{"guid": "ussr:d3cec46e-b253-45cf-b827-351470e90965", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/2026 z 29. 7. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 29. júla 2026, sp. zn. IV. ÚS 296/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2026-07-29", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d3cec46e-b253-45cf-b827-351470e90965", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.296.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 296/2026-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca\nspravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Slovenskej republiky, zastúpenej\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, proti rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025 takto\nrozhodol:\n1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra 2025\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2026 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnutý rozsudok\nzrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.\n2. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej práv podľa ústavy\na dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým najvyšší súd rozhodol o sťažovateľkou podanom\ndovolaní tak, že toto zamietol.\n3. Majetkový Holding, a.s., ako žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky\npod sp. zn. 13C/111/2017 domáhal proti sťažovateľke náhrady škody v sume 13 213,16 eur\n\ns príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 514/2003 Z. z.“), ktorá žalobcovi mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom zo strany\nsúdneho exekútora v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Er/1820/1997\n(EX 553/1997) tým, že súdny exekútor JUDr. Emil Vančík (a neskôr ani jeho náhradník) do času\npodania žaloby právoplatne nerozhodol o rozvrhu výťažku dražby, pretože oba rozvrhy neboli\nsúdom schválené. Žalobca vyzval exekútora a aj jeho náhradníkov na vydanie výťažku dražby,\navšak neúspešne, a tvrdil, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekútora, ktorým mu bola\nspôsobená škoda, keď súdny exekútor nesplnil svoju povinnosť a neodovzdal vymožené finančné\nprostriedky, ktoré navyše JUDr. Emil Vančík spotreboval na nezistené účely.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 13C/111/2017-207 z 21. februára 2020 rozhodol tak,\nže sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 13 213,16 eur s príslušenstvom.\n5. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd\nv Nitre rozsudkom č. k. 9Co/S9/2020-286 z 15. apríla 2021 (ďalej len „prvý rozsudok krajského\nsúdu“), ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.\n6. Prvý rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol\ntak, že prvý rozsudok krajského súdu uznesením sp. zn. 5Cdo/133/2021 z 30. júna 2022 zrušil a vec\nvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n7. Po zrušení a vrátení veci krajský súd rozsudkom č. k. 9Co/102/2022-466 z 9. marca 2023\n(ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“) opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.\nProti predmetnému rozhodnutiu podala žalovaná dovolanie.\n8. Sťažovateľka napadla dovolaním aj druhý rozsudok krajského súdu.\n9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Cdo/101/2023 z 20. februára 2025 (ďalej len „postupujúce\nuznesenie“) postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, keďže zastával názor, že je potrebné sa odchýliť od rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 8Cdo/110/2018 z 11. septembra 2019, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, v zmysle\nktorého ak bola platne postúpená pohľadávka oprávneného vymáhaná v exekučnom konaní, prešla\nna postupníka aj aktívna legitimácia na podanie žaloby o náhradu škody z titulu nesprávneho\núradného postupu, v dôsledku ktorého sa táto pohľadávka stala nevymožiteľnou. Senát 2C vyjadril\nv postupujúcom uznesení právny názor, v zmysle ktorého je potrebné vychádzať z uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/133/2019 z 24. februára 2022, v ktorom bol vyslovený názor,\nže právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je samostatným nárokom, resp.