{"guid": "ussr:e99258fa-8879-40e9-9f19-f86d36046485", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2024 z 11. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. februára 2026, sp. zn. PL. ÚS 10/2024, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2026-02-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prerušuje", "predkladá Súdnemu dvoru EÚ"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e99258fa-8879-40e9-9f19-f86d36046485", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2024.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 10/2024-119\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Rastislava\nKaššáka, Miloša Maďara, Roberta Šorla, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina\nVernarského v konaní o návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nzastúpených JUDr. Petrom Kubinom, advokátom, Bottova 2A, Bratislava, na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 10 ods. 1 písm. c), f) a r), § 11, § 12\nods. 3 a 5, § 16 ods. 4, § 19, § 21, § 22, § 23, § 24, § 30 ods. 5, 6, 7, 8 a 9, § 31, § 32 a § 33 zákona\nč. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 a 2,\nčl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 26 ods. 1, 2 a 3, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2\na čl. 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, čl. 2 ods. 2,\nčl. 288 a čl. 291 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie takto\nrozhodol:\n1. Súdnemu dvoru Európskej únie predkladá tieto prejudiciálne otázky:\nI. a) Má sa požiadavka „účinných a nediskriminačných postupov a transparentných, objektívnych,\nnediskriminačných a primeraných kritérií stanovených vopred“ podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1083 z 11. apríla 2024, ktorým sa stanovuje spoločný\nrámec pre mediálne služby na vnútornom trhu a mení smernica 2010/13/EÚ (Európsky akt\no slobode médií), tzv. Európskeho aktu o slobode médií (ďalej aj „EMFA“) vykladať tak, že\nvnútroštátny zákon musí priamo špecifikovať konkrétne kritériá, podľa ktorých sa vyberie úspešný\nkandidát, alebo postačí, ak zákon špecifikuje len základné požiadavky spôsobilosti možných\nkandidátov?\nb) Vzhľadom na potrebu súdneho prieskumu rozhodnutí o menovaní a odvolávaní člena rady alebo\nnajvyššieho riadiaceho pracovníka v akom rozsahu musia byť tieto rozhodnutia odôvodnené?\nV akom rozsahu musí výberové konanie podliehať súdnej kontrole? Vyžaduje účinnosť čl. 5 ods. 2\nEMFA aj vo svetle čl. 11 Charty základných práv Európskej únie, aby súdny prieskum mohol\niniciovať aj niekto iný ako neúspešný kandidát?\nII. Ako sa v kontexte menovania a odvolávania orgánov verejnoprávneho vysielateľa a vo svetle\nčl. 4 ods. 2 EMFA má vykladať požiadavka „funkčnej nezávislosti“ verejnoprávnych médií podľa\nčl. 5 ods. 1 EMFA a požiadavka „nezávislosti“ najvyššieho riadiaceho pracovníka alebo členov\nsprávnej rady podľa čl. 5 ods. 2 EMFA?\n\na) Vyhovuje požiadavkám takejto „nezávislosti“, ak vnútroštátny zákon obsahuje len taxatívny\na úzky zoznam nezlučiteľných funkcií bez toho, aby zabezpečil odstup od výkonu verejnoprávnej\nmoci všeobecnou výlukou nezlučiteľnosti na základe faktického posúdenia blízkosti k výkonu\nverejnej moci?\nb) Vyhovuje požiadavkám takejto „nezávislosti“, ak vnútroštátny zákon zveruje z deväťčlennej rady\nmenovanie a odvolanie jej štyroch členov ministrovi kultúry, z ktorých troch vymenúva a odvoláva\nz radov odborníkov v oblasti médií a audiovízie, ekonómie, práva alebo informačných technológií\na jedného vymenúva a odvoláva na návrh ministra financií z radov odborníkov v oblasti ekonómie,\nkeď ďalších päť členov rady na návrh príslušného výboru Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej aj „parlament“ alebo „národná rada“) volí a odvoláva parlament nadpolovičnou väčšinou\nprítomných poslancov tak, aby v rade bol zastúpený jeden odborník v oblasti televízneho\nvysielania, jeden odborník v oblasti rozhlasového vysielania, jeden odborník v oblasti ekonómie,\njeden odborník v oblasti práva a jeden odborník v oblasti informačných technológií, pričom tomuto\nprocesu menovania a voľby predchádza otvorené výberové konanie? Ak áno, možno takéto\nnastavenie kreovania rady považovať za dostatočné na zabezpečenie efektívneho odstupu jej členov\nod výkonnej moci, prípadne aké záruky okrem súdneho prieskumu podľa otázky č. I by mal\nobsahovať vnútroštátny zákon, aby sa EMFA predpokladaný efektívny odstup zabezpečil?\nIII. Aké požiadavky vyplývajú z čl. 5 ods. 1 EMFA pre etickú komisiu, ktorá je poradným orgánom\nrady a jej úlohou je (len) zaujímať stanoviská k dodržiavaniu štatútu programových pracovníkov,\nďalších tvorivých pracovníkov a spolupracovníkov STVR a všeobecných zásad etiky\nzamestnancami STVR a jej externými spolupracovníkmi pri výkone ich činnosti a navrhovať\npríslušné opatrenia s cieľom zabezpečiť ich dodržiavanie, pretože musia byť vždy potvrdené radou\nverejnoprávneho vysielateľa v prípade, ak sa požiadavka podľa čl. 5 ods. 2 EMFA aj vo svetle\nodôvodnenia v bode 31 EMFA nevzťahuje na členov etickej komisie?\nIV. Aké konkrétne záruky pre zabezpečenie „redakčnej nezávislosti“ tvorivých zamestnancov\nverejnoprávneho média voči jeho správnym orgánom alebo tretím osobám podľa čl. 4 ods. 2, 5,\nods. 1 a 6, ods. 3 EMFA by mal obsahovať vnútroštátny zákon? Je možné dozor nezávislého\nregulátora nad verejnoprávnym médiom podľa čl. 5 ods. 4 EMFA a podľa všeobecných ustanovení\nmediálneho práva, najmä zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no mediálnych službách“) považovať pre zabezpečenie dodržiavania takýchto záruk za dostatočný\nalebo je pre efektívne uplatňovanie čl. 4 ods. 2, 5, ods. 1 a 6, ods. 3 EMFA nevyhnutné, aby pre\nprípadné porušenie týchto ustanovení bolo možné sankcionovať každého porušovateľa vrátane\nnajvyššieho riadiaceho pracovníka a členov rady verejnoprávneho média alebo akéhokoľvek iného\nporušovateľa?\nV. Môže byť vo vzťahu k predpokladanému výsledku stanovenému čl. 5 EMFA rozhodnutie\nzákonodarcu, ktorý zákonom vyhláseným a účinným ešte pred účinnosťou (uplatnením) EMFA\nnahradil pôvodné verejnoprávne médium novým verejnoprávnym médiom, považované\nza porušenie povinnosti lojálnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii? Ak áno,\nza akých podmienok?\n2. Konanie na účely predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie\nprerušuje.\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nKonanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. júla 2024 doručený návrh\nskupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade\n§ 10 ods. 1 písm. c), f) a r), § 11, § 12 ods. 3 a 5, § 16 ods. 4, § 19, § 21, § 22, § 23, § 24, § 30\nods. 5, 6, 7, 8 a 9, § 31, § 32 a § 33 (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“) zákona č. 157/2024 Z. z.\no Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o STVR“) s čl. 1\nods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 26 ods. 1 a 3, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78\nods. 2 a čl. 86 písm. a) ústavy, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej aj „ZEÚ“), čl. 2 ods. 2,\nčl. 288 a čl. 291 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“), čl. 10 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 11 ods. 1 a 2 Charty\nzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).\n2. Napadnuté ustanovenia zákona o STVR zmenili fungovanie a spôsob kontroly verejnoprávnej\ntelevízie a rádia oproti predošlému zákonu č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 397/2011 Z. z., zákona\nč. 547/2011 Z. z., zákona č. 340/2012 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 264/2022 Z. z.,\nzákona č. 59/2023 Z. z., zákona č. 242/2023 Z. z. a zákona č. 530/2023 Z. z. (ďalej len „zákon\no RTVS“). Zákon o STVR zrušil zákon o RTVS (§ 34) a napriek jeho podobnosti v mnohých\notázkach tomu predošlému prináša aj niekoľko zásadných zmien. Prijatím zákona o STVR okrem\niného zaniklo nielen predošlé verejnoprávne médium ako také, tiež funkcie generálneho riaditeľa\na členov rady „Rozhlasu a televízie Slovenska“ boli nahradené „Slovenskou televíziou\na rozhlasom“, ktorej generálny riaditeľ a rada boli konštituovaní nanovo. Na základe nového zákona\nbol najskôr predsedom národnej rady menovaný dočasný generálny riaditeľ. Následne prebehol\nvýber nových členov rady podľa zákona o STVR. Rada STVR následne zvolila nového generálneho\nriaditeľa.\n3. Európsky zákonodarca 11. apríla 2024 prijal nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)\n2024/1083, ktorým sa stanovuje spoločný rámec pre mediálne služby na vnútornom trhu a mení\nsmernica 2010/13/EÚ [Európsky akt o slobode médií (EMFA)], so záväzným uplatnením postupne\npočas roka 2025 (čl. 3 sa uplatňuje od 8. novembra 2024; čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 3\nod 8. februára 2025; čl. 5 od 8. augusta 2025). Následne slovenský zákonodarca prijal 20. júna 2024\nzákon o STVR so stanovením jeho účinnosti od 1. júla 2024.