{"guid": "ussr:8419de47-8763-4759-9255-6ba366086432", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.49.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2026 z 5. 5. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 5. mája 2026, sp. zn. IV. ÚS 49/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.49.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rastislav Kaššák", "sudca_id": 1092, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rastislav-kassak-1092", "datum_vydania": "2026-05-05", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8419de47-8763-4759-9255-6ba366086432", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.49.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.49.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.49.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 49/2026-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov\nLadislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov\nzastúpených Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8,\nBratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/9/2016-827 z 12. septembra 2025\ntakto\nrozhodol:\n1. Uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/9/2016-827 z 12. septembra 2025 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/9/2016-827 z 12. septembra 2025 z r u š u j e\na v e c v r a c i a Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.\n3. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 798,83 eur\na zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2025\ndoručená ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorou sa domáhajú vyslovenia porušenia základného\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\n\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Pezinok\n(ďalej len „okresný súd“) označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhujú napadnuté uznesenie\nzrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať im primerané finančné\nzadosťučinenie a náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. Súčasne sa domáhajú,\naby ústavný súd v súlade s § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu o ich ústavnej sťažnosti.\n2. Uznesením č. k. IV. ÚS 49/2026-15 z 27. januára 2026 ústavný súd ústavnú sťažnosť\nsťažovateľov podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu\na odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu\nvo veci samej.\n3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia\nsa v konaní vedenom okresným súdom podanou žalobou domáhali proti žalovaným v 1. a 2. rade\nzaplatenia 36 513,31 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom\nč. k. 10C/9/2016-430 z 27. decembra 2017 okresný súd žalobe sťažovateľov vyhovel\na žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť im 36 513,31 eur spolu s príslušenstvom.\nPo predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 5Cdo/103/2020 z 26. novembra 2020 Krajský súd v Bratislave\nrozsudkom č. k. 14Co/3/2021-726 z 26. septembra 2023 rozsudok okresného súdu zmenil tak,\nže žalobu sťažovateľov zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal proti sťažovateľom nárok\nna náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dopĺňacím rozsudkom\nč. k. 14Co/3/2021-745 zo 16. januára 2024 následne priznal žalovaným v 1. a 2. rade nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Uznesením č. k. 10C/9/2016-792 z 3. mája 2024 okresný súd obsadený vyšším súdnym\núradníkom rozhodol o výške trov konania a sťažovateľom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne\nnahradiť žalovaným trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania celkom\n27 433,57 eur.\n5. O sťažnosti sťažovateľov sudca okresného súdu rozhodol napadnutým uznesením, ktorým\nuznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil podľa § 250 ods. 2 Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj „CSP“) tak, že sťažovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným trovy\nkonania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 24 893,01 eur a súdneho poplatku 6 571,50 eur\n(I. výrok) a súčasne žalovaným priznal nárok na náhradu trov sťažnostného konania, o ktorých\nvýške bude rozhodnuté samostatným uznesením (II. výrok). Konštatoval, že námietka sťažovateľov\no nesprávne stanovenej hodnote jedného úkonu právnej služby je nedôvodná. Vyšší súdny\núradník správne aplikoval § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keď základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil\no 50 % až v prípade zastúpenia druhej osoby. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľov,\nže úkon – prevzatie a príprava zastúpenia – predstavuje spoločný úkon, pričom podľa okresného\nsúdu patrí každému zo žalovaných náhrada trov za tento úkon v plnej výške. Následne sa sudca\n\n2\n\nokresného súdu vyjadril k účelnosti a odôvodnenosti všetkých sťažovateľmi namietaných úkonov\nprávnej služby, za ktoré bola žalovaným priznaná odmena.\nII.\nArgumentácia sťažovateľov\n6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti atakujúcej napadnuté uznesenie namietajú jeho arbitrárnosť,\npričom tvrdia, že pochybenia okresného súdu dosahujú v danom prípade ústavnoprávnu intenzitu.