{"guid": "ussr:4356a5c2-bb0e-430e-8e34-57c2413fbceb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.549.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 549/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 549/2025 z 19. 11. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. novembra 2025, sp. zn. II. ÚS 549/2025, ECLI:SK:USSR:2025:2.US.549.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2025-11-19", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14.odsek-1", "nazov": "čl. 14 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14.odsek-2", "nazov": "čl. 14 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 14 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 14 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 14 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 14 ods. 2", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 14 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 14 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4356a5c2-bb0e-430e-8e34-57c2413fbceb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.549.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.549.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.549.2025.2/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 549/2025-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca\nspravodajca) a sudcov Petra Molnára a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky\n,\n,\n, zastúpenej advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Hrnčiarska 2/A, Košice,\nproti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/1/2024\nz 29. októbra 2024 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinnú ochranu podľa čl. 6\nMedzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasizmu b o l i p o r u š e n é uznesením\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/1/2024 z 29. októbra 2024.\n2. Uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/1/2024 z 29. októbra\n2024 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\n3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur, ktoré jej j e Najvyšší\nsprávny súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\n4. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 771,68 eur, ktorú j e Najvyšší\nsprávny súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. februára 2025 domáha\nvyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 a čl. 14 ods. 1 a 2 Medzinárodného\ndohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „antidiskriminačný\ndohovor“) napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť\nnajvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatňuje právo\nna náhradu trov konania pred ústavným súdom a finančné zadosťučinenie 4 500 eur.\n2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti inému\nzásahu orgánu verejnej správy domáhala, aby súd zakázal žalovaným 1. Ministerstvu spravodlivosti\nSlovenskej republiky, 2. Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej\nrepubliky a 3. vláde Slovenskej republiky pokračovať v inom zásahu do jej práv spočívajúcom\nv neprijatí účinných opatrení umožňujúcich poskytnutie primeraného zadosťučinenia jej ako\nžalobkyni vo forme ospravedlnenia a primeraného finančného odškodnenia na základe rozhodnutia\nVýboru OSN na odstránenie rasovej diskriminácie č. CERD/C/88/D/56/2014 zo 16. decembra 2015\n(ďalej len „rozhodnutie výboru OSN“). Zároveň žiadala, aby súd určil žalovaným 1 až 3 primeranú\nlehotu na splnenie zákazu pokračovať v inom zásahu do jej práv v rozsahu prijatia účinných\nopatrení v lehote do 90 dní od právoplatnosti uznesenia a aby žalovaným 1 až 3 bola uložená\npovinnosť do 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie zákazu oznámiť súdu písomne splnenie tejto\npovinnosti.\n3. Žalobu odôvodnila tým, že rozhodnutím výboru OSN bola Slovenská republika ako zmluvná\nstrana antidiskriminačného dohovoru zaviazaná poskytnúť jej ospravedlnenie a primerané\nzadosťučinenie za porušenie jej práv podľa tohto medzinárodného dohovoru. Ku dňu podania\nžaloby žalovaní 1 až 3 neprijali žiadne účinné opatrenia umožňujúce implementáciu rozhodnutí\nvýborov OSN v časti poskytovania finančného odškodnenia a ani konkrétne vo vzťahu k nej neboli\nprijaté žiadne opatrenia umožňujúce poskytnutie finančného zadosťučinenia a ospravedlnenia.\nSťažovateľka namietala, že nečinnosť žalovaných 1 až 3 vo vzťahu k jej odškodneniu za porušenie\njej základných ľudských práv, konkrétne neprijatie účinných opatrení umožňujúcich implementáciu\nrozhodnutí výborov OSN predstavuje iný zásah orgánu verejnej moci do jej práv.\n4. Správny súd v Bratislave vyzval sťažovateľku na odstránenie vád jej podania, na ktoré reagovala\nsťažovateľka podaním z 9. mája 2023, ktorým zobrala späť žalobu vo vzťahu k žalovaným\nv 2. a 3. rade a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zmenila žalobu tak, že žiadala, aby súd zakázal\nžalovanému 1 pokračovať v inom zásahu do práv žalobkyne spočívajúcom vo faktickom postupe,\nktorým odmieta podniknúť konkrétne kroky vedúce k poskytnutiu primeraného zadosťučinenia\nžalobkyni vo forme ospravedlnenia a primeraného finančného odškodnenia na základe rozhodnutia\nvýboru OSN.\n5. Správny súd uznesením č. k. BA-7Sa/73/2019-94 z 2. augusta 2023 konanie vo vzťahu\nk žalovaným v 2. a 3. rade zastavil a vo zvyšku žalobu odmietol ako oneskorene podanú, pretože\n2\n\ns poukazom na korešpondenciu sťažovateľky s ministerstvom spravodlivosti ustálil, že najneskôr\n7. januára 2019 sa o napadnutom inom zásahu dozvedela z listu ministerstva a správna žaloba bola\npodaná až 30. septembra 2019, zjavne po uplynutí 2-mesačnej zákonnej subjektívnej lehoty.\nSprávny súd vyšiel z rozhodnutia najvyššieho správneho súdu uverejneného v Zbierke stanovísk\na rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 1/2022 a uzavrel,\nže na plynutie lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval\npočas plynutia tejto lehoty alebo po jej skončení. Subjektívna dvojmesačná lehota sa aplikuje\nna každú žalobu proti inému zásahu a plynie vždy od okamihu, keď sa o ňom dotknutá osoba\ndozvedela. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, že tvrdený iný zásah trval dlhšiu dobu, napr. aj\nv čase podania žaloby či aj po jej podaní, pre posúdenie včasnosti podania žaloby je aj tak\nrozhodujúci okamih, keď sa žalobca o inom zásahu dozvedel.