\n4. Je teda zrejmé, že v čase podania návrhu navrhovateľov ústavnému súdu (1. júla 2024)\nnariadenie EMFA nebolo na uplatnenie niektorých jeho v predchádzajúcom bode uvedených\nčlánkov účinné, hoci v čase rozhodovania ústavným súdom je toto nariadenie platné a účinné\nv plnom rozsahu. Napriek tomu, že nový zákon o STVR bol prijatý v čase, keď ešte Slovenská\nrepublika nemala povinnosť tento právny akt bezprostredne uplatňovať, v čase rozhodovania už\nexistuje povinnosť, aby bol právny poriadok Slovenskej republiky v súlade s EMFA ako právom\nEurópskej únie. Ustanovenia nariadenia EMFA sa preto v konaní pred ústavným súdom uplatnia\n\n3\n\nv plnom rozsahu na väčšinu otázok, pričom v obmedzenej miere sa uplatní na namietané skrátenie\nfunkčného obdobia generálneho riaditeľa a členov Rady RTVS.\n5. Ako bude v časti III tohto odôvodnenia ozrejmené, potreba položenia prejudiciálnych otázok\nústavným súdom vyplynula z dôvodu výkladových nejasností týkajúcich sa niekoľkých ustanovení\nEurópskeho aktu o slobode médií (EMFA), ktorý predstavuje zásadný posun v úniovej harmonizácii\nregulácie médií v spoločnosti tým, že vytvára právny rámec pre verejnoprávne a súkromnoprávne\nmédiá pôsobiace na vnútornom trhu Európskej únie, zakotvujúc mechanizmy na ochranu slobody\nprejavu, médií a práva občanov na prístup k informáciám.\n6. Hoci je nariadenie EMFA v mnohých aspektoch založené na judikatúre Súdneho dvora\nEurópskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) v oblasti štátnej pomoci, judikatúre Európskeho súdu pre\nľudské práva v oblasti ochrany slobody prejavu podľa čl. 10 [Manole a ďalší proti Moldavsku,\nč. 13936/02; Centro Europa 7 srl a di Stefano proti Taliansku, č. 38433/09 (Veľká komora)]\na odporúčaniach Rady Európy vo veciach nezávislosti verejnoprávnych médií, v niektorých\naspektoch úniový zákonodarca ide zjavne nad rozsah tejto judikatúry. Presný rozsah kladených\npožiadaviek je pre ústavný súd dôležitý preto, aby dokázal určiť pred tým, ako preskúma súlad\nprávneho stavu s označenými referenčnými normami, ktoré ustanovenia platného zákona o STVR\nsa prípadne neuplatnia z dôvodu priamej aplikability práva Európskej únie.\n7. Podľa judikatúry ústavného súdu sa v konaniach o súlade vnútroštátnych právnych predpisov\nnajprv musí ustáliť interpretácia vnútroštátneho zákona, v tomto prípade zákona o STVR, ktorý má\nbyť predmetom abstraktného prieskumu. Súčasťou toho je aj posúdenie označeného vnútroštátneho\nplatného práva v kontexte práva Európskej únie, ktorého je súčasťou. Týmto postupom sa tak zistí,\nčo vyžaduje platné právo, ktoré má byť predmetom abstraktnej kontroly. Nemožno totiž vylúčiť, že\nnapádané vnútroštátne ustanovenia je nutné interpretovať osobitne podľa úniovej predlohy alebo\nz dôvodu konfliktu a prednosti práva Európskej únie nebudú jeho časti uplatniteľné (čl. 7 ods. 2\nústavy, rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Simmenthal, č. 106/77).\n8. V druhom kroku ústavný súd takto ustálenú interpretáciu podústavného vnútroštátneho práva\npodrobí abstraktnej kontrole vo vzťahu k označeným referenčným rámcom. Už vo svojom\nrozhodnutí č. k. PL. ÚS 25/2019-117 z 10. novembra 2021 (vo veci „eKasa“) ústavný súd vysvetlil,\nže „v prípade kumulácie namietaných referenčných rámcov posúdi súlad v poradí, ktoré závisí\nv prvom rade od miery európskej harmonizácie danej oblasti (§ 29 a nasl.). Ak je preskúmavaná\nprávna norma neúplne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných\nrámcov skúma najprv jej súladnosť s ústavou. Judikatúra k ostatným referenčným normám, najmä\nDohovoru a Charte ostáva stále prítomná ako zdroj obohatenia výkladu ústavy a určenia rozsahu\nmožnosti uváženia slovenského zákonodarcu.“. K týmto ďalším referenčným rámcom sa ústavný\nsúd vyjadrí osobitne len v častiach, kde konštatuje, že dané označené ustanovenie je v súlade\ns ústavou. Tam, kde dospeje k záveru, že ide o porušenie ústavy, postačí takéto konštatovanie.\n9. Čo sa týka rozhodných ustanovení EMFA v prejednávanej veci, t. j. čl. 4 ods. 2, čl. 5 a čl. 6\nods. 3, nejde o plnú harmonizáciu vzhľadom na textáciu čl. 1 ods. 3 EMFA, pričom neúplná, resp.\nminimálna harmonizácia vyplýva aj z bodov 7 a 8 odôvodnenia EMFA. Poukazuje na to jeho\nznenie, ktoré hovorí o tom, že „je potrebné harmonizovať určité aspekty vnútroštátnych pravidiel\ntýkajúcich sa plurality médií a redakčnej nezávislosti, čím sa zaručia vysoké štandardy v tejto\noblasti“, alebo o tom, že „členské štáty by však mali mať možnosť prijať podrobnejšie alebo\n4\n\nprísnejšie pravidlá v konkrétnych oblastiach za predpokladu, že sa nimi zabezpečí vyššia úroveň\nochrany plurality médií alebo redakčnej nezávislosti v súlade s týmto nariadením a s právom Únie\na že členské štáty neobmedzia voľný pohyb mediálnych služieb z iných členských štátov, ktoré\ndodržiavajú pravidlá stanovené v uvedených oblastiach...“. Z uvedených dôvodov ústavný súd pre\nposúdenie veci v prvom kroku považuje za dôležité zistiť, aké požiadavky minimálna harmonizácia\nkladie na slovenský právny poriadok.\n10. Ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že si je vedomý prebiehajúceho konania začatého\nMaďarskou republikou, ktorá napadla celé nariadenie EMFA na Súdnom dvore pre možné\nporušenie ustanovení primárneho práva, najmä však pre konanie mimo zverenej kompetencie\nna zlepšenie fungovania vnútorného trhu podľa čl. 114 ZFEÚ (Maďarsko/Európsky parlament,\nRada Európskej únie, C-486/24). Ústavný súd ale nateraz neskúmal, či EMFA ako akt\nsekundárneho práva alebo jeho časti mohli byť prijaté ultra vires, t. j. nad rozsah kompetencií,\nktorými Slovenská republika preniesla výkon svojich práv na Európsku úniu v zmysle čl. 7 ods. 2\nústavy v spojení s ustanoveniami Zmluvy o Európskej únii, najmä čl. 4, tak ako to namieta\nMaďarská republika v konaní C-486/24, pretože v tomto konaní o súlade právnych predpisov\nžiadna zo strán dosiaľ nespochybnila platnosť nariadenia EMFA alebo jeho častí.\n11. Z rovnakých dôvodov v tomto štádiu konania ústavný súd neskúmal okolnosti, ktoré by mohli\nsmerovať k porušeniu čl. 4 ZEÚ pre zásah do tzv. národnej identity (čl. 4 ods. 2 ZEÚ a čl. 7 ods. 6\nústavy), čomu by musel z dôvodu princípu lojálnej spolupráce pred prijatím akéhokoľvek záveru\npredchádzať rovnocenný dialóg so Súdnym dvorom podľa čl. 267 ZFEÚ [podobne M.A.S. and\nM.B. (Taricco II.) C-42/17], pretože takéto námietky ani v tejto veci neboli vznesené, a preto sa\nsústredil výhradne na výkladové otázky, ktoré sú dôležité pre posúdenie platného práva skôr, ako\npristúpi k ich abstraktnej kontrole. Prípadné vyjadrenie sa aj k otázke národnej identity Súdnym\ndvorom však vo vzťahu k uplatňovaniu jeho kompetencií v kontexte tu riešenej problematiky a jej\nharmonizácie bude ústavný súd považovať za vítané obohatenie nadviazanej komunikačnej línie.\nII.\nNapadnuté ustanovenia vnútroštátneho práva\n12. Navrhovatelia napadli nasledujúce ustanovenia zákona č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii\na rozhlase a o zmene niektorých zákonov (zákon o STVR):\n- § 10 ods. 1 písm. c), f), r) [pôsobnosť rady],\n- § 11 [zloženie rady],\n- § 12 ods. 3 a ods. 5 [členovia rady],\n- § 16 ods. 4 [odvolanie generálneho riaditeľa],\n- § 19 [voľba generálneho riaditeľa],\n- § 21 [pôsobnosť etickej komisie],\n- § 22 [zloženie etickej komisie],\n- § 23 [funkčné obdobie členov etickej komisie],\n- § 24 [náhrada nákladov členov etickej komisie],\n- § 30 ods. 5, 6, 7, 8, 9 [prechodné ustanovenia],\n- § 31 [ustanovenie prvých členov rady],\n- § 32 [voľba prvého generálneho riaditeľa],\n\n5\n\n- § 33 [prechodné ustanovenia k etickej komisii].\nNavrhovatelia namietajú nesúlad s nasledujúcimi referenčnými rámcami:\n- ústavou, a to konkrétne: čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 26 ods. 1, 2 a 3,\nčl. 30 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2 a čl. 86 písm. a),\n- Zmluvou o Európskej únii (ZEÚ), a to konkrétne: čl. 4 ods. 3,\n- Zmluvou o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), a to konkrétne: čl. 2 ods. 2, čl. 286 a čl. 291 ods. 1,\n- dohovorom, a to konkrétne: čl. 10,\n- chartou, a to konkrétne: čl. 11 ods. 1 a 2.\n13. Navrhovatelia zoširoka namietajú, že nový systém konštituovania orgánov STVR vrátane rady,\netickej komisie a generálneho riaditeľa porušuje právo Európskej únie a ústavu. Zákon o STVR\nvytvoril systém, kde verejnoprávne médium spadá primárne pod dozor rady. Rada je nanovo\ntvorená iným spôsobom. Generálneho riaditeľa po novom volí rada. Zákon o STVR zároveň\nvytvoril etickú komisiu, ktorá má ako poradný orgán rady prijímať stanoviská v otázkach štatútu\nprogramových a iných tvorivých pracovníkov STVR (tzv. štatút). Štatút určuje komplexné práva\na povinnosti zamestnancov, ktorí sa podieľajú na tvorbe a realizácii programov.\n14. Rada má deväť členov, z ktorých troch vymenúva a odvoláva minister kultúry z radov\nodborníkov v oblasti médií a audiovízie, ekonómie, práva alebo informačných technológií a jedného\nčlena rady vymenúva a odvoláva na návrh ministra financií z radov odborníkov v oblasti ekonómie\n(§ 11 ods. 1, 2 zákona o STVR) a piatich členov volí a odvoláva národná rada (parlament)\nnadpolovičnou väčšinou prítomných poslancov z kandidátov na členov rady, ktorých jej navrhuje\npríslušný výbor parlamentu tak, aby v rade bol zastúpený jeden odborník v oblasti televízneho\nvysielania, jeden odborník v oblasti rozhlasového vysielania, jeden odborník v oblasti ekonómie,\njeden odborník v oblasti práva a jeden odborník v oblasti informačných technológií (§ 11 ods. 3\nzákona o STVR). Ich funkčné obdobie je šesť rokov (§ 13 ods. 1 zákona o STVR). Minister kultúry\nvyberá členov rady na základe výberového konania, do ktorého sa navrhnúť môžu aj samotní\nkandidáti (§ 11 ods. 2 zákona o STVR). Konečný výber kandidáta je plne na uvážení výberovej\nkomisie konkrétneho ministra. Národná rada volí členov rady z výberu, ktorý schválil jej výbor.