{"guid": "ussr:45556bdc-a256-4684-b22e-63fb657b382c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.17.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2023 z 27. 11. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. novembra 2024, sp. zn. PL. ÚS 17/2023, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.17.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2024-11-27", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu", "pravna_veta": "1. Zásadu nemo tenetur se ipsum accusare nie je možné považovať za bezbrehú. Aj keď jej zásadný význam pre spravodlivosť trestného procesu je nespochybniteľný, jej uplatňovanie by nemalo poskytovať obvinenému (podozrivému) absolútnu ochranu v tom zmysle, že by obvinený (podozrivý) nebol povinný zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov vôbec, resp. všetkých.\n2. Ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona neupravuje získanie dôkazu od podozrivého o jeho vine proti jeho vôli pomocou donútenia, ale s odmietnutím poskytnúť vzorku vydychovaného vzduchu alebo vzorku krvi, alebo iného biologického materiálu na zistenie prítomnosti návykovej látky, hoci by to nepredstavovalo nebezpečenstvo pre zdravie podozrivého, spája naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Zákonodarca v prípade napadnutej legislatívnej úpravy uprednostnil priamu trestnú zodpovednosť za odmietnutie poskytnutia dôkazu v jej intenciách namiesto jeho vynucovania od obvineného, resp. podozrivého.\n3. Povinnosť strpieť úkon, ktorého výkonom sa dôkazná informácia získa bez ohľadu na vôľu úkonu podrobenej osoby, v tomto prípade strpieť vyšetrenie na zistenie návykovej látky v organizme, nie je v konflikte so zákazom sebaobviňovania. \n4. Keďže ide o právnu povinnosť podrobiť sa vyšetreniu ustanovenú vo verejnom záujme na potlačenie negatívneho spoločenského javu (výkonu kritických činností pod vplyvom návykovej látky) s možnými závažnými následkami vo sfére ústavou chránených hodnôt, ktorá, ako vyplýva z predchádzajúcich odsekov, nie je eliminovaná zákazom sabaobviňovania, môže byť jej porušenie sankcionované trestnoprávne alebo administratívnoprávne (v posudzovanom prípade priestupkovo), keď výrazom takej trestnoprávnej sankcie je práve napadnuté ustanovenie. Okolnosť, že páchateľ nie je oprávnený vyšetrenie odmietnuť (je povinný strpieť úkon), je relevantná aj na konštatáciu absencie výkonu práva ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona. Hmotnoprávna sankcia (trest) má pôsobiť predovšetkým jej hrozbou, teda preventívne, a takto zabezpečiť splnenie podkladovej povinnosti bez sankčnej aplikácie.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/45556bdc-a256-4684-b22e-63fb657b382c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.17.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.17.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.17.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 17/2023-96\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu Krajského súdu v Bratislave na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 289 ods. 2 Trestného zákona\ns Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 17. októbra 2023 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) o súlade § 289 ods. 2 Trestného zákona s čl. 12 ods. 4, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2\nústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n2. Uznesením č. k. PL. ÚS 17/2023-7 zo 6. decembra 2023 ústavný súd podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh prijal na ďalšie konanie\nv celom rozsahu.\n3. Navrhovateľ namieta nesúlad § 289 ods. 2 Trestného zákona so základným právom neobviňovať\nseba samého podľa ústavy a dohovoru. Podľa navrhovateľa koncepcia vzniku trestnej\nzodpovednosti obsiahnutá v § 289 ods. 1 a 2 Trestného zákona obsahujúca skutkové podstaty\ntrestných činov ohrozenia pod vplyvom návykovej látky spočíva v tom, že vedenie motorového\n\nvozidla pod vplyvom alkoholu je trestné vtedy, ak je v súlade s ustálenou súdnou praxou\nkoncentrácia alkoholu v krvi vodiča 1,00 g/kg (0,4762 mg/l) a viac. Pri tejto hodnote totižto\nna základe výstupov lekárskej vedy žiaden vodič nie je schopný bezpečne viesť motorové vozidlo,\na tým sa nachádza v stave vylučujúcom jeho spôsobilosť.\n4. Pri dokazovaní zavinenia v prípade dychovou skúškou nameraných hraničných hodnôt alkoholu\nje potrebné zohľadňovať aj odchýlku prístroja, ktorá je podľa údajov výrobcu prístroja\nzn. AlcoQuant 6020 používaného Policajným zborom na úrovni 5 %.\n5. Podľa navrhovateľa spornou otázkou v konaní o podozrení zo spáchania trestného činu ohrozenia\npod vplyvom návykovej látky v súvislosti zo zisťovaním naplnenia znaku „stav vylučujúci\nspôsobilosť“ je aj možnosť a význam rozdielov výsledkov meraní hodnoty alkoholu v dychu\na v krvi, ktoré môžu mať zásadný vplyv na vznik trestnej zodpovednosti páchateľa.\n6. Pre posúdenie, či páchateľ pod vplyvom návykovej látky vykonával činnosť v stave vylučujúcom\nspôsobilosť, je potrebné nielen zistenie prítomnosti alkoholu, ale aj poznanie jeho koncentrácie,\nna základe ktorej sa skutok posúdi buď ako trestný čin, alebo ako priestupok. Meranie koncentrácie\nalkoholu v tele podozrivého vyžaduje jeho súčinnosť spočívajúcu v tom, že buď poskytne\nvydychovaný vzduch alebo krvnú vzorku. Bez týchto vzoriek pochádzajúcich z tela podozrivého\nnie je možné zistiť naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 289 ods. 1\nTrestného zákona.\n7. Skutková podstata trestného činu podľa napadnutého ustanovenia obsahuje objektívnu stránku,\nv zmysle ktorej pre vznik trestnej zodpovednosti postačuje, ak páchateľ odmietne poskytnúť\nvzorku, v dôsledku čoho sa prezumuje, že vedenie motorového vozidla vykonával v stave\nvylučujúcom spôsobilosť. Podľa navrhovateľa „Účelom zavedenia tejto skutkovej podstaty nebolo\nochraňovať autoritu policajného zboru v doprave, v takom prípade by bol predmetný trestný čin\nsystematicky zaradený do VIII. hlavy osobitnej časti Trestného zákona, ale sledovať zlepšenie\ndisciplíny vodičov motorových vozidiel vo vzťahu k predchádzajúcemu požitiu alkoholu\na zabezpečiť prevenciu ohrozenia života a zdravia účastníkov cestnej premávky, ktoré hrozí\nzo strany opitých vodičov.“.\n8. Navrhovateľ vzhliada pri skutkovej podstate prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky\npodľa napadnutej právnej úpravy porušenie dvoch zásad uplatňovaných v trestnom práve,\na to zásady zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare, lat.), ktorá je\nv zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) imanentnou súčasťou\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, a ústavnej zásady prezumpcie neviny\npodľa čl. 50 ods. 2 ústavy.\n9. Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu predstavuje podľa navrhovateľa právo podozrivého alebo\nobvineného, aby nebol žiadnym spôsobom nútený k priznaniu sa alebo k poskytovaniu dôkazov,\nktoré by ho mohli usvedčiť alebo akokoľvek spojiť s trestným činom. Podľa jeho názoru „... je\npovinnosťou štátu objasňovať trestné činy a zhromažďovať dôkazy bez toho, aby pod hrozbou\nakejkoľvek sankcie nútil podozrivých alebo obvinených, aby sa priznali, či poskytli o svojej trestnej\nčinnosti dôkazy“.\n10. Navrhovateľ dodáva, že „... poskytnutie biologického materiálu osobou podozrivou\nzo spáchania trestného činu môže byť v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 155)\n2\n\norgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vynucované, ak je takýto postup nevyhnutný a slúži\nna dosiahnutie účelu trestného konania. Pokiaľ ale zákon s odmietnutím poskytnutia dôkazu o vine\npodozrivým, a to jeho biologickej vzorky alebo vzorky vydychovaného vzduchu, automaticky spája\nvznik trestnej zodpovednosti, vyvstáva otázka, či zákon v § 289 ods. 2 Trestného zákona\nneodvodzuje vznik trestnoprávneho postihu od výkonu práva odmietnuť poskytovanie dôkazného\nmateriálu o vlastnej vine.\n2) Z pohľadu zisťovania podmienok trestnej zodpovednosti za vykonávanie činnosti, pri ktorej\nmožno ohroziť život a zdravie v stave vylučujúcom spôsobilosť sa prezumuje nielen to, že páchateľ\nnapr. viedol vozidlo po požití alkoholu, ale aj to, že koncentrácia alkoholu v jeho krvi bola\nnajmenej 1,00 g/kg (0,4762 mg/l). Jedná sa pritom o skutkové okolnosti, ktoré je v niektorých\nprípadoch náročné dokazovať, a dokazujú sa spravidla za použitia odborného alebo znaleckého\npostupu. Predpoklad naplnenia týchto skutkových okolností sa javí ako opak ústavnej zásady\nprezumpcie neviny, tzn. ako prezumpcia viny.“.\n11. Na základe uvedenej argumentácie navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil\nnesúlad napadnutého ustanovenia Trestného zákona s označenými článkami ústavy a dohovoru.\nII.\nStanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka a iných subjektov a ďalší priebeh\nkonania\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n12. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) listom z 18. apríla 2024 oznámila\nústavnému súdu, že v konaní o návrhu krajského súdu súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\na k návrhu nebude zaujímať stanovisko.\nII.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:\n13. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“), sa vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 1. februára 2024\ns návrhom krajského súdu nestotožnila a navrhla, aby mu ústavný súd nevyhovel.