\n6. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, v ktorej namietala nesprávne\nprávne posúdenie včasnosti podania žaloby a odklon od judikatúry ustálenej v čase jej podania\n(konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžnz/7/2015,\n1Sžz/10/2014, 4Sžz/1/2013 zhodné s rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Českej republiky\nsp. zn. 6Aps/1/2013). Sťažovateľka tvrdila, že nová zmena judikatúry nemôže byť vyhodnotená\nna jej úkor v spore trvajúcom niekoľko rokov, pretože by podľa názoru sťažovateľky išlo o rozpor\ns princípom spravodlivosti.\n7. Najvyšší správny súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol ako\nnedôvodnú. Z odôvodnenia vyplýva, že poukázal na znenie § 256 Správneho súdneho poriadku\n(ďalej aj „SSP“) ustanovujúce subjektívnu lehotu dvoch mesiacov, odkedy sa dotknutá osoba\no inom zásahu dozvedela. Z predmetného ustanovenia ani zo žiadneho iného zákonného\nustanovenia nevyplýva sťažovateľkou namietaná skutočnosť, že takto počítaná subjektívna lehota\nsa vzťahuje len na iný zásah, ktorý už skončil, a teda sa nevzťahuje na trvajúci iný zásah. Márne\nuplynutie lehoty na podanie žaloby má za následok jej odmietnutie z dôvodu oneskoreného podania\npodľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Žalobca sa pritom nemôže s úspechom domáhať vecného\npreskúmania žaloby, ak táto bola podaná oneskorene, s odkazom na to, že ním namietaný následok\nstále trvá. Pokiaľ sa uvedené v plnom rozsahu uplatňuje v konaniach o správnych žalobách, kde je\ntrvanie účinku rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v prípade nepodania žaloby\nirelevantné, pričom ani nemožno odpustiť zmeškanie lehoty na podanie správnej žaloby (§ 181\nods. 4 SSP), potom nie je dôvod neaplikovať uvedený záver aj na žalobu proti inému zásahu orgánu\nverejnej správy. Najvyšší správny súd vo vzťahu k odklonu od svojej skoršej judikatúry\no posudzovaní včasnosti podania žaloby proti inému zásahu poukázal na ustálenú rozhodovaciu\nprax ústavného súdu, ktorá považuje za prípustnú zmenu judikatúry aj bez zmeny právnej úpravy.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho práva na prístup k súdu\na na spravodlivý proces, ktoré vidí v retroaktívnej aplikácii nového právneho názoru a interpretácie\nprávnej normy upravujúcej lehotu na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej moci,\nku ktorému došlo po dvoch rokoch od podania žaloby. Pritom žalobkyňa v dôvere v právny\nporiadok podala svoju žalobu včas, riadiac sa ustáleným právnym názorom v tom čase. Navyše\nv dotknutom konaní ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy porušujúce jej ústavné právo podľa\n3\n\nčl. 48 ods. 2 ústavy. Ak by konanie prebiehalo riadne a bez prieťahov, jej žaloba by bola\nposudzovaná s prihliadnutím na skoršiu a pre ňu priaznivejšiu interpretáciu včasnosti. Tieto\nokolnosti spôsobili, že k odmietnutiu žaloby pre oneskorenosť došlo po 4 rokoch od jej podania\na po zmene právneho názoru. Uvedené okolnosti majú reálny dopad na materiálnu spravodlivosť\nkonania ako celku v situácii, že rozhodnutím výboru bolo konštatované diskriminačné\nzaobchádzanie s ňou bez akejkoľvek nápravy na vnútroštátnej úrovni.\n9. Sťažovateľka naďalej meritórne pretrváva v presvedčení, že výklad poskytnutý najvyšším\nsprávnym súdom sa nemôže vzťahovať na trvajúci iný zásah, ale len ukončený, a to s poukazom\nna správnosť právneho názoru uvedeného v skorších rozhodnutiach.\n10. Osobitne poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nvo veci Legrand proti Francúzsku, č. 23228/08 z 26. mája 2011 (§ 37) a Hoare proti Spojenému\nkráľovstvu, č. 16261/08 z 12. apríla 2011 (§ 54 – § 55), z ktorých podľa názoru sťažovateľky\nvyplýva, že dostupnosť, jasnosť a predvídateľnosť právnych ustanovení a judikatúry, najmä pokiaľ\nide o pravidlá týkajúce sa formy, lehôt a premlčania, zabezpečujú účinnosť práva na prístup k súdu.\n11. V sťažnosti ďalej uviedla, že ESĽP poznamenáva, že zmena judikatúry vnútroštátnych súdov\nnie je sama osebe v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže absencia dynamického\na progresívneho prístupu by mohla brániť akejkoľvek reforme alebo zlepšeniu. ESĽP sa však\ndomnieva, že obmedzenia uplatnené na právo na prístup k súdu nemôžu obmedziť tento prístup\ntakým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby sa dotkli samotnej podstaty tohto práva (pozri\nrozsudok Legros v. Francúzsko, č. 72173/17, § 127 a § 128, 9. 2 2024). Sťažovateľka zastáva názor,\nže nová interpretačná prax najvyššieho správneho súdu, ktorý samotný vznikol až po podaní jej\nžaloby a ktorý zmenil ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, fakticky zasiahla do samotnej podstaty\njej práva na prístup k súdu.\n12. Tento prístup zároveň spôsobil, že sťažovateľka nemá k dispozícii žiaden účinný prostriedok\nnápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Náprava požadovaná článkom 13 musí byť „účinná“ v praxi, ako\naj v práve (Menteş a ostatní proti Turecku, 1997, § 89; İlhan proti Turecku [GC], 2000, § 97).\nPredovšetkým sa nesmie neoprávnene brániť uplatneniu opravného prostriedku konaním alebo\nopomenutím žalovaného štátu (Aksoy proti Turecku, 1996, § 95 in fine; Aydın proti Turecku, 1997,\n§ 103; Paul a Audrey Edwards proti Spojenému kráľovstvu, 2002, bod 96). Porušením princípov\nprávnej istoty a predvídateľnosti práva správne súdy sťažovateľke znemožnili v správnom súdnom\nkonaní domáhať sa prieskumu zákonnosti iného zásahu orgánu verejnej správy spočívajúceho\nv nedostatočnej implementácii rozhodnutia výboru OSN.\n13. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 a čl. 14 ods. 1 a 2\nantidiskriminačného dohovoru s odôvodnením, že Slovenská republika jej nezabezpečila účinnú\nochranu v prípade, ktorým sa domáhala implementácie rozhodnutia OSN v prípade svojej rasovej\ndiskriminácie. Slovenská republika aj napriek tomu, že ratifikovala antidiskriminačný dohovor,\nktorý je medzinárodnou zmluvou, a uznala príslušnosť výboru OSN na prerokovanie individuálnych\nsťažností osôb, ktoré sa sťažujú, že ich práva podľa antidiskriminačného dohovoru boli porušené,\ntak odmietla rozhodnutie výboru OSN o takejto individuálnej sťažnosti implementovať v celom\nrozsahu a poskytnúť v súlade s ním sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie. V správnom\nsúdnom konaní, ktoré následne sťažovateľka iniciovala, jej Slovenská republika konajúca súdmi\nopäť odmietla poskytnúť ochranu a jej žalobu z procesných dôvodov odmietla.