{"guid": "ussr:cb38cd56-cf93-4515-82af-7b6786695feb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2024 z 17. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. apríla 2024, sp. zn. PL. ÚS 5/2024, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2024-04-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cb38cd56-cf93-4515-82af-7b6786695feb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.5.2024.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 5/2024-50\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku (sudca spravodajca), Ľuboša Szigetiho a Roberta Šorla o návrhu\nskupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených Majerník\n& Miháliková, s. r. o., Cukrová 14, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky:\na) o súlade legislatívnej nečinnosti Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúcej v neprijatí\nprávnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého pohlavia a rešpektujúcej a chrániacej vzťah párov\nrovnakého pohlavia a vzťahy založené v rámci práva na rodinný život z toho vzťahu odvodené\ns čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2\na čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nsamostatne, ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na s čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach samostatne, ako\naj v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, alternatívne\nb) o súlade § 2 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov v časti slov „založená manželstvom“, prvej časti zákona\nč. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\nv časti názvu rubriky „manželstvo“, štvrtého oddielu prvej hlavy tretej časti zákona č. 36/2005 Z. z.\no rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti názvu\nrubriky „Vyživovacia povinnosť medzi manželmi“, § 116 Občianskeho zákonníka v časti slov\n„a manžel“, § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti slov „a manžel, každý z nich“, § 474 ods. 1\nObčianskeho zákonníka v časti slov „manžel“, § 474 ods. 2 Občianskeho zákonníka v časti slov\n„manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva“, § 74 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov v časti slov „po manželovi, ktorý a) ku dňu smrti bol\npoberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku alebo mal nárok na predčasný starobný\ndôchodok, b) ku dňu smrti splnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo získal počet rokov\ndôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, alebo c) zomrel v dôsledku pracovného\núrazu alebo choroby z povolania“, § 74 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov v časti slov „od smrti manžela“, § 74 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v časti slov „po manželke“, § 3 ods. 4 zákona\nč. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia\n\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 8 ods. 1\na 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd samostatne, ako aj v spojení s čl. 14\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach samostatne, ako aj v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho\núčastníka konania, takto\nrozhodol:\n1. Návrh v časti na vyslovenie nesúladu legislatívnej nečinnosti Národnej rady Slovenskej republiky\nspočívajúcej v neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého pohlavia a rešpektujúcej\na chrániacej vzťah párov rovnakého pohlavia a vzťahy založené v rámci práva na rodinný život z\ntoho vzťahu odvodené s čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení\ns čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a s čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach samostatne,\nako aj v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach o d m i e t a .\n2. Vo zvyšnej časti návrh p r i j í m a na ďalšie konanie.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 15. mája 2023 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil\nnesúlad legislatívnej nečinnosti Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), resp.\nnesúlad konkrétnych nimi označených zákonných ustanovení s ústavou, Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Medzinárodným paktom o občianskych\na politických právach (ďalej len „pakt“) tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.\n2. Argumentáciu navrhovateľov možno rozdeliť do dvoch základných častí:\nI.1. K namietanej legislatívnej nečinnosti Národnej rady Slovenskej republiky:\n3. Navrhovatelia v tejto časti návrhu uvádzajú, že národná rada ako zákonodarný orgán nie je\ndlhodobo spôsobilá vytvoriť právny rámec pre spolužitie párov rovnakého pohlavia. V tejto\nsúvislosti poukazujú na opakované neúspešné návrhy zákonov, ktoré do rôznej miery vzťah párov\nrovnakého pohlavia upravovali, ale neboli národnou radou prerokované ani v druhom čítaní. Išlo\no návrhy zákonov z roku 2001 (číslo parlamentnej tlače č. 1218), z roku 2012 (číslo parlamentnej\ntlače 208) a z roku 2022 (číslo parlamentnej tlače 1124).\n\n2\n\n4. Táto legislatívna nečinnosť je podľa navrhovateľov v rozpore s ústavou, dohovorom a paktom,\npretože z nich vyplýva povinnosť Slovenskej republiky formálne uznať páry rovnakého pohlavia,\nposkytnúť im ochranu a právne upraviť ich postavenie.\n5. Navrhovatelia pritom poukazujú najmä na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), a to osobitne na rozhodnutie vo veci Fedotova a ďalší proti Rusku, [GC], sťažnosti\nč. 40792/10, 30538/14 a č. 43439/14 zo 17. 1. 2023. V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že\nabsencia adekvátneho uznania a ochrany párov rovnakého pohlavia je porušením práva\nna súkromný a rodinný život, ako je toto právo zakotvené v dohovore.\n6. Podľa názoru navrhovateľov to isté platí, aj pokiaľ ide o právo na rodinný a súkromný život\nzakotvené v ústave a v pakte, s tým, že ochrana pre páry rovnakého pohlavia podľa ústavy môže\nbyť aj širšia, ako to vyplýva z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.\n7. Ak ide o ústavu, podľa navrhovateľov je legislatívna nečinnosť národnej rady v danej oblasti\nspoločenských vzťahov v rozpore aj s právom na ochranu ľudskej dôstojnosti a právom na rovnosť\n(zákazom diskriminácie), a to v spojení s právom na rodinný a súkromný život; resp. ak ide o právo\nna rovnosť, to je porušené legislatívnou nečinnosťou národnej rady aj samo osebe. Okrem toho\nv uvedených súvislostiach dochádza taktiež k porušeniu princípu proporcionality pri obmedzení\nzákladných práv a k porušeniu princípu právneho štátu.\n8. Podobne vo vzťahu k dohovoru a paktu je legislatívna nečinnosť národnej rady v rozpore\nso zákazom diskriminácie v spojení s právom na rodinný a súkromný život.\n9. Na základe uvedených tvrdení navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že legislatívna\nnečinnosť národnej rady spočívajúca v neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého\npohlavia a rešpektujúcej a chrániacej vzťah párov rovnakého pohlavia a vzťahy založené v rámci\npráva na rodinný život z toho vzťahu odvodené je v rozpore s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy samostatne,\nako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy, taktiež s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1\na 2 ústavy, s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 dohovoru, a napokon\ns čl. 17 ods. 1 a 2 paktu samostatne, ako aj v spojení s čl. 26 paktu.