{"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 3. júla 2024, sp. zn. PL. ÚS 3/2024, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2024-07-03", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Posudzovanie súladu trestnoprávnych predpisov s ústavou", "pravna_veta": "1. Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť) nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť tohto procesu. Na vyslovenie nesúladu prijatej právnej úpravy s ústavou z dôvodu prijatia takej právnej úpravy v skrátenom legislatívnom konaní je potrebné identifikovať nielen porušenie takých pravidiel, ale aj to, akým spôsobom toto porušenie zasiahlo do ústavných princípov, ako sú princípy demokratického a právneho štátu, princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, princíp slobodnej súťaže politických strán, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s navrhovanou právnou úpravou.\nPosúdenie ústavnej konformity legislatívneho procesu v intenciách súladu jeho procedurálnej stránky s ústavou nie je vo svojej podstate primárne o formálnom počítaní času diskusie, o striktnom dodržiavaní zákonnej procedúry jednotlivých čítaní v národnej rade, ktorá je bez presahu na dikciu ustanovení ústavy, ale o materiálnom poňatí (spoločenskej) diskusie prebiehajúcej nielen na pôde zákonodarného zboru, o možnosti vedenia a rozvíjania tejto diskusie, ktorej spoločenský rozmer garantuje aj mieru informovanosti verejnosti o pripravovaných legislatívnych zmenách a reflektovaní výhrad menšiny parlamentnou väčšinou.\n2. Limitom v oblasti trestného zákonodarstva môže byť len svojvôľa, zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania, ako aj primeranosť trestov hodnotená ako racionálny vzťah medzi činom (stupňom viny) a trestom. Bez prekročenia týchto limitov patrí stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných sadzieb do právomoci zákonodarcu. Ústavný súd by bol povolaný zasiahnuť proti komplexnejším zmenám v trestnej politike štátu v prípade, ak by ústavná hodnota vnútornej bezpečnosti štátu bola zasiahnutá deštruktívnym spôsobom, keď by trestné právo nemohlo plniť takmer vôbec účel ochrany štátu či spoločnosti a realizované zmeny by mali celkom zjavný potenciál vyvolať komplexnú eróziu trestnoprávnej ochrany.\n3. Pri opätovnom posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu je súd povinný pre konkrétny prípad vyhodnotiť, ktorý zákon je v komplexe všetkých aspektov týkajúcich sa relevantných aplikačných otázok pre páchateľa najpriaznivejší. Jednotlivé čiastkové aspekty posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu sa nedajú oddeliť a selektívne v prechodnom ustanovení zmeny Trestného zákona ustanoviť, ktorý z nich bude konvenovať čl. 50 ods. 6 ústavy a ktorý nie – dotknuté inštitúty sa vždy posudzujú ako celok, a to pre konkrétny prípad z hľadiska výslednej priaznivosti pre páchateľa, od čoho je pri vzájomnom porovnaní závislý výber Trestného zákona v jeho konkrétne účinnom znení.\n4. Odobrenie použitia nezákonne získaného dôkazu svedčiaceho v prospech obvineného ako podkladu na meritórne rozhodovanie v trestnom konaní, ktoré je reakciou štátu na najzávažnejšiu formu porušenia práva jeho adresátmi v podobe trestnej činnosti, vytvára paradox dosahovania práva neprávom, ktorý v danom prípade nie je pri posudzovaní preskúmavanej právnej úpravy ospravedlniteľný len v rozsahu zákonného zakotvenia vylúčenia takého dôkazu v prípadoch, keď bol získaný nezákonným donútením alebo jeho hrozbou, ktoré boli použité na účely získania dôkazu v prospech obvineného, čo predstavuje z pohľadu ústavného súdu legislatívne opomenutie zákonodarcu spočívajúce v príliš úzkom vymedzení uvedenej výnimky.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 3/2024-761\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku (sudca spravodajca), Roberta Šorla a Martina Vernarského v konaní\no návrhoch 1. prezidenta Slovenskej republiky, 2. skupiny 36 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, zastúpených Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., Radvanská 21,\nBratislava, a 3. skupiny 39 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie, ústavným zákonom č. 357/2004\nZ. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších\npredpisov, Trestnoprávnym dohovorom o korupcii, Dohovorom Organizácie Spojených národov\nproti nadnárodnému organizovanému zločinu, Dohovorom Organizácie Spojených národov o boji\nproti korupcii, so Zmluvou o Európskej únii a Zmluvou o fungovaní Európskej únie, za účasti vlády\nSlovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti\ntýkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII bodu 7 zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony, n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Ustanovenia čl. II bodu 4 v časti slov ,,a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije\nv prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39 zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a\ndopĺňajú niektoré zákony, n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n3. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\n\nOBSAH NÁLEZU:\nI.\n\nII.\n\nIII.\n\nIV.\n\nNávrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov: ....... 5\nI.1.\nK namietanému nesúladu skráteného legislatívneho konania s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.\n2, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy: ........................................... 5\nI.2.\nK namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu svojvôle zákonodarcu\na tzv. samoamnestie s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy: .......................... 6\nI.3.\nK namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu porušenia pozitívneho\nzáväzku štátu efektívne postihovať trestnú činnosť a chrániť práva občanov s čl. 1\nods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 49\nústavy, čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového\nprotokolu a čl. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47 charty: ..................................................... 6\nI.4.\nK namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu porušenia práv poškodených\nna prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zrušením úradu špeciálnej prokuratúry\ns čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru: .............................................................. 7\nI.5.\nK materiálnemu jadru ústavy: ....................................................................................... 7\nNávrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov: .................................................................................................................... 8\nII.1.\nK namietanému nesúladu legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon\nprijatý: ........................................................................................................................... 8\nII.2.\nK namietanému obsahu napadnutého zákona: ............................................................10\nII.2.1. Právna neistota sprevádzajúca celý obsah napadnutého zákona: .................10\nII.2.2. Faktická amnestia v napadnutom zákone narúša princíp deľby moci a\nzasahuje neprípustne do základných práv obetí a poškodených trestnými\nčinmi: ............................................................................................................10\nII.2.3. Porušenie zákazu retroaktivity v neprospech obvinených: ..........................11\nII.2.4. Zmena zákonného sudcu bez legitímneho dôvodu:......................................12\nII.2.5. Právna neistota a porušenie základných zásad trestného práva pri uplatnení\ninštitútov poľahčujúcich a priťažujúcich okolností: .....................................12\nII.2.6. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je v rozpore s medzinárodnými\nzmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a právom Európskej\núnie s neprípustným dosahom do základných práv obetí a poškodených\ntrestnými činmi: ............................................................................................13\nNávrh skupiny 39 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov: ..................................................................................................................14\nIII.1.\nK namietaným nedostatkom legislatívneho procesu: .................................................15\nIII.2.\nK namietanému nesúladu čl. I napadnutého zákona:..................................................17\nIII.3.\nK namietanému nesúladu čl. II napadnutého zákona: ................................................19\nIII.4.\nK namietanému nesúladu ostatných článkov napadnutého zákona: ...........................20\nStanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka a odborné vyjadrenia: ........................21\nIV.1.\nStanovisko národnej rady: ..........................................................................................21\nIV.2.\nStanovisko vlády (zastúpenej ministerstvom): ...........................................................22\nIV.2.1. K prerokovaniu napadnutého zákona v skrátenom legislatívnom konaní: ...22\nIV.2.2. K rozporu napadnutého zákona s ústavou a medzinárodnými zmluvami: ...24\n2\n\nIV.3.\nIV.4.\nIV.5.\nIV.6.\nIV.7.\nIV.8.\nIV.9.\nIV.10.\n\nV.\n\nVI.\n\nStanovisko najvyššieho súdu: .....................................................................................28\nStanovisko generálneho prokurátora: .........................................................................29\nStanovisko Slovenskej advokátskej komory: .............................................................32\nStanovisko verejného ochrancu práv: .........................................................................33\nStanovisko Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave: ......................34\nStanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave: .................................37\nStanovisko Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy: .............................................38\nVyjadrenie Katedry trestného práva a Katedry ústavného práva a správneho práva\nPrávnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach: ............................38\nIV.10.1. Stanovisko Katedry trestného práva PF UPJŠ: ............................................38\nIV.10.2. Stanovisko Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ: .............39\nIV.11. Vyjadrenia odbornej verejnosti: .................................................................................41\nIV.12. Replika skupiny poslancov 1: .....................................................................................41\nIV.13. Replika skupiny poslancov 2: .....................................................................................42\nK námietkam týkajúcim sa legislatívneho procesu prijímania napadnutého zákona a rozporu\ntohto procesu s ústavou: ............................................................................................................49\nV.1.\nPriebeh legislatívneho procesu v národnej rade .........................................................49\nV.2.\nVšeobecné východiská ústavného rozmeru legislatívneho procesu: ..........................52\na)\nKonania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie: ....................58\nb)\nPotreba humanizácie trestov a zosúladenia trestnej politiky s čl. 46 ods. 3 charty: ...58\nc)\nReakcia na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021: ..........................................59\nd)\nPotreba zosúladenia právnej úpravy s rozhodovacou praxou ESĽP: .........................59\ne)\nVládou namietané „zneužívanie“ inštitútov trestného práva špecializovanými\ntrestnými zložkami (Národnou kriminálnou agentúrou a úradom špeciálnej\nprokuratúry): ...............................................................................................................60\nf)\nTranspozícia smernice 2012/13/EÚ a smernice 2014/42/EÚ: ....................................61\ng)\nVývoj inflácie: ............................................................................................................61\nV.4.\nVlastné posúdenie dôvodov na skrátené legislatívne konanie a ďalšieho priebehu\nlegislatívneho procesu: ...............................................................................................61\nV.5.\nÚstavný zákon o ochrane verejného záujmu: .............................................................66\nV.6.\nDiskusia s koalíciou: ...................................................................................................67\nV.7.\nOboznámenie sa s návrhom napadnutého zákona: .....................................................68\nV.8.\nIgnorovanie pripomienok: ..........................................................................................69\nV.9.\nSkrátenie rozpravy a ukončenie rozpravy: .................................................................70\nV.10. Iné legislatívne vady: ..................................................................................................74\nV.11. Záverečné hodnotenie k legislatívnemu procesu: .......................................................74\nK zmenám trestných sadzieb, zmenám v spôsobe určenia hraníc výšky škody, zmenám\nv možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, zmenám\nv premlčaní a k prechodnému ustanoveniu upravenému v bode 198 čl. I (§ 438k ods. 1)\nnapadnutého zákona:.................................................................................................................75\nVI.1.\nK zmenám trestných sadzieb a zmenám v spôsobe určenia hraníc škody: ................76\nVI.2.\nK zmenám v možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia\nslobody: ......................................................................................................................82\nVI.3.\nKu skracovaniu premlčacích dôb: ..............................................................................84\n3\n\nVI.4.\n\nK prechodným ustanoveniam upraveným v čl. I bode 198 (§ 438k ods. 1 a 5) a v čl.\nXVII bode 7 (§ 36a) napadnutého zákona: .................................................................90\nVII. K zmenám v aplikácii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností: .............................................91\nVIII. K možnosti použitia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní výlučne v prospech\nobvineného: ...............................................................................................................................94\nIX. K zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry: ...............................................................................100\nX. K ďalším námietkam porušenia medzinárodnoprávnych záväzkov štátu v oblasti trestnej\npolitiky: ...................................................................................................................................107\nXI. K podaniu dovolania v prípade právoplatne schválených dohôd o vine a treste ministrom a k\nporušeniu zákazu retroaktivity v neprospech obvinených: .....................................................108\nXII. K navrhovaným prejudiciálnym otázkam: ..............................................................................113\nXIII. K návrhu na vyžiadanie stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: .............................114\nXIV. Záverečné hodnotenie k ústavnosti napadnutého zákona: ......................................................115\nXV. Účinky nálezu: ........................................................................................................................116\n\n4\n\nI.\n\nNávrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov:\n\n1. Ústavnému súdu bol 19. februára 2024 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj\n„prezident“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „napadnutý zákon“), s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16\nods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 40, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49,\nčl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, s čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), s čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\na s čl. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).\n2. Návrh bol ústavnému súdu doručený počas výkonu funkcie prezidentky Zuzany Čaputovej,\nktorej funkčné obdobie skončilo 15. júna 2024 a týmto dňom zároveň začalo plynúť funkčné\nobdobie novozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho. Vzhľadom na túto personálnu zmenu bude\nústavný súd pre účely tohto nálezu v ďalšom texte používať pojmy „prezident“ alebo „navrhovateľ“\nako označenie pre návrh uvedený v bode 1 nálezu.\n3. Podstatou návrhu prezidenta je namietaný nesúlad napadnutého zákona s referenčnými normami\noznačenými v návrhu prezidenta, pričom jeho výhrady sa týkajú legislatívneho procesu, v ktorom\nbol napadnutý zákon prijatý, ako aj samotného obsahu napadnutého zákona.\nI.1. K namietanému nesúladu skráteného legislatívneho konania s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,\nčl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy:\n4. Vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) deklarované dôvody na skrátené legislatívne\nkonanie podľa prezidenta nespĺňajú zákonné kritériá § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) a tieto neobstoja z dôvodu rozsahu\na komplexity navrhovaných zmien a pozmeňujúcich návrhov, ktoré sa dotýkajú súčasne viacerých\nvýznamných parametrov trestného práva (trestné sadzby, výška škody, premlčanie, trestné konanie),\na z dôvodu, že vyvolávajú ďalekosiahle následky. Zákonodarca prekročil zákonné kompetencie,\nnerešpektoval vlastné legislatívne pravidlá a nekonal tak, ako mu prikazuje zákon, čím sa dostal\ndo rozporu s princípom legality, a preto s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 1 ods. 1 ústavy.\n5. Aplikáciou skráteného legislatívneho konania a samotným priebehom rozpravy v Národnej rade\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), a to absenciou diskusie, fyzickou neprítomnosťou\nposlancov vládnej väčšiny a skracovaním času rozpravy, sa napadnutý zákon dostáva do nesúladu\ns princípom právneho štátu vzťahujúcim sa na práva parlamentnej opozície (čl. 1 ods. 1 ústavy),\nako aj s princípom slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti (čl. 31 ústavy).\nTakýmto postupom zároveň došlo k „uduseniu“ diskusie a materiálnemu obmedzeniu výkonu\nmandátu poslancov parlamentnej menšiny. Poslanci vládnej väčšiny neboli oboznámení v plnej\nmiere s dopadmi prijatia napadnutého zákona, hoci tento predstavuje rozsiahlu novelizáciu\ntrestných kódexov so závažnými dopadmi na aplikačnú prax, na základné práva a slobody,\n5\n\npredovšetkým práva poškodených a obetí trestných činov a na ústavou chránené hodnoty.\nNapadnutý zákon je preto v nesúlade s princípom reprezentatívneho a voľného mandátu poslanca\nnárodnej rady. Legislatívny proces bez odbornej, férovej a otvorenej debaty nenapĺňa podľa\nprezidenta ústavné princípy legislatívneho procesu, najmä jeho verejnosť a kontrolovateľnosť.\nI.2. K namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu svojvôle zákonodarcu\na tzv. samoamnestie s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy:\n6. Napadnutý zákon sa podľa prezidenta javí ako právna úprava šitá na mieru osobám podozrivým\na obvineným (dokonca obžalovaným) z vládnej koalície alebo jej okolia (spriaznené osoby),\na to tým, že skracuje premlčacie lehoty, znižuje trestné sadzby mnohých trestných činov, z ktorých\nspáchania sú títo predstavitelia podozriví, obvinení alebo obžalovaní, či ruší konkrétnu výkonnú\nzložku prokuratúry špecializovanej na túto trestnú činnosť. Prístup vládnej parlamentnej väčšiny je\nv materiálnej rovine svojvôľou, porušením princípu zákazu svojvôle pri výkone verejnej moci,\nporušením princípu právnej istoty, zákazu zneužitia verejnej moci a princípu legality v postupe\norgánu verejnej moci a porušením sľubu poslanca národnej rady.\nI.3. K namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu porušenia pozitívneho záväzku\nštátu efektívne postihovať trestnú činnosť a chrániť práva občanov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 16\nods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 6\nods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47\ncharty:\n7. Kombinácia (i) zásadného zníženia trestných sadzieb pri všetkých majetkových a hospodárskych\ntrestných činoch (štvrtá a piata hlava Trestného poriadku) a pri trestných činoch korupcie (ôsma\nhlava tretí diel Trestného poriadku), (ii) zvýšenia hraníc škody, (iii) zmien v ukladaní\npodmienečných trestov odňatia slobody (aj pre prípad najzávažnejšej ekonomickej kriminality)\na (iv) zmien v oblasti premlčania je podľa prezidenta rezignovaním štátu na ochranu bezpečnosti\nsvojich občanov, ochranu ich základných práv a slobôd, akými sú súkromie, ľudská dôstojnosť,\nmajetok a pod., ako aj na pozitívny záväzok štátu efektívne vymáhať spravodlivosť a znamená silný\nodklon od ochrany princípov právneho štátu. Napadnutým zákonom dochádza k oslabeniu ochrany\npráv poškodených osôb, keďže napadnutý zákon sa dotýka aj prebiehajúcich konaní v zmysle\nzásady aplikácie neskoršej priaznivejšej úpravy pre páchateľa trestného činu. Podľa prezidenta tým\ndochádza k porušeniu práva na spravodlivé vyšetrenie veci a potrestanie páchateľa a spravodlivej\nochrany nárokov poškodených v rámci trestného konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n8. Napadnutým zákonom sa tiež mení znenie § 36 a § 37 Trestného poriadku, v dôsledku čoho sa\nvýpočet poľahčujúcich a priťažujúcich okolností mení z taxatívneho na demonštratívny.\nPodľa navrhovateľa sa tým vytvára priestor pre svojvôľu v aplikácii trestného práva, ktoré môže\nnabrať podobu nenáležitej miernosti, ale aj nenáležitej prísnosti, a to na ujmu predvídateľnosti\nv procese aplikácie trestného práva a v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege, nulla poena\nsine lege, princípom právnej istoty a zákazu svojvôle.\n9. Zásadným spôsobom sa skracujú aj premlčacie doby okrem iného aj pre trestné činy znásilnenia\na sexuálneho násilia. Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní týchto trestných činov môže pritom viesť\n6\n\nk porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny\nzáväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie dôstojnosti súkromia a rodinného života\nimplikuje požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany najmä v prípade zásahov do telesnej\na duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného\nživota. Na tomto mieste možno poukázať na tzv. Lanzarotský dohovor – Dohovor Rady Európy\no ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, oznámenie č. 164/2016\nZ. z.\n10. Problematický môže byť tiež nesúlad s viacerými medzinárodnoprávnymi záväzkami\nSlovenskej republiky v oblasti trestnej politiky a povinnosti efektívne stíhať konkrétnu trestnú\nčinnosť. Navrhovateľ poukazuje na Dohovor Organizácie Spojených národov o boji proti korupcii,\noznámenie č. 434/2006 Z. z. (ďalej len „dohovor OSN o boji proti korupcii“), ktorý zaväzuje\nzmluvné štáty k ustanoveniu trestnosti špecifikovaných trestných činov na úseku boja proti korupcii\na zároveň k ustanoveniu takých sankcií za ich spáchanie, ktoré zohľadňujú ich závažnosť (čl. 30\nods. 1). Podľa čl. 30 ods. 5 tohto dohovoru je potrebné prihliadať na závažnosť týchto trestných\nčinov aj pri zvažovaní možnosti predčasného alebo podmienečného prepustenia. Článok 29\ndohovoru OSN o boji proti korupcii stanovuje explicitný záväzok ustanoviť tam, kde to je vhodné,\n„dlhú premlčaciu lehotu, v ktorej rámci možno začať konanie o ktoromkoľvek trestnom čine podľa\ntohto dohovoru, a ešte dlhšiu premlčaciu lehotu alebo pozastavenie jej plynutia v prípade, ak sa\núdajný páchateľ vyhýba výkonu spravodlivosti.“.\n11. V hre je tiež otázka súladu zmien s požiadavkami Európskej únie na dôsledné stíhanie\na odrádzajúce potrestanie trestnej činnosti páchanej na finančných prostriedkoch a ekonomických\nzáujmoch Európskej únie. V nesúlade môžu byť tiež niektoré zmeny so záväzkami vyplývajúcimi\nzo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane\nživotného prostredia prostredníctvom trestného práva (ďalej len „smernica 2008/99/ES“).\nI.4. K namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu porušenia práv poškodených\nna prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zrušením úradu špeciálnej prokuratúry s čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:\n12. Zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len\n„úrad špeciálnej prokuratúry“) sa viac než 1000 neskončených konaní presunie na Generálnu\nprokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a krajské prokuratúry.\nProblematická je najmä absencia legisvakancie, počas ktorej by sa prokuratúra mohla pripraviť\ntechnicky, personálne aj organizačne na zmenu príslušnosti prokuratúr. Hroziace prieťahy v týchto\ndotknutých trestných konaniach porušujú právo jednak obvinených, ale aj poškodených\nna prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.\nI.5. K materiálnemu jadru ústavy:\n13. Napadnutý zákon zasahuje podľa prezidenta i do princípov materiálneho jadra, a to rezignáciou\nna pozitívny záväzok štátu efektívne postihovať trestnú činnosť, porušením elementárnej\nspravodlivosti, právnej istoty aj medzinárodných záväzkov.\n\n7\n\nII. Návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\no súlade právnych predpisov:\n14. Ústavnému súdu bol 20. februára 2024 doručený návrh skupiny 36 poslancov národnej rady\n(ďalej len „skupina poslancov 1“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade\nnapadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19\nods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2,\nčl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, s čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru,\ns čl. 1 dodatkového protokolu, s čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47 charty,\ns čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu\npri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon\no ochrane verejného záujmu“), s čl. 20 Trestnoprávneho dohovoru o korupcii, oznámenie\nč. 375/2002 Z. z. (ďalej len „dohovor o korupcii“), s čl. 29 Dohovoru Organizácie Spojených\nnárodov proti nadnárodnému organizovanému zločinu, oznámenie č. 621/2003 Z. z. (ďalej\nlen „dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu“), s čl. 36 dohovoru OSN o boji\nproti korupcii, s čl. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3 a čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (ďalej\nlen „zmluva o EÚ“) a s čl. 325 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní\nEÚ“).\n15. Podstatou návrhu skupiny poslancov 1 je namietaný nesúlad napadnutého zákona\ns referenčnými normami označenými v návrhu skupiny poslancov 1, pričom výhrady skupiny\nposlancov 1 sa týkajú legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon prijatý,\nako aj samotného obsahu napadnutého zákona.\n16. Argumentáciu skupiny poslancov 1 k napadnutému zákonu možno rozdeliť do nasledujúcich\noblastí:\nII.1. K namietanému nesúladu legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon\nprijatý:\n17. Skupina poslancov 1 napáda napadnutý zákon ako celok v prvom rade z procesných dôvodov.\nPodľa názoru skupiny poslancov 1 v rámci predmetného legislatívneho procesu došlo k viacerým\nprocesným pochybeniam, a to konkrétne:\ni) k hrubému nesplneniu zákonných dôvodov na skrátené legislatívne konanie – navrhovatelia\nuvádzajú, že okrem inflácie žiadne iné mimoriadne okolnosti dané neboli;\nii) ku konkrétnym skutočnostiam preukazujúcim neprípustnú intenzitu nezákonného postupu\nprejavujúcu sa ako zásah do ústavných princípov chránených ústavou:\na) obmedzenie a skracovanie diskusie o návrhu napadnutého zákona, a to tým, že:\n-\n\nsa neuskutočnilo pripomienkové konanie, a to ani jeho skrátená forma;\n\n-\n\nk návrhu napadnutého zákona nebola vypracovaná a zverejnená predbežná informácia;\n\n-\n\nk návrhu napadnutého zákona nebol vypracovaný a zverejnený ani legislatívny zámer;\n\n-\n\nnávrh zákona nebol zverejnený pred rokovaním vlády;\n\n8\n\n-\n\nnávrh zákona nebol prerokovaný v Legislatívnej rade vlády Slovenskej republiky (ďalej len\n„legislatívna rada vlády“), bolo dané len formálne stanovisko sekcie vládnej legislatívy,\nstanovisko nevypracoval ani odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady\nSlovenskej republiky, zatajené boli pripomienky generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) a pozmeňujúce návrhy vládna koalícia\npredkladala na poslednú chvíľu;\n\n-\n\nrozprava o návrhu na skrátené legislatívne konanie na Ústavnoprávnom výbore Národnej\nrady Slovenskej republiky (ďalej len „ústavnoprávny výbor“) bola predsedom výboru\nukončená, hoci nebolo udelené slovo všetkým prihláseným poslancom;\n\n-\n\nrozprava o návrhu na skrátené legislatívne konanie bola obmedzovaná predĺžením denného\nrokovania a napokon bola fakticky ukončená návrhom rokovať nonstop až do prerokovania;\n\n-\n\nrozprava o návrhu zákona v prvom čítaní bola obmedzená určením času v rozsahu 20 hodín,\nv druhom čítaní v rozsahu 62 hodín a v treťom čítaní najskôr schválením návrhu rokovať\no ňom až do prerokovania a následne predčasným ukončením rozpravy po necelých troch\nhodinách;\n\nb) porušenie zákona o rokovacom poriadku, ďalších právnych predpisov a iných záväzných\ndokumentov,\nc) aplikácia právnych predpisov reštriktívnym spôsobom proti diskusii o návrhu napadnutého\nzákona,\niii) k neoznámeniu osobného záujmu na veci – podľa navrhovateľov bol daný osobný záujem\nna prijatí napadnutého zákona minimálne v prípade poslanca Tibora Gašpara a poslanca Petra\nŽigu. Neoznámením osobného záujmu porušili čl. 6 ods. 1 ústavného zákona o ochrane\nverejného záujmu.\n18. Podľa názoru skupiny poslancov 1 uvedené početné a intenzívne procesné pochybenia\nv legislatívnom konaní pri prijímaní napadnutého zákona zakladajú porušenie ústavných princípov,\nústavou zaručených individuálnych práv a slobôd poslancov, ako aj princípu slobodnej\ndemokratickej súťaže politických síl a suverenity ľudu (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4,\nčl. 31, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 ústavného zákona\no ochrane verejného záujmu). Následkom týchto početných a intenzívnych procesných pochybení\nv legislatívnom konaní porušujúcich ústavné princípy, ako aj ústavou zaručené práva a slobody je\nnesúlad napadnutého zákona s ústavou.\n19. Skupina poslancov 1 argumentuje rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa ktorej\nby ústavnú intenzitu mohlo dosiahnuť porušenie pravidiel vyplývajúcich zo zákona o rokovacom\nporiadku s určitou vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť k porušeniu relevantných ústavných\nčlánkov. Vyššiu intenzitu porušení pravidiel legislatívneho procesu skupina poslancov 1\nodôvodňuje v prvom rade tým, že nielenže neboli dané dôvody na skrátené legislatívne konanie,\nv skutočnosti nastal opak. Prijatím napadnutého zákona hrozia Slovenskej republike značné\nhospodárske škody, ohrozené sú základné ľudské práva a slobody a dochádza aj k ohrozeniu\nbezpečnosti v Slovenskej republike. Napadnutý zákon je pritom dôležitá, obsiahla a vysoko odborná\nnovela, ktorá znamená komplexnú zmenu trestnej politiky. Postup pri prijímaní napadnutého\nzákona sprevádzali početné zásahy do práv opozičných poslancov, vo veci neprebehla materiálna\n9\n\ndiskusia. Uskutočnením legislatívneho konania bez riadneho medzirezortného pripomienkového\nkonania bolo porušené ústavou garantované právo občanov podieľať sa na správe vecí verejných.\nII.2. K namietanému obsahu napadnutého zákona:\n20. Popri legislatívnom procese skupina poslancov 1 zároveň namieta aj samotný obsah\nnapadnutého zákona, pričom svoje námietky rozdelila do niekoľkých okruhov:\nII.2.1. Právna neistota sprevádzajúca celý obsah napadnutého zákona:\n21. Napadnutý zákon predstavuje zásah do právnej istoty poškodených a obetí trestných činov,\nktorá je narušená rozsiahlymi nevyhodnotenými dopadmi napadnutého zákona zasahujúcimi\nvo významnej intenzite do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi bez akéhokoľvek\nznámeho zrozumiteľného dôvodu, ktorý by bol vyhodnotený ako potrebný.\n22. Rozsiahlosť a intenzitu zásahu do trestnoprávnej politiky štátu napadnutým zákonom skupina\nposlancov 1 ilustruje na úprave podmienok a dĺžky premlčacích lehôt, ktorých rozsah nebol\nv plnosti a ani v podstatnej miere vopred ‒ v rámci legislatívneho procesu ‒ známy poslancom\nnárodnej rady. K zmene dĺžky premlčacích lehôt došlo dvoma legislatívnymi opatreniami: jednak\nzmenou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej podstate konkrétneho trestného činu,\nčo by v niektorých prípadoch už samo osebe (bez osobitnej zmeny dĺžky premlčacích lehôt)\nspôsobilo skrátenie doby premlčania trestného stíhania, a jednak zmenou samotných lehôt\npremlčania trestného stíhania. Skupina poslancov 1 v tejto súvislosti poukazuje na to, že napadnutý\nzákon sa dotýka viac ako polovice skutkových podstát v Trestnom zákone (518 z celkového počtu\n971), pričom z dotknutých skutkových podstát (518) sa napadnutým zákonom mení doba\npremlčania trestného stíhania v 502 prípadoch. Z týchto 502 skutkových podstát so zmenenou\ndobou premlčania trestného stíhania sa v jednom prípade skracuje doba premlčania o 15 rokov, v\n143 prípadoch o 10 rokov, v 177 prípadoch o 5 rokov a rovnako v 177 prípadoch o 2 roky.