Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 497/2026 z 22. 9. 2026 Citácia: nález Ústavného súdu SR z 22. septembra 2026, sp. zn. III. ÚS 497/2026, ECLI:SK:USSR:2026:3.US.497.2026.2 Ústavný súd Slovenskej republiky | III. ÚS 497/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:3.US.497.2026.2 | 2026-09-22 | Nález Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/079480b9-26ec-4165-9540-ba92013ec3e2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.497.2026.2 SLOVENSKÁ REPUBLIKA NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 497/2026-23 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Michaelou Kaszonyiovou, advokátkou, Námestie osloboditeľov 3B, Košice, proti postupu Správneho súdu v Košiciach v konaní sp. zn. PO- 1S/17/2023 takto rozhodol: Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom správneho súdu v konaní označenom v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje prikázať správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov, požaduje tiež finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom. II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľ bol v decembri 2019 ustanovený do funkcie správcu majetku úpadcu. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, mu uznesením z 3. októbra 2020 uložil pokutu 12,80 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. i) bodu 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na odvolanie sťažovateľa Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím z 23. januára 2023 napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo. 3. Sťažovateľ sa v napadnutom konaní správnou žalobou doručenou správnemu súdu (pôvodne Krajský súd v Prešove) 24. marca 2023 domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím daňového úradu a vrátenia veci daňovému úradu na ďalšie konanie. Namieta, že žalovaný nevysvetlil, prečo potvrdil rozhodnutie daňového úradu, ktorým bola uložená pokuta sťažovateľovi ako fyzickej osobe, a nie sťažovateľovi ako správcovi majetku úpadcu. 4. Správny súd v období od marca 2023 do októbra 2023 uskutočňoval úkony v zmysle § 105 a § 106 Správneho súdneho poriadku (procesné úkony nevyhnutné pred prerokovaním veci) a vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku. 5. Správny súd 15. novembra 2023 oznámil účastníkom zmenu zloženia senátu. 6. Správny súd 28. augusta 2026 vo veci nariadil termín pojednávania na 29. september 2026. III. Argumentácia sťažovateľa 7. Sťažovateľ namieta, že napadnuté konanie prebieha od marca 2023, t. j. viac ako 3 roky. Od momentu vydania formálneho oznámenia o zmene v zložení senátu z 15. novembra 2023 správny súd neuskutočnil vo veci ani jediný procesný úkon, ktorý by smeroval k meritórnemu rozhodnutiu a odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutie žalovaného priamo zasahuje do majetkovej sféry sťažovateľa. IV. Vyjadrenie správneho súdu 8. Správny súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že vec sťažovateľa nie je skutkovo či právne zložitá. Poskytol chronologický prehľad úkonov uskutočnených v napadnutom konaní. Konštatoval, že s účinnosťou od 1. júna 2023 došlo k reforme súdnictva a k vzniku správnych súdov, pričom Správny súd v Košiciach prebral celú spisovú agendu týkajúcu sa správneho súdnictva vrátane vecí zaradených v registri „S“ Krajských súdov v Košiciach a v Prešove. Správny súd nebol dlhodobo plne personálne obsadený sudcami. Za týchto podmienok sa správny súd snaží v rámci jeho kapacitných možností vybavovať veci postupne podľa poradia ich nápadu, ako aj s prihliadnutím na niektoré zákonné lehoty (napr. priznaný odkladný účinok správnej žalobe a pod.). Tieto dôvody považuje za mimoriadne okolnosti, ktoré spôsobili, že vo veci sťažovateľa dosiaľ nebolo rozhodnuté. V napadnutom konaní nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa. 9. Ústavný súd nevyhodnotil ako nevyhnutné vyžiadať si stanovisko sťažovateľa ku skutočnostiam uvádzaným vo vyjadrení správneho súdu, keďže obsahovalo najmä poukaz na okolnosti známe sťažovateľovi zo spisu, resp. z priebehu konania. Pokiaľ správny súd vo svojom vyjadrení poukazoval na pracovnú zaťaženosť a personálne aspekty majúce vplyv na vybavovanie jeho agendy, ústavný súd stabilne judikuje, že akékoľvek systémové nedostatky, resp. preťaženia v oblasti výkonu spravodlivosti, nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru oslabiť. 