\n10. K formulácii výroku navrhovatelia uvádzajú, že sa inšpirovali rozhodnutiami Ústavného súdu\nČeskej republiky vo veciach sp. zn. Pl. ÚS 20/05 a sp. zn. Pl. ÚS 9/07, a takto formulovaný petit\npovažujú za primárny a vhodnejší pre nápravu ústavne neudržateľného stavu tým, že dôjde\nk nepriamemu doplneniu chýbajúcej právnej úpravy.\n11. Zvýrazňujú, že riešenie práv párov rovnakého pohlavia je právnou otázkou a navrhovaný výrok\nrozhodnutia vytvorí priestor pre jej riešenie, ktoré bude vychádzať z domáceho ústavného\nprostredia. Podľa ich názoru ide o menej invazívne použitie rozhodovacích právomocí ústavného\nsúdu a o formu dialógu medzi ústavným súdom a inými štátnymi (ústavnými) orgánmi. Cieľom\ntakéhoto dialógu je hodnotová kompatibilita podústavného práva s ústavou.\nI.2. K namietaným právnym predpisom:\n12. V rámci tejto časti návrhu navrhovatelia uvádzajú, že v princípe nemajú „primárne“ záujem\no vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou a ide tu vo vzťahu k prvej časti návrhu\no alternatívny spôsob riešenia právneho postavenia párov rovnakého pohlavia.\n\n3\n\n13. Podstatou tohto riešenia je zabezpečiť súlad relevantnej podústavnej právnej úpravy\ns označenými referenčnými ústavnými a medzinárodnoprávnymi normami prostredníctvom zásahov\ndo už existujúceho právnych predpisov tým, že sa vytvorí priestor pre taký výklad a aplikáciu\npríslušných zákonných ustanovení, ktorými by boli priznané práva aj párom rovnakého pohlavia.\nTakto navrhnutá (alternatívna) formulácia petitu návrhu zodpovedá kelsenovskému chápaniu\nústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu.\n14. Navrhovatelia zdôrazňujú, že ich cieľom nie je spochybniť ústavné zakotvenie manželstva ani\nznižovať existujúci štandard práv manželov. Výber napadnutých zákonných ustanovení zodpovedá\nnajdôležitejším životným situáciám, v ktorých sa páry rovnakého pohlavia nachádzajú\nv neodôvodnene nerovnakom postavení v porovnaní s manželmi. Zároveň sa navrhovatelia snažili\ntieto ustanovenia vybrať tak, aby došlo k čo najmenším zásahom do právneho poriadku.\n15. Vychádzajúc z uvedeného preto vo vzťahu k zákonu č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) napádajú\npríslušné vybrané ustanovenia, resp. časti označeného právneho predpisu, s cieľom, aby sa ochrana\nrodiny vzťahovala aj na rodiny založené pármi rovnakého pohlavia.\n16. Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku namietajú ustanovenia týkajúce sa definície blízkej osoby\na ustanovenia týkajúce sa dedičského práva s cieľom, aby sa prostredníctvom týchto zásahov\nvyrovnalo postavenie manželov a osôb žijúcich v pároch rovnakého pohlavia.\n17. Ak ide o zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o sociálnom poistení“), namietajú ustanovenia týkajúce sa vdoveckého, resp. vdovského\ndôchodku tak, aby bolo možné v budúcnosti prostredníctvom ústavne konformného výkladu\npriznávať vdovské a vdovecké dôchodky aj pozostalým partnerom rovnakého pohlavia.\n18. Napokon v zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia“)\nnamietajú zákonné ustanovenia týkajúce sa definície rodinného príslušníka tak, aby sa za rodinných\npríslušníkov mohli považovať aj osoby žijúce v pároch rovnakého pohlavia.\n19. Navrhovatelia na základe uvedenej argumentácie v tejto časti návrhu navrhujú, aby ústavný súd\nrozhodol, že napadnuté zákonné ustanovenia (podrobne uvedené v záhlaví tohto uznesenia) nie sú\nv súlade s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4\nústavy, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru samostatne, ako aj\nv spojení s čl. 14 dohovoru a s čl. 17 ods. 1 a 2 paktu samostatne, ako aj v spojení s čl. 26 paktu.\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n20. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a)\nústavy] pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie\nkonania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom predbežného\n\n4\n\nprerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56\nods. 5 zákona o ústavnom súde).\n21. V záujme stručnosti ústavný súd bez ďalších podrobností konštatuje, že návrh na začatie\nkonania spĺňa požiadavky vyplývajúce z ustanovení zákona o ústavnom súde, ktorých nesplnenie\nby inak mohlo viesť k odmietnutiu návrhu pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. b),\nd) a e) zákona o ústavnom súde, s tým, že ustanovenia § 56 ods. 2 písm. f) a g) zákona o ústavnom\nsúde sa v danom prípade neaplikujú, keďže sa nevzťahujú na konanie o súlade právnych predpisov.\n22. Je však na prvý pohľad zrejmé, že časť návrhu na začatie konania (porovnaj bod I.1\nodôvodnenia tohto rozhodnutia) nespĺňa požiadavku obsahových náležitostí, pretože v časti\ntýkajúcej sa legislatívnej nečinnosti národnej rady nie sú (z dôvodov vysvetľovaných\nnavrhovateľmi tak, ako je uvedené v časti I.1 tohto odôvodnenia) označené právne predpisy, ich\nčasti alebo niektoré ich ustanovenia, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\nmedzinárodnou zmluvou navrhovatelia namietajú [§ 56 ods. 2 písm. c) a § 75 písm. a) zákona\no ústavnom súde].\n23. Z uvedeného vyplýva, že ústava ani zákon o ústavnom súde výslovne nepredpokladá začatie\nkonania o ústavnom súlade legislatívnej nečinnosti národnej rady tak, ako bol navrhnutý v tejto\nčasti preskúmavaného návrhu.\n24. Je však potrebné zdôrazniť, že ak by právomoc ústavného súdu na konanie o legislatívnej\nnečinnosti národnej rady spôsobom navrhnutým v tejto časti preskúmavaného návrhu pri\nrelevantnom a udržateľnom výklade vyplývala z ústavy aj bez explicitnej ústavnej formulácie (čo je\npodmienené osobitným, teda zásadným a len v obmedzenej miere podrobným charakterom ústavnej\núpravy), potom by nedostatok samotnej zákonnej úpravy nebol prekážkou pre prijatie návrhu\nna ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok zákonnej úpravy totiž nemôže brániť\nrealizácii z ústavy vyplývajúcej právomoci ústavného súdu (pozri k tomu napr. rozhodnutie vo veci\nsp. zn. II. ÚS 48/97, ktoré sa týkalo v súčasnosti už neexistujúceho podnetu na začatie konania pred\nústavným súdom).\n25. Preto otázka právomoci ústavného súdu je v danom prípade rozhodujúca a existencia tejto\nprávomoci je, samozrejme, aj predpokladom pre prijatie návrhu na začatie konania [a contrario\n§ 56 ods. 2 písm. a) a c) zákona o ústavnom súde].\n26. Ústavný súd sa preto bude podrobnejšie zaoberať otázkou, v akom rozsahu má právomoc\nrozhodnúť o návrhu na začatie konania, t j. v akom rozsahu môže tento návrh prijať na ďalšie\nkonanie.\n27. V záujme poskytnutia dôkladnej odpovede na túto otázku ústavný súd v tomto prípade uvedie aj\nteoretické východiská svojho rozhodnutia.