{"guid": "ussr:f5545cc2-dc67-4570-8548-7887c04560b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.72.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2025 z 26. 3. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. marca 2025, sp. zn. III. ÚS 72/2025, ECLI:SK:USSR:2025:3.US.72.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Nález", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-1", "nazov": "čl. 21 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-21", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f5545cc2-dc67-4570-8548-7887c04560b2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.72.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.72.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.72.2025.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 72/2025-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nIvana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\n,\n, zastúpenej HUSAR AND PARTNERS S.R.O., Vojenská 14, Košice,\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/214/2021 z 24. marca 2022 a uzneseniu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/200/2022 z 30. septembra 2024 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/200/2022 z 30. septembra 2024\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/200/2022 z 30. septembra 2024\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Ústavnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/214/2021 z 24. marca\n2022 o d m i e t a .\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\n902,96 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. januára 2025 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného\n\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov\noznačenými v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec\nvrátiť na ďalšie konanie. Žiada aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 72/2025-14 zo 6. februára 2025 ústavnú sťažnosť prijal\nna ďalšie konanie v celom rozsahu a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nII.\nSkutkové východiská\n3. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) o žalobe Bytového podniku mesta Košice,\ns. r. o., Južné nábrežie 13, Košice (ďalej len „žalobca“), rozhodol rozsudkom sp. zn. 27C/17/2020\nz 27. mája 2021 tak, že uložil žalovanému 1 a sťažovateľke ako žalovanej 2 povinnosť vypratať byť\ndo 30 dní odo dňa zabezpečenia náhradného ubytovania. Dospel k záveru, že žalobca je správcom\npredmetného bytu, ktorý je vo vlastníctve mesta Košice na základe zmluvy o výkone správy\nmajetku mesta Košice. Byt užívajú žalovaní bez právneho titulu, keďže im bola daná výpoveď\nz nájmu bytu z dôvodu, že hrubo porušili svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu neplatením\nnájomného a úhrad za poskytované plnenia spojené s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace.\nVzhľadom na doručenie výpovede obom žalovaným (19. decembra 2013 a 8. januára 2014)\nvýpovedná lehota uplynula 30. apríla 2014.\n4. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom prvoinštančný rozsudok\nokresného súdu potvrdil. K namietanému nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu krajský\nsúd uviedol, že zo zmluvy o výkone správy majetku mesta je žalobca ako správca oprávnený\na povinný v mene a na účet vlastníka vyhotovovať a podpisovať žaloby o vypratanie bytov\npatriacich mestu a zastupovať ho vo všetkých konaniach súvisiacich s vyprataním. Zároveň podľa\nzmluvy správca vykonáva správu samostatne vo vlastnom mene. Mesto Košice ako vlastník bytu\nteda správu svojho majetku delegovalo na žalobcu, a to vrátane podávania žalôb o vypratanie bytu,\nžalobca je teda vecne aktívne legitimovaný v spore. Podľa názoru krajského súdu neobstojí\nani argumentácia sťažovateľky o nutnosti zamietnuť žalobu pre výkon práv v rozpore s dobrými\nmravmi. Bola totiž splnená zákonná podmienka dania výpovede z nájmu bytu, čo sťažovateľka\nani nenamietala, a dlh na nájomnom a platbách za služby spojené s užívaním bytu aj bez penále\npredstavoval vysokú čiastku. To, že v priebehu času bola istina splatená aj s časťou sankcií\n(aj v exekučných konaniach), ešte nezakladá záver, že je v rozpore s dobrými mravmi súdne\nuplatnenie práva na vypratanie bytu. V posudzovanom prípade totiž nejde o situáciu, keď žalovaní\nako nájomcovia neplatili nájomné len krátky čas nad dobu 3 mesiace a po doručení výpovede\nz nájmu bytu hneď dlh uhradili. Výpoveď z nájmu bytu nebola určená za neplatnú, mesto Košice\nodoprelo opätovne so sťažovateľkou uzavrieť novú nájomnú zmluvu, a tak žalovaní byt užívajú\nbez právneho dôvodu. