Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/2026 z 1. 7. 2026
Citácia: nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2026, sp. zn. II. ÚS 197/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.197.2026.2
Ústavný súd Slovenskej republiky | II. ÚS 197/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:2.US.197.2026.2 | 2026-07-01 | Nález
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8f939b8a-b9b6-46fa-b726-04f027e73541
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.197.2026.2

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 197/2026-23
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov
Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
,
,
, zastúpenej opatrovníčkou
,
, zastúpenej LD Legal, s.r.o., Trnavská cesta 41, Bratislava, proti postupu
Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. VK-3Er/370/2015 takto
rozhodol:
1. Postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. VK-3Er/370/2015 b o l o
p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Lučenec p r i k a z u j e ,
3Er/370/2015 konal bez zbytočných prieťahov.

aby v konaní vedenom pod sp. zn. VK-

3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur, ktoré j e Okresný súd
Lučenec p o v i n n ý zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 949,17 eur, ktorú j e
Okresný súd Lučenec p o v i n n ý zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu bola 27. novembra 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu. Sťažovateľka požaduje priznanie finančného
zadosťučinenia a náhrady trov konania. Rovnako žiada, aby ústavný súd prikázal konať okresnému
súdu bez zbytočných prieťahov.
2. Sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu č. k. 11Ps/15/2011-24 zo 14. septembra 2011
pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť
28. septembra 2011. Okresný súd zároveň ustanovil sťažovateľke opatrovníčku označenú v záhlaví
tohto nálezu.
3. Proti sťažovateľke je súdnym exekútorom vedené exekučné konanie pod sp. zn. EX 7035/2015,
ktoré začalo na návrh oprávneného z 30. marca 2015. Poverenie na vykonanie exekúcie vydal
okresný súd 14. januára 2016. Na základe exekučného príkazu na prikázanie inej pohľadávky
vydaného v predmetnej exekúcii je vykonávaná zrážka zo starobného a vdovského dôchodku
sťažovateľky. Sťažovateľka z dôvodu existencie dôvodnej pochybnosti o zákonnosti exekúcie
pre absenciu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu podala 17. mája 2024 súdnemu
exekútorovi návrh na zastavenie exekúcie a na priznanie účinkov odkladu exekúcie, ktorý súdny
exekútor postúpil okresnému súdu 21. mája 2024.
4. Zo strany okresného súdu nedošlo po viac ako 17 mesiacoch, rátajúc do dňa podania ústavnej
sťažnosti, k rozhodnutiu o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie ani o odklade účinkov
exekúcie. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že dlhodobá nečinnosť súdu sa prejavuje okrem
iného i v jej majetkovej sfére, keďže v dôsledku prebiehajúcej exekúcie bola v období od podania
návrhu na zastavenie exekúcie do dňa podania ústavnej sťažnosti zrazená z jej dôchodku suma
v celkovej výške 513,87 eur. Každá ďalšia nečinnosť predstavuje pokračujúci zásah do práv
sťažovateľky.
5. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 197/2026-13 z 25. marca 2026 ústavnú sťažnosť prijal
na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II.
Vyjadrenie okresného súdu
6. Okresný súd na žiadosť ústavného súdu listom sp. zn. VK-Spr 165/26 z 10. apríla 2026 zaslal
vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľky.
7. V úvode listu okresný súd popisuje priebeh konania: „Na základe návrhu pôvodného
oprávneného je na tunajšom súde vedené exekučné konanie pod sp. zn. VK-3Er/370/20l5 proti
sťažovateľke ako povinnej o vymoženie istiny 1.360,83 EUR s prísl. a trov exekúcie. Okresný súd
dňa 14. januára 2016 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe poverenia
č. 56100464543. Dňa 22. mája 2024 bol tunajšiemu súdu postúpený návrh sťažovateľky
na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie. Okresný súd Lučenec uznesením č. k. VK3Er/370/20l5-77 zo dňa 16. októbra 2024 rozhodol o pripustení zmeny účastníka na strane
oprávneného, ktorý predchádzal návrhu povinnej na zastavenie a odklad exekúcie. Následne
okresný súd vydal uznesenie č. k. VK-3Er/370/2015-86 zo dňa 16. januára 2025, ktorým pôvodnému
oprávnenému, ako aj novému oprávnenému vyrubil súdny poplatok vo výške 25 EUR. Následne
vyššia súdna úradníčka dňa 31. marca 2026 požiadala právneho zástupcu zriaďovateľa stáleho
rozhodcovského súdu o zapožičanie spisu, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Okresný súd tiež
požiadal súdneho exekútora o zapožičanie exekučného spisu a vyjadrenie k skutočnostiam
2

