{"guid": "ussr:b919a1d8-7d78-4746-b856-5f517e4e8c5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 404/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 404/2026 z 16. 9. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. septembra 2026, sp. zn. IV. ÚS 404/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2026-09-16", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b919a1d8-7d78-4746-b856-5f517e4e8c5d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\n                                          NÁLEZ\n                         Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\n                               V mene Slovenskej republiky\n\n                                                                                IV. ÚS 404/2026-38\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov\nLadislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n                                  proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4Cdo/51/2024 z 29. októbra 2025 takto\n\n                                            rozhodol:\n\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. októbra 2025\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. októbra 2025\nz r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\n1 014,41 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\n                                        Odôvodnenie:\n\n                                             I.\n              Ústavná sťažnosť, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľky\n\n1. Uznesením č. k. IV. ÚS 404/2026-17 z 29. júla 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú\nsťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20\n\nods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením najvyššieho súdu označeným\nv záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil\na vrátil vec na ďalšie konanie a aby jej priznal nárok na náhradu trov konania.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podanou žalobou domáhala, aby súd\nzaviazal Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť, a. s. (ďalej len „žalovaný“), na zaplatenie\nsumy 8 003,60 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka je\npodielovou spoluvlastníčkou v žalobe špecifikovaných nehnuteľností vo výmere 441,820 m2,\nna ktorých sa nachádza kanalizačný zberač G vo vlastníctve žalovaného, ktorý je súčasťou\nvodohospodárskej stavby „Prešov – Sekčov, kanalizácia, I. stavba“. Žalovaný užíva jej\nnehnuteľnosti v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu bez právneho dôvodu. Sťažovateľka sa preto\ndomáhala nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 17. augusta 2017\ndo 11. augusta 2019, t. j. za 725 dní, vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, ktorým bola\nstanovená všeobecná hodnota nájmu pozemkov v roku 2017 vo výške 9,12 eur/m2 na obdobie\njedného roka. Sťažovateľka zároveň odkázala na štyri rozhodnutia Okresného súdu Prešov,\nv ktorých súdy dospeli k záveru, že k jej nehnuteľnostiam nevzniklo zákonné vecné bremeno podľa\n§ 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) účinného do 1. júna 2022 (ďalej len „vodný\nzákon“), a za rôzne predchádzajúce obdobia priznali jej aj jej právnemu predchodcovi obdobný\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v preskúmavanom konaní tvrdil, že\nk zriadeniu a prevádzkovaniu stavby kanalizačného zberača nedochádza bez právneho dôvodu. Ide\no vodohospodársku líniovú stavbu zriadenú vo verejnom záujme na základe rozhodnutia Okresného\nnárodného výboru v Prešove z 22. marca 1976 a kolaudačného rozhodnutia k tejto stavbe\nz 8. marca 1984, vo vzťahu ku ktorej sú právne vzťahy medzi vlastníkom vodohospodárskej stavby\na vlastníkom nehnuteľnosti (pozemku) riešené podľa osobitných právnych predpisov vznikom\nzákonného vecného bremena podľa § 37a ods. 1, 3 vodného zákona v znení účinnom\nod 1. októbra 1995, ktoré vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľky.\nŽalovaný tvrdil, že sťažovateľka si mohla uplatniť za podmienok vodného zákona len jednorazovú\nnáhradu za zriadenie vecného bremena, preto vzniesol námietku premlčania k jej nároku.\n3. Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 19C/24/2019 z 9. septembra 2021 žalobu zamietol\na žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dospel k záveru,\nže sťažovateľka nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaný pozemky\nneužíva bez právneho dôvodu, ale na základe zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo\nnadobudnutím účinnosti zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)\nv znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 199/1995 Z. z.“), a to aj k tým vodohospodárskym\ndielam, ktoré boli zriadené a prevádzkované pred jeho účinnosťou. K predchádzajúcim\nrozhodnutiam tohto súdu v obdobných veciach uviedol, že nešlo o rozsudky s prejudiciálnym\núčinkom pre preskúmavané konanie, ale ich predmetom boli žaloby na plnenie a súdy otázku\nhmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami posudzovali len ako predbežnú so záverom,\nže ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k otázkam vzniku zákonného\n\n                                                 2\n\nvecného bremena, charakteru náhrady zaň a premlčania tejto náhrady okresný súd odkázal\nna judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.\n4. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd v Košiciach\nrozsudkom sp. zn. 2Co/79/2022 z 27. apríla 2023 potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovanému\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Krajský súd sa stotožnil\nso skutkovými a s právnymi závermi napadnutého rozsudku, zdôrazniac vo vzťahu k predloženým\nrozhodnutiam okresného súdu, že požiadavka jednotnosti judikatúry súdov o tej istej prejudiciálnej\notázke vzniknutej za tých istých okolností nemôže obstáť oproti požiadavke nezávislosti\nrozhodovania, tzn. plnej jurisdikcii konajúceho súdu. Sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený 11. augusta 2015, teda\nza účinnosti zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene\na doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 442/2002 Z. z.“), ktorý v § 42 ods. 6 ustanovil, že oprávnenia\nk cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto\nzákona, zostávajú nedotknuté. Právo na náhradu v zmysle § 37a ods. 4 vodného zákona za výkon\noprávnení podľa odseku 1 je podľa už uvedeného jednorazové, nie opakované a v danej veci nárok\nsťažovateľky, ktorý si uplatnila proti žalovanému z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, bol\nuplatnený po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby na priznanie náhrady podľa § 37a ods. 4\nvodného zákona, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd napadnutým\nuznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nevykazuje\nznaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti či prekvapivosti. Pri posudzovaní dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP nezistil odklon od svojej ustálenej rozhodovacej praxe a dodal, že súdna prax sa\nvyvíja, a to konkrétne s poukazom na jednorazovosť náhrady za zákonné vecné bremeno.\n6. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:\na) V odôvodnení dovolania poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu\ntýkajúce sa riešenia otázky záväznosti skoršieho právneho posúdenia hmotnoprávneho vzťahu\nmedzi sporovými stranami, prezentujúce odlišný právny názor na posúdenie otázky prejudiciality\nrozhodnutí. Za nesprávnu označila argumentáciu súdov rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo 161/2020\nz 29. júna 2022 a sp. zn. 8Cdo 216/2020 z 29. júna 2022 o žalobách na plnenie, v ktorých súdy\ndospeli k iným právnym záverom ako v preskúmavanom konaní. Súdy nezohľadnili prejudiciálny\núčinok skorších rozsudkov v obdobných veciach sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu,\nktorými bol vyriešený hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu tak, že v prospech žalovaného\nnevzniklo žiadne zákonné vecné bremeno k jej nehnuteľnostiam, a preto má nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia. Nie je možné sa stotožniť s právnym názorom, že právnu istotu\na legitímne očakávania možno nadobudnúť jedine v konaní, v ktorom strana sporu podá určovaciu\nžalobu, resp. uplatňuje určovací petit.\nb) Súdy sa odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto dôvod prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP bol v tomto prípade daný. Odmietnutím dovolania ako\nneprípustného najvyšší súd odmietol poskytnúť právnu ochranu nároku uplatnenému\nsťažovateľkou.