{"guid": "ussr:a4a0f634-7616-4cc2-bd8e-d4bb2e49a24f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2023 z 28. 5. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. mája 2025, sp. zn. PL. ÚS 20/2023, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Zákaz duplicitného odškodňovania a ústavné hranice vylúčenia nároku na nemajetkovú ujmu", "pravna_veta": "Zákonodarca môže v záujme predchádzania duplicitnému odškodňovaniu upraviť vzťah viacerých reparačných mechanizmov, nesmie však obmedziť základné právo na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy tak, že vylúči nárok na náhradu nemajetkovej ujmy už len preto, že správny súd, ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva o spravodlivom (primeranom) zadosťučinení „rozhodoval“, a to bez ohľadu na to, či bolo zadosťučinenie priznané, resp. nepriznané z dôvodov na strane poškodeného, a bez pevnej väzby na totožnosť ujmy, ktorá už bola reálne reparovaná. Takto koncipované vylúčenie nároku zasahuje do podstaty a zmyslu práva na náhradu škody, a preto je v rozpore s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 ústavy.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a4a0f634-7616-4cc2-bd8e-d4bb2e49a24f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 20/2023-61\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z podpredsedu Ľuboša Szigetiho a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Ďuriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Roberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca) o návrhu\nprezidenta Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky o súlade čl. I, čl. II v časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 druhej vete zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a čl. III zákona č. 239/2023 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie čl. II zákona č. 239/2023 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z.\nSprávny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, v časti\nzodpovedajúcej § 9 ods. 6 druhej vete zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\nn i e j e v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania\n1. Ústavnému súdu bol 10. októbra 2023 doručený návrh prezidentky Slovenskej republiky\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\no súlade čl. I a čl. III zákona č. 239/2023 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z.\nSprávny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony (ďalej\nlen „napadnutý zákon“), s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a o súlade čl. II napadnutého zákona\nv časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 druhej vete zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 ústavy.\n\nÚstavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 20/2023-19 z 20. decembra 2023 prijal návrh na ďalšie\nkonanie v celom rozsahu.\n2. Návrh bol ústavnému súdu doručený počas výkonu funkcie prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorej\nfunkčné obdobie skončilo 15. júna 2024 a týmto dňom zároveň začalo plynúť funkčné obdobie\nnovozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho. Vzhľadom na túto personálnu zmenu bude ústavný\nsúd pre účely tohto nálezu v ďalšom texte používať pojmy „prezident“ alebo „navrhovateľ“ ako\noznačenie pre návrh uvedený v bode 1 nálezu.\nI.1. Namietané nedostatky legislatívneho procesu:\n3. Navrhovateľ v návrhu namieta nesúlad čl. I a čl. III napadnutého zákona s čl. 1 ods. l a čl. 2\nods. 2 ústavy, ktorý odôvodňuje porušením pravidiel legislatívneho procesu.\n4. Argumentuje, že predmetom úpravy čl. I napadnutého zákona sú viaceré zmeny a doplnenia\nSprávneho súdneho poriadku ako komplexného procesného kódexu upravujúceho oblasť tzv.\nsprávneho súdnictva. S ohľadom na povahu a význam Správneho súdneho poriadku v kontexte\nzákladného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy jeho zmeny a doplnenia by mali byť predmetom\nriadneho legislatívneho procesu poskytujúceho dostatočný čas na odbornú a verejnú diskusiu,\nktorého súčasťou je aj pripomienkové konanie. Napadnutý zákon bol predložený na rokovanie\nNárodnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) ako vládny návrh zákona\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v riadnom legislatívnom konaní. V druhom\nčítaní však bolo k čl. I prijatých 36 pozmeňujúcich a doplňujúcich bodov z celkových\n42 novelizačných bodov, čím v podstate došlo k prepísaniu takmer celého pôvodného návrhu\nnovely Správneho súdneho poriadku. Dotknuté subjekty nemohli v rámci medzirezortného\npripomienkového konania predložiť zákonodarcovi svoje pripomienky k takto výrazne zmenenému\nobsahu právnej úpravy, v dôsledku čoho bola schválená bez širšej debaty medzi odbornou\nverejnosťou, resp. medzi osobami, ktoré sú napadnutými ustanoveniami dotknuté.\n5. Súčasťou napadnutého zákona je aj čl. III, ktorý bol ako celok doplnený do návrhu zákona\nna základe doplňujúceho a pozmeňujúceho návrhu poslanca v druhom čítaní. Predmetom jeho\núpravy je novela zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“) zavádzajúca systém tvorby notárskeho\nrozvrhu. Táto právna úprava nebola súčasťou vládneho návrhu zákona a ani predmetom\nmedzirezortného pripomienkového konania. Článok III napadnutého zákona zároveň nenapĺňa\npravidlo obsahovej akcesority s pôvodným návrhom zákona, keďže prekračuje jeho obsahový\na vecný rámec. Rovnako nie je možné identifikovať ani úzky vzťah účelu zavedenia notárskeho\nrozvrhu s fundamentálnym účelom vládneho návrhu zákona, ktorý je vyjadrený predovšetkým\nv dôvodovej správe. Schválenie čl. III napadnutého zákona teda vykazuje známky rozporu s § 94\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku\nNárodnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom\nporiadku“) a naráža aj na procedurálne limity § 6 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych\npredpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tvorbe právnych predpisov“).\n\n2\n\n6. Nedodržanie zákonom predpísaného procesu prijímania predmetnej právnej úpravy navyše malo\nvýznamný vplyv aj na jej vecné nedostatky, najmä na určitosť, zrozumiteľnosť a systémovosť textu\nprávnej úpravy, ako aj na nedodržanie požiadaviek právnej istoty.\nI.2. Namietaná protiústavnosť vylúčenia nároku na náhradu škody vo vymedzených\nprípadoch:\n7. Navrhovateľ v návrhu ďalej namieta nesúlad čl. II napadnutého zákona v časti zodpovedajúcej\n§ 9 ods. 6 druhej vete zákona o zodpovednosti za škodu s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4\nústavy.\n8. Ustanovenie § 9 zákona o zodpovednosti za škodu upravuje zodpovednosť štátu za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom. Druhá veta § 9 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu\nvylučuje možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy\nv nasledujúcich prípadoch: (i) súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu\nverejnej správy rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení (§ 242 v spojení s § 250 ods. 3\nSprávneho súdneho poriadku), (ii) ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval\no primeranom finančnom zadosťučinení (čl. 127 ods. 1 v spojení s ods. 3 ústavy) a (iii) Európsky\nsúd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval\no spravodlivom zadosťučinení [čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“)]. Nárok na náhradu škody je v týchto prípadoch vylúčený v rozsahu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené,\na to aj v prípade, ak zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného.\n9. Navrhovateľ odôvodňuje porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy tým, že čl. II napadnutého zákona doplnil\ndo zákona o zodpovednosti za škodu v ustanovení upravujúcom nesprávny úradný postup nový\nodsek (§ 9 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu), ktorý nesprávne vychádza zo stotožnenia\ninštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako jednej z foriem náhrady škody spôsobenej nesprávnym\núradným postupom pri výkone verejnej moci s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia,\nresp. spravodlivého zadosťučinenia. Tieto inštitúty však podľa presvedčenia navrhovateľa nemožno\nchápať ako totožné, prípadne ako duplicitné, a to predovšetkým vzhľadom na rozdielny predmet\na účel konania o individuálnych sťažnostiach týkajúcich sa porušenia ľudských práv pred ústavným\nsúdom a Európskym súdom pre ľudské práva na jednej strane a konania o nároku na náhradu škody\npodľa zákona o zodpovednosti za škodu na strane druhej. V konaní o ústavnej sťažnosti\npred ústavným súdom a v konaní o individuálnej sťažnosti pred Európskym súdom pre ľudské\npráva sa rozhoduje o porušení základných práv a slobôd a v prípade zistenia ich porušenia\no priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, resp. spravodlivého zadosťučinenia, a v konaní\npodľa zákona o zodpovednosti za škodu ide o nárok poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej\nujmy) spôsobenej pri výkone verejnej moci za splnenia zákonných podmienok.\n10. Medzi inštitútmi primeraného finančného zadosťučinenia priznaného v konaní o ústavnej\nsťažnosti a náhradou škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom pri výkone verejnej moci rozlišuje aj samotná ústava v čl. 127 ods. 4, keď ustanovuje, že\nrozhodnutím ústavného súdu o ústavnej sťažnosti nie je dotknutá zodpovednosť toho, kto porušil\npráva alebo slobody sťažovateľa, za škodu alebo inú ujmu. K vnímaniu týchto dvoch mechanizmov\nako samostatných a navzájom sa dopĺňajúcich inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky\n\n3\n\n(reparačných mechanizmov) sa prikláňa podľa názoru navrhovateľa aj Európsky súd pre ľudské\npráva (Tobiáš Loyka v. Slovensko, rozhodnutie o sťažnosti č. 16502/09).\n11. Ústavne problematickou je aj skutočnosť, že pre vylúčenie nároku na náhradu škody\nspočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu\nnie je rozhodujúce, či príslušný súdny orgán poškodenej osobe primerané finančné zadosťučinenie,\nresp. spravodlivé zadosťučinenie, aj skutočne priznal, a to bez ohľadu na dôvody prípadného\nnepriznania. Zákonodarca tak neprihliadol na rozličné predpoklady „úspešnosti“ sťažovateľa,\nresp. poškodeného, stanovených pre oba reparačné mechanizmy. Nie každé pochybenie orgánu\nverejnej moci, ktoré by mohlo zakladať nárok na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti\nza škodu, totiž musí dosiahnuť aj intenzitu porušenia niektorého z práv a slobôd garantovaných\nústavou či medzinárodnou zmluvou, čo môže viesť k odmietnutiu ústavnej sťažnosti\nústavným súdom (resp. sťažnosti Európskym súdom pre ľudské práva). Znenie § 9 ods. 6 zákona\no zodpovednosti za škodu však na takúto situáciu nereflektuje a dokonca aj v takom prípade\nvylučuje právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy.\n12. Napadnuté ustanovenie podľa názoru navrhovateľa porušuje aj čl. 13 ods. 4 ústavy, keď\nnezodpovedá princípu proporcionality už len preto, že nesleduje legitímny cieľ. Cieľ zákonodarcu\ndeklarovaný v dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona vo vzťahu k predmetnej právnej úprave\nspočívajúci vo vylúčení duplicity priznania náhrady nemajetkovej ujmy (odškodnenia) nie je\nlegitímny, keďže vychádza z nesprávneho, ústavne nekonformného chápania vzájomného vzťahu\nmedzi inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy ako jednej z foriem náhrady škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci a inštitútom primeraného finančného\nzadosťučinenia, resp. spravodlivého zadosťučinenia. Predmetné mechanizmy totiž nie sú vo vzťahu\nduplicity, ale v záujme poskytnutia čo možno najefektívnejšej ochrany subjektívnych práv sa\nvzájomne dopĺňajú. Neexistencia legitímneho cieľa (účelu) napadnutých ustanovení sama osebe\nznamená nesplnenie testu vhodnosti (a tým aj celého testu proporcionality).\n13. Znenie čl. II napadnutého zákona v časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 druhej vete zákona\no zodpovednosti za škodu porušuje čl. 13 ods. 4 ústavy aj preto, že obmedzuje základné právo\npriznané v čl. 46 ods. 3 ústavy spôsobom, ktorý zasahuje jeho podstatu a zmysel. Napadnuté\nustanovenie je spôsobilé v niektorých situáciách úplne vylúčiť možnosť reparácie za zásah\ndo subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov spôsobený nesprávnym úradným\npostupom. Napadnuté ustanovenie tak dopadá v neprospech fyzických osôb a právnických osôb\nspôsobom, ktorý zasahuje do samej podstaty základného práva garantovaného čl. 46 ods. 3 ústavy.\n14. Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutá právna\núprava nie je v súlade s príslušnými referenčnými normami.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka a ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n15. Národná rada vo svojom stanovisku uviedla, že k návrhu navrhovateľa na začatie konania\no súlade napádaného predpisu zasiela návrh napadnutého predpisu s dôvodovou správou\n(tlač 1461), pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca národnej rady Lukáša Kyselicu k tlači 1461\n\n4\n\na prepis rozpravy z 90. schôdze národnej rady z 3. mája 2023. Národná rada súhlasí s upustením\nod ústneho pojednávania.\nII.2. Stanovisko vedľajšieho účastníka:\n16. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“), vo svojom stanovisku z 15. marca 2024 uviedla, že sa s podaným návrhom\nna začatie konania nestotožňuje a navrhuje nevyhovieť mu.\n17. Navrhovateľom vytýkané nedostatky legislatívneho procesu nemôžu mať za následok rozpor\nprijatého zákona s ústavou, pretože takýto záver by bolo možné prijať iba v prípade hrubého\na svojvoľného nerešpektovania pravidiel legislatívneho procesu. V prieskume legislatívneho\nprocesu ide o prieskum procedúry, nie obsahu právnej normy, kde môžu zohrávať značnú rolu aj\nskutkové okolnosti pri prijímaní. Obsahom pozmeňujúceho návrhu boli konkrétne legislatívnotechnické návrhy vychádzajúce nielen zo stanoviska odboru legislatívy, ale aj z podnetu\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že „v podstate došlo\nk prepísaniu takmer celého pôvodného návrhu“, právna úprava nijako nelimituje rozsah, v akom\nmôžu byť pozmeňujúce návrhy poslancami podané. Legislatívny proces rešpektuje poslaneckú\niniciatívu a riadne prebehol.\n18. Pri tvrdení o protiústavnosti vylúčenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo vymedzených\nprípadoch navrhovateľ vychádza nesprávne z toho, že napadnuté ustanovenie stotožňuje náhradu\nnemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu s inštitútom primeraného\n(spravodlivého) zadosťučinenia. Napadnuté ustanovenie sleduje iba to, aby neboli duplicitne\nzohľadnené rovnaké skutočnosti, a to tak v zmysle, že pôjde o satisfakciu toho istého obdobia\nprieťahov v konaní alebo nečinnosti, ako aj tých istých dopadov na poškodeného. Napadnuté\nustanovenie tak zavádza pravidlo, že ak nejaké skutočnosti už boli v konaniach zohľadnené, tieto\nnemôžu byť opätovne dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona\no zodpovednosti za škodu, pričom rovnaké pravidlo platí aj v prípade, ak nejaké skutočnosti mohli\nbyť v uvedených konaniach zohľadnené, ale neboli z dôvodu na strane poškodeného. Bez takéhoto\npravidla môže vzniknúť situácia, že poškodený si úspešne uplatní náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona o zodpovednosti za škodu, ktorá bude založená na totožných skutočnostiach aj vtedy,\nkeď mu správny súd alebo ústavný súd priznal primerané zadosťučinenie, resp. Európsky súd\npre ľudské práva spravodlivé zadosťučinenie.\n19. Navrhovateľ nesprávne interpretuje čl. 127 ods. 4 ústavy. Napadnuté ustanovenie nie je s čl. 127\nods. 4 ústavy v nijakom rozpore, pretože sa nedotýka zodpovednosti toho, kto porušil práva alebo\nslobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ustanovenie čl. 127 ods. 4 ústavy sa vzťahuje\nna odškodňovanie, teda na poskytnutie náhrady za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk. V konaní\no ústavnej sťažnosti nie je možné priznať náhradu majetkovej škody (skutočnej škody a ušlého\nzisku). Napadnuté ustanovenie plne rešpektuje existenciu dvoch reparačných mechanizmov.