{"guid": "ussr:9b353a90-1532-4ab5-baf1-60b2b1cfa89b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.413.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 413/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 413/2026 z 9. 9. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. septembra 2026, sp. zn. II. ÚS 413/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.413.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2026-09-09", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9b353a90-1532-4ab5-baf1-60b2b1cfa89b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.413.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.413.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.413.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 413/2026-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca\nspravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Jednotný majetkový fond zväzov\nodborových organizácií v Slovenskej republike, Odborárske námestie 3, Bratislava, zastúpeného\nBeňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 40/93, Poprad, proti II. výroku\nuznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. septembra 2025 takto\nrozhodol:\n1. Výrokom II uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. septembra 2025\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv.\n2. Výrok II uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. septembra 2025\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur\na zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Uznesením č. k. II. ÚS 413/2026-11 z 1. júla 2026 ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú\nsťažnosť sťažovateľa, doručenú 4. mája 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n(ďalej len „dohovor“) v záhlaví označeným rozhodnutím krajského súdu, zrušenia napadnutého\nrozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania pred ústavným\nsúdom.\n\n2. Sťažovateľ je žalovaným v spore o určenie absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv. Posledným\nrozhodnutím krajský súd, viazaný názorom dovolacieho súdu, rozhodol tak, že potvrdil rozsudok\nokresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, a potvrdil aj závislý výrok o trovách konania,\nktorým žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom priznaný nebol pre jeho\nneuplatnenie. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 397\nods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 453 ods. 3 a § 257 CSP tak,\nže sťažovateľovi ako úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal. Uvedené odôvodnil tým,\nže už v štádiu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný tento procesný nárok nežiadal, preto mu\nokresný súd v režime predchádzajúcej procesnej úpravy (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku) náhradu trov nepriznal.\n3. Po zmene procesnej úpravy má síce súd povinnosť rozhodovať o nároku na náhradu trov konania\naj bez návrhu, túto skutočnosť však podľa názoru krajského súdu nemožno posudzovať bez zreteľa\nna predchádzajúcu pomerne dlhú fázu konania, keď si žalovaný predmetný procesný nárok nijako\nneuplatňoval a ani následne po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku o danej otázke\nvo svojich podaniach nijako neargumentoval. Napokon aj s prihliadnutím na pozíciu žalobcov, ktorí\nvystupujú v spore „len“ ako zastúpení zákonným zástupcom – urbárom, odvolací súd nevidel\nako náležité a spravodlivé zaťažiť ich ako neúspešné subjekty povinnosťou uhradiť trovy\naktuálneho sporu, konkrétne jeho odvolacej a dovolacej časti.\n4. Sťažovateľ namieta, že krajský súd síce povinnosť automatického rozhodovania o nároku\nna náhradu trov konania formálne zohľadnil, avšak jeho následná argumentácia je vnútorne\nrozporná a právne neudržateľná. Záver, ku ktorému krajský súd dospel, je v priamom rozpore\ns podstatou právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Skutočnosť, že v čase účinnosti\nObčianskeho súdneho sporu si účastník nárok neuplatnil, nemôže mať žiaden právny význam\nv situácii, keď súd rozhoduje v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý povinnosť\nrozhodnúť o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu explicitne zakotvuje. Tento postup\nsťažovateľ hodnotí ako svojvoľný a rozporný so zásadou zákonnosti.