Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/2026 z 29. 7. 2026 Citácia: nález Ústavného súdu SR z 29. júla 2026, sp. zn. IV. ÚS 296/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2 Ústavný súd Slovenskej republiky | IV. ÚS 296/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2 | 2026-07-29 | Nález Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d3cec46e-b253-45cf-b827-351470e90965 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2 SLOVENSKÁ REPUBLIKA NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 296/2026-40 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025 takto rozhodol: 1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. 2. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým najvyšší súd rozhodol o sťažovateľkou podanom dovolaní tak, že toto zamietol. 3. Majetkový Holding, a.s., ako žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/111/2017 domáhal proti sťažovateľke náhrady škody v sume 13 213,16 eur s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorá žalobcovi mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom zo strany súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Er/1820/1997 (EX 553/1997) tým, že súdny exekútor JUDr. Emil Vančík (a neskôr ani jeho náhradník) do času podania žaloby právoplatne nerozhodol o rozvrhu výťažku dražby, pretože oba rozvrhy neboli súdom schválené. Žalobca vyzval exekútora a aj jeho náhradníkov na vydanie výťažku dražby, avšak neúspešne, a tvrdil, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekútora, ktorým mu bola spôsobená škoda, keď súdny exekútor nesplnil svoju povinnosť a neodovzdal vymožené finančné prostriedky, ktoré navyše JUDr. Emil Vančík spotreboval na nezistené účely. 4. Okresný súd rozsudkom č. k. 13C/111/2017-207 z 21. februára 2020 rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 13 213,16 eur s príslušenstvom. 5. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 9Co/S9/2020-286 z 15. apríla 2021 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“), ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. 6. Prvý rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že prvý rozsudok krajského súdu uznesením sp. zn. 5Cdo/133/2021 z 30. júna 2022 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 7. Po zrušení a vrátení veci krajský súd rozsudkom č. k. 9Co/102/2022-466 z 9. marca 2023 (ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“) opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Proti predmetnému rozhodnutiu podala žalovaná dovolanie. 8. Sťažovateľka napadla dovolaním aj druhý rozsudok krajského súdu. 9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Cdo/101/2023 z 20. februára 2025 (ďalej len „postupujúce uznesenie“) postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, keďže zastával názor, že je potrebné sa odchýliť od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/110/2018 z 11. septembra 2019, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, v zmysle ktorého ak bola platne postúpená pohľadávka oprávneného vymáhaná v exekučnom konaní, prešla na postupníka aj aktívna legitimácia na podanie žaloby o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu, v dôsledku ktorého sa táto pohľadávka stala nevymožiteľnou. Senát 2C vyjadril v postupujúcom uznesení právny názor, v zmysle ktorého je potrebné vychádzať z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/133/2019 z 24. februára 2022, v ktorom bol vyslovený názor, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je samostatným nárokom, resp. samostatnou pohľadávkou, ktoré nemožno podradiť pod príslušenstvo postupovanej pohľadávky, a nie je právom spojeným s postupovanou pohľadávkou, ktorý je totožný s právnym názorom vysloveným ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS104/2023 z 21. júna 2023. 