{"guid": "ussr:86c40ead-a704-4dae-9121-e12881217ab6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2023 z 11. 6. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. júna 2025, sp. zn. PL. ÚS 9/2023, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2025-06-11", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Ústavné limity trestnej sadzby pri „závažnejšom“ obchodovaní s drogami", "pravna_veta": "Zníženie dolnej hranice napadnutej trestnej sadzby (z 10 na 7 rokov) pri nezmenenej hornej hranici (15 rokov) samo osebe nebráni meritórnemu prieskumu ústavnosti, ak jadro námietok – neprimeranosť sankcie za kvalifikovanú formu obchodovania s drogami – zostalo zachované; ústavný súd preto nepristupuje k zastaveniu konania. \nTrestná sadzba „sedem až pätnásť rokov“ pri kvalifikovanej skutkovej podstate neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou alebo psychotropnou látkou nepredstavuje svojvoľný ani ústavne neprimeraný zásah, keďže zákonodarca má pri trestnej politike širokú mieru uváženia a právna úprava zároveň ponecháva všeobecnému súdu reálny priestor na individualizáciu trestu (najmä v rámci relatívne širokej sadzby a aj cez inštitút mimoriadneho zníženia trestu). \nSamotné zákonné „rozpätie“ trestu bez príkazu uložiť konkrétnu (fixnú) výmeru nepredstavuje kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a neodníma súdu jeho ústavnú právomoc rozhodnúť o treste v medziach zákona.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/86c40ead-a704-4dae-9121-e12881217ab6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 9/2023-86\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Miroslava Duriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského\no návrhu Mestského súdu Bratislava I na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky o súlade § 172 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022\nv časti „... na desať až pätnásť rokov...“ s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 4. októbra 2022 doručený návrh Mestského súdu\nBratislava I [predtým Okresný súd Bratislava IV; (ďalej len „mestský súd“)] na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 172 ods. 2\nTrestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022 v časti „... na desať až pätnásť rokov...“\n(ďalej len „napádané ustanovenie“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 17\nods. 1 a 2, čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 ústavy, s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie\n(ďalej len „charta“).\n2. Podľa napádaného ustanovenia sa odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov páchateľ\npotrestal, ak spáchal čin uvedený v § 172 ods. 1 Trestného zákona (a) a už bol za taký čin odsúdený,\n(b) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti, (c) závažnejším spôsobom konania,\n(d) na chránenej osobe alebo (e) vo väčšom rozsahu. Základná skutková podstata bola v § 172\n\nods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022 sformulovaná tak, že kto neoprávnene\n(a) vyrobil, (b) doviezol, vyviezol previezol alebo dal prepraviť, (c) kúpil, predal, vymenil,\nzadovážil alebo (d) prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo\nprekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkúval, potrestal sa odňatím slobody na tri roky až desať\nrokov.\n3. Odôvodnenie návrhu na začatie konania rekapituluje priebeh trestného stíhania vedeného\nproti obžalovaným, proti ktorým sa od 29. júla 2015 na mestskom súde vedie trestné konanie\npre skutok kvalifikovaný podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.\nMestský súd vyhlásil 2. júna 2016 vo veci rozsudok. Následne tento rozsudok Krajský súd\nv Bratislave podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu uznesením\nz 13. decembra 2017. Nazdával sa pri tom, že mestský súd svoje rozhodnutie dostatočne\nneodôvodnil a postupom podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec mestskému súdu\nna opätovné rozhodnutie. Na hlavnom pojednávaní konanom 28. februára 2022 mestský súd\nprerušil konanie uznesením podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku, pretože sa domnieval, že\nvšeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci\nrozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so všeobecne záväzným právnym\npredpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou. Proti tomuto uzneseniu podal\nsťažnosť prokurátor. Sťažnosť prokurátora krajský súd zamietol uznesením zo 14. júna 2022 podľa\n§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n4. V čase od prerušenia trestného stíhania boli s účinnosťou k 1. máju 2022 inter alia novelizované\n§ 171 a § 172 Trestného zákona. Tieto sú pre rozhodnutie v predmetnom trestnom konaní, ktoré\nsa vedie proti obžalovaným, kľúčové. Mestský súd pritom uviedol, že novelizované ustanovenia\nnie je možné v konaní použiť, keďže trestná sadzba pre obžalovaných je podľa starej a novej\nprávnej úpravy rovnaká, t. j. desať až pätnásť rokov. Keďže trestná sadzba podľa novej právnej\núpravy nie je pre obžalovaných priaznivejšia, mestský súd sa nazdáva, že je s ohľadom na prerušené\ntrestné stíhanie stále povinný aplikovať ustanovenia starej, t. j. nenovelizovanej právnej úpravy.\n5. Návrh na začatie konania mestský súd odôvodnil predovšetkým neprimeranosťou výšky trestu,\nktorý by mal v zmysle záväzného pokynu krajského súdu (podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku)\nvoči obžalovaným uplatniť. Pri postupe v trestnom konaní vedenom na súde akceptuje zákonný\npríkaz svojej viazanosti názorom krajského (odvolacieho) súdu. Nemožnosť odchýlenia\nsa od názoru krajského súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ako aj rozhodnutí ústavného súdu. Na druhej strane však mestský súd\nspochybnil primeranosť, t. j. proporcionalitu legislatívneho zásahu do základného práva (osobnej\nslobody) pomocou výšky trestnej sadzby, ktorá obžalovaným za spáchané činy hrozí. Zákonná\ntrestná sadzba sa mestskému súdu javí ako zjavne neprimeraná a svojimi negatívnymi dôsledkami\nna obžalovaných, ich rodinu, blízkych, spoločnosť a štátny rozpočet mnohonásobne presahujúca\npozitíva stelesnené v presadení verejného záujmu sledovaného právnou úpravou.\n6. Mestský súd sa nazdáva, že napadnuté ustanovenie je vo vzťahu k obžalovaným neprimerane\nvysoké, a teda neproporcionálne. Svoje tvrdenia opiera o zákonnú úpravu, ktorá rigidne stanovuje\nvysokú výšku trestu, ako aj o názory právnej doktríny kritizujúce výšku trestu za skutky, ktorým\n\n2\n\nčelia obžalovaní. Preto sa nazdáva, že napádané ustanovenie sa dostáva do rozporu s čl. 12 ods. 1,\nčl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.\n7. V ďalších pasážach návrhu na začatie konania mestský súd vykreslil ďalšie skutkové okolnosti\nprípadu, ako aj osobnostné pozadie obžalovaných. Tým sa snažil poukázať na neprimerane vysoké\npotrestanie, ktoré hrozí obžalovaným za spáchané skutky podľa právnej kvalifikácie napadnutého\nustanovenia. Kritizuje výšku hroziaceho trestu, ktorý podľa jeho názoru nemôže prispievať k účelu\npotrestania sledujúceho zákonodarcom. Nadväzuje pri tom aj na rozhodovaciu činnosť ústavného\nsúdu a medzinárodné ľudskoprávne dokumenty. Napokon sa vo svojej argumentácii opiera\naj o primárne a sekundárne právo Európskej únie.\nII.\nPriebeh konania\n8. Dňa 27. júna 2023 ústavný súd návrh prijal na ďalšie konanie v časti namietaného nesúladu § 172\nods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022 v časti „... na desať až pätnásť\nrokov...“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 1,\nčl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 3 dohovoru. Návrh na začatie konania v časti týkajúcej sa súladu\nnapádaného ustanovenia s čl. 49 ods. 3 charty odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.\n9. Podľa § 76 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nsú účastníkmi konania navrhovateľ a orgán verejnej moci, ktorý napadnutý právny predpis vydal.\nKeďže napadnuté ustanovenie bolo súčasťou Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022,\ntýmto orgánom je Národná rada Slovenskej republiky. Vedľajším účastníkom konania je podľa\ncitovaného § 76 vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n10. Predseda Národnej rady doručil ústavnému súdu listom zo 14. decembra 2023 (č. PREDS266/2023) návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou a prepis rozpravy zo 42. schôdze\nnárodnej rady z 20. mája 2005. Podľa tohto listu národná rada ako účastník konania súhlasila\ns upustením od ústneho pojednávania a k predmetnej veci stanovisko nezaujala.\nII.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:\n11. Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania bolo ústavnému súdu doručené listom\nministerstva spravodlivosti z 5. januára 2024 (č. S-MSSR-001683/2023). Podľa doručeného\nstanoviska si vláda plne uvedomovala, že vymedzené trestné sadzby za drogové trestné činy\nsa vymykajú priemeru ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, pričom slovenská\ntrestnoprávna úprava v tejto oblasti je koncipovaná na mimoriadne prísnom trestaní. Vláda v tejto\nsúvislosti poukázala na návrhy zákonov, ktoré mali prísnosť zmierňovať, avšak v konečnom\ndôsledku neboli schválené (LP/2017/730 a LP/2022/511). Podľa vlády mala zásadnú zmenu\npriniesť novelizácia nachádzajúca sa v parlamentnej tlači 106 [zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým\nsa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení uznesenia Ústavného súdu SR uverejneného\n\n3\n\npod č. 41/2024 Z. z. (ďalej len „zákon č. 40/2024 Z. z.“)], čo malo zmeniť aj pohľad na predmet\nkonania, pretože napadnutá právna norma mala podľa názoru vlády stratiť platnosť a mala byť\nnahradená novou právnou úpravou postavenou na inej filozofii. V stanovisku bolo vládou\nzdôraznené, že všeobecný súd ako navrhovateľ napadol protiústavnosť celého § 172 ods. 2\nTrestného zákona týkajúceho sa všetkých druhov omamných a psychotropných látok, ktorých\nzoznam je prílohou č. 1 k zákonu č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach\na prípravkoch v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie sa podľa vlády v aplikačnej praxi\nvyužíva okrem iného aj v prípadoch organizovaných skupín obchodujúcich s drogami (pervitín,\nheroín). Vláda napokon v stanovisku potvrdila, že vníma aplikačné problémy napadnutého\nustanovenia s tým, že v určitých individuálnych prípadoch môže dochádzať „v rozpore so zásadou\nprimeranosti ukladaných trestov vo vzťahu k závažnosti spáchaného trestného činu, pokiaľ ide\no postihovanie samotných užívateľov drog či ich pestovateľov“. Má ísť o rozličné protiprávne\nčinnosti dotýkajúce sa odlišných kategórií páchateľov, ako sú díleri drog, výrobcovia, užívatelia\na distribútori, ktoré môžu viesť k uloženiu neprimeranej trestnej sankcie vzhľadom na okolnosti\nindividuálnych prípadov. Trestná činnosť súvisiaca so zneužívaním omamných a psychotropných\nlátok pokrýva v zmysle stanoviska vlády konanie od mladistvých konzumentov konope\naž po sofistikovanú organizovanú obchodnú činnosť s týmito látkami: „V určitých prípadoch\nje právna úprava, ktorej súčasťou sú skutkové podstaty neumožňujúce dostatočne rozlíšiť formy\nkonania páchateľa, dôsledkom toho, že za menej závažné delikty sa ukladajú vysoké tresty.“ Záver\nstanoviska obsahuje zdôraznenie, že sudcovia všeobecných súdov majú k dispozícii hmotnoprávny\ninštitút podľa § 39 Trestného zákona, t. j. mimoriadne zníženie trestu umožňujúce vo výnimočných\nprípadoch uložiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom.\nII.3. Replika navrhovateľa:\n12. Vyjadrenie národnej rady a stanovisko vlády doručil ústavný súd navrhovateľovi, ktorý listom\nzo 14. februára 2024 oznámil, že vzhľadom na prijatú novelu Trestného zákona (t. j. zákon\nč. 40/2024 Z. z.) nepovažuje za potrebné zaujať stanovisko ani k vyjadreniu národnej rady,\nani k stanovisku vlády.\nII.4. Stanoviská odbornej verejnosti:\n13. Ústavnému súdu boli zároveň v priebehu konania doručené tri stanoviská zástupcov odbornej\nverejnosti v zmysle § 86 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktorých obsah ústavný súd vzal\nna vedomie.\nII.5. Ústne pojednávanie:\n14. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 druhou vetou zákona o ústavnom súde prejednal a rozhodol\nvec bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože žiaden z účastníkov konania nepožiadal najneskôr\nvo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie ústneho pojednávania, a na základe podaní\núčastníkov konania bol toho názoru, že je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\n\n4\n\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. Relevantná činnosť zákonodarcu:\n15. Už trestný zákon č. 86/1950 Zb. obsahoval v § 197 ods. 1 medzi trestnými činmi všeobecne\nnebezpečnými základnú skutkovú podstatu trestného činu nedovolenej výroby a držania omamných\nprostriedkov a jedov. Kto bez povolenia vyrobil, doviezol, vyviezol, inému zadovážil\nalebo prechovával omamné prostriedky alebo jedy, potrestal sa odňatím slobody až na tri roky\na peňažným trestom. Podľa jeho § 197 ods. 2 sa odňatím slobody na jeden až päť rokov a peňažným\ntrestom páchateľ potrestal, ak spáchal čin uvedený v § 197 ods. 1 v značnom rozsahu\nalebo pre zárobok.\n16. Ďalší trestný zákon (č. 140/1961 Zb.) taktiež upravoval skutkovú podstatu trestného činu\nnedovolenej výroby a držania omamných prostriedkov a jedov medzi trestnými činmi všeobecne\nnebezpečnými. Podľa jeho § 187 ods. 1 sa páchateľ potrestal odňatím slobody až na dva roky alebo\nnápravným opatrením alebo peňažným trestom, ak bez povolenia vyrobil, doviezol, vyviezol, inému\nzadovážil alebo prechovával omamné prostriedky alebo jedy. Kvalifikovaná skutková podstata\nv § 187 ods. 2 predpokladala odňatie slobody na dva roky až osem rokov.\n17. Novelizácia uskutočnená zákonom č. 175/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon,\nmala za následok okrem iného aj sprísnenie trestnej sadzby, keďže základná skutková podstata\nv § 187 ods. 1 oprávňovala potrestanie odňatím slobody až na tri roky, a kvalifikovaná skutková\npodstata v § 187 ods. 2 zase na dva roky až desať rokov. Zákonodarca už o tri roky neskôr sprísnil\ncez zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 177/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný\nzákon, trestnú sadzbu základnej skutkovej podstaty na jeden až päť rokov. Trend sprísňovania\ntrestnej sadzby pokračoval aj v ďalšom období. Zákonom č. 183/1999 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení\na dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 249/1994 Z. z. o boji proti legalizácii\npríjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých\nďalších zákonov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 58/1996 Z. z. preformuloval\nzákonodarca § 187 ods. 1 tak, že základná skutková podstata oprávňovala potrestanie odňatím\nslobody na dva roky až osem rokov, a kvalifikovaná skutková podstata v § 187 ods. 2 na tri roky\naž desať rokov.\n18. Napadnuté ustanovenie bolo do rekodifikovaného Trestného zákona zavedené s účinnosťou\nod 1. januára 2006. V pôvodnom texte vládneho návrhu zákona (parlamentná tlač 1061, III. volebné\nobdobie) bol neskorší § 172 ods. 2 označený ako § 181 ods. 2. Myšlienkové postupy predkladateľa\nk tejto časti zákonnej úpravy (tvoriacej súčasť trestných činov proti životu a zdraviu) boli zachytené\nv osobitnej časti dôvodovej správy k navrhovaným § 180 až § 182 a je vhodné ich uviesť v jednom\ncelku: „Otvorenie sa svetu a nové ekonomické a sociálne podmienky podmienili v ostatných rokoch\ni na Slovensku nebývalé rozšírenie drog, tak pokiaľ ide o ich zneužívanie, ako aj pokiaľ ide\no ich dovoz, vývoz, prevoz a obchodovanie s nimi na našom území. Orgány činné v trestnom konaní\nmajú konkrétne poznatky o tranzite drog cez Slovenskú republiku (tzv. Balkánska cesta), ale napriek\nznásobenému úsiliu orgánov Policajného zboru a iných orgánov sa len ojedinele darí odhaliť\n\n5\n\nich pašerákov a dealerov. Slovenská republika sa stala už aj cieľovou stanicou drog a stúpa počet\nosôb, ktoré sú na nich závislé, najmä medzi mládežou. Výroba a obchod s drogami, žiaľ, je aj u nás\nv prevažnej miere v latencii. Sú to alarmujúce údaje najmä z hľadiska tempa rozšírenia uvedeného\njavu a nesmierne rozsiahlych negatívnych dôsledkov pre život a zdravie ľudí, osobitne mládeže,\nktorí sa stali na drogách závislí. Užívanie drog priamo súvisí i s nárastom majetkovej kriminality,\nktorej sa takéto osoby dopúšťajú v snahe získať peniaze na ich nákup. Obchod s drogami\na ich rozšírenie je sprievodný prejav nástupu organizovaného zločinu na Slovensku. Do určitej\nmiery má na nepriaznivom stave v oblasti šírenia drog a závislosti na drogách aj nedokonalá\nlegislatíva. Problémy spojené s narkomániou nevyriešila ani novela Trestného zákona č. 248/1994\nZ. z., ktorá umožnila trestne postihnúť i toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku prechováva\npre seba. Dobre mienené legislatívne opatrenie sa obrátilo najmä proti osobám, ktoré\nsú na drogách závislé, avšak najväčší vinníci tohto negatívneho javu, výrobcovia a obchodníci\ns drogami, ostávajú aj naďalej viac-menej bokom, buď neodhalení, alebo trestne postihovaní\nlen veľmi mierne. Mierny postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami nepriamo ovplyvnil\naj tento zákon svojimi miernymi sankciami za takéto trestné činy. Do novej úpravy sa v podstate\npreberá úprava zakotvená novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z. Už touto novelou došlo\nk zásadnej zmene podmienok trestnej zodpovednosti u toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku\nalebo jed alebo prekurzor neoprávnene vyrobí, dováža, vyváža alebo preváža, kupuje, predáva,\nvymieňa alebo inak zadovažuje, alebo prechováva pre iného, resp. kto takúto činnosť\nsprostredkováva, oproti tomu, kto ju nadobúda alebo prechováva len pre svoju vlastnú potrebu.\nTrestný postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami sa kardinálne sprísňuje. Naopak,\nu užívateľov drog sa počíta s miernejším postihom, s akcentom na ukladanie ochranného liečenia\ntakýmto osobám. Nový prístup k uvedenému negatívnemu javu sa prejavuje aj v novom názve tohto\ntrestného činu (nedovolená výroba a držanie omamných a psychotropných látok, jedov alebo\nprekurzorov, ich držanie a obchod s nimi). Na vyjadrenie miernejšej trestnej zodpovednosti\nvoči tým, ktorí nadobúdajú a prechovávajú drogy pre vlastnú potrebu je určená privilegovaná\nskutková podstata, ktorá je rozdelená do dvoch odsekov a to podľa množstva drogy prechovávajúcej\npre vlastnú potrebu – trojnásobok jednorazovej dávky a desaťnásobok jednorazovej dávky.\nNa lepšie vyjadrenie vyššej miery trestnej zodpovednosti výrobcov a obchodníkov s drogami\nsa rozširuje okruh okolností, ktoré u nich budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu\nodňatia slobody pri trestnom čine podľa § 181. Kvalifikované skutkové podstaty pri tomto trestnom\nčine postihujú prísnejšie okrem závažnejšieho spáchania konania a spáchania činu na chránenej\nosobe aj ďalšie formy, napr. spáchanie tohto činu na osobe mladšej ako 15 rokov, prípadne\nspáchanie tohto činu páchateľom, ktorý je členom nebezpečného zoskupenia alebo spáchanie\ntohto trestného činu s následkom ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti viacerých osôb. Zachováva\nsa osobitná skutková podstata s podstatne prísnejšou výmerou trestu odňatia slobody dopadajúca\nna tých páchateľov, ktorí vyrobia, sebe alebo inému zadovážia alebo prechovávajú predmet určený\nna nedovolenú výrobu omamnej alebo psychotropnej látky alebo jedu alebo prekurzora.“ Základná\nskutková podstata oprávňovala potrestanie odňatím slobody na štyri roky až desať rokov,\nkvalifikovaná skutková podstata (napadnuté ustanovenie) na desať rokov až pätnásť rokov.\n19. Normotvorná činnosť zákonodarcu však nebola sprevádzaná iba sprísňovaním relevantnej\nprávnej úpravy. Poukázať je potrebné na zákon č. 204/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\n\n6\n\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony, ktorým bola s účinnosťou od 1. augusta 2013 novelizovaná aj základná skutková\npodstata v § 172. Zákonodarca znížil dolnú hranicu trestnej sadzby zo štyroch na tri roky trestu\nodňatia slobody. Zmena bola zdôvodnená cieľom umožniť súdu podmienečne odložiť výkon trestu\nodňatia slobody s probačným dohľadom, a to najmä v tých prípadoch, ak odsudzuje páchateľa\nza nelegálnu držbu drogy, ktorej množstvo mierne prevyšuje hranicu desaťnásobku obvykle\njednorazovej dávky, ktorej držba je v zmysle Trestného zákona posudzovaná ako horný limit\npre stanovenie, že v danom prípade ide o prechovávanie drog pre vlastnú potrebu podľa vtedajšieho\nznenia § 135 (osobitná časť dôvodovej správy k čl. I bodu 24, parlamentná tlač 401, VI. volebné\nobdobie). Táto zmena bola schválená napriek uplatnenému prezidentskému vetu (parlamentná tlač\n589), v ktorom vtedajšia hlava štátu okrem iného uviedla: „Nemôžem súhlasiť so znížením dolnej\nhranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody zo štyroch rokov na tri roky pri trestnom čine\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania\na obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko by sa tak nezvýhodnili\nlen držitelia takýchto látok, ktorí ich prechovávajú pre vlastnú potrebu, ale by sa utvoril priestor\nna zvýhodnenie osôb, ktoré s takýmito látkami obchodujú, ergo aj priestor na rozšírenie dostupnosti\ndrog.“\n20. Zákonom č. 105/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 105/2022 Z. z.“), ďalej došlo s účinnosťou\nod 1. mája 2022 k novelizácii okrem iného aj § 172 Trestného zákona. Skupina poslancov chcela\nnávrhom zákona (parlamentná tlač 869, VIII. volebné obdobie) v zmysle všeobecnej časti\ndôvodovej správy „odstrániť problém spočívajúci v neprimerane prísnom postihovaní\nprechovávateľov/užívateľov marihuany“. «Osobitná časť dôvodovej správy (bod 6) obsahuje\ninformáciu, že „doterajšia úprava vo vzťahu k iným látkam, jedom a prekurzorom a vo vzťahu\nk dílerstvu zostáva zachovaná vrátane výšky trestov (...).“ Skupina poslancov tiež v doložke vplyvov\nargumentovala: „Návrh zákona predpokladá pozitívne vplyvy na sociálnu exklúziu osôb, ktoré\nsa dopustili alebo dopustia trestných činov spojených s prechovávaním omamnej alebo\npsychotropnej látky z rastlín rodu konopa pre vlastnú potrebu. Zníženie neprimerane vysokých\ntrestov bude mať pozitívny vplyv na ich opätovné plnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti\na zároveň zákonodarca uprednostňuje uloženie ochranného liečenia pred uložením trestu odňatia\nslobody.» Hoci obsah zákona č. 105/2022 Z. z. nemá na prieskum napádaného ustanovenia priamy\nvplyv, zo systematického hľadiska ponúka národnou radou uznané uvažovanie o (ne)primeranosti\nrovnakého trestania bez ohľadu na drogu a jej účinky.