{"guid": "ussr:e88d5c0a-78d7-42c3-bba0-8bc13d923ac9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2025 z 13. 11. 2025", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. novembra 2025, sp. zn. II. ÚS 193/2025, ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2025-11-13", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "Právny nástupca poškodeného na zdraví a jeho právo na prístup k súdu", "pravna_veta": "Úrok z omeškania so zaplatením zákonného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia je majetkovým právom žalobcu, ktorý je spôsobilý prechodu na dediča žalobcu. V rozsahu nároku uplatneného pôvodným žalobcom tak zánikom práva na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nedochádza k zániku tohto príslušenstva pohľadávky, ktoré svojou podstatou sleduje iný účel a funkciu ako právo osobnej povahy. Smrť pôvodného žalobcu je potrebné považovať za ukončenie omeškania dlžníka s plnením zákonného nároku, ktorý smrťou žalobcu zanikol. Zastavenie konania o žalobe v tejto časti s odôvodnením nedostatku procesnej subjektivity na strane žalobcu je preto porušením základného práva dediča na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e88d5c0a-78d7-42c3-bba0-8bc13d923ac9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.193.2025.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 193/2025-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a sudcov\nPetra Molnára (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1.\n, narodeného\n,\na 2.\n, narodenej\n, obaja\n, zastúpených JUDr. Petrom\nHarakálym, advokátom, Mlynská 28, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2Cdo/48/2023 z 18. septembra 2024 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/48/2023 z 18. septembra 2024\nb o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/48/2023 z 18. septembra 2024\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania\n1 423,75 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu bola 20. januára 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov. Z ústavnej\nsťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami po žalobcovi, ktorý sa\nv konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 43C/7/2022 domáhal náhrady škody\nna zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského\nuplatnenia (ďalej len „konanie na súde prvej inštancie“).\n2. Okresný súd z dôvodu úmrtia žalobcu konanie uznesením č. k. 43C/7/2022-74 z 12. septembra\n2022 zastavil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania s poukazom na predmet\n\nkonania, ktorým boli osobné práva a záväzky. Smrť žalobcu tak považoval za neodstrániteľnú\nprekážku postupu konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom\nna § 257Civilného sporového poriadku [(ďalej len „CSP“); (ďalej len „uznesenie okresného\nsúdu“)].\n3. Sťažovatelia podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, ktoré bolo uznesením odvolacieho\nsúdu č. k. 4Co/160/2022-103 z 30. novembra 2022 odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou\n(ďalej len „uznesenie odvolacieho súdu“). Odvolací súd poukázal na to, že sa nie je možné domáhať\npríslušenstva pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, pretože neexistuje. Hmotnoprávny nárok\npôvodného žalobcu v danej veci podľa odvolacieho súdu nevznikol, keďže ide o nárok osobnej\npovahy, ktorý sa viaže na osobu pôvodného žalobcu a v zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka smrťou žalobcu zanikol.\n4. Sťažovatelia podali proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré bolo uznesením\nsp. zn. 2Cdo/48/2023 z 18. septembra 2024 odmietnuté s poukazom na to, že nárok pôvodného\nžalobcu na úrok z omeškania, ako aj nárok na náhradu trov konania zanikol smrťou pôvodného\nžalobcu (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).\n5. Sťažovatelia argumentujú, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd nesprávne posúdili,\naké nároky boli predmetom konania, čo vyústilo do nesprávneho procesného postupu. Zdôrazňujú,\nže nešlo len o nároky osobnej povahy pôvodného žalobcu (náhrada za sťaženie spoločenského\nuplatnenia), ale aj o majetkové nároky (úrok z omeškania a nárok na náhradu trov konania), ktoré\npodľa § 460 Občianskeho zákonníka nadobúdajú dedičia poručiteľa. Zastávajú názor, že v tejto\nčasti predmetu konania mal súd v zmysle § 63 CSP pokračovať v konaní s dedičmi, t. j.