10. Veľký senát o dovolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025, ktorým dovolanie zamietol (výrok I) a vyslovil III. výrokom právnu vetu, podľa ktorej „zánik záväzku vymožením predstavuje zloženú právnu skutočnosť. Pred výplatou výťažku nedochádza k oddeleniu vymáhanej pohľadávky od práva na výplatu výťažku. Ak došlo k postúpeniu vymáhanej pohľadávky, právo no výplatu výťažku nadobúda postupník dňom, keď nadobudol procesné postavenie oprávneného. Oprávnený v exekučnom konaní má právo na náhradu škody 2 za exekútorom nevyplatený výťažok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o zmene niektorých zákonov.“. II. Argumentácia sťažovateľky 11. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s celou jej dovolacou argumentáciou, teda so všetkými sťažovateľkou uplatnenými dovolacími dôvodmi. 12. Sťažovateľka podala dovolanie z viacerých dovolacích dôvodov, a to konkrétne zo štyroch, pričom námietka nesprávneho právneho posúdenia veci pozostávala z troch nezávislých a vzájomne nesúvisiacich právnych otázok (z troch dovolacích dôvodov). Z výroku postupujúceho uznesenia je pritom zrejmé, že senát 2C postúpil vec veľkému senátu ako celok. Rovnako tak z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že veľký senát zamietol dovolanie ako celok, teda že rozhodoval o podanom dovolaní ako celku. 13. Najvyšší súd úplne opomenul zaoberať sa dvomi dovolacími dôvodmi týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci, a to otázkou prednosti uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody [§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)] a otázkou možnosti prezumovania rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby súdmi v konaní o náhradu škody [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP]. 14. Najvyšší súd sa v tomto smere ani len jednou vetou nevyjadril k predmetným dovolacím otázkam, pričom sťažovateľka zdôrazňuje, že šlo o také dovolacie dôvody, ktoré nemali vecnú súvislosť s právnou otázkou, ku ktorej prijal veľký senát zjednocujúce stanovisko, a boli spôsobilé samy osebe byť predmetom dovolania a obe boli rovnako významné pre prijatie meritórneho rozhodnutia. 15. Skutočnosť, že bolo zámerom veľkého senátu zaoberať sa v napadnutom rozsudku dovolaním sťažovateľky ako celkom, vyplýva aj z bodu 30 a nasl. napadnutého rozhodnutia. 16. Postup najvyššieho súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí úplne odignoroval sťažovateľkou vymedzené dovolacie dôvody, považuje sťažovateľka za svojvoľný a arbitrárny. 17. Ďalšia námietka sťažovateľky sa týka právneho názoru, ktorý najvyšší súd zaujal vo vzťahu k povahe a charakteru právneho vzťahu medzi súdnym exekútorom, štátom a poškodeným, ktorý najvyšší súd analogicky prirovnal k ručiteľskému vzťahu, čo sťažovateľka považuje za flagrantné popretie zákonitostí deliktuálnych záväzkov (na ktorých je postavená aj zodpovednosť štátu za škodu), pričom takýto exces v právnom úsudku dovolacieho súdu dosahuje ústavnoprávnu rovinu. 18. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023, v rozpore s ktorým ustálil, že nová oprávnená (žalobkyňa) nadobudla postúpením vymáhanej pohľadávky aj právo na náhradu škody na exekútorom nevyplatený výťažok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 19. Napokon sťažovateľka namieta, že senát 2C v postupujúcom uznesení vec postúpil veľkému senátu, pretože sa vo svojej podstate stotožnil v určitej parciálnej časti s názorom sťažovateľky 3 v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Členovia senátu 2C boli členmi veľkého senátu, ktorý prijal napadnuté rozhodnutie jednohlasne, v pomere 7:0. Sťažovateľka rešpektuje možnosť, resp. právo na zmenu názoru, avšak ak k zmene názoru dochádza pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, mala by byť takáto zmena kvalifikovane odôvodnená, čo v tomto prípade nebola. 20. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 296/2026-10 z 19. mája 2026 prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu: 21. Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti reagovala podpredsedníčka najvyššieho súdu, ktorá ústavnému súdu predložila vyjadrenie predsedníčky senátu 10C, ktorá vo vyjadrení z 2. júna 2026 v zásade zopakovala podstatu odôvodnenia napadnutého rozsudku veľkého senátu. Ďalej tiež uviedla, že „Žalobkyňa formálne vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pričom z obsahu dovolania (aplikujúc § 124 ods. 1 CSP) vyplynuli námietky, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné. Uviedla, že odvolací súd nereagoval na jej námietky, že úvahy o vzniku škody sú predčasné, keďže vo veci nedošlo k schváleniu rozvrhu výťažku, a či medzi súdom ustáleným nesprávny úradným postupom a vznikom škody v podobe finančných prostriedkov, ktoré mohli byť/mali byť žalobkyni vyplatené výlučne na podklade schváleného rozvrhu výťažku z dražby exekučným súdom, existuje príčinná súvislosť. Veľký senát v súvislosti s uvedenou námietkou dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné, či nedostatočne odôvodnené. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje, resp. že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. V prejednávanej veci boli odvolacím súdom splnené všetky zákonné, ale aj ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Veľký senát preto skonštatoval, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v posudzovanom prípade nezistil, a preto je dovolanie žalovanej v tejto časti procesné neprípustné.“. III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby: 22. Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti reagovala zúčastnená osoba, ktorá v podaní z 3. júna 2026 uviedla, že vo vzťahu k už uvedeným a sťažovateľkou formulovaným dvom právnym otázkam a dovolacím dôvodom dovolací súd nezistil predpoklady prípustnosti dovolania, a preto sa nimi už ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne nezaoberal a nemal dôvod sa k nim ďalej vyjadrovať. 23. Zúčastnená osoba tiež zastáva názor, že dve sťažovateľkou formulované otázky, o ktorých sťažovateľka tvrdí, že neboli najvyšším súdom v dovolacom rozhodnutí zodpovedané, nie sú a nikdy neboli otázkami, od ktorých by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v merite veci. 4 24. Sťažovateľka si podľa názoru zúčastnenej osoby v podanom dovolaní preukázateľne vymyslela „právnu otázku“, ktorá nezodpovedala súdmi zistenému skutkovému a právnemu stavu veci, a to len preto, lebo nie je spokojná s právnym posúdením veci. 25. Zúčastnená osoba poukazuje na skutočnosť, že ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 vyslovil aj právny názor, podľa ktorého v prípade exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného (čo je aj prípad predmetného sporu) vymáhaná pohľadávka oprávneného zaniká až právoplatným schválením rozvrhu výťažku – «Aj podľa názoru ústavného súdu právoplatným schválením rozvrhu výťažku súdom zanikla – v rozsahu schválenom na vyplatenie oprávnenému – vymáhaná pohľadávka oprávneného uspokojením. Povinný v uvedenom rozsahu prestáva byť dlžníkom oprávneného (núteným speňažením jeho majetku a prikázaním príslušnej sumy výťažku na vyplatenie oprávnenému v tomto rozsahu povinný svoj záväzok uspokojil) a vo vzťahu k uvedenej sume od tohto momentu existuje „len“ vzťah súdneho exekútora a oprávneného, ktorého obsahom je povinnosť exekútora vymoženú sumu vyplatiť oprávnenému.». 26. Ak za týchto okolností (neschválenie rozvrhu výťažku) sťažovateľka v podanom dovolaní a ústavnej sťažnosti tvrdí, že k zániku vymáhanej pohľadávky došlo už vyplatením najvyššieho podania do rúk exekútora, potom vedome zavádza a klame v základných skutkových a právnych okolnostiach veci a tieto si manipulatívne prispôsobuje tak, aby sedeli do ňou vyfabulovanej „právnej otázky“ a dovolacieho dôvodu. 