\nII.1. K úplnosti právnej úpravy ako ústavnej hodnote:\n28. Predmetom posúdenia je otázka právomoci ústavného súdu vo vzťahu k možnému vysloveniu\nnesúladu legislatívnej nečinnosti národnej rady s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ktorá\nby, prirodzene, nebola vôbec relevantná, ak by nedostatočnosť právnej úpravy vo všeobecnosti\nnemohla byť v rozpore s ústavou. Ústavný súd zvýrazňuje, že nasledujúce závery sa týkajú\n\n5\n\nnedostatku určitej právnej úpravy vo všeobecnosti, nejde o meritórne hodnotenie návrhu\npreskúmavaného v tejto veci.\n29. Na otázku, či nedostatočnosť právnej úpravy môže byť v rozpore s ústavou, odpovedal ústavný\nsúd pre oblasť rozhodovania o individuálnych právnych aktoch už v rozhodnutí vo veci sp. zn.\nI. ÚS 19/96, a to veľmi jednoznačne: „neexistencia takéhoto zákona, prípadne existencia zákona,\nktorý však neumožňuje (negarantuje) reálne využívanie ústavou zaručeného základného práva\nalebo slobody, znamená stav, ktorý nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Pokiaľ samotná\nneexistencia určitého zákona alebo nutnosť plniť ustanovenia existujúceho zákona vylučujú\nmožnosť praktického uplatňovania základného práva alebo slobody ústavou určeným spôsobom bez\ntoho, že by právny poriadok priznával pisateľovi podnetu právny prostriedok nápravy takéhoto\nstavu, je Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o podnete (a za splnenia aj ďalších podmienok\nkonania) oprávnený o takto spôsobenom porušení základného práva alebo slobody konať\na rozhodnúť.“\n30. Tento záver, teda že nedostatočná právna úprava môže byť protiústavná, je široko prijímaný\naj v právnej teórii a ústavný súd len stručne uvedie, že vychádza z potreby právnej istoty, resp.\ndôvery v právo, ktorá predpokladá právo jasné, určité, zrozumiteľné a vnútorne nerozporné, tvorené\nv súlade s požiadavkami demokratického právneho štátu a s ideou racionálneho zákonodarcu [pozri\nk tomu napr. KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 1995. s. 205 a TÓTHOVÁ,\nM. Ústavné súdnictvo a legislatívna nečinnosť (komparatívny pohľad). In: Ústavné dni. Tretie\nfunkčné obdobie Ústavného súdu Slovenskej republiky ‒ VII. ústavné dni. Košice : Univerzita Pavla\nJozefa Šafárika v Košiciach, 2019. s. 265 ‒ 266].\n31. Právo nemôže byť považované za jasné a vnútorne nerozporné, ak zlyhá zákonodarca.\nPovinnosťou zákonodarcu nie je len prijímať zákony neodporujúce ústave, ale aj také zákony, ktoré\nzabezpečia plnú realizáciu základných práv (pozri k tomu DRGONEC, J. Povinnosti štátnych\norgánov pri tvorbe práva v právnom štáte. In: Časopis pro právní vědu a praxi. 1998, roč. 6, č. 2,\ns. 231 až 237).\n32. Preto možno súhlasiť s tým, že je „protiústavní nečinnost zákonodárce tam, kde je povinen\npřijmout určitou zákonnou úpravou a neučiní tak“. (ŠIMÍČEK, V. Opomenutí zákonodárce jako\nporušení základních práv. In: Deset let Listiny základních práv a svobod v právním řádu České\nrepubliky a Slovenské republiky. Brno : Masarykova univerzita a Mezinárodní politologický ústav,\n2001. s. 144-159).\nII.2. K nedostatočnej právnej úprave v konaní o súlade právnych predpisov:\n33. Vychádzajúc z konštatovania, že nedostatočnosť právnej úpravy môže byť protiústavná,\nje potrebné tiež zistiť, či a akým spôsobom môže ústavný súd túto protiústavnosť napraviť. Jedným\nzo spôsobov je konanie o ústavnej sťažnosti, v ktorom primerane platia závery už uvedeného\nrozhodnutia vo veci sp. zn. I. ÚS 19/96 (pozri tiež ďalej bod 40 odôvodnenia tohto uznesenia).\n34. V aktuálne prerokúvanom prípade je však potrebné posúdiť, či k náprave môže dôjsť\naj v konaní o súlade právnych predpisov. Doterajšia judikatúra ústavného súdu v tejto otázke nebola\njednotná do dôsledkov, ktoré by predznamenávali jednoznačné riešenie posudzovanej otázky.\n\n6\n\n35. Ústavný súd zaujal pozíciu k absencii legislatívnej úpravy už v roku 1996 v súvislosti\ns jazykovými právami. Slovenská národná rada prijala v roku 1990 zákon č. 428/1990 Zb.\no úradnom jazyku v Slovenskej republike, ktorý upravoval možnosť používať v úradnom styku\nmenšinový jazyk. Neskorší zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom\njazyku Slovenskej republiky nahradil predchádzajúci zákon, avšak už bez úpravy menšinových\njazykov. V konaní o súlade tohto zákona ústavný súd priamo vo výroku nálezu sp. zn. PL. ÚS 8/96\nkonštatoval, že norma stanovujúca, že písomné podania občanov určené verejnoprávnym orgánom\nsa podávajú (výlučne) v štátnom jazyku v spojení so zrušením možnosti používať v úradnom styku\nmenšinový jazyk, je v nesúlade s čl. 34 ods. 2 písm. b) ústavy („Občanom patriacim\nk národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom\nzaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj právo používať ich jazyk v úradnom\nstyku.“). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd už výrokom konštatoval neústavnosť preskúmavanej\nprávnej normy kvôli absencii inej právnej normy v právnom poriadku (z dôvodu neprijatia inej\nprávnej úpravy národnou radou, ktorej prijatie ústava vyžadovala). Národná rada v roku 1999\nprijala zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín, ktorý, ako uvádza jeho\ndôvodová správa, napĺňa nález sp. zn. PL. ÚS 8/96.\n36. Ústavný súd neskôr v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 23/05 (neobnovenie členstva\nv družstve) rozlišoval medzi legislatívnou nečinnosťou a legislatívnym opomenutím. Legislatívnu\nnečinnosť chápe tak, že daná oblasť spoločenských vzťahov je zákonodarcom vedome ponechaná\núplne mimo právnu reguláciu. Legislatívne opomenutie je stavom, keď zákonodarca, pozitívne\nupravujúc určitú oblasť spoločenských vzťahov, opomenul niektoré významné prvky tejto právnej\núpravy. Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitú oblasť nekompletne\nči fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný z hľadiska integrity daného\ninštitútu, resp. ústavnosti.\n37. K tomu ďalej uviedol, že legislatívna nečinnosť nebýva spravidla objektom skúmania ústavných\nsúdov v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti (ústavný súd pritom vychádzal z téz modernej\nkonštitucionalistiky čerpaných z konferenčných zdrojov), zatiaľ čo legislatívne opomenutie\nje možné skúmať v konaní o súlade právnych predpisov s tým, že ústavné súdy za určitých\nokolností riešia situáciu legislatívneho opomenutia buď derogáciou z pozície negatívneho\nzákonodarcu („derogačný apel na zákonodarcu“), alebo ústavne konformným výkladom. V kontexte\naplikovateľnej ústavnej úpravy ústavný súd aproboval zásah nálezom vydaným v konaní o súlade\nprávnych predpisov proti legislatívneho opomenutiu.\n38. V rozhodnutiach vo veciach sp. zn. PL. ÚS 8/96 a sp. zn. PL. ÚS 23/05 teda ústavný súd\npotvrdil, resp. nevylúčil, že (podľa charakteru použitej ústavnej úpravy) v konaní o súlade právnych\npredpisov je možné preskúmať legislatívnu nečinnosť, a potvrdil, že v tomto type súdnej kontroly\nústavnosti je možné, aj v podmienkach ústavného poriadku Slovenskej republiky, preskúmať\nlegislatívne opomenutie, a to preskúmaním súvisiacej právnej úpravy, v rámci ktorej sa legislatívne\nopomenutie prejavuje.