ je jej meno a priezvisko dostatočne špecifické alebo verejnosti\nznáme. Meno a priezvisko fyzických osôb, ktoré majú byť obsiahnuté vo výkazoch MVO,\nv napadnutej právnej úprave je preto nutné považovať za osobné údaje. Nepochybne takisto\ndochádza aj k spracúvaniu osobných údajov, a to ich zberom, ako aj ich zverejnením podľa čl. 4\nods. 2 GDPR. Ak zverejnenie osobných údajov fyzickej osoby môže viesť k jej identifikácii,\ndochádza k spracúvaniu osobných údajov, ktoré musí byť odôvodnené jedným z právnych základov\nuvedených v čl. 6 GDPR.\n85. Rozsah osobných údajov a spôsob ich spracúvania. V rámci napadnutej právnej úpravy\ndochádza k tomu, že sa od prahovej hodnoty ročného príspevku pre MVO a v prípade niektorých\nMVO aj od prahovej hodnoty príjmu za rok zbierajú a zverejňujú osobné údaje o prispievateľoch\nv rozsahu meno a priezvisko. Z toho plynie, že rozsah osobných údajov, teda meno a priezvisko,\nje pomerne úzky. Ďalej však už napadnutá právna úprava neobmedzuje spracúvanie osobných\núdajov. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že napadnutá právna úprava umožňuje zverejnenie\nosobných údajov plošným a neobmedzeným spôsobom. Zber osobných údajov takisto\nnie je náhodný, ale spája sa s povinnosťou takéto osobné údaje zverejniť. Účel použitia\nje podľa stanoviska vlády ten, aby verejnosť mala uvedené osobné údaje k dispozícii, čo viaže\nv širšom kontexte cieľa transparentnosti verejného života a transparentnosti MVO.\n86. Podobne, ako to bolo v prípade posúdenia súladu s čl. 19 ods. 2 ústavy, aj pri čl. 19 ods. 3\nústavy je nutné posúdiť, či takéto zhromažďovanie a zverejňovanie osobných údajov sleduje\n\n22\n\nlegitímny cieľ a či je napadnutá právna úprava proporcionálna sledovanému cieľu. Vo vzťahu\nk legitimite cieľa je pritom vhodné odkázať na posúdenie k čl. 19 ods. 2, keďže ciele právnej\núpravy nie sú diferencované z hľadiska ich potenciálnych zásahov do konkrétnych základných práv.\nKeďže ciele, ktoré sú sledované právnou úpravou, sú legitímne v rozsahu, ako to už bolo\ndefinované, pričom osobitne je nutné odkázať na široko koncipovaný cieľ transparentnosti, je nutné\nposúdiť vhodnosť a nevyhnutnosť právnej úpravy aj s ohľadom na vyvažovanie tohto cieľa\ns prihliadnutím na ochranu osobných údajov.\n87. Vhodnosť a vnútorná rozpornosť cieľa právnej úpravy. K vhodnosti právnej úpravy\nje nutné uviesť, že v stanovisku vlády je zrejmý logický rozpor a protirečivosť jednotlivých\nargumentov. Vláda vo vzťahu k transparentnosti na jednej strane deklaruje, že zverejňovanie mena\na priezviska prispievateľov bolo zavedené pre účely toho, aby verejnosť zistila identitu darcov,\nale na druhej strane zároveň uvádza, že rozsah zverejňovaných údajov nespôsobuje,\nže by konkrétna osoba bola identifikovateľná. Cieľ napadnutej právnej úpravy je možné dosiahnuť\nlen čiastkovo, a to v prípade, že meno a priezvisko bude dostatočne jedinečné alebo verejnosti\nznáme, že nebude existovať pochybnosť o tom, kto konkrétne je prispievateľom MVO. Napadnutá\nprávna úprava tak svoj cieľ dosiahne len v obmedzenom rozsahu.\n88. V prípade napadnutej právnej úpravy nie je zrejmé, akým spôsobom jej predkladatelia\nvyvažovali cieľ transparentnosti a boja proti trestnej činnosti s ochranou osobných údajov\nprispievateľov MVO. Snaha o vyvažovanie napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k právu\nna súkromie prispievateľov je zrejmá až z vyjadrení v tomto konaní. Ani tie však neposkytujú\ndostačujúce odpovede na otázku, prečo nepostačovala aj miernejšia forma zásahu do základného\npráva na súkromie a na ochranu osobných údajov prispievateľov. Právna úprava pritom dostatočne\nnevymedzuje ani dostatočne špecifický a konkrétny účel spracúvania osobných údajov, nestanovuje\npodmienky a rozsah spracúvania osobných údajov a ani dobu uchovávania údajov.\n89. Vo vzťahu k cieľu boja proti trestnej činnosti je napokon nutné odkázať na odôvodnenie\nposúdenia súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2, keď predchádzajúca právna úprava\nposkytovala vyváženú možnosť transparentnosti a zároveň ochrany súkromia prispievateľov\nanonymizáciou ich osobných údajov. Je oprávnené, že štát zriaďuje a vedie databázy\nna predchádzanie a odhaľovanie trestnej činnosti (policajné databázy, databázy s biologickými\núdajmi), no takéto databázy však nie sú verejne dostupné. Ani existencia možného verejného\nzáujmu na povinnosti vedenia osobných údajov prispievateľov ešte neospravedlňuje plošné\na len čiastočne diferencované zverejňovanie týchto údajov. Nie je totiž zrejmé, prečo by malo dôjsť\nk zverejňovaniu osobných údajov (hoci aj v obmedzenom rozsahu) verejnosti len pre samotné\n„právo verejnosti poznať prispievateľov MVO“. Zverejňovanie osobných údajov prispievateľov\nMVO tak z toho pohľadu nie je nevyhnutné. Aj Súdny dvor zdôrazňuje, že voľný prístup a následné\nnekontrolované spracúvanie informácií o súkromných osobách, ktoré sú prístupné neobmedzenému\npočtu osôb, môže viesť k riziku, že tretie osoby budú mať neobmedzený prístup k vymedzeným\ninformáciám a údajom o prispievateľoch (ich materiálnej a finančnej situácii) z dôvodov,\nktoré nijako nesúvisia s cieľom sledovaným napadnutým zákonom (C-37/20 a C-601/20).