{"guid": "ussr:6eb14b04-de65-440d-ae00-f12e499d6f7b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.182.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 182/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/2026 z 1. 7. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2026, sp. zn. II. ÚS 182/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.182.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2026-07-01", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 1", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6eb14b04-de65-440d-ae00-f12e499d6f7b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.182.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.182.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.182.2026.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 182/2026-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca\nspravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného Advokátska kancelária Mandzák a spol.,\ns.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti uzneseniam Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/4/2026\nz 26. januára 2026 a sp. zn. 1Tos/3/2026 z 26. januára 2026 takto\nrozhodol:\n1. Uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/4/2026 z 26. januára 2026 a sp. zn.\n1Tos/3/2026 z 26. januára 2026 b o l i p o r u š e n é práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1\npísm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa\nčl. 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.\n2. Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/4/2026 z 26. januára 2026 a sp. zn.\n1Tos/3/2026 z 26. januára 2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave\nna ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 521,61 eur\na zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. februára 2026 domáha\nvyslovenia porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež čl. 48 ods. 1 Charty základných práv\nEurópskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniami krajského súdu sp. zn. 1Tos/4/2026 z 26. januára\n2026 (ďalej len „druhostupňové väzobné rozhodnutie 1“) a sp. zn. 1Tos/3/2026 z 26. januára 2026\n(ďalej len „druhostupňové väzobné rozhodnutie 2“), ich zrušenia a vrátenia veci sťažovateľa\n\nkrajskému súdu na nové konanie, formulovania príkazu na prepustenie sťažovateľa na slobodu, ako\naj náhrady trov právneho zastúpenia.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné\nstíhanie pre zločiny neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou a psychotropnou látkou.\nSťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením Mestského súdu Bratislava I (ďalej len „mestský súd“)\nsp. zn. 32Tp/82/2025 zo 7. júla 2025 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1Tpo/39/2025\nz 27. augusta 2025 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na sťažovateľa bola\n5. januára 2026 podaná obžaloba spolu s návrhom na zmenu dôvodov väzby, a to rozšírením\ndôvodov väzby aj na druhý skutok, ktorý je predmetom obžaloby. Mestský súd uznesením\nč. k. 54T/1/2026-166 z 13. januára 2026 (ďalej len „prvostupňové väzobné rozhodnutie 1“)\nrozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku a o nenahradení väzby sťažovateľa alternatívnym opatrením. Uznesením\nč. k. 54T/1/2026-155 z 13. januára 2026 (ďalej len „prvostupňové väzobné rozhodnutie 2“) vyhovel\nnávrhu príslušného prokurátora a rozšíril dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku aj na druhý skutok obžaloby. O sťažnostiach sťažovateľa podaných proti uvedeným\nrozhodnutiam mestského súdu krajský súd rozhodol druhostupňovým väzobným rozhodnutím 1\na druhostupňovým väzobným rozhodnutím 2, ktorými sťažnosti zamietol.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti formuluje niekoľko námietok, ktorými zdôvodňuje porušenie\noznačených práv v rámci rozhodovania o svojej osobnej slobode, resp. rozhodovania o svojom\nponechaní vo väzbe po podaní obžaloby a rozšírení dôvodov väzby na ďalší skutok.\n4. V prvom rade sťažovateľ prvostupňovému väzobnému rozhodovaniu pred mestským súdom\nvyčíta porušenie princípu prezumpcie neviny, poukazujúc na konkrétne časti odôvodnenia jeho\nrozhodnutí a dôvodiac, že sudca v oboch rozhodnutiach, teda v prvostupňovom väzobnom\nrozhodnutí 1, ako aj v prvostupňovom väzobnom rozhodnutí 2 v súvislosti s posudzovaním\nexistencie dôvodov preventívnej väzby formuloval vyjadrenia zasahujúce do uvedeného princípu,\nkeď v nich zvolené výroky jednoznačne obsahujú neprípustné konštatácie sťažovateľovej viny.