Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 538/2026 z 23. 9. 2026 Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 23. septembra 2026, sp. zn. II. ÚS 538/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.538.2026.1 Ústavný súd Slovenskej republiky | II. ÚS 538/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:2.US.538.2026.1 | 2026-09-23 | Uznesenie Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 1 Dohovoru, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/df83b443-d527-4b18-8b03-39bace91713b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.538.2026.1 SLOVENSKÁ REPUBLIKA UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 538/2026-12 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/6/2025 z 22. októbra 2025 takto rozhodol: Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) označeným uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň požaduje priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), ktorého predmetom bolo určenie, že právo žalovaných na vyplatenie mimoriadneho bonusu neexistuje. Predmetom konania bol aj vzájomný návrh žalovaných, že majú právo na mimoriadny výkonnostný bonus v určenej sume. Súd prvej inštancie žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal sťažovateľku na vyplatenie žalovaných súm žalovaným. 3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že oznámenie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu žalovaným z 28. júla 2016 podpísali predseda predstavenstva a člen predstavenstva. Uvedený právny úkon bol vážny, určitý a zrozumiteľný a okresný súd ho považoval za platný právny úkon. Ďalej uviedol, že banka v rámci zásad odmeňovania osôb stanovených podľa § 23a ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) môže okrem zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku celkovej odmeny podľa § 23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo dohodnutá v pracovnej zmluve. Banka určila podmienky poskytovania pohyblivej zložky celkovej odmeny v oznámení o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu 28. júla 2016. Rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní mimoriadnej odmeny ako pohyblivej zložky mzdy nebolo v rozpore so zákonom o bankách, ani s internými predpismi právneho predchodcu sťažovateľky. Súd prvej inštancie preto posúdil uplatňovaný nárok žalovaných ako nenárokovú zložku mzdy za vykonanú prácu, ktorá má fakultatívnu povahu. V dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o priznaní tohto nároku zamestnancom 28. júla 2016 sa stala zložkou mzdy nárokovou (obligatórnou), rozhodnutie zamestnávateľa malo konštitutívny účinok. Žalovaným tak vznikol nárok na zaplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. februára 2024 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 5. Krajský súd v zhode s okresným súdom konštatoval, že v prípade vyplatenia mimoriadneho výkonnostného bonusu ide o variabilnú a nenárokovateľnú zložku mzdy závislú od toho, ako zamestnávateľ vyhodnotí pracovnú výkonnosť žalobcu v procese predaja spoločnosti. Žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie bonusu osobitným rozhodnutím zamestnávateľa o priznaní nároku, ktoré má konštitutívny účinok. Odvolací súd dodal, že pokiaľ by predstavenstvo pri priznaní tohto nároku nepostupovalo v súlade s internými predpismi spoločnosti, prípadne nebol vyžiadaný súhlas dozornej rady, táto skutočnosť je bez právneho významu. Zamestnávateľa voči zamestnancovi takýto akt predstavenstva ako štatutárneho orgánu konajúceho v pracovnoprávnych vzťahoch zaväzuje. Aj v prípade, že by priznanie mimoriadnej odmeny zamestnancovi bolo v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými zákonom o bankách, tento úkon zaväzuje banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi, pričom aj keby bol takýto právny úkon pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (hoci v danej veci nešlo o takýto príklad), zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce). 6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 7. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnila nedostatkami v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď uviedla, že krajský súd sa jej podstatnými právnymi a skutkovými tvrdeniami (že priznaný mimoriadny výkonnostný bonus je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov a že žalovaný musel vedieť, že jeho priznanie je v rozpore s internými predpismi banky) zaoberal iba formálne. 8. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sťažovateľka namietala, že krajský súd nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie. Prvou otázkou sa pýtala, či sa ustanovenia § 23a a nasl. zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 vzťahovali 2 na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami. Druhou otázkou sa pýtala, či možno zamestnancovi banky podľa § 23a ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 priznať nárok na pohyblivú zložku odmeny, ktorú kogentná právna úprava v § 23b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom do 29. decembra 2020 nepripúšťa. Treťou otázkou sa pýtala, či zamestnávateľa voči zamestnancovi zaväzuje právny úkon štatutárneho orgánu vykonaný v rozpore s internými predpismi, ak zamestnávateľ preukáže, že zamestnanec ich mal poznať. 9. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol, keďže nezistil vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP odmietol ako neprípustné so záverom, že krajský súd sa pri riešení nastolených právnych otázok neodklonil od skorších rozhodnutí v obdobných sporoch. 10. V súvislosti s vadou zmätočnosti sa nestotožnil s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení. Naopak, vyzdvihol podrobné vysporiadanie sa s nosnou odvolacou argumentáciou sťažovateľky (pozri body 14 až 18 a bod 22 napadnutého uznesenia). 11. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd v prvom rade uviedol, že v čase jeho rozhodovania už existovali rozhodnutia v druhovo totožných veciach, v ktorých sa dovolací súd položenými právnymi otázkami zaoberal (sp. zn. 1Cdo/103/2021 alebo sp. zn. 6Cdo/34/2021, ktorý prešiel testom ústavnosti v konaní sp. zn. III. ÚS 246/2024 a ďalšie). Prípustnosť dovolania preto dovolací súd posúdil podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a skúmal, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 12. K prvej nastolenej právnej otázke najvyšší súd uviedol, že aj keby bol právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi pre rozpor s právnymi predpismi neplatný, zamestnancovi nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil. 13. K druhej nastolenej otázke zaujal názor, že banka v rámci zásad odmeňovania osôb môže okrem zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku celkovej odmeny, ktorá nemusí byť dohodnutá v pracovnej zmluve a ktorá v súlade s § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách závisí od hodnotenia výkonnosti dotknutého zamestnanca. Ak takúto pohyblivú zložku celkovej odmeny predpokladá priamo zákon, nemôže ísť o plnenie, ktoré by bolo (čo sa týka podstaty nároku) v rozpore so zákonom. Je teda zrejmé, že sťažovateľka vložila do otázky č. 2 nepravdivý predpoklad, že kogentná právna úprava (zákon o bankách) v rozhodnom čase nepripúšťala takúto pohyblivú zložku odmeny. Naopak, zákon o bankách v rozhodnom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval. Preto je otázka zavádzajúca a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia otázky tak, ako bola dovolateľkou formulovaná. 14. Vo vzťahu k tretej nastolenej právnej otázke najvyšší súd uviedol, že sťažovateľkou formulovaná otázka predpokladá zo strany zamestnávateľa preukázanie prekročenia právomoci štatutárnym orgánom a vedomosť zamestnanca o tomto prekročení. V posudzovanej veci však tento predpoklad nebol naplnený. Nie je jasné, aké prekročenie právomoci sťažovateľka mala na mysli. Pokiaľ malo ísť o porušenie zákonných pravidiel, k tomu sa dovolací súd vyjadril v predchádzajúcich odsekoch. Ak malo ísť o porušenie interných pravidiel banky, odvolací súd vychádzal z toho, že rozhodnutia predstavenstva spoločnosti ako štatutárneho orgánu sú rozhodnutiami obchodnej spoločnosti. Vnútorné právne pomery akciovej spoločnosti, rozsah 3 oprávnenia predstavenstva konať v mene spoločnosti a zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody upravuje