\n4\n\n14. Z evidencie vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že nálezom č. k. I. ÚS 408/202331 zo 7. septembra 2023 bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Správnym súdom v Bratislave\npod sp. zn. BA-7Sa/73/2019 a uložené konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.\nZ odôvodnenia vyplýva, že krajský súd bol v napadnutom konaní od podania žaloby 27. septembra\n2019 a od vydania uznesenia na odstránenie vád žaloby z 29. januára 2020 až do 11. apríla 2023\nabsolútne nečinný. Právoplatnosť nadobudol tento nález 20. septembra 2023.\n15. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 549/2025\nz 1. októbra 2025 ju prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nVyjadrenie najvyššieho správneho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\nII.1. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu:\n16. Predseda najvyššieho správneho súdu sa listom sp. zn. CS 00762/2025, CZ 04462/2025\nzo 16. októbra 2025 k sťažnosti vyjadril tak, že tvrdenie sťažovateľky o judikatúrnej zmene\nposudzovania začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby je mylné a zavádzajúce. Rozhodnutia,\nna ktoré sťažovateľka poukázala, riešili iné otázky spojené s plynutím subjektívnej lehoty a týkali\nsa skoršej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší správny súd neidentifikoval\nrozhodnutia, ktoré by podporovali tvrdenia sťažovateľky o začiatku plynutia lehoty až po skončení\ntrvajúceho zásahu. Najvyšší správny súd poukázal na odlišnosti právnej úpravy Správneho súdneho\nporiadku oproti Občianskemu súdnemu poriadku. Práve s odkazom na aplikáciu „novej“\na jednoznačnej právnej úpravy danej § 256 SSP dospel v preskúmavanom uznesení k záveru,\nže sťažovateľka podala žalobu proti inému zásahu oneskorene. Povahu ustálenej rozhodovacej\npraxe má až zbierkové rozhodnutie č. NSS 4/2022 (sp. zn. 10 Sžk 23/2020 z 30. septembra 2021)\na v žiadnom prípade nie sťažovateľkou uvádzané rozhodnutie vzťahujúce sa na predchádzajúcu\nprávnu úpravu. Ani v tomto prípade však nešlo o zmenu judikatúrnej línie, pretože by k tomu bolo\nnutné aktivovať rozhodovanie veľkého senátu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP. Rozhodnutie súdu\ncudzieho štátu (Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6Aps/1/2013, pozn.) nemohlo\npredstavovať ustálenú rozhodovaciu prax (slovenského) kasačného súdu a iný judikatúrny záver\nvo vzťahu k nemu preto nemohol predstavovať zmenu judikatúry. Oneskorené podanie žaloby\nnebolo v žiadnej príčinnej súvislosti s nejakou zmenou judikatúry vzťahujúcou sa na subjektívnu\nlehotu na podanie žaloby, ako sa to snažila navodiť sťažovateľka. Sťažovateľke nič nebránilo podať\nžalobu včas, a to v dvojmesačnej subjektívnej lehote, odkedy sa o predmetnom inom zásahu\nzo strany žalovaného dozvedela. Akceptácia sťažovateľkinho pohľadu na plynutie lehoty\nna podanie žaloby by v súdenej veci v podstate znamenala, že z dôvodu trvania zásahu\n(neposkytnutia primeraného zadosťučinenia a odškodnenia) by lehota na podanie žaloby (nikdy)\nneuplynula. To by bolo podľa názoru najvyššieho správneho súdu nielen v rozpore so znením\nzákonnej úpravy, ale i popretím systematiky správneho súdneho procesu, v rámci ktorého sa možno\nochrany z dôvodu právnej istoty (správnou) žalobou domáhať len v zákonom určenej lehote.\nNajvyšší správny súd tiež navrhol nepriznanie finančného zadosťučinenia v prípade vyhovenia\nsťažnosti.\n5\n\nII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n17. Zúčastnenou osobou v konaní je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (žalovaný\nv konaní, pozn.), ktoré sa k sťažnosti vyjadrilo na výzvu ústavného súdu podaním z 23. októbra\n2025. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa plne stotožňuje s posúdením veci najvyšším správnym\nsúdom a správnym súdom, ktoré nepostupovali extenzívne ani retroaktívne, ale v súlade\ns gramatickým, systematickým a logickým výkladom zákona. Sťažovateľka podala žalobu až deväť\nmesiacov po uplynutí subjektívnej lehoty, keď z obsahu spisu nevyplýva žiadna nová skutočnosť,\nktorá by v uvedenom období od 7. januára 2019 do 30. septembra 2019 nastala. Odmietnutie žaloby\nsťažovateľky a následné zamietnutie jej kasačnej sťažnosti je len dôsledkom procesnej pasivity\nsťažovateľky a jej konania v rozpore s princípom „vigilantibus iura scripta sunt“. Ak by ústavný\nsúd pripustil taký výklad § 256 SSP, podľa ktorého by v prípade trvajúceho zásahu lehota\nneplynula, podľa názoru zúčastnenej osoby by tým poprel jeho jednoznačné znenie a zasahoval by\ndo princípu právnej istoty. Požiadavka právnej istoty ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa\nprávo na nemennú judikatúru. Názorová nejednotnosť medzi súdmi je prirodzeným dôsledkom\nvývoja súdnej praxe a nie je sama osebe porušením princípu právneho štátu. Zúčastnená osoba\nosobitne zdôraznila, že správny súd neaplikoval rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn.\n10Sžk/23/2020 ako novú právnu normu, ale iba ako interpretačnú podporu svojho právneho názoru\nvychádzajúceho priamo z jasného textu § 256 SSP. Zúčastnená osoba ďalej konštatovala,\nže sťažovateľke za vzniknuté prieťahy už bolo priznané primerané zadosťučinenie. V závere\nzúčastnená osoba vyjadrila presvedčenie o neúspechu správnej žaloby v merite veci aj v prípade jej\nvecného prejednania okrem iného s poukazom na uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn.\n2Svk/1/2024 z 25. júla 2025, ktoré naplnenie znenia čl. 2 ods. 2 ústavy hodnotí ako predpoklad\nna subsumovanie opomenutia alebo nekonania pod nezákonný zásah.\nII.3. Replika sťažovateľky:\n18. Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu k týmto vyjadreniam vyjadrila podaním\nzo 14. novembra 2025, v ktorom uviedla, že trvá na podanej ústavnej sťažnosti a v nej uvedenej\nargumentácii.\n19. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože\nna základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n20. Podstatou sťažnosti je požiadavka na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru\nvšeobecných súdov o oneskorenosti žaloby proti inému trvajúcemu zásahu orgánu verejnej správy\nv konkrétnych skutkových okolnostiach prejednávaného prípadu.