\nsamostatnou pohľadávkou, ktoré nemožno podradiť pod príslušenstvo postupovanej pohľadávky,\na nie je právom spojeným s postupovanou pohľadávkou, ktorý je totožný s právnym názorom\nvysloveným ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS104/2023 z 21. júna 2023.\n10. Veľký senát o dovolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 1VCdo/5/2025 z 3. decembra\n2025, ktorým dovolanie zamietol (výrok I) a vyslovil III. výrokom právnu vetu, podľa ktorej „zánik\nzáväzku vymožením predstavuje zloženú právnu skutočnosť. Pred výplatou výťažku nedochádza\nk oddeleniu vymáhanej pohľadávky od práva na výplatu výťažku. Ak došlo k postúpeniu\nvymáhanej pohľadávky, právo no výplatu výťažku nadobúda postupník dňom, keď nadobudol\nprocesné postavenie oprávneného. Oprávnený v exekučnom konaní má právo na náhradu škody\n2\n\nza exekútorom nevyplatený výťažok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci o zmene niektorých zákonov.“.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n11. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal\ns celou jej dovolacou argumentáciou, teda so všetkými sťažovateľkou uplatnenými dovolacími\ndôvodmi.\n12. Sťažovateľka podala dovolanie z viacerých dovolacích dôvodov, a to konkrétne zo štyroch,\npričom námietka nesprávneho právneho posúdenia veci pozostávala z troch nezávislých a vzájomne\nnesúvisiacich právnych otázok (z troch dovolacích dôvodov). Z výroku postupujúceho uznesenia\nje pritom zrejmé, že senát 2C postúpil vec veľkému senátu ako celok. Rovnako tak z výroku\nnapadnutého rozhodnutia vyplýva, že veľký senát zamietol dovolanie ako celok, teda že rozhodoval\no podanom dovolaní ako celku.\n13. Najvyšší súd úplne opomenul zaoberať sa dvomi dovolacími dôvodmi týkajúcimi\nsa nesprávneho právneho posúdenia veci, a to otázkou prednosti uplatnenia práva na vydanie\nbezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody [§ 421 ods. 1 písm. a)\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)] a otázkou možnosti prezumovania rozhodnutia\no rozvrhu výťažku z dražby súdmi v konaní o náhradu škody [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP].\n14. Najvyšší súd sa v tomto smere ani len jednou vetou nevyjadril k predmetným dovolacím\notázkam, pričom sťažovateľka zdôrazňuje, že šlo o také dovolacie dôvody, ktoré nemali vecnú\nsúvislosť s právnou otázkou, ku ktorej prijal veľký senát zjednocujúce stanovisko, a boli spôsobilé\nsamy osebe byť predmetom dovolania a obe boli rovnako významné pre prijatie meritórneho\nrozhodnutia.\n15. Skutočnosť, že bolo zámerom veľkého senátu zaoberať sa v napadnutom rozsudku dovolaním\nsťažovateľky ako celkom, vyplýva aj z bodu 30 a nasl. napadnutého rozhodnutia.\n16. Postup najvyššieho súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí úplne odignoroval sťažovateľkou\nvymedzené dovolacie dôvody, považuje sťažovateľka za svojvoľný a arbitrárny.\n17. Ďalšia námietka sťažovateľky sa týka právneho názoru, ktorý najvyšší súd zaujal vo vzťahu\nk povahe a charakteru právneho vzťahu medzi súdnym exekútorom, štátom a poškodeným, ktorý\nnajvyšší súd analogicky prirovnal k ručiteľskému vzťahu, čo sťažovateľka považuje za flagrantné\npopretie zákonitostí deliktuálnych záväzkov (na ktorých je postavená aj zodpovednosť štátu\nza škodu), pričom takýto exces v právnom úsudku dovolacieho súdu dosahuje ústavnoprávnu\nrovinu.\n18. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval právny\nnázor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023, v rozpore\ns ktorým ustálil, že nová oprávnená (žalobkyňa) nadobudla postúpením vymáhanej pohľadávky\naj právo na náhradu škody na exekútorom nevyplatený výťažok podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\n19. Napokon sťažovateľka namieta, že senát 2C v postupujúcom uznesení vec postúpil veľkému\nsenátu, pretože sa vo svojej podstate stotožnil v určitej parciálnej časti s názorom sťažovateľky\n\n3\n\nv otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Členovia senátu 2C boli členmi veľkého senátu, ktorý\nprijal napadnuté rozhodnutie jednohlasne, v pomere 7:0. Sťažovateľka rešpektuje možnosť, resp.