\n14. Poukázala pritom na viaceré ustanovenia zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej\npremávke“) a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred\nzneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných\nizieb v znení neskorších predpisov, v zmysle § 5 ods. 4 ktorého vyšetrenie na zistenie prítomnosti\nalkoholu alebo iných návykových látok v organizme vodiča vozidla sa vykonáva dychovou skúškou\nprístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi. Lekárske vyšetrenie odberom\na vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu možno vykonať, ak sa osoba odmietne\npodrobiť vyšetreniu dychovou skúškou. Ak osoba odmietne aj takéto lekárske vyšetrenie, stupeň\nopitosti určí lekár podľa medicínskych klinických príznakov v zdravotníckom zariadení.\n15. Podľa vlády je jazda pod vplyvom alkoholu jednou z častých príčin dopravných nehôd. Užitie\nalkoholu ovplyvňuje reakčnú schopnosť, koordináciu, vnímanie a sústredenosť, čo výrazne znižuje\n3\n\nschopnosť vodiča viesť vozidlo bezpečne. Kontrola požitia alkoholických látok u vodiča\nmotorového vozidla pri cestnej kontrole prispieva k znižovaniu latencie možných porušení pravidiel\ncestnej premávky. Ide o adresné opatrenie, ktoré pozitívne ovplyvňuje bezpečnosť na cestách.\nVykonávanie kontrol požitia alkoholu u vodičov motorových vozidiel pri cestnej kontrole prispieva\nk ochrane života a zdravia účastníkov cestnej premávky. Na území Slovenskej republiky je\nzakázané viesť motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, keďže schopnosť viesť motorové vozidlo\nsa výrazne znižuje už pri relatívne nízkej koncentrácii alkoholu v ľudskom organizme. Posúdenie,\nči sa vodič, ktorý požil alkohol, dopustil priestupku alebo trestného činu, závisí od množstva\nalkoholu v jeho organizme. Ak sa u vodiča zistí hodnota koncentrácie alkoholu v organizme menej\nako jedno promile, dopustí sa „len“ priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky\nv zmysle § 22 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo mu hrozí peňažná pokuta a zákaz činnosti viesť\nmotorové vozidlo po zákonom stanovenú dobu. Ak sa však u vodiča zistí hodnota koncentrácie\nalkoholu v jeho organizme viac ako jedno promile, dopustí sa prečinu ohrozenia pod vplyvom\nnávykovej látky v zmysle § 289 Trestného zákona, za čo mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody\nalebo, a to spravidla, iného druhu trestu podľa Trestného zákona.\n16. Podľa napadnutej právnej úpravy sa má rovnako ako v ods. 1 § 289 Trestného zákona potrestať\nten, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť\nvyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným\ntestovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením\nkrvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri\nvyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Uvedené ustanovenie Trestného\nzákona predstavuje samostatnú základnú skutkovú podstatu trestného činu. Na jeho základe môžu\norgány činné v trestnom konaní trestne stíhať osobu z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej\nlátky, aj keď sa nezistilo presné množstvo alkoholu alebo inej návykovej látky v organizme\npáchateľa v čase jeho konania. Uvedený trestný čin je dokonaný odmietnutím podrobiť sa\nvyšetreniu na zistenie vplyvu návykovej látky osobou, ktorá vykonáva činnosť (vedenie\nmotorového vozidla), pri ktorej by mohlo dôjsť k potenciálnemu ohrozeniu života, zdravia\na majetku osôb. Ide o omisívny trestný čin, ktorého sa páchateľ dopustí odmietnutím podrobiť sa\nkontrole, na čo je podľa zákona povinný. Podľa vlády pri tomto trestnom čine právo na bezpečnosť\niných účastníkov cestnej premávky, ktorých život a zdravie by mohli byť ohrozené, prevláda\nnad individuálnym právom vodiča motorového vozidla na osobnú integritu. Skutočnosť,\nže páchateľ, ktorý sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, viedol motorové\nvozidlo neovplyvnený návykovou látkou, je právne irelevantná.\n17. Vláda sa nestotožnila s názorom navrhovateľa, podľa ktorého pri uvedenom trestnom čine\ndochádza k nerešpektovaniu zásady prezumpcie neviny. Zdôrazňuje, že vodič nie je považovaný\nza vinného automaticky, ale až na základe odmietnutia podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej\nlátky. Odsúdenie vodiča za to, že sa odmietol podrobiť tomuto vyšetreniu, žiadnym spôsobom\nneprezumuje, že motorové vozidlo viedol pod vplyvom návykovej látky. V prípade vyslovenia\nneústavnosti napadnutého zákonného ustanovenia by sa všetci vodiči mohli beztrestne pohybovať\npod vplyvom návykových látok a ohrozovať ostatných účastníkov cestnej premávky bez toho, aby\nich konanie bolo považované za protizákonné a sankcionovateľné.\n\n4\n\n18. K tvrdeniu navrhovateľa, že napadnutá právna úprava odvodzuje vznik trestnoprávneho postihu\nod výkonu práva odmietnuť poskytovanie dôkazného materiálu o vlastnej vine, vláda oponuje,\nže zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) chráni\nobvineného pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych orgánov, čo prispieva\nk spravodlivému procesu. Právo neobviňovať sám seba je úzko spojené s ústavným princípom\nprezumpcie neviny, na rozdiel od ktorého však nemá povahu absolútneho práva, a preto sú\nobmedzenia jeho výkonu prípustné. Podľa vôle obvineného sa posudzuje prípustnosť a oprávnenosť\nzásahu. Podľa vlády „Na jednej strane je vynucovanie aktívneho konania v rozpore so zásadou\nzákazu inkriminácie vlastnej osoby, na druhej strane vyžadovanie pasívneho konania obvineného\nvo forme strpenia určitých úkonov nepresahuje jej hranice.“. Vychádzajúc z relevantnej judikatúry,\nprávo neobviňovať seba samého nezahŕňa predkladanie a získavanie skutočných hmotných dôkazov\npochádzajúcich z tela obvineného orgánmi činnými v trestnom konaní. Dôkazy existujúce bez\nohľadu na vôľu obvineného možno získať aj za použitia donucovacích prostriedkov.\n19. Vláda vo svojom stanovisku odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n[(ďalej aj „najvyšší súd“); R 92/2015], podľa ktorého uplatňovanie zásady „nikto nie je povinný\nobviniť seba samého“ vyplývajúcej z čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd\na výslovne zakotvenej v čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach má chrániť obvineného pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych orgánov, a tým\nprispievať k zaisteniu spravodlivého procesu. Týka sa preto v prvom rade rešpektovania vôle\nobvineného mlčať, ako aj neprispieť k svojmu obvineniu a usvedčeniu iným aktívnym konaním.\nObvineného však možno podrobiť strpeniu dôkazných úkonov, ktoré predpokladajú len jeho\npasívnu účasť, a to aj s použitím určitého primeraného stupňa nátlaku, a požadovať od neho, aby\nstrpel napr. odňatie veci, odobratie vzorky dychu, moču, krvi, pachu, vlasov alebo tkanív pre účely\ntestu DNA, a to i za pomoci donútenia, napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú.\n20. Vláda poukazuje i na nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 1285/15\nzo 14. júla 2015. Zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu sa týka najmä aktívnej činnosti,\nza ktorú sa nepovažuje vykonanie normálnych fyziologických funkcií, ako napr. odber dychu, moču\nalebo krvi. Dychová skúška je podľa Ústavného súdu Českej republiky neinvazívna, bezpečná\na bezbolestná metóda s minimálnym zásahom do telesnej integrity sťažovateľa. Z uvedeného podľa\nvlády vyplýva, že táto zásada sa neuplatňuje v prípadoch získavania dôkazov, ktoré existujú\nnezávisle od vôle osoby, a k ich získaniu sa nevyžaduje žiadna aktívna činnosť osoby (vodiča),\nnapr. odber otlačkov prstov či vzorka krvi.\n21. Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, jeho rozhodnutí zo 17. decembra\n1996 vo veci Saunders proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 19187/91, a zo 4. decembra 1978\nvo veci X. proti Holandsku, sťažnosť č. 823/78, je nesporné, že sa zásada nemo tenetur se ipsum\naccusare nevzťahuje na dôkazný materiál, ktorý možno získať v trestnom konaní od obvineného\ndonútením, ale ktorý existuje nezávisle od vôle podozrivého.\n22. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti je vláda toho názoru, že od obvineného možno požadovať\nstrpenie odobratia vzorky biologického materiálu (dych, krv) z tela vodiča, a to aj za pomoci\ndonútenia, napriek tomu, že ho tieto dôkazy usvedčujú, keďže bez tejto vzorky nie je možné zistiť\nkoncentráciu alkoholu v jeho organizme. Vydýchnutie do prístroja na zisťovanie prítomnosti\nalkoholu v organizme nie je porušením zásady zákazu sebaobviňovania.\n\n5\n\n23. V prípade uplatnenia napadnutej právnej úpravy podľa vlády nedochádza k sebaobviňovaniu,\nkeďže dotknutá osoba (vodič) sa dobrovoľne rozhodne nepodrobiť sa skúške na alkohol alebo inú\nnávykovú látku. Dotknutá osoba má možnosť podrobiť sa dychovej skúške alebo vyšetreniu krvi,\na nedopustiť sa tak spáchania predmetného trestného činu.\n24. Vláda napokon zdôrazňuje, že účelom zavedenia skutkovej podstaty trestného činu podľa\nnapadnutej legislatívnej úpravy je predovšetkým ochrana života, zdravia a majetku ľudí, ako aj\nochrana spoločnosti pred vodičmi pod vplyvom návykovej látky, ktorí sú častým dôvodom tragicky\nsa končiacich dopravných nehôd. Prijatím napadnutej právnej úpravy sa štatistiky dopravných\nnehôd pod vplyvom návykovej látky zlepšili, čím došlo aj k väčšej bezpečnosti cestnej premávky.