{"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2025, sp. zn. PL. ÚS 19/2025, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2025-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "pozastavuje účinnosť"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Pozastavenie účinnosti ešte nepublikovaného zákona", "pravna_veta": "Ústavný súd môže v konaní podľa čl. 125 ústavy prijať návrh na ďalšie konanie a pozastaviť účinnosť napadnutého zákona aj pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ak je legislatívny proces v Národnej rade Slovenskej republiky už zavŕšený a text zákona je definitívne ustálený; taký zákon už nie je „návrhom zákona“ v zmysle čl. 125 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 87 ústavy.\nPozastavenie účinnosti je prípustné len pri dôvodoch zakladajúcich reálne, bezprostredné a konkrétne (dostatočne intenzívne) ohrozenie základných práv a slobôd, hrozbu značnej hospodárskej škody alebo iný vážny nenapraviteľný následok, pričom ústavný súd musí vyvažovať účinnú ochranu ústavnosti s požiadavkami právnej istoty, demokracie a prezumpcie ústavnosti; osobitne je to významné pri tzv. normách-opatreniach konzumovaných okamihom účinnosti (napr. zrušenie či zriadenie úradu), kde by neskorší návrat k pôvodnému stavu bol právne a fakticky ťažko uskutočniteľný.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 19/2025-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Rastislava Kaššáka, Miloša\nMaďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského\no návrhu skupiny 63 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona z 12. decembra 2025 o Úrade\nna ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 2, čl. 4\nods. 3 a čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii takto\nrozhodol:\n1. Návrh prijíma na ďalšie konanie v celom rozsahu.\n2. Pozastavuje účinnosť zákona z 12. decembra 2025 o Úrade na ochranu obetí trestných\nčinov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 10. decembra 2025 doručený návrh skupiny 63 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, zastúpených poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky Luciou\nPlavákovou (ďalej len „navrhovatelia“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade zákona z 9. decembra 2025 o Úrade na ochranu\nobetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „napadnutý zákon“) s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 30 ods. 4\na čl. 31 ústavy a s čl. 2, čl. 4 ods. 3 a čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva\no EÚ“). Navrhovatelia namietajú neústavnosť legislatívneho procesu a zmien v postavení\noznamovateľov protispoločenskej činnosti a zároveň navrhujú, aby ústavný súd pozastavil účinnosť\nnapadnutého zákona.\n2. Navrhovatelia podaním z 12. decembra 2025 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2025\ndoplnili svoj návrh na začatie konania s ohľadom na ďalší vývoj legislatívneho procesu,\npredovšetkým na rozhodnutie prezidenta o vrátení zákona s pripomienkami národnej rade\n\nna opätovné prerokovanie [čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy] a následné rozhodnutie národnej rady\no schválení vráteného zákona, ktorým prelomila prezidentovo veto (čl. 87 ods. 2 ústavy).\nV nadväznosti na uvedené sťažovatelia aktualizovali označenie napadnutého zákona [ako zákon\nz 12. decembra 2025 o Úrade na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej\nčinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (parlamentná tlač 1139)] a príslušným spôsobom\nupravili aj petit návrhu, rozšíriac ho taktiež o namietaný nesúlad napadnutého zákona\ns čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Zároveň\ndoplnili argumentáciu v odôvodnení návrhu poukázaním na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcu sa ochrany práva na slobodu prejavu osôb oznamujúcich\nprotiprávnu alebo protispoločenskú činnosť, resp. informácie dôležité z hľadiska ochrany verejného\nzáujmu.\nI.1. Napadnutý zákon:\n3. Predmetom napadnutého zákona v čl. I je zriadenie Úradu na ochranu obetí trestných činov\na oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „úrad“), ktorý má okrem iného vykonávať\npôsobnosť na úseku ochrany oznamovateľov kriminality a inej protispoločenskej činnosti podľa\nzákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOOPČ“). Možno upresniť,\nže napadnutý zákon vyčlenil právnu úpravu úradu do samostatného zákona a právnu úpravu procesu\nso zmenami ponechal v ZoOOPČ. Úrad zároveň získal novú agendu odškodňovania obetí trestnej\nčinnosti, ktorú malo v kompetencii Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo spravodlivosti“).\n4. Podľa napadnutého zákona (čl. I § 7 ako prechodné ustanovenia) doterajší Úrad na ochranu\noznamovateľov zriadený podľa ZoOOPČ (ďalej len „Úrad na ochranu oznamovateľov“) sa ku dňu\núčinnosti navrhnutého zákona (t. j. 1. januára 2026) zrušuje. Úrad sa ku dňu účinnosti tohto zákona\nstáva právnym nástupcom zrušovaného Úradu na ochranu oznamovateľov a preberá k tomuto dňu\nvšetky jeho práva a povinnosti. Funkcia predsedu Úradu na ochranu oznamovateľov a funkcia\npodpredsedu Úradu na ochranu oznamovateľov ku dňu účinnosti napadnutého zákona zanikajú.\n5. Podľa § 7 ods. 6 napadnutého zákona: „Funkciu predsedu úradu podľa tohto zákona vykonáva\nodo dňa účinnosti tohto zákona do zvolenia prvého predsedu úradu zástupca štatutárneho orgánu,\nktorého vymenuje predseda národnej rady; za zástupcu štatutárneho orgánu možno vymenovať\nosobu, ktorá spĺňa podmienky podľa § 3 ods. 3.“ Jeho funkčné obdobie vymenovaného predsedu\nzároveň zaniká najneskôr ku dňu vzniku funkcie prvého predsedu úradu podľa tohto zákona.\n6. V čl. II napadnutý zákon novelizuje zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a presúva agendu odškodňovania obetí\ntrestných činov z doteraz príslušného ministerstva spravodlivosti na nový úrad.\n7. Napadnutý zákon ďalej v čl. III mení a dopĺňa ZoOOPČ o nové § 7a a § 7b, čím zavádza\npreskúmanie udelenej ochrany v rámci trestného konania a konania o správnom delikte:\n,,§ 7a Preskúmanie ochrany v rámci trestného konania\n\n2\n\n(1) Počas poskytovania ochrany chránenému oznamovateľovi podľa § 4 je prokurátor povinný\npriebežne preskúmavať, či kvalifikované oznámenie, na základe ktorého rozhodol o poskytnutí\nochrany, spĺňa podmienku kvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) a či bolo urobené v dobrej viere.\n(2) Skutočnosti podľa odseku 1 je prokurátor povinný preskúmať aj na základe podnetu\nzamestnávateľa chráneného oznamovateľa, ak tento podnet obsahuje informácie majúce priamu\nsúvislosť s posúdením kvalifikovanosti oznámenia a konaním chráneného oznamovateľa v dobrej\nviere.\n(3) Ak prokurátor postupom podľa odseku 1 alebo odseku 2 zistí, že oznámenie nespĺňa podmienku\nkvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) alebo že nebolo urobené v dobrej viere, zruší rozhodnutie,\nktorým sa poskytla ochrana.\n§ 7b Preskúmanie ochrany v správnom konaní\n(1) Počas poskytovania ochrany chránenému oznamovateľovi podľa § 4 je správny orgán povinný\npriebežne preskúmavať, či kvalifikované oznámenie, na základe ktorého rozhodol o poskytnutí\nochrany, spĺňa podmienku kvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) a či bolo urobené v dobrej viere.\n(2) Skutočnosti podľa odseku 1 je správny orgán povinný preskúmať aj na základe podnetu\nzamestnávateľa chráneného oznamovateľa, ak tento podnet obsahuje informácie majúce priamu\nsúvislosť s posúdením kvalifikovanosti oznámenia a konaním chráneného oznamovateľa v dobrej\nviere.\n(3) Ak správny orgán postupom podľa odseku 1 alebo odseku 2 zistí, že oznámenie nespĺňa\npodmienku kvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) alebo že nebolo urobené v dobrej viere, zruší\nrozhodnutie, ktorým sa poskytla ochrana.“\nPodľa napadnutého zákona je účinnosť tohto zákona stanovená na 1. január 2026.\nI.2. K neústavnosti legislatívneho procesu:\n8. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) schválila návrh napadnutého zákona\n(parlamentná tlač č. 1123) spoločne s návrhom na skrátené legislatívne konanie (parlamentná tlač\nč. 1122) o vládnom návrhu zákona o Úrade na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov\nprotispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh na skrátené\nlegislatívne konanie”) na svojom zasadnutí 22. novembra 2025 a predložila ho na 43. schôdzu\nnárodnej rady.\n9. Národná rada schválila 25. novembra 2025 o 23.18 h návrh na skrátené legislatívne konanie.