\nHoci návrhy kandidátov môžu predkladať Národnej rade Slovenskej republiky v podstate\nakékoľvek organizácie (§ 11 ods. 5 zákona o STVR), pokiaľ je kandidát aspoň odborníkom v jednej\nz oblastí (§ 11 ods. 3 zákona o STVR), rozhoduje nadpolovičná väčšina prítomných poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky (§ 11 ods. 3 zákona o STVR).\n15. Zákon o STVR upravuje nasledujúce základné kritériá spôsobilosti pre členstvo v orgánoch\nSTVR:\na) členom rady alebo generálnym riaditeľom môže byť len fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské\nvzdelanie druhého stupňa a najmenej päť rokov odbornej praxe, pričom má spôsobilosť na právne\núkony v plnom rozsahu a je bezúhonná (§ 11 ods. 4, § 12 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona o STVR);\nb) členom etickej komisie môže byť akákoľvek fyzická osoba, ktorá je bezúhonná a má spôsobilosť\nna právne úkony v plnom rozsahu (§ 22 ods. 4 zákona o STVR).\n16. Štatutárom Slovenskej televízie a rozhlasu je aj naďalej generálny riaditeľ, ktorého spôsob\nvoľby sa ale zmenil z voľby v národnej rade (parlamente) na voľbu v Rade STVR (§ 19 zákona\no STVR, § 17 pôvodného zákona o RTVS). Jeho voľbu a odvolávanie zabezpečuje rada v tajnej\nvoľbe nadpolovičnou väčšinou všetkých jej členov (§ 16 ods. 4 zákona o STVR). Generálny riaditeľ\n6\n\nrozhoduje o všetkých otázkach týkajúcich sa Slovenskej televízie a rozhlasu, ktoré nie sú podľa\nzákona vyhradené do výlučnej pôsobnosti rady (§ 17 ods. 1 zákona o STVR). Jeho funkčné obdobie\nje šesť rokov, pričom nový zákon o STVR rozšíril možnosť, resp. povinnosť rady odvolať ho\nz funkcie.\n17. Oproti pôvodnému zákonu o RTVS novým orgánom je etická komisia. Jej úlohou je zaujímať\n„stanoviská k dodržiavaniu“ štatútu programových pracovníkov, ďalších tvorivých pracovníkov\na spolupracovníkov a všeobecných zásad etiky zamestnancami a externými spolupracovníkmi\nSTVR pri výkone ich činnosti a „navrhovať príslušné opatrenia s cieľom zabezpečiť ich\ndodržiavanie“ (§ 21 ods. 1 zákona o STVR). Štatút programových pracovníkov a spolupracovníkov\npôvodnej RTVS z roku 2011 obsahuje napríklad zákaz vedome publikovať nepravdivé, skreslené\nalebo nepodložené údaje a tvrdenia alebo zámerne prispôsobovať obsah programu v prospech\nurčitej záujmovej skupiny, alebo povinnosť, aby v publicistických programoch dostali všetky\nznáme a dostupné zainteresované strany priestor na argumentáciu a zdôvodnenie svojich postojov,\na pod.\n18. Etická komisia má podľa zákona o STVR deväť členov, ktorých vymenúva predseda rady tak,\naby bol:\n- jeden člen nominovaný registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami v Slovenskej\nrepublike,\n- jeden člen za oblasť ochrany záujmov národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území\nSlovenskej republiky nominovaný poradným orgánom vlády Slovenskej republiky pre oblasť\nochrany práv osôb patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám,\n- jeden člen za oblasť ochrany záujmov osôb so zdravotným postihnutím nominovaný komisárom\npre osoby so zdravotným postihnutím,\n- jeden člen nominovaný Slovenským olympijským a športovým výborom,\n- jeden člen nominovaný zástupcami celoštátnych reprezentatívnych záujmových združení\nprávnických osôb združujúcich samosprávne kraje, mestá alebo obce,\n- jeden člen nominovaný Maticou slovenskou,\n- jeden člen nominovaný Slovenskou akadémiou vied,\n- jeden člen nominovaný právnickou osobou s celoštátnou pôsobnosťou zastrešujúcou detské\na mládežnícke organizácie,\n- jeden člen reprezentujúci novinársku profesiu nominovaný celoštátnym reprezentatívnym\nvýkonným orgánom samoregulácie na ochranu novinárskej etiky (§ 22 ods. 2).\nAk tieto subjekty nominujú viac ako jedného kandidáta, člen etickej komisie sa vyberie žrebom.\nAk neponúknu žiadneho do istej lehoty, členov zvolí rada (§ 22 ods. 3). Funkčné obdobie členov je\nšesť rokov, pričom nominujúce záujmové organizácie či rada môžu člena kedykoľvek odvolať [§ 21\nods. 2 písm. c) zákona o STVR]. Rada v konečnom dôsledku prijíma rozhodnutia na základe\nstanovísk rady, pričom ich môže aj odmietnuť [§ 10 ods. 1 písm. q) a § 21 ods. 1 a 2 zákona\no STVR]. Rada je taktiež zodpovedná za vypracovanie štatútu programových pracovníkov, ktorý\nnásledne etická komisia aplikuje [§ 10 ods. 1 písm. f)]. Rada tiež prijíma štatút etickej komisie [§ 10\nods. 1 písm. f)].\n19. Zákon o STVR rôzne upravuje aj otázku nezlučiteľnosti funkcií. V prípade etickej komisie nie\nje nezlučiteľnosť funkcií upravená vôbec. V prípade rady a generálneho riaditeľa zákon o STVR\nupravuje nezlučiteľnosť funkcií rôzne.\n7\n\n20. Podľa § 12 ods. 3 až 5 zákona o STVR je nezlučiteľnosť funkcií člena rady taxatívne upravená\ns funkciami: a) prezidenta Slovenskej republiky, b) poslanca národnej rady, c) poslanca Európskeho\nparlamentu, d) člena vlády Slovenskej republiky, e) člena Európskej komisie, f) predsedu, vedúceho\nalebo riaditeľa ostatného ústredného orgánu štátnej správy, g) člena Rady pre mediálne služby, h)\nčlena rady Audiovizuálneho fondu, i) člena rady Fondu na podporu umenia, j) člena správnej rady\nFondu na podporu kultúry národnostných menšín, k) člena etickej komisie, l) prokurátora, m)\nsudcu, n) sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj s pracovnoprávnym vzťahom alebo\niným právnym vzťahom k STVR, ak je blízka osoba v riadiacej funkcii STVR, alebo súčasným\nvykonávaním funkcie v politickej strane alebo politickom hnutí, alebo výkonom pracovnoprávneho\nvzťahu alebo iného právneho vzťahu s politickou stranou alebo politickým hnutím alebo\nvystupovaním v ich mene.\n21. Napokon podľa § 12 ods. 6 zákona o STVR člen rady nesmie byť ani zo súkromného sektora,\na to konkrétne vysielateľ programovej služby, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie alebo prevádzkovateľ retransmisie, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu,\nriadiaceho orgánu, kontrolného orgánu, dozorného orgánu alebo zamestnanec týchto osôb, ani\nv tejto oblasti podnikať; toto obmedzenie sa vzťahuje aj na osoby blízke členovi rady okrem\nzamestnancov týchto osôb. Člen rady nesmie byť vydavateľom periodickej publikácie,\nprevádzkovateľom spravodajského webového portálu, tlačovou agentúrou, štatutárnym orgánom\nalebo členom štatutárneho orgánu, riadiaceho orgánu, kontrolného orgánu alebo dozorného orgánu\ntakých osôb, byť majiteľom, spolumajiteľom ani štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho\norgánu, riadiaceho orgánu, kontrolného orgánu alebo dozorného orgánu osoby, ktorá poskytuje\nslužby súvisiace s výrobou programov, s mediálnou komerčnou komunikáciou, technickým\nzabezpečením vysielania programovej služby alebo poskytovania audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie a prevádzkovania retransmisie, s výrobou alebo distribúciou audiovizuálnych diel,\nzvukových záznamov alebo zvukovo-obrazových záznamov.\n22. Podľa § 17 ods. 6 zákona o STVR je nezlučiteľnosť funkcie generálneho riaditeľa taxatívne\nupravená s funkciami: a) prezidenta Slovenskej republiky, b) poslanca národnej rady, c) člena vlády\nSlovenskej republiky, d) predsedu, vedúceho alebo riaditeľa ostatného ústredného orgánu štátnej\nsprávy, e) člena Rady STVR, f) člena etickej komisie, g) člena Rady pre mediálne služby, h) člena\nrady Audiovizuálneho fondu, i) člena rady Fondu na podporu umenia, j) člena správnej rady Fondu\nna podporu kultúry národnostných menšín, k) prokurátora, l) sudcu, m) sudcu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 písm. a) nemôže byť tiež členom rady alebo etickej\nkomisie.\n23. Ústavný súd konštatuje, že s výnimkou zapojenia exekutívnej moci prostredníctvom\nministerstva je súčasná úprava podobná ostatným doteraz prijatým zákonom týkajúcim sa\nverejnoprávnych médií (Slovenský rozhlas, Slovenská televízia). Od roku 1992 až do 2024 bola\nzodpovedná za volenie členov rady len národná rada (parlament) a až nový zákon o STVR z roku\n2024 do výberu zapojil po prvýkrát Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.\n24. Súčasná úprava nezlučiteľnosti funkcií je aj historicky veľmi úzka. Člen rady dnes môže byť\npostavený veľmi blízko k vláde. Zákon z roku 2010 bol v tomto smere podobný tomu aktuálnemu,\nkeďže súčasné výluky sú prevažne prebraté z neho (§ 10 zákona o RTVS), hoci niektoré medzitým\nboli z textu vypustené. V zákone z roku 2004 existovala výluka aj pre štátnych tajomníkov,\n\n8\n\nvedúcich služobného úradu, ako aj blízke osoby vysokých predstaviteľov verejnej moci a celkovo\nosoby s funkciou v orgánoch verejnej moci (§ 10 ods. 3 zákona č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej\ntelevízii v znení neskorších predpisov). Podobne to bolo pri výlukách podľa zákona z roku 1992,\nktoré boli širšie ako tie dnešné. Dlhoročná prax však ešte nemusí byť zároveň dôkazom ústavnej\nkonformity. Pre porovnanie napríklad aj v Rakúsku bola nedávno dlhoročná právna úprava v týchto\notázkach vyhlásená za protiústavnú (napr. rozhodnutie rakúskeho ústavného súdu (VfGH)\nč. G 215/2022 z 5. októbra 2023). To platí o to viac, že od augusta 2025 platia nové požiadavky\npodľa nariadenia EMFA, ktoré v istých aspektoch môžu ísť nad rozsah ústavných požiadaviek.