\n25. Vychádzajúc z už uvedenej argumentácie, vláda považuje napadnuté zákonné ustanovenia\nza súladné s označenými článkami ústavy a dohovoru, návrh krajského súdu za nedôvodný, a preto\nnavrhuje, aby mu ústavný súd nevyhovel.\nII.3. Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:\n26. Najvyšší súd vo svojom stanovisku z 13. marca 2024, ktoré si ústavný súd vyžiadal v súlade\ns § 86 ods. 2 zákona o ústavnom súde, poukázal na to, že uplatňovanie zásady „nikto nie je povinný\nobviniť seba samého“ zaručenej čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má\nchrániť každého pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych orgánov, a tým prispievať\nk zaisteniu spravodlivého procesu. Táto zásada sa v prvom rade týka rešpektovania vôle mlčať, ako\naj neprispieť k svojmu obvineniu a usvedčeniu aktívnym konaním. Každého však možno podrobiť\nstrpeniu dôkazných úkonov, ktoré predpokladajú len jeho pasívnu účasť, a to aj s použitím určitého\nstupňa nátlaku, ktorý však nesmie byť zneužitý jeho neprimeranosťou. Od každého tak možno\npožadovať, aby strpel napr. odňatie veci, odobratie vzorky dychu, moču, krvi, pachu, vlasov alebo\ntkanív pre účely testu DNA, a to i za pomoci donútenia, napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy\nusvedčujú (rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 92/2015-1). Z pohľadu judikatúry ESĽP ide\no tzv. Saundersovu výnimku (rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996, Saunders proti Spojenému\nkráľovstvu, sťažnosť č. 19187/91, § 69, a z 15. 6. 1999, Tirado Ortiz a Lozano Martin proti\nŠpanielsku, sťažnosť č. 43486/98).\n27. Podľa najvyššieho súdu v rozpore so zásadou zákazu sebaobviňovania nie je povinnosť\nkaždého strpieť také dôkazné úkony, ktoré smerujú k získaniu dôkazov exitujúcich nezávisle\nod jeho vôle a ktoré si nevyžadujú aktívne konanie zo strany dotknutej osoby. Ide napríklad\no povinnosť každého strpieť odňatie veci a počítačových údajov (§ 90 ods. 2, § 91 ods. 6 Trestného\nporiadku), obhliadku nehnuteľnosti (§ 96b ods. 2 Trestného poriadku), domovú prehliadku,\nprehliadku iných priestorov, prehliadku pozemku, osobnú prehliadku, prehliadku tela a iné podobné\núkony alebo vstup do obydlia (§ 106 ods. 1, § 155 ods. 1 až 3 Trestného poriadku). Splnenie\npovinnosti strpieť takéto úkony možno vynútiť nielen hrozbou, resp. uložením poriadkovej pokuty\npodľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku (ktorá môže mať za určitých podmienok aj charakter\ntrestného obvinenia podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), alebo hrozbou trestného stíhania, ale aj\nprekonaním odporu dotknutej osoby a realizáciou týchto úkonov proti jej vôli (napr. § 96b ods. 3,\n§ 106 ods. 2 a § 155 ods. 3 Trestného poriadku).\n\n6\n\n28. Pre posúdenie, či zákonodarcom zvolený spôsob donútenia je v konkrétnom prípade\nnevyhnutný a primeraný, je podľa najvyššieho súdu rozhodujúce to, „čo je v hre“. Z dôvodovej\nsprávy k napadnutej zákonnej úprave vyplýva, že zavedenie novej základnej skutkovej podstaty\npodľa § 289 ods. 2 Trestného zákona bolo vzhľadom na aktuálny vývoj počtu dopravných nehôd\nso smrteľným následkom motivované snahou zákonodarcu prehĺbiť ochranu života, zdravia\na majetku občanov najmä pred vodičmi, ktorí vedú motorové vozidlo v podnapitom stave alebo pod\nvplyvom drog a sú najčastejšou príčinou dopravných nehôd s fatálnymi následkami. Povinnosť\nštátu chrániť život vyplývajúca z čl. 2 dohovoru zahŕňa aj vytvorenie právneho rámca\nna zabezpečenie plného uplatňovania práva na život vrátane prijatia právnych predpisov na ochranu\npred všetkými rozumne predvídateľnými hrozbami pochádzajúcimi od verejných alebo súkromných\nsubjektov, ako aj organizácií alebo štátnych orgánov a štruktúr s právomocou chrániť právo\nna život.\n29. V uvedenom kontexte preto nemožno podľa vlády za nie nevyhnutné či neprimerané považovať\npoužitie prostriedkov trestného práva na vynútenie povinnosti každého podrobiť sa pri výkone\nzamestnania alebo inej činnosti, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo\nspôsobiť značnú škodu na majetku, vyšetreniu na zistenie návykovej látky, a to najmä v záujme\npredchádzania dopravným nehodám a zaistenia bezpečnosti iných.\n30. Napadnuté legislatívne ustanovenie nijako skutkovo neprezumuje vykonávanie tam uvedených\nčinností v stave vylučujúcom spôsobilosť, ale ako preventívne opatrenie sankcionuje nesplnenie\npovinnosti podrobiť sa úkonom smerujúcim k zisteniu miery ovplyvnenia návykovou látkou pri\nvýkone takýchto činností.\n31. Napadnutá právna úprava preto podľa najvyššieho súdu nie je v nesúlade s označenými\nustanoveniami ústavy a dohovoru.\nII.4. Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky:\n32. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vo svojom\nstanovisku z 3. mája 2024 rovnako vyžiadanom podľa § 86 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npoukázal na pôvod a pojmové/obsahové vymedzenie zásad prezumpcie neviny a zákazu\nsebaobviňovania z pohľadu právnej vedy a judikatúry súdov. Uvádza tiež medzinárodné [dohovor,\nMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Charta základných práv Európskej únie,\nŠtatút Medzinárodného trestného súdu, smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343\nz 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní\npred súdom v trestnom konaní] a vnútroštátne (ústava, Trestný poriadok) pramene práva\nzakotvujúce uvedené zásady. Aj keď dohovor uvedené zásady výslovne nezakotvuje, právo\nneprispievať k vlastnému obvineniu a právo odoprieť výpoveď predstavujú v zmysle judikatúry\nESĽP neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivé súdne konania v zmysle čl. 6 dohovoru.\n33. Generálny prokurátor konštatuje, že zo zásady prezumpcie neviny v kombinácii s právom\nna obhajobu vyplývajú nasledujúce základné pravidlá: (i) nedokázaná vina má rovnaký význam ako\ndokázaná nevina, (ii) in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), (iii) obvinený nie\nje povinný dokazovať svoju nevinu (dôkazné bremeno znáša prokurátor) a (iv) nemo tenetur se\nipsum accusare (zákaz sebaobviňovania). Zásada prezumpcie neviny je teda úzko prepojená\nso zásadou zákazu sebaobviňovania.\n7\n\n34. Uplatňovanie zásady zákazu sebaobviňovania generálny prokurátor objasňuje na pozadí\nviacerých rozhodnutí ústavného súdu, najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky\na predovšetkým ESĽP, z ktorých okrem iného vyplýva, že právo neprispievať k vlastnému\nobvineniu predpokladá, že štátne orgány sa snažia vinu preukázať bez toho, aby využívali dôkazy\nzískané donútením alebo pod nátlakom proti vôli obvineného. Z rozhodnutí ESĽP vyplývajú\nmantinely toho, čo je aktívnym konaním k obvineniu seba samého a, naopak, čo je potrebné\npovažovať len pasívne strpenie úkonov orgánov činných v trestnom konaní. Európsky súd pre\nľudské práva tiež zdôrazňuje, že právo neobviňovať seba samého nie je absolútne. Nie každé\npriame donútenie predstavuje zásah do samotnej podstaty tohto práva. V tejto súvislosti je podľa\nESĽP potrebné skúmať povahu a mieru donútenia, existenciu príslušných záruk v danom konaní\na najmä spôsob využitia získaného materiálu.\n35. Generálny prokurátor ďalej konštatuje, že trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky\npatrí z hľadiska pomenovania a modusu operandi medzi trestné činy všeobecne nebezpečné\nupravené v 6. hlave osobitnej časti Trestného zákona. Ide o ohrozovací trestný čin, ktorý je\ndokonaný vykonaním zamestnania alebo činnosti majúcich z hľadiska ich druhu a spôsobu\nvykonania všeobecne nebezpečnú povahu. Nebezpečenstvo škody na zdraví alebo živote ľudí alebo\nmajetku hroziace z vykonávania zamestnania alebo činnosti nemusí byť konkrétne a bezprostredné.\nStačí aj potenciálna možnosť vzniku poruchy vyplývajúca z takého zamestnania alebo činnosti.\nObjektom trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona je\nzáujem na ochrane života, zdravia ľudí alebo majetku pred ich ohrozením výkonom zamestnania\nalebo inej činnosti v stave vylučujúcom spôsobilosť na výkon týchto činností, ktorý bol spôsobený\nvplyvom návykovej látky.\n36. Podľa štatistických údajov, na ktoré generálny prokurátor odkázal, trestný čin ohrozenia\npod vplyvom návykovej látky podľa napadnutých legislatívnych ustanovení je po trestnom čine\nkrádeže podľa § 212 Trestného zákona druhým najčastejším trestným činom, pre ktorý je vedené\ntrestné stíhanie.\n37. Generálny prokurátor vo svojom stanovisku poukázal aj na zahraničnú právnu úpravu, podľa\nktorej rovnako ako v prípade napadnutej právnej úpravy dobrovoľné nesplnenie povinnosti\npodrobiť sa dychovej skúške alebo odbornému vyšetreniu krvi napĺňa znaky protiprávneho konania,\nči už trestného činu, alebo priestupku.\n38. Napadnuté zákonné ustanovenia sú odpoveďou na spoločenskú objednávku vytvorenia\ndostatočnej generálnej a individuálnej prevencie pred predmetnou trestnou činnosťou a efektívneho\npostihu pri vedení motorových vozidiel pod vplyvom alkoholu a omamných látok. Dlhodobým\ncieľom trestnej politiky štátu je potlačiť takéto konanie jednak z hľadiska generálnej prevencie, ako\naj zabezpečiť účinné odhaľovanie, vyšetrovanie a trestanie tejto trestnej činnosti s cieľom\nefektívneho postihu jej páchateľov a uloženia primeraného a spravodlivého trestu a tiež\nzabezpečenia takého stavu, keď by páchatelia po spáchaní predmetného trestného činu boli vedení\nk tomu, aby sa tejto trestnej činnosti nedopúšťali opätovne. Prijatie skutkovej podstaty predmetného\ntrestného činu zo strany zákonodarcu v rámci trestnej politiky štátu je podľa generálneho\nprokurátora efektívnym nástrojom na ochranu života a zdravia ľudí a ochranu majetku pred\nosobami, ktoré pod vplyvom alkoholu či iných návykových látok pri výkone zamestnania alebo inej\nčinnosti tieto chránené záujmy ohrozujú.