\n23. Skupina poslancov 1 namieta neexistujúcu legisvakačnú dobu, ale tiež absenciu prechodných\nustanovení, ktoré by garantovali právo na zákonného sudcu, zamedzili by zbytočným prieťahom\npri zmene príslušnosti policajných orgánov, určenie prokurátora príslušného na ochranu finančných\nzáujmov Európskej únie alebo určenie pravidla, podľa ktorého by prokurátori dokončili už začaté\nveci.\nII.2.2. Faktická amnestia v napadnutom zákone narúša princíp deľby moci a zasahuje\nneprípustne do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi:\n24. Podľa skupiny poslancov 1 napadnutý zákon svojimi zmenami (osobitne v kombinácii zvýšenia\nhraníc škody, zníženia trestných sadzieb a skrátenia premlčacích dôb) spôsobuje hromadnú\na faktickú amnestiu v „živých“ trestne stíhaných prípadoch, čím sa narúša princíp deľby moci\na zasahuje sa do práv obetí a poškodených bez potrebného a zrozumiteľného vysvetlenia. To platí\npre všetky skutkové podstaty trestných činov nielen s dôrazom na majetkové trestné činy,\nale aj trestné činy proti ľudskej dôstojnosti (napríklad trestné činy znásilnenia) či trestné činy\nproti životu a zdraviu a iné trestné činy. Vláda nielenže nepreukázala, ale ani nedeklarovala počas\nlegislatívneho procesu žiaden potrebný dôvod na použitie daného rýchleho procesu s takým\n\n10\n\nrozsahom a dopadom takého intenzívneho zákonného opatrenia do práv poškodených a obetí\ntrestných činov.\n25. Podľa názoru skupiny poslancov 1 spoločným menovateľom neústavnosti rozsiahlych\na intenzívnych zásahov do trestnej politiky štátu realizovaných napadnutým zákonom je porušenie\nprincípu proporcionality. Samotný princíp proporcionality sa skladá z troch zložiek: vhodnosť,\npotrebnosť a proporcionalita v užšom zmysle, pričom napadnutý zákon nespĺňa druhú zložku, test\npotrebnosti, pretože napadnutým zákonom dochádza k zásahom do ústavou chránených práv\nvo väčšom rozsahu, než je prípustné. Zákonodarca ani vláda nepreukázali, že napadnutý zákon\nje nevyhnutný na dosiahnutie nimi sledovaných cieľov. V druhom rade nesúlad napadnutého\nzákona s ústavou pre svoj obsah spočíva v nie iba nevyhnutnom zásahu do jednotlivých základných\npráv poškodených, obetí a ich blízkych, pričom tento zásah možno plasticky vidieť na zmene\nprávnej úpravy týkajúcej sa inštitútu premlčania.\n26. Skupina poslancov 1 poukazuje aj na to, že vo vzťahu k napadnutému zákonu nie je možné\naplikovať test proporcionality pre chýbajúci riadny legislatívny proces.\n27. Ďalším plastickým príkladom zásahu do práva na život, dôstojnosť, zdravie a spravodlivý\nproces je podľa skupiny poslancov 1 nastavenie hranice spôsobenej škody „iracionálne\narbitrárnym spôsobom“. Možno hovoriť istým spôsobom o znížení trestnej sadzby. Následkom\nradikálneho zvýšenia hraníc škody bude pravdepodobne aj nutnosť opätovnej kvalifikácie trestných\nčinov, a to v prípadoch, kde je spáchaná škoda kvalifikačným kritériom. Navyše ani v tomto prípade\nnebol vykonaný test proporcionality, kde v rámci posudzovania kolízie práva páchateľa na jednej\nstrane a práv poškodených na strane druhej bolo potrebné vyhodnotiť, prečo je potrebné razantné\nzvýšenie hraníc výšky škody. Od výšky škody sa pritom môže odvíjať kvalifikácia trestného činu\na od toho sa odvíja premlčanie.\n28. Napokon uvádzajú, že napadnutý zákon zvýhodňuje páchateľov v miere, ktorá je\nneproporcionálna k samotnému cieľu trestného konania – trestnému stíhaniu páchateľa. Sťaženie\ndosiahnutia tohto cieľa neudržateľným spôsobom zasahuje do práv poškodených a obetí.\nII.2.3. Porušenie zákazu retroaktivity v neprospech obvinených:\n29. V súvislosti s touto námietkou skupina poslancov 1 poukazuje na to, že napadnutým zákonom\nsa upravuje lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného tak, že namiesto do šiestich\nmesiacov od doručenia rozhodnutia súdu možno dovolanie podať do troch rokov, pričom z čl. II\nbodu 134 napadnutého zákona (prechodné ustanovenia) vyplýva, že predĺženie tejto lehoty\nna podanie dovolania sa vzťahuje i na dohody o vine a treste schválené pred 15. marcom 2024,\nt. j. pred nadobudnutím účinnosti napadnutého zákona. Podľa názoru skupiny poslancov 1 je\nuvedené v rozpore so zákazom retroaktivity, princípom právnej istoty a nemeniteľnosti súdnych\nrozhodnutí. Totiž aj keď ústava pripúšťa mimoriadne opravné prostriedky a v právnom poriadku\nmajú svoje opodstatnenie, nová lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného\nalebo odsúdeného vytvára neúmerný priestor neistoty, keď môže byť jeho právoplatné odsúdenie,\noslobodenie spod obžaloby alebo iné rozhodnutie vo veci napadnuté dovolaním v jeho neprospech\na jeho vec sa tak bude opäť otvárať a preskúmavať na dovolacom súde. Navyše táto právna úprava\nneobstojí ani v teste proporcionality, pretože nebolo preukázané, že takéto zhoršenie postavenia\npáchateľa je nevyhnutné či potrebné.\n11\n\n30. Uvedené je potrebné vnímať aj v kontexte nového oprávnenia ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) napadnúť dovolaním aj právoplatný rozsudok súdu,\nktorým bola schválená dohoda o vine a treste, „... ktorá nie je so zreteľom na závažné porušenie\nhmotnoprávnych ustanovení primeraná alebo spravodlivá“. Navrhovatelia zdôrazňujú, že tieto\nustanovenia sa do napadnutého zákona dostali pozmeňujúcim návrhom poslanca Tibora Gašpara –\nbez akéhokoľvek odôvodnenia.\nII.2.4. Zmena zákonného sudcu bez legitímneho dôvodu:\n31. Skupina poslancov 1 taktiež namieta, že napadnutý zákon neobsahuje žiadne prechodné\nustanovenie umožňujúce odvodiť interpretačné pravidlo pre jednoznačné posúdenie situácie,\nv ktorej bola podaním obžaloby za účinnosti skoršieho znenia zákona založená príslušnosť\nna konanie senátu konkrétneho súdu, pričom súd vec aj aktuálne pojednáva, avšak po zmene zákona\nprijatou novelou de iure senát stráca príslušnosť konať vo veci, pretože dolná hranica trestnej\nsadzby výrazne klesla spôsobom, ktorým táto konkrétna vec vypadáva z kvalifikačných kritérií\nurčenia príslušnosti senátu.\nII.2.5. Právna neistota a porušenie základných zásad trestného práva pri uplatnení inštitútov\npoľahčujúcich a priťažujúcich okolností:\n32. V súvislosti s touto námietkou skupina poslancov 1 poukazuje na to, že napadnutý zákon dopĺňa\ndo Trestného zákona novú poľahčujúcu okolnosť („páchateľ spáchal trestný čin, pre ktorý bolo\ntrestné stíhanie vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať\npáchateľovi alebo jeho obhajcovi“), čo považuje za rozporné s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 49 ústavy. Prijaté znenie považuje skupina poslancov 1 za príliš vágne a neurčité,\nkeďže použité pojmy („neprimerane dlho“ a „nemožno spravodlivo pričítať“) nenadväzujú\nsystematicky na iné legislatívne pojmy v Trestnom zákone (alebo v Trestnom poriadku), pomocou\nktorých by bola ich interpretácia predvídateľná. Použité pojmy tak vyvolávajú značnú interpretačnú\nneistotu, ktorá sa znásobuje tým, že sú stanovené bez konkretizácie bližších podmienok.\n33. Toto ustanovenie tiež považujú za rozporné so zásadou individualizácie trestnej zodpovednosti,\npodľa ktorej trestnú zodpovednosť znáša iba osoba, ktorá trestný čin spáchala,\na preto aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti musia byť okolnosti prameniace v skutočnostiach\ntýkajúcich sa priamo páchateľa.\n34. Skupina poslancov 1 taktiež namieta, že zmenou obsiahnutou v čl. I bode 12 napadnutého\nzákona sa do § 37 Trestného zákona, ktorý dosiaľ obsahoval taxatívny výpočet priťažujúcich\nokolností, zavádza slovo „najmä“, v dôsledku čoho dochádza k zmene tohto výpočtu priťažujúcich\nokolností na výpočet demonštratívny. Zmena taxatívneho výpočtu priťažujúcich okolností na\ndemonštratívny je v rozpore s čl. 49 ústavy, keďže predstavuje vážne nabúranie zákazu analógie v\ntrestnom práve a porušenie zásady nullum crimen sine lege stricta, v zmysle ktorej sa pri trestnom\npráve zakazuje extenzívny výklad práva, ktorý by bol v neprospech dotknutej osoby.\n\n12\n\nII.2.6. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je v rozpore s medzinárodnými zmluvami,\nktorými je Slovenská republika viazaná, a právom Európskej únie s neprípustným dosahom\ndo základných práv obetí a poškodených trestnými činmi:\n35. V súvislosti s namietaným zrušením úradu špeciálnej prokuratúry skupina poslancov 1 v prvom\nrade poukazuje, že legisvakačná doba bude príliš krátka na to, aby sa mohli orgány činné v trestnom\nkonaní a súdy zodpovedne pripraviť. Podľa ich odhadu pôjde o približne 1000 „živých“ vecí\nz úradu špeciálnej prokuratúry (v mnohých prípadoch väzobných), kde dôjde v jednom momente\nk zmene príslušnosti prokuratúry, možnej zmene právnej kvalifikácie, možnej zmene druhu\ntrestného činu a s tým spojeným novým lehotám väzby a k zániku trestnosti z dôvodu zmeny\nhranice škody pre vznik trestnosti a z dôvodu nových kratších lehôt premlčania. Samozrejme,\nnepôjde pritom len o „živé“ veci úradu špeciálnej prokuratúry, ale o všetky „živé“ trestné veci,\npričom o všetkých týchto veciach budú musieť orgány činné v trestnom konaní a súdy rozhodnúť\nbezodkladne.\n36. Skupina poslancov 1 upozorňuje, že Slovenská republika sa zaviazala v medzinárodných\nzmluvách zriadiť špecializované útvary či samostatné orgány na boj proti korupcii. Z dôvodovej\nsprávy k zákonu č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 458/2003 Z. z.“) vyplýva, že zriadením úradu špeciálnej prokuratúry realizovala Slovenská\nrepublika svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z dohovoru o korupcii, z dohovoru OSN o boji\nproti korupcii, ako aj z dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Zrušenie\núradu špeciálnej prokuratúry vytvára stav, ktorý je rozporný s uvedenými medzinárodnými\nzáväzkami Slovenskej republiky ‒ je v rozpore s čl. 20 dohovoru o korupcii, čl. 36 dohovoru OSN o\nboji proti korupcii, čl. 29 dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Z pohľadu\ndodržiavania uvedených medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky je presun vecí z úradu\nšpeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry nutné považovať za nedostatočný, keďže krajské\nprokuratúry nemožno za žiadnych okolností považovať za špecializované orgány a prokurátorov na\nnich pracujúcich za špecializované osoby, keďže akákoľvek ad hoc špecializácia nie je výsledkom\nsystematického prístupu.\n37. Skupina poslancov 1 poukazuje na to, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry neobstojí\nani v teste proporcionality, a to primárne z dôvodu, že zákonodarca nepreukázal, že toto zrušenie\nje nevyhnutné, resp. potrebné na dosiahnutie ním sledovaného účelu, a rovnako nepreukázal,\nže práva a slobody, ktoré budú týmto zrušením dotknuté, budú obmedzené iba v nevyhnutnej miere,\npričom toto zrušenie zasiahne do práv poškodených a obetí, a to predovšetkým do práva na účinné\nvyšetrovanie trestného činu, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým do práva\nna život, práva na ľudskú dôstojnosť, práva na súkromie, práva vlastniť majetok a práva na súdnu\nochranu. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je podľa názoru skupiny poslancov 1 zároveň\nv rozpore s pozitívnym procedurálnym záväzkom štátu viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov\nv súlade s požiadavkou efektívnosti a rýchlosti konania v trestných veciach. Je totiž zrejmé,\nže zrušením úradu špeciálnej prokuratúry zbytočné prieťahy nastanú, a to prinajmenšom z dôvodu\npresunu spisov na nové pracoviská. Spomalenie trestných konaní v dôsledku presunu spisov je\npritom potrebné vnímať nielen izolovane, ale aj v kombinácii so skrátením premlčacích lehôt\na s intertemporálnymi ustanoveniami bez relevantnej legisvakačnej doby (t. j. okamžite)\n\n13\n\nči bez osobitného režimu pre živé spisy, čo zásadne zvyšuje riziko nevyšetrenia a neobjasnenia\nmnohých prípadov trestnej činnosti.\n38. Skupina poslancov 1 ďalej argumentuje, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry neobstojí\nv teste proporcionality v jeho druhom kroku (teda v teste nevyhnutnosti, resp. potrebnosti\nnapadnutej právnej úpravy) aj z dôvodu, že toto zrušenie je v rozpore s čl. 325 ods. 1 zmluvy\no fungovaní EÚ, v zmysle ktorého je Slovenská republika povinná zamedziť podvodom a iným\nprotiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie. Zrušenie úradu špeciálnej\nprokuratúry je zároveň v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371\nz 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom\ntrestného práva (ďalej aj „smernica 2017/1371“) a s nariadením Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra\n2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Zrušenie\núradu špeciálnej prokuratúry ohrozuje ochranu finančných záujmov Európskej únie, a to v rovine\nhmotnej (skrátením premlčacích dôb a znížením výšok trestných sadzieb), ako aj v rovine\nprocesnej, keď zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry so sebou prináša zníženie špecializácie\nprokurátorov vyšetrujúcich trestnú činnosť spadajúcu do pôsobnosti úradu špeciálnej prokuratúry.\n39. Podľa názoru skupiny poslancov 1 zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je celkom zjavne\naj v rozpore s čl. 4 ods. 3, čl. 3 ods. 1 a čl. 2 zmluvy o EÚ, keďže predstavuje porušenie zásady\nlojálnej spolupráce, a to neprijať žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov\nEurópskej únie, ktorými je i presadzovanie jej hodnôt, kam patrí i právny štát. Zrušenie úradu\nšpeciálnej prokuratúry je aj v rozpore s návrhom smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji\nproti korupcii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV a Dohovor o boji\nproti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej\núnie a ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371. V tomto návrhu\nčl. 4 požaduje, aby členské štáty zriadili špecializované orgány, ktorých úlohou bude predchádzanie\nkorupcii. Táto smernica sa v súčasnosti nachádza v stave prvého čítania riadneho legislatívneho\nprocesu, avšak je zrejmé, že zo zásady lojálnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ vyplýva\npovinnosť, aby nedošlo k zmareniu cieľov, o ktorých dosiahnutie sa Európska únia preukázateľne\nsnaží.\n40. Skupina poslancov 1 napokon poukazuje, že z čl. 19 ods. 1 zmluvy o EÚ vyplýva, že členské\nštáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Európskej únie, prostriedky nápravy\npotrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Členský štát teda nemôže zmeniť svoju právnu\núpravu tak, aby to viedlo k znižovaniu úrovne ochrany hodnoty právneho štátu vyjadrenej najmä\nv čl. 19 zmluvy o EÚ. Členské štáty sú povinné dbať na to, aby nedošlo z hľadiska tejto hodnoty\nk znižovaniu úrovne ich právnej úpravy nielen v oblasti organizácie súdnictva, ale aj v oblasti\nprávnych úprav, ktoré sa uplatňujú v konaní pred súdmi, vrátane trestnoprávnych predpisov.\nIII. Návrh skupiny 39 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\no súlade právnych predpisov:\n41. Ústavnému súdu bol 20. februára 2024 doručený návrh skupiny 39 poslancov národnej rady\n(ďalej len „skupina poslancov 2“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade\nnapadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20\nods. 1, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 73 ods. 2 a čl. 86 písm. a)\n14\n\nústavy, s čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 8 dohovoru, s čl. 1 dodatkového protokolu, s čl. 3 ods. 4, čl. 4 ods. 1\na 2 písm. a) a čl. 6 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, s čl. 19 v spojení s čl. 2\naž čl. 14 a čl. 20 dohovoru o korupcii a s čl. 29 a čl. 30 v spojení s čl. 15 až čl. 25 a s čl. 36\ndohovoru OSN o boji proti korupcii.\n42. Podstatou návrhu skupiny poslancov 2 je namietaný nesúlad napadnutého zákona\ns referenčnými normami označenými v návrhu skupiny poslancov 2, pričom výhrady skupiny\nposlancov 2 sa týkajú legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon prijatý,\nako aj samotného obsahu napadnutého zákona.\n43. Skupina poslancov 2 uvádza, že napadnutý zákon predstavuje zásadnú reformu trestných\nkódexov (rozsahovo na úrovni ich rekodifikácie) a mení nastavenie trestnej politiky štátu\npredovšetkým pri ekonomickej trestnej činnosti. V dôsledku zmien trestných kódexov bude\nodhaľovanie, vyšetrovanie a postihovanie korupčnej a ekonomickej trestnej činnosti sťažené.\nZmeny v Trestnom zákone (čl. I napadnutého zákona) spočívajú predovšetkým v drastickom\nznižovaní trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch, ako aj v drastickom skracovaní\npremlčacích dôb. Ďalej sa upravujú hranice škody (resp. prospechu a rozsahu), čo spôsobuje,\nže mnoho trestných činov sa posúva z kategórie zločinu do kategórie prečinu už aj bez ďalších\nzásahov, resp. mnoho prečinov sa presunie do kategórie priestupkov. Toto má vplyv aj na účinnosť\nprocesných prostriedkov pri stíhaní trestných činov. Orgány činné v trestnom konaní nebudú môcť\npoužiť na vyšetrovanie nových prečinov niektoré operatívno-pátracie či informačno-technické\nprostriedky. Jednou z najvypuklejších zmien v Trestnom poriadku (čl. II napadnutého zákona)\nje napríklad rozsiahla úprava postavenia spolupracujúcich obvinených či rozšírenie oprávnenia\nministra podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu o schválení dohody o vine a treste. Ďalšou\nvýraznou zmenou (čl. VII a VIII napadnutého zákona) je zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry.\nTúto zmenu vláda ako navrhovateľ zákona odôvodnila údajnými rozhodnutiami ústavného súdu\ntýkajúcimi sa nízkej kvality rozhodovacej činnosti úradu špeciálnej prokuratúry a nekoncepčnosťou\ntejto inštitúcie.\n44. Argumentáciu skupiny poslancov 2 k napadnutému zákonu možno rozdeliť do nasledujúcich\noblastí:\nIII.1. K namietaným nedostatkom legislatívneho procesu:\n45. Národná rada, rovnako ako akýkoľvek iný orgán verejnej moci, ktorý svojím rozhodovaním\nzasahuje do života jednotlivcov, musí rešpektovať procesné pravidlá, ktorých účelom je garantovať\ndemokratické právne princípy, legitimitu, racionalitu zákonov, procedurálnu spravodlivosť,\nako aj slobodnú politickú súťaž v štáte. Výsledná podoba schváleného zákona je vždy rozhodnutím\nväčšiny, v demokratickom štáte však musia byť rešpektované aj práva parlamentnej opozície.\nV demokracii väčšina rozhoduje, ale menšina musí dostať primeraný priestor na vyjadrenie svojho\nnázoru. Článok 1 ods. 1 prvá veta ústavy garantuje nielen väčšinový princíp pri rozhodovaní,\nale aj ďalšie požiadavky demokratického a právneho štátu na legislatívny proces. K nim patrí\nmožnosť oboznámiť sa s obsahom návrhu zákona, vzniesť k nemu pripomienky, prerokovať ho\nv príslušných výboroch národnej rady a zaujať k nemu stanovisko, na čo musia mať poslanci\nvytvorený dostatočný časový priestor. Volení zástupcovia musia zároveň verejne zdôvodňovať\n\n15\n\na obhajovať dôvodnosť svojich návrhov a verejnosť má mať možnosť kontroly ich činnosti.\nUvedené je zárukou slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.\n46. Napadnutý zákon je podľa skupiny poslancov 2 výsledkom svojvoľného postupu zákonodarcu,\nktorý hrubým ignorovaním pravidiel legislatívneho procesu závažne porušil ústavné princípy\ndemokratického a právneho štátu, legality, zákazu svojvôle a ochrany slobodnej súťaže politických\nsíl v demokratickej spoločnosti a z nich vyplývajúce ústavné práva parlamentnej opozície.\n47. Proces, ktorým bol prijatý napadnutý zákon, je v mimoriadne závažnom rozpore s pravidlami\nlegislatívneho procesu predovšetkým z toho dôvodu, že neboli ani len marginálne splnené\npodmienky na uskutočnenie skráteného legislatívneho konania. Napadnutý zákon má predstavovať\nreformu trestného práva, ktorá má podľa predkladateľa „posunúť Slovensko smerom ku konceptu\nrestoratívnej justície“. Skrátený legislatívny proces však slúži na prijímanie zákonov\nalebo zákonných ustanovení, ktoré majú ad hoc vyriešiť vzniknuté mimoriadne okolnosti,\nz ktorých vyplýva hrozba porušovania ľudských práv, ohrozenie bezpečnosti alebo hrozba\nznačných hospodárskych škôd. Má ísť pritom výlučne o riešenie vzniknutej mimoriadnej okolnosti.\nK zákonným ustanoveniam, ktoré riešia takéto mimoriadne okolnosti, nemožno „pribaliť“\nkomplexnú reformu celého právneho odvetvia. Legálne a legitímne dôvody na skrátené legislatívne\nkonanie minimálne o tých ustanoveniach, ktoré tvoria ťažisko napadnutého zákona\n(t. j. o ustanoveniach extrémne znižujúcich trestné sadzby za vybrané trestné činy, rapídne\nskracujúcich premlčacie lehoty, rozširujúcich možnosti súdov uložiť podmienečné tresty odňatia\nslobody či zrušujúcich úrad špeciálnej prokuratúry), v danom prípade naplnené neboli.\n48. Podľa názoru skupiny poslancov 2 je zrejmé, že v procese prijímania napadnutého zákona bol\nvo vzťahu k poslancom Tiborovi Gašparovi a Petrov Žigovi prítomný rozpor záujmov podľa čl. 3\nods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa čl. 4 ods. 2 ústavného zákona\no ochrane verejného záujmu sú pritom verejní funkcionári povinní zdržať sa všetkého, čo môže byť\nv rozpore s ústavným zákonom, a oznámiť svoj osobný záujem na prijatí napadnutého zákona.\n49. Podľa názoru skupiny poslancov 2 bolo do princípov právneho štátu, parlamentnej diskusie\na do práv parlamentnej opozície zasiahnuté aj tým, že poslanci vládnej koalície v tomto prípade\nskrátené legislatívne konanie „skrátili exponenciálne“, keď svojvoľne skrátili aj trvanie rozpravy\nvo všetkých troch čítaniach. Z 20 hodín, počas ktorých sa malo rokovať o návrhu napadnutého\nzákona v prvom čítaní, mala opozícia k dispozícii zhruba 10 hodín. V druhom čítaní bola rozprava\no návrhu napadnutého zákona koalíciou obmedzená na 62 hodín. Tento čas sa proporčne rozdelil\nmedzi všetky parlamentné strany a opozícia teda spolu dostala približne 28 hodín. Zároveň v tomto\nčítaní predložil na ústavnoprávnom výbore národnej rady poslanec vládnej koalície rozsiahly\npozmeňujúci návrh, ktorý mal 22 strán. Na úplne poslednú chvíľu, v čase, keď opozícii zostávalo\nna rozpravu už len posledných pätnásť minút z času, ktorý im vládna koalícia poskytla, predložil\nten istý poslanec druhý pozmeňujúci návrh, ktorý mal 12 strán. V treťom čítaní bola rozprava\nobmedzená po asi 2 hodinách. Po tom, keď v rozprave k tretiemu čítaniu vystúpili len dvaja\nposlanci (z 54 poslancov prihlásených do rozpravy) a spravodajca, predseda národnej rady\nmocensky a bezdôvodne ukončil rozpravu tým, že dal schváliť procedurálny návrh podľa § 35 ods.\n7 zákona o rokovacom poriadku na uzavretie rozpravy k návrhu napadnutého zákona. Schválením\nprocedurálneho návrhu o uzavretí rozpravy v treťom čítaní odobrali poslanci vládnej koalície\n\n16\n\nmožnosť poslancom opozície vystúpiť k relevantným právnym otázkam vyplývajúcim\nz pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu predloženého v druhom čítaní na poslednú chvíľu.\n50. Skupina poslancov 2 taktiež poukazuje na to, že ešte v decembri 2023 na zámer vládnej koalície\nnarýchlo, bez odbornej diskusie, v skrátenom legislatívnom konaní prijať rozsiahlu novelu trestných\nkódexov a zrušiť úrad špeciálnej prokuratúry reagovali mimoriadne dôležité inštitúcie Európskej\núnie, Európska prokuratúra, Európska komisia a Európsky parlament. Európsky parlament prijal\n17. januára 2024 uznesenie spochybňujúce schopnosti Slovenska bojovať proti korupcii a chrániť\nrozpočet Európskej únie v prípade prijatia novely Trestného zákona. Poslanci Európskeho\nparlamentu vyhlásili, že sú obzvlášť znepokojení neoprávneným využitím zrýchleného\nlegislatívneho procesu v prípade novely Trestného zákona a rozpustenia úradu špeciálnej\nprokuratúry, ktorý rieši prípady korupcie a závažné trestné činy. Hlavná európska prokurátorka\nzaslala v decembri 2023 Európskej komisii list, v ktorom uviedla, že na základe dôkladnej analýzy\nkombinácie navrhovaných zmien dospela k záveru, že tieto zmeny predstavujú vážne riziko\nporušenia zásad právneho štátu. Ďalej v liste uviedla, že rýchlosť, s akou má vláda v úmysle\npristúpiť k týmto zmenám, vyvoláva vážne pochybnosti o úmysle tejto vlády dodržiavať povinnosti\nlojálnej spolupráce (v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ). Európska komisia vydala stanovisko,\nv ktorom uviedla, že „nedávny vývoj na Slovensku je pre Komisiu znepokojujúci“, a opätovne\nzopakovala hrozbu oklieštenia eurofondov v prípade prijatia novely trestných kódexov.\n51. Hrubým a svojvoľným ignorovaním pravidiel legislatívneho procesu došlo k porušeniu\nprincípov demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety a čl. 2 ods. 2 ústavy,\npredovšetkým princípu legality, zvrchovanosti ústavy a zákonov, zákazu svojvôle a zneužitia moci,\nako aj princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci.\n52. Uvedené argumenty podľa skupiny poslancov 2 svedčia o takej intenzite porušení legislatívneho\nprocesu, že tieto porušenia sú samy osebe (bez ohľadu na obsah napadnutého zákona) dôvodom\nna vyslovenie protiústavnosti napadnutého zákona v zmysle doterajšej rozhodovacej praxe\nústavného súdu.\nIII.2. K namietanému nesúladu čl. I napadnutého zákona:\n53. Skupina poslancov 2 argumentuje, že ustanoveniami čl. I napadnutého zákona dochádza\nku komplexnej reforme zásadnej časti trestného práva hmotného, a to zavedením zmien Trestného\nzákona, ktoré spočívajú najmä (i) v niekoľkonásobnom asymetrickom zvýšení zákonnej hranice\nvýšky škody, ako aj prospechu získaného trestným činom a rozsahu činu určujúcich pre vyvodenie\ntrestnej zodpovednosti, resp. právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu alebo trestného činu\nvyššej závažnosti; (ii) vo významnom znížení trestných sadzieb majetkových, hospodárskych\ntrestných činov a trestných činov korupcie; (iii) v zásadnom znížení premlčacích dôb obzvlášť\nzávažných zločinov, zločinov aj prečinov (vrátane násilných trestných činov); (iv) rozšírení\nmožnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a podmienečného\nodkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom a zároveň zvýšení hornej hranice\ntrestnej sadzby, pri ktorej je súd povinný uložiť trest odňatia slobody.\n54. Kombináciou a vzájomným spolupôsobením týchto zásadných zmien dôjde podľa skupiny\nposlancov 2 k rozsiahlemu znefunkčneniu systému vyvodzovania trestnej zodpovednosti\na ukladania trestov. Zmeny v trestných sadzbách, ktoré preraďujú trestné činy z kategórie zločinov\n17\n\nna prečiny a z obzvlášť závažných zločinov na zločiny, majú početné a ďalekosiahle dôsledky\nna trestnú zodpovednosť, trestanie a tiež účinné vyšetrovanie. Pri veľkom množstve prečinov,\nktoré vzniknú účinnosťou napadnutého zákona, nebude možné postihovať štádium prípravy,\npretože trestnou je len príprava na zločin, skráti sa celková zákonná prípustná lehota väzby (§ 76\nods. 6 a 7 Trestného poriadku), zníži sa schopnosť štátu vyšetriť trestné činy,\npretože pri majetkových a hospodárskych prečinoch nebude možné nasadiť inštitút agenta (§ 117\nTrestného poriadku) ani nasadiť informačno-technické prostriedky (odpočúvanie a záznam\ntelekomunikačnej prevádzky v zmysle § 115 Trestného poriadku), ovplyvnený bude aj rozsah\nvyšetrovania, pretože o prečinoch sa vedie skrátené vyšetrovanie (§ 202 Trestného poriadku).\n55. Podstatné zníženie trestov v nadväznosti na niekoľkonásobne zvýšené hranice škôd bude mať\nza následok absolútnu neprimeranosť trestných sadzieb, keď aj za závažné trestné činy z hľadiska\nspôsobeného následku ‒ výšky škody, získaného prospechu či rozsahu činu ‒ bude trestná sadzba\nneproporcionálne nízka. Za obzvlášť závažné zločiny by pred účinnosťou napadnutého zákona\nmusel byť uložený nepodmienečný trest odňatia slobody bez možnosti uloženia trestu domáceho\nväzenia alebo iného alternatívneho trestu samostatne, no po účinnosti týchto zásadných zmien\nsa z obzvlášť závažných zločinov stanú len prečiny, pri ktorých sa trestná sadzba prepadne z 10\naž 15 rokov na 0 až 4 roky (resp. 1 až 4 alebo 1 až 5 rokov), čo predstavuje zásadný prepad\nv trestných sadzbách, ktorý naruší generálnu a individuálnu prevenciu, keďže tieto trestné sadzby\nnemajú žiaden odstrašujúci účinok.\n56. Kombinácia niekoľkonásobného zvýšenia hraníc škôd spolu so zásadným znížením trestných\nsadzieb v nadväznosti na zvýšenie hraníc trestu odňatia slobody, pri ktorých je možné uložiť\npodmienečný odklad výkonu trestu s probačným dohľadom alebo bez neho, spôsobí takmer až\nvymiznutie ukladania trestov odňatia slobody za majetkové, hospodárske a korupčné trestné činy,\nčím sa výrazne oslabí odstrašujúci účinok trestného práva. Uvedené bude mať nepochybne\nnegatívny dopad na generálnu a individuálnu prevenciu trestnoprávnych noriem.\n57. Zásadné znižovanie premlčacích dôb, ktoré nebolo podrobené žiadnej analýze posúdenia\nnásledkov na prebiehajúce trestné konania a posúdenia budúcich vplyvov na kriminalitu, spôsobí\nzávažné negatívne dôsledky v oblasti trestnoprávnej ochrany. Zasiahne prebiehajúce trestné\nstíhania, ktoré budú musieť byť z tohto dôvodu zastavené bez ohľadu na to, či sú v štádiu tesne\npred právoplatným vynesením rozsudku. Dôjde tiež k zásadnému narušeniu právnej istoty a dôvery\nadresátov práva v právny poriadok, zásahu do legitímnych očakávaní poškodených v trestných\nkonaniach a do ich základných ľudských práv.\n58. Podľa názoru skupiny poslancov 2 ustanovenia čl. I napadnutého zákona nie sú v súlade\nani s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky zabezpečiť účinné, úmerné a odradzujúce\nsankcie a opatrenia vrátane trestov obsahujúcich odňatie slobody pri korupčných trestných činoch\npodľa čl. 19 v spojení s čl. 2 až čl. 14 dohovoru o korupcii a medzinárodným záväzkom ustanoviť\ndlhé premlčacie doby a sankcie zohľadňujúce závažnosť ekonomických trestných činov podľa\nčl. 29 a čl. 30 v spojení s čl. 15 až 25 dohovoru OSN o boji proti korupcii. Rekodifikačnými\nzmenami trestania, ktoré prináša čl. I napadnutého zákona, totiž dochádza k „absolútnemu prepadu“\nsankcií za ekonomické a korupčné trestné činy, t. j. nejde o proporcionálne zníženie trestných\nsadzieb, ale o dramatický, neúmerný pokles, ktorý spôsobí, že tresty za korupčné trestné činy stratia\nodradzujúci účinok a nebudú účinné ani v rámci generálnej a individuálnej prevencie. Dramatické\n\n18\n\nskrátenie premlčacích dôb za korupčné a ekonomické trestné činy, ku ktorým dôjde účinnosťou čl. I\nnapadnutého zákona, keď sa premlčacie doby skracujú pri viacerých trestných činoch aj o tri\nštvrtiny (z 20 na 5 rokov), prípadne o polovicu (z 20 na 10 rokov), jednoznačne porušuje\npodmienku primeranosti a dostatočnosti premlčacích dôb a už vôbec nie je v súlade\ns medzinárodným záväzkom ustanoviť dlhé premlčacie lehoty.\n59. Ustanovenia čl. I napadnutého zákona porušujú podľa skupiny poslancov 2 aj pozitívny záväzok\nštátu vytvoriť dostatočný právny rámec na ochranu základných ľudských práv a slobôd spolu\ns pozitívnym záväzkom štátu viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov porušujúcich základné\npráva a slobody a z tohto dôvodu nie sú v súlade s viacerými ustanoveniami dohovoru, dodatkového\nprotokolu a ústavy, ktorých procesná stránka zaistenie takýchto záruk v rámci plnenia pozitívneho\nzáväzku štátu pri ochrane týchto práv vyžaduje (napr. v rámci práva na život, na ochranu\npred neľudským, krutým a ponižujúcim zaobchádzaním, na ochranu súkromia či na ochranu\nvlastníctva).\nIII.3. K namietanému nesúladu čl. II napadnutého zákona:\n60. V súvislosti s čl. II napadnutého zákona skupina poslancov 2 uvádza, že tento zavádza možnosť\norgánov činných v trestnom konaní a súdu použiť v trestnom konaní dôkaz získaný nezákonným\nspôsobom v prípade, ak sa tento dôkaz použije iba v prospech obvineného. Medzi základné zásady\nTrestného poriadku patrí zásada rovnosti strán pred súdom. Zákonodarca však v danom prípade\nopomína iné strany trestného konania, medzi ktoré patrí aj poškodený. Poškodenému, rovnako\nako obvinenému ústava aj Trestný poriadok zaručujú právo na spravodlivý súdny proces a v rámci\nneho na rovnosť strán v konaní pred súdom a rovnosť zbraní. Napadnutým zákonom nepochybne\ndochádza k zásahu, ktorý zásadným spôsobom zasahuje do práva na spravodlivý proces, práva\nna rovnosť strán konania a s tým súvisiacu rovnosť zbraní subjektov trestného konania odlišných\nod obvineného. Napadnutý zákon preto nie je v súlade s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.