\n10. Navrhovatelia sú toho názoru, že vládou deklarované dôvody na skrátené legislatívne konanie\no napadnutom zákone v podobe potreby urýchleného nadobudnutia účinnosti napadnutého zákona\nako spôsobu odvrátenia pokračovania zásahov do ľudskej dôstojnosti obetí trestných činov\na oznamovateľov a zabránenia ďalším nepriaznivým následkom sú dôvody fiktívne, a nie zákonné.\nSúčasťou návrhu na skrátené legislatívne konanie o napadnutom zákone nie sú (ani v samotnom\nodôvodnení návrhu a ani ako prílohy k návrhu, či už pri rokovaní vlády, alebo v národnej rade)\nodkazy na žiadne reálne prípady z praxe alebo na súdne rozhodnutia, ktoré by preukazovali\nsystémové zlyhania štátu a povinných štátnych orgánov pri ochrane obetí trestných činov alebo\noznamovateľov protispoločenskej činnosti. Návrh nijako nevysvetľuje, prečo by malo byť zlúčenie\n3\n\nagendy odškodňovania obetí trestných činov a ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti\npod jeden nový úrad riešením na odvrátenie hrozby porušenia akýchkoľvek práv a slobôd.\n11. Podľa navrhovateľov neboli naplnené podmienky pre skrátené legislatívne konanie v zmysle\n§ 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku\nNárodnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom\nporiadku“) o napadnutom zákone. Schválením vládneho návrhu na skrátené legislatívne konanie\no napadnutom zákone tak zákonodarca porušil ústavný princíp legality vyjadrený v čl. 2 ods. 2\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n12. Navrhovatelia namietajú absenciu odbornej diskusie a porušenie práv verejnosti na efektívnu\nkontrolu a participáciu na legislatívnom procese. Napadnutý zákon neprešiel medzirezortným\npripomienkovým konaním a neviedla sa o ňom žiadna odborná diskusia. Z diskusie bol vynechaný\naj samotný Úrad na ochranu oznamovateľov a jeho predsedníčka Zuzana Dlugošová, ktorej žiadosť\no možnosť vystúpiť na rokovaní Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky bola\nzamietnutá a zasadnutie výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny sa z dôvodu absencie\nposlancov vládnej koalície nekonalo. Poslancom a poslankyniam a odbornej verejnosti sa\nneposkytli žiadne analýzy či štúdie, ktoré by aspoň rámcovo odôvodňovali potrebu novej právnej\núpravy. Absentuje odôvodnenie proporcionality zvolených prostriedkov, ex lege ukončenie funkcie\npredsedníčky a podpredsedu Úradu na ochranu oznamovateľov pred skončením 7-ročného obdobia\nnie sú založené na legitímnych a zákonných dôvodoch. Legislatívny proces bez uvedenej debaty\nnenapĺňa podľa navrhovateľov ústavné princípy legislatívneho procesu, najmä jeho verejnosť\na kontrolovateľnosť, čím sa napadnutý zákon podľa mienky navrhovateľov dostáva do nesúladu\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\n13. Navrhovatelia odkazujú aj na kritický postoj Európskej komisie pre demokraciu\nprostredníctvom práva k zrýchleným formám legislatívneho procesu.\n14. Národná rada v rámci prerokovávania návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie\nna procedurálny návrh predsedu národnej rady odhlasovala 25. novembra 2025 o 23.04 h podľa\n§ 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku ukončenie rozpravy, pričom do rozpravy boli prihlásení\nv tom čase desiatky poslancov a poslankýň národnej rady. Podobne v rámci II. čítania a III. čítania\n9. decembra 2025 vládnou väčšinou koaličných poslancov národná rada na procedurálny návrh\npredsedu národnej rady odhlasovala podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku ukončenie\nrozpravy, pričom do rozpravy boli písomne prihlásení v tom čase desiatky poslancov a poslankýň\nnárodnej rady a ďalšie poslankyne a poslanci mali záujem sa do rozpravy prihlásiť ústne. Rozprava\nv rámci III. čítania v tom čase trvala ani nie 1 hodinu. Pritom v podvečerných hodinách 8. decembra\n2025 (o 19.59 h) predložil k návrhu napadnutého zákona do pléna národnej rady pozmeňujúci\na doplňujúci návrh poslanec Tibor Gašpar, ktorý zásadným spôsobom zmenil predložený návrh\nnapadnutého zákona. Rozprava o podstate a konečnom znení napadnutého zákona po predloženom\npozmeňujúcom návrhu poslanca T. Gašpara tak trvala v II. a III. čítaní len niekoľko desiatok minút\n‒ nanajvýš pár hodín.\n15. Obmedziť rozpravu k dôležitej zmene v systéme ochrany oznamovateľov a odškodňovania obetí\ntrestných činov na pár hodín predstavuje podľa navrhovateľov zneužitie práva parlamentnej väčšiny\nna úkor demokratickej diskusie a práv parlamentnej opozície. Postupnými a na seba nadväzujúcimi\nkrokmi parlamentnej koaličnej väčšiny došlo podľa presvedčenia navrhovateľov pri schvaľovaní\n4\n\nnapadnutého zákona k neústavnému obmedzeniu diskusie a materiálnemu obmedzeniu výkonu\nmandátu poslancov a poslankýň parlamentnej menšiny. Podľa presvedčenia navrhovateľov tak\nmožno v súčte opísaných krokov parlamentnej väčšiny hovoriť o tzv. „valcovaní opozície“\na porušení ústavných princípov legislatívneho procesu a práv parlamentnej opozície (podobne\nPL. ÚS 13/2022, PL. ÚS 18/2022).\nI.3. K nesúladu napadnutého zákona s princípom generality práva:\n16. Napadnutý zákon, resp. citované konkrétne ustanovenia, nepredstavujú všeobecnú právnu\nnormu vytvárajúcu nové pravidlá, ale ide o jednorazové ad hoc odvolanie predsedníčky\na podpredsedu Úradu na ochranu oznamovateľov prostredníctvom legislatívneho procesu.\nNapadnutý zákon a nový úrad sa materiálne nelíši od Úradu na ochranu oznamovateľov podľa dnes\nplatného a účinného zákona o ochrane oznamovateľov v žiadnom významnom či podstatnom\nrozsahu, preto neexistuje racionálny a legitímny dôvod, prečo sa prijímal nový zákon so zriadením\nnového úradu. Primárnym cieľom napadnutého zákona je podľa presvedčenia navrhovateľov\nodstránenie predsedníčky Úradu na ochranu oznamovateľov z jej funkcie vzhľadom na činnosť\nÚradu na ochranu oznamovateľov, ktorá sa negatívne dotýka predstaviteľov vlády, čo v prípade\nschválenia zákona je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp generality práva).\nI.4. K nesúladu napadnutého zákona s právom na prístup k voleným a verejným funkciám\nza rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy):\n17. Podľa ustanovení napadnutého zákona funkcia predsedu a podpredsedu pôvodného úradu\nex lege zaniká ku dňu účinnosti zákona. Zároveň sa ustanovuje, že nový úrad preberá všetky práva\na povinnosti pôvodného úradu, nadväzuje na jeho kompetencie a fakticky kontinuálne pokračuje\nvo výkone jeho pôsobnosti. Účinnosťou zákona tak nedochádza ku skutočnému zániku úradu, ale\nlen k jeho formálnemu premenovaniu a k výmene jeho vedenia. Pokiaľ ide o samotnú agendu\nochrany oznamovateľov, materiálne dochádza iba k zásahu do personálneho obsadenia funkcie\npredsedníčky a podpredsedu v rozpore s ústavnými garanciami ochrany výkonu verejnej funkcie.\n18. Funkčné obdobie je súčasťou garancie nezávislosti verejnej funkcie a predstavuje ochranu pred\nsvojvôľou. Skrátenie funkcie ex lege, ktoré nemá všeobecnú, ale individuálnu povahu, je v rozpore\ns materiálnym právnym štátom podľa čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 4 ústavy. Normatívne\nriešenie, ktorého obsahom je zrušenie orgánu len pre účely odstránenia jeho vedenia, predstavuje\npodľa mienky navrhovateľov svojvoľný výkon zákonodarnej právomoci a obchádzanie ústavných\ngarancií pokojného výkonu verejnej funkcie.\nI.5. K nesúladu napadnutého zákona s princípom právnej istoty, právom na slobodu prejavu\na s medzinárodnými záväzkami:\n19. V zmysle napadnutého zákona v ustanovení čl. III § 7a a 7b počas poskytovania ochrany\nchránenému oznamovateľovi podľa § 4 je prokurátor/správny orgán povinný priebežne\npreskúmavať, či kvalifikované oznámenie, na základe ktorého rozhodol o poskytnutí ochrany, spĺňa\npodmienku kvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) a či bolo urobené v dobrej viere, príp. takú ochranu\nzrušiť. Nové § 7a a § 7b napadnutého zákona tak upravujú, že počas poskytovania ochrany\nprokuratúra alebo správny orgán budú priebežne preskúmavať (ex offo, ale aj na kvalifikovaný\n5\n\npodnet zamestnávateľa), či kvalifikované oznámenie, na základe ktorého rozhodli o poskytnutí\nochrany, spĺňa podmienku kvalifikovanosti.\n20. Bez úpravy prechodných ustanovení v napadnutom zákone táto právna úprava podľa\nnavrhovateľov umožňuje dve línie výkladu, či sa ustanovenia § 7a a §7b majú a budú vzťahovať\naj na ochranu udelenú oznamovateľom pred prijatím napadnutého zákona alebo budú účinné len\npro futuro. V oboch prípadoch napadnutý zákon podľa navrhovateľov vytvára právnu neistotu pre\noznamovateľov. Navrhovatelia v tejto súvislosti poukazujú na judikatúru ESĽP, ktorá opakovane\nkonštatuje, že štát má povinnosť chrániť osoby, ktoré upozornia na závažné porušenia práva,\na že štáty majú povinnosť zabezpečiť, aby osoby, ktoré protiprávne konanie odhalia, neboli\nvystavené odvetným opatreniam (napr. rozsudok Veľkej komory Guja v. Moldavsko, č. 14277/04,\n12. 