\nsťažovateľmi.\n6. Prechod úroku z omeškania a nároku na náhradu trov konania na dedičov sťažovatelia\nodôvodňujú majetkovou povahou týchto nárokov v spojení s ich účelom a charakterom. V prípade\nnároku na náhradu trov konania je ním nahradenie materiálnych výdavkov poškodeného spojených\ns uplatnením nároku v civilnom súdnom konaní, a v prípade úroku z omeškania je účelom\nsankcionovanie dlžníka za omeškanie s plnením. Sťažovatelia uzatvárajú, že príslušenstvo nemá\nzdieľať osud pohľadávky osobného charakteru, ktorá smrťou jej nositeľa zanikne.\n7. Sťažovatelia v sťažnostnej argumentácii poukazujú na rozhodnutie zverejnené v Zbierke\nrozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 2/2015 a dôvodnosť\nargumentácie zvýrazňujú odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 119/2024 z 3. septembra\n2024.\n8. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich\nzákladného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu\na dovolacieho súdu, zrušil napadnuté rozhodnutia, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\na priznal sťažovateľom náhradu trov konania pred ústavným súdom. Uznesením č. k.\nII. ÚS 193/2025-13 zo 16. apríla 2025 ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\nsťažovateľov vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť\nsťažovateľov odmietol.\n\n2\n\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľov\nII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n9. Najvyšší súd k ústavnej sťažnosti zaujal stanovisko podaním sp. zn. KP 3/2025-178 zo 7. mája\n2025 (ďalej len „stanovisko najvyššieho súdu“).\n10. Najvyšší súd dospel k záveru, že dedičia v danom prípade nie sú procesnou stranou oprávnenou\npodať dovolanie. Pôvodný žalobca sa domáhal náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho\nzvýšenia, t. j. práv osobnej povahy zanikajúcich smrťou ich nositeľa a neprechádzajúcich\nna dedičov. V prejednávanej veci sa pôvodný žalobca počas života nedomohol v súdnom konaní\nnáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a nebol mu prisúdený ani nárok na príslušenstvo\npohľadávky, ani nárok na náhradu trov konania. Dedič po nebohom žalobcovi sa nemôže týchto\nnárokov domáhať, keďže na neho neprešlo zaniknuté právo, ale ani jeho príslušenstvo, čo\npodľa najvyššieho súdu rezultuje do správnosti záveru odvolacieho súdu, že sťažovatelia\nako dedičia nie sú oprávnenými na podanie odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu súdu prvej\ninštancie.\n11. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v nadväznosti na už uvedené dovolanie dedičov odmietol\nako podané neoprávnenými subjektmi, a preto neskúmal opodstatnenosť dovolacej argumentácie\nsťažovateľov o majetkovej povahe príslušenstva.\n12. K aplikácii nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 119/2024 najvyšší súd uvádza, že v tejto veci\npôvodný žalobca (poškodený na zdraví) zomrel až v priebehu dovolacieho konania, t. j.\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o nárokoch osobnej povahy,\nako aj o príslušenstve, čo je situácia odlišná od sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, keď pôvodný\nžalobca zomrel po podaní žaloby, t. j. ešte pred právoplatným rozhodnutím o nároku žalobcu.\nNajvyšší súd zdôrazňuje, že „aby bolo možné riadne rozhodovať o príslušenstve k nároku\nna náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, bolo by potrebné najprv počas prvoinštančného\nkonania po vykonanom dokazovaní zistiť, či nebohý žalobca by hypoteticky mal nárok na náhradu\nza sťaženie spoločenského uplatnenia a ak áno, v akej výške. Až následne by bolo možné rozhodnúť\no výške úroku z omeškania, poprípade o nároku na náhradu trov konania.“.\n13. K aplikácii právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí v konaní pod sp. zn.\n3ECdo/278/2013 publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky pod R 2/2015 sa najvyšší súd stavia negatívne v dôsledku odlišnej situácie, keď v tomto\nkonaní už o nárokoch osobnej povahy a aj príslušenstve bolo právoplatne rozhodnuté.\n14. Najvyšší súd uzatvára, že hmotnoprávny nárok pôvodného žalobcu nevznikol, keďže konanie\nbolo zastavené pre nedostatok procesnej podmienky (úmrtie žalobcu), ktorý nie je možné odstrániť\nz dôvodu, že dané právo osobného charakteru je viazané výlučne na osobu pôvodného žalobcu,\na v zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaniklo smrťou pôvodného veriteľa.