\n61. Trestný poriadok v § 237 ods. 3 určuje, kedy v trestnom konaní vo veci samej rozhoduje senát,\nsamosudca alebo sudca pre prípravné konanie. Toto určenie závisí od právnej kvalifikácie skutku\n(prečin, zločin) a od zákonnej trestnej sadzby. V dôsledku plošného zníženia trestných sadzieb\na zmeny kvalifikácie mnohých zločinov na prečiny čl. I napadnutého zákona nevyhnutne dôjde\nk tomu, že vo veciach, v ktorých doteraz bol príslušný konať senát, bude príslušný konať\nsamosudca. Napadnutý zákon však neobsahuje žiadne ustanovenie, ktorým by sa riešilo zachovanie\npríslušnosti senátu vo veciach, v ktorých vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie bude účinnosťou\nnapadnutého zákona príslušný konať samosudca. V takýchto trestných veciach, ktorých bude\nvzhľadom na zásadné a plošné zníženie trestných sadzieb veľké množstvo, dôjde účinnosťou\nnapadnutého zákona k odňatiu vecí ich zákonným sudcom (zasadajúcim v senátoch), čo je\nv rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy.\n62. Skupina poslancov 2 taktiež poukazuje na to, že čl. II napadnutého zákona zavádza v § 371 ods.\n2 Trestného poriadku povinnosť ministra podať dovolanie proti rozsudku súdu, ktorým schválil\ndohodu o vine a treste, ak táto dohoda nie je so zreteľom na závažné porušenie hmotnoprávnych\nustanovení primeraná alebo spravodlivá. Zároveň predlžuje lehotu podľa § 370 ods. 1 Trestného\nporiadku, dokedy je možné podať dovolanie v neprospech obvineného, z pôvodných šiestich\nmesiacov na tri roky odo dňa doručenia rozhodnutia súdu prokurátorovi. Podľa napadnutého zákona\n19\n\nsa § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení od 15. marca 2024 (t. j. od navrhovanej účinnosti\nnapadnutého zákona) použije aj na dohody o vine a treste schválené pred 15. marcom 2024.\nNapadnutým zákonom dochádza k závažnému zásahu do právnej istoty a ochrany legitímnych\nočakávaní obvinených, s ktorými bola uzatvorená dohoda o vine a treste, ako aj k zásahu do\nprincípu trojdelenia moci, keď predstaviteľ výkonnej moci dostal právomoc posudzovať\nprimeranosť a spravodlivosť dohody o vine a treste, čo je výlučne právomoc patriaca súdnej moci.\nNapadnutý zákon sa preto podľa navrhovateľov 2 dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nIII.4. K namietanému nesúladu ostatných článkov napadnutého zákona:\n63. Skupina poslancov 2 poukazuje na to, že dohovor OSN o boji proti korupcii, ako aj dohovor\no korupcii vyžadujú, aby ich zmluvné strany zriadili špecializované inštitúcie, ktoré sa zaoberajú\nbojom proti korupcii. Napadnutý zákon ruší inštitúciu (úrad špeciálnej prokuratúry), na ktorej\nzriadenie sa Slovenská republika zaviazala prijatím dohovoru OSN o boji proti korupcii a dohovoru\no korupcii, a to bez adekvátnej náhrady. Citované dohovory síce nehovoria o potrebe zriadiť\nsamostatnú inštitúciu, ktorá by sa venovala výlučne vyšetrovaniu, resp. stíhaniu či súdeniu trestných\nčinov korupcie, stanovujú však povinnosť zriadiť aspoň špecializovanú časť už existujúcej\ninštitúcie, ktorá by spĺňala predpoklady a podmienky stanovené dohovorom OSN o boji\nproti korupcii a dohovorom o korupcii. Napadnutý zákon však spomenuté medzinárodnoprávne\nzáväzky nijakým spôsobom nereflektuje, práve naopak, spôsobuje ich porušenie.\n64. Z dôvodu absurdne krátkej legisvakačnej doby napadnutého zákona zároveň nestihne\nani prebehnúť riadne odovzdanie agendy medzi úradom špeciálnej prokuratúry a jednotlivými\nkrajskými prokuratúrami, ktorým budú spisy vo veciach riešených dosiaľ úradom špeciálnej\nprokuratúry odstúpené. Keďže ide o množstvo mimoriadne rozsiahlych živých spisov v rámci\ntrestných konaní, v ktorých prebieha vyšetrovanie, je nemysliteľné, aby sa noví prokurátori\noboznámili s obsahom daných spisov a s už vykonanými procesnými úkonmi tak,\naby sa zabezpečila kontinuita vo vyšetrovaniach. Tieto obavy tlmočila predkladateľom napadnutého\nzákona aj Rada prokurátorov Slovenskej republiky vo svojom stanovisku zo 6. decembra 2023.\n65. Skupina poslancov 2 uvádza, že legisvakačná doba napadnutého zákona je absolútne\nnedostatočná na to, aby sa adresáti právnych noriem, laická verejnosť a orgány aplikácie práva mali\nmožnosť dostatočne oboznámiť s rozsiahlymi až rekodifikačnými zmenami Trestného zákona,\nTrestného poriadku a ďalších nadväzujúcich právnych predpisov, čím dochádza k porušeniu\nústavných požiadaviek predvídateľnosti práva, stability právneho poriadku a materiálnej\ndostupnosti právnych noriem. Nestačí totiž len formálne zverejnenie právneho predpisu v zbierke,\npre princíp právnej istoty je významná aj materiálna možnosť adresátov práva náležite sa\noboznámiť so zmenami v právnom poriadku, o to viac, keď ide o zásadné a rozsiahle zmeny\ntrestnoprávnej zodpovednosti, trestných sankcií a trestného procesu s priamym dopadom\naj na prebiehajúce trestné konania. V tejto súvislosti skupina poslancov 2 poukazuje na skutočnosť,\nže v doterajšej legislatívnej praxi sa dĺžka legisvakačnej doby pri prijatí nového Trestného zákona\na pri jeho väčších zmenách pohybovala v rozmedzí od troch do ôsmich mesiacov.\n\n20\n\nIV. Stanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka a odborné vyjadrenia:\nIV.1. Stanovisko národnej rady:\n66. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa legislatívneho procesu, národná rada poukazuje na to, že je to\npráve zákon o rokovacom poriadku, ktorý upravuje pravidlá pre riadny výkon ústavných právomocí\nparlamentu, vrátane regulácie rozpravy. Ak parlament zostane nečinný/nefunkčný, pretože je\nvystavený obštrukciám, nemôžu svoje práva vykonávať ostatní poslanci. Právo poslanca vystúpiť\nv parlamentnej rozprave je jeho právo, avšak nie povinnosť. Podmienky na skrátené legislatívne\nkonanie podľa národnej rady boli splnené, pričom ústavný súd nemožno považovať za „odvolaciu\ninštanciu“ vo vzťahu k posudzovaniu dôvodnosti skráteného legislatívneho konania. Ústavný súd je\nv tomto prípade ochrancom ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces\npred prípadným zneužitím tohto inštitútu.\n67. Národná rada ďalej zdôrazňuje, že legislatívny proces prebiehal od decembra 2023 do februára\n2024, pričom po celú dobu prebiehala intenzívna odborná a spoločenská debata. Okrem toho\nnavrhované zmeny už boli aj v minulosti diskutované – to platí vo vzťahu k zmenám vo výške\nškody, v trestných sadzbách, ochrannom liečení, ukladaní trestov, úprave drogových trestných\nčinov, postavení kajúcnikov a podobne. Po formálnej stránke bol podľa národnej rady napadnutý\nzákon schválený plne v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, ako aj ďalšími pravidlami,\nzásadami a princípmi legislatívneho procesu.\n68. Neoznámenie osobného záujmu na veci nie je relevantné pre samotný legislatívny proces\na aj v prípade pochybenia by išlo len o individuálne pochybenie konkrétneho poslanca.\n69. Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc\ntrestných sadzieb patrí do právomoci štátov, pričom limitujúcimi sú v tomto smere predovšetkým\nzákaz mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov a požiadavka\nprimeranosti trestu. Účelom dohovoru o korupcii nie je stanovenie podrobných ustanovení\no trestných sankciách za jednotlivé trestné činy, ale ponecháva sa diskrečná právomoc k vytvoreniu\nsystému trestných činov a sankcií v súlade s vnútroštátnymi právnymi systémami. Obdobnú\nargumentáciu uvádza národná rada aj vo vzťahu k ostatným namietaným medzinárodným zmluvám.\n70. Schválené zmeny sa týkajú všetkých páchateľov, preto nemožno takúto úpravu považovať\nza samoamnestiu. Tieto zmeny neznemožňujú orgánom činným v trestnom konaní pokračovať\nvo vyšetrovaní a neznemožňujú ani uplatnenie právomoci súdnej moci rozhodnúť o páchateľovi\ntrestného činu. Navyše rovnaké zmeny boli súčasťou vládneho návrhu zákona predkladaného\nv 8. volebnom období národnej rady. Výška trestu pre páchateľa nemusí byť základom\nna uspokojenie poškodeného. Národná rada ďalej poukazuje na základné princípy restoratívnej\njustície, využívania trestu odňatia slobody ako ultima ratio, dodržanie zásady zákonnosti,\nproporcionality, ako aj zásady súdnej individualizácie trestu. Nemožno súhlasiť ani s tým,\nže v súvislosti so znížením trestných sadzieb sa zasahuje do ústavného zákazu odňatia veci\nzákonnému sudcovi, pretože v tomto prípade nie je daný zákonný dôvod na zmenu v osobe\nzákonného sudcu.\n71. Hranice škody sa podľa národnej rady upravili tak, aby zodpovedali aktuálnej spoločenskoekonomickej situácii a jej predpokladanému vývoju. Pri úprave premlčania sa predkladateľ\n21\n\ninšpiroval českou, rakúskou a nemeckou právnou úpravou. Poukazuje tiež na zákon schválený\nnárodnou radou 28. februára 2024 zverejnený pod číslom 41/2004. Národná rada uvádza,\nže namietaná úprava premlčacej doby nie je spôsobilá zakladať protiústavnosť a nepredstavuje\nzásah do základných práv a slobôd. Protiústavnosť môže zakladať neefektívne, nezákonné\na neprimerane dlhé vyšetrovanie, a nie dĺžka premlčacej doby.\n72. Vzhľadom na spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti sa nová právna\núprava týka možnosti podania dovolania ministrom aj v prípade dohôd o vine a treste schválených\npred účinnosťou napadnutého zákona. Obdobné riešenie malo byť podľa národnej rady aplikované\naj v roku 2005, kde bolo využité „spätné“ uplatňovanie mimoriadneho opravného prostriedku\naj na rozhodnutia vydané pred účinnosťou zákona.\n73. Zákonná úprava organizácie prokuratúry spadá do oblasti, v rámci ktorej zákonodarca požíva\npomerne širokú mieru voľnosti a možnosti uváženia pri voľbe vhodného regulatívneho riešenia.\nÚstavnoprávnym limitom sú princípy demokratického a právneho štátu a ochrany základných práv\na slobôd. Doterajšia organizačná štruktúra prokuratúry bola podľa národnej rady plne legitímna,\navšak nie nevyhnutná. Podstatné je, aby prokuratúra účinne chránila práva a záujmy fyzických osôb\na právnických osôb a štátu. Pokiaľ ide o medzinárodnú právnu úpravu, špecializácia môže mať\npodľa národnej rady rôzne formy, od špecializácie policajtov, sudcov, prokurátorov až po orgány\nči jednotky osobitne poverené niektorými aspektmi boja proti korupcii.\nIV.2. Stanovisko vlády (zastúpenej ministerstvom):\n74. Vláda navrhuje, aby ústavný súd návrhom prezidenta, skupiny poslancov 1 a skupiny poslancov\n2 nevyhovel.\n75. Argumentácia porušením legislatívnych pravidiel [obsiahnutých v zákonoch, Legislatívnych\npravidlách vlády Slovenskej republiky v znení účinnom od 14. decembra 2022 či dokonca v\npravidlách rokovania ústavnoprávneho výboru] podľa vlády nie je v konaní o súlade právnych\npredpisov relevantná. Vláda poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS\n30/23, podľa ktorého úloha ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov nemôže spočívať\nv prieskume procedurálnych pochybení parlamentu a jeho orgánov, ale potrebné je skúmať ďalšie\nokolnosti a dopad pochybení na materiálnu ústavnosť právneho poriadku. V opačnom prípade by sa\nvytvoril stav značnej právnej neistoty tam, kde by inak napadnutému zákonu nebolo z hľadiska\nobsahu možné nič vytknúť. Potrebné je odmietnuť argumentáciu týkajúcu sa spájania jednotlivých\nporušení legislatívnych pravidiel, pretože ústavnú intenzitu je treba posudzovať materiálne, nie\nkvantitatívne, ale tiež argumentáciu týkajúcu sa predparlamentnej etapy legislatívneho procesu,\npretože v tejto etape ešte nemožno hovoriť o porušení ústavných práv poslancov.\nIV.2.1. K prerokovaniu napadnutého zákona v skrátenom legislatívnom konaní:\n76. Vláda konštatuje, že s ohľadom na § 27 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov\na o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o tvorbe právnych predpisov“) a čl. 15 legislatívnych\npravidiel vlády nemuseli byť použité ustanovenia o predbežnej informácii, legislatívnom zámere,\npripomienkovom konaní a predložení návrhu zákona na rokovanie legislatívnej rade vlády.\n\n22\n\n77. Národná rada je podľa vlády oprávnená prijať akýkoľvek návrh zákona, a to buď v riadnom,\nalebo skrátenom legislatívnom procese. Právna úprava skráteného legislatívneho konania je pritom\nopäť len výsledkom rozhodnutia národnej rady – teda je to opäť len národná rada, ktorá rozhodla,\nza akých podmienok sa bude môcť uskutočniť skrátené legislatívne konanie. Zákon o rokovacom\nporiadku spája so skráteným legislatívnym konaním preventívny účinok – postačuje, ak sú objekty\nchránené § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku ohrozené, nevyžaduje sa ich skutočné\nporušenie. Ak sú však podmienky naplnené, podľa vlády je tu dokonca povinnosť vlády iniciovať\nskrátené legislatívne konanie, pretože reakcia až v stave porušenia by bola znakom zlyhania\njednotlivých orgánov štátu.\n78. Vláda považuje návrh na skrátené legislatívne konanie za dostatočne odôvodnený, tam uvedené\ndôvody za možné a reálne. Poukazuje v prvom rade na prebiehajúce konania o porušení povinnosti\nSlovenskej republiky podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ (infringement proceedings). Európska\nkomisia je oprávnená navrhnúť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) uloženie\nfinančnej sankcie (paušálna pokuta alebo penále). Výška pokuty predstavuje sumu 616 000 eur\na denné penále v sume od 660 eur do 39 600 eur. Ustanovenia napadnutého zákona podľa vlády\nzabránia Európskej komisii vec predložiť Súdnemu dvoru.\n79. Vláda sa rozhodla v skrátenom legislatívnom konaní reagovať aj na rozsudok Súdneho dvora\nvo veci C-655/21 z 19. októbra 2023 s ohľadom na to, že právna úprava trestania za niektoré trestné\nčiny je na analogickej úrovni. Zabráni sa tým začatiu konania pred Súdnym dvorom\nproti Slovenskej republike pre neprimeranosť trestov.\n80. Ďalej vláda poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 a potrebu prijatia novej\nprávnej úpravy v zmysle tohto nálezu.\n81. Za mimoriadnu okolnosť tiež vláda považuje infláciu. Od prijatia rekodifikácie trestného práva\nv roku 2005 sa výška malej škody odvíjala od minimálnej mzdy – v roku 2005 to bolo v sume 8 000\nSk, v roku 2009 to bolo v sume 266 eur. Súčasná výška minimálnej mzdy je 750 eur. Napokon v\nobdobnom duchu sa zvyšovala aj výška malej škody v návrhu bývalého ministra spravodlivosti\nViliama Karasa.\n82. Dôvodom na skrátené legislatívne konanie sú podľa vlády aj rozsudky Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – napr. Adamčo proti Slovenskej republike, Mucha proti\nSlovenskej republike alebo Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike. Podľa vlády je reálne,\nže dôjde k ohrozeniu práv účastníkov v trestnom konaní, ak zostane zachovaná/nezmenená právna\núprava, ktorá porušenie práv privodila.\n83. Ako poslednú mimoriadnu okolnosť odôvodňujúcu skrátené legislatívne konanie uvádza vláda\ninštitucionálnu vojnu medzi generálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry. Poukazuje\nna presadzovanie dvoch odlišných konceptov trestnej politiky štátu a odlišný výklad právnych\nnoriem, čo môže ohroziť bezpečnosť štátu, ako aj základné práva a slobody.\n84. Samotné porušenie zákona o rokovacom poriadku podľa názoru vlády bez súčasného konfliktu\ns ústavnými princípmi nedisponuje dostatočnou ústavnoprávnou intenzitou na derogačný zásah\nústavného súdu.\n85. Pokiaľ ide o samotný legislatívny proces, vláda tvrdí, že poslanci mali dostatočný priestor\nna oboznámenie sa s návrhom na skrátené legislatívne konanie, ako aj s návrhom napadnutého\n23\n\nzákona. Špecificky poukazuje na to, že aj keď to zákon o rokovacom poriadku (pozri § 72 ods. 1,\npozn.) v prípade skráteného legislatívneho konania nevyžaduje, návrh zákona bol zverejnený\nna webovom sídle národnej rady, a to najmenej 15 dní pred schôdzou národnej rady,\nna ktorej sa uskutoční prvé čítanie.\n86. Vláda považuje za preukázané, že opozícia nemala od začiatku vôľu viesť zmysluplnú diskusiu\no napadnutom zákone, ale jediným cieľom diskusie a pozmeňujúcich návrhov (kde ich čítanie nie je\nčasovo limitované, pozn.) bolo odloženie hlasovania o návrhu napadnutého zákona. Vláda\npoukazuje na to, že hlasovanie podľa straníckej disciplíny nie je porušením výkonu slobodného\nmandátu poslanca podľa čl. 73 ods. 2 ústavy. Pokiaľ poslanci namietajú porušenie práv poslancov\nz dôvodu obmedzenia rozpravy v prvom a druhom čítaní a z dôvodu ukončenia rozpravy v treťom\nčítaní podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku, vláda argumentuje tým, že sa tak udialo\nv súlade s § 29a ods. 1 a 2 zákona o rokovacom poriadku (boli naplnené formálne aj obsahové\npožiadavky tohto ustanovenia). Použitie § 29a zákona o rokovacom poriadku pritom bolo reakciou\nna parlamentnú obštrukciu smerujúcu k odďaľovaniu hlasovania o napadnutom zákone.\n87. V zmysle doručeného vyjadrenia je podľa vlády zásadné preukázanie „valcovania“ opozície.\nIba v spojení s ním je totiž možné hovoriť o hrubom a svojvoľnom porušovaní pravidiel\nzákonodarného procesu, a tým zákon odsúdiť ako protiústavný. Ani jeden z navrhovateľov podľa\nvlády v tomto dôkazné bremeno neuniesol. Vláda tvrdí, že pri prijímaní napadnutého zákona boli\ndodržané základné záruky riadneho legislatívneho procesu v právnom štáte. Poslanci mali možnosť\noboznámiť sa s návrhom na skrátené legislatívne konanie a s návrhom samotného napadnutého\nzákona, mali možnosť sa k týmto vyjadriť v rozprave a mali možnosť predkladať pozmeňujúce\na doplňujúce návrhy.\n88. Vláda tiež poukazuje na to, že matéria, ktorá tvorí obsah napadnutého zákona, bola viacnásobne\npredmetom legislatívneho procesu a odbornej diskusie. V tejto súvislosti spomína návrhy zákonov\npredložené bývalými ministrami spravodlivosti Máriou Kolíkovou, Viliamom Karasom či Janou\nDubovcovou.\n89. K namietanému neoznámeniu osobného záujmu vo veci a konfliktu záujmov vláda uvádza,\nže ústava nepozná rôzne mandáty poslancov. Ak mandát existuje a uplatňuje sa, je každý mandát\nz hľadiska obsahu rovnaký a rovnocenný. Každý poslanec musí mať zaručené právo hlasovať\no každej veci, ktorá je predmetom rokovania národnej rady. Poslanec hlasuje v súlade s čl. 73 ods. 2\nústavy, hlasovanie je výsledkom jeho svedomia a presvedčenia, a preto ho nemožno stotožňovať\ns tým, že poslanec hlasuje ako výsledok uprednostňovania svojho osobného záujmu pred verejným.\nNavrhovatelia nepreukázali (a ani netvrdia), že by obvinení poslanci vo vzťahu k napadnutému\nzákonu získali nejaký majetkový prospech, nejakú konkurenčnú výhodu či získali nejaké verejnosti\nnedostupné informácie použiteľné vo svoj prospech.\nIV.2.2. K rozporu napadnutého zákona s ústavou a medzinárodnými zmluvami:\n90. Vláda v prvom rade poukazuje na princípy restoratívnej justície, humanizáciu a individualizáciu\ntrestov a väčší dôraz na kompenzáciu spôsobenej škody a satisfakciu obetiam trestného činu. Tieto\nprincípy rešpektuje aj nová právna úprava všeobecných zásad ukladania sankcií, ktorá okrem iného\nexplicitne vyjadruje princíp proporcionality, podľa ktorého tam, kde postačí uloženie menej\npostihujúcej trestnej sankcie, nesmie byť uložená citeľnejšia sankcia. Vláda poukazuje na príslušné\n24\n\nčasti správy Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho\nzaobchádzania alebo trestania (European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman\nor Degrading Treatment or Punishment), v ktorých sa uvádza, že najvyššou prioritou by malo byť\nukladanie trestu odňatia slobody až ako skutočne poslednej možnosti.\n91. Vo vzťahu k namietanej „samoamnestii“ vláda uvádza, že napadnutý zákon sa vzťahuje\nna všetkých občanov Slovenskej republiky bez rozdielu (aj bez rozdielu politickej príslušnosti).\nNová trestná politika nepredstavuje zásah verejnej moci, ktorého dôsledkom by bolo nariadenie,\naby sa za určitý skutok alebo proti určitej osobe trestné stíhanie nezačínalo alebo aby sa v ňom\nnepokračovalo.\n92. Pokiaľ ide o zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry, podľa vlády je vecou zákonodarcu,\nako upraví organizáciu prokuratúry, má však vytvárať predpoklady na napĺňanie jej ústavného\nposlania. Táto otázka podľa vlády nemá ústavnoprávny rozmer. Zrušenie úradu špeciálnej\nprokuratúry nemalo vplyv ani na postavenie jeho prokurátorov, ktorí naďalej zostávajú\nprokurátormi generálnej prokuratúry. Ako z hľadiska procesného, tak aj personálneho bolo\nzabezpečené právne nástupníctvo. Napadnutý zákon nijakým spôsobom nezasahuje do pôsobnosti\nEurópskej prokuratúry.\n93. Vláda konštatuje, že záujem spoločnosti na potrestaní trestného činu plynutím času nevyhnutne\nklesá, a to z hľadiska generálnej, ako aj individuálnej prevencie. Uvádza, že pri úprave premlčania\nsa inšpirovala právnou úpravou Českej republiky, keď dospela k záveru, že dvadsaťročnú\npremlčaciu dobu pri zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov je potrebné\nznížiť. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že desaťročná premlčacia doba platila v Slovenskej\nrepublike viac ako 40 rokov (od účinnosti zákona č. 140/1961 Zb. do účinnosti zákona č. 457/2003\nZ. z., pozn.). Premlčanie trestného stíhania v prípadoch týkajúcich sa sexuálneho vykorisťovania\na sexuálneho zneužívania či obchodovania s ľuďmi sa bude spravovať doterajšími premlčacími\nlehotami, a to s ohľadom na novelizáciou zákonom č. 47/2024 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č.\n300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 47/2024 Z. z.“).\n94. Navrhovatelia pri posudzovaní novej právnej úpravy premlčania vychádzajú z premisy,\nže súčasná (účinná) právna úprava je primeraná – ich argumentácia vychádza z porovnania\ndoterajšej (stále účinnej právnej úpravy) a navrhovanej právnej úpravy uvedenej v napadnutom\nzákone. Tento predpoklad však podľa vlády nie je správny.\n95. Na plynutie premlčacej doby zároveň môžu mať vplyv aj ďalšie okolnosti, ktoré spôsobia\npredĺženie premlčacej doby (spočívanie premlčacej doby, prerušenie premlčania trestného stíhania),\nktoré navrhovatelia úplne opomenuli. Premlčanie trestného stíhania neznamená, že nebol spáchaný\ntrestný čin. Záver o premlčací určitého trestného stíhania vyžaduje preukázanie, že sa skutok stal,\nvyžaduje určité znaky trestného činu a prípadne aj to, že skutok spáchal obvinený. S tým je spojená\nmožnosť súdu uložiť obvinenému, ktorého trestné stíhanie bolo pre premlčanie zastavené, ochranné\nopatrenie zhabania veci podľa § 83 ods. 1 písm. a), resp. b) Trestného zákona. V neposlednom rade\nvláda poukazuje na to, že zastavenie trestného stíhania pre premlčanie neoslabuje ani nevedie\nk zániku nároku poškodených na náhradu škody spôsobenej dotknutým skutkom. Ak si poškodený\nv trestnom stíhaní riadne uplatnil svoj nárok na náhradu škody, počas vedenia trestného stíhania\npremlčacia doba spočíva a začne plynúť až od právoplatného zastavenia trestného stíhania.\n\n25\n\nPre poškodeného bude mať význam aj samotné uznesenie o zastavení trestného stíhania,\npretože z neho bude vyplývať, že sa skutok stal, má znaky trestného činu a že ho spáchal obvinený.\n96. Vláda poukazuje ďalej na to, že v napadnutom zákone plne rešpektovala aj európsku právnu\núpravu. Relevantnou je v tomto smere smernica 2017/1371, ktorá okrem iného upravuje minimálne\npremlčacie lehoty. Vo vzťahu k trestným činom, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody\ns hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky, smernica definuje premlčaciu dobu najmenej\npiatich rokov. Pripúšťa však aj trojročnú premlčaciu dobu, ak sa premlčanie môže prerušiť\nalebo pozastaviť na základe konkrétnych právnych úkonov (ako to je aj v posudzovanom prípade).\nPre trestné činy, kde škoda alebo prospech prevyšuje sumu 100 000 eur, je potrebné uložiť trest\nodňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby minimálne štyri roky. Aj túto požiadavku\nnapadnutá právna úprava spĺňa.\n97. Právo na účinné vyšetrovanie podľa vlády neznamená, že páchateľ má byť potrestaný podľa\npredstáv poškodenej osoby – dostatočne represívne či odstrašujúco. Poukazuje na rozsudok ESĽP\nKhadija Ismayilova proti Azerbajdžanu (rozsudok z 10. 4. 2019, č. 65286/13 a 57270/14),\npodľa ktorého „nejde o povinnosť týkajúcu sa výsledku, ale povinnosť týkajúcu sa prostriedkov...“.\nPorušenie práva na účinné vyšetrovanie teda predpokladá existenciu zásadných nedostatkov\nv procese vyšetrovania (hoc aj zlou legislatívou), ale nie v tom, že páchateľ nie je potrestaný\ndostatočne tvrdo. K porušeniu tohto práva nemohlo preto dôjsť navrhovateľmi uvádzanou\ntrojkombináciou (i) zmien v trestných sadzbách, (ii) zmien spočívajúcich v rozšírení možnosti\nukladať podmienečné tresty a (iii) zvyšovania hraníc škody. Zásah do tohto práva nepredstavuje\nani skrátenie premlčacích dôb, pretože orgány činné v trestnom konaní sú motivované konať\nrýchlejšie a efektívnejšie.\n98. Zákonná právna úprava akcentuje ústavný zákaz odňatia veci zákonnému sudcovi. Zmena\nv osobe zákonného sudcu je prípustná v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Výpočet dôvodov\npre zmenu v osobe zákonného sudcu je daný taxatívne. Ak preto v prípade zmeny právnej úpravy\nnie je daný ani jeden z týchto taxatívnych dôvodov, k zmene zákonného sudcu nedôjde, a preto\núvaha navrhovateľov o tom, že by v dôsledku zníženia trestných sadzieb pri určených trestných\nčinoch malo dôjsť k zmene zákonného sudcu, je nesprávna.\n99. Ústavne súladná je podľa vlády aj nová právna úprava poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,\nkeď ich význam vyhodnotí súd na báze individuálnosti a súd na základe toho rozhodne\no primeranom treste. Podľa vlády bolo potrebné upustiť aj od striktného aritmetického výpočtu\na porovnávania pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (odkaz na PL. ÚS 106/2011).\nDemonštratívny výpočet pritom majú zavedený aj okolité štáty, ako napríklad Česká republika\nči Rakúska republika.\n100. Inšpiráciou navrhovanej právnej úpravy je aplikovanie prvkov restoratívnej justície\na prehĺbenie významu súdnej individualizácie trestu (cez nastavenie väčšieho rozpätia hornej\na dolnej hranice trestnej sadzby). Odňatie slobody v prípadoch, keď to nie je nevyhnutné, je\nv rozpore so zásadou personalizácie trestu. Vysoké trestné sadzby sa často pri páchateľoch míňajú\núčinkom a nie sú zárukou naplnenia účelu trestu. Okrem generálnej a individuálnej prevencie by sa\nmalo podľa vlády zohľadňovať aj to, aký objekt ochrany bol protiprávnym konaním ohrozený\nalebo porušený. Pri ekonomickej kriminalite nedochádza k ohrozeniu zdravia a života iných osôb,\na preto je izolácia páchateľa v takomto prípade zbytočná. Vláda poukazuje na rozsudok Súdneho\n26\n\ndvora z 19. 10. 2003 vo veci C-655/21, kde Súdny dvor posudzoval primeranosť trestu v prípade\ntrestného činu falšovania ochranných známok. Represívne opatrenia podľa tohto rozsudku nemôžu\nísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných\nprávnou úpravou. Vláda poukazuje aj na to, že trestné sadzby boli zvyšované až prijatím zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov – teda historicky boli trestné sadzby\npodstatne nižšie.\n101. Využitie niektorej z alternatív nepodmienečného trestu odňatia slobody musí byť odôvodnené\nokolnosťami poskytujúcimi dostatočnú záruku toho, že k ďalším kriminálnym prejavom v jej\nsprávaní už nedôjde. Alternatívne tresty nemajú nevýhody odňatia slobody, štát stoja oveľa menej\nfinančných prostriedkov a netvoria prekážku pre opätovné zaradenie páchateľa do spoločnosti.\nCieľom napadnutého zákona je posilnenie garancie dodržiavania ľudských práv, priblíženie sa\neurópskym štandardom trestného práva, a to pri zefektívnení chodu štátu a optimalizácii nákladov\nštátu vynakladaných v súvislosti s trestnou politikou štátu. To všetko pri rešpektovaní\nmedzinárodných, európskych a ústavných požiadaviek a judikatúry ústavného súdu\n(PL. ÚS 106/2011 a PL. ÚS 1/2011), ESĽP a Súdneho dvora.\n102. V prípade legislatívnej zmeny týkajúcej sa použitia dôkazov v prospech obvineného ide o to,\naby bolo možné reagovať na dôkazy, ktorých dôkazné použitie na účely usvedčenia obvineného je\nproblematické, ak nie vylúčené, avšak taký dôkaz by mohol slúžiť ako ospravedlňujúci dôkaz\nv prospech obvineného (napríklad nezákonné súkromné nahrávky bez súhlasu odpočúvanej osoby)\n(pozri tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5Tdo 459/2007 z 3. mája 2007).\n103. Úlohou ministra v rámci svojej právomoci podať dovolanie je presadzovať spoločenský\nzáujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti. Môže preto podávať dovolanie v prospech\naj v neprospech obvineného. Napadnutá právna úprava reaguje na nemožnosť dovolacieho\nprieskumu rozsudkov, ktorými boli schválené dohody o vine a treste, aj v prípade, ak boli celkom\nzjavne v rozpore s ustanoveniami trestného práva. Pokiaľ ide o namietanú retroaktivitu, vláda\npoukazuje na to, že obdobne bol riešený aj § 566 ods. 2 Trestného poriadku.\n104. Vo vzťahu k namietanej právnej úprave výšky škody vláda opätovne zdôrazňuje, že nastavenie\nhraníc škody je vecou zákonodarcu a túto otázku neprináleží ústavnému súdu hodnotiť. Poukazuje\nna rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 46/18. Pri nemenení výšky\nkategórií škody sa rozpína/sprísňuje trestná represia. Vláda poukazuje na to, že hranice výšky škody\nsa nemenili od roku 2005.\n105. K namietanému nesúladu so smernicou 2008/99/ES a v súvislosti s Dohovorom\no medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín vláda\npoukazuje na to, že v tomto dohovore nie je predpísané, akú povahu majú mať opatrenia,\nktoré majú byť prijaté. Trestnoprávna úprava preto nie je povinná. Samotná smernica bude v blízkej\ndobe nahradená novou smernicou. Je vecou členského štátu, aby určil, čo považuje pri jednotlivých\ntrestných činoch za podstatnú škodu, resp. zanedbateľné množstvo.\n106. V súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) predseda ústavného súdu vyzval predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), generálneho prokurátora, Slovenskú advokátsku komoru,\n\n27\n\nverejného ochrancu práv, Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickú\nfakultu Trnavskej univerzity v Trnave, Fakultu práva Paneurópskej vysokej školy a Právnickú\nfakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na doručenie stanoviska k preskúmavanej\nveci.\nIV.3. Stanovisko najvyššieho súdu:\n107. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľov týkajúcu sa legislatívneho procesu, najvyšší súd\npoukazuje na zdržanlivosť ústavného súdu, ktorú ústavný súd deklaroval vo svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach, zvýrazňujúc procedurálnu autonómiu parlamentu. Napriek tomu\nuvádza, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky skráteného legislatívneho konania podľa §\n89 zákona o rokovacom poriadku. Najvyšší súd v rámci medzirezortných pripomienkových konaní\ntýkajúcich sa návrhov zákonov, ktorými sa mal zmeniť a doplniť Trestný zákon (LP/2021/744\na LP/2022/511), opakovane poukazoval na to, že je potrebné komplexne prehodnotiť\na zharmonizovať trestné sadzby za jednotlivé trestné činy tak, aby odrážali druhovú závažnosť\njednotlivých protiprávnych konaní. S poukazom na uvedené nemožno dospieť k presvedčivému\nzáveru, že neprerokovaním napadnutého zákona v častiach týkajúcich sa trestných sadzieb\n(existujúcich od roku 2006) či premlčania mohlo dôjsť k ohrozeniu ľudských práv a slobôd alebo že\nby štátu hrozili značné hospodárske škody. Vo vzťahu k časti napadnutého zákona, ktorá reflektuje\nnález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 či dlhodobé výhrady Európskej komisie, resp. nutnosť\nzmien vo vzťahu k ochrannému liečeniu, naopak, najvyšší súd uvádza, že tu sa skrátené legislatívne\nkonanie nejaví byť sporným. Podľa predsedu najvyššieho súdu nie sú splnené podmienky\nna vyslovenie neústavnosti napadnutého zákona ako celku v rámci formálneho prieskumu\nústavnosti.\n108. Oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov. Napriek\nexistencii rôznych medzinárodných záväzkov a medzinárodnej právnej úpravy táto podľa\nnajvyššieho súdu poskytuje pomerne široký priestor pre rôzne koncepcie trestného práva.\n109. Najvyšší súd (ako povinne pripomienkujúci subjekt) opakovane poukazoval na to, že riešením\nnie sú obligatórne tresty, ochranné opatrenia, obmedzenia a povinnosti, ale stanovenie zákonného\nrámca na čo najširšie ukladanie alternatívnych trestov pri dôslednom rešpektovaní úlohy súdov\npri individualizácii trestu v konkrétnej veci. Znižovanie trestných sadzieb preto nevidí najvyšší súd\nako problematické, a to ani v kombinácii so zmenami v ukladaní podmienečných trestov odňatia\nslobody a v oblasti premlčania. Právo na účinné vyšetrovanie nie je súčasťou práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 6 dohovoru (a čl. 46 ústavy), ale je súčasťou základných práv a slobôd\nchránených čl. 2, 3 a 8 dohovoru (právo na život, zákaz mučenia, právo na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života), ktorých sa však namietané hmotnoprávne zmeny netýkajú.\n110. Ústavne nesúladné nie je ani zavedenie novej poľahčujúcej okolnosti, keďže neprimeraná\ndĺžka trestného stíhania je dlhodobo praxou vnímaná ako dôvod mimoriadneho zníženia trestu\npodľa § 39 ods. 1 Trestného zákona (R 10/2011). Problematickým sa nejaví ani demonštratívny\nvýpočet priťažujúcich okolností, keďže sa ruší obligatórne zvyšovanie dolnej hranice trestnej\nsadzby v prípade prevahy priťažujúcich okolností (rovnako znižovanie hornej hranice trestnej\nsadzby v prípade prevahy poľahčujúcich okolností), čím sa právna úprava dostáva do stavu\npred 1. januárom 2006.