2. 2008; rozsudok Heinisch proti Nemecku, č. 28274/08, 21. 7. 2011; rozsudok Veľkej komory\nHalet v. Luxembursko, č. 21884/18, 14. 2. 2023). Oslabenie ochrany oznamovateľov, ktoré môže\nbyť kvalifikované ako zastrašovanie či pokusy umlčať oznamovateľov, je v rozpore s čl. 10\ndohovoru (napr. Marchenko proti Ukrajine, č. 4063/04, 19. 2. 2009; Matúz v. Maďarsko,\nč. 73571/10, 21. 10. 2014). Ak štát zavádza mechanizmus, ktorý umožní zamestnávateľovi spätne\ndosiahnuť zrušenie ochrany, ide o typické represívne opatrenie, ktoré ESĽP označuje za neprípustné\naj v prípadoch, kde je verejný záujem na odhalení porušení mimoriadne silný. Ide o neprípustný\nzásah ohľadom právneho postavenia oznamovateľa, kedy napriek tomu, že príslušný orgán posúdil\nsplnenie podmienok na udelenie ochrany v danom čase, bude toto splnenie neustále preverované\na spochybňované. Keďže mechanizmus zrušenia ochrany podľa napadnutého zákona nevyžaduje\nžiadne nové skutkové okolnosti ani pochybenie zo strany oznamovateľa, takéto preskúmanie\na opatrenie nevyhnutne vyvolá odstrašujúci účinok. Navrhovatelia preto tvrdia, že napadnutý zákon\nzasahuje do čl. 10 dohovoru spôsobom, ktorý nie je v súlade so štandardmi stanovenými ESĽP.\nNielenže uľahčuje odvetné opatrenia, ale chýba mu aj akékoľvek legitímne odôvodnenie podľa\nčl. 10 ods. 2 dohovoru.\n21. V prípade spätných účinkov napadnutého zákona pre oznamovateľov s priznanou ochranou pred\núčinnosťou napadnutého zákona ide podľa navrhovateľov aj o neprípustný zásah do legitímnych\nočakávaní. Oba výklady napadnutého zákona sú v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom čl. III § 7a\na §7b nemajú žiadne racionálne opodstatnenie.\n22. Navrhovatelia poukázali na urgentné stanovisko (memorandum) Európskeho inštitútu\nwhistleblowingu z 25. novembra 2025 k napadnutému zákonu, z ktorého vyplýva, že zrušenie\nÚradu na ochranu oznamovateľov a jeho nahradenie novým orgánom predstavuje vážne porušenie\nprimárneho aj sekundárneho práva EÚ, pretože ide o legislatívny zásah, ktorý oslabuje nezávislosť,\nkontinuitu a funkčnú stabilitu orgánu povereného ochranou oznamovateľov, a tým znižuje úroveň\nochrany poskytovanej podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937\nz 23. októbra 2019 (ďalej len „smernica“). Tento zásah priamo koliduje s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ.\nZrušenie úradu a jeho nahradenie dočasným subjektom s vedením dosadeným priamo predsedom\nparlamentu je v rozpore s čl. 11 smernice, ktorá zakazuje politický vplyv na orgány, ktoré chránia\noznamovateľov.\n23. Navrhovatelia tvrdia, že napadnutý zákon porušuje čl. 11 smernice (tým, že fakticky umožňuje\nodvolanie súčasného vedenia a jeho dočasné nahradenie osobou určenou predsedom národnej rady\nbez zákonného časového obmedzenia), čl. 12 smernice (z dôvodu, že náhla zmena osôb\n\n6\n\noprávnených sa oboznamovať s informáciami od oznamovateľov ohrozí kontinuitu\na dôveryhodnosť verejnej služby a predovšetkým neoprávnene zasiahne do dôvernosti informácií),\nčl. 16 a 17 smernice (pretože okamžitý presun citlivých súborov politicky vymenovanému\ndočasnému vedeniu nového úradu zvyšuje riziko neoprávneného prístupu a narušuje režim\ndôvernosti), čl. 25 smernice a účelu smernice (keďže napadnutý zákon zavádza prvky právnej\nneistoty do v minulosti udelenej ochrany a taktiež do ochrany udeľovanej pro futuro tým,\nže umožňuje jednak opakované preskúmavanie kvalifikovanosti oznámenia bez bližšie stanovených\npodmienok, ako aj tým, že do aplikačnej praxe vnáša dve možné alternatívy výkladu a aplikácie\n§ 7a a § 7b napadnutého zákona).\n24. Zrušenie Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorý v súčasnosti vedie konania proti Ministerstvu\nvnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), predstavuje podľa navrhovateľov\nporušenie požiadavky inštitucionálnej stability a nezávislosti, ktoré sú jadrom princípu právneho\nštátu, a preto je použitie ad hoc legislatívnej abolície práve v čase, keď úrad koná vo veciach\nzávažného zlyhania ministerstva, zjavným zásahom do nezávislosti autonómneho nahlasovacieho\nkanála, a preto je v rozpore s čl. 2 Zmluvy o EÚ.\n25. Pripustením retroaktívnej revízie už poskytnutých ochrán, a to na podnet subjektu, proti\nktorému oznamovateľ vystúpil, Slovenská republika koná v priamom rozpore s povinnosťou zdržať\nsa opatrení ohrozujúcich ciele Únie, a preto je v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce podľa čl. 4\nods. 3 Zmluvy o EÚ.\n26. Zrušenie Úradu na ochranu oznamovateľov počas prebiehajúcich konaní a politické dosadenie\ndočasného vedenia bez riadneho odvolacieho mechanizmu toho súčasného (riadne a transparentne\nzvoleného) a bez možnosti zákonom odvolanej predsedníčky a podpredsedu Úradu na ochranu\noznamovateľov obrátiť sa v riadnom súdnom konaní na súd s možnosťou prieskumu zákonnosti ich\nodvolania oslabuje podľa mienky navrhovateľov prístup jednak oznamovateľov, ale aj dotknutých\nfunkcionárov Úradu na ochranu oznamovateľov k účinným prostriedkom ochrany práv a nápravy,\na teda je aj v rozpore s čl. 19 ods. 1 Zmluvy o EÚ.\n27. Vzhľadom na uvedené je podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava v rozpore s čl. 2, čl. 4\nods. 3 a čl. 19 ods. 1 Zmluvy o EÚ, ako aj s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy.\nII.\nNávrh na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona\n28. Ohrozenie základných práv alebo slobôd v prípade ďalšieho uplatňovania napadnutého\nprávneho predpisu je podľa názoru navrhovateľov dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie je\nreálne (atribút reálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a možno\nkonkretizovať spôsob ohrozenia (atribút konkrétnosti ohrozenia) (uznesenia o prijatí\nPL. ÚS 26/2019, PL. ÚS 5/2022). Podľa navrhovateľov napadnutý zákon spĺňa všetky uvedené\npredpoklady pre pozastavenie jeho účinnosti ústavným súdom.\n29. Účinnosťou napadnutého zákona môže dôjsť k nezvratným dopadom na základné práva\na slobody, legitímne očakávania a právnu istotu oznamovateľov protispoločenskej činnosti\ns udelenou ochranou podľa dnes platného a účinného ZoOOPČ. Okamihom nadobudnutia účinnosti\nnapadnutého zákona ostanú oznamovatelia s udelenou ochranou vystavení tvárou tvár svojvoľnému\n\n7\n\nvýkladu § 7a a § 7b napadnutého zákona, kde nebudú mať istotu, či sa už udelená ochrana bude\nalebo nebude preskúmavať.\n30. Napadnutý zákon zároveň oslabuje ochranu a odškodňovanie obetí trestných činov, keďže nový\núrad nebude personálne, odborne, technicky a ani materiálne pripravený zastrešiť agendu\nodškodňovania obetí trestných činov, ktorá má dňom účinnosti návrhu zákona prejsť z Ministerstva\nspravodlivosti na nový úrad.\n31. Zároveň hrozí iný vážny nenapraviteľný následok v podobe okamžitého ad hoc zrušenia Úradu\nna ochranu oznamovateľov a jeho zmeny na politicky kontrolovaný úrad, pričom nastane nezvratný\nzásah do nezávislého plnenia úloh nezávislého a autonómneho kanálu nahlasovania. Rovnako dôjde\nk neústavnému odobratiu funkcie predsedníčky a podpredsedu Úradu na ochranu oznamovateľov.\nTento stav nebude môcť byť zreparovaný a uvedený do predchádzajúceho stavu ani prípadným\nderogačným nálezom ústavného súdu.\n32. Následkom okamžitého zrušenia Úradu na ochranu oznamovateľov bude aj viacnásobné\na nereparovateľné porušenie primárneho a sekundárneho práva EÚ a hrubé nerešpektovanie ducha,\núčelu a textu smernice a Zmluvy o EÚ zo strany Slovenskej republiky.\n33. Navrhovatelia zastávajú právny názor o prítomnosti dôvodov na pozastavenie účinnosti\nnapadnutého zákona v zmysle čl. 125 ods. 2 ústavy a podľa § 78 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a žiadajú, aby ústavný súd pri prijímaní\nnávrhu výrokom uznesenia pozastavil účinnosť napadnutého zákona.\n34. Navrhovatelia nepopierajú, že podávajú návrh na pozastavenie účinnosti zákona, ktorý ešte\nnebol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len ,,zbierka zákonov“),\nteda neúčinného zákona. V tomto ohľade však odkazujú na uznesenie ústavného súdu\nč. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024 a pozastavenie účinnosti ešte nevyhlásenej novely\nTrestných kódexov z 8. februára 2024. Napadnutý zákon je ku dňu a hodine doplnenia návrhu\nvo finálnej podobe a materiálne spĺňa všetky požiadavky na zákon ako prameň práva a nositeľ\nprávnych noriem. Tým pádom aj návrh navrhovateľov v spojení s týmto doplnením podľa ich\npresvedčenia spĺňa všetky náležitosti návrhu na začatie konania podľa zákona o ústavnom súde, ako\naj podľa právnej vety uznesenia sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. februára 2024 (o pozastavení účinnosti\nnapadnutého právneho predpisu pred nadobudnutím jeho platnosti vyhlásením v zbierke zákonov,\npublikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR za rok 2024 pod č. 9/2024) a niet\nformálnej ani materiálnej prekážky, aby ústavný súd o ňom mohol rozhodnúť podľa petitu návrhu\nnavrhovateľov.