\n21. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť\nv uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom\nupravené relevantné konanie súdov a iných orgánov. Každý sa môže domáhať ochrany svojich práv\n6\n\nna súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,\naby bola právu, ktorého porušenie namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Do obsahu\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo, na to, aby\nsa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Výklad\na aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby\nbola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo v rozpore s jeho podstatou\na zmyslom.\n22. V danej veci je v hre právo sťažovateľky na prístup k súdu. Ústavný súd na úvod konštatuje,\nže nie je možné opomenúť pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, že správny súd bol\nv konaní o zásahovej žalobe sťažovateľky bezdôvodne a v rozpore s jej ústavným právom nečinný\npo dobu 4 rokov. Ústavný súd považuje v tomto kontexte vyčítať sťažovateľke oneskorenosť\npodania jej zásahovej žaloby (po vlastnej nečinnosti správneho súdu) za procesný cynizmus, ktorý\nsa prieči zásade materiálnej spravodlivosti.\n23. Podľa § 256 SSP žaloba proti inému zásahu musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa,\nkeď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch\nrokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy.\n24. Tvrdeniu sťažovateľky o náhlej zmene ustálenej judikatúry týkajúcej sa plynutia lehoty\nna podanie zásahovej žaloby proti trvajúcemu zásahu nie je možné prisvedčiť. Judikatúra vo veci\nplynutia lehoty na podanie takej zásahovej žaloby nebola v čase podania žaloby sťažovateľkou\n(2019) ustálená, ako to tvrdí. Staršia judikatúra týkajúca sa včasnosti podania zásahovej žaloby\nriešila predovšetkým stret povinnosti subsidiárneho využitia prostriedkov nápravy (sťažnosť)\na včasnosti podania žaloby v subjektívnej lehote, pričom zvolila ústavnokonformný výklad\nna prospech žalobcov. Ani rozhodnutia, na ktoré sťažovateľka odkázala v kasačnej sťažnosti,\nnepojednávajú o špecifickosti trvajúceho zásahu a začiatku plynutia lehoty alebo jej neuplynutia,\nale riešia otázku trvajúcich následkov jednorazového zásahu – inšpekčnej činnosti vykonanej\nv priebehu jedného dňa.\n25. Napriek uvedenému možno existenciu dvoch právnych názorov, z ktorých jeden zohľadňuje\nna prospech žalobcu rozdielnosť trvajúceho zásahu a už skončeného jednorazového zásahu, aj keď\nvo vzťahu k objektívnej lehote, konštatovať napr. v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho správneho\nsúdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015, ktoré v odôvodnení uvádza: „Skutkový stav z hľadiska procesnej\nprípustnosti v predmetnej veci je okrem toho potrebné vnímať ako zásah pokračujúci a prehlbujúci\nsa ďalšími čiastkovými zásahmi, ktorých zákonnosť má byť preskúmaná. Tvrdené porušenia\nnadväzujúce na pôvodný, nezákonný zásah v tomto kontexte predstavujú nielen následky pôvodného\n(potenciálne nezákonného) zásahu, ale aj zásah samotný a trvajúci. S cieľom poskytnutia účinnej\nochrany základným právam, je potrebné vykladať plynutie objektívnej lehoty pri trvajúcom zásahu\n(teda nie zásahu, ktorého len následky trvajú) podľa § 250v ods. 3 OSP tak, že táto začína plynúť až\n7\n\ndňom ukončenia zásahu. Spojenie do jedného roka odo dňa, keď k nemu (zásahu) došlo, navodzuje\nzáver, že zásah je ukončený, dokonaný. Opačný výklad by mohol viesť k neprijateľnému záveru,\nže osoby, ktoré sa o ešte stále trvajúcom zásahu dozvedia po uplynutí jedného roka od začiatku\nzásahu, by nemali k dispozícii žiaden prostriedok súdnej ochrany a boli by povinné nezákonný\nzásah, či ďalšie čiastkové zásahy nedôvodne ďalej trpieť aj napriek tomu, že podmienky subjektívnej\nlehoty by spĺňali. Takýto výklad by v prípade pokračujúceho zásahu nebol podľa názoru\nNajvyššieho súdu ústavne konformný.“ Výklad v prospech prípustnosti zásahovej žaloby\nz rovnakých dôvodov zvolil aj v rozhodnutí sp. zn. 5Sžnz/1/2015.\n26. K začiatku plynutia subjektívnej lehoty pri trvajúcom zásahu s ohľadom na zmenu právnej\núpravy a predpokladov prípustnosti zásahovej žaloby podľa Správneho súdneho poriadku\nsa najvyšší správny súd vyjadril až rozhodnutím sp. zn. 10 Sžk 23/2020 z 30. septembra 2021\npublikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\npod č. 4/2022. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby\nproti inému zásahu podľa § 256 SSP, a tým aj na posúdenie jej dôvodnosti, nemá vplyv,\nči napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej uplynutí. Z odôvodnenia\nvyplýva: «Z ustanovenia § 256 SSP však nevyplýva nič z toho, čo žalobkyňa tvrdí v kasačnej\nsťažnosti: nijako z neho nemožno dospieť k záveru, že by v prípade trvajúceho zásahu (§ 252 ods. 1\nSSP) mal začiatok subjektívnej dvojmesačnej lehoty „kĺzať“ počas celého trvania iného zásahu.\nTakisto z uvedeného ustanovenia nijako nevyplýva, že by bolo možné na jednu (subjektívnu) alebo\ndruhú (objektívnu) lehotu neprihliadať, prípadne, že by stačilo, aby žaloba bola podaná počas\ntrvania zásahu. Taký výklad totiž ignoruje jasné znenie § 256 SSP, podľa ktorého sa subjektívna\ndvojmesačná lehota aplikuje na každú žalobu proti inému zásahu a plynie vždy od okamihu, keď\nsa o ňom dotknutá osoba dozvedela... Žaloba proti trvajúcemu alebo opakovaním hroziacemu\nzásahu má preventívny charakter. Preto je celkom logické, že lehota na jej podanie je naviazaná\nna prvú vedomosť dotknutej osoby o tomto zásahu. Vychádza sa totiž z logického predpokladu,\nže len čo je niekto dotknutý určitým zásahom, ktorý považuje za nezákonný, snaží sa ihneď o jeho\nskončenie a bráni sa proti nemu dostupnými prostriedkami. Čo najskorším bránením je možné\njednak naplniť účel žaloby podľa § 252 ods. 1 SSP, teda čo najskôr zabrániť v ďalšom pokračovaní\nalebo opakovaní zásahu, jednak zabrániť, aby v dôsledku plynutia času sa zhoršila možnosť zistiť\nriadne skutkový stav rozhodný pre začatie iného zásahu a presne posúdiť následky, aké tento zásah\nu dotknutej osoby vyvolával. Čím viac času by uplynulo od začatia iného zásahu, tým je takéto\nzisťovanie a posudzovanie ťažšie a nepresnejšie. Naopak, ak iný zásah pretrváva dlhšie ako dva\nmesiace potom, čo sa o ňom dotknutá osoba dozvedela, no napriek tomu proti nemu nie je podaná\nžaloba, možno celkom pochopiteľne vychádzať z toho, že sama dotknutá osoba nepovažuje zásah\nza nezákonný, resp. nemá záujem sa proti jeho účinkom a následkom brániť. V tomto zmysle\nje zákonom ustanovená subjektívna lehota, ktorá je naviazaná na vedomosť dotknutej osoby o inom\nzásahu, len jedným z normatívnych vyjadrení zásady, že každý si musí sám dbať na svoje práva...