\nKeďže pôvodnému žalobcovi počas života nebolo priznané právo osobnej povahy a jeho smrťou\nzaniklo, nemožno sa domáhať ani nároku na príslušenstvo tejto pohľadávky, pretože táto neexistuje\na nebolo o nej ani rozhodované. V závere najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti\nsťažovateľov nevyhovel.\n3\n\nII.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:\n15. UNIQA pojišťovňa, a.s., ako zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení zo 14. mája 2025\n(pre chybu v písaní uvedené 14. mája 2024) uviedla, že sa s konštatáciami sťažovateľov v ich\nústavnej sťažnosti stotožňuje len v rozsahu, že (i) nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia\n(a jeho mimoriadneho navýšenia) je osobným nárokom pôvodného žalobcu, ktorý smrťou žalobcu\nzaniká, a (ii) úrok z omeškania a náhrada trov konania tvoria príslušenstvo pohľadávky, t. j.\npríslušenstvo osobnostných nárokov pôvodného žalobcu uplatnených v súdnom konaní (ďalej\nlen „stanovisko zúčastnenej osoby“).\n16. Zúčastnená osoba sa nestotožňuje s klasifikovaním príslušenstva pohľadávky ako majetkových\npráv odlišných od povahy osobnostných nárokov uplatnených v konaní, ktorá by mala vyústiť\ndo záveru, že príslušenstvo pohľadávky osobnostného charakteru smrťou pôvodného žalobcu\nnezaniká, ale stáva sa predmetom dedičstva.\n17. Zúčastnená osoba zdôrazňuje, že rozhodnutie o trovách konania je vždy naviazané\nna rozhodnutie vo veci samej. Keďže v prejednávanej veci okresný súd konanie zastavil a žiadnej\nzo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, nie je možné ani prostredníctvom sťažnosti\ndosiahnuť v merite veci iné rozhodnutie, ktoré by odôvodňovalo iné rozhodnutie o trovách konania\ns poukazom na to, že predmetom rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo zastavenie konania\nv dôsledku úmrtia žalobcu vo vzťahu k osobnostným nárokom a nepriznanie nároku na náhradu\ntrov konania žiadnej strane sporu. V dôsledku osobnostnej povahy nárokov pôvodného žalobcu,\nktoré smrťou zanikli, sa nimi okresný súd ani v budúcnosti žiaden súd nebude môcť zaoberať,\na teda rozhodnúť vo veci iným spôsobom, ktorý by mal vplyv aj na rozhodnutie o trovách konania.\n18. K poukazu sťažovateľov na rozhodnutie najvyššieho súdu zo 6. marca 2014 sp. zn.\n3ECdo/278/2013 zúčastnená osoba zdôrazňuje, že v danej veci išlo o právo na zaplatenie sumy\nprisúdenej poškodenému ako náhrada trov konania, v ktorom sa domohol náhrady za vytrpenú\nbolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Zúčastnená osoba za správny výklad daného\nrozhodnutia považuje ten, že k zániku práva na zaplatenie sumy prisúdenej poškodenému\nako náhrada trov konania nedôjde len prípade, ak táto suma bola poškodenému priznaná\nprávoplatným rozhodnutím súdu ešte počas jeho života, čo je situácia odlišná od situácie\nsťažovateľov, keď konanie o náhradu škody na zdraví pôvodného žalobcu v čase jeho smrti\nprávoplatne skončené nebolo, a teda toto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je v prejednávanej veci\naplikovateľné. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania zúčastnená osoba uzatvára, že právo\nna náhradu trov konania pôvodného žalobcu neprešlo na sťažovateľov, keďže toto právo počas\nživota pôvodného žalobcu nevzniklo.\n19. Rovnaký záver zúčastnená osoba zaujala aj vo vzťahu k úrokom z omeškania, pri rozhodnutí\no ktorých konajúce súdy postupovali v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít (ktorú však\nzúčastnená osoba nešpecifikuje, pozn.). Podľa zúčastnenej osoby nie je žiaden dôvod, aby sa úroky\nz omeškania posudzovali inak ako pohľadávka, ku ktorej sa viažu, keďže vznik a existencia\npríslušenstva sú „veľmi úzko“ naviazané na pohľadávku a jej povahu. Ak aj úroky z omeškania\nmajú sankčnú povahu, ich vznik je naviazaný na právo osobnostného charakteru a má kompenzovať\nujmu, ktorú mohol utrpieť veriteľ z dôvodu, že dlžník neplnil včas. Zúčastnená osoba nenachádza\nžiaden dôvod, pre ktorý by osud príslušenstva pohľadávky nezdieľal jej osud, keďže nie je možné\n\n4\n\nhovoriť o nesúrodosti medzi účelom, ktorý sleduje zákon priznaním náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, a účelom sledovaným priznaním nároku na úrok z omeškania v dôsledku\noneskorenosti plnenia práva veriteľa, ktoré je obmedzené len na jeho osobu. Zúčastnená osoba\nuzatvára, že smrť veriteľa musí mať na príslušenstvo pohľadávky taký istý dopad, aký má\nna pohľadávku samotnú.