\n35. V nadväznosti na stanovenú účinnosť napadnutého zákona na 1. január 2025 považujú\nnavrhovatelia za nevyhnutné (pre vytvorenie dostatočného časového rámca pre ústavný súd\nna oboznámenie sa s návrhom navrhovateľov) s ohľadom na ochranu už popísaných ústavných\nprincípov a ľudských práv a slobôd požiadať ústavný súd o pozastavenie účinnosti napadnutého\nzákona hneď po jeho schválení v národnej rade a ešte pred publikovaním v zbierke zákonov.\n36. Týmto návrhom navrhovatelia nežiadajú ústavný súd o meritórne posúdenie napadnutého\nzákona pred jeho publikáciou v zbierke zákonov. Pokiaľ však ide o predbežné prerokovanie\n\n8\n\na otázku pozastavenia účinnosti, pre prípad neštandardných okolností si myslia, že ústavný súd\nmôže v tomto konať v záujme naplnenia účelu, na ktorý inštitút pozastavenia účinnosti existuje.\n37. V závere svojho návrhu navrhovatelia ponúkajú ústavnému súdu na zváženie položenie\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v znení, ktoré formulujú, a to z dôvodu, že prerokúvaná\nvec má zásadný únijný význam s významným prvkom práva Európskej únie.\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n38. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná\nrada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n[čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému\nprerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1\npísm. a) a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Účelom predbežného prerokovania návrhu je\nzistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom\nsúde).\n39. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že navrhovatelia\npodali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy [pozri tiež § 74\npísm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy č. 1 k návrhu, v zmysle ktorej navrhovatelia podpísali\nsamotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo 63 poslancov národnej rady.\nPodmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy, aby návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady,\nbola nepochybne splnená. Zároveň je skupina poslancov zastúpená povereným zástupcom\nposlankyňou národnej rady Luciou Plavákovou.\n40. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina poslancov\nv súlade s ustanovením § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako účastníka konania,\nproti ktorému návrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnutý zákon prijala. Vedľajším\núčastníkom konania je ex lege vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti.\n41. Skupina poslancov navrhuje prijať návrh na konanie o súlade zákona, ktorý v čase podania\nnávrhu na ústavný súd ešte nebol uverejnený v zbierke zákonov. Konanie pred ústavným súdom\nvyžaduje pri prijímaní ešte nepublikovaného zákona overiť, či je legislatívny proces v takom štádiu,\nktorý umožňuje prijať návrh na ďalšie konanie.\n42. V prerokúvanej veci označený zákon z 9. decembra 2025 vrátil podľa čl. 102 ods. 1 písm. o)\nústavy prezident republiky 11. decembra 2025 národnej rade. Prezident navrhol, aby národná rada\npri opätovnom prerokovaní neprijala zákon ako celok, nenavrhol teda zmeny v podobe\npripomienok. Národná rada zákon opätovne prerokovala a 12. decembra 2025 schválila v pôvodne\nschválenom znení.\n43. Navrhovatelia v prvom podaní označili ako predmet konania zákon z 9. decembra 2025 (zákon\nz 9. decembra 2025 o Úrade na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej\nčinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V doplnení návrhu z 12. decembra 2025\noznačili ako predmet konania „Zákon z 12. decembra 2025 o Úrade na ochranu obetí trestných\nčinov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov“.\n9\n\nSkupina poslancov doplnenie návrhu opätovne podpísala. Ústavný súd v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 22/06 rozhodol, že ak sa norma z označeného ustanovenia stane po novele súčasťou iného\nustanovenia, nebráni to ústavnému súdu meritórne prerokovať jej súlad. Podľa nálezu sp. zn.\nPL. ÚS 17/98 ak sa podaním rozširuje vecný okruh predmetu konania, vyžaduje sa opätovný podpis\nposlancov. Ústavný súd konštatuje, že v prerokúvanej veci nemožno mať zo žiadneho hľadiska\npochybnosti o tom, že skupina poslancov vyjadrila vôľu preskúmať zákon po opätovnom schválení\nnárodnou radou. Ústavný súd napokon doplnenie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ústavy\nspočívajúce v upresnení formálneho označenia preskúmavaného právneho predpisu už pripustil\nvo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 8/2022.\n44. Podľa čl. 87 ods. 2 ústavy, ak „prezident Slovenskej republiky vráti zákon s pripomienkami,\nNárodná rada Slovenskej republiky zákon opätovne prerokuje a v prípade jeho schválenia musí byť\ntaký zákon vyhlásený“. Podľa čl. 87 ods. 3 ústavy: „Zákon podpisuje prezident Slovenskej\nrepubliky, predseda Národnej rady Slovenskej republiky a predseda vlády Slovenskej republiky.\nAk Národná rada Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní schváli zákon aj napriek\npripomienkam prezidenta Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky zákon nepodpíše,\nzákon sa vyhlási aj bez podpisu prezidenta Slovenskej republiky.“ Z čl. 87 ods. 2 a 3 ústavy možno\nodvodiť, že legislatívny proces týkajúci sa namietaného zákona je v čase rozhodovania ústavného\nsúdu zavŕšený a znenie namietaného zákona je definitívne ustálené bez ohľadu na to, či sa prezident\nrepubliky rozhodne zákon podpísať alebo nepodpísať. Z čl. 87 ods. 2 a 3 tiež vyplýva,\nže prerokovanie vráteného zákona integrálne nadväzuje na prerokovanie zákona pred jeho vrátením\nprezidentom. Ústavný súd z týchto dôvodov môže prijať návrh na konanie o súlade zákona tak,\nako ho označili navrhovatelia vo svojom doplnení návrhu.\n45. Ústavný súd musí ďalej preskúmať, či sú prítomné samotné dôvody rozhodovať o prijatí návrhu\nna nesúlad zákona, ktorý ešte nebol uverejnený v zbierke zákonov. Takéto právne situácie sú\nvýnimočné a týmto spôsobom ich ústavný súd aj interpretuje. Dôvodom na daný postup môže byť\nnielen (i) umožniť efektívne, neiluzórne a účinné preskúmanie ústavnosti vďaka možnosti\npozastaviť účinnosť niektorých špecifických typov noriem, ale dôvodom na prijatie návrhu\nna prieskum nepublikovaných noriem môžu byť aj (ii) záťaže súvisiace so samotným publikovaním,\nnapríklad že určitý akt, ktorý je normou, nie je riadne publikovaný [porov. rozhodnutie rakúskeho\nústavného súdu VfGH D 3/21 (31) z 28. 6. 1921, ECLI:AT:VFGH:1921:D3.1921]. K uvedenému je\npotrebné doplniť, že konanie o prijatí na ďalšie konanie slúži nielen na ustálenie toho, či je\nnapadnutý zákon preskúmateľný, ale aj na zistenie ostatných procesných požiadaviek predmetného\nkonania.\n46. Na tomto mieste možno poznamenať, že rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti\nnapadnutých právnych predpisov sa na základe čl. 125 ods. 6 ústavy vyhlasuje v zbierke zákonov\na až publikáciou sa stáva všeobecne záväzné. Rozhodnutie tak vstupuje do právneho života spolu\ns predpisom, ktorý pozastavuje, a v tomto zmysle nepredchádza publikácii zákona a nie je\nrozhodnutím o návrhu zákona, ale rozhodnutím o zákone (porov. bod 50).\n47. Ústavný súd v uznesení č. k. PL. ÚS 3/2024-112 (uverejnené v zbierke zákonov pod č. 41/2024\nZ. z.) ustálil, že ústavný text pri splnení ústavných podmienok umožňuje rozhodovať o prijatí\nnávrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov a o ich (ne)pozastavení aj v štádiu po prijatí\npredpisu a ešte pred jeho uverejnením a nadobudnutím platnosti.\n\n10\n\n48. Skôr, než ústavný súd pripomenie ťažiskové právne argumenty, z ktorých vychádzalo citované\nuznesenie, žiada sa pre ilustráciu a porovnanie predstaviť vývoj rovnakej právnej otázky\nv nemeckom ústavnom práve, ktoré má v zásade rovnorodý právny model. Nemecký Základný\nzákon zveruje Spolkovému ústavnému súdu právomoc rozhodovať o „súlade spolkového práva...