{"guid": "ussr:b5f4443f-de21-4046-8232-9861d61309d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.74.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 74/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 74/2025 z 24. 9. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. septembra 2025, sp. zn. II. ÚS 74/2025, ECLI:SK:USSR:2025:2.US.74.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2025-09-24", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-2", "nazov": "čl. 37 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. e", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. e", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. e", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b5f4443f-de21-4046-8232-9861d61309d9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.74.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.74.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.74.2025.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 74/2025-95\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a sudcov\nPetra Molnára (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,\nČerveňova 15, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 50Tp/63/2024\nz 11. októbra 2024 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 50Tp/63/2024 z 11. októbra 2024 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho\nprávo podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 50Tp/63/2024 z 11. októbra 2024 z r u š u j e .\n3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ktoré j e p o v i n n ý\nOkresný súd Pezinok zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 331,33 eur\na zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. októbra 2024 (doplnenou\npodaniami doručenými ústavnému súdu 23. a 31. októbra 2024) domáha vyslovenia porušenia\nsvojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. e) a čl. 6 ods. 1\n\na ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na tiež čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením\nokresného súdu sp. zn. 50 Tp/63/2024 z 11. októbra 2024 (ďalej len „namietané uznesenie“). Žiada\ntoto uznesenie zrušiť a vrátiť vec sťažovateľa okresnému súdu na ďalšie konanie, priznať primerané\nfinančné zadosťučinenie 5000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a tiež z obsahu spisového materiálu okresného súdu\nvyplýva, že trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/46/2023 z 8. novembra 2023\n(ďalej len „trestný rozkaz“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinov výtržníctva\na ublíženia na zdraví, keď verbálne aj fyzicky bez predchádzajúceho vzájomného konfliktu napadol\nv dvoch prípadoch poškodené ženy, kde jednej z nich spôsobil aj kvalifikovanú ujmu na zdraví.\nTrestným rozkazom bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov,\nktorého výkon bol podmienečne odložený a bolo mu tiež uložené ochranné psychiatrické\na sexuologické liečenie ústavnou formou, ktoré vykonával v Psychiatrickej nemocnici Philippa\nPinela Pezinok (ďalej len „psychiatrická nemocnica“). Psychiatrická nemocnica 21. augusta 2024\nokresnému súdu predložila návrh na zmenu ústavnej ochrannej psychiatrickej a sexuologickej\nliečby sťažovateľa na liečbu v detenčnom ústave (ďalej len „meritórny návrh na detenciu“)\ns odkazom na § 81 ods. 4 Trestného zákona s odôvodnením, že nie je možné dosiahnuť dostatočný\nefekt liečby a splniť účel nariadenej ochrannej liečby, nie je možné medicínsky znížiť pretrvávajúce\nriziko protispoločenského nebezpečného konania, nie je prítomná perspektíva prechodu\ndo chráneného prostredia (napr. formou pobytu v zariadení sociálnej starostlivosti) a pretrvávajú\nporuchy správania aj počas kontinuálnej terapie na psychiatrickom oddelení. Toto konanie o návrhu\nna detenciu je pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 39Nt/46/2024 a okresnému súdu bola\nobhajcom sťažovateľa doručená v tomto konaní plná moc na zastupovanie sťažovateľa.\n3. Psychiatrická nemocnica následne 11. októbra 2024 doručila okresnému súdu návrh na vydanie\npredbežného príkazu na umiestnenie sťažovateľa do detenčného ústavu podľa § 462 ods. 4\nTrestného poriadku, v ktorom argumentovala, že „u sťažovateľa prichádza k poruchám správania,\nbola atakovaná zdravotná sestra, a to opakovane. U pacienta nie je možné splniť účel nariadenej\nliečby, dominuje anetická rigídna porucha, egocentrická osobnosť, bez vyvinutých vyšších citov, je\nmanipulatívny.“. Podanému návrhu vyhovel sudca pre prípravné konanie okresného súdu\na namietaným uznesením rozhodol o vydaní predbežného príkazu na umiestnenie sťažovateľa\ndo detenčného ústavu, ktorý odôvodnil konštatovaním, že „po vykonanom výsluchu obvineného,\noboznámení sa s návrhom zdravotníckeho zariadenia ako aj so spisovým materiálom dospel súd\nk záveru, že skutočnosti uvádzané v návrhu zdravotníckeho zariadenia napĺňajú dôvody\nna rozhodnutie o vydaní predbežného príkazu na umiestnenie obvineného do detenčného ústavu“.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v prvom bode, citujúc v úvode judikatúru ústavného súdu,\nformuluje námietku porušenia svojho práva na zákonného sudcu. Odkazujúc na dotknuté\nustanovenia § 231 písm. o), § 85 ods. 7, § 215 ods. 8 a § 236 ods. 1 Trestného poriadku,\nargumentuje, že v jeho prípade rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného príkazu\nna umiestnenie sudca pre prípravné konanie, čo nebol postup súladný s § 462 ods. 4 Trestného\n\n2\n\nporiadku jasne zverujúcim rozhodovanie v procesnej situácii sťažovateľa samosudcovi konajúcemu\nvo veci meritórneho návrhu na detenciu v konaní vedenom pod sp. zn. 39Nt/46/2024.\n5. V ďalšom bode sťažovateľ argumentuje porušením svojho práva na obhajobu, keď jeho obhajca,\nktorý v konaní o meritórnom návrhu na detenciu vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.\n39Nt/46/2024 predložil plnú moc udelenú mu sťažovateľom pre toto konanie, nebol pred vydaním\nnamietaného uznesenia upovedomený o vykonaní výsluchu sťažovateľa a tento bol realizovaný bez\núčasti jeho obhajcu. Na tomto mieste sťažovateľ akcentuje skutočnosť, že vykonával ústavné\nochranné liečenie odôvodnené duševnou poruchou, čo signalizovalo skutočnosť, že nie je schopný\nsa náležite sám obhajovať.\n6. V neposlednom rade sťažovateľ vytýka namietanému uzneseniu okresného súdu, že jeho\nodôvodnenie neobsahuje popis relevantných skutočností, a to na základe akých skutočností sudca\npre prípravné konanie rozhodol o návrhu psychiatrickej nemocnice, prečo tento návrh považoval\nza dôvodný, akým spôsobom mal sťažovateľ ohrozovať život a zdravie iných osôb a tiež aké\nskutočnosti vyplynuli z výsluchu sťažovateľa. Podrobne citujúc judikatúru ústavného súdu\nvenovanú popisu testu proporcionality vykonávaného v prípadoch preskúmania ospravedlniteľnosti\nnajzávažnejších zásahov do základných práv a slobôd jednotlivca, dôvodí, že v jeho prípade\nsplnenie jednotlivých kritérií legitimity, legality, nevyhnutnosti a proporcionality v užšom zmysle\nnebolo nijako preskúmané, a to predovšetkým z hľadiska tej zásadnej okolnosti, že umiestnenie\nosoby v detenčnom ústave predstavuje jeden z najinvazívnejších prostriedkov zasahujúcich do práv\nodsúdenej osoby. V tomto kontexte odôvodňuje, že sa okresný súd pri posúdení dôvodnosti návrhu\npsychiatrickej nemocnice a opodstatnenosti dotknutého zásahu do práv sťažovateľa úplne opomenul\nvysporiadať s dosiaľ vykonaným znaleckým dokazovaním obsiahnutým v znaleckých posudkoch\ntvoriacich prílohu ústavnej sťažnosti. V podrobnostiach na tomto mieste dôvodí, že z obsahu\nznaleckého dokazovania jasne vyplýva, že trpí poruchou autistického spektra (Aspergerov\nsyndróm) a obsedantno-kompulzívnou poruchou, a tieto fakty sú aj pre bežného laika dostatočne\nvýpovednými informáciami o tom, že v sťažovateľovom prípade nejde o závažné duševné poruchy\nindikujúce takú spoločenskú nebezpečnosť pobytu jednotlivca na slobode, ktorá by si vyžadovala\nizoláciu a liečbu najkrajnejšou možnosťou, teda detenčnou izoláciou. Na podporu svojich tvrdení\npodrobne interpretuje k ústavnej sťažnosti priložený znalecký posudok kvalifikovaného odborníka\nz odvetvia psychiatrie a sexuológie obstaraný obhajobou, ktorý obsahuje formulované znalecké\nzávery vedúce k vyvráteniu opodstatnenosti detencie sťažovateľa.