\nVýklad § 13 ods. 2 vyhlášky, ktorý aplikoval okresný súd, sa podľa sťažovateľov odchyľuje\nod ústavne konformného interpretačného rámca ustáleného v judikatúre ústavného súdu. Namietajú,\nže okresný súd, tvrdiac nesprávnosť uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 137/2018, odmietol\naplikovať tam prijaté závery týkajúce sa výkladu § 13 ods. 2 vyhlášky. V predmetnom uznesení\npritom ústavný súd poukázal na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej sa pri výpočte\nnáhrady trov konania základná sadzba tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znižuje\no 50 % pri spoločných úkonoch, a to u všetkých spoločne zastupovaných osôb. Okresný súd však\nuviedol, že zníženie o 50 % sa má uplatniť až pri druhej a ďalšej zastupovanej osobe a na tomto\nzáklade považoval stanovenie tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 739,40 eur\nza správne. Ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky bolo o formuláciu, podľa ktorej sa „zníženie uplatní\npri zastupovaní druhej a ďalšej osoby“, zmenené až vyhláškou Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 391/2023 Z. z. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška\nč. 391/2023 Z. z.“) s účinnosťou od 1. januára 2024. Aplikácia tohto výkladového prístupu\nna úkony vykonané pred nadobudnutím účinnosti uvedenej novely je preto podľa sťažovateľov\nretroaktívna a ústavne neudržateľná. Napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti\naj v tej časti, v ktorej okresný súd priznal žalovaným náhradu trov konania za úkony právnej služby,\nktoré podľa sťažovateľov nespĺňali zákonné kritérium účelnosti vyplývajúce z § 251 CSP, čo viedlo\nk zásahu do ich majetkovej sféry. Okresný súd priznal žalovaným odmenu za opakované porady\ns klientmi, neúčelné nahliadnutia do súdneho spisu a nevyžiadané písomné vyjadrenia vo veci\nsamej, ktoré neboli vykonané na základe výzvy súdu, nereagovali na nové skutkové alebo právne\nokolnosti a neboli ani objektívne nevyhnutné na účinnú ochranu práv protistrany. Za postup\nodporujúci § 13 ods. 2 vyhlášky sťažovatelia považujú aj to, že okresný súd priznal každému\nzo žalovaných odmenu za úkon prevzatie a príprava právneho zastúpenia, hoci nepochybne išlo\no spoločný úkon pri zastupovaní dvoch osôb tým istým právnym zástupcom. Ďalej namietajú\npriznanie náhrady trov sťažnostného konania, čo je v rozpore s uznesením pléna ústavného súdu\nsp. zn. PLz. ÚS 2/2024 z 18. decembra 2024, ktorým došlo k zjednoteniu názorov v otázke\npriznávania trov sťažnostného konania.\n\n3\n\nIII.\nVyjadrenie okresného súdu, vyjadrenie zúčastnených osôb, replika sťažovateľov\na ústne pojednávanie\nIII.1. Vyjadrenie okresného súdu:\n7. Okresný súd vo svojom vyjadrení zo 4. februára 2026 vo vzťahu k ústavnej sťažnosti v zásadnom\nuviedol, že postup okresného súdu pri rozhodnutí o trovách konania bol správny, zákonný sudca\nsvoje rozhodnutie o trovách konania a o sťažnosti proti rozhodnutiu o trovách konania riadne\nodôvodnil a sťažovateľom dal odpovede na všetky namietané skutočnosti.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n8. K obsahu ústavnej sťažnosti sa vyjadrili aj zúčastnené osoby písomným podaním\nzo 16. februára 2026. Vo svojom podaní poukazujú na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 137/2018 z 8. marca 2018, v ktorom ústavný súd konštatuje, že v danom čase platné\nznenie § 13 ods. 2 vyhlášky v znení „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %,\nak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“ môže v sebe niesť istú\nvýkladovú pochybnosť. Tvrdia, že dovtedy platný a účinný § 13 ods. 2 vyhlášky v znení „základná\nsadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo\nviacerých osôb“ je možné označiť za nespravodlivý a zjavne interpretačne nelogický. Zúčastnené\nosoby sa v celom rozsahu stotožnili s odôvodnením okresného súdu v napadnutom rozhodnutí,\nv zmysle ktorého nie je spravodlivé a logické, aby advokát mal rovnakú odmenu pri zastupovaní\njednej a dvoch osôb. Poskytovanie právnych služieb viacerým klientom si zo strany advokáta\nvyžaduje zvýšené úsilie, komunikáciu s obomi klientmi, ktorí sa môžu samostatne dožadovať\nkonzultácií a vysvetlení, obaja klienti majú svoje predstavy a požiadavky na obsah vyjadrení.\nV konečnom dôsledku majú obaja klienti nárok, aby im advokát poskytoval právne služby riadne\na odborne, a teda obaja klienti majú voči advokátovi rovnaké práva, ktoré si môžu uplatňovať\nv plnej výške, napr. aj v prípade porušenia povinností zo strany advokáta. Okresný súd\nv odôvodnení napadnutého uznesenia, konkrétne v bode 12, poukázal na to, že ak sa má u obidvoch\nzastupovaných klientov znížiť výška odmeny o 50 %, nezodpovedalo by toto účelu predmetného\nustanovenia, keďže by odmena advokáta pri zastupovaní jedného a dvoch klientov bola rovnaká.\nVo svojom podaní poukázali na skutočnosť, že § 13 ods. 2 vyhlášky bol o formuláciu, podľa ktorej\nsa „zníženie uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby“, zmenené vyhláškou Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 391/2023 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2024. Vzhľadom\nna už uvedené nie je podľa názoru zúčastnených osôb napadnuté rozhodnutie vybočením z princípu\nspravodlivosti.