\n\n8\n\n39. Skutočnosť, že trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky dlhodobo predstavuje jeden\nz najčastejšie páchaných trestných činov, vyústila do legitímnej požiadavky zákonodarcu vytvoriť\nlegislatívne nástroje pre vytvorenie zvýšenej generálnej prevencie pred touto trestnou činnosťou,\na to aj formou postihu za konanie podľa namietanej legislatívnej úpravy. Krajským súdom\nnapadnutá právna úprava bola výsledkom dovtedajšieho trendu, kde predmetná trestná činnosť\nneklesala, ale, naopak, mala vzrastajúcu tendenciu. Zavedenie skutkovej podstaty podľa\nnapadnutých legislatívnych ustanovení predstavovalo nástroj, ktorý by mal mať dostatočný\npreventívny a odstrašujúci účinok, aby odradil páchateľov tohto druhu trestnej činnosti od jazdy\npod vplyvom alkoholu a omamných látok. Podľa generálneho prokurátora zákonodarcom zvolený\nlegislatívny nástroj zasahuje do osobnej sféry jednotlivca minimálne. V prípade jeho nezavedenia\nby podľa neho bolo nutné objasniť vplyv návykovej látky len prostredníctvom trestného činu\nohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, čo by bolo\nnevyhnutne spojené so zasiahnutím do telesnej integrity obvinenej (podozrivej) osoby. Zákonodarca\npreferoval zavedenie napadnutej legislatívnej úpravy ako cestu, ktorou nie je potrebné vynucovanie\nzásahu do telesnej integrity obvineného (podozrivého). Napadnutými zákonnými ustanoveniami\nforma trestného postihu sa javí ako proporcionálna zamýšľanému účelu, ktorým je ochrana\nspoločnosti pred ohrozovaním jednotlivcov, ich života, zdravia a majetku jazdou motorovým\nvozidlom pod vplyvom alkoholu či iných návykových látok.\n40. V závere svojho stanoviska generálny prokurátor zdôrazňuje, že zákaz sebaobviňovania nie je\nabsolútny. Súdna judikatúra vyjadrujúca sa k nemu je hľadaním rovnováhy medzi verejným\nzáujmom na kontrole dodržiavania právnych predpisov, odhaľovaní a trestaní protiprávnej činnosti\na záujmom na zachovaní spravodlivého procesu. Právo neobviňovať a neusvedčovať sám seba\nnemôže znamenať popretie či dokonca marenie účelu trestného konania spočívajúceho v náležitom\nobjasnení trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov.\n41. Na rozdiel od právnej úpravy získania dôkazu o ovplyvnení osoby návykovou látkou podľa\n§ 289 ods. 1 Trestného zákona, ktorá je založená na dobrovoľnosti podozrivého alebo obvineného,\nkeď zákonodarca nepripúšťa, aby bol dôkaz proti podozrivému získaný porušením zásady nemo\ntenetur se ipsum prodere, v prípade trestného činu podľa napadnutej legislatívnej úpravy dal\nzákonodarca v jej intenciách prednosť priamej trestnej zodpovednosti za odmietnutie poskytnutia\ndôkazu namiesto jeho vynucovania od obvineného (podozrivého).\n42. Pri trestnom čine podľa napadnutého zákonného ustanovenia nedochádza k aplikácii zásady\nnemo tenetur se ipsum prodere v jadre jej samotnej podstaty. Ide pri ňom len o nesplnenie zákonnej\npovinnosti, a nie o trestnú zodpovednosť za skutočné vykonávanie zamestnania alebo inej činnosti\npod vplyvom návykovej látky.\n43. Vzhľadom na uvedené argumenty generálny prokurátor navrhuje, aby ústavný súd návrhu\nkrajského súdu nevyhovel.\nII.5. Ústne pojednávanie:\n44. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 druhou vetou zákona o ústavnom súde prejednal a rozhodol\nvec bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože žiaden z účastníkov konania nepožiadal najneskôr\nvo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie ústneho pojednávania, a na základe podaní\n\n9\n\núčastníkov konania bol toho názoru, že je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n45. Podľa napadnutého ustanovenia Trestného zákona rovnako ako v odseku 1 (odňatím slobody\naž na jeden rok, pozn.) sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej\nv odseku 1 (pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu\nna majetku, pozn.) odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva\ndychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť\nlekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je\novplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho\nzdravie.\n46. Napadnuté zákonné ustanovenie upravujúce základnú skutkovú podstatu trestného činu\nohrozenia pod vplyvom návykovej látky bolo do Trestného zákona inkorporované zákonom\nč. 313/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony (ďalej len „zákon č. 313/2011 Z. z.“), ktorý nadobudol platnosť 11. októbra 2011 a účinnosť\n1. novembra 2011. Štvrtým novelizačným bodom čl. II zákona č. 313/2011 Z. z. bol doplnený\nTrestný zákon o dve nové a samostatné skutkové podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom\nnávykovej látky podľa § 289 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Napadnuté zákonné ustanovenie sa teda\nuplatňuje už viac ako 12 rokov, pričom za ním vymedzený trestný čin boli podľa generálneho\nprokurátora odsúdené už stovky páchateľov.\n47. Dôvodová správa k § 289 ods. 1 a 2 Trestného zákona, na ktorú v tomto prípade možno\npoukázať na účel bližšieho objasnenia podstaty daného problému, uvádza: „S cieľom postihovať\nprostriedkami trestného práva výkon zamestnania alebo činnosti pod vplyvom návykovej látky, pri\nktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia ľudí alebo k spôsobeniu značnej škody na\nmajetku, sa navrhuje doplniť skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej\nlátky o dve nové základné skutkové podstaty. Tieto ustanovenia majú za cieľ prehĺbiť ochranu\nživota, zdravia a majetku občanov najmä pred vodičmi motorových vozidiel, ktorí vedú vozidlo\nv podnapitom stave alebo pod vplyvom drog. Z povahy vozidiel, ktoré svojou váhou a motorickou\nsilou spôsobujú závažné deštrukčné účinky, vyplýva, že následky dopravných nehôd sú spravidla\nzávažné. Ide nielen o usmrtenia, ale aj počtom niekoľkonásobne prevyšujúce ťažké zranenia.\nObdobné účinky môžu nastať aj pri ďalších zamestnaniach alebo činnostiach, na ktoré sa môže\nuplatniť toto ustanovenie. Patrí k nim napr. práca posunovača, signalistu, práca pri ovládaní\nveľkých a zložitých strojov (napr. žeriav), riadenie technologických procesov v chemickom\npriemysle, atómových elektrárňach a iné. Ustanovenie základnej skutkovej podstaty podľa odseku 1\nmá výrazne preventívnu povahu. Nebezpečenstvo (na rozdiel od skutkovej podstaty všeobecného\nohrozenia) nemusí chráneným záujmom hroziť konkrétne a bezprostredne, stačí aj vzdialená, nie\npriama možnosť poškodenia, ktorá je daná už tým, že páchateľ vykonal istú činnosť. Na rozdiel\nod platného právneho stavu nemusí však pre naplnenie znakov trestného činu ísť o recidívu ani\no spôsobenie ublíženia na zdraví, resp. majetkovej škody. Naplnenie znakov trestného činu nevylúči\n\n10\n\nani skutočnosť, že páchateľ by v konkrétnom prípade viedol vozidlo (resp. vykonával inú činnosť)\ninak bezchybne. Obdobné ustanovenie obsahoval náš Trestný zákon do 1. júla 1990 (§ 201)\na taktiež ho v súčasnosti obsahuje aj český Trestní zákonník (§ 274). Pri požití alkoholických\nnápojov bola judikatúra ustálená na hodnote 0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile), ktorá\nspravidla spôsobuje stav vylučujúci spôsobilosť. Keďže ide o novo navrhnutú skutkovú podstatu\nprečinu, pri ktorom sa podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona aplikuje materiálny korektív, je ustálená\nsúdna prax k § 201 starého Trestného zákona aplikovateľná aj v tomto prípade. Delikty, pri ktorých\nby bola zistená hodnota nižšia, by sa naďalej posudzovali ako priestupok. Hodnota 0,4762 mg/l\nalkoholu v krvi je hodnota, pri ktorej podľa lekárskej vedy žiaden – teda ani nadpriemerne\ndisponovaný vodič motorového vozidla nie je schopný bezpečne viesť vozidlo. Pri ostatných\nnávykových látkach bolo a naďalej bude nevyhnutné spôsobilosť dokazovať odborným vyjadrením\nlekára, prípadne posudkom znalca. Ustanovenie základnej skutkovej podstaty podľa odseku 2\npredpokladá pod hrozbou rovnakej sadzby ako pri základnej skutkovej podstate podľa odseku 1\npostih odmietnutia dychovej skúšky alebo lekárskeho vyšetrenia, ktoré vedú k zisteniu návykovej\nlátky, ak ide o výkon zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1, ak nie je ich vykonanie\nspojené s nebezpečenstvom pre zdravie osoby. Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý\nzahrnuje vedomie páchateľa, že po požití alebo aplikovaní návykovej látky vykonáva zamestnanie\nalebo činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život, zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu\nna majetku.“\n48. Trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona (kde spadá\naj skutková podstata trestného činu podľa napadnutej právnej úpravy) patrí z hľadiska pomenovania\na modusu operandi medzi trestné činy všeobecne nebezpečné (6. hlava osobitnej časti Trestného\nzákona). Ide o ohrozovací trestný čin, ktorý sa považuje za dokonaný samotným vykonaním\nzamestnania alebo inej činnosti, ktoré majú z hľadiska ich druhu a spôsobu vykonania všeobecne\nnebezpečnú povahu – nebezpečenstvo pre život alebo zdravie ľudí, alebo pre cudzí majetok,\npod vplyvom návykovej látky. Nebezpečenstvo hroziace z vykonania zamestnania alebo inej\nčinnosti chráneným záujmom nemusí byť konkrétne a bezprostredné, stačí potenciálna možnosť\nohrozenia života alebo zdravia ľudí alebo značnej škody na majetku vyplývajúca z vykonania\nzamestnania alebo inej činnosti pod vplyvom návykovej látky.