Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 310/2026 z 9. 9. 2026
Citácia: nález Ústavného súdu SR z 9. septembra 2026, sp. zn. II. ÚS 310/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.310.2026.2
Ústavný súd Slovenskej republiky | II. ÚS 310/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:2.US.310.2026.2 | 2026-09-09 | Nález
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb., čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/865f619f-8abb-48e6-a01d-e9a17ae7be61
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.310.2026.2

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 310/2026-38
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca
spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ZEMPLÍN MARKET, s.r.o., Nobelova 12C,
Bratislava, zastúpenej AK Matyšák, s. r. o., Nobelova 12C, Bratislava, proti druhému výroku
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/21/2025 z 26. februára 2026 takto
rozhodol:
1. Výrokom II uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/21/2025
z 26. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.
2. Výrok II uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/21/2025 z 26. februára
2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania
1 014,41 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Odôvodnenie:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Uznesením č. k. II. ÚS 310/2026-14 z 20. mája 2026 ústavný súd prijal na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť sťažovateľky, doručenú 1. apríla 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia
svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) II. výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto
uznesenia, ktoré navrhla zrušiť a priznať sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol dovolanie žalovanej a sťažovateľke voči
žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (ďalej len „napadnutý výrok II
uznesenia“).
3. Nepriznanie nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd odôvodnil v bode 30
napadnutého rozhodnutia poukazom na § 453 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP tým, že si sťažovateľka náhradu trov neuplatnila.
4. Sťažovateľka v úvode zdôrazňuje, že jej je známa judikatúra ústavného súdu o zdržanlivom
prístupe k preskúmavaniu rozhodnutí o trovách konania, je však toho názoru, že napadnutým
rozhodnutím došlo k excesu opodstatňujúcemu a pripúšťajúcemu výnimočný prieskum rozhodnutia
o trovách konania ústavným súdom.
5. Sťažovateľka poukazom na § 451 ods. 1 CSP uvádza, že ustanovenia o trovách konania
pred súdom prvej inštancie sa primerane použijú na dovolacie konanie, z čoho sťažovateľka
vyvodzuje, že dovolací súd rozhodne o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu sporovej
strany. Vzhľadom na odmietnutie dovolania žalovaného mal najvyšší súd postupovať podľa zásady
úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP), čo sťažovateľka odôvodňuje tým, že odmietnutie dovolania
je vždy procesným neúspechom dovolateľa a v tom prípade je úspešnou stranou protistrana, ktorá
dovolanie nepodala. Podľa § 451 ods. 3 CSP v takom prípade rozhodnutie o trovách konania
dovolací súd nemusí odôvodniť. Sťažovateľka uzatvára, že dovolací súd jej mal priznať nárok
na náhradu trov dovolacieho konania ako strane úspešnej v dovolacom konaní napriek tomu,
že si ich sťažovateľka neuplatnila. Je toho názoru, že najvyšší súd postupoval v rozpore s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku
nevyplýva povinnosť strany si trovy konania uplatniť, prípadne vyčísliť.
6. Podľa sťažovateľky súd mal skúmať účelnosť vynaložených trov v súdnom konaní bez ohľadu
na to, či ide o uplatnenie alebo bránenie práva. Sťažovateľka bola v dovolacom konaní právne
zastúpená, preto mal najvyšší súd vyhodnotiť ako účelné trovy konania úkony právnej služby
spočívajúce v prevzatí zastupovania vrátane prvej porady s klientom, prípadne ďalšiu poradu
alebo rokovanie s klientom a písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce
sa veci samej, čo sťažovateľka zrealizovala podaním označeným ako „Vyjadrenie k dovolaniu
zo dňa 6. augusta 2025“. Následne na to mal najvyšší súd pri určení výšky postupovať podľa § 10
ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) a túto vyčísliť podľa tarifnej hodnoty 38 008,38 eur. V závere sťažovateľka
požiadala o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktoré aj vyčíslila.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
II.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:
7. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko podaním č. k. KP 3/2026-226 zo 16. júna
2026 (ďalej len „stanovisko najvyššieho súdu“).