\n90. Napadnutá právna úprava pre dosiahnutie cieľa transparentnosti spojeného so zistením identity\nprispievateľov, ktorá súčasne zavádza neistú identifikovateľnosť prispievateľov, je vnútorne\nrozporuplná, a preto na dosiahnutie tohto cieľa nevhodná. Vo vzťahu k cieľu boja proti trestnej\n\n23\n\nčinnosti je potrebné dospieť k rovnakému záveru ako pri posúdení práva na súkromie\nprispievateľov MVO. Napadnutá právna úprava nie je nevyhnutná, keďže tento cieľ mohla\ndosiahnuť dostatočne účinne aj pred prijatím napadnutej právnej úpravy, a to s menšou mierou\nzásahu do osobných údajov prispievateľov MVO. Z uvedených dôvodov je napadnutá právna\núprava v rozpore aj s čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 8 dohovoru.\n91. Ochrana mena, osobnej cti a dobrej povesti prispievateľov. K možnosti, že napadnutou\nprávnou úpravou dôjde k zásahu do mena a osobnej cti konkrétnych fyzických osôb, ako aj dobrej\npovesti právnických osôb, ktoré prispeli MVO podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, je nutné uviesť, že ide\no potenciál, ktorý napadnutá právna úprava môže mať, pokiaľ budú zverejňované údaje\no prispievateľoch, ich majetkových pomeroch a preferenciách ich podpory konkrétnym MVO.\nOchrana mena, osobnej cti a dobrej povesti je tu úzko spätá s ochranou súkromia prispievateľov.\nKeďže už v prípade posúdenia práva na súkromie bolo uzavreté, že ciele napadnutej právnej úpravy\nnie sú primerané k samotnej právnej úprave, ani potenciálne zásahy do práva na ochranu dobrého\nmena a cti fyzických osôb a dobrej povesti právnických osôb nemôžu ospravedlniť ciele sledované\nnapadnutou právnou úpravou.\n92. Nie je možné vylúčiť, že neobmedzený počet prispievateľov dotknutých takouto právnou\núpravou spôsobí nepredvídateľnosť v možnosti zneužitia a negatívneho vykresľovania mena\na priezviska fyzickej osoby, ktorá prispela na činnosť MVO, a obdobne aj údajov o právnickej\nosobe. Osobitne znevažujúco to môže pôsobiť v prípade, keď uvedené údaje sa budú šíriť\nprostredníctvom médií alebo sociálnych sietí, ktoré majú silný celospoločenský dosah a môžu\nspôsobiť ujmu do mena a osobnej cti fyzických osôb, ako aj dobrej povesti právnických osôb.\nV prípade fyzických osôb môže následne dôjsť aj k ohrozeniu ich bezpečnosti, pokiaľ\nv prostriedkoch na šírenie informácií dôjde k negatívnemu vykresľovaniu MVO. Z toho dôvodu\nje nutné uzavrieť, že napadnutou právnou úpravou došlo aj k zásahu do čl. 19 ods. 1 ústavy.\nIII.2.b Ochrana základných práv MVO:\n93. Ochrana súkromia MVO. Vo vzťahu k MVO namieta verejný ochranca práv zásah do práva\nna súkromie, konkrétne práva na informačné sebaurčenie tým, že MVO je povinná zverejňovať\ninformácie o zdrojoch svojho financovania. Z rovnakých dôvodov, ako to bolo uvedené v prípade\nprispievateľov MVO, je nutné posúdiť námietky navrhovateľov a verejného ochrancu práv\nz hľadiska čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru. Posúdeniu súladu s čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 1\nústavy preto nebolo vyhovené. Pokiaľ ide o posúdenie práva na informačné sebaurčenie MVO\nv kontexte napadnutej právnej úpravy, je nutné vztiahnuť odôvodnenie týkajúce sa posúdenia\nlegitimity cieľov, ktoré táto právna úprava sleduje aj na ochranu súkromia MVO. Vzhľadom\nna to, že navrhovatelia napadnutej právnej úpravy neuviedli samostatne osobitné dôvody,\nktorými by odôvodnili obmedzenie práva na súkromie MVO a osobitne ich informačného\nsebaurčenia a dôvodov na sprístupňovanie informácií o nakladaní s vlastným majetkom, nebol\ndôvod nevztiahnuť záver absencie primeranosti zásahu do práva na súkromie prispievateľov\naj na ochranu súkromia MVO. Preto napadnutou právnou úpravou došlo k zásahu do práva\nna súkromie MVO podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru.\n94. Rozsah pôsobnosti čl. 29 ústavy. Pokiaľ ide o zásah do slobody združovania, v zmysle\npredchádzajúcej judikatúry sa ochrana poskytovaná čl. 29 ods. 1 ústavy nevzťahuje na neziskové\n24\n\norganizácie, nadácie ani na neinvestičné fondy (PL. ÚS 11/2010). Posúdenie, či napadnutou\nprávnou úpravou nedošlo k zásahu do základného práva podľa tohto článku, sa preto týka\nlen občianskych združení a organizácií s medzinárodným prvkom.\n95. Základné vymedzenie. Právo slobodne sa združovať predstavuje jeden zo základných pilierov\ndemokratickej a pluralitnej spoločnosti, keďže umožňuje občanom konať kolektívne v oblastiach\nspoločného záujmu (rozsudok vo veci Tebieti Mühafize Cemiyyeti a Israfilov proti Azerbajdžanu,\nč. 37083/03, bod 53). Podstatou združovacieho práva je ústavná garancia možnosti zakladať právne\nsubjekty na spoločné presadzovanie záujmov bez zásahov štátnej moci. Základné právo\nna združovanie sa zakladá na princípe oddelenosti od štátu, princípe členskej samosprávy,\ndo ktorej štát nesmie nijak zasahovať, a na samosprávnom princípe vo vzťahu k vnútornej štruktúre\nzdruženia. Ústavný súd (PL. ÚS 3/2016) vylučuje previazanosť realizácie tohto základného práva\ns výkonom verejnej moci (Krunková, A. Komentár k čl. 29 ústavy, In: Orosz, Svák a kol. Ústava\nSlovenskej republiky – komentár, s. 384 – 388).