{"guid": "ussr:0556eb38-7de3-4d8c-80a1-1ed9a77dc871", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2024 z 17. 6. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. júna 2026, sp. zn. PL. ÚS 1/2024, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2026-06-17", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "K právomoci prezidenta menovať vyšších štátnych funkcionárov – K dôvodom odvolania vyšších štátnych funkcionárov v kontexte základného práva na prístup k verejným funkciám – K ústavným rámcom organizácie štátnej správy – K postaveniu spravodajskej služby", "pravna_veta": "I. Obsahom čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v časti týkajúcej sa vyšších štátnych funkcionárov je výlučná právomoc prezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára, ktorého funkcia vecne súvisí s výkonom právomocí prezidenta (napríklad tak, ako funkcia náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl „fakticky, funkčne a vecne“ súvisí s postavením prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl). Z čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy však nevyplýva výlučná právomoc prezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára.\nII. Samotné ustanovenie významovo otvoreného zákonného dôvodu pre odvolanie z verejnej funkcie, ktorého uplatnenie podlieha naplneniu vymedzených skutkových okolností, nepredstavuje bez ďalšieho zásah do čl. 30 ods. 4 ústavy. Zákonná úprava je v nesúlade s princípom rovnosti v prístupe k verejnej funkcii buď v prípade, ak priamo vykazuje známky diskriminácie, t. j. neodôvodneného zvýhodňovania alebo znevýhodňovania občanov na základe niektorého z dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, alebo v prípade, ak umožňuje odvolanie nositeľa verejnej funkcie z dôvodu, pri ktorom chýba primeraná vecná súvislosť s požiadavkami na jej riadny výkon.\nIII. Organizáciu štátnej správy ústavodarca ponechal v dispozícii zákonodarcu, a to v zásade v neobmedzenom rozsahu. Jediný priamy príkaz adresovaný ústavodarcom zákonodarcovi prostredníctvom čl. 122 ods. 1 ústavy sa tak týka právnej formy vzniku orgánu štátnej správy. Absencia explicitných imperatívov vzťahujúcich sa na výkon zmocnenia, ktoré ústavodarca zveril zákonodarcovi v čl. 122 ods. 1 v spojení s čl. 86 písm. e) ústavy, však neznamená, že zákonodarca smie toto zmocnenie vykonať akýmkoľvek spôsobom. Pri výkone daného zmocnenia, t. j. právomoci zriadiť orgán štátnej správy zákonom, je zákonodarca viazaný základnými ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nIV. Ústava nepredpisuje mieru, v akej má byť spravodajská služba nezávislou od exekutívy, a nepredpisuje ani iné parametre ich vzájomného vzťahu. Z princípov deľby moci a zo systematiky právnej úpravy možno vyvodiť požiadavku, aby činnosť spravodajskej služby podliehala nezávislej kontrole, resp. dohľadu. Práve orgány kontroly, resp. dohľadu nad činnosťou spravodajskej služby, majú byť nezávislými od exekutívy, čo sa štandardne dosahuje zverením tejto pôsobnosti orgánom zákonodarného zboru a vo vymedzenom rozsahu aj orgánom súdnej moci.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0556eb38-7de3-4d8c-80a1-1ed9a77dc871", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 1/2024-116\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. II a čl. III. zákona č. 7/2024 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 102 ods. 1 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky a o návrhu skupiny\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade čl. I bodu 19, čl. II bodov 1, 3, 4, 5 a 6, čl. III, čl. VII bodov 1\na 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4 a 5 zákona č. 7/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou,\nčl. 2 ods. 2, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2 a čl. 86 písm. a); b) s čl. 77 ods. 1 a čl. 122 v spojení\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2; c) s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 102 ods. 1 písm. h); d)\ns čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhom n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov\nI.1. Návrh prezidenta Slovenskej republiky:\n1. Ústavnému súdu bol 30. januára 2024 doručený návrh prezidentky Slovenskej republiky\n(na účely tohto nálezu ďalej len „prezident“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. II a čl. III. zákona č. 7/2024 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii\n\nústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony\n(ďalej len „novela kompetenčného zákona“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 102 ods. 1\npísm. h) ústavy.\n2. V merite veci prezident namietol zmenu súčasného spôsobu menovania predsedov Štatistického\núradu Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“) a Úradu pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou (ďalej len „ÚDZS“), ako aj rozšírenie dôvodov, na základe ktorých môžu byť\npredsedovia týchto úradov odvolaní z funkcie. Tieto zmeny v zákonnej úprave podľa názoru\nprezidenta zasahujú do jeho výlučnej ústavnej právomoci menovať vyšších štátnych funkcionárov\na zároveň retroaktívne zasiahli aj do práva vtedajších predsedov daných úradov na prístup\nk voleným a iným verejným funkciám.\n3. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nesúladu napadnutých ustanovení s ústavnou úpravou\nmenovacej pôsobnosti prezidenta a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) prezident\ndôvodil, že «zákonodarca sa v dôvodovej správe a samozrejme ani v diskusii (ktorá bola\nzredukovaná kvôli skrátenému legislatívnemu konaniu na rozpravu v parlamente, kde parlamentná\nopozícia „diskutovala“ sama so sebou z dôvodu neprítomnosti alebo neochoty poslancov vládnej\nväčšiny zapojiť sa do rozpravy) nevysporiadal s požiadavkou ústavy, podľa ktorej vyšších štátnych\nfunkcionárov menuje prezident [čl. 102 ods. 1 písm. h)]. Naproti tomu, v čl. 119 písm. m) ústavy,\npri výpočte právomocí vlády, ústava hovorí, že vláda vymenúva „štátnych funkcionárov“.\nRozlišovanie medzi „vyššími štátnymi funkcionármi“ a „štátnymi funkcionármi“ je významné a nie\nje vecou náhody. Okrem iného je vyjadrením deľby moci v štáte a ochrany pred prílišnou\nkoncentráciou moci v rukách jednej zložky moci alebo jej časti. Tzn. ide o vyjadrenie systému\nvzájomných bŕzd a protiváh ako súčasť princípu deľby moci podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy. Rovnako tak\nje aj vyjadrením významu a postavenia vyššieho štátneho funkcionára a faktu, že tento nepodlieha\npriamemu vplyvu a kontrole politickej moci, ktorej je vláda najzreteľnejším stelesnením, resp.\nže tento funkcionár nie je z výkonu svojej funkcie politicky zodpovedný vláde.».\n4. Vo vzťahu k zásahu do práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy prezident o. i. uviedol, že „dôvody\nna odvolanie predsedu Štatistického úradu a predsedu Úradu pre dohľad v zmysle napadnutých\nustanovení sú použiteľné kedykoľvek, čo znamená fakticky neobmedzenú možnosť vlády odvolať\n„nepohodlných“ predsedov oboch štátnych orgánov. Napadnuté ustanovenia vo svojej podstate\nznamenajú, že vláda bude môcť odvolať predsedov týchto dvoch štátnych orgánov kedykoľvek, čím\nsa títo fakticky stanú za výkon svojej funkcie politicky zodpovední vláde. Uvedené je v priamom\nrozpore s konceptom odbornosti a politickej nezávislosti, ktorú zákon obom štátnym orgánom\nvýslovne priznáva a explicitne ustanovuje, že nesmú podliehať vplyvu žiadnych iných orgánov\nverejnej moci.“. Zároveň podľa neho napadnuté ustanovenia majú „negatívny dopad na právnu\nistotou (čl. 1 ods. 1 Ústavy) vo veciach aplikácie noriem o odvolávaní dotknutých dvoch verejných\nfunkcionárov aj z toho dôvodu, že so zmenou vlády môže dôjsť k nepredvídateľnej interpretácii\na aplikácii týchto vágnych a flexibilných zákonom formulovaných dôvodov na odvolanie predsedov\ntýchto štátnych orgánov.“.\n5. Prezident nachádzal nesúlad napadnutých ustanovení aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to\nv dôsledku skráteného legislatívneho konania, v ktorom bola novela kompetenčného zákona\nschválená. V tejto súvislosti prezident tvrdil, že «zo strany zákonodarcu došlo pri prijímaní\nnapadnutých ustanovení k porušeniu ustanovenia zákona o rokovacom poriadku a hrubému\n\n2\n\na svojvoľnému nerešpektovaniu zákonných pravidiel zákonodarného procesu, pričom spôsob\npriebehu nezákonne skráteného legislatívneho konania v parlamente (v pléne parlamentu počas\nrozpravy nediskutoval s parlamentnou opozíciou žiaden z poslancov vládnej väčšiny a dokonca\nneboli fyzicky ani len prítomní v sále) nekonvenoval princípu slobodnej súťaže politických názorov,\nprincípu ochrany a zohľadnenia parlamentnej menšiny a princípu pluralizmu názorov pri tvorbe\nlegislatívy. Vládna väčšina, ktorá zastrešuje aj predkladateľa napadnutých ustanovení (t. j. vládu),\nnechala v skrátenom legislatívnom konaní v obmedzenom čase parlamentnú opozíciu sa počas\nrozpravy tzv. „vyrozprávať do tmy“. Parlamentná menšina tak mohla v skrátenom legislatívnom\nkonaní prísť v rozprave s akýmkoľvek argumentom, avšak bez nároku na to, aby sa s ním zástupca\npredkladateľa alebo poslanci vládnej väčšiny vôbec náležite oboznámili, nieto seriózne zaoberali.».\n6. Prezident tiež ústavnému súdu navrhol, aby pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení. V tejto\nsúvislosti uviedol, že vláda bude môcť „hneď v deň nadobudnutia účinnosti napadnutých\nustanovení (t. j. dňa 1. februára 2024) odvolať predsedov oboch štátnych orgánov podľa nových\npravidiel a zasiahnuť tak na podklade retroaktívnej právnej úpravy do ich práv podľa čl. 30 ods. 4\nÚstavy, keďže vymenovaní do funkcií boli za účinnosti iných pravidiel odvolávania (tzn. ide\no zmenu pravidiel počas hry).“. Zároveň podľa jeho názoru „reálne hrozí, že v prípade odvolania\ndotknutých predsedov Štatistického úradu a Úradu pre dohľad a prípadnej sťažnosti na ústavný súd\npre porušenie ich práv podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy už nebude možné aj v prípade konštatovania\nporušenia ich práv ústavným súdom uviesť ich postavenie do stavu pred porušením práva\n(reinštalovať ich do funkcií a o to menej, ak vláda na ich miesta vymenuje nových predsedov týchto\nštátnych orgánov) a plne reparovať porušenie ich práv.“.\n7. Prezident v odôvodnení svojho návrhu vyslovil presvedčenie, že „reálne, bezprostredne\na konkrétnym spôsobom môže dôjsť v prípade ďalšej účinnosti a aplikovateľnosti napadnutých\nustanovení v praxi k porušeniu základných práv a slobôd dotknutých predsedov Štatistického úradu\na Úradu pre dohľad podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy, a to pre retroaktívne aplikovanie nových zákonných\ndôvodov pre ich odvolanie z funkcií vládou. Hrozí, že porušenie ich práv odvolaním z funkcií\nnebude (ani potenciálnym výrokom ústavného súdu o porušení ich práv) možné vrátiť do pôvodného\nstavu, a o to menej v prípade, ak vláda na ich funkcie vymenuje podľa napadnutých ustanovení\nnových predsedov.“.\n8. Prezident teda ústavnému súdu navrhol, aby i) uznesením rozhodol, že návrh prijíma na ďalšie\nkonanie v celom rozsahu, a až do rozhodnutia vo veci samej pozastavil účinnosť napadnutých\nustanovení a aby ii) vo veci samej nálezom vyslovil nesúlad napadnutých ustanovení s označenými\nčlánkami ústavy.\n9. O tomto návrhu ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2024-30 zo 7. februára 2024 rozhodol tak,\nže ho v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie. Zároveň tým istým uznesením nevyhovel návrhu\nna pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, pretože prezident «danosť konkrétnej, reálnej\na bezprostrednej hrozby pre ľudské práva vztiahla na konkrétne osoby, ktoré v čase podania jej\nnávrhu stáli na čele Štatistického úradu Slovenskej republiky a Úradu pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou, a z dôvodov, o ktoré svoj návrh oprela (s. 20 návrhu), vyplýva, že táto hrozba sa\nvzťahuje práve na tieto „dotknuté osoby“. V dôsledku postupu vlády, ktorá ich dňa 6. februára\n2024 odvolala z príslušných funkcií a vymenovala nových predsedov oboch úradov tak\nnavrhovateľkou predložené námietky boli takpovediac konzumované, a to v tom zmysle, že ujma,\n\n3\n\nktorej sa svojím návrhom na pozastavenie účinnosti prezidentka snažila predísť, už nastala.\nPrípadné pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení ústavným súdom už by teda nebolo\nspôsobilé poskytnúť predbežnú ochranu v tej podobe a s tými účinkami, ako sa domáhala\nprezidentka.».\nI.2. Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky:\n10. Dňa 29. februára 2024 bol ústavnému súdu doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej\nrady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“), zastúpených JUDr. Petrom Kubinom,\nadvokátom, Bottova 2A, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade\nčl. I bodu 19, čl. II bodov 1, 3, 4, 5 a 6, čl. III, čl. VII bodov 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4\na 5 novely kompetenčného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 v spojení\ns čl. 1 ods. 1, čl. 31, čl. 35 ods. 1, čl. 55 ods. 2, čl. 73 ods. 2, čl. 77 ods. 1, čl. 78 ods. 2, čl. 86\npísm. a), čl. 102 ods. 1 písm. h) a čl. 122 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\n11. Skupina poslancov identifikovala tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s označenými\nreferenčnými ustanoveniami ústavy celkom v piatich oblastiach: (i) závažné a svojvoľné porušenie\npravidiel legislatívneho procesu zákonodarcom, ktoré vážnym spôsobom porušuje ústavné princípy\nalebo ústavné práva, (ii) svojvoľný postup zákonodarcu, ktorý uskutočnením skráteného\nlegislatívneho konania bez splnenia zákonných podmienok na jeho uskutočnenie závažne porušil\nústavné princípy demokratického a právneho štátu, legality, zákazu svojvôle a ochrany slobodnej\nsúťaže politických síl v demokratickej spoločnosti a z nich vyplývajúce ústavné práva parlamentnej\nopozície, (iii) nemožnosť považovať Slovenskú informačnú službu (ďalej len „SIS“) za ústredný\norgán štátnej správy, keďže ide o bezpečnostnú službu, ktorá svojím postavením a právomocami\npredstavuje ozbrojený zbor, (iv) retroaktívna zmena dôvodov na odvolanie vyšších štátnych\núradníkov z funkcie a zároveň zmena osoby, resp. orgánu, ktorý je oprávnený týchto úradníkov\nz funkcie odvolať, a (v) porušenie práva na podnikanie subjektov vykonávajúcich činnosť v oblasti\nobranného priemyslu, keďže regulátorom pri vývoze výrobkov obranného priemyslu sa stane\nMinisterstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), ktoré však zároveň\npôsobí na danom trhu.