\nprávo na zmenu názoru, avšak ak k zmene názoru dochádza pri rozhodovaní o právach\na povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, mala by byť takáto zmena kvalifikovane\nodôvodnená, čo v tomto prípade nebola.\n20. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 296/2026-10 z 19. mája 2026 prijal ústavnú sťažnosť\nna ďalšie konanie.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n21. Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti reagovala podpredsedníčka\nnajvyššieho súdu, ktorá ústavnému súdu predložila vyjadrenie predsedníčky senátu 10C, ktorá\nvo vyjadrení z 2. júna 2026 v zásade zopakovala podstatu odôvodnenia napadnutého rozsudku\nveľkého senátu. Ďalej tiež uviedla, že „Žalobkyňa formálne vyvodzovala prípustnosť dovolania\naj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pričom z obsahu dovolania (aplikujúc § 124 ods. 1 CSP)\nvyplynuli námietky, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné.\nUviedla, že odvolací súd nereagoval na jej námietky, že úvahy o vzniku škody sú predčasné,\nkeďže vo veci nedošlo k schváleniu rozvrhu výťažku, a či medzi súdom ustáleným nesprávny\núradným postupom a vznikom škody v podobe finančných prostriedkov, ktoré mohli byť/mali byť\nžalobkyni vyplatené výlučne na podklade schváleného rozvrhu výťažku z dražby exekučným súdom,\nexistuje príčinná súvislosť. Veľký senát v súvislosti s uvedenou námietkou dospel k záveru,\nže napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné, či nedostatočne odôvodnené.\nZa procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,\nže žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje, resp. že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa jej predstáv. V prejednávanej veci boli odvolacím súdom splnené všetky\nzákonné, ale aj ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Veľký senát\npreto skonštatoval, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v posudzovanom prípade nezistil,\na preto je dovolanie žalovanej v tejto časti procesné neprípustné.“.\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n22. Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti reagovala zúčastnená osoba, ktorá\nv podaní z 3. júna 2026 uviedla, že vo vzťahu k už uvedeným a sťažovateľkou formulovaným dvom\nprávnym otázkam a dovolacím dôvodom dovolací súd nezistil predpoklady prípustnosti dovolania,\na preto sa nimi už ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne nezaoberal a nemal dôvod\nsa k nim ďalej vyjadrovať.\n23. Zúčastnená osoba tiež zastáva názor, že dve sťažovateľkou formulované otázky, o ktorých\nsťažovateľka tvrdí, že neboli najvyšším súdom v dovolacom rozhodnutí zodpovedané,\nnie sú a nikdy neboli otázkami, od ktorých by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v merite veci.\n\n4\n\n24. Sťažovateľka si podľa názoru zúčastnenej osoby v podanom dovolaní preukázateľne vymyslela\n„právnu otázku“, ktorá nezodpovedala súdmi zistenému skutkovému a právnemu stavu veci,\na to len preto, lebo nie je spokojná s právnym posúdením veci.\n25. Zúčastnená osoba poukazuje na skutočnosť, že ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45\nvyslovil aj právny názor, podľa ktorého v prípade exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného\n(čo je aj prípad predmetného sporu) vymáhaná pohľadávka oprávneného zaniká až právoplatným\nschválením rozvrhu výťažku – «Aj podľa názoru ústavného súdu právoplatným schválením rozvrhu\nvýťažku súdom zanikla – v rozsahu schválenom na vyplatenie oprávnenému – vymáhaná\npohľadávka oprávneného uspokojením. Povinný v uvedenom rozsahu prestáva byť dlžníkom\noprávneného (núteným speňažením jeho majetku a prikázaním príslušnej sumy výťažku\nna vyplatenie oprávnenému v tomto rozsahu povinný svoj záväzok uspokojil) a vo vzťahu\nk uvedenej sume od tohto momentu existuje „len“ vzťah súdneho exekútora a oprávneného, ktorého\nobsahom je povinnosť exekútora vymoženú sumu vyplatiť oprávnenému.».