\n21. Rozsiahlu novelizáciu Trestného zákona priniesol zákon č. 40/2024 Z. z., schválený\nako parlamentná tlač 106 v skrátenom legislatívnom konaní. Jeho pôvodný 69. bod z čl. I upravoval\nneoprávnené prechovávanie omamnej látky a psychotropnej látky (§ 171), neoprávnené pestovanie\nrastlín a húb obsahujúcich omamnú látku alebo psychotropnú látku (§ 172) a neoprávnenú výrobu\na obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou (§ 173). Osobitná časť dôvodovej\nsprávy k bodom 68 až 70 uvádzala: „Návrh § 173 upravuje závažnejšie formy drogovej trestnej\nčinnosti spojené s dílerstvom drog spočívajúce v neoprávnenej výrobe a obchodovaní s omamnými\na psychotropnými látkami. Všetky uvedené formy trestnej činnosti smerujú k distribúcii omamných\nalebo psychotropných látok a sú postihované prísnymi trestnoprávnymi sankciami.“ Kvalifikovaná\n\n7\n\nskutková podstata v navrhovanom § 173 ods. 3 obsahovala trestnú sadzbu sedem až pätnásť rokov\naplikovateľnú na páchateľa, ktorý spácha čin uvedený v základnej skutkovej podstate, a to okrem\niného aj závažnejším spôsobom konania. Návrhu zákona sa v tejto časti nedotkol žiadny\nzo schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Novelizovaný § 173 ods. 3 Trestného\nzákona nemohol nadobudnúť účinnosť tak, ako si to pôvodne želal zákonodarca, lebo ústavný súd\nuznesením č. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024 pozastavil účinnosť celého novelizačného\nčl. I. Novelizovaný § 173 ods. 3 Trestného zákona patril k tým častiam zákona č. 40/2024 Z. z.,\nktorých nesúlad nebol nálezom vo veci samej vyslovený, a preto nadobudol účinnosť dňom jeho\nvyhlásenia v zbierke zákonov (6. augusta 2024).\n22. S konaním v predmetnej veci sa v podstatnej miere prelínali dva legislatívne procesy, ktoré\nobsahovali okrem iného aj novelizačné body upravujúce problematiku drogových trestných činov.\nOkrem už spomenutého legislatívneho procesu k zákonu č. 40/2024 Z. z. (predloženého národnej\nrade ako parlamentná tlač 106) ním bol aj legislatívny proces k parlamentnej tlači 1528\nz VIII. volebného obdobia (predložená národnej rade ako vládny návrh 30. marca 2023). Národná\nrada posunula túto parlamentnú tlač do druhého čítania, prerokovali ju príslušné výbory a gestorský\nvýbor, no do konca VIII. volebného obdobia sa ňou národná rada napriek predloženým\npozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom poslancov už nezaoberala. V predmetnej veci ústavný súd\nprijal návrh na ďalšie konanie uznesením z 27. júna 2023 (s výnimkou bodu 2 výroku uznesenia).\n23. Pri relevantnej činnosti zákonodarcu nemožno napokon opomínať ani rozmer práva Európskej\núnie. Príloha č. 3 k Trestnému zákonu obsahuje zoznam preberaných právne záväzných aktov\nEurópskej únie. Medzi nimi sa nachádza aj rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra\n2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov\na trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú. v. EÚ L 335, 11. november 2004). Rámcové\nrozhodnutie hneď vo svojom úvode zdôrazňuje, že nezákonný obchod s drogami predstavuje\nhrozbu pre zdravie, bezpečnosť a kvalitu života občanov Európskej únie, ako aj pre legálne\nhospodárstvo, stabilitu a bezpečnosť členských štátov, k čomu dopĺňa nasledujúce východiská:\n„(3) Je nevyhnutné prijať minimálne pravidlá týkajúce sa znakov skutkových podstát trestných\nčinov nezákonného obchodu s drogami a prekurzormi, ktoré umožnia spoločný prístup k boju proti\ntomuto obchodu na úrovni únie.\n(4) V súlade so zásadou subsidiarity by sa činnosť Európskej únie mala zamerať na najzávažnejšie\ndruhy drogových trestných činov. Vylúčenie z rozsahu pôsobnosti tohto rámcového rozhodnutia\nurčitých typov správania vo vzťahu k osobnej spotrebe nepredstavuje usmernenie Rady o tom,\nako by mali členské štáty upraviť tieto ostatné prípady vo svojich vnútroštátnych právnych\npredpisoch.\n(5) Tresty upravené členskými štátmi by mali byť účinné, primerané a odradzujúce a mali\nby zahŕňať odňatie slobody. Pri určovaní výšky trestov treba vziať do úvahy skutkové okolnosti,\nako napríklad množstvo a druh drogy, s ktorou sa obchodovalo, a skutočnosť, či bol skutok\nspáchaný v rámci zločineckej organizácie.“\n24. V zmysle čl. 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia má každý členský štát prijať nevyhnutné\nopatrenia, ktorými zabezpečí trestnosť týchto úmyselných skutkov, pokiaľ nie sú povolené:\n(a) výroba, zhotovenie, získavanie, príprava, ponuka, ponuka na predaj, distribúcia, predaj, dodanie\nza akýchkoľvek podmienok, sprostredkovanie, odoslanie, odoslanie tranzitom, preprava, dovoz\n\n8\n\nalebo vývoz drog; (b) pestovanie ópiového maku, kra koky a rastliny konope; (c) prechovávanie\nalebo nákup drog s úmyslom vykonávať niektorú z činností uvedených pod písmenom a);\n(d) výroba, preprava alebo distribúcia prekurzorov s vedomím, že sa použijú pri nezákonnej výrobe\nalebo na nezákonnú výrobu alebo zhotovenie drog. Skutky uvedené v odseku 1 nespadajú\ndo rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia v prípade, ak sa ich páchatelia dopustia výlučne\npre svoju osobnú spotrebu v zmysle vnútroštátneho práva.\n25. Článok 4 rámcového rozhodnutia sa zaoberá problematikou trestov. Každý členský štát\nmá prijať nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené okrem iného\naj v článku 2 ukladali účinné, primerané a odradzujúce tresty a aby sa za trestné činy vymedzené\nv článku 2 ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 1 až 3 roky odňatia slobody. Za trestné činy\nvymedzené v článku 2 ods. 1 písm. a), b) a c) je povinnosťou členského štátu zabezpečiť,\naby sa ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody v každom z týchto\nprípadov: (a) skutok sa týka veľkého množstva drog; (b) skutok sa týka drog, ktoré najvážnejšie\npoškodzujú zdravie alebo viedli k závažnému poškodeniu zdravia viacerých osôb. Každý členský\nštát má ďalej prijať nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené\nv odseku 2 ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 10 rokov odňatia slobody, ak bol trestný čin\nspáchaný v rámci zločineckej organizácie, ako je definovaná v jednotnej akcii 98/733/SVV\nz 21. decembra 1998, ktorou sa stanovuje, že účasť v zločineckej organizácii je v členských štátoch\nEurópskej únie trestným činom (5). Každý členský štát tiež má prijať nevyhnutné opatrenia,\nktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku 2 ods. 1 písm. d) ukladali tresty\ns hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody, ak bol trestný čin spáchaný v rámci\nzločineckej organizácie, ako je definovaná v jednotnej akcii 98/733/SVV, a prekurzory sú určené\nna použitie pri výrobe alebo zhotovení drog alebo na výrobu alebo zhotovenie drog za okolností\nuvedených v odseku 2 písm. a) alebo b).\n26. K článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia v spojení s čl. 2 ods. 1 písm. c) sa viaže\nrozsudok Súdneho dvora Európskej únie (prvá komora) z 11. júna 2020 (vec C-634/18, Prokuratura\nRejonowa w Słupsku v. JI). Tieto články, ako aj články 20, 21 a 49 charty sa majú vykladať\nv tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát považoval za trestný čin držbu značného\nmnožstva omamných alebo psychotropných látok tak pre osobnú spotrebu, ako aj na účely\nnezákonného obchodovania s drogami, pričom výklad pojmu „značné množstvo omamných alebo\npsychotropných látok“ ponecháva na posúdenie vnútroštátnym súdom v každom jednotlivom\nprípade, pokiaľ je tento výklad rozumne predvídateľný. Súdny dvor tiež uviedol, že na jednej strane\ntoto rámcové rozhodnutie nijako nedefinuje pojem „veľké množstvo drog“ v zmysle jeho čl. 4\nods. 2 písm. a), avšak na druhej strane je rámcové rozhodnutie len nástrojom minimálnej\nharmonizácie. V dôsledku toho členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide\no vykonanie uvedeného pojmu v ich vnútroštátnom práve.\nIII.2. Prejudicialita napádaného ustanovenia v konkrétnej veci:\n27. Ústavný súd sa v nadväznosti na relevantnú činnosť zákonodarcu musí zaoberať otázkou,\nči je napádané ustanovenie pre rozhodovanie v konkrétnej veci prejednávanej všeobecným súdom\nnaďalej uplatniteľné, resp. aplikovateľné. Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje\n\n9\n\nústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, v zmysle čl. 144\nods. 2 ústavy konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny\nnázor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. Podľa § 74 písm. d) zákona\no ústavnom súde návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov\nnižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,\ns ktorou vyslovila súhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, môže podať súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.\n28. Aktuálne uplatňovaná judikatúra ústavného súdu o podstate ústavnej (čl. 144 ods. 2 ústavy)\ni zákonnej [§ 74 písm. d) zákona o ústavnom súde] podmienky vzniku aktívnej legitimácie\nvšeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\nje predovšetkým podmienená spojitosťou s konaním pred všeobecným súdom vyjadrenou tak,\nže podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu, pričom v rámci tejto\nrozhodovacej činnosti ako zákonom upraveného postupu je potrebné vyložiť a aplikovať všeobecne\nzáväzný právny predpis (jeho ustanovenie), ktorého nesúlad s ústavou, so zákonom alebo\ns medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, mieni všeobecný súd uplatniť\npred ústavným súdom. Súvisiacou, avšak nevyhnutnou podmienkou vzniku aktívnej legitimácie\nvšeobecného súdu na podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je spôsobilosť derogačného nálezu\nústavného súdu, ktorý je navrhovaný všeobecným súdom v petite jeho návrhu, viesť k odlišnému\nzáveru v posudzovanej problematike pred všeobecným súdom v porovnaní s takým rozhodnutím,\nktoré by bolo výsledkom aplikácie právnej normy navrhnutej na derogáciu (PL. ÚS 11/2024,\n20. bod).\n29. Všeobecný súd je teda aktívne legitimovaný len na taký návrh derogačného nálezu, ktorý má\npotenciál ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu v konkrétnom ním prerušenom konaní;\npredpokladom je tzv. prejudicialita napadnutých ustanovení v konaní všeobecného súdu.\nPri nesplnení uvedenej podmienky sa návrh všeobecného súdu dostáva do pozície akademickej\npolemiky a rozhodnutie o ňom by nedokázalo naplniť funkčnú podstatu návrhového oprávnenia\nvšeobecného súdu, ktorou je účinná pomoc ústavného súdu všeobecnému súdu prostredníctvom\nvyriešenia prejudícia ústavnoprávnej povahy spadajúceho do výlučnej právomoci ústavného súdu\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy (m. m. PL. ÚS 1/2018). Prejudicialita chýba, ak je zjavné,\nže aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy (napríklad\nPL. ÚS 4/2022, 9. bod).\n30. Ústava v čl. 50 ods. 6 prikazuje posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskoršieho (neskôr\núčinného) zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase spáchania činu,\na to bezvýnimočne. Horná hranica trestnej sadzby napádaného ustanovenia a novelizovaného\nustanovenia (§ 173 ods. 3 Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024) je zhodná, t. j. pätnásť\nrokov. Naopak, dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody je v absolútnej hodnote odlišná\na pre páchateľa priaznivejšia, lebo na rozdiel od návrhom napádaného ustanovenia má podobu\nsiedmich rokov. Preto sa na posúdenie trestnosti činu a ukladanie trestu použije Trestný zákon\nv súčasne účinnom znení.