\n12. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 4/2024-33 z 20. marca 2024 prijal návrh skupiny\nposlancov na ďalšie konanie v plnom rozsahu. Tým istým uznesením zároveň rozhodol, že konania\no návrhoch prezidenta a skupiny poslancov (ďalej spolu aj „navrhovatelia“) spája na spoločné\nkonanie, t. j. že konanie vedené pod sp. zn. Rvp 605/2024 (návrh skupiny poslancov) a konanie\nvedené pod sp. zn. PL. ÚS 1/2024 (návrh prezidenta) sa bude ďalej viesť pod sp. zn.\nPL. ÚS 1/2024, a to z dôvodu skutkovej a právnej súvislosti medzi návrhom skupiny poslancov\na návrhom prezidenta, pričom „sudcom spravodajcom v spoločnom konaní o spojených veciach\nbude sudca Ľuboš Szigeti, keďže vykonáva funkciu sudcu spravodajcu v tej zo spájaných vecí,\nv ktorej sa začalo konanie na ústavnom súde skôr (čl. II bod 10 rozvrhu práce, § 41 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).“.\n\n4\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka a ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n13. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa v stanovisku z 28. júna 2024\nvyjadrila k vecným okruhom návrhov navrhovateľov. V otázke zmeny nositeľa kreačnej právomoci\nvo vzťahu k predsedom štatistického úradu a ÚDZS národná rada uviedla, že sa nemožno stotožniť\ns výkladom navrhovateľov, v zmysle ktorého ústava zveruje menovanie všetkých vyšších štátnych\nfunkcionárov prezidentovi: „V prípade akceptácie výkladu navrhovateľov, podľa ktorého by\nkaždého vyššieho štátneho funkcionára mal vymenúvať a odvolávať prezident, by sa rovnaký prístup\nmusel uplatňovať aj pri vymenúvaní a odvolávaní vedúcich ústredných orgánov, keďže v rámci\nformulácie čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy sú títo uvádzaní spolu s vyššími štátnymi funkcionármi.\nTakýmto výkladom by však bola spochybnená celá doterajšia prax vymenúvania a odvolávania\nprevažnej väčšiny vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy v zmysle § 22 ods. 5\nzákona č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.“\n14. Národná rada rovnako ako navrhovatelia poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 32/95. Podľa jej názoru však z tohto nálezu vyplýva, že „nie každého vyššieho štátneho\nfunkcionára musí vymenúvať a odvolávať prezident, ale zákonodarca zákonom ustanoví, ktorých\nvyšších štátnych funkcionárov vymenúva a odvoláva prezident, pričom je povinný prihliadať\nna všetky okolnosti, ktoré takémuto zákonu dávajú ústavný rámec. V citovanom náleze\nPL. ÚS 32/95 ústavný súd vyslovil nesúlad s ústavou právnej úpravy, ktorou sa prezidentovi odňala\nmožnosť menovať náčelníka generálneho štábu. Dôvodom neústavnosti takej právnej úpravy bola\nskutočnosť, že nerešpektovala ústavné postavenie a právomoci prezidenta ako hlavného veliteľa\nozbrojených síl, ktorý by mal mať s tým spojenú právomoc menovať funkčne podriadeného\nnáčelníka generálneho štábu ako vyššieho štátneho funkcionára... Takéto prepojenie (faktické,\nfunkčné, vecné) alebo viazanosť predsedu Štatistického úradu ani predsedu Úradu pre dohľad a ani\niné ich priame alebo nepriame postavenie vo vzťahu k prezidentovi však z ústavného vymedzenia\npostavenia a právomocí prezidenta nevyplývajú a národná rada tak vo vzťahu k týmto\nfunkcionárom má širšie možnosti v prístupe k úprave ich ustanovenia do funkcie, ako aj zbavenia\nich funkcie a za ústavne konformné tak možno považovať aj zverenie ich vymenúvania\na odvolávania do právomoci vlády, osobitne ak vláda je v zmysle čl. 108 ústavy vrcholným orgánom\nvýkonnej moci a oba vyššie uvedené úrady sú zložkami výkonnej moci zodpovednými za realizáciu\nim zákonmi zverených úloh. Úlohou vlády vo všeobecnosti je určovať a viesť štátnu politiku\nv princípe vo všetkých oblastiach realizácie výkonnej moci, vrátane napr. oblasti zdravotníctva.\nNaproti tomu, ako už bolo uvedené vyššie, z právomocí prezidenta upravených v čl. 102 ods. 1\nústavy nevyplýva osobitné prepojenie alebo väzba vo vzťahu k predsedovi Úradu pre dohľad,\nk samotnému Úradu pre dohľad, či oblasti jeho pôsobnosti.“.\n15. V otázke neprípustnosti zmeny odvolacích dôvodov a ich retroaktívnej aplikácie na predsedov\ndaných úradov národná rada odkázala na dôvodovú správu k novele kompetenčného zákona, ktorá\nuvádza, že „sa tiež opätovne dopĺňajú medzi dôvody na odvolanie predsedu Úradu pre dohľad nad\nzdravotnou starostlivosťou vládou aj ďalšie závažné dôvody, ktorými je najmä konanie, ktoré\nvyvoláva alebo je spôsobilé vyvolať pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných\npredpokladoch na výkon jeho funkcie...“ a tvrdila, že „táto formulácia nie je v právnom poriadku\n5\n\nojedinelá. Rovnaká alebo obdobná formulácia sa používa aj v iných právnych predpisoch (napr.\nzákon č. 548/2003 Z. z., zákon č. 596/2003 Z. z., zákon č. 396/2012 Z. z., zákon č. 358/2021 Z. z.).\nVychádzajúc z odôvodnení uvedených v dôvodovej správe cieľom zvolenej formulácie vo vzťahu\nk dôvodom odvolania bolo doplniť doterajšie dôvody odvolania tak, aby bolo možné postihnúť\nzávažné konanie alebo iné závažné okolnosti, ktoré doteraz neboli obsiahnuté v zákonom\nupravených dôvodoch odvolania a ktoré sú v rozpore s činnosťou a poslaním daného úradu alebo\ncieľmi príslušného zákona. Z hľadiska významnosti pritom nemôže ísť o akékoľvek dôvody, ale\nmusia to byť dôvody závažné. V prípade aplikácie tohto dôvodu odvolania predsedu úradu bude\nzodpovednosťou vlády náležite svoje rozhodnutie o odvolaní odôvodniť, t. j. preukázať existenciu\ndôvodov a ich závažnosť, ktoré opodstatňujú uplatnenie postupu podľa príslušného ustanovenia\nzákona. Vláda pritom bude povinná rešpektovať a dodržať požiadavky vyplývajúce z príslušnej\njudikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 46/2011, IV. ÚS 478/2011) k podmienkam, ktoré musia byť\ndodržané pri odvolávaní verejných funkcionárov, t. j. rozhodnutie musí obsahovať dôvody\nodvolania s uvedením konkrétnych ustanovení zákona, na základe ktorých bolo rozhodnutie prijaté,\na musí byť náležite odôvodnené.“.\n16. Národná rada vyslovila nesúhlas s tvrdením navrhovateľov o retroaktívnom pôsobení novely\nkompetenčného zákona, keďže táto podľa názoru národnej rady „uznáva právne skutočnosti, ktoré\nvznikli počas účinnosti doterajších predpisov a súčasne nevytvára žiadne právne účinky smerujúce\npred deň nadobudnutia jej účinnosti, nemá teda charakter pravej retroaktivity. Ide o právnu úpravu\nobsahujúcu nepravú retroaktivitu, pre ktorú platí, že vznik právnych vzťahov, úkony uskutočnené\nv minulosti, ako aj nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa doterajších právnych predpisov\na iba ďalšie trvanie právnych vzťahov po účinnosti nového zákona a nároky vzniknuté po účinnosti\nnového zákona sa posudzujú podľa novej právnej úpravy.“.\n17. K námietkam týkajúcim sa skráteného legislatívneho konania národná rada, odkazujúc pritom\nna judikatúru ústavného súdu, uviedla, že „vládny návrh zákona bol národnej rade riadne v súlade\nso zákonom o rokovacom poriadku predložený a každý poslanec mal možnosť oboznámiť sa s ním,\npredniesť k návrhu svoje stanovisko, vyjadriť svoje výhrady, prípadne navrhnúť jeho zmeny či\ndoplnenie, ale tiež možnosť oboznámiť sa s takýmito navrhovanými zmenami či doplneniami ešte\npred hlasovaním. Každý poslanec tak mal možnosť prihlásiť sa do rozpravy a vystúpiť v nej alebo\nreagovať faktickou poznámkou na vystúpenie iného poslanca v rozprave.“. K namietanému\nskráteniu rozpravy po vrátení zákona prezidentom národnej rade na opätovné prerokovanie\npovažovala národná rada za „potrebné uviesť, že nejde o skrátenie rozpravy, ale o určenie dĺžky\nčasu na rozpravu, tento postup je v súlade s § 29a zákona o rokovacom poriadku, bol schválený\nnárodnou radou, uplatnil sa iba pri prerokúvaní zákona vráteného prezidentkou potom, čo\nk vládnemu návrhu zákona v druhom čítaní prebehla plnohodnotná rozprava bez takéhoto časového\nobmedzenia, do ktorej mal možnosť prihlásiť sa každý poslanec písomne a následne aj ústne.“.\n18. V otázke klasifikácie SIS ako ústredného orgánu štátnej správy sa národná rada sústredila\npredovšetkým na tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 73 a čl. 77 ústavy, pričom odmietla\ntvrdenie navrhovateľov, že SIS predstavuje bezpečnostný zbor. Zároveň národná rada uviedla,\nže SIS bola zriadená zákonom, čím malo dôjsť k splneniu ústavnej požiadavky obsiahnutej v čl. 122\nods. 1 ústavy.\n\n6\n\n19. K výhradám navrhovateľov týkajúcim sa prenosu právomoci vydávať záväzné nesúhlasné\nstanoviská z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ministerstvo zahraničných vecí“) a SIS na ministerstvo obrany národná rada uviedla, že aj\nministerstvo obrany zostáva podrobené povinnosti „pristupovať ku všetkým žiadateľom o povolenia\nalebo licencie rovnako a žiadneho bezdôvodne nezvýhodňovať ani neznevýhodňovať.“. Zároveň\nupozornila, že namietaná úprava predstavuje plnenie tzv. transpozičného záväzku Slovenskej\nrepubliky, pričom však „preberaná smernica neupravuje druh ani úroveň vnútroštátneho orgánu,\nktorý má vykonávať požadované kompetencie (v danom prípade, napr. rozhodovať – udeliť,\npozastaviť, obmedziť transferové licencie alebo vývozné licencie). V súlade so zásadou prenesenia\nprávomocí (čl. 5 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii) teda právomoci, ktoré na EÚ neboli prenesené,\nzostávajú právomocami členských štátov. Teda určenie kompetentného vnútroštátneho orgánu je\nvecou členského štátu.“.\nII.2. Stanoviská vlády:\n20. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nspravodlivosti“) sa v stanovisku zo 14. marca 2024 vyjadrila k viacerým bodom návrhu prezidenta.\nV otázke zmeny nositeľa kreačnej právomoci sú argumenty vlády v zásade totožné s argumentáciou\nnárodnej rady (body 13 – 14), pričom vláda doplnila odkaz na obdobnú úpravu pôsobiacu\nvo vzťahu k predsedovi Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, „ktorého dovtedy vymenúvala\na odvolávala prezidentka na návrh vlády, avšak odvtedy prešla táto kreačná právomoc v úplnosti\nna vládu... Táto zmena sa stala tiež predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy, avšak po zodpovedaní prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom Európskej únie,\npričom Súdny dvor Európskej únie konštatoval súladnosť prenosu kreačnej právomoci voči\npredsedovi Úradu pre reguláciu sieťových odvetví na vládu s príslušnou smernicou, došlo\nk zastaveniu predmetného konania z dôvodu, že prezidentka ďalej na návrhu netrvala (uznesenie\nústavného súdu z 26. augusta 2020, č. k. PL. ÚS 5/2018-100).“.\n21. V otázke rozšírenia odvolacích dôvodov a ich retroaktívneho pôsobenia vláda uviedla,\nže „predmetné odvolacie dôvody nepredstavujú nóvum v právnom poriadku Slovenskej republiky,\nale nachádzajú sa aj v iných zákonoch v súvislosti s inými verejnými funkcionármi, respektíve\nosobami ustanovenými do verejnej funkcie na základe osobitných predpisov“, a uviedla podrobný\nzoznam verejných funkcionárov, na ktorých sa vzťahujú podobné požiadavky, ako sú obsiahnuté\nv namietaných odvolacích dôvodoch. Zároveň pripomína, že vo vzťahu k predsedovi ÚDZS\nexistoval analogický odvolací dôvod aj v skoršej právnej úprave a že otázku zmeny odvolacích\ndôvodov v priebehu funkčného obdobia posudzoval ústavný súd aj v konaní sp. zn.\nPL. ÚS 13/2020, pričom námietke nesúladu s ústavou v danom prípade nevyhovel.\n22. Námietky prezidenta proti priebehu legislatívneho procesu odmietla vláda ako nedôvodné,\ntvrdiac pritom, že prezident „nedokázala identifikovať zásah do ústavných princípov v predmetnom\nzákonodarnom procese. Ústavný rozmer totiž môže mať okolnosť, či mali možnosť predstavitelia\nparlamentnej menšiny v zákonodarnom procese vyjadriť svoje stanovisko k predmetnému vládnemu\nnávrhu zákona, nie okolnosť, či predstavitelia parlamentnej väčšiny v dostatočnej miere reagovali\nna vystúpenia predstaviteľov parlamentnej menšiny... Navyše, vláda uvádza, že zákonodarný proces\nk vládnemu návrhu zákona, ktorého výsledkom je napadnutý zákon, sprevádzali obštrukcie\nzo strany predstaviteľov parlamentnej menšiny.“.\n7\n\n23. K návrhu skupiny poslancov sa vláda vyjadrila osobitným stanoviskom ministerstva\nspravodlivosti z 13. mája 2024.\n24. K námietke nesúladu priebehu legislatívneho procesu s ústavou vláda uvádza obsahovo totožnú\nargumentáciu ako národná rada, resp. ako vláda vo svojom stanovisku k návrhu prezidenta.\nV meritórnych aspektoch sa vláda sústreďuje predovšetkým na otázku klasifikácie SIS ako\nústredného orgánu štátnej správy a na prenos kompetencií v oblasti obchodovania s výrobkami\nobranného priemyslu.\n25. Vláda nenachádza primeranú vecnú súvislosť medzi napadnutým ustanovením, ktorým sa SIS\npriznáva postavenie iného ústredného orgánu štátnej správy, a označenými článkami ústavy. Tvrdí\ntiež, že „podľa § 39 ods. 1 kompetenčného zákona síce platí, že činnosť ministerstiev\nprostredníctvom ministrov a činnosť ostatných ústredných orgánov štátnej správy prostredníctvom\nich štatutárnych orgánov riadi, koordinuje a kontroluje vláda, avšak v zmysle § 21 ods. 2\nkompetenčného zákona sa toto ustanovenie na Slovenskú informačnú službu nevzťahuje.“.\n26. Tvrdenie o nesúlade napadnutých ustanovení s právom podnikať a princípmi hospodárskej\nsúťaže vláda odmieta z dôvodu, že „napadnutou právnou úpravou nedochádza k úplnému\nodopretiu základného práva podnikať, ale k jeho obmedzeniu, a to v dôsledku posúdenia\njednotlivého prípadu, v ktorom hrozí riziko ohrozenia obranných, zahraničnopolitických\na bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Tiež je potrebné uviesť, že prípadné nesúhlasné\nstanovisko vydané ministerstvom obrany neznamená konečné rozhodnutie vo veci. Účastník konania\nje oprávnený si v dotknutých prípadoch uplatniť opravné prostriedky alebo súdne preskúmanie\nveci.