\n28\n\n111. Najvyšší súd vyjadril tiež názor, že s ohľadom na široký priestor na realizáciu medzinárodných\nzáväzkov Slovenskej republiky nemožno bez ďalšieho súhlasiť s tým, že zrušením úradu špeciálnej\nprokuratúry došlo k porušeniu navrhovateľmi označených medzinárodných zmlúv. Prechod agendy\nvo veľmi krátkej legisvakačnej lehote síce môže spôsobiť prieťahy, avšak to nie je dôvod na\nvyslovenie nesúladu zákona, ale prípadné vyslovenie porušenia práv v konaní o individuálnych\nsťažnostiach.\n112. Nezvyčajná situácia nenastala ani z dôvodu absencie osobitného prechodného ustanovenia\ntýkajúceho sa zmeny rozhodovacej formácie „senát – samosudca“, pretože táto situácia je riešiteľná\nústavne konformným výkladom dotknutých ustanovení.\n113. K záveru o možnosti použitia dôkazov získaných nezákonným spôsobom možno podľa\nnajvyššieho súdu dospieť výkladom už dnes. Podstatné je, že tieto nesmú byť použité v prospech\niného subjektu a ani v neprospech obvineného. Bolo by síce vhodné toto ustanovenie viac\nprecizovať, avšak derogačný zásah ústavného súdu podľa najvyššieho súdu nie je potrebný.\n114. V závere najvyšší súd uvádza, že napriek tomu, že nevidí dôvod na zásah ústavného súdu,\nneznamená to, že so zmenami bez výhrad súhlasí a v prípade štandardného legislatívneho konania\nby uplatnil viaceré pripomienky z pohľadu ich vhodnosti a účelnosti, čo sú však námietky stojace\nmimo predmetu abstraktnej kontroly ústavnosti.\n115. Ak zámerom zákonodarcu je rozšírenie možnosti individualizácie trestu, a tým zlepšenie\npodmienok na ukladanie primeraných trestov, do rozporu s týmto účelom sa dostávajú novo určené\nhranice škody, výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Problematické nie je určenie hranice\nmalej škody (viac ako 700 eur), ale definovanie hranice väčšej škody (viac ako 20 000 eur), značnej\nškody (viac ako 250 000 eur) a škody veľkého rozsahu (viac ako 650 000 eur), a to vo väzbe\nna trestné sadzby majetkových a hospodárskych trestných činov a trestných činov korupcie. Interval\nväčšej škody v sume nad 20 000 eur do 250 000 eur je z hľadiska náležitej individualizácie trestu\npodľa predsedu najvyššieho súdu neprimerane široký, a to vo vzťahu k trestnej sadzbe, ktorá je\nv prípade majetkových a hospodárskych trestných činov stanovená na šesť mesiacov až tri roky.\nObdobne v prípade intervalu značnej škody (250 000 eur – 650 000 eur) ide o rozpätie trestnej\nsadzby dvoch až ôsmich rokov, pri škode veľkého rozsahu je to tri až desať rokov. Takéto výrazné\nnavýšenie hraníc jednotlivých škôd neobstojí podľa najvyššieho súdu v teste proporcionality, keďže\nnie je spôsobilé naplniť zákonodarcom sledovaný legitímny cieľ v podobe rozšírenia možnosti\nindividualizácie trestu. Ustanovenie čl. I bodu 64 napadnutého zákona (§ 125 ods. 1 Trestného\nzákona) podľa najvyššieho súdu nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n116. V rozpore s princípom právnej istoty a zákazu retroaktivity je čl. II bod 134 napadnutého\nzákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 Trestného zákona, pričom najvyšší súd poukazuje v tomto\nprípade na argumentáciu navrhovateľov.\nIV.4. Stanovisko generálneho prokurátora:\n117. Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení poukázal na to, že z dôvodu skráteného\nlegislatívneho konania sa generálna prokuratúra k návrhu zákona ako povinne pripomienkujúci\nsubjekt nevyjadrovala. V priebehu legislatívneho procesu však generálny prokurátor napadnutý\nzákon pripomienkoval.\n\n29\n\n118. Návrh na skrátené legislatívne konanie bol podľa generálneho prokurátora osobitne a podrobne\nodôvodnený. Diskusia k návrhu na skrátené legislatívne konanie trvala niekoľko týždňov a všetci\nposlanci mali možnosť sa k návrhu vyjadriť – desiatky poslancov tak aj urobili. Diskusia\nk vládnemu návrhu zákona trvala niekoľko dní a napriek obmedzeniu rozpravy mali poslanci\nmožnosť sa k návrhu vyjadriť. Podľa generálneho prokurátora vzhľadom na uvedené nedošlo\nk porušeniu parlamentnej deliberácie. Všetky strany disponovali podstatnými informáciami\na dostali príležitosť sa tak s prerokúvanou vecou oboznámiť a k veci sa vyjadriť.\n119. Pokiaľ ide o namietaný rozpor s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, generálny\nprokurátor uvádza, že vo všeobecnosti pri posudzovaní rozporu medzi záujmami verejných\nfunkcionárov musí existovať určitá miera prípustného rozporu, ktorá je spoločensky akceptovateľná\na v prípade jeho úpravy v právnych predpisoch rovnakej právnej sily, ktoré sú vo vzájomnej\npredmetovej kolízii, niekedy aj neodstrániteľná.\n120. Generálny prokurátor považuje čl. I napadnutého zákona z hľadiska rozsahu legislatívnych\nzmien Trestného zákona za podstatnú zmenu kodifikovaného trestného práva. Ide o obsahovú\nzmenu trestného zákonodarstva zameranú na preferenciu restoratívnej justície, ktorú chápe\nako proces, v ktorom páchateľ, ale aj akékoľvek osoby zasiahnuté trestným činom aktívne\nparticipujú na riešení záležitostí vyplývajúcich z trestného činu. Základná idea spočíva v náprave\npáchateľa, nie v jeho potrestaní za každú cenu. Pri úprave trestnosti činu a súvisiacich\nhmotnoprávnych inštitútov (akými sú určenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania) je\nzákonodarca a jeho pôsobnosť limitovaná len zákazom krutého, neľudského či ponižujúceho trestu\na všeobecnými princípmi, akými sú princíp legality, právnej istoty, zákaz svojvôle, princíp\nproporcionality a zákaz diskriminácie.\n121. Podľa generálneho prokurátora v zásade (až na výnimky uvedené ďalej) namietané legislatívne\nzmeny nie sú v nesúlade s princípmi materiálneho právneho štátu a boli vykonané v súlade\ns princípom legality. Vo svojom vyjadrení generálny prokurátor poukazuje na historický kontext,\nzahraničné právne úpravy, ako aj dôvodovú správu k napadnutému zákonu.\n122. Špecificky vo vzťahu k právnej úprave všeobecných poľahčujúcich a priťažujúcich okolností\ndemonštratívnym spôsobom poukazuje na to, že táto korešponduje s právnou úpravou uvedenou\nv § 33 a § 34 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. V súvislosti\ns rozšírenými možnosťami ukladania podmienečného trestu odňatia slobody generálny prokurátor\nuvádza, že namietaná právna úprava vytvorí podmienky na uplatnenie diskrečnej právomoci súdu\nv trestnom konaní tak, aby bol páchateľovi uložený nie prísny trest, ale taký trest, ktorý bude\nneodvratný, spravodlivý, primeraný a predovšetkým v súlade so zásadou individualizácie trestu.\nNovú právnu úpravu považuje generálny prokurátor za obsahovo zásadnú zmenu podmienok\nna trestnosť činu – zo systematického hľadiska za depenalizáciu protiprávnych konaní, ktorej\npodstatou je zmena celkovej filozofie ukladania trestov. Trest odňatia slobody má byť chápaný\nako ultima ratio, preferuje sa zásada subsidiarity trestnej represie a ukladanie alternatívnych trestov.\nZákonodarca sa podľa generálneho prokurátora dôsledne vysporiadal so „všeobecne rozšírenou\nzjednodušenou mylnou predstavou, podľa ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept\nna zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci\nzákladné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti“. Právo páchateľa na primeraný trest\n\n30\n\nzodpovedajúci závažnosti trestného činu nesmie byť obetované kolektívnemu spoločenskému\nzáujmu bezpečnosti.\n123. Vo vzťahu k charte ako referenčnej právnej norme generálna prokuratúra uvádza,\nže legislatívna zmena Trestného zákona vykonaná napadnutým zákonom nepatrí do predmetu práva\nEurópskej únie, národná rada preto pri prijímaní napadnutého zákona nevykonávala právo\nEurópskej únie a napadnutý zákon je neharmonizovanou právnou normou. Aktuálne sa pripravuje\nharmonizácia trestného práva len v oblasti postihu korupčných trestných činov [návrh smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady o boji proti korupcii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady\n2003/568/SVV a Dohovor o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev\nalebo úradníkov členských štátov Európskej únie a ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu\na Rady (EÚ)2017/1371-COM/2023/234].\n124. V čom generálna prokuratúra vidí protiústavnosť, je nové znenie § 119 ods. 5 Trestného\nporiadku, podľa ktorého možno použiť aj dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou\ntakého donútenia alebo prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu alebo sľubu\nnezákonného benefitu spolupracujúcej osobe alebo benefitu, ktorý prokurátor v rozpore so zákonom\nneoznámil súdu, okrem iného aj v prípade, ak sa použije v prospech obvineného. Táto zmena je\npodľa generálneho prokurátora v rozpore s princípom spravodlivosti, právom na súdnu ochranu\na právom na spravodlivé súdne konanie, pretože ide o absolútne použitie takého dôkazu bez ohľadu\nna existenciu a závažnosť procesných chýb pri získaní a vykonaní dôkazného prostriedku výlučne\nv prospech páchateľa trestného činu. Poukazuje aj na to, že v civilnom konaní je prípustnosť\nnezákonne získaného dôkazu limitovaná testom proporcionality.\n125. V rozpore s ústavou je podľa generálneho prokurátora aj § 567t ods. 4 čl. II napadnutého\nzákona, ktorý má znaky pravej retroaktivity, nie je v súlade s princípmi materiálneho právneho\nštátu, a to najmä s princípom spravodlivosti a princípom právnej istoty.\n126. Generálny prokurátor ďalej poukazuje na to, že ústava neupravuje pôsobnosť a organizáciu\nprokuratúry ani podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní prokurátorov – na úpravu týchto otázok\nsplnomocňuje zákonodarcu (čl. 151 ústavy). Práve zákonnosť (nie ústavnosť) princípov\ndeterminujúcich organizačnú štruktúru prokuratúry viedla podľa generálneho prokurátora aj ústavný\nsúd k záveru, že zriadenie úradu špeciálnej prokuratúry nie je v rozpore s poslaním prokuratúry\na postavením generálneho prokurátora (PL. ÚS 17/2008). Poukazuje na stanovisko generálneho\nadvokáta Súdneho dvora vo veci C-634/2022 (prejudiciálne konanie vo vzťahu k zrušeniu\nbulharského špecializovaného trestného súdu), podľa ktorého je prípustný ktorýkoľvek model\ntrestného súdnictva – ten špecializovaný aj taký, kde všeobecné súdy rozhodujú o všetkých\ntrestných činoch.\n127. Podľa generálneho prokurátora štát pri realizácii trestnej politiky prijal v súlade\ns medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky legislatívne opatrenia, na základe ktorých boli\nna prokuratúre Slovenskej republiky vykonané systémové zmeny a v potrebnom rozsahu\nzabezpečená špecializácia na účely trestného postihu trestných činov poškodzujúcich finančné\nzáujmy Európskej únie, korupčných trestných činov a nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti.\nTúto špecializáciu zabezpečujú krajské prokuratúry ako štátne orgány v systéme prokuratúry\nSlovenskej republiky. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nie je v rozpore s ústavou\nani medzinárodnými zmluvami a so záväzkami Slovenskej republiky z nich vyplývajúcimi.\n31\n\n128. Generálny prokurátor navrhuje vysloviť nesúlad § 119 ods. 5 Trestného poriadku v časti\n„alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a § 119 ods. 6 Trestného poriadku\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a nesúlad § 567t ods. 4 Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nVo zvyšnej časti navrhuje návrhom nevyhovieť.\nIV.5. Stanovisko Slovenskej advokátskej komory:\n129. Dňa 4. apríla 2024 doručila stanovisko k podaným návrhom Slovenská advokátska komora\n(ďalej len „SAK“).\n130. Vo svojom stanovisku poukazuje na presvedčenie, že taká zásadná a rozsiahla právna úprava,\no akú ide v posudzovanom prípade, si vyžadovala riadny legislatívny proces. Rovnako však uvádza,\nže fórom príslušným na meritórne vyriešenie otázky, či sú dané podmienky na skrátené legislatívne\nkonanie, je parlament. Akokoľvek sa výsledky tohto posúdenia môžu javiť ako nesprávne alebo\núčelové, ústavný súd by mal zasahovať iba v prípade, ak táto odchýlka dosahuje určitú ústavnú\nintenzitu – teda ak priamo zasahuje do základných princípov demokratického právneho štátu.\nV opačnom prípade hrozí faktické nahradenie parlamentu orgánom súdnej moci, a to pri výkone\ntakej pôsobnosti, ktorá má primárne politickú povahu.\n131. Z hľadiska dodržania princípu slobodnej súťaže politických síl je podstatné podľa SAK len to,\nči „... poslanci mali riadnu vedomosť, o akej právnej norme rokujú a hlasujú“, a či „neboli\nžiadnym spôsobom ukrátení o možnosť diskutovať o napadnutých normách“ (PL. ÚS 13/2022).\nAk by miera aktivity/pasivity poslancov mala byť dôvodom na zásah ústavného súdu, znamenalo\nby to zásah do spôsobu uplatňovania poslaneckého mandátu.\n132. Trestnoprávny vzťah je vzťahom medzi páchateľom a štátom. Na kompenzáciu škody\nspôsobenej trestným činom preto neslúži ani trest ani ochranné opatrenie, ale inštitút náhrady\nškody, ktorý nie je závislý od výšky trestnoprávnej sankcie. S ohľadom na povahu namietaných\nskutkových podstát trestných činov (majetkové a ekonomické trestné činy) je vhodnejšia sankcia\npráve peňažný trest, ktorý postihuje majetkové práva páchateľa. Napadnutý zákon pritom neznižuje\ntrestné sadzby neprimeraným spôsobom – ide o trestné sadzby porovnateľné so zahraničnými\nprávnymi úpravami v rámci európskeho priestoru. Podľa SAK práve a len zákonodarca smie\nustanoviť trestnú zodpovednosť a rozsah a podmienky jej uplatnenia a rovnako základné funkcie\ntrestného systému patria do kompetencie demokraticky zvoleného zákonodarcu. Ústavný prieskum\nsa preto nemá týkať vhodnosti či účelnosti zvoleného riešenia, ale jeho prípadnej extrémnej\nodchýlky od toho, čo je primerané.\n133. Vo vzťahu k posunutiu hraníc škody SAK poukazuje na to, že do roku 2005 bola hranica malej\nškody nastavená podľa výšky minimálnej mzdy, ktorá sa každoročne zvyšovala. Od roku 2006\nsa však systém nahradil fixnou sumou, ktorá nebola neskôr menená. Práve nezmenená výška škody\nspôsobovala, že plynutím času sa zvyšovala kriminalizácia spoločnosti, keďže nad hranicu malej\nškody spadá množstvo vecí, ktoré by nad ňu nespadali pred niekoľkými rokmi.\n134. Pokiaľ ide o zmeny podmienok aplikácie inštitútu podmienečného odkladu trestu odňatia\nslobody, SAK upozorňuje, že ide len o formálnu zmenu (nie zmenu materiálnych podmienok\naplikácie tohto inštitútu) a takáto zmena je preto v kompetencii zákonodarcu. Obdobne to platí,\naj pokiaľ ide o trestné sadzby. Pri ukladaní trestov sa dôraz kladie aj na humanitu trestania,\n\n32\n\nz ktorej vyplýva zákaz neprimeraného trestu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.\nV neposlednom rade je potrebné vnímať tiež kontext požiadaviek restoratívnej justície.\n135. Na kompetencie zákonodarcu odkazuje SAK, aj pokiaľ ide o skrátenie premlčacích lehôt.\nK zmene dĺžky premlčacích dôb môže dôjsť buď zmenou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej\npodstate konkrétneho trestného činu, alebo zmenou samotných lehôt premlčania. Podstatné je,\naby sa sledoval oprávnený cieľ a zmeny musia byť primerané tomuto cieľu.\n136. Na organizačné usporiadanie prokuratúry môže byť viacero legitímnych pohľadov,\nale podstatné je sledovať cieľ, ktorým je riadne a zákonné fungovanie prokuratúry a dôsledne\nnezávislé postavenie súdov.\nIV.6. Stanovisko verejného ochrancu práv:\n137. Ústava v čl. 50 ods. 6 stanovuje, že trestnosť činu a trest sa ukladá podľa zákona účinného\nv čase spáchania činu okrem výnimky, ak je neskoršia právna úprava pre páchateľa priaznivejšia.\nNapadnutý zákon je v nesúlade s čl. 50 ústavy, pretože ponecháva páchateľa v neistote dlhší čas\nv otázke možného „otvorenia“ dohody o vine a treste, a to aj v jeho neprospech, a tým nie je nová\nprávna úprava pre páchateľa priaznivejšia. Verejný ochranca práv ďalej poukazuje na princíp\nprávnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy právoplatne rozhodli, toto ich\nrozhodnutie nebolo spochybňované. Lehota na uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku\nmusí byť obmedzená a porovnateľná, pričom napadnutý zákon ju predĺžil takmer päťnásobne.\nProblematicky verejný ochranca práv vníma aj skutočnosť, že dovolanie podáva minister.\nNavrhovaná právna úprava navyše umožňuje súdu vyššieho stupňa na základe odlišného právneho\nnázoru ministra opätovne posúdiť otázku, ktorou sa zaoberal súd nižšieho stupňa, na základe tých\nistých okolností, aké mal k dispozícii súd nižšieho stupňa. Posudzovaná právna úprava má byť\ntiež ústavne nesúladná preto, lebo umožňuje podanie dovolania ministrom aj v neprospech\nobvineného.\n138. Verejný ochranca práv ďalej upriamil svoju pozornosť na § 37 Trestného zákona,\nkde na rozdiel od taxatívneho výpočtu priťažujúcich a poľahčujúcich okolností nová právna úprava\ntento výpočet upravila na demonštratívny. Zákonodarca pri napadnutom zákone podľa jeho názoru\nzmenil výpočet na demonštratívny bez toho, aby ho zároveň doplnil o všeobecné pravidlo,\nktoré by bolo vodítkom pre „nachádzanie“ ďalších prvkov tohto výpočtu, čím dochádza k zhoršeniu\npredvídateľnosti právnej úpravy. Nová právna úprava núti súdy definovať nové, v zákone\nneobsiahnuté priťažujúce okolnosti formou analógie v neprospech páchateľa, čo je v oblasti\ntrestného práva hmotného vylúčené, a preto je napadnutý zákon v tejto časti v rozpore s ústavou.\n139. Napadnutý zákon nemožno posudzovať výhradne na priamke štát – obvinený. Účel trestnej\nrepresie plní aj ochrana poškodených. Problematicky sa javí kombinácia zmien spočívajúcich\nv kumulatívnom znižovaní trestných sadzieb, skracovaní premlčacích dôb a výraznom zvýšení\nvýšky škody. V trestnoprávnej rovine by mal byť princíp spravodlivosti premietnutý\ndo proporcionality medzi ochranou základných práv a slobôd obvinených na jednej strane\na ochranou spoločnosti a verejných záujmov na strane druhej. V prípade zaručeného práva na život\nnie je prítomný len hmotnoprávny a vertikálny aspekt tohto práva, ale aj procesný aspekt,\nz ktorého vyplýva povinnosť štátu prijať účinnú právnu úpravu vyšetrenia smrti človeka v súvislosti\ns možným porušením jeho práva.\n33\n\n140. Verejný ochranca práv ďalej uvádza, že v znížení trestných sadzieb v zásade nie je problém.\nÚstavne problematické však je, že k nemu došlo bez zohľadnenia toho, ako zníženie trestných\nsadzieb dopadne na celkovú koncepciu trestných kódexov. Zvýšenie hraníc škôd je podľa názoru\nverejného ochrancu práv radikálne a bez odôvodnenia. Výnimkou predstavuje navýšenie malej\nškody, avšak pokiaľ ide o stanovenie hranice pre väčšiu, značnú škodu a škodu veľkého rozsahu,\ntie sú podľa neho v príkrom rozpore s princípom proporcionality, spravodlivosti a ochrany\nzákladných práv a slobôd.\n141. Vo výsledku sa verejný ochranca práv stotožňuje s podanými návrhmi v tom, že napadnutý\nzákon nie je proporcionálny vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd poškodených,\nverejnému záujmu na ochrane bezpečnosti, verejného poriadku, života, zdravia, osobnej integrity,\nľudskej dôstojnosti a majetku fyzických osôb. Neprípustným spôsobom sa zasahuje do princípov\nmateriálneho právneho štátu, princípu demokratickej legitimity, princípu ochrany dôvery občanov\nv právny poriadok a princípu spravodlivosti.\n142. Osobitne verejný ochranca práv poukazuje na § 85 ods. 7 Trestného poriadku, ktorý poskytuje\nprokurátorovi nové oprávnenie podať návrh na vydanie predbežného opatrenia na umiestnenie\nzadržanej osoby do zdravotníckeho zariadenia, ak policajt neprepustí zadržanú osobu na slobodu\na duševný stav zadržanej osoby vyžaduje jej umiestnenie v zdravotníckom zariadení. Podľa jeho\nnázoru umožňuje toto ustanovenie obmedziť zadržanú osobu na osobnej slobode v rozsahu\na spôsobom, ktorý ústava nepredpokladá. Článok 17 ods. 3 ústavy totiž umožňuje orgánom činným\nv trestnom konaní konať len tak, že odovzdajú zadržanú osobu súdu, a súd môže rozhodnúť len tak,\nže takú osobu vezme do väzby alebo ju prepustí na slobodu. Dôvody obmedzenia osobnej slobody\nz dôvodu duševnej choroby majú iných charakter ako dôvody väzby. Zákonodarca prekročil\nústavné zmocnenie podľa čl. 17 ods. 6 ústavy, keď pre špecifický subjekt definovaný v čl. 17 ods. 3\na 4 stanovil režim zaobchádzania odlišný od toho, ktorý predpokladá ústava v právnej norme „iba“\nso silou zákona.\nIV.7. Stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave:\n143. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „PF UK“) vo svojom\nstanovisku v prvom rade konštatuje, že je nepochybné, že napadnutý zákon bol prijatý a vydaný\nv medziach ústavne vymedzenej právomoci národnej rady a namietané sú teda len údajné\nústavnoprávne deficity priebehu skráteného legislatívneho konania.\n144. Podľa PF UK má ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti skráteného legislatívneho konania\nzohľadniť širokú mieru politického uváženia (wide margin of appreciation, weiter politischer\nErmessensspielraum) národnej rady pri vyhodnocovaní podmienok na uskutočnenie skráteného\nlegislatívneho konania. Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku stanovuje dve\nhmotnoprávne podmienky, za ktorých splnenia možno uskutočniť skrátené legislatívne konanie\no návrhu zákona. Prvou je existencia mimoriadnej okolnosti, keď (alternatívne formulovaná druhá\nhmotnoprávna podmienka) môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo\nbezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody. Pokiaľ vláda ako dôvod na skrátené\nlegislatívne konanie uvádza konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie,\npodľa PF UK možno dôvodne predpokladať, že ide o reálne, bezprostredné a priame ohrozenie\nvládou identifikovaných základných práv a slobôd.\n34\n\n145. Pokiaľ ide o námietky parlamentnej opozície týkajúce sa porušovania princípov slobodnej\nsúťaže politických síl, osobitne tým, že žiadny z poslancov vládnej koalície nediskutoval\ns opozíciou, PF UK poukazuje na to, že nikoho nemožno nútiť aktívne participovať na diskusii\na využitie možnosti nediskutovať je rovnako potrebné vnímať ako slobodný prejav vôle každého\nposlanca. S odkazom na judikatúru ústavného súdu ďalej uvádza, že nie je povinnosťou každého\nposlanca národnej rady oboznamovať sa s relevantnými informáciami o návrhu a už vôbec nie je\npotrebné vykonať o každom aspekte veci komplexnú a vyčerpávajúcu diskusiu.\n146. Pokiaľ ide o namietané skrátenie rozpravy, § 29a zákona o rokovacom poriadku upravuje\nurčenie dĺžky času na rozpravu. V súvislosti s týmto ustanovením nie je vylúčené použitie § 35\nods. 7 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého môže národná rada na návrh predsedu národnej\nrady rozhodnúť o uzavretí rozpravy.\n147. Nie každé porušenie pravidiel legislatívneho procesu vyvoláva protiústavnosť prejednaného\nzákona, pričom podľa názoru PF UK v žiadnom z namietaných prípadov nevznikol zásah,\nktorý by mal takú intenzitu, aby vyvolal protiústavnosť schváleného zákona.\n148. K namietanému znižovaniu trestných sadzieb sa v stanovisku poukazuje na to, že napadnutý\nzákon nevypúšťa žiadnu skutkovú podstatu trestného činu. Dochádza síce k čiastočnej\ndekriminalizácii trestnej činnosti (pretože sa zvýšila hranica škody zo sumy 266 eur na sumu 700\neur), avšak uvedené má len malú závažnosť pre spoločnosť. Pokiaľ ide o podmienečné tresty\nodňatia slobody, napadnutý zákon neukladá súdu povinnosť uložiť podmienečný trest odňatia\nslobody, iba dáva súdu možnosť väčšej individualizácie trestu. Nepodmienečný trest odňatia\nslobody je podľa PF UK ekonomicky nákladný druh trestu s pomerne jasnými resocializačnými\na prevenčnými limitmi, ktorý by mal štát používať ako prostriedok ultima ratio na tých odsúdených\npáchateľov, ktorých pobyt na slobode je pre spoločnosť nebezpečný.\n149. Podľa PF UK platí prezumpcia, že páchateľa od páchania trestnej činnosti odradí skôr istota\ntrestu ako prísnosť trestu (CAP – Certainty Aversion Presumption). Fakulta ďalej poukazuje\nna výskum Antunesa a Lee Hunta [ANTUNES, G., LEE HUNT, A. The Impact of Certainty and\nSeverity of Punishment on Levels of Crime in American States: An Extended Analysis. In : The\nJournal of Criminal Law and Criminology, Vol. 64, No. 4 (Dec., 1973), s. 492 – 493. 486 – 493.]\na ich závery, z ktorých vyplýva, že neexistuje žiadna podpora pre tvrdenie, že samotne prísny trest\nmá odstrašujúci účinok na páchateľa. Sprísňovanie trestov, naopak, spôsobuje zvyšovanie recidívy\na vhodná trestná politika je preto tá, ktorá sa pokúša znížiť kriminalitu zvýšením pravdepodobnosti\ntrestného stíhania.\n150. PF UK vo svojom stanovisku uvádza, že práva obete nie sú chránené vysokými trestami,\nale odporúčané sú prvky restoratívnej justície, najmä princíp náhrady ujmy obetiam, zameranie\nna odškodnenie, reintegráciu a dosiahnutie vzájomného pochopenia a vyhýbanie sa dominancii\n[pozri odporúčania Rady Európy o restoratívnej justícii v trestných veciach CM/Rec(2018)8].\n151. Ústavnoprávnu relevanciu by mohli mať len také zásahy zákonodarcu do výmery trestov,\nktoré by mali spôsobilosť ohroziť alebo porušiť ochranu základných práv a slobôd alebo verejný\nzáujem vyplývajúci z princípov demokratického a právneho štátu (napríklad ak by sa úplne zrušili\nniektoré skutkové podstaty alebo by boli trestné sadzby zjavne neprimerané – také, ktoré už na prvý\npohľad nemajú spôsobilosť odradiť osobu od spáchania trestného činu). Základný trestnoprávny\n\n35\n\nvzťah existuje medzi páchateľom a štátom, nie medzi páchateľom a poškodeným. Na nápravu\nnásledku spôsobeného trestným činom nemá slúžiť trest ani ochranné opatrenie, ale náhrada škody.\nPodľa názoru zástupcov PF UK napadnutý zákon neznižuje trestné sadzby neprimerane. Naopak,\nneprimerane vysoké trestné sadzby upravuje na ústavne konformnú výšku.\n152. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa zmien v premlčacích dobách, relevantné sú z hľadiska\nústavnosti len kogentné normy medzinárodného práva a medzinárodné zmluvy, ktoré chránia\nzákladné práva a slobody, pretože ostatné medzinárodné zmluvy nie sú súčasťou medzinárodného\nkonštitucionálneho práva, aj keď majú aplikačnú prednosť pred zákonmi. Medzi nespochybniteľnú\nreferenčnú normu však patrí dohovor. S poukazom na rozhodnutia ESĽP vo veciach Coëme\nproti Belgicku (rozhodnutie č. 32492/96 z 22. 6. 2000), Delanghe proti Belgicku (č. 49716/97 z 18.\n9. 2001) a Landegem proti Belgicku (č. 34348/97 z 22. 11. 2001) možno vymedziť dva základné\núčely premlčania: (a) právo na právnu istotu časovým obmedzením možnosti podania obžaloby a\n(b) právo na obhajobu, ktoré môže byť porušované aj tým, že po určitom čase môže byť problém\ns rekonštrukciou vykonávania niektorých úkonov, s pamäťou svedkov, čím sa obvinený môže\ndostať do neprimeranej výhody. V rámci rozhodnutia ESĽP vo veci Scoppola proti Taliansku (zo\n17. 9. 2009, č. 10249/03) je dovolená tzv. miernejšia retroaktivita, čomu zodpovedá skrátenie\npremlčacej doby. Právo na nižšiu sankciu z dôvodov prieťahov v trestnom konaní je podľa PF UK\nsúčasťou práva na spravodlivý súdny proces (čo samo osebe podčiarkuje dôvodnosť legitímneho\ncieľa skrátenia premlčacej doby).\n153. Pokiaľ ide o výšku škody, PF UK poukazuje na to, že sa od roku 2006 nemenila a jej na novo\nstanovená výška nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy.\n154. Z pohľadu trestného procesu napadnutý zákon obsahuje (a) ustanovenia, ktoré posilňujú práva\nobvineného z trestného činu, ktoré nemôžu byť považované za nesúladné, (b) ustanovenia,\nktoré posilňujú práva poškodeného, pritom nijakým spôsobom nezasahujú do práv obvineného,\n(c) ustanovenia, ktoré neutrálne precizujú postupy v rámci trestného konania a (d) iné – konkrétne\nustanovenia upravujúce možnosť použitia nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného\n(ak nezákonnosť je spôsobilá ovplyvniť vierohodnosť takého dôkazu, na základe zásady voľného\nhodnotenia dôkazov nie je spôsobilá byť použitá v prospech obvineného, ak vierohodnosť\nneovplyvní, môže pomôcť k spravodlivému rozhodnutiu).\n155. Problematicky by bolo možné vnímať len § 567t ods. 4 Trestného poriadku (v znení\nnapadnutého zákona), ktorý predlžuje lehotu na podanie dovolania v neprospech obvineného\naž na tri roky, a to aj v prípade už uzatvorených dohôd o vine a treste. Pretože sa však vzťahuje\nna už právoplatné rozhodnutia, nejde o neprípustnú pravú retroaktivitu. Ustanovenie nie je podľa\nPF UK protiústavné, pretože nezákonne uzatvorené dohody sú samy osebe produktmi trestnej\nčinnosti, teda sú nulitnými aktami (paaktami).\n156. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemôže byť už prima facie ústavne nekonformné,\npretože by to tak muselo byť v prípade akejkoľvek zmeny organizačnej štruktúry verejnej\nprokuratúry v Slovenskej republike.\n157. S ohľadom na už uvedené PF UK navrhuje, aby ústavný súd podaným návrhom nevyhovel.\n\n36\n\nIV.8. Stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave:\n158. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave (ďalej len „PF TU“) vo svojom stanovisku\nvyjadrila názor, že v rozpore s ústavou je čl. I body 55 – 57 napadnutého zákona a čl. II bod 134\nnapadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 Trestného poriadku. V rozpore s ústavou však\npodľa PF TU prebehol aj proces prijímania napadnutého zákona.\n159. Pri posudzovaní ústavnosti legislatívneho procesu treba vziať do úvahy:\n- rozsiahlosť a spoločenskú významnosť napadnutej úpravy – v danej veci ide o veľký\nspoločenský význam, keďže sa zásadným spôsobom mení celé právne odvetvie,\npričom z hľadiska rozsahu má napadnutý zákon 67 strán (čo je pomerne dosť);\n- dôvodnosť skráteného legislatívneho konania – vládou deklarované dôvody na skrátené\nlegislatívne konanie sú podľa PF TU vo veľkej miere zavádzajúce alebo irelevantné. Neexistuje\nžiadna mimoriadna okolnosť, ktorá by v danom prípade opodstatňovala skrátené legislatívne\nkonanie. Riziko finančných sankcií je ľahko odvrátiteľné a hypotetické, rozhodnutia ESĽP sú\nvo vzťahu k obsahu napadnutého zákona vo väčšine irelevantné;\n- formálna kvalita legislatívnej rozpravy – stanovisko poukazuje na neopodstatnené skracovanie\nrozpravy, rokovanie počas nočných hodín, neprítomnosť zástupcov napadnutej úpravy\nv rokovacej sále, podanie rozsiahleho pozmeňujúceho návrhu tesne pred hlasovaním – osobitne\nby neboli spôsobilé spochybniť ústavnosť procesu, ale vo vzájomnej súvislosti podľa PF TU túto\nspôsobilosť majú.\n160. Napadnutým zákonom pozmenený inštitút premlčania získava podľa PF TU na zásadnej\nspornosti až v okamihu vykonania zmien trestných sadzieb a zníženia výšky škody. Pokiaľ by sa\nv zmysle stanoviska zmenili dĺžky premlčacích lehôt bez toho, že by sa súčasne menili výšky\ntrestných sadzieb a výšky škôd (čoho dôsledkom je duplicitné zníženie závažnosti spáchania\ntrestného činu), nebolo by možné konštatovať rozpor s ústavou. Možno hovoriť o určitom druhu\nfaktickej amnestie pre subjekty, na ktorých trestnú činnosť budú nové dĺžky premlčacích dôb\npoužiteľné. Rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy vidí PF TU v tom, že právo udeľovať amnestie má\nlen prezident, nie zákonodarný zbor. Namieta sa tiež zásah do princípov právneho štátu vzhľadom\nna nedostatočné odôvodnenie a posúdenie následkov napadnutej právnej úpravy.\n161. Vo vzťahu k dohodám o vine a treste podľa PF TU treba upriamiť pozornosť na striktnosť\nprávnej úpravy s ohľadom na aspekt dokazovania. K schváleniu dohody o vine a treste totiž\ndochádza na verejnom zasadnutí bez vykonávania dokazovania, čo komplikuje situáciu po tom,\nako by najvyšší súd pristúpil k vráteniu vecí po dovolaní. Pôvodne platná právna úprava navyše\npripúšťala podanie dovolania vo vzťahu k rozsudkom, ktorými boli schválené dohody o vine\na treste, len tak, že muselo ísť o podanie dovolania len v prospech obvineného za predpokladu\nzásadného porušenia práva na obhajobu a len na základe dovolania podaného ministrom\nspravodlivosti na podnet obvineného.\n162. Protiústavnosť s ohľadom na uvedené nie je v samotnom § 576t ods. 4 Trestného poriadku,\nale v kontexte zmien, ktoré upravili na novo podmienky dovolania v prípade dohôd o vine a treste.\nSpornosť ustanovenia teda vyplýva z toho, že možno podať v takom prípade dovolanie\naj v neprospech obvinených v lehote troch rokov od doručenia rozsudku obvinenému s ohľadom na\n\n37\n\nkomplikovanosť procesu dokazovania a retroaktívne pôsobenie novej právnej úpravy. Uvedené\nustanovenie preto porušuje zásadu zachovania legálne nadobudnutých práv a legitímne očakávania\nosôb, ktoré pred 15. marcom 2024 uzatvorili dohodu o vine a treste.\n163. PF TU nedospela k záveru o rozpore napadnutého zákona s ústavou, pokiaľ ide o navýšenie\nvýšok škôd a zníženie výšok trestných sadzieb majetkových a hospodárskych trestných činov.\nPoukazuje na to, že výška škody a hranice pre jej jednotlivé stupne neboli menené od roku 2006.\nNapriek tomu zákonodarcovi vyčíta absenciu dostatočného, vecného zdôvodnenia a absenciu\nargumentácie, ktorá znemožnila vykonanie testu proporcionality a súčasne vrhá tieň podozrenia,\npokiaľ ide o svojvôľu normotvornej činnosti.