Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 490/2026 z 13. 10. 2026 Citácia: nález Ústavného súdu SR z 13. októbra 2026, sp. zn. III. ÚS 490/2026, ECLI:SK:USSR:2026:3.US.490.2026.2 Ústavný súd Slovenskej republiky | III. ÚS 490/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:3.US.490.2026.2 | 2026-10-13 | Nález Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb., čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/105dd34e-dc76-4475-9c2e-4ea2b239a32b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.490.2026.2 SLOVENSKÁ REPUBLIKA NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 490/2026-32 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., Bajkalská 30, Bratislava, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., Bajkalská 13, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súd Poprad č. k. 20C/25/2018-554 zo 17. februára 2026 takto rozhodol: 1. Uznesením Okresného súd Poprad č. k. 20C/25/2018-554 zo 17. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Okresného súd Poprad č. k. 20C/25/2018-554 zo 17. februára 2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie. 3. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Napadnuté uznesenie navrhuje zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania pred ústavným súdom. II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľka v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľností vystupuje v pozícii žalovanej 1 (záložný veriteľ). Okresný súd rozsudkom z 30. júna 2020 určil, že dobrovoľná dražba je neplatná (výrok I), a priznal žalobcom voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II). 3. Krajský súd v Prešove (v poradí druhým) rozsudkom z 19. júna 2025 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku I a vo výroku o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcami a sťažovateľkou (žalovanou 1), zmenil prvoinštančný rozsudok vo výroku II v časti náhrady trov konania medzi žalobcami a žalovanými 2 a 3 tak, že vo vzťahu medzi týmito stranami nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania. Stranám náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. 4. Okresný súd uznesením z 15. októbra 2025 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej aj „uznesenie VSÚ“) rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že uložil sťažovateľke zaplatiť žalobcom náhradu trov konania 540,10 eur. Pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal zo záveru o neoceniteľnosti predmetu konania v peniazoch, preto použil § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/20224 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). 5. Proti uzneseniu VSÚ podali žalobcovia sťažnosť, argumentujúc, že predmet konania je peniazmi oceniteľný. Sťažovateľka sa vo vyjadrení k sťažnosti žalobcov s ich názorom nestotožnila, opierajúc sa o rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 652/2020 z 9. februára 2021 a sp. zn. III. ÚS 510/2015 z 20. októbra 2015. 6. Okresný súd napadnutým uznesením zo 17. februára 2026 vydaným sudcom (ďalej aj „uznesenie sudcu“) na základe sťažnosti žalobcov uznesenie VSÚ zmenil tak, že sťažovateľke uložil zaplatiť náhradu trov konania 2 177,68 eur. Vychádzal z názoru, že účelom konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby bolo zachovanie vlastníctva, resp. zabránenie prevodu vlastníctva žalobcov na žalovaného 3 v určiteľnej hodnote. Nepodanie žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby by sa prejavilo v majetkovej sfére žalobcov zánikom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v hodnote 18 300 eur (suma dosiahnutá vydražením nehnuteľností), naopak, úspechom v danom spore bolo vlastníctvo žalobcov k nehnuteľnostiam v hodnote 18 300 eur zachované. Právoplatné rozhodnutie v tejto veci s konečnou platnosťou rieši usporiadanie vlastníckych práv účastníkov konania ku konkrétnym nehnuteľnostiam. Cena vlastníckeho práva žalobcov jednoznačne vyplýva z oznámenia o výsledku dobrovoľnej dražby z 10. mája 2018, ktoré bolo od začiatku sporu prílohou samotnej žaloby. Uvedené odôvodňuje aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky. Na podporu svojich záverov poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2025 (okresným súdom nesprávne označené ako ,,ÚS 2/2025-13“, pozn.). 2 III. Argumentácia sťažovateľky 7. Sťažovateľka namieta, že v priebehu konania poukazovala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa osobitnej povahy žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Napriek tomu sa okresný súd s uvedenou argumentáciou riadne nevyrovnal, rozhodol arbitrárne. Okresný súd nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, od ktorej sa odklonil, odklon nevysvetlil a vec nesprávne právne posúdil. Relevantné sú najmä rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 652/2020 z 9. februára 2021 a sp. zn. III. ÚS 510/2015 z 20. októbra 2015. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby predstavuje osobitný typ konania, ktorý nemožno mechanicky stotožňovať so žalobou o určenie vlastníckeho práva. V konaniach o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby je dôvodné považovať predmet konania za peniazmi neoceniteľný. IV. Vyjadrenie okresného súdu 8. Okresný súd uvádza, že účelom konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby bolo zachovanie vlastníctva, resp. zabránenie prevodu vlastníctva žalobcov na žalovaného 3 v určiteľnej hodnote. Hodnota majetku, resp. vlastníckeho práva, ktoré malo byť dobrovoľnou dražbou prevedené zo žalobcov na žalovaného 3, predstavovala podľa výsledku dobrovoľnej dražby 18 300 eur. Nepodanie žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby by sa prejavilo v majetkovej sfére žalobcov zánikom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v hodnote 18 300 eur, naopak, úspechom v danom spore bolo vlastníctvo žalobcov k nehnuteľnostiam v hodnote 18 300 eur zachované. Konštatoval, že ani judikatúra nie je pri posudzovanej otázke jednotná a rozhodnutia o tejto otázke sa priebežne menia, ale nie zjednocujú. Poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2025, I. ÚS 58/2021, ktoré pri určovacích sporoch rozlišujú dve kategórie. Prvú tvoria spory, v ktorých dochádza k definitívnemu určeniu práva a priznaniu majetkovej hodnoty, a druhou je určenie kvázi prejudiciálne – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu, pričom v prípade druhej kategórie ide o predmet konania, ktorý nie je oceniteľný. Účelom daného sporu bolo zachovanie vlastníckeho práva žalobcov prostredníctvom určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov. Preto neobstojí aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Právoplatné rozhodnutie v tejto veci s konečnou platnosťou rieši usporiadanie vlastníckych práv účastníkov konania ku konkrétnym nehnuteľnostiam a z dôvodu určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby žalobcovia zostávajú vlastníkmi sporných nehnuteľností. V zmysle uvedeného súd vyhodnotil, že v danom spore ide o určovací spor, kde sa základná sadzba tarifnej odmeny určuje z hodnoty veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor. 9. Okresný súd uzavrel, že z bodov 36 a 37 odôvodnenia napadnutého uznesenia sudcu jednoznačne vyplývajú úvahy okresného súdu, ktorými sa riadil pri posudzovaní výpočtov tarifnej odmeny. Nie je možné konštatovať, že by rozhodnutie bolo arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, prípadne že by boli dané iné dôvody na zrušenie napadnutého uznesenia. Navrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel. 10. Zúčastnené osoby (v konaní pred okresným súdom vystupujúce v postavení žalobcov) možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v ústavným súdom stanovenej lehote nevyužili. Sťažovateľka v ústavným súdom stanovenej lehote nezaujala stanovisko k vyjadreniu okresného súdu. 3 V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 11. Okresný súd v napadnutom uznesení sudcu vychádzal zo záveru, že predmet konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby je oceniteľný v peniazoch. Naproti tomu judikatúra ústavného súdu, na ktorú poukazovala sťažovateľka, rieši otázku oceniteľnosti predmetu konania pri sporoch o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby tak, že predmet konania je potrebné považovať za peniazmi neoceniteľný, čo zakladá dôvod na aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. 12. Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 652/2020 konštatoval, že v minulosti opakovane preskúmaval ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bolo rozhodované o trovách konania vedeného na základe žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby (sp. zn. III. ÚS 165/09, III. ÚS 387/2015, III. ÚS 510/2015, II. ÚS 650/2016, III. ÚS 109/2017, IV. ÚS 119/2019). Všeobecné súdy vychádzali pri týchto sporoch jednotne zo záveru o neoceniteľnosti predmetu konania a určili základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Ústavný súd pri ústavnoprávnom prieskume ani v jednom prípade nezistil dôvod na spochybnenie aplikácie tohto ustanovenia vyhlášky, a preto je možné hovoriť o stabilizovanej judikatúre nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov. Vo veci sp. zn. IV. ÚS 652/2020 všeobecný súd (obdobne, ako je to v prípade okresného súdu vo veci sťažovateľky) za rozhodujúce kritérium považoval reálne dôsledky, resp. účinky súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania, a tarifnou hodnotou má byť peňažná suma zodpovedajúca cene dosiahnutej vydražením. Ústavný súd však v náleze sp. zn. IV. ÚS 652/2020 poukázal na skutočnosť, že žalobou (o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby) sa nemalo (a ani nemohlo) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch, rovnako ako účelom (podstatou a zmyslom) právnej služby nebolo dosiahnutie určenia vlastníckeho práva k veci, ale len určiť, že konkrétny právny úkon je neplatný. Predmetom sporu nie je definitívne určenie existencie konkrétneho práva, ale určenie súladu určitej právnej skutočnosti so zákonom, ktoré vyvoláva ďalšie právne konzekvencie predpokladané osobitným zákonom. Pri týchto sporoch je tak potrebné určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, vychádzajúc z toho, že ide o neoceniteľný predmet konania. 13. Ústavný súd vo veci sťažovateľky nevzhliadol dôvod odkloniť sa od právnych záverov vyjadrených v náleze sp. zn. IV. ÚS 652/2020. 14. Ústavný súd konštatuje, že prístup okresného súdu pri vyčísľovaní výšky náhrady trov konania v napadnutom uznesení sudcu odporuje ustálenej judikatúre ústavného súdu (nález sp. zn. IV. ÚS 652/2020 a v ňom vymedzená skoršia judikatúra). Okresný súd v uznesení sudcu odkazuje na pasáže odôvodnenia zjednocovacieho uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2025, ktoré sa ale týkalo inej otázky (výpočtový základ pre určenie výšky náhrady trov konania v prípadoch, keď je žalobcom osoba, ktorá nebola účastníkom hmotnoprávneho úkonu, ktorého neplatnosť navrhuje vysloviť). Obdobne ani odkaz okresného súdu na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 58/2021 nie je priliehavý, pretože v danom prípade bolo predmetom sporu určenie ručiteľského záväzku. 15. Okresný súd v napadnutom uznesení sudcu nereflektoval na judikatúru ústavného súdu riešiacu výslovne spornú otázku ne/oceniteľnosti predmetu konania pri sporoch o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, na ktorú sťažovateľka poukazovala vo svojom vyjadrení k sťažnosti žalobcov. V konečnom dôsledku svoje rozhodnutie založil na právnom názore, ktorý je v rozpore s touto 4 judikatúrou. Uvedené možno považovať za vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania dosahujúce ústavnoprávnu intenzitu, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd pristúpil k vysloveniu porušenia týchto sťažovateľkou označených práv napadnutým uznesením sudcu (bod 1 výroku nálezu). 16. Ústavný súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné zrušiť napadnuté uznesenie sudcu a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Okresný súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu opätovne rozhodnúť o sťažnosti žalobcov podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené. VI. Trovy konania 17. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 18. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu). Právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena advokáta zvyšuje o 23 % DPH (189,69 eur). Na základe popísaného vyčíslenia sťažovateľke prináleží náhrada trov konania 1 014,41 eur. 19. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. októbra 2026 Robert Šorl predseda senátu 5