\n5. Sťažovateľ namieta aj argumentáciu procesným postavením žalobcov, ktorá vykazuje\nnelogickosť a právnu neudržateľnosť. Podľa jeho názoru zastúpenie žalobcov urbárom, ktorý sa dal\nzastúpiť advokátom, nemení ich procesné postavenie ako samostatných účastníkov konania.\nPoukazuje na predmet sporu, ktorým je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo by\nv prípade ich úspechu malo za následok rozšírenie ich individuálneho majetkového postavenia.\nNejde tak o abstraktné právo spoločného zástupcu. Pokiaľ by sa aj danou úvahou krajský súd riadil,\nneexistuje dôvod, aby úspešnému žalovanému nebola priznaná náhrada aspoň voči spoločnému\nzástupcovi. Sťažovateľ poukazuje na rozdiel medzi rozhodovaním o nároku na náhradu trov\nkonania a o ich výške a uzatvára, že krajský súd mal priznať sťažovateľovi nárok na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu. Rozhodnutie krajského súdu v napadnutom výroku je zmätočné, vnútorne\nrozporné a nepreskúmateľné, v ktorom absentuje racionálne a ústavne konformné odôvodnenie,\nktoré by spĺňalo požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces.\n\n2\n\nII.\nVyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\nII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n6. Krajský súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr 263/2026 zo 17. júla\n2026 (ďalej len „stanovisko krajského súdu“).\n7. Krajský súd uvádza, že s poukazom na § 32 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú orgány riadenia a správy súdov\noprávnené vstupovať do súdneho konania, ovplyvňovať rozhodnutie súdu, preskúmavať ho,\nrevidovať, posudzovať či komentovať. Keďže v napadnutej veci ide takmer výlučne o právne\nposúdenie, nie je dobre možné zaujať stanovisko z úrovne predsedu krajského súdu, ktorému\nneprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí súdu ani odôvodnenia.\nK vyjadreniu je pripojený zberný spis spolu s vyjadrením sudkyne spravodajkyne, ktoré je možné\npovažovať za vyjadrenie krajského súdu.\n8. Sudkyňa spravodajkyňa uviedla, že senát odvolacieho súdu rozhodol o trovách odvolacieho\na dovolacieho konania na základe § 257 CSP, nie primárne na základe toho, že si sťažovateľ trovy\nneuplatnil. Zdôraznila, že žaloba bola podaná v roku 1999, pričom pre pomerne rozsiahly okruh\nstrán sporu musel súd prvej inštancie vykonávať zdĺhavé procesné úkony s cieľom zistiť právnych\nnástupcov, čo malo dopad na dĺžku sporu. Žalovaný od podania žaloby nevzniesol požiadavku\nna priznanie náhrady trov konania, a túto okolnosť zohľadnil odvolací senát práve s ohľadom\nna časový rozsah daného sporu. Podstatou úvahy v napadnutom rozhodnutí tak bolo zohľadnenie\npasivity žalovaného po dobu 26 rokov, keď nijako náhradu trov konania nežiadal.\n9. Sudkyňa spravodajkyňa zdôraznila, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva vedomosť senátu\nodvolacieho súdu o zmene právnej úpravy účinnosťou Civilného sporového poriadku, jej obsah\nvšak bolo nutné vykladať so zreteľom na trvanie sporu a postoj žalovaného k uplatňovaniu jeho\nprocesného nároku.\nII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n10. Urbár Vrbica – pozemkové spoločenstvo, vo svojom vyjadrení zo 17. júla 2026 uviedol,\nže ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú a navrhuje jej nevyhovieť. Napadnutý výrok\nrozhodnutia krajského súdu o trovách nie je prejavom svojvôle ani extrémnym vybočením\nz pravidiel rozhodovania o trovách, ale výsledok úvahy predvídanej v § 257 CSP, ktorá je v bodoch\n24 a 25 zrozumiteľne, racionálne a preskúmateľne odôvodnená okolnosťami tohto výnimočného,\ntakmer tri desaťročia trvajúceho sporu. Sťažnostnú argumentáciu považuje za nesprávnu\ninterpretáciu napadnutého rozhodnutia s podsúvaním záveru, ktorý v ňom nie je obsiahnutý.\nSamotný nesúhlas sťažovateľa s výsledkom úvahy nemôže mať sám osebe ústavnoprávnu\nrelevanciu, keďže základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy nezaručuje účastníkovi\nrozhodnutie podľa jeho názoru.\n11. Podľa zúčastnenej osoby sa sťažovateľ snaží vytvoriť dojem, že nepriznanie nároku na náhradu\ntrov konania automaticky zakladá porušenie zmieňovaného základného práva, čo vyvodzuje z toho,\nže nepriznanie nároku na náhradu trov konania je dôsledkom jeho neuplatnenia sťažovateľom.