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku nesprávneho\nposúdenia fikcie doručenia výpovede z nájmu bytu sťažovateľke.\n5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b)\nCivilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Ponúkla riešenie prvej dovolacej otázky, na ktorej\npodľa jej názoru bol založený rozsudok krajského súdu, a to tak, že na strane žalobcu nie je daná\naktívna vecná legitimácia, pretože vlastníkom bytu je mesto Košice a žalobca mohol v konaní\n\n2\n\nvystupovať iba ako tzv. priamy zástupca mesta a žalobu podávať v jeho mene (nie v mene\nvlastnom). Riešenie druhej dovolacej otázky podľa názoru sťažovateľky malo viesť k výsledku,\nže ak v čase rozhodovania súdu o vyprataní bytu bola zo strany žalovaných uhradená nielen dlžná\nistina, ale aj poplatky z omeškania vo výške 25 000 eur, bolo potrebné žalobu o vypratanie bytu\nzamietnuť pre rozpor s dobrými mravmi.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnutým uznesením dovolanie\nsťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. f) CSP. K prvej dovolacej otázke konštatoval, že určenie\naktívnej vecnej legitimácie na základe vykonaného dokazovania je otázkou skutkovou a jej riešenie\njednoznačne vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. K druhej\ndovolacej otázke najvyšší súd dôvodil, že ňou sťažovateľka žiada posúdiť, či konkrétna skutková\nokolnosť spadá pod pravidlo zákazu rozporu s dobrými mravmi. Takéto posúdenie by nevyhnutne\nsmerovalo k vyhodnoteniu záveru na podklade konkrétnych skutkových okolností, ktorému\nz kolidujúcich práv (vlastnícke právo verzus nedotknuteľnosť obydlia) je potrebné dať prednosť.\nZodpovedanie tejto otázky je primárne vecou dokazovania, teda otázkou skutkovou (obstarávania\nskutkových zistení potrebných pre formulovanie následných právnych záverov). Následne najvyšší\nsúd odkázal na odôvodnenie krajského súdu k predmetnej otázke a dodal, že napadnutý rozsudok\nje racionálny, zrozumiteľný, bez vnútorných rozporov a podstatných logických nedostatkov.\nTvrdenie sťažovateľky o potrebe vyhodnotenia rozsahu zaplateného poplatku z omeškania\na stanovenia hranice predstavujúcej v tomto smere práve uvedenou sumou (25 000 eur) dôvod\nna zamietnutie žaloby nie je racionálnou právnou argumentáciou, ktorá by mohla odôvodniť\nnevyhnutnosť zaoberať sa požadovanou otázkou.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vecne argumentuje v prospech záveru o nedostatku aktívnej\nvecnej legitimácie žalobcu v jej spore. Zo zmluvy o správe majetku mesta Košice vzniklo\ntzv. priame zastúpenie, pri ktorom je žalobca (ako zástupca) oprávnený v mene a na účet mesta\npodávať žaloby o vypratanie bytu. Uvedené zmluvné dojednanie ale neznamená, že zástupca môže\nžalobu podať vo vlastnom mene. Podľa sťažovateľky tu ide o obdobnú situáciu ako v prípade\nmandátnej zmluvy, ktorou vzniká takisto tzv. priame zastúpenie, keď mandatár koná v mene\na na účet mandanta. Na strane advokáta, ktorý uzavrie s klientom mandátnu zmluvu o zastupovaní\nohľadom podania žaloby o vypratanie bytu, ale nevznikne uzavretím mandátnej zmluvy aktívna\nvecná legitimácia na podanie takejto žaloby. Je bez akejkoľvek polemiky, že ak by žalobcom\nv konaní o vypratanie bytu bol advokát ako priamy zástupca klienta s poukazom na uzavretú\nmandátnu zmluvu, súd by žalobu zamietol, pretože na strane advokáta nie je daná aktívna vecná\nlegitimácia, keďže vlastníkom bytu je klient, a nie advokát.