{"guid": "ussr:5855786e-987b-45a9-bf4c-668e937cd700", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.28.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/2026 z 2. 6. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. júna 2026, sp. zn. II. ÚS 28/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.28.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2026-06-02", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5855786e-987b-45a9-bf4c-668e937cd700", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.28.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.28.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.28.2026.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 28/2026-54\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nĽuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\n,\n, zastúpenej Vojčík & Partners, s.r.o., Rázusova 13, Košice, proti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/55/2023 z 31. júla 2023 a uzneseniu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/29/2024 z 30. apríla 2025 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. júla 2025 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9Co/55/2023\nz 31. júla 2023 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/29/2024 z 30. apríla 2025. Sťažovateľka\nnavrhuje zrušiť obe napadnuté rozhodnutia a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovateľka požaduje aj priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení žalovanej účastníčkou\nkonania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o určenie, že patria do dedičstva,\nvedeného Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 8C/186/2016. Žalobkyňa a pôvodne žalovaná matka\nsťažovateľky sú podielové spoluvlastníčky spornej nehnuteľnosti vo veľkosti podielu 1/2 pre každú\nz nich. Obe získali vlastnícke právo z titulu dedenia po svojich nebohých manželoch, ktorí boli\nbratia. Matka sťažovateľky po rokoch od smrti manžela požiadala o dodatočné prejednanie\ndedičstva po zomrelom v roku 2002 po tom, čo ju žalobkyňa informovala, že v rámci dedičského\nkonania po jej nebohom manželovi by mohol byť prejednaný celý dom, ak potvrdí prevod domu\n\nsúp. č. 446 v roku 1970 a dobromyseľnú nerušenú držbu sporného domu p.\n(manželom\nžalobkyne). Pôvodná žalovaná odmietla potvrdiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi nebohými bratmi\nz roku 1970, preto v dedičskom konaní po p.\nbola prejednaná polovica domu súp.\nč. 391 a o zvyšku sa viedol spor. Manžel žalobkyne a manžel právnej predchodkyne sťažovateľky\npostavili dvojdom – dom súp. č. 446 postavil\na dom súp. č. 447 postavil\n. Právne išlo o dve samostatné veci, boli vydané dve kolaudačné rozhodnutia (13. 7. 1961)\nna každý dom zvlášť. Domy vznikli výstavbou a neboli zaevidované v katastri nehnuteľností\ndo r. 1983, ale v obci boli evidované pod dvomi súpisnými číslami. V roku 1983 boli zaevidované\nv katastri nehnuteľností, avšak s jediným novým súp. č. 391, obaja bratia boli evidovaní ako\nspoluvlastníci v podiele ½. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že v roku 1970 bola medzi bratmi uzavretá\nústna kúpna zmluva o prevode domu s pôvodným súp. č. 446 na p.\na mali ho v držbe až\ndosiaľ, pričom po stavebných úpravách ho užívali ako jeden dom. Žalobkyňa požadovala určenie\nvlastníckeho práva z titulu vydržania na základe ústnej kúpnej zmluvy z roku 1970. Tomuto\nkonaniu predchádzalo na okresnom súde pod sp. zn. 14C/115/2003 konanie o vyporiadanie\npodielového spoluvlastníctva k totožnej nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. 391), v ktorom bola\nžaloba matky sťažovateľky zamietnutá s odôvodnením, že v evidencii nehnuteľností je nesprávny\nzápis a podielové spoluvlastníctvo neexistuje, pretože ide v právnom zmysle o dve samostatné veci.\nTu vykonané dokazovanie okresný súd čiastočne prevzal aj do napadnutého konania.\n3. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 8C/186/2016-377 z 5. decembra 2022 určil,\nže žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou domu súp. č. 391 v rozsahu 1/4 a do dedičstva\npo zomrelom p.\npatrí podiel 1/4. V odôvodnení vychádzal z čestného prehlásenia\nz 30. apríla 2003, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu sp. zn. 14C/115/2003, najmä\nkúpnej zmluvy o predaji inej nehnuteľnosti rodičmi žalobkyne, z ktorej výnosu rodičia poskytli\nžalobkyni prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny sporného domu súp. č. 446, a výsluchu totožného\nsvedka (p.\n) zo 7. februára 2006, ktorý sa podľa svojho vyjadrenia v roku 1967 dohodol\ns p.\no predaji domu súp. č. 446 za sumu 45 000 Sk s vyplatením zálohy 20 000 Sk,\nv dome býval asi 2 roky, o doplatenie a kúpu už nemal záujem, a tak sa dohodli na predaji\na\n.\nvyplatil\nzálohu ním zloženú\n25 000 Sk, odovzdal mu\nkľúče za prítomnosti žalobkyne a sťažovateľky.