\n7. V popísanom postupe okresného súdu sťažovateľ vidí porušenie všetkých svojich označených\npráv.\nIII.\nVyjadrenia okresného súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie okresného súdu:\n8. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 74/2025-39 z 12. februára 2025 prijal ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu. V súvislosti s vecným prerokovaním ústavnej\nsťažnosti vyzval 19. februára 2025 predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke\nústavnej sťažnosti. Na výzvu ústavného súdu reagoval podpredseda okresného súdu podaním\n3\n\nsp. zn. Spr. 37/25 zo 7. marca 2025, v ktorom odkázal na vyjadrenie zákonného sudcu a vo vzťahu\nk námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu uviedol, že v zmysle platného\nrozvrhu práce okresného súdu sa návrh na vydanie predbežného príkazu na umiestnenie sťažovateľa\ndo detenčného ústavu zapisuje do oddelenia „Tp“ a o takomto návrhu z uvedeného dôvodu\nrozhoduje sudca pre prípravné konanie, ktorý v čase doručenia návrhu vykonáva služobnú\npohotovosť, a to najmä s prihliadnutím na tú skutočnosť, že o takomto návrhu je potrebné\nrozhodnúť v zákonnej 48-hodinovej lehote. Z tohto dôvodu nebol predmetný návrh predložený\nk spisovému materiálu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 39Nt/46/2024 (meritórny návrh\nna detenciu, pozn.). K formulovanej výhrade sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu\nprostredníctvom obhajcu zastupujúceho sťažovateľa v konaní o meritórnom návrhu na detenciu\ndôvodil, že rozhodovanie o vydaní príkazu na predbežné umiestnenie do detenčného ústavu je\nsamostatným konaním, ktoré nijako nesúvisí s konaním o meritórnom návrhu na detenciu\npred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 39Nt/46/2024, ide o dočasné opatrenie, ktoré nie je\nrozhodnutím vo veci samej a jeho úlohou je zabrániť ohrozeniu života alebo zdravia iných osôb.\nNapokon k námietkam sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení namietaného uznesenia\nargumentoval podpredseda okresného súdu, že sa pri rozhodovaní o vydaní predbežného príkazu\nna umiestnenie do detenčného ústavu nevykonáva žiadne dokazovanie výsluchom účastníkov\nkonania, keď zákon stanovuje iba povinnosť vypočuť odsúdeného, ak to jeho zdravotný stav\ndovoľuje, preto sa v rozhodnutí možno odvolať len na obsah skutočností uvedených v samotnom\nnávrhu na vydanie predbežného príkazu, keď akékoľvek odôvodnenie spočívajúce v konštatovaní\nakýchkoľvek tvrdení bez vykonaného dokazovania by v budúcnosti mohlo viesť k nejakej forme\nprejudikovania následného rozhodnutia vo veci samej.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n9. Sťažovateľ sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu\n12. marca 2025. V prvom bode predkladá protiargumentáciu k stanovisku okresného súdu v otázke\nzákonného sudcu. Cituje obsah § 462 ods. 4 Trestného poriadku a, poukazujúc na jeho poslednú\nvetu, podľa ktorej „O vydaní predbežného príkazu rozhodne predseda senátu do 48 hodín\nod doručenia návrhu súdu.“, dôvodí, že v zmysle citovaného zákonného ustanovenia vydáva\npredbežný príkaz predseda senátu konajúceho o meritórnom návrhu na detenciu, a nie sudca\npre prípravné konania. Podľa sťažovateľa preto, pokiaľ rozvrh práce okresného súdu zveruje\nv danom prípade rozhodovanie sudcovi pre prípravné konanie, je takýto postup nezákonný a je\nporušením ústavného práva na zákonného sudcu. V ďalšom bode spochybňuje tvrdenie okresného\nsúdu, podľa ktorého rozhodovanie o predbežnom príkaze je samostatným konaním, ktoré nemá nič\nspoločné s konaním o meritórnom návrhu na detenciu, poukazuje pritom opäť na citované zákonné\nustanovenie, podľa ktorého má byť rozhodovanie o predbežnom príkaze zverené práve predsedovi\nsenátu, a nie sudcovi pre prípravné konanie. Ďalej opätovne zdôrazňuje potrebu náležitého\nodôvodnenia predbežného príkazu na umiestnenie odsúdeného do detencie, a túto požiadavku podľa\nneho namietané uznesenie nespĺňa. Podľa názoru sťažovateľa práve požiadavke náležitého\nodôvodnenia predbežného príkazu konvenuje dotknuté ustanovenie Trestného poriadku zverujúce\nrozhodovanie o ňom predsedovi senátu rozhodujúcemu vo veci meritórneho návrhu, ktorý\nna rozdiel od sudcu pre prípravné konanie disponuje znalosťou spisového materiálu obsahujúceho\nvšetky potrebné skutočnosti vrátane znaleckých posudkov. Sťažovateľ opätovne dôvodí, že\n\n4\n\nnamietané uznesenie nedáva žiadne odpovede na relevantné otázky, a to prečo okresný súd\nvyhodnotil návrh psychiatrickej nemocnice na vydanie predbežného príkazu ako dôvodný, akým\nspôsobom mal sťažovateľ ohrozovať život a zdravie iných osôb a aké skutočnosti vyplynuli\nzo sťažovateľovho výsluchu. Konkretizujúc aj judikatúru ESĽP, dôvodí, že pre pozbavenie osobnej\nslobody s odkazom na čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru sa vyžaduje splnenie troch podmienok\n(existencia duševnej poruchy podložená objektívnym lekárskym posudkom, kvalifikovanosť\nduševnej poruchy odôvodňujúca nútené zadržanie a tiež pretrvávanie duševnej poruchy). Podľa\njeho názoru sa okresný súd podmienkami obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa nijako\nnezaoberal a sťažovateľ tak namietané uznesenie považuje za svojvoľné, arbitrárne a protiústavné.\n10. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe\nobsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n11. Podstatou argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa je uplatnená námietka porušenia jeho\noznačených práv, ku ktorému malo dôjsť pri rozhodovaní o predbežnom umiestnení sťažovateľa\ndo detenčného zariadenia, keď sťažovateľ pôvodne vykonával v trestnom konaní uložené ústavné\nochranné liečenie. Námietky sťažovateľa sa týkajú dodržania požiadavky zákonného sudcu,\ngarancií práva na obhajobu a tiež otázky dostatočnosti odôvodnenia namietaného uznesenia, ktorým\nokresný súd rozhodol o jeho predbežnom umiestnení v detenčnom zariadení.\n12. Ústavný súd hneď v úvode upozorňuje na to, že detencia upravená v Trestnom zákone ako druh\nochranného opatrenia predstavuje svojou povahou najtvrdšie zo zakotvených opatrení, veľmi\nciteľne zasahujúce do základných práv a slobôd jednotlivca, preto by malo byť toto opatrenie\nukladané v tých najkrajnejších prípadoch, keď miernejšie opatrenia na ochranu spoločnosti zlyhali\nalebo sú zjavne neúčinné. Uplatnenie detencie ako prostriedku ultima ratio musí byť preto\npodmienené predchádzajúcim, veľmi prísnym preverením splnenia zákonných podmienok\nza súčasného rešpektovania záruk vzťahujúcich sa na osobnú slobodu jednotlivca, ktoré sú\ngarantované tak príslušnými ustanoveniami ústavy, ako aj dohovoru.