2 V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa. 11. Pri ústavnej sťažnosti namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže jej nedôvodnosť vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (I. ÚS 210/2018). 12. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). 13. Svojou povahou patrí napadnuté konanie medzi štandardnú súčasť rozhodovacej agendy správnych súdov, ústavný súd nevzhliadol právnu ani skutkovú zložitosť veci. Pri rozhodovaní sa vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý je v podstate ustálený už v administratívnom konaní a nevyžaduje si komplikované dokazovanie, lebo správny súd v zásade vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 Správneho súdneho poriadku). Vec svojou povahou nemožno zaradiť do okruhu konaní, pri ktorých sa vyžaduje osobitná rýchlosť konania. Sťažovateľ k dĺžke napadnutého konania svojím správaním neprispel. 14. Z predloženého súdneho spisu správneho súdu vyplýva, že po doručení správnej žaloby (marec 2023) do októbra 2023 boli realizované procesné úkony podľa § 105 a § 106 Správneho súdneho poriadku (doručovanie vzájomných vyjadrení účastníkov konania). Ďalším procesným úkonom správneho súdu smerujúcim k meritórnemu rozhodnutiu bolo nariadenie termínu pojednávania na 29. september 2026. Ústavný súd tak identifikoval obdobie nečinnosti správneho súdu v trvaní takmer 3 rokov. 15. Ústavný súd pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov, dôvodnosti ústavnej sťažnosti zohľadnil aj okolnosť, že rozhodnutím, ktoré je predmetom prieskumu v napadnutom konaní pred správnym súdom, bola sťažovateľovi uložená sankcia vo výške 12,80 eur. Ide o sumu, ktorá nemá potenciál významným spôsobom zasiahnuť do majetkovej sféry sťažovateľa. Ústavný súd zároveň konštatuje, že pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza, že by mu v dôsledku uloženia pokuty hrozil nejaký závažný nadväzujúci postih, napr. 3 v podobe jeho vyčiarknutia zo zoznamu správcov a pod. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ od októbra 2023 do podania ústavnej sťažnosti v júli 2026, teda počas obdobia kontinuálnej nečinnosti správneho súdu, neuskutočnil vo vzťahu k správnemu súdu žiadny úkon, ktorým by signalizoval nespokojnosť s priebehom konania (napr. žiadosť o informáciu o stave konania, urgencia o urýchlené rozhodnutie vo veci, sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedovi správneho súdu a pod.). Ústavný súd nepopiera existenciu povinnosti všeobecného súdu rozhodnúť vec v primeranej lehote bez ohľadu na pasivitu účastníkov konania. Pasívny postoj sťažovateľa k napadnutému konaniu v období od októbra 2023 do júla 2026 však nesvedčí o skutočnosti, že sťažovateľ prikladá napadnutému konaniu mimoriadny význam, a nesvedčí ani o intenzívnom pociťovaní právnej neistoty sťažovateľom. 16. Ústavný súd uzatvára, že identifikovanú nečinnosť správneho súdu možno považovať za prieťahy v konaní, ktoré však, zohľadňujúc celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania, predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa, nedosahujú takú ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá by ústavnému súdu umožňovala dospieť k záveru o porušení uvedených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti nevyhovel. 17. Keďže priznanie finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia základných práv a slobôd [§ 133 ods. 3 písm. e) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)], ústavnej sťažnosti nebolo možné vyhovieť ani v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal priznania finančného zadosťučinenia. 18. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia sťažovateľom označených práv, nevyhovel ani jeho návrhu na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom (§ 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde a contrario). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 22. septembra 2026 Robert Šorl predseda senátu 4