\nsvedkovi potvrdil, že mu\nvyplatil\naj zostatok 20 000 Sk, formuláciou, že sú vyrovnaní, bez bližších podrobností. O vyplatení neboli\nspísané žiadne potvrdenia, pretože to bolo „medzi chlapmi“. Okresný súd vychádzal aj z výsluchu\nmatky sťažovateľky z 1. júna 2006, ktorá bola pôvodná žalovaná, pretože bola osobne účastná deja\nako dospelá osoba, kým sťažovateľka mala v tom čase 12 rokov a jej tvrdenia sú v rozpore\ns tvrdeniami pôvodnej žalovanej. Pôvodná žalovaná sama uviedla, že sa domnievala, že dom vlastní\nžalobkyňa alebo p.\n, rovnako potvrdila snahu v roku 1967 dom predať p.\na prevzatie\nzálohy, ktorú p.\nnikdy nežiadal späť. Okresný súd právne posúdil vzťah medzi\na\nako zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Zastával názor, že bol preukázaný úmysel\ndom predať za akúkoľvek cenu, ako aj prevzatie zálohy, ktorú nikdy nevrátili\n. Žalobkyňa s rodinou nerušene užívala dom ako vlastný od roku 1970 až do roku 2000,\npreto ustálil, že boli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním z titulu putatívneho\nnadobúdacieho titulu – ústnej kúpnej zmluvy. Neuzavretie písomnej kúpnej zmluvy okresný súd\nvyhodnotil ako ospravedlniteľný omyl, pretože išlo o vzťahy medzi príbuznými a domy neboli\n\n2\n\nevidované v katastri nehnuteľností, ako aj vzhľadom na spoločenskú situáciu a s tým súvisiace\nvnímanie individuálneho vlastníctva v socialistickom zriadení.\n4. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie, v ktorom nesúhlasila s hodnotením omylu\nako ospravedlniteľného, namietala nedostatok dôvodov vo vzťahu k dobromyseľnosti a to,\nže ustálený skutkový stav nezodpovedá vykonaným dôkazom. Ďalej namietala, že nedostatok\npísomnej formy kúpnej zmluvy a jej evidencie štátnym notárstvom bráni nadobudnutiu\nnehnuteľnosti. Poukázala na rozpor vo výpovediach svedkov a nedostatok ich hodnotenia najmä\nvo vzťahu k vyplateniu kúpnej ceny.\n5. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a upravil výrok tak,\nže žalobkyňa je vlastníčkou 1/2 spoluvlastníckeho podielu (rodinného domu súp. č. 391)\nevidovaného pod poradovým č. B3 na žalovanú a do dedičstva patrí 1/2 spoluvlastníckeho podielu\n(rodinného domu súp. č. 391) evidovaného pod poradovým č. B3 na žalovanú. Krajský súd\npovažoval napadnutý rozsudok za vecne správny a dostatočne odôvodnený vo vzťahu\nk podmienkam vydržania a ich splneniu, ako aj dátumu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním\n(1. apríla 1984). Vo vzťahu k namietanému hodnoteniu výpovedí svedkov krajský súd uviedol,\nže okresný súd vychádzal z výpovedí svedka, ktorý nemá príbuzenský vzťah k účastníkom konania\na uvádza konkrétne a relevantné skutočnosti, pričom jeho tvrdenia majú oporu v ostatných\nvykonaných dôkazoch, a riadne vyhodnotil aj ostatné výpovede, resp. čestné vyhlásenia ďalších\nosôb. Krajský súd poukázal pri hodnotení ospravedlniteľnosti omylu na nálezy ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 484/2015 a III. ÚS 468/2022 (najmä bod 23 – rieši situáciu absencie registrácie\npísomnej kúpnej zmluvy, nie ústnu formu, pozn.), z ktorých vyplýva, že ústavný súd preferuje taký\nvýklad dobromyseľnosti držby, ktorý podporuje zákonný zámer uviesť do súladu dlhodobý faktický\nstav nepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym.\n6. 1. Sťažovateľka podala dovolanie z dôvodu zmätočnosti podľa § 431 Civilného sporového\nporiadku [ďalej len „CSP“; vada uvedená v § 420 písm. f) CSP], ktorým namietala\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nesprávny procesný postup, závažné deficity\nv dokazovaní a konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné, v zrejmom omyle prijaté skutkové\nzávery, ktoré popierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka namietala\naj neprípustnosť postupu odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu, ale zmenil\nznenie výroku, pričom novo formulovaný výrok rozhodnutia je v rozpore s tým, čoho sa žalobcovia\nv konaní domáhali. Sťažovateľka teda nemohla adekvátne reagovať na odvolacím súdom zmenený\nvýrok rozsudku, osobitne keď odvolací súd konal bez nariadenia pojednávania, potvrdzujúc\nodvolaním napadnuté výroky súdu prvej inštancie. Krajský súd v podstatných odvolaním\nnamietaných skutočnostiach toto odôvodnenie dopĺňal (napr. bod 11 – vymedzenie roka a dňa\nvydržania, predmet spôsobilý vydržania), čím sám nahrádzal postup súdu prvej inštancie\nv podstatných okolnostiach, a tak upieral žalovanej plnú aplikáciu jej patriacich práv. Súdy nižších\ninštancií neuviedli jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na podstatné námietky žalovanej týkajúce sa:\na) existencie kúpnej zmluvy, b) zaplatenia kúpnej ceny, c) splnenia podmienky vydržania,\nd) listinného dôkazu čestného prehlásenia\nz 20. mája 2020, e) konania sp. zn.\n14C/115/2003, kde bolo preukázané, že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou\nnehnuteľnosti – domu súp. č. 391 postaveného v podiele vo veľkosti 1/2, zapísaného pod\nporadovým číslom 2.