\n3\n\n12. Zúčastnená osoba zdôrazňuje, že krajský súd rozhodol na základe § 262 ods. CSP, t. j. ex offo,\na nepriznanie bolo založené na aplikácii § 257 CSP. Predchádzajúca procesná pasivita sťažovateľa,\nktorý si nárok na náhradu trov konania počas celého trvania sporu neuplatnil, v úvahe odvolacieho\nsúdu nefigurovala ako procesná podmienka priznania nároku, ale ako jedna z viacerých okolností,\nktoré v súhrne založili dôvod hodný osobitný zreteľa zakladajúci aplikáciu § 257 CSP.\n13. Zúčastnená osoba následne poukazuje na rovinu neuplatnenia nároku na náhradu trov\nprvoinštančného konania majúceho za následok ich nepriznanie okresným súdom a potvrdenie\nsprávnosti krajským súdom, pričom dôsledky postoja žalovaného, nedomáhajúceho sa nároku\nna náhradu trov konania, vysvetlil v bode 25 napadnutého rozhodnutia aj pre rovinu nároku\nna náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Sťažovateľ úvahu odvolacieho súdu posudzuje\nizolovane, nezohľadňujúc, že táto je zasadená do rámca § 257 CSP.\n14. Zúčastnená osoba zdôrazňuje, že hoci ústavný súd rovinu § 257 CSP považuje za sekundárnu,\nokolnosti prejednávanej veci napĺňajú hypotézu tohto ustanovenia „učebnicovým“ spôsobom.\nPoukazuje na (i) dĺžku sporu, (ii) žalobcami sú fyzické osoby, v mene ktorých podpísal kúpnu\nzmluvu už neexistujúci Vrbický komposesorát, (iii) nejde sa o šikanóznu alebo zjavne bezúspešnú\nžalobu, (iv) zložitosť právneho posúdenia a (v) opakované rozhodnutie odvolacieho a dovolacieho\nsúdu. Za takejto situácie by uloženie povinnosti nahradiť trovy konania, v ktorom dochádzalo\nk opakovaným „kasáciám“ z úrovne odvolacieho, ako aj dovolacieho súdu, by predstavovalo\nneprimeranú tvrdosť zákona. Zohľadnenie procesnej pasivity sťažovateľa popri osobitnom\nprocesnom postavení žalobcov nie je arbitrárnou ani extrémne nespravodlivou, ale, naopak,\nvýsledkom individualizovaného posúdenia veci.\n15. K námietke sťažovateľa o nesprávnosti úvahy krajského súdu vyjadrenej v bode 25\nnapadnutého rozhodnutia (t. j. zohľadnenie pozície žalobcov len ako „zastúpených“ urbárom,\nčo odôvodňuje nezaťažiť ich povinnosťou náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania)\nzúčastnená osoba uvádza, že predmetná úvaha nie je svojvoľná.\n16. Podľa názoru zúčastnenej osoby krajský súd len zvýraznil ich osobitné procesné postavenie,\na mechanické priznanie nároku na náhradu trov protistrane pri danom počte žalobcov žijúcich\nna rôznych miestach Slovenskej republiky a v zahraničí by bolo nenáležité a nespravodlivé.\nZúčastnená osoba odmieta úvahu sťažovateľa, aby zaťažil povinnosťou náhrady trov konania aspoň\nzákonného zástupcu – urbára, keďže podľa § 255 ods. 1 CSP takouto povinnosťou môže byť\nzaťažená len sporová strana, pričom sám sťažovateľ uznáva, že spoločný zástupca nemá žiaden\nmajetkový prospech z výsledku sporu.\n17. Zúčastnená osoba správnosť úvahy krajského súdu vzhliada v tom, že sa zabránilo potrestaniu\ndrobných vlastníkov za to, že sa domáhali nápravy krivdy spáchanej na ich majetku. Sťažovateľ\nsleduje nahradenie úvahy krajského súdu úvahou ústavného súdu, čo presahuje prieskumný rámec\nkonania pred ústavným súdom, ktorého predmetom je napadnutý výrok o trovách konania.\n18. Zúčastnená osoba súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.\nII.3. Replika sťažovateľa:\n19. Sťažovateľ v replike z 11. augusta 2026 k vyjadreniam uvádza, že nesúhlasí s tvrdením\nzúčastnenej osoby, že odvolací súd rozhodol ex offo a nepriznal nárok na náhradu trov konania\n4\n\nz dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, keďže priznanie, resp. nepriznanie nároku\nna náhradu trov konania nemožno podmieňovať tým, či úspešná strana svoj nárok uplatnila.\n20. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že dôvod, ktorý sa javí ako rozhodujúci pre nepriznanie\nnároku, je práve neuplatnenie tohto nároku, ktorý po účinnosti Civilného sporového poriadku\nnemôže obstáť. Ak odvolací súd pri rozhodovaní o trovách vychádzal z toho, že si ich sťažovateľ\nneuplatnil, je to v rozpore s § 262 ods. 1 CSP. Od úspešnej strany nemožno požadovať vykonanie\nprocesného úkonu, ktorý zákon neustanovuje ako podmienku vzniku alebo priznania nároku.\nV tomto smere nemôže obstáť ani argumentácia zúčastnenej osoby.\n21. Sťažovateľ sa následne vyjadruje k ústavnoprávnemu rozmeru otázky trov konania\na zdôrazňuje, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania všeobecným súdom vyžaduje,\naby z rozhodnutia bolo zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia tak urobil, aké konkrétne\nokolnosti považoval za relevantné a akým spôsobom tieto okolnosti odôvodňujú odchýlenie\nod všeobecnej zásady zodpovednosti za výsledok konania.