\nZ objektívnych dôvodov je potrebné upozorniť, že takáto forma zmien vo verejnoprávnom médiu,\na teda zánik pôvodného verejnoprávneho média a jeho následné zlúčenie tesne po voľbách, sa\nv slovenskej legislatíve nevyskytli po prvýkrát. Napríklad v roku 2010 vtedajšia vládna koalícia pár\nmesiacov po voľbách prijala úplne nový zákon o RTVS, ktorým došlo za pár týždňov k zlúčeniu\ndvoch verejnoprávnych médií (Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie) do nového spoločného\nverejnoprávneho média „Rozhlasu a televízie Slovenska“, pričom všetky riadiace orgány boli\nkreované nanovo (§ 23 ods. 7 a 8 zákona o RTVS). Rovnako novelizácia predpisov pár mesiacov po\nvoľbách z roku 1992 zásadne zmenila spôsob kreovania riadiacich orgánov, ktoré sa nanovo aj\nobsadzovali [povolebný zákon č. 483/1992 Zb. zmenil zákon č. 255/1991 Zb. a ukončil funkčné\nobdobia predošlej rady (pozri čl. I § 7 a čl. II)]. Predchádzajúce zmeny však nikdy neboli podrobené\ntestu ústavnosti v konaní pred ústavným súdom.\n25. Podľa čl. 4 ods. 2 EMFA platí, že „Členské štáty vrátane svojich národných regulačných\norgánov a subjektov nezasahujú do redakčných politík a redakčných rozhodnutí poskytovateľov\nmediálnych služieb ani sa nesnažia o ich ovplyvňovanie.“. Podľa čl. 5 ods. 1 EMFA „Členské štáty\nzabezpečia, aby poskytovatelia verejnoprávnych médií boli redakčne a funkčne nezávislí a aby\nsvojmu publiku poskytovali pluralitu informácií a názorov nestranným spôsobom v súlade\nso svojím poslaním verejnoprávnej služby vymedzeným na vnútroštátnej úrovni v súlade\ns protokolom č. 29.“. Napokon podľa čl. 5 ods. 2 EMFA „Členské štáty zabezpečia, aby sa postupy\nmenovania a odvolávania najvyššieho riadiaceho pracovníka alebo členov správnej rady\nposkytovateľov verejnoprávnych médií zameriavali na zaručenie nezávislosti poskytovateľov\nverejnoprávnych médií.“. Rovnako podľa čl. 5 ods. 2 EMFA platí, že „Najvyšší riadiaci pracovník\nalebo členovia správnej rady poskytovateľov verejnoprávnych médií sa vymenúvajú na základe\ntransparentných, otvorených, účinných a nediskriminačných postupov a transparentných,\nobjektívnych, nediskriminačných a primeraných kritérií stanovených vopred na vnútroštátnej\núrovni.“.\nIII.\nPotreba odpovedí na prejudiciálne otázky\n26. Ústavný súd sa už vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2015 vyjadril\nk postaveniu zmlúv, na ktorých je Európska únia založená: «Postavenie zmlúv, na ktorých je Únia\nzaložená (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie), v právnom poriadku\nSlovenskej republiky upravujú čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7\nods. 5 ústavy. Článok 1 ods. 2 ústavy upravuje záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať\nvšeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ako aj jej\nďalšie medzinárodné záväzky. Do kategórií medzinárodných zmlúv uvedených v čl. 7 ods. 5 ústavy\n9\n\nmožno nepochybne zaradiť aj zmluvy, na ktorých je založená Únia. Charte základných práv\nEurópskej únie majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Únia založená, je preto\npotrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať také postavenie, aké ústava v čl. 7\nods. 5 priznáva uvedeným kategóriám medzinárodných zmlúv; konkrétne Charte základných práv\nEurópskej únie je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať postavenie, aké majú\npodľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.»\n27. Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa\ntýkajú:\na) výkladu zmlúv;\nb) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov, alebo agentúr Únie.\nAk sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán\nusúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny\ndvor, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom,\nproti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento\nsúdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.\n28. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy z dôvodu viazanosti slovenských sudcov pri ich rozhodovaní nielen\nústavou, ústavným zákonom a zákonom, ale aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5\nústavy, a teda v širších súvislostiach v rámci jednotného výkladu práva Európskej únie, majú súdy\npotom nielen právo, ale v niektorých prípadoch aj povinnosť klásť predbežné otázky Súdnemu\ndvoru (napr. aj v prípade platnosti aktu sekundárneho práva Európskej únie). Význam konania\no predbežnej otázke spočíva v účinkoch, ktoré má právo Európskej únie na právne poriadky\nčlenských štátov. Konkrétne nezávislosť sudcov ústavného súdu a ich viazanosť ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom, upravuje § 22 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“ (MACEJKOVÁ, I., BARÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I.,\nHOLLÄNDER, P., SVÁK, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár.\n1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 418.)].\n29. Ústavný súd s poukazom na už uvedené považuje za potrebné pre svoje konečné rozhodnutie\nprioritne odstrániť určité pochybnosti o nesúlade viacerých ustanovení zákona o STVR s už\nuvedenými požiadavkami a zásadami prijatého nariadenia EMFA. Keďže k týmto ustanoveniam pre\nich novosť neexistuje dosiaľ žiadna judikatúra Súdneho dvora, ale tiež vzhľadom na ich všeobecnú\nformuláciu, ich posúdenie a zodpovedanie záleží od správneho výkladu práva Európskej únie,\nústavný súd sa pre odstránenie prípadnej spornosti o výklad rozhodol obrátiť na Súdny dvor.\nVzhľadom na to, že ústavný súd považuje zodpovedanie uvedených otázok jednak za dôležité pre\nnásledné vydanie svojho následného rozhodnutia vo veci samej, a tiež preto, lebo je aj súdom\n„poslednej inštancie“ na základe definície súdneho orgánu podľa čl. 267 ZFEÚ (IV. ÚS 206/08-50,\ns. 13, pozri tiež MACEJKOVÁ, I., BARÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER, P.,\nSVÁK, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie.\nBratislava : C. H. Beck, 2020, s. 425.), a keďže v tomto prípade absentujú možné obmedzenia\npovolené Súdnym dvorom (Cilfit, 283/81, Zb. s. 3415), existuje preto aj povinnosť predložiť tieto\nprejudiciálne otázky (bod 1 výroku tohto uznesenia).\n\n10\n\nIII.1. K otázke č. I:\n30. Výber členov rady podlieha verejnému výberovému konaniu s možnosťou širokého uplatnenia\nkandidatúry, no zákon nestanovuje „vopred“ kritériá, podľa ktorý má Národná rada Slovenskej\nrepubliky alebo minister kultúry vykonať výber. Zákon špecifikuje len podmienky na kandidatúru,\nno nie kritériá, podľa ktorých má dôjsť k výberu najlepšieho kandidáta. Výber preto poskytuje\nširoký priestor na uváženie Národnej rade Slovenskej republiky alebo Ministerstvu kultúry\nSlovenskej republiky. V prípade členov rady zákon špecifikuje odbor, za ktorý má byť daná osoba\nzvolená (§ 11 ods. 3 zákona o STVR). To isté platí v prípade voľby generálneho riaditeľa Radou\nSTVR, no v tomto prípade zákon naznačuje, že nejakú (hoc nie celkom jasnú) úlohu pri výbere má\nplniť tzv. projekt riadenia (§ 18 ods. 2 zákona o STVR). V prípade etickej komisie zákon\nneposkytuje žiadne „bližšie pravidlá, podľa ktorých majú záujmové organizácie podávať svoje\nnominácie“.\n31. V literatúre existujú názory, že už uvedené vymedzenie by mohlo byť nedostatočným pre\nnaplnenie požiadavky kritérií „stanovených vopred“, keďže neposkytujú bližšie pravidlá, podľa\nktorých sa má vybrať z niekoľkých kvalifikovaných kandidátov [napr. Hans Peter Lehofer.\nEuropäisches\nMedienfreiheitsgesetz\nund\nöffentlich-rechtliche\nMediendiensteanbieter,\nGrabenwarter/Holoubek/Leitl-Staudinger (Hrsg), Europäisches Medienfreiheitsgesetz Wien.\n(Manz) 2024, p. 120 – 122)] Navyše požiadavka „účinnosti“ v čl. 5 ods. 2 EMFA vyžaduje podľa\ntýchto názorov aj možnosť súdnej ochrany, ktorá v slovenskom právnom poriadku ale nie je\nexplicitne predpokladaná. Podľa tohto názoru by potom mohlo byť v rozpore s čl. 5 ods. 2 EMFA,\nak politicky nominovaný orgán robí konečný výber na základe svojho uváženia, pretože výberové\nkonanie, ktoré má v rukách výkonná moc, nie je dostatočne oddelené od meritokratického procesu\nna základe kvalít kandidátov. Túto interpretáciu, zdá sa, podporuje aj to, že niektoré členské štáty\nv procese implementácie EMFA skôr preferujú spôsob, ktorý zveruje výberové konanie nezávislým\nregulátorom (Poľsko, čiastočne Rakúsko, Írsko, Francúzsko a pod.).\n32. Existencia jasných kritérií zjavne súvisí s otázkou súdneho prieskumu rozhodnutí, keďže\nneexistencia kritérií znemožňuje súdny prieskum, aj keby bol teoreticky možný. Zákon o STVR\nneupravuje otázku súdneho prieskumu výberu členov rady alebo generálneho riaditeľa. Súdny\nprieskum osobitne spomína len v kontexte odvolania generálneho riaditeľa (§ 20 ods. 5 zákona\no STVR) alebo člena rady (§ 14 ods. 7 zákona o STVR), ktoré z tohto dôvodu vyžaduje aj písomné\nodôvodnenie. Žiadnu podobnú požiadavku zákon ale nevyžaduje vo vzťahu k výberu do funkcií.\nHoci podľa slovenského práva výber kandidátov môže podliehať súdnemu prieskumu, vzhľadom\nna absenciu dopredu daných zákonných kritérií by sa rozsah prieskumu musel obmedziť\nna procesný postup. Nie je ale zrejmé, či takýto súdny prieskum je v kontexte s EMFA dostatočný.