\nNa týchto záveroch nemení nič ani existencia dvojročnej objektívnej lehoty viazanej na okamih\nvykonania zásahu. Táto dvojročná lehota je totiž len najneskorším časovým úsekom, do ktorého\nvôbec možno podať žalobu podľa § 252 ods. 2 SSP. Pretože žaloba musí byť podaná tak\nv subjektívnej, ako aj objektívnej lehote, znamená existencia objektívnej lehoty v podstate to,\nže ak sa dotknutá osoba o zásahu dozvie až po uplynutí dvoch rokov od jeho vykonania, nemôže sa\nuž domáhať ani určenia nezákonnosti zásahu v zmysle § 252 ods. 2 SSP. Sama existencia\n8\n\nobjektívnej lehoty však subjektívnu dvojmesačnú lehotu nijako neruší, nepredlžuje ani inak\nnemení.»\n27. Pokiaľ ide o výklad právnych noriem, ústavný súd konštantne judikuje, že žiadna\nz výkladových metód nemá absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali\nnavzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu\nprávneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné\nvychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného\nustanovenia viazaný absolútne. Môže sa od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade,\nkeď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka\nústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152\nods. 4 ústavy). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu znenia textu\nustanovenia so zmyslom a s účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet\npochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)\nvýkladom. Článok 2 ods. 2 ústavy totiž nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).\n28. Vo všeobecnosti prístup k súdu a s tým spojené formálne požiadavky na žalobu a plynutie lehôt\nsi vyžadujú osobitný prístup zo strany súdu aj s poukazom na judikatúru ESĽP. Ich výklad\na aplikácia nemôžu byť pre účastníkov nepredvídateľné, neurčité alebo nejasné (napr. rozhodnutia\nESĽP vo veci Legrand proti Francúzsku, č. 23228/08 z 26. mája 2011, § 37 a Hoare proti\nSpojenému kráľovstvu, č. 16261/08 z 12. apríla 2011, § 54 a § 55).\n29. Vzhľadom na to, že v danej veci ide o prístup k súdnej ochrane poskytovanej ľudským právam,\nmôže byť inšpiráciou aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti pred\nním. Tá konštatuje, že pokiaľ namietané porušenie predstavuje „trvajúcu situáciu“, proti ktorej nie\nsú k dispozícii žiadne vnútroštátne prostriedky nápravy, potom lehota šiestich mesiacov na podanie\nsťažnosti začína plynúť len v prípade, že táto situácia už skončila (pozri rozsudok ESĽP\nzo 16. 11. 2006 vo veci Mužević proti Chorvátsku, sťažnosť č. 39299/02, § 77). Požiadavka šiestich\nmesiacov sa teda ako taká na trvajúcu situáciu neuplatní. Je to tak preto, lebo v situácii\npokračujúceho porušenia lehota na podanie sťažnosti v skutočnosti začína každý deň znovu (pozri\nrozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti zo 14. 6. 2011 vo veci Vefa Holding sh. p. k a Alimuçaj\nproti Albánsku, sťažnosť č. 24096/05, § 104). Tu však treba pripomenúť, že ide o výklad\nobjektívnej lehoty podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru.\n30. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný\nuprednostniť ústavne konformný výklad (nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. marca\n1999). Ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady\nrelevantných právnych noriem, zásada ústavne konformného výkladu vyžaduje, aby bol\nuprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou\ngarantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej\nmoci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou\na medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd (nález ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. apríla 2007).\n\n9\n\n31. Najvyšší správny súd teda pochybil, keď nezohľadnil z dvoch (pozri body 26 a 40 tohto nálezu)\ndo úvahy prichádzajúcich výkladov ten, ktorý je pre sťažovateľku priaznivejší a zabezpečuje\nrealizáciu jej práva na súdnu ochranu. V danej veci nemožno konštatovať rozpor s ustálenou\njudikatúrou alebo jej náhlu zmenu (ako tvrdí sťažovateľka), ale nenaplnenie požiadavky ústavne\nkonformného výkladu.\n32. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zároveň uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného v interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu\na zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté\nriešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.\n33. Ústavný súd preto bez ambície zasahovať do úlohy najvyššieho správneho súdu zjednocovať\njudikatúru a na tento účel poskytovať výklad musí konštatovať, že výklad poskytnutý najvyšším\nsprávnym súdom v publikovanom rozhodnutí a napadnutom uznesení opomína dva zásadné\naspekty. Prvým z nich je účel a zmysel inštitútu ochrany pred nezákonným zásahom. Nezákonné\nrozhodnutie je výsledkom administratívneho procesu, v rámci ktorého bola dotknutej osobe\nposkytnutá iná právna ochrana na úrovni obvykle dvoch stupňov správnych orgánov, v rámci ktorej\nmala možnosť oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia, dôvodmi jeho prijatia, uvádzať svoju\nopozitnú argumentáciu a predkladať dôkazy na účely ovplyvnenia výsledku konania.\nPri nezákonnom zásahu však ide o faktickú činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej neprebehlo\nžiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia\norgánu verejnej správy v rozpore so zákonom, a teda aj s ústavným imperatívom čl. 2 ods. 2 ústavy.\nZásahom dotknuté fyzické osoby a právnické osoby v mnohých prípadoch podľa povahy faktického\nzásahu nemajú k dispozícii inú právnu ochranu alebo je táto značne limitovaná (námietky\nv zápisnici o úkone, sťažnosť a pod.). Subsidiarita súdnej ochrany proti nezákonnému zásahu\nje preto v porovnaní s ochranou proti nezákonnému rozhodnutiu alebo nečinnosťou dôvodne\noslabená aj úpravou Správneho súdneho poriadku (nevyžaduje vyčerpanie iných prostriedkov\nnápravy). Dotknutá fyzická osoba a právnická osoba sa teda zásahovou žalobou uchádzajú o súdnu\nochranu ako „prvú pomoc“ pred nezákonne uplatňovanou verejnou mocou, čomu by mala\nzodpovedať aj miera formalizmu a prísnosti posudzovania prípustnosti žaloby na strane správneho\nsúdu.