\n20. Zúčastnená osoba uzatvára, že nie je možné príslušenstvo pohľadávky preklasifikovať v jeho\npovahe z osobnostného nároku na majetkový nárok, resp. je potrebné prihliadnuť na to, čo bolo\npredmetom konania na jednotlivých stupňoch. Skutkové a právne závery, z ktorých vychádzal\nústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 119/2024 z 3. septembra 2024, nemožno bez ďalšieho aplikovať\nna prejednávanú vec. Zúčastnená osoba preto navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.\nII.3. Replika sťažovateľov:\n21. Sťažovatelia v replike z 11. septembra 2025 (ďalej len „replika sťažovateľov“) k vyjadreniu\nzúčastnenej osoby uviedli, že jej argumentácia nie je spôsobilá spochybniť ani vyvrátiť\nargumentáciu sťažovateľov. Hoci úrok z omeškania je podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka\npríslušenstvom pohľadávky, táto samotná skutočnosť nemôže byť dôvodom na záver, že osud\npohľadávky musí byť totožný pre jej príslušenstvo, čo je potrebné posúdiť vždy v okolnostiach tejktorej veci. Sťažovatelia ako príklad uvádzajú zánik pohľadávky jej splnením – ak k uspokojeniu\npohľadávky dôjde jej splnením, avšak až po tom, čo sa dlžník dostal do omeškania, do zániku\npohľadávky vznikol veriteľovi nárok na úrok z omeškania.\n22. Argumentácia zúčastnenej osoby o tom, že rozhodnutie o trovách je vždy naviazané\nna rozhodnutie vo veci samej, podľa sťažovateľov nevylučuje ani nevyvracia ich argumentáciu\ntýkajúcu sa náhrady trov konania. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania nemá byť\nvýsledkom mechanického posúdenia spôsobu skončenia konania, ale výsledkom celkového\nzhodnotenia okolností prípadu. V prejednávanej veci si potreba iniciovania konania pôvodného\nžalobcu vyžiadala vynaloženie nákladov, o ktoré sa v priamej úmere zmenšil jeho majetok, ktorý\nv prípade smrti prechádza na dedičov.\n23. Sťažovatelia nesúhlasia ani s námietkou zúčastnenej osoby proti analogickej aplikácii\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3ECdo/278/2013 zo 6. marca 2014, ani s námietkou\no odlišnosti skutkového a právneho stavu v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 119/2024.\n24. Zúčastnená osoba uzatvára, že z hľadiska funkcie úrok z omeškania nemá súvislosť s druhom\npohľadávky, ale so skutočnosťou, že dlžník neplní svoju povinnosť včas. Naviazanie úroku\nz omeškania na osud hlavnej pohľadávky sťažovatelia odmietajú, a to jednak s poukazom\nna absenciu zákonného podkladu, ako aj princíp spravodlivosti.\n25. K vyjadreniu najvyššieho súdu zúčastnená osoba rovnako uvádza, že tento neuviedol\nargumenty, ktoré by vyvracali argumentáciu sťažovateľov. Za repliku sťažovatelia požadujú\npriznanie náhrady trov konania.\n\n5\n\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n26. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je založená na premise, že príslušenstvo\npohľadávky sťaženia spoločenského uplatnenia ako práva osobného charakteru nezdieľa v prípade\nsmrti jeho hmotnoprávneho nositeľa osud tohto práva a automaticky nezaniká, ale z dôvodu jeho\nmajetkovej povahy prechádza na jeho dedičov.\n27. Ústavný súd v úvode zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou všeobecných súdov,\npreto mu neprináleží preskúmavať a hodnotiť správnosť záverov všeobecných súdov, pokiaľ\nneatakujú ústavnoprávnu rovinu. Do pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť\nlen vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie\nniektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n28. V kontexte udržateľnosti záverov ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu je rozhodujúcim posúdenie otázky, či smrť pôvodného žalobcu ako poškodeného na zdraví,\nktorý v súdnom konaní uplatnil (i) nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, (ii) nárok\nna zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a (iii) úrok z omeškania, o ktorom nebolo\nprávoplatne rozhodnuté počas jeho života, spôsobuje v zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nzánik žalovaných nárokov v celom rozsahu, čo následne vyúsťuje do zastavenia konania v celosti\npre neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky bez postupu podľa § 63 ods. 2 a 3 CSP.