\ns týmto základným zákonom“ (čl. 94 ods. 1 bod 2, predtým čl. 93 ods. 1 bod 2) bez toho, aby bližšie\nurčoval, kedy možno takýto návrh najskôr podať. Ani zákon o Spolkovom ústavnom súde tento\nčasový okamih nijak nešpecifikuje, priznáva však Spolkovému ústavnému súdu právomoc\npozastaviť účinnosť napadnutého predpisu. Prvýkrát sa otázkou, kedy možno najskôr v tomto\nkonaní podať návrh na začatie konania, Spolkový ústavný súd musel zaoberať v roku 1952 vo veci\n1 BvF 1/52, keď skupina poslancov napadla ešte počas rokovania v parlamente niekoľko návrhov\nzákonov udeľujúcich súhlas s medzinárodnými zmluvami. Spolkový ústavný súd tieto návrhy\nodmietol ako predčasne podané, pretože zákonodarný proces ešte prebiehal a obsah týchto zákonov\nsa ešte mohol meniť, tým pádom nemohlo ísť ešte o „spolkové právo“. Dodal však, že ústavnosť\nzákona udeľujúceho súhlas s medzinárodnou zmluvou možno pred Spolkovým ústavným súdom\nnapadnúť ešte pred jeho uverejnením v zbierke zákonov za podmienky, že jeho text bol\nzákonodarcom definitívne ustálený a schválený. Takýto postup sa javil ako nevyhnutný z dôvodu,\nže pokiaľ by sa neskôr ukázal ako protiústavný, medzinárodnoprávne dôsledky pre štát by sa jeho\nuverejnením a s tým spojeným nadobudnutím účinnosti stali nezvratnými. Túto neskôr\nkonsolidovanú judikatúru Spolkový ústavný súd vztiahol v roku 2012 aj na bežný zákon\n(1 BvR 367/12). Novela telekomunikačného zákona zaviedla určité povinnosti pre operátorov, pri\nnesplnení ktorých hrozili sankcie, legisvakačná doba však bola iba jednodňová. Navrhovateľ\nnovelu napadol ešte pred jej uverejnením ústavnou sťažnosťou, namietajúc neústavnosť práve pre\npríliš krátku legisvakačnú dobu. Spolkový ústavný súd pozastavil účinnosť (ešte neuverejneného)\nzákona, pričom novela a uznesenie boli následne uverejnené v jeden deň (Bundesgesetzblatt\nJahrgang 2012 Teil I Nr. 19, ausgegeben zu Bonn am 9. Mai 2012; Entscheidung des\nBundesverfassungsgerichts Aus dem Beschluss des Bundesverfassungsgerichts vom 4. Mai 2012 –\n1 BvR 367/12 – wird die Entscheidungsformel veröffentlicht: Artikel 1 Nummer 62 Buchstabe a) aa)\ndes vom Deutschen Bundestag am 9. Februar 2012 beschlossenen und vom Bundespräsidenten am\n3. Mai 2012 ausgefertigten Gesetzes zur Änderung telekommunikationsrechtlicher Regelungen tritt\nnicht vor dem 1. August 2012 in Kraft. Berlin, den 7. Mai 2012 Die Bundesministerin der Justiz S.\nLeutheusser-Schnarrenberger). V danej veci pozastavenie účinnosti o niekoľko mesiacov vyriešilo\naj meritum veci, keďže dotknutí operátori mali k dispozícii čas na prípravu k zmenám stanoveným\nv zákone.\n49. Východiskom pre úvahy o pozastavení predpisov so skorým nadobudnutím účinnosti je ústavný\ntext. Ústava Slovenskej republiky stanovuje, že zákon nadobúda platnosť vyhlásením (čl. 87\nods. 4). Vlastnosť účinnosti nadobúda zákon spravidla neskôr. Sú však situácie, podľa ktorých\nzákon môže výnimočne nadobudnúť platnosť a účinnosť v deň vyhlásenia alebo skôr, ako je\nsubsidiárna doba pätnástich dní [podľa § 19 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych\npredpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o zbierke zákonov“) „ak je to odôvodnené\nnaliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť skorší\nzačiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v zbierke zákonov“]. V situácii, keď\nnadobudnutie platnosti právneho predpisu splýva s jeho účinnosťou alebo účinnosť je ustanovená\n\n11\n\nkrátko po nadobudnutí platnosti, by ústavný súd nemohol suspendovať normu tak, aby nenadobudla\núčinnosť. Z týchto dôvodov je potrebné prostredníctvom interpretácie a aplikácie ústavného textu\nvyvážiť požiadavku riadneho prijatia veci na ďalšie konanie a pozastavenia účinnosti na jednej\nstrane a riadneho nadobudnutia platnosti preskúmavaného právneho predpisu na strane druhej.\n50. Ústavný súd v uznesení č. k. PL. ÚS 3/2024-112 konštatoval, že účinnosť právneho predpisu,\nktorú nadobúda vyhlásením (teda súčasne s nadobudnutím jeho platnosti), resp. krátko\npo publikácii, možno pozastaviť tým spôsobom, že ústavný súd rozhodne o prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie a pozastavení účinnosti ešte pred publikáciou napadnutého právneho predpisu. Ústavný súd\nzdôraznil, že môže preskúmať zákon až v štádiu po definitívnom schválení národnou radou\n(PL. ÚS 3/2024-112 bod 68), keď je nemenne ustálené znenie noriem v ňom obsiahnutých,\nv ktorých je prejavená vôľa poslancov, a na nadobudnutie jeho platnosti je potrebné len vyhlásenie\nv zbierke zákonov.\n51. Zbierka zákonov má v našej právnej kultúre tradične dôležitý význam. Ideou, ktorá je v pozadí\nnaviazania platnosti právneho predpisu na publikáciu, je predovšetkým informovanie tých, ktorých\npredpisy zaväzujú, teda jednotlivcov (porov. body 67 a nasl. nálezu PL. ÚS 8/2021 – vyhlášky\nÚVZ, tiež uznesenie PL. ÚS 24/2019 – domáce vzdelávanie) a autority aplikácie práva. Táto\nfunkcia zbierky zákonov súvisiaca s platnosťou viazanou na publikáciu predpisov nie je\npredbežným prieskumom zákona zo strany ústavného súdu nijako oslabená. V širšom zmysle\nskutočnosť, že ústavný súd predbežne preskúma ešte nepublikovaný zákon, nie je na úkor právnej\nistoty jednotlivcov a ani na úkor kompetencií iných štátnych orgánov. Z hľadiska textu ústavy\nmožno na podporu možnosti predbežného prieskumu uviesť, že čl. 87 ústavy používa pojem\n„zákon“ už pred jeho publikáciou, resp. nepoužíva v tomto štádiu normotvorby pojem „návrh\nzákona“ („Ak prezident Slovenskej republiky vráti zákon s pripomienkami...“, „Zákon\npodpisuje...“, „Zákon nadobúda platnosť...“). Rovnako čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy stanovuje,\nže prezident môže vrátiť zákon s pripomienkami, pričom túto terminológiu nasleduje aj zákon\no rokovacom poriadku v ustanovení § 90. Táto ústavná koncepcia je neprerušená od Ústavy\nČeskoslovenskej republiky z roku 1920.\n52. Ústava v čl. 125 ods. 4 zakazuje prieskum návrhu zákona. Z ustanovenia čl. 87 ústavy, ako aj\nnadväzujúcej zákonnej úpravy obsiahnutej v zákone o zbierke zákonov a v rokovacom poriadku\nvšak vyplýva, že schválený, ale ešte nepublikovaný zákon už nie je návrhom zákona. Návrh zákona\npredchádza prejaveniu vôle poslancov, či s ním súhlasia. Článok 125 ods. 4 ústavy zakazuje\nústavnému súdu konzultačnú činnosť pri tvorbe práva, akú majú napríklad štátne rady v niektorých\nkrajinách, prípadne akú predpokladal čl. 89 ústavného zákona č. 143/1968 Zb., nevylučuje však\npredbežné prerokovanie a rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého\nprávneho predpisu ešte pred jeho publikovaním. Ústavný súd pritom nezasahuje do normatívneho\ntextu zákona, k čomu môže dôjsť až jeho derogačným nálezom s postupným následkom nielen\nstraty účinnosti, ale aj platnosti podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, ktorú (platnosť) na taký účel\n(meritórneho rozhodovania) musí právny predpis už predbežne nadobudnúť; ak ústavný súd\nrozhodne derogačným nálezom v legisvakačnej lehote s atribútmi podľa čl. 125 ods. 6 ústavy,\nprávny predpis nenadobudne účinnosť a stratí len platnosť.\n53. Pozastavenie noriem, ktoré nadobúdajú účinnosť okamihom vyhlásenia, prichádza do úvahy\nzvlášť pri normách, ktoré sa konzumujú okamihom ich účinnosti, tzv. normy-opatrenia. Ide\n\n12\n\nnapríklad o normy, ktorými sa (i) transformuje určitý právny inštitút (porov. napr. § 871\nObčianskeho zákonníka) alebo (ii) sa zrušujú, resp. zriaďujú právne entity ‒ inštitúcie. Ak by\nústavný súd nemohol pozastaviť účinnosť tohto typu noriem, tak by nemohol plne efektívne\npreskúmavať ich ústavnú súladnosť, a tak realizovať súdnu ochranu ústavnosti (čl. 124 ústavy).\n54. V nedávno prijatom uznesení pléna č. k. PL. ÚS 1/2024-30 zo 7. februára 2025 o prijatí návrhu\nna vyslovenie nesúladu a nepozastavení ustanovenia, ktorým sa zmenili podmienky odvolania\npredsedov Štatistického úradu Slovenskej republiky a Úradu pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou, ústavný súd odôvodnil nepozastavenie účinnosti aj tým, že napadnutá norma bola\nuž medzičasom konzumovaná. Obdobne ústavný súd argumentoval vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2021,\nv ktorej generálny prokurátor napádal neústavnosť premeny opatrení Úradu verejného zdravotníctva\nna vyhlášky. Návrh bol v danej veci ústavnému súdu doručený 18. marca 2021, pričom premena\nuvedených právnych aktov nastala na základe ustanovenia § 63l zákona o ochrane verejného\nzdravia účinného už 15. októbra 2020.\n55. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý zákon je (i) v štádiu uzavretého legislatívneho procesu\na zároveň (ii) obsah jeho noriem a argumentácia skupiny poslancov nevylučujú opodstatnenosť\núvah o okamžitom pozastavení účinnosti zákona. V predmetnej veci sú preto splnené všetky\npožiadavky ustanovené v § 39 v spojení s § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovatelia v návrhu\noznačili zákon, ktorého nesúlad namietali, a uviedli dôvody, ktoré ich viedli k pochybnostiam\no jeho súlade s konkrétnymi článkami ústavy a Zmluvy o EÚ.