“. Ďalej v tejto súvislosti uvádza, že „nemožno automaticky prejudikovať konflikt záujmov\nministerstva obrany len preto, že je z povahy svojej činnosti a kompetencií zainteresované aj\nv sektore obranného priemyslu prostredníctvom podriadených subjektov. Ak by v individuálnom\nprípade bol žiadateľ toho názoru, že záväzné stanovisko ministerstva obrany bolo ovplyvnené\nkonfliktom záujmov, právny poriadok mu dáva relevantné právne nástroje, ako sa voči tomu brániť\na dosiahnuť nápravu v prípade konkrétneho podozrenia, že nebol uprednostnený verejný záujem,\nale subjektívny záujem ministerstva obrany.“.\n27. Vo vzťahu k obom návrhom národná rada ako odporca a vláda ako vedľajší účastník zhodne\nnavrhli, aby ústavný súd návrhom nevyhovel.\n28. Vyjadrenia národnej rady a vlády doručil predseda ústavného súdu obom navrhovateľom\na vyžiadal si ich stanoviská k týmto vyjadreniam.\n29. Prezident Slovenskej republiky listom z 28. augusta 2024 predsedovi ústavného súdu oznámil,\nže nepovažuje za potrebné zaujímať k doručeným stanoviskám vyjadrenie.\nII.3. Replika skupiny poslancov:\n30. Právny zástupca skupiny poslancov v reakcii na výzvu predsedu ústavného súdu predložil\n26. augusta 2024 stanovisko k vyjadreniam národnej rady a vlády, v ktorom zotrval na uplatnených\ndôvodoch nesúladu a žiadal ústavný súd, aby návrhom vyhovel.\n31. K skrátenému legislatívnemu konaniu skupina poslancov upozornila, že naň neboli splnené\nzákonom ustanovené podmienky: „Zároveň došlo k skráteniu času rozpravy, pričom táto\n\n8\n\nskutočnosť zapríčinila nemožnosť parlamentnej opozície kvalifikovane prezentovať všetky svoje\npripomienky k návrhu zákona.“\n32. V otázke zmeny nositeľa kreačnej právomoci skupina poslancov trvá na svojej argumentácii, že\nv prípade, ak verejný funkcionár spĺňa atribúty demonštratívne vymedzené ústavným súdom\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 32/95, zákonodarca „nesmie zveriť menovanie daného vyššieho štátneho\núradníka vláde alebo inému orgánu.“. V rámci reakcie na tvrdenia národnej rady a vlády skupina\nposlancov odmieta relevanciu argumentov, že i) vláda menuje aj iných verejných funkcionárov\nspĺňajúcich takéto atribúty a že ii) vo vzťahu k predsedovi ÚDZS bola vláda nositeľom kreačnej\nprávomoci počas celej doby pôsobenia tohto úradu, a to až do roku 2021. Tieto okolnosti nemajú\nbyť podľa skupiny poslancov významné preto, lebo dosiaľ neboli predmetom prieskumu ústavného\nsúdu v konaní o súlade právnych predpisov.\n33. Vo vzťahu k otázke zmeny odvolacích dôvodov je v rámci repliky skupiny poslancov podstatné\nnajmä jej tvrdenie, že ústavný súd analogickú právnu situáciu (rozšírenie dôvodov na odvolanie\npredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky v priebehu jeho funkčného obdobia) neposudzoval\nv merite, a teda nepotvrdil jej súlad s ústavou, ako to tvrdí vláda.\n34. Vo zvyšných prvkoch veci skupina poslancov reprodukuje svoju argumentáciu z návrhu, pričom\nzároveň dodáva, že stanovisko vlády k jej návrhu vyvoláva obavu, že ministerstvo obrany „bude\npri vydávaní záväzných stanovísk preferovať obchodné spoločnosti, v ktorých má majetkovú účasť,\nčím je obmedzované právo na podnikanie ostatných subjektov pôsobiacich na danom trhu, a to\nza súčasného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.“.\nII.4. Amicus curiae:\n35. V priebehu prípravy veci na predbežné prerokovanie návrhu prezidenta bolo ústavnému súdu\n29. januára 2024 doručené podanie Ing. Renáty Bláhovej, v tom čase predsedníčky ÚDZS,\noznačené ako „Stanovisko AMICUS CURIAE“. Vtedajšia predsedníčka ÚDZS sa v tomto\nstanovisku stotožnila s návrhom prezidenta v celom rozsahu a tiež s dôvodmi, o ktoré sa návrh\nprezidenta opiera. Predsedníčka ÚDZS zároveň zdôraznila význam nezávislosti ÚDZS, pričom túto\nnezávislosť považuje za ohrozenú práve v dôsledku prijatia napadnutých ustanovení.\nIII.\nPredmet konania\n36. Predmetom návrhov po ich spojení na spoločné konanie sú ustanovenia novely kompetenčného\nzákona v nasledujúcom rozsahu:\nČlánok I bod 19: „Doterajší text § 21 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie:\n(2) Postavenie ostatného ústredného orgánu štátnej správy má aj Úrad pre reguláciu sieťových\nodvetví a Slovenská informačná služba; § 37, § 39 a § 40 sa nepoužijú.“\nČlánok II body 1, 3, 4, 5 a 6: «Zákon č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení zákona\nč. 215/2004 Z. z., zákona č. 358/2007 Z. z., zákona č. 90/2008 Z. z., zákona č. 55/2010 Z. z., zákona\nč. 136/2010 Z. z., zákona č. 519/2011 Z. z., zákona č. 305/2013 Z. z., zákona č. 326/2014 Z. z.,\nzákona č. 272/2015 Z. z., zákona č. 157/2018 Z. z., zákona č. 107/2020 Z. z. a zákona č. 144/2021\nZ. z. sa mení a dopĺňa takto:\n9\n\n1. V § 6 ods. 2 a 3 sa slová „prezident Slovenskej republiky na návrh vlády“ nahrádzajú slovom\n„vláda“.\n3. V § 7 ods. 1 písm. b) sa slovo „prezidentovi“ nahrádza slovom „vláde“.\n4. V § 7 ods. 2 úvodnej vete sa slovo „Prezident“ nahrádza slovom „Vláda“.\n5. V § 7 sa odsek 2 dopĺňa písmenami d) a e), ktoré znejú:\n„d) konal pri výkone svojej pôsobnosti v rozpore s § 6 ods. 7 alebo\ne) sa vyskytnú iné závažné dôvody, najmä v prípade konania, ktoré vyvoláva alebo je spôsobilé\nvyvolať pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných predpokladoch na výkon jeho\nfunkcie.“.\n6. Za § 35a sa vkladá § 35b, ktorý vrátane nadpisu znie:\n„§ 35b\nPrechodné ustanovenie k právnej úprave účinnej od 1. februára 2024\nTento zákon v znení účinnom od 1. februára 2024 sa vzťahuje aj na predsedu úradu, ktorý bol\nvymenovaný do funkcie podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. januára 2024.»\nČlánok III: «Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou\nstarostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 719/2004 Z. z., zákona\nč. 353/2005 Z. z., zákona č. 538/2005 Z. z., zákona č. 660/2005 Z. z., zákona č. 282/2006 Z. z.,\nzákona č. 522/2006 Z. z., zákona č. 12/2007 Z. z., zákona č. 215/2007 Z. z., zákona č. 309/2007\nZ. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 358/2007 Z. z., zákona č. 530/2007 Z. z., zákona\nč. 594/2007 Z. z., zákona č. 232/2008 Z. z., zákona č. 297/2008 Z. z., zákona č. 461/2008 Z. z.,\nzákona č. 581/2008 Z. z., zákona č. 192/2009 Z. z., zákona č. 533/2009 Z. z., zákona č. 121/2010\nZ. z., zákona č. 34/2011 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 79/2011 Z. z., zákona\nč. 97/2011 Z. z., zákona č. 133/2011 Z. z., zákona č. 250/2011 Z. z., zákona č. 362/2011 Z. z.,\nzákona č. 547/2011 Z. z., zákona č. 185/2012 Z. z., zákona č. 313/2012 Z. z., zákona č. 421/2012\nZ. z., zákona č. 41/2013 Z. z., zákona č. 153/2013 Z. z., zákona č. 220/2013 Z. z., zákona\nč. 338/2013 Z. z., zákona č. 352/2013 Z. z., zákona č. 185/2014 Z. z., zákona č. 77/2015 Z. z.,\nzákona č. 140/2015 Z. z., zákona č. 265/2015 Z. z., zákona č. 429/2015 Z. z., zákona č. 91/2016\nZ. z., zákona č. 125/2016 Z. z., zákona č. 286/2016 Z. z., zákona č. 315/2016 Z. z., zákona\nč. 317/2016 Z. z., zákona č. 356/2016 Z. z., zákona č. 41/2017 Z. z., zákona č. 238/2017 Z. z.,\nzákona č. 257/2017 Z. z., zákona č. 266/2017 Z. z., zákona č. 336/2017 Z. z., zákona č. 351/2017\nZ. z., zákona č. 87/2018 Z. z., zákona č. 109/2018 Z. z., zákona č. 156/2018 Z. z., zákona\nč. 177/2018 Z. z., zákona č. 192/2018 Z. z., zákona č. 345/2018 Z. z., zákona č. 351/2018 Z. z.,\nzákona č. 35/2019 Z. z., zákona č. 139/2019 Z. z., zákona č. 221/2019 Z. z., zákona č. 231/2019\nZ. z., zákona č. 398/2019 Z. z., zákona č. 125/2020 Z. z., zákona č. 264/2020 Z. z., zákona\nč. 392/2020 Z. z., zákona č. 81/2021 Z. z., zákona č. 133/2021 Z. z., zákona č. 252/2021 Z. z.,\nzákona č. 310/2021 Z. z., zákona č. 358/2021 Z. z., zákona č. 540/2021 Z. z., zákona č. 2/2022 Z. z.,\nzákona č. 67/2022 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 266/2022 Z. z., zákona č. 267/2022\nZ. z., zákona č. 390/2022 Z. z., zákona č. 392/2022 Z. z., zákona č. 420/2022 Z. z., zákona\nč. 518/2022 Z. z., zákona č. 285/2023 Z. z., zákona č. 293/2023 Z. z., zákona č. 309/2023 Z. z.\na zákona č. 530/2023 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:\n1. V § 22 ods. 2 sa slová „prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) na návrh vlády,\nktorý schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky“ nahrádzajú slovami „vláda na návrh ministra\nzdravotníctva“.\n10\n\n2. V § 22 ods. 8 a 9 sa slovo „prezidentovi“ nahrádza slovom „vláde“.\n3. V § 22 ods. 10 úvodnej vete sa slová „z funkcie prezident na návrh vlády, ktorý schvaľuje\nNárodná rada Slovenskej republiky“ nahrádzajú slovami „vláda z jeho funkcie“.\n4. V § 22 sa odsek 10 dopĺňa písmenom d), ktoré znie:\n„d) existujú iné závažné dôvody, najmä v prípade konania, ktoré vyvoláva alebo je spôsobilé\nvyvolať pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných predpokladoch na výkon jeho\nfunkcie.»\nČlánok VII body 1 a 2: «Zákon č. 39/2011 Z. z. o položkách s dvojakým použitím a o zmene\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení\nneskorších predpisov v znení zákona č. 444/2015 Z. z. a zákona č. 177/2018 Z. z. sa mení a dopĺňa\ntakto:\n1. V § 5 ods. 5 sa slová „ministerstva zahraničných vecí alebo Slovenskej informačnej služby“\nnahrádzajú slovami „ministerstva obrany“.\n2. V § 5 ods. 6 sa slová „ministerstva zahraničných vecí“ nahrádzajú slovami „ministerstva\nobrany“.»\nČlánok VIII bod 5: «Zákon č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 352/2013 Z. z., zákona č. 91/2016 Z. z.,\nzákona č. 177/2018 Z. z. a zákona č. 221/2019 Z. z. sa mení a dopĺňa takto: V § 17 ods. 3 sa slová\n„ministerstva zahraničných vecí“ nahrádzajú slovami „ministerstva obrany“.»\nČlánok IX body 4 a 5: «Zákon č. 144/2013 Z. z. o obchodovaní s určenými výrobkami, ktorých\ndržba sa obmedzuje z bezpečnostných dôvodov a ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona\nč. 91/2016 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z. a zákona č. 358/2022 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:\n4. V § 7 ods. 4 sa slová „ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí alebo Slovenskej\ninformačnej služby“ nahrádzajú slovami „ministerstva obrany“.\n5. V § 10 ods. 1 písm. c) sa slová „ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí alebo\nSlovenská informačná služba“ nahrádzajú slovami „ministerstvo obrany“.»\n37. Zatiaľ čo prezident namieta nesúlad čl. II a čl. III novely kompetenčného zákona\na legislatívneho procesu, ktorý schváleniu novely kompetenčného zákona predchádzal, s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy, skupina poslancov namieta nesúlad\nčl. I bodu 19, čl. II bodov 1, 3, 4, 5 a 6, čl. III, čl. VII bodov 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4\na 5 novely kompetenčného zákona a legislatívneho procesu, ktorý schváleniu novely\nkompetenčného zákona predchádzal, i) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 31, čl. 73 ods. 2,\nčl. 78 ods. 2 a čl. 86 písm. a); ii) s čl. 77 ods. 1 a čl. 122 v spojení s č. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2; iii)\nčl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 102 ods. 1 písm. h); iv) s čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2\nústavy.\n38. Navrhovatelia v návrhoch výrokov neuvádzajú, ktoré z napadnutých ustanovení majú byť\nv nesúlade s ktorými označenými ustanoveniami ústavy, ale tak množinu napadnutých ustanovení,\nako aj množinu označených ustanovení ústavy uvádzajú v celku. Vecnú súvislosť medzi\nnapadnutými ustanoveniami a označenými ustanoveniami ústavy tak možno zistiť až z podrobného\nrozboru odôvodnenia návrhov.\n11\n\n39. Po podrobnom posúdení odôvodnení oboch návrhov z nich vyplynulo, že i) vo vzťahu k čl. II\na III novely kompetenčného zákona navrhovatelia namietajú ich nesúlad s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,\nčl. 30 ods. 4 a čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy; ii) vo vzťahu k čl. I bodu 19 novely kompetenčného\nzákona, a to v časti slov „a Slovenská informačná služba“ skupina poslancov namieta nesúlad\ns čl. 77 ods. 1 a čl. 122 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy; iii) vo vzťahu k čl. VII bodom 1\na 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodom 4 a 5 novely kompetenčného zákona skupina poslancov namieta\nnesúlad s čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy; iv) vo vzťahu k legislatívnemu konaniu namietajú\nnavrhovatelia jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2 a čl. 86\npísm. a) ústavy.\nIV. Posúdenie dôvodnosti návrhu\nIV.1. K nesúladu čl. II a čl. III novely kompetenčného zákona:\nIV.1.1. K námietkam zmeny nositeľa kreačnej právomoci [k nesúladu s čl. 102 ods. 1 písm. h)\nústavy]:\n40. Navrhovatelia zhodne uvádzajú, že zmena nositeľa kreačnej právomoci vo vzťahu k predsedom\nÚDZS a štatistického úradu, a to zmena z prezidenta na vládu, zasahuje do výlučnej právomoci\nhlavy štátu menovať a odvolávať vyšších štátnych funkcionárov, pričom odkazujú predovšetkým\nna nález ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 32/95.\n41. Ústavný súd pri posudzovaní normatívneho obsahu čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v tomto\nnáleze vyslovil, že „ide o blanketovú právnu normu, ktorú možno realizovať len spolu s inými\nnormami alebo normou, na ktorú sa odvoláva. Podľa názoru ústavného súdu o tom, či je niekto\nvyšší štátny funkcionár, nerozhoduje to, či ho národná rada odníme z menovacej právomoci\nprezidenta a zverí ho do menovacej právomoci iného štátneho orgánu, ale to, či objektívne napĺňa\nznaky vyššieho štátneho funkcionára, ktorý je jednoznačne a mimo všetky pochybnosti – fakticky,\nfunkčne, vecne – prepojený a viazaný na štátny orgán poverený menovacou právomocou. Pojem,\nobsah a rozsah hlavného veliteľstva ozbrojených síl nebol ústavou ani zákonom vymedzený.