\nPodľa sťažovateľa krajský súd na túto námietku, ktorú sťažovateľ uplatnil v podanej sťažnosti,\nnáležite nereflektoval, keďže ho odkázal na využitie procesného postupu podľa § 31 Trestného\nporiadku, teda podanie námietky zaujatosti proti konajúcemu zákonnému sudcovi mestského súdu.\nSťažovateľ v tomto kontexte dopĺňa čiastkovú námietku, v ktorej poukazuje na konkrétnu časť\nodôvodnenia druhostupňového väzobného rozhodnutia 2 krajského súdu obsahujúcu podľa mienky\nsťažovateľa vlastné problematické vyjadrenie krajského súdu zasahujúce do princípu prezumpcie\nneviny.\n5. Za ďalší nedostatok oboch rozhodnutí mestského súdu sťažovateľ považuje skutočnosť, že v nich\nbola v jeho neprospech, teda na podporu jeho preventívnej väzby, zohľadnená okolnosť existencie\neurópskeho zatýkacieho rozkazu justičných orgánov Českej republiky vydaného na účely trestného\nstíhania vedeného proti sťažovateľovi v Českej republike pre drogové trestné činy. Sťažovateľ\ntakisto zastáva názor, že mala byť v rámci väzobného rozhodovania v kontexte otázky predmetného\nzatýkacieho rozkazu zohľadnená priaznivejšia novelizácia dotknutej českej právnej úpravy týkajúca\n2\n\nsa trestných sadzieb v prípade drogovej trestnej činnosti. Na predmetnú námietku podľa mienky\nsťažovateľa krajský súd náležite nereflektoval, navyše mu neposkytol možnosť vyjadriť sa\nv druhostupňovom väzobnom rozhodovaní k medzičasom vydanému rozhodnutiu slovenského\nvšeobecného súdu o vykonaní dotknutého zatýkacieho rozkazu.\n6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej spochybňuje splnenie jedného zo základných predpokladov\nmateriálnych podmienok väzby, a to existenciu podozrenia zo spáchania stíhanej trestnej činnosti,\nkeď argumentuje, že konajúce súdy v rámci väzobného rozhodovania nevykonali potrebnú analýzu\ndôkaznej situácie. Podľa sťažovateľa sa záver konajúcich súdov o naplnení tohto predpokladu\nopiera iba o výpočet dôkazných prostriedkov, kde konajúce súdy rezignovali na svoju povinnosť\nzaoberať sa náležite dôkazným stavom. Sťažovateľ tiež predostiera tvrdenie o nezlučiteľnosti\ndoterajšej dĺžky svojej väzby so zárukami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru\na odôvodnenie svojej preventívnej väzby považuje za arbitrárne, nespĺňajúce predpoklady\ntzv. doktríny zosilnených dôvodov na trvanie väzby. Podľa sťažovateľa je odôvodnenie jeho\npreventívnej väzby založené iba na všeobecných floskulách a stereotypných formuláciách.\n7. Vo väzobnom rozhodovaní konajúce súdy podľa presvedčenia sťažovateľa mali, avšak\nnereagovali aj na ním predostretú vadu prípravného konania týkajúcu sa poskytnutia možnosti\nk preštudovaniu vyšetrovacieho spisu, ktorú sťažovateľ považuje za dôvod na odmietnutie\nobžaloby.\n8. Väzobnému rozhodnutiu sťažovateľ vyčíta aj to, že sa v ňom konajúce súdy podľa jeho\npresvedčenia primerane nevysporiadali s dôvodnosťou návrhu orgánov činných v trestnom konaní\nna rozšírenie dôvodu väzby aj pre druhý skutok tvoriaci predmet podanej obžaloby.\n9. Napokon sťažovateľ spochybňuje aj dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutí, prostredníctvom\nktorého bolo odmietnutá náhrada jeho väzby miernejším alternatívnym opatrením.\nIII.\nVyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n10. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 182/2026-17 z 25. marca 2026 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaných práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4\na čl. 6 ods. 2 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 1 charty, vo zvyšku ústavnú sťažnosť odmietol.\nV súvislosti s vecným prerokovaním ústavnej sťažnosti vyzval 2. apríla 2026 predsedu krajského\nsúdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke ústavnej sťažnosti. Na výzvu ústavného súdu predseda\nkrajského súdu reagoval podaním sp. zn. 1SprV/127/2026 z 21. apríla 2026, v ktorom odmietol\nopodstatnenosť námietok sťažovateľa prezentovaných v odôvodnení jeho ústavnej sťažnosti.