\n20. Návrh nezohľadňuje ani skutočnosť, že pravidlo obsiahnuté v napadnutom ustanovení sa\naplikuje len v prípade, ak je úspešná žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy pred správnym\nsúdom, ústavná sťažnosť v konaní pred ústavným súdom alebo sťažnosť v konaní pred Európskym\nsúdom pre ľudské práva. Preto napadnuté ustanovenie nemôže úplne vylúčiť reparáciu za zásah\ndo subjektívnych práv. Hypotéza normy napadnutého ustanovenia je pri správnom súde naplnená\n\n5\n\niba vtedy, ak sú splnené podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 250 ods. 3\nSprávneho súdneho poriadku, teda ak sa zistí dôvodnosť žaloby a žalobca sa primeraného\nfinančného zadosťučinenia domáha; pri ústavnom súde, ak sú splnené podmienky na priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, teda ak ústavný súd svojím\nrozhodnutím vyhovel sťažnosti, a pri Európskom súde pre ľudské práva ak sú splnené podmienky\npodľa čl. 41 dohovoru, teda ak Európsky súd pre ľudské práva dospeje k záveru, že bol porušený\ndohovor. V iných prípadoch je vylúčené, aby bola naplnená hypotéza normy napadnutého\nustanovenia. Ak ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť odmietnu,\no zadosťučinení nerozhodujú.\n21. Navyše, napadnuté ustanovenie nepredstavuje zúženie zodpovednosti štátu za škodu,\npredstavuje len výslovné legislatívne zachytenie už existujúcej praxe. Vymedzením pozitívnej\na negatívnej definície nesprávneho úradného postupu sa neposunuli hranice toho, čo sa považovalo\nza nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti napadnutého ustanovenia.\nII.3. Replika navrhovateľa:\n22. Navrhovateľ v replike z 19. apríla 2024 zotrval na argumentácii formulovanej v návrhu\nna začatie konania. Poukázal na to, že mieru nedostatkov legislatívneho procesu je potrebné\nposudzovať individuálne. V tomto prípade kriticky vníma legislatívnu iniciatívu koaličných\nposlancov, ak je jej zámerom skrátiť legislatívny proces o obdobie pripomienkovania vládnych\nnávrhov v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády. Porušenie zákonných pravidiel legislatívneho\nprocesu dosahuje ústavnú intenzitu, pretože došlo k porušeniu princípu právnej istoty a princípu\nochrany dôvery občanov v právny poriadok. Pokiaľ ide o protiústavnosť vylúčenia nároku\nna náhradu škody vo vymedzených prípadoch, argumentácia vlády žiadnym spôsobom nevysvetľuje\nani nelegitimizuje skutočnosť, že vylúčenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konkrétnom\nprípade nie je viazané na akt rozhodnutia, t. j. priznania spravodlivého zadosťučinenia alebo\nprimeraného finančného zadosťučinenia, ale len na samotné rozhodovanie o ňom, a to bez ohľadu\nna dôvody jeho prípadného nepriznania. Tie isté skutočnosti v konkrétnom prípade nemusia byť\npostačujúce pre priznanie spravodlivého zadosťučinenia alebo primeraného finančného\nzadosťučinenia, avšak mohli by odôvodňovať priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona o zodpovednosti za škodu, čo napadnuté ustanovenie nezohľadňuje.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. K čl. I a čl. III napadnutého zákona (legislatívny proces):\n23. Parlamentná procedúra nie je úplne mimo kontroly ústavného súdu (PL. ÚS 11/2012,\nPL. ÚS 6/2017). Ústavný súd však pristupuje vzhľadom na procedurálnu autonómiu parlamentu\nku skúmaniu ústavnosti zákonodarného procesu zdržanlivo. Aj keď procesné pravidlá zákonnej\npovahy môžu mať ústavný význam, nie každé porušenie ustanovení rokovacieho poriadku vyžaduje\ningerenciu ústavného súdu. Tá nastupuje jedine v situácii, keď porušenie pravidiel zákonodarného\nprocesu dosiahne ústavnú intenzitu.\n24. Ústavný súd už konštatoval (PL. ÚS 18/2022), že porušenie ústavnosti pri zákonodarnom\nprocese môže nastať v troch odlišných prípadoch. Prvým (a najzávažnejším) prípadom je, ak\nnárodná rada poruší ústavné pravidlá zákonodarného procesu (napr. čl. 84 ods. 1 a 2, čl. 87 ods. 1\n6\n\nústavy). Takéto porušenie musí viesť k deklarácii neústavnosti napadnutého zákona vo formálnom\nprieskume ústavnosti (PL. ÚS 13/2020, bod 25). V druhom prípade ústavnú intenzitu môže\ndosiahnuť porušenie pravidiel vyplývajúcich zo zákona o rokovacom poriadku, ak by došlo\nk (i) porušeniu ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ii) s určitou vyššou intenzitou,\npri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 13/2020, bod 28).\nIba hrubé a svojvoľné nerešpektovanie pravidiel zákonodarného procesu, ktoré nespĺňa ústavné\ngarancie legitímneho a legálneho zákonodarného procesu, by bolo spôsobilé vyústiť do rozporu\nprijatého zákona s ústavou (PL. ÚS 48/03). Takýto záver predpokladá zasiahnutie ústavou\nchráneného princípu nezákonným postupom národnej rady pri zákonodarnom procese\n(PL. ÚS 13/2022), napríklad porušenie ústavných práv poslancov národnej rady pri výkone ich\nmandátu či princípu slobodnej súťaže politických strán alebo princípu väčšinového rozhodovania\na ochrany parlamentnej menšiny. Nesúlad zákona s ústavou však nemôže byť odvodený\niba z nepodstatného porušenia procedurálnych pravidiel pri prerokovaní návrhu zákona. Pretože\nústavný súd pristupuje k porušeniam ústavnosti materiálne, tretím prípadom, v ktorom by ústavný\nsúd musel v prospech ochrany ústavnosti zasiahnuť do parlamentných procedúr, je prípad,\nak parlament formálne dodrží ustanovenia zákona o rokovacom poriadku, no napriek tomu by došlo\nk porušeniu ústavou chránených práv alebo princípov (napr. princípu ochrany parlamentných\nmenšín).\n25. Ako vyplýva z pôvodného návrhu novely, dôvodovej správy, pozmeňujúceho a doplňujúceho\nposlaneckého návrhu a prepisu rozpravy predložených ústavnému súdu národnou radou, napadnutý\nzákon bol predložený na rokovanie národnej rady ako vládny návrh zákona Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky v riadnom legislatívnom konaní. K vládnemu návrhu zákona\nv čl. I bolo v druhom čítaní na návrh zo správy ústavnoprávneho výboru ako gestorského výboru\nprijatých 36 pozmeňujúcich a doplňujúcich bodov z celkových 42 novelizačných bodov a čl. III bol\nako celok doplnený pozmeňujúcim návrhom poslanca v druhom čítaní.\n26. Samotný navrhovateľ k čl. I napadnutého zákona neprednáša kritiku založenú na porušení\nustanovení akýchkoľvek podústavných právnych predpisov v procese jeho predkladania,\nprerokovania a schvaľovania. Žiadne takéto porušenie neidentifikoval ani ústavný súd.\n27. Vzhľadom na podstatu navrhovateľovej kritiky založenej na porušení princípu demokratického\na právneho štátu a viazanosti štátnych orgánov ústavou a zákonmi v tom, že bolo znemožnené\npripomienkovanie návrhu zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ústavný súd uvádza,\nže procesný postup národnej rady pri rokovaní o návrhu zákona vrátane podávania, zverejňovania\na schvaľovania pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, ale tiež praktický prístup národnej rady\nk tomuto inštitútu a miera a ochota tolerovania jeho využívania (PL. ÚS 26/2019) tvoria súčasť\nparlamentnej autonómie, do ktorej ústavný súd zasahuje zdržanlivo. Rozhodujúcim kritériom\nústavno-súdneho prieskumu je intenzita negatívneho zásahu do výkonu ústavných práv alebo\ndo ústavných princípov.\n28. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania (bod 8 návrhu) korektne zrekapituloval podstatu zmien\nSprávneho súdneho poriadku, ktoré napadnutý zákon prináša. Ide o doplnenie definície nečinnosti\norgánu verejnej správy jej negatívnym vymedzením, zjednotenie niektorých lehôt, úpravu postupu\npri doručovaní verejnou vyhláškou, zavedenie možnosti domáhať sa aj primeraného finančného\nzadosťučinenia v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy a úpravu rôznych\n\n7\n\ndrobných nepresností a nejasností. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého zákona dospel\nk záveru, že podstatnou zmenou, ktorú prináša, je novozavedená právomoc správnych súdov\npriznávať primerané finančné zadosťučinenie v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy. Ide však o zmenu, ktorá tvorila súčasť pôvodného znenia vládnej novely Správneho\nsúdneho poriadku, preto na ňu nemožno vztiahnuť navrhovateľovu kritiku o absencii\nmedzirezortného pripomienkového konania. Druhá zmena vykazujúca priamu ústavnú relevanciu\nspočíva v rozšírení okruhu tzv. ďalších účastníkov správneho súdneho konania, a to v prípadoch,\nkeď žalovaný správny orgán doručoval rozhodnutie alebo opatrenie napadnuté správnou žalobou\nverejnou vyhláškou. Uvedenú zmenu je ale potrebné hodnotiť ako zvyšujúcu štandard uplatňovania\nzákladného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže umožňuje účasť širšieho okruhu\nsubjektov na správnom súdnom konaní. Nemožno ju hodnotiť ako obmedzujúcu základné práva\na slobody adresátov dotknutej právnej úpravy, prípadne natoľko negatívne sa odrážajúcu na ich\nsubjektívno-právnom postavení, že by chýbajúce medzirezortné pripomienkové konanie\nnadobúdalo ústavnú relevanciu. Ostatné zmeny tvoriace súčasť pozmeňujúceho a doplňujúceho\nnávrhu možno charakterizovať ako upresnenia a doplnenia postupu správnych súdov v správnom\nsúdnom konaní reagujúce na poznatky aplikačnej praxe po prvých rokoch uplatňovania nového\nprocesného kódexu. Ide o zmeny týkajúce sa relatívne úzkeho okruhu druhovo regulovaných\nprocesných situácií (negatívna definícia nečinnosti, zjednocovanie lehôt, postup pri doručovaní\nverejnou vyhláškou), prípadne o zmeny odstraňujúce formulačné nepresnosti. Sumárne ústavný súd\nvyhodnocuje, že absencia medzirezortného pripomienkového konania ako dôsledok formálne\nlegálneho postupu národnej rady pri rozhodovaní o doplňujúcich a pozmeňujúcich návrhoch\ntvoriacich čl. I napadnutého zákona nedosahuje s ohľadom na obsahovú stránku zmien intenzitu\nporušenia ústavou chránených práv a princípov.\n29. K čl. I napadnutého zákona ešte ústavný súd dodáva, že nemôže posudzovať rozsah\npozmeňovacieho návrhu ako dôvod na deklaráciu neústavnosti právneho predpisu. Určovaním\nideálnej, primeranej či neprimeranej dĺžky pozmeňujúceho či doplňujúceho návrhu bez prepojenia\nna porušenie ústavných práv alebo princípov by ústavný súd neprimeraným spôsobom zasiahol\ndo parlamentnej autonómie (PL. ÚS 18/2022).\n30. Pokiaľ ide o namietaný čl. III, navrhovateľ dôvodí porušením § 94 ods. 3 zákona o rokovacom\nporiadku, podľa ktorého pri prerokúvaní návrhu zákona nemožno podať návrh, ktorým sa mení\nalebo dopĺňa iný zákon, ktorý obsahovo nesúvisí s prerokúvaným návrhom zákona, ako aj\nporušením § 6 ods. 3 zákona o tvorbe právnych predpisov, podľa ktorého návrh zákona nemôže\nobsahovať novelizáciu iného zákona, ktorá obsahovo nesúvisí s návrhom zákona. V oboch\nustanoveniach teda ide o požiadavku obsahového (úzkeho) súvisu pozmeňujúceho a doplňovacieho\nnávrhu s prerokúvaným návrhom zákona.\n31. Bez potreby hlbších analýz ústavný súd konštatuje, že čl. III napadnutého zákona, ktorým sa\ndo zákona o súdoch vložila úprava piatich variantov tvorby notárskeho rozvrhu, obsahovo nesúvisí\ns pôvodným vládnym návrhom predloženým národnej rade, ktorý obsahoval novelizáciu Správneho\nsúdneho poriadku a zákona o zodpovednosti za škodu. Regulačná podstata oboch pôvodných\nsúčastí novely je celkom odlišná od úzko a špecificky koncipovaného obsahu čl. III napadnutého\nzákona.\n\n8\n\n32. Ústavný súd však už vo veci sp. zn. PL. ÚS 26/2019 judikoval, že ani porušenie § 94 ods. 3\nzákona o rokovacom poriadku samo osebe nezakladá rozpor preskúmavaného ustanovenia\ns ústavou. Vďaka najsilnejšej demokratickej legitimite národnej rady ako orgánu verejnej moci\n(I. ÚS 76/2011) je pre výrok ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou kvôli porušeniu pravidiel\nzákonodarného procesu rozhodujúce zistenie o hrubom a svojvoľnom nerešpektovaní pravidiel\nzákonodarného procesu. Definované kritérium spočíva v požiadavke, aby strany zúčastnené\nna parlamentnej procedúre dostali príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň sa\nk nej vyjadriť. S tým zároveň súvisí a plynule na to nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie\nzástancov konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície)\nna prezentovanie názoru a kontrolu vládnucej väčšiny (PL. ÚS 17/2014).\n33. Na základe podkladov a argumentov, ktoré ústavnému súdu doručil navrhovateľ, národná rada\na vláda, považoval ústavný súd za preukázané, že v legislatívnom procese prijímania čl. III\nnapadnutého zákona v národnej rade bol vytvorený priestor pre diskusiu k pozmeňovaciemu\nnávrhu, všetkým poslancom bola poskytnutá možnosť sa k doplňujúcemu návrhu vyjadriť (jeden\nposlanec túto možnosť aj využil). Ústavný súd v zákonodarnom postupe v tomto prípade\nnespozoroval porušenia, ktoré by bránili otvorenej diskusii zástancov konkurenčného názoru či\nnarušovali právo parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru a kontrolu\nvládnucej väčšiny.\n34. Použitie doplňujúceho návrhu s čl. III napadnutého zákona nepredstavuje takú mieru hrubého\na svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného procesu národnou radou, ktoré by\nv posudzovanej veci postačovalo na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 ústavy, preto ani v tejto časti ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel.\nIII.2. K čl. II napadnutého zákona (obmedzenie náhrady nemajetkovej ujmy):\n35. Podľa § 9 ods. 6 prvej vety zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená\nškoda.\n36. Ustanovenie § 9 ods. 6 druhej vety zákona o zodpovednosti za škodu (ďalej aj „napadnuté\nustanovenie“) znie: „Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne,\nak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný\nsúd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom\nzadosťučinení alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci\nv primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej skutočnosťami, ktoré pri takomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to,\nže zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného.“\n37. Zo systematického zaradenia napadnutého ustanovenia je zrejmé, že sa vzťahuje výlučne\nna zodpovednosť štátu pri výkone verejnej moci za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom (nevzťahuje sa na zodpovednosť iných subjektov ako štátu a ani na zodpovednosť\nza nezákonné rozhodnutie, zatknutie, zadržanie, iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie\no treste, ochrannom opatrení alebo o väzbe). Zároveň sa napadnuté ustanovenie vzťahuje iba\nna náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy (teda nie na náhradu skutočnej škody\na ušlého zisku). Z jeho dikcie vyplýva aj to, že sa v prípadoch konania pred správnym súdom\n\n9\n\na Európskym súdom pre ľudské práva vzťahuje na nesprávny úradný postup spočívajúci len\nv nečinnosti, resp. v zbytočných prieťahoch v konaní pred orgánom verejnej moci alebo v porušení\npovinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej\nlehote a v prípadoch konania pred ústavným súdom na akýkoľvek nesprávny úradný postup.\n38. Podľa predkladacej správy k návrhu zákona má napadnuté ustanovenie zabraňovať „duplicite\npri odškodňovaní za nesprávny úradný postup, resp. zabraňuje i situácii, aby podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. mohlo byť priznané zadosťučinenie, ak už súd v správnom súdnictve, ústavný súd\no primeranom zadosťučinení alebo Európsky súd pre ľudské práva o spravodlivom zadosťučinení\nrozhodoval, a to bez ohľadu na to, či toto priznal alebo nepriznal“. Predkladacia správa ďalej\nuvádza, že vo všetkých týchto prípadoch „môžu byť zohľadnené rovnaké skutočnosti (tak v zmysle,\nže pôjde o satisfakciu toho istého obdobia prieťahov v konaní alebo nečinnosti, ako aj tých istých\ndopadov na poškodeného)“, a preto je účelom tohto ustanovenia aj „stanoviť pravidlo, že ak nejaké\nskutočnosti boli zohľadnené v uvedených konaniach, tieto nemôžu byť opätovne dôvodom\nna priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnaké pravidlo sa\nnavrhuje aj v prípade, ak nejaké skutočnosti mohli byť zohľadnené v uvedených konaniach, ale\nneboli z dôvodu na strane poškodeného, teda najmä preto, že ich v správnom súdnictve, v konaní\npred ústavným súdom alebo Európskym súdom pre ľudské práva neoznačil.“.\nIII.2.1. K namietanému nesúladu s čl. 46 ods. 3 ústavy:\n39. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným\npostupom.\n40. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom je dôležitou zárukou dodržiavania základných práv\na slobôd v materiálnom právnom štáte, dotvára rámec riadneho fungovania štátneho mechanizmu\ni právnu istotu jednotlivca. Ústavná norma zakotvená v čl. 46 ods. 3 ústavy dáva zodpovednosti\nsubjektov, v mene ktorých sa verejná moc vykonáva, podobu verejného subjektívneho práva\n(základného práva) osoby poškodenej nezákonnosťou (III. ÚS 114/2017).\n41. Podstatou základného práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je ochrana\nobčanov pred výkonom verejnej moci, ktorý porušuje ústavný poriadok, zasahuje do základných\npráv občanov a nerešpektuje zákonné požiadavky pre výkon verejnej moci, a to tým, že\npoškodeným garantuje dosiahnutie náhrady spôsobenej ujmy. Zmyslom tohto základného práva\n(patriaceho k základom materiálneho právneho štátu) je kompenzovať všetku ujmu spôsobenú\nprotiprávnym výkonom verejnej moci v súlade s princípom minimalizácie zásahov do základných\npráv a maximalizácie zachovania ich obsahovej podstaty.\n42. Ak má každý právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu,\niného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom\npodmienky a podrobnosti realizácie tohto práva stanoví zákon, potom takýto zákon vydaný\nna základe ústavného splnomocnenia nemôže nárok na náhradu škody celkom anulovať (negovať),\na tým ústavne zaručené základné právo, hoc aj len v určitých prípadoch, poprieť (Ústavný súd\nČeskej republiky, Pl. ÚS 18/01). Takýto postup by bol v príkrom rozpore s ústavným poriadkom\na princípom minimalizácie zásahu do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia\n\n10\n\na maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva a mohlo by ním dôjsť\nk vyprázdneniu základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo\nnesprávnym úradným postupom, teda popretiu princípu nutnosti kompenzovať všetku ujmu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci. Aj samotný zákonodarca je tak vo svojej legislatívnej činnosti\nvýznamne obmedzený.\n43. Práve hmotnoprávne a konštitutívnym spôsobom formulovaná dikcia napadnutého ustanovenia\n(„Právo na náhradu škody... nevznikne“) na prvý pohľad naznačuje rozpor s ústavne zakotvenou\npožiadavkou kompenzácie všetkej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu, keďže\nby dochádzalo k čiastočnej anulácii základného práva na náhradu škody. Navyše, ak by skutočne\nmalo ísť o absenciu vzniku práva, potom ani iné súdne orgány v napadnutom ustanovení uvedené\nby za žiadnych okolností nemohli príslušné kompenzačné nároky priznať. Tým by samotné\nnapadnuté ustanovenie bolo vnútorné rozporné natoľko, že by ústavno-právne nemohlo obstáť.\n44. Ústavný súd však už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov\nnemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako\njednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad predstavuje\nlen prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny\npredpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie\npotom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu,\nnajmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé\nv kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu\naplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010,\nI. ÚS 544/2019, II. ÚS 171/2023).\n45. Uplatnenie ďalších, v predchádzajúcom odseku ponúknutých interpretačných prístupov podľa\nnázoru ústavného súdu vyžaduje posudzovať napadnuté ustanovenie ako celok, teda vziať do úvahy\nz neho vyplývajúci dôsledok spočívajúci v tom, že právo na náhradu škody nevznikne „len“\nv rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré už boli predmetom rozhodovania\niných tam uvedených súdnych orgánov. Skutočným predmetom napadnutého ustanovenia je\npreto rozsah náhrady nemajetkovej ujmy, nie existencia samotného práva. Posudzovanie\njazykového vyjadrenia napadnutého ustanovenia metódami systematického a teleologického\nvýkladu vedie k záveru o jeho spôsobilosti byť predmetom zmysluplnej a ústavne konformnej\ninterpretácie (čl. 152 ods. 4 ústavy; PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 6/2016), a tým aj k jeho ústavnej\nudržateľnosti, keďže zákonodarcovi nemožno uprieť právomoc podrobnejšie na podústavnej úrovni\nregulovať rozsah základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy.\n46. Nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 46 ods. 3 ústavy odôvodňuje navrhovateľ tým, že\nnapadnuté ustanovenie nesprávne vychádza zo stotožnenia inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako\njednej z foriem náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej\nmoci s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, resp. spravodlivého zadosťučinenia,\nhoci tieto inštitúty nemožno chápať ako totožné vzhľadom na rozdielny predmet a účel konania\no sťažnostiach týkajúcich sa porušenia ľudských práv pred ústavným súdom a Európskym súdom\npre ľudské práva na jednej strane a konania o nároku na náhradu škody podľa zákona\no zodpovednosti za škodu na strane druhej.\n\n11\n\n47. Cieľom napadnutého ustanovenia podľa predkladacej správy k návrhu zákona bolo zabrániť\ntomu, aby bola poškodenému vyplatená (priznaná) podľa zákona o zodpovednosti za škodu náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ako následok nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci\nv situácii, keď jeho ujma už bola reparovaná plnením podľa rozhodnutia iného orgánu (správneho\nsúdu, ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva).\n48. Takto formulovaný cieľ je legitímny. Ústava nepredpisuje kogentne, aké podústavné nástroje\nnaplnenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy je zákonodarca povinný zaviesť\nv zákone, v ktorého medziach sa predmetného základného práva možno domáhať (čl. 51 ods. 1\nústavy). Nemožno preto vylúčiť vznik stavu, keď postupným vývojom podústavného práva došlo\nk zavedeniu viacerých prostriedkov náhrady ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom\norgánov verejnej moci konajúcich v mene štátu. Rovnako nemožno vylúčiť stav, keď naznačený\npostupný vývoj zákonnej právnej úpravy vedie k možnosti duplicitného priznania odškodnenia.\nNie je potom nelegitímnym, ak sa zákonodarca rozhodne riziká duplicitného odškodnenia odstrániť.\nZáväzok štátu inkorporovaný v základnom práve zaručenom v čl. 46 ods. 3 ústavy totiž nezahŕňa\npovinnosť náhrady nad rozsah vzniknutej ujmy.\n49. Ústavný súd však súčasne konštatuje, že odstraňovanie popísaných duplicít prostriedkami\npodústavného práva sa nesmie stať „pláštikom“ prikrývajúcim obmedzenie obsahu a rozsahu\nzákladného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3 ústavy v miere narúšajúcej jeho podstatu a zmysel.\nPreto je ústavná akceptovateľnosť realizácie uvedeného legitímneho cieľa daná iba za predpokladu,\nže podústavná úprava motivovaná snahou vylúčiť duplicity odškodňovania dopadá výlučne\nna prípady, v ktorých (i) satisfakcia bola poškodenému už prv skutočne poskytnutá (alebo nebola\nposkytnutá iba z dôvodov na strane poškodeného) a (ii) ide o reparáciu totožnej ujmy poškodeného.\n50. Pokiaľ však napadnuté ustanovenie týmto požiadavkám nezodpovedá, resp. ich prekračuje\na ustanovuje, že právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne aj\nv ďalších prípadoch, nemôže takáto úprava obstáť, ak neexistujú akceptovateľné dôvody aj\npre takéto ďalšie prípady. Je to dôsledok princípu minimalizácie obmedzení základného práva\nna náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a maximalizácie zachovania jeho\nobsahovej podstaty.\n51. Napadnuté ustanovenie vyžaduje, aby sa o následku totožného nesprávneho úradného postupu\nuž prv iba „rozhodovalo“, teda vyžaduje, aby sa rozhodovalo o nároku poškodeného na primerané\nfinančné zadosťučinenie pred správnym súdom v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy alebo pred ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti, alebo\nv konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote pred Európskym súdom\npre ľudské práva.\n52. Z práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak\nnapadnuté ustanovenie vylučuje prípady, v ktorých sa o nároku poškodeného síce rozhodovalo,\nno priznaný poškodenému nebol, hoci zároveň môže ísť o prípady, v ktorých k nesprávnemu\núradnému postupu došlo a poškodenému mohlo vzniknúť právo na náhradu škody spočívajúcej\nv náhrade nemajetkovej ujmy.