27. Ďalej zúčastnená osoba poukazuje na to, že v konaní nebolo sporné, že pôvodný súdny exekútor po tom, ako mu bol 28. januára 2013 pozastavený výkon funkcie súdneho exekútora, sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď finančné prostriedky získané predajom spoluvlastníckeho podielu povinného spolu s exekučným spisom neodovzdal ustanovenému náhradníkovi, a to ani prvej náhradníčke JUDr. Pavle Pelánkovej, ani ďalšiemu ustanovenému náhradníkovi JUDr. Jozefovi Kapronczaiovi. V konaní nebolo sporné, že oprávneným ako účastníkom exekučného konania v čase, keď došlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu súdneho exekútora, t. j. v roku 2013, bola stále zúčastnená osoba, žalobca. Odvolací súd stotožnil okamih vzniku škody s preukázanou nevymožiteľnosťou nároku ustanoveného náhradníka súdneho exekútora na vrátenie finančných prostriedkov najvyššieho podania od JUDr. Vančíka. 28. Zúčastnená osoba konštatuje, že všetky odborné subjekty, ktoré sa vyjadrovali v dovolacom konaní k zásadnej právnej otázke, sa s výnimkou sťažovateľky (Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) vyjadrili v prospech správnosti názoru odvolacieho súdu. III.3. Replika sťažovateľky: 29. Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho súdu a stanovisku zúčastnenej osoby podaním z 22. júna 2026. 30. K stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd len zhrnul svoj procesný postup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku a zopakoval odôvodnenie napadnutého rozsudku. Keďže sa najvyšší súd k obsahu podanej ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom nevyjadril, pričom rozhodnutie o ústavnej sťažnosti ponechal na úvahe ústavného súdu, sťažovateľka nemá ako reagovať na predmetné vyjadrenie, a preto v plnom rozsahu poukazuje na znenie svojej ústavnej sťažnosti, v ktorej špecifikuje jednotlivé vady napadnutého rozsudku. 5 31. K stanovisku zúčastnenej osoby sťažovateľka uviedla, že zúčastnená osoba dezinterpretuje znenie bodu 9 napadnutého rozsudku, pretože hneď v úvode tohto bodu sám dovolací súd formuloval, že „Z vyššie uvedenej dovolateľkou vymedzenej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP...“, avšak sťažovateľka v dovolaní formulovala aj právnu otázku podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pokiaľ dovolací súd skutočne považoval zvyšné dve sťažovateľkou formulované právne otázky (zvyšné dva dovolacie dôvody) za neprípustné, mohol to predsa explicitne vyjadriť v napadnutom rozsudku, čím by predišiel následným špekuláciám a polemikám zo strany sporových strán. Keďže však dovolací súd k zvyšným dovolacím dôvodom neuviedol absolútne nič, evokuje to skôr dojem, že pri svojom rozhodovaní jednoducho zabudol na to, že sťažovateľka podávala dovolanie z viacerých dôvodov. Ak by aj dovolací súd nepovažoval zvyšné dovolacie dôvody za relevantné, prípadne prípustné, mal v zmysle zachovania práva na spravodlivý proces svoj postoj odôvodniť. Paradoxne túto úlohu za neho aktuálne prevzala zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení, keď namiesto najvyššieho súdu odôvodňuje, prečo malo byť dovolanie vo zvyšku neprípustné. Odpoveď ale nemá poskytovať sporová strana v konaní o ústavnej sťažnosti, táto odpoveď má byť obsiahnutá v napadnutom rozsudku. 32. K argumentácii zúčastnenej osoby o tom, že si sťažovateľka mala vymyslieť právnu otázku, a tým vedome klamať ústavný súd, sťažovateľka poukazuje na to, že jej dovolanie predsa tvorí prílohu ústavnej sťažnosti a ústavný súd si vie preveriť, aké právne otázky sťažovateľka v dovolaní formulovala. Sťažovateľka tiež poukazuje na fakt, že otázky bezdôvodného obohatenia a možnosti prezumovania rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby súdmi v konaní o náhradu škody boli právnymi otázkami, ktorých existenciu a potrebu posúdenia identifikoval i sám dovolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (sp. zn. 5Cdo/133/2021). 33. Sťažovateľka sama odcitovala vo svojej ústavnej sťažnosti časť nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 104/2023-45, a preto nerozumie, ako môže vedome zavádzať ústavný súd o svojej vedomosti o obsahu nálezu ústavného súdu. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 34. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe podania najvyššieho súdu, berúc do úvahy skutočnosti vyplývajúce zo súdneho spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 35. Ústavný súd v uznesení, ktorým ústavnú sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie, uviedol, že v ďalšom konaní bude predovšetkým skúmať, či sa najvyšší súd vysporiadal v napadnutom rozhodnutí so všetkými dovolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou a či napadnutým rozhodnutím došlo k nerešpektovaniu právneho názoru vysloveného ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023. 36. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa 6 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). 37. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto preskúmava len to, či orgán verejnej moci ten-ktorý zákon nevyložil spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08). 38. Zároveň pripomína, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 39. Z pohľadu ústavného súdu je pomerne neobvyklé, že odporca (najvyšší súd) vo vyjadrení na ústavnú sťažnosť nereaguje na sťažnostné námietky, a to aspoň v rozsahu vymedzenom ústavným súdom ako kľúčovom pre posúdenie veci. 40. Najvyšší súd vo vyjadrení z 2. júna 2026 len doslova zopakoval právne závery plynúce z napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd sa nijako nevyjadril k tomu, či sa v napadnutom rozsudku vysporiadal s dvomi dovolacími dôvodmi týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci, a to otázkou prednosti uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody [§ 421 ods.1 písm. a) CSP] a otázkou možnosti prezumovania rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby súdmi v konaní o náhradu škody [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], ak áno, ako a v ktorej časti rozhodnutia, a ak nie, z akých dôvodov. Rovnako tak najvyšší súd vo vyjadrení neuviedol nijakú argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, či napadnutý rozsudok rešpektuje právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023. 41. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku je zrejmé (bod 5.2), že najvyšší súd zastával názor, že nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi videla sťažovateľka v nesprávnom riešení otázok: „1/ konkurencie vzniku škody a bezdôvodného obohatenia odvolacím súdom a zotrvala na názore, že pokiaľ existuje právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od iného subjektu, škoda ani nevznikne (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP); 2/ či súdy rozhodujúce podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (resp. predchádzajúceho právneho predpisu) môžu v rámci konania prekročiť skutkový rámec veci a vychádzať zo svojich hypotéz (ako by súd, v tomto prípade napríklad exekučný, rozhodol keby konal vo veci), ktoré nenachádzajú odraz v príslušných rozhodnutiach (v tomto prípade exekučného súdu), (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP); 3/ vzniká náhrada škody voči štátu, ktorá predstavuje nevyplatenú pohľadávku v exekučnom konaní, ak došlo k jej postúpeniu na Žalobkyňu po uhradení hodnoty spoluvlastníckeho podielu povinného podielovými spoluvlastníkmi, t. j. zovšeobecnené povedané po zániku pohľadávky v uvedenej časti. Za predpokladu, že by aj bola odpoveď pozitívna, či svedčí aktívna vecná legitimácia žalobkyni v spore o náhradu Škody z titulu nesprávneho úradného postupu v prípade nadobudnutia 7 pohľadávky voči dlžníkovi (nie štátu), a či za danej situácie je možné aj v takom prípade ustáliť existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ak do deja vstúpila ďalšia príčina - Zmluva o postúpení pohľadávky a zároveň v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.“ 42. Rovnako je z napadnutého rozsudku zrejmé, že najvyšší súd sa venoval a vysporiadal len s treťou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. K prvej a druhej námietke sa nenachádza v napadnutom rozsudku ani zmienka. 