\n9. Vo vzťahu k namietanému priznaniu náhrady trov za úkony právnej služby, konkrétne opakované\nporady s klientmi a vyjadrenia vo veci, zúčastnené osoby uvádzajú, že zo strany konajúceho súdu\nbola náhrada trov za tieto úkony priznaná správne a zákonne a v súlade s uvedeným ustanovením\n§ 13a ods. 3 vyhlášky, keďže porady nasledovali vždy po vykonaní iného úkonu právnej služby,\npo ktorom mali zúčastnené osoby potrebu oboznámiť sa s novými skutočnosťami, prognózami\nďalšieho vývoja a ďalšieho procesného postupu. Boli to práve zúčastnené osoby, ktoré v konaní\nvystupovali ako žalovaní, čiže spor nebol vedený z ich podnetu. Podľa názoru zúčastnených osôb\n4\n\nokresný súd svoje rozhodnutie priznať im nárok na náhradu trov konania za opakované porady\ns klientmi v napadnutom uznesení dôkladne a vyčerpávajúco odôvodnil. Rovnako tak odôvodnil\naj priznanie náhrady trov pri vyjadreniach vrátane vyjadrení, na ktoré v ústavnej sťažnosti\npoukazujú sťažovatelia. Zúčastnené osoby zdôraznili, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé,\nže okresný súd vyčíslenie trov právneho zástupcu žalovaných (v konaní pred ústavným súdom\nzúčastnených osôb) podrobne preskúmal a náhradu trov právneho zastúpenia im nepriznal za všetky\núkony uvedené vo vyčíslení ich právnej zástupkyne.\n10. V závere sa zúčastnené osoby vyjadrili aj k návrhu sťažovateľov na priznanie finančného\nzadosťučinenia za nemajetkovú ujmu. Vo svojom vyjadrení uviedli, že v zmysle judikatúry\nústavného súdu nemusí mať nemajetková ujma podobu psychickej traumy, ale môže spočívať\naj v dlhodobom stave právnej a existenčnej neistoty, v narušení osobnej a profesijnej stability alebo\nv obmedzení možnosti plnohodnotného uplatnenia sa v spoločenskom a hospodárskom živote.\nV danom prípade zúčastnené osoby nevidia žiaden z uvedených dôvodov, ktorý by zakladal potrebu\npriznania nemajetkovej ujmy sťažovateľom. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané 12. septembra\n2025, a teda nie je možné konštatovať žiadny dlhodobý stav právnej a existenčnej neistoty.\nRovnako tak sťažovatelia neuviedli žiadny konkrétny dôvod, ako bola narušená ich osobná alebo\nprofesijná stabilita.\n11. S poukazom na uvedené zúčastnené osoby navrhujú, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti\nsťažovateľov nevyhovel.\nIII.3. Replika sťažovateľov:\n12. Sťažovatelia v replike z 27. februára 2026 vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu\nzo 4. februára 2026 uviedli, že toto vyjadrenie ma prevažne rekapitulačný charakter a neobsahuje\nvecnú reakciu na konkrétne ústavnoprávne námietky uplatnené v ústavnej sťažnosti. Vo svojom\nvyjadrení naďalej zotrvali na svojej argumentácii uvedenej v ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu,\nsú presvedčení, že vyjadrenie okresného súdu neodstraňuje pochybnosti o ústavnej konformnosti\nnapadnutého rozhodnutia, ale, naopak, potvrdzuje, že podstatné ústavnoprávne otázky ostali\nbez vecnej odpovede.\n13. Pokiaľ ide o vyjadrenie zúčastnených osôb, k tomu sa sťažovatelia vyjadrili v samostatnom\npodaní z 27. februára 2026. Tvrdia, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia existovala ustálená\nrozhodovacia prax ústavného súdu, podľa ktorej sa základná sadzba tarifnej odmeny pri spoločných\núkonoch znižovala o 50 % u všetkých spoločne zastupovaných osôb. Za tejto situácie nie je právne\nrelevantná polemika o vhodnosti či „logickosti“ zákonnej úpravy, keďže rozhodujúce je jej znenie\núčinné v rozhodnom období a jeho ústavne konformný výklad. Novelizácia § 13 ods. 2 vyhlášky\núčinná od 1. januára 2024 doplnila do textu normy novú formuláciu, ktorá predtým v právnom\npredpise absentovala. Skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné text normy zmeniť,\npotvrdzuje, že došlo k normatívnej zmene, nie k autentickému výkladu pôvodného znenia.\nAplikácia tohto nového normatívneho obsahu na úkony vykonané v období rokov 2015 – 2023\npreto predstavuje výklad s neprípustnými spätnými účinkami. Vo vzťahu k namietanému priznaniu\nnáhrady trov za úkony právnej služby, konkrétne opakované porady s klientmi, sťažovatelia zotrvali\nna svojej argumentácii prednesenej v ústavnej sťažnosti, v zmysle ktorej nepovažujú tieto úkony\nza účelne vykonané, a teda také, za ktoré by zúčastneným osobám patrila náhrada trov konania.\n5\n\nPokiaľ ide o namietané priznanie náhrady trov konania za úkony právnej služby, konkrétne\nvyjadrenia vo veci, vo svojom podaní sa výslovne vyjadrili k podaniu zúčastnených osôb\nz 18. októbra 2023, ktorým zúčastnené osoby navrhli doplnenie rozsudku v zmysle § 225 CSP\no výrok týkajúci sa náhrady trov dovolacieho konania. Uviedli, že podstatou ústavnej námietky\nv tejto časti nie je spôsob tarifnej kvalifikácie uvedeného úkonu, ale samotná existencia právomoci\nvšeobecného súdu priznať náhradu trov za tento úkon. V tejto súvislosti poukázali na závery\nplynúce z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2024 z 18. decembra 2024, ktorým došlo\nk zjednoteniu názorov v otázke priznávania trov sťažnostného konania a zdôraznili, že ak právomoc\nrozhodovať o náhrade trov za tieto úkony zo zákona nevyplýva, nemôže byť založená\nani „logickým výkladom“ vyhlášky o odmenách advokátov, keďže podzákonný predpis nemôže\nrozšíriť procesnú právomoc súdu nad rámec Civilného sporového poriadku.\n14. V závere sa sťažovatelia vyjadrili aj k nim uplatnenému nároku na priznanie finančného\nzadosťučinenia. Tvrdia, že argumentácia zúčastnených osôb, podľa ktorej im nemajetková ujma\nnevznikla, keďže si museli byť vedomí rizika nákladov konania, neobstojí. Procesné riziko\nsa vzťahuje na trovy určené v súlade so zákonom a ústavne konformným výkladom právnej úpravy.