Obchodný zákonník. Podľa § 191 ods. 2 Obchodného zákonníka (v znení účinnom k 28. júlu 2016) stanovy, rozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady môžu obmedziť právo predstavenstva konať v mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám. Z dôvodu dodržania princípu právnej istoty adresátov právnych úkonov vykonaných predstavenstvom akciovej spoločnosti ako štatutárnym orgánom interné obmedzenia nemajú vplyv na platnosť týchto právnych úkonov. To nevylučuje zodpovednosť členov predstavenstva za náhradu škody spôsobenú porušením interných predpisov spoločnosti v zmysle § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ide tu však o vnútorný vzťah medzi členmi predstavenstva a spoločnosťou, ktorého dôsledky nemožno prenášať do pracovnoprávneho vzťahu so zamestnancami. II. Argumentácia sťažovateľky 15. Sťažnostná argumentácia sťažovateľky je postavená na tvrdení o porušení jej základných práv najvyšším súdom pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania, ktoré rozvíja prostredníctvom konkrétnych skutkových a právnych dôvodov v troch samostatne vymedzených argumentačných okruhoch. 16. Prvá námietka sa týka nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúca v neuspokojivom odôvodnení posúdenia rozporu nároku na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu s kogentnou úpravou v zákone o bankách. Odvolací súd len uviedol, že ide o motivačnú zložku mzdy, ktorej výška závisí od hodnotenia výkonnosti zamestnanca s poukazom na závery rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/103/2021. Sťažovateľka vytýka absenciu dôkladného posúdenia rozporu nároku na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu s kogentnou právnou úpravou (§ 23a ods. 1 v spojení s § 23b ods. 1 zákona o bankách). 17. Druhá námietka súvisí s tvrdenou mylnou interpretáciou ustanovení o náhrade trov konania, keď odvolací súd priznal žalovaným nárok na náhradu trov prvého dovolacieho konania napriek tomu, že sťažovateľka v ňom bola úspešná. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov vrátane ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania bez ohľadu na definitívny výsledok sporu. 18. Tretia námietka súvisí s nesprávnym právnym posúdením nároku žalobcu, keďže zastáva názor, že všeobecný súd ako garant ochrany zákonnosti nemôže priznať nárok, ktorý verejnoprávna kogentná norma zakazuje. Pre rozpor so zákonom by mal žalobu, v ktorej sa takýto nárok uplatňuje, zamietnuť. Nesúhlasí ani so súdnym záverom, podľa ktorého sa zákon o bankách nevzťahuje na pracovnoprávne vzťahy banky a zamestnanca. Zákon o bankách považuje za osobitný právny predpis vo vzťahu k Zákonníku práce. Sťažovateľka tvrdí, že mimoriadny výkonnostný bonus bol vypracovaný ako satisfakcia za zotrvanie v zamestnaní, pričom takýto bonus nie je ani jednou z prípustných foriem pohyblivej zložky mzdy podľa zákona o bankách. V závere vysvetľuje, že žalobcom odmieta uhradiť mimoriadny výkonnostný bonus, na ktorý im pre neplatnosť konštitutívneho právneho aktu nikdy nárok nevznikol. Jej cieľom nie je v rozpore s § 17 ods. 3 4 Zákonníka práce spôsobiť žalobcom ujmu, ale zachovať status quo, v rámci ktorého neplatnosť právneho úkonu im nebude na ujmu ani na prospech. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 19. Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) je založená na nesprávnom vyhodnotení prípustnosti dovolania vytýkajúceho (i) procesné pochybenia súdov nižšej inštancie a (ii) nesprávne právne posúdenie nároku na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu na základe rozhodnutia predstavenstva právneho predchodcu sťažovateľky. 