{"guid": "ussr:aeda537b-c29a-4288-9d27-44e283b44ada", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.623.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 623/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 623/2025 z 3. 12. 2025", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. decembra 2025, sp. zn. III. ÚS 623/2025, ECLI:SK:USSR:2025:3.US.623.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2025-12-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Námietka zaujatosti ako okamžite dostupný prostriedok nápravy porušenia prezumpcie neviny v trestnom konaní", "pravna_veta": "Námietka zaujatosti odôvodnená porušením prezumpcie neviny, o ktorej všeobecný súd v trestnom konaní vecne rozhodol, predstavuje prostriedok nápravy spĺňajúci požiadavku okamžitej dostupnosti podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci GUTSANOVI proti Bulharsku z 15. 10. 2013, č. 34529/10, rozsudok vo veci KASATKIN proti Rusku z 22. 6. 2021, č. 53672/14, bod 19). Ústavná sťažnosť vo veci namietaného porušenia prezumpcie neviny právoplatným uznesením všeobecného súdu o takej námietke zaujatosti je neprípustná.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aeda537b-c29a-4288-9d27-44e283b44ada", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.623.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.623.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.623.2025.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 623/2025-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nIvana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n, narodenej\n,\n, zastúpenej Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.,\nZámocká 6954/5, Bratislava, proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n1Tos/93/2024 z 8. januára 2025 takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť\n1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. apríla 2025 v znení jej doplnenia doručeného\nústavnému súdu 6. júna 2025 sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia práv garantovaných\nčl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom a uznesením krajského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“). Navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu\nna ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať jej náhradu trov konania.\n2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému, členovi III. senátu\nústavného súdu. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 4. apríla 2025 vzniesla\nnámietku zaujatosti sudcov ústavného súdu Martina Vernarského a Roberta Šorla, o ktorej ústavný\nsúd uznesením sp. zn. IV. ÚS 185/2025 z 22. apríla 2025 rozhodol tak, že sudcovia III. senátu\nústavného súdu Martin Vernarský a Robert Šorl nie sú vylúčení z konania a rozhodovania vo veci\nvedenej o ústavnej sťažnosti sťažovateľky.\n3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 623/2025 z 21. októbra 2025 prijal ústavný súd\nústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.\n\nII.\nSkutkové východiská\n4. Proti sťažovateľke sa na Mestskom súde Bratislava I (ďalej len „mestský súd“) vedie trestné\nkonanie pre prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1\nTrestného zákona formou účastníctva (pomoci) podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona\na pre pokračovací zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a), ods. 4\npísm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona\ns poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. Mestský súd v danej veci s odkazom na § 257\nods. 7 Trestného poriadku podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prijal vyhlásenie\nspoluobžalovaného\n, že je vinný zo skutkov, ktoré sú mu dávané za vinu\nv obžalobe, ako aj vyhlásenie spoluobžalovanej\ns odkazom na § 257 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku, že nepopiera spáchanie skutkov, ktoré sú jej dávané za vinu obžalobe.\nSťažovateľka v uvedenej veci podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyhlásila, že je\nnevinná zo skutkov, ktoré sa jej dávajú za vinu.