\n32.1. Ústavný súd napríklad rozhodoval o preskúmaní postupu a rozhodnutia Súdnej rady\nSlovenskej republiky o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti (I. ÚS 153/2025,\nI. ÚS 306/2022, III. ÚS 446/2021, III. ÚS 642/2024, IV. ÚS 458/2022, a ďalšie). V uvedených\nrozhodnutiach ústavný súd preskúmal napadnutý postup/rozhodnutie súdnej rady vo svetle\nnamietaného porušenia čl. 30 ods. 4 ústavy – t. j. prístup k voleným a verejným funkciám. Možnosť\nporušenia tohto práva sťažovateľov pritom skúmal z pohľadu zachovania prístupu k verejnej funkcii\nza rovnakých podmienok, teda bez možnosti diskriminačného správania zo strany orgánu verejnej\nmoci pri výkone jeho kreačnej právomoci. Základné východiská spôsobu spoznávania dôvodov\n11\n\nvedúcich k prijatiu konkrétneho rozhodnutia súdnej rady vyslovil ústavný súd v náleze\nsp. zn. II. ÚS 29/2011.\n32.2. V tejto súvislosti je potrebné tiež dodať, že v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 576/2012 ústavný súd\npreskúmal postup a uznesenie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá\na národnej rady, ktorým došlo k odvolaniu sťažovateľky z funkcie generálnej riaditeľky STVR (nie\njej menovaniu), z pohľadu procesných nedostatkov (body 6 až 7 uznesenia). Aj keď národná rada\nnie je súdom a druhý senát sa nie celkom stotožnil s už vysloveným právnym názorom\n(IV. ÚS 478/2011), že z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva určitý minimálny štandard procesných práv pri\nodvolávaní funkcionára aj pri absencii bližšej zákonnej úpravy, z pohľadu procesných nedostatkov\nnámietky sťažovateľky preskúmal. V uznesení tiež dospel k záveru, že funkcia generálneho\nriaditeľa STVR nie je funkciou verejnou alebo volenou v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, v dôsledku\ntoho nemožno odvolanie riaditeľky považovať za zásah do tohto jej základného práva (body 5 až\n5.5 uznesenia). V závere ústavný súd tiež uviedol, že si je vedomý, že preskúmanie zákonnosti\nuznesenia národnej rady, ktorým ustanovuje do funkcie takého funkcionára, ktorý nie je verejným\nfunkcionárom v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, za súčasného stavu nemožno podradiť ani pod obsah\nzákladného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2\nústavy (bod 9 uznesenia).\n33. S tým súvisí aj súvisiaca otázka, kto môže iniciovať takýto súdny prieskum. Zákon o STVR\nv podstate vylučuje, aby takýto prieskum iniciovala tretia osoba, ktorá nie je priamo dotknutá\nrozhodnutím (napríklad záujmová organizácia...). Vzhľadom na to, že výber členov rady alebo\ngenerálneho riaditeľa má dopad na práva všetkých prijímateľov informácií z verejnoprávneho\nmédia podľa čl. 3 EMFA a čl. 11 charty, nie je zrejmé, či takto úzko koncipované právo napadnúť\nrozhodnutie, ktoré má takýto široký spoločenský dopad, zodpovedá požiadavke efektívnosti. Súdny\ndvor v podobnom kontexte dôvodil, že právo na príjem informácií musí byť pretavené\ndo procesného práva všetkých užívateľov domáhať sa presadenia svojich práv aj súdnou cestou,\nhoci aj proti neštátnym aktérom (C-314/12, UPC Telekabel Wien, § 57).\n34. Ak čl. 5 ods. 2 EMFA vyžaduje, aby vnútroštátny zákon vopred špecifikoval konkrétne kritériá,\npodľa ktorých sa vyberie úspešný kandidát, existuje určitá pochybnosť, či zákon o STVR vzhľadom\nna ním stanovené kritériá v súčasnosti túto požiadavku spĺňa. S prvou otázkou súvisí aj otázka 2,\nktorá sa týka procesu výberu.\nIII.2. K otázke č. II:\n35. Požiadavka „nezávislosti“ verejnoprávneho vysielateľa je štrukturálnou požiadavkou na spôsob\njej kreovania a fungovania. Jej cieľom je vylúčiť riziko politického alebo iného zasahovania\ndo redakčnej práce a riadenia verejnoprávnych médií vzhľadom na inštitucionálnu blízkosť k štátu,\na preto EMFA požaduje, aby sa výber riadiacich a dozorných orgánov čo najviac odlúčil od výkonu\nverejnej moci jeho rôznymi zložkami. Podľa názoru ústavného súdu aj z čl. 4 ods. 2 a čl. 5 ods. 2\nEMFA preto vyvstáva otázka, či riadiace alebo správne orgány verejnoprávneho vysielateľa nie sú\nkreované spôsobom vytvárajúcim riziko, že tieto orgány budú predĺžením politického zápasu\no výkon verejnej moci v štáte.\n36. Ústavný súd vníma veľmi kriticky, že vnútroštátny zákon obsahuje len taxatívny a úzky zoznam\nnezlučiteľných funkcií namiesto toho, aby všeobecne zabezpečil odstup od výkonu verejnoprávnej\n12\n\nmoci, a to napríklad všeobecnou výlukou nezlučiteľnosti s faktickou blízkosťou k výkonu verejnej\nmoci. Tento dlhoročný formalistický prístup na Slovensku vedie k tomu, že inštitút nezlučiteľnosti\nreálne nechráni verejnoprávneho vysielateľa pred tým, aby v jeho čele boli osoby, ktoré sú aktívne\nvo vrcholovej politike alebo inak majú blízko k výkonu verejnej moci. Za súčasnej právnej situácie\nje zrejmé, že generálny riaditeľ a člen rady môžu napríklad byť komunálnym poslancom, starostom,\nvedúcim služobného úradu ministerstva, poradcom predsedu vlády, poslancov alebo iných členov\nvlády a pod. Generálny riaditeľ môže byť aj poslancom Európskeho parlamentu, členom Európskej\nkomisie, šéfom, pokladníkom alebo členom parlamentnej alebo mimoparlamentnej politickej strany\na pod. Takisto členmi môžu byť veľkí donori politických strán či ich spriaznené firmy alebo iné\norganizácie. Zo súčasného zloženia Rady STVR vyplýva, že jej členmi sú napríklad poradca\npredsedu vlády Slovenskej republiky a generálny tajomník služobného úradu Ministerstva kultúry\nSlovenskej republiky.\n37. Ústavný súd má preto pochybnosti, či takáto úprava nezlučiteľnosti nie je v rozpore\ns požiadavkou „nezávislosti“ stanovenej čl. 4 ods. 2 a čl. 5 ods. 2 EMFA, ako aj s čl. 26 ústavy,\npretože nezabezpečenie dostatočného odstupu verejnoprávnej televízie od výkonu verejnej moci\nmôže predstavovať možné riziko zneužitia hlavného správneho orgánu – Rady STVR. Takúto\npochybnosť podporuje jednak odôvodenie čl. 27 EMFA, ktoré uvádza: „Poskytovatelia\nverejnoprávnych médií však môžu byť obzvlášť vystavení riziku zasahovania vzhľadom na ich\ninštitucionálnu blízkosť k štátu a verejné finančné prostriedky, ktoré dostávajú.“, ale aj odôvodenie\nčl. 28 EMFA: „Existujú aj prípady, keď legislatívne reformy v členských štátoch zvýšili vládnu\nkontrolu verejnoprávnych médií, a to aj pokiaľ ide o vymenovanie najvyšších riadiacich\npracovníkov alebo členov správnej rady verejnoprávnych médií... Ak záruky neexistujú alebo sú\nnedostatočné, vznikajú riziká politického zasahovania do redakčnej línie alebo riadenia\nverejnoprávnych médií.“ Taktiež tento výklad podporuje odôvodenie čl. 31 EMFA, ktoré uvádza:\n„Je preto potrebné, aby členské štáty na základe medzinárodných noriem, ktoré v tejto súvislosti\nvypracovala Rada Európy, zaviedli účinné právne záruky nezávislého fungovania poskytovateľov\nverejnoprávnych médií v celej Únii, ktoré nebudú podliehať vládnym, politickým, hospodárskym\nalebo súkromným záujmom bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne ústavné právo v súlade\ns chartou.“\n38. Okrem už uvedeného podľa názoru ústavného súdu potreba širokého a faktického posudzovania\nnezlučiteľnosti funkcií vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj\nodporúčania Rady Európy č. R(96)10 Výboru ministrov členským štátom o zabezpečení\nnezávislosti verejnoprávneho vysielania prijatého Výborom ministrov 11. septembra 1996 na 573.\nstretnutí zástupcov ministrov. Podľa odporúčania č. R(96)10 musí právny rámec verejnoprávnych\nvysielateľov „jasne stanoviť ich redakčnú nezávislosť a inštitucionálnu autonómiu“ vrátane úpravy\nfinancovania, zodpovednosti a kontroly, pričom musí obsahovať aj záruky, aby sa „vylúčilo riziko\nakéhokoľvek politického alebo iného zasahovania.“. Odporúčanie č. R(96)10 konkrétnejšie uvádza:\n„Pravidlá upravujúce postavenie dozorných orgánov verejnoprávnych vysielateľov, hlavne členstvo\nv nich, musia byť definované tak, aby sa vylúčilo riziko akéhokoľvek politického alebo iného\nzasahovania.“ a taktiež: „Pravidlá musia predovšetkým garantovať, že členovia dozorných orgánov:\nsú volení transparentným a pluralistickým spôsobom, kolektívne reprezentujú záujmy spoločnosti\nako celku.“\n\n13\n\n39. Európsky súd pre ľudské práva odporúčanie č. R(96)10 viackrát inkorporoval do svojej\njudikatúry k čl. 10 týkajúcemu sa slobody prejavu. Napríklad vo veci Malone a iní proti Moldavsku,\nč. 13936/02 (2009), Európsky súd pre ľudské práva zvýraznil potrebu jasnej právnej úpravy\ntýkajúcej sa redakčnej nezávislosti a inštitucionálnej autonómie (§ 102). Okrem toho zdôraznil, že\nžiadnej „silnej ekonomickej alebo politickej skupine v spoločnosti [nesmie byť] dovolené získať\ndominantné postavenie nad audiovizuálnymi médiami, a tým vyvíjať tlak na vysielateľov\na nakoniec obmedzovať ich redakčnú slobodu“, pretože sa tak „podkopáva základn[á] úloh[a]\nslobody prejavu v demokratickej spoločnosti, ako je zakotvená v článku 10 dohovoru, najmä ak\nslúži na šírenie informácií a myšlienok všeobecného záujmu, ktoré má verejnosť navyše právo\nprijímať“ (§ 98). Štát má v tomto ohľade nielen negatívnu povinnosť zdržať sa zásahov, ale aj\nafirmatívnu pozitívnu povinnosť, „aby verejnosť mala prostredníctvom televízie a rozhlasu prístup\nk nestranným a presným informáciám a širokej škále názorov a komentárov, ktoré odrážajú okrem\niného rozmanitosť politických názorov v krajine, a po druhé, aby novinárom a iným odborníkom\npracujúcim v audiovizuálnych médiách nebolo bránené v poskytovaní týchto informácií\na komentárov“. Spôsob, akým to štát zabezpečí, je na jeho uvážení.