\n31. Dôvodom na zastavenie konania podľa § 87 zákona o ústavnom súde je strata platnosti\nnapadnutého právneho predpisu (resp. zrušenie jeho napadnutej časti), ale len v prípade, ak bude\n\n10\n\nnovelizované znenie napadnutej časti právneho predpisu ku dňu rozhodovania ústavného súdu\nzásadne zmenené po kvalitatívnej stránke a podstatne odlišné od normatívneho textu, ktorý\nnavrhovateľ napadol návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov. Opačná situácia\nje v prípade, ak novelizáciou dôjde iba k určitej modifikácii napadnutej právnej úpravy, ktorá\nzásadnejšie nemení jej podstatu a charakter, pričom jadro dôvodov, ktoré viedli navrhovateľa\nk pochybnostiam o súlade napadnutého právneho predpisu, ostáva zachované a naďalej aktuálne.\n32. Podstatou navrhovateľovej argumentácie je neprimeranosť trestnej sadzby (sankcie), ktorú\nv čase podania návrhu všeobecný súd musel konkrétne označiť v zmysle jej vymedzenia v osobitnej\nčasti trestného zákona a urobil tak vyjadrením jej dolnej a hornej hranice. Horná hranica trestnej\nsadzby trestu odňatia slobody návrhom napádaného ustanovenia je identická s hornou hranicou\ntrestnej sadzby uvedenej v novelizovanom znení § 173 ods. 3 Trestného zákona. Pokiaľ ide o dolnú\nhranicu, táto sa zmenila tak, že sa znížila z 10 rokov na 7 rokov. Ústavný sú tak stál pred úlohou\nposúdiť, aký dopad mala predmetná kvalitatívna zmena trestnej sadzby ako celku na záver\no jej prípadnej ústavne relevantnej odlišnosti od normatívneho textu návrhom napadnutej normy\nv takom zmysle, že by nebolo možné o návrhu úplne alebo v časti ďalej konať. Prekážku ďalšieho\nkonania však neidentifikoval. Vychádzal pritom prednostne zo samotnej štruktúry hmotnoprávnej\nnormy v trestnom práve, ktorú tvorí (inter alia) sankcia (ako taká) bez rozlíšenia jednotlivých\nnormatívnych variantov jej určenia v trestnom zákone (relatívne určitá, absolútne určitá).\nKeďže po uskutočnení novelizácie trestného zákona naďalej „zostala v hre“ nezmenená horná\nhranica napadnutej sankcie, v okolnostiach prejednávanej veci sa tým naplnili ústavné predpoklady\nna posúdenie predmetnej časti trestnoprávnej normy v jej celistvosti. Tieto sú komplementárne\npodporené názorom ústavného súdu, že k zníženiu dolnej hranice trestnej sadzby príslušnej\nskutkovej podstaty z 10 rokov na 7 rokov rovnako nepredstavuje v prejednávanej veci taký zásadný\nkvalitatívny posun, že by sa tým významovo zmenila podstata predmetu prieskumu v konaní\npred ústavným súdom. Ústavný súd tak nenašiel dôvod formálne rezignovať na ústavné posúdenie\notázok vyvolaných návrhom na začatie konania.\n32.1. Navyše, zastavenie konania v časti dolnej hranice trestnej sadzby novelizovaného ustanovenia\nby nevytváralo prekážku už rozhodnutej veci (res iudicata) a všeobecnému súdu by tak nebránilo\npodať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorý by smeroval voči aplikovateľnej\ndolnej hranici trestnej sadzby z kvalifikovanej skutkovej podstaty nachádzajúcej\nsa v novelizovanom znení § 173 ods. 3 Trestného zákona. Záujem na materiálnej ochrane ústavnosti\nv kombinácii s princípom racionality pri rozhodovaní ústavného súdu, ktorého súčasťou\nje aj nutnosť vyhýbať sa obdobe tzv. procesného ping-pongu (porovnaj I. ÚS 308/2022, 16. bod),\nrovnako vytvára ústavný predpoklad na záver, že sa v prejednávanej veci rovnako vyžaduje\npreskúmanie aj aplikovateľnej (novelizovanej) dolnej hranice trestnej sadzby. Jadro problému\ntak ústavný súd považuje za zachované. Z tohto dôvodu nebol daný dôvod na postup podľa § 87\nzákona o ústavnom súde, t. j. ústavný súd za napadnuté ustanovenie považuje § 173 ods. 3\nTrestného zákona v platnom a účinnom znení v časti „... na sedem až pätnásť rokov...“.\n\n11\n\nIII.3. Všeobecné východiská meritórneho prieskumu napádaného ustanovenia s referenčnými\nnormami:\n33. Ústavný súd aj pri posudzovaní tejto veci vychádza v prvom rade zo svojej doterajšej judikatúry\nsformovanej vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa trestnej politiky štátu. Táto je mu oporou\npri spoločensky citlivých veciach, ktoré majú tendenciu polarizovať nielen politickú sféru,\nale aj sféru právnickú či verejnú diskusiu in genere. Za takúto spoločensky citlivú vec\nsa nepochybne považuje aj problematika trestných sadzieb za drogové trestné činy spojených\ns dílerstvom drog. Používaním svojej ustálenej rozhodovacej činnosti sa ústavný súd snaží zachovať\nsi nestrannosť a buduje si vlastnú inštitucionálnu legitimitu v čase ako vzácny kapitál, čím,\nsamozrejme, neeliminuje judikatúrny vývoj, resp. eventuálny posun alebo korekciu,\nak je odôvodnená vývojom spoločenských pomerov alebo podstatným prínosom nových\nargumentačných prvkov (tak ako pri nevyhnutnom vývoji judikatúry všeobecných súdov\na nadnárodných súdov). Kladie preto dôraz na princíp právnej istoty, ktorá je vyjadrená v postuláte\ndemokratického a právneho štátu. K tomuto princípu sa viackrát prihlásil vo svojej rozhodovacej\nčinnosti s tým, že ho rešpektuje a je ním viazaný (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017). Prípadná bezdôvodná\nzmena rozhodovacej činnosti má tendenciu ničiť vybudovanú dôveru k súdu a posúva súd bližšie\nk politickému rozhodovaniu, na ktoré nie je ústavný súd ani inštitucionálne, ani kompetenčne\nvybavený (PL. ÚS 3/2024, 240. bod).\n34. Článok 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom\na aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie v spojení\ns čl. 86 písm. a) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí uznášať sa na ústave,\nústavných a ostatných zákonoch, zveruje zákonodarcovi právomoc vymedziť katalóg trestných\nčinov a trestov za ich spáchanie. Pri úprave s tým súvisiacich otázok, akými sú ustanovenie druhov\ntrestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je zákonodarca limitovaný len ústavou a dohovorom\nstanoveným zákazom krutého, neľudského či ponižujúceho trestu a všeobecným ústavným\nprincípom materiálneho právneho štátu zahŕňajúcim princípy, akými sú princíp zákonnosti, právnej\nistoty, princíp rešpektu k základným právam a slobodám, princíp zákazu svojvôle, princíp\nprimeranosti, zákazu diskriminácie a pod. Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou\nmierou úvahy, čo sa týka určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania. Ústava\nani medzinárodné pramene práva nepredpisujú zákonodarcovi ucelený koncept trestnej politiky.\nJe tak na úvahe zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia jednotlivých foriem ochrany spoločnosti\nprostriedkami trestného práva, t. j. rozhodnúť, aký dôraz položí na prvky represie, individuálnej\nprevencie či generálnej prevencie. Ani úvaha zákonodarcu však nie je bez obmedzení, a teda nesmie\ntrpieť svojvôľou (PL. ÚS 106/2011).\n35. Ústavný princíp zákazu svojvôle predstavuje kategorický imperatív zaväzujúci všetkých\nverejných činiteľov, t. j. všetky osoby, ktoré vykonávajú, resp. podieľajú sa na výkone verejnej\nmoci. Za zneužitie právomoci nemožno chápať len výkon právomoci v rozpore s platným právom\nalebo nad rámec (ultra vires) zverenej pôsobnosti či nad rámec uváženia (diskrécie) poskytnutého\nprávnymi normami, ale aj konanie a rozhodovanie verejného činiteľa v rozpore s ústavou\nchránenými hodnotami koncentrovane vyjadrenými prostredníctvom ústavných princípov, resp.\n\n12\n\nvýkon právomoci v rozpore s jej účelom, a to zvlášť vtedy, ak je očividné, že ide o konanie\nv rozpore s verejným záujmom uprednostňujúce osobný záujem či skupinové záujmy\n(PL. ÚS 7/2017).\n36. Ústavný súd tiež považuje za dôležité pripomenúť, že jeho úlohou nie je nahrádzať rozhodnutie\nzákonodarcu o katalógu trestných činov a katalógu trestov, ktoré sa za ustanovené trestné činy majú\nukladať ani tieto katalógy nálezom modifikovať. V tejto polohe by sa ústavný súd dostával\ndo konfliktu s povinnosťou zdržanlivosti a prinajmenšom nepriamo by sa štylizoval do úlohy tzv.\npozitívneho zákonodarcu. Tým je výlučne národná rada (ktorá však práve preto nesie zodpovednosť\nza súlad vlastnej normotvornej úvahy s ústavou a dohovorom), prípadne za istých podmienok\nobčania Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2021, 60. bod). Povinnosť zdržanlivosti sa prejavuje okrem\niného aj v tom, že ústavný súd berie ohľad na prebiehajúci legislatívny proces iniciovaný\nrelevantným predkladateľom, ktorý má potenciál skúmanú vec týkajúcu sa katalógu trestných činov\na katalógu trestov výraznejšie modifikovať v prospech základných práv a slobôd (v preskúmavanej\nveci pozri časové súvislosti zachytené v 22. bode odôvodnenia).\n37. Úvahy o tom, či určité závadné konania majú byť trestné alebo beztrestné (kriminalizácia alebo,\nnaopak, dekriminalizácia konania), definovanie skutkových podstát deliktov (trestných činov,\npriestupkov) a ustanovenie druhu a výšky sankcie (intenzita trestnej a správnej represie)\nsú podmienené mnohými sociálnymi determinantmi, ktoré sa v priebehu historického vývoja menia.\nNie je nič neobvyklé, ak konanie pôvodne beztrestné prehlási zákonodarca novou právnou úpravou\nza trestné (kriminalizácia konania) alebo je, naopak, pôvodne trestné konanie dekriminalizované.\nNezriedka sa mení tiež zákonná kategorizácia deliktov – pôvodné trestné činy začnú byť novou\núpravou kvalifikované ako priestupky či správne delikty alebo, naopak, pôvodné priestupky alebo\nsprávne delikty sa stanú trestnými činmi. Legislatívna úprava všetkých týchto otázok je vo výlučnej\nkompetencii zákonodarcu, ktorý sa riadi kriminologicko-politickými kritériami, napr. hľadiskom\ngenerálnej prevencie, početnosti výskytu deliktov v danej historickej dobe, intenzitou rizika\ndeliktných konaní a z toho vyplývajúcim stupňom ohrozenia riadneho ľudského spolužitia\n(„právneho mieru“), premenami v axiologickom nazeraní verejnosti na význam individuálnych\na spoločenských hodnôt a právnych statkov poškodzovaných deliktným konaním páchateľov a pod.\n(pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 14/09 z 25. októbra 2011). Ústavný\nsúd Českej republiky tak rovnako vyslovil, že, rešpektujúc ústavný princíp deľby moci,\nnie je povolaný na to, aby posudzoval vhodnosť (účelnosť) jednotlivých druhov sankcií, zákonom\nstanovené sadzby sankcií (ich výšku), možnosť alternatívneho či kumulatívneho ukladania sankcií\na pod. (PL. ÚS 3/2024, 356. bod).\n38. Uvedené neznamená, že ústavný súd prejavuje v konaniach o súlade právnych predpisov\ntýkajúcich sa Trestného zákona automaticky deferenciu. Možno pripomenúť, že už Ústavný súd\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky vyslovil nálezom sp. zn. Pl. ÚS 5/92 zo 4. septembra\n1992 nesúlad časti vtedajšieho Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.), konkrétne v časti vety\n§ 260 ods. 1 uvedenej v zátvorke: „Kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré preukázateľne\nsmeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov alebo hlása národnostnú, rasovú, triednu alebo\nnáboženskú zášť (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus), potresce sa odňatím slobody na jeden\nrok až päť rokov.“ Z časti uvedenej v zátvorke totiž jednoznačne nevyplývalo, že skutkové znaky\nuvedené v časti vety pred zátvorkou musia byť naplnené aj v prípadoch uvedených v zátvorke.\n\n13\n\nFederálny ústavný súd konštatoval, že v trestnom práve v dôsledku požiadaviek čl. 2 ods. 2 a čl. 4\nods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 Listiny základných práv a slobôd („Iba zákon ustanoví, ktoré konanie\nje trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho\nspáchanie uložiť.“) nemožno pripustiť ustanovenia, ktoré v základných otázkach trestnej\nzodpovednosti pripúšťajú úplne protikladný výklad a tým celkom odlišné závery o tom,\nči konkrétne konanie je trestným činom alebo nie.