\n3\n\n6.2. V dovolaní argumentovala aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 432 CSP)\nza judikatúrnej situácie v § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Za nesprávny považuje právny názor\nodvolacieho súdu k otázke výkladu dobromyseľnosti držby, že „je treba skúmať, či držiteľ mohol\nbyť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda\nrozhodujúce, že pritom neplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba\npovažovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,\nže držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné plnenie, alebo\npreukázateľne išlo o dar ako bezplatné plnenie“. Namietala, že odvolací súd sa tak odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 74/2015, R 73/2015, 3Cdo/97/2009,\n4Obdo/283/2009,\n5Cdo/30/2010,\n3MCdo/7/2010,\n3MCdo/8/2010\na\n6MCdo/5/2010,\n4Cdo/506/2015, 6Cdo/78/2011, 1Cdo/137/2011, 3Cdo/37/2018), a zastávala názor, že pri výklade\ndobromyseľnosti držby je potrebné skúmať aj to, či držiteľ splnil zákonom vyžadované podmienky,\nako je napr. zákonom vyžadovaná písomná forma úkonu, jeho registrácia.\n7.1. O tomto dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako\nprocesne neprípustné, keď namietanú vadu zmätočnosti a arbitrárnosti nezistil a pri riešení\ndovolaním nastolenej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa jeho\nnázoru nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. odklonu od aktuálnej rozhodovacej\npraxe najvyššieho súdu. Práve naopak, súdy nižších inštancií podľa najvyššieho súdu rozhodli\nv danej veci v súlade s (toho času už) ustálenou súdnou praxou dovolacieho súdu vyjadrenou\naj v medzičasom (13. mája 2024) prijatom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 publikovanom\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 15/2024.\n7.2. K dovolaciemu dôvodu zmätočnosti najvyšší súd uviedol, že súdy nižších inštancií\nv odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili, ako v spore dospeli k záveru,\nže žalobcovia splnili podmienky na vydržanie spornej nehnuteľnosti (bod 11 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku). Odvolací súd, považujúc výrok rozsudku prvoinštančného súdu za vecne\nsprávny, súčasne v dôvodoch rozhodnutia (bod 11) doplnil, a to aj rozborom relevantnej právnej\núpravy, skutočnosti týkajúce sa ustálenia časového momentu, keď malo k vydržaniu dôjsť.\nNásledne, reagujúc na odvolacie námietky, vysvetlil, prečo považoval skutkový stav za správne\nzistený, prečo nepovažoval rozsudok prvoinštančného súdu za prekvapivý a nepreskúmateľný\na prečo nedošlo na strane žalovanej postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. V bodoch 13, 18 a 19 sa vysporiadal aj s judikatúrou, na ktorú poukazovala\nodvolateľka, so záverom o jej neaktuálnosti vzhľadom na judikatúrny posun v nazeraní na otázku\nsplnenia podmienok vydržania a v tomto smere poukázal aj na konkrétne rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, ako aj ústavného súdu a zároveň z nich citoval. K namietaným deficitom v dokazovaní\nnajvyšší súd uviedol, že konanie je ovplyvnené zásadou voľného hodnotenia dôkazov, že záver,\nktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,\nje vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. V hodnotení\ndôkazov tiež nezistil nepreskúmateľnosť ani nelogickosť a konštatoval, že skutkové zistenia\nzodpovedajú vykonaným dôkazom. K námietke nevykonania odvolacieho pojednávania najvyšší\nsúd uviedol, že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými aj s právnymi závermi\nsúdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel na základe dostatočne vykonaného dokazovania, pričom\ntvrdenia žalobcov považoval za preukázané. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nemal dôvod\ndokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1 CSP). Keďže pre nariadenie pojednávania nebol daný ani\n4\n\nverejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý plne\nzodpovedal zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). K námietke znenia výroku rozsudku krajského súdu\nnajvyšší súd uviedol, že odvolací súd len priamo vo výroku svojho rozhodnutia (výrok I rozsudku\nodvolacieho súdu) bližšie špecifikoval znenie výrokov I, II a III rozsudku súdu prvej inštancie.\nVychádzal pritom zo zohľadnenia obsahu tvrdení žalobcov, ktoré boli uvádzané v žalobe a v ich\npodaniach vo veci a ktorými vymedzovali opis rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých\nžalobu podali. Z nich jednoznačne vyplynulo, že sa žaloba týkala výlučne spoluvlastníckeho\npodielu nehnuteľnosti – domu súp. č. 391 na parcele KN-C č. 1973/3 nachádzajúceho sa v k. ú.\n, okrese Žilina, ktorý je zapísaný na\nv časti B uvedeného listu\nvlastníctva pod por. číslom B3 a je evidovaný na žalovanú. Svoj postup odvolací súd riadne\nodôvodnil (pozri bod 8 rozsudku krajského súdu). Len súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný\nvýrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný.\nPri formulácii potvrdzujúceho výroku rozhodnutia odvolací súd musel dbať na to, aby vyjadroval\nto, čoho sa žalobcovia v danej veci žalobou skutočne domáhali.\nII.