\n34. Tento rozdielny zmysel právnej úpravy nezákonného zásahu mal byť pri výklade najvyššieho\nsprávneho súdu stredobodom úvah. Prístup k súdu sťažovateľky mal byť posudzovaný s osobitnou\nústretovosťou a začiatok lehoty na podanie žaloby proti zásahu, ktorý trvá, predvídateľný a jasný.\nNavyše v situácii súbežného porušenia ústavného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných\nprieťahov, ako aj existencie dvoch relevantných možných výkladov nemôže byť postup\nvšeobecných správnych súdov ústavne akceptovaný. Zmyslu a účelu právnej úpravy nezákonného\nzásahu najvyšší správny súd nevenoval náležitú pozornosť a poskytol výklad v príkrom rozpore\ns ním. Tým sťažovateľke obmedzil prístup k správnemu súdu a zasiahol do samotnej podstaty práva\nna súdnu ochranu. Opomenul tiež zásadný význam materiálnej spravodlivosti.\n35. Druhou skutočnosťou, na ktorú správne súdy pri svojom výklade nereflektovali, je idea\nbezrozpornosti právneho poriadku. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj\nrešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému\nprávnemu poriadku alebo aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Ak bol právny inštitút doktrínou\n10\n\nteoreticky prepracovaný v inom odvetví, v takom prípade je nevyhnutné vychádzať pri jeho\npoužívaní z doktrinálnych záverov a rysov, ktoré sú im spoločné (obdobne nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. I. ÚS 1169/07 z 26. februára 2009). Právny názor najvyššieho správneho\nsúdu je preto aj opomenutím funkčných väzieb s ostatnými oblasťami práva, keďže obmedzil svoj\nvýklad len na niekoľko málo ustanovení Správneho súdneho poriadku a nepristúpil\nk interpretovanej úprave ako k časti logicky súladného významového celku (systému).\n36. Totožnou otázkou včasnosti podania zásahovej žaloby proti trvajúcemu zásahu sa zaoberal\naj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 635/18 z 15. mája 2018 a dospel k záveru,\nže v prípade trvajúcich zásahov všeobecne musí s ohľadom na zásadu bezrozpornosti právneho\nporiadku platiť pravidlo, podľa ktorého časové právne následky vrátane dopadu na začiatok\nplynutia subjektívnej aj objektívnej lehoty na podanie zásahovej žaloby má až ukončenie takého\nzásahu. Subjektívna lehota nemôže pri neukončenom trvajúcom zásahu uplynúť. Pri formulovaní\ntohto názoru vyšiel z podobných úvah, ako sú nasledujúce.\n37. Pri hľadaní spoločných rysov trvajúceho protiprávneho faktického zásahu orgánu verejnej\nsprávy s inštitútmi iných právnych odvetví je možné upriamiť pozornosť na trváci trestný čin (§ 122\nods. 12 Trestného zákona), ktorý má s nezákonným zásahom okrem oblasti verejného práva\na protiprávnosti konania spoločnú črtu trvania protiprávneho pôsobenia v čase, resp. udržiavania\nvyvolaného protiprávneho stavu, a preto je prímer týchto inštitútov najvýstižnejší.\n38. Kvalifikácia trestného činu ako trváceho má význam najmä pre určenie doby jeho spáchania.\nTrváci trestný čin sa posudzuje podľa zákona účinného v čase jeho ukončenia, aj ak by časť skutku\nspadala do účinnosti starého – hoci i pre páchateľa priaznivejšieho – Trestného zákona. Podobne\nnebude páchateľ trestne zodpovedný ako mladistvý, ak jeho trvajúce konanie skončilo po dosiahnutí\nveku 18 rokov. Premlčacia doba začína plynúť od zániku protiprávneho stavu (pozri ŠÁMAL, P.\na kol. Trestní právo hmotné. 7. vydanie. Praha : Wolters Kluwer, a. s., 2014, s. 110 – 111.).\n39. Pre trváce trestné činy platí, že pre posúdenie veku páchateľa, pre použitie amnestie a pre\npremlčanie trestného stíhania je rozhodujúci okamih ukončenia trestného činu (pozri SAMAŠ, O.,\nSTIFFEL, H. a TOMAN, P. Trestný zákon. Stručný komentár. 1. vydanie. Bratislava : IURA\nEDITION, spol. s.ro., 2006, s. 254, komentár k odsekom 10 až 12, § 122.). Predpokladá sa, že pri\ntrvácich trestných činoch bude spôsobený protiprávny stav trvať aj po dokonaní trestného činu\na páchateľ bude tento stav zámerne udržiavať. Od okamihu dokonania treba odlíšiť okamih\nukončenia činu, ktorý nastáva až odstránením protiprávneho stavu (tamtiež, s. 253, 254).\n40. Ak právny poriadok spája nepriaznivé následky pre páchateľa trváceho trestného činu\ns plynutím času a udržiavaním následkov a za rozhodný okamih považuje až ukončenie\nprotiprávneho stavu, potom je potrebné rovnaký meter uplatniť aj pri nezákonnej činnosti orgánu\nverejnej správy a trvanie nezákonnej činnosti zohľadniť na ťarchu štátu pri posudzovaní lehoty,\nv ktorej sa žalobca môže domáhať ochrany pred takouto trvajúcou protiprávnou činnosťou štátneho\naparátu, teda za rozhodný považovať rovnako koniec protiprávneho stavu.\n41. Ak z iných právnych odvetví vyplýva, že dôsledky pre začiatok počítania času má až ukončenie\nurčitého dlhšiu dobu trvajúceho protiprávneho stavu, musel by najvyšší správny súd (alebo\npublikované rozhodnutie, na ktoré poukázal) uviesť dostatočne závažné dôvody, prečo je v prípade\n\n11\n\npočítania lehoty na podanie zásahovej žaloby možno postupovať inak. Z napadnutého rozsudku\nvšak takáto argumentácie nevyplýva, čo ho robí tiež arbitrárnym.\n42. Z hľadiska proporcionality v kolízii stojacich záujmov je tiež dôležitejšia než právna istota\nv administratívnych (vertikálnych) vzťahoch existencia účinného nástroja súdnej ochrany proti\ndlhodobému nezákonnému konaniu verejnej správy. V prípade faktického zásahu zameraného alebo\nuplatneného proti konkrétnemu jednotlivcovi je málo pravdepodobná účasť ďalších subjektov\nv súdnom konaní. Ustanovená lehota na podanie zásahovej žaloby tak chráni len právnu istotu\norgánu verejnej moci, že po uplynutí stanovenej doby nebude výkon verejnej moci podliehať súdnej\nkontrole z hľadiska zákonnosti jej uplatnenia. Táto právna istota orgánu verejnej správy preto\nnepredstavuje takú významnú ústavnú hodnotu, ktorá by v kolízii so základným právom na súdnu\nochranu jednotlivca pred nezákonne uplatňovanou verejnou mocou nemala ustúpiť, a teda prednosť\nmusí dostať súdna ochrana jednotlivca a jeho prístup k súdu.\n43. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13\ndohovoru a práva na účinnú ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 6 antidiskriminačného\ndohovoru.