týkajúcim sa návrhu na zastavenie a povolenie odkladu exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. VK3Er/370/2015-96 z 31. marca 2026 povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o návrhu
povinnej na zastavenie exekúcie. Dňa 09. apríla 2026 okresný súd realizoval písomné úkony
na zabezpečenie spisu zo základného konania.“
8. Okresný súd poukazuje na tri základné kritériá definovania zbytočných prieťahov v súdnom
konaní a k týmto poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o zastavení a povolení odkladu
exekúcie priamo zákon nedefinuje ako naliehavú vec. Ku kritériu plynulosti súdneho konania
uvádza, že uznesenie okresného súdu č. k. VK-3Er/370/2015-96 z 31. marca 2026 o povolení
odkladu exekúcie bolo vydané s časovým odstupom po skôr realizovaných úkonoch vyššieho
súdneho úradníka. Dĺžka súdneho konania a rozhodnutia o návrhu na odklad exekúcie zásadne
neprekročila medze primeranosti trvania súdneho konania. Zároveň objektívne bola uvedená lehota
určená počtom niekoľkých stoviek neukončených vecí pridelených na rozhodnutie v exekučnej
agende, o ktorých vyšší súdny úradník konal, kde pri vybavovaní majú prednosť veci staršie
a naliehavejšie.
9. Okresný súd zároveň podotýka, že rozhodnutím o návrhu sťažovateľky na povolenie odkladu
exekúcie objektívne zo strany okresného súdu nemôže už dochádzať k porušovaniu jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetná exekučná vec je vedená na okresnom
súde od roku 2015. Návrh na zastavenie exekúcie a priznanie účinkov odkladu bol sťažovateľkou
podaný v roku 2024. V súvislosti s návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie okresný súd už
uskutočnil nevyhnutné kroky na účely zabezpečenia rozhodcovského spisu zo základného konania,
ktoré viedli k odstráneniu a zmierneniu právnej istoty na strane sťažovateľky. S poukazom
na uvedené skutočnosti okresný súd zastáva názor, že nedošlo k takému zásahu do základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorý by odôvodňoval
vyslovenie jeho porušenia podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne priznanie finančného zadosťučinenia
z dôvodu tvrdeného porušenia práva.
III.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože
na základe obsahu podaní a vyžiadaného spisu dospel k záveru, že od ústneho pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
11. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci
na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
3

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“
(IV. ÚS 221/04).
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého
kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
14. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmet konania tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s ustálenou
judikatúrou. Na akúkoľvek právnu či faktickú zložitosť nepoukázal ani samotný okresný súd.
15. Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa o predĺženie
napadnutého konania sama nepričinila.
16. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní,
pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu
byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
17. Z popísaného priebehu konania okresným súdom vo vyjadrení na ústavnú sťažnosť, z ústavnej
sťažnosti a vyžiadaného spisu sp. zn. VK-3Er/370/2015 ústavný súd zistil, že proti sťažovateľke
ako povinnej je vedené exekučné konanie na vymoženie istiny 1 360,83 eur s príslušenstvom.
Exekučný titul tvorí rozhodcovský rozsudok sp. zn. IA-C/0713/0035 z 1. augusta 2014 Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s., ktorý rozhodol
o nároku žalobcu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zákona
č. 521/2005 Z. z. a zákona č. 71/2009 Z. z. Predmetom rozhodcovského konania bol uplatnený
nárok žalobcu z dlhu žalovanej vyplývajúceho zo spotrebiteľského úveru poskytnutého podľa
úverovej zmluvy uzavretej 6. apríla 2010 podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.
18. Dňa 22. mája 2024 bol okresnému súdu postúpený návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie
a na odklad exekúcie. Sťažovateľka žiadala exekúciu zastaviť podľa § 61k ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku s poukazom na to, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti
exekučného titulu. Výslovne poukazovala na to, že sa proti nej viedlo v roku 2014 konanie
na rozhodcovskom súde o vymoženie spotrebiteľského dlhu, v tom čase však už bola pozbavená
spôsobilosti na právne úkony (od roku 2011) a zastupovala ju v plnom rozsahu ustanovená
opatrovníčka. Rozhodcovský súd s jej opatrovníčkou vôbec nekonal, rozhodcovský rozsudok
opatrovníčke nedoručil, a preto tento je materiálne nevykonateľný. Týmto nesprávnym procesným
postupom jej rozhodcovský súd znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a tiež ústavného práva na súdnu a inú