\n56. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov pri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56\nods. 2 v spojení s § 55 zákona o ústavnom súde), a preto bol tento návrh na začatie konania v súlade\ns § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý na ďalšie konanie v celom rozsahu (bod 1 výroku\ntohto uznesenia).\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhov na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona\n57. Skupina poslancov navrhla pozastavenie účinnosti na základe (i) zásahu do legitímneho\nočakávania oznamovateľov, (ii) oslabenia ochrany a odškodňovania obetí trestných činov, (iii)\nokamžitého ad hoc zrušenia úradu, a tým de facto odvolania jeho predsedníčky, a (iv) napokon\nhrozby infringmentu zo strany Európskej komisie (porov. body 29 ‒ 32).\n58. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí,\nprípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva\na slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako\n§ 78 zákona o ústavnom súde).\n59. Účelom inštitútu pozastavenia účinnosti právnych predpisov (alebo ich jednotlivých\nustanovení), ktorých súlad s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou má byť\npredmetom posúdenia v konaní podľa čl. 125 ústavy, je zaistenie účinnej a efektívnej ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) v súlade so zásadami vyplývajúcimi z princípu právneho štátu (čl. 1\nods. 1 ústavy).\n\n13\n\n60. V záujme rešpektovania požiadaviek obsiahnutých v princípe právneho štátu je pri tomto type\nrozhodnutia potrebné zachovať primeranú rovnováhu medzi požiadavkou účinného a neodkladného\nopatrenia v prospech ochrany základných práv a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu\nvymedzeného v čl. 125 ods. 2 ústavy pred negatívnymi dôsledkami účinnosti právneho predpisu,\nktorého ústavnosť je sporná, na jednej strane a hodnotou právnej istoty vyplývajúcej zo záväznosti\nplatného práva, ktorého nesúlad sa namieta, princípom demokracie v čl. 1 ods. 1 ústavy (porovnaj\nuznesenie č. k. PL. ÚS 24/2019-26, bod 42) a požiadavkou rešpektovania zákonodarnej moci\n(vzhľadom na ústavný princíp deľby moci) a s ňou súvisiacej prezumpcie ústavnosti právnych\npredpisov na strane druhej (PL. ÚS 17/2014-51, PL. ÚS 8/2017-11, PL. ÚS 26/2019-77,\nPL. ÚS 3/2024-112).\n61. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu\nv nadväznosti na predbežné prerokovanie a prijatie návrhu na ďalšie konanie v rámci konania\no prieskume ústavnosti právnych predpisov je upravená priamo v texte ústavy a má ústavnú právnu\nsilu (čl. 125 ods. 2 ústavy). Dôvodom, prečo sa tak ústavodarca rozhodol, je skutočnosť,\nže pozastavenie účinnosti do istej miery konkuruje zákonodarnej právomoci národnej rady.\nUvedomujúc si túto skutočnosť, ústavný súd štandardne uvádza (napr. PL. ÚS 12/2021-79),\nže pozastavenie účinnosti zákona je vážnym zásahom do právomoci zákonodarného orgánu, a preto\nk nemu pristupuje veľmi obozretne a výnimočne. Ústavný súd súhlasí s tézou, že pozastavenie\núčinnosti nemá slúžiť neúspešným aktérom z legislatívneho procesu na odklad účinnosti zákona,\ns ktorým nesúhlasia (porov. bod 15 uznesenia 2 BvQ 48/00 nemeckého Spolkového ústavného\nsúdu). Pozastavenie účinnosti musí vychádzať výlučne zo splnenia ústavných podmienok.\nZ ústavnej právnej sily tohto inštitútu však zároveň vyplýva, že právo pozastaviť účinnosť je\nautonómnou a priamou ústavnou právomocou ústavného súdu, ktorej výkon nesmie byť\nobmedzovaný, a to ani podústavnou právnou úpravou alebo jej interpretáciou či aplikáciou\nv špecifických prípadoch.\n62. Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodnúť o pozastavení účinnosti\nprávneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych predpokladov: (i) ohrozenie\nzákladných práv a slobôd, (ii) hrozba značnej hospodárskej škody alebo (iii) iný vážny\nnenapraviteľný následok, a to za predpokladu takých dôvodov, ktoré zakladajú záver o reálnom,\nbezprostrednom, konkrétnom a dostatočne intenzívnom ohrození ústavným poriadkom chránených\nzáujmov. Zároveň je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný a iné musia byť aj podmienky\nich aplikácie.\n63. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho\npredpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia bude zúžený chránený rozsah jednotlivých základných\npráv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný (sťažovaný) neprimeranými\npodmienkami či prekážkami.\n64. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež do úvahy\n(a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov z obdobia pred napadnutou právnou úpravou,\n(b) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, ako aj (c) k čomu smeruje\nnávrh na pozastavenie účinnosti a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať\nna (d) reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených\n\n14\n\nnapadnutou právnou úpravou] a, prirodzene, aj na (e) charakter základného práva, o ohrozenie\nktorého ide (porovnaj uznesenie PL. ÚS 24/2019-26).\n65. Napadnutý zákon sa týka štátnej správy oznamovania protispoločenskej činnosti\na odškodňovania obetí trestných činov a postavenia oznamovateľov protispoločenskej činnosti\n[k vývoju inštitútu porov. Nechala, P. Chránené oznamovanie (whistleblowing), IVO, Bratislava\n2014]. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) ZoOOPČ tento zákon upravuje „podmienky poskytovania ochrany\nosobám v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním\nkriminality alebo inej protispoločenskej činnosti“.\n66. Ustanovenie § 7 ods. 1 ZoOOPČ znie: «Zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať\nrozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (\"pracovnoprávny úkon\") voči chránenému\noznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi,\nktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis.\nSúhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide\no pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom\nprávnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.»\n67. Ustanovenie § 12 ods. 1, 2 ZoOOPČ znie: „(1) Ak sa oznamovateľ domnieva, že v súvislosti\ns oznámením bol voči nemu urobený pracovnoprávny úkon, s ktorým nesúhlasí, môže požiadať úrad\ndo 15 dní odo dňa, keď sa dozvedel o pracovnoprávnom úkone, o pozastavenie účinnosti tohto\npracovnoprávneho úkonu. (2) Úrad bezodkladne pozastaví účinnosť pracovnoprávneho úkonu\npodľa odseku 1, ak bola dodržaná lehota podľa odseku 1 a ak zamestnávateľ v primeranej lehote\nurčenej úradom nepreukáže, že pracovnoprávny úkon nemá príčinnú súvislosť s oznámením. Úrad\nvydá potvrdenie o pozastavení účinnosti pracovnoprávneho úkonu a doručí ho zamestnávateľovi\na oznamovateľovi.“\n68. Ústavný súd uvádza, že predmetom činnosti úradu je administratívnoprávny dohľad nad tým,\nči právne úkony medzi zamestnávateľom a chráneným zamestnancom nie sú zo strany\nzamestnávateľa odplatou za oznámenie protispoločenskej činnosti, a to tak, že úrad vydáva nesúhlas\nalebo súhlas s takýmito úkonmi (§ 7 ods. 1 ZoOOPČ), prípadne pozastavuje ich účinnosť (§ 12\nZoOOPČ). Samotnú ochranu, status oznamovateľa poskytuje v trestnom konaní prokurátor (§ 3 ‒\n§ 4 ZoOOPČ) a v konaní o správnom delikte správny orgán (§ 5 ‒ § 6 ZoOOPČ).\n69. Z právnej úpravy je zrejmé, že medzi oznamovateľom, jeho zamestnávateľom a úradom vzniká\nosobitný, delikátny právny vzťah. ZoOOPČ upravuje ochranu v právnych vzťahoch závislej práce,\nv ktorej majú zamestnanci zraniteľnejšiu pozíciu, než je to v iných formách zárobkovej činnosti.\nV záujme (i) verejného záujmu ochrany objektov stanovených deliktov [porov. § 2 písm. d)\nZoOOPČ] a v záujme (ii) slobody prejavu vstupuje úrad svojou rozhodovacou činnosťou dočasne\ndo vzťahu medzi zamestnávateľom na jednej strane a zamestnancom na strane druhej a obmedzuje\nzamestnávateľa v jeho (iii) slobode (kompetencii) právne meniť svoj vzťah so zamestnancom.\nZákon týmto spôsobom vyvažuje uvedené hodnoty.\n70. Zákon tak vytvoril štruktúru právnych vzťahov, ktorých dôležitou a určujúcou súčasťou je\ndôvera v právny poriadok a v mocenské autority, ktoré ho aplikujú.\n71. Vo vzťahu k dôvere v právny poriadok ústavný súd v právnej vete nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/04\nuviedol, že „zo samotného výrazu legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je\n15\n\nochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie,\nna vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou\nako právna istota. Štát môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,\nna ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť\nlegitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov\nprincípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu\nsú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda,\ndo ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú\nmoc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.