\n26. Ak za týchto okolností (neschválenie rozvrhu výťažku) sťažovateľka v podanom dovolaní\na ústavnej sťažnosti tvrdí, že k zániku vymáhanej pohľadávky došlo už vyplatením najvyššieho\npodania do rúk exekútora, potom vedome zavádza a klame v základných skutkových a právnych\nokolnostiach veci a tieto si manipulatívne prispôsobuje tak, aby sedeli do ňou vyfabulovanej\n„právnej otázky“ a dovolacieho dôvodu.\n27. Ďalej zúčastnená osoba poukazuje na to, že v konaní nebolo sporné, že pôvodný súdny exekútor\npo tom, ako mu bol 28. januára 2013 pozastavený výkon funkcie súdneho exekútora, sa dopustil\nnesprávneho úradného postupu, keď finančné prostriedky získané predajom spoluvlastníckeho\npodielu povinného spolu s exekučným spisom neodovzdal ustanovenému náhradníkovi,\na to ani prvej náhradníčke JUDr. Pavle Pelánkovej, ani ďalšiemu ustanovenému náhradníkovi\nJUDr. Jozefovi Kapronczaiovi. V konaní nebolo sporné, že oprávneným ako účastníkom\nexekučného konania v čase, keď došlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu súdneho\nexekútora, t. j. v roku 2013, bola stále zúčastnená osoba, žalobca. Odvolací súd stotožnil okamih\nvzniku škody s preukázanou nevymožiteľnosťou nároku ustanoveného náhradníka súdneho\nexekútora na vrátenie finančných prostriedkov najvyššieho podania od JUDr. Vančíka.\n28. Zúčastnená osoba konštatuje, že všetky odborné subjekty, ktoré sa vyjadrovali v dovolacom\nkonaní k zásadnej právnej otázke, sa s výnimkou sťažovateľky (Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky) vyjadrili v prospech správnosti názoru odvolacieho súdu.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n29. Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho\nsúdu a stanovisku zúčastnenej osoby podaním z 22. júna 2026.\n30. K stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd len zhrnul svoj procesný\npostup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku a zopakoval odôvodnenie napadnutého\nrozsudku. Keďže sa najvyšší súd k obsahu podanej ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom\nnevyjadril, pričom rozhodnutie o ústavnej sťažnosti ponechal na úvahe ústavného súdu,\nsťažovateľka nemá ako reagovať na predmetné vyjadrenie, a preto v plnom rozsahu poukazuje\nna znenie svojej ústavnej sťažnosti, v ktorej špecifikuje jednotlivé vady napadnutého rozsudku.\n\n5\n\n31. K stanovisku zúčastnenej osoby sťažovateľka uviedla, že zúčastnená osoba dezinterpretuje\nznenie bodu 9 napadnutého rozsudku, pretože hneď v úvode tohto bodu sám dovolací súd\nformuloval, že „Z vyššie uvedenej dovolateľkou vymedzenej prípustnosti dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP...“, avšak sťažovateľka v dovolaní formulovala aj právnu otázku podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP. Pokiaľ dovolací súd skutočne považoval zvyšné dve sťažovateľkou\nformulované právne otázky (zvyšné dva dovolacie dôvody) za neprípustné, mohol to predsa\nexplicitne vyjadriť v napadnutom rozsudku, čím by predišiel následným špekuláciám a polemikám\nzo strany sporových strán. Keďže však dovolací súd k zvyšným dovolacím dôvodom neuviedol\nabsolútne nič, evokuje to skôr dojem, že pri svojom rozhodovaní jednoducho zabudol na to,\nže sťažovateľka podávala dovolanie z viacerých dôvodov. Ak by aj dovolací súd nepovažoval\nzvyšné dovolacie dôvody za relevantné, prípadne prípustné, mal v zmysle zachovania práva\nna spravodlivý proces svoj postoj odôvodniť. Paradoxne túto úlohu za neho aktuálne prevzala\nzúčastnená osoba vo svojom vyjadrení, keď namiesto najvyššieho súdu odôvodňuje, prečo malo byť\ndovolanie vo zvyšku neprípustné. Odpoveď ale nemá poskytovať sporová strana v konaní\no ústavnej sťažnosti, táto odpoveď má byť obsiahnutá v napadnutom rozsudku.