\n5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka uplatnila námietku zaujatosti konajúcich prísediacich\na\nz dôvodu, že konajúci senát mestského súdu prijal\nuž zmieňované vyhlásenia spoluobžalovaného\na spoluobžalovanej\n. O tejto námietke rozhodol mestský súd uznesením sp. zn. B2-2Tk/1/2023\nz 18. novembra 2024 (ďalej len „uznesenie mestského súdu“) tak, že zmieňovaní prísediaci nie sú\npodľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku vylúčení z rozhodovania v danej veci. Proti uzneseniu\nmestského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením\ns poukazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.\nIII.\nArgumentácia sťažovateľky\n6. Mestský súd prijatím vyhlásenia spoluobžalovaného\npodľa § 257 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku porušil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľky zakotvenú v čl. 6\nods. 2 dohovoru. Prijatím tohto vyhlásenia deklaroval, že žalované skutky sa stali, sú trestnými\nčinmi a spáchal ich\n. Prijatie vyhlásenia\nsa pritom týkalo skutkov\nuvedených v obžalobe v bodoch 1.1 až 1.70 právne kvalifikovaných ako trestný čin porušovania\npovinnosti pri správe cudzieho majetku, pre ktoré je trestne stíhaná aj sťažovateľka. Toto\nvyhlásenie malo vplyv aj na skutok uvedený v obžalobe v bode 8 (pre ktorý je sťažovateľka\ntiež trestne stíhaná, pozn.), keďže ide o stíhanie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin\nlegalizácie výnosov trestnej činnosti, ktorého predpokladom je trestnosť za skutky uvedené\nv bodoch 1.1 až 1.70 obžaloby (údajný tzv. „zdrojový“ trestný čin). Mestský súd mohol prijať\nvyhlásenie\n, avšak vo výroku korešpondujúceho uznesenia mal jasne uviesť,\nže prijatím vyhlásenia nie je preukázaná vina sťažovateľky, ktorá bude predmetom samostatného\ndokazovania.\n7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-709/18\nz 28. mája 2020, podľa ktorého (in fine) vnútroštátny súd v rámci trestného konania začatého\nproti dvom osobám môže najskôr uznesením prijať vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy\nuvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila\n\n2\n\nvyhlásenie o vine, a následne rozhodnúť po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky\nvytýkané tejto druhej osobe o jej vine, avšak pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej\nosoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej\nzodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení\na/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby\nnebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného dokazovania\na rozhodnutia. Tieto predpoklady však v danej veci neboli dostatočne reflektované, čo nenapravil\nani krajský súd na podklade sťažovateľkinej sťažnosti proti uzneseniu mestského súdu.\n8. V prípade sťažovateľky nebolo rešpektované ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru. Sťažovateľka totiž v odôvodnení sťažnosti podanej proti uzneseniu mestského\nsúdu výslovne poukazovala na závery rozhodnutia sp. zn. C-709/18, na ktoré krajský súd\nnereagoval. V tomto dôsledku sťažovateľka nezískala relevantnú súdnu odpoveď na tento podstatný\nargument.\n9. V ďalšej argumentácii sťažovateľka koncentrovala pozornosť na otázku prípustnosti ústavnej\nsťažnosti, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora\nEurópskej únie a právnu reguláciu Európskej únie. Podľa sťažovateľky nie je možné pripustiť,\naby opravným prostriedkom zabezpečujúcim rešpektovanie prezumpcie neviny bolo odvolanie\nv merite veci, dovolanie alebo nasledovná ústavná sťažnosť (resp. iné opravné prostriedky). Je to\ntak preto, lebo s ohľadom na samotnú povahu prezumpcie neviny je potrebné zabezpečiť jej\nrešpektovanie ihneď v priebehu trestného konania, a teda prípadný opravný prostriedok nesmie byť\nzávislý na výsledku súdneho konania.\nIV.\nVyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky\nIV.