Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2026 z 10. 9. 2026
Citácia: nález Ústavného súdu SR z 10. septembra 2026, sp. zn. III. ÚS 131/2026, ECLI:SK:USSR:2026:3.US.131.2026.2
Ústavný súd Slovenskej republiky | III. ÚS 131/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:3.US.131.2026.2 | 2026-09-10 | Nález
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7fb905a5-e764-4b10-8e1f-7328aa422ccd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.131.2026.2

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 131/2026-32
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov
Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov
,a
, obaja t. č. v
, zastúpených JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom,
Floriánska 19, Košice, proti postupu Mestského súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 4T 88/2008
v období po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
proti
Slovenskej republike z 18. novembra 2021 o sťažnostiach č. 37974/20 a č. 55887/20 takto
rozhodol:
1. Postupom Mestského súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 4T 88/2008 v období po rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
proti Slovenskej republike
z 18. novembra 2021 o sťažnostiach č. 37974/20 a č. 55887/20 b o l o p o r u š e n é základné
právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Sťažovateľom p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 2 500 eur, ktoré j e
Mestský súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
3. Mestský súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 014,41 eur
a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľov n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. januára 2026 domáhajú
vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní sp. zn. 4T 88/2008 v období
po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
proti Slovenskej republike z 18. novembra 2021 o sťažnostiach č. 37974/20 a č. 55887/20. Žiadajú
prikázať mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, zakázať mu pokračovať v porušovaní
ich základných práv a priznať im finančné zadosťučinenie každému po 5 000 eur a náhradu trov
konania.
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 131/2026-16 z 26. februára 2026 prijal podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť
v celom rozsahu na ďalšie konanie.
II.
Skutkové východiská a sťažnostná argumentácia
3. Napadnuté konanie vedené pred mestským súdom, resp. Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“), v ktorom sú sťažovatelia obžalovanými z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve
podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. a), d) a i) Trestného zákona a trestného činu nedovoleného
ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, začalo podaním
obžaloby 29. júla 2008. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľov z 9. októbra 2017 ústavný súd
už nálezom sp. zn. II. ÚS 451/2018 zo 16. júna 2020 vyslovil porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a každému zo sťažovateľov
priznal finančné zadosťučinenie 4 000 eur.
4. Sťažovatelia nespokojní s uvedeným nálezom podali sťažnosť na ESĽP pre porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. ESĽP rozhodnutím z 18. novembra 2021 o sťažnostiach
č. 37974/20 a č. 55887/20 rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu neprimeranej dĺžky
napadnutého trestného konania a priznal každému sťažovateľovi zadosťučinenie 9 000 eur.
5. Po vyhovujúcom náleze ústavného súdu zo 16. júna 2020 okresný súd postúpil predmetnú trestnú
vec uznesením zo 7. apríla 2021 Špecializovanému trestnému súdu (ďalej len „ŠTS“), a to z dôvodu
vecnej príslušnosti. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na sťažnosť viacerých strán
trestného konania uvedené uznesenie zrušil uznesením z 25. novembra 2021 a uložil okresnému
súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom
25. apríla 2023 uznesením opätovne vec postúpil ako vecne príslušnému ŠTS, ktorý uznesením
z 15. novembra 2023 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie sporu o príslušnosť. Najvyšší súd 28. februára
2024 rozhodol, že príslušným na rozhodnutie trestnej veci sťažovateľov je mestský súd. Mestský
2