\n39. Prvé rozhodnutie súčasného ústavného súdu smerujúce voči obsahu Trestného zákona sa zrodilo\nv nadväznosti na nadobudnutie účinnosti tzv. veľkej novely ústavy (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.),\nktorou ústavodarca okrem iného priznal ústavnému súdu oprávnenie pozastaviť účinnosť\nnapadnutých predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak prijme návrh na konanie\npodľa čl. 125 ods. 1 a ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí\nznačná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Uznesením sp. zn.\nPL. ÚS 1/02 z 10. januára 2002 ústavný súd pozastavil účinnosť § 102 a § 103 Trestného zákona\n(č. 140/1961 Zb.): „Kto verejne hanobí republiku, Národnú radu Slovenskej republiky, vládu alebo\nÚstavný súd Slovenskej republiky, potresce sa odňatím slobody až na dva roky. Kto verejne hanobí\nprezidenta republiky pre výkon jeho právomoci alebo vôbec pre jeho činnosť v politickom živote,\npotresce sa odňatím slobody až na dva roky.“ Ústavný súd napokon konanie zastavil, lebo Národná\nrada zákonom č. 421/2002 Z. z. dané ustanovenia z Trestného zákona vypustila.\n40. Ústavný súd v ďalšom období postupne vyslovil nesúlad viacerých ustanovení Trestného\nzákona: (i) nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 zasiahol do predstavy\nzákonodarcu o uplatňovaní asperačnej zásady predovšetkým z dôvodu odňatia práva páchateľa\nna primeraný, individualizovaný trest; (ii) nálezom sp. zn. PL. ÚS 9/2013 z 10. septembra 2014\nderogoval § 437 ods. 4, ktorým bolo upravené počítanie premlčania vo vzťahu k predchádzajúcej\núprave, okrem iného aj pre rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní o spätnej pôsobnosti\nTrestného zákona vtedy, keď to bolo pre páchateľa nepriaznivé; (iii) nálezom sp. zn. PL. ÚS 5/2017\nz 9. januára 2019 týkajúcim sa nenávistných trestných činov pre nedodržanie podmienky zákonnosti\nz pohľadu obmedzenia ústavného práva na slobodu prejavu, ako aj z pohľadu určitosti trestného\npráva; (iv) nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 27. septembra 2023 vo veci trestu prepadnutia majetku\nz dôvodu porušenia princípu primeranosti trestov a práva vlastniť majetok; (v) nálezom sp. zn.\nPL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 derogoval prechodné ustanovenia týkajúce sa trestu prepadnutia\nmajetku, keď priaznivejšie pre páchateľa mohlo byť vtedy aktuálne účinné znenie trestného zákona\ngenerované skorším nálezom a z rovnakých dôvodov aj prechodný § 438k ods. 5; a napokon\n(vi) nálezom sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024 odmietol koncepciu obligatórneho trestu\nzákazu činnosti na doživotie, a to pre chýbajúcu možnosť individualizácie trestu. Z tohto prehľadu\nje zrejmé, že aj rešpekt k diskrečnej právomoci zákonodarcu má svoje ústavné limity.\nIII.4. K namietanému nesúladu s princípom proporcionality a so zákazom svojvôle (čl. 1\nods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy):\n41. Podľa mestského súdu napádané ustanovenie nespĺňa test proporcionality, konkrétne jeho\nsubtesty vhodnosti a nevyhnutnosti. Jeho negatívne dôsledky na obžalovaných, ich rodinu,\nblízkych, spoločnosť aj štátny rozpočet mnohonásobne presahujú pozitíva stelesnené v presadení\ndomnelého verejného záujmu sledovaného právnou úpravou. Pri tvrdenom nesplnení testu\n\n14\n\nnevyhnutnosti poukazuje na úpravu v Českej republike, z ktorej vyvodzuje, že stanovený cieľ\nmožno dosiahnuť aj menej drastickými zásahmi do základných práv. Už len z tohto dôvodu\npovažuje výmeru napádanej trestnej sadzby za úplne neprimeranú a protiústavnú. Ústavne\nkonformný výklad napádaného ustanovenia podľa mestského súdu nie je možný, lebo inštitút\nmimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 Trestného zákona má byť uplatňovaný len výnimočne.\nPodstatu tejto časti argumentácie vystihuje právny názor mestského súdu, že napádané ustanovenie\nneumožňuje náležitú individualizáciu trestu v situácii, v ktorej je hroziaci trest v tak zjavnom\nnepomere so spoločenskou nebezpečnosťou. Mestský súd tiež odkazuje na vec sp. zn.\nPL. ÚS 1/2004: „... každý zákon by mal spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené\nna akúkoľvek zákonnú úpravu v právnom štáte a ktoré možno odvodiť od článku 1 ods. 1 Ústavy.\nS uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti,\nplatnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem,\nmedzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov,\nako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality.“\n42. Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične\nzdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j.\nproporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva\nalebo slobody (PL. ÚS 3/00). Niet pochýb o tom, že požiadavka primeranosti sa vzťahuje\naj na trestanie, čo bolo známe už v staroveku v zmysle zásady „lex talionis“. Prirodzene,\njej aplikačné uchopenie podliehalo historickému vývoju a spoločenským predstavám\no spravodlivosti. Keďže preambula ústavy spomína cyrilo-metodské duchovné dedičstvo,\npripomenúť možno Súdny zákonník pre ľud, teda najvýznamnejšie cyrilometodské juridikum\n[k terminológii pozri GÁBRIŠ, T., JÁGER, R. Opätovne k Súdnemu zákonníku pre ľud (Zakon\nsudnyj ljudem): k možnostiam rekonštrukcie archaického práva na Veľkej Morave.\nIn: Právněhistorické studie, č. 46/1, 2016, s. 20] a jeho 29. článok: „Kto zajme slobodného človeka\na predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi\notroctvo.“ Z množstva relevantných historických dokumentov formujúcich právne myslenie možno\nďalej odkázať napríklad na anglickú Magna Carta Libertatum z roku 1215 a časť z jej dvadsiatej\nkapitoly („Za nepatrný delikt môže byť slobodný muž potrestaný iba podľa stupňa jeho závažnosti,\na za vážny delikt obdobne, no nie tak prísne, aby bol zbavený zdroja svojej obživy.“) alebo na VIII.\nčlánok z francúzskej Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 („Zákon môže stanoviť\niba tresty, ktoré sú úplne a zjavne nevyhnutné a nikto nesmie byť potrestaný inak ako podľa zákona,\nktorý bol prijatý a vyhlásený pred spáchaním trestného činu a ktorý bol zákonne uplatnený.“).\n43. Pochopenie, že trestanie musí byť primerané, je v kontexte historického vývoja logicky\nrozšírené aj v súčasnosti. Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že represívne opatrenia, ktoré\numožňuje vnútroštátna právna úprava, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné\nna uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou. Prísnosť sankcií musí byť\nprimeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odstrašujúceho\núčinku, pričom nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie uvedeného cieľa (C-77/20,\nbody 37 až 38, a C-231/20, bod 45). Vo veci C-655/21 vyslovil, že čl. 49 ods. 3 charty sa má\nvykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu právnemu ustanoveniu, ktoré v prípade používania\nochrannej známky v obchodnom styku bez súhlasu majiteľa výlučného práva, ak k tomuto\n\n15\n\npoužívaniu došlo opakovane alebo ak malo závažné škodlivé následky, stanovuje minimálny trest\nodňatia slobody na päť rokov.\n44. Napriek pochopeniu, že trestanie musí byť primerané, nemôže ústavný súd strácať so zreteľa\nani celospoločenský záujem na znížení dopytu po drogách, závislosti od drog a napokon\nani zdravotné a sociálne riziká súvisiace s drogami. Ako uvádza Národná protidrogová stratégia\nSlovenskej republiky na obdobie rokov 2021 – 2025 s výhľadom do roku 2030 (schválená\nuznesením vlády č. 619/2021 z 27. októbra 2021), viac ako tretina organizovaných zločineckých\nskupín pôsobiacich v Európskej únii je zapojená do výroby a distribúcie drog alebo obchodovania\ns nimi. Drogová závislosť spôsobila v roku 2019 v Európskej únii viac ako 8 000 úmrtí\nv dôsledku predávkovania. Väčšina obchodovania s drogami sa uskutočňuje cezhranične, pričom\nveľká časť zisku sa infiltruje do legálneho hospodárstva. Zisky organizovaných\nzločineckých skupín v Európskej únii sa odhadujú na 110 miliárd eur ročne\n(pozri rokovania.gov.sk/RVL/Material/26538/1, s. 24). S drogami je spojená aj sekundárna trestná\nčinnosť, t. j. trestná činnosť páchaná na účel získania drog alebo prostriedkov na drogy zahŕňajúca\nkrádeže, lúpeže, násilnú trestnú činnosť a pod. Jedným z najzávažnejších problémov je v tejto\nsúvislosti legalizácia príjmov z trestnej činnosti a korupcia (Správa o stave a vývoji drogovej scény\nna území Slovenskej republiky za rok 2022, pozri minv.sk/?drogova-scena-na-uzemi-slovenskejrepubliky, s. 5). Ústavný súd uvedené zvýrazňuje preto, lebo je vo všeobecnosti pochopiteľné\na legitímne, ak sa zákonodarca snaží na riziká súvisiace s drogami reagovať aj nástrojmi trestného\npráva.\n45. Možno si všimnúť, že vyvažovanie (hľadanie spravodlivej rovnováhy) medzi nastavením\nnástrojov trestného práva na jednej strane a potrebou ich primeranosti na strane druhej\nje predmetom rozhodovacej činnosti aj iných ústavných súdov. Prominentným príkladom\nje rozsudok Ústavného súdu Talianskej republiky č. 40/2019, v ktorom vyhlásil za protiústavnú\ndolnú hranicu trestnej sadzby osem rokov odňatia slobody v prípade trestného činu obchodovania\ns tvrdými drogami podľa čl. 73 ods. 1 legislatívneho nariadenia č. 309/1990 [testo unico\nstupefacenti (ďalej len „TUS“)]. Návrh podal Odvolací súd v Terste. Odsúdený bol zadržaný\nso 100 gramami kokaínu v balíku pochádzajúcom z Argentíny. Prvostupňový súd dospel k záveru,\nže droga bola určená na ďalšiu distribúciu, a vylúčil vzhľadom na množstvo drogy a ďalšie\nokolnosti (zámorský obchod, objednaná už aj ďalšia dodávka kokaínu) aplikáciu privilegovanej\nskutkovej podstaty podľa čl. 73 ods. 5 TUS s trestnou sadzbou šesť mesiacov až 4 roky. Znenie\nčl. 73 ods. 1 TUS účinné v čase rozhodovania trestných súdov ukladalo za obchodovanie s tvrdými\ndrogami trestnú sadzbu 8 až 20 rokov odňatia slobody. Prvostupňový súd uložil trest znížený\nna štyri roky odňatia slobody a peňažný trest 14 000 eur v dôsledku všeobecných poľahčujúcich\nokolností a toho, že obžalovaný súhlasil so zrýchleným konaním. Odvolací súd sa stotožnil\ns prvostupňovou kvalifikáciou skutku, ale trestná sadzba sa mu zdala neprimeraná, a tak konanie\nprerušil a obrátil sa na ústavný súd. Ten považoval napadnutú dolnú hranicu trestnej sadzby\nza nesúladnú s princípmi rovnosti, proporcionality a s požiadavkou výchovného pôsobenia trestu\n(čl. 3 a 27 Ústavy Talianskej republiky): «... Zásady stanovené v článkoch 3 a 27 talianskej ústavy\n„vyžadujú, aby sa odňatie slobody a utrpenie spôsobené ľudskej osobe obmedzilo na minimálny\nnevyhnutný rozsah a vždy s cieľom podporiť cestu osoby k náprave, odškodneniu, zmiereniu\na opätovnému začleneniu do spoločnosti“ (rozsudok č. 179 z roku 2017) s cieľom „postupného\n\n16\n\nharmonického opätovného začlenenia osoby do spoločnosti, ktoré predstavuje podstatu\nprevýchovného účelu trestu“ (naposledy rozsudok č. 149 z roku 2018). Dosiahnutiu\ntohto náročného cieľa stanoveného ústavnými princípmi bráni uloženie trestu, ktorý objektívne\nnie je primeraný závažnosti skutku, preto je subjektívne vnímaný ako nespravodlivý a zbytočne\nťaživý, a ktorý je teda predurčený na to, aby nedosiahol prevýchovný účel, ku ktorému musí\nobligatórne smerovať.» (pozri cortecostituzionale.it/actionSchedaPronuncia.do?anno=2019&numer\no=40, bod 5.2).