\n\n                                                 3\n\nc) Najvyšší súd nesprávne vyhodnotil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Sťažovateľka\npovažuje za zmätočný odkaz na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo 51/2022\nz 28. februára 2023, v ktorom súdy dospeli k záveru, že zákonné vecné bremeno podľa § 37a\nvodného zákona z dôvodu umiestnenia vodohospodárskej líniovej stavby na nehnuteľnosti\nnevzniklo. Sťažovateľka navyše k uvedenému rozhodnutiu v rámci obiter dictum dodáva,\nže nesúhlasí ani so záverom, že prípadnému nároku vlastníka nehnuteľností za obmedzenie užívania\nnehnuteľností zastavaných vodohospodárskou líniovou stavbou je charakterovo najbližší\na analogický nárok vyplývajúci zo zákonného vecného bremena, a nie nárok vyplývajúci\nz bezdôvodného obohatenia.\nd) V zákone č. 199/1995 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia, ktoré majú zákony, na ktoré\nodkazuje dôvodová správa k nemu, preto tento zákon ako nová právna úprava mohol dopadať len\nna právne vzťahy, ktoré vzniknú po jeho účinnosti. Súdy boli oprávnené interpretovať a aplikovať\nprávnu úpravu na individuálne zistené skutkové okolnosti, nie vypĺňať medzery zákonnej úpravy.\nV tomto prípade preto mali dospieť k záveru, že zákonné vecné bremeno nevzniklo, čomu\nzodpovedá aj znenie § 42 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z. z.\n\n                                             II.\n            Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\n\nII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n\n7. Najvyšší súd sa vyjadril prostredníctvom predsedníčky senátu rozhodujúceho v tejto veci, ktorá\nuviedla, že jej po právoplatnom rozhodnutí tejto veci dovolacím súdom neprislúcha už vykonaný\nproces posudzovania prípustnosti a dôvodnosti dovolania založiť nanovo na takej právnej\nargumentácii, ktorá by bola odpoveďou na jednotlivé námietky obsiahnuté v ústavnej sťažnosti.\nV závere konštatovala, že napadnuté uznesenie podľa nej nezasahuje do označených základných\npráv a slobôd sťažovateľky, nie je arbitrárne ani ústavne neudržateľné, avšak rozhodnutie vo veci\nponecháva na úvahe ústavného súdu.\n\nII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n\n8. Zúčastnená osoba vo vyjadrení uviedla, že ústavná sťažnosť ako celok je v zásade iba\nzopakovaním argumentácie predloženej dovolaciemu súdu, ktorou sťažovateľka žiada ústavný súd\no preskúmanie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje\nsčasti tým, čím neargumentovala v podanom dovolaní. Úlohou dovolacieho súdu bolo vzhľadom\nna obsah dovolania posúdiť, či bolo rozhodnutie krajského súdu nedostatočne odôvodnené a či sa\npri vyriešení otázky prejudiciality ako právnej otázky, ktorú označil dovolateľ, krajský súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zaoberať sa inými aspektmi a argumentmi\nsťažovateľky dodatočne uvedenými v ústavnej sťažnosti by znamenalo preskúmať rozhodnutie\ndovolacieho súdu nad rámec podaného dovolania, ktorým bol najvyšší súd viazaný. Pokiaľ ide\no dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, najvyšší súd podrobne vysvetlil, z akých dôvodov\npovažoval rozsudok krajského súdu za dostatočne odôvodnený. Povinnosťou súdu bolo preskúmať\njedinú otázku, a to otázku prejudiciality skorších rozsudkov medzi stranami sporu, ktoré sa týkali\nplnenia na základe identického právneho dôvodu, avšak za iné časové obdobia.\n\n                                                 4\n\n9. Sťažovateľka si riešenie prejudiciálnej otázky vykladá mylne. Z ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyššieho súdu vyplýva, že prejudiciálne účinky skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu\nnastávajú len vo vzťahu k otázke, ktorá bola priamym predmetom skoršieho konania a ktorá bola\nposúdená vo výroku skoršieho súdneho rozhodnutia. V prípade sťažovateľky takéhoto výroku niet.\n10. Sťažovateľka nerozlišuje medzi prejudiciálnym účinkom právoplatného súdneho rozhodnutia,\nktorý sa môže týkať len otázky vyriešenej priamo výrokom iného právoplatného rozhodnutia,\na princípom právnej istoty vo vzťahu k právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom\nprávoplatnom súdnom rozhodnutí, v dôsledku čoho sú jej právne názory nesprávne. Výrok\nrozhodnutia ukladajúci povinnosť zaplatenia určitého peňažného plnenia za určité časové obdobie\nprejudikuje len existenciu hmotnoprávneho vzťahu v danom období, avšak nemôže zakladať\nzáväznosť právneho posúdenia nároku týkajúceho sa tých istých strán sporu, avšak iného časového\nobdobia. V danej veci nešlo o totožnú skutkovú a právnu situáciu ako v predchádzajúcich sporoch,\na to už len z toho dôvodu, že žalovaný na rozdiel od predchádzajúcich konaní predložil\nkvalifikovanú procesnú obranu, detailnú argumentáciu i dôkazy na jej podporu, ktoré súdy\nv predchádzajúcich konaniach vôbec neposudzovali.