\n96. Judikatúra ESĽP. Podľa ESĽP nemôže inak legitímny cieľ zvýšenia transparentnosti MVO\nodôvodniť právne predpisy, ktoré sú založené na domnienke, že akákoľvek finančná podpora\nod iného subjektu a akákoľvek organizácia občianskej spoločnosti, ktorá takúto pomoc prijíma,\nsú bez ďalšieho náchylné ohroziť politické záujmy štátu a schopnosť jeho inštitúcií fungovať\nbez zasahovania. Regulačný rámec musí zodpovedať prípadom dostatočne závažného ohrozenia\nzákladného záujmu spoločnosti, ktorému majú tieto povinnosti zabrániť (rozsudok vo veci\nEcodefence a ďalší proti Rusku zo 14. 6. 2022, sťažnosť č. 9988/13 a 60 ďalších, bod 166).\nNeprimeraný zásah do slobody združovania môže predstavovať aj uloženie ďalších nadmerných\npovinností v podobe zverejňovania informácií a ďalších administratívnych povinností,\nktoré spôsobujú značnú finančnú a organizačnú záťaž (rozsudok vo veci Ecodefence a ďalší\nproti Rusku, bod 159).\n97. Občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom fakticky vedú zoznamy\nsvojich prispievateľov. Pokiaľ ide o možnosť neprimeranej administratívnej záťaže pre občianske\nzdruženia a organizácie s medzinárodným prvkom tým, že budú viesť a zverejňovať výkazy,\nje nutné vychádzať z predpokladu, že drvivá väčšina občianskych združení a organizácií\ns medzinárodným prvkom vedie, aspoň v minimálnej miere, zoznam prispievateľov a príspevkov\nv podobe darov, pôžičiek, dotácií alebo iných foriem pomoci, keďže nevyhnutne musia\npredpokladať, na aké výdavky môžu využiť svoje príjmy. Právna úprava, ktorá ukladá povinnosť\nviesť zoznam prispievateľov a príspevkov a výdavkov, preto nemôže byť neprimerane\nadministratívne zaťažujúca. Napadnutá právna úprava nie je navyše ani duplicitná, pokiaľ ide\no údaje uvádzané vo výročnej správe a výkaze. Preto je nutné uzavrieť, že povinnosť viesť prehľady\npríjmov a výdavkov a prispievateľov nemôže sama predstavovať neprimeranú administratívnu\nzáťaž pre občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom.\n98. Zverejňovanie výkazov obsahujúcich dary a darcov. Ani v prípade samotného zverejňovania\nv jednoduchej podobe nemožno hovoriť o neprimeranej administratívnej záťaži pre občianske\nzdruženia a organizácie s medzinárodným prvkom, pokiaľ nemajú povinnosť komplikovane\nupravovať a spracúvať tieto údaje. To je zrejmé aj z doterajšej praxe, keďže mnohé občianske\nzdruženia a organizácie s medzinárodným prvkom vo svojich výročných správach už teraz svoje\npríjmy a výdavky vrátane zdrojov svojich príjmov a kategorizáciu výdavkov zverejňujú.\n\n25\n\n99. K zásahu do čl. 29 ústavy došlo ako sekundárny účinok. Právna úprava by však ani nepriamo\nnemala viesť k praxi, ktorá by fakticky smerovala k neprimeranému zaťažovaniu občianskych\nzdružení a organizácií s medzinárodným prvkom a následne aj k faktickému ohrozeniu\nich existencie. Hoci nutnosť viesť výkazy a ani zverejňovanie prispievateľov a príspevkov sama\nosebe nezasahuje do slobody združovania, môže do nej zasiahnuť ako druhotný účinok\ntak, že prispievateľov od podpory občianskych združení a organizácie s medzinárodným prvkom\nodradí a následne ohrozí ich fungovanie, prípadne že bude mať odradzujúci účinok na to, aby takéto\nobčianske združenia vôbec vznikli.\n100. Napadnutá právna úprava k sťaženiu vzniku, fungovania alebo existencie občianskych\nzdružení a organizácií s medzinárodným prvkom smeruje, keďže ich existencia významne závisí\nod financovania z prostriedkov, ktoré poskytujú priamo dotknutí prispievatelia. Je nepochybné,\nže spojenie zverejnenia mena a priezviska, ako aj výšky príspevku prispievateľa MVO s možnosťou\nšíriť akékoľvek vyobrazenie takýchto prispievateľov v mediálnom priestore a na sociálnych sieťach\nmôže mať odradzujúci účinok na prispievateľov. Povinnosť zverejňovať výkazy transparentnosti\na zoznamy prispievateľov môžu spôsobiť pokles finančných prostriedkov zo súkromných zdrojov\na zvýšiť výdavky štátu na realizáciu služieb vo verejnom záujme, čo by následne mohlo prispieť\naj k vytvoreniu atmosféry všeobecnej nedôvery voči MVO.\n101. Je preto v zmysle čl. 29 ods. 3 ústavy posúdiť, či takéto obmedzenie bolo v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné pre ochranu práv iných alebo na ochranu verejného poriadku,\nna ktoré sa odvoláva vláda vo svojom vyjadrení. Je nutné podotknúť, že odôvodnenie obmedzenia\npráva na slobodu združovania nie je uvedené v dôvodovej správe a ani sa nenachádza v iných\ndostupných dokumentoch k napadnutému zákonu. Odôvodnenie sa nachádza až vo vyjadrení vlády.