\n164. K záveru o nesúlade nedospela ani v prípade § 36 písm. p) Trestného zákona, podľa ktorého je\npoľahčujúcou okolnosťou aj to, ak sa trestné stíhanie vedie neprimerane dlho. Namietanú\nabstraktnosť pojmov v tomto prípade podľa PF TU možno badať aj v mnohých ďalších prípadoch\na môže byť odstránená výkladom. Pokiaľ ide o zmenu charakteru výpočtu priťažujúcich okolností\nz taxatívneho na demonštratívny, ani táto zmena podľa PF TU nie je ústavne nesúladná,\npretože len znamená širšie aplikovanie zásady individualizácie trestu.\nIV.9. Stanovisko Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy:\n165. Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy (ďalej len „FP PVŠ“) vo svojom stanovisku uvádza\nniekoľko dôvodov, prečo je napadnutý zákon protiústavný, a to jeho čl. I, ako aj čl. II (nesúlad\nnapadnutého zákona s požadovanou stabilitou a funkčnosťou trestného práva a právnou istotou\ndotknutých osôb a nesúlad s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky). Zásadné\nzmeny v trestnej politike by mali byť podľa FP PVŠ realizované na základe záverov z výskumných\núloh, zo širokej odbornej diskusie a v štandardnom legislatívnom procese. Predkladateľ nebral\ndo úvahy závery vedeckých výskumov týkajúce sa trestnej politiky štátu, dopad zmien na obete\ntrestných činov a nie je známa ani komparatívna štúdia o porovnaní systémov trestnej justície\nv oblasti trestných sadzieb/premlčania trestného stíhania. Zákonodarca zásadným spôsobom oslabil\nochrannú a preventívnu funkciu trestného práva hmotného.\n166. Napadnutý zákon tiež podľa FP PVŠ vyvoláva pochybnosti týkajúce sa pozitívnych záväzkov\nštátu na ochranu ľudských práv, ktorých zmyslom je vytvárať efektívne fungujúce trestné právo,\na to v hmotnoprávnom, ako aj v procesnoprávnom aspekte. Napadnutý zákon nie je predvídateľný,\nmateriálne dostupný a nevytvára stabilné právne prostredie.\nIV.10. Vyjadrenie Katedry trestného práva a Katedry ústavného práva a správneho práva\nPrávnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach:\n167. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej len „PF UPJŠ“)\ndoručila vo veci stanovisko Katedry trestného práva PF UPJŠ, ako aj stanovisko Katedry ústavného\npráva a správneho práva PF UPJŠ.\nIV.10.1. Stanovisko Katedry trestného práva PF UPJŠ:\n168. V prvom rade sa v stanovisku poukazuje na to, že za ostatných minimálne 20 rokov v trestnej\npolitike absentujú hlbšie restoratívne prístupy a ich legislatívne ukotvenie. Nedošlo\n38\n\nani k prispôsobeniu rozsahu škôd. Posudzovaná novela akcentuje restoratívny prístup,\npričom pre úplnosť PF UPJŠ dodáva, že totožné ratio legis v sebe nesie aj skoršia novela Trestného\nzákona predložená v roku 2023. Pozitívne vníma vypustenie pôvodného § 38 ods. 3 a 4 Trestného\nzákona z pohľadu posilnenia materiálneho posudzovania veci, ukladanie alternatívnych trestov,\nzavedenie novej poľahčujúcej okolnosti [§ 36 písm. q) Trestného zákona], zmeny v oblasti\nochranných opatrení, ako aj opodstatnené zníženie trestných sadzieb za tzv. drogové trestné činy.\n169. Uskutočnenie formálnych zmien je podľa PF UPJŠ v plnej kompetencii zákonodarcu\na nedisponuje akoukoľvek ústavnoprávnou relevanciou. Výlučnou právomocou zákonodarcu je\ntak aj legislatívne určenie hranice škody determinujúce trestnosť jednotlivých skutkov.\n170. Znižovanie trestných sadzieb, rozšírenie možnosti ukladania podmienečných trestov, skrátenie\npremlčacích dôb pri vybraných trestných činoch a zvyšovanie rozsahu škôd sa podľa PF UPJŠ\nnedotkne práv poškodených v trestnom konaní, pretože tí nie sú limitovaní v možnosti uplatňovať\nškodu v adhéznom konaní a v prípade, ak by došlo k prekvalifikovaniu na priestupok,\naj v administratívnom konaní.\nIV.10.2. Stanovisko Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ:\n171. Základným východiskom pre posúdenie ústavnosti legislatívneho procesu je ustálená\njudikatúra ústavného súdu, podľa ktorej hrubé, závažné a svojvoľné porušenie zákonom\nustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže byť dôvodom na vyslovenie nesúladu zákona\nako celku s ústavou v prípade, ak zistené vady dosiahnu ústavnú intenzitu. Práve to potom má tvoriť\npodstatu celého posúdenia ústavného súdu – skutočnosť, či namietané vady dosiahli ústavnú\nintenzitu.\n172. Opierajúc sa o rozhodnutie ústavného súdu (PL. ÚS 13/2022), ďalej PF UPJŠ tvrdí, že nemusí\nísť len o zásah do ústavou garantovaných práv, ale môže ísť aj o neprípustný zásah, resp. porušenie\nústavných princípov stelesňujúcich hodnotovú výbavu slovenskej ústavy. Nerešpektovanie\nzákonom predpísaných podmienok na skrátené legislatívne konanie môže byť relevantné\nz ústavnoprávneho hľadiska, len ak by k nemu pristúpili aj ďalšie konkrétne skutočnosti\npreukazujúce neprípustnú intenzitu nezákonného postupu – ako napríklad valcovanie opozície,\ninštrumentalizácia legislatívy, ale aj nedostatok informácií poskytnutých poslancom o rozpočtových\ndopadoch napadnutého zákona (PL. ÚS 13/2022).\n173. Z § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vyplýva, že primárnou podmienkou\nna uskutočnenie skráteného legislatívneho konania je existencia mimoriadnej okolnosti,\nktorú možno charakterizovať ako objektívne existujúcu okolnosť, ktorú nebolo možné predvídať,\npretože nastala neočakávane a je potrebné na ňu urýchlene reagovať (živelná pohroma, priemyselná\nhavária a pod.). Samo osebe to však nepostačuje na to, aby boli splnené podmienky na skrátené\nlegislatívne konanie. V priamej príčinnej súvislosti s existenciou mimoriadnej okolnosti musia byť\nohrozené základné ľudské práva, bezpečnosť alebo musia štátu hroziť značné hospodárske škody.\nTáto hrozba zároveň musí byť reálna, bezprostredná a dostatočne konkretizovaná.\n174. Vláda však v návrhu na skrátené legislatívne konanie žiadnu mimoriadnu okolnosť neuvádza.\nPF UPJŠ sa zároveň stotožňuje s názorom, že vo veci neboli splnené podmienky na skrátené\nlegislatívne konanie. Podľa PF UPJŠ prerokovanie a schválenie návrhu zákona, ktorý zásadným\n\n39\n\nspôsobom mení zásady trestnej politiky a ktorý možno označiť ako rekodifikáciu trestných kódexov\nv skrátenom legislatívnom konaní, na ktorého uskutočnenie neboli splnené zákonné podmienky,\nje principiálne neprípustné a samo osebe je dostatočným dôvodom na vyslovenie neústavnosti\nnapadnutého zákona ako celku z dôvodu závažného porušenia zákonom ustanovených pravidiel\nzákonodarného procesu.\n175. PF UPJŠ ďalej poukazuje na to, že ku koncepčnej zmene trestnoprávnych predpisov\nsa neuskutočnilo medzirezortné pripomienkové konanie, nebola zverejnená predbežná informácia,\nneuskutočnilo sa pripomienkové konanie ani v skrátenej forme, návrh zákona nebol prerokovaný\nani v legislatívnej rade vlády – teda ide o prejav kabinetnej legislatívy, ktorá je závažným\nporušením transparentnosti a demokratických zásad legislatívneho procesu.\n176. Ďalšou konkrétnou skutočnosťou, ktorá môže preukazovať neprípustnú intenzitu nezákonného\nlegislatívneho postupu je tzv. valcovanie opozície. PF UPJŠ vo svojom stanovisku popisuje\nreštrikčné zásahy do parlamentnej rozpravy (ignorovanie vystúpení opozičných poslancov,\nreštrikčné zásahy do priebehu a organizácie rozpravy), ktoré podľa fakulty významným spôsobom\nzasiahli do možností opozičných poslancov kvalifikovane sa vyjadriť k prerokúvanému návrhu\na tieto podľa nej možno považovať za prejavy valcovania opozície, ktoré sú v parlamentoch\ndemokratických a právnych štátov neprípustné (napriek tomu, že mohli byť uskutočnené v súlade\nso zákonom). Tieto zásahy zároveň treba vnímať v spojení s ďalšími legislatívnymi vadami,\nktoré sprevádzali proces, prípravy, prerokovania a schvaľovania návrhu napadnutého zákona.\n177. PF UPJŠ ďalej poukazuje na nedostatok informácií o dopadoch schválenia napadnutej novely\nna spoločenskú prax a potenciálne problémy pri jej aplikácii. Nedostatok informácií totiž\nznemožňuje riadne plnenie ústavného poslanca poslancov (poslaneckého mandátu). Zásadné\nvýhrady má PF UPJŠ k obsahu doložky vybraných vplyvov a analýze týchto vplyvov, ktoré tvoria\nobligatórnu súčasť návrhu zákona podľa § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku a § 7 ods. 3\nzákona o tvorbe právnych predpisov. Poukazuje na to, že v bode 10 (poznámky) sa len veľmi\nneurčito uvádza, že „Vládny návrh má pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je\nale ťažko kvantifikovateľný...“, a hneď ďalej, že „V súvislosti so zmenami ochranných opatrení je\npotrebné rátať s negatívnym dopadom na rozpočet verejnej správy, ktorý nie je možné\nkvantifikovať.“.\n178. V ďalšom poukazuje na tzv. Karasovu novelu trestného zákona (ptč. 1528, 8. volebné\nobdobie), kde sa uvádzajú veľmi konkrétne čísla pohybujúce sa v miliónoch eur (22 673 452 eur\nna rok 2024 a porovnateľné sumy v nasledujúcich rokoch) s predpokladom vytvorenia takmer 550\nnových štátnozamestnaneckých pracovných miest. Napriek uvedenému národná rada nepožiadala\nRadu pre rozpočtovú zodpovednosť o vyjadrenie. PF UPJŠ odporúča, aby tak urobil ústavný súd.\n179. Podľa PF UPJŠ došlo v priebehu legislatívneho procesu k porušeniu princípu legality\n(pretože na skrátené legislatívne konanie neboli splnené podmienky a nebola priložená doložka\nvybraných vplyvov a ich analýza), princípu demokratickej legitimity a princípu slobodnej súťaže\npolitických síl (rôznymi formami valcovania opozície), princípu transparentnosti a verejnej\nkontrolovateľnosti výkonu verejnej moci (kabinetným spôsobom prípravy návrhu napadnutého\nzákona), princípu právnej istoty (neprimerane krátkou legisvakačnou dobou), princípu ochrany\nľudských práv a základných slobôd a porušením zákazu svojvôle/zákazu zneužitia moci.\n\n40\n\n180. Vo výsledku je PF UPJŠ toho názoru, že v procese prípravy, prerokúvania a schvaľovania\nnapadnutého zákona došlo k závažným vadám legislatívneho procesu, ktorých intenzita zakladá\ndôvod na vyslovenie jeho nesúladu ako celku s ústavnými princípmi a ústavnými hodnotami,\nktoré tvoria súčasť materiálneho jadra slovenskej ústavy.\nIV.11. Vyjadrenia odbornej verejnosti:\n181. Ústavný súd sa oboznámil aj s viacerými vyjadreniami odbornej verejnosti, ktoré mu boli\nv priebehu konania doručené v súlade s § 105 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tieto vyjadrenia\nústavný súd prihliadol v rozsahu, ktorý vyplýva z textu odôvodnenia nálezu.\nIV.12. Replika skupiny poslancov 1:\n182. Skupina poslancov 1 vo svojej replike uvádza, že sa plne stotožňuje s argumentáciou Katedry\nústavného práva a správneho práva PF UPJŠ v súvislosti so závažnými vadami legislatívneho\nprocesu ústavnoprávnej intenzity. Podľa ich názoru hrozí, že výnimočné opatrenia v podobe\nskráteného legislatívneho konania a reštriktívneho obmedzenia parlamentnej diskusie sa stanú\nakceptovanými pravidlami normotvorby aj pri rozsiahlych úpravách kódexového typu, čo podľa\nnich vyvoláva pochybnosti o ďalšom smerovaní právneho štátu v Slovenskej republike.\n183. V zhode s odporúčaním Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ žiadajú\no vyjadrenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť z dôvodu nemožnosti predvídať dopady aplikácie\nnapadnutého zákona v dôsledku vád legislatívneho procesu. Skupina poslancov 1 poukazuje\nna komunikáciu Európskej komisie, ktorá žiadala Slovenskú republiku o riadny legislatívny proces,\nkým sa neuskutočnia štandardné odborné konzultácie k otázke konformity právnej úpravy\ns európskym právom, čo však bolo zo slovenskej strany hrubo prehliadnuté.\n184. Dopad zmien v trestnej politike štátu je podľa skupiny poslancov 1 neznámy s ohľadom\nna nepredvídateľnosť rozsiahleho kumulatívneho dopadu jednotlivých zmien. V tejto súvislosti\npoukázali na vyjadrenie verejného ochrancu práv, ktorý upozornil na problematickú kombináciu\nzvyšovania výšky škôd, znižovania trestných sadzieb a skracovania premlčacích dôb,\nčo neprípustne zasahuje do princípov materiálneho právneho štátu a nie je v súlade s označenými\nreferenčnými normami ústavy, dohovoru a charty.\n185. Vzhľadom na zásadné námietky Európskej komisie voči napadnutému zákonu z pohľadu jeho\nsúladu s právom Európskej únie dospela skupina poslancov 1 k záveru, že by mali byť predmetom\nprejudiciálneho konania na Súdnom dvore, ktoré by predchádzalo rozhodnutiu ústavného súdu\nvo veci samej. Základ tejto argumentácie pramení z čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá má ako\nmedzinárodná zmluva prednosť pred zákonom. Poukazujú na skutočnosť, že Európska komisia\nokrem už uvedeného viackrát uvádzala pochybnosti o rozpore s európskym právom v nadväznosti\nna zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj na nedostatočnú úroveň trestného postihu\nkorupčných podvodov. Podľa názoru skupiny poslancov 1 je nanajvýš vhodné a v rámci testu\nproporcionality žiaduce, aby Súdny dvor posúdil napádaný zákon s európskym právom. V prípade,\nak by ústavný súd potvrdil súlad napádanej právnej úpravy s ústavou a táto by bola dodatočne\neurópskymi orgánmi posúdená ako nekonformná s právom Európskej únie, vystavil by Slovenskú\nrepubliku riziku negatívnych následkov spojených s takýmto rozhodnutím.\n\n41\n\n186. V súvislosti s rušením špeciálnej prokuratúry skupina poslancov 1 konštatuje, že otázka\norganizácie justície je vecou národného práva, ale Súdny dvor vo svojich rozsudkoch zdôraznil,\nže hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, pri výkone tejto\nprávomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Európskej\núnie (napr. C-430/21). Obdobne opakovane Súdny dvor posudzoval aj otázky organizácie\nprokuratúry a potvrdil, že organizácia prokuratúry patrí do organizácie súdnictva, a teda Súdny dvor\nmôže posudzovať aj túto otázku (napr. C-83/19).\n187. Skupina poslancov 1 napokon uvádza, že účelom čl. 325 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ je\nnastavenie prísnej ochrany európskych peňazí, vychádzajúc z predpokladu, že členský štát\nEurópskej únie si vlastné finančné prostriedky bude chrániť prísne, a preto je namieste otázka\npre Súdny dvor, či nastavenie nízkej úrovne ochrany slovenských peňazí neznamená vlastne\nporušenie uvedeného záväzku, pokiaľ toto so sebou zároveň prináša nízku úroveň ochrany\nfinančných prostriedkov Európskej únie.\n188. V závere skupina poslancov 1 navrhuje konkrétne znenie prejudiciálnych otázok:\nJe v súlade s čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ, ak dôjde k zrušeniu úradu špeciálnej\nprokuratúry bez náhrady, teda bez určenia či zriadenia inej zložky špecializovanej prokuratúry\nna boj s finančnými podvodmi, korupciou a organizovaným zločinom z pohľadu rýchlosti\na efektívnosti trestných stíhaní?\nJe v súlade s čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ s perspektívami v smernici Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú\nfinančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva nové nastavenie trestnej politiky zamerané\nna rapídne zníženie trestných sadzieb a skrátenie premlčacích dôb trestného postihu, a to najmä\nza finančné podvody a korupciu?\nJe v súlade s čl. 325 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ také nastavenie trestného postihu za finančné\npodvody, korupciu a organizovaný zločin, ktoré nekorešponduje s normou nastavenou právnymi\núpravami členských štátov Európskej únie, resp. je hlbokou subnormou?\nIV.13. Replika skupiny poslancov 2:\n189. Skupina poslancov 2 v replike tvrdí, že vláde ani národnej rade sa v ich stanoviskách\nnepodarilo preukázať splnenie podmienok na prijatie napadnutého zákona v skrátenom\nlegislatívnom konaní. Nepopierajú, že je to národná rada, ktorá formálne disponuje právomocou\nrozhodnúť o splnení podmienok na skrátené legislatívne konanie, avšak tieto musia byť hodnotené\nreštriktívne.\n190. K vládou tvrdenému splneniu materiálnej podmienky, ktorou je reálnosť, priamosť\na bezprostrednosť hrozby vyplývajúcej z mimoriadnej okolnosti, skupina poslancov 2 uvádza,\nže tento deformovaný prístup vlády ignoruje samotnú podstatu skráteného legislatívneho konania,\nktorou je, že má slúžiť na odvrátenie bezprostrednej hrozby, t. j. ktorá je vo veľkej časovej\nblízkosti. Ak totiž hrozba existuje, ale nie je bezprostredná, nie je potrebné a už vôbec nie žiaduce\npoužiť inštitút skráteného legislatívneho konania, pretože existuje dostatočný časový priestor\nna uskutočnenie riadneho legislatívneho konania na odvrátenie tejto hrozby. Ak by sa uznal výklad\nbezprostrednosti, ktorý ponúkla vláda, tak by sa v skrátenom legislatívnom konaní mohlo konať\n42\n\no akomkoľvek zákone bez ohľadu na to, ako ďaleko v budúcnosti je hrozba, na ktorú daný zákon\nreaguje.\n191. K mimoriadnej okolnosti pre skrátené legislatívne konanie spočívajúcej v hrozbe konania\no porušení práva Európskej únie skupina poslancov 2 uviedla, že vláda sa obmedzila iba\nna všeobecné konštatovanie, pričom ani vláda nevníma hrozbu finančných sankcií zo strany\nEurópskej únie ako priamu a bezprostrednú. Ak by však aj tento dôvod podmienky na skrátené\nlegislatívne konanie napĺňal, mohol by sa týkať výlučne len tých častí zákona, ktorými sa\ntransponujú dotknuté smernice, čo je absolútne marginálna časť celého napadnutého zákona.\n192. Vo vzťahu k tvrdeniu vlády, že ustanovenia napadnutého zákona bránia začatiu konania\npred Súdnym dvorom proti Slovenskej republike pre neprimeranosť trestov, argumentujúc\nrozsudkom Súdneho dvora z 19. 10. 2023 vo veci C-655/21, skupina poslancov 2 uvádza, že tento\ndôvod, ktorý má byť dôvodom na skrátené legislatívne konanie vo vzťahu k ustanoveniam o\nznižovaní trestov, reaguje na absolútne hypotetickú možnosť, pričom absolútne nič nenasvedčuje\ntomu, že by takáto situácia v blízkej či vzdialenej budúcnosti mala nastať.\n193. K vládou uvádzaným rozsudkom ESĽP na podporu skráteného legislatívneho konania\n(Adamčo proti Slovenskej republike, Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike a Mucha proti\nSlovenskej republike) poslanci konštatujú, že závery ESĽP nesvedčia o nutnosti urýchlenej zmeny\nprávnej úpravy, ale práve naopak, svedčia o nutnosti vykonať odborné a komplexné posúdenie\nprávnej úpravy inštitútu spolupracujúceho obvineného. Takisto tvrdia, že hrozba zásahov\ndo základných ľudských práv prameniaca z rozhodnutí ESĽP je čisto hypotetická, založená na\nničím nepodložených domnienkach vládnych predstaviteľov.\n194. K mimoriadnej okolnosti spočívajúcej podľa vlády v „inštitucionálnej vojne“ medzi\ngenerálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry skupina poslancov 2 uvádza,\nže v skutočnosti predstavujú len subjektívne názory jednotlivcov (niektorých trestne stíhaných\npráve špeciálnymi prokurátormi), prípadne určitých skupín na činnosť orgánov činných v trestnom\nkonaní a ich fungovanie.\n195. Skupina poslancov 2 sa ďalej vyjadrila k argumentácii vlády spočívajúcej v tom, že nenastalo\ntzv. valcovanie opozície pri prijímaní napadnutého zákona, opierajúc sa o závery rozhodnutia\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/2022. Vláda tvrdí, že k skráteniu rozpravy určením času v prvom\na druhom čítaní a k silovému uzavretiu rozpravy v treťom čítaní pristúpili koaliční poslanci preto,\nlebo opoziční poslanci nemali záujem viesť vecnú debatu o obsahu napadnutého zákona a správali\nsa obštrukčne, čím znemožnili funkčnosť parlamentu. V stanovisku vlády nie je uvedený jediný\nkonkrétny príklad, ktorý by preukazoval obštrukčné správanie opozičných poslancov pri rokovaní\no napadnutom zákone či nefunkčnosť parlamentu. Nie je podstatné, že formálne bolo skrátenie\nrozpravy a uzatvorenie rozpravy v súlade so zákonom. Vystúpenie opozičných poslancov v treťom\nčítaní reagovalo na skrátenie premlčacej doby pri násilných trestných činoch, ktoré nebolo\nprediskutované skôr práve z dôvodu nedostatočného času na preštudovanie návrhu napadnutého\nzákona a následne absolútne nedostatočného času na rozpravu v prvom a druhom čítaní z dôvodu\njej silového obmedzenia koaličnými poslancami, čo vyhodnotili koaliční poslanci ako obštrukciu,\nktorá znemožnila fungovanie parlamentu, a z toho dôvodu rozhodli o uzavretí rozpravy. Toto samo\nosebe podľa poslancov najlepšie preukazuje, že skutočne k žiadnym obštrukciám a nefunkčnosti\nparlamentu nedošlo a inštitúty určenia času na rozpravu a uzavretie rozpravy boli zneužité len\n43\n\nna zabránenie diskusie a na umlčanie opozície. Navyše koaliční poslanci 28. februára 2024 schválili\nďalšiu novelu Trestného zákona, ktorá znegovala skrátenie premlčacej doby pri násilných trestných\nčinoch prijaté napadnutým zákonom, teda spravili presne to, čo navrhovali opoziční politici už\n8. februára 2024.\n196. K tvrdeniu vlády o obmedzení pre všetkých opozičných poslancov na 15 minút v rámci\nrozpravy k pozmeňujúcemu návrhu poslanca Tibora Gašpara s odôvodnením, že ide o rozumný čas,\nskupina poslancov 2 uviedla, že toto časové obmedzenie je nedostatočné už len s ohľadom\nna materiál v rozsahu 12 strán a 48 novelizačných bodov. V tomto smere argumentujú rozhodnutím\nčeského ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 30/23, v ktorom za dostatočnú a vyčerpávajúcu diskusiu bola\npovažovaná diskusia trvajúca 12 dní (z toho 5 v pléne) o návrhu zákona, ktorý obsahoval\n3 ustanovenia a nebol nijako zvlášť zložitý.\n197. Vo vzťahu k argumentu vlády, že konala v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, skupina\nposlancov 2 uviedla, že nerozporovala dodržanie zákonom stanoveného postupu vlády pri určení\nčasu na rozpravu a následnom silovom okamžitom uzavretí rozpravy. Avšak použitím týchto\ninštitútov v danom čase a v danej situácii nebol splnený test proporcionality pomerujúci\n(neexistujúci) legitímny dôvod na jednej strane a obmedzené ústavné práva a ústavou garantované\nprincípy na druhej strane, čím došlo k zásahu do ústavou chránených princípov právneho a\ndemokratického štátu, do práv parlamentnej opozície, ako aj do práva verejnosti na verejný a\ntransparentný výkon verejnej moci. Takéto zjavné zneužitie zákona potom musí byť odmietnuté ako\nrozporné s ústavou napriek tomu, že formálne zákon porušený nemusel byť. Táto zákonná úprava je\ntotiž prostriedkom ultima ratio. Takýmto legitímnym dôvodom je podľa už citovaného rozhodnutia\nčeského ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 30/23 napríklad niekoľko týždňov či dokonca mesiacov\ntrvajúca obštrukcia, ktorá paralyzuje funkciu parlamentu.\n198. Za absurdný považujú poslanci aj argument, že nemohlo dôjsť k valcovaniu opozície, pretože\n„ide o najdlhšie diskutovaný návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní“. Okrem toho,\nže (pravdepodobne) ide o najdlhšie diskutovaný návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní,\nide aj o bezpochyby najrozsiahlejší návrh zákona, ktorý bol prerokovaný v skrátenom legislatívnom\nkonaní. V tejto súvislosti skupina poslancov 2 apeluje na ústavný súd, aby zobral do úvahy\naj nebezpečný precedens, ktorý sa vytvorí v prípade, ak napadnutý zákon nebude vyhlásený\nza protiústavný z dôvodu zjavného nesplnenia podmienok na jeho prijatie v skrátenom\nlegislatívnom konaní. Takýmto rozhodnutím by sa stala zákonná úprava legislatívneho konania\nbezzubou v tom zmysle, že táto, ale aj akákoľvek budúca vládna koalícia bude môcť schváliť\nakýkoľvek zákon v skrátenom legislatívnom konaní bez ohľadu na to, či naň sú alebo nie sú splnené\npodmienky, a to len preto, lebo disponuje väčšinou, čím by došlo k rezignovaniu na princíp legality\npremietajúci sa do zákonného postupu pri tvorbe a prijímaní právnych predpisov.\n199. V procese prijímania napadnutého zákona boli prítomné aj ďalšie konkrétne skutočnosti,\nktoré spôsobujú rozpor procesu jeho prijímania s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Konkrétne ide\no (i) zjavné zneužitie inštitútu skráteného legislatívneho konania, na ktoré neboli ani marginálne\nsplnené zákonné podmienky; (ii) absolútny nedostatok informácií, podkladov, štúdií, analýz\nvplyvov a dôsledkov napadnutého zákona; (iii) absolútne vylúčenie odbornej verejnosti\na relevantných inštitúcií z procesu prípravy takej zásadnej reformy trestného práva, aká sa na\nSlovensku neudiala už 20 rokov; (iv) konflikt záujmov trestne stíhaných poslancov národnej rady,\n\n44\n\nktorým napadnutý zákon priamo zlepšuje ich procesné postavenie a značne znižuje závažnosť\npotenciálneho trestu; a (v) obsah napadnutého zákona.\n200. Rozpor procesu prijímania napadnutého zákona s ústavou z dôvodu chýbajúcej odbornej\ndiskusie spočíva najmä v tom, že v procese prípravy napadnutého zákona (i) nebola zverejnená\npredbežná informácia, ktorá by umožnila verejnosti vyjadriť sa k návrhu zákona a ovplyvniť jeho\nobsah; (ii) neprebehlo pripomienkové konanie, ktoré by umožnilo dotknutým subjektom vyjadriť sa\nk zásadnej reforme trestného práva a ovplyvniť jeho obsah; (iii) neprebehlo prerokovanie zákona\nna legislatívnej rade vlády a (iv) neboli predložené žiadne odborné štúdie či analýzy, ktoré by\njednotlivé zásadné zmeny vysvetľovali a odôvodňovali (napr. konkrétne výšky škôd, konkrétne\ntrestné sadzby konkrétne dĺžky premlčacej doby).\n201. Po predložení napadnutého zákona do národnej rady nebol zákon adekvátne prerokovaný\nvýbormi národnej rady, pretože to koaliční poslanci neumožnili opozičným poslancom a nebol\nadekvátne prerokovaný ani v pléne národnej rady, keďže bola zásadným spôsobom obmedzená\na napokon silovo uzavretá rozprava vo všetkých troch čítaniach.\n202. Problémová je aj netransparentnosť prípravy napadnutého zákona, pretože namiesto toho,\naby bol vypracovaný štandardným postupom štandardnými útvarmi na to určenými a následne\npredložený do štandardného pripomienkového konania, ministerstvo zriadilo podľa neznámeho\na absolútne netransparentného kľúča tzv. kolégium odborníkov, ktorého súčasťou boli osoby\nspriaznené s vládou a osoby z vybraných inštitúcií.\n203. Skutočnosťou, ktorá spôsobuje ústavnoprávnu relevanciu nedodržania zákonných pravidiel\nlegislatívneho procesu v procese prijímania napadnutého zákona, je aj jeho samotný obsah.\nPri hodnotení obsahu nejde len o to, či je tento ústavne problematický, ale napríklad aj o to,\nakú kvalitu dosahuje alebo či obsahuje komplexnú právnu úpravu, ktorá myslí na všetky logicky\npredvídateľné situácie a nenecháva tak zbytočne priestor pre situácie právnej neistoty. Skupina\nposlancov 2 v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 48/03 alebo\nPL. ÚS 29/05, v ktorom konštatoval, že nerešpektovanie pravidiel legislatívneho procesu môže mať\nnezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona.\n204. Ku komplexnosti napadnutého zákona skupina poslancov 2 uvádza, že Trestný zákon obsahuje\n440 paragrafov a Trestný poriadok 569 paragrafov. Mnohé z týchto paragrafov na seba nadväzujú,\nodkazujú či iným spôsobom reagujú. Pokiaľ sa teda mení jedno zákonné ustanovenie, je potrebné\nprejsť všetky ostatné ustanovenia a zistiť, či zmena jedného ustanovenia nevyvoláva problém pri\niných ustanoveniach, prípadne či nie je potrebné v iných zákonných ustanoveniach na túto zmenu\nreagovať.\n205. O nedostatočnej kvalite a komplexnosti napadnutého zákona svedčí aj množstvo\nproblémových praktických situácií, ktoré v dôsledku prijatých zmien vzniknú v trestnom procese\na na ktoré napadnutý zákon nijako nereaguje. Tieto situácie vzniknú najmä z dôvodu toho,\nže množstvo trestných činov sa prepadne z kategórie zločinov na prečiny a z obzvlášť závažných\nzločinov na zločiny, resp. dokonca v niektorých prípadoch až prečiny. Trestný poriadok totiž\npoužiteľnosť mnohých inštitútov v trestnom procese viaže práve na kategóriu zločinu či obzvlášť\nzávažného zločinu a v prípade prečinov ich použitie neumožňuje alebo obmedzuje.\n\n45\n\n206. Skupina poslancov 2 sa vzhľadom na uvedené stotožňuje s názorom Katedry ústavného práva\na správneho práva PF UPJŠ, že príprava vládneho návrhu zákona bola prejavom kabinetnej\nlegislatívy, ktorej skutoční autori dodnes nie sú známi, a predstavuje závažné porušenie\ntransparentnosti a demokratických zásad legislatívneho procesu.\n207. Navrhovatelia sa domnievajú, že porušenie zákonných pravidiel legislatívneho procesu\nnadobúda ústavnoprávnu intenzitu, pretože došlo k zásahu do (i) princípu legality, keď zákonodarca\nzásadným spôsobom porušil zákonné ustanovenia týkajúce sa podmienok skráteného legislatívneho\nkonania, ako aj legislatívneho procesu ako takého; (ii) princípu transparentnosti a verejnej\nkontrolovateľnosti výkonu verejnej moci, keď napadnutý zákon bol vytvorený za zatvorenými\ndverami neznámym autorom na základe neexistujúcich odborných analýz či štúdií bez toho, aby\nboli dôsledne posúdené a vyhodnotené vplyvy a dôsledky navrhovanej úpravy bez riadneho\npripomienkového konania, pričom bola značne obmedzená rozprava pri všetkých troch čítaniach\nv parlamente; (iii) princípu zákazu svojvôle a zákazu zneužitia moci a princípu ochrany práv\nopozičných poslancov a (iv) princípu právnej istoty vzhľadom na mimoriadne komplexné a\nrozsiahle zmeny v trestnej politike štátu bez akejkoľvek primeranej legisvakačnej doby bez\nzohľadnenia dopadov týchto zmien v trestnej politike na adresátov právnych noriem (či už ide o\norgány činné v trestnom konaní, súdy, stíhané osoby či poškodených).\n208. Skupina poslancov 2 považuje za nesprávny postup väčšiny subjektov, ktorí sa vyjadrovali\nk jednotlivým ustanoveniam čl. I napadnutého zákona bez zohľadnenia vzájomného pôsobenia.\nNaopak, práve kombinácia (synergický efekt) najzásadnejších zmien v Trestnom zákone\n(mimoriadne zvýšenie hraníc škôd, významné zníženie trestných sadzieb a podstatné zníženie\npremlčacích dôb) spolu s ďalšími zmenami, ktoré sú výlučne v prospech páchateľov, a následky\na dopady, ktoré budú mať tieto závažné zmeny aj na ďalšie ustanovenia a inštitúty Trestného\nzákona a Trestného poriadku, spôsobujú ústavnú neudržateľnosť a narážajú na ústavnoprávne\nlimity.\n209. Za najzávažnejší problém novely Trestného zákona považujú neproporcionálne\na niekoľkonásobné zvýšenie hraníc škôd, ktoré spôsobí prekvalifikovanie skutkov do nižších\nskutkových podstát. Bude to aj v prípade skutočne vysokých škôd, keď napríklad škoda vo výške až\n250 000 eur (dosiaľ kvalifikovaná ako škoda veľkého rozsahu v posledných odsekoch s najvyššou\ntrestnou sadzbou) sa podľa napadnutého zákona bude považovať už len za väčšiu škodu, ktorá je\nväčšinou kvalifikačným znakom v druhých odsekoch skutkových podstát s pomerne nízkymi\ntrestnými sadzbami. Dotkne sa nielen majetkových a korupčných trestných činov, ale aj tých\nnásilných, pretože spôsobenie škody, získanie prospechu či rozsah činu alebo hodnota veci je totiž\nznakom, resp. kvalifikovaným znakom mnohých iných skutkových podstát trestných činov [napr.\nlúpež podľa § 188 ods. 2 písm. b) ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, vydieranie\npodľa § 189 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, obchodovanie\ns ľuďmi podľa § 179 ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona].\n210. Najväčším problémom je podľa poslancov určenie výšky škôd podľa svojvôle zákonodarcu,\npričom nekorešpondujú s ekonomickou a so sociálnou situáciou obyvateľov Slovenskej republiky.\nVláda ani zákonodarca neuviedli, prečo považujú výšky škôd za primerané. Zároveň poslanci\npredložili komparáciu navrhovaných hraníc výšky škôd s českou právnou úpravou, z ktorej\nvyplýva, že prevyšujú českú právnu úpravu v prípade dolnej hranice väčšej škody takmer\n\n46\n\n5-násobne, dolnej hranice značnej škody viac než 6-násobne a v prípade škody veľkého rozsahu je\nnavrhovaná dolná hranica vyššia o viac než jednu tretinu.\nNepatrná\nškoda\nČl. I bod 64\nnapadnutého\nzákona\n§ 138 ods. 1 10 000 Kč\nčeského\n407 eur\nTrestného\nzákonníka\n\nMalá škoda\n\nVäčšia škoda\n\nZnačná škoda Škoda\nrozsahu\n\nveľkého\n\n700 eur\n\n20 000 eur\n\n250 000 eur\n\n650 000 eur\n\n50 000 Kč\n2 034 eur\n\n100 000 Kč\n4 069 eur\n\n1 000 000 Kč\n40 688 eur\n\n10 000 000 Kč\n406 884 eur\n\n211. Vo vzťahu k zníženiu trestných sadzieb majetkových, hospodárskych a korupčných trestných\nčinov poslanci uviedli, že toto zníženie v nadväznosti na mimoriadne zvýšené hranice škôd\nspôsobilo, že maximálna trestná sadzba s hornou hranicou 10 rokov predpokladá škodu (prospech,\nhodnotu veci či rozsah činu) prevyšujúcu sumu 650 000 eur, ktorá sa v praxi takmer nevyskytuje.\nZahraničné trestné sadzby, s ktorými niektoré subjekty porovnávali navrhovanú právnu úpravu,\nvšak nepochybne nepredpokladajú a nepodmieňujú naplnenie maximálnej trestnej sadzby\nspôsobením takejto mimoriadne vysokej škody. Uvedené spôsobuje, že v skutočnosti\nza ekonomické trestné činy, za ktoré je v okolitých štátoch možné uložiť trest až do 10 rokov,\ntzn. je tu možná náležitá individualizácia trestu vzhľadom na závažnosť trestného činu a výšku\nspôsobenej škody, podľa napadnutého zákona bude aj pri spôsobení mimoriadne závažnej vysokej\nškody možné uložiť trest v podstatnej nižšom rozpätí trestnej sadzby. Takéto trestné sadzby\nvylučujú individualizáciu trestu, a teda nemajú ani legitímny cieľ.