\n39. Na druhej strane však v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/05 ústavný súd uviedol, že:\n„V konaní o súlade právnych predpisov nemožno podľa názoru ústavného súdu vyjadreného\naj v jeho judikatúre napádať to, že v napadnutom právnom predpise niečo chýba, bolo opomenuté\nalebo sa tam neuviedlo so zreteľom napríklad na znenie ústavy.“\n\n7\n\n40. Tento názor bol v podstate potvrdený aj v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/2010, v ktorom\nústavný súd uviedol, že «Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na účel a predmet konania o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu nižšieho\nstupňa právnej sily s predpisom vyššieho stupňa právnej sily a hoci napadnutý stav\n„nedostatočného“ premietnutia príkazu právneho predpisu vyššieho stupňa právnej sily\ndo predpisu nižšieho stupňa právnej sily môže byť za určitých okolností posudzovaný aj pred\nústavným súdom (napr. v konaní podľa čl. 127 ústavy), „legislatívne opomenutie“ zásadne netvorí\nv konkrétnej veci predmet konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom.».\n41. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/2012 (výsluhový dôchodok obecných policajtov) navrhovatelia\nnapadli ustanovenie, ktoré ustanovovalo množinu osôb, ktoré sú poberateľmi výsluhového\ndôchodku, s tým, že tam chýbajú obecní policajti. Ústavný súd v argumentácii nadviazal\nna citovaný nález sp. zn. PL. ÚS 23/05, pričom v podstate konštatoval, že vo veci ide o legislatívnu\nnečinnosť, a napokon vec uzavrel konštatovaním, že v okolnostiach danej veci „... má právomoc\npreskúmať namietané ustanovenia zákona, nemá však právomoc preskúmať ustanovenia, ktoré nie\nsú jeho obsahom (legislatívnu medzeru)“.\n42. Ústavný súd napokon v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2020 konštatoval: „Ak mali\nnavrhovatelia na mysli konkrétne ustanovenia volebného zákona, ktoré bránia možnosti voľby\nzo zahraničia, tak ich mali vo svojom návrhu aj presne identifikovať. Ak takéto ustanovenia\nneexistujú a nemožnosť voľby zo zahraničia je dôsledkom absencie právnej úpravy umožňujúcej\nvoliť zo zahraničia, resp. zúčastniť sa ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta zo zahraničia,\npotom nemožno zmysluplne uvažovať v rovine, aby ústavný súd rozhodol o nesúlade absentujúcich\nustanovení zákona s ústavou a medzinárodnou zmluvou. Aj pri eventuálnych úvahách o možnosti\npodať návrh na konanie o súlade právnych predpisov pre absenciu normatívnej úpravy určitej\nokolnosti predmet nesúladu (celý právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie) musí\nbyť nepochybne vždy v návrhu (jeho petite) konkrétne pozitívne vymedzený.“\n43. Vzhľadom na uvedený vývoj vlastnej judikatúry musí ústavný súd v tomto rozhodnutí primárne\n(v tomto štádiu konania vo všeobecnej rovine) ustáliť otázku, či a akým spôsobom je možné\nnedostatok právnej úpravy preskúmať aj v konaní o súlade právnych predpisov.\n44. Na tomto mieste ústavný súd zopakuje, že nedostatočná právna úprava môže byť protiústavná,\nčo napokon nespochybňovali ani rozhodnutia vo veciach sp. zn. PL. ÚS 10/05, PL. ÚS 14/2010\na sp. zn. PL. ÚS 10/2012. Predmetné rozhodnutia sa od rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 8/96 a sp. zn.\nPL. ÚS 23/05 líšili len v tom, akým spôsobom môže ústavný súd tvrdenú protiústavnosť preskúmať\na prípadne aj napraviť. Rezervovanejší bol postoj vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2020.\n45. Ústavný súd, ktorého poslaním je ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy) spôsobom\npredpokladaným ďalšími nadväzujúcimi ustanoveniami prvého oddielu siedmej hlavy ústavy, pri\nrozhodnutí, ktorý z uvedených prístupov je vhodnejší vo vzťahu k normatívnym ústavným reáliám,\nkonštatuje, že je potrebné vychádzať z rozhodnutí vo veciach sp. zn. PL. ÚS 8/96 a sp. zn.\nPL. ÚS 23/05. Je to z dôvodu, že vytvárajú širší priestor pre realizáciu právomoci ústavného súdu\nv konaní o ústavnom súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, ktorý považuje plénum\nústavného súdu v jeho aktuálnom zložení za akceptovateľný. Inak povedané, ústavný súd musí\nvyužiť všetky svoje právomoci v čo najširšom možnom rozsahu (akceptujúc zároveň čl. 2 ods. 2\nústavy) tak, aby zabezpečil dodržiavanie ústavy. Neopomína pritom, že konanie pred ústavným\n8\n\nsúdom nemá byť pokračovaním zákonodarného procesu, v ktorom sa subjekt zákonodarnej\niniciatívy, nota bene ako súčasť parlamentnej väčšiny, neúspešne snažil presadiť svoju predstavu\no právnej úprave príslušných spoločenských vzťahov. Úlohou ústavného súdu nie je riadny\nzákonodarný proces nahradiť (PL. ÚS 1/2022, bod 210).\n46. Ústavný súd teda uzatvára, že v konaní o súlade právnych predpisov môže preskúmavať\nnedostatok právnej úpravy vo forme legislatívneho opomenutia, a to s výsledkom derogačného\nnálezu vo vzťahu k parciálne nedostatočnej právnej úprave, ak nezistí možnosť ústavne\nkonformného výkladu (resp. výkladu súladného s právnym predpisom vyššej právnej sily)\nnapadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia. Legislatívnu\nnečinnosť by bolo možné v konaní o súlade právnych predpisov úspešne napadnúť len celkom\nvýnimočne, ak by nebol rešpektovaný ústavný príkaz na prijatie obsahovo vymedzenej podústavnej\núpravy zaväzujúcej štát oproti občanom, resp. verejnému záujmu. Druhou možnosťou takého\nprístupu je nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v jeho skoršom\nderogačnom náleze, z ktorého vyplýva nemožnosť zosúladenia právnych predpisov bez doplnenia\nprávnej úpravy aj nad rámec priamo derogovaného normatívneho textu (tento aspekt je uplatniteľný\naj pri legislatívnom opomenutí). Vždy by však bolo potrebné pokryť nálezom ústavného súdu\nspôsobilý predmet konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, teda právny predpis\n(aspoň časť jeho normatívneho textu), keď taký postup zároveň zakladá povinnosť legislatívnej\nreakcie podľa odseku 3 označeného ustanovenia a vyvoláva (vytvorením nevyhnutnej, prípadne\nrozšírenej medzery v účinnom znení právneho poriadku) tlak na príslušný normotvorný orgán, aby\nkonal podľa právneho názoru ústavného súdu.\n47. Pre širší kontext a závažnosť tejto špecifickej problematiky ústavný súd uznal za vhodné\nzaoberať sa aj v širšom rozsahu otázkou, v akom rozsahu a akým spôsobom môžu súdy s obdobnou\nprávomocou realizovať svoju kontrolnú právomoc v konaní o súlade právnych predpisov.\nII.3. Ústavný súd ako „pozitívny zákonodarca“ alebo ako „negatívny zákonodarca“:\n48. Otázku, akým spôsobom je možné v konaní o súlade právnych predpisov zakročiť proti\nnedostatočnej právnej úprave, ktorá by z tohto dôvodu mohla byť protiústavná, nastolili samotní\nnavrhovatelia tým, že v rámci petitu návrhu sformulovali dva rôzne navrhované výroky\nrozhodnutia. Ústavný súd na túto otázku zareaguje v nadväznosti na svoje predchádzajúce závery.