súd uznesením z 28. mája 2024 rozhodol, že obžaloba z júla 2008 spĺňa zákonné náležitosti.
Sťažnosť sťažovateľov proti uvedenému uzneseniu krajský súd uznesením z 27. novembra 2024
zamietol. Mestský súd potom 12. decembra 2024 pripojil k trestnej veci sťažovateľov súvisiacu
trestnú vec iných obžalovaných. Mestský súd potom do podania predbežne prerokúvanej ústavnej
sťažnosti nenariadil termín hlavného pojednávania.
6. Podľa sťažovateľov naďalej dochádza k porušovaniu ich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, keďže mestský súd, ako aj jeho právny predchodca sa v predmetnej veci dopúšťali
série procesných pochybení, nesprávnych a nezákonných rozhodnutí, konali neefektívne a pomaly.
7. V súvislosti s postúpením predmetnej veci konal právny predchodca mestského súdu nesprávne
a neefektívne, čo konštatovali krajský súd, ŠTS aj najvyšší súd. Išlo o takmer 3 roky trvajúcu
nesprávnu a neefektívnu činnosť, a to od prvého postúpenia veci uznesením zo 7. apríla 2021 až
do rozhodnutia najvyššieho súdu z 28. februára 2024. Sťažovatelia zdôrazňujú, že nález ústavného
súdu zo 16. júna 2020 ani rozhodnutie ESĽP z 18. novembra 2021 týkajúce sa napadnutého konania
nemali na právneho predchodcu mestského súdu ani na mestský súd akceleračný účinok.
III.
Vyjadrenie mestského súdu
8. Mestský súd vo svojom vyjadrení poukázal na vyjadrenie zákonného sudcu, podľa ktorého
od novembra 2021 súd vo veci koná, pričom od tohto obdobia došlo opäť aj k zmene v osobe
predsedu senátu (k 22. septembru 2022), keď sa ako nový zákonný predseda senátu musel s vecou
oboznámiť. Po postúpení veci ŠTS bol z jeho strany vyvolaný spor o príslušnosť a vec rozhodoval
najvyšší súd, čo tiež trvalo určité adekvátne časové obdobie. Po rozhodnutí o príslušnosti mestského
súdu na konanie a rozhodnutie boli vo veci vydávané príslušné procesné rozhodnutia (že obžaloba
spĺňa náležitosti či prijatie obžaloby), keď obžalovaní využili svoje procesné oprávnenia a podávali
sťažnosti, a teda vec musela byt' predložená sťažnostnému súdu na rozhodnutie. K veci bola
pripojená aj iná súvisiaca trestná vec, kde jeden z obžalovaných podal sťažnosť proti uzneseniu
o spojení vecí a spis bol opäť predložený na krajský súd. Súd sa následne potreboval riadne
oboznámiť aj so spojeným spisom (pôvodne vedeným pod sp. zn. 5T/29/2013), kde jeden
z obžalovaných namietol aj vady prípravného konania a uplatnil zásadné námietky, o ktorých
nebolo možné rozhodnúť do „právoplatného“ spojenia vecí. Následne súd rozhodol aj o prijatí
obžaloby zo „spojenej veci“ (pôvodne sp. zn. 5T/29/2013), kde jeden z obžalovaných opäť podal
sťažnosť. Po rozhodnutí o sťažnosti sa spis z krajského súdu vrátil 19. mája 2026. Od novembra
2021 nedošlo podľa zákonného sudcu k spôsobeniu prieťahov tak zo strany obžalovaných, ako ani
súdu, súd vo veci koná, rozhoduje o príslušných procesných otázkach, ako vyplýva z Trestného
poriadku, obžalovaní využívajú procesné oprávnenia, ktoré im zákon priznáva. Ide o zložitú
a rozsiahlu vec, pričom dĺžku konania čiastočne ovplyvňuje aj doručovanie rozhodnutí či
písomností jednému z obžalovaných do štátu
, čo je spojené s časovou náročnosťou.
9. Podľa názoru mestského súdu v prejedávanej veci nastala určitá miera prieťahov predovšetkým
v období od mája 2017 do marca 2023, a to z dôvodu zaťaženosti súdnych oddelení aj inými
trestnými vecami a notoricky známou personálnou a materiálnou poddimenzovanosťou
prvostupňových súdov. Rovnako tak poukazuje na skutočnosť, že ide o rozsiahly spisový materiál,
ktorý má vyše 6 200 strán, s viacerými obžalovanými a náročnou právnou kvalifikáciou.