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n10. Krajský súd prevažne s odkazom na napadnuté uznesenie uvádza, že objektívnych pochybností\no nedostatku nestrannosti prísediacich mestského súdu\na\nniet. Neobstojí argument, že mestský súd prijatím vyhlásenia\npodľa § 257 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku porušil prezumpciu sťažovateľkinej neviny. Prijatie avizovaného\nvyhlásenia nie je proklamáciou sťažovateľkinej viny zo spáchania tvrdených skutkov. Vinu\nobžalovaného možno vysloviť len právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, k čomu v danej veci\nvo vzťahu k žiadnemu obžalovanému zatiaľ nedošlo. Krajský súd sťažovateľke v reakcii na ňou\npoukazované rozhodnutie sp. zn. C-709/18 vysvetlil, prečo nie je možné vylúčiť prísediacich\nz vykonávania úkonov trestného konania len z dôvodu, že bolo prijaté vyhlásenie o vine\nspoluobžalovaného. Skutočnosť, že uznesenie mestského súdu o prijatí vyhlásenia o vine\nneobsahovalo sťažovateľkou navrhované formulácie, nemôže prejudikovať porušenie\nprezumpcie neviny. Vyhlásenie o vine spoluobžalovaného prijal mestský súd spôsobom, že nik iný\nnie je v tomto vyhlásení označený menom (t. j. ani sťažovateľka). Senát mestského súdu tak\npodľa názoru krajského súdu naďalej spĺňa všetky ústavné záruky nestrannosti.\n11. Z uvádzaných dôvodov napadnutým uznesením nedošlo k porušeniu sťažovateľkou uvádzaných\nreferenčných noriem. Krajský súd navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť.\n\n3\n\nIV.2. Replika sťažovateľky:\n12. Vyjadrenie krajského súdu nie je v súlade s rozhodnutím sp. zn. C-709/18. Verejné vyhlásenie\nuznesenia súdu o prijatí vyhlásenia o vine sa žiada vnímať v kontexte s obžalobou, ktorú prokurátor\npredniesol verejne, a to vrátane skutkovej vety a právnej vety. Preto tieto dva verejne prednesené\nvýroky je potrebné vnímať ako konštatovanie viny (aj) sťažovateľky. Mestský súd v dôsledku\nprijatia vyhlásenia\npodľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nemá inú\nprocesnú možnosť, ako vydať odsudzujúci rozsudok, pretože uznesenie o prijatí viny obžalovaného\nsúdom má faktickú povahu rozsudku o vine. Povinnosť súdu jasne uviesť, že výrok o vine jedného\nspoluobžalovaného nemá vplyv na vinu iného spoluobžalovaného, predstavuje jedno z kritérií\nzohľadňovaných pri posudzovaní rešpektovania prezumpcie neviny. Táto povinnosť v danom\nprípade nebola dodržaná, a preto došlo k porušeniu sťažovateľkou označených ľudsko-právnych\nnoriem.\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n13. Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľka sa vo svojej argumentácii pomerne\npodrobne venuje otázke vlastnej prípustnosti ústavnej sťažnosti, ktorá je v jej podstate cielená\nproti nemeritórnemu (procesnému) rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní. Ústavný súd\nlen na dôvažok pripomína, že ani prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie postupom podľa § 56\nods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) nebráni\nnáslednému prieskumu splnenia procesných podmienok konania (m. m. napr. III. ÚS 167/2021).\nAvizovaná situácia nastáva aj v prípade sťažovateľky, pretože ústavný súd považoval za potrebné\nprijať ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie práve z dôvodu venovania náležitej pozornosti\nprípustnosti ústavnej sťažnosti. Podstatou argumentácie sťažovateľky odôvodňujúcej prípustnosť\nsťažnosti je tvrdenie o tom, že procesná obrana proti porušeniu prezumpcie neviny musí byť\ndostupná instantne a nesmie byť podmieňovaná výsledkom trestného procesu. Krajský súd\nvo vyjadrení k ústavnej sťažnosti a ani sťažovateľka v následnej replike otázke prípustnosti\nsťažnosti už pozornosť nevenovali, v dôsledku čoho si ústavný súd urobil o veci úsudok sám.\n14. Trestný poriadok a ani iná vnútroštátna regulácia neupravuje špecifický prostriedok, ktorého\nvyužitím by sa bolo možné domáhať „okamžitého“ prieskumu tvrdenia o zásahu do prezumpcie\nneviny. Podstatné je teda zistiť, či vnútroštátna úprava zakotvuje iný, všeobecnejšie konštruovaný\nprocesný inštrument smerujúci k bezodkladnému prieskumu dodržania prezumpcie neviny.