\n49. Podstatu problému je možné vyjadriť tak, či v kompetenčnej interakcii s národnou radou\ntýkajúcej sa chýbajúcej či nedostatočnej právnej úpravy má byť ústavný súd (i) „pozitívnym\nzákonodarcom“ v tom zmysle, že (len) výslovne konštatuje ústavný nesúlad normatívnej pasivity\nnárodnej rady v ním určenom rozsahu, čím ju zároveň vyzve na prijatie určitej novej právnej úpravy\na určí hranice a obsah tejto úpravy, alebo má byť (ii) „negatívnym zákonodarcom“, t. j. ak nezistí\nmožnosť ústavne konformného výkladu, má zasiahnuť do už existujúcej súvisiacej právnej úpravy\ntým, že časť tejto úpravy zruší ako protiústavnú s cieľom, aby vytvoril priestor pre ústavne\nkonformný výklad, resp. tým vyzval národnú radu na prijatie novej právnej úpravy (toto riešenie\nv zmysle záverov bodu 46 tohto odôvodnenia zodpovedá čl. 125 ods. 3 ústavy).\n50. Ústavný súd pre potreby tohto rozhodnutia ešte pred finálnou kompletizáciou záverov viažucich\nsa na platnú a účinnú ústavu vykonal aj porovnanie s inými ústavnými súdmi a ich rozhodovaním\npodľa pre tieto súdy záväzných ústavných noriem.\n9\n\nII.4. Ústavné súdy ako „kvázipozitívni zákonodarcovia“ v zahraničí:\n51. Na začiatku 21. storočia niet pochýb o tom, že ústavné súdy po celom svete viac nie sú vnímané\nstriktne len ako negatívni zákonodarcovia (v tradičnom slova zmysle), pretože ich úloha už\nv mnohých krajinách nespočíva len v kontrole ústavnosti zákonov s možnosťou rozhodnúť o ich\nneústavnosti a následnom zrušení. Ústavné súdy postupne preberajú aktívnejšiu úlohu pri\nposudzovaní právnych noriem a ich ústavnosti (BREWER-CARÍAS, A. Constitutional Courts as\nPositive Legislators in Comparative Law. A Comparative Law Study. Cambridge: Cambridge\nUniversity Press., 2011. s. 36; tiež Monika Florczak-Wątor (eds): Judicial Law-Making in European\nConstitutional Courts, Routledge, London, 2020). Preverovaním legislatívnych opomenutí\npreberajú na seba akoby funkcie asistentov, pomocníkov legislatívy, a to konštatovaním noriem,\nktoré dedukujú z ústavných textov, dokonca v niektorých prípadoch môžu nahradiť aj zákonodarcu\nv roli pozitívneho tvorcu práva a vydávať dočasné pravidlá aplikovateľné v špecifických prípadoch\ndo prijatia legislatívy. Opierajú sa o princíp prevalencie ľudských práv, a to najmä v prípadoch, keď\nhrozí porušenie zásady rovnosti a nediskriminácie. V záujme ochrany práv a slobôd občanov nie sú\nzaznamenané žiadne pochybnosti pri posudzovaní legitimity aktivizmu ústavných súdov\nzasahovaním do legislatívnych funkcií (pozri BREWER-CARÍAS, A. R. Constitutional Courts as\nPositive Legislators in Comparative Law. Presentation of the General Report on XVIII International\nCongress of Comparative Law of the International Academy of Comparative Law. George\nWashington University Law School, Washington, 2010. s. 1 ‒ 3).\n52. Uvedené možno konštatovať napriek tomu, že ústavné texty väčšiny európskych štátov\nneobsahujú expressis verbis ustanovenia, na základe ktorých by ústavné súdy mohli konštatovať\nneústavnosť medzier v práve (pozri General Report of the XIVth Congress of the Conference of\nEuropean Constitutional Courts on Problems of Legislative Omission in Constitutional\nJurisprudence. Venice Commission – Council of Europe, Štrasburg, 2008, s. 23. Dostupné:\nhttps://www.venice.coe.int/files/Bulletin/SpecBull-legislative-omission-e.pdf).\n53. Výnimkou je Ústava Portugalska (1976), ktorá v čl. 283.1 upravuje kompetenciu ústavného\nsúdu identifikovať rozpor s ústavou aj v prípade nečinnosti. Legislatívna nečinnosť tu znamená,\nže existuje nevykonanie ústavy, nerešpektovanie vo vzťahu k povinnosti definovanej pravidlami\nuvedenými v texte ústavy (viac k tomu pozri: Problems of Legislative Omission in Constitutional\nJurisprudence. Portuguese Report. XIVth Congress of the Conference of European Constitutional\nCourts. Vilnius, 2008, Report II, 704-743. Dostupné: https://www.confeuconstco.org/reports/repxiv/report_Portuguese%20_en.pdf ).\n54. Dňa 25. januára 1996 slovinský ústavný súd rozhodol vo veci súladu zákona o voľbách\ndo Národného zhromaždenia s ustanoveniami zaručujúcimi Slovincom volebné právo. Predmetný\nzákon upravil povinnosť zostaviť celoštátny zoznam kandidátov, ale neuložil povinnosť tento\nzoznam zverejniť. Ústavný súd Slovinska konštatoval, že neexistencia právnej úpravy o povinnom\nuverejnení celoštátneho zoznamu kandidátov má povahu legislatívneho vákua, ktorým sa porušuje\nústava, pretože zákonodarca tým, že neprijal právnu úpravu, porušil princíp priamych volieb\n(rozhodnutie Ústavného súdu Slovinska č. U-I-106/95 z 25. 1. 1996, dostupné: https://www.usrs.si/wp-content/uploads/2016/11/Selected-Decisions-of-the-Constitutional-Court-1991-2015.pdf,\ns. 815).\n\n10\n\n55. Podľa čl. 160 Ústavy Slovinskej republiky rozhoduje ústavný súd o otázkach súladu zákonov\ns ústavou. Špecificky potom § 48 ods. 1 zákona č. 64/07 o ústavnom súde v znení neskorších\npredpisov priznáva slovinskému ústavnému súdu právomoc rozhodnúť, že zákon alebo ďalšie\nvšeobecne záväzné právne predpisy sú neústavné alebo nezákonné preto, lebo neupravujú určitú\noblasť právnych vzťahov, ktorá by mala byť právne upravená, alebo ju regulujú spôsobom, ktorý\nneumožňuje zrušenie či odstránenie (konsolidované znenie slovinskej ústavy a zákona o ústavnom\nsúde je dostupné: https://www.us-rs.si/?lang=en). Ústava Slovinska vyslovene nezakazuje medzery\nv práve. Avšak výkladom čl. 2 slovinskej ústavy (princíp právneho štátu) je možné dospieť\nk záveru, že určitá legislatívna nečinnosť môže znamenať neústavné medzery v zákone, ktoré\nporušujú princípy právneho štátu (Problems of Legislative Omission in Constitutional\nJurisprudence. Questionnaire - The Constitutional Court of the Republic of Slovenia, XIV Congress\nof\nthe\nConference\nof\nEuropean\nConstitutional\nCourts.\nDostupné:\nhttps://www.confeuconstco.org/reports/rep-xiv/report_Slovenia_en.pdf).\n56. V Nemecku sa vytvorila koncepcia „Drittwirkung“, podľa ktorej sa ústavou zaručuje\njednotlivcovi ochrana nielen pred štátom, ale aj pred inými jednotlivcami. Jednotlivec má teda\nprávo požadovať ochranu svojich ústavou zaručených práv, a to aj proti súkromným osobám\na úlohou štátu je realizáciu týchto práv zabezpečiť. Povinnosťou zákonodarcu nie je teda len\nprijímať zákony neodporujúce ústave, ale aj také zákony, ktoré zabezpečia plnú realizáciu\nzákladných práv (pozri viac DRGONEC, J. Povinnosti štátnych orgánov pri tvorbe práva\nv právnom štáte, už citované, s. 235 ‒ 237).\n57. Z nedávnych rozhodnutí možno poukázať na rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka\n(Bundesverfassungsgericht – BVerfG) zo 16. decembra 2021 (vo veci 1 BvR 1541/20, dostupné:\nhttps://www.bundesverfassungsgericht.de/SharedDocs/Entscheidungen/EN/2021/12/rs20211216_1\nbvr154120en.html), ktorým rozhodol o sťažnosti zdravotne postihnutých sťažovateľov, ktorí sa\nobávali diskriminácie z dôvodu ich zdravotného stavu v prípade triáže počas pandémie ochorenia\nCOVID-19. Sťažovatelia sa obávali, že by boli znevýhodnení a že by im v prípade potreby bola\nodmietnutá liečba s ohľadom na ich zdravotné postihnutie. Nemecký spolkový ústavný súd\nvýrokom rozhodol, že zákonodarca je povinný právne upraviť proces triáže zákonom, a to tak, aby\nosoby zdravotne postihnuté v prípade potreby triáže neboli diskriminované z dôvodu ich\npostihnutia.