\n8. Nadväzne sťažovateľka kritizuje záver najvyššieho súdu o skutkovej povahe predmetnej otázky.\nOtázka aktívnej vecnej legitimácie je bez akejkoľvek pochybnosti otázkou právnou, na ktorej bolo\nzaložené rozhodnutie krajského súdu. V princípe sa sťažovateľka pýtala na to, či môže existovať\naktívna vecná legitimácia na podanie žaloby o vypratanie bytu na strane žalobcu, ktorý\nnie je vlastníkom bytu, ak žalobca s vlastníkom bytu uzavrel zmluvu o výkone správy majetku.\nZ hľadiska základov teórie práva je aktívna vecná legitimácia stav vyplývajúci z hmotného práva.\nPosúdenie jej existencie je imanentnou súčasťou akéhokoľvek rozhodnutia súdu a má základ\n3\n\nvo výklade a posudzovaní hmotného práva. Preto ide o otázku právnu, a nie skutkovú. Sťažovateľka\ndodáva, že v dovolaní nespochybňovala správnosť skutkových zistení krajského súdu.\n9. K názoru najvyššieho súdu o nespôsobilosti druhej dovolacej otázky sťažovateľka odkazuje\nna uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 295/2024 a vyslovuje názor, že jej dovolanie bolo\nprípustné, hoci právna otázka súvisí s právnou kategóriou, ktorej široká formulácia a široký\naplikačný záber prakticky znemožňujú tvorbu právnych viet v podobe zovšeobecnených judikátov.\nTo, že v prípade kategórie dobrých mravov je v princípe vylúčené stanoviť zovšeobecňujúce\npravidlo, ešte neznamená, že najvyšší súd môže v súlade s platnou právnou úpravou dovolanie\niba z tohto dôvodu odmietnuť. Aj napriek tomu, že by výsledkom právneho posúdenia nebola\nprávna veta publikovateľná ako zovšeobecnený judikát, mal najvyšší súd posúdiť,\nči za nerozporovanej skutkovej situácie nemalo dôjsť k aplikácii inštitútu dobrých mravov.\n10. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka prednáša argumentáciu identickú v porovnaní\ns dôvodmi smerujúcimi proti uzneseniu najvyššieho súdu, a to v otázke aktívnej vecnej legitimácie\nžalobcu. Dopĺňa dôvody o rozpore výpovede s dobrými mravmi v tom zmysle, že pri rozhodovaní\no žalobe o vypratanie bytu je potrebné porovnávať vlastnícke právo s právom na obydlie a ochranu\nsúkromia. V sťažovateľkinej veci by vzhľadom na úhradu celého dlhu a veľmi vysokej čiastky\nna poplatkoch z omeškania mal prevážiť záujem na ochrane základného práva na obydlie\na súkromie nad vlastníckym právom žalobcu. Vzhľadom na úhradu celej istiny a poplatkov\nz omeškania vo výške cca 25 000 eur je žalobca v pozícii, keď v konečnom dôsledku na omeškaní\nžalovaných s platbami za nájom „získal“ nemalé finančné prostriedky, a preto by ďalšia sankcia\nvoči žalovaným v podobe vypratania bytu nemala požívať právnu ochranu pre rozpor s dobrými\nmravmi.\nIII.\nVyjadrenie krajského súdu najvyššieho súdu a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n11. Krajský súd sa vo svojom vyjadrení pridŕža dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku,\nkeďže sťažnostná argumentácia sťažovateľky je totožná s dôvodmi odvolania podaného proti\nprvoinštančnému rozsudku, na ktoré podal náležité odpovede.\nIII.2. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n12. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení upozornil, že špecifikom dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku je, na rozdiel od iných procesných úkonov, že smeruje proti právoplatnému\nrozhodnutiu súdu. Pre medze posudzovania dovolacieho súdu sú preto striktne určujúce rozsah\na obsah dovolania a napadnutého rozsudku, čoho sa najvyšší súd pri prejednávaní dovolania\nsťažovateľky držal, preto v celom rozsahu zotrváva na záveroch napadnutého uznesenia.\nIII.3 Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n13. Zúčastnená osoba (žalobca) odkazuje na dodatok k zmluve o výkone správy majetku mesta\nKošice, ktorým došlo k zmene jej čl. VI tak, že správca je povinný samostatne vo vlastnom mene\na na účet vlastníka uplatňovať a vymáhať pohľadávky z nezaplateného nájomného za užívanie\nbytov patriacich vlastníkovi, uplatňovať a vymáhať nároky na vypratanie bytov patriacich\nvlastníkovi, ako i uplatňovať a vymáhať ostatné nároky súvisiace so spravovaním majetku vlastníka\n4\n\npodľa tejto zmluvy v súdnych a exekučných konaniach. Zúčastnená osoba je presvedčená o súlade\nvýpovede z nájmu danej sťažovateľke s dobrými mravmi. Podľa jej názoru sťažovateľka podala\ndovolanie len v úmysle oddialiť výkon exekučného titulu. Náhradné ubytovanie jej bolo\nzabezpečené v auguste 2022.