43. Vzhľadom na už uvedené aj s prihliadnutím na úplnú absenciu obrany zo strany najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. výrok). Po zrušení a vrátení veci (2. výrok) bude povinnosťou najvyššieho súdu vysporiadať sa aj s týmito dovolacími námietkami sťažovateľky. 44. Po oboznámení sa s nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 a obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok neodporuje právnemu názoru vyslovenému ústavným súdom v už uvedenom náleze. 45. Zo skutkového stavu danej veci je nepochybné, že: - žalobca mal nadobudnúť pohľadávku voči dlžníkovi zmluvou o postúpení pohľadávok z 23. januára 2004, - 27. marca 1998, teda takmer 6 rokov pred postúpením pohľadávky, došlo v rámci vykonávanej exekúcie k vyplateniu draženého spoluvlastníckeho podielu, - podstatou nesprávneho úradného postupu pôvodne ustanoveného súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka bolo nesplnenie jeho zákonnej povinnosti odovzdať finančné prostriedky získané predajom spoluvlastníckeho podielu povinného aj spolu s exekučným spisom ustanovenému náhradníkovi, ktorý v dôsledku tejto skutočnosti nemôže objektívne splniť platobnú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi ako oprávnenému, - pôvodný súdny exekútor JUDr. Emil Vančík po tom, ako mu bol 28. januára 2013 pozastavený výkon funkcie súdneho exekútora, bol následne 26. marca 2014 odvolaný z funkcie súdneho exekútora a v exekučnom konaní bol ustanovený jeho nástupca, nový exekútor, - v exekučnom konaní nikdy nedošlo k schváleniu rozvrhu výťažku súdom. 46. Ústavný súd v bode 32 nálezu č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 uvádza: „Ústavný súd v tomto smere považuje za potrebné zdôrazniť, že nemožno bez ďalšieho považovať za ústavne konformný záver, že postúpením pohľadávky automaticky dochádza aj k postúpeniu nároku na náhradu škody v súvislosti s postupovaným právom (pohľadávkou). Je to tak z viacerých dôvodov. Postúpenie pohľadávky je súkromnoprávny úkon (záväzkovo-právny vzťah), pričom nárok na náhradu škody vyplýva zo zodpovednostného vzťahu (v danom prípade medzi postupom a orgánom verejnej moci, ktorý mal porušiť právo oprávneného v exekučnom konaní). Nárok na náhradu škody vzniká priamo poškodenému (ako nositeľovi práva) porušením jeho práva a vznikom (jemu spôsobenej) škody, a pokiaľ ho tento (poškodený) mieni postúpiť ako nárok spolu s postupovanou pohľadávkou (v súvislosti s ktorou škoda vznikla) po tom, čo právo porušené bolo (vznikol nárok na náhradu škody), musí zmluvne výslovne určiť, že postupuje aj svoj nárok 8 na náhradu škody. Iná je však situácia v prípade, ak k postúpeniu pohľadávky dôjde skôr, ako dôjde k porušeniu práva (v súvislosti s postúpenou pohľadávkou), ktoré zakladá nárok na náhradu škody. V takom prípade postupník môže uplatniť nárok na náhradu škody sám, pretože škoda vznikne priamo jemu, po tom, ako sa stal nositeľom práva, v súvislosti s ktorým nárok na náhradu škody vznikne.“ 47. Keďže v právnej veci sťažovateľky mal nesprávny úradný postup pôvodného exekútora JUDr. Vančíka spočívať v tom, že vymožené finančné prostriedky získané predajom spoluvlastníckeho podielu povinného neodovzdal aj spolu s exekučným spisom ustanovenému náhradníkovi, k čomu došlo v roku 2013, resp. 2014, teda nepochybne po tom, čo žalobca v dôsledku postúpenia pohľadávky v roku 2004 nadobudol postavenie oprávneného v exekučnom konaní, je právny názor týkajúci sa otázky aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o náhradu škody v súlade s nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 [„Iná je však situácia v prípade, ak k postúpeniu pohľadávky dôjde skôr, ako dôjde k porušeniu práva (v súvislosti s postúpenou pohľadávkou), ktoré zakladá nárok na náhradu škody. V takom prípade postupník môže uplatniť nárok na náhradu škody sám, pretože škoda vznikne priamo jemu, po tom, ako sa stal nositeľom práva, v súvislosti s ktorým nárok na náhradu škody vznikne.