\nNiet však sporu o tom, že s funkciou hlavného veliteľa týchto síl je spojená veliteľská právomoc,\nbez ktorej by takéto postavenie nemalo zmysel. Podľa názoru ústavného súdu jednoznačne patrí\ndo rámca právomoci hlavného veliteľa ozbrojených síl vyplývajúcich z ústavy oprávnenie menovať\ndo veliteľských funkcií.“ (PL. ÚS 32/95)\n42. V neskoršom rozhodnutí ústavný súd potvrdil, že blanketová povaha predmetnej normy\nvyvoláva ten účinok, že „ústava v tomto ustanovení len predvída právomoc prezidenta,\nnevymedzuje však, v prípade ktorých štátnych funkcionárov sa uvedená právomoc uplatní. Pojmy\nvedúci ústredného orgánu, vyšší štátny funkcionár a ďalší funkcionár sú zo samotného ustanovenia\nústavy definované len materiálne, to znamená, že zákon nemôže ustanoviť menovaciu právomoc\nprezidenta vo vzťahu k takej funkcii, ktorú by nebolo možné podradiť ani pod jeden z uvedených\npojmov.“. Odkazujúc práve na nález sp. zn. PL. ÚS 32/95, ústavný súd zdôraznil, že čl. 102 ods. 1\npísm. h) veta pred bodkočiarkou ústavy má z hľadiska určenia štátnych funkcionárov, na ktorých sa\nvzťahuje, i ďalší materiálny význam, a to ten, že voči určitej skupine štátnych funkcionárov bude\npriamo z tohto článku plynúť menovacie oprávnenie prezidenta. V uvedenej veci pritom položil\ndôraz na vzájomný vzťah prezidenta a náčelníka generálneho štátu, ktorý plynie z postavenia\nprezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl, teda nadriadeného subjektu. Vzájomný vzťah\n12\n\nmedzi orgánom participujúcim na menovaní a príslušnou menovanou funkciou má teda\ninterpretačný význam na posúdenie právomoci prezidenta menovať určitého štátneho funkcionára.\n43. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu k danej otázke teda vyplýva, že ústava upravuje kreačné\n(menovacie a odvolávacie) právomoci prezidenta dvojakým spôsobom: buď mu priamo a výslovne\npriznáva kreačnú právomoc vo vzťahu ku konkrétnemu funkcionárovi (napríklad vo vzťahu\nku generálnemu prokurátorovi, k predsedom a podpredsedom ústavného súdu, najvyššieho súdu\na najvyššieho správneho súdu, trom členom súdnej rady, sudcom ústavného súdu, rektorom\nvysokých škôl atď.) alebo mu blanketovou normou priznáva právomoc menovať a odvolávať\nvedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov, a to\nv prípadoch, ktoré ustanoví zákon (Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že z iného\nhľadiska je podstatným rozlišovanie medzi podmienkami výkonu kreačnej právomoci, t. j. či ide\no notariálnu, decíznu alebo hybridnú právomoc prezidenta, toto rozlišovanie však nijako nesúvisí\ns predmetom konania.).\n44. V tomto konaní tvoria predmet sporu obsah a účinky blanketovej normy obsiahnutej v čl. 102\nods. 1 písm. h) vete pred bodkočiarkou ústavy v časti týkajúcej sa menovania vyšších štátnych\nfunkcionárov. Z tejto normy, tak ako ju ústavný súd konzistentne interpretoval pri predchádzajúcich\npríležitostiach, vyplýva, že z materiálneho hľadiska existujú dve skupiny vyšších štátnych\nfunkcionárov.\n45. Prvú skupinu tvoria funkcionári, pri ktorých menovacia právomoc prezidenta vyplýva priamo\nz ústavy na základe kumulatívneho splnenia dvoch podmienok: jednou podmienkou je prítomnosť\nkvalifikovaných kompetenčných atribútov príslušnej funkcie (vymedzených demonštratívne\nv citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 32/95), druhou podmienkou je prítomnosť osobitného funkčného\nvzťahu medzi ústavnými úlohami prezidenta a príslušnou funkciou. Pri vyšších štátnych\nfunkcionároch, ktorých funkcia spĺňa obe tieto podmienky, podlieha zákonodarca zákazu odňať\nprezidentovi menovaciu právomoc a zveriť ju inému štátnemu orgánu.\n46. Druhú skupinu tvoria vyšší štátni funkcionári, ktorých funkcia síce spĺňa kvalifikované\nkompetenčné atribúty, ale pri ktorých absentuje jednoznačná a nepochybná funkčná väzba medzi\nústavnými úlohami prezidenta a predmetnou funkciou. Pri týchto vyšších štátnych funkcionároch\nje vecou zákonodarcu, či menovaciu právomoc zverí prezidentovi alebo inému štátnemu orgánu.\n47. Nemožno teda prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľov, že ak príslušný funkcionár spĺňa ústavným\nsúdom exemplifikatívne vymedzené atribúty vyššieho štátneho funkcionára, má sa bez ďalšieho\npovažovať za takého vyššieho štátneho funkcionára, akého má právomoc ustanoviť do funkcie\nvýlučne prezident. V zmysle ustálenej judikatúrnej interpretácie totiž obsahom čl. 102 ods. 1\npísm. h) ústavy v časti týkajúcej sa vyšších štátnych funkcionárov nie je výlučná právomoc\nprezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára, ale je ním výlučná právomoc\nprezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára, ktorého funkcia vecne súvisí\ns výkonom právomocí prezidenta (napríklad tak, ako funkcia generálneho náčelníka „fakticky,\nfunkčne a vecne“ súvisí s postavením prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl).\n48. Navrhovatelia však žiadnu osobitnú okolnosť, ktorá by zakladala jednoznačnú a nepochybnú\nfunkčnú väzbu medzi postavením prezidenta a výkonom funkcie predsedu ÚDZS, resp.\nštatistického úradu, nepreukázali a ústavný súd takúto súvislosť ani vlastným prieskumom nezistil.\n\n13\n\nSamotná nezávislosť postavenia ÚDZS, na ktorej potrebu ochrany v tejto súvislosti navrhovatelia\nodkazujú, takúto funkčnú väzbu medzi úlohami ÚDZS a postavením prezidenta nezakladá. V znení\nani v systematike ústavnej úpravy teda nemožno nájsť oporu pre záver, že národná rada podlieha\nústavnému zákazu zveriť menovanie predsedov ÚDZS a štatistického úradu inému štátnemu\norgánu, ako je prezident.\n49. Z uvedených dôvodov napadnuté ustanovenia nie sú v nesúlade s čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy.\nIV.1.2. K námietkam rozšírenia odvolacích dôvodov (k nesúladu čl. II a čl. III novely\nkompetenčného zákona s čl. 30 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 ústavy):\n50. Okrem prenosu kreačnej právomoci z prezidenta na vládu namietajú navrhovatelia aj zmenu\npodmienok na jej uplatnenie, konkrétne rozšírenie dôvodov, pre ktoré je možné odvolať predsedov\nÚDZS a štatistického úradu. Túto zmenu označujú za nesúladnú s právom na rovnaký prístup\nk verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a zároveň za odporujúcu zákazu retroaktivity.\n51. Základným východiskom pre posúdenie námietok navrhovateľov je ustálený výklad\nnormatívneho obsahu čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd opakovane konštatoval, že primárnym\nmotivačným horizontom predmetného ustanovenia je ochrana pred diskrimináciou v prístupe\nk voleným a iným verejným funkciám (napríklad sp. zn. I. ÚS 76/2011 a tam citovaná judikatúra).\n52. Pojem „prístup k funkcii“ sa pritom neobmedzuje na možnosť občana byť do verejnej funkcie\nustanovený (voľbou či menovaním), ale sa týka aj práva na jej riadny výkon po určenú dobu. Podľa\nústavného súdu „základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá\nbola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným spôsobom ustanovená,\nneumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či\nzákonnej opory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal. Za daných okolností by sa nepochybne\ndalo uvažovať o možnom porušení základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v prípade, ak by bol občan\nodvolaný z ústavnej (verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje\nústava... alebo nad rámec dôvodov ustanovených v zákone.“ (III. ÚS 75/01).\n53. Zákonná úprava odvolacích dôvodov preto meritórne spadá do normatívneho poľa čl. 30 ods. 4\nústavy, pričom súčasťou legitímnych očakávaní každého nositeľa verejnej funkcie je ochrana pred\nodvolaním buď bez zákonnej úpravy, alebo na základe jej zjavne svojvoľnej aplikácie.\n54. V konkrétnej kontrole ústavnosti je predmetom prieskumu ústavného súdu to, či navrhovateľ\nako nositeľ práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy bol v prístupe k verejnej funkcii (v širokom chápaní\ntohto pojmu, t. j. vrátane práva na riadny výkon funkcie) podrobený odlišným podmienkam, ako iné\nosoby v rovnakej, resp. porovnateľnej faktickej alebo právnej situácii, prípadne či zákonom\nustanovené podmienky zániku funkcie neboli vôbec dodržané.\n55. V abstraktnej kontrole ústavnosti je predmetom prieskumu ústavného súdu otázka, či samotná\nzákonná úprava obchádza zákaz diskriminácie, a to buď tým, že niektoré skupiny občanov priamo\npodrobuje ne/výhodnejším podmienkam týkajúcim sa prístupu k verejnej funkcii v jeho širokom\nchápaní, alebo tým, že vytvára takpovediac systémové predpoklady pre svojvôľu pri aplikácii\nzákonnej úpravy. Práve tento druhý spôsob sa javí byť podstatou námietok navrhovateľov, ktorí\nargumentujú, že „vágne formulované odvolacie dôvody činia príslušných funkcionárov politicky\n\n14\n\nzávislými od vlády, čím má okrem porušenia čl. 30 ods. 4 ústavy dochádzať aj k zásahu\ndo princípov deľby moci.“.\n56. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za podstatné dve okolnosti. Po prvé, pri významovo\notvorenom odvolacom dôvode, ktorého aplikácia je podmienená konkrétnymi skutkovými\nokolnosťami (aký zakladajú aj napadnuté ustanovenia), nie je vylúčené, že nositeľ kreačnej\nprávomoci uplatní zákonnú úpravu svojvoľne, resp. diskriminačne a zasiahne tým do ústavou\nzaručených práv štátneho funkcionára. V takom prípade je však príslušným procesným fórom orgán\nkonkrétnej súdnej ochrany, v krajnom prípade a pri zachovaní princípu subsidiarity vrátane\nústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy. Samotné ustanovenie významovo otvoreného\nodvolacieho dôvodu, ktorého uplatnenie podlieha naplneniu vymedzených skutkových okolností,\nnepredstavuje bez ďalšieho zásah do čl. 30 ods. 4 ústavy.\n57. Po druhé, o vytvorení systémových predpokladov na diskriminačnú, resp. svojvoľnú aplikáciu\nzákonnej úpravy v dôsledku ustanovenia významovo/skutkovo otvoreného odvolacieho dôvodu\nje možné hovoriť v prípade, ak takýto odvolací dôvod nemá primeranú vecnú súvislosť s obsahom\npríslušnej verejnej funkcie a s úlohami a požiadavkami, ktoré sa na jej riadny výkon vzťahujú. Inak\npovedané, v abstraktnej kontrole ústavnosti je podstatné arbitrárne zákonné vymedzenie\nodvolacieho dôvodu, nie jeho prípadná arbitrárna aplikácia v konkrétnom prípade.\n58. To napokon vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, ktorý vo vzťahu k typovo príbuznej\nnámietke (uplatňovanie § 363 Trestného poriadku generálnym prokurátorom) vyslovil, že „v konaní\no súlade právnych predpisov ústavný súd vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho\núlohou je posúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne\nposúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným\nspôsobom (sp. zn. PL. ÚS 20/2018). Ústavný súd tak v konaní o súlade právnych predpisov\nneposudzuje rôzne teoretické prípady možnej aplikácie napadnutých ustanovení, ktoré by navyše\npredstavovali porušenie ústavnosti (čl. 2 ods. 2) a zákonnosti (Trestný poriadok) v konkrétnom\nprípade (§ 127)...\nÚstavný súd v predmetnej súvislosti zdôrazňuje, že v konaní o súlade právnych predpisov nerieši\npotenciálne indikované chyby aplikácie napadnutých ustanovení, keď vo viacerých významných\nsúvislostiach túto okolnosť podané návrhy nereflektujú, teda nerozlišujú tvrdené chyby zákona\na tvrdenie o chybách jeho aplikácie (§ 138)...\nSamozrejme, z povahy veci v konečnom dôsledku platí, že akákoľvek úprava zakladajúca\nprávomoc môže byť aplikovaná svojvoľne, oproti čomu však stojí prezumpcia správnosti\nindividuálnych právnych aktov a konania orgánov verejnej moci bona fidae, ktorá môže byť\nvyvrátená, ale len v príslušnom zákonom ustanovenom konaní revidujúcom dotknuté rozhodnutie\nalebo postup, ktorý mu predchádzal. Takým konaním je práve konanie podľa napadnutých\nustanovení, pričom jedinou zmysluplnou alternatívou inštančnosti je prieskum vyšším\n(nadriadeným) orgánom rozhodovania nižšieho (podriadeného) orgánu, nie naopak, keď vrchol\npyramidálneho usporiadania sústavy prokuratúry je určený priamo v čl. 150 ústavy.\nNa tomto mieste je potrebné opätovne pripomenúť, že prieskum napadnutých ustanovení v konaní\no súlade právnych predpisov má abstraktný charakter. Nejde o konanie o sťažnosti podľa čl. 127\nústavy, ktorá by smerovala proti konkrétnemu rozhodnutiu generálneho prokurátora v konkrétnej\n\n15\n\nveci. Predmetom posudzovania ústavným súdom v tomto konaní teda nie sú konkrétne rozhodnutia\ngenerálneho prokurátora, ktoré navrhovatelia a tiež navrhovateľka v návrhoch a replike uvádzajú\na z ktorých vyvodzujú svoj vnútorný vzťah k napadnutým ustanoveniam (§ 159 – § 160)...\nAplikácia napadnutých ustanovení v týchto prípadoch môže vyvolávať pochybnosti o vhodnosti\nnapadnutých ustanovení, ale sama osebe nie je ústavne relevantná a nepredstavuje ani ústavne\nrelevantný predmet prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov. Konanie o súlade právnych\npredpisov na návrh skupiny poslancov národnej rady alebo na návrh prezidenta je typickou\nabstraktnou kontrolou noriem, pri ktorej sú napadnutý predpis, resp. jeho ustanovenie\npreskúmavané bez priamej súvislosti s konkrétnymi prípadmi aplikácie tohto predpisu (§ 208).“\n(PL. ÚS 1/2022).\n59. Uvedené neznamená, že ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov nemá právomoc\nposudzovať, či tu nie je „zákonom vytvorený priestor na svojvôľu“ (PL. ÚS 1/2022, § 159), keďže\nprincípom zákazu svojvôle sú viazané všetky štátne orgány vrátane zákonodarcu. Aj pri dodržaní\nprincípu zdržanlivosti ústavného súdu pri posudzovaní regulačnej úvahy zákonodarcu teda platí,\nže samotné ustanovenie významovo/skutkovo otvoreného odvolacieho dôvodu síce nie je\nporušením čl. 30 ods. 4 ústavy, môže ním však byť v prípade, ak takýto odvolací dôvod nijako\nvecne nesúvisí s požiadavkou riadneho výkonu verejnej funkcie a/alebo je proti jeho uplatneniu\nvylúčená súdna ochrana.\n60. Predbežne tak možno zhrnúť, že zákonná úprava je v nesúlade s princípom rovnosti v prístupe\nk verejnej funkcii buď v prípade, ak priamo vykazuje známky diskriminácie, t. j. neodôvodneného\nzvýhodňovania alebo znevýhodňovania občanov na základe niektorého z dôvodov podľa čl. 12\nods. 1 ústavy, alebo v prípade, ak umožňuje odvolanie nositeľa verejnej funkcie z dôvodu,\npri ktorom chýba primeraná vecná súvislosť s požiadavkami na jej riadny výkon.