Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2026 z 1. 7. 2026
Citácia: nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2026, sp. zn. II. ÚS 172/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.172.2026.2
Ústavný súd Slovenskej republiky | II. ÚS 172/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:2.US.172.2026.2 | 2026-07-01 | Nález
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7fe2e2a2-bbf2-4f39-a9ba-94474b425dc0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.172.2026.2

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 172/2026-29
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca
spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1.
,
a 2.
, zastúpených
zákonným zástupcom otcom
, právne zastúpených Acta legal s.r.o., Drobného 27, Bratislava, proti postupu Okresného
súdu Nitra, pracoviska Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 54Em/1/2024 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľov, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov
1. Uznesením č. k. II. ÚS 172/2026-13 z 25. marca 2026 ústavný súd prijal na ďalšie konanie
v celom rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľov doručenú 3. novembra 2025, ktorou sa domáhajú
vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Nitra, pracoviska Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 54Em/1/2024, ktorého predmetom je
výkon právoplatného uznesenia okresného súdu č. k. TO-10P/254/2022-415 zo 7. septembra 2023
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 12CoP/165/2023 z 20. novembra 2023.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že otec sťažovateľov podal návrh na výkon rozhodnutia
6. mája 2024, o ktorom do dňa podania ústavnej sťažnosti nie je rozhodnuté, v dôsledku čoho
konanie trvá viac ako 1 kalendárny rok. Prvé pojednávanie bolo nariadené 30. septembra 2024
po približne 5 mesiacoch odo dňa podania návrhu a bolo odročené na neurčito s tým, že zákonná
sudkyňa sa 8. októbra 2024 dostavila pred bytový dom matky, aby bola svedkom priebehu styku
otca s maloletými. Pojednávanie nariadené na 3. február 2025 bolo na návrh otca maloletých
odročené z dôvodu kolízie právneho zástupcu s iným, skôr nariadeným pojednávaním na 17. marec
2025, t. j. približne 6 mesiacov od posledného úkonu porušovateľa, ktoré bolo odročené na neurčito
s tým, že o ďalšom postupe bude porušovateľ účastníkov informovať. Keďže ubehli viac ako

2 mesiace, otec maloletých sťažovateľov podal sťažnosť predsedovi súdu, v nadväznosti na čo
zákonná sudkyňa uznesením odložila výkon rozhodnutia do podania znaleckého posudku
v základnom konaní, čím sa sťažnosťou napadnuté konanie predĺžilo. Sťažovatelia poukazujú na to,
že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany prípisom z 21. októbra 2024 odporúčal
okresnému súdu nariadiť neodkladným opatrením v príslušnom Centre pre deti a rodiny asistovaný
styk mal. sťažovateľa v prvom rade s otcom, ktorý realizovaný nebol.
3. Sťažovatelia poukazom na § 377 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“)
uvádzajú, že porušovateľ mal rozhodnúť v novembri 2024, čo sa nestalo. Okresný súd nevykonával
relevantné úkony a bol preukázateľne nečinný. Maloletý sťažovateľ v prvom rade sa s otcom
nestýka približne 2 roky, o čo dôvodnejšie je potrebné rozhodnúť o návrhu otca na výkon
rozhodnutia. Maloleté deti sú traumatizované odlukou od otca, ako aj širšej rodiny, manipuláciou
matky, opakovanými pohovormi a výsluchmi. Uvedené v súbehu môže viesť k syndrómu
zavrhnutého rodiča a iným psychickým poruchám dieťaťa.
4. Otec opakovane predkladal okresnému súdu dôkazy vyvracajúce očierňujúce tvrdenia matky
na osobu otca. Okresný súd považuje za preukázanú skutočnosť, že matka nemá záujem, aby styk
mal. sťažovateľa v prvom rade s otcom prebiehal. Záujmy maloletých sťažovateľov sú nedostatočne
chránené ustanoveným kolíznym opatrovníkom.
5. Ku skutkovej a právnej zložitosti sťažovatelia uvádzajú, že ide o bežnú občianskoprávnu,
resp. rodinnoprávnu agendu, nevykazujúcu zvýšenú náročnosť. K správaniu účastníkov títo
uvádzajú, že žiadnym spôsobom k predĺženiu konania neprispeli. Za prieťahy v konaní je v plnom
rozsahu zodpovedný okresný súd, ktorý vo veci nepostupoval plynulo, nereagoval na procesné
úkony účastníkov a dopustil sa procesných pochybení.
6. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že označené právo sťažovateľov bolo postupom okresného
súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov
a priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným
súdom. Požadované finančné zadosťučinenie odôvodňujú vytvorením právnej neistoty, ktorú
nemohli ovplyvniť, a ukrátením na právach rodinného a súkromného života, a zásahom
do morálnej, citovej, majetkovej, finančnej a rodinnej sféry.
II.
Vyjadrenie okresného súdu
7. Okresný súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr 1549/25 z 13. apríla
2026, ktorého súčasťou je aj prehľad procesných úkonov v napadnutom konaní a vyjadrenie
zákonnej sudkyne zo 17. decembra 2025, vyjadrenie predsedu okresného súdu zo 7. januára 2026,
uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 695/2025 z 3. decembra 2025, nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 695/2025 z 29. januára 2026 a vyjadrenie zákonnej sudkyne z 8. apríla 2026 (ďalej
len „stanovisko okresného súdu“).
8. Podľa stanoviska predsedu okresného súdu predmetná ústavná sťažnosť bola okresnému súdu
zaslaná spolu so sťažnosťou otca z 10. júna 2025 a obe boli prijaté na ďalšie konanie uznesením
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 695/2025 z 3. decembra 2025 a 18. februára 2026 bol okresnému