\n13. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdiť, či konajúci súd relevantné požiadavky splnil,\npričom smerodajnými boli pre ústavný súd východiská vyplývajúce z rozhodovacej praxe\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd v rámci\nsvojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje.\nIV.1. Východiskové princípy:\n14. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového\nzákonom: ... e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,\nalebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov.\n\n5\n\n15. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane judikuje, že\npísm. a) až f) čl. 5 ods. 1 dohovoru obsahujú taxatívny výpočet prípustných dôvodov, na základe\nktorých možno obmedziť osobnú slobodu jednotlivca, pričom žiadne obmedzenie osobnej slobody\nnie je v súlade s dohovorom, pokiaľ nespadá pod niektorý z tu uvedených dôvodov (pozri rozsudok\nESĽP vo veci Del Rio Prada proti Španielsku, č. 42750/09 z 21. 10. 2013, bod 123). Podľa\nuvedenej judikatúry len úzka interpretácia týchto taxatívne vymedzených dôvodov pre obmedzenie\nosobnej slobody je v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorý obsahuje garanciu, že nikto nebude\nsvojvoľne zbavený osobnej slobody (pozri rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp proti Holandsku,\nč. 6301/73 z 24. 10. 1979, bod 37 a Shimovolos proti Rusku, č. 30194/09 z 21. 6. 2011, bod 51).\n16. Európsky súd pre ľudské práva ďalej upozorňuje, že pojem „osoba duševne chorá“ podľa čl. 5\nods. 1 písm. e) dohovoru nie je presne definovaný, pretože jeho význam sa neustále vyvíja\nv závislosti od pokrokov dosahovaných v oblastiach psychiatrického výskumu (pozri rozsudky\nESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku, bod 37, a vo veci Rakevich proti Rusku, č. 58973\nz 28. 10. 2003, bod 26). Osoba nemôže byť zbavená osobnej slobody na základe duševnej poruchy,\npokiaľ nie sú naplnené nasledujúce tri základné podmienky: 1. musí byť preukázané, že osoba trpí\nduševnou poruchou, ktorá bola určená kompetentnou autoritou na základe objektívneho znaleckého\nposudku; 2. duševná porucha musí vykazovať druh či stupeň opodstatňujúci obligatórne zbavenie\nosobnej slobody a 3. platnosť pokračovania pozbavenia osobnej slobody závisí od trvania poruchy\n(pozri už spomínaný rozsudok ESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku, bod 39, a tiež rozsudok\nvo veci Stanev proti Bulharsku, č. 36760/06 zo 17. 1. 2012, bod 145). Platí pritom, že duševná\nporucha vykazujúca taký stupeň, ktorý opodstatňuje obligatórne pozbavenie osobnej slobody, môže\nbyť konštatovaná v prípadoch, keď je pozbavenie osobnej slobody nevyhnutné z dôvodu terapie,\npodávania liekov alebo ďalšej klinickej liečby k vyliečeniu či zmierneniu stavu, ale tiež\nv prípadoch, keď osoba potrebuje kontrolu a dohľad, aby sa zamedzilo, že napríklad ublíži sebe\nalebo niekomu inému (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veciach Witold Litwa proti Poľsku,\nč. 26629/95 zo 4. 4. 2000, bod 60 a Hutchison Reid proti Spojenému kráľovstvu, č. 50272/99\nz 20. 2. 2003, bod 52). Je súčasne nevyhnutné, aby bol lekársky posudok identifikujúci\nkvalifikovanú duševnú poruchu dostatočne aktuálny tak, aby umožnil príslušným orgánom\npreskúmať zdravotný stav dotknutej osoby v okamžiku, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť\ndržania tejto osoby (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Herz proti Nemecku, č. 44672/98\nz 12. 6. 2003, bod 50 a H.W. proti Nemecku, č. 17167/11 z 19. 9. 2013, bod 114).\n17. Rozhodovacia prax ESĽP požaduje, aby akékoľvek pozbavenie osobnej slobody okrem\nnaplnenia jedného z prípadov stanovených v písm. a) až e) čl. 5 ods. 1 dohovoru bolo zároveň aj\n„zákonné“. V otázke zákonnosti obmedzenia osobnej slobody vrátane otázky dodržania „postupu\npredpísaného zákonom“ dohovor v zásade odkazuje na národné právo a stanovuje povinnosť\nprispôsobiť jeho hmotné i procesné pravidlá, kde nerešpektovanie vnútroštátneho práva\nv konkrétnom prípade vedie k porušeniu dohovoru (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Erkalo\nproti Holandsku, č. 23807/94 z 2. 9. 1998, bod 52; Baranowski proti Poľsku, č. 28358/95\nz 28. 3. 2000, bod 50 a Saadi proti Spojenému kráľovstvu, č. 13229/03 z 29. 1. 2008, bod 67).\n18. Zároveň však ESĽP zdôrazňuje, že zákonnosť nestačí, pretože pozbavenie slobody môže byť\nzákonné podľa vnútroštátnej legislatívy, ale zároveň svojvoľné, a tým pádom v rozpore\ns požiadavkami dohovoru. Aj keď všeobecne nedefinoval, aký postup štátnych orgánov by mohol\nbyť považovaný na účely čl. 5 ods. 1 dohovoru za svojvôľu, v jednotlivých prípadoch vyvodil určité\n6\n\nkľúčové princípy. Medzi ne patrí i princíp primeranosti, pri ktorom je v rôznych kontextoch\nzdôraznené, že pozbavenie osobnej slobody je takým závažným opatrením, že môže byť\nospravedlnené len vtedy, pokiaľ iné, menej prísnejšie opatrenia boli zvážené a bola zistená ich\nnedostatočnosť k ochrane osobného alebo verejného záujmu vyžadujúceho to-ktoré obmedzenie.\nMusí byť preukázané, že pozbavenie osobnej slobody dotyčného bolo vzhľadom na konkrétne\nokolnosti nevyhnutné (pozri rozsudky ESĽP vo veci Sabeva proti Bulharsku, č. 44290/07\nz 10. 6. 2010, bod 56, a C.B. proti Rumunsku, č. 21207/03 z 20. 4. 2010, bod 48).\n19. Relevantný faktor pri posudzovaní, či pozbavenie osobnej slobody u dotknutej osoby by malo\nbyť považované za svojvoľné, je tiež odôvodnenie rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody (pozri\nrozsudok ESĽP vo veci Mooren proti Nemecku, č. 11364/03 z 9. 7. 2009, bod 75). Mimoriadne\nlakonické dôvody, ktoré prezentuje súd ako oporu pre pozbavenie osobnej slobody vo svojom\nrozhodnutí, môžu byť vnímané ako svojvôľa, teda porušenie princípu ochrany pred svojvôľou\nzakotveného v čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudku ESĽP vo veciach Khudoyorov proti Rusku,\nč. 6847/02 z 8. 11. 2005, bod 131 a bod 157, tiež Miminoshvili proti Rusku, č. 20197/03\nz 28. 6. 2011, bod 69).\n20. V zmysle ustálenej judikatúry ESĽP, na ktorú ústavný súd, ako už bolo uvedené, pri svojom\nrozhodovaní reflektuje, je teda obmedzenie osobnej slobody jednotlivca s odkazom na dôvod podľa\nčl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru akceptovateľné iba v prípade súčasného splnenia troch základných\npodmienok, ktorými sú existencia kvalifikovanej duševnej poruchy (duševná porucha takého druhu\na stupňa, ktoré si vyžadujú nútené držanie) objektivizovanej na základe aktuálneho lekárskeho\nposudku, nemožnosť zabezpečiť účel sledovaný takýmto obmedzením, teda ochranu osobného\nalebo verejného záujmu iným, menej prísnejším opatrením a tiež nevyhnutnosť prijatia takéhoto\nobmedzenia s prihliadnutím na okolnosti vzťahujúce sa na dotknutú osobu (pozri napr. rozsudok\nESĽP vo veci C.B. proti Rumunsku).\nIV.2. Aplikácia princípov na posudzovanú vec sťažovateľa:\na) dôvod pre pozbavenie osobnej slobody\n21. Sťažovateľ z titulu Trestným rozkazom uloženého ochranného opatrenia (popri uloženom treste\nodňatia slobody, ktorého výkon však bol podmienečne odložený) pôvodne vykonával ochranné\npsychiatrické a sexuologické liečenie ústavnou formou. Jeho osobná sloboda tak bola de facto\nobmedzená na základe uloženého ochranného opatrenia – ústavného ochranného liečenia.