\n49. Napadnutá zákonná úprava kvalifikuje za napĺňajúce znaky objektívnej stránky skutkovej\npodstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky už samotné vykonanie zamestnania\nalebo inej činnosti (hoc by aj boli vykonávané bezchybne) a odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu\nna zistenie prítomnosti návykovej látky dychovou skúškou alebo orientačným testovacím\nprístrojom alebo lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického\nmateriálu, hoci by to nebolo spojené s nebezpečenstvom pre zdravie podozrivej osoby,\nresp. páchateľa. V zmysle objektívnej stránky trestného činu podľa napadnutého legislatívneho\nustanovenia pre vznik trestnej zodpovednosti postačuje, ak páchateľ vykoná predmetné zamestnanie\nalebo inú činnosť a odmietne poskytnúť vzorku vydychovaného vzduchu alebo vzorku krvi alebo\niného biologického materiálu. V dôsledku toho vzniká ratione materiae podozrenie, že zamestnanie\nalebo inú činnosť táto osoba vykonáva pod vplyvnom návykovej látky, eventuálne aj v stave\nvylučujúcom spôsobilosť, také podozrenie však už nie je pojmovým znakom prečinu podľa § 289\nods. 2 Trestného zákona.\n\n11\n\nIII.1. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 47 ods. 1 ústavy:\n50. Krajský súd namieta nesúlad skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej\nlátky podľa napadnutého ustanovenia Trestného zákona so zásadami zákazu donucovania\nk sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) a prezumpcie neviny podľa označených\nčlánkov ústavy a dohovoru.\n51. Podľa krajského súdu zákaz donucovania k sebaobviňovaniu predstavuje právo podozrivého\nalebo obvineného, aby nebol žiadnym spôsobom nútený k priznaniu sa alebo k poskytovaniu\ndôkazu, ktorý by ho mohol usvedčiť alebo akokoľvek spojiť s trestným činom. Keďže napadnutá\núprava s odmietnutím poskytnutia dôkazu o vine podozrivým (vzorky vydychovaného vzduchu\nalebo biologickej vzorky) automaticky spája vznik trestnej zodpovednosti, vyvstáva otázka, či táto\núprava neodvodzuje vznik trestnoprávneho postihu od výkonu práva odmietnuť poskytnutie dôkazu\no vlastnej vine. S odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky\nv organizme napadnuté zákonné ustanovenie podľa krajského súdu prezumuje nielen to, že páchateľ\nvykonal zamestnanie alebo inú činnosť po požití návykovej látky, ale aj to, že jej koncentrácia\nv jeho organizme dosahuje úroveň vylučujúcu jeho spôsobilosť vykonávať zamestnanie alebo inú\nčinnosť bezchybne. Prezumovanie týchto skutkových okolností sa krajskému súdu javí ako\nporušenie zásady prezumpcie neviny.\n52. Keďže zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare, lat.),\nvyplývajúca z čl. 47 ods. 1 ústavy a predstavujúca podľa judikatúry ESĽP imanentnú súčasť práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru vyplýva zo zásady prezumpcie neviny podľa\nčl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, zlučiteľnosť napadnutej legislatívnej úpravy\ns uvedenými zásadami ústavný súd preskúmal spoločne.\n53. Ústavou zaručené základné právo nebyť donútený k sebaobvineniu, t. j. predložiť dôkaz proti\nsebe pod donútením, je odvodzované z čl. 47 ods. 1 ústavy, ktorý zakotvuje právo každého odoprieť\nvýpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.\n54. Toto základné právo umožňujúce obvinenému neusvedčovať svojou výpoveďou sám seba bolo\ndo slovenského ústavného poriadku podobne ako do ústavných poriadkov mnohých iných\ndemokratických štátov zavedené po vzore piateho dodatku americkej ústavy z roku 1791. Je\npovažované za súčasť tzv. Bill of Rights (Listiny práv, preklad). Doslovný text tohto ustanovenia\n(„no person shall… be compelled in any criminal case to be a witness against himself“ – „nikto\nnesmie byť v trestnej veci donucovaný k tomu, aby vystupoval ako svedok proti sebe“, preklad) bol\npôvodne interpretovaný v úzkom slova zmysle tak, že zákaz donucovania sa vzťahuje iba\nna výsluch obvineného (podozrivého) alebo inú slovnú komunikáciu s obvineným. Ďalším vývojom\njudikatúry v Spojených štátoch amerických a európskych krajinách došlo k rozšíreniu interpretácie\ntohto ustanovenia tak, že obvinený nesmie byť donucovaný nielen k výpovedi, ale ani k inému\naktívnemu konaniu, ktorým by prispieval k obstarávaniu dôkazu proti sebe. V právnej náuke je toto\npravidlo vyjadrené latinskou formuláciou „nemo tenetur se ipsum accusare“ („nikto nie je povinný\nsám seba obviňovať“).\n55. Za aktívne konanie sa v zahraničnej judikatúre (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu\nČeskej republiky z 30. novembra 2010 vo veci sp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10) považuje napr. napísanie\nrukopisného textu (skúška písma) k písmoznaleckej identifikácii, chôdza a iné motorické skúšky\n12\n\nsledujúce koordináciu pohybu pri tzv. ambulantnom vyšetrení príznakov opitosti či plnenie úloh\nsúvisiacich s vyšetrovacím pokusom. K uskutočneniu uvedených úkonov môže byť obvinený\nvyzvaný, prípadne tiež predvolaný či predvedený, nesmie k nim však byť akokoľvek donucovaný,\nnevynímajúc uložením poriadkovej pokuty.\n56. Podľa judikatúry ESĽP právo nevypovedať a právo neprispievať k obvineniu seba samého\npatria k všeobecne uznávaným medzinárodným zásadám, ktoré napriek tomu, že nie sú v čl. 6\ndohovoru výslovne zmienené, predstavujú samotnú podstatu pojmu spravodlivý proces v zmysle\nčl. 6 dohovoru. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu predpokladá, že štátne orgány sa snažia\npreukázať vinu obžalovaného bez toho, aby použili dôkazne materiály získané donútením alebo\npod nátlakom proti vôli obvineného. V tomto ohľade je základné právo neobviňovať seba samého\núzko späté s prezumpciou neviny (čl. 6 ods. 2 dohovoru). Uplatňovanie zásady „nemo tenetur se\nipsum accusare“ má chrániť obvineného pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych\norgánov, a tým prispievať k zabráneniu vzniku justičných omylov a k zabezpečeniu spravodlivého\nprocesu (pozri napr. rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996 vo veci Saunders proti Veľkej Británii,\nsťažnosť č. 19187/91, z 21. 12. 2000 vo veci Heaney a McGuinness proti Írsku, sťažnosť\nč. 34720/97, a z 3. 5. 2001 vo veci J. B. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31827/96). Európsky súd pre\nľudské práva na druhej strane pripúšťa, že právo mlčať a právo neobviňovať sám seba nie sú\nabsolútnymi právami a teda ich výkon možno obmedziť určitým stupňom nátlaku, ktorý však\nnesmie byť zneužívajúci.\n57. V spojitosti s právom nebyť nútený obviňovať sám seba ESĽP zmieňuje dve ďalšie jednotlivé\npráva, ktoré v širšom zmysle tvoria jeho podstatu, a to právo nebyť nútený k priznaniu sa (právo\nmlčať) a právo nebyť nútený prispieť k vlastnému obvineniu iným spôsobom ako výpoveďou\n(objektívnymi alebo vecnými dôkazmi). Súčasne dodáva, že právo neobviňovať sám seba je\nprimárne spojené s rešpektovaním vôle obvinenej osoby nevypovedať. V súlade s bežnou praxou\nv právnych poriadkoch zmluvných strán dohovoru a taktiež v iných demokratických krajinách sa\nprávo nevypovedať v trestnom konaní nevzťahuje na použitie tých dôkazov, ktoré síce sú získane\nod obvineného pomocou donútenia, avšak existujú nezávisle na jeho vôli, čo je okrem iného prípad\ndokumentov získaných na základe domovej prehliadky, dychových skúšok, vzoriek krvi, moči,\nvlasov alebo nahrávky hlasu a ľudského tkaniva pre účely testu DNA (napr. rozsudky ESĽP\nzo 17. 12. 1996 vo veci Saunders proti Veľkej Británii, sťažnosť č. 19187/91, a z 25. 9. 2001\nvo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44787/98). Inými slovami,\nod obvineného je možné požadovať, aby strpel odňatie napríklad písomnosti a aby strpel odobratie\nuvedených biologických vzoriek, prípadne aj za pomoci donútenia, a to napriek skutočnosti, že ho\ntieto dôkazy usvedčujú. Za neprípustné sa považuje iba požadovanie aktívneho prispetia\nobvineného pri obstarávaní týchto dôkazov, čo bolo odvodené hlavne vo vzťahu k vydaniu\npísomností (rozsudky ESĽP z 25. februára 1993 vo veci Funke proti Francúzsku, sťažnosť\nč. 10828/84, a z 3. mája 2001 vo veci J. B. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31827/96).\n58. Rôzny režim získavania dôkazov z hľadiska práva neusvedčovať sám seba sa opiera o odlišný\ncharakter výpovede a uvedených dôkazov, ktoré existujú objektívne, nezávisle na vôli obvineného.\nPri ich získavaní je síce postupované proti vôli obvineného, nevyžaduje sa však od neho jeho\naktívna súčinnosť, ale iba strpenie donucovacích úkonov. Naproti tomu výpoveď, slovo, neexistuje\nobjektívne, nezávisle na vôli obvineného, a je ho možné získať len proti vôli obvineného, ak je táto\nvôľa zlomená fyzickým alebo psychickým donútením, t. j. len keď sa poníži dôstojnosť človeka ako\n13\n\nslobodnej bytosti (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra\n2010 vo veci sp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10).