\n61. Ústavný súd konštatuje, že odvolacie dôvody namietané navrhovateľmi nezakladajú priamu\ndiskrimináciu osôb v rovnakom faktickom či právnom postavení (čo navrhovatelia ani netvrdia)\na nie sú postihnuté ani vadou zjavnej svojvôle pri vymedzení ich obsahu.\n62. Oprávnenie nositeľa kreačnej právomoci skúmať, či konanie predsedu ÚDZS nevyvoláva\npochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných predpokladoch na výkon jeho funkcie,\nresp. či konanie predsedu štatistického úradu nebolo v rozpore s požiadavkou nezávislého výkonu\npôsobnosti alebo nevyvoláva pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných\npredpokladoch na výkon jeho funkcie, síce tomuto nositeľovi dáva relatívne širokú mieru úvahy\na dokonca môže zvádzať k pokušeniu takúto možnosť účelovo zneužiť, samo osebe však nie je\npostihnuté absenciou primeranej vecnej súvislosti s požiadavkami riadneho výkonu príslušných\nfunkcií.\n63. Napadnuté ustanovenia teda neprekračujú rámec ústavne prípustnej regulačnej úvahy\nzákonodarcu pri ustanovovaní požiadaviek riadneho výkonu príslušných verejných funkcií\na systémovo nevylučujú ústavne konformný výklad týchto požiadaviek v konkrétnych skutkových\nkontextoch.\n64. Navrhovatelia vo vzťahu k rozšíreniu odvolacích dôvodov namietajú aj porušenie princípu\nretroaktivity, keďže predsedov ÚDZS a štatistického úradu bolo možné odvolať za iných\npodmienok, než aké sa na ich zotrvanie vo funkcii vzťahovali v čase, keď do nej boli menovaní.\n16\n\n65. Vláda ako vedľajší účastník v tejto súvislosti pripomína, že predmetná námietka sa nevzťahuje\nna bývalú predsedníčku ÚDZS, ktorá bola do funkcie menovaná v čase, keď súčasťou odvolacích\ndôvodov bol aj dôvod materiálne totožný s dôvodom, ktorého nesúlad navrhovatelia namietajú.\nZároveň argumentuje nálezom ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2020, v ktorom ústavný\nsúd pri porovnateľných okolnostiach (rozšírenie odvolacích dôvodov v priebehu funkčného obdobia\nverejného funkcionára) nevyslovil nesúlad zákonnej úpravy s ústavou.\n66. Ústavný súd konštatuje, že procesná obrana vlády vo vzťahu k ÚDZS je dôvodná a relevantná,\nkeďže i) bývalá predsedníčka ÚDZS bola do funkcie vymenovaná v čase platnosti a účinnosti takej\nzákonnej úpravy, aká umožňovala jej odvolanie aj z dôvodu plne porovnateľného s dôvodom,\nktorého nesúlad s ústavou navrhovatelia namietajú, a ii) nový predseda ÚDZS bol do funkcie\nvymenovaný v čase platnosti a účinnosti novej (namietanej) zákonnej úpravy. V kontexte ÚDZS\nteda neexistuje osoba, do ktorej legitímnych očakávaní by napadnuté ustanovenia boli spôsobilé\nspätne zasiahnuť.\n67. Vo vzťahu k situácii bývalého predsedu štatistického úradu, ktorý bol do funkcie vymenovaný\nv čase, keď množina odvolacích dôvodov neobsahovala navrhovateľmi namietané dôvody, ústavný\nsúd, naopak, musí prisvedčiť replike navrhovateľov, ktorý oponuje argumentácii vlády a pripomína,\nže nález sp. zn. PL. ÚS 13/2020 neobsahoval meritórne potvrdenie súladu napadnutej zákonnej\núpravy s ústavou. Ústavný súd v danom konaní predmetnú otázku z procesných dôvodov ponechal\nbez substantívnej odpovede.\n68. V odpovedi na túto otázku v tomto konaní ústavný súd uvádza, že súčasťou legitímnych\nočakávaní nositeľov verejnej funkcie nie je plnohodnotná ochrana pred akoukoľvek zmenou\npodmienok výkonu tejto funkcie alebo dôvodov jej zániku. V režime abstraktnej kontroly ústavnosti\nje súčasťou týchto očakávaní, a teda predmetom prieskumu, ochrana pred takou zmenou, ktorá\nby podmienky výkonu funkcie vrátane podmienok jej zániku materiálne menila spôsobom, ktorý\nby buď priamo odporoval niektorému z ústavných princípov (osobitne princípu rovnosti), alebo by\nnositeľovi kreačnej právomoci umožnil podrobiť verejného funkcionára požiadavkám nemajúcim\nprimeranú vecnú súvislosť s riadnym výkonom jeho funkcie. Ako už ústavný súd uviedol, k takejto\nzmene v danom prípade nedošlo.\n69. V časti čl. II a čl. III novely kompetenčného zákona preto ústavný súd návrhu nevyhovuje.\nIV.2. K nesúladu čl. I bodu 19 novely kompetenčného zákona:\n70. Skupina poslancov odôvodňuje ústavný nesúlad čl. I bodu 19 novely kompetenčného zákona,\nktorým zákonodarca ustanovil, že SIS má postavenie ostatného ústredného orgánu štátnej správy,\nštyrmi argumentmi: i) absenciou materiálnych znakov ústredného orgánu štátnej správy v poslaní,\núlohách a činnosti SIS, ii) podrobením SIS koordinácii a kontrole zo strany vlády, iii) absenciou\ntotožnej klasifikácie vo vzťahu k VOS a iv) obchádzaním pravidla o nezlučiteľnosti poslaneckého\nmandátu s členstvom v ozbrojenom zbore.\nIV.2.1. Ku klasifikácii SIS ako ústredného orgánu štátnej správy (k nesúladu čl. I bodu 19\nnovely kompetenčného zákona s čl. 122 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy):\n71. Normatívny obsah čl. 122 v spojení s čl. 86 písm. e) ústavy je tvorený dvoma vzájomne\npodmienenými prvkami: prvým je zmocnenie zákonodarcu na ustanovenie sústavy ústredných\n17\n\na miestnych orgánov štátnej správy, druhým je podmienka, že orgán štátnej správy musí byť\nzriadený zákonom. V podstate ide o dve strany tej istej mince: sústavu ústredných aj miestnych\norgánov štátnej správy určí zákonodarca, pričom tieto orgány musia byť zriadené zákonom.\n72. Ústavodarca určil osobitný okruh orgánov verejnej moci, ktoré sa zriaďujú priamo ústavou.\nTo sa týka napríklad prezidenta, národnej rady, vlády, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej\nrepubliky, Národnej banky Slovenska, ústavného súdu, prokuratúry, súdnej rady, verejného\nochrancu práv a na základe osobitných ústavných zákonov aj Rady pre rozpočtovú zodpovednosť či\nVýboru Národnej rady Slovenskej republiky pre preskúmavanie rozhodnutí Národného\nbezpečnostného úradu. Vo vzťahu k ústavou zriadeným orgánom zároveň ústavodarca špecifikoval\nokruh ich vecnej pôsobnosti, základné podmienky jej výkonu a spôsob kreácie ich personálneho\nsubstrátu. Ako osobitnú sústavu orgánov verejnej moci vrátane jej základnej štruktúry a právomocí\nzároveň ústavodarca upravil územnú samosprávu.\n73. Organizáciu štátnej správy však ústavodarca ponechal v dispozícii zákonodarcu, a to v zásade\nv neobmedzenom rozsahu. Jediný priamy príkaz adresovaný ústavodarcom zákonodarcovi čl. 122\nods. 1 ústavy sa tak týka právnej formy vzniku orgánu štátnej správy.\n74. Takúto lakonickú ústavnú úpravu možno chápať buď ako istú mieru nedbanlivosti zo strany\nústavodarcu, alebo ako reflexiu faktu vnútornej pestrosti v rámci sústavy orgánov štátnej správy,\na to z inštitucionálneho, funkčného aj inštančného hľadiska. Vychádzajúc z predpokladu\nracionálneho normotvorcu, je možné vysloviť, že ústavodarca, súc si vedomý rozsahu a pestrosti\núloh, ktorými môžu byť orgány štátnej správy poverené, ponechal špecifikáciu architektúry štátnej\nsprávy na zákonodarcu.\n75. Bez ohľadu na dôvody, ktoré ústavodarcu viedli k takej úprave, aká zákonodarcovi zveruje\nširoký mandát na úpravu sústavy orgánov štátnej správy, zostáva faktom, že s výnimkou\npredpísanej formy zriadenia niet v znení ústavy iného výslovného imperatívu, ktorým by bol\nzákonodarca pri výkone tohto mandátu viazaný.\n76. Na jednej strane je potrebné uviesť, že absencia explicitných imperatívov vzťahujúcich sa\nna výkon zmocnenia, ktoré ústavodarca zveril zákonodarcovi v čl. 122 ods. 1 v spojení s čl. 86\npísm. e) ústavy, neznamená, že zákonodarca smie toto zmocnenie vykonať akýmkoľvek spôsobom.\nPri výkone daného zmocnenia, t. j. právomoci zriadiť orgán štátnej správy zákonom, je zákonodarca\nviazaný základnými ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 1 ods. 1 ústavy.\n77. Na druhej strane však rovnako tak platí, že účelom konania o súlade právnych predpisov nie je\npredpisovať zákonodarcovi dokonalú právnu úpravu a nahrádzať výkon jeho normotvornej\n(v danom prípade zriaďovateľskej) pôsobnosti vlastnou predstavou o vhodnom riešení. Podmienkou\nderogačného zásahu ústavného súdu do výkonu priameho a výslovného zmocnenia zákonodarcu\nna zriadenie orgánov štátnej správy je taká povaha a taká intenzita regulačnej svojvôle, aká\npredstavuje ústavne neudržateľný zásah do konštitutívnych princípov demokratického právneho\nštátu.\n78. Námietku, že ak nemá postavenie ústredného orgánu štátnej správy Vojenské obranné\nspravodajstvo, nesmie ho mať ani SIS, nepovažuje ústavný súd za ústavnoprávne relevantnú.\nNamietané rozlišovanie môže pôsobiť účelovo, nedomyslene alebo mätúco, nevykazuje však vecnú\n\n18\n\nsúvislosť s princípmi právneho štátu v miere, aká by mohla odôvodniť derogačný zásah ústavného\nsúdu.\n79. Rovnaký postoj zastáva ústavný súd aj k výhrade, že priznanie postavenia ústredného orgánu\nštátnej správy SIS ju zbavuje nezávislosti voči vláde, a to v rozpore s požiadavkami deľby moci.\nV tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že hoci obsah pojmu „deľba moci“ tvorí otvorenú\nmnožinu, a teda pripúšťa či dokonca si vyžaduje judikatúrnu aktualizáciu a špecifikáciu,\nani ústavný súd nedisponuje právomocou rozširovať túto množinu svojvoľne a bez relevantnej\nopory v prípustných zdrojoch jeho rozhodovacej činnosti, čiže v texte, systematike, účele\na hodnotovom zázemí ústavnej úpravy, prípadne v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej\núnie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Inak povedané, ani množina požiadaviek súvisiacich\ns deľbou moci nie je nekonečnou a aj na aplikačné dotváranie jej obsahu sa vzťahuje princíp\nzdržanlivosti ústavného súdu.\n80. Ústava ani vo svojom znení, ani vo svojich východiskách idúcich ponad text nepredpisuje\nmieru, v akej má byť spravodajská služba nezávislou od exekutívy, a nepredpisuje ani iné parametre\nich vzájomného vzťahu. Z princípov deľby moci a zo systematiky právnej úpravy možno vyvodiť\npožiadavku, aby činnosť spravodajskej služby podliehala nezávislej kontrole, resp. dohľadu. Práve\norgány kontroly, resp. dohľadu nad činnosťou spravodajskej služby majú byť nezávislými\nod exekutívy, čo sa štandardne dosahuje zverením tejto pôsobnosti orgánom zákonodarného zboru\na vo vymedzenom rozsahu aj orgánom súdnej moci.\n81. Napadnuté ustanovenie samo osebe nevytvára podmienky na taký zásah do činnosti\nspravodajskej služby zo strany vlády, aký by viedol k znemožneniu jej činnosti v súlade s jej\nposlaním a k jej faktickej premene zo všeobecnej bezpečnostnej a spravodajskej služby\nna spravodajskú službu vlády.\n82. Námietke navrhovateľov, že SIS z hľadiska svojich úloh a metód ich realizácie nezodpovedá\ndoktrinálnemu vymedzeniu štátnej správy ani zákonnému vymedzeniu vecnej pôsobnosti orgánov\nštátnej správy a ich vzťahov s inými štátnymi orgánmi, je možné prisvedčiť. Je totiž zrejmé,\nže rozsah a povaha úloh SIS a kompetenčných nástrojov, ktorými pri plnení týchto úloh disponuje\n(§ 2 v spojení s § 10 až 13 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z.\no Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov), sa výrazne líši od obsahu, rozsahu\na teleologického zázemia kompetenčného portfólia iných ústredných orgánov štátnej správy.\nZ funkcionálneho hľadiska teda SIS nepatrí do sústavy orgánov ústrednej štátnej správy, ale je\nsúčasťou osobitnej sústavy orgánov ochrany bezpečnosti v jej širokom zmysle.\n83. Určenie, že konkrétny štátny orgán má mať postavenie „ostatného ústredného orgánu štátnej\nsprávy“, a to bez toho, aby takýto orgán zároveň disponoval právomocami, ktoré doktrína\na zákonná úprava pripisujú „tradičným“ orgánom štátnej správy, tak z hľadiska prehľadnosti či\núčelnosti zákonnej úpravy a ňou založených vzťahov v sústave štátnych orgánov môže byť\nsporným. V rámci východísk popísaných v bodoch 75 – 78 však takýto výkon ústavne zakotvenej\nzriaďovateľskej pôsobnosti zákonodarcu nepredstavuje zjavný regulačný exces indikujúci zásah\ndo základných princípov právneho štátu.\n84. Nominálne zaradenie SIS medzi ústredné orgány štátnej správy teda síce je potenciálne\nspôsobilé vyvolať v praxi špecifické interpretačné a aplikačné otázniky, predvídanie takýchto\n\n19\n\notáznikov a riešenie hypotetických scenárov však nie je účelom abstraktnej kontroly ústavnosti.\nJej účelom je posúdiť, či zákonodarca svoju právomoc zriadiť orgán štátnej správy – právomoc,\nzverenú mu priamo ústavou a bez akýchkoľvek substantívnych obmedzení či „pokynov“ – vykonal\nspôsobom, ktorý zjavne a s ústavnou intenzitou zasahuje do základných princípov právneho štátu.\nÚstavný súd takýto zásah nezistil.\nIV.2.2. K obchádzaniu pravidla o nezlučiteľnosti poslaneckého mandátu s členstvom\nv ozbrojenom zbore (k nesúladu čl. I bodu 19 novely kompetenčného zákona s čl. 77 ods. 1\nústavy):\n85. Navrhovatelia tvrdia, že výkon funkcie riaditeľa SIS je nezlučiteľný s funkciou poslanca\nnárodnej rady, pretože SIS predstavuje ozbrojený zbor; v tejto súvislosti má byť jedným\nz neústavných dôsledkov napadnutého ustanovenia skutočnosť, že v prípade, ak by sa riaditeľom\nSIS stal poslanec národnej rady, nedošlo by k zániku jeho mandátu podľa čl. 81 písm. e) ústavy, ale\ntento mandát by mu v zmysle § 5 ods. 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného\nzáujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„ústavný zákon o konflikte záujmov“) iba spočíval.\n86. Ústavný súd k tejto argumentácii uvádza, že predstavuje typickú ukážku hypotetického\nprávneho stavu, ktorého rozbor nezodpovedá účelu a povahe abstraktnej kontroly ústavnosti.\nTak zánik poslaneckého mandátu podľa čl. 81 písm. e) ústavy, ako aj jeho spočívanie podľa § 5\nods. 8 ústavného zákona o konflikte záujmov nastáva konkrétnou právnou skutočnosťou\nv individuálnom prípade (t. j. výkonom funkcie príslušníka ozbrojeného zboru, resp. ustanovením\ndo funkcie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy), ktorej posúdenie spadá do pôsobnosti\nkonkrétneho výboru národnej rady. Ak by aj napadnutá zákonná úprava mala v budúcnosti\nv dôsledku súbehu konkrétnych skutkových okolností vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 77 ods. 1\nústavy, ústavná konformita týchto účinkov bude spôsobilá byť predmetom iných konaní, osobitne\nkonania pred príslušným výborom národnej rady podľa ústavného zákona o konflikte záujmov,\nproti ktorého rozhodnutiam je plne dostupná konkrétna kontrola ústavnosti. V konaní o súlade\nprávnych predpisov tak ústavný súd nemá dôvod odpovedať na otázku, či mandát hypotetického\nposlanca, ktorý sa v budúcnosti prípadne stane riaditeľom SIS, má zaniknúť alebo má spočívať,\na v závislosti od tejto odpovede rozhodnúť o (ne)súlade napadnutého ustanovenia s ústavou.