\nTransformáciu ústavného ochranného liečenia na detenciu navrhla psychiatrická nemocnica, teda\nzariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti. Psychiatrická nemocnica svoj meritórny návrh\nna detenciu odôvodnila tvrdením o nemožnosti dosiahnuť u sťažovateľa dostatočný efekt liečby\na splniť účel nariadenej ochrannej liečby, o nemožnosti medicínsky znížiť pretrvávajúce riziko\nspoločensky nebezpečného konania sťažovateľa a s odôvodnením o neprítomnosti perspektívy jeho\nprechodu do chráneného prostredia a o pretrvávajúcej poruche jeho správania aj počas kontinuálnej\nterapie. Takto zariadením ústavnej zdravotnej starostlivosti prezentované dôvody na umiestnenie\nsťažovateľa do detencie sú rámcovo priliehavé predovšetkým k obsahu § 81 ods. 4 Trestného\nzákona, na ktoré aj psychiatrická nemocnica v návrhu sama poukazuje. Podľa citovaného\nustanovenia Trestného zákona môže všeobecný súd na základe odborného lekárskeho posudku\nrozhodnúť o umiestnení páchateľa do detenčného ústavu aj vtedy, ak ide o páchateľa trestného činu\n7\n\nspáchaného zo sexuálneho motívu, ktorý vykonáva ochranné liečenie v zariadení ústavnej\nzdravotnej starostlivosti, ak ochranné liečenie nedosiahlo svoj účel a v budúcnosti hrozí opakovanie\nspáchaného činu alebo obdobného činu; súd rozhodne na návrh zariadenia ústavnej zdravotnej\nstarostlivosti. Okrem citovaného § 81 ods. 4 Trestného poriadku teoreticky do úvahy prichádza\nrámcovanie meritórneho návrhu psychiatrickej nemocnice na detenčné umiestnenie sťažovateľa aj\npodľa § 81 ods. 3 Trestného zákona. Podľa tohto ustanovenia môže súd na základe odborného\nlekárskeho posudku rozhodnúť o umiestnení páchateľa do detenčného ústavu aj vtedy, ak páchateľ,\nktorého pobyt na slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná,\nvykonáva ochranné liečenie v zdravotníckom zariadení a svojím správaním ohrozuje život a zdravie\niných osôb.\n22. Pozbavenie osobnej slobody na základe § 81 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného zákona\n(tzv. detencia) v princípe spadá do rámca čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, ktorý umožňuje\nobmedzenie osobnej slobody u osôb „duševne chorých“. Úlohou ústavného súdu tak bolo posúdiť,\nči bola nariadená predbežná detencia sťažovateľa odôvodnená v súlade s obsahom čl. 5 ods. 1\npísm. e) dohovoru.\nb) pozbavenie osobnej slobody „duševne chorej osoby“\n23. Pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa v zmysle dotknutého čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru si\nvyžadovalo, aby v dobe prijatia predbežného rozhodnutia o detenčnom umiestnení sťažovateľa bolo\nspoľahlivo určené, že je sťažovateľ „duševne chorou“ osobou v zmysle obsahu dotknutého článku\ndohovoru, teda že existuje u neho kvalifikovaná duševná porucha, ktorá bola konštatovaná\npríslušnými autoritami na základe objektívneho lekárskeho posudku.\n24. V sťažovateľovom prípade išlo o transformáciu obmedzenia osobnej slobody, a to o prechod\nz režimu ústavného ochranného liečenia (založeného Trestným rozkazom) do režimu detencie, ktorá\npredstavuje v rámci skupiny ochranných opatrení opatrenie najprísnejšie, teda prostriedok ultima\nratio. Existencia kvalifikovanej duševnej poruchy ako základný podklad na obmedzenie osobnej\nslobody sťažovateľa ochranným ústavným liečením bola ustálená už v rámci vedeného trestného\nkonania, v ktorom bolo sťažovateľovi Trestným rozkazom podľa § 73 ods. 2 písm. b) Trestného\nporiadku uložené ochranné psychiatrické a sexuologické liečenie ústavnou formou, a to na základe\nvypracovaných znaleckých posudkov, ktorých odborné stanoviská všeobecný súd vyhodnotil ako\nrelevantný podklad na prijatie záveru o existencii kvalifikovanej duševnej poruchy, v súvislosti\ns ktorou sa sťažovateľ trestnej činnosti dopustil a ktorá činila jeho ďalší pobyt na slobode\nnebezpečným. Keďže v posudzovanom prípade išlo o predbežné rozhodnutie o detenčnom\numiestnení sťažovateľa, ktoré malo dočasne riešiť naliehavú situáciu ešte pred prijatím konečného\nrozhodnutia o meritórnom návrhu na detenciu (v rámci ktorého mal byť obstaraný aktuálny, teda\nnový odborný lekársky posudok), mohol okresný súd vychádzať iba zo znaleckého dokazovania,\nktoré bolo vykonané ešte v rámci vedeného trestného konania a z ktorého vychádzal Trestný\nrozkaz, resp. jeho výrok, ktorým bolo sťažovateľovi uložené ústavné ochranné psychiatrické\na sexuologické liečenie.\n25. Na tomto mieste ústavný súd uvádza, že jeho pozornosti neušlo, že jednotlivé znalecké\nposudky, ktoré boli podkladom na Trestným rozkazom uložené ústavné ochranné psychiatrické\na sexuologické liečenie, nie sú – pokiaľ ide o špecifikáciu duševnej poruchy sťažovateľa –\n8\n\nvzájomne súladné a závery pribratých znalcov si vzájomne odporujú. Znalecké posudky boli\njednotlivými znalcami podané v chronologickej postupnosti.\n26. V poradí prvý znalec z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvia psychiatrie v znaleckom\nposudku z 21. júla 2023 u sťažovateľa konštatoval zachovanie rozpoznávacích a ovládacích\nschopností v čase spáchania skutku, pričom zároveň diagnostikoval u sťažovateľa prítomnosť\nduševnej poruchy, a to Aspergerov syndróm a obsedantno-kompulzívnu poruchu. U sťažovateľa\nnavrhol nariadenie ústavnej ochrannej psychiatrickej liečby. Vzhľadom na povahu spáchaných\nskutkov a ich priebeh znalec uvažoval, či nebolo konanie sťažovateľa sexuálne motivované,\nnepotvrdil však u sťažovateľa poruchu sexuálnej preferencie (tzv. sexuálnu deviáciu). Znalec\nvysvetlil, že u sexuálnej deviácie v podobe sexuálneho sadizmu sa práve v začiatkoch táto porucha\nu útočníkov prejavuje útočnou agresiou bez znásilnenia obete. Na účel potvrdenia alebo vyvrátenia\nprítomnosti sexuálnej deviácie znalec navrhol pokračovať v znaleckom vyšetrení sťažovateľa\npsychodiagnostickým sexuologickým vyšetrením znalcom z odboru psychológie sexuality a PPG\nvyšetrenie (vyšetrenie prístrojom phalopletyzmografom, tzv. PPG-falograf na zistenie sexuálnej\norientácie posudzovaného, ako aj prípadnej sexuálnej deviantnej odchýlky). V prípade potvrdenia\nprítomnosti poruchy sexuálnej deviácie v podobe sexuálneho sadizmu navrhol rozšíriť návrh\nochrannej psychiatrickej liečby o liečbu sexuologickú.\n27. V poradí druhý znalec z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie dospelých\na psychológie sexuality v znaleckom posudku z 22. septembra 2023 v kontexte podozrení prvého\nznalca na prítomnosť sexuálnej deviácie u sťažovateľa vysvetlil, že útok na osobu opačného\npohlavia nemusí byť sexuálne motivovaný, a teda nejde vždy o sexuálne motivované správanie.\nU sťažovateľa konštatoval stav psychosexuality charakterizovaný zachovaním heterosexuálnej\norientácie na dospelé objekty, takisto uviedol, že u sťažovateľa neboli PPG vyšetrením\nv záujmovom spektre relevantnom pre vyvolanie vzrušenia a následného sexuálneho uspokojenia\nzistené deviantné objekty. Znalec vysvetlil, že v sťažovateľovom prípade je v kontexte poznatkov\no jeho osobnosti (osobnosť nezrelá, s nízkou kapacitou pre zvládanie záťaže, nízkou kvalitou\ninterpersonálnych zručností s dopadom na sociosexuálnu adaptáciu) psychologicky zrozumiteľným\nvysvetlenie, že agresia sťažovateľa voči poškodeným ženám bola motivovaná snahou o vybitie\nnapätia voči frustrujúcemu objektu (odmietavý postoj žien sťažovateľa dlhodobo frustroval), išlo\nteda o zlyhanie v kontrole správania. Preto úvaha o sexuálnom motíve konania sťažovateľa\n(o prítomnosti sexuálnej deviácie u sťažovateľa v podobe agresívneho sadizmu), ktorú načrtol prvý\nznalec, sa javí menej pravdepodobnou.