\n59. Európsky súd pre ľudské práva však neopomína zdôrazniť, že povinnosť podrobiť sa úkonom\nvedúcim k zabezpečeniu už uvedených objektívne existujúcich dôkazov, ku ktorým splneniu môže\nbyť osoba v súlade s čl. 6 dohovoru aj donútená, predstavuje zásah do práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života (resp. zásah do telesnej integrity osoby), obydlia a korešpondencie\npodľa čl. 8 dohovoru, ktorý je prípustný len za podmienok podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda v tých\nprípadoch, keď k nemu dochádza na základe zákona a v miere nevyhnutnej v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu zeme,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv\na slobôd iných.\n60. V súvislosti s možnosťou získania vecného dôkazu aj za pomoci fyzického donútenia vzišla\npred ESĽP otázka stanovenia hraníc štátneho donútenia. Vo svojej judikatúre ESĽP označil\nza neprípustné nielen už zmienené vynucovanie aktívneho prispievania osoby k svojmu obvineniu,\nale v prípade, ak obvinený (podozrivý) odmietne súčinnosť pri získavaní dôkazu, hodnotí, či povaha\na stupeň donútenia neprekročili dovolený rámec, inými slovami, či stupeň použitého donútenia\nneprevyšuje intenzitu donútenia obvykle nutnú pre získanie dôkazu tohoto typu. Hrozba a uloženie\nsankcie za neposkytnutie informácie orgánom činným v trestnom konaní sú podľa ESĽP\nnezlučiteľné s právom na spravodlivý proces, pokiaľ by v podstate zničili samotnú podstatu práva\nneobviňovať sám seba. Pri posudzovaní, či použitie donútenia orgánmi činnými v trestnom konaní\nna účel zaistenia dôkazov porušilo právo neusvedčovať sám seba, ESĽP berie do úvahy štyri\nkritériá. Sú nimi povaha a intenzita donútenia, existencia relevantných procesných záruk, závažnosť\nverejného záujmu na vyšetrení a potrestaní daného trestného činu a spôsob a účel použitia takto\nzískaných dôkazov (rozsudok ESĽP z 11. 7. 2006 vo veci Jalloh proti Nemecku, sťažnosť\nč. 54810/00).\n61. Už načrtnutý prístup k právu neprispievať k vlastnému obvineniu pri získavaní objektívnych\ndôkazov zastáva taktiež zahraničná právna úprava a judikatúra, ktorá pri vynucovaní povinnosti\nobvineného (podozrivého) strpieť prehliadku tela a iné podobné úkony ako donucovacie prostriedky\naprobuje ako poriadkovú pokutu považovanú za miernejší donucovací prostriedok, tak aj priame\nfyzické donútenie, k jeho použitiu má byť pristúpené až po bezvýslednom uložení poriadkovej\npokuty (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra 2010 vo veci\nsp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10).\n62. Z uvedeného vyplýva, že zásadu nemo tenetur se ipsum accusare nie je možné považovať\nza bezbrehú. Aj keď jej zásadný význam pre spravodlivosť trestného procesu je nespochybniteľný,\njej uplatňovanie by nemalo poskytovať obvinenému (podozrivému) absolútnu ochranu v tom\nzmysle, že by obvinený (podozrivý) nebol povinný zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov vôbec,\nresp. všetkých.\n63. Napadnuté legislatívne ustanovenie neupravuje získanie dôkazu od podozrivého o jeho vine\nproti jeho vôli pomocou donútenia, ale s odmietnutím poskytnúť vzorku vydychovaného vzduchu\nalebo vzorku krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie prítomnosti návykovej látky, hoci\nby to nepredstavovalo nebezpečenstvo pre zdravie podozrivého, spája naplnenie objektívnej stránky\nskutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. V zmysle napadnutého\n14\n\nlegislatívneho ustanovenia nielen vykonanie zamestnania alebo inej činnosti (pri ktorých by mohol\nbyť ohrozený život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobená značná škoda na majetku), ale aj\nodmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky v organizme zakladá\nvznik samotnej trestnej zodpovednosti. Krajský súd vzhliada porušenie zásady prezumpcie neviny\na z nej vyplývajúcej zásady zákazu sebaobviňovania, keďže sa mu javí, že z ním tvrdeného dôvodu\nprezumovania výkonu kritických činností pod vplyvom návykovej látky, a to dokonca v stave\nvylučujúcom spôsobilosť, samotné odmietnutie podrobiť sa uvedenému vyšetreniu predstavuje\nodmietnutie poskytnutia dôkazu o vlastnej vine obvineného, resp. podozrivého. Zákonodarca tak\nv prípade napadnutej legislatívnej úpravy uprednostnil priamu trestnú zodpovednosť za odmietnutie\nposkytnutia dôkazu v jej intenciách namiesto jeho vynucovania od obvineného, resp. podozrivého.\nUž v texte odôvodnenia tohto nálezu načrtnuté medzinárodnoprávne a ústavnoprávne východiská je\npreto potrebné na posudzovanú vec s ohľadom na jej uvedenú osobitosť aplikovať primerane.\n64. V zmysle judikatúry ESĽP zásada zákazu sebaobviňovania sa nevzťahuje na použitie tých\ndôkazov, ktoré aj ak by boli získané od obvineného s pomocou donútenia, existujú však objektívne,\nnezávisle na jeho vôli, čo je okrem iného prípad dychových skúšok a odberu a vyšetrenia vzoriek\nkrvi alebo iného biologického materiálu (napr. rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996 vo veci Saunders\nproti Veľkej Británii, sťažnosť č. 19187/91 a z 25. septembra 2001 vo veci P. G. a J. H. proti\nSpojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44787/98). V súlade s judikatúrou ESĽP je teda prípustné\nod obvineného, resp. podozrivého požadovať, aby strpel odobratie vzoriek dychu, krvi alebo iného\nbiologického materiálu, a to aj prípadne za pomoci donútenia a napriek skutočnosti, že ho tieto\ndôkazy usvedčujú. Za rozporné s uvedenou judikatúrou ESĽP nie je možné považovať ani\nustanovenie napadnutej úpravy, ktorá s odmietnutím poskytnutia uvedených vzoriek spája vznik\nsamotnej trestnej zodpovednosti a naplnenie znakov objektívnej stránky trestného činu. Odrazom\ntýchto záverov je v trestnoprocesnej rovine § 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku a vo všeobecnej\nrovine § 4 ods. 1 a § 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred\nzneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných\nizieb v znení neskorších predpisov (oprávnením príslušných orgánov vyzvať dotknuté osoby\nna vyšetrenie na zistenie návykovej látky v organizme je dostatočne, aj keď implicitne vyjadrená aj\npovinnosť týchto osôb podrobiť sa vyšetreniu), resp. vo vzťahu k cestnej premávke je taká\npovinnosť rovnako upravená, ako je to popísané vo vyjadrení generálneho prokurátora.\n65. Výnimka zo zákazu sebaobviňovania, ako vyplýva zo skôr prezentovaných téz, má dva\npodstatné aspekty. Prvým z nich je, že dotknutý dôkaz (informácia, ktorá určitú skutočnosť, tu\novplyvnenie návykovou látkou, potvrdzuje alebo vyvracia) musí byť nezávislý od vôle obvineného.\nPoužitie dôkazného prostriedku teda nesmie dôkaznú informáciu získavať ako vôľový produkt\nobvineného, resp. podozrivého (povinnosť svoje páchateľstvo oznámiť, priznať sa k nemu alebo\no ňom vypovedať), neprípustné je aj na právnom podklade túto osobu nútiť, aby označila\nbezprostredný zdroj dôkaznej informácie (osobu svedka, kde sa nachádza dôkazne relevantná vec\na podobne). V konflikte so zákazom sebaobviňovania však nie je povinnosť strpieť úkon, ktorého\nvýkonom sa dôkazná informácia získa bez ohľadu na vôľu úkonu podrobenej osoby – v tomto\nprípade strpieť vyšetrenie na zistenie návykovej látky v organizme.\n66. S tým je previazaný druhý aspekt eliminácie zákazu sebaobviňovania, teda že nesmie ísť\no povinnosť prispieť k dokazovaniu aktívnou činnosťou (vrátane výpovede, účasti na rekonštrukcii\nčinu, vyšetrovacom pokuse a podobne). Prípustné je však požadovať pasívnu účasť na úkone, teda\n15\n\numožnenie výkonu domovej prehliadky, osobnej prehliadky, strpieť odňatie veci). Do tejto\nkategórie prípustnosti patrí aj podrobenie sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktorú dotknutá\nosoba má povinnosť absolvovať a (naopak) nemá právo ju odmietnuť. Aj uvedené kritérium je teda\nkumulatívne splnené (k tomu je potrebné uviesť, že z hľadiska interpretácie a aplikácie napadnutého\nustanovenia je potrebné pokračovať po výzve na poskytnutie vzorky dychu v prípade jeho\nodmietnutia výzvou na podrobenie sa odberu krvi, keďže poskytnutie vzorky dychu na rozdiel\nod odobratia vzorky krvi nie je možné do dôsledkov vykonať pasívnym strpením).\n67. Keďže ide o právnu povinnosť podrobiť sa vyšetreniu ustanovenú vo verejnom záujme\nna potlačenie negatívneho spoločenského javu (výkonu kritických činností pod vplyvom návykovej\nlátky) s možnými závažnými následkami vo sfére ústavou chránených hodnôt, ktorá, ako vyplýva\nz predchádzajúcich odsekov, nie je eliminovaná zákazom sabaobviňovania, môže byť jej porušenie\nsankcionované, trestnoprávne alebo administratívnoprávne (v posudzovanom prípade\npriestupkovo), keď výrazom takej trestnoprávnej sankcie je práve napadnuté ustanovenie.\nOkolnosť, že páchateľ nie je oprávnený vyšetrenie odmietnuť (je povinný strpieť úkon), je\nrelevantná aj na konštatáciu absencie výkonu práva ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu\npodľa § 28 ods. 1 Trestného zákona. Hmotnoprávna sankcia (trest) má pôsobiť predovšetkým jej\nhrozbou, teda preventívne, a takto zabezpečiť splnenie podkladovej povinnosti bez sankčnej\naplikácie.\n68. Odlišným, aj keď vecne spojitým prvkom pri riešení tejto problematiky je procesná úprava\nspojená s nerešpektovaním povinnosti (podrobiť sa vyšetreniu), čo môže iniciovať postup podľa\n§ 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku, potenciálne spojený aj s primeraným fyzickým donútením\n(ktoré je kumulovateľné aj s aplikáciou hmotnoprávnej sankcie).