\n53. Typicky môže ísť o situácie, keď ústavný súd odmietne ústavnú sťažnosť z dôvodu, že\nporušenie základného práva nedosahuje ústavnú intenzitu, hoci k porušeniu zákona došlo, alebo síce\n\n12\n\nkonštatuje porušenie základného práva, avšak sťažovateľovi uplatnené primerané finančné\nzadosťučinenie za porušenie základných práv a slobôd neprizná, pretože za postačujúce považuje\nkonštatovanie porušenia základného práva, čo však nemusí bez ďalšieho znamenať, že\nsťažovateľovi nemôže patriť náhrada škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy podľa\nzákona o zodpovednosti za škodu. Preto, ak aj ústavný súd neprizná sťažovateľovi primerané\nfinančné zadosťučinenie, to ešte automaticky neznamená, že nemajetková ujma sťažovateľovi\nnevznikla.\n54. Aj rozhodnutie ústavného súdu (Európskeho súdu pre ľudské práva) o odmietnutí sťažnosti je\n(negatívnym) rozhodnutím o všetkých v sťažnosti uplatnených nárokoch sťažovateľa, teda aj o jeho\npožiadavke na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (spravodlivého zadosťučinenia).\nNemožno sa stotožniť s názorom vlády, podľa ktorého ak odmietne ústavný súd (Európsky súd\npre ľudské práva) sťažnosť, malo by sa vychádzať z toho, že o spravodlivom zadosťučinení nebolo\nrozhodnuté.\n55. Napadnuté ustanovenie tak neobstojí už len preto, že neviaže vylúčenie práva na náhradu škody\nspočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy výlučne na priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia (spravodlivého zadosťučinenia), resp. jeho nepriznanie iba z dôvodov na strane\npoškodeného.\n56. Ešte podstatnejším dôvodom, pre ktorý ústavný súd po prieskume napadnutého ustanovenia\ndospel k vyhovujúcemu výroku svojho nálezu, je však ústavnoprávna rozdielnosť oboch skupín\ndotknutých inštitútov.\n57. Zákonodarca rozlišuje terminologicky na jednej strane nemajetkovú ujmu v peniazoch v § 17\nods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu (a obdobne v § 13 Občianskeho zákonníka), na druhej\nstrane v súvislosti s nečinnosťou orgánu verejnej správy používa pojem primerané finančné\nzadosťučinenie zavedené napadnutým zákonom do Správneho súdneho poriadku (§ 246 ods. 4\nSSP), zhodne nazvaný inštitút kreuje aj v čl. 127 ods. 3 ústavy v súvislosti s porušením základných\npráv, ako aj v zákone č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)\n(§ 135). Princíp jednoty právneho poriadku predpokladá, že rovnaké právne pojmy majú rovnaký\nvýznam a obsah a odlišné pojmy význam i obsah odlišný. Už len táto vedomá terminologická\nodlišnosť zákonodarcu signalizuje potrebu dôsledne sa zaoberať obsahom použitých právnych\nkategórií.\n58. Predpoklady priznania náhrady nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu\nv každej z jeho rôznych foriem podľa zákona o zodpovednosti za škodu sú ustanovené v tomto\nzákone. Primerané finančné zadosťučinenie podľa Správneho súdneho poriadku možno priznať\nv prípade nečinnosti orgánu verejnej správy. Primerané finančné zadosťučinenie v konaní\no ústavnej sťažnosti môže priznať ústavný súd v prípade, ak dôjde k porušeniu (ktoréhokoľvek)\nzákladného práva, nie však v iných prípadoch (obdobne spravodlivé zadosťučinenie priznáva\nEurópsky súd pre ľudské práva výlučne v prípade porušenia práva priznaného dohovorom).\n59. Pre ústavne súladné vylúčenie z práva na náhradu škody nepostačuje iba to, že ide\no nemajetkovú ujmu „spôsobenú skutočnosťami, ktoré pri takomto rozhodovaní mohli byť\nzohľadnené“ v konaní pred správnym súdom, ústavným súdom alebo pred Európskym súdom\n\n13\n\npre ľudské práva, pretože takéto vymedzenie nezodpovedá požiadavke, aby priznané plnenie\nreparovalo totožnú ujmu poškodeného (viac aj v časti III.2.2).\n60. Nie je totiž vylúčené, aby tie isté skutočnosti vyvolali odôvodnenú potrebu poskytnutia\nsatisfakcie jednak za porušenie zákonnej povinnosti orgánu verejnej moci správne úradne\npostupovať, ale zároveň aj za porušenie základného práva alebo slobody garantovaného ústavou\nalebo práva či základnej slobody garantovanej dohovorom, ktoré mohlo byť nesprávnym úradným\npostupom orgánu verejnej moci porušené. Napadnuté ustanovenie je mylne založené na premise, že\núčel všetkých týchto satisfakčných plnení je totožný. Ústavný súd zdôrazňuje, že zatiaľ čo\nkompenzačný princíp inkorporovaný v inštitútoch primeraného finančného zadosťučinenia\na spravodlivého zadosťučinenia je vyvoditeľný priamo z povahy základných práv a slobôd,\nv prípade akýchkoľvek ďalších pochybení štátu, ktoré nedosahujú dotknutie či porušenie\nzákladných práv, poskytuje kompenzačný základ práve čl. 46 ods. 3 ústavy s nadväzujúcou\nrealizačnou koncovkou v zákone o zodpovednosti za škodu, teda aj v tam ukotvenom inštitúte\nnáhrady nemajetkovej ujmy (obdobne POSPÍŠIL, I. in. WAGNEROVÁ, E.; ŠIMÍČEK, V.;\nLANGÁŠEK, T.; POSPÍŠIL, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha : Wolters\nKluwer ČR, a. s. 2012, s. 748).\n61. Rozdiel účelu oboch druhov plnení sa odvíja od rozdielnosti predmetu konania o sťažnosti proti\nporušeniu ľudských práv pred ústavným súdom a Európskym súdom pre ľudské práva na jednej\nstrane a predmetu konania o nároku na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu\nna strane druhej. V prvom prípade ide o rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd\na v prípade zistenia ich porušenia o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\n(spravodlivého zadosťučinenia) a v druhom prípade o zodpovednosť za škodu a nárok poškodeného\nna náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci\nnesprávnym úradným postupom za zákonom stanovených podmienok.\n62. Rozdiel medzi rozhodovaním ústavného súdu o priznaní primeraného finančného\nzadosťučinenia (resp. Európskeho súdu pre ľudské práva o priznaní spravodlivého zadosťučinenia)\nna jednej strane a náhradou škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch na strane\ndruhej spočíva aj v rozsahu dokazovania predchádzajúceho rozhodnutiu. Zatiaľ čo rozhodovanie\no priznaní a výške primeraného finančného zadosťučinenia (spravodlivého zadosťučinenia) je\nzaložené prevažne na aplikácii všeobecných zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne\nokolnosti prípadu, rozhodovanie všeobecného súdu o priznaní náhrady škody spočívajúcej\nv náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je založené na striktnom vyhodnotení dôkazov\npreukazujúcich existenciu a rozsah nemajetkovej ujmy na strane poškodeného.\n63. Pokiaľ napadnuté ustanovenie uvedené rozdielnosti nezohľadňuje, ide práve o situáciu, v ktorej\nje porušená zásada minimalizácie zásahu do základného práva na náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom, čím dochádza k popretiu ústavnej požiadavky nevyhnutne\nkompenzovať všetku ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci.\n64. Nejde pritom však o neurčitosť napadnutého ustanovenia, ktorú by prípadne bolo možné\nprekonať ústavne konformným výkladom napadnutého ustanovenia. Napadnuté ustanovenie je\nformulované dostatočne zrozumiteľne, avšak natoľko široko, že dopadá aj na prípady, ktoré už\nnemôžu byť ústavne akceptovateľné.\n\n14\n\n65. Úlohou ústavného súdu nie je vymedzovať obsah pojmu náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, pretože ide o pojem jednoduchého práva (zákona o zodpovednosti za škodu). Zároveň\nje potrebné dodať, že je vecou všeobecných súdov, aby pri svojom rozhodovaní o náhrade škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy podľa\nzákona o zodpovednosti za škodu zohľadňovali v konkrétnom prípade všetky skutočnosti\npredchádzajúce ich rozhodnutiu. Medzi tieto skutočnosti pritom patrí aj to, či, z akých dôvodov\na v akom rozsahu iné orgány priznali poškodenému satisfakčné plnenie. Je však zároveň\npovinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby ich rozhodnutie nepoprelo obsah základného\npráva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci\na nedostalo sa do rozporu s požiadavkou úplného odškodnenia ujmy spôsobenej pri výkone verejnej\nmoci. Keďže napadnuté ustanovenie bráni rešpektovaniu uvedenej povinnosti, ústavný súd\nkonštatuje, že zákonodarca pri prijímaní napadnutého ustanovenia nerešpektoval účel a zmysel\nzákladného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej\nmoci, v dôsledku čoho sa napadnuté ustanovenie dostalo do rozporu s čl. 46 ods. 3 ústavy.