\n14. Druhá zúčastnená osoba (žalovaný 1) právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti nevyužil.\nIII.4. Replika sťažovateľky:\n15. Sťažovateľka zotrváva na svojej argumentácii. Upresňuje, že ústavná sťažnosť smeruje\nprimárne proti uzneseniu najvyššieho súdu, a len pre prípad, že by ústavný súd dospel k záveru\njej ústavnej udržateľnosti, bolo by nutné vecne preskúmať rozsudok krajského súdu, ktorého závery\nsú ústavnoprávne neobhájiteľné, pretože sú v rozpore s platným právom.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n16. V intenciách sťažovateľkinej repliky sa ústavný súd najprv zaoberal napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, keďže jeho prípadné zrušenie je spôsobilé otvoriť cestu opätovnému\nrozhodovaniu o dovolaní sťažovateľky, čo by malo za následok odmietnutie ústavnej sťažnosti\nv časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu.\nIV.1 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu:\n17. Dovolanie sťažovateľky bolo procesne odmietnuté, pretože najvyšší súd dospel k záveru,\nže sťažovateľka nevymedzila dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\nNajvyšší súd sa preto k meritórnej dovolacej argumentácii nevyjadril, čo priamo súvisí s prístupom\nsťažovateľky k súdnej ochrane v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n18. Ústavný súd stabilne judikuje, že z hľadiska ústavného posúdenia rešpektuje právomoc\nnajvyššieho súdu vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádza z toho, že v prvom rade je vecou\nnajvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov. Podmienkou však je, že predmetná koncepcia a jej uplatnenie v konkrétnom prípade\nnie sú nepriateľské z hľadiska ochrany základných práv a slobôd, teda interpretácia procesných\nnoriem o prípustnosti dovolania a jej aplikácia nesmú byť svojvoľné ani formalistické, a teda musia\nrešpektovať právo na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).\n19. Prvá sťažovateľkou prednesená otázka, na ktorej založila svoje dovolanie, sa zamerala\nna aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v civilnom sporovom konaní o vypratanie bytu,\nkeďže žalobca je správcom bytov vo vlastníctve iného subjektu, a to mesta. Svoj záver, podľa\nktorého povaha predmetnej otázky je skutková, najvyšší súd založil na odkaze na závery vyslovené\nkrajským súdom (poukaz na konkrétne ustanovenia zmluvy uzavretej medzi žalobcom a mestom).\nK tomu najvyšší súd dodal, že určenie aktívnej vecnej legitimácie na základe vykonaného\ndokazovania je otázkou skutkovou a jej riešenie jednoznačne vychádza zo skutkových zistení\nzodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. Zodpovedanie predmetnej otázky je výsledkom\nvykonaného dokazovania v danom spore\n20. Najvyšší súd celkom jednoznačne nevysvetlil, v čom spočíva previazanosť dovolacej\nargumentácie s dokazovaním v sťažovateľkinom spore spôsobujúca skutkovú povahu dovolacej\n\n5\n\notázky. Z kontextu zodpovedajúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia však vyplýva,\nže rozhodujúci skutkový aspekt najvyšší súd videl v ustanoveniach zmluvy o výkone správy, podľa\nktorých (i) je správca oprávnený a povinný v mene a na účet vlastníka vyhotovovať a podpisovať\nžaloby o vypratanie bytov patriacich mestu a zastupovať ho vo všetkých konaniach súvisiacich\ns vyprataním a (ii) správca vykonáva správu samostatne, vo vlastnom mene.