\n69. Popísaným spôsobom je vyjadrený hodnotový základ (legitimita) hmotnoprávne (Trestným\nzákonom) ustanovenej skutkovej podstaty a sankcie (trestu) podľa napadnutého ustanovenia, ako aj\nprocesne (Trestným poriadkom) podloženého zásahu do osobnej slobody s konzekvenciou\naj možného zásahu do telesnej integrity (predchádzajúci odsek), keď účelom skúmanej\ntrestnoprávnej sankcie (spojenej so skutkovou podstatou trestného činu podľa § 289 ods. 2\nTrestného zákona) je zabrániť jej hrozbou odmietnutiu povinnosti podrobiť sa úkonu (strpieť ho),\nktorý môže viesť k trestnému stíhaniu minimálne (ak nie je prítomný ďalší spôsobený následok)\npre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.\nV rámci trestného stíhania môže byť potom úkon (vyšetrenie na zistenie návykovej látky)\nvykonaný, v konečnom dôsledku vo vzťahu k neoprávnene odmietnutému odberu krvi postupom\npodľa skôr označeného ustanovenia (§ 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku), a to aj pri použití\nprimeraného fyzického donútenia. Aj jeho použitiu má hrozba sankciou zabrániť s uvedomením si\ndotknutej osoby po jej právnom poučení, že ak povinnosť podrobiť sa vyšetreniu nesplní, privodí si\ntým trestnoprávny postih (§ 289 ods. 2 Trestného zákona), pričom predmetná povinnosť bude\nod nej aj tak na procesnom podklade vynútená, a teda prítomnosť návykovej látky v jej organizme\nbude s dôkaznou relevanciou zistená. Taký racionálny obsahový prvok pri presadzovaní ústavou\na trestným zákonodarstvom chránených záujmov je základom úpravy dotknutého trestného činu\n(§ 289 ods. 2) v Trestnom zákone, ako už bolo uvedené, bez konfliktu so zákazom\nsebaobviňovania.\n\n16\n\n70. Inými slovami, obsahová väzba na odsek 1 napadnutého ustanovenia zároveň prezentuje\nparalelné a vzájomne vecne podmienené spôsoby zabezpečenia sankčného postihu za samotnú\nčinnosť, pri ktorej by mohli byť ohrozené život alebo zdravie ľudí alebo by mohla byť spôsobená\nznačná škoda na majetku, vykonávanú pod relevantným (spôsobilosť vylučujúcim) vplyvom\nnávykových látok, ktorý si páchateľ privodil, čomu zodpovedá § 289 ods. 1 Trestného zákona (teda\naj bez sprievodného, kvalifikačne relevantného poruchového následku), keď § 289 ods. 2 Trestného\nzákona prispieva k predídeniu a zabráneniu neoprávnenej eliminácie možnosti postihu za takú\nčinnosť v dôkaznej rovine. Nazerajúc na vec touto legitímnou optikou, zákaz sebaobviňovania nie\nje ustanovením a aplikáciou § 289 ods. 2 Trestného zákona porušený, a to ani v prípade, ak nie je už\nvopred zrejmé, že môže ísť o trestný čin podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (pri nižšej\nkoncentrácii návykovej látky nevyvolávajúcej stav vylučujúci spôsobilosť môže ísť o alternatívny\npriestupok), keďže kritický zákaz sa nevzťahuje na podrobenie sa vyšetreniu (strpenie úkonu),\nktorým sa jedine a v časovo obmedzenom priestore môže zistiť rozhodujúca skutočnosť\novplyvnenia návykovou látkou, čomu zodpovedá zákonná povinnosť uvedená v bode 64 tohto\nodôvodnenia in fine (ako všeobecná). Ak však nejde o vopred zrejmé podozrenie zo spáchania\ntrestného činu, minimálne podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (konaním, ktoré vyvolalo dôvod na\nvýzvu na vyšetrenie), fyzické donútenie smerujúce k vyšetreniu (na trestnoprocesnom zákonnom\nzáklade podľa § 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku) nemôže byť použité (nie je procesný dôvod\nna vedenie trestného stíhania pri použití označeného postupu vo vzťahu k podkladovému skutku\ndefinovanému výkonom kritickej činnosti), bez ohľadu na to však môže byť pri splnení podmienok\npodľa § 289 ods. 2 Trestného zákona spáchaný tam definovaný trestný čin. Pojmovo v každom, ale\nosobitne v popísanom prípade je potom potrebné zvážiť materiálny korektív prečinu podľa § 10\nods. 2 Trestného zákona, v prípade vedenia vozidla vo vzťahu k priestupkovej alternatíve\nnapadnutého ustanovenia podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch.\n71. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie Trestného zákona nijako nezasahuje\ndo základného práva neobviňovať sám seba, resp. obvineného nebyť nútený prispieť k vlastnému\nobvineniu, preto nie je možné vysloviť nesúlad s čl. 47 ods. 1 ústavy.\nIII.2. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2\ndohovoru:\n72. Napadnutý § 289 ods. 2 Trestného zákona nie je výrazom prezumpcie viny vo vzťahu k prečinu\npodľa odseku 1 tohto ustanovenia ani k jeho priestupkovému korelátu (pri nižšej koncentrácii\nnávykovej látky, teda bez vyvolania stavu vylučujúceho spôsobilosť). Uvedené platí bez ohľadu\nna okolnosť, že odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na prítomnosť návykovej látky v organizme pri\nvykonávaní kritických činností bez ohrozenia zdravia osoby vyzvanej na podrobenie sa vyšetreniu\n(pričom je zákonnou povinnosťou dať sa vyšetriť) budí v popísanej situácii z povahy veci dôvodné\npodozrenie, že k požitiu návykovej látky dotknutou osobou došlo. Také podozrenie je však\nštandardným základom trestnoprocesných konzekvencií v úprave trestného stíhania a nič nemení\nna potrebe dokázania predmetného deliktu (činnosti pod vplyvom návykovej látky) podozrivej\nosobe, tak ako vo všetkých ostatných prípadoch, keď podozrenie (a to ani v procesnej forme\nobvinenia) neznamená vinu, teda právoplatné odsúdenie (resp. právoplatný priestupkový postih).\nPrezumpcia neviny teda nie je porušená.\n\n17\n\n73. Nadväzujúcou otázkou sú možnosti a procesné limity dokazovania, ktoré sú pozitívne\npodporené aj povinnosťou podrobiť sa vyšetreniu, a to na legitímny účel eliminácie (prevenciou\na represiou vo vzájomnej súvzťažnosti) nepochybne rozšíreného negatívneho spoločenského javu,\nktorý je definovaný v § 289 ods. 1 Trestného zákona.\n74. Povinnosť podrobiť sa vyšetreniu je primárne vyjadrená v osobitných zákonoch (o boji proti\nalkoholizmu a iným toxikomániám, o cestnej premávke) tak, ako to je popísané v predchádzajúcej\nčasti textu. Trestnoprávna sankcia za porušenie dotknutej povinnosti (ktorej ústavný súlad v aspekte\nzákazu sebaobviňovania bol už posúdený) je zhmotnená v napadnutom ustanovení, keď je príslušná\ntrestná sadzba viazaná na skutkovú podstatu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Taká úprava\nštandardne vyjadruje povinnosť ako protipól zákazu – tu povinnosť podrobiť sa v predmetnej\nsúvislosti vyšetreniu, resp. v opačnom vyjadrení zákaz nepodrobiť sa mu, a má pôsobiť\npredovšetkým preventívne, teda hrozbou sankcie, čo znamená realizáciu právnej normy bez jej\naplikácie. Ako už opäť bolo vysvetlené, iným (než hmotnoprávna sankcia), aj keď vecne súvisiacim\ninštitútom je procesný podklad primeraného vynútenia (v prípade nevyhnutnosti aj fyzického)\npovinnosti poskytnúť biologický materiál na vyšetrenie (§ 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku), keď\nsa taký postup vykoná len v rámci trestného konania vo vzťahu k podkladovému skutku (kritickej\nčinnosti s podozrením na jej vykonávanie pod vplyvom návykovej látky) a len ak povinnosť\npodrobiť sa vyšetreniu nie je splnená dobrovoľne, resp. ani pod hrozbou sankcie podľa § 289 ods. 2\nTrestného zákona (ktorá sa však v prípade nesplnenia povinnosti zároveň aktivuje trestnoprocesným\npostupom). Aj z predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva, že postih podľa napadnutého\nustanovenia hrozí, aj ak nedošlo k vynucovaniu podrobenia sa vyšetreniu postupom podľa\nTrestného poriadku, vtedy však bude potrebné zvažovať priestupkovú alternatívu prečinu podľa\n§ 289 ods. 2 Trestného zákona, ak ide o vodiča vozidla, teda vo vzťahu k priestupku podľa § 22\nods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, pričom materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Trestného\nzákona má aj širšiu (univerzálnu) platnosť.\n75. Ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona teda nie je porušením prezumpcie neviny vo vzťahu\nk trestnému činu podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona ani k inému trestnému činu alebo priestupku,\nktorý môže byt spáchaný v súvislosti s výkonom kritických činnosti pod vplyvom návykovej látky,\naj keď podozrenie zo spáchania takého iniciačného činu ako protiprávneho konania je v prirodzenej\nlogike veci vyvolané nepodrobením sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky v nadväznosti\nna predmetnú činnosť, pričom napadnuté ustanovenie podporuje možnosť iniciačný čin objasniť\na dokázať, slúži teda práve na prekonanie prezumpcie neviny, resp. unesenie dôkazného bremena\nvo vzťahu k takému činu a osobe jeho (možného) páchateľa. Alebo inak ku prezumpcii viny\na kritickým činnostiam rozumný prevenčný základ legitímnej a legálnej povinnosti dať sa vyšetriť\nna zistenie návykovej látky nemožno ponímať ako prezumpciu ovplyvnenia návykovou látkou,\npodobne ako preventívne meranie prekročenia maximálnej povolenej rýchlosti v cestnej premávke\nnemožno chápať ako prezumpciu jej prekročenia v konkrétnom prípade, keď také meranie rovnako\nprispieva k dokazovaniu na účel sankčného postihu. Iný aspekt ústavného nesúladu napadnutého\nustanovenia, a to konflikt so zákazom sebaobviňovania, je predmetom predchádzajúcej časti tohto\nodôvodnenia s negatívnou odpoveďou na takto formulovanú otázku.\n76. Možno dodať, že prezumpcia neviny nie je (samozrejme) porušená ani vo vzťahu k samotnému\nčinu kvalifikovanému podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, ktorý je predmetom trestného stíhania\nako každý iný trestný čin a dokazujú sa jeho zákonné znaky.