\nIV.3. K nesúladu čl. VII bodov 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4 a 5 novely\nkompetenčného zákona:\nIV.3.1. Právne a skutkové východiská:\n87. Navrhovatelia namietajú, že určením ministerstva obrany ako orgánu, ktorého nesúhlasné\nstanovisko v konaniach upravených zákonom č. 39/2011 Z. z. o položkách s dvojakým použitím\na o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 39/2011 Z. z.“), zákonom č. 392/2011 Z. z.\no obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 392/2011 Z. z.“) a zákonom č. 144/2013 Z. z.\no obchodovaní s určenými výrobkami, ktorých držba sa obmedzuje z bezpečnostných dôvodov\na ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych\n\n20\n\npoplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 144/2013 Z. z.“) je pre Ministerstvo\nhospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“) záväzným, zákonodarca\nzasiahol do práva na podnikanie a do princípu ochrany hospodárskej súťaže.\n88. Dôvodom tohto zásahu má byť skutočnosť, že „MO SR je spoločníkom alebo akcionárom\nviacerých spoločností pôsobiacich v sektore obranného priemyslu... Vzniká tak pomerne jasný\nkonflikt záujmov, nakoľko MO SR by na jednej strane namiesto MZV a SIS poskytovalo záväzné\nstanovisko pre MH SR, no zároveň by benefitovalo z uprednostňovania spoločností s majetkovou\núčasťou MO SR... Ak však rozhodnutie o (ne)povolení vývozu výrobku obranného priemyslu závisí\nod záväzného stanoviska orgánu, ktorý (prostredníctvom svojich dcérskych spoločností) sám\npodniká na danom relevantnom trhu, existuje vážne podozrenie, že MO SR bude konať v prospech\nseba a svojich dcérskych spoločností a v neprospech iných súťažiteľov. Takým postupom sa však\nneodôvodnene zasahuje do Ústavou garantovaného práva podnikať a aj do ústavného princípu\nochrany hospodárskej súťaže, pretože regulátor je zároveň jedným zo súťažiteľov.“.\n89. Navrhovatelia tak od ústavného súdu žiadajú, aby vyslovil, že ústavodarca zakotvením práva\nna podnikanie a ustanovením požiadavky chrániť hospodársku súťaž uložil zákonodarcovi zákaz\npriznať nesúhlasným stanoviskám ministerstva obrany v konaniach vzťahujúcich sa\nna obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu a položkami s dvojakým určením záväzné\núčinky, a to z dôvodu jeho majetkovej účasti v spoločnostiach, ktoré sa na takomto obchodovaní\npodieľajú.\n90. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že vertikálna povaha viacerých prvkoch vzťahu medzi\nosobami súkromného práva a štátom neznamená, že štát má byť zbavený možnosti byť\nprostredníctvom ním vlastnených obchodných spoločností aj účastníkom horizontálnych vzťahov.\nSkutočnosť, že štát môže vlastniť podiel v obchodných spoločnostiach a zároveň ten istý štát\nustanovuje podmienky, za akých tieto obchodné spoločnosti podnikajú, prípadne jeho orgány tieto\npodmienky aj aplikačne vykonávajú, sama osebe nezakladá ústavne neprípustný konflikt záujmov,\nale, naopak, je reflexiou princípu rovnosti foriem vlastníctva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.\nV prípadoch majetkovej účasti štátu v obchodných spoločnostiach zostáva súťažiteľom, ktorý má\nbyť zároveň regulátorom, vždy štát, aj keď akcionárske, resp. podielnické práva vykonáva\nkonkrétne ministerstvo. Tento prvok pritom v právnom poriadku nie je ojedinelý. Prinajmenšom\nrovnako výrazne, ak nie dokonca výraznejšie než v kontexte obchodovania s výrobkami obranného\npriemyslu je prítomný napríklad v sektore verejného zdravotného poistenia, kde Ministerstvo\nzdravotníctva Slovenskej republiky vykonáva akcionárske práva štátu vo Všeobecnej zdravotnej\npoisťovni ako jednom zo súťažiteľov na trhu verejného zdravotného poistenia.\n91. Reálnou podstatou sporu medzi účastníkmi konania je otázka, či právo podnikať a princípy\nhospodárskej súťaže bránia zákonodarcovi v prijatí úpravy, ktorá mení doterajšiu deľbu vplyvu\njednotlivých štátnych orgánov v špecifických povoľovacích procesoch, a to v prospech ministerstva\nobrany vykonávajúceho akcionárske práva štátu v obchodných spoločnostiach, ktoré sú v danom\nsektore podnikateľsky aktívne.\n92. Podľa § 5 ods. 5 a 6 zákona č. 39/2011 Z. z. v znení zohľadňujúcom napadnuté ustanovenia\nnovely kompetenčného zákona nesúhlasné vyjadrenie ministerstva obrany k udeleniu\nindividuálneho vývozného povolenia, rámcového vývozného povolenia a sprostredkovateľského\npovolenia je pre ministerstvo hospodárstva záväzné.\n21\n\n93. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 392/2011 Z. z. „Ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti\nna udelenie licencie do 60 dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti\nministerstvo hospodárstva požiada ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra,\nministerstvo obrany, Slovenskú informačnú službu a Národný bezpečnostný úrad.“, pričom podľa\n§ 17 ods. 3 „vyjadrenia orgánov uvedených v odseku 1 majú pre ministerstvo hospodárstva\npri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter okrem\nzáporného vyjadrenia ministerstva obrany k žiadosti o udelenie vývoznej licencie, ktoré je pre\nministerstvo hospodárstva záväzné.“.\n94. Podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 144/2013 Z. z. ministerstvo hospodárstva a orgány kontroly\npri výkone kontroly obchodovania s určenými výrobkami zohľadňujú obranné, zahraničnopolitické,\nbezpečnostné alebo obchodnopolitické záujmy Slovenskej republiky. Podľa § 7 ods. 1\n„Ministerstvo [hospodárstva] môže požiadať príslušný orgán kontroly o stanovisko k žiadosti\no udelenie, zmenu alebo zrušenie licencie. Ak si to vyžaduje záujem podľa § 4 ods. 3 písm. b),\nministerstvo vždy požiada o stanovisko ministerstvo obrany, ministerstvo zahraničných vecí\na európskych záležitostí a Slovenskú informačnú službu. Orgány kontroly predkladajú stanovisko\nvo forme súhlasu alebo nesúhlasu. Ministerstvo spolu so žiadosťou o stanovisko adresovanou\nministerstvu obrany a ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí predloží kópiu\nžiadosti o licenciu a kópiu prílohy podľa § 6 ods. 5 alebo ods. 6.“, pričom v zmysle § 7 ods. 3\nje nesúhlasné stanovisko ministerstva obrany k udeleniu licencie pre ministerstvo hospodárstva\nzáväzné.\n95. Zákonodarca posudzovanie žiadostí o udelenie príslušných povolení a v jeho rámci aj\nposudzovanie obranných, zahraničnopolitických, bezpečnostných alebo obchodnopolitických\nzáujmov štátu zveruje primárne ministerstvu hospodárstva ako decíznemu orgánu, ktorý sa pri\nvlastnom rozhodovaní opiera o stanoviská ministerstva obrany, ministerstva zahraničných vecí\na SIS, pričom podľa napadnutej úpravy je pre neho záväzným nesúhlasné stanovisko ministerstva\nobrany.\n96. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu skupiny poslancov, že napadnutá úprava zbavuje významu\ninformácie, ktorými ministerstvo zahraničných vecí a SIS disponujú o stave ľudských práv,\nbezpečnosti a demokracie v tretích krajinách. Tieto informácie je ministerstvo hospodárstva naďalej\nplne oprávnené aj povinné zohľadniť a na ich základe rozhodnúť, pričom prípadným súhlasným\nstanoviskom ministerstva obrany nie je v takom prípade viazané.\n97. Ministerstvo hospodárstva je teda oprávnené vziať do úvahy, ale nie je bezprostredne viazané\nprípadným nesúhlasným stanoviskom ministerstva zahraničných vecí alebo SIS ani súhlasným\nstanoviskom ministerstva obrany. Inak povedané, v prípade, ak ministerstvo zahraničných vecí\nalebo SIS poskytne nesúhlasné stanovisko a ministerstvo obrany súhlasné stanovisko, zostáva plne\nv decíznej sfére ministerstva hospodárstva, či licenciu udelí, zmení alebo zruší, a postoj ministerstva\nobrany preň nie je záväzným. Rovnako tak to platí, ak všetky dotknuté orgány poskytnú súhlasné\nstanovisko. Z argumentácie skupiny poslancov vyplýva, že za problematickú považujú práve\nsituáciu, keď ministerstvo zahraničných vecí a SIS poskytnú ministerstvu hospodárstva súhlasné\nstanovisko a ministerstvo obrany poskytne nesúhlasné stanovisko. Táto argumentácia je logická,\npretože skutočne platí, že práve a len v takom prípade má postoj ministerstva obrany priame účinky\nna rozhodovanie ministerstva hospodárstva odlišné od účinkov postoja zvyšných orgánov kontroly.\n\n22\n\n98. Skupina poslancov nachádza ústavný nesúlad napadnutej úpravy v tom, že „existuje vážne\npodozrenie, že MO SR bude konať v prospech seba a svojich dcérskych spoločností a v neprospech\niných súťažiteľov.“. Toto podozrenie má vyplývať zo skutočnosti, že ministerstvo obrany vykonáva\nakcionárske práva štátu v obchodných spoločnostiach podieľajúcich sa na obchodovaní s výrobkami\nobranného priemyslu.\n99. Skupina poslancov neuvádza žiadne údaje o tom, ako často sa stanoviská ministerstva obrany\nzvyknú líšiť od stanovísk ministerstva zahraničných vecí a/alebo SIS a ako sa tieto prípadné\nrozdiely prejavujú v rozhodnutiach ministerstva hospodárstva v príslušných konaniach, t. j. ako\nčasto ministerstvo zahraničných vecí a SIS odporúčajú žiadosti o udelenie povolenia vyhovieť\na ministerstvo obrany, naopak, s udelením povolenia nesúhlasí. Nejde síce o rozhodujúcu okolnosť,\nv kontexte námietok skupiny poslancov, že zmena nositeľa právomoci poskytnúť záväzné\nnesúhlasné stanovisko porušuje právo účastníkov hospodárskej súťaže dosahovať zisk, by však\nmala istú výpovednú hodnotu.\n100. Vláda ako vedľajší účastník v tejto súvislosti uvádza, že v súčasnosti existujú tri obchodné\nspoločnosti vo vlastníctve štátu v zastúpení ministerstvom obrany (z prieskumu ústavného súdu\nvyplýva, že ide o spoločnosti DMD Group, a.s., Horezza, a.s., a Letecké opravovne Trenčín, a.s.,\npričom DMD Group, a.s., je stopercentným vlastníkom dvoch ďalších spoločností, a to Konštrukta\n– Defence, a.s., a ZTS – Špeciál, a.s.) a 151 obchodných spoločností s povolením na obchodovanie\ns výrobkami obranného priemyslu, ktoré sú bez majetkovej účasti štátu. Vláda zároveň uvádza,\nže licenčné konanie prebieha na týždennej báze a že v jeho rámci v poslednom období neeviduje\nžiadne návrhy na preskúmanie rozhodnutí ministerstva hospodárstva, ktorých podkladom by bolo\nnesúhlasné stanovisko ministerstva obrany.\n101. Keďže neexistujú preukazné skutkové okolnosti indikujúce, že posilnenie vplyvu ministerstva\nobrany na rozhodovanie ministerstva hospodárstva v príslušných povoľovacích konaniach\npredstavuje aktuálnu hrozbu zásahu do práva na podnikanie a princípov hospodárskej súťaže,\nústavný súd sa zameral na posúdenie, či napadnutá úprava oslabuje systémové záruky ochrany tohto\npráva, resp. princípov.\nIV.3.2. K právu na podnikanie:\n102. Vo vzťahu k právu na podnikanie ústavný súd pripomína, že «„ustanovenie čl. 35 ods. 1\nústavy nemožno interpretovať a aplikovať bez spojitosti s čl. 35 ods. 2, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy,\nlebo takým vytrhnutím z ústavného kontextu sa zásadne mení účel, obsah aj rozsah ústavnej\nochrany práva podnikať ako základného práva... Ústavný súd k tomu už uviedol, že hospodárske,\nsociálne práva a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah\nv podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je\npre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať“... len v medziach\nzákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej\nvýhrady, prostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor\n(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely\nurčenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať.» (PL. ÚS 14/2014).\nZároveň platí, že „aj keď je sloboda podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len\nprostredníctvom zákona, prikazuje to čl. 51 ods. 1 ústavy a tiež čl. 35 ods. 2 ústavy. Ústavodarca\n\n23\n\ntak zdôraznil význam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie.“\n(PL. ÚS 13/2012).\n103. Ústavný súd však nepovažuje za účelné vykonávať v danej otázke test proporcionality\na posudzovať, či namietaný zásah „nepredstavuje pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž a nie\nje v porovnaní so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčný“ (PL. ÚS 9/2014),\npretože nenachádza relevantnú vecnú súvislosť medzi zákonnou úpravou, ktorá ministerstvo\ns oprávnením predkladať stanoviská v povoľovacích konaniach nahrádza iným ministerstvom,\nna jednej strane a ústavou zaručeným právom na podnikanie na strane druhej. Toto právo totiž\nv dôsledku prijatia napadnutej zákonnej úpravy nepodlieha žiadnym novým, špecifickým\nobmedzeniam a vo formálnom aj materiálnom zmysle zostáva dostupné v rovnakom rozsahu bez\nohľadu na to, či je ministerstvo hospodárstva viazané nesúhlasným stanoviskom ministerstva\nzahraničných vecí a SIS alebo nesúhlasným stanoviskom ministerstva obrany. V tejto súvislosti nie\nje bez významu, že skupina poslancov ani formálne (na úrovni petitu), ani materiálne (v odôvodnení\nnávrhu) nenamieta organickú zákonnú úpravu, t. j. povoľovací proces ako taký a účasť štátnych\norgánov na ňom, ale namieta konkrétne ustanovenia novely kompetenčného zákona, t. j. namieta\npráve a len zmenu z ministerstva zahraničných vecí a SIS na ministerstvo obrany. Podmienky\nvýkonu práva na podnikanie v sektore obranného priemyslu však aj po napadnutej zmene zostávajú\npredmetom druhovo totožných obmedzení, ktorých povahu a rozsah napokon skupina poslancov ani\nnenamieta, akceptujúc, že „ústavne konformnými obmedzeniami je napr. stanovenie požiadaviek\nna získanie podnikateľského oprávnenia alebo licencie“. Základná výhrada skupiny poslancov\nsa tak nevzťahuje na samotné podmienky podnikania v danom odvetví, ale na tú ich zmenu, ktorá\npodľa skupiny poslancov vedie k hrozbe nekalosúťažného konania zo strany ministerstva obrany.