2

súdu doručený nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 695/2025 z 29. januára 2026 (ďalej len
„predchádzajúci nález“). Podľa obsahu zmieňovaných rozhodnutí ústavného súdu bola predmetná
ústavná sťažnosť už predmetom prieskumu na ústavnom súde a bolo o nej rozhodnuté.
V predchádzajúcom konaní sa k napadnutému konaniu o výkon rozhodnutia vyjadrovala aj zákonná
sudkyňa, na ktoré sa predseda okresného súdu odvoláva a zároveň pripája stanovisko zákonnej
sudkyne z 8. apríla 2026. Po rozhodnutí predchádzajúcim nálezom bol so sudkyňou vykonaný
pohovor a vec je vedením okresného súdu pravidelne sledovaná, pričom sa vo veci riadne koná.
Z uvedeného dôvodu predseda okresného súdu navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť.
9. Sťažovatelia sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrili.
III.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov konania
a predloženého súdneho spisu je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
11. Predmetom prieskumu ústavného súdu je posúdenie, či postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k sťažovateľmi tvrdenému porušeniu základných práv na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
zohľadňujúc nielen nečinnosť, ale aj nesústredenú činnosť konajúceho súdu (m. m. II. ÚS 579/2024
a tam uvedená judikatúra), sledujúc splnenie základnej povinnosti súdu a sudcu zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (bližšie pozri II. ÚS 584/2024).
13. Klasifikáciu prieťahov v konaní ako zbytočných s následným vyslovením alebo nevyslovením
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd posudzuje
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch
základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02).
14. Ústavný súd, reflektujúc argumentáciu okresného súdu, v úvode poukazuje na to, že porušenie
práv sťažovateľov v 1. a 2. rade nebolo predmetom prieskumu ústavného súdu zavŕšeného nálezom
sp. zn. III. ÚS 695/2025 z 29. januára 2026, v ktorom ústavný súd rozhodol o porušení základných
práv v totožnom vykonávacom konaní, avšak len vo vzťahu k otcovi maloletých
sťažovateľov. O porušení základných práv maloletých sťažovateľov rozhodol predchádzajúcim
nálezom vo vzťahu k základnému konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn.
TO-10P/254/2022, a to tak, že vo vzťahu k mal. sťažovateľovi v prvom rade ústavnej sťažnosti
vyhovel, avšak voči maloletému sťažovateľovi v druhom rade jej nevyhovel. Porušenie základných
práv v základnom konaní bolo judikované aj vo vzťahu k otcovi maloletých sťažovateľov.