\n18\n\n77. Finálny záver ústavného súdu znie, že prezumpcia neviny nie je napadnutým ustanovením\nv žiadnom smere porušená a názor o konflikte s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru je\nnesprávnym myšlienkovým konštruktom navrhovateľa.\nIII.3. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 12 ods. 4 ústavy:\n78. Krajský súd vo svojom návrhu napokon namieta nesúlad napadnutého ustanovenia Trestného\nzákona aj s čl. 12 ods. 4 ústavy. Nesúlad napadnutej úpravy s uvedeným článkom ústavy namieta\nz dôvodu, že napadnutá úprava s odmietnutím poskytnutia vzorky vydychovaného vzduchu alebo\nvzorky krvi alebo iného biologického materiálu automaticky spája vznik trestnej zodpovednosti,\nčo nastoľuje otázku, či táto úprava neodvodzuje vznik trestnoprávneho postihu od výkonu práva\nodmietnuť poskytnutie dôkazu o vlastnej vine.\n79. Podľa čl. 12. ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje\nsvoje základné práva a slobody.\n80. V zmysle citovaného ustanovenia ústavy uplatnenie základných práv a slobôd podľa ústavy\nnesmie spôsobiť ujmu na akýchkoľvek, teda nielen ústavných, ale aj všetkých ostatných právach\ntomu, kto ich uplatňuje (PL. ÚS 18/97).\n81. Uvedené ustanovenie ústavy vo všeobecnosti vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania\nzákladných práv alebo slobôd fyzickými alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná\nnorma obsiahnutá v čl. 12 ods. 4 ústavy ukladá zákonodarcovi ústavnú povinnosť, aby pri právnej\núprave akéhokoľvek práva vylúčil vznik akejkoľvek ujmy, ktorú by jeho „nositelia“ mohli utrpieť\nv dôsledku toho, že si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Prvá\na základná požiadavka, ktorá pre zákonodarcu z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva, je, aby\nkonkrétna právna úprava nejakého konkrétneho práva nespájala či dokonca nepodmieňovala jeho\nnadobudnutie alebo využívanie s predchádzajúcim uplatnením alebo neuplatnením niektorého\nzákladného práva alebo slobody. Len vylúčením spätosti a vzájomnej podmienenosti\npri nadobúdaní alebo uplatňovaní práva s niektorým zo základných práv alebo slobôd podľa ústavy\nsa vylúči možnosť vzniku akejkoľvek ujmy na takomto práve (PL. ÚS 18/97).\n82. Právna úprava akéhokoľvek práva by preto v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy mala byť\ncharakterizovaná absenciou vzájomného prepojenia (podmienenia) ako pri jeho nadobúdaní, tak aj\npri jeho uplatňovaní konkrétnymi subjektami s niektorým z ich základných práv alebo slobôd podľa\nústavy. Len takáto právna úprava je totiž schopná v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy zabezpečiť rovnaké\npodmienky pre všetkých „užívateľov“ (potenciálnych užívateľov) predmetného práva, a to bez\nohľadu na to, či si predtým uplatnili, alebo neuplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo\nslobôd, a tým súčasne garantovať aj rovnosť v ich právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. A len takáto\nprávna úprava nie je schopná spôsobiť ujmu na právach vzniknutú v dôsledku toho, že niektoré\nsubjekty si predtým uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd\n(PL. ÚS 18/97).\n83. Právna úprava akéhokoľvek práva by preto v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy v žiadnom prípade\nnemala zohľadňovať: (i) skutočnosť, že si niekto uplatnil niektoré zo svojich základných práv alebo\nslobôd podľa ústavy, (ii) túto skutočnosť premietnuť do právnej úpravy nadobúdania alebo\nuplatňovania konkrétneho práva, a to tak, že (iii) v dôsledku tohto premietnutia je táto právna\n\n19\n\núprava odlišná u tých osôb, ktoré si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo\nslobôd podľa ústavy v porovnaní s tými osobami, ktoré si takéto základné právo alebo slobodu\nneuplatnili (PL. ÚS 18/97).\n84. Pojem „ujma na právach“ obsiahnutý v čl. 12 ods. 4 ústavy nemožno stotožňovať len\ns nemožnosťou uplatňovať už nadobudnuté právo. Pod týmto pojmom je potrebné chápať aj\nakékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, ktoré sa prejavilo v porušení ústavnej zásady\nrovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ako výlučný a jediný dôsledok predošlého uplatnenia\nniektorého zo základných práv alebo slobôd. O ujme na práve možno hovoriť tiež vtedy,\nak jediným dôvodom vylučujúcim jeho nadobudnutie bolo predošlé uplatnenie niektorého\nzo základných práv alebo slobôd (PL. ÚS 18/97).\n85. Podľa ústavného súdu napadnuté legislatívne ustanovenie neporušuje čl. 12 ods. 4 ústavy,\nkeďže jeho uplatňovanie nespája, nevylučuje ani nijako neobmedzuje a nepodmieňuje nadobudnutie\nalebo uplatňovanie nejakého práva s predchádzajúcim uplatnením alebo neuplatnením základného\npráva alebo slobody podľa ústavy. Podrobenie sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky je pri\nsplnení zákonných podmienok výzvy na podrobenie sa vyšetreniu povinnosťou osoby, ktorá má byť\nvyšetrená, ktorá (povinnosť) nie je eliminovaná obsahovo protismerným právom dotknutej osoby\nnepodrobiť sa označenému úkonu (a to ani na základe zákazu sebaobviňovania v kontexte čl. 47\nods. 1 ústavy). Keďže taká osoba predmetným právom nedisponuje, nemôže ho ani uplatňovať,\npreto jeho neoprávnené uplatňovanie nemôže vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu vyvolávať\nnesúlad s čl. 12 ods. 4 ústavy.\n86. Ústavný súd preto nevyhovel návrhu krajského súdu ani v časti namietaného nesúladu\nnapadnutého ustanovenia Trestného zákona s čl. 12 ods. 4 ústavy.\n87. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája sudca Peter Straka k tomuto rozhodnutiu odlišné\nstanovisko, ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. novembra 2024\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n20", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "trestný čin-skutková podstata", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo odoprieť výpoveď", "trestné konanie-zásady trestného konania", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "dokazovanie-dôkazné prostriedky", "obvinenie, obvinený-práva obvineného v trestnom konaní", "právna kvalifikácia-právna kvalifikácia trestného činu", "súlad-súlad právnych predpisov", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "Ústavný súd Slovenskej republiky-súlad právnych predpisov", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "zodpovednosť-trestná", "trestný čin-objektívna stránka", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "dokazovanie-dôkazné prostriedky", "trestný čin-objektívna stránka", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "zodpovednosť-trestná", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "obvinenie, obvinený-práva obvineného v trestnom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo odoprieť výpoveď", "právna kvalifikácia-právna kvalifikácia trestného činu", "súlad-súlad právnych predpisov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "trestné konanie-zásady trestného konania", "trestný čin-skutková podstata", "Ústavný súd Slovenskej republiky-súlad právnych predpisov", "právna veta"], "pravna_veta": "1. Zásadu nemo tenetur se ipsum accusare nie je možné považovať za bezbrehú. Aj keď jej zásadný význam pre spravodlivosť trestného procesu je nespochybniteľný, jej uplatňovanie by nemalo poskytovať obvinenému (podozrivému) absolútnu ochranu v tom zmysle, že by obvinený (podozrivý) nebol povinný zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov vôbec, resp. všetkých.\n2. Ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona neupravuje získanie dôkazu od podozrivého o jeho vine proti jeho vôli pomocou donútenia, ale s odmietnutím poskytnúť vzorku vydychovaného vzduchu alebo vzorku krvi, alebo iného biologického materiálu na zistenie prítomnosti návykovej látky, hoci by to nepredstavovalo nebezpečenstvo pre zdravie podozrivého, spája naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Zákonodarca v prípade napadnutej legislatívnej úpravy uprednostnil priamu trestnú zodpovednosť za odmietnutie poskytnutia dôkazu v jej intenciách namiesto jeho vynucovania od obvineného, resp. podozrivého.\n3. Povinnosť strpieť úkon, ktorého výkonom sa dôkazná informácia získa bez ohľadu na vôľu úkonu podrobenej osoby, v tomto prípade strpieť vyšetrenie na zistenie návykovej látky v organizme, nie je v konflikte so zákazom sebaobviňovania. \n4. Keďže ide o právnu povinnosť podrobiť sa vyšetreniu ustanovenú vo verejnom záujme na potlačenie negatívneho spoločenského javu (výkonu kritických činností pod vplyvom návykovej látky) s možnými závažnými následkami vo sfére ústavou chránených hodnôt, ktorá, ako vyplýva z predchádzajúcich odsekov, nie je eliminovaná zákazom sabaobviňovania, môže byť jej porušenie sankcionované trestnoprávne alebo administratívnoprávne (v posudzovanom prípade priestupkovo), keď výrazom takej trestnoprávnej sankcie je práve napadnuté ustanovenie. Okolnosť, že páchateľ nie je oprávnený vyšetrenie odmietnuť (je povinný strpieť úkon), je relevantná aj na konštatáciu absencie výkonu práva ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona. Hmotnoprávna sankcia (trest) má pôsobiť predovšetkým jej hrozbou, teda preventívne, a takto zabezpečiť splnenie podkladovej povinnosti bez sankčnej aplikácie.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7a496589-b593-4fb1-a032-68a9c2282d99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/97 z 28. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1997.1"}], "citovane_v": []}