\n58. Český právny poriadok neupravuje požiadavky na úplnosť právnej úpravy, a preto nie je právne\nupravená ani povinnosť zákonodarcu medzeru v práve vyplniť (Problematika legislativního\nopomenutí v judikatuře ústavního soudu. Dotazník pro XIV. Kongres Konference evropských\nústavních soudů. Národní zpráva. Ústavní soud České republiky, Brno, 2007. Dostupné:\nhttps://www.confeuconstco.org/reports/rep-xiv/report_Czech_cz.pdf). Český ústavný súd sa však\nk otázke ústavnosti legislatívnej nečinnosti zákonodarcu už viackrát vyjadril. V náleze sp. zn.\nPl. ÚS 20/05 (publikovaný pod č. 252/2006 Sb.) uviedol: „… za určitých podmínek jsou důsledky\nmezery (chybějící právní úpravy) protiústavní, zejména tehdy, když zákonodárce se rozhodne, že\nurčitou oblast upraví, tento úmysl v zákoně vysloví, avšak předvídanou regulaci nepřijme. Stejný\nzávěr platí i v případě, když Parlament deklarovanou úpravu přijal, avšak ta byla zrušena proto,\nže nesplňovala ústavní kritéria a zákonodárce nepřijal ústavně konformní náhradu, ačkoliv mu\nk tomu Ústavní soud poskytl dostatečnou lhůtu.“\n\n11\n\n59. V náleze sp. zn. Pl. ÚS 3/06 (publikovaný pod č. 149/2007 Sb.) rozlišuje český ústavný súd\nmedzi pravou a nepravou medzerou. Pod nepravou medzerou rozumie takú medzeru „jejímž\nobsahem je neúplnost psaného práva (jeho absence) ve srovnání s explicitní úpravou obdobných\npřípadů, tj. neúplnost z pohledu principu rovnosti, anebo z pohledu obecných právních principů“.\nZrušenie právneho predpisu alebo jeho časti však považuje za riešenie ultima ratio a dáva prednosť\nústavne konformnému výkladu (pozri nález českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 48/95\npublikovaný pod č. 121/1996 Sb.).\n60. Ústava Českej republiky neobsahuje výslovné splnomocnenie na to, aby mohol ústavný súd\nprávo vytvárať, a preto je český ústavný súd vnímaný predovšetkým ako negatívny zákonodarca\na k tejto úlohe sa aj sám hlási (pozri nález sp. zn. Pl. ÚS 42/03 publikovaný pod č. 280/2006 Sb.,\nnález sp. zn. Pl. ÚS 340/03 publikovaný pod č. 49/2007 Sb. a ďalšie). Napriek tomu v prípade, keď\nje to nevyhnutné pre poskytnutie ochrany porušeným základným právam, prihlásil sa aj k úlohe\npozitívneho zákonodarcu. V už spomínanom náleze sp. zn. Pl. ÚS 20/05 uvádza: «Na základe\ntěchto skutečností Ústavní soud, v připomenuté roli ochránce ústavnosti, nemůže svoji funkci omezit\nna pouhou pozici „negativního“ zákonodárce a musí, v rámci vyváženosti jednotlivých složek moci\ncharakteristických pro právní stát založený na úctě k právům a svobodám člověka a občana (čl. 1\nodst. 1 Ústavy), vytvořit prostor pro zachování základních práv a svobod...» Ďalej vysvetľuje, že:\n«vztah mezi mocí zákonodárnou a mocí soudní vyplývá z dělby moci ve státě, tak jak je zachycena\nv Ústavě. Materiální přístup výkladu nás vede nutně k závěru, že tato dělba není sama sobě účelem,\nale sleduje účel vyšší. Od samého počátku svého vzniku byla ústavním zákonodárcem podřízena\nidei, jejímž základem je především služba občanovi a společnosti. Každá moc má sklon\nk sebestřednosti, bytnění a korupci; absolutní moc ke korupci nekontrolovatelné. Jestliže některá ze\nsložek moci přestoupí ústavní rámec svého vymezení, svoji pravomoc, nebo naopak neplní své\núkoly, a tím brání v řádném fungování druhé (v posuzovaném případě soudní moci), musí nastoupit\nkontrolní mechanismus brzd a vyvažování, který je do systému dělby zabudován. Hlavní úkol soudní\nmoci definuje Ústava takto: „Soudy jsou povolány především k tomu, aby zákonem stanoveným\nzpůsobem poskytovaly ochranu právům.“ (čl. 90) a „Základní práva a svobody jsou pod ochranou\nsoudní moci.“ (čl. 4). Ze stejného ústavního rámce demokratického právního státu vyplývá pozice\nÚstavního soudu: „Ústavní soud je soudním orgánem ochrany ústavnosti.“ (čl. 83). Podrobíme-li\nargumentaci Nejvyššího soudu analýze ve světle těchto pravidel, docházíme k závěru, že Nejvyšší\nsoud i další obecné soudy chybují, pokud odmítají poskytnout ochranu právům fyzických\na právnických osob, které se na ně obrátily se žádostí o spravedlnost, pokud jejich žaloby zamítaly\npouze s formalistickým odůvodněním a odvoláním se na nečinnost zákonodárce (neexistenci\npříslušné právní úpravy), a to poté, co jim Ústavní soud, jako ochránce ústavnosti a její kontroly,\notevřel svými rozhodnutími cestu. Ústavní soud opakovaně prohlásil stav nerovného postavení\njedné skupiny vlastníků nájemních bytů a domů za diskriminační a protiústavní. Dlouhodobou\nnečinnost Parlamentu České republiky pak za neslučitelnou s požadavky právního státu. Ústavní\nsoud se stal z vůle ústavního zákonodárce odpovědným za dodržování ústavního pořádku v České\nrepublice, a proto nehodlá rezignovat na tuto svoji povinnost, k plnění povinností povolává i obecné\nsoudy a odmítá spoléhat pouze na tlak Evropského soudu pro lidská práva, a proto rozhodl, jak je\nve výroku I. uvedeno.»\n\n12\n\nII.5. Domáci ústavný rámec:\n61. Ústava výslovne neupravuje všeobecné požiadavky na to, čo má alebo nemá byť predmetom\nzákonodarnej činnosti národnej rady, a v tomto zmysle neobsahuje ani požiadavku na úplnosť,\ncelistvosť či komplexnosť právnych noriem prijímaných zákonodarcom. Základné pravidlá tvorby\nvšeobecne záväzných právnych predpisov upravuje zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych\npredpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, pričom podrobnosti procesu tvorby právnych predpisov sú uvedené\nv legislatívnych pravidlách tvorby zákonov [publikované pod č. 19/1997 Z. z. (ďalej\nlen „legislatívne pravidlá“) v znení neskorších zmien a doplnení, ktoré už v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky neboli publikované]. Aj tu je však požiadavka na úplnosť právnych noriem\nupravená len okrajovo, konkrétne v čl. 4 ods. 1 legislatívnych pravidiel, podľa ktorého „Zákon má\nupravovať v príslušnej oblasti všetky základné spoločenské vzťahy. Musí byť zrozumiteľný,\nprehľadne usporiadaný a stručný v tom zmysle, že má obsahovať len ustanovenia s normatívnym\nobsahom.“.\n62. Podobne ako ústava neobsahuje výslovnú požiadavku na úplnosť právnej úpravy, neobsahuje\nani výslovnú možnosť, aby ústavný súd vyslovil ústavný nesúlad legislatívnej nečinnosti národnej\nrady spôsobom uvedeným navrhovateľmi.\n63. Preto možnosť, že nedostatočná právna úprava môže byť protiústavná, je vyvodená\npredovšetkým z čl. 1 ods. 1 ústavy, t. j. z princípu právneho štátu a princípu právnej istoty, ako aj\nz potreby ochrany ústavných práv (pozri časť II.1 odôvodnenia tohto uznesenia). Ak ide\no právomoc ústavného súdu túto protiústavnosť preskúmať v konaní o súlade právnych predpisov,\ntáto vyplýva z čl. 124 ústavy v spojení s čl. 125 ústavy, a to v zmysle tej časti doterajšej judikatúry\nústavného súdu, ktorá bola potvrdená týmto uznesením (pozri časť II.2 tohto uznesenia, osobitne\nbody 45 a 46 odôvodnenia).