\nOdpoveď na danú otázku je závislá od posúdenia toho, či úrok z omeškania ako príslušenstvo\npohľadávky osobného charakteru je bezvýnimočne naviazaný na existenciu tejto pohľadávky,\nalebo môže existovať ďalej aj v prípade jej zániku z dôvodu podľa § 579 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka.\n29. Vo vzťahu k nálezu sp. zn. II. ÚS 119/2024 z 3. septembra 2024 ústavný súd zdôrazňuje,\nže v posudzovanej veci ide o odlišnú situáciu spočívajúcu v tom, že o príslušenstve práva osobnej\npovahy (úrok z omeškania a následne potenciálne aj nárok na náhradu trov konania) nebolo počas\nživota pôvodného žalobcu (ako hmotnoprávneho nositeľa nároku z titulu poškodenia zdravia\nuplatneného v súdnom konaní) právoplatne rozhodnuté. Závery vyslovené ústavným súdom\nv zmieňovanom rozhodnutí tak nie sú bez ďalšieho aplikovateľné na prejednávaný prípad (tak,\nako uviedol najvyšší súd, ako aj zúčastnená osoba). Časť argumentácie predmetného nálezu\nvšak dopadá aj na posudzovanú vec (pozri ďalej).\n30. Obdobne, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3ECdo/278/2013 zo 6. marca 2014, v ktorého\nokolnostiach k úmrtiu nositeľa judikovanej pohľadávky osobnej povahy (a priznanej náhrady trov\nkonania) došlo v priebehu exekúcie, nie je plne aplikovateľné na posudzovaný prípad.\n31. Za kruciálne v tejto veci ústavný súd považuje účinky súdneho rozhodnutia o uplatnenej\npohľadávke osobného charakteru (sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie sťaženia\nspoločenského uplatnenia). Skutočnosť, či sú tieto účinky konštitutívne alebo deklaratórne,\npodľa názoru ústavného súdu následne podmieňujú záver o tom, či príslušenstvo pohľadávky,\npožadované pôvodným žalobcom, zdieľa jej osud (názor najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby),\nalebo, naopak, ďalšia existencia príslušenstva nie je naviazaná na existenciu pohľadávky (názor\nsťažovateľov). V napadnutom konaní bol predmetom konania nárok, ktorý súd judikuje\n6\n\nkonštitutívne (zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia), ako aj nárok, rozhodnutie\nsúdu o ktorom má deklaratórne účinky (náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia), a uplatnený\núrok z omeškania.\n32. Ústavný súd je toho názoru, že len v prípade, ak rozhodnutie o práve osobnej povahy má\nkonštitutívny charakter, je ústavne udržateľným záver, podľa ktorého smrťou hmotnoprávneho\nnositeľa tejto pohľadávky zanikla nielen pohľadávka, ale aj požadované príslušenstvo v podobe\núroku z omeškania, ktoré je svojou existenciou závislé na (i) právoplatnom priznaní uplatnenej\npohľadávky súdom a následne (ii) omeškaním žalovaného s jej splnením v paričnej lehote.\nSkutočnosť, že dlžník sa dostane do omeškania až v budúcnosti (márnym uplynutím paričnej lehoty\nurčenej konštitutívnym súdnym rozhodnutím), tak v posudzovanej veci vylučuje prechod práva\nna zaplatenie úroku z omeškania na sťažovateľov (pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n6Cdo/16/2010 z 26. mája 2011). Pokiaľ však ide o právo na náhradu sťaženia spoločenského\nuplatnenia, súd ho svojím rozhodnutím nekonštituuje, ale „len“ deklaruje, pričom z hľadiska\nurčenia času splnenia je potrebné vychádzať z § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je\ndlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Dlžník sa teda\ndo omeškania s plnením tohto nároku dostal najneskôr doručením žaloby na vyjadrenie.\n33. Ústavný súd sa k vnímaniu účelu a funkcie úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky\nosobnej povahy vyjadril v náleze sp. zn. II. ÚS 119/2024 z 3. septembra 2024 (bod 24), v ktorom\nuviedol nasledujúce: „... funkciou a účelom zákonného nároku na úrok z omeškania\nv posudzovanom prípade nie je primárne odškodniť ujmu, ktorú utrpela osoba v súvislosti\nso škodovou udalosťou ako poistným rizikom, ale sankcionovať dlžníka za omeškanie s plnením\nsvojej povinnosti. Je možné konštatovať, že tento nárok nevzniká spolu s osobnostnou\npohľadávkou, ale na to, aby tento nárok vznikol, musí pristúpiť aj ďalšia skutočnosť, a to\nomeškanie dlžníka. Z hľadiska funkcie teda úrok z omeškania nemá súvis s druhom pohľadávky,\nale so skutočnosťou, že dlžník neplní svoju povinnosť. Preto nemožno ani rozumne v súlade\ns namietanými právami tvrdiť, že existencia tohto nároku a jeho trvanie je obmedzené na život\nveriteľa, ako je to v prípade hlavnej osobnostnej pohľadávky, ktorej zánik je ex lege explicitne\nvyjadrený v § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na škodu\noprávneného analogicky rozširovať výkladom obsah tohto ustanovenia tak, že sa vzťahuje\naj na príslušenstvo pohľadávok vymenovaných v označenom ustanovení Občianskeho zákonníka.