\nAni takéto dodatočné vyjadrenie však neobsahuje konkrétne a dostatočne závažné dôvody,\nktoré by ospravedlnili obmedzenie slobody združovania, keďže vláda sa obmedzuje\nlen na konštatovanie o práve na informácie a práve zúčastňovať sa na správe vecí verejných\na na konštatovanie o prevencii konfliktu záujmov, korupcie, prania špinavých peňazí a o prevencii\npred zneužívaním neziskových organizácií na uskutočňovanie činností vyhradených politickým\nstranám. Tieto dôvody nijak nerozvádza a nekonkretizuje, prečo je daná právna úprava nevyhnutná\nv demokratickej spoločnosti.\n102. Kumulácia príjmov. Absenciu proporcionality právnej úpravy zvýrazňuje verejným\nochrancom namietaná kumulácia príjmov ustanovená v prípade občianskych združení a organizácií\ns medzinárodným prvkom. V takom prípade sa čiastočne narúša samotná myšlienka hranice\nročných príjmov 35 000 eur, keďže sa nerozlišuje veľkosť ani druh ďalšej MVO (kumulácia\nje naviazaná nielen na občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom),\nktorá je touto úpravou dotknutá. Osobitne nevhodná je táto úprava v prípade, ak jedna fyzická\nosoba zastáva funkciu štatutárneho orgánu v inej MVO, ktorej predmet činnosti je podstatne odlišný\nako v prípade občianskeho združenia alebo organizácie s medzinárodným prvkom. Dôsledkom\ntakejto právnej úpravy, ktorá síce má zabrániť obchádzaniu zákona, je nediferencované\nstotožňovanie majetku rôznych MVO, čoho dôsledkom môže byť to, že aj pomerne malé MVO\ns nedostatočným administratívnym aparátom a financiami prejdú do režimu ďalších\nadministratívnych povinností. To môže vytvoriť personálny, finančný a tak aj existenčný zásah\ndo fungovania takýchto MVO.\n\n26\n\n103. Záver. Je nutné uzavrieť, že napadnutá právna úprava nie je nevyhnutná v demokratickej\nspoločnosti, keďže kombinácia nových administratívnych povinností a odradzujúceho účinku\nspôsobeného zverejňovaním údajov a výšky príspevku prispievateľov môže viesť\nk tomu, že občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom nebudú schopné\nvykonávať činnosti a presadzovať ciele, pre ktoré boli založené. Neprimerané obmedzenie zásahu\ndo slobody združovania nebolo rozptýlené ani odôvodnením vlády ochranou práv iných a verejného\nporiadku. Z uvedených dôvodov preto napadnutá právna úprava nie je v súlade ani s čl. 29 ods. 1\na 3 ústavy.\nIII.2.c Slobodný prístup k informáciám a MVO ako povinné osoby:\n104. Úvod. Napadnutá právna úprava zavádza do infozákona medzi povinné osoby aj MVO, pokiaľ\nsú prijímateľmi verejných prostriedkov. V tejto súvislosti je nutné posúdiť možný zásah do čl. 26\nods. 5 a čl. 29 ods. 1 a 4 ústavy, a to aj s ohľadom na verejným ochrancom práv deklarovaným\nprincípom demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Konkrétne je najprv\nnevyhnutné preskúmať, či čl. 26 ods. 5 ústavy poskytuje dostatočný právny základ na zakotvenie\nMVO medzi povinné osoby podľa infozákona.\n105. Rozsah subjektov povinných poskytovať informácie podľa čl. 26 ods. 5 ústavy. Cieľ\ntransparentnosti nakladania s verejnými prostriedkami nepochybne predstavuje legitímny cieľ\nprávnej úpravy. Napadnutá právna úprava však uvedený cieľ dosahuje tak, že MVO ukladá\npovinnosť poskytovať informácie, ktorá je stanovená pre orgány verejnej moci alebo subjekty,\nktoré majú aspoň čiastočne verejnoprávny charakter. Aj napriek tomu, že čl. 26 ods. 5 ústavy úplne\nnevylučuje uloženie povinnosti poskytovať informácie aj niektorým subjektom súkromnoprávneho\ncharakteru (I. ÚS 236/06), je nevyhnutné zdôrazniť, že aj v prípadoch takýchto subjektov\nje prítomný, aspoň čiastočne, verejnoprávny charakter alebo prvok. To vyplýva v prvom rade\nzo samotného čl. 26 ods. 5, ktorý odkazuje len na orgány verejnej moci. Uvedená úprava bola\nnásledne premietnutá do rozsahu okruhu osôb povinných sprístupňovať informácie podľa § 2\ninfozákona, rozsahu informácií podľa § 3 ods. 2 a 3 infozákona, ako aj rozsahu povinne\nzverejňovaných informácií podľa § 5 ods. 1 infozákona. V prípade právnických osôb podľa § 2\nods. 3 ide len o tie subjekty, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2, teda orgány\nverejnej moci alebo verejnoprávne korporácie, väčšinovú účasť a zároveň majú\nv týchto spoločnostiach kontrolu. Pokiaľ ide o zdravotné poisťovne, tie hospodária s finančnými\nprostriedkami, ktoré fyzické osoby odvádzajú povinne na zdravotnom poistení.\n106. Absencia verejnoprávneho charakteru MVO. V prípade MVO však úplne absentuje\nakýkoľvek verejnoprávny prvok. Skutočnosť, že niektoré MVO vykonávajú činnosti, ktoré možno\npovažovať za činnosti vo verejnom záujme, nemožno stotožňovať s tým, že by MVO mali súčasne\naj verejnoprávny charakter alebo vykonávali verejnú moc (PL. ÚS 19/2014). Zo súkromnoprávneho\ncharakteru MVO, ako aj z princípu ich oddelenosti od štátu vyplýva, že ústava v zásade\nneumožňuje prenos výkonu verejnej moci na subjekty, ktoré nemajú žiadny verejnoprávny prvok,\nprípadne nie sú zriadené zákonom a nepredstavujú ani orgány záujmovej samosprávy. Rozširovanie\npovinnosti poskytovať informácie podľa čl. 26 ods. 5 aj na súkromnoprávne subjekty je preto nutné\nuskutočňovať len reštriktívne. V tomto zmysle je nutné vykladať aj § 2 ods. 5 infozákona,\n\n27\n\nktorý neposkytuje blanketné oprávnenie na to, aby bol akýkoľvek subjekt súkromného práva\nustanovený zákonom ako povinná osoba.