\nSťažnostná argumentácia\n8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces, ako aj vlastníckeho práva napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu\na krajského súdu, pretože sú arbitrárne, prekvapivé a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n9. Sťažovateľka sa domnieva, že ústna kúpna zmluva nemôže byť dostatočným putatívnym titulom\nvstupu do oprávnenej držby ako predpokladu vydržania. Zároveň zo samotného skutkového\nvymedzenia nie je zrejmý predmet ústnej zmluvy z roku 1970 (predmet vydržania), pretože dom\nsúp. č. 446 nikdy nebol evidovaný v katastri nehnuteľností, výstavbou vznikli dve samostatné veci\nv právnom zmysle – dva domy súp. č. 446 a 447. Vznik jednej veci (dom súp. č. 391) a zánik dvoch\nvecí nikdy nebol preukázaný, naopak, v súvisiacom konaní bola konštatovaná neexistencia\nspoluvlastníctva k jednej spoločnej nehnuteľnosti. Sťažovateľka ďalej namieta nesplnenie\nnepretržitej a nerušenej držby s poukazom na čestné vyhlásenie svedka\n. Namieta\naj nedostatok dobromyseľnosti žalobcov, ktorá sa musí vzťahovať aj na okolnosti právneho dôvodu,\nz ktorého malo právo vzniknúť. V čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1970 občianske právo\nvyžadovalo písomnú formu zmluvy a jej registráciu na štátnom notárstve. Sťažovateľka poukázala\nna publikované rozhodnutie najvyššieho súdu R 73/2015 (4Cdo/283/2009), podľa ktorého nemôže\nbyť dobromyseľný ten, kto vstúpi do držby nehnuteľnosti za účinnosti OZ do 31. decembra 1991\nna základe zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom. Omyl držiteľa vychádzajúci\nz neznalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona nie je omyl\nospravedlniteľný. Nemožno akceptovať, že by sa bolo možné účinne dovolať vydržania\nnehnuteľnosti za situácie, keď by omylu sa dovolávajúca osoba zanedbala objektívne svoju zákonnú\npovinnosť, o ktorej vedela, že existuje (uzavrieť zmluvu v písomnej forme a registrovať ju, pozn.).\nUvedené nemôže svedčiť o obvyklej miere opatrnosti z jej strany. Žalobkyňa sama v konaní\npredkladala inú písomnú kúpnu zmluvu. Rovnako aj správanie žalobkyne v 1. rade, keď chcela\nodkúpiť podiel od pôvodnej žalovanej (oslovila ju s návrhom na potvrdenie užívania žalobkyňou\na potvrdenie uzavretia kúpnej zmluvy z 1970 pred notárom, nie s návrhom na odkúpenie podielu,\n5\n\npozn.), predstavuje podľa názoru sťažovateľky ďalšiu okolnosť vypovedajúcu o nepoctivosti\nsubjektívnych a objektívnych predpokladov jej dobromyseľnosti.\n10. Rozhodnutie všeobecných súdov a dovolacieho súdu je podľa sťažovateľky založené prevažne\nna domnienkach, predpokladoch a úvahách, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.\nZ rozhodnutí súdov oboch stupňov nevyplýva, aká mala byť dohodnutá výška kúpnej ceny, kedy\na akým spôsobom mala byť uhradená. V súdnom spise sa nenachádza jediný dôkaz, ktorý by\npreukazoval dojednanie kúpnej ceny ani jej zaplatenie na podklade ústnej kúpnej zmluvy z r. 1970.\nV tejto veci však nie je preukázané ani to, že cena bola dohodnutá ani že bola uhradená,\nčo rozhodujúco oslabuje tvrdenie o dobromyseľnosti žalobcov. Žalobcovia podľa názoru\nsťažovateľky nepredložili žiadnu listinu či iný relevantný dôkaz, z ktorého by vyplynula\ndobromyseľnosť vydržania, a nepreukázali, že boli splnené všetky podmienky vydržania\npredmetných nehnuteľností. Neuniesli teda dôkazné bremeno. V odôvodnení rozhodnutia krajského\nsúdu absentuje náležité konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia sťažovateľky. Ide len\no paušálne hodnotenie krajského súdu, podľa ktorého okresný súd dospel k správnemu záveru\no všetkých otázkach, ktoré sú predmetom sporu.\n11. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že všeobecné súdy vec v načrtnutých aspektoch nesprávne právne\nposúdili, zásadne a neprípustne sa v podstatných okolnostiach odchýlili od ustálenej rozhodovacej\npraxe najvyšších súdnych autorít a prijatím tohto záveru rezignovali na ochranu sťažovateľkinho\nsubjektívneho práva vlastniť majetok a odňali jej vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti.\n12. Sťažovateľka tiež nesúhlasí s akceptovateľnosťou postupu krajského súdu, ktorý potvrdzujúcim\nrozsudkom preformuloval znenie potvrdeného výroku. Podľa jej názoru je takýto postup\nneprípustný a v rozpore so zákonom.\n13. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval, uznesením č. k. II. ÚS 28/2026-16\nz 28. januára 2026 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu a návrhu na odklad vykonateľnosti\nnapadnutých rozhodnutí nevyhovel.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n14. Poverený zástupca predsedu krajského súdu sa listom sp. zn. Spr 50/2026 z 11. februára 2026\nvyjadril k sťažnosti tak, že odvolací súd dostatočne podrobne uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie potvrdil. K tvrdeniu sťažovateľky o tom, že ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti\nnie je postačujúca pre vstup do oprávnenej držby žalobkyne a jej predchodcu, poukázal na nález\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015, v ktorom došlo k zmene dovtedajšej súdnej praxe, keď\notázka nedodržania zákonného ustanovenia upravujúceho prevod vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam stranami zmluvy automaticky bez ďalšieho nezakladá neospravedlniteľný\nprávny omyl držiteľa, ktorý by popieral dobromyseľnosť jeho držby veci. Ústavný súd teda\npreferuje taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť\ndo súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym.\nObdobne ústavný súd aj v náleze sp. zn. III. ÚS 468/2022 riešil otázku vydržania nehnuteľnosti\nnadobudnutej kupujúcim v roku 1973 síce na základe písomnej kúpnej zmluvy, ktorá ale následne\n6\n\nnebola registrovaná vtedajším štátnym notárstvom. Následne po rozhodnutí odvolacieho súdu\naj veľký senát najvyššieho súdu vo svojom rozsudku sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13. mája 2024\npri interpretácii hmotnoprávnych ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka uviedol, že vznik držby sa na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne\nopierať o existujúci právny dôvod. V nadväznosti na aktuálnu judikatúru najvyšších súdnych autorít\nneobstojí argumentácia sťažovateľky, že právny predchodca žalobkyne nedisponoval titulom,\nna podklade ktorého by sa mohol oprávnene domnievať, že mu vlastnícke právo k predmetnej\nnehnuteľnosti patrí. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na judikatúru R 73/2015\n(4Cdo/283/2009), ktorá už bola judikatúrou najvyšších súdnych autorít dávno prekonaná.\nV kontexte individuálnych okolností prejednávaného prípadu je zrejmé, že objasnenie skutkového\nstavu je s ohľadom na uplynutie značne dlhej doby už prakticky nemožné. Je preto v záujme\nspravodlivého rozhodovania v zmysle § 1 CSP potrebné uplatniť všeobecný princíp,\nže extenzívnym prístupom nie je možné spochybňovať či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými\nrokmi založili právne vzťahy. V súdenom spore nebol dôvod na zamietnutie žaloby, pretože\naj svedectvo jedinej nepríbuznej osoby vo vzťahu k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy a informácie\ntoho istého svedka z počutia od povinného o uhradení doplatku kúpnej ceny boli v danom prípade\ndostatočné pre odôvodnenie akceptácie nadobúdacieho titulu súdom. Opačný prístup súdu by viedol\nk zjavnej nespravodlivosti. Súd totiž musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia\nmusia smerovať k spravodlivému výsledku. Krajský súd preto nesúhlasil s námietkou sťažovateľky\no arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nesprávnom právnom posúdení veci a ústavnú sťažnosť\npovažuje za nedôvodnú.\nIII.2. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n15. Podpredsedníčka najvyššieho súdu listom č. k. KP 3/2026-44, Cpj 28/2026 z 11. februára 2026\nv reakcii na výzvu ústavného súdu zaslala vyjadrenie predsedu senátu konajúceho v danej veci,\nz ktorého vyplýva, že sťažovateľka v podanom dovolaní neopodstatnene namietala porušenie práva\nna spravodlivý proces aj nesprávne právne posúdenie veci. Rozhodujúca právna otázka bola v čase\npodania dovolania rozhodovaná rozdielne, avšak v priebehu dovolacieho konania bolo prijaté\nrozhodnutie sp. zn. 1VCdo/1/2024, z ktorého vyplýva, že „právny titul je len jedným z dôkazov\npreukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely\nvydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ\nkonal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu...“. V okolnostiach\nposudzovanej veci súdy nižších inštancií skutkovo ustálili, že žalobcovia ako kupujúci (resp. ich\nprávni nástupcovia) sa na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy v roku 1970 oprávnene\ndomnievali, že (sporný) dom súp. č. 391, ktorý od uzavretia spomínanej ústnej kúpnej zmluvy\nnikým nerušení užívali, im patrí. K takému záveru dospeli s ohľadom na zistenia vyplývajúce\nz vykonaného dokazovania, berúc do úvahy, že za kúpnu cenu za dom riadne zaplatili, ako aj\nčasové a spoločenské súvislosti prejednávanej veci. Zhodnotiac uvedené okolnosti v ich súhrne,\nmožno aj podľa dovolacieho súdu konštatovať, že žalobcovia boli dobromyseľní držitelia, keďže\nvšetky okolnosti daného prípadu svedčia o poctivosti nadobudnutia spornej nehnuteľnosti. Súdy\nnižších inštancií rozhodli v danej veci v súlade s toho času už ustálenou súdnou praxou dovolacieho\nsúdu, najvyšší súd ďalej poukázal na svoju právomoc ústavne konformným spôsobom vymedzovať\nprípustnosť dovolania a vyjadril presvedčenie, že uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani\nneústavné.\n7\n\nIII.3. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n16. Zúčastnenou osobou v konaní je žalobca v 2. rade v základnom konaní\n(žalobkyňa\nv 1. rade v priebehu konania zomrela, pozn.), ktorý sa vyjadril k podanej ústavnej sťažnosti\npodaním zo 17. februára 2026. Zúčastnená osoba je presvedčená, že napadnuté rozhodnutia\nnevykazujú také nedostatky, aby odôvodňovali záver o porušení práva sťažovateľky na spravodlivý\nproces. Spor bol verejne prejednaný za prítomnosti strán, sporové strany mali právo vyjadriť\nsa k všetkým vykonaným dôkazom, rozhodnutie krajského súdu, ako aj rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sú riadne odôvodnené a predvídateľné, v rámci procesného postupu došlo k zachovaniu\nrovnosti strán a v žiadnom prípade nie je možné procesný postup oboch súdov vykladať ako\nsvojvoľný. Zúčastnená osoba ďalej poukázala na správne skutkové a právne závery vyplývajúce\nz rozhodnutia okresného súdu č. k. 8Co/786/2026-377 v odsekoch 24 až 56, z rozhodnutia\nkrajského súdu sp. zn. 9Co/55/2023 v odsekoch 10 až 19 a z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n8Cdo/29/2024 v odsekoch 12 až 22, 30, 31. Poukázala na to, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou. Hodnotiaca úvaha súdov, ktorou sa v rámci hodnotenia dôkazov riadili, je v súlade\nso zásadami formálnej logiky, pokiaľ ide o okolnosti dobromyseľnosti manželov\n.