\n46. Odlišným príkladom je uznesenie nemeckého Spolkového ústavného súdu z 9. marca 1994\n(BVerfGE 90, 145 ff., dostupné na bverfg.de/e/ls19940309–2bvl004392) týkajúce sa namietaného\nrozporu trestnosti narábania s produktmi konope s viacerými ústavnými princípmi, v ktorom právna\núprava v teste ústavnosti obstála. Podstatou námietok nebola výška trestnej sadzby, ale samotná\ntrestnosť. Podľa Spolkového ústavného súdu „v oblasti štátneho trestania vyplýva zo zásady\nzavinenia, ktorá nachádza svoj základ v článku 1 ods. 1 základného zákona (porovnaj BVerfGE 45,\n187 <228>), a zo zásady proporcionality, ktorú treba odvodiť zo zásady právneho štátu a práva\nna slobodu, že závažnosť trestného činu a zavinenie páchateľa musia byť v spravodlivom pomere\nk trestu. Hrozba trestu nesmie byť čo do druhu a stupňa úplne neprimeraná k trestnému činu.\nSkutková podstata trestného činu a právny následok musia byť primerane koordinované (porovnaj\nBVerfGE 54, 100 <108>; ustálená judikatúra)“ (bod 123). (...) Súčasným zákonom o omamných\nlátkach, rovnako ako jeho predchodcami, zákonodarca sleduje cieľ ochrany zdravia ľudí,\njednotlivcov i celej populácie, pred nebezpečenstvom, ktoré predstavujú omamné látky, a ochrany\nobyvateľstva, najmä mládeže, pred závislosťou od omamných látok“. (bod 125). Z odôvodnenia\nuznesenia je ďalej vhodné poukázať na časti nachádzajúce sa v bodoch 150 a 155: „Zákonná\nkoncepcia spočíva v tom, aby sa celé nakladanie s konopnými produktmi s výnimkou samotnej\nkonzumácie podrobilo komplexnej štátnej kontrole z dôvodu nebezpečenstiev vyplývajúcich z drogy\na obchodovania s ňou pre jednotlivca a širokú verejnosť a aby sa v záujme zabezpečenia tejto\nkontroly neoprávnené nakladanie s konopnými produktmi bez výnimky trestalo. S týmto obsahom\nsú trestnoprávne ustanovenia zákona o omamných látkach vhodné na obmedzenie šírenia drogy\nv spoločnosti, a tým aj na zníženie nebezpečenstva, ktoré z nej vo všeobecnosti vychádza.\nTrestnoprávne ustanovenia sú teda vo všeobecnosti vhodné na podporu účelu zákona“ (bod 150).\n(...) „V závislosti od vlastností a účinkov drogy, množstva v konkrétnom prípade, druhu trestného\nčinu, ktorý sa v každom prípade posudzuje, a s prihliadnutím na ďalšie okolnosti relevantné\nz hľadiska nebezpečenstva môže nebezpečenstvo dosiahnuť takú nízku úroveň, že všeobecne\npreventívne hľadiská odôvodňujúce všeobecnú hrozbu trestného postihu strácajú váhu. Trest\nby potom mohol predstavovať neprimeranú, a teda protiústavnú sankciu vzhľadom na práva\ndotknutej osoby na slobodu a s prihliadnutím na individuálnu vinu páchateľa a na nej založené\nšpeciálne preventívne ciele trestnej politiky.“ (bod 155).\n47. Zásah ústavného súdu do regulačnej autonómie zákonodarcu v oblasti drogovej trestnej činnosti\ntak nie je ani z komparatívneho hľadiska nevídaný, pričom v talianskom prípade sa týkal dolnej\nhranice trestnej sadzby. Zároveň platí, že posúdenie konkrétnych otázok rôznymi ústavnými súdmi\nnemusí nutne viesť k totožnému výsledku (k príkladu z inej než drogovej oblasti, keď rôzne ústavné\nsúdy dospeli pri prieskume k fundamentálne odlišným záverom, pozri rozhodnutie Ústavného súdu\nBulharska č. 3/2018 z 27. júla 2018 a porovnaj ho s prístupom Ústavného súdu Lotyšska vo veci\n\n17\n\nč. 2020-39-02 zo 4. júna 2021 a Ústavného súdu Litvy č. 18/2023 zo 14. marca 2024). Kľúčovou\nje konzistentná aplikácia testu proporcionality, ktorý je konkrétnym ústavným súdom dlhodobo\npoužívaný. Zákonodarcovi tak nie je stanovený limit v jeho normotvornej činnosti preto,\nže tak rozhodol zahraničný ústavný súd, ale preto, že k tomu viedla metóda vykryštalizovaná\nv rozhodovacej činnosti domáceho ústavného súdu.\n48. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu právnej úpravy napadnutej\nv konaní o súlade právnych predpisov je klasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch.\nPrvým krokom je test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa\n(test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou\na ňou sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).\nDruhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej\ndrastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity,\nleast intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím\nkrokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality\nin the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery\nzásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (pozri\nPL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 18/2014, PL. ÚS 14/2021, m. m. PL. ÚS 19/09, m. m.\nPL. ÚS 23/06).“\n49. Aplikácia proporcionality na trestný kódex však má svoje špecifiká. Ústavný súd štandardne\nzvýrazňuje, že v rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality treba posúdiť, či príslušné\nlegislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie ústavou garantovaných práv bolo v okolnostiach\nposudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nebol k dispozícii\naj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny prostriedok (PL. ÚS 20/2014 alebo\nPL. ÚS 50/2015). Pri koncipovaní nástrojov, prostredníctvom ktorých zákonodarca do trestných\nkódexov premieta princíp, že zločin sa nesmie vyplácať, však ústavný súd uznáva širokú mieru\núvahy. Ako totiž uviedol vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021 (protiústavnosť obligatórneho trestu\nprepadnutia majetku), úlohou ústavného súdu nie je hľadať ten najmenej invazívny spôsob\nrealizácie legitímnych cieľov verejného záujmu ani takýto spôsob ukladať zákonodarcovi\nako jediný možný. Škála, v ktorej rozsahu možno princíp proporcionality považovať za zachovaný,\nje relatívne široká. Nesmie však ísť o spôsob, ktorý sa požiadavkám primeranosti celkom zjavne\nvymyká, resp. z ktorého vyplýva, že zákonodarca tieto požiadavky v konkrétnom právnom kontexte\npovažuje za bezpredmetné.\n50. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom mestského súdu, že protiústavnosť trestnej sadzby môže\nbyť automaticky založená s poukázaním na trestnú sadzbu zvolenú zahraničným zákonodarcom,\nktorá má dokazovať nesplnenie subtestu nevyhnutnosti. Na s. 8 návrhu na začatie konania uvádza:\n„(...) Slovenská republika nemá totiž o nič vážnejší problém s drogovou činnosťou ako Česká\nrepublika. Ak česká úprava s výrazne nižším trestom nevedie k zmareniu cieľov drogovej trestnej\npolitiky, je to per se dôkazom, že stanovený cieľ možno dosiahnuť aj menej drastickými,\ndrakonickými, šetrnejšími zásahmi do základných práv. Už len z tohto dôvodu sa výmera\npredmetnej trestnej sadzby ustanovená v Trestnom zákone Slovenskej republiky javí úplne\nako neprimeraná a protiústavná.“ Prejavuje sa tu v prvom rade problém tzv. komparatívneho\ncherry-pickingu vystihnutého v slovách sudcu Richarda Posnera: „Pokiaľ je možné voľne\n\n18\n\nodkazovať na zahraničné právne poriadky, akémukoľvek sudcovi s úmyslom nájsť podporný odkaz\nstačí len to, aby sa do problematiky zahrabal hlbšie – a nájde ho.“ (pozri JACKSON, V. C.\nConstitutional Engagement in a Transnational Era. Oxford: Oxford University Press, 2013, s. 26).\nÚstavný súd neodmieta možnú užitočnosť poznatkov o zahraničných právnych úpravách (na ktoré\npre názornosť napokon sám v tomto náleze poukazuje), no stanovenie trestnej sadzby iným\nčlenským štátom Európskej únie nemôže predstavovať ústavnú bariéru domácemu normotvorcovi.\nTakto konštruovaný argument má totiž potenciál dokonca úplne vyradiť skutkové podstaty\ntrestných činov z katalógu obsiahnutého v Trestnom zákone, lebo by postačovalo identifikovať\nhoci aj jediného zahraničného normotvorcu, ktorý určité závadné konanie dekriminalizoval,\na zo stavu v danom štáte simplicisticky odvodiť, že korelácia znamená kauzalitu.\n51. Namiesto komparatívneho cherry-pickingu ústavný súd tradične zohľadňuje výklad dohovoru\nuskutočňovaný prostredníctvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých môže\naj vďaka doktríne dohovoru ako žijúceho nástroja vyplývať tiež zákaz kriminalizácie určitého\nkonania (Dudgeon proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 7525/76, rozsudok z 22. 10. 1981;\nNorris proti Írsku, sťažnosť č. 10581/83, rozsudok z 26. 10. 1988; Modinos proti Cypru, sťažnosť\nč. 15070/89, rozsudok z 22. 4. 1993) alebo, naopak, povinnosť kriminalizácie, a to napríklad\ndomáceho psychického násilia (pozri Volodina proti Rusku, sťažnosť č. 41261/17, rozsudok z 9. 7.\n2017; Volodina proti Rusku č. 2, sťažnosť č. 40419/19, rozsudok zo 14. 9. 2021; Tunikova a ďalší\nproti Rusku, sťažnosti č. 55974/16, 53118/17, 27484/18, 28011/19, rozsudok zo 14. 12. 2021;\nk podrobnostiam napríklad HEDLUND, N.: The ECHR and the Positive Obligation to Criminalise\nDomestic Psychological Violence. In: Human Rights Law Review, roč. 24, č. 3, 2024).\nPod vplyvom vývoja spoločenských pomerov alebo vedeckých poznatkov sa môže aj niekdajší\nprimeraný trest stať neprimeraným.\n52. Nie je vylúčené, že ústavné limity proporcionality môže zákonodarca prekročiť aj svojvoľným\nstanovením trestnej sadzby, pri ktorej bude racionálny základ absentovať, resp. bude ťažko\nobhájiteľný systematickým prístupom. Ústavný súd už pomenoval štyri konkrétne limity v oblasti\ntrestného zákonodarca a menoval medzi nimi popri (i) svojvôli aj (ii) zákaz mučenia, neľudského\nalebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania a (iii) primeranosť trestov hodnotenú ako racionálny\nvzťah medzi činom (stupňom viny) a trestom. Bez prekročenia týchto limitov patrí stanovenie\nsystému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných\nsadzieb do právomoci zákonodarcu (PL. ÚS 3/2024, 353. bod). Pri svojvôli ako ústavnom limite\nmusí ústavný súd vychádzať predovšetkým z povahy chráneného záujmu (nie však automaticky\nz jeho formálneho zaradenia v určitej hlave nachádzajúcej sa v osobitnej časti Trestného zákona,\nlebo použitie legislatívnej techniky nemusí za každých okolností vyústiť do korektnej normotvorby)\na tiež z prípadného pozitívneho záväzku štátu.\n53. Trest je adekvátny a primeraný, ak je v konkrétnom prípade schopný splniť svoj účel. Trest\nodňatia slobody je v podmienkach Slovenskej republiky stanovený (až na niektoré výnimky)\nrelatívne určitou trestnou sadzbou, ktorá má svoju spodnú a hornú hranicu. Tento prístup\nnie je samoúčelný a vo svojej podstate takto určené rozpätie trestnej sadzby vytvára efektívne\npredpolie na plné rozvinutie sudcovskej úvahy, ktorá by pri ukladaní trestu mala vychádzať\nzo základných zásad ukladania trestov (§ 33a a § 34 Trestného zákona) a zohľadňovať individuálne\nokolnosti každej prejednávanej veci. Logicko-právnou implikáciou sa ponúka záver, že čím väčšie\n\n19\n\nje rozpätie medzi spodnou a hornou hranicou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej podstate,\ntým väčší priestor dostáva príslušný súd, aby osobitne zohľadnil prípadné špecifické okolnosti\npríslušnej trestnej veci a samotného páchateľa a, zjednodušene povedané, „ušil trest na mieru“\n(PL. ÚS 3/2024, 366. bod).\n54. Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd teda slúži jeho\nindividualizácia (PL. ÚS 18/2020, 23. bod). Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov,\nktoré podľa čl. 50 ods. 1 ústavy rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy)\na pri viazanosti sudcu zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Možnosť individualizácie je imperatívom,\nktorého dodržanie vyžaduje ústava od zákonodarcu vo všeobecnosti, pričom ústavne tolerovateľné\nnie je jeho iluzórne uplatnenie. Príkladom takéhoto iluzórneho uplatňovania by bolo minimálne,\nresp. nedostatočné rozpätie medzi spodnou a hornou hranicou trestnej sadzby. Na druhej strane\nje potrebné doplniť, že ústavný súd pristupuje v kontexte čl. 125 ods. 4 druhej vety ústavy a limitov\nvysvetlených vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2022 s kompetenčným rešpektom k tým častiam ústavnej\nnormotvorby, pri ktorých ústavodarca z výnimočných dôvodov zakotvil odlišný model (čl. 107\nštvrtá veta ústavy, ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií\nverejných funkcionárov v znení neskorších predpisov; jeho obligatórny mechanizmus ukladania\nsankcií ústavný súd potvrdzuje vo svojej rozhodovacej činnosti dlhodobo, naposledy napríklad\nvo veciach III. ÚS 119/2022, I. ÚS 30/2025 alebo IV. ÚS 124/2024). Kompetenčný rešpekt\nje odôvodnený nielen (i) stupňom právnej sily daného formálneho prameňa práva,\nale tiež skutočnosťou, že (ii) absencia možnosti individualizácie smeruje voči verejným\nfunkcionárom, a napokon aj (iii) priamym zapojením ústavného súdu do zvoleného sankčného\nmechanizmu. Ani ústavodarca totiž nie je oprávnený vylúčiť spod kontroly súdnej moci\nrozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, lebo tomu bráni čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy.\n55. Ústavný súd, nadväzujúc na svoje doterajšie závery týkajúce sa posudzovania primeranosti\ntrestov v konaní o súlade právnych predpisov, dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemožno\nkonštatovať, že by napadnutá právna úprava neumožňovala dostatočnú individualizáciu trestu\nči vytvárala neústavnú disproporciu medzi jednotlivými formami trestania (PL. ÚS 106/2011,\ns. 41). Nemožno súčasne ani konštatovať, že by malo ísť o obligatórne ukladanie absolútneho\n(maximálneho) určitého trestu popri súčasnom obligatórnom uložení trestu odňatia slobody\n(PL. ÚS 1/2021, bod 65.1, bod 76; PL. ÚS 18/2020, bod 23), ktoré by apriórne normatívne\nvylučovalo možnosť posúdiť primeranosť ukladaného trestu v individuálnych prípadoch. Rovnako\nje vo vzťahu k napadnutej právnej úprave naďalej aplikovateľný aj inštitút mimoriadneho zníženia\ntrestu odňatia slobody (§ 39 a nasl. trestného zákona), ktorý za zákonom stanovených podmienok\nrovnako prispieva (síce za mimoriadnych okolností a v rozsahu zákonných limitov) k možnosti\nsudcovskou úvahou individualizovať trest. Výsledné znenie tak vytvára pre príslušný súd\ndostatočný priestor, aby osobitne zohľadnil špecifické okolnosti danej trestnej veci a samotného\npáchateľa. Ústavná požiadavka individualizácie, ktorá slúži primeranosti trestu, tak je naplnená.\n56. Na tomto mieste je súčasne nevyhnutné pripomenúť, že konanie pred ústavným súdom nemá\nbyť pokračovaním zákonodarného procesu. Úlohou ústavného súdu nie je riadny zákonodarný\nproces nahradiť (PL. ÚS 1/2022, bod 210). Je mylný (a ľahko zneužiteľný) názor o ochrane\nzákladných práv prekračovaním právomocí akýmkoľvek orgánom, najmä ingerenciou do sféry\nvýkonu iného druhu moci, pretože práve deľba moci (rozhraničenie právomocí) je základom\n\n20\n\nfungovania štátu v demokracii ako štátu právneho (PL. ÚS 5/2024, 67. bod). Ústavný súd uznáva,\nže je legitímnym právom subjektov disponujúcich právom legislatívnej iniciatívy, aby sa usilovali\no schválenie benevolentnejších trestných sadzieb za drogové trestné činy. Rovnako by vnímal\nako legitímne snahy, ktoré by pochádzali od občanov v zmysle čl. 95 ods. 1 ústavy,\ni keď de constitutione lata je realistickejšie očakávať zmenu prostredníctvom zákonodarného\nprocesu v Národnej rade, ktorý vytvára priestor na náležitú deliberáciu a „obrusovanie hrán“\npredloženého návrhu zákona (pozri PL. ÚS 18/2022, 37. bod). Zákon predstavuje výsledok práce\nširokého spektra zástupcov ľudu a odráža kompromisy, ktoré sú nezriedka zložité aj hrubé. Často\naj skupiny poslancov presadzujúce záujmy príslušníkov určitých menšín dokážu konať tak,\naby si od parlamentnej väčšiny dokázali získať ústupky, výmenou za potrebné hlasy.\nJe to ich ústavou priznaný vyjednávací nástroj (pozri GORSUCH, N. A Republic, If You Can Keep\nIt. New York: Crown Forum, 2019, s. 132 a 133; pozri tiež schválenie už spomenutého zákona\nč. 105/2022 Z. z. hlasmi 72 zo 123 prítomných poslancov). Nie je však úlohou ústavného súdu,\naby do týchto kompromisov zástupcov ľudu vstupoval cez vštepovanie svojej predstavy\no optimálnej drogovej politike, ktorá by sa prejavovala okrem iného aj v normovaní konkrétnej\nspodnej či hornej hranice trestnej sadzby, a to za podmienky, že zákonodarca na ústavnú\npožiadavku individualizácie nerezignoval. Prejavuje sa tu rešpekt ústavného súdu k princípu\nsuverenity ľudu (PL. ÚS 42/95, I. ÚS 76/97, PL. ÚS 19/98, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 6/08,\nPL. ÚS 105/2011), resp. princípu demokracie (I. ÚS 76/97, I. ÚS 60/97).\n57. Keďže trestné činy spojené s drogami majú byť vo všeobecnosti považované\nza tie najzávažnejšie v rámci trestnoprávneho spektra, vzhľadom k ich povahe a ničivým účinkom,\nktoré majú na celú spoločnosť (pozri Loukili proti Holandsku, sťažnosť č. 57766/19, 49. bod;\nUnuane proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 80343/17, 87. bod), ústavný súd nepovažuje\nnormovanie spodnej hranice siedmich rokov v § 173 ods. 3 Trestného zákona za svojvoľné, berúc\ndo úvahy aj pripomenutie vlády ako vedľajšieho účastníka konania, že dané ustanovenie\nsa v aplikačnej praxi využíva okrem iného aj v prípadoch organizovaných skupín obchodujúcich\ns inými drogami ako marihuanou. Ústavný súd súčasne nevidí dôvod ani na spochybnenie hornej\nhranice trestnej sadzby, pričom aj samotný navrhovateľ sústredil svoju argumentáciu práve na dolnú\nhranicu (v čase, keď bola dolná hranica ešte na úrovni desiatich rokov) a konkrétnejšie výhrady\nvoči primeranosti hornej hranice neboli v návrhu na začatie konania identifikované.\nIII.5. K namietanému nesúladu s ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach\n(čl. 12 ods. 1 ústavy):\n58. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i na názore, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter\nvšeobecného ústavného princípu. Ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu\nochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva\npred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia\nvo vzťahu k všetkým subjektom práva, ich základným právam a slobodám z hľadiska\nich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako bez ohľadu na okolnosti predpokladané\nčl. 12 ods. 2 ústavy [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy\nvyplýva subjektívne právo každého, aby nebol diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení\nvymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti,\n\n21\n\nústavný súd už zdôraznil, že nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú\nrovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva\nto zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua,\nktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu\nna ich postavenie v spoločnosti (PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022).\n59. Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu ústavnú požiadavku rovnosti v právach\nv zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo\nanalogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca\nnemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve\nzvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 10/2022). Tento základný\nprincíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní\ns inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu\na takej závažnosti, ktoré odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03,\nPL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022).\n60. Národná rada je preto povinná prijímať také zákony, ktoré nikoho pri uplatňovaní základných\npráv a slobôd nediskriminujú, aj keď nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch upravujúcich\nvýkon určitých základných práv a slobôd, musí byť v rozpore s čl. 12 ods. 1, resp. čl. 12 ods. 2\nústavy, pretože v určitých situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa\nna odstránenie alebo zmiernenie faktickej nerovnosti dotknutých osôb (PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 14/2020).\n61. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99,\nPL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022) ústavný princíp rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa\nčl. 12 ods. 1 ústavy, resp. zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy nie sú spravidla chránené\nsamy osebe, ale k ich porušeniu môže dôjsť v zásade len v súvislosti s porušením iného základného\npráva alebo slobody. To znamená, že dovolávať sa ich porušenia možno v zásade len v spojení\ns porušením iného konkrétneho základného práva a slobody podľa ústavy alebo ľudského práva\nalebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach\na základných slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd\nvo svojej doterajšej judikatúre (PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00,\nPL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 11/2011,\nPL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022) preferuje tento akcesorický prístup\nk preskúmavaniu namietaného porušenia ústavného princípu rovnosti, resp. zákazu diskriminácie.\n62. Ústavný súd považuje za problém, že v návrhu mestského súdu sa síce porušenie čl. 12 ods. 1\nústavy namieta, no dôvody nie sú jasné. Ak mestský súd považuje napadnuté ustanovenie\nza diskriminačné, potom bolo v návrhu potrebné podrobiť ho príslušnému testu. Keďže ústavný súd\nnie je v tomto konaní v postavení aktívne legitimovaného subjektu na podanie návrhu na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov, nie je jeho úlohou argumentáciu mestského súdu dopĺňať.\nNávrhu preto nevyhovel ani v tejto časti.\n\n22\n\nIII.6. K namietanému nesúladu so zákazom mučenia a krutého, neľudského či ponižujúceho\nzaobchádzania alebo trestu (čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru):\n63. Mestský súd do svojej argumentácie zahrnul tiež jedno z mála absolútnych práv, ktoré\nsú garantované ústavou a dohovorom. Kým väčšina zo základných práv a slobôd má relatívny\ncharakter a je preto možné ich obmedziť po splnení štandardne uplatňovaných doktrín, zákaz\nmučenia a krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu nesmie ustúpiť\nani „vyššiemu dobru“ (pozri Gäfgen proti Nemecku, sťažnosť č. 22978/05, rozsudok z 1. 6. 2010).\nUvedený zákaz sa síce primárne týka najmä telesných trestov, no má obmedzujúci vplyv\naj na ostatné druhy trestov, ktoré síce samy osebe nemožno považovať za neľudské alebo\nponižujúce, no nesmú sa však ukladať alebo vykonávať spôsobom, ktorým by sa stali neľudskými\nalebo ponižujúcimi. K trestom porušujúcim tento zákaz sa nikdy nie je prípustné uchýliť, a to hoci\nby ich odstrašujúci účinok mal byť akýkoľvek. Totiž trest nestráca charakter neľudského trestu,\nprípadne ponižujúceho trestu iba na základe skutočnosti, že ho v súvislosti s regulovaním\nzločinnosti možno pokladať za efektívny zastrašujúci prostriedok alebo že v skutočnosti takým\nprostriedkom aj je (PL. ÚS 6/09). Vo väčšine prípadov súdom nariadeného potrestania\npritom potrestaný môže prežívať pocity poníženia, prípadne duševné či fyzické nepohodlie, ktoré\nsubjektívne môže vnímať ako „strádanie“ či „utrpenie“, avšak aby došlo k porušeniu tejto zásady,\nmusí ísť o zaobchádzanie alebo trest spôsobujúce psychické alebo fyzické utrpenie dosahujúce\nurčitú závažnosť (PL. ÚS 1/2021, bod 65.1).