\nNesúhlasil s tvrdením sťažovateľa, že ako sťažnostný súd nereflektoval pri svojom rozhodovaní\nna jeho námietku týkajúcu sa porušenia princípu prezumpcie neviny zo strany mestského súdu\nv rámci prvostupňového väzobného rozhodovania. Vyjadril sa, že výrazové prostriedky použité\nmestským súdom v jeho rozhodnutiach „môžu mať kontext porušovania prezumpcie neviny“, avšak\npokiaľ ide o samotný výsledok, teda výrok rozhodnutia mestského súdu, bol tento súladný\nso zákonom a krajský súd nemal inú možnosť ako preskúmavané rozhodnutie mestského súdu\npotvrdiť. Zopakoval názor prezentovaný už v sťažnostnom väzobnom konaní, že bolo potrebné\n3\n\nzo strany sťažovateľa iniciovať skúmanie nestrannosti súdu prvého stupňa prostredníctvom postupu\npredpokladaného § 31 Trestného poriadku. Podľa názoru krajského súdu „pri rozhodovaní o väzbe\nz hľadiska splnenia formálnych a materiálnych podmienok väzby nerozoberá, akými presnými\nvýrazovými prostriedkami súd prvého stupňa popisoval dôvodnosť podozrenia, pokiaľ v rámci\nsťažnostného konania sám vyhodnotí, že dôvodnosť podozrenia je daná“.\n11. V ďalších častiach svojho vyjadrenia krajský súd špecifikoval svoju argumentáciu,\nprostredníctvom ktorej v sťažnostnom väzobnom konaní podporil záver o pretrvávaní väzobného\ndôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sumarizoval, že za konkrétne skutočnosti\nopodstatňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti v prípade ponechania sťažovateľa\nna slobode považoval v prvom rade skutočnosť, že sťažovateľ má trestnú minulosť v podobe\nštyroch záznamov v registri trestov a naposledy bol uznaný vinným práve zo spáchania\ntzv. drogovej trestnej činnosti v Nemecku, kde bol odsúdený k podmienečnému trestu odňatia\nslobody, pričom aktuálne vyšetrovanej trestnej činnosti sa mal dopustiť v rámci plynutia skúšobnej\ndoby označeného podmienečného odsúdenia. Ďalej tiež poukázal na zohľadnenú skutočnosť\ntrestného stíhania vedeného aktuálne v Českej republike, aj tu za drogovú trestnú činnosť. Takisto\npripomenul, že v rámci okolností podporujúcich sťažovateľovi preventívnu väzbu zohľadnil aj\nintenzitu, dobu a rozsah aktuálne prejednávanej trestnej činnosti.\n12. V závere svojho vyjadrenia predseda krajského súdu odmietol námietky sťažovateľa\no nedostatočnosti analýzy dôkaznej situácie, kde poukázal na príslušnú časť odôvodnenia\nrozhodnutia krajského súdu, v ktorom podľa jeho názoru sťažnostný súd prezentoval dostatočný\nsumár dôkazov preukazujúcich existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania vyšetrovaných\ntrestných činov ako základný predpoklad materiálnych podmienok väzby. Napokon bol toho\nnázoru, že zo strany krajského súdu bol dostatočne zdôvodnený aj prijatý záver o nemožnosti\nnáhrady sťažovateľovej väzby miernejšími alternatívnymi opatreniami, keď poukázal na príslušnú\nčasť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n13. Sťažovateľ na vyjadrenie krajského súdu reagoval vo svojej replike doručenej ústavnému súdu\n5. mája 2026. Zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti, keď túto podporil podrobnejšou\nargumentáciou, v ktorej v prvom rade dôvodil názorom, že krajský súd bol povinný prijať opatrenia\nk náprave porušenia princípu prezumpcie neviny, čo však neurobil. Podľa jeho názoru nie je\nsprávne stanovisko krajského súdu, podľa ktorého pre zjednanie nápravy bolo nevyhnutné zo strany\nsťažovateľa uplatniť námietku zaujatosti. Toto stanovisko podporil aj poukazom na špecifikované\nrozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie. Doplnil tiež, že čiastkovú väzobnú argumentáciu\ntýkajúcu sa otázky rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu prvýkrát použil až\nkrajský súd v sťažnostnom konaní, čo sťažovateľ hodnotí ako tzv. prekvapivý argument porušujúci\nprincíp kontradiktórnosti konania. Podľa sťažovateľa sa krajský súd tejto nežiaducej situácii\nporušujúcej sťažovateľove práva mal vyhnúť nariadením verejného zasadnutia s účasťou tak\nprokurátora, ako aj sťažovateľa, kde by došlo k oboznámeniu strán s predmetným rozhodnutím\no vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu.\n14. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\n4\n\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe\nobsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n15. Obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľa je uplatnená námietka porušenia jeho označených\npráv, ku ktorému malo dôjsť pred krajským súdom pri rozhodovaní o jeho osobnej slobode,\nkonkrétne pri rozhodovaní o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a rozšírení dôvodov väzby na ďalší\nzo skutkov podanej obžaloby. Sťažovateľ prednáša argumentáciu, v ktorej v prvom rade namieta\nporušenie princípu prezumpcie neviny v rámci väzobného rozhodovania v prvom stupni, a túto vadu\nkrajský súd v sťažnostnom konaní podľa názoru sťažovateľa mal korigovať, avšak nápravu\nnevykonal. V nasledujúcej rovine sa námietky sťažovateľa týkajú otázky konformnosti preskúmania\ndanosti väzobných dôvodov a možnosti náhrady sťažovateľovej väzby.