Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 598/2026 z 5. 11. 2026 Citácia: nález Ústavného súdu SR z 5. novembra 2026, sp. zn. III. ÚS 598/2026, ECLI:SK:USSR:2026:3.US.598.2026.2 Ústavný súd Slovenskej republiky | III. ÚS 598/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:3.US.598.2026.2 | 2026-11-05 | Nález Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/41834765-571f-4767-94b3-15e3bfbd9fda Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.598.2026.2 SLOVENSKÁ REPUBLIKA NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 598/2026-34 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa PURUS, spol. s r.o., Pod Lachovcom 1727/55, Púchov, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Pavel Loduha, s.r.o., Slovenských partizánov 1131/51, Považská Bystrica, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/23/2025 z 28. mája 2026 takto rozhodol: 1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/23/2025 z 28. mája 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/23/2025 z 28. mája 2026 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a tieto zaplatiť jeho advokátovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Odôvodnenie: I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením o odmietnutí jeho dovolania v civilnom spore. 2. Ministerstvo so sťažovateľom uzavrelo zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku 600 774,24 eur (ďalej len „NFP“), keďže sťažovateľ podľa rozhodnutia ministerstva splnil podmienky jeho poskytnutia podľa výzvy na predkladanie žiadostí o poskytnutie NFP. Podľa rozhodnutia sťažovateľ splnil podmienku výzvy, podľa ktorej žiadateľom môže byť právnická osoba, ktorá vlastní ambulantné zdravotnícke zariadenie a je poskytovateľom ambulantnej zdravotnej starostlivosti alebo je v priamom zmluvnom nájomnom vzťahu s poskytovateľmi ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Po vyplatení časti NFP (543 170,01 eur) ministerstvo od zmluvy odstúpilo a zvyšok NFP (57 604,23 eur) mu nevyplatilo s tým, že nemá povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a nie je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa proti ministerstvu domáhal zaplatenia zvyšku NFP. Za rozhodujúci považoval výklad výzvy, podľa ktorej oprávneným žiadateľom je vlastník, správca alebo nájomca zdravotníckeho zariadenia, ktorý je súčasne poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Keďže sťažovateľ nemal povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a nebol poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ministerstvo od zmluvy platne odstúpilo. 3. Sťažovateľ v odvolaní s týmto právnym posúdením nesúhlasil a tvrdil, že podľa výzvy je možné, aby žiadateľom bola právnická osoba, ktorá vlastní ambulantné zariadenie a zároveň je v priamom zmluvnom nájomnom vzťahu s poskytovateľmi ambulantnej starostlivosti. Pritom z výzvy nevyplýva, že by vlastník zariadenia zároveň mal byť držiteľom povolenia. Tvrdil, že ministerstvo bolo viazané schválením NFP a podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka sa nejasné znenie výzvy malo vyložiť v jeho prospech. Okrem toho by ďalšie ustanovenie výzvy o možnosti priameho nájomného vzťahu so samostatnými poskytovateľmi ambulantnej starostlivosti stratilo význam. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, s ktorým sa stotožnil, keďže rozhodujúci je výklad z hľadiska povinnosti mať povolenie na prevádzku zdravotníckeho zariadenia. 4. Sťažovateľ v dovolaní podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) namietal výklad výzvy a nastolil právnu otázku, či oprávneným žiadateľom môže byť aj vlastník ambulantného zariadenia bez povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, no v priamom nájomnom vzťahu s poskytovateľmi ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Najvyšší súd dovolanie odmietol. Uviedol, že túto právnu otázku ešte neriešil, no otázka nespĺňa požiadavku zovšeobecnenia podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže vychádza z konkrétneho skutkového stavu, týka sa vlastníctva budovy, nie zdravotníckeho zariadenia a má hypotetickú povahu. Ide tak o otázku, ktorú dovolaním nemožno riešiť, pritom odkázal na uznesenie ústavného súdu (III. ÚS 123/2020). 5. Sťažovateľ po zopakovaní priebehu sporu a svojej dovolacej argumentácii porušenie ústavných práv identifikuje v odmietnutí jeho dovolania napriek tomu, že najvyšší súd ním položenú otázku označil za právnu, no následne jeho dovolanie odmietol, hoci ním v dovolaní položená otázka nie je otázkou skutkovou, ale otázkou právneho posúdenia výzvy. 