\n22. K aplikácii § 257 CSP sťažovateľ v nadväznosti na argumentáciu zúčastnenej osoby uvádza,\nže odôvodnenie aplikácie § 257 CSP musí byť prítomné v samotnom rozhodnutí, a nie dodatočne\nformulované zúčastnenou osobou. Sťažovateľ ani pri opakovanom posudzovaní bodov 24 a 25\nnapadnutého rozhodnutia dôvody hodné osobitné zreteľa nenachádza, keďže odvolací súd\npoukazuje len na neuplatnenie nároku na ich náhradu sťažovateľom a skutočnosť, že žalobcovia sú\nzastúpení zákonným zástupcom – urbárom, ktoré sťažovateľ nepovažuje za dôvody opodstatňujúce\nodklon cez § 257 CSP. K dĺžke konania ako okolnosti hodnej osobitného zreteľa poukazuje\nna skutočnosť, že spor neinicioval, iba bol nútený brániť svoje práva, pričom dĺžku ako takú nie je\nmožné pripísať na jeho ťarchu. Obdobne ani veľký počet účastníkov konania nemôže byť sám\nosebe okolnosťou hodnou osobitného zreteľa. V závere sťažovateľ zotrval na dôvodnosti podanej\nústavnej sťažnosti.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n23. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je založená na (i) tvrdenom porušení práva\nprameniaceho z nesprávneho právneho posúdenia otázky rozhodovania o nároku na náhradu trov\nkonania ex officio a (ii) vecnej nesprávnosti napadnutého výroku o nepriznaní nároku na náhradu\ntrov konania aplikáciou § 257 CSP.\n24. Ústavný súd v úvode poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína,\nže rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je\nzásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu\npodústavného práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava\niba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je excesom\nz požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu\nspravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka\nkonania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania\nby mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel\nupravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie\n\n5\n\npríslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle\n(I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).\n25. Krajský súd vo svojom stanovisku zdôraznil, že dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu\ntrov konania nebolo neuplatnenie tohto nároku sťažovateľom, ale aplikácia § 257 CSP (dôvody\nhodné osobitné zreteľa umožňujúce všeobecnému súdu pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov\nkonania odkloniť sa od prezumovanej zásady úspechu podľa § 255 CSP, resp. zásady zavinenia\n§ 256 CSP, pozn.).\n26. Podľa názoru ústavného súdu nielen zo sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ale aj\nzo stanoviska sudkyne spravodajkyne je nepochybne zrejmé, že primárnym a rozhodujúcim\ndôvodom pre nepriznanie nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania úspešnému\nsťažovateľovi je práve neuplatnenie tohto nároku zo strany sťažovateľa v priebehu konania.\n27. Krajský súd posudzoval neuplatnenie nároku na náhradu trov konania ako relevantnú okolnosť\nprimárne už v rovine povinného rozhodnutia o nároku podľa § 262 ods. 2 CSP, a druhotne\naj ako aktivizujúce § 257 CSP [úvaha odvolacieho súdu o nepriznaní náhrady trov bola primárne\n(a contrario vyvodená z druhej vety bodu 25 napadnutého rozhodnutia), a z prevažujúcej miery\n(bod 24 a veta prvá bodu 25 napadnutého rozhodnutia)] založenú práve na okolnosti neuplatnenia si\ntohto nároku sťažovateľom, čím tá istá okolnosť bola v neprospech sťažovateľa posudzovaná\ndvakrát. V poradí ďalší – minoritný argument o osobitnom statuse žalobcov má z pohľadu\nústavného súdu len podporiť už primárne sformulovanú úvahu krajského súdu o nepriznaní nároku\nna náhradu trov konania z dôvodu ich neuplatnenia sťažovateľom.\n28. V bode 24 napadnutého rozhodnutia krajský súd totiž poukazuje na skutočnosť, že pasivita\nsťažovateľa v tejto otázke bola dôvodom na nepriznanie nároku už v konaní na prvej inštancii\nza účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a následne síce krajský súd má povinnosť rozhodnúť\no tejto otázke aj bez návrhu, avšak túto skutočnosť nemôže posudzovať bez zreteľa\nna predchádzajúcu dlhotrvajúcu fázu konania, keď k uplatneniu nároku sťažovateľom nedošlo, a to\nani po účinnosti Civilného sporového poriadku (prvá veta bodu 25 napadnutého rozhodnutia).