\nIII.2.2. K namietanému nesúladu s čl. 127 ods. 4 ústavy:\n66. Článok 127 ústavy upravuje rozhodovanie ústavného súdu o ústavných sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Podľa čl. 127 ods. 3\nústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, vo vzťahu\nku ktorému boli tieto práva porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa čl. 127 ods. 4\nústavy zodpovednosť toho, kto porušil tieto práva alebo slobody, za škodu alebo inú ujmu nie je\nrozhodnutím ústavného súdu dotknutá.\n67. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je fakultatívnym\nprostriedkom nápravy v prípade porušenia základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb\norgánom verejnej moci, ktoré zistil ústavný súd (I. ÚS 55/02). Cieľom primeraného finančného\nzadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,\nže k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany než len\ndeklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(IV. ÚS 139/08). Otázka priznania primeraného finančného zadosťučinenia ústavným súdom vzniká\nnajmä tam, kde porušenie práva alebo slobody už nie je možné napraviť inak, najmä zrušením\nnapadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo obnovením statusu quo ante (I. ÚS 15/ 02). Cieľom\nprimeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia\nzákladného práva s prihliadnutím na okolnosti jednotlivého prípadu (III. ÚS 424/08), avšak nie\nprípadná náhrada škody (IV. ÚS 15/03).\n68. Primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je niekedy považované\ni za sankciu, ktorú ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti môže podľa vlastnej úvahy uložiť\norgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbal na dodržiavanie ústavného práva; ústavný súd\nvšak nemôže podľa čl. 127 ods. 3 ústavy priznať sťažovateľovi v konaní o ústavnej sťažnosti\nodškodné z dôvodu zodpovednosti za porušenie ustanovení súkromnoprávnych predpisov ani\nza porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy alebo zákona o zodpovednosti za škodu (DRGONEC, Ján. Ústava\nSlovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Bratislava, 2019, str. 1510.)\n\n15\n\n69. Článok 127 ods. 4 ústavy, podľa ktorého zodpovednosť toho, kto porušil základné práva alebo\nslobody, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá, znamená, že\nrozhodnutím ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti zodpovednosť porušiteľa za škodu alebo\ninú ujmu nezaniká. Ústava túto zásadu explicitne vyslovuje vo vzťahu ku škode, ako aj vo vzťahu\nk inej ujme. Pokiaľ vláda tvrdí, že čl. 127 ods. 4 ústavy sa vzťahuje iba na náhradu skutočnej škody\na ušlého zisku, tento jej názor nemá v znení čl. 127 ods. 4 ústavy oporu.\n70. Ustanovenie čl. 127 ods. 4 ústavy teda rozlišuje dva samostatné popri sebe existujúce\na vzájomne si nekonkurujúce, ale sa doplňujúce systémy náhrady škody a inej ujmy, z ktorých\njeden predstavuje rozhodovanie ústavného súdu o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia\na druhý náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona o zodpovednosti\nza škodu. Takýto prístup zároveň najlepšie zodpovedá účelu základného práva na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom garantovaného v čl. 46\nods. 3 ústavy.\n71. Mechanizmus komplexného odškodňovania jednotlivcov, ktorí sa stali nielen obeťou porušenia\nzákona štátom (orgánom verejnej moci), ale rovnakým konaním dokonca aj porušenia svojich\nzákladných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, rovnako vníma aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý akceptoval\nodlišnosti oboch týchto mechanizmov a konštatoval, že kombinovaný účinok odškodnenia\nprostredníctvom čl. 127 ústavy a zákona o zodpovednosti za škodu je zlučiteľný s požiadavkami\ndohovoru, keďže rozhodnutie ústavného súdu o priznaní alebo nepriznaní primeraného finančného\nzadosťučinenia z porušenia základných práv v konaní o ústavnej sťažnosti nespôsobuje samo osebe\nzánik zodpovednosti štátu a nárokov jednotlivca na rovnakom základe podľa zákona\no zodpovednosti za škodu (Loyka v. Slovensko, rozhodnutie z 9. 10. 2012, sťažnosť č. 16502/09,\nbod 49).\n72. Hoci nemajetková ujma spôsobená konkrétnym nesprávnym úradným postupom je v konečnom\ndôsledku u poškodeného len jedna, znamená to iba toľko, že jedno konanie (opomenutie) štátu\nvo forme nesprávneho úradného postupu vyvoláva objektívne potrebu poskytnutia celkovej\nreparácie iba v určitej konečnej (sumárnej) výške. Pre poškodeného je nerozhodné, či je takto\nurčená konečná suma reparácie dosiahnutá postupne viacerými rozhodnutiami viacerých orgánov\npre porušenie viacerých právnych noriem alebo rozhodnutím jediným. Zároveň z hľadiska škodcu\n(štátu) ide rovnako iba o to, že táto objektívne určená konečná suma reparácie nesmie byť\npresiahnutá, lebo práve taká výška zodpovedá danému (jedinému) protiprávnemu konaniu\n(opomenutiu) štátu. Vždy je však mimoriadne dôležité pre naplnenie účelu čl. 46 ods. 3 ústavy, aby\nk plnej náhrade aj skutočne došlo.\n73. Ústavne konformné chápanie vzájomného vzťahu medzi inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy\nako jednej z foriem náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej\nmoci a inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, resp. spravodlivého zadosťučinenia,\nnie je založené na vzťahu duplicity, ale v záujme poskytnutia ochrany na vzájomnom dopĺňaní sa.\n74. Ustanovenie čl. 127 ods. 3 ústavy, ktoré umožňuje priznať primerané finančné zadosťučinenie,\nje tak osobitným a samostatným prostriedkom nápravy, ktorý je nezávislý od zákona\no zodpovednosti za škodu. Preto priznanie alebo nepriznanie primeraného finančného\n16\n\nzadosťučinenia podľa čl. 127 ústavy nemôže vylučovať uplatnenie nároku na náhradu majetkovej\nujmy alebo nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Keďže napadnuté\nustanovenie uvedenú výluku zavádza, bráni naplneniu účelu ústavnej normy zakotvenej v čl. 127\nods. 4 ústavy, ktorý spočíva v zachovaní zodpovednosti toho, kto podľa rozhodnutia ústavného\nsúdu porušil základné práva a slobody, za škodu a inú ujmu. Ústavný súd preto vyslovil, že\nnapadnuté ustanovenie je v rozpore s čl. 127 ods. 4 ústavy.\nIII.2.3. K namietanému nesúladu s čl. 13 ods. 4 ústavy:\n75. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n76. Základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym\núradným postupom garantovaného v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno domáhať len v medziach\nzákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Zníženie dostupnosti\n(obmedzenie) tohto základného práva vykonávacím zákonom je prípustné iba za podmienok podľa\nčl. 13 ústavy. Upraviť medze tohto základného práva tak možno iba zákonom a iba za podmienok\nustanovených ústavou.\n77. Pretože východiskom právneho štátu je poskytovať ochranu jednotlivcom najmä proti štátnej\nmoci, podmienkou obmedzenia tohto základného práva je predovšetkým to, aby pri takomto\nobmedzení bolo dbané na podstatu a zmysel daného základného práva. Podstatou základného práva\nje to, na čom je základné právo založené, a jeho zmyslom (účelom) je to, na čo slúži, teda cieľ,\nktorý sa sleduje tým, že sa dané základné právo vytvorilo a priznalo.\n78. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok\nv právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov\n(II. ÚS 62/99). Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu bolo ustanoviť v súlade\ns čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje\nodškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda rozhodnutím, ktoré sa\nneskôr ukázalo nezákonným, alebo úradným postupom, ktorý sa neskôr ukázal nesprávnym\n(m. m. II. ÚS 25/2011).