\n107. Nová administratívna záťaž má byť ukladaná primárne verejnoprávnym subjektom, nie\nMVO. Uloženie novej povinnosti pre MVO, ktoré nemajú verejnoprávny charakter, má značný\npotenciál viesť k ich neprimeranej administratívnej záťaži, ktorá následne môže vyústiť, osobitne\nv prípade menších MVO bez potrebného administratívneho aparátu, k zahlteniu žiadosťami\no poskytnutie informácií v takom rozsahu, že obmedzí primárnu činnosť, pre ktorú boli založené.\nAdministratívna záťaž pre MVO je dokonca širšia než v prípade fyzických alebo právnických osôb,\nktorým zákon zveruje rozhodovať o právach a povinnostiach v oblasti verejnej správy,\nkeďže v prípade týchto osôb infozákon ich povinnosti obmedzuje na ich rozhodovaciu činnosť,\nzatiaľ čo v prípade MVO ich povinnosti takto obmedzené nie sú. Administratívne zahltenie navyše\nmôže nastať osobitne v prípadoch, v ktorých dôjde k aspoň čiastočnému nevyhoveniu žiadosti\no informácie, keďže aj na prípadné neopodstatnené alebo nekvalifikované žiadosti je nutné\nzo strany MVO kvalifikovane odpovedať. V prípade aspoň čiastočného nevyhovenia žiadosti\nto napokon môže viesť aj k zahlcovaniu ďalších povinných osôb podľa infozákona, ktoré MVO\nverejné prostriedky poskytli. Ak totiž MVO žiadosti o poskytnutie informácie hoci len sčasti\nnevyhovie, je povinná podať povinnej osobe, ktorá jej poskytla verejné prostriedky, vecne\nodôvodnený podnet na vydanie rozhodnutia.\n108. Možnosť šikanóznej aplikácie napadnutej právnej úpravy. Napadnutá právna úprava má\nzároveň vážny a reálny potenciál pôsobiť tak, aby bola voči MVO použitá šikanózne. Nič totiž\nnebráni tomu, aby iné subjekty zahltili MVO, ktorá následne nebude schopná plniť účel,\nna ktorý bola založená. Pritom sa takáto záťaž týka nielen administratívnych povinností,\nale aj súvisiacej finančnej a personálnej schopnosti ich plnenia. Šikanózne zahltenie môže\nbyť spôsobené nielen oprávnenými žiadosťami o informácie, ale aj žiadosťami, ktorými dôjde\nk nevyhoveniu alebo ktoré budú síce zjavne bezdôvodné, avšak MVO sa s nimi budú musieť\nvysporiadať. Takáto administratívna záťaž a jej konkrétne dôsledky môžu následne predstavovať\naj sekundárny zásah do práva podľa čl. 29 ods. 1 ústavy, keďže bude ohrozovať fungovanie\na existenciu MVO, prípadne bude mať odradzujúci účinok od ich zakladania. Takúto\nadministratívnu záťaž s ohľadom na charakter MVO treba vnímať odlišne ako administratívnu\nzáťaž iných, typicky verejnoprávnych subjektov, u ktorých možno predpokladať personálne\na materiálne vybavenie, prostredníctvom ktorého sa môžu vyrovnať s informačným fillibusteringom\n(PL. ÚS 6/2025, bod 59) bez podstatného obmedzenia, či dokonca znemožnenia realizácie činností\na aktivít, na ktoré boli založené.\n109. Diskriminácia voči iným subjektom súkromného práva. Napadnutá právna úprava navyše\nneobsahuje zdôvodnenie rozlíšenia MVO od iných subjektov súkromného práva. Z odôvodnenia\nnapadnutej právnej úpravy nie je zrejmé, prečo by práve MVO mali byť osoby povinné\npodľa infozákona, ak finančnú pomoc vo forme dotácií alebo príspevkov z verejných zdrojov\nzískavajú aj iné súkromnoprávne subjekty. Napadnutá právna úprava tak bezdôvodne zavádza\nv rovnakých prípadoch odlišné zaobchádzanie, keď povinnosť uloženú pre MVO neukladá aj iným\nsubjektom v rovnakom postavení. Predkladatelia napadnutej právnej úpravy dostatočne nevysvetlili\ndôvod, pre ktorý je status povinnej osoby vyhradený špecificky samotným MVO.\n\n28\n\n110. Informáciami už disponujú orgány verejnej moci, ktoré verejné prostriedky poskytli.\nNapadnutou právnou úpravou navyše dochádza k duplicite povinností, keďže povinnosti poskytnúť\ninformácie v prípade verejných zdrojov majú už verejné orgány, ktoré uvedené zdroje poskytujú.\nSamotný poskytovateľ verejných prostriedkov vo forme dotácií, finančných príspevkov, darov\nalebo iných foriem pomoci pre MVO je v zmysle infozákona povinnou osobou, od ktorej je možné\nzískať nevyhnutné informácie. Z čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva predovšetkým to, aby existovala\nmožnosť požadovať informácie od takého subjektu, ktorý verejné prostriedky poskytuje,\na až následne od subjektu, ktorý verejné prostriedky prijíma. Pokiaľ sú relevantné a primerané\ninformácie spôsobilé poskytovať subjekty, ktoré verejné prostriedky poskytli, nie je primerané\npožadovať rovnaké informácie aj od prijímateľa, osobitne pokiaľ ide o súkromnoprávny subjekt.