\n28. Orgány činné v trestnom konaní pribrali v trestnej veci sťažovateľa tretieho znalca z odboru\nzdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie a sexuológie. Tretí znalec v znaleckom posudku\nz 23. októbra 2023 bez využitia PPG vyšetrenia síce nepotvrdil predbežné podozrenia prvého znalca\no možnosti prítomnosti sexuálnej deviácie v podobe sexuálneho sadizmu, konštatoval však, že\nsťažovateľ trpí sexuálnou deviáciou v podobe patologickej sexuálnej agresivity, ktorá podmienila\nspáchanie trestnej činnosti a ktorá podľa znalca súvisí s neschopnosťou sťažovateľa vytvárať\nprimeraný partnerský a sexuálny vzťah. Znalec uviedol, že vec konzultoval so znalcami, ktorí\nv danej veci vypracovali znalecké posudky, a uviedol, že sa so závermi znalca psychológa\nstotožňuje len čiastočne. Vzhľadom na nebezpečenstvo (zo sexuologického hľadiska) pobytu\nsťažovateľa na slobode pre spoločnosť navrhol ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.\n\n9\n\nTento znalecký posudok sa zrejme stal oporou pre Trestným rozkazom nariadené ústavné ochranné\npsychiatrické a sexuologické liečenie.\n29. V sťažovateľovom prípade teda v rámci znaleckého dokazovania prvý znalec vyslovil\nu sťažovateľa podozrenie na prítomnosť sexuálnej deviácie v podobe sexuálneho sadizmu, druhý\nznalec komplexným posúdením aj za pomoci využitia pomocnej prístrojovej diagnostiky v podstate\npoprel sexuálnu motiváciu sťažovateľom spáchanej trestnej činnosti a vylúčil prítomnosť sexuálnej\ndeviácie, tretí znalec (pribratý nad rámec odporúčania prvého znalca, kde prvý znalec odporučil\npribratie znalca psychológa) bez využitia PPG vyšetrenia potvrdil prítomnosť sexuálnej deviácie,\navšak iného charakteru, akú predpokladal prvý znalec. Všeobecný súd teda pri ustálení relevantného\nstanoviska o existencii kvalifikovanej duševnej poruchy preklenul vzájomne rozporné závery\nviacerých znalcov tak, že si (bez náležitého vysvetlenia) vybral jeden z troch znaleckých posudkov\nso vzájomne odlišnými diagnostickými závermi.\n30. Preto ústavný súd za situácie, keď vzájomne rozporné výsledky znaleckého dokazovania\nzo základného trestného konania boli ako jediné východiskovým základom pre dotknuté\nrozhodovanie o osobnej slobode sťažovateľa, resp. pre posúdenie otázky splnenia prvej\nzo stanovených podmienok [existencia kvalifikovanej duševnej poruchy v zmysle čl. 5 ods. 1\npísm. e) dohovoru], vyslovuje pochybnosti spoľahlivosti podkladov a o tom, že spĺňali parametre\npožadované judikatúrou ESĽP. Záver o existencii kvalifikovanej duševnej poruchy u sťažovateľa,\nktorá by opodstatňovala obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa v podobe tzv. predbežnej\ndetencie, nebol určený na základe jednoznačných expertných podkladov. V sťažovateľovom\nprípade tak prvá z vymedzených podmienok prípustnosti obmedzenia osobnej slobody z titulu čl. 5\nods. 1 písm. e) dohovoru nebola splnená.\n31. Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že sa na účely získania komplexného obrazu\no sťažovateľovej veci oboznámil so znaleckým posudkom znalca z odboru zdravotníctva\na farmácie, odvetvia psychiatrie z 28. októbra 2024 (v poradí štvrtý znalec), ktorý ho vypracoval\nv čase po vydaní namietaného uznesenia okresného súdu na základe iniciatívy sťažovateľa, ako aj\nso sťažovateľom neskoršie priloženým uznesením okresného súdu sp. zn. 39Nt/46/2024\nz 12. júna 2025, ktorým bol meritórny návrh psychiatrickej nemocnice na umiestnenie sťažovateľa\ndo detenčného ústavu zamietnutý (ďalej len „zamietajúce uznesenie o detencii“).\n32. Podľa posudku v poradí štvrtého znalca sťažovateľ netrpí žiadnou duševnou chorobou v zmysle\nchoromyseľnosti, u sťažovateľa je prítomná porucha autistického spektra (Aspergerov syndróm)\na porucha osobnosti, hypertýmia a psychosexuálna nezrelosť s vytesnením všetkých pre určitý vek\nštandardných aktivít v tomto smere. Znalec súčasne upozornil, že zistená porucha osobnosti\ni porucha autistického spektra je u sťažovateľa významne ovplyvniteľná psychoterapeutickoedukatívnou starostlivosťou s prognózou získania schopnosti sociálne primerane existovať\na fungovať. Uviedol, že u sťažovateľa realizoval aj kontrolné sexuologické vyšetrenie, ktorého\nzávery konzultoval s v poradí druhým znalcom (psychológom) a dospel k obdobnému záveru, že\nu sťažovateľa nie je preukázaná prítomnosť sexuálnej deviácie. Podľa znalca doterajšia ochranná\nústavná liečba poskytovaná sťažovateľovi v psychiatrickej nemocnici neplní svoj účel, keďže\nsťažovateľovi nie je poskytovaná vo forme psychoterapeuticko-edukatívnej starostlivosti. Znalec\nv závere konštatoval, že nevidí u sťažovateľa dôvody na nariadenie detencie, kde upozornil, že ide\n\n10\n\no krajné riešenie určené pre nenapraviteľných, neliečiteľných, psychicky narušených jedincov,\nčo vzhľadom na predchádzajúce závery nie je sťažovateľov prípad.\n33. Pri oboznámení sa s obsahom meritórneho zamietajúceho uznesenia o detencii neušlo\npozornosti ústavného súdu, že ďalší z pribratých znalcov (v poradí piaty znalec pribratý okresným\nsúdom v konaní o meritórnom návrhu na detenciu) negoval diagnostické výsledky, ktoré\nza súčasného použitia PPG vyšetrenia v kontexte celkovej anamnézy sťažovateľa získal\na prezentoval druhý znalec psychológ (kde tento druhý znalec nepotvrdil u sťažovateľa prítomnosť\nsexuálnej deviácie). Piaty znalec v spolupráci so znalcom, ktorý pre jeho potreby realizoval\nu sťažovateľa PPG vyšetrenia, diagnostikoval u sťažovateľa prítomnosť sexuálnej deviácie\nv podobe patologickej sexuálnej agresie, konštatoval úplne nepriaznivú prognózu do budúcnosti\nz dôvodu nedostatočnej spolupráce v psychoterapii a úplnej nekritickosti sťažovateľa, pričom\nodporučil umiestnenie sťažovateľa do detencie. Okresný súd v zamietajúcom uznesení o detencii\n(v ktorom prijal záver o prítomnosti sexuálnej deviácie u osoby sťažovateľa) sa nevysporiadal\nso závermi znaleckého posudku v poradí štvrtého znalca (s poukazom na to, že dotknutý znalec\nzomrel a nie je možné ho vypočuť), a rozpory medzi závermi dvoch znalcov (v poradí druhý a piaty\nznalec) preklenul tak, že validitu PPG vyšetrenia realizovaného druhým znalcom spochybnil\nodkazom na výsluch interného zamestnanca psychiatrickej nemocnice (hlavný klinický psychológ).\nÚstavný súd považuje takýto spôsob uplatňovania zásady voľného hodnotenia dôkazov\nv okolnostiach veci sťažovateľa za nepatričný, keďže v prípade dotknutého svedka treba zvážiť ako\nrelevantnú otázku jeho nestrannosť (nejde o externého experta, ale interného zamestnanca\npsychiatrickej nemocnice, ktorá je navrhovateľom v dotknutom konaní).\n34. Ústavný súd v kontexte uvedených zistení upozorňuje, že podľa judikatúry ESĽP nariadená\nústavná liečebná internácia osoby ako osoby s duševnou poruchou konvenuje požiadavkám čl. 5\nods. 1 písm. e) dohovoru len vtedy, ak je vykonávaná v zodpovedajúcom nemocničnom zariadení\na tiež zodpovedajúcim režimom liečby. Preto zvolenie nevhodného liečebného programu\nv dôsledku chybných záverov o type duševnej poruchy dotknutej osoby má za následok\n„nezákonnosť“ obmedzenia osobnej slobody porušujúcu čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.\nc) „Zákonnosť“ detencie v „súlade s procesnými predpismi“ (súlad s vnútroštátnym právom)\n35. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že o vydaní\npredbežného príkazu na umiestnenie sťažovateľa do detenčného ústavu rozhodol okresný súd\ns odkazom na § 462 ods. 4 Trestného poriadku.\n36. Podľa § 462 ods. 1 Trestného poriadku návrh na umiestnenie odsúdeného v detenčnom ústave\nmôže podať prokurátor, zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti, v ktorom odsúdený vykonáva\nochranné liečenie, alebo riaditeľ ústavu na výkon trestu, v ktorom odsúdený vykonáva trest odňatia\nslobody. Ak sa návrh podáva počas výkonu trestu odňatia slobody, návrh sa musí podať aspoň\n60 dní pred skončením výkonu trestu odňatia slobody, aby prvostupňový súd mohol rozhodnúť\nnajmenej 30 dní pred skončením výkonu trestu odňatia slobody a nadriadený súd v prípade podania\nsťažnosti podľa odseku 3 rozhodol tak, aby po skončení výkonu trestu odňatia slobody ihneď\npokračoval výkon detencie.\n37. Podľa § 462 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu podľa odseku 1 rozhoduje súd, v ktorého\nobvode sa vykonáva trest odňatia slobody alebo ochranné liečenie, na verejnom zasadnutí.\n11\n\nPred rozhodnutím musí byť odsúdený vypočutý; to neplatí, ak odsúdený požiadal, aby sa verejné\nzasadnutie konalo v jeho neprítomnosti alebo ak to jeho zdravotný stav neumožňuje a súd mu z toho\ndôvodu ustanoví obhajcu. Ak návrh podáva zdravotnícke zariadenie, súd rozhodne do desiatich\npracovných dní. Ak súd potrebuje pre rozhodnutie znalecký posudok, rozhodne do desiatich\npracovných dní od doručenia znaleckého posudku.\n38. Podľa § 462 ods. 4 Trestného poriadku vo výnimočných prípadoch, najmä ak súd potrebuje\nna rozhodnutie znalecký posudok a nerozhodol by do skončenia výkonu trestu odňatia slobody\nalebo ak odsúdený v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti svojím správaním ohrozuje život\nalebo zdravie iných osôb, môže predseda senátu na návrh prokurátora, riaditeľa ústavu na výkon\ntrestu, zdravotníckeho zariadenia alebo aj bez takého návrhu vydať predbežný príkaz\nna umiestnenie odsúdeného do detencie, ktorý musí byť odôvodnený. Pred rozhodnutím predseda\nsenátu vypočuje odsúdeného, ak to jeho zdravotný stav umožňuje. O vydaní predbežného príkazu\nrozhodne predseda senátu do 48 hodín od doručenia návrhu súdu.\n39. Citované ustanovenia celkom jasne definujú zákonného sudcu, ktorému je zverené\nrozhodovanie o predbežnom umiestnení do detencie. Ide o predsedu senátu (v sťažovateľovej veci\nsamosudca, pozri § 10 ods. 6 Trestného poriadku), ktorý rozhoduje o meritórnom návrhu\nna umiestnenie do detencie. V sťažovateľovom prípade však o predbežnom umiestnení do detencie\nrozhodol sudca pre prípravné konanie, kde takýto postup odôvodnil okresný súd vo svojom\nvyjadrení k ústavnej sťažnosti tým, že sa tak stalo v súlade s pravidlami určenými v rozvrhu práce\nokresného súdu.\n40. Sťažovateľom namietaný čl. 17 ústavy zahŕňa hmotné a procesné atribúty základného práva\nna osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu aj v prípadoch pozbavenia osobnej slobody\npri nariadení rôznych foriem ústavného ochranného liečenia, a tiež detencie. V základnom práve\npodľa čl. 17 ústavy je inkorporovaná aj osobitná procesná záruka, aby vo veci osobnej slobody\nrozhodoval zákonný sudca. Právo na zákonného a nestranného sudcu teda treba považovať\nza súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o ústavnej ochrannej liečbe\na detenčnom držaní. Obdobný záver platí aj v prípade sťažovateľom namietaného práva na slobodu\na bezpečnosť garantovaného čl. 5 dohovoru.\n41. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej\nk porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude tento určený buď v rozpore s rozvrhom\npráce, alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia (pravidla), ktoré odporuje\nzákonu (I. ÚS 581/2017, III. ÚS 91/2018). Účel základného práva na zákonného sudcu sa splní, keď\no práve občana rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý\nje vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý\nje oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96), pričom je rozvrh práce\nsúladný so zákonom a nadzákonnými normami.\n42. Z už uvedených skutočností vyplýva, že v sťažovateľovom prípade rozhodol o predbežnom\ndetenčnom umiestnení sťažovateľa sudca pre prípravné konanie, a to z titulu pravidla určeného\nrozvrhom práce okresného súdu. Je však zjavné, že toto pravidlo nie je v súlade s obsahom\nrelevantných procesných ustanovení Trestného poriadku, ktoré zverujú rozhodovanie o predbežnom\ndetenčnom umiestnení predsedovi senátu konajúceho o meritórnom návrhu na detenciu. Sudca,\nktorý rozhodol o predbežnom detenčnom umiestnení sťažovateľa, teda nebol zákonným sudcom,\n12\n\npretože bol určený podľa rozvrhu práce, ktorý v aplikovanej časti nezodpovedal relevantnej právnej\núprave (§ 462 ods. 4 Trestného poriadku).\n43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňuje procesný postup okresného súdu, resp. zákonnosť\njeho postupu aj v tom aspekte, keď o vydaní predbežného príkazu na jeho detenčné umiestnenie\nrozhodol okresný súd bez toho, aby mu umožnil realizovať jeho právo na právnu pomoc v konaní.\nUpozornil, že v konaní o meritórnom návrhu na detenciu predložil plnú moc udelenú na jeho\nzastupovanie advokátovi, tento však nebol o výsluchu vôbec upovedomený a možnosť sťažovateľa\nrealizovať svoje právo na právnu pomoc bola tak postupom okresného súdu zmarená. Zo zápisnice\no výsluchu sťažovateľa realizovaného okresným súdom pred vydaním namietaného uznesenia\nvyplýva, že sa sťažovateľ pri svojom výsluchu obmedzil len na vyjadrenie, že bez advokáta\nvypovedať nebude.\n44. Európsky súd pre ľudské práva k otázke práva na obhajobu v kontexte hmotných a procesných\nzáruk vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru judikoval, že súdne konania o osobnej slobode nemusia mať\nnevyhnutne vždy rovnaké záruky ako tie, ktoré sa vyžadujú podľa čl. 6 ods. 1 v občianskom\nsúdnom konaní alebo trestnom konaní. Je však dôležité, aby dotknutá osoba mala prístup na súd\na možnosť byť vypočutá buď osobne, alebo ak je to nevyhnutné, prostredníctvom nejakej formy\nzastúpenia. Ak tomu tak nie je, základné záruky v konaní o pozbavení osobnej slobody poskytnuté\nneboli. Duševná choroba (duševná porucha) môže síce spôsobiť obmedzenie alebo modifikáciu\nspôsobu výkonu tohto práva, ale nemôže oprávniť oslabenie podstaty tohto práva (pozri rozsudok\nESĽP vo veci Winterwerp proti Holandsku, bod 60).\n45. Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné upozorniť na nesprávnosť právneho názoru\nokresného súdu, ktorý prezentuje vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti a podľa ktorého\nrozhodovanie o vydaní príkazu na predbežné umiestnenie do detenčného ústavu je samostatným\nkonaním, ktoré nijako nesúvisí s konaním o meritórnom návrhu na detenciu, vedeným pred\nokresným súdom, keďže ide o dočasné opatrenie, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej. Tento\nmylný názor okresného súdu spôsobil, že okresný súd obhajcu sťažovateľa, ktorému sťažovateľ\nudelil plnú moc pre jeho zastupovanie v konaní o meritórnom návrhu na detenciu, neoboznámil\ns úkonom výsluchu sťažovateľa realizovaného v rámci rozhodovania o predbežnom detenčnom\numiestnení sťažovateľa. Konanie o návrhu psychiatrickej nemocnice na predbežné umiestnenie\nsťažovateľa do detenčného ústavu logicky s konaním o meritórnom návrhu psychiatrickej\nnemocnice na zmenu ústavnej ochrannej liečby na detenčné držanie sťažovateľa bezprostredne\nsúvisí, kde účelom rozhodovania o predbežnom detečnom umiestení sťažovateľa bolo ešte pred\nkonečným rozhodnutím o detencii sťažovateľa upraviť dočasne pomery v záujme zamedzenia\nohrozenia života a zdravia osôb v psychiatrickej nemocnici, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal.\n46. Podľa § 36 ods. 5 Trestného poriadku účinky zastupovania obhajcom nastávajú okamihom\ndoručenia splnomocnenia alebo opatrenia o ustanovení obhajcu konajúcemu orgánu činnému\nv trestnom konaní alebo súdu. Plná moc udelená sťažovateľom jeho obhajcovi na účely jeho\nzastupovania v konaní o návrhu psychiatrickej nemocnice na zmenu ústavného ochranného liečenia\nsťažovateľa na liečbu v detenčnom ústave bola okresnému súdu doručená 12. septembra 2024.\nSťažovateľ tak jasne prejavil vôľu uplatňovať ochranu svojich práv v rámci uvedeného konania\nprostredníctvom obhajcu, a to spôsobom, ktorý mu Trestný poriadok umožňuje, teda aj\nprítomnosťou obhajcu na úkonoch, ktorých má právo zúčastniť sa samotný sťažovateľ (§ 44 ods. 2\n\n13\n\nTrestného poriadku). Sťažovateľ navyše jasne počas dotknutého výsluchu pred okresným súdom\ndeklaroval, že chce realizovať svoje právo na obhajobu za účasti svojho obhajcu, keď uviedol,\nže „bez advokáta vypovedať nebude“. Okresný súd však sťažovateľovi možnosť na uplatnenie jeho\npráva na obhajobu prostredníctvom zvoleného obhajcu v rámci dotknutého výsluchu v rozpore\ns § 34 ods. 5 Trestného poriadku, keď obhajcu o úkone vopred neupovedomil, neposkytol.\n47. Čiastkové závery ústavného súdu o porušení garancie rozhodovania sťažovateľovej veci\nzákonným sudcom, ako aj jeho práva uplatňovať ochranu svojich práv prostredníctvom zvoleného\nprávneho zástupcu vedú ústavný súd k záveru, že pozbavenie osobnej slobody na základe\nnamietaného uznesenia okresného súdu nebolo v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z Trestného\nporiadku (vnútroštátnym právom), teda ani v súlade s účelom obmedzenia osobnej slobody podľa\nčl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.\nd) k vylúčeniu svojvôle pri obmedzení osobnej slobody (princíp primeranosti a kvalita\nodôvodnenia rozhodnutia o „držaní“)\n48. Návrh na predbežné rozhodnutie o umiestnení sťažovateľa do detencie predložený okresnému\nsúdu 11. októbra 2024 odôvodnila psychiatrická nemocnica podľa vyjadrenia okresného súdu\ntvrdeniami o poruchách správania sťažovateľa, opakovaných atakoch zdravotníckeho personálu\na egocentrickosťou jeho osobnosti bez prítomnosti vyšších citov s manipulatívnymi sklonmi.\nÚstavný súd sa s obsahom predmetného návrhu podrobne oboznámil a zistil, že psychiatrická\nnemocnica v ňom dôvodila tvrdeniami, že sťažovateľ v rámci výkonu ústavného ochranného\nliečenia opakovane ohrozuje život alebo zdravie iných osôb (najmä spolupacientov), čo ju viedlo\nk podaniu meritórneho návrhu na detenciu, od ktorého podania dochádza u sťažovateľa opakovane\nk poruchám správania. Konkretizovala, že v aktuálnom týždni bola „opakovane atakovaná\nzdravotná sestra za účelom dosiahnutia telefonického bližšieho kontaktu, po ráznom upozornení\nprimárkou kliniky o nevhodnosti prekračovania hraníc a nutnosti rešpektovania režimu, sa pacient\nzdrav. sestre v prítomnosti matky pri odovzdávaní na návštevu vyhrážal pomstou /všetky poruchy\nsprávania zadokumentované v zdravotnej dokumentácii/“. V závere uviedla, „že u pacienta nie je\nmožné naplniť účel ústavnej ochrannej liečby – dominuje anetická, rigidná, egocentrická osobnosť,\ns autistickými rysmi, bez vyvinutých vyšších citov, absencia empatizácie, manipulatívny. PTS\nintervencie bez efektu vzhľadom k osobnostnej výbave /bližšie viď príloha – odborný posudok/“.\n49. Sudca pre prípravné konanie v namietanom uznesení zdôvodnil záver o vydaní predbežného\npríkazu o umiestnení sťažovateľa do detečného ústavu odkazom na obsah návrhu, kde uviedol, že\n„u obvineného prichádza k poruchám správania, bola atakovaná zdravotná sestra a to opakovane.\nU pacienta nie je možné splniť účel nariadenej liečby, dominuje anetická rigídna egocentrická\nosobnosť, bez vyvinutých vyšších citov, je manipulatívny.“. Po citácii § 462 ods. 4 Trestného\nporiadku konštatoval, že po vykonanom výsluchu sťažovateľa, oboznámení sa s návrhom\nzdravotníckeho zariadenia, ako aj so spisovým materiálom dospel k záveru, že skutočnosti uvedené\nv návrhu napĺňajú dôvody na rozhodnutie o vydaní predbežného príkazu na umiestnenie\nsťažovateľa do detenčného ústavu.\n50. Ako už bolo uvedené, meritórny návrh psychiatrickej nemocnice na umiestnenie sťažovateľa\ndo detenčného ústavu sa opiera o § 81 ods. 4 Trestného zákona, ktorý zakotvuje fakultatívnu\nmožnosť umiestnenia do detencie na základe odborného lekárskeho posudku v prípade súčasného\n14\n\nsplnenia troch hmotnoprávnych podmienok (výkon ochranného liečenia v zariadení ústavnej\nzdravotnej starostlivosti u páchateľa, ktorý spáchal trestný čin zo sexuálneho motívu, nesplnenie\núčelu ochranného liečenia a hrozba opakovania spáchaného činu alebo obdobného činu\nv budúcnosti). Do úvahy prichádza z teoretického hľadiska tiež detenčné umiestnenie podľa § 81\nods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého môže súd na základe odborného lekárskeho posudku\nrozhodnúť o umiestnení páchateľa do detenčného ústavu aj vtedy, ak páchateľ, ktorého pobyt\nna slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná, vykonáva\nochranné liečenie v zdravotníckom zariadení a svojím správaním ohrozuje život a zdravie iných\nosôb. Nadväzujúci § 82 ods. 1 Trestného zákona jasne definuje účel detenčného umiestnenia\npáchateľa, keď cieľom detencie je zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní trestných činov a činov\ninak trestných (pri nepríčetných páchateľoch), a to prostredníctvom osobitného liečebného režimu\npraktizovaného v detenčnom zariadení za súčasnej dôslednej izolácie páchateľa od spoločnosti.\nÚlohou detencie podľa § 81 ods. 3 Trestného poriadku je jednak ochrana spoločnosti pred\nnebezpečnými páchateľmi postihnutými kvalifikovanou duševnou poruchou, ale aj ochrana osôb\nnachádzajúcich sa priamo v zdravotníckom zariadení, kde takýto páchateľ vykonáva ústavné\nochranné liečenie. V prípade detencie podľa § 81 ods. 4 Trestného zákona je účelom detencie\npáchateľa ochrana spoločnosti pred nebezpečnými sexuálnymi agresormi postihnutými patológiou,\nktorú sa nepodarilo eliminovať prostredníctvom psychiatrickej a sexuologickej ústavnej liečby.\n51. Nadväzujúci § 462 ods. 4 Trestného poriadku upravujúci predbežné umiestnenie odsúdeného\npáchateľa do detenčného ústavu (teda umiestnenie predbežného charakteru predchádzajúce\nmeritórnemu rozhodnutiu o umiestnení do detencie) jasne akcentuje výnimočnosť takéhoto kroku,\nktorý by v prípade sťažovateľa mal byť odôvodnený závažným a nebezpečným správaním\nodsúdeného páchateľa v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorým ohrozuje život alebo\nzdravie iných osôb.