\n212. Poslanci v tejto súvislosti uvádzajú na s. 24 vyjadrenia konkrétne príklady, keď trestné činy,\nkde výška škody dosahuje sumu 650 000 eur, resp. sumu 250 000 eur, sa stanú prečinmi, za ktoré je\ntrestná sadzba rádovo nižšia oproti súčasnej právnej úprave. Dramatickým, neúmerným poklesom\ntrestných sadzieb sa vyznačujú aj navrhované trestné sadzby korupčných trestných činov.\nZa prijatie, vyžiadanie či sľúbenie si úplatku do sumy 250 000 eur je určená trestná sadzba 0 až 4\nroky a pôjde o prečin. Za podplácanie do sumy 250 000 eur je trestná sadzba určená na 0 až 1 rok a\nrovnako pôjde o prečin.\n213. Pokiaľ ide o zníženie premlčacích dôb, skupina poslancov 2 súhlasí s PF TU, že v kontexte\nzníženia trestných sadzieb a zvýšenia hraníc škôd pôjde o faktickú amnestiu a dôjde k porušeniu\nčl. 1 ods. 1 a čl. 20 ústavy. Nesúhlasí s argumentom vlády, že poškodení budú mať možnosť\ndomáhať sa náhrady škody v civilnom sporovom konaní, a v plnom rozsahu odkazuje na vyjadrenie\nverejného ochrancu práv, ktorý vysvetlil, prečo je alternatívne vymáhanie škody výlučne\nprostredníctvom civilného sporového konania nedostatočnou alternatívou k trestnoprávnemu\npostihu, keď sa ťarcha preukázania zodpovednosti obvineného za spôsobenú škodu (skutok)\npresúva výlučne len na poškodeného. V tejto súvislosti skupina poslancov 2 napríklad uvádza\nkonkrétne zmeny premlčacích dôb pri konkrétnych trestných činoch.\n214. Skupina poslancov 2 ďalej upozorňuje, že zníženie trestných sadzieb v nadväznosti\nna mimoriadne zvýšenie hraníc škôd spôsobí prekvalifikáciu trestných činov, čo bude mať\nvýznamné dopady na trestnosť a odhaľovanie vyšetrovacej trestnej činnosti. Ide o nemožnosť\n47\n\npostihovať štádium prípravy mnohých závažných až mimoriadne závažných skutkov v rámci\nmajetkovej, hospodárskej a korupčnej trestnej činnosti, ako aj zánik trestnosti v prebiehajúcich\nkonaniach. Významne ovplyvnený bude aj rozsah vyšetrovania, keďže o prečinoch sa vedie\nskrátené vyšetrovanie (§ 202 Trestného poriadku) a obmedzené bude aj využívanie informačnotechnických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Pri mnohých závažných\naž mimoriadne závažných majetkových, hospodárskych a korupčných trestných činoch sa podstatne\nzníži celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom, keďže\npri prečinoch je táto celková lehota obmedzená 12 mesiacmi, z čoho 7 mesiacov pripadá\nna prípravné konanie (§ 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku). V prebiehajúcich trestných stíhaniach\nbudú väzobne stíhaní obvinení z tohto dôvodu prepustení z väzby. V neposlednom rade nebude\nmožné postihovať trestný čin neoznámenia trestného činu a neprekazenia trestného činu v prípade\nekonomických a korupčných trestných činov. To znamená, že neoznámenie závažných trestných\nčinov s mimoriadne vysokou škodou nebude trestné, ako napríklad neoznámenie krádeže, podvodu,\nsprenevery či legalizácie príjmu z trestnej činnosti do sumy 650 000 eur (vrátane).\n215. Vo vzťahu k najdôležitejším navrhovaným zmenám v Trestnom poriadku skupina poslancov 2\nsúhlasí s väčšinou subjektov poskytujúcich stanovisko. V súvislosti s podaním dovolania v prípade\nprávoplatne schválených dohôd o vine a treste ministrom a k porušeniu zákazu retroaktivity\nv neprospech obvinených zastáva názor, že ide o zásah do právnej istoty a ochrany legitímnych\nočakávaní osôb, s ktorými bola uzatvorená dohoda o vine a treste. Zdôraznila, že (i) nová úprava\nzmarí legitímne očakávania obvinených, ktorí uzatvorili dohodu o vine a treste pred účinnosťou\nnapadnutého zákona; (ii) nový stav ponecháva obvineného v neistote dlhší čas v otázke možného\n„otvorenia“ už schválenej dohody o vine a treste aj v jeho neprospech, a preto nová úprava nie je\npre páchateľa priaznivejšia (čo by jediné mohlo predstavovať výnimku zo zákazu retroaktivity);\n(iii) minister nie je stranou v konaní o dohode o vine a treste, a teda mimoriadny opravný\nprostriedok vychádza z prostredia, ktoré je pomerne vzdialené od pôvodných strán konania;\n(iv) predmetom prieskumu má byť primeranosť a spravodlivosť schválenej dohody o vine a treste,\nčo už je predmetom prieskumu súdu schvaľujúceho dohodu o vine a treste. Zároveň poukazujú\nna zmenu v lehotách na podanie mimoriadneho opravného prostriedku z 3 mesiacov na 3 roky,\nčo významne zasahuje do práv obvineného, ktorý uzatvoril dohodu o vine a treste.\n216. K problematike zásahu do práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na rovnosť strán\npripustením použitia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní výlučne v prospech\nobvineného poslanci argumentujú rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2019 a č. k. PL.\nÚS 23/05-25. V prípade zistenia neústavnosti má ústavný súd dve možnosti – buď bude\nneústavnosť riešiť derogáciou protiústavného predpisu, alebo záväzným ústavne konformným\nvýkladom. Na tento účel ústavný súd skúma, či je doslovný výklad protiústavný a či napadnuté\nustanovenie umožňuje rôzne interpretácie – a teda či znesie ústavne konformný výklad. Zo znenia\nnapadnutého ustanovenia (čl. II body 38 a 39) je zrejmé, že doslovný výklad nepripúšťa rôzne\ninterpretácie. Predmetné ustanovenie totiž explicitne uvádza, že dôkaz získaný nezákonným\nspôsobom môžu orgány činné v trestnom konaní alebo súd použiť ako dôkaz v trestnom konaní iba\nv prospech obvineného. Skupine poslancov 2 preto nie je jasné, ako inak by ústavne konformným\nspôsobom mohlo byť predmetné ustanovenie vykladané.\n217. K otázke porušenia práva na zákonného sudcu poslanci opakujú, že odňatie vecí ich zákonným\nsudcom (senátom) v dôsledku plošného zníženia trestných sadzieb predstavuje zásadné legislatívne\n48\n\nopomenutie zákonodarcu, ktoré je nesúladné s čl. 48 ods. 1 ústavy. Ak by ústavný súd dospel\nk opačnému názoru, je na mieste, aby poskytol záväzný výklad napadnutého zákona tak, aby bolo\nzachované právo strán trestného konania na zákonného sudcu.\n218. Skupina poslancov 2 namieta prekročenie ústavného splnomocnenia podľa čl. 17 ods. 6\nústavy, keď pre špecifický subjekt definovaný v čl. 17 ods. 3 a 4 ústavy (zadržaného obvineného)\nnárodná rada stanovila režim zaobchádzania odlišný od toho, ktorý predpokladá ústava.\n219. Podľa poslancov neobstojí argument, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemá\nústavnoprávny rozmer. Tvrdia, že odovzdávanie agendy nebolo ani napriek interným predpisom\ngenerálneho prokurátora také hladké z dôvodu neumožnenia prístupu špeciálnym prokurátorom\nk spisom, ktorým bola udelená výnimka na základe príkazu generálneho prokurátora č. 10/2024\npodľa § 51 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no prokuratúre“). Tým dochádzalo k prieťahom v trestných veciach, konkrétne k zmeškaniu\nprocesných úkonov a nedostatočnej príprave na termíny hlavných pojednávaní.\n220. V druhom rade zrušením úradu špeciálnej prokuratúry dochádza k porušeniu medzinárodných\nzáväzkov Slovenskej republiky vo vzťahu k boji proti korupcii. Poslanci v tomto smere upozornili\nna návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti korupcii predložený v máji 2023\nEurópskou komisiou, na základe ktorého je možné legitímne očakávať prijatie záväzku členských\nštátov o zriadení špecializovaných útvarov alebo orgánov na potláčanie korupcie. Po zrušení úradu\nšpeciálnej prokuratúry síce bolo vytvorené oddelenie závažnej kriminality generálnej prokuratúry,\navšak len interným predpisom generálneho prokurátora č. 11/2024. V súlade s navrhovanou\nsmernicou však bude potrebné prijať všeobecne záväzný právny predpis, ktorým (interný) príkaz\ngenerálneho prokurátora jednoznačne nie je. Na podporu týchto tvrdení sa skupina poslancov 2\nodvoláva na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, v ktorom potvrdil existenciu\nmedzinárodnoprávneho záväzku Slovenskej republiky zriadiť špecializované inštitúcie pre boj proti\nkorupcii.\nV.\nK námietkam týkajúcim sa legislatívneho procesu prijímania napadnutého zákona\na rozporu tohto procesu s ústavou:\nV.1.\n\nPriebeh legislatívneho procesu v národnej rade\n\n221. Dňa 8. februára 2024 o 20.26 h národná rada prijala napadnutý zákon, ktorý bol vyhlásený\nspôsobom ustanoveným zákonom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka\nzákonov“) 11. marca 2024 pod č. 40/2024. Na úvod považuje ústavný súd za vhodné chronologicky\nzrekapitulovať priebeh legislatívneho procesu v národnej rade:\n 6. december 2023\n222. Dňa 6. decembra 2023 vláda doručila národnej rade (a) návrh vlády na skrátené legislatívne\nkonanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač 105),\na (b) vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač 106).\n223. K napadnutému zákonu sa neuskutočnilo medzirezortné pripomienkové konanie podľa § 10\nzákona o tvorbe právnych predpisov a zverejnená nebola ani predbežná informácia (§ 9 zákona\n\n49\n\no tvorbe právnych predpisov), a to s ohľadom na to, že sa o napadnutom zákone konalo v skrátenom\nlegislatívnom konaní (dôvody na neuplatnenie § 8 až § 10 zákona o tvorbe právnych predpisov sú\npodľa § 27 zákona o tvorbe právnych predpisov zhodné s dôvodmi na skrátené legislatívne konanie\npodľa § 89 zákona o rokovacom poriadku). K návrhu zákona nebol vypracovaný legislatívny zámer\na návrh napadnutého zákona nebol prerokovaný v legislatívnej rade vlády.\n224. Z návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu napadnutého zákona\nvyplývajú nasledujúce dôvody, ktorými vláda zdôvodnila mimoriadne okolnosti, pre ktoré bolo\npodľa vlády potrebné prijať napadnutý zákon v skrátenom legislatívnom konaní:\n-\n\nv prvom rade vláda argumentuje konaniami o porušení povinností vyplývajúcich z práva\nEurópskej únie. Konkrétne ide o tieto konania:\na)\n\nkonanie o porušení INFR(2019)2135 pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu\nzneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa\nnahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (konanie začaté 25. júla 2019);\n\nb)\n\nkonanie o porušení INFR(2021)2240 pre neúplnú a nesprávnu transpozíciu rámcového\nrozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch\nodovzdávania osôb medzi členskými štátmi (konanie začaté 2. decembra 2021);\n\nc)\n\nkonanie o porušení INFR(2021)2268 pre nesprávnu transpozíciu niektorých ustanovení\nsmernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji\nproti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného\npráva a súvisiace porušenie čl. 325 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ (konanie začaté\n9. februára 2022);\n\nd)\n\nkonanie o porušení INFR(2023)2008 pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi\nv trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej\nosoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami\na s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (konanie začaté 1. júna 2023);\n\ne)\n\nkonanie o porušení INFR(2023)2108 pre neúplnú transpozíciu smernice Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti,\nktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (konanie začaté\n18. októbra 2023).\n\n225. Podľa vlády je potrebné pristúpiť k okamžitému riešeniu výhrad Európskej komisie, inak sa\nSlovenská republika vystavuje riziku súdneho konania, s ktorým sú bezprostredne späté finančné\nsankcie;\n-\n\npodľa vlády je potrebné urýchlene pristúpiť k humanizácii trestov v Trestnom zákone\nza niektoré druhy trestných činov najmä majetkovej a hospodárskej povahy, a to najmä\ns ohľadom na princípy právneho štátu, rešpektovanie základných ľudských práv a čl. 49\nods. 3 charty, podľa ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu;\n\n-\n\npoukázané bolo tiež na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 vo veci vyslovenia\nnesúladu § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona, ktorý sa týka inštitútu trestu prepadnutia majetku;\n50\n\n-\n\nv neposlednom rade vláda poukázala na potrebu urýchlene reagovať na vývoj inflácie,\npretože dochádza ku kriminalizácii osôb bez reálneho nebezpečenstva pre spoločnosť;\n\n-\n\njedným z dôvodov bola tiež potreba zosúladenia právnych predpisov s rozhodovacou\nčinnosťou ESĽP (napr. Adamčo proti Slovenskej republike, Vasaráb a Paulus proti\nSlovenskej republike alebo Mucha proti Slovenskej republike);\n\n-\n\nnapokon vláda vníma možné ohrozenie bezpečnosti štátu z dôvodu de facto inštitucionálnej\nvojny medzi generálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry.\n\n\n\n8. december 2023\n\n226. Dňa 8. decembra 2023 o 8.00 h sa konala schôdza ústavnoprávneho výboru, ktorá bola\n7. decembra 2023 prerušená z dôvodu konania hodiny otázok. Predseda ústavnoprávneho výboru\nschôdzu ukončil o 9.00 h, pretože začínal rokovací deň schôdze národnej rady. Počas rokovania\nv rozprave vystúpili traja opoziční poslanci – členovia ústavnoprávneho výboru a jedna nečlenka\ntohto výboru.\n227. Návrh vlády na skrátené legislatívne konanie bol zaradený ako nový bod do programu\n6. schôdze národnej rady na základe hlasovania o jednotlivých návrhoch o 11.00 h.\nO procedurálnom návrhu opozičných poslancov na nezaradenie tlače 105 do programu 6. schôdze\nnárodnej rady sa nehlasovalo s ohľadom na konštatovanie predsedu národnej rady, že tlač 105\nuž bola zaradená do schôdze národnej rady.\n\n\n22. december 2023\n\n228. Minister spravodlivosti v mene vlády predniesol návrh na skrátené legislatívne konanie v pléne\nnárodnej rady a následne bolo rokovanie prerušené až do 8. januára 2024. Do tejto rozpravy sa\nprihlásilo celkom 59 poslancov (len z opozičných poslaneckých klubov) a traja poslanci za\nposlanecké kluby SLOVENSKO, Progresívne Slovensko a Sloboda a Solidarita.\n\n\n8. január 2024 – 25. január 2024\n\n229. Rozprava ku skrátenému legislatívnemu konaniu pokračovala od 8. januára 2024 od 9.00 h.\nVedená bola v pondelky až štvrtky (s výnimkou pondelka 15. januára 2024) od 9.00 h do 13.00 h\na od 14.00 h do 20.00 h a v piatky od 9.00 h do 16.00 h.\n230. Na základe návrhu predsedu národnej rady bolo uznesením 24. januára 2024 (približne o 19.00\nh) rozhodnuté tak, že sa v rozprave bude pokračovať bez prestávky až do prerokovania daného\nbodu. Na záver celej rozpravy vystúpil 25. januára 2024 (o 1.30 h) spravodajca – poslanec Tibor\nGašpar a následne za ním minister spravodlivosti (približne o 3.30 h s približne hodinovým\npríspevkom, pozn.), čím bola ukončená rozprava k návrhu na skrátené legislatívne konanie\no napadnutom zákone.\n231. Dňa 25. januára 2024 o 11.22 h národná rada schválila vládny návrh na skrátené legislatívne\nkonanie o napadnutom zákone.\n\n\n25. január 2024 – 26. január 2024 (prvé čítanie k návrhu napadnutého zákona)\n\n232. Podpredseda národnej rady otvoril prvé čítanie o napadnutom zákone. Na základe\nprocedurálneho návrhu koaličného poslanca (Mariána Saloňa, ktorý podal návrh v mene troch\nposlaneckých klubov SMER-slovenská sociálna demokracia, HLAS a Slovenská národná strana,\n51\n\npozn.) bola rozprava obmedzená na 20 hodín pre všetkých poslancov, a to v zmysle § 29a ods. 1\nzákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého sa národná rada môže na návrh aspoň dvoch\nposlaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému na program\nschôdze národnej rady. Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode\nprogramu schôdze, na návrhy predložené v inom čase sa neprihliada. Určená dĺžka času na rozpravu\nnemôže byť kratšia ako 12 hodín.\n233. Napadnutý zákon bol prerokovaný v prvom čítaní na 6. schôdzi národnej rady (uznesenie č. 95\nz 26. januára 2024) a národná rada rozhodla, že ho prerokuje v druhom čítaní, ktoré prebehlo\nna 9. schôdzi národnej rady.\n\n\n31. január 2024 – 8. február 2024 (druhé a tretie čítanie k návrhu napadnutého zákona)\n\n234. Druhé čítanie bolo realizované 30. januára 2024 v príslušných výboroch národnej rady.\nPoslanec Tibor Gašpar predložil na rokovanie ústavnoprávneho výboru pozmeňovací návrh, ktorý\nbol členom výboru doručený 29. januára 2024 o 20.03 h (teda bezprostredne večer pred začatím\nrozpravy).\n235. Návrh napadnutého zákona bol prerokovaný aj v ďalších výboroch tak, že 31. januára 2024\nzasadol ústavnoprávny výbor už ako gestorský výbor.\n236. Dňa 31. januára 2024 (prvý deň 9. schôdze národnej rady, pozn.) sa začalo druhé čítanie\no napadnutom zákone. Na základe procedurálneho návrhu poslanca Mariána Saloňa bola aj táto\nrozprava skrátená podľa § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, a to na 62 hodín pre všetkých\nposlancov.\n237. V dňoch 7. februára 2024 a 8. februára 2024 predložil poslanec Tibor Gašpar ďalšie dva\nrozsiahle pozmeňujúce návrhy. Vzhľadom na uplynutie prideleného času neboli všetky\npozmeňujúce návrhy prednesené v rozprave, tieto však neboli ani rozdané poslancom a neboli\nprečítané ani spoločným spravodajcom pred hlasovaním. Spoločný spravodajca vo vzťahu\nk pozmeňujúcim návrhom predloženým poslancami z klubu Progresívneho Slovenska uviedol,\nže o nich nemožno dať hlasovať, pretože boli schválené body spoločnej správy, s ktorými sa\nvzájomne vylučujú. Druhé čítanie bolo ukončené uskutočnením hlasovania o všetkých\npozmeňujúcich návrhoch. Po uplynutí rečníckeho času určeného pre opozičné poslanecké kluby\nnárodná rada pokračovala v rokovaní o novele v treťom čítaní.\n238. Na návrh predsedu národnej rady bolo 8. februára 2024 približne o 17.44 h odhlasované,\nže plénum bude rokovať v treťom čítaní nepretržite až do konca diskusie v rozprave. Počas tejto\nrozpravy vystúpili dvaja poslanci opozície (Juraj Krúpa a Alojz Hlina) a spravodajca Tibor Gašpar\n(z celkového počtu 54 prihlásených poslancov). Následne predseda národnej rady podal návrh\nna uzavretie rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku. Rozprava bola ukončená\nbezprostredne po prijatí rozhodnutia národnej rady o 20.24 h a následne národná rada schválila\nnapadnutý zákon hlasovaním o 20.26 h.\nV.2.\n\nVšeobecné východiská ústavného rozmeru legislatívneho procesu:\n\n239. Všetci traja navrhovatelia namietajú porušenie pravidiel legislatívneho procesu v rôznych\nrovinách. Vzhľadom na komplexnosť odôvodnenia návrhov v tejto oblasti, berúc do úvahy\n\n52\n\naj procesnú ekonómiu tam, kde to situácia dovolí, ústavný súd prepojí tie časti argumentácie\nnavrhovateľov, v ktorých je ich argumentácia obdobná alebo identická.\n240. Ústavný súd aj pri posudzovaní tejto veci vychádza v prvom rade zo svojej doterajšej\njudikatúry sformovanej vo viacerých rozhodnutiach k ústavnému prieskumu legislatívneho procesu.\nTáto je mu oporou pri spoločensky citlivých veciach, ktoré majú tendenciu polarizovať nielen\npolitickú sféru, ale aj sféru právnickú či verejnú diskusiu in genere. Používaním svojej ustálenej\nrozhodovacej činnosti sa ústavný súd snaží zachovať si nestrannosť a buduje si vlastnú\ninštitucionálnu legitimitu v čase ako vzácny kapitál, čím, samozrejme, neeliminuje judikatúrny\nvývoj, resp. eventuálny posun alebo korekciu, ak je odôvodnená vývojom spoločenských pomerov\nalebo podstatným prínosom nových argumentačných prvkov (tak ako pri nevyhnutnom vývoji\njudikatúry všeobecných súdov a nadnárodných súdov). Ústavný súd preto kladie dôraz na princíp\nprávnej istoty, ktorá je vyjadrená v postuláte demokratického a právneho štátu. K tomuto princípu\nsa viackrát prihlásil vo svojej rozhodovacej činnosti s tým, že ho rešpektuje a je ním viazaný (II. ÚS\n48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL.\nÚS 7/2017). Prípadná bezdôvodná zmena rozhodovacej činnosti má tendenciu ničiť vybudovanú\ndôveru k súdu a posúva súd bližšie k politickému rozhodovaniu, na ktoré nie je ústavný súd\nani inštitucionálne ani kompetenčne vybavený.\n241. Ústavný súd je súdnym orgánom kontroly ústavnosti. Z normatívneho znenia čl. 124 ústavy\nv kontexte konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy vyplýva, že ústavný súd\nvykonáva aj tzv. formálnu kontrolu ústavnosti, teda to, či právny predpis prijal orgán, ktorý má\nna prijímanie predpisu kompetenciu, a taktiež, či tento orgán dodržal právne normy, ktoré\nprijímanie právneho predpisu regulujú, nie však neobmedzene, ale spôsobom popísaným v\nnasledujúcom texte.\n242. V prospech kontroly legislatívneho procesu svedčia viaceré hodnoty a argumenty. Kľúčový\nargument predstavuje formálny právny štát, ktorý v najjednoduchšom vysvetlení spočíva\nna premise, že verejná moc je podriadená právu. Následne aj proces prijímania právnych predpisov\nmusí spĺňať požiadavku súladnosti so stanoveným právom. Bez toho, aby boli legislatívne pravidlá\ndodržané, zákon ani nemôže vzniknúť z titulu ex iniuria ius non oritur.\n243. Dodržiavanie pravidiel rokovania v rámci parlamentu navyše nie je predmetom prieskumu\npred inými orgánmi v revíznom alebo odvolacom konaní s výnimkou ústavného súdu\n(PL. ÚS 6/2017). Ústavný súd ale môže byť negatívnym zákonodarcom len pri normatívnom\nprelomení ústavných mantinelov a mimo tohto rámca neskúma a nereviduje obsahovú správnosť,\nkvalitu a efektívnosť právnej úpravy, v tomto prípade parametre trestnej politiky štátu, keďže v\nústavnom systéme deľby moci nemá postavenie druhej komory parlamentu (národnej rady)\n(uznesenie o prijatí tejto veci na ďalšie konanie, bod 77).\n244. Ústavný súd si uvedomuje aj negatívne konzekvencie tohto prístupu, a preto ako protihodnoty\nna druhej strane tradične zdôrazňuje autonómiu parlamentu (PL. ÚS 6/2017, PL. ÚS 13/2022, PL.\nÚS 18/2022), princíp deľby moci (PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014), ale aj neželaný súdny\naktivizmus (PL. ÚS 17/2014, bod 17.7). Posledný argument sa prejavuje predovšetkým\nv zdržanlivosti ústavného súdu pri posudzovaní ústavných dimenzií legislatívneho procesu\nv parlamente. Inak povedané, len výnimočné okolnosti môžu viesť ústavný súd k tomu,\naby skonštatoval ústavnú relevanciu porušenia legislatívneho procesu.\n53\n\n245. Aj z tohto dôvodu v prvých rozhodnutiach, v ktorých ústavný súd posudzoval legislatívny\nproces parlamentu (PL. ÚS 48/03, PL. ÚS 29/05), skôr len upozornil národnú radu na požiadavky\nvyplývajúce z princípu demokratického a právneho štátu, než realizoval striktný prieskum\nústavnosti. Ústavný súd akcentoval požiadavku hrubého a svojvoľného porušenia pravidiel\nlegislatívneho procesu, resp. vyjadril sa, že porušenie pravidiel legislatívneho procesu nadobudne\nústavnú intenzitu, ak týmto konaním dôjde k vážnemu porušeniu ústavných práv alebo princípov.\nTento prístup si ústavný súd osvojil aj v neskoršej judikatúre (napr. PL. ÚS 4/2018).\n246. V súčasnosti, keď sa navrhovatelia čoraz častejšie obracajú na ústavný súd pri posudzovaní\nvád legislatívneho konania na pôde parlamentu, ústavný súd definoval tri situácie, keď bude\nposudzovať možné ústavné vady legislatívneho procesu. V náleze sp. zn. PL. ÚS 18/2022 ich\npredstavil takto: Prvú situáciu tvoria najvážnejšie porušenia, ku ktorým dôjde, ak národná rada\nporuší ústavné pravidlá výslovne upravujúce legislatívny proces (bod 27). Druhá situácia sa týka\nzákona o rokovacom poriadku a konkrétne predstavuje (i) porušenie ustanovenia zákona\no rokovacom poriadku (ii) s určitou, vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu\nrelevantných ústavných článkov (bod 28). A napokon treťou rovinou je síce formálne dodržanie\nustanovení zákona o rokovacom poriadku, ktoré ale vyústi do porušenia ústavou chránených práv\nalebo princípov (bod 29).\n247. V tomto prístupe možno badať istú gradáciu intenzity vykonávanej kontroly. Najprísnejšie\nústavný súd vníma ústavné porušenie legislatívneho procesu, menej prísne porušenie zákona\no rokovacom poriadku, ktoré musí navyše dosiahnuť aj istú kvalitatívnu a kvantitatívnu úroveň.\nCelkom ojedinele môže nastať tretia situácia, čo implikuje výnimočnosť postupu parlamentu,\nako aj kontroly zo strany ústavného súdu.\n248. V rámci ústavnej kontroly legislatívneho procesu je kľúčovou ochrana parlamentnej menšiny,\nktorá predstavuje v demokratických systémoch vládnutia dôležitý prvok. Medzi práva parlamentnej\nmenšiny a jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť v demokratickom a právnom štáte ústavne\ngarantované, možno zaradiť najmä účasť na parlamentných procedúrach, teda práva umožňujúce\nvýkon dozoru a kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva umožňujúce\nparlamentnej menšine domáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých rozhodnutí (zákonov)\na v neposlednom rade aj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej jednotlivých členov\npred prenasledovaním a svojvôľou zo strany parlamentnej väčšiny. Ochrana parlamentnej menšiny\nje princípom demokratického štátu. Ak by došlo k takému použitiu vnútorných pravidiel\nparlamentu, ktoré by marili, sťažili či až dokonca znemožnili výkon činnosti parlamentnej menšiny,\nale najmä výkon práv poslancov, ktorí k nej patria, tento princíp by bol porušený (PL. ÚS 6/2017).\n249. Ochrana parlamentnej menšiny však nie je samoúčelná. Jej cieľom je poskytnúť ochranu\nústavnému princípu slobodnej a primeranej diskusie v národnej rade, kde sa parlamentná menšina\nbude môcť vyjadriť k návrhu zákona. V tvorbe práva v podmienkach parlamentnej demokracie má\nbyť plne rešpektovaný princíp pluralizmu, podľa ktorého majú všetky strany zúčastnené\nna parlamentnej procedúre dostať príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej\nvyjadriť (PL. ÚS 17/2014).\n250. Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana parlamentnej menšiny nespočíva v ochrane\npred rozhodnutiami väčšiny, ale umožňuje menšine vyjadriť svoj názor počas rozhodovacieho\nprocesu v parlamente (PL. ÚS 13/2022). Konečné rozhodnutie v zákonodarnom zbore je výsledkom\n54\n\nväčšinového rozhodovania, pričom je dôležité, aby mal v priebehu legislatívneho procesu každý\nposlanec rovnakú možnosť vplývať na finálnu podobu rozhodnutia (PL. ÚS 6/2017). Ústavný súd\nuž judikoval, že spôsob a metódy prerokovania návrhov zákonov môžu byť výsledkom politickej\ntaktiky pri zákonodarnom procese, keďže politické metódy pri tomto postupe patria do konceptu\nparlamentnej autonómie, do ktorej ústavný súd nezasahuje (PL. ÚS 18/2022, bod 38).\n251. Ústavný súd si je plne vedomý, že pri posudzovaní legislatívneho procesu je v zložitej situácii\naj vzhľadom na účinky konštatovania protiústavnosti legislatívneho procesu. Jeho rozhodnutie\nvo vzťahu k procesu môže znamenať len dve možnosti – buď legislatívny proces mal ústavné vady\nalebo nemal ústavné vady. Žiadny kompromis nie je možný, pretože aj jediné porušenie v rámci\nprocesu má kontumačné dôsledky na celý proces, ak také porušenie napĺňa relevantné, ústavným\nsúdom definované parametre ako dôvod na derogáciu finálneho produktu legislatívneho procesu.\nV.3.\n\nDôvody na skrátené legislatívne konanie:\n\n252. Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku sa národná rada môže na návrh vlády uzniesť\nna skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť\nk ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné\nhospodárske škody.\n253. Jadro sporu medzi navrhovateľmi a národnou radou spočíva v tom, či v posudzovanej veci\nexistovala mimoriadna okolnosť, ktorá odôvodňovala skrátené legislatívne konanie, a v priamej\npríčinnej súvislosti s ňou buď boli ohrozené základné ľudské práva, bezpečnosť, alebo hrozili štátu\nznačné hospodárske škody. Táto hrozba zároveň musí byť reálna, bezprostredná a dostatočne\nkonkretizovaná. Kým navrhovatelia argumentujú, že taký súvis nie je daný, tak vláda\ns parlamentom tvrdia opak. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či vládou prezentované\na národnou radou aprobované dôvody na skrátené legislatívne konanie možno považovať\nz právneho (a najmä ústavného hľadiska) za relevantné.\n254. Vláda naliehavosť prijatia návrhu napadnutého zákona v skrátenom legislatívnom konaní\nodôvodňuje nevyhnutnosťou prijať legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva (a) nadväzujúce\nna konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie (b) s cieľom zosúladenia\npolitiky trestania s čl. 46 ods. 3 charty, (c) v reakcii na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021\ntýkajúci sa úpravy trestu prepadnutia majetku, (d) s cieľom zosúladiť právnu úpravu\ns rozhodovacou praxou ESĽP, ktorá (podľa vlády) konštatovala (e) porušenie základných práv\nsťažovateľov následkom zneužívania procesných inštitútov trestného konania zo strany úradu\nšpeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry, a (f) plne tak transponovať smernicu\nEurópskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom\nkonaní (ďalej len „smernica 2012/13/EÚ“) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ\nz 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii\n(ďalej len „smernica 2014/42/EÚ“). Napokon tiež vláda poukazuje na (g) potrebu urýchlene\nreagovať aj na vývoj inflácie, keďže kritériá, na základe ktorých sa škoda na majetku kvalifikuje\nako trestný čin, už môžu byť neaktuálne, čím dochádza ku kriminalizácii osôb bez reálneho\nnebezpečenstva pre spoločnosť.\n255. Prezident vo svojom návrhu tvrdí, že podmienky predvídané zákonom o rokovacom poriadku\nna skrátené legislatívne konanie neboli splnené. Podľa jeho názoru neexistovala mimoriadna\n\n55\n\nokolnosť v podobe ohrozenia základných práv a slobôd pri rušení úradu špeciálnej prokuratúry.\nArgumentuje, že z viacerých nálezov ústavného súdu, ktorými konštatoval porušenie základných\npráv a slobôd, len šesť sa týka úradu špeciálnej prokuratúry, pričom ani v jednom nebola\nkonštatovaná neústavnosť trestného konania. Podľa prezidenta nemôže obstáť dôvod,\nže za ostatnými rozhodnutiami ústavného súdu je tiež úrad špeciálnej prokuratúry, pretože to boli\nsúdy, ktoré spôsobili porušenie práv a slobôd sťažovateľov. Podľa jeho názoru neobstojí\nani argument, že je daná potreba zosúladenia výšky trestov s trendmi trestnej politiky v rámci\nEurópskej únie. Poukazuje na analýzu Európskej prokuratúry (EPPO) k vládnemu návrhu\nnapadnutého zákona, podľa ktorej navrhované zmeny neboli schopné zabezpečiť, aby trestné činy\nproti rozpočtu Európskej únie boli na Slovensku trestané účinnými, primeranými a odradzujúcimi\ntrestnými sankciami.\n256. Obdobne argumentujú v návrhu obe skupiny poslancov. Tvrdia, že podmienka mimoriadnych\nokolností v spojení s hrozbou hospodárskych škôd a porušovania ľudských práv neumožňuje\nprijímanie komplexných právnych predpisov. Podľa navrhovateľov (s odkazom okrem iného aj\nna nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/2022) je mimoriadna okolnosť taká okolnosť,\nktorú nebolo možné predvídať, pretože nastala náhle, nie je bežná, niečo sa náhle zmenilo, na čo je\npotrebné okamžite reagovať, pretože sú ohrozené základné ľudské práva a slobody\nalebo bezpečnosť alebo hrozia štátu značné hospodárske škody. Nová trestná politika je\nsystémovým riešením, a nie bezprostrednou reakciou na mimoriadnu okolnosť.\n257. Argumenty vlády pre skrátené legislatívne konanie v podobe konaní o porušení povinnosti\ntranspozície práva Európskej únie do slovenského právneho poriadku a hrozbe hospodárskej škody\nnepovažujú za relevantnú podmienku na skrátený legislatívny proces z titulu selektívnosti týchto\nkonaní (existujú aj niektoré ďalšie konania vedené proti Slovenskej republike), času (konania boli\niniciované v rokoch 2019 – 2021) a reálnosti (vo väčšine stanovísk neprišlo k vydaniu\nodôvodneného stanoviska). Ani ohrozenie ľudských práv nie je dôvodom na skrátené legislatívne\nkonanie z dôvodu vládou tvrdeného rozsudku Súdneho dvora vo veci C-655/21, nálezu ústavného\nsúdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 či judikatúry ESĽP proti Slovenskej republike, pretože tieto súdne\nrozhodnutia nie sú mimoriadnou okolnosťou relevantnou pre použitie inštitútu skráteného\nlegislatívneho konania. Rovnako ani argument „vojny“ medzi generálnou prokuratúrou a úradom\nšpeciálnej prokuratúry neobstojí.\n258. Navrhovatelia považujú za jedinú mimoriadnu okolnosť infláciu, avšak aj tú možno predvídať,\npričom nedošlo k takému odklonu od pravidelných odhadov, ktoré by si vyžiadali urýchlenú\nbezprostrednú reakciu v oblasti trestného práva. Navyše sa inflácia v napadnutom zákone spája\nlen s určením hraníc výšky škody (teda s jedným ustanovením) a dokonca ani tu zvýšené hranice\nškody inflácii nezodpovedajú.\n259. Z citovaného § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vyplýva, že primárnou podmienkou\nuskutočnenia skráteného legislatívneho konania je existencia mimoriadnej okolnosti. Za\nmimoriadnu okolnosť na účely skráteného legislatívneho konania možno považovať iba takú\nokolnosť, ktorá sa zjavne vymyká bežnému priebehu spoločenských alebo politických procesov,\na to vnútroštátnych i vonkajších, alebo môže ísť o okolnosť, ktorú predstavuje prírodná katastrofa\n(porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 55/10, bod 84). Podľa jedného zo\nstanovísk možno mimoriadnu okolnosť charakterizovať ako objektívne existujúcu okolnosť, ktorú\n\n56\n\nnebolo možné predvídať, pretože nastala neočakávane a je potrebné na ňu urýchlene reagovať\n(napríklad živelná pohroma, priemyselná havária a pod.; pozri stanovisko Katedry ústavného práva\na správneho práva PF UPJŠ – časť IV.10.2 tohto nálezu).\n260. Ide o objektívne vnímateľnú realitu, ktorú netreba dokazovať, a zároveň ide o predpoklad\nvzniku ohrozenia základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozby značných\nhospodárskych škôd pre štát. Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti\nalebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát je potenciálnym následkom takejto\nmimoriadnej okolnosti, ktorý je však potrebné individualizovať [a teda odôvodniť\n(PL. ÚS 11/2012)].\n261. Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných\nhospodárskych škôd pre štát sú dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie je reálne (atribút\nreálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a je konkretizovaný spôsob\nohrozenia [atribút konkrétnosti ohrozenia (PL. ÚS 11/2012)]. Česká rozhodovacia prax navyše\nzdôrazňuje, že ohrozenie základných ľudských práv a bezpečnosti, resp. hrozba značných\nhospodárskych škôd musia byť aj „... intenzívne. S tým súvisí podmienka určitej naliehavosti,\nktorá spočíva v tom, že z dôvodu časovej tiesne návrh zákona už nemožno prejednať štandardným\nspôsobom.“.\n262. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava sa týka komplexných zmien trestnej\npolitiky štátu – práva hmotného, ako aj procesného. Dôvodová správa k napadnutému zákonu\npoukazuje na programové vyhlásenie vlády na roky 2023 až 2027 (ďalej len „programové\nvyhlásenie vlády“), časť posilnenie úlohy demokratického štátu – trestná politika štátu, v ktorom sa\nvláda zaviazala „k priblíženiu slovenského trestného práva európskym štandardom a aktuálnym\ntrendom v trestnoprávnej politike najvyspelejších krajín Európskej únie, ako aj Európskej únie ako\ntakej.“.\n263. Vláda v programovom vyhlásení vlády odkazuje na potrebu humanizácie trestov, príklon\nk filozofii restoratívnej justície (vrátane uprednostnenia alternatívnych trestov) a väčšiu\nprimeranosť (individualizáciu) trestov. Na uvedené ciele zákonodarca využil niekoľko desiatok\ninštitútov (výška škody, trestné sadzby, spôsoby ukladania trestov, premlčanie a iné), inštitúcií\n(zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry), reflexiu súdnych rozhodnutí (nálezov ústavného súdu,\nrozsudkov ESĽP a Súdneho dvora), ako i implementáciu práva Európskej únie do slovenského\nprávneho poriadku.\n264. Ústavný súd považuje za dôležité, že pri konkrétnej identifikácii podmienok na skrátené\nlegislatívne konanie musia mať vláda aj parlament určitú mieru diskrécie a autonómie. Takto\nvymedzený priestor však nemôže byť neobmedzený a môže byť predmetom ústavnej kontroly zo\nstrany ústavného súdu, ak by formálnym dodržaním zákona o rokovacom poriadku došlo k\nporušeniu ústavou chránených práv alebo princípov (PL. ÚS 11/2012, PL. ÚS 13/2022). Ústavný\nsúd sa však, rešpektujúc zodpovednosť vlády a parlamentu, vyhýba stanoveniu príliš prísnych\npodmienok na toto konanie z dôvodu, aby vláda aj parlament mohli plniť svoje ústavné funkcie a\nidentifikovať tie segmenty sociálnej reality, ktoré treba regulovať urgentne. Vláda a parlament majú\nširoký rozsah uváženia, čo považujú za priame alebo bezprostredné ohrozenie hodnôt\nšpecifikovaných v zákone o rokovacom poriadku. Osobitne širokú mieru diskrécie má zákonodarca\npri trestnej politike (PL. ÚS 6/09, PL. ÚS 106/2013).\n57\n\na)\n\nKonania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie:\n\n265. V návrhu na skrátené legislatívne konanie vláda poukazuje na nevyhnutnosť prijať legislatívne\nopatrenia v oblasti trestného práva súvisiace s konaniami o porušení povinností vyplývajúcich\nz práva Európskej únie vedenými proti Slovenskej republike.\n266. Nemožno poprieť, že konania predvídané v čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ, na ktoré\npoukázala vláda, aktuálne proti Slovenskej republike prebiehajú a sú v rôznych fázach predsúdneho\nštádia vedeného Komisiou. V troch prípadoch bola Slovenskej republike zo strany Komisie\ndoručená výzva, resp. dodatočná výzva [INFR(2019)2135, INFR(2021)2268 a INFR(2023)2108]\na v dvoch prípadoch už bolo doručené aj odôvodnené stanovisko [INFR(2021)2240\na INFR(2023)2008]. Len v jednom z týchto konaní [INFR(2023)2108] by mohla Komisia\nv prípadnej žalobe podanej na Súdnom dvore podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ navrhovať aj\nuloženie finančných sankcií, keďže v zmysle čl. 260 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ vyčíta\nSlovenskej republike v predsúdnom štádiu aj neoznámenie transpozičných opatrení vo vzťahu\nk smernici. V ostatných začatých konaniach môže Komisia v prípade, že sa rozhodne podať žalobu\nna Súdnom dvore, podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ žiadať len konštatovanie neplnenia\nidentifikovaných povinností. K uloženiu finančných sankcií by mohlo dôjsť až na základe následnej\nžaloby Komisie podanej podľa čl. 260 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ pre neprijatie potrebných\nopatrení na vyhovenie rozsudku Súdneho dvora vyhláseného podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ.\n267. Podľa názoru ústavného súdu však žiadne z vládou špecifikovaných začatých konaní nemožno\npovažovať za mimoriadnu okolnosť v zmysle § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku. Nie je\nmožné v súvislosti s nimi konštatovať, že ich začatie sa vymyká bežnému priebehu daných\nprocesov, ako to požaduje judikatúra ústavného súdu (PL. ÚS 11/2012). Ide o konania, ktoré sú\npredvídané zmluvou o fungovaní EÚ a ich priebeh nevykazuje žiadne odlišnosti od tejto úpravy.\nb)\n\nPotreba humanizácie trestov a zosúladenia trestnej politiky s čl. 46 ods. 3 charty:\n\n268. Argumentácia nevyhnutnosťou urýchlene pristúpiť k humanizácii trestov v Trestnom zákone\nsíce odôvodňuje potrebu prijatia navrhovaných zmien, avšak ani v tomto prípade ústavný súd\nnevidel mimoriadnu okolnosť, pre ktorú bolo nevyhnutné napadnutý zákon prijať v skrátenom\nlegislatívnom konaní. Okrem iného možno poukázať na to, že humanizácia trestov nebola\npredmetom zákonodarného procesu prvýkrát.\n269. Čo sa týka tvrdeného rozporu aktuálnej politiky trestania s čl. 49 ods. 3 charty, ktorý vláda\npodporuje aj odkazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-655/21, je potrebné pripomenúť čl. 51\nods. 1 charty, v zmysle ktorého je charta určená pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú\nprávo Európskej únie. Testovať optikou charty teda nie je možné celý Trestný zákon, ale len tie\njeho ustanovenia, ktoré sú dôsledkom vykonávania práva Európskej únie zo strany Slovenskej\nrepubliky. Neobstojí teda všeobecné tvrdenie, že taká rozsiahla novelizácia, akú predstavuje\npredmetná právna úprava, bola vyvolaná potrebou zosúladenia právnej úpravy s chartou. Bolo by\npotrebné precizovať, vo vzťahu ku ktorým ustanoveniam má tento argument svoj význam. Okrem\ntoho, ani keby sa pripustila potreba zosúladenia niektorých ustanovení Trestného zákona s chartou\nako dôvod novelizácie Trestného zákona, nejde o mimoriadnu okolnosť v zmysle judikatúry\nústavného súdu popísanej v bodoch 259 až 264 tohto nálezu.\n\n58\n\nc)\n\nReakcia na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021:\n\n270. Poukázané bolo tiež na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 vo veci vyslovenia\nnesúladu § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona, ktoré sa týkajú inštitútu trestu prepadnutia majetku.\nAko vláda uvádza, § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona sú zrušené od 20. októbra 2023. Podľa čl. 125\nods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými\nv odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia\núčinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od\nvyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi\na medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy\nuvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm.\nd), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných\nústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia\nstrácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n271. Ústavný súd je toho názoru, že šesťmesačná lehota stanovená ústavou je nastavená tak,\naby potrebné zmeny bolo možné prijať v riadnom legislatívnom konaní. Nemalo by teda zostať\npravidlom, že každý nález ústavného súdu, ktorým bude vyslovený nesúlad právneho predpisu\nalebo jeho časti s ústavou, má mať za následok skrátené legislatívne konanie. Navyše pokiaľ\nústavný súd rozhodol o neústavnosti konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, tým skôr bolo\nohrozenie základných slobôd de facto eliminované. V konkrétnej veci síce treba konštatovať,\nže v riadnom legislatívnom procese by sa už navrhované zmeny prijať pravdepodobne nestihli,\navšak to nič nemení na tom, že nález ústavného súdu nie je v zásade mimoriadnou okolnosťou,\nktorá by mohla mať za následok ohrozenie základných práv a slobôd (čo je už zo samotnej povahy\nústavného súdu a jeho rozhodovacej právomoci vylúčené), a v tomto prípade nebolo preukázané,\nže by v dôsledku tohto rozhodnutia hrozila Slovenskej republike akákoľvek škoda.\nd)\n\nPotreba zosúladenia právnej úpravy s rozhodovacou praxou ESĽP:\n\n272. K vládou uvádzaným rozhodnutiam ESĽP ústavný súd uvádza:\ni) Rozsudok ESĽP vo veci Branislav Adamčo proti Slovenskej republike (č. žiadosti 45084/14) je\nz 12. 11. 2019 a ESĽP v tomto rozsudku okrem iného konštatoval porušenie práv sťažovateľa\nz dôvodu, že jeho odsúdenie v trestnom konaní bolo v rozhodujúcej miere založené iba na výpovedi\nsvedka (kajúcnika), pričom ostatné dôkazy boli iba nepriame. Výpoveď svedka podľa ESĽP nebola\ndostatočne preskúmaná, pričom mala byť, a to tým skôr, že svedok za túto usvedčujúcu výpoveď\nzískal praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy.\nii) S týmto prípadom súvisí rozhodnutie ESĽP vo veci Erik Adamčo proti Slovenskej republike\n(rozsudok z 1. 6. 2023, č. žiadosti 19990/20), v ktorom ESĽP vytkol súdom rozhodujúcim vo veci,\nže nevenovali žiadnu jasnú individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod získaných výmenou za\nusvedčujúce dôkazy, a to napriek konkrétnym argumentom sťažovateľa. V oboch prípadoch ESĽP\npoukázal na to, že sa nezdá, že by slovenské právo obsahovalo ustanovenia týkajúce sa udeľovania\nimunity a že takéto dohody boli uzatvárané mimo súdnej kontroly. V oboch prípadoch ide\no rozsudky ESĽP, ktoré sú sledované Výborom ministrov Rady Európy.\n\n59\n\niii) V rozsudku Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 15. 12. 2022,\nč. žiadosti 28081/19, 29664/19) bolo konštatované porušenie práva na výsluch svedka v trestnom\nkonaní. V tomto prípade ESĽP poukazoval na nedostatočné zdôvodnenie odmietnutia vykonania\nďalšieho dokazovania (navrhovaného sťažovateľmi).\niv) V prípade Mucha proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 25. 11. 2021, č. žiadosti\n63703/19) sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci pred nestranným\nsúdom a porušenie prezumpcie neviny. Sťažovateľ bol súdený a odsúdený tým istým\nprvostupňovým súdom, ktorý v minulosti odsúdil jeho spolupáchateľov za trestné činy spáchané\nspoločne s ním a pri vymedzení týchto činov poukazoval aj na spoluúčasť sťažovateľa.\n273. Ústavný súd nepopiera potrebu rešpektovania rozhodnutí ESĽP, avšak dospel k záveru, že ani\njedno z označených rozhodnutí nemožno považovať za takú mimoriadnu okolnosť, ktorá by\nodôvodňovala potrebu skráteného legislatívneho konania. V prvom rade je potrebné poukázať na to,\nže väčšina z rozhodnutí bola prijatá už pred niekoľkými rokmi a zákonodarca dosiaľ nepovažoval\nza nevyhnutné kvôli nim urýchlene pristúpiť k novelizácii trestnoprávnych predpisov. Ak ESĽP v\nrozhodnutí vysloví, že zmluvný štát porušil práva sťažovateľa, nemožno bez ďalšieho také\nrozhodnutie považovať za mimoriadnu okolnosť odôvodňujúcu potrebu meniť právnu úpravu pre\nmožné ohrozenie základných práv. Dôsledkom existencie rozhodnutia ESĽP o porušení práv a\nslobôd je povinnosť rešpektovať právny názor ESĽP v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,\nčím sa práve zabráni porušovaniu práv a slobôd chránených dohovorom v obdobných prípadoch.\ne)\n\nVládou namietané „zneužívanie“ inštitútov trestného práva špecializovanými trestnými\nzložkami (Národnou kriminálnou agentúrou a úradom špeciálnej prokuratúry):\n\n274. Vláda v návrhu na skrátené legislatívne konanie argumentovala „zneužívaním“ inštitútov\ntrestného práva špecializovanými trestnými zložkami (Národnou kriminálnou agentúrou a úradom\nšpeciálnej prokuratúry) v neprimeranom rozsahu. Podľa vlády sú dva štátne orgány – generálna\nprokuratúra a úrad špeciálnej prokuratúry de facto v inštitucionálnej vojne, pretože presadzujú dva\nodlišné koncepty trestnej politiky štátu, kde úrad špeciálnej prokuratúry nerešpektuje generálnu\nprokuratúru ako hlavu monokratickej štruktúry prokuratúry. K tomu ústavný súd uvádza, že ide\no zákonnú deľbu kompetencií v internom prostredí orgánov prokuratúry, ktorá nekoliduje úprave\npodľa čl. 149 až 151 ústavy, pričom tak ako uvedený argument nesvedčí v prospech skráteného\nlegislatívneho konania, rovnako nesvedčí ani v prospech podaných návrhov v tejto veci (pozri\nargumentáciu ďalej), pretože ústavná oddelenosť a z nej vyplývajúca inštitucionálna nezávislosť sa\ntýkajú sústavy orgánov prokuratúry ako celku a interné vzťahy v jej rámci ponecháva ústava\nzákonnej úprave.\n275. Vo svojom vyjadrení k návrhom navrhovateľov vláda poukazuje na nasledujúce rozhodnutia\nústavného súdu: II. ÚS 300/2021, II. ÚS 367/2021, III. ÚS 39/2021, I. ÚS 32/2021,\nII. ÚS 428/2020, III. ÚS 287/2020, IV. ÚS 44/2023, I. ÚS 106/2021, IV. ÚS 219/2022,\nI. ÚS 20/2022, I. ÚS 486/2021, III. ÚS 456/2021, III. ÚS 581/2021, II. ÚS 373/2021,\nIII. ÚS 523/2021, II. ÚS 288/2021, III. ÚS 347/2021, II. ÚS 299/2021, III. ÚS 33/2021,\nI. ÚS 452/2020, III. ÚS 454/2022, III. ÚS 455/2022, III. ÚS 251/2022, III. ÚS 65/2023,\nIV. ÚS 608/2022 a I. ÚS 448/2021.\n\n60\n\n276. Z uvedených rozhodnutí sa úradu špeciálnej prokuratúry dotýkajú len rozhodnutia sp. zn.\nI. ÚS 106/2021 (neumožnenie návštevy notára obvinenému z korupcie v kolúznej väzbe),\nIV. ÚS 219/2022 (neumožnenie odosielania listov manželke a deťom sťažovateľom v kolúznej\nväzbe), III. ÚS 454/2022 (nezákonná prehliadka administratívnych priestorov sťažovateľky\nna príkaz úradu špeciálnej prokuratúry), IV. ÚS 608/2022 (porušenie práva na konanie\nbez zbytočných prieťahov) a I. ÚS 448/2021 (porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov). Vydanie týchto rozhodnutí pritom poukazuje len na existenciu fungujúceho systému\nústavných sťažností, na ktorých podklade ústavný súd rozhodol, a tým sa zabránilo ďalšiemu\nporušovaniu práv (nielen) sťažovateľov v obdobných veciach. Navyše ide o rozhodnutia\nza posledné tri roky, a preto nemožno hovoriť o náhlej či neočakávanej udalosti, na ktorú bolo\npotrebné reagovať urýchlene skráteným legislatívnym konaním.\nf)\n\nTranspozícia smernice 2012/13/EÚ a smernice 2014/42/EÚ:\n\n277. Napokon vláda v predkladacej správe k návrhu na skrátené legislatívne konanie poukazuje\nna potrebu plnej transpozície smernice 2012/13/EÚ a smernice 2014/42/EÚ. V ďalšom texte\nsamotného návrhu na skrátené legislatívne konanie však na túto skutočnosť nijakým spôsobom\nneodkazuje a poukaz na potrebu transpozície predmetných smerníc vláda nevysvetlila\nani vo vyjadrení doručenom v tomto konaní. Je pravda, že v prípade oboch uvedených smerníc\nzaslala Komisia Slovenskej republike v súvislosti s ich transpozíciou formálnu výzvu\n[INFR(2014)0378 a INFR(2016)0831], ale v oboch prípadoch bolo konanie zo strany Komisie\nuzavreté bez podania žaloby na Súdnom dvore (10. decembra 2015, resp. 17. mája 2018).\ng)\n\nVývoj inflácie:\n\n278. V neposlednom rade vláda poukázala na potrebu urýchlene reagovať na vývoj inflácie,\npretože dochádza ku kriminalizácii osôb bez reálneho nebezpečenstva pre spoločnosť. Na tomto\nmieste je potrebné poukázať na to, že inflácia sa spomína v súvislosti so zmenami v nastavení\nhraníc na definovanie malej, väčšej, značnej škody a škody veľkého rozsahu, pričom tieto\nustanovenia neboli menené od roku 2006. Práve táto skutočnosť by mohla poukazovať na to,\nže aj keď nemožno poprieť potrebu aktualizácie právnej úpravy, otázkou zostáva, či bolo\nnevyhnutné, aby k tejto aktualizácii došlo urýchlene. Ak by v dôsledku inflácie mali byť ohrozené\nzákladné práva a slobody, potom bolo povinnosťou zákonodarcu zakročiť a právnu úpravu\naktualizovať omnoho skôr. Samotná vláda však poukazuje na to, že obdobným spôsobom sa\nnavrhovalo zvýšenie výšky malej škody aj návrhom pripraveným ministrom spravodlivosti z 30.\nmarca 2023 (tlač 1528), a to bez toho, aby bolo nevyhnutné takéto navyšovanie hraníc škody\nschváliť urýchlene.\nV.4. Vlastné posúdenie dôvodov na skrátené legislatívne konanie a ďalšieho priebehu\nlegislatívneho procesu:\n279. Ústavný súd dospel k záveru, že aj pri zohľadnení širokej miery politického uváženia (wide\nmargin of appreciation, weiter politischer Ermessensspielraum) je nutné konštatovať, že národná\nrada pri prijímaní napadnutého zákona postupovala v rozpore s § 89 ods. 1 zákona o rokovacom\nporiadku, keď podľa názoru ústavného súdu nepreukázala splnenie podmienok na skrátené\n\n61\n\nlegislatívne konanie. Argumentácia vlády uvedená v návrhu na skrátené legislatívne konanie\nčiastočne, tak ako je už uvedené, poskytuje odôvodnenie pre navrhované zmeny trestnoprávnych\nkódexov, avšak tieto dôvody podľa ústavného súdu nie sú dostatočné na to, aby bolo možné\nracionálne dospieť k záveru, že bolo nevyhnutné tieto zmeny prijať urýchlene v skrátenom\nlegislatívnom konaní.\n280. Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť)\nvšak nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť (pozri bod 246 tohto nálezu). Ako ústavný súd\nv obdobných prípadoch zdôrazňuje, jeho úlohou nie je zastávať pozíciu „odvolacieho súdu“\nvo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok na skrátené legislatívne konanie, ale vystupovať\nako ochranca ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces (PL. ÚS 13/2022).\nÚstavnú relevanciu vád legislatívneho procesu ústavný súd vidí v prípade porušenia ustanovenia\nzákona o rokovacom poriadku, ak ide o porušenie (i) s určitou, vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo\ndôjsť (ii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 18/2022). Uvedené vyplýva\nz už uvedeného základného východiska rozhodovacej praxe ústavného súdu, podľa ktorého môže\nbyť rozpor prijatého zákona s ústavou dôsledkom hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel\nzákonodarného postupu (PL. ÚS 48/03). Nálezom sp. zn. PL. ÚS 13/2022 zároveň ústavný súd túto\npožiadavku spresnil, keď dodal, že „... v zásade však musí ísť o také porušenie pravidiel\nzákonodarného procesu, ktoré predstavuje aj zásah do ústavou garantovaných predovšetkým\nposlaneckých menšinových práv.“.\n281. Ústavná intenzita porušenia pravidiel legislatívneho procesu veľmi úzko súvisí s tým, či týmto\nporušením došlo (alebo mohlo dôjsť) k zásahu do ústavných princípov. Na túto otázku je potrebné\nodpovedať v kontexte dôsledkov, ktoré môžu nastať v zmysle zákona o rokovacom poriadku\nv prípade, ak je zákon prijatý v skrátenom legislatívnom konaní.\n282. Podľa § 89 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku sa v skrátenom legislatívnom konaní\nnepoužijú tieto obmedzenia:\n-\n\nustanovenie § 25 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého rokovanie o jednotlivých\nbodoch schôdze národnej rady nemôže začať, ak neboli poslancom najneskôr do 24 hodín\npred začatím rozpravy doručené všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad\nna rokovanie, ak národná rada bez rozpravy nerozhodne inak;\n\n-\n\nustanovenie § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého sa návrh zákona musí\nzverejniť na webovom sídle národnej rady najmenej 15 dní pred schôdzou národnej rady,\nna ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie;\n\n-\n\nustanovenie § 74 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku upravuje povinnosť národnej rady\nurčiť lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch, ktorá nesmie byť kratšia ako 30 dní\nodo dňa pridelenia;\n\n-\n\nustanovenia § 81 ods. 2, § 83 ods. 4 a § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku upravujú\nlehoty, ktoré majú byť dodržané od doručenia správy výborov do druhého čítania a v prípade\nhlasovania o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch; a\n\n-\n\nnapokon § 86 zákona o rokovacom poriadku, ktorý umožňuje odložiť hlasovanie o návrhu\nzákona ako celku v prípade, ak boli schválené pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy, a to až\ndo času, kým tieto návrhy nebudú poslancom rozdané v písomnej forme.\n62\n\n283. Obmedzenie upravené v § 25 zákona o rokovacom poriadku možno „obísť“ aj jednoduchým\nrozhodnutím národnej rady (toto obmedzenie teda možno „nepoužiť“ aj v riadnom legislatívnom\nkonaní). Napriek tomu, že § 89 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku umožňuje „nedodržanie“\nlehoty upravenej v § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, zo skutkového stavu vyplýva,\nže v tomto prípade bola táto požiadavka materiálne zachovaná. Vo vzťahu k prerokovaniu\nvo výboroch je podstatné, že k prerokovaniu napokon došlo (bezprostredne po prvom čítaní).\nUstanovenia § 81 ods. 2, § 83 ods. 4 a § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku umožňujú tieto\nlehoty skrátiť na základe rozhodnutia národnej rady aj v prípade riadneho legislatívneho procesu.\nUstanovenie § 86 zákona o rokovacom poriadku upravuje len možnosť (nie povinnosť) hlasovanie\nodložiť, a to na základe návrhu národnej rady.\n284. Skupina poslancov 2 považuje za osobitný dôvod neústavnosti legislatívneho procesu aj rozsah\npozmeňovacieho návrhu spravodajcu zákona (poslanec Tibor Gašpar), ktorý mal 22 strán, a najmä\nskutočnosť, že bol členom ústavnoprávneho výboru zaslaný 29. januára 2024 o 20.03 h, teda\nbezprostredne večer pred začatím rozpravy v ústavnoprávnom výbore, ktorá sa začala 30. januára\n2024 o 9.00 h.\n285. Vo vzťahu k rozsahu návrhu v druhom čítaní ústavný súd už skôr rozhodol, že nemôže\nposudzovať rozsah pozmeňovacieho návrhu ako dôvod na deklaráciu neústavnosti právneho\npredpisu. Stanovením ideálnej, primeranej či neprimeranej dĺžky pozmeňujúceho či doplňujúceho\nnávrhu bez prepojenia na porušenie ústavných práv alebo princípov by ústavný súd neprimeraným\nspôsobom zasiahol do parlamentnej autonómie (PL. ÚS 18/2022, bod 40).\n286. Podľa čl. 9 ods. 2 pravidiel rokovania ústavnoprávneho výboru je člen výboru povinný zaslať\npozmeňujúce a doplňujúce návrhy sekretariátu výboru v časovom predstihu, aby bolo možné ich\nzaslať členom výboru najmenej 24 hodín pred konaním schôdze výboru, na ktorej sa bude uvedený\nnávrh zákona prerokúvať. To však neplatí, ak sa návrh zákona prerokúva v skrátenom legislatívnom\nkonaní alebo ak ide o pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý obsahuje úpravy zodpovedajúce časti\nC. stanoviska Odboru legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej\nrepubliky (legislatívno-technická úprava), alebo ak s tým súhlasí nadpolovičná väčšina prítomných\nčlenov výboru.\n287. Navrhovatelia argumentujú obmedzením relevantnej a kvalifikovanej rozpravy vo výbore,\npričom poukazujú práve na skutočnosť, že k tomuto obmedzeniu došlo v priamej súvislosti\ns existenciou skráteného legislatívneho konania o napadnutom zákone.\n288. Je zrejmé, že ak by sa o napadnutom zákone nerozhodovalo v skrátenom legislatívnom konaní,\nčlen výboru (v tomto prípade poslanec Tibor Gašpar) by bol povinný riadiť sa 24-hodinovou\nlehotou a pozmeňujúci návrh by tak členovia ústavnoprávneho výboru mali k dispozícii skôr.\nUvedené pravidlo je obsiahnuté len v pravidlách rokovania ústavnoprávneho výboru, ktoré boli\nprijaté ako uznesenie ústavnoprávneho výboru – teda ako interný predpis konkrétneho výboru\nparlamentu, preto ani jeho prípadné porušenie nemohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu, ktorá by viedla\nk protiústavnosti napadnutého zákona v dôsledku vád legislatívneho procesu. Navyše o tomto\nnávrhu ústavnoprávneho výboru prebehla diskusia nielen na jeho zasadnutí, ale bolo možné o ňom\ndiskutovať aj v rámci samotného druhého čítania v pléne národnej rady, ktoré prebiehalo od\n31. januára 2024 do 8. februára 2024.\n\n63\n\n289. K námietkam skupiny poslancov 1 (bod 8.9 ich návrhu) týkajúcim sa pozmeňujúceho\na doplňujúceho návrhu podaného poslancom Gáborom Grendelom a pozmeňujúceho\na doplňujúceho návrhu podaného poslancom Martinom Šmilňákom (bod 8.10 ich návrhu) ústavný\nsúd uvádza, že ústavnú ochranu výkonu mandátu poslanca v rozsahu podávania pozmeňujúcich\na doplňujúcich návrhov počas rokovania o návrhu zákona je možné poskytnúť len vtedy, ak je\ntakýto návrh podaný v súlade so všetkými požiadavkami zákona o rokovacom poriadku, a tým je\nnaplnený účel pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.\n290. K požiadavke podpisu predkladateľa pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu ústavný súd\nuvádza, že podpis poslanca pod pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom podľa § 82 ods. 2 zákona\no rokovacom poriadku nie je samoúčelný, pretože vyjadruje jeho súhlas s takýmto návrhom.\nFyzickým podpísaním návrhu vzniká a preukazuje sa vzťah poslanca k takémuto návrhu. Zákon\no rokovacom poriadku v § 29 ods. 1 predpokladá, že poslanec podáva svoj pozmeňujúci\na doplňujúci návrh. Ak je na podanie takého návrhu postačujúci súhlas jedného poslanca (typicky\nvo výbore národnej rady), požiadavka jeho podpisu v zákone o rokovacom poriadku nie je, pretože\ntam nenastane pochybnosť o tom, že poslanec predkladá svoj pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Ak\nale rokovací poriadok vyžaduje podpisy aspoň 15 poslancov ako prejav súhlasu s pozmeňujúcim\na doplňujúcim návrhom, je elementárnou náležitosťou písomne predloženého návrhu aj podpis jeho\npredkladateľa.\n291. V písomnom vyhotovení pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu podaného poslancom\nGáborom Grendelom, ktorý je zverejnený na webovom sídle národnej rady, je na s. 48 v podpisovej\nprílohe prvé miesto prázdne, čo navodzuje dojem, že bolo určené práve pre predkladateľa\npozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.\n292. Pokiaľ ide o pozmeňujúci a doplňujúci návrh podaný poslancom Martinom Šmilňákom, je\npodstatné, že jedným z minimálneho počtu súhlasov poslancov s návrhom bol súhlas poslanca,\nktorého mandát už zanikol. Zánikom mandátu poslanca dochádza k definitívnemu ukončeniu\nvšetkých práv, ktoré sú s výkonom mandátu spojené. Vo vzťahu k návrhom zákonov to zákon\no rokovacom poriadku výslovne upravuje v § 147 ods. 2. Podanie návrhu zákona ale nie je jediným\noprávnením poslanca v rámci výkonu jeho mandátu. Z podstaty zániku mandátu podľa ústavného\nsúdu vyplýva, že nie je možné, aby po zániku mandátu poslanca pretrvávali účinky spojené\ns výkonom mandátu. Ak súhlas s pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom vyjadrilo presne 15\nposlancov a do momentu hlasovania o ňom mandát jednému z nich zanikol, bola by požiadavka\nsúhlasu aspoň 15 poslancov naplnená súhlasom poslanca, ktorého mandát už v čase hlasovania\nneexistuje. Zmyslom, ktorý je možné z § 82 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku vyvodiť, je, aby\nbol súhlas aspoň 15 poslancov daný nielen v momente podpísania pozmeňujúceho a doplňujúceho\nnávrhu, ale aj v momente hlasovania o ňom.\n293. K argumentácii skupiny poslancov 1 týkajúcej sa podania pozmeňujúceho návrhu poslancom\nTiborom Gašparom 7. februára 2024 na konci rokovania národnej rady o 17.50 h ústavný súd\nuvádza, že podľa prepisu rozpravy zo 7. februára 2024 [Schôdze: Rozprava: Textový prepis\nrozpravy – Národná rada Slovenskej republiky (nrsr.sk)] na pozmeňujúci návrh poslanca Tibora\nGašpara zo 7. februára 2024 reagovalo faktickými poznámkami 8 poslancov. V tomto čase vystúpili\na na pozmeňujúci návrh poslanca Tibora Gašpara reagovali poslanci Martin Dubéci, Zuzana\nMesterová, Zuzana Števulová, Jaroslav Spišiak, Tina Gažovičová, Branislav Vančo, Marek\n\n64\n\nLackovič a Peter Šuca. V nasledujúci deň (na úvod šiesteho rokovacieho dňa ešte v rámci druhého\nčítania) po vystúpení poslanca Gašpara, ktorý predniesol ďalší pozmeňovací návrh, predsedajúci\nPeter Žiga uviedol: „V rámci rozpravy neevidujem žiadneho prihláseného, a preto vyhlasujem\nrozpravu za skončenú.“\n294. To, že spoločný spravodajca vystúpil v rozprave 7. februára 2024 a 8. februára 2024 a v oboch\nprípadoch podal pozmeňujúci návrh, je využitím jeho práva podľa § 27 ods. 8 v spojení s § 29a ods.\n5 zákona o rokovacom poriadku. Návrh zo 7. februára 2024 nepredstavoval významné koncepčné\núpravy návrhu zákona. Celková filozofia trestnej politiky z navrhovanej novelizácie zostala aj\ntýmto pozmeňovacím návrhom zachovaná a návrh smeroval len k úpravám nevymykajúcim sa zo\nzákladnej obsahovej línie návrhu zákona. Návrhom z 8. februára 2024 bol len opravený\npozmeňujúci návrh z predchádzajúceho dňa.\n295. Ak by mal mať namietaný nedostatok priestoru na poslaneckú reakciu na pozmeňujúci návrh\nrelevantný význam pre neústavnosť napadnutého zákona, mal by navrhovateľ v dôvodoch návrhu\nnielen formálne konštatovať krátkosť alebo nedostatok času, ale mal by aj materiálne, resp. vecne\nargumentovať, v čom sa prijatím pozmeňujúceho návrhu zmenil pôvodný vládny návrh\nnapadnutého zákona v zmysle umocnenia neústavnosti akcentovanej jeho návrhom podaným na\nústavnom súde (na rozdiel od alternatívy, že navrhovateľmi napádané parametre ústavného\nnesúladu pôvodného návrhu zákona boli, naopak, dotknutým pozmeňujúcim návrhom korigované).\nTento výsledkový aspekt (ne)ústavnosti legislatívneho procesu je daný aj viazanosťou ústavného\nsúdu rozsahom a dôvodmi podaného návrhu (§ 45 zákona o ústavnom súde) v spojení s primárnym\npredmetom prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov, ktorým je samotný právny predpis,\njeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie (§ 125 ods. 3 ústavy), teda nie legislatívny proces.\n296. Obdobné závery je potrebné urobiť aj vo vzťahu k ostatným námietkam navrhovateľov\ntýkajúcim sa dôsledkov existencie skráteného legislatívneho konania o návrhu napadnutého zákona\na v tomto zmysle, najmä pokiaľ ide o nezverejnenie predbežnej informácie, neuskutočnenie\npripomienkového konania, nevypracovanie legislatívneho zámeru či neprerokovanie návrhu zákona\nv legislatívnej rade vlády. Všetky tieto procesy sú upravené v podústavných právnych normách –\npredovšetkým v legislatívnych pravidlách vlády, ktoré majú rovnako ako pravidlá rokovania\nústavnoprávneho výboru iba povahu interného právneho aktu. Navrhovatelia kriticky hodnotia\nzrýchlený legislatívny proces a komplexnosť právnej úpravy, ktorá sa v návrhu prezentovala.\nOsobitne tak robí skupina poslancov 1, ktorá tvrdí, že predmetná novela trestného práva bola\ndôležitá, komplexná, obsiahla, resp. odborná a vzhľadom na skrátený legislatívny proces sa k nej\nnemohli dostatočne kvalifikovane vyjadriť.\n297. Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ten nehodnotí rozsiahlosť, komplexnosť\nalebo odbornosť návrhov zákonov a ich prepojenie na parlamentnú diskusiu. Ústavným limitom\npre legislatívny proces je existencia primeranej rozpravy v parlamente, ktorá má chrániť\nparlamentnú menšinu formulovať svoje stanovisko, a tak kontrolovať parlamentnú väčšinu\n(PL. ÚS 18/2022, bod 43).\n298. Z tejto premisy následne vyplýva, že prípadné chyby prameniace z nedostatočnej diskusie\nči komplexnosti návrhu zákona sú najmä vo vyvodzovaní politickej zodpovednosti, ktorej sú\nposlanci podrobení v pravidelne sa opakujúcich voľbách, a ústavný súd zasahuje do procesov\nv rámci parlamentu celkom výnimočne (PL. ÚS 18/2022, bod 38).\n65\n\n299. Cieľom ústavnej ochrany legislatívneho procesu sú princípy demokratického a právneho štátu,\nnajmä princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, princíp slobodnej súťaže politických\nstrán, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti oboznámiť sa a identifikovať\nsa s „produktom“ parlamentnej procedúry (návrhom zákona). Z pohľadu tohto cieľa ústavný súd\nkonštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci neidentifikoval zásah do týchto (ani iných)\nústavných princípov spôsobený tým, že sa o napadnutom zákone rozhodlo v skrátenom\nlegislatívnom konaní. Ústavný súd zároveň upozorňuje, že toto konštatovanie neznamená,\nže pri prijímaní napadnutého zákona nedošlo k iným vadám legislatívneho procesu, ktoré by boli\nústavne relevantné (k ostatným námietkam navrhovateľov sa ústavný súd vyjadruje v ďalšom texte\ntohto nálezu). Znamená to len to, že v danom prípade nedošlo k zásahom do ústavných princípov\ntým, že neboli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie.\nV.5. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu:\n300. Obidve skupiny poslancov argumentujú, že v legislatívnom procese bol porušený aj ústavný\nzákon o ochrane verejného záujmu, konkrétne jeho čl. 3 ods. 4, čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) a čl. 6 ods.