\nPri hľadaní odpovede na nastolenú otázku vychádzal ústavný súd z odôvodnenia uznesenia\nmestského súdu a napadnutého uznesenia, ktoré vznikli ako zdôvodnená reakcia na sťažovateľkinu\nnámietku zaujatosti. Povedané inak, všeobecné súdy sa s argumentáciou sťažovateľky vecne\na konštruktívne vyrovnali, avšak s výsledkom, ktorý bol vo vzťahu k očakávaniam sťažovateľky\nnegatívny. Práve vecné vybavenie námietky zaujatosti je nesporným dôkazom toho,\nže v sťažovateľkinom prípade vnútroštátna úprava poskytla bezprostredne dostupný nápravný\ninštrument umožňujúci okamžitý prieskum rešpektovania prezumpcie neviny v priebehu trestného\nkonania. Inými slovami, hoci Trestný poriadok nezakotvuje typovo špecificky pomenovaný\nprostriedok ochrany prezumpcie neviny, upravuje námietku zaujatosti, ktorá neexistenciu\nosobitného mechanizmu dokázala v plnej miere nahradiť. Sťažovateľka pritom tento prostriedok\n\n4\n\n(vrátane následného sťažnostného konania, pozn.) využila, pričom na svoje argumenty získala\nodpovede.\n15. So zreteľom na uvedené ústavný súd nevzhliadol dôvod na odklon od ustálenej judikatúry,\npodľa ktorej je trestné konanie od začiatku až do konca procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania\njednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla\naž po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv\na slobôd, ak tieto deficity neboli odstránené v priebehu trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd\nna túto skutočnosť neprihliadal, poprel by zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní,\nktorým je (okrem iného) aj náprava prípadných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej\nmoci (v danom prípade súdov, pozn. – m. m. napr. III. ÚS 513/2024).\n16. Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka bude mať\nmožnosť, ak by sa to ukázalo ako potrebné, podať riadny opravný prostriedok vo forme odvolania\npodľa § 306 Trestného poriadku, prípadne aj mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie\npodľa § 368 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.\n17. Pokiaľ ide o odvolanie, obžalovaný ako osoba oprávnená podať odvolanie proti výroku\nrozsudku, ktorý sa ho priamo dotýka, môže podať odvolanie pre nesprávnosť výroku,\nako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo\nspôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V nadväznosti na to ústavný súd v konkrétnosti\nodkazuje na § 321 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok\n(okrem iných prípadov) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku\npredchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci\nalebo právo obhajoby (m. m. napr. II. ÚS 258/2019, III. ÚS 214/2024, III. ÚS 513/2024).\n18. V súvislosti s potenciálnou možnosťou využitia dovolania ústavný súd pripomína, že § 371\nods. 1 písm. e) Trestného poriadku je postavený na slovnom spojení ,,prísediaci, ktorý mal byť\nvylúčený...“, pričom takto formulovaná dikcia neumožňuje najvyššiemu súdu odmietnuť dovolanie\npre absenciu tohto dôvodu iba odkazom na iné rozhodnutie o ne/vylúčení prísediaceho. Naopak,\nústavnou povinnosťou najvyššieho súdu je v záujme reálneho naplnenia práv obvineného pri takto\nuplatnenom dôvode dovolania meritórne skúmať, či prísediaci, vo vzťahu ku ktorému bol tento\ndovolací dôvod uplatnený, mal alebo nemal byť (teda nie či bol alebo nebol) vylúčený\nz vykonávania úkonov trestného konania (m. m. napr. III. ÚS 513/2024).\n19. Z bodov 17 a 18 dôvodov tohto uznesenia vyplýva, že skutočnosť namietaná sťažovateľkou,\na teda nevylúčenie prísediacich\na\nz vykonávania\nprocesných úkonov trestného konania, ktoré sa proti sťažovateľke aktuálne vedie na mestskom\nsúde, potenciálne zakladá (nie bez ďalšieho preukazuje, pozn.) dôvod na podanie opravných\nprostriedkov. Právna úprava teda sťažovateľke umožnila nielen bezprostredne (aktiváciou námietky\nzaujatosti, pozn.), ale umožní jej aj v následných štádiách trestného konania domáhať sa právne\núčinným spôsobom ochrany svojich práv podľa 6 ods. 1 a 2 dohovoru – a to prostredníctvom\nopravných prostriedkov, na základe ktorých je opravný súd oprávnený a povinný preskúmať\nopodstatnenosť tvrdení predostretých v ústavnej sťažnosti (m. m. napr. III. ÚS 513/2024).