\n32. K argumentácii zúčastnenej osoby o tom, že si sťažovateľka mala vymyslieť právnu otázku,\na tým vedome klamať ústavný súd, sťažovateľka poukazuje na to, že jej dovolanie predsa tvorí\nprílohu ústavnej sťažnosti a ústavný súd si vie preveriť, aké právne otázky sťažovateľka v dovolaní\nformulovala. Sťažovateľka tiež poukazuje na fakt, že otázky bezdôvodného obohatenia a možnosti\nprezumovania rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby súdmi v konaní o náhradu škody boli\nprávnymi otázkami, ktorých existenciu a potrebu posúdenia identifikoval i sám dovolací súd\nvo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (sp. zn. 5Cdo/133/2021).\n33. Sťažovateľka sama odcitovala vo svojej ústavnej sťažnosti časť nálezu ústavného súdu č. k.\nII. ÚS 104/2023-45, a preto nerozumie, ako môže vedome zavádzať ústavný súd o svojej vedomosti\no obsahu nálezu ústavného súdu.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n34. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe\npodania najvyššieho súdu, berúc do úvahy skutočnosti vyplývajúce zo súdneho spisu vzťahujúceho\nsa na napadnuté konanie, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\n35. Ústavný súd v uznesení, ktorým ústavnú sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie,\nuviedol, že v ďalšom konaní bude predovšetkým skúmať, či sa najvyšší súd vysporiadal\nv napadnutom rozhodnutí so všetkými dovolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou\na či napadnutým rozhodnutím došlo k nerešpektovaniu právneho názoru vysloveného ústavným\nsúdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023.\n36. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že formuláciou\nuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky\nvyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa\n6\n\ndohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n37. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že zásadne\nnie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09).\nÚstavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto preskúmava len to, či orgán verejnej moci\nten-ktorý zákon nevyložil spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný\npre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav\n(II. ÚS 348/08).\n38. Zároveň pripomína, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov\nje najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných\nodpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n39. Z pohľadu ústavného súdu je pomerne neobvyklé, že odporca (najvyšší súd) vo vyjadrení\nna ústavnú sťažnosť nereaguje na sťažnostné námietky, a to aspoň v rozsahu vymedzenom\nústavným súdom ako kľúčovom pre posúdenie veci.\n40. Najvyšší súd vo vyjadrení z 2. júna 2026 len doslova zopakoval právne závery plynúce\nz napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd sa nijako nevyjadril k tomu, či sa v napadnutom rozsudku\nvysporiadal s dvomi dovolacími dôvodmi týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci,\na to otázkou prednosti uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia pred uplatnením\nnároku na náhradu škody [§ 421 ods.1 písm. a) CSP] a otázkou možnosti prezumovania rozhodnutia\no rozvrhu výťažku z dražby súdmi v konaní o náhradu škody [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], ak áno,\nako a v ktorej časti rozhodnutia, a ak nie, z akých dôvodov. Rovnako tak najvyšší súd vo vyjadrení\nneuviedol nijakú argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, či napadnutý rozsudok rešpektuje právny\nnázor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023.\n41. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku je zrejmé (bod 5.2), že najvyšší súd zastával\nnázor, že nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi videla sťažovateľka v nesprávnom\nriešení otázok: „1/ konkurencie vzniku škody a bezdôvodného obohatenia odvolacím súdom\na zotrvala na názore, že pokiaľ existuje právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného\nobohatenia od iného subjektu, škoda ani nevznikne (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP); 2/ či súdy\nrozhodujúce podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (resp. predchádzajúceho právneho predpisu) môžu\nv rámci konania prekročiť skutkový rámec veci a vychádzať zo svojich hypotéz (ako by súd, v tomto\nprípade napríklad exekučný, rozhodol keby konal vo veci), ktoré nenachádzajú odraz v príslušných\nrozhodnutiach (v tomto prípade exekučného súdu), (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP); 3/ vzniká náhrada\nškody voči štátu, ktorá predstavuje nevyplatenú pohľadávku v exekučnom konaní, ak došlo\nk jej postúpeniu na Žalobkyňu po uhradení hodnoty spoluvlastníckeho podielu povinného\npodielovými spoluvlastníkmi, t. j. zovšeobecnené povedané po zániku pohľadávky v uvedenej časti.