\nK porušeniu princípu prezumpcie neviny\n16. Princíp prezumpcie neviny predstavuje jednu z vedúcich zásad, na ktorých je založené vedené\ntrestné konanie. Vychádza zo všeobecného princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa\nobčan zásadne považuje za dobrého a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak.\nVýznam tejto zásady v trestnom procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a v medzinárodných\nľudskoprávnych dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého\njudikatúru ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne\nchápať obsah uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady\nin dubio pro reo predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktoré\n(uplatňovanie) si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred\nprijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, pričom\nuplatňovanie prezumpcie neviny v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný súd. Druhú\nrovinu napĺňania zásady prezumpcie neviny judikatúra ESĽP prezentuje v požiadavke, aby sa\norgány verejnej moci, či už orgány činné v trestnom konaní a súdy, alebo aj iní verejní činitelia,\nzdržali nevhodných vyjadrení smerovaných k osobe obvineného, ktoré odrážajú názor o vine\nobvineného ešte pred tým, než bola jeho vina preukázaná zákonným spôsobom – právoplatným\nodsudzujúcim rozsudkom.\n17. V zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu prezumpcie neviny dochádza v prípade, ak rozhodnutie\nsúdu (ale aj vyjadrenie iného verejného činiteľa) odráža vo vzťahu k obvinenej osobe názor, že je\ntáto osoba vinná, a to ešte pred tým, ako bola vina obvineného preukázaná zákonným spôsobom\n(rozsudok pléna ESĽP vo veci Barberà, Messegué a Jabardo v. Španielsko zo 6. 12. 1988,\nč. 10590/83). Dokonca aj keď vina nie je výslovne formálne konštatovaná, k porušeniu prezumpcie\nneviny postačuje argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného\nza vinného (rozsudok ESĽP vo veci Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000, č. 42095/98, a obdobne\nvo veci Allenet de Ribemont v. Francúzsko z 10. 2. 1995, č. 15175/89). Je však potrebné rozlišovať\nmedzi výrokmi, že niekto je iba podozrivý zo spáchania trestného činu, a jasnými prehláseniami\n(urobenými ešte pred tým, ako bola táto osoba právoplatne odsúdená), že sa dotyčná osoba\ndopustila trestného činu. Zatiaľ čo prvá kategória výrokov bola v rôznych situáciách\n5\n\nposudzovaných ESĽP považovaná za prijateľné alebo nezávadné výroky, druhá kategória podľa\nESĽP porušuje prezumpciu neviny (rozsudky ESĽP vo veci Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996,\nč. 17314/90; Borovský v. Slovensko z 2. 6. 2009, č. 24528/0; Petyo Petkov v. Bulharsko\nzo 7. 1. 2010, č. 32130/03). Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu\nneviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené\n(rozsudok ESĽP vo veci Adolf v. Rakúsko z 26. 3. 1982, č. 8269/78).\n18. Ako už bolo vysvetlené, uplatňovanie zásady in dubio pro reo predstavujúce špecifický výraz\nzásady prezumpcie neviny v rámci rozhodovania súdov, ktoré sa majú v jej duchu zdržať\nprejudikovania viny vyšetrovanej osoby (obvineného, obžalovaného), má presah do práva\nna nestranný súd. Ústavný súd v minulosti opakovane judikoval, že nestrannosť rozhodovania je\nnevyhnutným komponentom rozhodovania o osobnej slobode, tak v konaní o vine a treste, ako aj\nv konaní o väzbe (obdobne pozri napr. sp. zn. I. ÚS 387/2023).\n19. Podľa judikatúry ústavného súdu výroky prednesené v rámci odôvodnenia rozhodnutia\nvšeobecného súdu o väzbe, ktoré sa týkajú otázky viny, je potrebné interpretovať s odkazom\nna celkový obsah odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pokiaľ je však výrok formulovaný ako\nsamostatný hodnotiaci záver všeobecného súdu, ktorý je spôsobilý vyvolať v nezaujatom čitateľovi\npredstavu o vine obvineného, porušuje princíp prezumpcie neviny (obdobne pozri II. ÚS 367/2021).\nVýroky, resp. formulácie obsiahnuté v rozhodnutí súdu, ktoré neprípustne prejudikujú vinu\nobvineného, keď súd predčasne, ešte pred tým, ako je vina preukázaná predpísaným spôsobom,\nprezentuje svoj názor o vine vyšetrovanej osoby, signalizujú nedostatok jeho nestrannosti, ktorá je\nnevyhnutým predpokladom, resp. zárukou pre prijatie spravodlivého rozhodnutia.