\n21. Ústavný súd už judikoval, že ak sú dôvody dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP koncipované tak,\nže dovolateľ nerozporuje ustálený skutkový stav ako výsledok dokazovania a následného\nhodnotenia dôkazov, ale kritizuje (ne)použitie právnej normy na zistený skutkový stav, ide\no formuláciu právnej otázky. Dovolanie je potom prípustné aj napriek tomu, že právna otázka súvisí\ns právnou kategóriou, ktorej široká formulácia a široký aplikačný záber prakticky znemožňujú\ntvorbu právnych viet v podobe zovšeobecnených judikátov. Nemožno totiž zabúdať, že aj dovolanie\npodľa § 421 ods. 1 CSP slúži ochrane subjektívnych práv sporových strán a nejde len o nástroj\nzjednocovania rozhodovacej činnosti súdov. Odlišným prípadom je kritika (ne)použitia právnej\nnormy, avšak na podklade spochybňovania skutkových záverov nižších súdov v podobe\nnevykonania navrhovaných dôkazov či nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov ústiaceho\ndo ustálenia skutkového stavu. Skutočnou podstatou nespokojnosti dovolateľa potom nie sú otázky\nprávne, ale skutkové, ktoré prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nezakladajú,\na preto nejde o odmietnutie spravodlivosti, ak dovolací súd na takto koncipované dovolanie nedá\nmeritórne odpovede (III. ÚS 295/2024, ZNaU č. 18/2024).\n22. Ústavný súd nespochybňuje, že zisťovanie obsahu zmluvy, ktorá má pre rozsúdenie sporu\nrelevanciu, má skutkovú povahu a je výsledkom vykonania a následného hodnotenia dôkazov.\nSťažovateľka však vo svojom dovolaní nijak nespochybňovala ani nerozporovala závery krajského\nsúdu o obsahu zmluvy. Objektom jej kritiky bolo právne posúdenie zmluvných ustanovení, ktorých\nzačlenenie v texte zmluvy, ako ani ich samotné znenie neboli v dovolaní nijako zospornené. Išlo\nteda o právne posúdenie, či obsah zmluvy (skutková stránka) zakladá aktívnu vecnú legitimáciu\nzmluvnej strany v konaní o vypratanie bytu (právna stránka). Aktívna vecná legitimácia predstavuje\nbez akýchkoľvek pochybností otázku právnu. Ide o spätosť právneho posúdenia skutkovo\nustáleného obsahu zmluvy z hľadiska toho, či na jej základe je alebo nie je zmluvná strana\nnositeľom subjektívneho práva nadväzne odôvodňujúceho jej procesné oprávnenie domáhať\nsa súdnej ochrany tohto práva.\n23. Povahu dovolacej otázky nemožno odvodzovať len z odkazu na skutkový základ rozhodnutia\nnapadnutého dovolaním. Každé rozhodnutie odvolacieho súdu má skutkový základ, bez ktorého\nby neexistoval objekt následného právneho posudzovania. Výlučne z toho ale nevyplýva,\nže dovolacia otázka bude skutková, pretože by potom bolo možné odmietnuť každé dovolanie\ns odvolaním sa na to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu má konkrétny skutkový základ.\nRozhodujúcim pre posúdenie dovolacej otázky je obsah dovolacej argumentácie, ktorou je dovolací\nsúd viazaný (§ 440 CSP). Len z nej možno spoľahlivo vyvodiť, či dovolateľ rozporuje otázky\nskutkové alebo právne. Preto je tak dôležitým § 432 ods. 2 CSP vyžadujúci, aby dovolateľ uviedol\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, uviedol tiež, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia v rozhodnutí odvolacieho súdu, a aby svoje dovolacie dôvody nezaložil\nlen na odkaze na svoje podania pred nižšími súdmi (§ 433 CSP). Predmetnými ustanoveniami CSP\nvytvára na kvalifikovane právne zastúpeného dovolateľa tlak, aby dovolacie dôvody skoncipoval\nspôsobom, ktorý najvyššiemu súdu okrem iného umožní spoľahlivo vyhodnotiť, či skutočným\n6\n\npredmetom dovolacej kritiky je skutková alebo právna stránka právoplatne ukončeného civilného\nsporu.\n24. Vo veci sťažovateľky niet pochýb, že v dovolaní, ktoré pripojila k ústavnej sťažnosti,\nkritizovala právny záver krajského súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.\nSkutočnosť, že sa tento právny záver opieral o konkrétne ustanovenia konkrétnej zmluvy, ktorá\npred rozhodnutím tvorila predmet dokazovania, nemá za následok, že položená otázka má skutkovú\npovahu.\n25. Z uvedených dôvodov je záver najvyššieho súdu o skutkovej povahe v poradí prvej\nsťažovateľkou položenej dovolacej otázky nesprávny.