\n111. Pokiaľ existuje obava, že verejné prostriedky budú zneužité alebo že s nimi bude nakladané\nnehospodárne, je vhodné pripomenúť, že nič nebráni tomu, aby dochádzalo ku kontrole nakladania\ns verejnými prostriedkami aj iných než verejnoprávnych subjektov, ktoré už v súčasnosti existujú,\na to buď formou kontroly orgánmi, alebo subjektmi, ktoré verejné prostriedky poskytli, prípadne\ninými kontrolnými orgánmi verejnej moci (napríklad orgány finančnej správy). Výsledky kontroly\nsú verejnoprávne inštitúcie takisto povinné sprístupňovať podľa infozákona. Zmluvy o poskytnutí\ndotácie, finančného príspevku alebo finančného daru sú navyše zverejňované v Centrálnom registri\nzmlúv. Z uvedeného preto neplynie, že by bolo vhodné prenášať povinnosti poskytovať informácie\nna súkromnoprávny subjekt bez akéhokoľvek verejnoprávneho charakteru, keďže relevantnými\ninformáciami už disponujú orgány, ktoré verejné prostriedky poskytli. V tejto súvislosti možno\npoukázať na už existujúce nástroje, akými je zákon č. 526/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií\nv pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov alebo zákon\nč. 299/2020 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky\nv znení neskorších predpisov, ktoré upravujú evidenciu zmlúv o poskytnutí dotácie, zverejňovanie\ninformácií o dotáciách a kontrolu ich poskytnutia a použitia.\n112. Nevhodná je rovnako aj subordinácia MVO voči orgánom verejnej moci, keďže MVO\nsú viazané právnym názorom orgánu verejnej moci po vrátení vecne odôvodneného podnetu\nna vydanie rozhodnutia o nesprístupnení informácií na ďalšie konanie. Napadnutá právna úprava\nsvojím duchom, zámerom a znením premieňa MVO na verejnoprávne subjekty,\nod ktorých vyžaduje postupy typické pre správne orgány, čo je z hľadiska požiadavky na autonómiu\nMVO a ich oddelenosť od štátu v zmysle čl. 29 ods. 4 ústavy neprípustné.\n113. Záver k infozákonu. Napadnutá právna úprava bez dostatočného dôvodu prenáša povinnosti\ntypické pre verejnoprávne subjekty na MVO, ktoré takýto charakter nemajú. Dôsledkom takejto\nprávnej úpravy je neprimeraná administratívna záťaž, ktorá môže viesť aj k šikanóznemu konaniu\nod iných subjektov a následne aj k vážnemu zásahu do samotnej podstaty činnosti, pre ktorú boli\nMVO založené. Je spôsobilá ohroziť existenciu MVO a vedie k tomu, že môže odradiť od vzniku\nnových MVO. Takúto koncepciu nemožno považovať za súladnú s referenčnými normami\nuvedenými navrhovateľmi a verejným ochrancom práv a ani so všeobecným konštatovaním\no právnom a demokratickom štáte v čl. 1 ods. 1 ústavy. Preto je nutné uzavrieť, že napadnutá\nprávna úprava nie je v súlade s čl. 26 ods. 5 a čl. 29 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n114. Povinnosť poskytovať informácie podľa zákona o nadáciách. Pokiaľ ide o vládou\nuvádzanú skutočnosť, že od roku 2002 sú medzi povinné osoby podľa infozákona zaradené\n\n29\n\naj nadácie, je potrebné uviesť, že ani uplynutie takého dlhého času nespôsobuje automaticky súlad\nuvedeného ustanovenia s ústavou. Podľa § 39 zákona o nadáciách nadácia poskytuje informácie\no svojej činnosti a nakladaní s majetkom ako povinné osoby podľa infozákona. Naopak,\nodôvodnenie, ktoré viedlo k rozporu napadnutej právnej úpravy a jej ustanovení týkajúcich\nsa infozákona s ústavou, je potrebné vztiahnuť aj na § 39 zákona o nadáciách, ktoré nemožno\npovažovať za súladné s čl. 26 ods. 5 ústavy. Tak to predpokladá § 89 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak ústavný súd v konaní\no súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily,\njeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\ns medzinárodnou zmluvou, a pritom v priamej vecnej súvislosti s predmetom svojho prieskumu\nzistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\ns tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou,\nktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom\nnesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.\nIII.3. K zásahu do voľného pohybu kapitálu v EÚ, porušeniu ustanovení charty a návrhu\nna predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru:\n115. Napadnutá právna úprava zavádza povinnosti týkajúce sa vedenia a zverejňovania výkazov\no prispievateľoch bez ohľadu na ich pôvod. Uplatní sa preto aj v prípade prispievateľov z iných\nčlenských štátov EÚ alebo tretích krajín. Z judikatúry Súdneho dvora zároveň plynie, že pod pojem\nexistencie pohybu kapitálu patria aj dary s výnimkou prípadov, keď sú ich podstatné prvky\nobmedzené na jediný členský štát, a takisto aj pôžičky alebo úvery. Preto je nutné uzavrieť,\nže napadnutá právna úprava patrí do pôsobnosti práva Európskej únie. Pomerne širokú koncepciu\npredstavuje aj pojem obmedzenia pohybu kapitálu, ktoré zahŕňa vo všeobecnosti akúkoľvek\nprekážku pohybu kapitálu existujúcu medzi členskými štátmi EÚ (rozsudok Súdneho dvora vo veci\nC-78/18, body 47 – 49 a 52 – 53).