\n104. Osobitnou otázkou je v tejto súvislosti dostupnosť súdnej kontroly vo vzťahu k spôsobu, akým\npríslušné štátne orgány vykonávajú zverenú pôsobnosť pri posudzovaní žiadostí o vydanie\npríslušných povolení. Ani v tejto otázke pritom napadnuté ustanovenia nezaviedli žiadnu zmenu.\nDostupnosť súdnej kontroly ako nástroja ochrany práv a právom chránených záujmov súťažiteľov\nzostáva zachovaná v rovnakom rozsahu, v akom bola dostupnou pred prijatím napadnutých\nustanovení. Zmena subjektu s právomocou predkladať ministerstvu hospodárstva záväzné\nnesúhlasné stanovisko v konaniach podľa zákona č. 39/2011 Z. z., zákona č. 392/2011 Z. z.\na zákona č. 144/2013 Z. z. jednoducho neznamená žiadnu zmenu v podmienkach a rozsahu súdnej\nkontroly rozhodnutí vydaných ministerstvom hospodárstva.\n105. Ústavný súd si je vedomý, že vo svetle jeho nálezu vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/2020 môže\nvzniknúť otázka, či samotné podmienky a rozsah súdnej kontroly takýchto rozhodnutí [osobitne\n§ 42 ods. 3 písm. b) až d) zákona č. 392/2011 Z. z.] zodpovedajú príslušným ústavným\npožiadavkám. Táto otázka však prekračuje rámec konania vymedzený navrhovateľmi, a to\nv rozsahu napadnutých ustanovení, ako aj v rozsahu referenčných článkov ústavy. Navrhovatelia\nprvky týkajúce sa povinných náležitostí odôvodnenia zamietavého rozhodnutia ministerstva\nhospodárstva, a teda prvky majúce vplyv na rozsah súdnej kontroly takéhoto rozhodnutia v návrhu\nnenamietli a ani v priebehu konania vo svojej reakcii na tvrdenie vlády, že súdna kontrola zostáva\ndostupnou za totožných podmienok, nerozšírili svoj návrh o námietky, že by samotné tieto\npodmienky nemali byť v súlade s ústavou.\n\n24\n\n106. Predpokladom postupu ústavného súdu podľa § 89 zákona o ústavnom súde je predchádzajúce\nzistenie nesúladu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy, ústavný súd však takýto\nnesúlad vo vzťahu k čl. VII bodom 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodom 4 a 5 novely\nkompetenčného zákona nezistil. Keďže podstatou napadnutých ustanovení je zmena subjektu\ns právomocou vydávať záväzné nesúhlasné stanoviská, a nie rozsah súdnej kontroly rozhodnutí\nministerstva hospodárstva, nejde ani o situáciu totožnej právnej normy obsiahnutej v inej časti\nnapadnutého právneho predpisu (nález ústavného súdu PL. ÚS 15/2018, § 39).\n107. Za daných okolností nemá ústavný súd dôvod ani možnosť nahrádzať procesnú pasivitu\nnavrhovateľov a vlastným postupom obsahovo meniť nimi vymedzený predmet konania.\nIV.3.3. K ochrane hospodárskej súťaže:\n108. Vo vzťahu k nástrojom ochrany princípov hospodárskej súťaže ústavný súd konštatuje, že\nprávny režim takejto ochrany zaručený zákonom č. 187/2021 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v spojení s piatou hlavou\nprvej časti Obchodného zákonníka) zostáva uplatniteľný v rovnakom rozsahu ako pred prijatím\nnapadnutej zákonnej úpravy a vzťahuje sa na akékoľvek postupy obmedzujúce súťaž vrátane\nzosúladeného postupu podnikateľov. Pritom platí, že jednak subjekt verejného práva môže mať\npostavenie súťažiteľa (pozri napríklad PATĚK, D. Právo proti nekalé soutěži. Praha : Wolters\nKluwer, 2020, s. 77.) a jednak štát (prípadne v zastúpení príslušným štátnym orgánom) je pojmovo\nspôsobilým mať v príslušnom konaní postavenie tzv. pomocnej osoby, hoci nie je priamym\nsúťažiteľom (pozri napríklad VOZÁR, J., ZLOCHA, Ľ. (eds.) Aktuálne trendy v oblasti práva\nhospodárskej súťaže. Bratislava : SAV, 2017, s. 118.). Proti všetkým formám prípadnej účasti\nministerstva a/alebo obchodnej spoločnosti, v ktorej vykonáva akcionárske práva štátu,\nna nekalosúťažnom konaní tak zákon činí dostupnou súdnu ochranu.\n109. Ak by teda kombinácia výkonu akcionárskych práv štátu prostredníctvom ministerstva obrany\nv obchodných spoločnostiach, ktoré sú súťažiteľmi na trhu s výrobkami obranného priemyslu,\na postavenia ministerstva obrany ako subjektu s oprávnením vydávať záväzné nesúhlasné\nstanoviská v príslušných povoľovacích konaniach mala predstavovať hrozbu pre princípy\nhospodárskej súťaže, právny poriadok obsahuje nástroje ochrany proti materializácii takejto hrozby.\nZa daných okolností, ktorých podstatou má byť podľa skupiny poslancov hrozba v podobe\n„vážneho podozrenia“, neexistuje naliehavý a zrozumiteľný dôvod na derogačný zásah ústavného\nsúdu.\n110. V časti čl. VII bodov 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4 a 5 novely kompetenčného zákona\npreto návrhu nevyhovuje.\nIV.4. K priebehu legislatívneho procesu [k nesúladu napadnutých ustanovení novely\nkompetenčného zákona ako celku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2\na čl. 86 písm. a) ústavy]:\nIV.4.1. Základné prvky:\n111. Navrhovatelia uvádzajú štyri okruhy porušení pravidiel legislatívneho procesu, ktoré podľa ich\nnázoru odôvodňujú vyslovenie nesúladu s označenými článkami ústavy: i) nesplnenie zákonných\npodmienok na skrátené legislatívne konanie, ii) určenie času na rozpravu v priebehu rokovania\n25\n\no námietkach prezidenta po uplatnení jeho suspenzívneho veta, a to na 12 hodín, iii) „nedokonalé,\nresp. nevykonané prerokovanie“ novely kompetenčného zákona v niektorých výboroch národnej\nrady a iv) absencia aktívnej účasti koaličných poslancov na plenárnej rozprave.\n112. Navrhovatelia sú podrobne oboznámení s doterajšou judikatúrou ústavného súdu v téme\npochybení zákonodarcu v priebehu legislatívneho procesu, pričom prezident považuje túto\njudikatúru za odôvodňujúcu derogačný nález ústavného súdu a skupina poslancov za „vyhýbavú\na zdržanlivú“.\n113. Ústavný súd túto judikatúru podrobne sumarizoval vo viacerých svojich recentných nálezoch,\nv podrobnej podobe napríklad vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/2024. Všeobecné východiská\nk posudzovaniu legislatívneho procesu uvedené v bodoch 82 až 89 tohto nálezu predstavujú\nustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a práve cez ich prizmu ústavný súd posúdil námietky\nnavrhovateľov týkajúce sa legislatívneho procesu, ktorý predchádzal prijatiu napadnutého zákona.\nIV.4.2. Ku skrátenému legislatívnemu konaniu:\n114. Sporným prvkom priebehu legislatívneho procesu, ktorý je spoločný pre oba spojené návrhy,\nje absencia zákonných podmienok na skrátené legislatívne konanie. Vláda ako navrhovateľ novely\nkompetenčného zákona odôvodnila potrebu jeho prijatia v skrátenej procedúre takto: „Dôvodom\nna prerokovanie návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní je potreba zriadiť Ministerstvo\ncestovného ruchu a športu Slovenskej republiky v súlade s programovým vyhlásením vlády,\nv ktorom sa vláda Slovenskej republiky zaviazala podporiť rast podielu cestovného ruchu\nna národnom hospodárstve... Inštitucionálnym prostriedkom na dosiahnutie uvedených cieľov je čo\nnajskoršie zriadenie Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky s cieľom\nposilnenia a zefektívnenia využívania verejných zdrojov a potenciálu v cestovnom ruchu.\nVytvorením samostatného ministerstva sa zabezpečí vyššia miera komplexnej podpory cestovného\nruchu a športu.\nĎalším dôvodom pre prerokovanie návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní je, s ohľadom\nna dôležitosť vykonávaných funkcií, ktoré má napĺňať podpredseda vlády, ktorý neriadi\nministerstvo, úprava jeho postavenia v súlade s krátkodobými a niektorými strednodobými\nprioritami definovanými v programovom vyhlásení vlády.\nVzhľadom na fragmentáciu kompetencií v oblasti výskumu, vývoja a inovácií naprieč viacerými\nministerstvami je nevyhnutné posilniť koordinačnú úlohu na úrovni podpredsedu vlády v oblasti\ndefinovania priorít podpory... Taktiež v záujme čo najefektívnejšieho využitia Plánu obnovy\na odolnosti Slovenskej republiky a vzhľadom na výhrady k spôsobu, akým Plán obnovy a odolnosti\nSlovenskej republiky vznikal, najmä k absencii participatívnosti a inklúzie pri jeho tvorbe,\nsa navrhuje, aby podpredseda vlády, ktorý neriadi ministerstvo zabezpečoval plnenie úloh v oblasti\nkoordinácie a riadenia Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky a riadenia mechanizmu\nna podporu obnovy a odolnosti.\nPodpredsedovi vlády, ktorý neriadi ministerstvo sa zároveň zveruje zabezpečovanie plnenia úloh\nv oblasti prispievania k dlhodobej stabilite investičného prostredia na Slovensku prostredníctvom\nvypracovania Národného investičného plánu pozostávajúceho z investičných projektov\nstrategického významu, ktoré sú kľúčové pre dlhodobý hospodársky a sociálny rozvoj Slovenska,\n\n26\n\nako aj finančného plánu pokrývajúceho identifikované investičné potreby a opierajúceho sa o rôzne\nfinančné zdroje, ako aj pravidelnú aktualizáciu tohto dokumentu.\nBezodkladným uskutočnením týchto zmien sa predíde vzniku hroziacich značných hospodárskych\nškôd.“\n115. Prezident v tejto súvislosti pripomína judikatúru, v zmysle ktorej ohrozenie základných\nľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát je\npotenciálnym následkom mimoriadnej okolnosti, ktorý je potrebné individualizovať. Ohrozenie\nzákladných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd\npre štát sú dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie je reálne (atribút reálnosti ohrozenia),\npriame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a je konkretizovaný spôsob ohrozenia (atribút\nkonkrétnosti ohrozenia). Tvrdí pritom, že „vládou deklarované dôvody na skrátené legislatívne\nkonanie o napadnutom zákone sú dôvody politické, v žiadnom prípade nie právne ani zákonné.\nPredmet právnej úpravy a dôležité systémové zmeny zavádzané celým schváleným zákonom\nč. 7/2024 Z. z. musia byť, naopak (ako vyplýva vyššie z uvedených výhrad), podrobené vecnej,\npoctivej a odbornej diskusii.“.\n116. Prezident osobitne namieta, že odôvodnenie návrhu na skrátené legislatívne konanie „nijako\nnespomína zmeny v menovaní a odvolávaní predsedov Štatistického úradu a Úradu pre dohľad (tzn.\nnapadnuté ustanovenia v ČI. II a ČI. III), ktoré by bolo potrebné prijať urýchlene bez riadneho\nlegislatívneho procesu, resp. dôvodová správa nespomína ohrozenie žiadneho zákonom\ndefinovaného záujmu v prípade, ak by sa napadnuté ustanovenia neprijali v skrátenom\nlegislatívnom konaní. Dôvodová správa sa zameriava iba na Čl. I napadnutého zákona a na zmeny\nv zákone č. 575/2001 Z. z., ktoré podľa prezidentky tiež nemali byť prijímané v skrátenom\nlegislatívnom konaní pre nenaplnenie jeho zákonných predpokladov.\nOkrem hmotnoprávnych súvislostí týkajúcich sa Úradu pre dohľad a Štatistického úradu je tak\nnutné uviesť, že neexistuje žiadny právne relevantný dôvod, pre ktorý by mala byť takáto zákonná\núprava prerokovaná v skrátenom legislatívnom konaní. Ide tu o podstatný zásah do systému\norganizácie verejnej moci, kde niet žiadnej naliehavosti a, naopak, je namieste vytvoriť priestor\npre dôkladnú diskusiu o možných dopadoch legislatívnych zmien.\nZ uvedených dôvodov má prezidentka za preukázané, že nebolo a nie je nevyhnutné urýchlené\nprijatie navrhovaných zmien v zmysle napadnutých ustanovení. Podľa presvedčenia prezidentky\nodborná i laická verejnosť boli ochudobnení o diskusiu o vládnom návrhu zákona, pričom legitimita\ntakéhoto obmedzenia demokratickej diskusie nebola daná.“.\n117. Skupina poslancov namieta v tejto súvislosti najmä absenciu akejkoľvek mimoriadnej\nokolnosti, ktorá by odôvodňovala potrebu skráteného legislatívneho konania.\n118. Národná rada ako odporca a vláda ako vedľajší účastník sa k námietkam navrhovateľov\ntýkajúcim sa absencie zákonných podmienok na prerokovanie novely kompetenčného zákona\nv skrátenom legislatívnom konaní vyjadrili len všeobecne, a to v tom zmysle, že „dôvody\nopodstatňujúce potrebu prerokovania vládneho návrhu zákona v národnej rade v skrátenom\nlegislatívnom konaní boli identifikované vládou“, pričom „o tomto návrhu sa v národnej rade\nuskutočnila rozprava, v rámci ktorej sa k odôvodnenosti potreby prijatia zmien obsiahnutých\nvo vládnom návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní mali možnosť vyjadriť poslanci“\n27\n\n(vyjadrenie národnej rady), resp. že „po predložení predmetného návrhu [na prerokovanie\nv skrátenom legislatívnom konaní] vládou je úlohou národnej rady zvážiť, či takýto návrh prijme\nalebo odmietne, to sa týka aj posúdenia splnenia zákonných dôvodov pre skrátené legislatívne\nkonanie“ (vyjadrenie vlády).\n119. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie návrhu vlády na prerokovanie návrhu novely\nkompetenčného zákona v skrátenom legislatívnom konaní sa vzťahuje výlučne na čl. I novely\nkompetenčného zákona, s ktorým viac či menej priamo súvisia ešte čl. IV až VI, čl. X až XIII\na čl. XV až XXI. Napadnuté ustanovenia s úpravou ustanovenou v týchto článkoch (a s potrebou ich\nurýchleného prerokovania) obsahovo nesúvisia a ich prijatie nie je ani podmienené prijatím zvyšnej\nčasti novely kompetenčného zákona, ani nie je podmienkou prijatia či použiteľnosti zvyšnej časti\nnovely kompetenčného zákona, t. j. tej časti, vo vzťahu ku ktorej vláda predložila dôvody\nna skrátené legislatívne konanie. Vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam teda vláda potrebu ich\nprijatia v skrátenom legislatívnom konaní neodôvodnila nijako.\n120. Tvrdenie národnej rady, že „dôvody opodstatňujúce potrebu prerokovania vládneho návrhu\nzákona v národnej rade v skrátenom legislatívnom konaní boli identifikované vládou“ a že\n„k odôvodnenosti potreby prijatia zmien obsiahnutých vo vládnom návrhu zákona v skrátenom\nlegislatívnom konaní mali možnosť sa vyjadriť poslanci“, sa teda materiálne vzťahuje na iné než\nnapadnuté ustanovenia.\n121. Ústavný súd túto skutočnosť posúdil ako analogickú k situácii, keď vláda ako navrhovateľ\nskráteného legislatívneho konania, resp. národná rada ako orgán s výlučnou právomocou o takomto\nnávrhu rozhodnúť nepreukázali splnenie podmienok na skrátené legislatívne konanie (napríklad\nPL. ÚS 3/2024, bod 279 a nasl.). Absencia akéhokoľvek odôvodnenia k návrhu prerokovať\nnapadnuté ustanovenia v skrátenom legislatívnom konaní je totiž druhovo príbuznou situáciou ako\nnedostatočné, nesprávne či svojvoľné odôvodnenie podmienok na takéto konanie. V danej veci teda\nnárodná rada tým, že v skrátenom legislatívnom konaní rokovala o návrhu zákona, vo vzťahu\nku ktorému sa dôvody na takéto konanie bezprostredne týkali len jedného z viac ako dvadsiatich\nnovelizačných článkov, porušila § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „rokovací poriadok“). Za daných okolností považuje ústavný súd za neúčelné\npodrobne skúmať opodstatnenosť dôvodov, o ktoré vláda a národná rada opierali potrebu\nskráteného legislatívneho konania vo vzťahu k čl. I novely kompetenčného zákona.