3

15. K priebehu napadnutého konania ústavný súd v predchádzajúcom náleze uviedol vo vzťahu
k otcovi maloletých detí tak v základnom, ako aj vykonávacom konaní a voči obom maloletým
sťažovateľom v základnom konaní nasledujúce:
„Predmetom napadnutého konania 1 je rozhodovanie súdu o zabezpečení realizácie neodkladného
opatrenia o úprave styku sťažovateľa s maloletými sťažovateľmi. Tento typ konania spočívajúci
vo vynútení splnenia súdneho rozhodnutia tvorí štandardnú a pomerne početnú súčasť rozhodovacej
činnosti poručenských súdov, pričom napriek špecifickej povahe takéhoto konania vyžadujúcej
citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno považovať za právne zložitú vec.
Pokiaľ ide o hľadisko skutkovej zložitosti veci, je potrebné uznať pri tomto druhu konania
vzhľadom na jeho charakter vyšší stupeň náročnosti z hľadiska potreby dokazovania týkajúceho sa
otázky dodržiavania povinností vyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia o úprave styku. Práve
z dôvodu nevyhnutnosti zistiť, či sa matka podrobuje rozhodnutiu, o výkon ktorého ide, a či
prípadne existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa matka nemôže podrobovať rozhodnutiu,
je takéto konanie v zásade skutkovo zložitejšie, keďže aj v dôsledku princípu materiálnej pravdy,
ktorý sa uplatňuje v civilných mimosporových konaniach, sa kladú zvýšené nároky na vo veci
konajúci všeobecný súd v kontexte jeho povinnosti zisťovať skutočný stav veci, nielen stav
účastníkmi tvrdený (čl. 6 CMP). Skutková zložitosť v jednotlivých prípadoch môže vyplývať aj
z nevyhnutnosti súdu rešpektovať záujmy a práva detí a špecifiká ich správania v pre ne záťažových
situáciách, čo spravidla vyvoláva potrebu spolupráce súdu so znalcami, resp. s odborníkmi z oblasti
psychológie, pedagogiky a ďalších oblastí (porov. III. ÚS 410/2022). V konečnom dôsledku
faktické správanie maloletých detí v tomto type konania neraz sťažuje rozhodovanie súdu o výbere
adekvátnych prostriedkov na výkon rozhodnutia (III. ÚS 170/2014).
Napadnuté konania vykazujú vyššiu mieru skutkovej zložitosti, ktorá je daná v prvom rade
komplikovanou situáciou v rodine a problematickou komunikáciou medzi otcom a matkou
maloletých, ktoré ovplyvnili aj samotný vzťah medzi sťažovateľom a maloletými (najmä
s maloletým Alexandrom, ktorý styk s otcom od marca 2023 odmieta). Skutkovú zložitosť veci
ústavný súd primerane zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia
(porov. IV. ÚS 135/2013, II. ÚS 4/2021).
Postup súdu v napadnutom konaní 1 bol od začiatku málo dôrazný a nebol v súlade s požiadavkou
promptného vykonávania procesných úkonov, keď až po vyše dvoch mesiacoch (v júli 2024) súd
ustanovil kolízneho opatrovníka maloletým a vyzval povinnú na vyjadrenie. Po uskutočnení
pojednávania v septembri 2024, ktoré bolo odročené na neurčito, bol ďalší priebeh konania
charakterizovaný zasielaním správ o realizácii a priebehu styku a doručovaním vyjadrení
účastníkov. Na pojednávaní konanom v marci 2025 súd len oboznámil účastníkov s priebehom
pojednávania vo veci samej, odročil ho na neurčito a v júni 2025 výkon rozhodnutia odložil
do podania znaleckého posudku vo veci samej. Odklad výkonu rozhodnutia podľa § 389 CMP
z uvedeného dôvodu by bol aprobovaný v prípade, ak by sa znaleckým dokazovaním mala
objasňovať eventualita hrozby podľa § 389 ods. 1 CMP, čo však z otázok položených znaleckému
ústavu a ani zo samotného predloženého znaleckého posudku nevyplýva. Okresný súd tak úplne
rezignoval na prijatie opatrení vedúcich k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadne
k podrobeniu sa rozhodnutiu, resp. iných možností na dosiahnutie výkonu exekučného titulu
(úradom práce navrhované neodkladné opatrenie na asistovaný styk). Styk sťažovateľa s maloletým