\nSťažovatelia nemohli predpokladať, že podstatná časť priznaných trov – predstavujúca približne\ndve tretiny ich celkovej výšky – bude založená na úkonoch, ktoré nespĺňali objektívne kritériá\núčelnosti a boli ocenené výkladom odporujúcim právnej úprave účinnej v rozhodnom období\na ustálenej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Riziko neúspechu v spore nemožno\nstotožňovať s rizikom priznania trov konania v rozsahu, ktorý presahuje zákonné a ústavne\nkonformné hranice. V čase podania ústavnej sťažnosti bolo proti sťažovateľom vedené exekučné\nkonanie na základe napadnutého rozhodnutia. Došlo k blokácii bankových účtov sťažovateľov,\nčím sa výkon napadnutého rozhodnutia bezprostredne a fakticky premietol do ich majetkovej sféry.\nSťažovatelia vo svojom vyjadrení oznámili, že pristúpili k čerpaniu pôžičky, keďže nedisponovali\ndostatočnými vlastnými finančnými prostriedkami na okamžitú úhradu vymáhanej sumy.\nZdôraznili, že úhrada vymáhanej sumy nebola výsledkom slobodného rozhodnutia sťažovateľov,\nale procesnou reakciou na prebiehajúci výkon rozhodnutia spojený s blokáciou účtov a hrozbou\nďalšieho navyšovania exekučných trov. Ak by ústavný súd dospel k záveru o protiústavnosti\nnapadnutého rozhodnutia, potom výkon, ktorý bol na jeho základe realizovaný, nemožno považovať\nza legitímny zásah do majetkovej sféry sťažovateľov, ale za zásah bez dostatočného zákonného\nzákladu. Práve tento sťažovateľmi tvrdený nesúlad medzi zákonnosťou rozhodnutia a intenzitou\njeho výkonu zakladá ústavnoprávny rozmer namietanej nemajetkovej ujmy.\nIII.4. K ústnemu pojednávaniu:\n15. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov konania\na predloženého súdneho spisu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n16. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\n\n6\n\ndodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré považujú sťažovatelia\nza arbitrárne.\nIV.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie:\n17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) stojí mimo sústavu všeobecných súdov, a preto nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej\nneodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne\nnapr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Interpretácia\na aplikácia právnych predpisov je totiž primárne úlohou všeobecných súdov, pričom zásah\nústavného súdu je namieste len v prípade najvážnejších pochybení predstavujúcich porušenie\nzákladných práv a slobôd garantovaných ústavou, predovšetkým, keď rozhodovací proces vykazuje\nznaky arbitrárnosti. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade zákonného predpisu všeobecným súdom\nby pritom bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 494/2014).\n18. Ústavný súd opakovane (z novšej judikatúry porov. medzi mnohými napr. II. ÚS 303/2017,\nII. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018, II. ÚS 178/2019) judikuje,\nže považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania za integrálnu súčasť civilného\nprocesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania\nmeritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie\nvšeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo\nide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť\ndo ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak\npovedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer\nlen v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť\nnajmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho\npredpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,\nII. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri\nII. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,\nII. ÚS 566/2018).\n19. Úlohou ústavného súdu bolo v danom prípade preskúmať relevanciu zásadných námietok\nsťažovateľov, ktorí tvrdia, že okresný súd v prípade napadnutého uznesenia nesprávne aplikoval\nprávne predpisy upravujúce rozhodovanie o priznaní a výške trov konania.\n20. Nosná námietka sťažovateľov, ktorou odôvodňujú porušenie označených základných a iných\npráv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, spočíva v tvrdení, že okresný súd nesprávne\ninterpretoval a aplikoval § 13 ods. 2 vyhlášky, keď v rámci rozhodovania o výške náhrady trov\nspoločného právneho zastúpenia základnú sadzbu tarifnej odmeny za každý úkon právnej služby\nznížil o 50 % len vo vzťahu k druhej zastupovanej osobe a týmto spôsobom postupoval aj v prípade\n7\n\nprávnych úkonov vykonaných pred 1. januárom 2024, t. j. pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky\nč. 391/2023 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška, ktorou bol § 13 ods. 2 vyhlášky v znení\n„základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch\nalebo viacerých osôb“ doplnený o nasledujúcu vetu: „zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej\na ďalšej osoby“.\n21. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol (bod 12), že § 13 ods. 2 vyhlášky\nupravuje spôsob výpočtu odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej služby vykonané\npre viacero klientov, vnútorný pomer výšky platieb medzi jednotlivými klientmi týmto ustanovením\nnie je upravený (platí pre znenie platné a účinné do 31. decembra 2023, pozn.). Ďalej uviedol,\nže právny názor, v zmysle ktorého by sa pri výpočte náhrady trov konania z titulu právneho\nzastúpenia dvoch osôb mala u oboch zastupovaných klientov znížiť výška odmeny o 50 %\nnezodpovedá účelu a predmetu § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene\na doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov, keďže pri takomto výklade právnej normy by bola odmena za jedného klienta\na dvoch klientov rovnaká, teda by konajúci advokát de facto nemal odmenu za zastupovanie\njedného klienta. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril aj k argumentácii\nsťažovateľov (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalovaných, pozn.) uvedenej\nv sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o trovách konania sp. zn. 10C/9/2016 z 3. mája 2024,\nkde sťažovatelia poukázali na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 137/2018 z 8. marca 2018,\nv ktorom ústavný súd dospel k záveru, že spôsob aplikácie § 13 ods. 2 vyhlášky, pri ktorom bude\nadvokátovi prináležať znížená sadzba tarifnej odmeny o 50 % za zastupovanie, a to pri všetkých\nspoločne zastupovaných osobách je ústavne akceptovateľný. Okresný súd v odôvodnení uviedol,\nže záver uvedený v uznesení sp. zn. II. ÚS 137/2018 z 8. marca 2018, kde ústavný súd uviedol:\n„V takomto prípade ale to, ktorej zo spoločne jedným a tým istým advokátom zastúpených osôb\nsa prizná náhrada odmeny advokáta zodpovedajúca plnej výške základnej sadzby tarifnej odmeny\na ktorým v poradí ďalším osobám už iba vo výške zodpovedajúcej 50 % základnej sadzby,\nby záviselo výlučne iba od toho, v ktorom poradí je v návrhu na začatie konania (žalobe) tá-ktorá\nosoba ako účastník označená, čo je v podstate iba vecou náhody.“, považuje za nesprávny,\na to aj vzhľadom na to, že napríklad v prípade postupného priberania strán do sporu ich poradie\nnie je vecou náhody, ale je daný inými skutočnosťami. Zároveň zdôraznil, že ústavný súd nemá\nprávomoc podávať všeobecne záväzný výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov.\n22. Sťažovatelia namietajú, že okresný súd sa odklonil od právneho názoru ústavného súdu\nvysloveného v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 137/2018 z 8. marca 2018, keď v rámci rozhodovania\no výške náhrady trov spoločného právneho zastúpenia základnú sadzbu tarifnej odmeny za každý\núkon právnej služby znížil o 50 % len vo vzťahu k druhej zastupovanej osobe a týmto spôsobom\npostupoval aj v prípade právnych úkonov vykonaných pred 1. januárom 2024. Ústavný súd\nkonštatuje, že sporná časť napadnutého uznesenia sa týka použitia podústavnej normy na skutkovú\nsituáciu, ktorá normou (pre rozhodujúce obdobie, pozn.) výslovne nie je upravená. V takýchto\nprípadoch môžu častejšie vznikať rozdiely v aplikačnej praxi súdov. Z rozhodovacej činnosti\nje ústavnému súdu známe, že existujú dva názorové prúdy v posudzovaní otázky týkajúcej\nsa náhrady trov konania pri právnom zastupovaní viacerých subjektov na jednej strane\n(uvedené sa týka náhrady trov konania za úkony vykonané v období do 1. januára 2024). Úlohou\n8\n\nústavného súdu však nie je vo všeobecnosti zjednocovať rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných\nsúdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov primárne prisudzuje najvyššiemu súdu (jeho\nplénu a príslušnému kolégiu) v podobe právomoci zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sekundárne aj krajským súdom\na okresným súdom (resp. ich plénam, kolégiám, prípadne grémiám) v podobe prerokovania\na vyjadrovania sa k podnetom na prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\n23. Ústavný súd konštatuje, že rozkol, ktorý vznikol pri úprave zníženia tarifnej odmeny, primárne\nvychádza zo skutočnosti, že na citovaný § 13 ods. 2 vyhlášky platný a účinný do 31. decembra 2023\nje možné použiť viacero spôsobov výkladov, ktoré sa však významovo nezhodujú. Platné znenie\nv rozhodnom období tak v sebe obsahuje výkladovú pochybnosť o tom, či v prípade zastúpenia\ndvoch alebo viacerých osôb pri spoločných úkonoch sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži\no 50 % už u prvého zastúpeného a u všetkých nasledujúcich osôb alebo u prvého zastúpeného\nje základná sadzba tarifnej odmeny v plnej výške (neznížená) a u všetkých nasledujúcich osôb\nje znížená. Existenciu tejto výkladovej pochybnosti uznal aj ústavný súd vo svojom uznesení\nsp. zn. II. ÚS 137/2018 z 8. marca 2018. V rozhodnom čase platné gramatické znenie dotknutého\nustanovenia prakticky pripúšťa oba spôsoby výkladov, z ktorých za platnosti právnej úpravy\nv rozhodnom čase nemožno ani jeden presvedčivo a s istotou odmietnuť ako nesprávny, pokiaľ\nje súdom v rozhodnutí odôvodnený ústavne akceptovateľným spôsobom.\n24. Pretože v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca\nplatných a účinných právnych predpisov a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil, ústavný\nsúd dospel k záveru, že sťažovateľmi uplatnená námietka atakujúca arbitrárnosť napadnutého\nuznesenia v danej časti je nedôvodná.\n25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o zjavne mylnom priznaní náhrady trov právneho\nzastúpenia za úkon právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia obom žalovaným, ústavný súd\ndospel k záveru, že argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti možno v okolnostiach prerokúvanej\nveci považovať za vecne dôvodné. Nevedno z čoho okresný súd vyvodil, že na tento úkon\nsa neaplikuje § 13 ods. 2 vyhlášky o zvýšení alebo znížení základnej sadzby tarifnej odmeny\npri zastupovaní viacerých osôb totožným advokátom. Tento úkon je rovnakým úkonom ako všetky\niné úkony právnej služby. Zo systematického usporiadania ustanovení je zrejmé, že najprv\nsa aplikuje § 13 vyhlášky o zvýšení alebo znížení základnej sadzby tarifnej odmeny a takto určená\nodmena patrí za úkony právnej služby podľa § 13a vyhlášky bez rozdielu v tom, o aký úkon ide.