\n\n5\n\n20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka má v systéme\ntrestného konania k dispozícii (popri instantne dostupnom prostriedku procesnej obrany, ktorý\naj využila, pozn.) aj ďalšie účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade\nuznania jej argumentácie opravnými súdmi. Za týchto okolností teda nie je dôvod, aby ústavný súd\nvstupoval do prebiehajúceho trestného konania a predčasne si uzurpoval právomoc súdu\nrozhodujúceho o prípadnom opravnom prostriedku sťažovateľky. Ústavný súd pripomína,\nže nevyužitie označenej možnosti ochrany práv nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou\nústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak sťažovateľ nemá inú možnosť účinnej ochrany\nsvojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy; m. m. napr. III. ÚS 214/2024, III. ÚS 513/2024).\n21. Vychádzajúc z uvedeného, so zreteľom na skutočnosť, že účinky napadnutého uznesenia bude\nmožné potenciálne negovať prostredníctvom opravných prostriedkov (s možnosťou následného\nzrušenia meritórneho rozhodnutia), posúdil ústavný súd ústavnú sťažnosť ako neprípustnú\na ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol. Ústavný súd\nso zreteľom na bod 13 dôvodov tohto uznesenia len opätovne pripomína, že k odmietnutiu ústavnej\nsťažnosti pristúpil aj napriek jej prijatiu na ďalšie konanie. Daná možnosť vyplýva z úvodnej vety\n§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej je odmietnutie ústavnej sťažnosti v rámci\npredbežného prerokovania len možnosťou. Zo znenia zákona o ústavnom súde implicitne vyplýva,\nže aj po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je možné návrh z procesných dôvodov\nodmietnuť, keďže prijatie veci na ďalšie konanie nezakladá prekážku rozhodnutej veci v časti\ndopadajúcej na splnenie podmienok postupu konania (m. m. napr. III. ÚS 167/2021).\n22. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol, bolo už bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v uplatnenej ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. decembra 2025\n\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "právna veta"], "pravna_veta": "Námietka zaujatosti odôvodnená porušením prezumpcie neviny, o ktorej všeobecný súd v trestnom konaní vecne rozhodol, predstavuje prostriedok nápravy spĺňajúci požiadavku okamžitej dostupnosti podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci GUTSANOVI proti Bulharsku z 15. 10. 2013, č. 34529/10, rozsudok vo veci KASATKIN proti Rusku z 22. 6. 2021, č. 53672/14, bod 19). Ústavná sťažnosť vo veci namietaného porušenia prezumpcie neviny právoplatným uznesením všeobecného súdu o takej námietke zaujatosti je neprípustná.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17fa4eb2-92eb-4f68-849b-f4fce8f16e89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.185.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 185/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 185/2025 z 22. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.185.2025.1"}, {"guid": "ussr:d66cb7a1-f9c4-4b5c-97d7-4a26c248e1e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.513.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 513/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 513/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.513.2024.1"}, {"guid": "ussr:40798594-b22b-45a5-a706-a838ea5cce22", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.214.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 214/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2024 z 18. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-18", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.214.2024.1"}, {"guid": "ussr:e6196547-7756-4465-b373-01ae9167ed37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.167.2021.2"}, {"guid": "ussr:5aa102d0-a604-4b07-a84f-190cd2a31ee9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.258.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 258/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 258/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.258.2019.1"}, {"guid": "668f4f11-fee2-43c0-97dc-3b19490c49bc:86e2c82a-8f3b-49ff-862a-9e3afbb12567", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Tk/1/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2Tk/1/2023 z 2. 11. 2023", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-11-02", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/668f4f11-fee2-43c0-97dc-3b19490c49bc:86e2c82a-8f3b-49ff-862a-9e3afbb12567"}], "citovane_v": []}