\n26. K druhej dovolacej otázke najvyšší súd uviedol, že ňou sťažovateľka žiada podrobiť skúmaniu,\nči konkrétna skutková okolnosť spadá pod pravidlo zákazu rozporu s dobrými mravmi. Takéto\npožadované posúdenie by podľa najvyššieho súdu nevyhnutne smerovalo k vyhodnoteniu záveru\nna podklade konkrétnych skutkových okolností, ktorému právu z vyššie uvedených dať prednosť.\nZodpovedanie tejto otázky je primárne vecou dokazovania, teda otázkou skutkovou (obstarávania\nskutkových zistení potrebných pre formulovanie následných právnych záverov), pri vyhodnocovaní\ntoho, ktorému z uvádzaných práv dať v konkrétnej veci prednosť. Nespôsobilosť nastolenej otázky\nna zovšeobecnenie je tu potom preto, že vyhodnotenie pomeru prednosti práva na obydlie na úkor\npráva vlastníckeho v konkrétnom prípade, keďže závisí od posúdenia jedinečných skutkových\nokolností posudzovanej veci, neumožňuje povedať, že presne takto to bude v každej inej veci.\n27. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého nie je prípustnou\ndovolacia otázka nespôsobilá zovšeobecnenia. Ako už bolo zdôraznené (III. ÚS 295/2024),\naj dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP slúži ochrane subjektívnych práv sporových strán a nejde\nlen o nástroj zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov. Nemožno odoprieť dovolaciu súdnu\nochranu subjektívnemu právu dovolateľa len preto, že meritórne dovolacie rozhodnutie vzhľadom\nna špecifickosť skutkového stavu nebude dostatočným príspevkom k tvorbe ustálenej dovolacej\njudikatúry. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 405/2021 vyhodnotil ako ústavne neudržateľnú\npožiadavku dovolacieho súdu, aby sa nesprávne právne posúdenie týkalo otázky, ktorá svojou\npovahou musí byť judikatórne stabilizovateľná, inak povedané, musí v sebe skrývať potenciál byť\npredmetom judikatórneho ustálenia. Bez opory v CSP sa tým vytvára nový dôvod neprípustnosti\ndovolania. Odmietnutie dovolania na základe takéhoto odôvodnenia vedie k porušeniu základného\npráva na súdnu ochranu, pretože dovolací súd nerešpektuje zákonné medze, v rámci ktorých\nsa dovolateľ súdneho prieskumu domáhal (čl. 51 ods. 1 ústavy).\n28. Skutkové okolnosti preskúmané krajským súdom na účel posúdenia, či domáhanie sa svojich\npráv žalobcom (žaloba o vypratanie bytu) je alebo nie je výkonom práva v súlade s dobrými\nmravmi, spočívali v tom, že v čase výpovede (prelom rokov 2013 a 2014) sťažovateľka i žalovaný 1\nmali dlhy na nájomnom (10 276,08 eur s príslušenstvom). Tie však postupne splácali a v čase\nrozhodovania okresného súdu i krajského súdu bol dlh na istine (nájomnom) spolu s poplatkami\nz omeškania (cca 25 000 eur) uhradený, nájomné uhrádzali pravidelne, žalovaný 1 bol\nnezamestnaný a mal zdravotné problémy, sťažovateľka bola zamestnaná ako pokladnička\nv obchodnom centre. Okresný súd a krajský súd nemali dôvod nevychádzať z popísaného\nfaktického základu sporu, keďže ho nespochybňoval ani žalobca vo vyjadrení k odvolaniu\nsťažovateľky. V dovolaní na skutkových východiskách nič nezmenila ani sťažovateľka, nijako\n7\n\nich nespochybnila a ani z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by žalobca\nvo vyjadrení k dovolaniu spochybnil skutkový základ, na ktorom sťažovateľka založila\nargumentáciu o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi.\n29. Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého by sťažovateľkou v dovolaní navrhované posúdenie\n(rozpor s dobrými mravmi) nevyhnutne smerovalo k vyhodnoteniu záveru na podklade konkrétnych\nskutkových okolností, ktorému právu z vyššie uvedených dať prednosť, je správny, pretože právna\nkategória dobrých mravov predstavovala v okolnostiach sporu podústavného „sprostredkovateľa“\nkonfliktu vlastníckeho práva a práva na obydlie. Nesprávnym je však vyústenie uvedeného názoru\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého ide o otázku skutkovú. Ústavný súd už v odôvodnení tohto svojho\nnálezu uviedol, že každý spor má svoj skutkový základ, a preto jeho rozsúdenie vždy reflektuje\nprávne posúdenie jedinečných skutkových okolností