\n40. Na druhej strane má ústavný súd pochybnosť, ako vyložiť požiadavku „nezávislosti“ vo vzťahu\nk procesu výberu členov rady zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Národnej rady\nSlovenskej republiky. Výber zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky poskytuje širokú\nmieru uváženia, hoc je predmetom výberového konania. Výber zo strany národnej rady v plnej\nmiere závisí od politických dohôd a parlamentnej väčšiny v jednokomorovom parlamente. Ústavné\nsúdy iných členských štátov pred EMFA zjavne pristupovali rôzne k otázke zapojenia verejnej moci\ndo procesu voľby alebo nominácie správnych orgánov verejnoprávnych vysielateľov [pozri napr.\nrozhodnutie rakúskeho ústavného súdu (VfGH) č. G 215/2022 z 5. októbra 2023 alebo rozhodnutie\nnemeckého ústavného sudu (BverfG) č. 1 BvF 1/11 a 1 BvF 4/11 z 25. marca 2014]. Zároveň sa\nvšak celkový prístup postupne mení, keďže viacero členských štátov zavádza do procesu selekcie\ninštitút „regulátora“ namiesto výkonnej alebo zákonodarnej moci.\n41. Proces výberu členov rady podľa zákona o STVR podlieha iba obmedzenej špecifikácii toho,\naké záujmy alebo odbornosti majú byť v nej zastúpené. Iba štyria členovia menovaní Ministerstvom\nkultúry Slovenskej republiky musia byť z určitých oblastí: 1. médií a audiovízie, 2. ekonómie,\n3. práva a 4. informačných technológií. Ostatní piati členovia volení Národnou radou Slovenskej\nrepubliky môžu byť z oblastí: televízneho vysielania, rozhlasového vysielania, ekonómie, práva\na informačných technológií (§ 11 ods. 3). Zákon ale neupravuje žiadne požiadavky\nreprezentatívnosti rôznych záujmových skupín okrem tých, ktoré môžu byť zapojené do\nnávrhového procesu etickej komisie. Ústavný súd má preto pochybnosti, či takto konštruovaný\nproces napĺňa požiadavky „nezávislosti“ podľa čl. 5 ods. 1 a 2 EMFA.\nIII.3. K otázke č. III:\n42. Ústavný súd je toho názoru, že etická komisia nie je správnou radou v zmysle čl. 5 ods. 2\nEMFA, pretože jej „stanoviská k dodržiavaniu štatútu“ a „návrhy príslušných opatrení“ s cieľom\nzabezpečiť dodržiavanie štatútu musí implementovať Rada STVR. Na druhej strane z odôvodnenia\nčl. 31 vyplýva, že sa požiadavky EMFA môžu vzťahovať aj na orgány, „ktoré zohrávajú úlohu pri\nurčovaní redakčných politík“. Štatút programového pracovníka vzhľadom na jeho obsah možno\n\n14\n\npodľa ústavného súdu chápať ako „redakčnú politiku“. Ako už bolo uvedené, etická komisia len\nvykladá tento štatút, avšak akékoľvek rozhodnutie prijíma Rada STVR. Rada STVR tiež tvorí tento\nštatút a podľa súčasnej praxe určuje niektorých členov etickej komisie. Za takejto situácie je\nústavný súd toho názoru, že požiadavky podľa čl. 5 ods. 2 EMFA sa nemajú vzťahovať aj na etickú\nkomisiu. Zároveň je však otázne, aké bližšie požiadavky môžu pre jej členov a ich činnosť vyplývať\nz čl. 5 ods. 1 EMFA.\nIII.4. K otázke č. IV:\n43. Zákon o STVR obsahuje nasledujúce záruky, ktorými sa má zabezpečiť redakčná nezávislosť\ntvorivých zamestnancov STVR, keď v § 4 ods. 2 zákona o STVR všeobecne ustanovuje:\n„Slovenská televízia a rozhlas chráni a rešpektuje nezávislosť svojich programových pracovníkov,\nďalších tvorivých pracovníkov a spolupracovníkov v súlade so štatútom programových\npracovníkov, ďalších tvorivých pracovníkov a spolupracovníkov Slovenskej televízie a rozhlasu.“\nNa porušenie tohto ustanovenia však nie je naviazaná žiadna sankcia. Je treba poznamenať, že\nuvedené záruky podľa názoru ústavného súdu nie je možné vzhľadom na kritériá uvedené\nv nariadení EMFA posudzovať izolovane (len na báze zákona o STVR, ako to uvádzajú\nnavrhovatelia), ale v širšom kontexte oprávnení nezávislého regulátora (Rada pre mediálne služby)\npodľa zákona o mediálnych službách, ktorý nie je zahrnutý do návrhu navrhovateľov na súlad\nprávnych predpisov s ústavou a dohovorom. Napríklad práve z § 153 ods. 6 zákona o mediálnych\nslužbách vyplýva možnosť užívateľa obsahovej služby domáhať sa ochrany pred súdom. Navyše\npráve nezávislý regulátor zodpovedá (kontroluje) za obsah a redakčnú nezávislosť.\n44. Prijímanie štatútu programových zamestnancov je v pôsobnosti rady. Na štatút nie sú zákonom\nkladené osobitné podmienky, hoc musí byť v súlade s čl. 3, čl. 4 ods. 2, čl. 5 EMFA. Takýto štatút\nnie je ale možné napadnúť správnou žalobou alebo v abstraktnom prieskume o súlade právnych\npredpisov, avšak mohol by byť predmetom individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy. Ak by ústavný súd dospel k záveru, že ním dochádza k porušeniu základných práv\njednotlivca, možno takýto štatút zrušiť a zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd.\n45. Napriek tomu, že zákon o mediálnych službách návrhom navrhovateľov napadnutý nebol,\nvyplývajú aj z neho ďalšie záruky, ktoré sú predmetom posudzovania vo vzťahu k EMFA\na položených otázok [najmä zo znenia jeho poslednej novely zákonom 256/2025 Z. z.\nz 10. septembra 2025, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri\nv oblasti médií a audiovízie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o publikáciách)\nv znení zákona č. 189/2025 Z. z.]. Kontextuálna súvislosť s napadnutým právnym predpisom\n(zákonom o STVR) aj v súvislosti s riešenou problematikou a implementáciou prijatého nariadenia\nEMFA, na ktoré práve už označená zmena zákona o mediálnych službách odkazuje a z neho\nvychádza, je neprehliadnuteľná, o čom svedčia napr. aj odkazy pod čiarou na nariadenie EMFA pri\ndotknutých ustanoveniach. Ústavný súd preto tento svoj pohľad na zrejmé súvislosti so širšou\npôsobnosťou nariadenia EMFA aj na iné podústavné normy tvoriace právny poriadok v oblasti\nmediálneho práva na Slovensku (najmä spomenutý zákon o mediálnych službách) pre adekvátne\n\n15\n\nzodpovedanie položených otázok (ktoré by preto nemali byť zodpovedané izolovane len k návrhom\nnapadnutému zákonu o STVR) v stručnosti v ďalšom texte predstavuje.\n46. Zákon o mediálnych službách okrem iného uvádza že:\n- poskytovateľ obsahovej služby poskytuje obsahovú službu slobodne a nezávisle. Do jej obsahu\nmožno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach (§ 16 ods. 1);\n- vysielateľ, ktorý nepodlieha samoregulačnému mechanizmu zapísanému do evidencie podľa tohto\nzákona, regulujúcemu aj oblasť všestrannosti informácií, názorovej plurality a objektívnosti\na nestrannosti programov, je povinný a) zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu\nv rámci vysielanej programovej služby, b) zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských\nprogramov a programov aktuálnej publicistiky; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené\nod informácií spravodajského charakteru (§ 25);\n- pri posudzovaní vplyvu na pluralitu informácií na mediálnom trhu a pri vyhodnocovaní rizík\nnarušenia plurality informácií je regulátor povinný zohľadniť skutočnosti podľa osobitného\npredpisu [§ 101 ods. 7 s odkazom na čl. 22 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2024/1083];\n- regulátor vydáva výročnú správu, ktorá obsahuje všetky dôležité informácie za príslušný\nkalendárny rok o činnosti regulátora, o stave vysielania a retransmisie, o poskytovaní\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a o poskytovaní platforiem na zdieľanie videí,\nokrem iného aj analýzu o 1. pluralite informácií a transparentnosti majetkových a personálnych\nvzťahov, 2. vlastníckych štruktúr poskytovateľov obsahových služieb v pôsobnosti regulátora,\n3. samoregulačných mechanizmov v oblastiach regulovaných týmto zákonom vrátane ich účinnosti,\n4. dodržiavania záruk nezávislého fungovania verejnoprávneho vysielateľa [§ 124 ods. 1 písm. i)]\na informácie o poskytnutí verejných finančných prostriedkov na štátnu reklamu [§ 124 ods. 1\npísm. n)].\n47. V druhej hlave uvedený zákon upravuje postavenie, poslanie, pôsobnosť regulátora, jeho\norgány, ich zloženie, postavenie a ich pôsobnosť. Štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie, poskytovania platforiem\nna zdieľanie obsahu, poskytovania služby informačnej spoločnosti, ktorá je sprostredkovateľskou\nslužbou, poskytovania online sprostredkovateľských služieb, poskytovania internetového\nvyhľadávača, poskytovania služieb multimodálneho prístupu, vydávania periodických publikácií\na prevádzkovania spravodajských webových portálov v rozsahu vymedzenom týmto zákonom\na osobitnými predpismi vykonáva regulátor (§ 108 zákona o mediálnych službách).