\nPriznanie dvoch plných úkonov prevzatia a prípravy zastúpenia bez uplatnenia zákonom\npredpokladanej redukcie tak došlo k výkladu a aplikácii § 13 ods. 2 vyhlášky, ktoré sa odchyľujú\nod jeho účelu a viedli k priznaniu náhrady trov v rozsahu presahujúcom rámec ústavne\nakceptovateľnej interpretačnej úvahy.\n26. Sťažovatelia ďalej v ústavnej sťažnosti namietajú priznanie náhrady trov za úkony právnej\nslužby, ktoré nespĺňajú zákonné kritérium účelnosti podľa § 251 CSP. Nesúhlasia s priznaním\nnáhrady trov za opakované porady s klientmi (spolu 9 porád), neúčelné nahliadnutia do súdneho\n\n9\n\nspisu (nahliadnutie z 11. septembra 2017, 21. februára 2018 a zo 7. októbra 2020) a písomné\nvyjadrenia vo veci samej (vyjadrenie zo 16. novembra 2017, 6. februára 2020, z 3. marca 2021\na 3. apríla 2023).\n27. K sťažnostnej námietke o nesprávnej aplikácii § 251 CSP treba uviesť, že úvaha, čo treba podľa\ntohto ustanovenia považovať za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v konaní\nv súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, bola zákonom ponechaná na súd. Súd musí\nkaždý výdavok posudzovať osobitne a jeho úvaha nesmie byť nelogická, v rozpore s legálnou\ndefiníciou a účelom náhrady trov konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia (bod 15 až 34\nnapadnutého uznesenia) okresného súdu vyplýva, že okresný súd dôsledne posúdil účelnosť,\nnevyhnutnosť a dôvodnosť sťažovateľmi namietaných úkonov právnej služby. Vo svojom\nodôvodnení podrobne posúdil obsah vykonaných úkonov, ako aj obsah úkonov, ktoré predchádzali\nči nasledovali po úkonoch, za ktoré priznal náhradu odmeny.\n28. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu\no trovách konania vo vzťahu k sťažovateľmi namietanej nesprávnej aplikácii § 251 CSP nevykazuje\nznaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že okresný súd uplatnil zákonom daný priestor na uváženie\núčelnosti trov konania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstaty a zmyslu\nzákladného práva na spravodlivé súdne konanie.\n29. Výnimkou z uvedeného záveru je rozhodnutie okresného súdu, ktorým priznal žalovaným\nnárok na náhradu trov konania za právny úkon − vyjadrenie vo veci z 3. apríla 2023 (bod 35\nnapadnutého uznesenia). V tejto časti ústavný súd uznal námietku sťažovateľov o nesprávnej\naplikácii § 251 CSP za dôvodnú. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd\npovažoval tento úkon (v napadnutom uznesení nesprávne označený ako podanie na súd\nz 3. apríla 2013, pozn.) za účelný, keďže týmto úkonom žalovaní žiadali prerušiť konanie vedené\nna okresnom súde pod sp. zn. 10C/9/2016 do skončenia konania vedeného na ústavnom súde\npod sp. zn. Rvp 349/2021. Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil, že žalovaní žiadali\nprerušiť konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 10C/9/2016 do skončenia konania vedeného\nna ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 349/2021 vo svojom podaní z 3. marca 2021, a nie v podaní\nz 3. apríla 2023. V danom prípade tak v napadnutom uznesení absentuje posúdenie účelnosti\nprávneho úkonu z 3. apríla 2023, v nadväznosti na čo ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie\nokresného súdu je v tejto časti arbitrárne, a teda ústavne neudržateľné.\n30. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne sa vyjadriť aj k namietaným úkonom právnej služby\n− vyjadrenie vo veci zo 6. februára 2020 a vyjadrenie vo veci z 3. marca 2021. Pokiaľ ide o právny\núkon zo 6. februára 2020, k tomu ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia\nvyplýva, že okresný súd žalovaným náhradu odmeny za tento úkon nepriznal. Námietku\nsťažovateľov tak v tejto časti považuje aj s poukazom na uvedenú skutočnosť za nedôvodnú.\nVo vzťahu k namietanému právnemu úkonu z 3. marca 2021 uvádza, že účelnosť tohto úkonu\nnebola sťažovateľmi napadaná v ich sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10C/9/2016\nz 3. mája 2024, ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania. Keďže sťažovatelia nevyužili\nzákonom danú možnosť namietať účelnosť tohto úkonu v sťažnosti, ktorú proti uzneseniu\nokresného súdu sp. zn. 10C/9/2016 z 3. mája 2024 podali, ústavný súd sa ich námietkou v tejto\nčasti, prednesenou až v ústavnej sťažnosti, nezaoberal.\n\n10\n\n31. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, ktorou namietajú priznanie nároku na náhradu trov\nsťažnostného konania, ako aj nároku na náhradu trov za úkon právnej služby – vyjadrenie vo veci\nz 18. októbra 2023, túto ústavný súd vyhodnotil ako dôvodnú.