\n64. Ústavný súd v zmysle čl. 125 ústavy v konaní o súlade právnych predpisov pôsobí ako\nnegatívny zákonodarca, t. j. môže vysloviť nesúlad preskúmavanej právnej úpravy s ústavou, čo má\nza následok stratu účinnosti dotknutej právnej úpravy, resp. ak národná rada v lehote šiestich\nmesiacov nezareaguje, aj stratu jej platnosti. Tomu napokon zodpovedá aj spôsob rozhodnutia\nústavného súdu vo veci samej. Podľa § 88 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí\nnesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví\ntento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej právnej\nsily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný právny predpis nižšej právnej sily, jeho časť\nalebo niektoré jeho ustanovenia v súlade.\n65. Ústavný súd už v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 23/05 konštatoval, že ako negatívny\nzákonodarca môže v súlade s čl. 125 ústavy preskúmať nedostatočnú právnu úpravu a prípadne\nz tohto dôvodu aj zasiahnuť do už existujúceho právneho poriadku. Práve tento spôsob prieskumu\n(s derogačným nálezovým výstupom) navrhovatelia žiadali v časti svojho návrhu, v ktorom napadli\nkonkrétne zákonné ustanovenia zákona o rodine, Občianskeho zákonníka, zákona o sociálnom\npoistení a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ako\nje uvedené v časti I.2 odôvodnenia tohto rozhodnutia.\n\n13\n\n66. Označená časť návrhu je preto v súlade so znením čl. 124 a čl. 125 ústavy, ktoré upravujú\nprávomoc ústavného súdu. Ústavný súd z uvedeného dôvodu konštatuje svoju právomoc rozhodnúť\no tej časti návrhu.\n67. Keďže ústava výslovne upravuje postavenie ústavného súdu len ako (obsahovo) negatívneho\nzákonodarcu, je zrejmé, že ak by mal mať aj právomoc „kvázipozitívneho zákonodarcu“\n(v osobitnom užšom zmysle pojmu „zákonodarca“, teda ako subjekt bez vlastnej explicitnej\nzákonnej normotvorby), sprostredkovane ak by mal autonómnu právomoc výslovne konštatovať\nústavný nesúlad samotnej legislatívnej nečinnosti národnej rady bez premietnutia do vyslovenia\nnesúladu konkrétnej existujúcej právnej úpravy, potom by túto právomoc bolo potrebné z ústavy\nvyvodiť, avšak len akceptovateľným spôsobom, teda bez preberania role zákonodarcu ústavným\nsúdom. Implicitná právomoc štátneho orgánu je celkovo vo svetle čl. 2 ods. 2 ústavy špecifickým\njavom, odôvodniteľným len ako derivát iného konkrétne ustanoveného oprávnenia, čím sa taký\npostup zásadne a v zámerne ústavodarcom konštruovanej kontrapozícii odlišuje od možnosti občana\nkonať, čo mu nie je zákonom zakázané v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy. Je mylný (a ľahko zneužiteľný)\nnázor o ochrane základných práv prekračovaním právomocí akýmkoľvek orgánom, najmä\ningerenciou do sféry výkonu iného druhu moci, pretože práve deľba moci (rozhraničenie\nprávomocí) je základom fungovania štátu v demokracii ako štátu právneho.\nII.6. K vyvodeným právomociam ústavného súdu:\n68. Ústavný súd už v minulosti z ústavy vyvodil také svoje právomoci, ktoré v nej nie sú výslovne\nuvedené, a to prostredníctvom čl. 124 ústavy.\n69. Prvým meritórnym rozhodnutím v tomto smere bol výklad čl. 116 ods. 4 ústavy o postavení\nprezidenta pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády na odvolanie člena vlády (I. ÚS 39/93). V tom\nčase platná právna úprava zverovala ústavnému súdu výslovnú právomoc podávať výklad\nústavného zákona, ak je vec sporná, avšak nie právomoc podávať výklad ústavy. Ústavný súd\nvyvodil, že ak môže podávať právne záväzný výklad ústavného zákona, potom môže podať\naj právne záväzný výklad ústavy, pretože ak by takú možnosť nemal, právne záväzný výklad ústavy\nv prípade sporu o jej obsah by v Slovenskej republike nemohol podať nikto. Ide teda o extenzívny\nvýklad inak výslovne formulovaného kompetenčného oprávnenia.\n70. V uznesení sp. zn. III. ÚS 588/2016 sa ústavný súd k teórii tzv. implicitných právomocí už\notvorene (aj keď opatrne) prihlásil, keď uviedol: «Prejednávaná sťažnosť tu ideovo nachádza\nsúvislosť s teóriou tzv. implicitných právomocí, ktorú exaktne charakterizoval Najvyšší správny súd\nČeskej republiky vo svojom rozsudku č. k. 7 Afs 111/2009-64 z 25. novembra 2009. Konkrétne\ndôvodil, že ,,při vymezení pravomocí správních orgánů je nutno striktně trvat na ústavním\npožadavku, aby byly dostatečně určitě a jasně stanoveny zákonem (čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2\nListiny základních práv a svobod). Znamená to, že taková pravomoc musí být zásadně výslovně\nv zákone zakotvena, a to s patřičnou mírou konkrétnosti a určitosti, aby bylo již ze samotné dikce\nzákona ve všech podstatných rysech zřejmé, jakým způsobem a za jakých podmínek může orgán\nveřejné moci jednat a svým jednáním zasahovat do právní sféry soukromých osob. Výjimky\nz uvedeného pravidla platí pouze pro tzv. \"implicitní pravomoci\", tedy pravomoci, které sice výše\nuvedeným způsobem nejsou zakotveny, avšak které jsou nezbytně třeba k řádnému uplatňování\njiných, ústavně předepsaným způsobem zakotvených pravomocí, bez jejichž existence by jiné\n14\n\npravomoci nemohly být řádně uplatňovány, a které jsou obsahově vymezeny tak, že se striktně drží\nústavně legitimního účelu, k jehož realizaci jsou uplatňovány a který je shodný či úzce spojený\ns účelem oněch jiných pravomocí, a pouze tím nejšetrnějším rozumně dosažitelným způsobem\nzasahují do právní sféry soukromých osob“. Ústavný súd citovanú teóriu akceptuje a vo svojej\njudikatúre sa k nej už prihlásil (napr. III. ÚS 564/2012).» Treba však dodať, že tento výklad odráža\ncharakter konania o ústavnej sťažnosti, teda aplikačného rozhodovania o konkrétnej individuálnej\nveci.\n71. Napokon v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/2014 ústavný súd konštatoval: „Právomoc ústavného súdu\nchrániť ústavnosť Slovenskej republiky siaha naprieč celou sférou ústavnosti a je bezvýnimočná.\nPrávomoc ústavného súdu je výslovne určená v kompetenčných ústavných normách, no z nich\nvyžaruje aj ďalej, má presah do implikovanej (vyvodenej) právomoci vo všetkých ústavne\nvýznamných vzťahoch. Existenciu implikovanej ústavnej normy o právomoci ústavného súdu\npreskúmať súlad ústavného zákona s ústavou preukazuje záujem na ochrane ústavnosti, na udržaní\nstavu, v ktorom najvyššou právnou normou v štáte je ústavná norma. Ústavné zákony porušujúce\nústavu tento záujem deštruujú, odstraňujú stav, v ktorom ústava je najvyššou právnou normou\nv štáte. Obnovu stavu s ústavnou normou na vrchole pyramídy právneho poriadku môže nastoliť iba\nústavný súd alebo ľud ako suverén, pôvodca verejnej moci.“ Tu je potrebné konštatovať, že nález\nuž nezodpovedá aktuálne účinnej ústavnej úprave, keď vo vzťahu k riešenej otázke (prieskum\nústavného zákona ústavným súdom) a aktuálnemu zneniu čl. 125 ods. 4 ústavy ústavný súd návrh\nna vyslovenie nesúladu novelizácie ústavy ústavným zákonom s ústavou odmietol, a to práve pre\nnedostatok svojej právomoci uznesením sp. zn. PL. ÚS 8/2022 (pripustil však výnimku za extrémne\nvýnimočných okolností, pozri body 20 až 33 uznesenia sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. mája 2022).