\n79. Napadnuté ustanovenie však priamo a výslovne pomenúva prípady, v ktorých právo na náhradu\nškody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, a to spôsobom, ktorý zjavne zahŕňa aj\nsituácie, v ktorých niet ústavne akceptovateľného dôvodu na úplné vylúčenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 3 ústavy na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom z jeho\naplikácie (pozri bod III.2.1 a III.2.2). Nie každé pochybenie orgánu verejnej moci, ktoré by mohlo\nzakladať nárok na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona\no zodpovednosti za škodu, totiž musí dosiahnuť intenzitu porušenia niektorého z práv a slobôd\ngarantovaných ústavou či dohovorom (vyžadujúcu aj priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia).\n80. Napadnuté ustanovenie obmedzuje základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom garantované v čl. 46 ods. 3 ústavy spôsobom,\nktorý nedbá na jeho podstatu a zmysel, a tým nezodpovedá princípu proporcionality. Tým sa\ndostáva do rozporu s ústavným princípom zakotveným v čl. 13 ods. 4 ústavy.\n17\n\nIV.\nÚčinky nálezu\n81. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n82. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n83. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť\nza podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n84. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy je právny názor ústavného súdu obsiahnutý v tomto náleze\npre navrhovateľa záväzný.\n85. Pokiaľ ide o právny názor, ktorým je zákonodarca v dôsledku vyhlásenia tohto nálezu viazaný\npri plnení svojej povinnosti uviesť zákon do súladu s ústavou (čl. 125 ods. 3 druhá veta ústavy, § 91\nods. 2 zákona o ústavnom súde), tento je na základe skôr prezentovaných záverov ústavným súdom\nvyjadrený v zmysle potreby redukcie zákonného textu v rozsahu ústavného nesúladu\nkonštatovaného prvou časťou (bod 1) výroku tohto nálezu. Taký účinok je primárne vyvolaný už\nstratou účinnosti ústavným nesúladom zasiahnutých ustanovení, a to dňom vyhlásenia tohto nálezu\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V tomto prípade (oproti povinnosti zákonodarcu\nlegislatívne reagovať na derogačný nález ústavného súdu v kontexte predmetného právneho záveru)\nzástupne platí, že aj v prípade nevypustenia zo zákonného textu prostredníctvom legislatívneho\nprocesu stratí dotknuté ustanovenie po šiestich mesiacoch platnosť. V prípade normatívneho zásahu\nzákonodarcu v súlade s čl. 125 ods. 3 ústavy (§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde) stratí platnosť už\nnadobudnutím účinnosti „redukčnej“ zmeny zákona.\n86. Hoci niet signálov, že by pred účinnosťou napadnutej právnej úpravy vznikali problémy\nv dôsledku vtedajšej úpravy náhrady nemajetkovej ujmy v zákone o zodpovednosti za škodu, ak\nbude zákonodarca považovať za potrebné detailizovať zákonnú úpravu, proporcionalitu použitého\nprostriedku bude možné akceptovať iba za predpokladu, že bude dopadať výlučne na prípady,\nv ktorých bola satisfakcia poškodenému už prv skutočne poskytnutá (alebo nebola poskytnutá iba\nz dôvodov na strane poškodeného), a zároveň ide o reparáciu totožnej ujmy poškodeného.\nZákonodarca teda musí súčasne zvoliť také prostriedky na dosiahnutie legitímneho cieľa\n(odstraňovanie duplicít), ktoré budú v súlade so všetkými požiadavkami plynúcimi zo základného\npráva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.\n87. Ústavný súd podotýka, že oblasť právnej úpravy zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci je špecifická tým, že štát si prostredníctvom zákonodarnej moci sám\n18\n\nustanovuje hranice svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Preto ako\npríklad prostriedku na dosiahnutie cieľa zákonodarcu vhodnejšieho v porovnaní s kategorickou\nzákonnou úpravou prípadov, v ktorých právo na náhradu nemajetkovej ujmy „nevznikne“, možno\nuviesť doplnenie nového (ďalšieho) kritéria určenia výšky náhrady (§ 17 ods. 3 zákona\no zodpovednosti za škodu) ukladajúceho všeobecnému súdu prihliadnuť pri rozhodovaní na už prv\ninými orgánmi právoplatne priznané a poškodenému skutočne poskytnuté plnenia náhrady\nnemajetkovej ujmy za totožné konanie alebo opomenutie orgánu štátu pri výkone verejnej moci.\n88. Plénum ústavného súdu ďalej rozhodlo, že v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási\ncelé odôvodnenie prijatého nálezu (§ 90 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. mája 2025\n\nĽuboš Szigeti\npodpredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n19", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "Národná rada Slovenskej republiky", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "súlad-súlad právnych predpisov", "prezident republiky", "Ústavný súd Slovenskej republiky-súlad právnych predpisov", "náhrada nemajetkovej ujmy", "Správny súdny poriadok", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarný proces", "zadosťučinenie-primerané finančné", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "náhrada nemajetkovej ujmy", "zadosťučinenie-primerané finančné", "právna veta"], "pravna_veta": "Zákonodarca môže v záujme predchádzania duplicitnému odškodňovaniu upraviť vzťah viacerých reparačných mechanizmov, nesmie však obmedziť základné právo na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy tak, že vylúči nárok na náhradu nemajetkovej ujmy už len preto, že správny súd, ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva o spravodlivom (primeranom) zadosťučinení „rozhodoval“, a to bez ohľadu na to, či bolo zadosťučinenie priznané, resp. nepriznané z dôvodov na strane poškodeného, a bez pevnej väzby na totožnosť ujmy, ktorá už bola reálne reparovaná. Takto koncipované vylúčenie nároku zasahuje do podstaty a zmyslu práva na náhradu škody, a preto je v rozpore s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 ústavy.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:4e1f5acf-695d-46a3-81a5-a077df7161f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.171.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 171/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 171/2023 z 24. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.171.2023.2"}, {"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:09f54b96-ec66-4094-bf09-0b37aeabb07d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:c38d132a-d88e-465c-83f7-4d59ff0d4204", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2017 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.114.2017.1"}, {"guid": "ussr:20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1"}, {"guid": "ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa"}, {"guid": "ussr:4a3054eb-1ab4-4714-84ce-907d1a2a0117", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2012 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a3054eb-1ab4-4714-84ce-907d1a2a0117"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 424/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/08 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e"}, {"guid": "ussr:edda4883-4cb9-470f-ba5d-8f8fb243c45a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 139/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 139/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edda4883-4cb9-470f-ba5d-8f8fb243c45a"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}, {"guid": "ussr:222a22fb-ed4e-4703-84d8-7918ae084f2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:222a22fb-ed4e-4703-84d8-7918ae084f2e"}, {"guid": "ussr:b9054450-46c2-4660-b1f2-b5c93f6c6a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 55/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 55/02 z 24. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-24", "citacie_n": 189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9054450-46c2-4660-b1f2-b5c93f6c6a8e"}, {"guid": "ussr:d3a6dc01-2a8c-4f8f-9795-87570381e816", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.62.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 62/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/99 z 14. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-14", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.62.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}], "citovane_v": []}