\n\nII.3. Replika sťažovateľky:\n\n11. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla, že neprináša vo vzťahu\nk podstatným námietkam v ústavnej sťažnosti novú vecnú argumentáciu, no súhlasí so záverom,\nže napadnuté uznesenie musí byť posudzované predovšetkým na základe dôvodov, ktoré najvyšší\nsúd uviedol priamo v jeho odôvodnení. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietanie spôsobu, akým\nporušovateľ odmietol jej dovolanie, hoci v ňom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP bola riadne\nvymedzená právna otázka a aj označené rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací\nsúd odkloniť. Sťažovateľka poukázala aj na vecnú nesprávnosť argumentácie najvyššieho súdu\npoukazom na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 4Cdo 161/2020 a sp. zn. 8 Cdo 216/2020, ktoré\nvyhodnotil ako neaplikovateľné v tejto veci, hoci v nich najvyšší súd priznal skorším rozsudkom\nna plnenie význam pri posudzovaní hmotnoprávneho vzťahu strán v ďalších sporoch.\n12. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka poukázala na všeobecnosť námietky zúčastnenej\nosoby, že sčasti argumentuje v ústavnej sťažnosti skutočnosťami, ktorými v dovolaní\nneargumentovala, ktorá navyše nezodpovedá obsahu ňou podaného dovolania. Už v dovolaní\nvýslovne formulovala právnu otázku a výslovne označila rozhodnutia, od právnych záverov ktorých\nsa najvyšší súd odklonil v jej veci. Ak sťažovateľka v ústavnej sťažnosti reaguje aj na argumentáciu\nalebo judikatúru použitú až v napadnutom uznesení dovolacieho súdu, je zrejmé a logické, že takúto\nreakciu nemohla formulovať ešte pred vydaním tohto rozhodnutia. Zúčastnená osoba zastáva názor,\nže prejudiciálny účinok možno spájať výlučne s otázkou vyriešenou priamo vo výroku skoršieho\nrozhodnutia. Vo veci sp. zn. 5Cdo 161/2023 nebola medzi stranami sporná samotná existencia\nzákonného vecného bremena. Samotná existencia odlišných právnych záverov v rozhodovacej praxi\nzvýrazňuje potrebu, aby dovolací súd presvedčivo vysvetlil vzájomný vzťah rozhodnutí označených\nv dovolaní a dôvod, pre ktorý ich nemožno na jej vec aplikovať. Za presvedčivý nemožno\npovažovať ani argument zúčastnenej osoby, že nešlo o totožnú skutkovú a právnu situáciu\nvzhľadom na kvalitu procesnej obrany predloženej sťažovateľkou. Kvalita procesnej obrany jednej\nstrany sama osebe nepredstavuje zmenu hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami. Zúčastnená osoba\n\n                                                 5\n\nneuviedla novú právnu skutočnosť, ktorá by v období medzi vydaním jednotlivých rozhodnutí\nspôsobila vznik zákonného vecného bremena, ktoré podľa skorších právoplatných rozhodnutí\nneexistovalo, tzn. v tejto veci ide o diametrálne opačné posúdenie samotného právneho základu\ndlhodobo existujúceho vzťahu. Zúčastnená osoba sama presúva svoju argumentáciu z roviny\nprejudiciality do roviny princípu právnej istoty, poukazujúc na možnosť vývoja judikatúry súdov.\nSťažovateľka však namieta neodôvodnenie zásadného odklonu od existujúcej judikatúry najvyšším\nsúdom v napadnutom uznesení. V závere sťažovateľka zotrvala na tvrdení o oprávnenosti svojich\ndôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti.\n\n                                           III.\n                           Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n\n13. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na prístup\nk súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli\noprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby boli „prakticky\na efektívne“ dosiahnuteľné. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje\nv konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom\nna poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu ju musí poskytnúť (II. ÚS 78/05,\nII. ÚS 249/05, I. ÚS 115/2020). Právo na prístup k súdu je takisto nevyhnutnou, imanentnou\nsúčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tvorí jeho esenciálny prvok\n(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu\nz 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36).