\n20. V intenciách označených postulátov ústavný súd preskúmal obsah oboch uznesení mestského\nsúdu vydaných v rámci prvostupňového väzobného rozhodovania o ponechaní sťažovateľa\nvo väzbe a o rozšírení dôvodov väzby na ďalší skutok obžaloby. Úlohou ústavného súdu sa tak stalo\nzodpovedanie otázky, či mestským súdom použité formulácie v spojitosti s obsahom súvisiaceho\nodôvodnenia jeho väzobných rozhodnutí rešpektujú princíp prezumpcie neviny, a teda majú\ncharakter prijateľných výrokov ponechávajúcich pre konajúci súd otázku viny stále otvorenú.\n21. Z odôvodnení prvostupňového väzobného rozhodnutia 1 a prvostupňového väzobného\nrozhodnutia 2 mestského súdu vyplýva, že v nich tento poukázal ako na relevantné fakty\nzohľadnené v prospech záveru o dôvodnosti tzv. preventívnej väzby sťažovateľa, na okolnosť\nprávoplatného odsúdenia sťažovateľa pre drogovú trestnú činnosť v Nemeckej republike v roku\n2022 a tiež na prebiehajúce trestné stíhanie vedené v Českej republike voči sťažovateľovi, takisto\npre drogovú trestnú činnosť. V nadväznosti na uvedenú časť odôvodnenia mestský súd v oboch\nrozhodnutiach formuloval pasáž, v ktorej uviedol: „Z doposiaľ vykonaného dokazovania\nobsiahnutého v spise vyplýva, že obvinený\nsa dopúšťa drogovej trestnej činnosti,\nktorá má medzinárodný dosah a napriek tomu, že uvádza, že má legálne zamestnanie, legálny zdroj\npríjmu, je možné dôvodne predpokladať, že sa zaoberá drogovou trestnou činnosťou, ktorá tvorí\nzdroj jeho príjmov, a táto je vykonávaná v podstate cezhranične a to až na územie Slovenskej\nrepubliky. Obvinený sa na území SR zdržuje iba sporadicky, väčšinu času trávi v zahraničí a to\nv rôznych štátoch EÚ, kde bol aj trestne stíhaný, odsúdený a následne bol vo výkone trestu, a to aj\nza drogovú trestnú činnosť. Z obsahu spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený sa\n\n6\n\nsystematicky a sofistikovane dopúšťa závažnej drogovej trestnej činnosti, čím si zabezpečuje zdroje\nsvojej obživy.“\n22. V ďalšej pasáži prvostupňového väzobného rozhodnutia 1 mestský súd pokračoval\nkonštatovaním, že trestná minulosť sťažovateľa, ako aj predchádzajúce popísané okolnosti\n(právoplatné odsúdenie v Nemecku a vedené trestné stíhanie v Českej republike, obe pre drogovú\ntrestnú činnosť) opodstatňujú dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti v prípade\nprepustenia sťažovateľa na slobodu. Následne na to mestský súd formuloval tento výrok:\n„Z uvedeného vyplýva, že obvinený sa z predchádzajúcich odsúdení a trestov nepoučil a naďalej sa\ndopúšťa protiprávneho konania, a preto je daná dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby\nna slobodu, by pokračoval v páchaní obdobnej trestnej činnosti, a teda by konal spôsobom\npredpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.“ Nadväzujúce odôvodnenie\nprvostupňového väzobného rozhodnutia 1 napokon mestský súd uzavrel krátkou pasážou\no nemožnosti náhrady sťažovateľovej väzby miernejšími alternatívnymi opatreniami.\n23. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu výrokov oboch väzobných rozhodnutí mestského súdu,\nprezentovaných v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, zohľadňujúc pritom\nzostávajúci súvisiaci obsah odôvodnenia oboch rozhodnutí mestského súdu, konštatuje, že\nformulácie zvolené mestským súdom majú zjavne problematický charakter porušujúci princíp\nprezumpcie neviny.\n24. V prípade prvej pasáže (bod 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia) mestský súd zvolil hneď\nna začiatku slovné vyjadrenie zjavne obsahujúce konštatovanie sťažovateľovej viny, keď uviedol:\n„Z doposiaľ vykonaného dokazovania obsiahnutého v spise vyplýva, že obvinený\nsa dopúšťa drogovej trestnej činnosti, ktorá má medzinárodný dosah...“ Aj keď nadväzujúcim\nvyjadrením preklopil konštatovanie viny do roviny existencie dôvodného podozrenia zo spáchania\nvyšetrovanej trestnej činnosti uvádzajúc: „... je možné dôvodne predpokladať, že sa zaoberá\ndrogovou trestnou činnosťou, ktorá tvorí zdroj jeho príjmov, a táto je vykonávaná v podstate\ncezhranične a to až na územie Slovenskej republiky.