\n48. Tretia hlava zákona o mediálnych službách upravuje samoregulačné mechanizmy,\nsamoregulačný orgán a kódex s tým, že výkon dohľadu nad dodržiavaním povinností podľa tohto\nzákona alebo osobitných predpisov sa s odkazom na čl. 2 ods. 16 nariadenia EMFA môže\nuskutočňovať aj prostredníctvom kódexu presadzovaného samoregulačným orgánom a evidovaného\nregulátorom v evidencii alebo zverejneného komisiou (§ 127 ods. 2). Za kódex sa podľa § 127\nods. 3 zákona o mediálnych službách považuje aj taký samoregulačný systém pravidiel, ktorý\nupravuje správanie v oblasti poskytovania obsahových služieb nad rámec povinností podľa tohto\nzákona alebo osobitných predpisov (s odkazom na čl. 2 ods. 16 nariadenia EMFA), ak reguluje\nosobu, oblasť, činnosť alebo obsahovú službu v pôsobnosti tohto zákona, najmä\na) redakčné štandardy poskytovateľov obsahových služieb,\n\n16\n\nb) zabezpečenie pomoci pri uplatňovaní práva na účinnú súdnu ochranu v súvislosti s povinnosťou\nzachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií alebo s uplatňovaním práva alebo ochrany podľa § 17\nods. 4 a 5 alebo podľa osobitných predpisov (s odkazom napríklad na čl. 4 nariadenia EMFA) alebo\nc) nevhodnú mediálnu komerčnú komunikáciu, ktorá\n1. sa týka alkoholických nápojov alebo\n2. sprevádza programy určené pre deti alebo sa v nich uvádza a týka sa potravín a nápojov\nobsahujúcich živiny a látky s výživovým alebo fyziologickým účinkom, najmä tuky, transmastné\nkyseliny, soľ alebo sodík a cukry, ktorých nadmerný príjem v celkovej strave sa neodporúča.\n49. Podľa § 109 ods. 3 zákona o mediálnych službách poslaním Rady pre mediálne služby (ako\nnezávislého regulátora) je a) presadzovať verejný záujem v oblasti vysielania, retransmisie,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a poskytovania platforiem\nna zdieľanie obsahu, b) chrániť slobodu prejavu, právo na informácie a právo na prístup\nku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a c) vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania,\nretransmisie, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a poskytovania\nplatforiem na zdieľanie obsahu. Rada rozhoduje v senátoch alebo pléne. Má deväť členov, ktorých\nvolí a odvoláva národná rada. Kandidátov môže navrhnúť široké spektrum subjektov (§ 114 ods. 3).\nVoľbe členov v národnej rade prechádza vypočutie, pričom členom môže byť akákoľvek plnoletá\nfyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonná;\nza bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený\nza úmyselný trestný čin (§ 115 ods. 1). Nezlučiteľnosť funkcií je upravená širšie ako pri Rade\nSTVR (napr. na rozdiel od zákona o STVR členom nemôže byť štátny tajomník), avšak taktiež len\ntaxatívnym výpočtom (§ 115 ods. 2 až 4). Národná rada môže člena Rady pre mediálne služby\nodvolať (§ 117 ods. 2 a 3), len ak vykonáva určité zakázané činnosti (§ 115 ods. 3), koná v rozpore\nso štatútom tejto rady alebo je nečinný viac ako šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov.\nPodľa § 117 ods. 4 zákona o mediálnych službách prípadné odvolanie člena národnou radou musí\nbyť riadne odôvodnené, zverejnené a vopred oznámené členovi rady. Vzhľadom na to, že Rada pre\nmediálne služby je zároveň nezávislým regulátorom pre oblasť audiovizuálnych médií a digitálnych\nslužieb, podlieha podmienkam nezávislosti aj podľa iných predpisov práva Európskej únie [čl. 30\nods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii\nniektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením\nv členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica\no audiovizuálnych mediálnych službách)] a čl. 50 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)\n2022/2065 z 19. októbra 2022 o jednotnom trhu s digitálnymi službami a o zmene smernice\n2000/31/ES (akt o digitálnych službách).\n50. Rada pre mediálne služby tiež dohliada na porušenia § 16 ods. 1 a § 25 zákona o mediálnych\nslužbách. „Povinná osoba“, ktorá poruší tieto ustanovenia, môže dostať pokutu podľa § 140 a nasl.\nzákona o mediálnych službách. Z praxe možno vyvodiť, že regulátor nezvykne ukladať pokuty\nakýmkoľvek tretím osobám, ktoré sa pokúšajú napríklad o zasahovanie do programovej služby\nverejného vysielateľa, alebo členovi správneho orgánu verejnoprávneho vysielateľa. Rada pre\nmediálne služby tiež zrejme nedokáže uplatniť svoju najzásadnejšiu sankciu, a to odobratie licencie,\nproti verejnoprávnemu vysielateľovi (§ 199 zákona o mediálnych službách). Podľa § 16 ods. 1\na § 25 zákona o mediálnych službách vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi, členovi rady alebo\nčlenovi etickej komisie však Rada pre mediálne služby jednoznačne nevie vyvodiť žiadne\n17\n\nkonzekvencie za prípadné nezákonné zásahy. Prípadné porušenie ustanovení na ochranu redakčnej\nnezávislosti taktiež nie sú upravené ako dôvod povinného odvolania generálneho riaditeľa, člena\nrady alebo etickej komisie. Momentálne Rada pre mediálne služby podľa § 112 ods. 2 písm. a)\nzákona o mediálnych službách rozhoduje v senáte a) v správnom konaní v prvom stupni vo veciach\ndodržiavania povinností a ukladania sankcií podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov\n(s odkazom na nariadenie EMFA – bod 72 pod čiarou). Má však aj právomoc vykonávať dohľad\npodľa všeobecných predpisov mediálneho práva (§ 109, § 110 zákona o mediálnych službách).\nV prijatej novele zákona o mediálnych službách po implementácii EMFA bola Rade pre mediálne\nslužby zverená právomoc posudzovať porušovanie čl. 5 EMFA [§ 110 ods. 2 písm. k)], podľa\nktorého do pôsobnosti regulátora (uplatniteľnej aj vo vzťahu k STVR) patrí monitorovanie\na analyzovanie dodržiavania záruk nezávislého fungovania verejnoprávneho vysielateľa podľa\nosobitného predpisu [čl. 5 ods. 1 až 3 nariadenia (EÚ) 2024/1083 – EMFA]. Podľa zákona\no mediálnych službách môže Rada pre mediálne služby vykonávať dozor nad zverenými zákonnými\npovinnosťami (§ 110 ods. 1). Za porušenie takýchto povinností môže uložiť jednu z nasledujúcich\nsankcií: a) upozornenie, b) uverejnenie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo\nposkytovania programu alebo jeho časti, d) uloženie pokuty a e) zrušenie autorizácie vysielateľa\nza závažné porušenie povinnosti (§ 134). Pokutu možno udeliť len za taxatívne vymenovanú\npodskupinu porušení (§ 140 a nasl.), pričom vysielateľa možno takto potrestať napríklad len\nza nedostatok transparentnosti vo vzťahu k rade, čo sa týka dodržiavania plurality informácií (§ 105\nods. 1), či nesúlad obsahu vysielania so zákonom č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene\na doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších\npredpisov [§ 20 ods. 4 písm. c)] alebo s príkazom ochrany ľudskej dôstojnosti (§ 61). Žiadne\nz týchto oprávnení nie je možné využiť na sankcionovanie porušenia povinností podľa čl. 4 ods. 2\na čl. 6 ods. 3 EMFA. Pri dohľade na čl. 5 EMFA existuje nová možnosť rady uložiť pokutu, no je\nobmedzená na nedostatok spolupráce pri vyšetrovaní možného porušenia [§ 110 ods. 7 a 9 v spojení\ns § 142 ods. 1 písm. g)]. Dozor nezávislého regulátora má teda len monitorovaciu funkciu, ako je\nexplicitne predpokladané v čl. 5 ods. 4 EMFA.\n51. Za uvedených okolností nie je zrejmé, či takto nastavené zabezpečenie „editorskej nezávislosti“\nprogramových a iných kreatívnych zamestnancov STVR voči orgánom STVR je dostatočne\nefektívne, aby naplnilo požiadavky princípu účinnosti v kontexte nezávislého regulatórneho\ndohľadu podľa čl. 5 ods. 4 EMFA, ale aj zabezpečenia dodržiavania požiadaviek podľa čl. 4 ods. 2\na čl. 6 ods. 3 EMFA. Na uvedené vo vzťahu k EMFA je zrejme potrebné nahliadať práve aj cez\nzákon o mediálnych službách, ktorého vplyv na dodržiavanie nariadenia EMFA navrhovatelia\nvôbec vo svojom návrhu neuviedli.\nIII.5. K otázke č. 5:\n52. Hoci zákon o STVR bol prijatý v čase, keď ešte Slovenská republika nemala povinnosť tento\nprávny akt uplatňovať, podľa judikatúry Súdneho dvora zaťažovala slovenského zákonodarcu užšia\npovinnosť lojálnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 ZEÚ, pričom jej porušenie si vyžaduje kroky, ktoré\nby mohli vážne ohroziť výsledok stanovený týmto nariadením (C-129/96, § 45). Toto časové\nhľadisko je osobitne dôležité pre namietaný nesúlad zákona o STVR v tých ustanoveniach, ktorými\ndošlo de facto k výmene bývalého vedenia. Výmena nastáva mesiace pred transpozičnou lehotou\na došlo k nej na základe prijatia nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi, ktorý úplne\n18\n\nnanovo konštituoval jeho orgány. Napriek tomu, že samotná verejnoprávna televízia a rozhlas ostali\nrovnaké, došlo k zmene názvu verejného vysielateľa a novému spôsobu kreovania rady, novej\núprave právomocí generálneho riaditeľa a vytvoreniu etickej komisie ako poradného orgánu. Ako\nuž bolo skôr uvedené, v histórii Slovenskej republiky nejde o ojedinelý jav, keď sa takéto zásadné\nzmeny dejú (najmä) po voľbách (bod 24 tohto odôvodnenia).