Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 387/2026 z 10. 9. 2026
Citácia: nález Ústavného súdu SR z 10. septembra 2026, sp. zn. III. ÚS 387/2026, ECLI:SK:USSR:2026:3.US.387.2026.2
Ústavný súd Slovenskej republiky | III. ÚS 387/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:3.US.387.2026.2 | 2026-09-10 | Nález
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb., čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2, ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bd3f669d-5f4f-42c9-896b-0762d5c931ed
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.387.2026.2

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 387/2026-30
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov
Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
,
,
, zastúpeného FELŠÖCI & Partners, s.r.o., Bajkalská 31,
Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
B5-43C/301/2015 takto
rozhodol:
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B5-43C/301/2015 b o l o p o r u š e n é
základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. B5-43C/301/2015 konal bez
zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 3 500 eur, ktoré j e mu Mestský súd
Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur
a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:
I.
Skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2026 domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom mestského súdu v označenom konaní. Navrhuje, aby ústavný súd prikázal mestskému
súdu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie 5 000 eur
a náhradu trov konania.
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 387/2026-17 z 25. júna 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu.
3. Sťažovateľ sa žalobou z 29. mája 2015 na Okresnom súde Bratislava V domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu 166 000 eur s prísl. z titulu pôžičiek. Uznesením z 10. augusta
2015 okresný súd sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 1. októbra 2015
podal žalovaný odpor proti platobnému rozkazu z 9. septembra 2015 a odvolanie proti výroku
uznesenia (z 10. augusta 2015) o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Vo veci sa vykonalo prvé
pojednávanie 14. júna 2016. Uzneseniami z júna 2016 okresný súd odňal sťažovateľovi oslobodenie
od platenia súdneho poplatku a uložil mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok. O odvolaniach
sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave potvrdzujúcim uznesením z 30. novembra 2016.
4. Na ďalšom pojednávaní 30. septembra 2016 podal žalovaný návrh na prerušenie napadnutého
konania až do skončenia trestného konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 4T/98/2017
proti sťažovateľovi ako obžalovanému, v ktorom sa mala riešiť údajná existencia pohľadávky
žalovaného na náhradu škody. Okresný súd o návrhu žalovaného rozhodol až o tri roky, keď
uznesením zo 14. novembra 2019 napadnuté konanie prerušil. Krajský súd v Bratislave uznesením
z 27. novembra 2020 odvolaniu sťažovateľa vyhovel, keď uznesenie okresného súdu zmenil tak,
že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal
žalovaný dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2022
odmietnuté ako procesne neprípustné.
5. Podľa sťažovateľa postup okresného súdu v súvislosti s návrhom na prerušenie konania spôsobilo
prieťahy, keďže vo veci sa 6 rokov nekonalo. Sťažovateľ bol následne v trestnom konaní
rozsudkom súdu prvého stupňa z októbra 2024 v spojení s rozsudkom krajského súdu z júna 2025
právoplatne spod obžaloby oslobodený.
6. V posudzovanej veci okresný súd vykonal ďalšie pojednávanie 18. apríla 2023, a to po viac
ako roku po rozhodnutí dovolacieho súdu. Ďalšie pojednávanie sa vykonalo 21. mája 2025,
teda až po dvoch rokoch, na ktorom žalovaný predložil ďalší návrh na prerušenie konania kvôli
vznesenej námietke započítania inej jeho údajnej pohľadávky z iného konania vedeného iným