“, vzápätí sa opätovne vrátil k vyjadreniu\nzjavne obsahujúcemu konštatovanie o sťažovateľovej vine, keď formuloval vyjadrenie v znení:\n„Z obsahu spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený sa systematicky a sofistikovane dopúšťa\nzávažnej drogovej trestnej činnosti, čím si zabezpečuje zdroje svojej obživy.“\n25. V prípade druhej citovanej pasáže (pozri bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia) je situácia\ncelkom zjavná, keďže neprípustný výrok použitý mestským súdom predstavujúci konštatáciu\nsťažovateľovej viny nie je už ani nijako doplňovaný formuláciami, ktoré by ho zmierňovali\nnadväzujúcimi akceptovateľnými vyjadreniami na úrovni existencie dôvodného podozrenia\nzo spáchania vyšetrovaných skutkov.\n26. Skutočnosť, že mestský súd konajúci o väzbe sťažovateľa použil vo svojich rozhodnutiach\nformulácie obsahujúce prejudikovanie jeho viny, a teda porušil princíp prezumpcie neviny\nproti obžalovanej osobe, ktorej vina nebola dosiaľ preukázaná predpísaným spôsobom, nasvedčuje\nspochybneniu jeho nestrannosti, ktorá, ako už bolo povedané v predchádzajúcej časti odôvodnenia\ntohto rozhodnutia, predstavuje nevyhnutnú záruku spravodlivého rozhodnutia.\n27. Už v minulosti ústavný súd judikoval, že nestrannosť sudcu, ktorý rozhoduje spor o právo,\nje kľúčovou hodnotou súdnej moci. Článok 17 ústavy (rovnako ako čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý\n\n7\n\nje v hre v sťažovateľovej veci, pozn.) zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného\npráva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody\nväzbou. V základnom práve podľa čl. 17 ústavy je inkorporovaná aj osobitná procesná záruka na to,\naby vo veci osobnej slobody, teda pri rozhodnutí o väzbe, rozhodoval zákonný a nestranný sudca.\nPrávo na zákonného a nestranného sudcu teda treba považovať za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy\nv prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe (m. m. III. ÚS 796/2016, III. ÚS 211/2018). Rovnaký\nzáver platí aj vo vzťahu k sťažovateľom namietanému čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru.\n28. Ústavný súd sa nestotožňuje s obranou krajského súdu, ktorý na jednej strane priznal zásah\nmestského súdu do princípu prezumpcie neviny, keď uviedol, že výrazové prostriedky použité\nmestským súdom v jeho rozhodnutiam „môžu mať kontext porušovania prezumpcie neviny“, avšak\ndôvodiac, že výroky väzobných rozhodnutí mestského súdu, pokiaľ ide o samotný výsledok, sú\nsúladné so zákonom, a preto nemal inú možnosť ako rozhodnutia mestského súdu potvrdiť. V tomto\nsmere uvádza, že porušenie záruky nestrannosti rozhodovania, ktorá bola ústavným súdom zistená,\nod počiatku devalvuje celý väzobný rozhodovací proces prvostupňového súdu, a priori bez\nďalšieho vylučuje konformnosť väzobného rozhodovania. Úlohou krajského súdu v rámci\nsťažnostného konania bolo napraviť defekt prvostupňového rozhodovania, a to zrušením\nnapadnutých rozhodnutí mestského súdu, vykonaním väzobného výsluchu samotným krajským\nsúdom a prijatím vlastných rozhodnutí o väzbe (vychádzajúc z dokazovania produkovaného v rámci\nprípravného konania), k čomu Trestný poriadok vytvára pre sťažnostný väzobný súd dostatočný\npriestor vyplývajúci z § 302 ods. 2 a § 304 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd však\npožadovanú nápravu nevykonal a prvostupňové rozhodnutia mestského súdu zaťažené vadou\nnedostatku jeho nestrannosti aproboval ako zákonné.\n29. Všetky uvedené zistenia viedli ústavný súd k záveru o porušení práv sťažovateľa zaručených\nčl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru a tiež čl. 48 ods. 1 charty druhostupňovým\nväzobným rozhodnutím 1 a druhostupňovým väzobným rozhodnutím 2 krajského súdu (bod 1\nvýroku nálezu).\nK ostatným námietkam sťažovateľa\n30. Pokiaľ ide o argumentáciu prezentovanú sťažovateľom v ústavnej sťažnosti označujúcu pasáž\nz druhostupňového väzobného rozhodnutia 2 (konkrétne druhá veta prvého odseku na strane 9)\nkrajského súdu, ktorú sťažovateľ považuje za problematickú, porušujúcu princíp prezumpcie\nneviny, ústavný sa s týmto tvrdením sťažovateľa nestotožňuje. Ide o pasáž: „Z charakteru skutkov\nvyplýva, že v posudzovanom prípade nemalo ísť iba o náhodné a ojedinelé protiprávne konanie,\nteda iba o jednorazové, či výnimočné zlyhanie, ale o závažnú, pravidelnú, systematickú a nielen\nurčité kratšie obdobie trvajúcu trestnú činnosť, čo vyplýva z výpovede svedka\nako aj z výpovede utajeného svedka č. 1.