2

8. Najvyšší súd po zhrnutí napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia prijatia ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie uvádza, že Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá
na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov konania
zjavne neprejavila záujem. Na daný prípad nie sú k dispozícii analogicky použiteľné ustanovenia
Civilného sporového poriadku ani iného zákona.
9. Dovolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP opakovane vo svojich
rozhodnutiach (7Cdo/14/2018, 7Cdo/18/2018 a 4Cdo/143/2019) aplikuje na rozhodnutie o nároku
na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu. Súd z obsahu spisu skúma, či v danom
prípade bola strana v dovolacom konaní aktívna alebo pasívna, teda či vykonala prípadne
nevykonala procesný úkon a či si náhradu trov konania (ne)uplatnila. Uvedené pravidlo najvyšší
súd aplikoval aj v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí. V napadnutej veci bola sťažovateľka
v dovolacom konaní úspešná a tento záver sa premietol do odkazu na § 255 ods. 1 CSP, trovy
dovolacieho konania si však neuplatnila, a preto jej ich náhrada nebola priznaná.
10. Najvyšší súd poukazuje na uznesenie sp. zn. 4Cdo/242/2019 z 18. decembra 2019,
ako aj na uznesenie sp. zn. 3Obdo/56/2020 či rozhodnutie sp. zn. 4Obdo/70/2020.
11. V závere najvyšší súd zastáva názor, že medzi sťažovateľkou namietaným porušením
základných práv a napadnutým rozhodnutím neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožnila vysloviť
ich porušenie, a navrhuje, aby sťažnosti vyhovené nebolo.
II.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:
12. UniCredit Leasing Slovakia, a.s., ako zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení z 2. júla 2026
uviedla, že postup dovolacieho súdu považuje za správny a zákonný.
13. Zúčastnená osoba uvádza, že pokiaľ jej dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté,
čo predstavuje procesný úspech sťažovateľky, sťažovateľke by v zásade vznikol nárok na náhradu
trov dovolacieho konania. Z obsahu písomného vyjadrenia sťažovateľky zo 6. augusta 2025
vyplýva, že sťažovateľka bola v dovolacom konaní pasívna a nevykonala žiaden úkon, ktorým
by si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila.
14. Zúčastnená osoba zdôrazňuje, že Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana
má nárok na náhradu trov konania, o túto neprejavila záujem alebo bola pasívna, bez možnosti
postupu analógiou legis alebo iuris.
15. Zúčastnená osoba poukázala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/24/2018,
ako aj na judikatúru ústavného súdu, osobitne na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 20/2024:
Spornou právnou otázkou v právnej veci sťažovateľky je otázka rozhodovania o náhrade trov
konania, ktoré preukázateľne vznikli, ale sťažovateľka riadne zastúpená v dovolacom konaní
advokátom si tieto explicitne neuplatnila, a preto jej najvyšším súdom priznané neboli. Súd
rozhoduje o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí
(§ 262 ods. 1 CSP), keďže rozhodnutie o trovách konania je súčasťou súdneho procesu. Právo
na náhradu trov konania teda vzniká zo zákona a nemožno ho oprávnenej strane nepriznať len preto,
lebo si ho neuplatnila. Ani nečinnosť strany pri uplatnení nároku na náhradu trov konania nemožno
bez ďalšieho považovať za vzdanie sa nároku na náhradu trov konania ani za nahradzovanie úkonov
advokáta súdom. Predmetný právny záver podporuje aj judikatúra ústavného súdu, napr. nález
3