\n14. Právo na prístup k súdu nemá absolútny charakter a v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy je možné sa\nho domáhať len v medziach zákona. Tieto medze sú pre uplatňovanie mimoriadnych opravných\nprostriedkov v civilnom sporovom konaní určené v § 420 až § 422 CSP, ktoré ustanovujú, kedy je,\nresp. nie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie. Zároveň platí, že dovolateľ\nje povinný formulovať dovolacie dôvody spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP (m. m.\nIV. ÚS 15/2021).\n15. Ústavný súd plne rešpektuje rozhodovací priestor najvyššieho súdu vrátane jeho kompetencie\nústavne konformným spôsobom vymedziť si prípustnosť a spôsob rozhodovania o dovolaní\n(napr. II. ÚS 398/08, I. ÚS 18/2020), no len ak tým neprekročí ústavné štandardy (I. ÚS 17/01).\nKonanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je vyňaté z rámca ústavnoprávnych\nprincípov, preto ústavný súd musí dbať na to, aby boli dodržané záruky spravodlivého\nprocesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby interpretácia\nprípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná ani formalistická a aby bola\nčo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).\n16. Ťažisko sťažnostnej argumentácie spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd sa odmietol\nzaoberať riadne uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP a jej dovolanie odmietol, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Ústavný súd preto\nskúmal, či právne závery, ktorými najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, boli\nvýsledkom ústavne udržateľnej aplikácie noriem procesného práva v súlade s označenými článkami\n\n                                                6\n\nústavy a dohovoru a či účinky dovolacej právomoci najvyššieho súdu boli v danom prípade\nzlučiteľné s právom strany na prístup k súdu.\n17. Dovolanie sťažovateľky odôvodnené § 420 písm. f) CSP najvyšší súd odmietol podľa § 447\npísm. c) CSP pre neprípustnosť. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej vade zmätočnosti uviedol\nv bodoch 13 až 17 odôvodnenia napadnutého uznesenia, že napadnutý rozsudok krajského súdu\nnevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd sa v ňom v súlade s § 387 ods. 2 CSP stotožnil\ns argumentáciou okresného súdu a okrem toho sa vyjadril aj k nosným otázkam sporu, potvrdiac\nzáver, že v danom prípade ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľky\nna základe zákona a vo verejnom záujme. V bode 18 najvyšší súd poukázal na to, že súdy\nzúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa vyjadrili aj k predchádzajúcim rozhodnutiam súdu\nv obdobných veciach a uviedli dôvody, pre ktoré sa s nimi nevedeli stotožniť, ktoré navyše\npodopreli teóriou procesného práva pri výklade pojmov záväznosť rozhodnutia, prejudicialita\na právna istota. K sťažovateľkou predloženým rozsudkom v obdobných veciach najvyšší súd\nuviedol, že išlo o rozhodnutia o žalobách na plnenie, a preto nešlo o rozsudky s prejudiciálnym\núčinkom v jej veci, pretože neobsahovali určujúci výrok, ktorý by bol pre súd záväzný\npri posudzovaní predbežnej otázky.\n18. Sťažovateľkou uplatneným dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP sa najvyšší súd zaoberal v bodoch 26 a nasl. napadnutého uznesenia.\nV bode 42 napadnutého uznesenia najvyšší súd identifikoval právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal\nnajvyšší súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ako sám najvyšší súd\nkonštatoval, v podstate sa sťažovateľka pýtala, či krajský súd vo veci mohol prijať záver o vzniku\nzákonného vecného bremena na pozemkoch sťažovateľky, ak v predchádzajúcich právoplatne\nskončených sporoch medzi rovnakými stranami sporu súdy ustálili, že zákonné vecné bremeno\nna pozemkoch sťažovateľky nevzniklo, a preto má proti žalovanému právo na vydanie\nbezdôvodného obohatenia za užívanie týchto pozemkov bez právneho dôvodu. V bodoch 43 až 46\nsa najvyšší súd vysporiadal s jeho vlastnými rozhodnutiami, v ktorých podľa sťažovateľky dospel\nnajvyšší súd k odlišnému právnemu názoru v otázke prejudiciality súdnych rozhodnutí ako v jej\nprípade. Týmito rozhodnutiami sťažovateľka preukazovala naplnenie podmienok prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j. existenciu odklonu od ustálenej judikatúry\nnajvyššieho súdu v jej veci.