\n44. Podľa čl. 6 antidiskriminačného dohovoru zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom\npríslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich\njurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto\ndohovorom porušujú ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch\nspravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.\n45. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej\npovahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia\nostatných ľudských práv chránených dohovorom. Článok 13 dohovoru teda zakotvuje povinnosť\nsamotnej existencie opravného prostriedku a jeho dostupnosť pre sťažovateľov na vnútroštátnej\núrovni pre prípad porušenia základných práv.\n46. Inak účinný a dostupný prostriedok nápravy – zásahová žaloba sťažovateľky bola jej ústavne\nnekonformným odmietnutím zo strany správneho súdu za popísaných skutkových okolností\nzbavená svojho účinku, pretože požadovaná súdna ochrana sa stala sťažovateľke nedostupnou\nv rozpore s právom. Z rovnakého dôvodu nezabezpečenia účinnej ochrany konštatoval ústavný súd\naj porušenie čl. 6 antidiskriminačného dohovoru.\n47. Vychádzajúc z uvedených úvah, dospel ústavný súd k záveru, že v prejednávanej veci došlo\nk porušeniu práv sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavne nekonformným\nvýkladom aplikovaných právnych noriem, keď nebol dostatočne zohľadnený účel a zmysel\naplikovaných noriem ani požiadavka bezrozpornosti právneho poriadku a zároveň pri viacerých\ndo úvahy prichádzajúcich výkladoch nebol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu\nrealizáciu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené pochybenie malo priamy\nnegatívny dopad na právo sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru a právo\nna zabezpečenie účinnej ochrany podľa antidiskriminačného dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,\nže právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n12\n\n49. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie porušuje základné práva sťažovateľky, ústavný súd\nho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu správnemu súdu (bod 2 výroku\nnálezu). V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho správneho súdu v súlade s právnym názorom\nústavného súdu opätovne rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta nesprávne\nprávne posúdenie včasnosti podania jej žaloby proti inému zásahu zo strany správneho súdu prvého\nstupňa.\n50. Ústavný súd nevyslovil porušenie práv podľa čl. 14 ods. 1 a 2 antidiskriminačného dohovoru,\npretože nezakotvujú žiadne subjektívne práva jednotlivca, ale len oprávnenie zmluvného štátu\nuznať príslušnosť výboru OSN na prijímanie a prerokúvanie oznámení jednotlivcov a možnosť\nvytvoriť alebo určiť orgán vo vnútroštátnom práve, ktorý bude poverený prijímať a prerokúvať\npetície sťažujúcich sa osôb podliehajúcich jeho jurisdikcii (bod 5 výroku nálezu).\n51. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,\npriznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\nPri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad\nspravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41\ndohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.\n52. Napriek tomu, že v konaniach o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie práva\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavný súd obvykle nepristupuje k priznaniu finančného\nzadosťučinenia, pretože považuje za dostatočnú nápravu spočívajúcu vo vyslovení porušenia práva\na zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na ďalšie konanie, v tejto veci mimoriadne dospel k záveru,\nže na dovŕšenie ochrany základných práv sťažovateľky je potrebné sťažovateľke priznať aj finančné\nzadosťučinenie. Ústavný súd pripomína mimoriadnu ústavnú hodnotu ľudskej dôstojnosti, rovnosti\na zákazu diskriminácie, ktorých porušenie na základe rasy v procese výberu do zamestnania\nkonštatoval výbor OSN v rámci svojej pôsobnosti po tom, čo sa sťažovateľka nápravy nedomohla\nna vnútroštátnej úrovni. Je potrebné zohľadniť, že v tomto prejednávanom konaní sa sťažovateľka\nobrátila na správny súd na účely dosiahnutia splnenia práve tohto rozhodnutia výboru OSN, pričom\nsprávne súdy v nadväznosti na už konštatované porušenie základného práva sťažovateľky\nna konanie bez zbytočných prieťahov následne ešte ústavne nekonformne odmietli žalobu\nsťažovateľky ako oneskorene podanú. V súhrne skutkových okolností danej veci sa javí postup\nsprávnych súdov ako extrémne nespravodlivý, neakceptovateľný v právnom štáte a ujma na strane\nsťažovateľky, ktorá sa roky márne snaží na vnútroštátnej úrovni dosiahnuť ochranu svojej rovnosti,\nako mimoriadne intenzívna. Zohľadňujúc tieto okolnosti, dospel ústavný súd k záveru, že v danom\nprípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 eur primerané (bod 3 výroku\nnálezu).\n53. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že antidiskriminačný dohovor poskytuje ochranu\nľudským právam na tej najbazálnejšej úrovni ľudskej dôstojnosti a rovnosti, teda ide o ústrednú\nústavnú hodnotu aj na vnútroštátnej úrovni chránenú čl. 12 ods. 1 ústavy. Oprávnenie výboru OSN\nskúmať porušenie práv jednotlivcov je založené vyhlásením zmluvného štátu (aj Slovenskej\nrepubliky) podľa čl. 14 ods. 1 antidiskriminačného dohovoru, ktorým uznáva príslušnosť výboru\nOSN na prijímanie a prerokúvanie oznámení jednotlivcov. Výbor neprijme oznámenia týkajúce\nsa zmluvného štátu, ktorý neurobil takéto vyhlásenie. Ak teda Slovenská republika\n(prostredníctvom svojho predchodcu a recipovaním tejto zmluvy do právneho poriadku) pristúpila\n13\n\nk antidiskriminačnému dohovoru a z vlastnej vôle založila vyhlásením príslušnosť výboru OSN,\nje v zmysle zásady pacta sund servanda dôležité naplniť medzinárodný záväzok štátu dobrovoľne,\nsplniť, čo rozhodnutie výboru odporúča, a poskytnúť sťažovateľke ospravedlnenie a odškodnenie.\nIde o príspevok k posilneniu dôveryhodnosti Slovenskej republiky ako zmluvného partnera\nna medzinárodnom poli. Podľa čl. 16 antidiskriminačného dohovoru ustanovenia tohto dohovoru\no opatreniach, ktoré sa majú urobiť na vybavenie sťažností, sa nedotýkajú iných spôsobov\nvybavovania sťažností v oblasti diskriminácie a nebránia zmluvným štátom použiť prípadne aj inú\ncestu na urovnanie sporu. Zároveň je potrebné dodať, že dobromyseľné plnenie medzinárodných\nzáväzkov štátu, ktoré na seba prevzal, nie je možné považovať za konanie štátneho orgánu\nv rozpore čl. 2 ods. 2 ústavy, ako to naznačuje zúčastnená osoba, ale za postup v súlade\ns Viedenským dohovorom o zmluvnom práve.