“]. 48. Z už uvedeného nálezu ústavného súdu v bode 38 vyplýva, že „Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním aktívnej vecnej legitimácie v posudzovanom prípade tiež dáva do pozornosti záver odvolacieho súdu o tom, že predmetom postúpenia mohla byť len pohľadávka, ktorá v exekučnom konaní nezanikla vymožením. Je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný záver odvolacieho súdu, že schválením rozvrhu výťažku zanikla pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní v rozsahu tohto výťažku (bod 24 rozsudku odvolacieho súdu), bez ohľadu na skutočnosť, kedy bol § 46 ods. 3 Exekučného poriadku (ktorý len výslovne deklaruje právny následok, ktorý ani predtým nebol v rozhodovacej praxi sporný) zavedený do právneho poriadku. Aj podľa názoru ústavného súdu právoplatným schválením rozvrhu výťažku súdom zanikla – v rozsahu schválenom na vyplatenie oprávnenému – vymáhaná pohľadávka oprávneného uspokojením. Povinný v uvedenom rozsahu prestáva byť dlžníkom oprávneného (núteným speňažením jeho majetku a prikázaním príslušnej sumy výťažku na vyplatenie oprávnenému v tomto rozsahu povinný svoj záväzok uspokojil) a vo vzťahu k uvedenej sume od tohto momentu existuje „len“ vzťah súdneho exekútora a oprávneného, ktorého obsahom je povinnosť exekútora vymoženú sumu vyplatiť oprávnenému. Postúpením práv oprávneného k zostávajúcej časti vymáhanej pohľadávky nemôže dôjsť k postúpeniu práva oprávneného k exekútorovi, čo sa týka už zaniknutej časti pohľadávky. Prípadný zodpovednostný právny vzťah exekútor – oprávnený sa netýka postupovaného zvyšku vymáhanej pohľadávky.“. 49. Z už uvedeného je zrejmé, že úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu z pohľadu vymoženia pohľadávky (resp. jej časti) v exekučnom konaní sú (vo výslednom riešení tejto otázky) v dôsledku absencie schválenia rozvrhu výťažku súdom súladné s právnym názorom vysloveným ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023. 50. Z týchto dôvodov ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 nepovažoval za dôvodnú a ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (3. výrok). Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani námietka sťažovateľky o formulácii 9 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prirovnaním vzťahu medzi súdnym exekútorom, štátom a poškodeným, ktorý najvyšší súd analogicky prirovnal k ručiteľskému vzťahu. Túto námietku považuje ústavný súd za celkom irelevantnú v kontexte celkového odôvodnenia napadnutého rozsudku. 51. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, že v rámci veľkého senátu vo veci rozhodovali aj sudcovia, ktorí mali v senáte 2C pôvodne iný názor, a preto bolo ich povinnosťou odklon od svojho názoru podrobne vysvetliť, ústavný súd ju nepovažuje za relevantnú. Povinnosťou najvyššieho súdu bolo ústavne akceptovateľne odôvodniť svoje rozhodnutie, k čomu aj vo vzťahu k najvyšším súdom preskúmavanej právnej otázke došlo. Z nijakého právneho predpisu ani z rozhodovacej praxe nevyplýva povinnosť jednotlivých členov senátu osobitne vysvetľovať svoj právny názor či jeho zmenu. 52. Ústavný súd teda nepovažoval ani túto námietku sťažovateľky za dôvodnú a ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (3. výrok). V. Zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie na ďalšie konanie a rozhodnutie 53. Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (2. výrok). 54. Po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu rozhodnúť o všetkých dovolacích námietkach sťažovateľky (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). VI. Trovy konania 55. Ústavný súd nerozhodoval o nároku sťažovateľky na náhradu trov konania, keďže nebola právne zastúpená a náhradu trov konania nepožadovala. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. júla 2026 Libor Duľa predseda senátu 10