\n52. Namietané uznesenie okresného súdu by malo obsahovať jasnú a konkrétnu špecifikáciu\nskutočností vypovedajúcich o veľmi závažnom a nebezpečnom správaní sťažovateľa, ktorým\nbezprostredne ohrozuje život a zdravie iných osôb v prostredí liečebného zariadenia. Pod takýmto\nzávažným správaním treba rozumieť úmyselné konanie, ktoré je bezprostredne ohrozujúce,\npre život a zdravie iných osôb doslova nebezpečné. Popis skutočností takéhoto charakteru však\nodôvodnenie namietaného uznesenia neobsahuje. Lakonické odôvodnenie namietaného uznesenia\nobsahuje v rozsahu asi troch viet iba strohé a všeobecné tvrdenia o poruchách správania\na o opakovaných atakoch zdravotnej sestry bez bližšej konkretizácie. Vychádzajúc z obsahu návrhu\npsychiatrickej nemocnice na vydanie predbežného príkazu na detenčné umiestnenie sťažovateľa\na zohľadniac znalecký posudok v poradí štvrtého znalca a zamietajúce uznesenie o detencii,\nústavnému súdu sa javí, že skutočným motívom zdravotníckeho zariadenia mohla byť skôr snaha\nzbaviť sa tzv. „problémového pacienta“, ktorý je v konflikte s režimovými pravidlami\nzdravotníckeho zariadenia a má problémy s rešpektovaním jeho autorít. Ústavný súd\ns prihliadnutím na povahu detencie ako prostriedku ultima ratio, určeného pre ochranu spoločnosti\npred zvlášť nebezpečnými agresormi a na zákonom akcentovanú výnimočnosť kroku uvalenia tzv.\npredbežnej detencie (predbežné detenčné umiestnenie bez aktuálneho lekárskeho posudku), je toho\nnázoru, že odôvodnenie namietaného rozhodnutia je neakceptovateľné a kvalifikovateľné ako ničím\nneospravedlnený zásah do práva sťažovateľa na osobnú slobodu.\n\n15\n\n53. Z čiastkových záverov, ku ktorým ústavný súd pri podrobnom preskúmaní sťažovateľovej veci\ndospel, vyplýva, že pri rozhodovaní o pozbavení osobnej slobody sťažovateľa núteným držaním\nv predbežnej detencii neboli dodržané procesné požiadavky vnútroštátneho práva (zákonný sudca\na právo na obhajobu prostredníctvom zvoleného obhajcu), a teda toto rozhodovanie nemožno\npovažovať za súladné so zákonnom, nebola splnená podmienka ustálenia existencie kvalifikovanej\nduševnej poruchy u sťažovateľa na základe jednoznačných a spoľahlivých expertných záverov\na nebola splnená ani podmienka vylúčenia svojvôle pri rozhodovaní o sťažovateľovej osobnej\nslobode. Spôsob uplatnenia právomoci okresného súdu, ktorý nedodržal vymedzené požiadavky\npožadované ustálenou judikatúrou ESĽP, nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľa\nna osobnú slobodu zaručeným čl. 17 ods. 1 ústavy, ani s jeho právom na slobodu a bezpečnosť\nzaručeným čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru. Preto ústavný súd dospel k záveru o porušení označených\npráv sťažovateľa namietaným uznesením okresného súdu (bod 1 výroku nálezu).\n54. Keďže jednotlivé procesné záruky, ktoré sú obsahom ďalších sťažovateľom namietaných čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 6\nods. 1 dohovoru a tiež čl. 47 a čl. 48 ods. 2 charty, sú súčasne inkorporované v špeciálnych\nustanoveniach čl. 17 ods. 2 ústavy a č. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru aplikovateľných\npre rozhodovanie o osobnej slobode jednotlivca, pričom ústavný súd konštatoval ich porušenie,\nnepovažoval za potrebné zaoberať sa duplicitne sťažovateľom formulovanými námietkami\nporušenia označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a charty. V uvedenej časti preto ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).\nV.\nZrušenie rozhodnutia\n55. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že došlo ku konštatovaniu porušenia práv sťažovateľa, bolo\nv zmysle právnej úpravy nevyhnutné namietané uznesenie okresného súdu zrušiť (bod 2 výroku\nnálezu). Keďže o obmedzení osobnej slobody predbežným detenčným umiestnením možno\nrozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú, neprichádza do úvahy vrátenie veci sťažovateľa\nokresnému súdu na nové konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).\nVI.\nFinančné zadosťučinenie\n56. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie ústavnej\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to\npožiadal. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného\nfinančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov\n\n16\n\nsa ho domáha. Zohľadniac mimoriadnu závažnosť zásahu do práv sťažovateľa, ústavný súd\npovažoval za dôvodné navýšiť satisfakciu pre sťažovateľa aj prostredníctvom finančného\nzadosťučinenia. Preto v uvedenej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel a priznal mu\nfinančné zadosťučinenie v ním požadovanej výške 5 000 eur (bod 3 výroku nálezu).\nVII.\nTrovy konania\n57. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania\npred ústavným súdom. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi\npriznal náhradu v sume 1 331,33 eur. Priznaná suma pozostáva z odmeny za tri úkony právnej\nslužby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti v roku 2024, vyjadrenie\nk stanovisku okresného súdu v roku 2025) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri tarifnej\nodmene za jeden úkon právnej služby v roku 2024 v sume 343,25 eur a režijnom paušále\nku každému z nich po 13,73 eur a za jeden úkon právnej služby v roku 2025 v sume 371 eur\na režijný paušál 14,84 eur so zohľadnením skutočnosti, že právny zástupca sťažovateľa je platcom\nDPH (bod 4 výroku nálezu).\n58. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. septembra 2025\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "opatrenie-iné", "obhajoba, obhajca-zvolený", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "ochranné opatrenie-ochranné liečenie", "detencia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "detencia", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "zákonnosť", "duševná porucha/choroba", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "50Tp/63/2024", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f4129d34-93f7-4899-a418-d954f5efd031", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.91.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 91/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 91/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.91.2018.1"}, {"guid": "ussr:f2b7ba2f-3a64-4807-a111-824510f3c9b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.581.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 581/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 581/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.581.2017.1"}, {"guid": "ussr:82523e3c-332e-42d4-8b26-afcf9d39513c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.15.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 15/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/96 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.15.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4263aa57-d7ef-4a08-b9ea-b9078c0971a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.616.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 616/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 616/2025 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.616.2025.1"}, {"guid": "ussr:8e374200-6ef6-4f5b-82c4-2fb240ca0bd3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.110.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 110/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 110/2026 z 12. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.110.2026.1"}, {"guid": "ussr:3a6aaff3-2de1-4fa1-a27a-acf858ed0aa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.390.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.390.2025.1"}, {"guid": "ussr:3372d997-c970-4d19-987c-3747e5cd717a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.649.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 649/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 649/2025 z 13. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.649.2025.1"}]}