3

IV.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
11. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje.
K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali
rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).
12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom súdnom konaní mohlo
dôjsť k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného
súdu (napr. I. ÚS 41/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že
doba trestného konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to
vzhľadom na dôsledky trestného konania. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj
v danom prípade.
13. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že
v posudzovanom konaní pred mestským súdom, resp. jeho právnym predchodcom, sa koná
o obžalobe proti sťažovateľom a ďalším štyrom obžalovaným (po spojení vecí). Konanie sa začalo
na okresnom súde podaním obžaloby 29. júla 2008, teda pred vyše osemnástimi rokmi. Doterajšia
dĺžka predmetného konania bola nepochybne spôsobená aj skutkovými a procesnými okolnosťami
veci (v konaní vystupujú spolu šiesti obžalovaní, okresný súd musel realizovať úkony smerujúce
k vydaniu jedného z obžalovaných z cudziny, pričom tento následne opätovne opustil územie
Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bolo potrebné doručovať zásielky obžalovanému
do cudziny, došlo k spojeniu s inou súvisiacou trestnou vecou, riešila sa otázka príslušnosti súdu),
avšak ani tieto skutočnosti samy osebe neodôvodňujú doterajšiu prima facie neprimeranú dĺžku
trestného konania. Tá bola do veľkej miery spôsobená jednak nesústredeným postupom mestského
súdu a jeho právneho predchodcu, ktorí sa pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe mohli
pokúsiť o odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov v oveľa kratšom časovom horizonte, ale
aj okolnosťami majúcimi pôvod v organizačnom zabezpečení výkonu súdnictva (viacnásobná
zmena v osobe predsedu senátu).

4

14. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v posudzovanom období
napadnutého konania, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnej časti konania
k zbytočným prieťahom.
15. Pokiaľ ide o podávanie sťažností sťažovateľmi proti vydaným procesným rozhodnutiam
a neudelenie súhlasu so zmenou zloženia senátu, ústavný súd k tomu uvádza, že využitie možností
daných sťažovateľom procesnými predpismi na presadzovanie a uplatňovanie ich práv v súdnom
konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,
ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť
za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani
štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
16. Napokon ústavný súd hodnotil postup mestského súdu, resp. jeho právneho predchodcu,
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov. Celkovú dĺžku napadnutého konania (vyše 18 rokov
od jeho začatia) ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje z ústavnoprávneho hľadiska
za neakceptovateľnú, a preto nie je ani potrebné osobitne hodnotiť jednotlivé procesné úkony
vykonané v rámci posudzovanej časti napadnutého konania. Mestský súd, resp. jeho právny
predchodca, neuskutočnili v posudzovanom období žiadne hlavné pojednávanie (okrem hlavného
pojednávania z 25. apríla 2023, na ktorom došlo iba k postúpeniu veci ŠTS), zaoberali sa
predovšetkým otázkou príslušnosti súdu na konanie a vydávali procesné rozhodnutia, s čím bola
spojená aj potreba opakovaného predloženia spisu nadriadenému súdu. Ústavný súd zohľadňuje, že
po zmenách zloženia senátu bolo potrebné opakovane vykonať štúdium spisu a spolu s tým aj viac
úkonov administratívnej povahy, celková doba konania je však napriek tomu neprimerane dlhá.
17. Ústavný súd vyhodnotil postup mestského súdu a jeho právneho predchodcu ako neefektívny
a nesústredený primárne z dôvodu nedostatočného postupu vo veci samej, ako aj z dôvodu
nesprávneho postúpenia veci ŠTS. Mestský súd, resp. jeho právny predchodca, mali vo veci
postupovať efektívnejšie a promptnejšie o to viac, že v predmetnej veci už boli ústavným súdom
konštatované prieťahy a sťažovatelia boli úspešní aj v konaní na ESĽP, ktorý rozhodol o porušení
čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu neprimeranej dĺžky napadnutého trestného konania.
18. Pokiaľ ide o zmeny v osobe zákonného sudcu (resp. v zložení senátu) a s tým spojené
dodatočné časové nároky, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade
s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného
systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02,
II. ÚS 287/2019), a preto viacnásobná zmena osoby zákonného sudcu v súdnom konaní nemôže byť
pripočítaná na ťarchu sporových strán a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť
súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil
(obdobne I. ÚS 508/2015, I. ÚS 527/2015).
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom období
napadnutého konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5

20. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd už v konaní sp. zn. II. ÚS 451/2018 vyslovil príkaz
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy adresovaný právnemu predchodcovi mestského súdu, aby v napadnutom
konaní konal bez zbytočných prieťahov, nebolo potrebné tento príkaz opakovať v konaní o tejto
ústavnej sťažnosti.
21. S poukazom na viazanosť mestského súdu, resp. jeho právneho predchodcu, rozhodnutím
ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, nepovažoval ústavný súd
samostatný výrok, ktorým by mestskému súdu zakázal pokračovať v porušovaní základných práv
sťažovateľov, za potrebný (III. ÚS 331/04, II. ÚS 374/06), a preto ústavnej sťažnosti v danej časti
nevyhovel. Okrem uvedeného ústavný konštatuje, že príkaz uložený právnemu predchodcovi
mestského súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, a zákaz pokračovať
v porušovaní označených práv (t. j. zákaz nečinnosti) sa obsahovo svojím zmyslom a účelom
prelínajú. Inak povedané, „príkaz konať“ svojimi účinkami v predmetnej veci zodpovedá „zákazu
byť nečinný“ (porovnaj II. ÚS 392/2017, III. ÚS 274/2018).
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,
priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
23. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
každý po 5 000 eur, čo odôvodňujú celkovou dĺžkou napadnutého konania, významom predmetu
konania a povahou veci vrátane hroziaceho trestu odňatia slobody na doživotie.
24. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie
bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
25. Slovenská republika je zmluvnou stranou dohovoru, a tak je povinná usilovať sa pri priznávaní
finančného zadosťučinenia v konaní o ústavnej sťažnosti o uplatňovanie čl. 127 ods. 3 ústavy
v miere čo najviac korešpondujúcej vzájomnej súvislosti čl. 13 a čl. 34 dohovoru, a to v rovine
realizačného vzťahu medzi účinnosťou vnútroštátneho prostriedku nápravy (v okolnostiach prípadu
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na porušenie práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a statusom poškodeného podľa čl. 34 dohovoru
(rozhodnutie ESĽP zo 17. 5. 2005 vo veci Horváthová proti Slovensku, sťažnosť č. 74456/01,
bod 32).
26. Východisková čiastka vstupujúca v konkrétnej súdenej veci do stanovenia sumy finančného
zadosťučinenia vychádza z rozhodovacej praxe ESĽP k čl. 41 dohovoru umožňujúcej zohľadnenie
zodpovednosti sťažovateľa za predĺženie konania, ako aj životný štandard v danom štáte
(rozhodnutie ESĽP z 10. 11. 2004 vo veci Apicella proti Taliansku, sťažnosť č. 64890/01, bod 26).
27. Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že každému sťažovateľovi by malo byť priznané
finančné zadosťučinenie za to, že všeobecný súd si nesplnil svoju povinnosť a neodstránil stav
právnej neistoty v trestnej veci počas niekoľkých rokov. Avšak na druhej strane ústavný súd
v okolnostiach veci prihliadol na fakt, že sťažovatelia si odpykávajú dlhoročné tresty odňatia
slobody za iné závažné trestné činy. Táto skutočnosť u oboch sťažovateľov determinuje aj intenzitu
pocitu ujmy plynúcej z právnej neistoty vyvolanej prieťahmi poznačeným postupom mestského
súdu, resp. jeho právneho predchodcu. Ústavný súd ďalej pri svojich úvahách vzal do úvahy
6