\nZa predpokladu, že by aj bola odpoveď pozitívna, či svedčí aktívna vecná legitimácia žalobkyni\nv spore o náhradu Škody z titulu nesprávneho úradného postupu v prípade nadobudnutia\n7\n\npohľadávky voči dlžníkovi (nie štátu), a či za danej situácie je možné aj v takom prípade ustáliť\nexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ak do deja\nvstúpila ďalšia príčina - Zmluva o postúpení pohľadávky a zároveň v zmysle § 9 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z.“\n42. Rovnako je z napadnutého rozsudku zrejmé, že najvyšší súd sa venoval a vysporiadal\nlen s treťou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. K prvej a druhej námietke\nsa nenachádza v napadnutom rozsudku ani zmienka.\n43. Vzhľadom na už uvedené aj s prihliadnutím na úplnú absenciu obrany zo strany najvyššieho\nsúdu ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(1. výrok). Po zrušení a vrátení veci (2. výrok) bude povinnosťou najvyššieho súdu vysporiadať\nsa aj s týmito dovolacími námietkami sťažovateľky.\n44. Po oboznámení sa s nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023\na obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok neodporuje\nprávnemu názoru vyslovenému ústavným súdom v už uvedenom náleze.\n45. Zo skutkového stavu danej veci je nepochybné, že:\n- žalobca mal nadobudnúť pohľadávku voči dlžníkovi zmluvou o postúpení pohľadávok\nz 23. januára 2004,\n- 27. marca 1998, teda takmer 6 rokov pred postúpením pohľadávky, došlo v rámci vykonávanej\nexekúcie k vyplateniu draženého spoluvlastníckeho podielu,\n- podstatou nesprávneho úradného postupu pôvodne ustanoveného súdneho exekútora JUDr. Emila\nVančíka bolo nesplnenie jeho zákonnej povinnosti odovzdať finančné prostriedky získané predajom\nspoluvlastníckeho podielu povinného aj spolu s exekučným spisom ustanovenému náhradníkovi,\nktorý v dôsledku tejto skutočnosti nemôže objektívne splniť platobnú povinnosť vo vzťahu\nk žalobcovi ako oprávnenému,\n- pôvodný súdny exekútor JUDr. Emil Vančík po tom, ako mu bol 28. januára 2013 pozastavený\nvýkon funkcie súdneho exekútora, bol následne 26. marca 2014 odvolaný z funkcie súdneho\nexekútora a v exekučnom konaní bol ustanovený jeho nástupca, nový exekútor,\n- v exekučnom konaní nikdy nedošlo k schváleniu rozvrhu výťažku súdom.\n46. Ústavný súd v bode 32 nálezu č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 uvádza: „Ústavný súd\nv tomto smere považuje za potrebné zdôrazniť, že nemožno bez ďalšieho považovať za ústavne\nkonformný záver, že postúpením pohľadávky automaticky dochádza aj k postúpeniu nároku\nna náhradu škody v súvislosti s postupovaným právom (pohľadávkou). Je to tak z viacerých\ndôvodov. Postúpenie pohľadávky je súkromnoprávny úkon (záväzkovo-právny vzťah),\npričom nárok na náhradu škody vyplýva zo zodpovednostného vzťahu (v danom prípade medzi\npostupom a orgánom verejnej moci, ktorý mal porušiť právo oprávneného v exekučnom konaní).\nNárok na náhradu škody vzniká priamo poškodenému (ako nositeľovi práva) porušením jeho práva\na vznikom (jemu spôsobenej) škody, a pokiaľ ho tento (poškodený) mieni postúpiť ako nárok spolu\ns postupovanou pohľadávkou (v súvislosti s ktorou škoda vznikla) po tom, čo právo porušené bolo\n(vznikol nárok na náhradu škody), musí zmluvne výslovne určiť, že postupuje aj svoj nárok\n8\n\nna náhradu škody. Iná je však situácia v prípade, ak k postúpeniu pohľadávky dôjde skôr, ako dôjde\nk porušeniu práva (v súvislosti s postúpenou pohľadávkou), ktoré zakladá nárok na náhradu škody.