\n122. Dôvodnosť derogačného zásahu ústavného súdu následne závisí od toho, či toto porušenie\nrokovacieho poriadku viedlo zároveň k zásahu do relevantných ústavných noriem a princípov,\na to s požadovanou intenzitou odôvodňujúcou vyslovenie nesúladu zákona ako celku. V súlade\nso svojou ustálenou judikatúrou tak ústavný súd posúdil, či jedným z dôsledkov namietaného\na preukázaného porušenia rokovacieho poriadku bol aj zásah do ústavných princípov, osobitne\nprincípu ochrany deliberačných práv parlamentnej menšiny.\n123. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že k návrhu vlády prerokovať novelu kompetenčného\nzákona v skrátenom legislatívnom konaní sa uskutočnila rozprava, v ktorej mali predstavitelia\nopozície možnosť predniesť svoje výhrady. Štyria z nich túto možnosť aj využili, pričom namietali\nnedôvodnosť skráteného legislatívneho konania, a to najmä z dôvodu absencie mimoriadnej\nokolnosti, ktorá by si vyžadovala zriadenie nového ministerstva športu a cestovného ruchu.\n28\n\nVo vystúpeniach opozičných poslancov k návrhu rokovať o novele kompetenčného zákona\nv skrátenom legislatívnom konaní pritom nie sú obsiahnuté námietky, že návrh neobsahuje žiadne\ndôvody podľa § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku k napadnutým ustanoveniam, ale len k čl. I novely\nkompetenčného zákona (napokon túto okolnosť namietol vo svojom podaní prezident, nie skupina\nposlancov). Absencia odôvodnenia návrhu na skrátené legislatívne konanie vo vzťahu\nk napadnutým ustanoveniam tak ani nebola predmetom deliberácie; poslanci sa jednoducho na túto\nokolnosť v priebehu legislatívneho procesu nesťažovali.\n124. V priebehu rozpravy k samotnej novele kompetenčného zákona už táto okolnosť neviedla\nk žiadnym takým obmedzeniam, aké by zasahovali do podstaty deliberačných práv parlamentnej\nmenšiny.\n125. Ústavný súd preto konštatuje, že hoci absencia akéhokoľvek odôvodnenia potreby rokovať\nv skrátenom legislatívnom konaní o rozsahom aj obsahom podstatnej časti novely kompetenčného\nzákona predstavuje príklad svojvoľnej aplikácie § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku, derogačný zásah\nústavného súdu je podmienený primeranou vecnou súvislosťou medzi zisteným porušením\nzákonných pravidiel a tými ústavnými princípmi, ktorých ochrana v kontexte skúmania\nlegislatívneho procesu spadá do kontrolnej pôsobnosti ústavného súdu. Takúto vecnú súvislosť\nústavný súd v prejednávanej veci nezistil.\n126. Relevancia pravidiel, ktorých uplatnenie je v prípade skráteného legislatívneho konania\nvylúčené (PL. ÚS 3/2024, bod 282), napokon ani nie je predmetom meritórnych výhrad\nnavrhovateľov. Tí nachádzajú porušenie práv parlamentnej menšiny v spôsobe, akým bola novela\nkompetenčného zákona prerokovaná vo viacerých výboroch národnej rady, a v určení času\nna rozpravu na 12 hodín po vrátení schváleného návrhu zákona prezidentom (skupina poslancov),\nresp. v absencii účasti koaličných poslancov na rozprave (prezident).\nIV.4.3. K určeniu času na rozpravu na 12 hodín pri opätovnom prerokovaní:\n127. Skupina poslancov namieta skutočnosť, že v štádiu rokovania národnej rady o pripomienkach\nprezidenta, t. j. v štádiu po vrátení návrhu zákona do druhého čítania, národná rada určila časový\nrozsah rozpravy na 12 hodín, „a to napriek pomerne rozsiahlemu vetu prezidentky Slovenskej\nrepubliky, ktorému bolo potrebné sa venovať“. Skupina poslancov v tejto súvislosti uvádza, že\n„v kombinácii so skráteným legislatívnym konaním pre nepreukázanú a vyfabrikovanú hrozbu\nhospodárskej škody je nepochybné, že došlo k porušeniu procesných pravidiel v takej intenzite,\nktorá odôvodňuje konštatovanie rozporu Novely Kompetenčného zákona s Ústavou.“. Z ďalších\nčastí odôvodnenia návrhu skupiny poslancov a ich následného vyjadrenia v konaní je možné\nvyvodiť, že predmetné určenie času na rozpravu považujú za zásah do práv opozície.\n128. Skupina poslancov teda nespochybňuje súlad určeného časového limitu s rokovacím\nporiadkom, namieta však jeho uplatnenie v situácii, keď malo byť veto prezidenta „pomerne\nrozsiahle“ a nemali byť splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti v súlade so svojou rozhodovacou praxou (napríklad PL. ÚS 3/2024, body 320 až 330\na tam citovaná judikatúra) považuje za relevantné najmä dve okolnosti: po prvé, v priebehu\nlegislatívneho procesu, ktorý predchádzal vráteniu schváleného návrhu zákona prezidentom,\nsa rozprava konala bez časových obmedzení, a po druhé, z § 90 ods. 1 rokovacieho poriadku\nvyplýva, že v rámci opätovného prerokovania zákona sú predmetom prerokúvania iba pripomienky\n\n29\n\nhlavy štátu. Určenie času na rozpravu na 12 hodín pre účely prerokovania pripomienok prezidenta\nsa za daných okolností (absencia časových obmedzení pri prvom prerokovaní a obmedzený predmet\nrozpravy pri opätovnom prerokovaní) nejaví byť spôsobilé zasiahnuť do podstaty deliberačných\npráv parlamentnej menšiny ani do iných relevantných ústavných noriem a princípov.\nIV.4.4. K vadám v rokovaní výborov:\n129. Skupina poslancov namieta, že i) Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, mládež a šport nebol\nna svojom zasadnutí 12. decembra 2023 uznášaniaschopný a opoziční poslanci „tak nemali priestor\nk návrhu Novely Kompetenčného zákona vypracovať pripomienky a iniciovať diskusiu“ a že\nii) návrh novely kompetenčného zákona nebol pridelený aj Výboru Národnej rady pre\nzdravotníctvo, hoci jej súčasťou bol aj čl. III, ktorým sa mení zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných\npoisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov.\n130. Tieto námietky však nespadajú do žiadnej z troch situácií, v ktorých je podľa ústavnej\njudikatúry primeranou kontrola ústavnosti legislatívneho procesu: „Prvú situáciu tvoria najvážnejšie\nporušenia, ku ktorým dôjde, ak národná rada poruší ústavné pravidlá výslovne upravujúce\nlegislatívny proces (bod 27). Druhá situácia sa týka zákona o rokovacom poriadku a konkrétne\npredstavuje (i) porušenie ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ii) s určitou, vyššou\nintenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (bod 28).\nA napokon treťou rovinou je síce formálne dodržanie ustanovení zákona o rokovacom poriadku,\nktoré ale vyústi do porušenia ústavou chránených práv alebo princípov (bod 29).“ (PL. ÚS 3/2024,\n§ 246). Skupina poslancov síce predmetné okolnosti označuje za „problematické“, neidentifikuje\nvšak žiadne ustanovenie rokovacieho poriadku, s ktorým by dané okolnosti či postupy mali byť\nv priamom rozpore. Celkom zjavne nejde ani o výnimočnú situáciu, keď by namietané postupy boli\nsíce formálne v súlade so zákonnými pravidlami, svojou intenzitou by však predstavovali porušenie\nústavných noriem a princípov. Absencia uznášaniaschopnosti výboru totiž nezasahuje do práv\npolitickej opozície v miere, aká by tieto práva zbavila významu či účinkov, a tým zasiahla do ich\npodstaty, keďže aj členovia daného výboru disponujú možnosťou viesť o návrhu zákona rozpravu\na predkladať k nemu vlastné pripomienky a návrhy v pléne národnej rady.\n131. Rozhodnutie o (ne)pridelení návrhu zákona konkrétnemu výboru predstavuje typický príklad\nuplatnenia pravidiel, na ktoré sa vzťahuje princíp parlamentnej autonómie, t. j. pravidiel, ktoré sa\ntýkajú úpravy pomerov v rámci forum internum národnej rady. Ak by však aj takéto rozhodnutie\nbolo z dôvodu svojej povahy vôbec spôsobilé byť predmetom ústavnej kontroly, požadovaný stupeň\nintenzity zásahu do ústavných princípov nemohol byť za daných okolností dosiahnutý, keďže\nk návrhu na pridelenie návrhu zákona výborom je možné predkladať pozmeňujúce a doplňujúce\nnávrhy, pričom možnosť navrhnúť pridelenie návrhu novely kompetenčného zákona aj výboru pre\nzdravotníctvo opoziční poslanci nevyužili. Prípadný derogačný zásah ústavného súdu v situácii,\nkeď na príslušnom fóre neboli vyčerpané vôbec žiadne „opravné prostriedky“, by tak narážal aj\nna princíp subsidiarity ako jeden z určujúcich princípov súdnej ochrany ústavnosti.\nIV.4.5. K absencii aktívnej účasti koaličných poslancov na rozprave:\n132. Námietka prezidenta, že „spôsob priebehu nezákonne skráteného legislatívneho konania\nv parlamente [v pléne parlamentu počas rozpravy nediskutoval s parlamentnou opozíciou žiaden\n30\n\nz poslancov vládnej väčšiny a dokonca neboli fyzicky ani len prítomní v sále] nekonvenoval\nprincípu slobodnej súťaže politických názorov, princípu ochrany a zohľadnenia parlamentnej\nmenšiny a princípu pluralizmu názorov pri tvorbe legislatívy“, je totožná s námietkou, ktorú\nústavný súd posudzoval v konaní sp. zn. PL. ÚS 3/2024. Výsledkom tohto posúdenia je záver,\nže „voľný mandát poslanca garantuje slobodu diskusie, ktorú poslanec môže, ale aj nemusí využiť,“\na predovšetkým záver, že predmetné aspekty tvoria forum internum národnej rady, ktorého podobu\nsi národná rada stráži sama v rámci parlamentnej autonómie.\n133. Na týchto záveroch ústavný súd nemá dôvod v prejednávanej veci čokoľvek meniť.\n134. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhoch navrhovateľov rozhodol tak, ako je uvedené\nvo výroku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júna 2026\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n31", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "ústredný orgán štátnej správy", "verejná funkcia-zánik", "súlad-sťažnosťou namietaný rozpor zákona s ústavným zákonom", "orgán-štátny", "Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba", "Štatistický úrad Slovenskej republiky", "prezident republiky-právomoc", "právna veta", "verejná funkcia-menovanie", "verejná funkcia-zánik", "Slovenská informačná služba"], "pravna_veta": "I. Obsahom čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v časti týkajúcej sa vyšších štátnych funkcionárov je výlučná právomoc prezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára, ktorého funkcia vecne súvisí s výkonom právomocí prezidenta (napríklad tak, ako funkcia náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl „fakticky, funkčne a vecne“ súvisí s postavením prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl). Z čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy však nevyplýva výlučná právomoc prezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára.\nII. Samotné ustanovenie významovo otvoreného zákonného dôvodu pre odvolanie z verejnej funkcie, ktorého uplatnenie podlieha naplneniu vymedzených skutkových okolností, nepredstavuje bez ďalšieho zásah do čl. 30 ods. 4 ústavy. Zákonná úprava je v nesúlade s princípom rovnosti v prístupe k verejnej funkcii buď v prípade, ak priamo vykazuje známky diskriminácie, t. j. neodôvodneného zvýhodňovania alebo znevýhodňovania občanov na základe niektorého z dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, alebo v prípade, ak umožňuje odvolanie nositeľa verejnej funkcie z dôvodu, pri ktorom chýba primeraná vecná súvislosť s požiadavkami na jej riadny výkon.\nIII. Organizáciu štátnej správy ústavodarca ponechal v dispozícii zákonodarcu, a to v zásade v neobmedzenom rozsahu. Jediný priamy príkaz adresovaný ústavodarcom zákonodarcovi prostredníctvom čl. 122 ods. 1 ústavy sa tak týka právnej formy vzniku orgánu štátnej správy. Absencia explicitných imperatívov vzťahujúcich sa na výkon zmocnenia, ktoré ústavodarca zveril zákonodarcovi v čl. 122 ods. 1 v spojení s čl. 86 písm. e) ústavy, však neznamená, že zákonodarca smie toto zmocnenie vykonať akýmkoľvek spôsobom. Pri výkone daného zmocnenia, t. j. právomoci zriadiť orgán štátnej správy zákonom, je zákonodarca viazaný základnými ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nIV. Ústava nepredpisuje mieru, v akej má byť spravodajská služba nezávislou od exekutívy, a nepredpisuje ani iné parametre ich vzájomného vzťahu. Z princípov deľby moci a zo systematiky právnej úpravy možno vyvodiť požiadavku, aby činnosť spravodajskej služby podliehala nezávislej kontrole, resp. dohľadu. Práve orgány kontroly, resp. dohľadu nad činnosťou spravodajskej služby, majú byť nezávislými od exekutívy, čo sa štandardne dosahuje zverením tejto pôsobnosti orgánom zákonodarného zboru a vo vymedzenom rozsahu aj orgánom súdnej moci.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9aa4b0fd-3bd5-4fcc-9c5e-57ebc7d6703f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.4.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.4.2024.1"}, {"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:554fdc4b-4cf6-4880-a479-c2e05d28374f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:554fdc4b-4cf6-4880-a479-c2e05d28374f"}, {"guid": "ussr:1df1cc2f-9c9d-4f38-9416-d8b8d8286438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2018 z 1. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e000e67-2ab5-433f-8ebd-b086f748e166", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.5.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2018 z 26. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.5.2018.1"}, {"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:9880f061-0e7e-44f7-a54a-090cbd1b2b0c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1"}, {"guid": "ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}, {"guid": "ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 32/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 32/95 z 7. 11. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-11-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1"}, {"guid": "ussr:9aa4b0fd-3bd5-4fcc-9c5e-57ebc7d6703f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.4.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.4.2024.1"}]}