\nUvedený názor totiž nemá zákonný podklad a vzhľadom na rozdielnu funkciu týchto nárokov\nnezodpovedá ani princípom spravodlivosti.“.\n34. Zohľadniac uvedené, ústavný súd tak uzatvára, že v rozsahu nároku uplatneného pôvodným\nžalobcom zánikom práva na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nedošlo k zániku\npríslušenstva pohľadávky, ktoré je majetkovej povahy a svojou podstatou sleduje iný účel\na funkciu. Tento záver ústavný súd vyslovil s vedomím toho, že v niektorých prípadoch môže\npríslušenstvo pohľadávky predstavovať v kontexte celkového pôvodného predmetu konania\nbagateľný finančný nárok. Kritériom pre tento záver nie je a nemôže byť potenciálna výška\npríslušenstva, ktoré môže byť zostávajúcim predmetom konania, ale otázka (ne)viazanosti\nexistencie príslušenstva pohľadávky (majetkovej povahy) na existenciu pohľadávky (osobnej\npovahy). V tomto smere sa ústavný súd stotožňuje s argumentáciou sťažovateľov o paralele\ns prípadom, ak by pohľadávka zanikla jej splnením, avšak dlžník by plnil až po lehote splatnosti.\nNapriek tomu, že splnením pohľadávka zanikla, povinnosť dlžníka zaplatiť jej príslušenstvo\n7\n\npredstavujúce úrok z omeškania za obdobie, počas ktorého bol dlžník v omeškaní s úhradou,\nnezdieľa osud zaniknutej pohľadávky a existuje naďalej.\n35. Predpokladom rozhodnutia o príslušenstve pohľadávky je (ako vo svojom vyjadrení uviedol\naj najvyšší súd) pozitívny záver o tom, že (i) nebohý žalobca by mal nárok na náhradu za sťaženie\nspoločenského uplatnenia a (ii) ustálenie výšky náhrady. Uvedené otázky je v konaní s právnymi\nnástupcami poručiteľa možné riešiť ako otázky predbežné. Smrť pôvodného žalobcu je potrebné\npovažovať za ukončenie omeškania dlžníka s plnením nároku, ktorý smrťou žalobcu zanikol.\n36. Keďže v časti predmetu konania týkajúceho sa príslušenstva pohľadávky náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia (úrok z omeškania) nedošlo ex lege k jeho zániku smrťou pôvodného\nžalobcu, v tejto časti právo pôvodného žalobcu prešlo na dedičov. V časti predmetu konania,\nktorým je nárok pôvodného žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, sú\ntak dedičia pôvodného žalobcu univerzálnymi nástupcami, s ktorými je v konaní potrebné\npokračovať.\n37. Zastavením konania o žalobe právneho predchodcu sťažovateľov v časti žalovaného úroku\nz omeškania za nezaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia preto okresný súd\nodoprel sťažovateľom prístup k súdu. Napriek dovolacej argumentácii sťažovateľov spôsob, akým\nsa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím vysporiadal s dovolaním sťažovateľov, toto pochybenie\nnenapravil. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné\nprávo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivý\nsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Pre dosiahnutie nápravy porušenia\npráv sťažovateľov ústavný súd musel využiť aj svoje kasačné oprávnenie a vrátiť vec najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu\nopätovne posúdiť dovolanie sťažovateľov, rešpektujúc právne závery ústavného súdu vyslovené\nv tomto náleze.\n38. Pokiaľ ide o náhradu trov vynaložených žalobcom (právnym predchodcom sťažovateľov)\nv zastavenom konaní a otázku prechodu tohto práva na sťažovateľov, ústavný súd konštatuje,\nže nárok účastníka konania na náhradu trov konania je procesným nárokom, ktorý vzniká\naž a len jeho judikovaním súdom. Keďže v deň úmrtia právneho predchodcu sťažovateľov takýto\nnárok nebol judikovaný, neexistoval a nemohli ho dedením nadobudnúť sťažovatelia. Napriek tomu\nvšak otázka možnej náhrady trov vynaložených pôvodným žalobcom nie je redundantná.