20. Sporným v tomto spore bolo vyhodnotenie, či je uplatnený nárok v rozpore s kogentnou právnou úpravou v zákone o bankách. Verejnoprávny rozmer veci vo vzájomnom prepojení s jej súkromnoprávnou rovinou zrkadliacou sa v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, ako aj s prelínajúcim sa princípom ochrany dobrej viery (v § 10 ods. 2 a § 17 ods. 3 Zákonníka práce) ústavný súd akcentoval už v uznesení sp. zn. IV. US 383/2025 v konaní o ústavnej sťažnosti tej istej sťažovateľky v skutkovo a právne podobnej veci (nárok na úhradu mimoriadneho výkonnostného bonusu inej osoby). Závery v ňom vyslovené možno primerane aplikovať aj na prejednávanú vec. Rovnako možno poukázať aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa toho istého rozhodnutia predstavenstva právneho predchodcu sťažovateľky o priznaní a vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu (napr. III. ÚS 246/2024, III. ÚS 657/2025, I. ÚS 726/2025, I. ÚS 49/2026 alebo II. ÚS 268/2026), ktorými obdobné ústavné sťažnosti sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnené. 21. Po prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd (prihliadajúc na skôr vyslovené závery ústavného súdu) dospel v tejto veci k záveru, že sťažnostné námietky sťažovateľky orientované zväčša do roviny podústavného práva (porovnaj bod 13 uznesenia sp. zn. I. ÚS 726/2025 a bod 17 uznesenia sp. zn. IV. ÚS 383/2025) nie sú z dôvodov uvedených ďalej spôsobilé spochybniť ich ústavnú udržateľnosť. III.1. K posúdeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP: 22. Jednou z kľúčových sťažnostných námietok je nedostatočnosť odpovede na dovolaciu námietku o tvrdenom rozpore nároku na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu s kogentnou právnou úpravou zákona o bankách. Z hľadiska ústavnoprávneho posúdenia je pre ústavný súd podstatné zistenie, že najvyšší súd na zásadné dovolacie námietky adekvátne reagoval. Vo väzbe na dovolaciu námietku rozporu priznaného nároku s verejným právom konkrétne poukázal na to, kde sú dôvody na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu (bod 15 až 17 napadnutého uznesenia), ktoré sú aj podľa názoru ústavného súdu právne a logicky konzistentné. Tieto dôvody z pozície dovolacieho súdu najvyšší súd vyhodnotil a vysvetlil, prečo považuje odvolacie rozhodnutie za postačujúce. Uvedený postup nepredstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. 23. Námietkou týkajúcu sa náhrady trov dovolacieho konania sa najvyšší súd zaoberal (body 25 až 28 napadnutého uznesenia). Ústavný súd akceptuje argumentáciu najvyššieho súdu, ktorá vo svojej podstate hovorí o možnosti, a nie povinnosti takto postupovať pri rozhodovaní o trovách 5 dovolacieho konania, a konštatuje, že dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu, nesvedčia ani o parciálnom úspechu sťažovateľky vo väzbe na predmet sporu alebo riešenie podstatnej otázky v prospech sťažovateľky, preto ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu v tejto časti za dostatočné, ústavne udržateľné a neporušujúce práva sťažovateľky procesnej či hmotnoprávnej povahy. III.2. K posúdeniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP: 24. Pri vysporiadaní sa s nesprávnym právnym posúdením mimoriadneho výkonnostného bonusu najvyšší súd odkázal na vlastné rozhodnutia dokumentujúce ustálenú judikatúru v predmetnej otázke a vyhodnotil, že k odklonu od týchto rozhodnutí odvolacím súdom nedošlo. Ústavnoprávnu akceptovateľnosť aplikovaného dôvodu odmietnutia dovolania v časti dovolania namietajúceho nesprávne právne posúdenie už ústavný súd vyslovil v druhovo totožných veciach (ako vyplýva aj z bodu 20 tohto uznesenia). Súdy sa zrozumiteľne a racionálne vysporiadali s tým, že žalovaným vznikol nárok na mimoriadny výkonnostný bonus, založiac svoj záver na týchto čiastkových tézach: (i) pravidlá odmeňovania podľa zákona o bankách nedopadajú priamo na vzťah zamestnávateľa a zamestnanca, (ii) zákon o bankách v rozhodujúcom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca umožňoval, (iii) nepreukázanie prekročenia oprávnení štatutárneho orgánu sťažovateľky, (iv) aj keby bolo rozhodnutie o mimoriadnom výkonnostnom bonuse neplatné pre rozpor s niektorými povinnosťami banky ustanovenými v zásadách odmeňovania podľa zákona o bankách alebo interných predpisov banky, táto neplatnosť by nemohla byť podľa Zákonníka práce na ujmu žalobcovi. 25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Keďže pri predbežnom prerokovaní neidentifikoval žiadne signály odôvodňujúce úvahu o možnom vyhovení ústavnej sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie, odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 23. septembra 2026 Peter Molnár predseda senátu 6