\n72. Koncept implicitnej právomoci nie je teda ústavnému súdu neznámy, avšak pre účely ochrany\nústavnosti je vždy potrebné starostlivo zvážiť, v akej situácii a akým spôsobom má byť aplikovaný.\nUplatnenie vyvodenej právomoci musí byť vždy v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu\na nesmie porušovať platný právny poriadok. Nesmie byť svojvoľné a malo by byť riadne\nodôvodnené.\n73. Na tomto mieste ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci vyvodenie ústavnej právomoci\nskúmať ústavný nesúlad legislatívnej nečinnosti národnej rady neprichádza do úvahy. Ústavný súd\nmá už pri ústavou výslovne priznaných právomociach možnosť preskúmať namietanú\nprotiústavnosť nedostatočnej právnej úpravy.\n74. Právomoc ústavného súdu konštatovať výslovne ústavný nesúlad legislatívnej nečinnosti\nnárodnej rady, ako to navrhli navrhovatelia, by nepochybne zasiahla do princípu deľby moci\nv zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, do bazálneho kompetenčného postulátu konania štátnych orgánov\npodľa čl. 2 ods. 2 ústavy a v nadväzujúcej súvislosti aj do čl. 72 ústavy, v zmysle ktorého je\njediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky národná rada.\n75. V danom prípade nejde o situáciu, v ktorej by bolo možné takýto zásah ospravedlniť ochranou\nústavných práv, pretože na dosiahnutie tejto ochrany v konaní o súlade právnych predpisov slúži\nprávomoc ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu vymedzená expressis verbis v čl. 125\nods. 1 písm. a) ústavy. Je potrebné zároveň dodať, že rozhodnutia ústavného súdu (ako súčasti\nsúdnej moci) nemajú akademickú povahu. Musia teda vyvolať konkrétne právne účinky, ktoré sú\nv konaní o súlade právnych predpisov generované ustanovením čl. 125 ods. 3 ústavy. Derogačný\n15\n\nnález ústavného súdu musí mať (ako condictio sine qua non) derogovateľný predmet (právny\npredpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie v účinnom znení), inak by bol na účel\nzosúladenia právnych predpisov nevykonateľný, čo nie je zmysluplné pre súdne rozhodnutie\n(vrátane ústavnosúdneho), na základe ktorého ex constitutione vzniká povinnosť (v tomto prípade\npodľa čl. 125 ods. 3 ústavy). Povinnosť príslušného orgánu na uvedenie dotknutého právneho\npredpisu do súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily podľa druhej vety čl. 125 ods. 3 ústavy\nby postupom predpokladaným podaným návrhom nevznikla, navyše by znamenala snahu o prenik\npôsobnosti súdnej moci do pôsobnosti moci zákonodarnej a ústavodarnej, čo je s koncepciou deľby\nmoci zhmotnenej ústavnou úpravou na čele s jej čl. 1 ods. 1 nezlučiteľné. V sprostredkovanom\nkontexte ústavný súd svojím rozhodovaním nealternuje výsledky parlamentných volieb, resp.\nnenahrádza takto občiansky a demokraticky vytvorenú politickú vôľu pri generovaní výsledku\nzákonodarných procesov nad rámec ústavnej kompetenčnej únosnosti.\n76. Ústavný súd preto konštatoval, že nemá právomoc na rozhodnutie o tej časti návrhu, ktorou sa\nnavrhovatelia domáhajú vyslovenia nesúladu legislatívnej nečinnosti národnej rady spočívajúcej\nv neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého pohlavia a rešpektujúcej a chrániacej vzťah\npárov rovnakého pohlavia a vzťahy založené v rámci práva na rodinný život z toho vzťahu\nodvodené s označenými referenčnými ustanoveniami ústavy, dohovoru a paktu.\nIII.\nZáver\n77. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol návrh na začatie konania v časti\ntýkajúcej sa vyslovenia nesúladu legislatívnej nečinnosti národnej rady (bod 1 výroku tohto\nuznesenia) z dôvodu nedostatku svojej právomoci [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].\n78. Vo zvyšnej časti vzhľadom na splnenie všetkých procesných podmienok konania prijal návrh\nna ďalšie konanie v merite veci (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n79. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto uzneseniu odlišné stanovisko sudca Peter\nStraka, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. apríla 2024\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n16", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "ochrana súkromného a rodinného života", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarca", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny", "dedenie, dedičstvo", "manželstvo-uzavretie", "sociálna poisťovňa", "dôchodok", "Ústavný súd Slovenskej republiky-súlad právnych predpisov", "dedenie, dedičstvo", "právna veta", "diskriminácia-zákaz", "sociálne dávky", "manželstvo-ochrana", "Ústavný súd Slovenskej republiky-právomoc ústavného súdu", "osoba-blízka", "legislatíva-legislatívna nečinnosť", "rovnosť, rovnoprávnosť"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f6675e69-bb86-43f5-81d3-6bfd7b724db9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2022 z 25. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.8.2022.1"}, {"guid": "ussr:99166111-3a33-4b5f-9597-7b9102d98df7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 2. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:9effd70e-7012-47f2-959d-829c47e02a47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.3.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2020 z 5. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.3.2020.1"}, {"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:4f27e44f-6587-41e3-ab80-b173ec4685fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:1d39ca3f-9ae6-44f1-801b-aa3b49e82f04", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 564/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 564/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d39ca3f-9ae6-44f1-801b-aa3b49e82f04"}, {"guid": "ussr:74f744ff-5d1b-4de6-b65c-f741b32d6704", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2012 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f744ff-5d1b-4de6-b65c-f741b32d6704"}, {"guid": "ussr:9dc334f4-ab56-42f0-91ae-f6fd83959e9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9dc334f4-ab56-42f0-91ae-f6fd83959e9e"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:92d796b5-3b44-42f2-857e-6c9223cd9a50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/05 z 7. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-07", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92d796b5-3b44-42f2-857e-6c9223cd9a50"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:797e465c-8b3c-4386-9d19-592a4b67f3ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/96 z 9. 9. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-09-09", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:540293ce-3784-45ce-9f1f-b92bc7f08f67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.19.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/96 z 1. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.19.1996.1"}, {"guid": "ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 39/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. 6. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-06-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9"}], "citovane_v": []}