“ Krajský súd v predmetnej pasáži totiž nepoužil slovné\nspojenie „nešlo“, ale použil slovné spojenie „nemalo ísť“, ktoré v sťažovateľom prípade jasne\nartikuluje iba stav dôvodného podozrenia, nie vyslovenie viny, ako to tvrdí sťažovateľ.\n31. Nad rámec, pokiaľ ide o dôvody opodstatňujúce u sťažovateľa jeho preventívnu väzbu, tak ako\nsú prezentované v posudzovaných rozhodnutiach krajského súdu, iba v stručnosti ústavný súd\nuvádza, že ich vníma z teoretického hľadiska ako učebnicový príklad preventívnej väzby\npri drogovej trestnej činnosti (sťažovateľ bol v minulosti pre drogovú trestnú činnosť právoplatne\nodsúdený nemeckými justičnými orgánmi a aktuálne je opäť pre drogovú trestnú činnosť trestne\n8\n\nstíhaný jednak českými justičnými orgánmi a tiež slovenskými justičnými orgánmi v posudzovanej\nveci, kde k vyšetrovanej trestnej činnosti malo dôjsť v dobe plynutia skúšobnej doby\npodmienečného odsúdenia nemeckými justičnými orgánmi). Tieto okolnosti majú podľa názoru\nústavného súdu relevantný presah aj do rozhodovania o možnosti náhrady väzby sťažovateľa\nmiernejšími alternatívnymi opatreniami, samozrejme v neprospech alternácie väzby. Pokiaľ ide\no sťažovateľom namietané skutočnosti týkajúce sa vydaného zatýkacieho rozkazu českých\njustičných orgánov, ústavný súd ich vníma ako celkom irelevantné, keďže z pohľadu rozhodovania\no existencii dôvodov preventívnej väzby je relevantnou okolnosťou majúcou v tejto otázke význam\nsamotný fakt vedenia trestného stíhania českými justičnými orgánmi pre drogovú trestnú činnosť,\nktorá bola známa, a teda posudzovaná už v prvostupňovom väzobnom konaní pred mestským\nsúdom, vydanie zatýkacieho rozkazu je v danej situácii iba pridruženou, sekundárnou, a teda\nnepodstatnou skutočnosťou. K námietkam sťažovateľa o nedostatočnosti dôkaznej situácie\nprezentovanej vo väzobnom rozhodovaní súdov ústavný súd poukazuje, že z pohľadu splnenia\nzákladného predpokladu materiálnych podmienok väzby vykonané dokazovanie má vždy podporiť\npríslušné štádium trestného konania, v danom prípade väzobné rozhodovanie, pre ktoré je\nrelevantné ako jeden z materiálnych predpokladov väzby dôvodné podozrenie, nie istota\nzo spáchania skutkov obvineným, ktorá je relevantným podkladom na odsúdenie (pozri napr.\nIII. ÚS 569/2017). Sumár dôkazov prezentovaných v rozhodnutiach mestského súdu a krajského\nsúdu nemožno podľa ústavného súdu hodnotiť ako dôkaznú núdzu podkopávajúcu jednu zo súčastí\nmateriálnych podmienok väzby, ktorej splnenie sa sťažovateľ v rámci svojej argumentácie pokúša\nspochybniť. Takisto je potrebné v danom kontexte dodať, že konečné hodnotenie vykonaných\ndôkazov, a to aj z pohľadu ich zákonnosti (námietka sťažovateľa o vade prípravného konania),\nktorého sa sťažovateľ de facto svojimi námietkami domáha, neprislúcha väzobným súdom, ale súdu\nrozhodujúcemu o vine. K prezentovanej požiadavke sťažovateľa, aby sa existencia dôvodného\npodozrenia kontinuálne zostrovala (doktrína zosilnených dôvodov väzby), ústavný súd uvádza, že\ntáto požiadavka nie je univerzálne aplikovateľná pre každé jedno väzobné trestné konanie, keďže\nv niektorých situáciách môže byť dôkazná situácia de facto silnejšia už od samotného počiatku\nväzobného stíhania a požiadavka na kontinuálne dopĺňanie skutočností posilňujúcich dôvodnosť\npodozrenia bez ohľadu na aktuálny stav môže byť preto produktom nesprávnej interpretácie).\nV.\nZrušenie rozhodnutí krajského súdu a vrátenie veci na nové konanie\n32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že\nprávoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na zrušenie\nnamietaných rozhodnutí krajského súdu a na vrátenie mu veci na nové konanie ústavný súd dospel\nk záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel, preto\nnamietané rozhodnutia krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným\nv tomto náleze (zrušenie napadnutých rozhodnutí mestského súdu, vykonanie väzobného výsluchu\nsamotným krajským súdom a prijatie vlastných rozhodnutí o väzbe, vychádzajúc z dokazovania\nprodukovaného v rámci prípravného konania, ktoré nebudú zaťažené vadou nestrannosti). Keďže\nnápravu zistených porušení je možné konvalidovať novým väzobným rozhodovaním krajského\n\n9\n\nsúdu, ústavný súd nevidel dôvod vyhovieť návrhu sťažovateľa a formulovať pre krajský súd príkaz\nna prepustenie sťažovateľa na slobodu (bod 4 výroku nálezu).\nVI.\nTrovy konania\n33. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania\npred ústavným súdom. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol\no náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním\nv konaní pred ústavným súdom. Priznaná suma náhrady trov konania pozostáva z odmeny za tri\núkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie\nk stanovisku krajského súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri tarifnej odmene za jeden\núkon právnej služby v roku 2026 v sume 396,5 eur (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a režijnom paušále\nku každému z nich po 15,86 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) so zohľadnením skutočnosti, že právny\nzástupca sťažovateľa je platcom DPH. Náhrada trov tak predstavuje 1 521,61 eur (bod 3 výroku\nnálezu).\n34. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júla 2026\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-v konaní pred súdom", "obžaloba, obžalovaný-podanie obžaloby", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "väzba-preventívna", "trestné konanie-zásady trestného konania", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásada in dubio pro reo", "sťažnosť", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "obžaloba, obžalovaný-podanie obžaloby", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-preventívna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Tos/4/2026", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "1Tos/3/2026", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:97ce4388-c8f7-4faf-89ca-82a025468a30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.387.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 387/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2023 z 18. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.387.2023.1"}, {"guid": "ussr:f273b69c-ea7c-4363-9611-1c32e115aa10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.367.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 367/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 367/2021 z 16. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-16", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.367.2021.2"}, {"guid": "ussr:e7662fa5-be9e-4536-81e3-3fc69e67f341", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.211.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 211/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 211/2018 z 5. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-05", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.211.2018.1"}, {"guid": "ussr:a5b497ce-6e58-469a-a5ef-883c8bf8c5a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.569.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 569/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 569/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.569.2017.1"}, {"guid": "ussr:5a74d574-64f8-4b77-9821-a60aefaee904", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.796.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 796/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 796/2016 z 29. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-29", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.796.2016.1"}, {"guid": "6b563803-d73a-48b0-81d5-129f5e1bad32:1e3aa06a-e2a3-41c3-900c-31edb38cd7e7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5625010636.1", "spisova_znacka": "1Tos/4/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1Tos/4/2026 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5625010636.1"}, {"guid": "173a868c-aebf-48fb-96f4-cf5656b066a8:17b83789-a752-49e8-b8c0-cd5e1d92d2fb", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4325010695.1", "spisova_znacka": "1Tos/3/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Tos/3/2026 z 21. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-01-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4325010695.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d0f7643d-0df1-428a-9a47-bf5e8343a142", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.530.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 530/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 530/2026 z 22. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.530.2026.1"}, {"guid": "ussr:ed9d8f75-4532-4d3f-a03f-95de4bbbeaf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.444.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 444/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 444/2026 z 31. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.444.2026.1"}]}