\n53. Cieľom predkladanej otázky je zistiť, či by prípadné konštituovanie subjektu nanovo\nza spomínaných okolností mohlo byť porušením čl. 5 EMFA. Predbežný názor ústavného súdu\nv tejto otázke je, že o porušenie v takomto prípade nejde, pretože je plne v právomoci zákonodarcu\nnanovo konštituovať verejnoprávneho vysielateľa. Podľa judikatúry ústavného súdu v kontexte\nslovenskej ústavy sú v prípade predčasného skončenia mandátu z dôvodu zániku alebo premeny\ninštitúcie v zásade z tohto dôvodu neúspešné. Ako príklad z judikatúry ústavného súdu možno\nuviesť nález sp. zn. I. ÚS 238/04, kde sťažovateľmi boli predseda a podpredsedovia Najvyššieho\nkontrolného úradu (ďalej len „NKÚ“), ktorí boli zvolení do funkcie národnou radou na funkčné\nobdobie 5 rokov. Počas výkonu ich funkčného obdobia bola prijatá zmena ústavy, ktorá predĺžila\nfunkčné obdobie predsedu a podpredsedov NKÚ na 7 rokov. Intertemporálne ustanovenia týkajúce\nsa týchto funkcií v právnej úprave chýbali. Národná rada prijala napadnuté uznesenia, ktorými\nkonštatovala zánik funkcie sťažovateľov uplynutím 5 rokov, na ktoré boli zvolení. Ústavný súd\nkonštatoval, že národná rada v prípade existencie silného verejného záujmu v prípadoch stretu starej\na novej právnej normy môže ústavnou väčšinou hlasov (a v tomto prípade aj zákonom) rozhodnúť\nprípadne aj o predĺžení funkčného obdobia už kreovaných verejných funkcií, v prípade\nsťažovateľov o predĺžení funkčného obdobia predsedu a podpredsedov NKÚ z piatich na sedem\nrokov, avšak takéto právne pomery sú viazané na rozhodnutie štátneho orgánu (v danom prípade\nfunkcia predsedu a podpredsedov NKÚ na voľbu v národnej rade), po zmene právnej úpravy je\npreto naplnenie obsahu právnych vzťahov opäť podmienené voľbou v národnej rade, teda nikdy\nnevznikajú iba „mlčky“, preto ani zmena takýchto verejnoprávnych vzťahov nemôže byť vykonaná\n„konkludentne“, ale vždy iba explicitným intertemporálnym ustanovením. Ústavný súd vyslovil, že\nzákladné právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy\na právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy napadnutými uzneseniami národnej\nrady porušené nebolo.\nIII.6. K širšiemu slovenskému kontextu:\n54. Nezávislosť verejných vysielateľov plní zásadnú úlohu v napĺňaní preambuly ústavy, podľa\nktorej slovenský národ spravuje veci verejné „spoločne s príslušníkmi národnostných menšín\na etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky v záujme trvalej mierovej spolupráce\ns ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk\nslobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity“. Bez objektívnych,\nnestranných a pluralitných názorov nie je možné dosiahnuť riadnu správu verejných vecí.\nVerejnoprávne média, podobne ako školstvo, sú dôležitým zdrojom informovanosti celého\nobyvateľstva, a preto je potrebné, aby neodrážali len názory väčšiny, ktorá je aktuálne v danom čase\npri moci, pretože jej záväzok je medzigeneračného charakteru.\n\n19\n\n55. Verejnoprávnosť média vyžaduje, aby obsahovo odrážala celkovú skladbu spoločnosti, čo sa\npráve pretavuje do požiadavky prezentovania objektívnych faktov, ale aj nestranných a pluralitných\nnázorov, ktoré na tieto reagujú. Takáto služba širokej verejnosti je však možná len vtedy, ak má\nverejnoprávne médium dostatočný odstup od verejnej moci v štáte, a to nielen výkonnej, ale aj\nzákonodarnej a súdnej. To platí o to viac, že cieľom verejnoprávneho média je kontrolovať správu\nvecí verejných všetkými týmito časťami verejnej moci v prospech všetkých občanov bez ohľadu\nna ich politické presvedčenie. Túto požiadavku vyjadruje princíp odstupu verejnoprávnych médií\nod štátu, ktorý možno odvodiť z čl. 26 ústavy.\n56. Princíp odstupu však neznamená, že verejnoprávne médiá a ich zamestnanci nemôžu podliehať\ndohľadu. Naopak, verejnoprávnosť média je možné dosiahnuť len pri správnom nastavení dohľadu\nnad prácou verejnoprávneho média, aby sa predišlo situácii, že toto sa stane rukojemníkom\nakejkoľvek jednej politickej, ekonomickej, náboženskej či inej ideologickej sily v spoločnosti\nna úkor ostatných. V tomto smere sú čl. 4 ods. 2 a čl. 5 EMFA len posilnením princípov, na ktorých\nje založená ústava, keď podľa jej čl. 1 ods. 1 „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“.\n57. Prejednávaný prípad sa z pohľadu ústavného súdu týka otázky, ako môže zákonodarca správne\nnastaviť systém dohľadu tak, aby na jednej strane umožňoval efektívnu kontrolu proti zneužívaniu\nverejnoprávneho média, no na strane druhej zachoval jeho funkčnú autonómiu a editorskú slobodu\njeho tvorivých zamestnancov. Historická skúsenosť Slovenskej republiky ukazuje, že tento prístup\ntreba nastaviť v praxi veľmi precízne a citlivo.\n58. Z pohľadu ústavného súdu je postavenie verejnoprávneho média podobné univerzitám, kde\nredakčnej slobode zodpovedá akademická sloboda, ktorá rovnako chráni slobodu bádania\nakademikov pred zásahmi zo strany verejnej moci, hoci sú platení zo štátneho rozpočtu.\nAj akadémia v tomto smere slúži celej spoločnosti a tiež podlieha určitým kontrolným\nmechanizmom (čl. 43 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy). Je však dôležité, aby verejnoprávne\nmédia boli čo najviac oddelené od výkonu verejnej moci, inak hrozí riziko ich zneužitia.\n59. Verejnoprávne médiá vždy zohrávali dôležitú úlohu v histórii Slovenska. Rozhlas informoval\nobyvateľstvo Československa o vpáde nacistického Nemecka a bol aj médiom, cez ktoré bolo\noznámené Slovenské národné povstanie v roku 1944. Ani ovládnutie rozhlasu a televízie\nkomunistickou vládou nepredišlo dôležitému informovaniu obyvateľstva o invázií vojsk Varšavskej\nzmluvy v roku 1968. Až do roku 1989 boli verejnoprávna televízia a rozhlas v područí vládnej\nmoci. Podľa dobového § 5 ods. 2 zákona č. 18/1964 Zb. o Československej televízii platilo, že\n„Za činnosť Československej televízie zodpovedá vláde ústredný riaditeľ, ktorého vymenúva\na odvoláva vláda.“. Podľa § 5 ods. 3 a 4 zákona o Československej televízii činnosť televízie na\nSlovensku „riadi[l] ústredný riaditeľ prostredníctvom oblastného riaditeľa pre Slovensko“, pričom\njeho „vymenúva[lo] a odvoláva[lo] Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na návrh ústredného\nriaditeľa Československej televízie“. V roku 1967 bol dozor upravený zákonným opatrením\nPredsedníctva Národného zhromaždenia č. 1/1967 Zb. o zmenách v organizácii a pôsobnosti\nniektorých ústredných orgánov z 12. januára 1967, podľa ktorého ústrední riaditelia\nČeskoslovenského rozhlasu, Československej televízie, Československej tlačovej kancelárie\na Československého filmu zodpovedali priamo ministrovi kultúry a informácií za činnosť príslušnej\norganizácie (§ 5 ods. 1). Ústredných riaditeľov Československého rozhlasu, Československej\n\n20\n\ntelevízie, Československej tlačovej kancelárie a Československého filmu vymenúvala a odvolávala\nna návrh ministra kultúry a informácií vláda (§ 5 ods. 2). Napriek tomu televízia zohrala zásadnú\núlohu pri šírení myšlienok zamatovej revolúcie v roku 1989.\n60. K zásadnejším právnym zmenám došlo až po revolúcii v roku 1991 zákonom Slovenskej\nnárodnej rady č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov, ktorý na krátko\nzaviedol systém nominácií parlamentnými politickými stranami, vládou a inými subjektmi. Tento\nzákon však bol v roku 1992 po voľbách zásadne novelizovaný zákonom č. 482/1992 Zb. tak, že\nvoľbu zvolil Národnej rade Slovenskej republiky.\n61. Keďže ústavným súdom prejednávaný prípad je prvým, ktorý umožňuje stanoviť mantinely\nzákonodarnej moci v tejto oblasti, považuje ústavný súd za dôležité, aby boli výkladové otázky\nnariadenia EMFA dostatočne ozrejmené zo strany Súdneho dvora. Ústavný súd si súčasne\nuvedomuje, že v mnohých aspektoch majú zákonodarné orgány členských štátov vysokú možnosť\nuváženia, ako najlepšie zabezpečiť tento odstup v praxi, a preto je pre potreby finálneho\nrozhodnutia ústavného súdu nevyhnutné, aby Súdny dvor najprv bližšie ozrejmil požiadavky, ktoré\nv tomto smere vyplývajú z práva Európskej únie.\nIV.\nPrerušenie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n62. Podľa § 61 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže konanie prerušiť, ak rozhodne, že\npožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej\nzmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.\n63. Keďže ústavný súd rozhodol o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred\nSúdnym dvorom v súlade s čl. 267 ZFEÚ, rozhodol zároveň podľa § 61 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde o prerušení konania (bod 2 výroku tohto uznesenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. februára 2026\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n21", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "telekomunikácie", "právny predpis", "konanie pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie-prerušenie", "predbežná (prejudiciálna) otázka-konanie o prejudicálnej otázke SD EÚ"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1556c8f6-ddbc-45a8-8a3f-998c84912af8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.153.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.153.2025.1"}, {"guid": "ussr:ac508049-1790-4af0-9add-67f5c311cb05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.642.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 642/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 642/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.642.2024.1"}, {"guid": "ussr:ae1f8664-324f-4342-a1b9-a45bde442869", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.458.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 458/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 458/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.458.2022.1"}, {"guid": "ussr:c4a23520-3c9e-4185-ad23-5ddd974a4618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 446/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 446/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.446.2021.1"}, {"guid": "ussr:8581de1d-3da8-4969-b75f-749b6d5e70d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.306.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.306.2022.1"}, {"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}], "citovane_v": []}