\n64. Európsky súd pre ľudské práva už uviedol, že otázky spravodlivého a primeraného trestu\nsú predmetom racionálnej diskusie a civilizovaného nesúhlasu. Zmluvným štátom preto musí byť\nponechaný priestor na uváženie pri rozhodovaní o primeranej dĺžke trestu odňatia slobody\nza konkrétne trestné činy (Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosti č. 66069/09, 130/10\na 3896/10, rozsudok Veľkej komory z 9. 7. 2013, 105. bod; pozri tiež SUMMERS, S. J. Sentencing\nand Human Rights. The Limits on Punishments. Oxford: Oxford University Press, 2022, s. 95\naž 97). Vo veci Maričák proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 26621/10, rozhodnutie zo 7. 6.\n2011) súd zdôraznil, že otázka neprimeranosti trestu spadá z veľkej časti mimo ustanovení\ndohovoru a nie je jeho úlohou rozhodnúť o tom, aká je primeraná doba trestu odňatia slobody\nv konkrétnom prípade (Sawoniuk proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 63716/00, rozhodnutie\nz 29. 5. 2001). Podobne aj v prípade ponižujúceho trestu musí pokorenie alebo poníženie dosiahnuť\nurčitý stupeň a charakter, ktorý je odlišný od prvku poníženia obsiahnutého v treste vo všeobecnosti\n(Tyrer proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5856/72, 29. a 30. bod, rozsudok z 15. 3. 1978).\nUvedené pritom závisí od všetkých okolností konkrétneho prípadu vrátane trvania takého\nzaobchádzania, fyzických a psychických dôsledkov, v niektorých prípadoch aj od pohlavia, veku\na zdravotného stavu. Pre účely zabezpečenia práv v zmysle čl. 3 dohovoru je štát povinný\nzabezpečiť, aby pozbavenie osobnej slobody vždy bolo vykonávané za podmienok rešpektujúcich\nľudskú dôstojnosť, a takým spôsobom, ktorý osobe, ktorej bol trest uložený, nespôsobí ťažkosti\npresahujúce nevyhnutnú mieru utrpenia spojenú s pozbavením osobnej slobody (pozri\nIV. ÚS 415/2020, 232. a 233. bod).\n65. Pre ústavný súd je v danom konaní rozhodujúce, že napadnuté ustanovenie všeobecnému súdu\nneprikazuje uloženie obligatórneho trestu odňatia slobody v konkrétnej sadzbe. Zákonodarcom\n\n23\n\nformulované rozpätie samo osebe nepredstavuje porušenie čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru\nv kontexte citovanej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, a návrhu mestského\nsúdu tak ani v tejto časti nevyhovel.\nIII.7. K namietanému nesúladu s požiadavkou súdneho rozhodovania o treste (čl. 50 ods. 1\nústavy):\n66. Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv\na slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť\no jeho vine a treste za spáchaný skutok, je príslušný všeobecný súd, ktorý spravidla, čo sa týka\notázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto\nobmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone,\nsamozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania (III. ÚS 107/08, III. ÚS 247/08).\nPredpokladom rozhodovania súdu o oboch dotknutých meritórnych otázkach je podanie obžaloby\nalebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, čo limituje rozhodovanie súdu vylúčením\njeho negatívnej alternatívy v prípade, ak niektorý z oboch naostatok označených návrhov\nprokurátora (obžalobný alebo schvaľovací) nebol podaný (PL. ÚS 1/2022, 193. bod).\n67. Mestský súd s odkazom na čl. 50 ods. 1 ústavy argumentuje, že ústavne súladná bude len taká\nprávna úprava, ktorá súdu umožní, aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho\ntrestného činu, osobné vlastnosti či pomery páchateľa uložil trest taký (pokiaľ ide o jeho výmeru\na jeho druh), ktorý bude na dosiahnutie účelu nevyhnutný. Článok 50 ods. 1 je nevyhnutné vnímať\nv kontexte čl. 49 ústavy. Podľa neho platí, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom\na aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n68. Ústavný princíp vyžadujúci, aby len zákon, t. j. zákonodarca, definoval tresty za spáchanie\ntrestných činov, je ústavným princípom hmotnoprávneho charakteru vyjadrujúcim hmotnoprávnu\nzásadu nulla poena sine lege (t. j. žiadny trest bez zákona). Z tohto princípu vyplýva subjektívne\nprávo osoby, aby za konanie, ktoré zákonodarca ustanovil ako trestný čin, mohla byť trestne\npostihnutá výhradne spôsobom ustanoveným zákonodarcom. Táto zásada predstavuje požiadavku,\naby zákonodarca vymedzil hranice, v ktorých medziach súd rozhodne o uložení ustanoveného\ndruhu trestu a o výmere tohto trestu za konkrétny trestný čin. Porušením tejto zásady by bolo,\nak by zákonodarca ustanovil tresty absolútne neurčité (napr. „bude potrestaný primerane“).\nZ citovaných článkov ústavy vyplýva, že kým do výhradnej právomoci zákonodarcu\npatrí stanovovanie druhov trestov a ich výmery, do výhradnej právomoci súdov patrí rozhodovanie\no treste v konkrétnom prípade (PL. ÚS 1/2021, body 71.3 a 71. 4).\n69. Zákonodarca prijatím napádaného ustanovenia nezasiahol do výlučnej právomoci súdu\nrozhodovať o treste, keďže toto rozhodovanie súdu neodňal. Ústavný súd preto návrhu mestského\nsúdu nevyhovel ani v tejto časti.\nIII.8. K namietanému nesúladu s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti súdnej moci (čl. 141\nods. 1 ústavy):\n70. Účelom zriaďovania súdov v ľudskej spoločnosti, zmyslom existencie súdnej moci\nje rozhodovanie sporov o právo. Súdnictvo predstavuje procesnú stránku spravodlivosti, ktorá\n\n24\n\nje prostriedkom v odhaľovaní jej materiálnej časti obsiahnutej v práve ako účelovom nástroji\nriadenia štátu a spoločnosti. Kvôli tomu, aby súdy mohli plniť svoje poslanie, sa im priznáva,\nzaručuje a chráni nezávislosť a vyžaduje sa od nich nestrannosť. Účelom nezávislosti súdov\nje „zabezpečiť výkon súdnej moci takými štátnymi orgánmi (súdmi), ktoré nie sú podriadené iným\nzložkám štátnej moci“. Sudcovskú nezávislosť nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej\nmoci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné\na spravodlivé súdne rozhodnutie (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 21/2014, 141. bod).\n71. Mestský súd nepredložil ústavnému súdu žiadne konkrétnejšie argumenty, ktorými by podložil\nrozpor napádaného ustanovenia s referenčným rámcom pre výkon súdnictva v demokratickom\na právnom štáte. Ústavný súd tak návrhu ani v tejto časti nevyhovel.\n72. Ako obiter dictum ústavný súd na záver dodáva, že konanie o súlade právnych predpisov slúži\nna ochranu ústavnosti odstránením s ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho\npredpisu z právneho poriadku (PL. ÚS 1/2022, 210. bod). Pokiaľ je účastníkom konania v zmysle\n§ 76 zákona o ústavnom súde aj ten orgán verejnej moci, ktorý napadnutý právny predpis vydal,\nje legitímne očakávať jeho procesnú aktivitu prejavujúcu sa okrem iného aj tým, že k napádanému\npredpisu alebo jeho časti zaujme stanovisko. Odlišný prístup normotvorcu môže ústavný súd\nzohľadniť, a to predovšetkým vo veciach s extenziou do princípu proporcionality, lebo procesná\npasivita sa v tejto súvislosti dá chápať aj ako implicitné uznanie argumentov navrhovateľa.\n73. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudcovia\nMiloš Maďar, Martin Vernarský a Peter Straka, ktoré sa týkajú výroku a odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2025\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n25", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trest-odňatia slobody", "trest-ukladanie trestov", "súlad-súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "trest-odňatia slobody", "trest-ukladanie trestov", "právna veta"], "pravna_veta": "Zníženie dolnej hranice napadnutej trestnej sadzby (z 10 na 7 rokov) pri nezmenenej hornej hranici (15 rokov) samo osebe nebráni meritórnemu prieskumu ústavnosti, ak jadro námietok – neprimeranosť sankcie za kvalifikovanú formu obchodovania s drogami – zostalo zachované; ústavný súd preto nepristupuje k zastaveniu konania. \nTrestná sadzba „sedem až pätnásť rokov“ pri kvalifikovanej skutkovej podstate neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou alebo psychotropnou látkou nepredstavuje svojvoľný ani ústavne neprimeraný zásah, keďže zákonodarca má pri trestnej politike širokú mieru uváženia a právna úprava zároveň ponecháva všeobecnému súdu reálny priestor na individualizáciu trestu (najmä v rámci relatívne širokej sadzby a aj cez inštitút mimoriadneho zníženia trestu). \nSamotné zákonné „rozpätie“ trestu bez príkazu uložiť konkrétnu (fixnú) výmeru nepredstavuje kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a neodníma súdu jeho ústavnú právomoc rozhodnúť o treste v medziach zákona.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9ad85bb-90cf-466f-985a-77e2a4163484", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.30.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/2025 z 16. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.30.2025.1"}, {"guid": "ussr:71e819e2-e756-44e4-af37-3196e9392712", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71e819e2-e756-44e4-af37-3196e9392712"}, {"guid": "ussr:b4fc31be-39ff-4405-971e-d401e0e956ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.124.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.124.2024.1"}, {"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:eef1218d-7eb2-47b7-adce-28bad673bd5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.2"}, {"guid": "ussr:47fd4a07-4084-4110-9333-50bd6f2510e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2022 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2022.1"}, {"guid": "ussr:d645a054-b722-43be-b2bb-293eebfc991a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1"}, {"guid": "ussr:f6675e69-bb86-43f5-81d3-6bfd7b724db9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1"}, {"guid": "ussr:c955bc1e-e214-4e9f-8397-70b6b9bd0705", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.308.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 308/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 308/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.308.2022.1"}, {"guid": "ussr:af754082-a9c9-4e39-bcbd-a8e7a2b22308", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.119.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 119/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/2022 z 24. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.119.2022.1"}, {"guid": "ussr:99166111-3a33-4b5f-9597-7b9102d98df7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 2. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:490dae0c-dab3-4eca-8a72-14938e36fdd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1"}, {"guid": "ussr:87beed2e-e2d0-4122-aa67-3566c88506cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 105/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6"}, {"guid": "ussr:4655ffcf-1136-47ce-bcc3-1a7fb06a6628", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/08 z 11. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4655ffcf-1136-47ce-bcc3-1a7fb06a6628"}, {"guid": "ussr:a016fa6d-a041-4840-8fd0-a9f32a024ff2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 247/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a016fa6d-a041-4840-8fd0-a9f32a024ff2"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:65a88ec7-73fa-44f9-ab3c-a12b35d49a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65a88ec7-73fa-44f9-ab3c-a12b35d49a12"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/02 z 4. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:2ef7ed34-29e4-47ca-b92b-b0cfbc7a7286", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 39/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/01 z 4. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-04", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ef7ed34-29e4-47ca-b92b-b0cfbc7a7286"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}], "citovane_v": []}