\n19. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne poukázať na bod 46 napadnutého uznesenia,\nv ktorom sa najvyšší súd zaoberal rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022 a sp. zn.\n8Cdo/216/2020 z 29. júna 2022, konštatujúc, že „v oboch prípadoch išlo o situáciu, keď\npredchádzajúci rozsudok výslovne určil (vo výroku), že určitý právny vzťah neexistuje (napr. že\nzmluva o budúcej zmluve je neplatná alebo že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľnosti).“.\nNa tomto závere najvyšší súd uzavrel, že v preskúmavanej veci sťažovateľky mohli súdy otázku\nexistencie vecného bremena posúdiť opätovne a ich rozhodnutia nie sú v rozpore s týmito\nsťažovateľkou argumentovanými rozhodnutiami (4Cdo/161/2020 a 8Cdo/216/2020), pretože otázka\nprejudiciality bola posudzovaná pri nich v súvislosti so záväznosťou určovacích rozsudkov, a preto\nvo veci sťažovateľky nemožno v tomto prípade hovoriť o odklone od judikatúry najvyššieho súdu.\n20. So záverom najvyššieho súdu uvedeným v bode 46 sa ústavný súd nemôže stotožniť.\nZ odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022 vyplýva, že v jeho bodoch 17\n\n                                                7\n\naž 20 sa najvyšší súd zaoberal aj otázkou záväznosti a prejudiciálnych účinkov predchádzajúcich\nprávoplatných rozhodnutí medzi tými istými stranami sporu, ak sa v nich riešila rovnaká predbežná\notázka, a to aj s odkazom na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. V bode 20 odôvodnenia\nvytkol odvolaciemu súdu, že nerešpektoval prejudiciálny účinok skoršieho rozhodnutia v spore\no vydanie bezdôvodného obohatenia medzi tými istými sporovými stranami za užívanie cudzieho\npozemku za iné časové obdobie. To bolo aj podstatným dôvodom zrušenia tam napadnutého\nrozsudku krajského súdu na báze odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.\nV rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/216/2020 z 29. júna 2022 dospel v bodoch 20, 21 najvyšší súd v prípade\nobdobných skutkových i právnych okolností k identickému právnemu posúdeniu veci ako vo veci\nsp. zn. 4Cdo/161/2020. Z uvedeného je zrejmé, že v oboch týchto prípadoch dospel najvyšší súd\nk odlišnému právnemu záveru pri posúdení otázky prejudiciality ako v preskúmavanom konaní\nvo veci sťažovateľky. Navyše tvrdenie najvyššieho súdu v bode 46 odôvodnenia, že v oboch\nsťažovateľkou argumentovaných rozhodnutiach obsahovali predchádzajúce rozsudky určovací\nvýrok, je evidentne v rozpore so skutočným obsahom ich odôvodnení.\n21. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neposkytol\nsťažovateľke náležitú odpoveď na jej podstatné argumenty a nesprávnou interpretáciou vlastnej\npredchádzajúcej judikatúry dospel k záveru o neaplikovateľnosti ňou argumentovanej judikatúry\nna posudzovaný spor, čo viedlo k záveru o odmietnutí dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže v ňom tento súd ústavne\nnekonformným spôsobom vyložil podmienky prípustnosti podaného dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP. Závery najvyššieho súdu nenapĺňajú požiadavky kladené na rozhodnutia súdov\nv zmysle základného práva na súdnu ochranu, a preto ústavný súd rozhodol, že napadnutým\nuznesením bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).\n22. Ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08),\nuvádza, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné\nrešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Označený článok ústavy\nje vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní\nzákladných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Prioritne teda\nv konaní o ústavnej sťažnosti nejde o kontrolu súladu postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci\ns ústavou, ale o poskytovanie účinnej ochrany základným právam a slobodám sťažovateľov.\nÚstavný súd preto návrhu na vyslovenie porušenia aj tohto článku ústavy nevyhovel (bod 4\nvýroku).