“.\n72. V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že z ústavnej ochrany právnej istoty vyplýva,\nže ak štát „pozve“ konkrétnou právnou úpravou a jej aplikáciou jednotlivca do určitého ústavne\nchráneného postavenia, môže dané postavenie meniť, resp. meniť náhle, len na základe\nadekvátneho verejného záujmu. Ústavný súd už vyslovil nesúlad právnej úpravy, ktorá náhle\nzasiahla do subjektívnych práv (PL. ÚS 3/09 – náhlosť zákazu zisku).\n73. Dôvera v stálosť objektívneho práva má v predmetnej veci nadštandardný význam. Už právny\nvzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom je založený na určitej miere dôvery. Podstatne\nvyššiu mieru dôvery tak vyžaduje vzťah medzi štátnou mocou reprezentovanou úradom, ako aj\nprokuratúrou, resp. orgánmi správneho trestania na jednej strane a zamestnancom na strane druhej,\nak má zamestnanec poukázať na protispoločenskú činnosť, ktorú „insidersky“ u svojho alebo iného\nzamestnávateľa vníma.\n74. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb,\nktoré nahlasujú porušenia práva Únie, v odseku 31 recitálu uvádza: ,,Osoby, ktoré nahlasujú\ninformácie o hrozbách alebo poškodení verejného záujmu získané v pracovnom kontexte, využívajú\nsvoje právo na slobodu prejavu. Sloboda prejavu a právo na informácie, zakotvené v článku 11\ncharty a v článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zahŕňajú právo\nprijímať a rozširovať informácie, ako aj slobodu a pluralitu médií. Preto sa táto smernica opiera\no judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ ide o právo na slobodu prejavu, a o zásady,\nktoré na tomto základe vypracovala Rada Európy vo svojom odporúčaní o ochrane oznamovateľov\nprijatom jej Výborom ministrov 30. apríla 2014.“\n75. Oznamovanie protispoločenskej činnosti spadá z hľadiska ochrany ľudských práv do rozsahu\nslobody prejavu upravenej v čl. 26 ústavy. Vyplýva to podporne z odseku 31 recitálu\ntransponovanej smernice a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Gawlik\nv. Liechtenstein, sťažnosť č. 23922/19, rozsudok zo 16. 2. 2021). Ide tu o aplikáciu širokého,\nvertikálneho aj horizontálneho pôsobenia slobody prejavu.\n76. Ustanovenie § 7a (Preskúmanie ochrany v rámci trestného konania) napadnutého zákona znie:\n„(1) Počas poskytovania ochrany chránenému oznamovateľovi podľa § 4 je prokurátor povinný\npriebežne preskúmavať, či kvalifikované oznámenie, na základe ktorého rozhodol o poskytnutí\nochrany, spĺňa podmienku kvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) a či bolo urobené v dobrej viere.\n(2) Skutočnosti podľa odseku 1 je prokurátor povinný preskúmať aj na základe podnetu\nzamestnávateľa chráneného oznamovateľa, ak tento podnet obsahuje informácie majúce priamu\n\n16\n\nsúvislosť s posúdením kvalifikovanosti oznámenia a konaním chráneného oznamovateľa v dobrej\nviere.\n(3) Ak prokurátor postupom podľa odseku 1 alebo odseku 2 zistí, že oznámenie nespĺňa podmienku\nkvalifikovanosti podľa § 2 písm. c) alebo že nebolo urobené v dobrej viere, zruší rozhodnutie,\nktorým sa poskytla ochrana.“ Zhodné ustanovenie § 7b je prijaté pre preskúmanie ochrany v rámci\nsprávneho konania.\n77. Napadnutý zákon obsahuje nový prostriedok ochrany zamestnávateľov, a to Preskúmanie\nochrany v rámci trestného konania a správneho konania. Napadnutý zákon neobsahuje explicitné\nprechodné ustanovenia, ktoré by stanovovali, či sa tento nový procesný režim vzťahuje aj na už\nchránených oznamovateľov. Vzhľadom na skutočnosť, že sa na procesné predpisy pri absencii\nprechodných ustanovení vzťahuje okamžitá aplikabilita (body 29 ‒ 30 uznesenia PL. ÚS 11/2024 –\nupomínacie konanie), možno dôvodne predpokladať, že takto by boli aplikované aj na doterajších\noznamovateľov.\n78. Z uvedeného vyplýva, že oznamovatelia už nemajú priestor sa rozhodnúť, či by aj v takomto\nprávnom rámci pôvodne požiadali o status oznamovateľa [bez ohľadu na to, že aj predchádzajúca\nprávna úprava zánik ochrany oznamovateľa za istých podmienok umožňovala v § 8 ods. 1 písm. e)\nZoOOPČ]. Ustanovenia § 7a, resp. 7b ZoOOPČ, ktorými sa otvára možnosť prehodnotiť status\nposkytnutej ochrany oznamovateľom v prebiehajúcich konaniach, zužuje právnu istotu\noznamovateľov v spojení so slobodou prejavu a právom na súkromie. Nie je sporné, že prokuratúra\naktuálne\nposkytla\nviacerým\noznamovateľom\nochranu\n(porov.\nrozhodnutia\nna www.oznamovatelia.sk), z čoho vyplýva, že zásah je bezprostredný a reálny, nie špekulatívny\n(porov. body 62 ‒ 64). K uvedenému možno dodať, že úrad má na základe § 7 a § 12 ZoOOPČ\nsprávnu diskréciu pri posudzovaní úkonov, a preto už úrad vyvažuje ochranu zamestnanca a pozíciu\nzamestnávateľa.\n79. Napadnutá úprava zároveň zrušuje doterajší úrad a zriaďuje úrad nový. Skupina poslancov\nnamieta aj neústavnosť legislatívneho procesu, pričom zvlášť otázka zásadných pozmeňovacích\nnávrhov na konci druhého čítania vyžaduje dôkladný ústavný prieskum z hľadiska ochrany riadnej\ndiskusie poslancov (porov. PL. ÚS 18/2022, bod 29).\n80. Normy, ktoré rušia zákonom zriadený úrad, sú charakteristické tým, že ide o tzv. normyopatrenia, ktoré sa konzumujú momentom ich účinnosti (porov. bod 51; uznesenie PL. ÚS 1/202430) a prípadné vyhlásenie ich nesúladu vyvoláva zložité právne otázky z hľadiska možnosti návratu\nk pôvodnému právnemu stavu.\n81. V uznesení o prijatí a pozastavení č. k. PL. ÚS 13/2020-103 z 13. mája 2020 (COVID-19 ‒\ntelekomunikačné údaje a súdna rada) ústavný súd rozhodoval o návrhu na pozastavenie zmien\nv zákone o súdnej rade, ktorými sa tiež zmenili dôvody na odvolanie jej predsedu a zároveň bola\nnamietaná neústavnosť legislatívneho procesu. Ústavný súd uviedol, že nedostatky legislatívneho\nprocesu sú skôr výnimočným dôvodom na pozastavenie účinnosti predpisu. Ústavný súd k tomu\nv aktuálne prerokúvanej veci upresňuje, že vo veci sp .zn. PL. ÚS 13/2020 nešlo o kombináciu\nnormy-opatrenia a ústavnosti legislatívneho procesu, ale o predpisy, ktoré menili postavenie\ndotknutých autorít, avšak so zachovaním ústavných mechanizmov ich ochrany (porov. bod 47\na nasl. uznesenia PL. ÚS 13/2020-103). Zákon síce zaviedol nový dôvod na odvolanie predsedu\n\n17\n\nSúdnej rady, avšak na jeho odvolanie bola potrebná aplikácia novej úpravy – a to nadpolovičná\nväčšina hlasov členov Súdnej rady, resp. určitá zhoda medzi súdnou a politickou zložkou jej členov\n(porov. bod 47 a nasl. uznesenia PL. ÚS 13/2020-103).\n82. Čo sa týka pozastavení účinnosti ustanovení týkajúcich sa zákonných zmien v postavení\nverejných autorít, ústavný súd okrem citovanej veci Súdnej rady nepozastavil vo veci\nč. k. PL. ÚS 6/2022-103 z 30. marca 2022 právomoc generálneho tajomníka odvolať vedúceho\nzamestnanca v štátnej službe bez uvedenia dôvodu, pretože daná skupina funkcionárov nebola\nvzhľadom na hierarchickosť štátnej správy osobitne ústavne chránená. Okrem toho už v bode 54\nspomenutým uznesením pléna č. k. PL. ÚS 1/2024-30 zo 7. februára 2025 ústavný súd nepozastavil\nustanovenia, ktorými sa zmenili podmienky odvolania predsedov Štatistického úradu Slovenskej\nrepubliky a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pretože napadnutá norma bola už\nmedzičasom konzumovaná, pričom išlo o úpravu kreačnej pôsobnosti vlády vo forme odvolania\nverejného funkcionára viazanej na špecifické skutkové okolnosti a v danom prípade nebola hrozba\ndaná samotnou existenciou a účinkami napadnutých ustanovení už v ich abstraktnej podobe.\nNapokon, ústavný súd nepozastavil ustanovenia zrušujúce Radu Rozhlasu a televízie Slovenska\na ukončenie funkčného obdobia jej členov, ako aj ustanovujúce zánik funkcie generálneho riaditeľa\nRTVS, pretože tieto ustanovenia nadobudli účinnosť v deň doručenia návrhu na ústavný súd a boli\ntakto skonzumované. Ústavný súd zdôraznil, že z daných ustanovení vyplýva diskontinuita funkcie\ngenerálneho riaditeľa Slovenskej televízie a rozhlasu s funkciou generálneho riaditeľa zrušeného\nRozhlasu a televízie Slovenska a diskontinuita Rady Slovenskej televízie a rozhlasu s radou\nzrušeného Rozhlasu a televízie Slovenska a ich pozastavením by sa neobnovilo ich pôvodné\npersonálne zloženie (porov. body 26 a nasl. uznesenia PL. ÚS 10/2024-63 z 9. októbra 2024).