\nPokiaľ by právnym predchodcom sťažovateľky nebola vyplatená celá kúpna cena, rozhodne by\nuplatňovali zaplatenie jej zvyšku od roku 1970, či už proti\n, alebo proti\n,\nktorí boli držiteľmi nehnuteľnosti, k čomu však preukázateľne nedošlo a manželia\nboli stále nepretržite a nerušene držiteľmi domu č. 446. Až v súvislosti s dedičským konaním\npo nebohom\n, ktorý zomrel 16. septembra 1998, sa právna predchodkyňa\nsťažovateľky\ndozvedela od pani\no tom, že dom vtedy už pod\njedným súpisným č. 391 nie je majetkovoprávne vysporiadaný (od roku 1970 až dovtedy však\nmanželia\nnerušili manželov\nv držbe domu č. 446 v presvedčení, že dom\nim už nepatrí vlastnícky). Dobromyseľnosť manželov\npri kúpe domu potvrdzuje\naj skutočnosť, že v roku 1970 domy č. 446 a 447 (ale ani dom, ktorý od roku 1983 získal jedno\nsúpisné číslo 391) neboli zapísané na liste vlastníctva, a to až do roku 2000, keď došlo k zápisu\nna LV v súvislosti s dedičským konaním po nebohom\n, a teda ani jedna\nzo strán kúpnej zmluvy nenadobudla presvedčenie, že je potrebné vo vzťahu k prevodu\nnehnuteľnosti uzavretie písomnej kúpnej zmluvy, a tak aj\ns manželkou (žalobkyňa\nv 1. rade, pozn.) boli dobromyseľní, či už pri vstupe do dražby, ale aj počas plynutia celej vydržacej\nlehoty, že sú na základe ústnej kúpnej zmluvy vlastníci domu č. 446. Z uvedených dôvodov\npovažuje zúčastnená osoba ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.\nIII.4. Replika sťažovateľky:\n17. Sťažovateľka vo vyjadrení z 28. júla 2025 uviedla k týmto vyjadreniam, že s poukazom\nna princíp prezumpcie znalosti práva a dlhoročnú prax vyžadujúcu písomnú formu zmluvy\no prevode nehnuteľností nemožno považovať absenciu písomnej formy kúpnej zmluvy a jej\nregistráciu pri posudzovaní dobromyseľnosti držby za právne bezvýznamnú. Sťažovateľka\nzopakovala, že žalobcovia nepreukázali písomnú kúpnu zmluvu ani jej registráciu. Ak by skutočne\ndošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a vyplateniu kúpnej ceny, takúto činnosť smerujúcu k zápisu\nvlastníckeho práva k predmetu kúpy by nesporne učinili. Žalobkyňa v 1. rade s manželom poznali\nzákonné podmienky platného prevodu vlastníckeho práva, napriek tomu ich nerešpektovali.\nZároveň v konaní sp. zn. 14C/115/2003 z výsluchu svedka\ntaktiež vyplýva, že žalobkyňa\nv 1. rade vedela, že na prevod vlastníckeho práva je nevyhnutné uzatvoriť riadnu písomnú zmluvu,\n8\n\nktorá však nikdy nebola uzatvorená. Písomnú kúpnu zmluvu na pozemok (r. 1958) v hodnote 6 600\nSk uzatvorili v súlade s právnymi predpismi a túto zmluvu dosiaľ uchovávajú. Pokiaľ kupujúci\nvedel v čase zamýšľanej kúpy nehnuteľnosti o všetkých zákonných predpokladoch nevyhnutných\npre zavŕšenie prevodu nehnuteľnosti, nemožno mať (z určujúceho objektívneho hľadiska) žiadne\npochybnosti o tom, že jeho držba nebola oprávnená. Rovnako správanie žalobkyne v 1. rade, ktorá\nsa po smrti svojho manžela pokúsila u notára odkúpiť podiel od matky sťažovateľky, objektívne\nspochybňuje existenciu jej dobromyseľnosti a nasvedčuje tomu, že si bola vedomá, že vlastnícke\nprávo k predmetnej nehnuteľnosti jej neprináleží. Zároveň chýbajú aj objektívne dôkazy\no dojednaní či zaplatení kúpnej ceny, jej výške alebo iných okolnostiach ospravedlňujúcich\npresvedčenie o oprávnenej držbe. K otázke kúpnej ceny žalobcovia nepredložili žiadny\npreukázateľný dôkaz. Sťažovateľka považuje závery najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu\nza neudržateľné z hľadiska právnej istoty a predvídateľnosti práva. Záver o dobromyseľnosti prijali\nsúdy prevažne na spornej svedeckej výpovedi jednej nepríbuznej osoby a na nepriamych úvahách\no tom, že keby kúpna cena zaplatená nebola, pôvodní vlastníci by sa jej určite domáhali. Absenciu\ndôkazov súdy nahradili hypotetickými úvahami a domnienkami, ktoré však nemôžu nahradiť dôkaz\no splnení zákonných podmienok vydržania. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol\na v odôvodnení poukázal na medzičasom prijatý judikát R 15/2024 k podľa neho rozpornej\njudikatúre. Takýto postup je v rozpore so skutočnosťou, že v čase rozhodovania všeobecných súdov\nexistovala ustálená rozhodovacia prax, ktorá bola dlhodobo stabilná. Výpoveď kľúčového svedka\npovažuje sťažovateľka za rozpornú a vyvrátenú a hodnotenie vykonaných dôkazov za selektívne\nv jej neprospech, keď skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť jediného svedka a nesplnenie\nzákonných podmienok vydržania ponechali bez náležitého vyhodnotenia. Informácia o údajnej\núhrade kúpnej ceny predstavuje iba nepriamy dôkaz, ide o svedectvo z počutia, a nie o priame\noveriteľné fakty. V závere sťažovateľka namieta, že doplnenie dňa a roku vydržania krajským\nsúdom v odvolacom konaní neumožňuje účastníkom konania reagovať a predložiť dôkazy.