konkrétneho sporu. Ak potom strana sporu\nv argumentácii v dovolaní namieta nesprávny záver súdu o (ne)aplikovateľnosti kategórie zavedenej\nprávnou reguláciou na konkrétny dokazovaním ustálený skutkový stav, nemožno len na základe\ntoho prijať záver, že dovolateľ položil otázku skutkovej povahy. Taký záver dovolacieho súdu\nby bol opodstatnený len vtedy, ak by podstatou dovolacích dôvodov bolo spochybnenie skutkových\nzistení nižších súdov, na čo by následne nadväzovala aj argumentácia o nesprávnom právnom\nposúdení z dôvodu nedostatočne alebo nesprávne zisteného skutkového stavu. V sťažovateľkinom\ndovolaní však žiadne spochybnenie skutkových záverov krajského súdu (a okresného súdu)\nnie je prítomné. Len v dôsledku toho, že v dovolaní sťažovateľka opakuje a akcentuje jedinečný\nskutkový základ jej sporu, avšak bez toho, že by ho spochybňovala, nemožno dospieť k záveru\no skutkovej povahe ňou položenej dovolacej otázky. Naopak, jej povaha je právna, pretože kritizuje\nzáver o (ne)subsumovateľnosti ustálených skutkových okolností pod právnu kategóriu dobrých\nmravov.\n30. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd pri posúdení oboch dovolacích otázok dospel\nk nesprávnemu záveru o ich skutkovej povahe, v dôsledku čoho meritórne neposúdil dôvody\nsťažovateľkinho dovolania. Odoprel poskytnutie požadovanej súdnej ochrany v dôsledku\nnesprávneho uplatnenia procesných noriem CSP upravujúcich prípustnosť dovolania. Preto najvyšší\nsúd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46\nods. 1 ústavy i jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku\ntohto nálezu).\n31. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie\nveci najvyššiemu súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné,\naby tomuto návrhu v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovel (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd\nje v ďalšom konaní podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) viazaný právnym názorom ústavného súdu. Povinnosťou najvyššieho súdu\npo vrátení veci bude opätovne preskúmať rozsudok krajského súdu napadnutý dovolaním\nzaloženým na nesprávnom právnom posúdení veci. Pritom bude rešpektovať kritériá pre rozlíšenie\npovahy dovolacej otázky uvedené v tomto náleze. Ústavný súd však prízvukuje, že čiastočne\nvyhovenie ústavnej sťažnosti a právny názor, na ktorom je založené, vykazujú relevanciu\nlen vo vzťahu k prípustnosti dovolania sťažovateľky a nijako neodrážajú jeho meritórny postoj\nk dôvodnosti dovolania.\n\n8\n\nIV.2 K napadnutému rozsudku krajského súdu:\n32. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd\nje rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou\nzaložená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc\nústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPrávomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\n33. V danom prípade bol proti napadnutému rozsudku krajského súdu podaný mimoriadny opravný\nprostriedok ‒ dovolanie, ktorý zákon na ochranu základných práv poskytuje. O dovolaní bude\npo vrátení veci z ústavného súdu opätovne rozhodovať najvyšší súd. Preto v dôsledku bodu 3\nvýroku tohto nálezu dôjde k vytvoreniu potrebného procesného priestoru pre dovolací súd,\naby opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci\nsťažovateľky krajským súdom, čím dôjde aj k poskytnutiu súdnej ochrany základným právam\nsťažovateľky a jej právu zaručenému dohovorom. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť\no dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.\n34. Aj napriek tomu, že došlo k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, rozhodol ústavný súd\nv tejto časti o odmietnutí ústavnej sťažnosti. Uvedené vyplýva z dikcie § 56 ods. 2 úvodnej vety\nzákona o ústavnom súde, podľa ktorej je odmietnutie v rámci predbežného prerokovania\nlen možnosťou. Zo znenia zákona o ústavnom súde implicitne vyplýva, že aj po prijatí veci\nna ďalšie konanie je možné návrh z procesných dôvodov odmietnuť, keďže prijatie veci na ďalšie\nkonanie nezakladá prekážku rozhodnutej veci v časti splnenia procesných podmienok\n(III. ÚS 231/2020, III. ÚS 167/2021). Keďže ústavný súd po analýze veci vykonanej na základe\nvyjadrení účastníkov konania po prijatí návrhu sťažovateľky na ďalšie konanie zistil, že existuje\ndôvod podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\nV.