\nPo zohľadnení záväzného právneho názoru ústavného súdu najvyšším súdom bude konanie o žalobe\nprávneho predchodcu sťažovateľov pokračovať v časti žalovaného úroku z omeškania\nza nezaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a v rozhodnutí, ktorým toto konanie\nskončí, okresný súd rozhodne o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP).\nIV.\nNáhrada trov konania\n39. Ústavný súd priznal sťažovateľom [(§ 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“)] náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 1\n423,75 eur (bod 3 výroku nálezu).\n\n8\n\n40. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 je 371 eur a náhrada\npodľa § 16 ods. 3 vyhlášky (režijný paušál) je 14,84 eur. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu\ntrov konania za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej\nsťažnosti a replika), čo spolu s režijným paušálom predstavuje náhradu trov 1 157,52 eur. Ústavný\nsúd vypočítanú náhradu trov sťažovateľov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej\nhodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľov je platiteľom tejto nepriamej dane.\n41. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. novembra 2025\n\nĽuboš Szigeti\npredseda senátu\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "príslušenstvo-pohľadávky", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na inú právnu ochranu", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "podmienky konania", "právne nástupníctvo, sukcesia-univerzálna", "dovolanie-prípustnosť", "podmienky konania", "nástupníctvo-procesné", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "právna veta"], "pravna_veta": "Úrok z omeškania so zaplatením zákonného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia je majetkovým právom žalobcu, ktorý je spôsobilý prechodu na dediča žalobcu. V rozsahu nároku uplatneného pôvodným žalobcom tak zánikom práva na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nedochádza k zániku tohto príslušenstva pohľadávky, ktoré svojou podstatou sleduje iný účel a funkciu ako právo osobnej povahy. Smrť pôvodného žalobcu je potrebné považovať za ukončenie omeškania dlžníka s plnením zákonného nároku, ktorý smrťou žalobcu zanikol. Zastavenie konania o žalobe v tejto časti s odôvodnením nedostatku procesnej subjektivity na strane žalobcu je preto porušením základného práva dediča na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cdo/48/2023", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b8fedd2e-23e5-4068-b4bb-8447961a6289", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 119/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/2024 z 3. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.119.2024.2"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "f24f4f85-bf16-4a0f-9ac5-1a95a37445a6:9be74718-d556-4a8f-9004-84ea95cd5b27", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/160/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/160/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f24f4f85-bf16-4a0f-9ac5-1a95a37445a6:9be74718-d556-4a8f-9004-84ea95cd5b27"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4a28d18-0844-4fbb-b7f7-1e8943d61a28", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.401.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 401/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 401/2026 z 1. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.401.2026.1"}, {"guid": "74038999-7245-42d7-9b74-9dc588e5e481:7505cb50-4b2c-4d67-8336-cbe76728048c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1722200355.3", "spisova_znacka": "3Cdo/126/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/126/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1722200355.3"}, {"guid": "2b6a206f-1d3b-4dcd-a327-1a71bc145c90:553679fe-668b-4381-97a2-e51c75c68c10", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1116208789.2", "spisova_znacka": "5Co/105/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/105/2024 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1116208789.2"}, {"guid": "86c517bd-ef2b-4c55-b576-58562029bb42:a936e3aa-03f7-4ccf-97a8-6fdb9c7c728b", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6125309664.3", "spisova_znacka": "67Ek/1428/2025", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/1428/2025 z 18. 6. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6125309664.3"}]}