\n32. Vo vzťahu k priznanému nároku na náhradu trov sťažnostného konania ústavný súd poukazuje\nna svoje rozhodnutie o zjednotení právnych názorov sp. zn. PLz. ÚS 2/2024 z 18. decembra 2024,\nz ktorého vyplýva, že v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je právny názor, podľa\nktorého sudca súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu\nvyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania má právomoc\nrozhodnúť aj o náhrade trov, ktoré stranám vznikli v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti\nuzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. V odôvodnení citovaného\nuznesenia ústavný súd konštatuje, že ustanovenia Civilného sporového poriadku o náhrade trov\nkonania sa vzťahujú na jednotlivé postupy všeobecných súdov v civilnom spore. Právna úprava\nnáhrady trov konania je obsiahnutá v druhej časti Civilného sporového poriadku s titulom Konanie\nv prvej inštancii, a to v jej šiestej časti s titulom Trovy konania. Už z toho možno vyvodiť,\nže o trovách konania rozhoduje súd prvej inštancie, a to v rozhodnutí, ktorým konanie v jeho\ninštancii končí, či už rozsudkom, alebo rozhodnutím o zastavení konania, odmietnutí podania alebo\no schválení zmieru. O iných ako dovtedy vzniknutých trovách konania súdy rozhodujú len vtedy,\nak konaniu na súde prvej inštancie nasleduje iné konanie, pri ktorom je výslovne ustanovené,\nže je potrebné rozhodnúť o náhrade jeho trov. Tak je tomu len v odvolacom konaní podľa\n§ 396 CSP a dovolacom konaní podľa § 453 CSP. V ustanoveniach o sťažnosti ako osobitného\nprostriedku nápravy nesprávnosti uznesení vyššieho súdneho úradníka však niet žiadnych\nustanovení o tom, že by všeobecným súdom bola daná právomoc osobitne rozhodovať o trovách\ntohto „sťažnostného“ konania. Preto ani zo systematického pohľadu na zákonnú úpravu náhrady\ntrov konania nemožno dospieť k záveru, že Civilný sporový poriadok predpokladá alebo súdom\nprvej inštancie zveruje právomoc rozhodovať o náhrade trov sťažnosti po tom, keď o náhrade trov\nkonania prvej inštancie bolo rozhodnuté v súlade so zákonom v rozhodnutí, ktorým konanie na tejto\ninštancii všeobecného súdnictva končí.\n33. Uvedené závery ústavného súdu sú plne aplikovateľné aj na posúdenie úkonu právnej služby\nz 18. októbra 2023, za ktorý okresný súd priznal žalovaným náhradu trov konania. Ústavný súd\nv uznesení sp. zn. PLz. ÚS 2/2024 z 18. decembra 2024 okrem iného tiež konštatoval, že vady\nkonečných rozhodnutí všeobecných súdov majú nielenže rôzne podoby, ale aj po ich právoplatnosti\nmožno predpokladať určité nasadenie strán sporu na uplatnenie ich práv. Napríklad\npo právoplatnosti sa na účelné uplatnenie práv vyžaduje od strany to, aby svoje trovy konania\nvyčíslila, alebo ak mieni podať návrh na vykonanie exekúcie, požiadala o vyznačenie právoplatnosti\nrozhodnutia. Pri vadách rozsudkov, ktoré sa systémovo neriešia opravným prostriedkom\n(odvolaním), nemožno vylúčiť, že strana bude nútená vynaložiť právne zastúpenie na podanie\nči už návrhu na opravu chyby v písaní a počítaní, alebo návrhu na doplnenie rozsudku.\nAni pri týchto prostriedkoch nápravy, na ktoré je funkčne príslušný rovnako ako pri sťažnosti\nproti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie, zákon nepredpokladá ďalšie\nrozhodovanie o náhrade trov konania.\n34. Podanie z 18. októbra 2023 smerovalo k odstráneniu procesného stavu spočívajúceho\nv nerozhodnutí o trovách dovolacieho konania, teda nešlo o úkon uskutočnený v rámci konania\n11\n\nvo veci samej, odvolacieho konania ani dovolacieho konania, ale o úkon realizovaný v osobitnom,\nnáslednom procesnom režime, ktorý zákon ako samostatné štádium rozhodovania o trovách konania\nneupravuje.\n35. Priznaním nároku na náhradu trov sťažnostného konania, ako aj priznaním odmeny za úkon\nprávnej služby z 18. októbra 2023 okresný súd prekročil rámec zákonom zverenej právomoci\na rozšíril rozsah náhrady trov konania nad rámec úmyslu zákonodarcu.\n36. Napadnutým uznesením okresného súdu tak došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v miere dosahujúcej ústavnoprávnu intenzitu (bod 1 výroku tohto nálezu). Pre dosiahnutie\nnápravy porušenia práv sťažovateľov je nevyhnutné zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci\nokresnému súdu (bod 2 výroku tohto nálezu). Okresný súd je v ďalšom konaní vo veci podľa\n§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými\nv tomto náleze.\n37. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie ústavný súd\npovažuje poskytnutie ochrany porušenia označených práv týmto spôsobom za dostatočné,\npreto nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovatelia domáhajú priznania primeraného\nfinančného zadosťučinenia (výrok 4).\nIV.2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu:\n38. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd vychádzal\nz toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a jeho zrušením sa otvára\npriestor na to, aby sa okresný súd po vrátení veci v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou\nuvedeného práva hmotnoprávneho charakteru. V tejto časti preto ústavnej sťažnosti sťažovateľov\nnevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nV.\nTrovy konania\n39. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania\nv celkovej sume 1 798,83 eur.\n40. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky, pričom\nsťažovateľom priznal trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava\nzastúpenia – úkon právnej služby za rok 2025, písomné podanie ústavnej sťažnosti – úkon právnej\nslužby za rok 2025 a vyjadrenie sťažovateľov k vyjadreniu zúčastnených osôb – úkon právnej\nslužby za rok 2026) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Právna zástupkyňa sťažovateľov\nsi uplatnila náhradu trov konania aj za právny úkon − vyjadrenie sťažovateľov k vyjadreniu\nOkresného súdu Pezinok doručené ústavnému súdu 2. marca 2026. Ústavný súd náhradu trov\nkonania za tento úkon právnej služby nepriznal, keďže neobsahovalo žiadne relevantné skutočnosti,\nktoré by mal ústavný súd zohľadniť pri svojom rozhodovaní, len odkazovalo na argumentáciu\nuvedenú v ústavnej sťažnosti.