\nZ uvedených dôvodov sťažovateľka zotrvala na podanej sťažnosti.\n18. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vec prejednal a rozhodol\nbez nariadenia ústneho pojednávania, pretože na základe obsahu podaní, priložených listinných\ndôkazov a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n19. Podstatou sťažnosti je namietané nesprávne právne posúdenie dobromyseľnosti pri vydržaní\nnehnuteľnosti žalobcami, ako aj arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí.\n20. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však\npatrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.\n21. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa\nv jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a aby sa vykonal ústavne súladný výklad\n9\n\ntejto právnej normy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia\nbyť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov\núčastníkov konania. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je tiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany.\n22. Ústavný súd na úvod v súvislosti so sťažovateľkou namietanou zmenou posudzovania\ndobromyseľnosti zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu v priebehu konania o jej dovolaní\nupriamuje pozornosť na svoju rozhodovaciu prax (napr. IV. ÚS 610/2021), podľa ktorej i keď\nzmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej\nsprávnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. Európsky súd pre ľudské práva\nformuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho\nočakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04).\nEurópsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou\npovahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales\na ďalší proti Francúzsku, č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby,\na to i pri nezmenenej právnej úprave, bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj\nmenená (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 117/07 z 20. júna 2007).\n23. Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže\nzasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými\nsúdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej\nmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody ústavne relevantnej\nintenzity, čo v danom prípade nezistil.\n24. Zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu aplikované v tejto veci dovolacím súdom, ktorého\nprávny názor sťažovateľka rozporuje, ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže ide o riadny\nvýkon unifikačnej právomoci najvyššieho súdu, ktorý nie je prejavom svojvôle, je riadne\nzdôvodnený a smeruje k zosúladeniu rozhodovacej praxe s dikciou Občianskeho zákonníka aj skôr\nvyslovenými názormi ústavného súdu. Žiada sa však dodať, že absencia zákonných požiadaviek\npre platný právny úkon prevodu vlastníctva, ktorá vylučuje vznik vlastníckeho práva zmluvným\nprevodom, ale nevylučuje nadobúdací titul ako spôsobilý putatívny titul pre oprávnenosť držby\nna účely vzniku vlastníckeho práva vydržaním, nemôže byť absolútna. Inými slovami, nadobúdací\ntitul pre účely oprávnenosti držby a následného vydržania úplne samozrejme nebude spĺňať prísne\npožiadavky na obsah a formu písomnej kúpnej zmluvy zaregistrovanej notárstvom v minulosti,\nresp. zavkladovanej katastrom v súčasnosti a splnenie všetkých zákonných požiadaviek ani\nnemožno vyžadovať zo strany súdu pre účely posúdenia vydržania, pretože pri splnení zákonných\npodmienok formy a obsahu kúpnej zmluvy a jej zápisu (ako požaduje sťažovateľka, pozn.) by došlo\nk nadobudnutiu vlastníctva prevodom, a nie vydržaním. Napriek tomu je pre posudzovanie\nputatívneho titulu zakladajúceho oprávnenosť držby potrebné zohľadňovať istý minimálny\nštandard, ktorému zásadne zodpovedá písomná forma zmluvy, ktorá síce nemusí obsahovať\nnáležitosti vkladuschopnej listiny ani platného úkonu, ale mala by aspoň (následným dokazovaním)\nidentifikovateľným spôsobom vymedziť (i) predmet kúpy, (ii) osobu predávajúceho a kupujúceho,\n10\n\n(iii) kúpnu cenu, ako aj (iv) čas predaja. Upustenie aj od týchto minimálnych požiadaviek môžu\nodôvodniť len výnimočné skutkové a právne okolnosti konkrétnej veci.\n25. V prerokúvanej veci bola všeobecnými súdmi pripustená výnimočne ako titul pre vstup\ndo oprávnenej držby ústna zmluva a okolnosti zaplatenia kúpnej ceny boli dokazovaním ustálené\nnajmä na základe svedeckých výpovedí. Predmetný dvojdom vznikol výstavbou dvoch bratov.\nIšlo teda o novovytvorenú vec, ktorá ani v čase jej vzniku, ani v čase prevodu a ani následne\ndo roku 2000 nebola vôbec evidovaná v katastri nehnuteľností. Ak sa teda spríbuznení účastníci\nzmluvy domnievali, že na prevod takejto nehnuteľnosti, osobitne v socialistickom zriadení\npotierajúcom individuálne vlastníctvo, nie je potrebná písomná zmluva a aj na základe ústne\nuzavretej „chlapskej“ dohody došlo účinne k prevodu nehnuteľnosti a takýto stav až do svojej smrti\naj obaja rešpektovali, možno výnimočne považovať ich právny omyl za ospravedlniteľný tak, ako\nk tomu dospeli všeobecné súdy. Ich úvaha sa javí ako logická a riadne odôvodnená a ústavný súd\nnemá dôvod do nej zasahovať.