6. Najvyšší súd navrhol ústavnej sťažnosti nevyhovieť, zotrval na dôvodoch napadnutého uznesenia, keďže posúdenie prípustnosti dovolania je v jeho právomoci a právo na spravodlivé súdne konanie nie je právom na úspech v spore. Žalované ministerstvo, v konaní o ústavnej sťažnosti zúčastnená osoba, k ústavnej sťažnosti uviedlo, že ju považuje za nedôvodnú, keďže sťažovateľ otázku položenú najvyššiemu súdu v ústavnej sťažnosti vyjadril inak ako v dovolaní. Ďalej poukázalo na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov, s ktorými sa stotožnilo. II. 7. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť dovolania. Toto vymedzenie však nesmie 2 byť nepriateľské z hľadiska ochrany základných práv, svojvoľné a formalistické (III. ÚS 61/2022). Úvaha o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením a výklad prejavu vôle nie je zmyslovým vnímaním, ale rozumovou úvahou (II. ÚS 331/2023). Pri rozlišovaní právnych a skutkových otázok treba v pochybnostiach postupovať v prospech dovolateľa a odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatnené námietky nemajú charakter právnej otázky, je možné iba vtedy, keď je táto skutočnosť jednoznačná (I. ÚS 242/2021, III. ÚS 164/2025). Ak najvyšší súd jasne nastolenú právnu otázku bez presvedčivého vysvetlenia podriadi režimu skutkových námietok, zaťaží svoje rozhodnutie formalizmom (IV. ÚS 50/2026, III. ÚS 156/2026). Odpovede na právne otázky sa pritom netvoria len formulovaním abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj odpoveďami na právne posúdenie konkrétnych skutkových stavov (III. ÚS 61/2022). 8. Sťažovateľ dovolaním jasne nastolil otázku, či oprávneným žiadateľom podľa výzvy žalovaného je aj vlastník ambulantného zdravotníckeho zariadenia bez povolenia na jeho prevádzkovanie, ktorý je v priamom zmluvnom nájomnom vzťahu s poskytovateľmi ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Práve na odpovedi na túto otázku postavili svoje rozhodnutia okresný aj krajský súd, podľa ktorých oprávnený žiadateľ musí sám disponovať povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Najvyšší súd otázku sťažovateľa v jej podstate pochopil, doslovne ju citoval a uviedol, že ju vo svojej rozhodovacej praxi ešte neriešil. Vysporiadal sa s ňou však záverom, že výklad výzvy a v nej použitých pojmov je zisťovaním obsahu výzvy – súčasti skutkového stavu. Tak tomu nie je, keďže obsah výzvy je skutkovo nesporný, a to, čo z nej vyplýva, či už v prospech alebo neprospech sťažovateľa, je vecou právneho posúdenia nesporného skutkového stavu. Vo veci sťažovateľa tak nebolo sporné, čo sa stalo (skutkový stav), ale či sťažovateľ po právnom posúdení tohto skutkového stavu spĺňa podmienku skutkovo nespornej výzvy. 9. Najvyšší súd napokon označil otázku sťažovateľa za hypotetickú, keďže sťažovateľ je vlastníkom budovy, a nie zdravotníckeho zariadenia. Tým však neposudzoval prípustnosť dovolania, ale naznačoval odpoveď na sťažovateľom nastolenú otázku bez toho, aby sa vysporiadal s jeho rozhodujúcim argumentom. Najvyšší súd tak odmietol odpovedať na jasne nastolenú a pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa rozhodujúcu právnu otázku. Odmietnutím dovolania tak došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Preto bolo podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavnej sťažnosti vyhovené s tým, že uznesenie najvyššieho súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konania. 10. Na tomto závere nič nemení ani odkaz najvyššieho súdu na uznesenie ústavného súdu (III. ÚS 123/2020), z ktorého najvyšší súd vyvodil, že v konaní o dovolaní nemožno riešiť výklad akéhokoľvek právneho úkonu. Je tomu tak preto, že v tomto uznesení ústavný súd nedospel k porušeniu ústavných práv z dôvodu, že požiadavka najvyššieho súdu na zovšeobecňujúci charakter právnej otázky nebola prekvapivá. Nevyslovil však, že výklad akéhokoľvek právneho úkonu je vždy otázkou, ktorá nemôže byť predmetom posúdenia v konaní o dovolaní. Okrem toho neobstojí argumentačný prístup najvyššieho súdu, ktorý vychádza z interpretácie izolovaného argumentu jedného staršieho rozhodnutia ústavného súdu bez zohľadnenia neskôr vytvorených jasných stabilizovaných záverov vyplývajúcich z už uvedených rozhodnutí ústavného súdu. 11. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu najvyšší súd podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení 3 niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli zastúpením advokátom. Ich výška bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za dva úkony právnej služby v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti 2 x 396,50 eur) s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 15,86 eur), čo spolu s daňou z pridanej hodnoty predstavuje 1 014,41 eur. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 5. novembra 2026 Robert Šorl predseda senátu 4