aj judikatúru ESĽP, podľa ktorej je za spravodlivé zadosťučinenie potrebné považovať nie iba
priznanie určitej finančnej čiastky, ale tiež možnosť zohľadnenia neprimeranej dĺžky konania
pri výmere trestu v prípade odsudzujúceho rozsudku. V podmienkach Slovenskej republiky vyplýva
táto možnosť aj z ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ktorý
umožňuje vzhľadom na okolnosti prípadu uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej zákonom (napr. R 10/2011; v reflexii na judikatúru ESĽP pozri rozhodnutie
z 26. 6. 2001 vo veci Beck proti Nórsku, sťažnosť č. 26390/95, bod 27). S prihliadnutím na túto
možnosť všeobecných súdov má už samotné konštatovanie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru
u sťažovateľov nezanedbateľný kompenzačný potenciál.
28. Napriek uvedenému konštatovaniu ústavný súd zohľadnil neakceptovateľný rozsah prieťahov
v príslušnej časti konania identifikovaných, a berúc pritom do úvahy rozhodovaciu prax ESĽP,
podľa ktorej sa s výhradou zjavnej neprimeranosti okolnostiam prípadu nevyžaduje,
aby vnútroštátne orgány priznávali z titulu odškodnenia rovnaké sumy, ako by pravdepodobne
ESĽP priznal podľa čl. 41 dohovoru (rozhodnutie ESĽP z 15. 3. 2005 vo veci Bako
proti Slovensku, sťažnosť č. 60227/00), rozhodol tak, že sťažovateľom priznal každému
po 2 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im bola týmto ústavne vadným postupom
mestského súdu a jeho právneho predchodcu spôsobená. Vo zvyšnej časti požadovaného finančného
zadosťučinenia, ktorú už ústavný súd nepovažoval za primeranú, návrhu sťažovateľov nevyhovel.
V.
Trovy konania
29. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil
inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
30. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení
s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby 1/4 z výpočtového základu.
31. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2025 v sume 1 586 eur.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2026 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti).
32. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval 2 osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa
základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb, pričom zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby. Vychádzajúc
z uvedeného, hodnota jedného spoločného úkonu právnej služby v tomto prípade predstavuje
594,75 eur. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 15,86 eur
za každý úkon podľa vyhlášky. Uvedené sumy sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty vo výške 23 %,

7

keďže právny zástupca sťažovateľov je platiteľom tejto dane. Náhrada trov konania vypočítaná
ústavným súdom spolu takto predstavuje 1 502,10 eur.
33. Ústavný súd však znížil odmenu za poskytovanie právnych služieb na 1 014,41 eur, teda akoby
právny zástupca zastupoval jednu osobu. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval
sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom o jednej ústavnej sťažnosti, v ktorej sa argumentácia
vzťahuje na oboch sťažovateľov rovnako, v podstatnej miere boli znížené nároky na prípravu
zastupovania a spísanie ústavnej sťažnosti. Pri tomto znížení náhrady trov ústavný súd vychádzal
z § 73 zákona o ústavnom súde regulujúceho trovy konania na ústavnom súde. Predmetné
ustanovenie svojou štruktúrou (vzťah odseku 1 a 3) vytvára koncept založený na východisku, podľa
ktorého účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania a len
v odôvodnených (i) prípadoch ústavný súd môže (ii) podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo
štátu trovy konania. Zákon o ústavnom súde nestavia právo na náhradu trov konania
do nárokovateľnej polohy, ako je to v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesoch
(napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd
teda disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak
áno, v akom rozsahu. V posudzovanej veci tento priestor ústavný súd využil na redukciu
vypočítanej náhrady trov konania, a to vzhľadom na už konštatované špecifiká súdenej veci.
34. Priznanú náhradu trov konania je mestský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2026
Robert Šorl
predseda senátu

8