\nIV.\nTrovy konania\n54. Úspešná sťažovateľka si uplatnila právo na náhradu trov konania.\n55. Ústavný súd priznal sťažovateľke fakultatívnu náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a\nods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby v roku 2025\n(prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) a režijného paušálu k nim podľa § 16 ods. 3\nvyhlášky. Takto určená suma je celkom 771,68 eur (bod 4 výroku nálezu).\n56. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší správny súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona\no ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n57. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. novembra 2025\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "diskriminácia-zákaz", "správne súdnictvo-konanie o ochrane pred nezákonným zásahom", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "diskriminácia-zákaz", "zadosťučinenie-primerané finančné", "zmluva-medzinárodná zmluva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Svk/1/2024", "guid": "e7b08a7b-eba3-4e75-8327-b87ab9bb002b:cf74086c-50dd-41bd-a2e8-649aa9e5b271", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "54bf8a24-3b35-4aa5-952a-f268e039aeb4:0001a897-b1c9-49b0-aece-85737573b434", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201310.1", "spisova_znacka": "2Svk/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Svk/1/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201310.1"}, {"guid": "e7b08a7b-eba3-4e75-8327-b87ab9bb002b:cf74086c-50dd-41bd-a2e8-649aa9e5b271", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:1019201309.1", "spisova_znacka": "1Svk/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/1/2024 z 29. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:1019201309.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6b5bc9b4-a526-4137-885a-edc29251962c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.37.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 37/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 37/2026 z 31. 8. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-08-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.37.2026.2"}, {"guid": "ussr:66618356-6979-4136-b6f3-ca77bc42f0a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.196.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 196/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 196/2025 z 14. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.196.2025.1"}, {"guid": "49ebac27-2ec9-4563-a911-835139d6c9fc:1f750e34-2dfb-4721-9aeb-82427e4e7dae", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1", "spisova_znacka": "19SVs/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/4/2025 z 30. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1"}, {"guid": "fbba33fd-7f56-4601-a781-3a8f8486271e:2a18be5e-5bc7-4a97-b3e0-2d951ced6a7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200011.1", "spisova_znacka": "4Svk/25/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/25/2026 z 29. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200011.1"}, {"guid": "72cc036a-4cb8-41b3-9489-40ddb9f666a0:6cd90cb3-3d48-43ca-9c27-ec5191d359b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022200517.1", "spisova_znacka": "5Sfk/43/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/43/2025 z 26. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022200517.1"}, {"guid": "9901e8ed-79ac-43fd-a67d-57d3ab212c2b:35e4017b-376d-421b-88a9-a5ccffb35ab4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200431.2", "spisova_znacka": "8Shk/2/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Shk/2/2025 z 27. 2. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200431.2"}, {"guid": "aff3c9a4-3d32-469a-89bb-aed17b1a3950:80ade755-a4ad-4455-8a49-87f5284e6b9c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106493.1", "spisova_znacka": "19SVs/3/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/3/2025 z 18. 2. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-02-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106493.1"}, {"guid": "e4ac4a56-5377-4f64-8cd7-85b2b237dd48:5df2bd59-3544-4795-bdf5-e07163b84712", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100299.1", "spisova_znacka": "9Sa/1/2026", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/1/2026 z 31. 8. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-08-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100299.1"}, {"guid": "aefca310-8d55-4ded-8d5d-7d3a45054e82:c8b6f475-dc0a-43c9-a138-f88ef3044a97", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100432.1", "spisova_znacka": "16Sa/7/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 16Sa/7/2024 z 31. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100432.1"}, {"guid": "8f1162f6-4dd5-4adc-a0e5-54b7c9dd61c4:aa45de69-d476-427e-bab8-6f8abbe54f1e", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1019201309.1", "spisova_znacka": "BA-7Sa/73/2019", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-7Sa/73/2019 z 13. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1019201309.1"}, {"guid": "1acc8425-0a01-46a7-9913-0b850198f092:89323c19-7e17-4983-82df-7b9404a4b005", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201929.4", "spisova_znacka": "BA-8Sa/101/2021", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-8Sa/101/2021 z 30. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201929.4"}, {"guid": "0d18df51-6df4-4821-a82d-c4c56dde0ff2:00f09dba-abc2-4fe0-ae7c-483de9ce1c27", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101726.2", "spisova_znacka": "20Sa/13/2025", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 20Sa/13/2025 z 30. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101726.2"}, {"guid": "191a263d-4b77-4d8b-86cf-627e7f18e8e7:37650fba-9f30-4f5d-adde-17aa3071d588", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201206.2", "spisova_znacka": "BA-7Sa/75/2022", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-7Sa/75/2022 z 29. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201206.2"}]}