sp. zn. II. ÚS 615/2021 z 20. decembra 2022, v ktorom ústavný súd konštatoval, že právo
na náhradu trov konania vzniká zo zákona a nemožno ho strane uprieť, napr. aj preto, lebo si ho
neuplatnila. Strana sporového konania legitímne očakáva, že v prípade úspechu v konaní jej budú
prostriedky vynaložené na súdny spor nahradené. V prípade nečinnosti strán tak súd prizná náhradu
trov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. S uvedeným záverom sa ústavný súd stotožňuje.
16. Zúčastnená osoba uzatvára, že sťažovateľka zastúpená advokátom vo svojom vyjadrení
nežiadala priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania ani ich nevyčíslila, pričom ex offo
rozhodovanie o trovách nezbavuje stranu ani jej advokáta povinnosti poskytnúť vyčíslenie trov,
osobitne tých, ktoré súd sám nemôže zistiť z obsahu spisu. Predmetný záver zúčastnená osoba
podporuje s odkazom na judikatúru ústavného súdu. Reflektujúc na uvedené, zúčastnená osoba
navrhla, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
II.3. Replika sťažovateľky:
17. Sťažovateľka v replike zo 17. augusta 2026 k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla,
že prezentovaný názor je právne neudržateľný, keďže § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP
sú zrozumiteľné, určité a bez možnosti iného výkladu ako toho, aby úspešnej strane bol priznaný
nárok na náhradu trov konania aj bez jej návrhu.
18. Uplatnenie princípu racionálneho zákonodarcu tak nie je možné. Pri vyjadrení v dovolacom
konaní sťažovateľka vychádzala zo zásady iura novit curia a nepovažovala za potrebné
ich explicitné uplatnenie, keďže táto povinnosť platila za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku,
nie však Civilného sporového poriadku.
19. K vlastnej judikatúre najvyššieho súdu, na ktorú poukázal v stanovisku najvyšší súd,
sťažovateľka uvádza, že v predmetných konaniach boli žalovaní pasívni a nevykonali žiaden
procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili a podľa obsahu spisu im žiadne trovy nevznikli,
a preto im dovolací súd náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka tak uzatvára, že daná
judikatúra je v tejto veci neaplikovateľná, keďže bola preukázateľne aktívna a na výzvu súdu
sa v stanovenej lehote vyjadrila. Keďže bola právne zastúpená, z obsahu spisu je zrejmé,
že jej trovy konania vznikli. Pokiaľ dôvodom na nepriznanie trov konania bola len skutočnosť
ich explicitného neuplatnenia, uvedené je v rozpore aj s vlastnou judikatúrou najvyššieho súdu.
20. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu, na ktorú
odkazuje, je pre rozdielnosť skutkového stavu v napadnutom konaní neaplikovateľná.
21. K nálezu ústavného súdu z roku 2014 sťažovateľka uvádza, že tento reflektoval na právnu
úpravu Občianskeho súdneho poriadku, ktorý účastníkom ukladal povinnosť si nárok na náhradu
trov konania uplatniť. K nálezu sp. zn. IV. ÚS 20/2024 uvádza, že, poukazujúc na body 22 až 26
odôvodnenia tohto rozhodnutia, tento práve podporuje argumentáciu sťažovateľky.
III.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
22. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je založená na premise, že úspešnej strane
v dovolacom konaní má byť ex offo priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči

4

protistrane aj v prípade, ak si nárok na náhradu trov dovolacieho konania v petite svojho vyjadrenia
k dovolaniu výslovne neuplatnila.
23. Ústavný súd v úvode poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína,
že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania
je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu
podústavného práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava
iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka
konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania
by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle
(I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
24. Obdobná situácia, ako je vec sťažovateľky, už bola predmetom prieskumu ústavného súdu
v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 20/2024, na ktorý poukázala vo svojom vyjadrení aj zúčastnená osoba,
v ktorom ústavný súd v bode 22 uviedol: „Súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania
aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP), keďže rozhodnutie
o trovách konania je súčasťou súdneho procesu. Právo na náhradu trov konania teda vzniká
zo zákona a nemožno ho oprávnenej strane nepriznať len preto, lebo si ho neuplatnila.
Ani nečinnosť strany pri uplatnení nároku na náhradu trov konania nemožno bez ďalšieho
považovať za vzdanie sa nároku na náhradu trov konania ani za nahradzovanie úkonov advokáta
súdom.“ Predmetný záver je podporený aj skorším rozhodnutím ústavného súdu a právnymi
závermi vyslovenými v náleze sp. zn. II. ÚS 615/2021 z 20. decembra 2022.
25. Sťažovateľka bola v dovolacom konaní zastúpená advokátom, pričom k dovolaniu protistrany
sa včas (§ 436 ods. 3 CSP) vyjadrila. Z uvedeného dôvodu nie je možné vyvodiť záver,
že sťažovateľka bola v dovolacom konaní neaktívna, čo ani nie je spornou skutočnosťou,
reflektujúc na stanovisko najvyššieho súdu.
26. Na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať ani závery uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018 (judikát R 72/2018 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018), keďže z právnej vety predmetného
judikátu vyplýva, že nepriznanie náhrady trov konania je v súlade s procesnou ekonómiou, pokiaľ
trovy konania oprávnenej strane nevznikli. Prípad sťažovateľky je však odlišný, keďže trovy
dovolacieho konania jej preukázateľne vznikli tým, že v dovolacom konaní bola zastúpená
advokátom, ktorý včas vykonal úkon právnej služby. Vznik týchto trov aj bez ich osobitného
vyčíslenia teda vyplýva priamo zo súdneho spisu.
27. Ústavný súd tak uzatvára, že pokiaľ v dovolacom konaní je úspešná strana procesne aktívna
a v lehote stanovenej na vyjadrenie sa k podanému dovolaniu vyjadrí, pričom zo súdneho spisu
vyplýva, že jej trovy konania v súvislosti s podaním vyjadrenia k dovolaniu vznikli napríklad
z dôvodu právneho zastupovania, je porušením základných práv úspešnej strany, pokiaľ jej nárok
na náhradu trov v dovolacom konaní nebude priznaný výlučne z dôvodu, že si tento nárok
explicitne neuplatnila v písomnom podaní, ktorým sa vyjadrila k podanému dovolaniu.
5

28. Keďže v napadnutom rozhodnutí nejde o prípad procesnej pasivity úspešnej strany
alebo nepreukázateľnosti vzniku trov podľa obsahu spisu, nepriznanie nároku na náhradu trov
dovolacieho konania úspešnej strane len z dôvodu ich explicitného neuplatnenia vo včas zaslanom
vyjadrení k dovolaniu protistrany je zásahom do jej základných práv. Ústavný súd preto konštatuje,
že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
29. Pre dosiahnutie nápravy porušenia práv sťažovateľky ústavný súd musel využiť aj svoje
kasačné oprávnenie a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie zrušením výroku II
napadnutého rozhodnutia (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu
opätovne posúdiť nárok sťažovateľky na náhradu trov dovolacieho konania, rešpektujúc právne
závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze.
IV.
Trovy konania
30. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v súlade s § 73 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a vyhláškou, a to za 2 úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3
vyhlášky), sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby
za rok 2026 v sume 15,86 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a sadzby dane z pridanej hodnoty 23 %.
Za úkon vyjadrenie právneho zástupcu k stanovisku najvyššieho súdu a vyjadrenia zúčastnenej
osoby odmenu nepriznal, keďže neobsahovalo žiadne nové skutočnosti ani argumentáciu, ktorá
by ústavnému súdu nebola známa z ústavnej sťažnosti, resp. z obsahu predloženého súdneho spisu,
pričom obsah judikatúry najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu je ústavnému súdu známy.
Náhrada trov konania pred ústavným súdom tak predstavuje 1 014,41 eur (bod 3 výroku nálezu).
31. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2026

Peter Molnár
predseda senátu

6