\n\n12\n\n41. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby\nza rok 2025 v sume 371 eur a za rok 2026 v sume 396,5 eur (1/4 výpočtového základu podľa\n§ 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon\nprávnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur a za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového\nzákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje náhradu trov konania 1 798,83 eur\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\n42. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označenej v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. mája 2026\nLibor Duľa\npredseda senátu\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania", "advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia", "trovy konania", "advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/9/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4b32b675-f06a-420a-b120-b488b9b35d26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PLz.US.2.2024.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PLz.US.2.2024.1"}, {"guid": "ussr:f4452279-decc-4c53-834e-4bda7c41f3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.178.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 178/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 178/2019 z 3. 7. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-07-03", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.178.2019.1"}, {"guid": "ussr:8bb5deb9-1d06-47ce-9a06-936d6d01007c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.566.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 566/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 566/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.566.2018.1"}, {"guid": "ussr:c1062b6d-4eb1-4cd0-8a6f-045828a67635", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.506.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.506.2018.1"}, {"guid": "ussr:f210e611-c8dd-45a3-a380-ddb2f7d4e35c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.494.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.494.2018.1"}, {"guid": "ussr:1af9ad71-ea24-4189-b530-bc7914e12ffe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.137.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 137/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.137.2018.1"}, {"guid": "ussr:c00db25f-40db-46f2-9670-c26aa9bb29cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.105.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 105/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/2018 z 8. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-08", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.105.2018.1"}, {"guid": "ussr:0913defc-b115-455e-8921-bec93ffe8777", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.383.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 383/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/2017 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.383.2017.1"}, {"guid": "ussr:606fc829-884c-4dbc-9871-23bf374e1848", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.303.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 303/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 303/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.303.2017.1"}, {"guid": "ussr:8c807b44-9bde-4c71-90a4-b33829b8dec2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.681.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 681/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 681/2016 z 8. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-08", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.681.2016.1"}, {"guid": "ussr:6cc6a83e-2c06-41c7-8c82-9f8f7ccf6abc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.357.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 357/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.357.2016.1"}, {"guid": "ussr:1fc1bba9-02ea-4b60-bd2d-bffc39f474de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.153.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.153.2016.1"}, {"guid": "ussr:a8e6e97d-8264-4ba5-adf8-e3c6bcf74a33", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 494/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 494/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8e6e97d-8264-4ba5-adf8-e3c6bcf74a33"}, {"guid": "ussr:b0920547-891e-4b33-96e3-7a3b86d9699a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 364/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 364/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b0920547-891e-4b33-96e3-7a3b86d9699a"}, {"guid": "ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/2012 z 8. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-08", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353"}, {"guid": "ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 92/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6"}, {"guid": "ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 64/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42"}, {"guid": "ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 248/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 248/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": []}