\n29. Z uvedeného je tak nepochybne zrejmé, že otázku priznania nároku krajský súd viaže\nna skutočnosť, či sa ho strana domáhala, a následne túto pasivitu úspešnej strane opätovne pričíta\naj v rovine dôvodu, pre ktorý je úspešnej strane možné nárok na náhradu trov konania nepriznať\ncez prizmu § 257 CSP. Ústavný súd zastáva názor, že výslovné neuplatnenie nároku na náhradu\ntrov konania sporovou stranou nemôže byť dôvodom na jeho nepriznanie nielen v zmysle § 262\nods. 2 CSP (k uvedenému pozri aj IV. ÚS 20/2024), ale ani podľa § 257 CSP. V opačnom prípade\nby nevykonanie procesného úkonu – ktorého vykonanie Civilný sporový poriadok strane spore\nneukladá a na ktorého nevykonanie neviaže žiadne procesné sankcie – de facto rezultovalo\nv uložení procesnej sankcie v podobe nepriznania náhrady trov konania, na ktorú má úspešná strana\nnárok.\n30. Keďže v napadnutom rozhodnutí je nepriznanie nároku na náhradu trov odvolacieho\na dovolacieho konania sťažovateľovi v rozhodujúcej miere založené na jeho neuplatnení\nsťažovateľom, ide o interpretáciu a aplikáciu § 262 ods. 2 CSP, ako aj § 257 CSP, ktorá vybočuje\nz pravidiel rozhodovania o otázke trov konania kruciálnym spôsobom, čo v konečnom dôsledku\nzakladá ústavnú neudržateľnosť vydaného rozhodnutia. Ústavný súd preto konštatuje,\n\n6\n\nže napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(bod 1 výroku nálezu).\n31. Pre dosiahnutie nápravy porušenia práv sťažovateľa ústavný súd musel využiť aj svoje kasačné\noprávnenie a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci\nbude úlohou krajského súdu opätovne posúdiť nárok sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho\na dovolacieho konania, rešpektujúc právne závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze.\nIV.\nTrovy konania\n32. Ústavný súd priznal sťažovateľovi [§ 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“)] náhradu trov konania pred ústavným súdom v súlade s vyhláškou\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),\na to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej\nsťažnosti) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Vychádzal zo základnej sadzby tarifnej\nodmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu\npodľa § 11 ods. 3 vyhlášky), sadzby náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon\nprávnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a dane z pridanej hodnoty\nv rozsahu 23 %. Za úkon vyjadrenie právneho zástupcu k stanovisku najvyššieho súdu a vyjadrenia\nzúčastnenej osoby odmenu nepriznal, keďže neobsahovalo žiadne nové skutočnosti\nani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu nebola známa z ústavnej sťažnosti, resp. z obsahu\npredloženého súdneho spisu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania\n1 014,41 eur.\n33. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. septembra 2026\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "trovy konania", "trovy konania-náklady konania", "trovy konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/81/2023", "guid": "8cb0085a-ac0c-45da-8b99-8c97a76fd62a:e5bfc553-194a-4a06-ac8b-a6c31ac324e9", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:52f38e77-bd5a-4b83-9d6d-0df4c2c6c780", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.20.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 20/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 20/2024 z 18. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.20.2024.2"}, {"guid": "ussr:0e2d4639-6c27-401a-bf27-37131719885b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.630.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 630/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 630/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.630.2017.1"}, {"guid": "ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/2012 z 8. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-08", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353"}, {"guid": "8cb0085a-ac0c-45da-8b99-8c97a76fd62a:e5bfc553-194a-4a06-ac8b-a6c31ac324e9", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5618200067.3", "spisova_znacka": "10Co/81/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/81/2023 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5618200067.3"}], "citovane_v": []}