\n116. Pokiaľ ide konkrétne o opatrenia, ktorými dochádza k obmedzovaniu slobodného pohybu\nkapitálu, Súdny dvor v rozsudku C-78/18 len exemplifikatívne vymedzil, že prekážkou voľného\npohybu kapitálu sú aj štátne opatrenia, ktoré majú diskriminačnú povahu. Skutočnosť, že napadnutá\nprávna úprava nie je diskriminačná, neznamená, že by na ňu nebolo možné použiť závery rozsudku\nSúdneho dvora vo veci C-78/18. Diskriminácia zároveň nie je jediný nedostatok, ktorý môže\nspôsobovať rozpor vnútroštátnej právnej úpravy so slobodným pohybom kapitálu chráneným\nprimárnym právom EÚ a základnými právami chránenými chartou. Charta sa má navyše vykladať\nv zmysle jej čl. 52 ods. 3 v rozsahu práv, ktoré zodpovedajú právam zaručeným dohovorom,\ntak, že ich rozsah a zmysel je rovnaký. Pritom obsahuje právo na súkromie (čl. 7), ktoré zodpovedá\nprávu zaručenému v čl. 8 dohovoru (C-78/18, bod 122), na to nadväzujúce právo na ochranu\nosobných údajov v čl. 8, ako aj právo slobodne sa združovať zakotvené v čl. 12. Je pravdou,\nako tvrdí vláda, že Súdny dvor priznal legitimitu cieľa v podobe zvýšenia transparentnosti\nfinancovania združení, keďže môžu významne ovplyvniť verejný život a verejnú diskusiu.\nNie je však možné potvrdiť, že by takýto cieľ ospravedlnil akýkoľvek zásah do slobodného pohybu\nkapitálu alebo do základných práv chránených chartou.\n\n30\n\n117. Vzhľadom na vyslovenie rozporu napadnutej právnej úpravy so základnými právami v ústave\na dohovore však už nie je potrebné konkrétne posúdenie aj z hľadiska jej súladu s čl. 7, 8\na 12 charty, a preto v tejto časti navrhovateľom nebolo vyhovené. Z hľadiska právnych dôsledkov\nvyplývajúcich z čl. 125 ods. 3 ústavy sa naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov.\nTým sa zároveň odstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty (PL. ÚS\n10/2014, PL. ÚS 3/09). Z toho dôvodu nie je napokon ani nutné, aj napriek výslovnej žiadosti\nnavrhovateľov, predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže jeho odpoveď by nemala\nvplyv na výsledok tohto konania.\nIII.4. K namietaným nedostatkom legislatívneho procesu:\n118. K všeobecným východiskám ústavného rozmeru legislatívneho procesu je vhodné sumarizačne\nodkázať na predchádzajúcu judikatúru, ktorú nie je nutné opakovať (PL. ÚS 3/2024, body 239 –\n251). Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť)\nnemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť. Úlohou ústavného súdu nie je zastávať pozíciu\n„odvolacieho súdu“ vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok na skrátenie alebo ukončenie\nrozpravy, ale vystupovať ako ochranca ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces\n(PL. ÚS 13/2022). Ústavná relevancia vád legislatívneho procesu je prítomná v prípade porušenia\nustanovenia zákona o rokovacom poriadku, ak ide o porušenie (i) s určitou vyššou intenzitou,\npri ktorom mohlo dôjsť (ii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 18/2022).\nUvedené vyplýva zo základného východiska, podľa ktorého môže byť rozpor prijatého zákona\ns ústavou dôsledkom hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu\n(PL. ÚS 48/03). V zásade musí ísť o také porušenie pravidiel zákonodarného procesu,\nktoré predstavuje aj zásah do ústavou garantovaných predovšetkým poslaneckých menšinových\npráv (PL. ÚS 13/2022).\n119. Navrhovatelia namietajú predovšetkým nelegitímne obmedzenie rozpravy na 12 hodín\nv druhom čítaní a ukončenie rozpravy v treťom čítaní, čo nemožno aplikovať kedykoľvek,\nale len v prípade dlhodobej obštrukcie poslancov, ktorou je znemožnený riadny chod národnej rady.\nTým podľa navrhovateľov došlo k obmedzeniu demokratickej diskusie a práv parlamentnej\nopozície.\n120. Je nutné v prvom rade pripomenúť, že legislatívny proces vzhľadom na svoj priebeh ovplyvnil\nkvalitu samotnej napadnutej právnej úpravy v podobe absencie primeraného vyvažovania\nkonkurujúcich si záujmov a základných práv chránených ústavou. Pokiaľ ide o rozpor samotného\nlegislatívneho procesu s ústavou, z jeho priebehu nemožno badať porušenie § 29a a § 35\nrokovacieho poriadku. Je zrejmé, že poslanci opozície mali priestor vyjadriť svoje pripomienky\nv rámci rokovania o návrhu napadnutej úpravy, pričom je zrejmá dostatočná substantívna kritika\nk navrhovanej právnej úprave, ktorá bola zopakovaná a rozvinutá aj v návrhu navrhovateľov.\nParlamentnej menšine bol v priebehu legislatívneho procesu poskytnutý relevantný priestor\npre diskusiu, aj keď v obmedzenom čase. Opoziční poslanci, ktorí sa nestihli zapojiť do rozpravy\nústne, mali takisto možnosť priložiť aj svoje písomné stanovisko v treťom čítaní.\nNie je preto zrejmé, že by došlo k porušeniu rokovacieho poriadku a ani že by došlo k takzvanému\nvalcovaniu opozície, keďže z priloženého prepisu tretieho čítania to boli práve opoziční poslanci,\nktorí tvorili väčšinu vyjadrení, v ktorých uviedli podstatnú obsahovú kritiku.\n\n31\n\n121. Tak ako uvádzajú navrhovatelia, je zrejmé, že zo strany opozície nedošlo k obštrukcii,\nktorá by trvala dlhší čas a ktorá by poskytla vážny dôvod na skrátenie alebo ukončenie rozpravy.\nZ dôvodovej správy k zákonu č. 86/2000 Z. z., ktorým bol do zákona o rokovacom poriadku\ndoplnený práve § 29a, však vyplýva len to, že právna úprava má zefektívniť, racionalizovať\na zatraktívniť priebeh rokovania národnej rady. Inštitút obmedzenia rozpravy je preto potrebné\nvnímať aj v kontexte politickej stratégie, do ktorej ústavný súd nezasahuje (PL. ÚS 3/2024, bod\n324).