4

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň žiadala rozhodnúť o odklade exekúcie
do právoplatného rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie.
19. Okresný súd primárne rozhodol o pripustení zmeny účastníka na strane oprávneného uznesením
č. k. VK-3Er/370/2015-77 zo 16. októbra 2024. Vo veci návrhu sťažovateľky bol realizovaný prvý
úkon smerujúci k rozhodnutiu o návrhu sťažovateľky až 31. marca 2026 (teda po podaní ústavnej
sťažnosti a po jej prijatí ústavným súdom na ďalšie konanie), ktorým okresný súd žiadal stály
rozhodcovský súd, ktorý vydal exekučný titul, o zapožičanie spisu. Následne v rovnaký deň
31. marca 2026 okresný súd povolil odklad exekúcie uznesením č. k. VK-3Er/370/2015-96.
20. K prvému úkonu smerujúcemu k rozhodnutiu o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie,
ako aj k rozhodnutiu o odklade exekúcie došlo po približne 22 mesiacoch odo dňa podania návrhu
sťažovateľky, čo nie je možné považovať za sústredené a efektívne konanie smerujúce
k meritórnemu rozhodnutiu veci. Ústavný súd otvorene vychádza zo súdnych rozhodnutí ESĽP,
ktorý postupne vytvoril koncepciu troch rýchlostí súdnych konaní v závislosti od významu
prejednávanej veci, a to: i. priemernú (všeobecne aplikovateľnú), ii. osobitnú (o. i. spojenú
s prostriedkami na živobytie sťažovateľa) iii. výnimočnú (rodičovské práva, náhrada škody osobám
nevyliečiteľne chorým). Nepochybne v predmetnom konaní na základe návrhu povinnej
na zastavenie exekúcie sa má preskúmať zákonnosť vymáhania spotrebiteľského dlhu
od sťažovateľky, ktorým sa atakujú jej prostriedky na živobytie, a preto ide o konanie, ktoré má
charakteristiku osobitnej rýchlosti.
21. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil opakovane názor, podľa ktorého účelom
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu teda v danom prípade súdu, ktorý
vykonáva súdnu právomoc zameranú na ochranu práva prostredníctvom vydávania súdnych
rozhodnutí (II. ÚS 66/99). Za konanie konkrétneho sudcu, resp. zamestnanca súdu nesie
v konečnom dôsledku zodpovednosť príslušný súd ako orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou
bolo poskytnúť účastníkom konania (stranám sporu) účinnú súdnu ochranu. V tomto zmysle preto
pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti, ktorou sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní,
v zásade nemožno robiť rozdiel medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov
(I. ÚS 24/2022). Úlohou porušovateľa bolo zabezpečiť plynulosť a bezprieťahovosť konania
aj na základe zákonného príkazu uvedeného v § 51 ods. 4 a 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (II. ÚS 501/2025).
22. Právna istota vo forme právoplatného rozhodnutia o návrhu sťažovateľky na zastavenie
exekúcie nastavená dosiaľ nebola. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje
porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku nálezu).
IV.
K návrhu na prikázanie vo veci konať
23. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných
prieťahov.

5

24. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci
konal.
25. Vzhľadom na skutočnosť, že v napadnutom konaní nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
rozhodnuté, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom
konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
V.
Primerané finančné zadosťučinenie
26. Sťažovateľka žiadala v petite ústavnej sťažnosti priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2 000 eur.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,
priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného
zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody
sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
29. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
30. Ústavný súd konštatuje, že zásah do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote si vyžaduje
priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd však považuje sťažovateľkou požadovanú sumu
finančného zadosťučinenia za neprimeranú, resp. preexponovanú a na tomto mieste pripomína,
že ESĽP akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume, ktorá nie je
neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti
Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie
z 25. 6. 2009, č. 8301/06).
31. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu v napadnutom konaní,
berúc do úvahy najmä charakter predmetu konania a jeho význam pre sťažovateľku, teda to, čo je
pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj celkovú dĺžku napadnutého konania, resp. obdobie právnej
neistoty sťažovateľky, neefektívnosť okresného súdu a všetky okolnosti daného prípadu, majúc
na pamäti, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy
pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou, ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia v sume
1 000 eur za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti
návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

6

VI.
Trovy konania
32. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému
účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
33. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)
a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby a režijného paušálu k nim
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky navýšené o sadzbu dane z pridanej hodnoty. Takto určená suma
predstavuje celkom 949,17 eur (bod 4 výroku nálezu).
34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
35. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026

Peter Molnár
predseda senátu

7