\nTrovy konania\n35. Ústavný súd priznal sťažovateľke podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde nárok na náhradu\ntrov konania. Ako účelné považoval náklady na dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie\nzastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu súdov)\núčelným z hľadiska nákladov nebol, pretože nepriniesol žiadne argumenty relevantné\npre rozhodnutie vo veci samej.\n36. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3,\n§ 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej\nslužby uskutočnený v roku 2024 (príprava a prevzatie zastúpenia) je 343,25 eur a hodnota režijného\n9\n\npaušálu je 13,73 eur, kým za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 (podanie ústavnej\nsťažnosti) predstavuje základná sadzba odmeny 371 eur a režijný paušál 14,84 eur. Právny zástupca\nsťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd vychádzal z § 27 ods. 5 zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no DPH“), v zmysle ktorého sa pri zmene sadzby dane použije pri každom vzniku daňovej\npovinnosti sadzba dane platná v deň vzniku daňovej povinnosti. Keďže daňová povinnosť vzniká\npodľa § 19 ods. 2 zákona o DPH dňom dodania služby, odmena za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2024 sa zvyšuje o 20 % DPH a za úkon právnej služby uskutočnený v roku\n2025 o 23 % DPH. Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby\npredstavuje 902,96 eur.\n37. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. marca 2025\n\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolacie dôvody-nesprávne právne posúdenie", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-prípustnosť", "vykonateľnosť-odklad", "byt-skončenie nájmu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cdo/200/2022", "guid": "978fde29-3416-46c4-aa3a-d3c2991d02be:afd2ce9f-2f4d-4ed7-b5bd-d8b16ec9f1d0", "vztah": "zrusene"}, {"sz": "2Co/214/2021", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e5e2fdaf-c253-4148-bc3a-7cfea8abb36f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.295.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 295/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.295.2024.1"}, {"guid": "ussr:b65c4bd3-50ee-40fc-9d05-6ac77c9c57b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.405.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 405/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 405/2021 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.405.2021.1"}, {"guid": "ussr:e6196547-7756-4465-b373-01ae9167ed37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2"}, {"guid": "ussr:ab47777e-acac-42f2-9d18-51da9af44a1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2"}, {"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "978fde29-3416-46c4-aa3a-d3c2991d02be:afd2ce9f-2f4d-4ed7-b5bd-d8b16ec9f1d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7120206748.1", "spisova_znacka": "7Cdo/200/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/200/2022 z 30. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7120206748.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3702ebcd-b655-4b1c-b956-d5c879e4cf3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.220.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 220/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.220.2026.1"}, {"guid": "bf9f6461-f55b-448d-8ea4-7aa02af17ff7:8f75bd4e-0745-4d86-8f34-30d62ba8e287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4119207944.2", "spisova_znacka": "9Cdo/116/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/116/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4119207944.2"}]}