\n122. Podstatou nedostatku legislatívneho procesu tak nebola absencia možnosti parlamentnej\nopozície vyjadriť sa k návrhu napadnutej právnej úpravy, ale absencia jej dostatočného\nodôvodnenia, čo bolo výsledkom unáhleného legislatívneho procesu a opakovaných zmien a opráv\nnapadnutého zákona. Táto skutočnosť však už bola zohľadnená pri konštatovaní zásahu\ndo základných práv a predovšetkým zásahu do práva na súkromie a s tým súvisiacu ochranu\nosobných údajov. Samotný priebeh legislatívneho procesu, akokoľvek unáhlený, prebehol v súlade\ns rokovacím poriadkom a s dostatočnou možnosťou parlamentnej opozície sa k napadnutej právnej\núprave vyjadriť. Nemožno tak dospieť k záveru, že by v rámci legislatívneho procesu pri prijímaní\nnapadnutej právnej úpravy došlo k obmedzeniu diskusie v rozpore s ústavou.\nIV.\nÚčinky nálezu\n123. Zákon č. 109/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových\norganizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a § 39 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách\na o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona\no ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\na platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vo vzťahu k výroku\nI nálezu nastávajú aj účinky podľa § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\n124. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája sudca Miloš Maďar k tomuto rozhodnutiu odlišné\nstanovisko, ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia, a sudca Ivan Fiačan pripája\nk tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko, ktoré sa týka odôvodnenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2025\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n32", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "ochrana súkromného a rodinného života", "mimovládne organizácie", "občianske združenie", "informácie-poskytovanie", "právna veta", "osobné údaje-ochrana osobných údajov", "sloboda združovať sa", "verejný záujem, spoločenský záujem", "fond-neinvestičný"], "pravna_veta": "Mimovládne organizácie si aj pri činnostiach vo verejnom záujme zachovávajú súkromnoprávny charakter a takáto činnosť ich nekvalifikuje ako subjekty podieľajúce sa na výkone verejnej moci. To platí o to viac, že ich fungovanie pritom vo veľkej miere závisí od súkromných prispievateľov.\nPožiadavka „transparentnosti“ má byť primárne viazaná na kontrolovateľnosť výkonu verejnej moci a nakladania s verejnými prostriedkami; všeobecne formulovaný cieľ transparentnosti preto sám osebe neodôvodňuje plošný a verejne prístupný zber a zverejňovanie údajov o prispievateľoch (meno, priezvisko a výška príspevku) mimovládnym organizáciám v osobitných výkazoch, osobitne ak existujú miernejšie prostriedky (vedenie údajov a ich sprístupňovanie len príslušným orgánom), keďže taká úprava neprimerane zasahuje do práva na súkromie a ochranu osobných údajov prispievateľov a sekundárne môže mať odradzujúci účinok na výkon slobody združovania. \nZároveň čl. 26 ods. 5 ústavy nepredstavuje blanketný ústavný základ na to, aby zákonodarca mohol za povinné osoby podľa infozákona označiť akýkoľvek súkromnoprávny subjekt. Aj keď ústava úplne nevylučuje uloženie informačnej povinnosti aj niektorým subjektom súkromného práva, je to prípustné len tam, kde je prítomný aspoň čiastočný verejnoprávny prvok (typicky väzba na orgány verejnej moci, kontrola či hospodárenie s povinne odvádzanými prostriedkami).", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258"}, {"guid": "ussr:b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2019 z 10. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1"}, {"guid": "ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa"}, {"guid": "ussr:c3a92512-69b5-4bc9-9791-bb90b3dfc1a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2016 z 14. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-14", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.3.2016.1"}, {"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:924a2dcb-dac7-485d-afcf-1bdaa7f00901", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2010 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:924a2dcb-dac7-485d-afcf-1bdaa7f00901"}, {"guid": "ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a0807e7c-db83-4a57-826c-e8495b134362", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.18.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2025 z 10. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.18.2025.1"}, {"guid": "1a2009a4-99a2-4231-b249-b33a8495b592:122120fe-7cca-43c6-b109-e474dd9f38a1", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101676.1", "spisova_znacka": "7S/99/2025", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 7S/99/2025 z 27. 5. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101676.1"}]}