2

súdom pod sp. zn. B1-34Cb/117/2017. Po zmene súdnej mapy o tomto návrhu rozhodol mestský
súd uznesením z 20. augusta 2025 tak, že napadnuté konanie prerušil. Toto uznesenie sťažovateľ
napadol odvolaním, o ktorom v čase podania ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté. Spis bol
27. novembra 2025 predložený krajskému súdu.
7. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému konaniu namieta jeho doterajšiu dĺžku, keďže od podania
žaloby uplynulo viac ako 10 rokov a vo veci nebolo meritórne rozhodnuté. Namieta aj nečinnosť
prvoinštančného súdu, ktorý v konaní nepostupoval rýchlo. Vo veci boli nariadené štyri
pojednávania, avšak
vo veľkých časových odstupoch. Sťažovateľ
argumentuje
aj neodôvodnenosťou prerušenia konania v oboch prípadoch. Je toto názoru, že nejde o skutkovo
či právne zložitú vec. Sťažovateľ podal dve sťažnosti na prieťahy v konaní, a to v novembri 2019
a septembri 2025.
II.
Vyjadrenie mestského súdu
8. Mestský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti podrobne popísal priebeh napadnutého
konania. K námietke sťažovateľa o nedôvodnosti druhého prerušenia napadnutého konania uviedol,
že tým nespôsobil prieťahy. O návrhu žalovaného nerozhodol na pojednávaní 21. mája 2025, ale
vyhradil si právo rozhodnúť o tom samostatným uznesením. Namiesto odročenia pojednávania
na neurčito došlo zo skutkovej stránky veci k posunu v tom, že zaviazal žalovaného, aby sa vyjadril
k podstatným skutkovým otázkam, čo žalovaný aj urobil. Mestský súd v napadnutom konaní
uznáva dôvodné prieťahy v období od 25. októbra 2023 do 31. januára 2025, keď vo veci nekonal
plynule.
III.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 132/03,
IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 302/2020, II. ÚS 123/2022) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať
spoločne.
10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06,
II. ÚS 438/2017, II. ÚS 118/2019). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému
sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
11. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
3

judikatúrou (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu. V rámci prvého kritéria prihliada ústavný súd aj na predmet sporu
(povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
12. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno
zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva. Ústavný súd nevzhliadol mimoriadnu
skutkovú či právnu náročnosť sporu, ktorá by mohla ospravedlniť doterajšiu dobu rozhodovania.
Napokon ani mestský súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na zložitosť predmetnej veci.
13. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný
súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.
14. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup mestského (pôvodne okresného) súdu
v napadnutom konaní. Z doterajšieho priebehu konania vyplynuli pre ústavný súd zistenia,
že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. Poukazuje predovšetkým na to, že celkové trvanie
tohto konania, v čase prerokovania tejto ústavnej sťažnosti presahujúce 10 rokov bez meritórneho
rozhodnutia, sa vzhľadom na povahu veci už samo osebe javí ako neprimerané. V procesnom
postupe mestského súdu sa opakovane vyskytovali obdobia neodôvodnenej nečinnosti a počas
celého posudzovaného konania boli medzi jednotlivými úkonmi súdu neprimerané časové odstupy,
čo viedlo k spomaleniu procesného postupu. Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku
napadnutého konania ústavný súd nepovažoval za významné podrobne skúmať konkrétne obdobia
nečinnosti, pretože ani právne či skutkovo sebanáročnejší spor nesmie trvať v právnom štáte takú
dobu (I. ÚS 289/2010, III. ÚS 313/2026).
15. Ústavný súd najmä s prihliadnutím na zjavne neprimeranú celkovú dĺžku konania dospel
k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom ústavnej intenzity. Preto vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
16. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci
konal. Ústavný súd v nadväznosti na výrok uvedený v bode 1 výrokovej časti nálezu v záujme
ochrany efektívnosti poskytnutej sťažovateľovi prikázal mestskému súdu, aby v napadnutom konaní
konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Primerané finančné zadosťučinenie
17. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,
môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia 5 000 eur, čo odôvodnil
neprimeranou dĺžkou napadnutého konania a stavom právnej neistoty v jeho civilnom spore, čím je
vystavený neustálej psychickej záťaži.

4

18. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, I. ÚS 257/08, IV. ÚS 302/2020). Pri
rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
19. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie
finančného zadosťučinenia. S prihliadnutím na celkovú dĺžku a fázu konania a význam rozhodnutia
pre sťažovateľa ústavný súd považoval priznanie 3 500 eur za primerané finančné zadosťučinenie
(bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšujúcej časti návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
V.
Trovy konania
20. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľa odôvodňuje, aby mu mestský súd podľa § 73
ods. 3 zákona o ústavnom súde nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením. Preto
ústavný súd rozhodol o povinnosti mestského súdu nahradiť sťažovateľovi v určenej lehote trovy
konania na účet jeho právneho zástupcu (bod 4 výroku tohto nálezu).
21. Trovy konania pozostávajú z odmeny a ďalších náhrad advokáta v celkovej výške 1 014,41 eur
s DPH, ktoré boli určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (odmena podľa § 11 ods. 3 vyhlášky za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2026 po 396,50 eur/úkon, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
ústavnej sťažnosti; náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 2 x 15,86 eur; DPH podľa § 18 ods. 3
vyhlášky 189,69 eur).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2026

Robert Šorl
predseda senátu

5