4

Alexandrom sa viac ako dva roky nerealizuje, pričom právny poriadok ponúka primeranú škálu
prostriedkov (bod 13), ktoré napomáhajú oprávnenému rodičovi dosiahnuť výkon rozhodnutia.
Súčasne vyslovil porušenie označeného základného práva maloletého Alexandra postupom
okresného súdu v napadnutom konaní 2 (pozn. v základnom konaní) (bod 2 výroku tohto nálezu).
Odlišná situácia je vo vzťahu k maloletému Adriánovi, ktorého styk so sťažovateľom sa v dôsledku
v poradí prvého nariadeného neodkladného opatrenia riadne uskutočňuje, preto intenzita jeho
právnej neistoty kvôli neskončenému konaniu vo veci samej neodôvodňuje záver o porušení
označeného práva v napadnutom konaní 2 (napr. III. ÚS 144/2021). Ústavný súd preto ústavnej
sťažnosti maloletého Adriána nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).“
16. Ústavný súd po oboznámení sa s predchádzajúcim nálezom ústavného súdu v spojení
s vyjadrením okresného súdu a zákonnej sudkyne je toho názoru, že ústavná sťažnosť maloletých
sťažovateľov podaná z rozhodnutia ich zákonného zástupcu, otca, je neopodstatnená vo vzťahu
k tomu-ktorému maloletému sťažovateľovi, a to z dôvodov uvedených ďalej.
17. Vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade nielen z predchádzajúceho nálezu ústavného súdu, ale aj
z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 8. apríla 2026 vyplynulo, že styk maloletého sťažovateľa v 2. rade
s otcom počas trvania vykonávacieho konania riadne prebieha, čo rezultovalo v zastavení konania
o výkon rozhodnutia vo vzťahu k tomuto maloletému sťažovateľovi v 2. rade. Ústavný súd tak
nevzhliada príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením označeného základného práva maloletého
sťažovateľa v 2. rade a postupom súdu v konaní o výkon rozhodnutia, ktoré, navyše, ku dňu
rozhodovania o ústavnej sťažnosti bolo voči tomuto sťažovateľovi zastavené z dôvodu realizácie
styku bez potreby zásahu všeobecného súdu. Realizácia styku vyústila aj do nevyhovenia
predchádzajúcej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tomuto maloletému sťažovateľovi smerujúcej proti
postupu okresného súdu v základnom konaní.
18. Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi v 1. rade z predchádzajúceho nálezu ústavného súdu
vyplýva záver, že styk tohto sťažovateľa s otcom sa nerealizuje v dôsledku odmietania otca
maloletým sťažovateľom (bod 17 predchádzajúceho nálezu). V tejto súvislosti je potrebné taktiež
poukázať na to, že v predchádzajúcom náleze bolo voči tomuto sťažovateľovi konštatované
porušenie základných práv v základnom konaní z dôvodu zdĺhavého a neefektívneho postupu
okresného súdu.
19. V teraz posudzovanom prípade je predmetom prieskumu vo vzťahu k tomuto sťažovateľovi len
vykonávacie konanie. Ústavný súd je toho názoru, že vyhovením ústavnej sťažnosti v napadnutom
vykonávacom konaní vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi v 1. rade by ústavný súd de facto
deklaroval porušenie základného práva maloletého dieťaťa (odmietajúceho styk s oprávneným
rodičom) postupom označeného porušovateľa, ktorý maloleté dieťa nenúti podrobiť sa exekučnému
titulu aj proti jeho vôli, napríklad aj faktickým odňatím mal. dieťaťa z dispozície oprávneného
rodiča. Naznačená situácia by nepochybne mohla predstavovať porušenie základných práv
oprávneného rodiča, ktorému styk s mal. dieťaťom umožnený napriek jeho záujmu nie je (čo aj
ústavný súd judikoval v predchádzajúcom náleze ústavného súdu). Vo vzťahu k maloletému
sťažovateľovi v 1. rade, ktorý styk s otcom odmieta, však trvanie a priebeh vykonávacieho konania
(v ktorom, navyše, okresný súd pristúpil k odkladu výkonu rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 CMP
v dôsledku nariadenia znaleckého dokazovania v základnom konaní) nie je možné klasifikovať ako
postup atakujúci jeho základné právo. Ústavný súd nepochybuje o tom, že v základnom konaní
5

bude vo veci samej rozhodnuté v najlepšom záujme mal. dieťaťa. Ani vo vzťahu k sťažovateľovi
v 1. rade preto po komplexnom zohľadnení okolností prípadu nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi
postupom súdu v napadnutom konaní a tvrdeným porušením označeného základného práva
sťažovateľa. Preto ústavnej sťažnosti nevyhovel.
20. Ústavný súd v závere uvádza, že zvolený postup otca maloletých sťažovateľov podávajúceho
separátne ústavné sťažnosti vo vzťahu k jednotlivých konaniam, ktorých účastníkom je tak otec
maloletých sťažovateľov, ako aj maloletí sťažovatelia, neindikuje výlučne snahu o ochranu práv
sťažovateľov.
21. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu

6