\nV takom prípade postupník môže uplatniť nárok na náhradu škody sám, pretože škoda vznikne\npriamo jemu, po tom, ako sa stal nositeľom práva, v súvislosti s ktorým nárok na náhradu škody\nvznikne.“\n47. Keďže v právnej veci sťažovateľky mal nesprávny úradný postup pôvodného exekútora\nJUDr. Vančíka spočívať v tom, že vymožené finančné prostriedky získané predajom\nspoluvlastníckeho podielu povinného neodovzdal aj spolu s exekučným spisom ustanovenému\nnáhradníkovi, k čomu došlo v roku 2013, resp. 2014, teda nepochybne po tom, čo žalobca\nv dôsledku postúpenia pohľadávky v roku 2004 nadobudol postavenie oprávneného v exekučnom\nkonaní, je právny názor týkajúci sa otázky aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o náhradu škody\nv súlade s nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 [„Iná je však situácia\nv prípade, ak k postúpeniu pohľadávky dôjde skôr, ako dôjde k porušeniu práva (v súvislosti\ns postúpenou pohľadávkou), ktoré zakladá nárok na náhradu škody. V takom prípade postupník\nmôže uplatniť nárok na náhradu škody sám, pretože škoda vznikne priamo jemu, po tom, ako sa stal\nnositeľom práva, v súvislosti s ktorým nárok na náhradu škody vznikne.“].\n48. Z už uvedeného nálezu ústavného súdu v bode 38 vyplýva, že „Ústavný súd v súvislosti\ns posudzovaním aktívnej vecnej legitimácie v posudzovanom prípade tiež dáva do pozornosti záver\nodvolacieho súdu o tom, že predmetom postúpenia mohla byť len pohľadávka, ktorá v exekučnom\nkonaní nezanikla vymožením. Je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný záver\nodvolacieho súdu, že schválením rozvrhu výťažku zanikla pohľadávka vymáhaná v exekučnom\nkonaní v rozsahu tohto výťažku (bod 24 rozsudku odvolacieho súdu), bez ohľadu na skutočnosť,\nkedy bol § 46 ods. 3 Exekučného poriadku (ktorý len výslovne deklaruje právny následok, ktorý\nani predtým nebol v rozhodovacej praxi sporný) zavedený do právneho poriadku. Aj podľa názoru\nústavného súdu právoplatným schválením rozvrhu výťažku súdom zanikla – v rozsahu schválenom\nna vyplatenie oprávnenému – vymáhaná pohľadávka oprávneného uspokojením. Povinný\nv uvedenom rozsahu prestáva byť dlžníkom oprávneného (núteným speňažením jeho majetku\na prikázaním príslušnej sumy výťažku na vyplatenie oprávnenému v tomto rozsahu povinný svoj\nzáväzok uspokojil) a vo vzťahu k uvedenej sume od tohto momentu existuje „len“ vzťah súdneho\nexekútora a oprávneného, ktorého obsahom je povinnosť exekútora vymoženú sumu vyplatiť\noprávnenému. Postúpením práv oprávneného k zostávajúcej časti vymáhanej pohľadávky nemôže\ndôjsť k postúpeniu práva oprávneného k exekútorovi, čo sa týka už zaniknutej časti pohľadávky.\nPrípadný zodpovednostný právny vzťah exekútor – oprávnený sa netýka postupovaného zvyšku\nvymáhanej pohľadávky.“.\n49. Z už uvedeného je zrejmé, že úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu\nz pohľadu vymoženia pohľadávky (resp. jej časti) v exekučnom konaní sú (vo výslednom riešení\ntejto otázky) v dôsledku absencie schválenia rozvrhu výťažku súdom súladné s právnym názorom\nvysloveným ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023.\n50. Z týchto dôvodov ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatku aktívnej\nlegitimácie žalobcu s poukazom na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k.\nII. ÚS 104/2023-45 z 21. júna 2023 nepovažoval za dôvodnú a ústavnej sťažnosti v tejto časti\nnevyhovel (3. výrok). Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani námietka sťažovateľky o formulácii\n\n9\n\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia prirovnaním vzťahu medzi súdnym exekútorom, štátom\na poškodeným, ktorý najvyšší súd analogicky prirovnal k ručiteľskému vzťahu. Túto námietku\npovažuje ústavný súd za celkom irelevantnú v kontexte celkového odôvodnenia napadnutého\nrozsudku.\n51. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, že v rámci veľkého senátu vo veci\nrozhodovali aj sudcovia, ktorí mali v senáte 2C pôvodne iný názor, a preto bolo ich povinnosťou\nodklon od svojho názoru podrobne vysvetliť, ústavný súd ju nepovažuje za relevantnú. Povinnosťou\nnajvyššieho súdu bolo ústavne akceptovateľne odôvodniť svoje rozhodnutie, k čomu aj vo vzťahu\nk najvyšším súdom preskúmavanej právnej otázke došlo. Z nijakého právneho predpisu\nani z rozhodovacej praxe nevyplýva povinnosť jednotlivých členov senátu osobitne vysvetľovať\nsvoj právny názor či jeho zmenu.\n52. Ústavný súd teda nepovažoval ani túto námietku sťažovateľky za dôvodnú a ústavnej sťažnosti\nv tejto časti nevyhovel (3. výrok).\nV.\nZrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie na ďalšie konanie a rozhodnutie\n53. Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených práv\nsťažovateľky, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona\no ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky\naj vrátiť vec v zmysle § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie (2. výrok).\n54. Po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho\nsúdu rozhodnúť o všetkých dovolacích námietkach sťažovateľky (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde).\nVI.\nTrovy konania\n55. Ústavný súd nerozhodoval o nároku sťažovateľky na náhradu trov konania, keďže nebola\nprávne zastúpená a náhradu trov konania nepožadovala.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. júla 2026\n\nLibor Duľa\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "Najvyšší súd Slovenskej republiky-veľký senát", "náhrada škody (ujma)", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "bezdôvodné obohatenie", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "exekúcia-exekútor", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dražba"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1VCdo/5/2025", "guid": "c0d5c852-4002-4316-8429-041aa6804cd2:5adfe4ab-e5ae-4880-821d-0e25eda5ba9b", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:03e9607f-b90b-4df6-baeb-15c5b91b5ee8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.104.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2023 z 21. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-21", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.104.2023.2"}, {"guid": "ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 391/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/09 z 17. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e86ddd4c-31bc-44e0-85ed-68724e1fab8e"}, {"guid": "ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 348/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 348/08 z 6. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-06", "citacie_n": 303, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c0b3e8a-6770-424f-8b1c-0a61ff961c12"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "c0d5c852-4002-4316-8429-041aa6804cd2:5adfe4ab-e5ae-4880-821d-0e25eda5ba9b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4417214020.1", "spisova_znacka": "1VCdo/5/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/5/2025 z 3. 12. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-12-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4417214020.1"}, {"guid": "af70752f-14b2-422c-af7f-5c74fcf6c927:add7c200-8f46-4b64-9d51-e2630e3acc1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4417214020.2", "spisova_znacka": "2Cdo/101/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/101/2023 z 20. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4417214020.2"}, {"guid": "58e74466-4a1e-4e0a-b9f1-159cc007c384:3b155611-b7cf-4ec7-b3c1-d5e431ad546d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:4417214020.1", "spisova_znacka": "5Cdo/133/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/133/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:4417214020.1"}, {"guid": "9ad93b01-333e-4452-9149-645c5533a232:6aac28ba-eb6f-4ac8-8cf2-62cb20d8b571", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/102/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/102/2022 z 21. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-06-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9ad93b01-333e-4452-9149-645c5533a232:6aac28ba-eb6f-4ac8-8cf2-62cb20d8b571"}], "citovane_v": []}