\n83. Významnou súčasťou predmetnej veci je aj inštitucionálna zmena agendy odškodňovania obetí\ntrestných činov. V predmetnej veci nie sú odškodňované obete trestných činov priamym adresátom\ndaných zmien, ale plynulosť rozhodovania v ich veciach môže byť ohrozená, a tak môže byť\ndotknutá ich dôvera v právo. Ústavný súd už rozhodol, že náhla zmena práv a povinností, ktoré\nsamy osebe sú ústavne akceptovateľné, môže zasiahnuť do subjektívnych práv jednotlivcov. Pri\nposudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter nepravej\nretrokativity, treba zároveň brať do úvahy, či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu\ndôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície\ndotknutých osôb (či už fyzických, alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna\núprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní. V tejto súvislosti ústavný\nsúd považuje za potrebné zdôrazniť, že náhle zmeny pravidiel sú z ústavnoprávneho hľadiska\nspravidla veľmi citlivé, a preto im musí venovať náležitú pozornosť. Každý prípad je osobitný\na vyžaduje si dôkladné a všestranné zhodnotenie z hľadiska všetkých súvisiacich okolností. Náhle\nzmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv\na legitímnym očakávaním (porov. PL. ÚS 3/09 – náhlosť zákazu zisku).\n84. Kombinácia prípadných záťaží (i) legislatívneho procesu vo vzťahu ku (ii) zrušeniu úradu\nnormou-opatrením vytvára značné právne, ale aj hospodárske riziká pre nápravu prípadných\nnásledkov protiústavnosti, čo nemožno oddeliť ani od ústavne chránenej právnej istoty obetí\ntrestných činov a oznamovateľov. Uvedené závery sú umocnené skutočnosťou, že jednou\nz námietok proti napadnutému zákonu je minimálna legisvakačná lehota (porov. bod 48, tiež\nPL. ÚS 3/09 ‒ náhlosť zákazu zisku).\n18\n\n85. Pri posudzovaní dôvodov na pozastavenie účinnosti je dôležitým kritériom „(ne)napraviteľnosť“\nnásledkov. V dôvodovej správe k novele ústavy č. 90/2001 Z. z. (tlač 643) sa uvádza, že pri\naplikácii navrhovaného oprávnenia bude ústavný súd musieť posudzovať tiež to, aké negatívne\ndôsledky môže vyvolať prípadné pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí,\nprípadne niektorých ich ustanovení. Z tohto pohľadu je potrebné vykonať test dôsledkov\npozastavenia účinnosti, a to porovnaním (i) dôsledkov nepozastavenia účinnosti preskúmavaného\nprávneho predpisu spolu s prípadným neskorším vyhovením návrhu v merite veci na jednej strane\n(ii) s dôsledkami pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu spolu s prípadným\nneskorším nevyhovením návrhu v merite veci na strane druhej.\n86. V prerokúvanej veci by (i) nepozastavenie účinnosti a vyhovenie návrhu vo veci samej\nznamenalo, že v pomerne krátkej dobe by boli platné tri úpravy samotného zriadenia úradu\na subjektívnych práv oznamovateľov silne previazaných s legitímnymi očakávaniami a taktiež\nsubjektívnych práv zamestnávateľov: úprava pred novelou, nepozastavená nová úprava a opäť\nnávrat k pôvodnej úprave po prípadnom vyhlásení protiústavnosti, resp. legislatívna reakcia\nzákonodarcu. Oproti tomu (ii) pozastavenie účinnosti a prípadné nevyhovenie vo veci samej by\nznamenalo, že sa právna úprava zmení iba raz, ale až po nevyhovujúcom rozhodnutí ústavného\nsúdu, teda neskôr.\n87. Skupina poslancov navrhla pozastaviť celý napadnutý zákon, nie jednotlivé ustanovenia.\nÚstavný súd zvažoval, či v rámci vyvažovania efektívnej ochrany ústavnosti na jednej strane\na princípu demokracie na strane druhej (porov. bod 60), resp. v súlade s princípom minimalizácie\nzásahov do právomoci iných štátnych orgánov, nevyčleniť vybrané ustanovenia, na ktoré zásadne\ndopadajú dôvody pozastavenia (porov. uznesenie č. k. PL. ÚS 3/2024-112 vrátane odlišných\nstanovísk, bod 38 uznesenia č. k. PL. ÚS 6/2025-18 – infozákon, bod 22 uznesenia\nPL. ÚS 15/2025-78 – zákon o meste Košice). Pri tejto úvahe bola rozhodujúca skutočnosť,\nže pochybnosti o ústavnosti legislatívneho procesu zaťažujú zákon ako celok (PL. ÚS 18/2022\nbod 25 – Súdna mapa). Okrem tohto kompetencie úradu sú úzko špecifické a navzájom previazané,\nčo v súhrne znemožňuje zmysluplne oddeliť vybrané ustanovenia a nepozastaviť ich.\n88. Z týchto dôvodov sú naplnené ústavné požiadavky na pozastavenie napadnutého zákona ako\ncelku (bod 2 výroku).\n89. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých\nustanovení sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné. Rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého zákona sa\nstane všeobecne záväzné (právoplatné) dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky.\n90. Ako už ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol (porov. body 136 a 137\nuznesenia PL. ÚS 3/2024-112), z ustanovenia čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 125 ods. 2 a 6\nústavy vyplýva ústavná povinnosť príslušného orgánu, do pôsobnosti ktorého patrí vydávanie\nzbierky zákonov, zabezpečiť zverejnenie uznesenia ústavného súdu v zbierke zákonov ešte pred\nnadobudnutím účinnosti napadnutého zákona. Zverejnenie rozhodnutia ústavného súdu ani plynutie\nlehoty na jeho zverejnenie (§ 21 ods. 6 zákona o zbierke zákonov) nie je podmienené (ako vyplýva\naj z bodu 44 tohto rozhodnutia) tým, či sa prezident republiky rozhodne napadnutý zákon podpísať\nalebo nepodpísať.\n19\n\n91. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého zákona\nzanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný\nsúd už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých\nprávnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom\nustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne\nzáväzné.\nV Košiciach 17. decembra 2025\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n20", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právny predpis-publikácia", "Ústavný súd Slovenskej republiky-právomoc ústavného súdu", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny predpis-platnosť", "právna veta", "právny predpis-publikácia", "Ústavný súd Slovenskej republiky-právomoc ústavného súdu", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny predpis-platnosť"], "pravna_veta": "Ústavný súd môže v konaní podľa čl. 125 ústavy prijať návrh na ďalšie konanie a pozastaviť účinnosť napadnutého zákona aj pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ak je legislatívny proces v Národnej rade Slovenskej republiky už zavŕšený a text zákona je definitívne ustálený; taký zákon už nie je „návrhom zákona“ v zmysle čl. 125 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 87 ústavy.\nPozastavenie účinnosti je prípustné len pri dôvodoch zakladajúcich reálne, bezprostredné a konkrétne (dostatočne intenzívne) ohrozenie základných práv a slobôd, hrozbu značnej hospodárskej škody alebo iný vážny nenapraviteľný následok, pričom ústavný súd musí vyvažovať účinnú ochranu ústavnosti s požiadavkami právnej istoty, demokracie a prezumpcie ústavnosti; osobitne je to významné pri tzv. normách-opatreniach konzumovaných okamihom účinnosti (napr. zrušenie či zriadenie úradu), kde by neskorší návrat k pôvodnému stavu bol právne a fakticky ťažko uskutočniteľný.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0556eb38-7de3-4d8c-80a1-1ed9a77dc871", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2024 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1"}, {"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:532355a5-1e76-47db-b853-9ccb07e6c7af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2022 z 24. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1"}, {"guid": "ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258"}, {"guid": "ussr:f6675e69-bb86-43f5-81d3-6bfd7b724db9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1"}, {"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "ussr:4949fb95-a924-4029-a0d1-654e84c794dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.12.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2021 z 8. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.12.2021.1"}, {"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:09f54b96-ec66-4094-bf09-0b37aeabb07d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:425fd445-ec6c-48d2-a938-56e56c07bb53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1"}, {"guid": "ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "ussr:5fd1ea26-9c81-43ba-9af6-b27bfd6b70bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.17.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/98 z 18. 8. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-08-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.17.1998.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7e5ade4c-7982-4336-89d5-a8efed6474cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1"}]}