\n23. Hoci ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným napadnutým\nuznesením porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, vo vzťahu k základnému právu\nna vlastníctvo dospel k záveru, že toto jeho pochybenie nepredstavuje zásah do základného práva\nsťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu\nmajetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to najmä s ohľadom na skutočnosť,\nže predmetom rozhodovania bola procesná otázka prípustnosti (a dôvodnosti) dovolania\na vyriešenie dopadu na vlastnícke práva sťažovateľky bude predmetom opakovaného konania\nna dovolacom súde. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku).\n\n                                                8\n\n24. V súvislosti s návrhom sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy\nvo veci je nevyhnutné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu\nzodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku). Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu riadne\nposúdiť a vyhodnotiť námietky sťažovateľky súvisiace s ňou položenou právnou otázkou. Najvyšší\nsúd je pritom v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný\nprávnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.\n\n                                             IV.\n                                        Trovy konania\n\n25. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa na náhradu trov konania\no ústavnej sťažnosti, výšku trov však v priebehu konania nevyčíslila. Ústavný súd rozhodol\no povinnosti najvyššieho súdu nahradiť trovy konania podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\nZa účelné trovy považoval odmenu advokáta za dva úkony právnej služby pri zastúpení advokátom,\na to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti. Pri výpočte trov právneho\nzastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2026\npredstavuje sumu 396,50 eur a režijný paušál v roku 2026 sumu 15,86 eur, teda za dva úkony je\nodmena 824,72 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty\n(ďalej len „DPH“), suma priznaných trov sa zvyšuje o DPH v sadzbe 23 %, čo predstavuje celkovú\nsumu 1 014,41 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky pred vyhlásením tohto nálezu zomrel,\nuložil ústavný súd najvyššiemu súdu povinnosť vyplatiť náhradu trov priamo sťažovateľke,\na to v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku).\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 16. septembra 2026\n\n                                                                      Libor Duľa\n                                                                    predseda senátu\n\n                                               9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "rozhodnutie-odôvodnenie", "arbitrárnosť", "predbežná (prejudiciálna) otázka", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/51/2024", "guid": "f3ec4a4d-6b68-4946-81a7-5604dfc1edf0:baaef208-e6c7-4456-bc28-b15e92d4f2f1", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:93e3afe9-3a48-4776-94df-43afe0919958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.18.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 18/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/2020 z 15. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-15", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.18.2020.1"}, {"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "f3ec4a4d-6b68-4946-81a7-5604dfc1edf0:baaef208-e6c7-4456-bc28-b15e92d4f2f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7119209006.1", "spisova_znacka": "4Cdo/51/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7119209006.1"}, {"guid": "d7ae6c91-deb4-4c90-9853-a346bca05945:a2e0410e-fde2-45e6-ab67-5b11576a6cf0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6120374918.1", "spisova_znacka": "5Cdo/161/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/161/2023 z 28. 11. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6120374918.1"}, {"guid": "50ec861b-4a18-4f39-bf39-cb36febd1cdb:076a7ec6-c59e-42d5-8583-8de9396e2291", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1", "spisova_znacka": "2Obdo/51/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/51/2022 z 28. 2. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1"}, {"guid": "6abf339d-18be-48e1-ba02-82a81d0a7235:a645d69f-e5b9-4c4f-9f0e-97bb7755cac2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8112219875.1", "spisova_znacka": "4Cdo/161/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8112219875.1"}], "citovane_v": []}