\n26. Pokiaľ sťažovateľka brojí proti hodnoteniu vykonaného dokazovania, ústavný súd musí\nkonštatovať, že nie je súdom skutkovým a neprináleží mu ani vykonávať dokazovanie v merite\nveci, ani nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi svojím vlastným\nhodnotením. Všeobecné súdy konajúce v tejto veci vykonali dostatočné dokazovanie a riadne\nodôvodnili úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadili. Z tohto hľadiska preto ústavný súd\nnezistil porušenie sťažovateľkou označených práv ani v súvislosti s dokazovaním. Vzhľadom\nna veľký časový odstup a úmrtie väčšiny priamych aktérov a svedkov prevodu ústavný súd\npovažuje vykonané dokazovanie a závery na jeho základe prijaté všeobecnými súdmi za ústavne\nakceptovateľné a zodpovedajúce materiálnej spravodlivosti.\n27. Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť a nedostatok dôvodov napadnutých rozhodnutí. Ústavný\nsúd konštatuje, že ju po preskúmaní veci nezistil. Sťažovateľkou nastolené dovolacie námietky,\nktoré boli vo veci relevantné, najvyšší súd preskúmal a riadne odôvodnil, prečo nezakladajú\nprípustnosť jej dovolania. Rovnako krajský súd svojím odvolacím rozsudkom v spojení\ns rozsudkom súdu prvej inštancie poskytol odpovede na všetky kľúčové aspekty splnenia\npodmienok vydržania. Vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu\ntvoria kompletizujúcu jednotu, nie je možné ani doplnenie odôvodnenia zo strany krajského súdu\npovažovať za ústavne neakceptovateľný exces, osobitne v situácii, že nešlo o údaje, ktoré by neboli\npredmetom konania už v štádiu na súde prvého stupňa ako v tomto prípade.\n28. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky nie je\ndôvodná a nevyhovel jej. Ostatnými návrhmi obsiahnutými v petite ústavnej sťažnosti viazanými\nna vyslovenie porušenia práv sa ústavný súd nezaoberal.\n29. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. júna 2026\nPeter Molnár\npredseda senátu\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "držba-oprávnená", "vlastníctvo-určenie vlastníckeho práva", "vydržanie", "nehnuteľnosť", "vlastníctvo-určenie vlastníckeho práva", "vydržanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6784076f-a986-4db7-9cbc-19ff98e6b7d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.468.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 468/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.468.2022.2"}, {"guid": "ussr:cd09cc55-9dd2-4519-a2f8-4541315b76d2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.610.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 610/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.610.2021.1"}, {"guid": "ussr:01400b7d-c73a-4c84-b49c-73ab376801c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 484/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 409, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "39f859a0-a627-4577-8777-0f57221e29d9:2b811c09-256c-4379-b032-51a5b566751d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1", "spisova_znacka": "8Cdo/29/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/29/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5116217315.1"}, {"guid": "7fd72622-8c1d-47b3-aeb0-4acc731e81aa:01466bd3-c873-4bcc-b94e-778c5aea0222", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4109899900.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-13", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4109899900.1"}, {"guid": "360ab502-5dd3-45f6-b1b8-e5fc5b6d7d7c:642ee288-7b9b-4df4-98a3-ccf60508380e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5906200762.2", "spisova_znacka": "3Cdo/37/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/37/2018 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5906200762.2"}, {"guid": "05f2c8e0-f4ec-4e42-894a-3ffd79ee6310:cad00886-99a8-4f2e-8c2d-0a61d62860db", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/55/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/55/2023 z 21. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-03-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/05f2c8e0-f4ec-4e42-894a-3ffd79ee6310:cad00886-99a8-4f2e-8c2d-0a61d62860db"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:729b323a-b4e3-487e-998f-c4e41d2f31ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.363.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 363/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 363/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.363.2026.1"}, {"guid": "9e883c71-15de-41e9-b53a-d1b20d218199:e609684b-216f-4d3a-96d0-4dbed462868f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5813209652.1", "spisova_znacka": "9Cdo/142/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/142/2025 z 28. 7. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5813209652.1"}]}