\n1. K porušeniu ústavného zákona malo dôjsť tým, že dvaja poslanci Tibor Gašpar a Peter Žiga sú\ntrestne stíhaní za trestné činy a ich participáciou v legislatívnom procese (Tibor Gašpar bol\nspravodajcom návrhu napadnutého zákona, pozn.) bol porušený verejný záujem. Podrobnejšie\nuvádzajú, že obaja poslanci majú záujem na znížení trestných sadzieb za trestné činy a skrátenie\npremlčacích lehôt kvôli potenciálnej trestnej zodpovednosti svojej, ako aj svojich príbuzných\nči blízkych osôb. Títo poslanci tak uprednostnili osobný záujem pred verejným záujmom (čl. 3\nods. 4 a čl. 4 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu), využili svoju funkciu\nna získanie osobnej výhody [čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu]\na neoznámili na schôdzach národnej rady svoj osobný záujem na novele trestného práva (čl. 6 ods. 1\nústavného zákona o ochrane verejného záujmu].\n301. Ústavný súd hodnotí túto argumentačnú líniu navrhovateľov ako vecne neprípustnú v rámci\nkonania o súlade právnych predpisov. V prvom rade poukazuje na to, že ústavný zákon o ochrane\nverejného záujmu je právny predpis, ktorého zmyslom je zabezpečiť právny mechanizmus ochrany\nverejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu osobných\nzáujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom (II. ÚS 483/2018). Ústavný zákon\npredpokladá aj osobitné konania, ktoré slúžia k zisťovaniu, či došlo alebo nedošlo k porušeniu\nverejného záujmu pri výkone verejnej funkcie (čl. 9 a nasl.). Tieto konania predstavujú ucelený\na definitívny rámec aplikácie ústavného zákona. To znamená, že mimo konaní predvídaných\nústavným zákonom nie je možné porušenie verejného záujmu zisťovať a vyvodzovať za prípadné\nporušenie právnu zodpovednosť.\n302. Uvedené ilustruje aj mechanizmus vyvodzovania zodpovednosti za nesplnenie povinností\npodľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Predmetný ústavný zákon vychádza\nz individuálnej zodpovednosti verejných funkcionárov za porušenie povinností podľa tohto\nústavného zákona (napr. čl. 9 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu). Kolektívnu\nzodpovednosť či dôsledky pre rozhodovanie kolektívneho orgánu, v ktorom pôsobí verejný\nfunkcionár, ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nepozná. Z charakteristiky predvídanej\nzodpovednosti verejných funkcionárov v ústavnom zákone teda nemožno dovodiť to, čoho sa\n\n66\n\ndomáhajú navrhovatelia v tejto veci: vyhlásiť právny predpis za neústavný. Z úpravy osobného\nvýkonu mandátu poslanca podľa čl. 73 ods. 2 ústavy nevyplýva, že by poslanec mohol byť\nvylúčený z rokovania a hlasovania o zákone, teda by v prípade neúčasti na rokovaní bez\nospravedlniteľného dôvodu, naopak, porušoval svoje poslanecké povinnosti.\n303. K totožným záverom možno dospieť aj vo vzťahu k argumentácii navrhovateľov,\nktorí namietajú porušenie čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu\nspočívajúce v tom, že obaja poslanci získali výhody pre seba a ich blízke osoby zo schvaľovanej\nlegislatívy, pretože toto ustanovenie pokračuje výnimkou v podobe činnosti, ktorá poslancom\n(verejným funkcionárom) vyplýva priamo z ich funkcie.\n304. Z navrhovateľmi spomínaných poslancov (Peter Žiga, Tibor Gašpar), ktorí sa legislatívneho\nprocesu zúčastnili, nie je ani jeden dosiaľ za trestný čin odsúdený. Ústavný súd nie je zákonný súd\no rozhodovaní o vine alebo nevine týchto poslancov a, vychádzajúc z prezumpcie\nneviny, preto námietka navrhovateľov, že prijatou právnou úpravou si zabezpečili nižšie tresty, je\nlen predpokladom, ktorý sa ani nemusí naplniť.\n305. Napokon parlament prijíma právnu úpravu, ktorá má plniť požiadavku všeobecnosti\nvyplývajúcu z právneho štátu (PL. ÚS 7/2021). Obsahom kritéria všeobecnosti je, že právna norma\nsa vzťahuje na druhovo určené subjekty (a nie konkrétnych jednotlivcov) a dispozícia právnej\nnormy je univerzálna (a nie individuálna). Vychádzajúc z uvedeného, preto obaja poslanci nie sú\npriamymi beneficientami právnej úpravy, ale v prípade, ak by boli uznaní za vinných,\ntak by z právnej úpravy „profitovali“ tak ako všetci ostatní, na ktorých sa vzťahuje časť právnej\nnormy (hypotéza, dispozícia alebo sankcia).\n306. Z týchto dôvodov sú argumenty navrhovateľov neprípustné. Ústavný súd dáva do pozornosti\naj konštatáciu samotných navrhovateľov (skupina poslancov 2), ktorí si uvedomujú neštandardnosť\nidentifikácie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ako referenčnej normy pri ústavnom\nprieskume legislatívneho procesu.\nV.6. Diskusia s koalíciou:\n307. Prezident vo svojom návrhu tvrdí, že v pléne národnej rady pri schvaľovaní napadnutých\nustanovení nediskutoval s opozíciou žiaden z poslancov vládnej väčšiny. Podľa neho parlamentná\nmenšina vyjadrila svoj politický, ako aj odborný názor v I., ako aj v II. čítaní, ale bez akejkoľvek\nreakcie zo strany koalície. Koalícia sa pripomienkami a návrhmi nezaoberala. Prezident vidí\nv tomto postupe porušenie práv parlamentnej opozície a princípov slobodnej súťaže politických síl\nv parlamente, a preto bol podľa neho legislatívny proces v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy,\nresp. s čl. 31 ústavy.\n308. Ústavný súd tento argument hodnotí tak, že pre kvalitu rozpravy v parlamente je determinujúci\nvoľný mandát poslanca, ktorý podľa ustálenej judikatúry znamená, že poslanci národnej rady svoj\nmandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi\n(PL. ÚS 24/2014, bod 25, PL. ÚS 7/2021, bod 92). Z toho vyplýva, že poslancov nie je možné nútiť\nk tomu, aby „museli“ diskutovať o návrhoch zákonov v rámci rozhodovacieho procesu na úrovni\nparlamentu, brať do úvahy pripomienky či návrhy predkladané inými poslancami\nalebo o nich diskutovať. Inak povedané, voľný mandát poslanca garantuje slobodu diskusie,\n\n67\n\nktorú poslanec môže, ale aj nemusí využiť, pričom poslanec je, čo sa týka utvárania svojho názoru,\nslobodný nielen od názorov či príkazov svojich voličov, ale aj od názorov a príkazov iných\nposlancov. Je bez významu, či ide o poslancov vládnej koalície alebo opozície. Názor poslanca\no návrhu zákona, pripomienkach a návrhoch opozičných poslancov, ako aj koaličných poslancov sa\nultimátne prejaví vo finálnom akte hlasovania (m. m. PL. ÚS 48/03).\n309. Okrem toho ústavný súd nemá dogmatizované pravidlá, ktorými by objektívne mohol hodnotiť\na posudzovať kvalitu obsahu parlamentnej rozpravy, napr. ako mali reagovať poslanci koalície\nna argumenty poslancov opozície, resp. v akom rozsahu sa opozičné návrhy a pripomienky dostali\ndo finálneho znenia právneho predpisu. Ústavný súd uvedené považuje za autonómiu parlamentu\na jeho forum internum. Zodpovednosť za „nekvalitnú“ diskusiu, neprihliadnutie na argumenty,\ninformácie alebo návrhy opozície môže existovať vo forme politickej, a nie ústavnoprávnej\nzodpovednosti. Ústavný súd opätovne poukazuje na svoju ustálenú judikatúru k legislatívnemu\nprocesu, podľa ktorej súd posudzuje, či sa každý poslanec mohol rovnakou mierou podieľať\nna finálnom znení predpisu (PL. ÚS 6/2017).\nV.7. Oboznámenie sa s návrhom napadnutého zákona:\n310. Prezident a skupina poslancov 2 v návrhu argumentujú tým, že poslanci parlamentnej väčšiny\nneboli oboznámení v plnej miere s dopadmi prijatia napadnutého zákona na práva adresátov\nprávnych noriem, ako aj na aplikačnú prax. Prezident poukazuje na (a) vyjadrenie politickej strany\nHLAS-SD, podľa ktorej v prípade, ak prax ukáže negatívne dopady na skrátenie premlčacích lehôt,\ntak strana bude iniciovať novelu Trestného zákona, a (b) poslanca Romana Michelka,\nktorý povedal, že nebol presne informovaný o všetkých veciach k pripravovanej novele trestného\npráva. Poslanci vládnej väčšiny tak boli podľa názoru prezidenta „pasívnymi aktérmi legislatívneho\nživota inštruovaní vládou, navyše bez reálneho poznania dopadov dôležitého pre informované\nhlasovanie o napadnutom zákone.“. Uvedené prezident kombinuje s absenciou právnej\nkomparatistiky v dôvodovej správe, resp. nereflektovaním názorov odborníkov vo verejnej diskusii\n(ústavný súd sa k tejto časti vyjadrí ďalej). Následne z toho navrhovatelia vyvodzujú porušenie\nvoľného mandátu poslanca národnej rady a rozpor s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 2 a s čl. 75\nods. 1 ústavy.\n311. V tejto súvislosti možno poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 13/2022, body 173 a 174, v ktorom\nústavný súd uzavrel, že poslanci majú len možnosť, nie povinnosť, oboznámiť sa s podstatnými\nskutočnosťami a relevantnými informáciami o prerokúvanom návrhu zákona o to viac, ak ide\no skrátené legislatívne konanie. Uvedené znamená, že nie je povinnosťou poslancov o každom\naspekte danej veci (návrhu zákona) komplexne a vyčerpávajúco diskutovať, pričom pri rozhodovaní\na hlasovaní majú reálnu možnosť takéto informácie zohľadniť.\n312. Ústavný súd opakovane pripomína, že cieľom ústavnej ochrany legislatívneho procesu sú\nprincípy demokratického a právneho štátu. Za tie ústavný súd považuje najmä princíp väčšinového\nrozhodovania a ochrany menšiny, princíp slobodnej súťaže politických strán, ale aj princíp\nverejnosti v zmysle práva verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s „produktom“ parlamentnej\nprocedúry (návrhom zákona). Ich uplatňovaním v procese tvorby práva v podmienkach\nparlamentnej demokracie je plne rešpektovaný princíp pluralizmu, podľa ktorého majú všetky\nstrany zúčastnené na parlamentnej procedúre dostať príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť\n68\n\na zároveň sa k nej vyjadriť (PL. ÚS 17/2014). S tým zároveň súvisí a plynule na to nadväzuje\nzabezpečenie otvorenej diskusie zástancov konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej\nmenšiny (parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru a kontrolu vládnucej väčšiny.\n313. Ústavný súd v zmysle svojho prístupu k posudzovaniu legislatívneho procesu nehodnotí vôľu\nposlancov, akú mali pri finálnom hlasovaní, resp. pri jednotlivých hlasovaniach v rámci\nlegislatívneho procesu. Voľný mandát poslanca spočíva v tom, že poslanec nie je nútený hlasovať\nproti svojmu svedomiu a presvedčeniu (čl. 73 ods. 2 ústavy). Práve presvedčenie a svedomie sú\nkonštitutívnymi prvkami reprezentatívneho mandátu. Vo svojej podstate znamenajú, že poslanci\npo zvolení a počas funkčného obdobia sú zodpovední len pred svojím svedomím a presvedčením.\nNásledne im vysloví alebo nevysloví svoju dôveru ľud v parlamentných voľbách.\nV.8. Ignorovanie pripomienok:\n314. Skupina poslancov 2, ako aj prezident vo svojich návrhoch tvrdia, že parlamentná väčšina\nignorovala pripomienky generálneho prokurátora či iných odborníkov, ktorí sa nemohli k návrhu\nzákona vyjadriť v prípravnej fáze legislatívneho procesu. Podobne títo navrhovatelia argumentujú,\nže národná rada nezobrala do úvahy upozornenia inštitúcií Európskej únie alebo prezidenta.\nV uvedenom postupe tak vidia svojvôľu, ktorá je v rozpore s čl. 1 ods. 1, resp. s čl. 2 ods. 2 ústavy.\n315. K predmetnému argumentu ústavný súd poukazuje na svoju (už) stabilizovanú judikatúru,\npodľa ktorej ochrana parlamentnej menšiny nespočíva v ochrane pred rozhodnutiami väčšiny,\nale v tom, že umožňuje menšine vyjadriť svoj názor počas rozhodovacieho procesu v parlamente\n(PL. ÚS 13/2022). Výhradu navrhovateľov, podľa ktorej sa nezohľadnili názory odbornej verejnosti\nalebo iných inštitúcií, nemožno považovať za zásadnú, resp. za takú, ktorá má ústavný rozmer,\nčo ústavný súd už judikoval vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/2022 (bod 43). Konečné rozhodnutie\nv zákonodarnom zbore je výsledkom väčšinového rozhodovania, pričom dôležité je, či mal\nv priebehu legislatívneho procesu každý poslanec rovnakú možnosť vplývať na finálnu podobu\nrozhodnutia (PL. ÚS 6/2017).\n316. Nezohľadnenie pripomienok zo strany odborníkov, iných inštitúcií alebo verejnosti\nv legislatívnom procese v zásade nie je ústavné relevantné. Neúčasť odborníkov na legislatívnom\nprocese by mohla byť ústavným súdom posudzovaná len v prípade, ak by nezohľadnením ich\npripomienok došlo k priamemu zásahu do ústavou chránených práv a princípov. Ústavný súd\nvo svojej rozhodovacej činnosti takú situáciu už identifikoval, a to konkrétne v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 13/2022, kde konštatoval porušenie čl. 55a ústavy (v ktorom ústava kladie dôraz\nna dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia) z dôvodu neúčasti Rady pre rozpočtovú\nzodpovednosť na legislatívnom procese (PL. ÚS 13/2022). V tomto náleze ústavný súd konštatoval,\nže v zásade nie je povolaný na to, aby sám vyhodnocoval odborné otázky udržateľnosti\nhospodárenia a transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov. Práve na tento\núčel bola podľa ústavného súdu zriadená Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, pričom „... ak má byť\ntáto jej úloha nielen formálna, ale aj prakticky naplniteľná, je potrebné, aby Rada pre rozpočtovú\nzodpovednosť mohla zo svojej nezávislej a odbornej pozície do diskusie o otázkach s reálnym\ndopadom na dlhodobú udržateľnosť hospodárenia aspoň v minimálnej miere zasiahnuť.“.\n317. Vo vzťahu k „ignorovaniu“ pripomienok generálneho prokurátora, prezidenta alebo inštitúcií\nEurópskej únie však takýto zásah do ústavných princípov ústavný súd neidentifikoval (a\n69\n\nnavrhovatelia ho ani netvrdili). Neúčasť Rady pre rozpočtovú zodpovednosť bola v okolnostiach\nposudzovanej veci namietaná len vo vyjadrení PF UPJŠ – samotní navrhovatelia nesúlad\nnapadnutého zákona (resp. legislatívneho procesu, ktorý prijatiu napadnutého zákona predchádzal) s\nčl. 55a ústavy nenamietali. Neúčasť odbornej verejnosti môže mať za určitých okolností vplyv na\nkvalitu zákona, avšak nie s nevyhnutným dopadom na jeho ústavnosť. V tomto prípade takýto\ndopad navrhovatelia rovnako nepreukázali.\n318. Ústavný súd už judikoval, že spôsob a metódy prerokovania návrhov zákonov môžu byť\nvýsledkom politickej taktiky pri zákonodarnom procese, keďže politické metódy pri tomto postupe\npatria do konceptu parlamentnej autonómie (PL. ÚS 18/2022, bod 38). Zákon o rokovacom\nporiadku stanovuje, že slovo sa v parlamente udelí členovi vlády alebo spravodajcovi k návrhu\nzákona, kedykoľvek oň požiadajú (§ 27 ods. 8, resp. § 28 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku).\nČas, keď skutočne vystúpia v rozprave, tak záleží práve od politickej taktiky, ktorú parlamentná\nväčšina pri legislatívnom procese má. To, že sa rozhodli toto právo využiť v nočných hodinách,\nresp. nadránom, keď už poslanci opozície neboli napriek požiadavke § 63 ods. 1 zákona\no rokovacom poriadku na rozprave prítomní, patrí do rámca politickej taktiky.\n319. A contrario, ak by ústavný súd do tejto situácie ingeroval, nevyhnutne by to viedlo\nk určovaniu limitov, kedy by člen vlády a spravodajca k návrhu zákona mohol a kedy by\nuž nemohol požiadať o slovo a vystúpiť v parlamentnej rozprave. Ústavný súd by musel vytvoriť\nobjektívny test na posudzovanie týchto situácií, čo sa mu zdá nerealizovateľné aj vzhľadom\nna slobodnú diskusiu, parlamentnú autonómiu a taktiku parlamentnej väčšiny (ale aj menšiny)\nv rámci legislatívneho procesu. Ústavný súd skúma, či sa poslanci parlamentnej menšiny mohli\nk návrhu napadnutého zákona vyjadriť, čo nespochybniteľne mohli. Tým tak vykonávali kontrolu\nnad parlamentnou väčšinou.\nV.9. Skrátenie rozpravy a ukončenie rozpravy:\n320. Navrhovatelia tvrdia, že pri legislatívnom procese došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,\nčl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy tým, že sa skrátila rozprava v prvom a druhom čítaní k návrhu\nnapadnutého zákona, resp. ukončila sa rozprava v treťom čítaní. Konkrétne rozprava v prvom čítaní\nbola skrátená na 20 hodín (10 hodín pre opozíciu), v druhom čítaní na 62 hodín (z toho 31 hodín\npre opozíciu) a v treťom čítaní bola rozprava uzavretá po vystúpení dvoch z 54 prihlásených\nposlancov. Podľa prezidenta inštitút ukončenia rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom\nporiadku je možné použiť ako ultima ratio pri obštrukciách poslancov opozície, ktoré trvajú týždne\nba mesiace. V tomto konkrétnom prípade sa opozícia k obštrukciám neuchýlila a argumentovala\nvecne. Podľa jej názoru tak došlo k „valcovaniu opozície.“\n321. Ústavný súd vidí v slobodnej diskusii zástupcov ľudu jadro legislatívneho procesu. Názory\npredkladateľov návrhu zákona sa v diskusii konfrontujú s názormi poslancov. Ako ústavný súd už\njudikoval, porušenie zákona o rokovacom poriadku by mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad\nvtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť poslancov, zvlášť menšinových,\nverejne zaujať stanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona alebo ak by v celej procedúre bolo\nmnožstvo nedostatkov, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt (PL. ÚS 13/2020, bod 29).\n322. Protipólom k zdanlivo neobmedzenej diskusii je efektívna činnosť parlamentu. V rámci nej má\nbyť legislatívny proces regulovaný tak, aby produkoval výsledky v rozumnom čase. Parlament je\n70\n\nzástupcom ľudu s demokratickou legitimitou. Z toho vyplýva aj zodpovednosť parlamentu prijímať\nprávne predpisy, ktoré regulujú sociálnu realitu. Parlament má ústavnú povinnosť prijímať zákony\n(PL. ÚS 6/2017, bod 118). Regulácia procesu vo všeobecnosti, ako aj pri konkrétnych návrhoch\nzákonov patrí do autonómie parlamentu, kde sa uplatňuje ústavný princíp väčšinového\nrozhodovania. Ide o priestor, do ktorého ústavný súd zasahuje len zriedka, pretože ide v prvom rade\no politické otázky.\n323. V prípade prvého a druhého čítania národná rada rozhodla o určení dĺžky času na rozpravu\npodľa § 29a zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého sa národná rada môže na návrh aspoň\ndvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému\ndo programu schôdze národnej rady. Toto ustanovenie možno pritom použiť s dvoma\nobmedzeniami: (a) určená dĺžka času na rozpravu nemôže byť kratšia ako 12 hodín (§ 29a ods. 1\nposledná veta) a (b) návrh nemožno podať, ak má národná rada rokovať o návrhu ústavného\nzákona, návrhu zákona o štátnom rozpočte a o programovom vyhlásení vlády (§ 29a ods. 2).\nV prípade prvého čítania bola dĺžka rozpravy obmedzená na 20 hodín, v druhom čítaní na 62 hodín,\nteda v každom prípade nad rámec limitu uvedeného v § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a\nnedošlo ani k porušeniu § 29a ods. 2 zákona o rokovacom poriadku.\n324. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 86/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 77/1998 Z. z., ktorým bolo\ndo zákona o rokovacom poriadku doplnený § 29a, by navrhovaná úprava mala „zefektívniť,\nracionalizovať, ale aj zatraktívniť priebeh rokovania národnej rady.“. Inštitút obmedzenia rozpravy\nje podľa názoru ústavného súdu potrebné vnímať aj v kontexte politickej stratégie, do ktorej\n(ako už bolo zdôraznené na viacerých miestach tohto nálezu) ústavný súd nezasahuje. V tomto\nprípade zo znenia tohto ustanovenia (a ani z dôvodovej správy) nevyplýva, že by malo k jeho\naplikácii dochádzať len výnimočne (ako tvrdia navrhovatelia), a ako je zrejmé z už uvedeného, na\njeho využitie boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky.\n325. Dôležitou argumentačnou líniou v návrhoch je inštitút uzavretia rozpravy, ku ktorému došlo\nv treťom čítaní po vystúpení dvoch opozičných poslancov. V treťom čítaní k návrhu napadnutého\nzákona 8. februára 2024 vystúpili v rozprave 3 poslanci, a to poslanec Hlina, na ktorého reagovalo\nfaktickými poznámkami 23 poslancov, poslanec Krúpa, na ktorého reagovalo faktickými\npoznámkami 16 poslancov, a poslanec Gašpar, na ktorého reagovalo faktickými poznámkami 23\nposlancov.\n326. Ústavný súd vníma argumenty navrhovateľov, že inštitút uzavretia rozpravy podľa § 35 ods. 7\nzákona o rokovacom poriadku môže byť ústavne problematický. Nepochybne treba súhlasiť\ns názorom prezidenta, že k jeho využívaniu môže dochádzať len výnimočne. Podľa stabilizovanej\njudikatúry k legislatívnemu procesu však aj tento zákonný inštitút je nutné vnímať v spojení\ns ústavnými princípmi [najmä so slobodnou súťažou politických síl (čl. 31 ústavy)] a v konkrétnom\nkontexte použitia tohto inštitútu, ktorý môže byť aj legitímnym nástrojom na zabránenie\nobštrukčnému postupu, ktorý by zneužitím inak legálnych poslaneckých práv smeroval\nk zablokovaniu prijatia zákona z dôvodu parlamentnej matematiky pomeru politických síl\nreprezentovaných počtom mandátov získaných v slobodných voľbách. Inak povedané, ústavný súd\nskúma, v ktorej fáze legislatívneho procesu došlo k využitiu tohto inštitútu a aký vplyv použitie\n\n71\n\ninštitútu ukončenia rozpravy malo na ústavné princípy, predovšetkým slobodnú súťaž politických\nsíl.\n327. V legislatívnom procese má každé z troch čítaní totiž iný význam, resp. funkciu. Kým v prvom\nčítaní je to všeobecná rozprava, najmä o podstate návrhu, v druhom čítaní je to najmä rozprava\nk jednotlivým ustanoveniam spojená aj s možnosťou podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce\nnávrhy. Tretie čítanie je špecifické a rozprava v ňom je skôr výnimočná (PL. ÚS 6/2017, bod 106).\n328. K ústavnej dimenzii porušenia legislatívneho procesu by došlo, ak by tento inštitút bol využitý\nv každom z troch čítaní, resp. v jadre legislatívneho procesu (t. j. v druhom čítaní). Ústavne\nneudržateľnou situáciou by bolo, ak by sa diskusia k návrhu zákona buď nemohla rozvinúť vôbec,\nalebo by bolo zasiahnuté do možnosti poslancov podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy –\nteda k uzavretiu rozpravy by došlo v druhom čítaní pred tým, ako poslanci predstavia svoje návrhy\nk zákonu. V takom prípade by došlo k „valcovaniu opozície“ (PL. ÚS 18/2022).\n329. Podľa ústavného súdu však takáto situácia nenastala z nasledujúcich dôvodov. V prvom rade je\npotrebné zdôrazniť, že inštitút uzavretia rozpravy sa využil až v treťom čítaní. Teda nedošlo k jeho\naktivácii v prvom čítaní a ani v druhom čítaní. Ako z judikatúry ústavného súdu,\nale aj zo samotného zákona o rokovacom poriadku vyplýva, tretie čítanie je špecifické a rozprava\nk nemu je výnimočná. Vyplýva to z charakteru tohto čítania, ktoré je prioritne zamerané\nna odstraňovanie legislatívno-technických či gramatických chýb. Diskusia sa však k pozmeňujúcim\na doplňujúcim návrhom v treťom čítaní uskutočnila – vystúpili dvaja poslanci parlamentnej\nmenšiny, po ktorých nasledovalo viacero faktických poznámok a reakcií. Diskusia celkovo v treťom\nčítaní trvala dve hodiny (m. m. PL. ÚS 18/2022, bod 41).\n330. Ochrana parlamentnej menšiny nemôže viesť tak ďaleko, že by viedla k povinnosti umožniť\nničím nelimitované vystúpenie každého poslanca. Cieľom ústavnej ochrany je hľadanie rovnováhy\nmedzi legitímnym záujmom parlamentnej väčšiny a parlamentnej menšiny. Táto požiadavka je\npremietnutá aj v úprave určenia dĺžky času na rozpravu podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku,\nktorý bol použitý v prvom a v druhom čítaní. Podľa § 29a ods. 3 zákona o rokovacom poriadku\npredsedajúci rozdelí čas určený na rozpravu medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú\nčlenmi poslaneckých klubov, pomerne podľa počtu poslancov. Je na každom poslaneckom klube,\nako so svojím časom na rozpravu naloží.\n331. Ústavný súd z hľadiska zákonnosti legislatívneho procesu hodnotí ako problematickú\nokolnosť, že poslanci parlamentnej menšiny predložili v treťom čítaní návrh na opakovanie druhého\nčítania podľa § 85 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku, o ktorom parlament nehlasoval.\n332. Ústavný súd túto okolnosť vníma ako procesné porušenie práv parlamentnej menšiny.\nPre posúdenie, či toto porušenie zákona o rokovacom poriadku malo dopad aj na ústavnosť\nlegislatívneho procesu, sa ústavný súd oboznámil s návrhom na opakovanie druhého čítania a zistil,\nže poslanci v ňom argumentovali tým, že diskusia k návrhu zákona bola krátka, že je nutné\nopätovne preskúmať dopady legislatívy na trestnú politiku štátu, rušenie úradu špeciálnej\nprokuratúry, a rozsiahlosťou pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v druhom čítaní. Teda nešlo\no nové argumenty k predloženému pozmeňovaciemu návrhu, ale o zhodné argumenty s ktorými\nposlanci parlamentnej menšiny už vystúpili a to tak v prvom, ako aj v druhom čítaní.\n\n72\n\n333. Z tohto dôvodu predmetné porušenie zákona o rokovacom poriadku nemá podľa ústavného\nsúdu samo osebe ústavnú intenzitu. Ústavný súd nie je strážcom zákonnosti legislatívneho procesu\n(rovnako nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 40/2023, bod 75). Po preskúmaní\ntohto porušenia vzhľadom na konkrétne dôvody uvádzané na opakovanie druhého čítania\na v súvislosti so slobodnou súťažou politických síl (čl. 31 ústavy), ústavný súd dospel k záveru,\nže ústavná intenzita porušenia práv parlamentnej menšiny nebola dosiahnutá.\n334. Tretím dôvodom, pre ktorý ústavný súd nezistil ústavné vady legislatívneho procesu, čo je\ns ohľadom na judikatúru ústavného súdu osobitne dôležité, je, že parlamentná menšina mala časový\npriestor sa k predmetnému návrhu zákona vyjadriť a prezentovať svoj názor. Ústavný súd\npreskúmal priebeh legislatívneho procesu a zistil nasledujúce skutočnosti.\n335. V prvom čítaní vystúpilo hneď niekoľko poslancov parlamentnej menšiny, ktorí predniesli\nmnohé procesné, resp. vecné návrhy, o ktorých parlament aj hlasoval. Napríklad poslanec Ondrej\nDostál navrhol nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona (hlasovanie č. 208 z 26. januára 2024)\nalebo ten istý poslanec navrhol pozmeňujúce a doplňujúce návrhy (hlasovanie č. 211\nz 26. januára 2024). Uvedené sa zopakovalo aj pri druhom čítaní. V rámci neho vystúpilo niekoľko\ndesiatok poslancov parlamentnej menšiny, ktorí predniesli inter alia zase niekoľko desiatok\npozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov k zákonu. Viacero poslancov vystúpilo s návrhmi viackrát\n(napr. Ingrid Kosová, Jozef Pročko, Marek Krajčí). V treťom čítaní rozprava trvala dve hodiny.\n336. Ústavný súd z verejne dostupných zdrojov zistil, že legislatívny proces k návrhu zákona\ncelkovo trval viac ako dva mesiace, keďže návrh zákona bol národnej rade doručený\n6. decembra 2023 a schválený bol 8. februára 2024. Tri čítania prebehli od 26. januára\ndo 8. februára 2024, pričom diskusia medzi poslancami trvala viac ako 84 hodín (aj keď poslanci\nparlamentnej väčšiny nevyužili svoj čas). Pôvodný návrh napadnutého zákona pritom rátal s tým,\nže nová právna úprava nadobudne účinnosť už 1. januára 2024 (resp. v niektorých častiach\n15. januára 2024). K zmene dátumu účinnosti napadnutého zákona pritom došlo aj práve v dôsledku\nrozsiahlej diskusie k návrhu na skrátené legislatívne konanie o napadnutom zákone, čo len\npotvrdzuje konštatovanie ústavného súdu, že diskusia prebehla a poslanci (aj keď obmedzene) mali\nmožnosť sa k návrhu na skrátené legislatívne konanie, ale aj k napadnutému zákonu samotnému\nvyjadriť.\n337. Ústavný súd teda nedospel k záveru, že by parlamentná diskusia k návrhu zákona (ČPT 106)\nneprebehla, nerozvinula sa, resp. že by bola opozícia „valcovaná“ a nemohla predstaviť svoje\npolitické a vecné argumenty v legislatívnom procese, a tak kontrolovať parlamentnú väčšinu\n(PL. ÚS 18/2022, bod 42). Ústavný súd neschvaľuje skracovanie lehôt diskusie v parlamente,\nale do autonómie národnej rady z titulu deľby moci môže zasahovať len celkom výnimočne,\nak parlamentom porušené zákonné pravidlá majú vplyv na ústavné princípy a hodnoty.\n338. A napokon ústavný súd nestráca zo zreteľa, že aj keď išlo o skrátené legislatívne konanie\ns obmedzenou diskusiou, resp. s uzavretím diskusie v treťom čítaní, celý legislatívny proces trval\ndva mesiace. Aj z tohto pohľadu tak dĺžka legislatívneho procesu umožňovala nielen primeranú\ndiskusiu v parlamente, ale aj celospoločenskú reflexiu prijímanej právnej úpravy.\n\n73\n\nV.10. Iné legislatívne vady:\n339. Skupina poslancov 1 namieta, že pri legislatívnom procese došlo k viacerým ďalším\npochybeniam na zákonnej alebo podzákonnej úrovni. Konkrétne, že sa neuskutočnilo\npripomienkové konanie či jeho skrátená forma; k návrhu zákona nebol vypracovaný legislatívny\nzámer; nebola zverejnená predbežná informácia, resp. návrh zákona nebol zverejnený\npred rokovaním vlády.\n340. Tieto námietky majú spoločné to, že sa netýkajú porušenia zákona o rokovacom poriadku,\nale iných právnych predpisov, ktoré patria k rôznym prameňom práva. Ide najmä o zákon o tvorbe\nprávnych predpisov a legislatívne pravidlá vlády, ktoré sú podzákonným právnym predpisom.\nÚstavný súd vníma tieto argumenty navrhovateľov ako relevantné, ale samy osebe\na ani vo vzájomnom spojení nemajú potrebnú ústavnú intenzitu. Dôvodom je skutočnosť,\nže len prepojenie týchto argumentov s ústavnými hodnotami by malo ústavnoprávnu relevanciu.\n341. Vo vzťahu k legislatívnym pravidlám vlády ústavný súd už zaujal stanovisko, že ich porušenie\nnespôsobuje nesúlad schváleného právneho predpisu s ústavou, hoci môže byť hodnotené napr. ako\nzúženie priestoru občianskej spoločnosti na kontrolu výkonu verejnej moci (PL. ÚS 17/2014, bod\n17.12). V podobných intenciách vníma ústavný súd aj porušenie relevantných ustanovení zákona\no tvorbe právnych predpisov.\n342. Ústavný súd opakuje, že legislatívny proces trval dva mesiace, počas ktorých sa k návrhu\npredstavitelia občianskej spoločnosti mohli vyjadriť, pričom mnohí aj toto právo realizovali.\nK návrhu zákona sa vyjadrili aj mnohé odborné organizácie, mimovládne organizácie či iné štátne\norgány. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami ústavný súd zastáva názor, že občianska\nspoločnosť bola dostatočným spôsobom o návrhu zákona informovaná a mohla k nemu zaujať\nstanovisko.\nV.11. Záverečné hodnotenie k legislatívnemu procesu:\n343. Ústavný súd svoje hodnotenie uzatvára tak, že pri prerokovaní parlamentnej tlače 106 nezistil\nústavné porušenia, ktoré by bránili diskusii v národnej rade. Poslanci parlamentnej menšiny sa\nmohli s návrhom zákona oboznámiť, mohli sa k nemu vyjadriť, mohli podávať pozmeňujúce\na doplňujúce návrhy a participovať na schôdzach národnej rady, kde sa návrh zákona prejednával.\nParlamentná menšina tak mohla kontrolovať parlamentnú väčšinu. Na tomto závere nemení nič ani\nporušenie zákona o rokovacom poriadku, keď sa nehlasovalo o návrhu na opakovanie druhého\nčítania, keďže z obsahu návrhu vyplývali podobné argumenty, ktoré parlamentná menšina už\nvyjadrila v rámci prvého a druhého čítania. Nie každé porušenie zákona má aj ústavnoprávnu\nrovinu.\n344. Tento prístup dokumentuje aj doterajšia rozhodovacia prax. V náleze sp. zn. PL. ÚS 13/2022\nústavný súd skonštatoval, že podmienky na skrátené legislatívne konanie neboli splnené,\nkeď predkladateľ návrhu na skrátené legislatívne konanie poukazoval na pandémiu COVID-19\na vojnu na Ukrajine, pretože došlo k systémovej zmene rodinných prídavkov, pričom účinnosť\ntýchto zmien bola navyše viackrát predlžovaná. Možno konštatovať, že v uvedenej veci neboli\nsplnené podmienky na skrátený legislatívny proces, resp. neexistovala žiadna spojitosť medzi\nzákonnými podmienkami a argumentáciou vlády. Ústavný súd už judikoval, že priamosť absentuje,\n74\n\nak skrátené legislatívne konanie je naviazané na abstraktné globálne udalosti, ktoré sa právnej\núpravy týkajú len nepriamo, pričom účinnosť tejto úpravy je smerovaná do dlhšej budúcnosti (PL.\nÚS 13/2022, body 138 – 140).\n345. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 13/2022 skonštatoval, že podmienky na skrátené\nlegislatívne konanie splnené neboli, no zároveň konštatoval, že takéto ,,nerešpektovanie zákonom\npredpísaných podmienok na skrátené legislatívne konanie by vyvolávalo napätie s čl. 2 ods. 2\nústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, len ak by k nemu pristúpili aj ďalšie konkrétne skutočnosti\npreukazujúce neprípustnú intenzitu nezákonného postupu prejavujúcu sa ako zásah do ústavných\nprincípov chránených ústavou...“ (potlačenie opozície).\n346. V preskúmavanej veci ústavný súd síce konštatuje nesplnenie zákonných podmienok na\nskrátené legislatívne konanie, no v okolnostiach veci napriek napätiu pri prerokovaní a prijímaní\nnapadnutého zákona sa zákonodarca pridržiaval rokovacieho poriadku vrátane využitia jeho\nvýnimočných nástrojov. Ústavný súd nezistil popri nesplnení zákonných podmienok na skrátené\nlegislatívne konanie existenciu ďalšej takej intenzívnej okolnosti, ktorej kumulatívne pôsobenie by\nopodstatňovalo bez ďalšieho vyslovenie ústavnej neudržateľnosti celého zákona. Posúdenie\nústavnej konformity legislatívneho procesu v intenciách súladu jeho procedurálnej stránky s\nústavou nie je vo svojej podstate primárne o formálnom počítaní času diskusie, o striktnom\ndodržiavaní zákonnej procedúry jednotlivých čítaní v národnej rade, ktorá je bez presahu na dikciu\nustanovení ústavy, ale o materiálnom poňatí (spoločenskej) diskusie prebiehajúcej nielen na pôde\nzákonodarného zboru, o možnosti vedenia a rozvíjania tejto diskusie, ktorej spoločenský rozmer\ngarantuje aj mieru informovanosti verejnosti o pripravovaných legislatívnych zmenách a\nreflektovaní výhrad menšiny parlamentnou väčšinou; z týchto dôvodov nemožno pri legislatívnom\nprocese k návrhu zákona hovoriť o tzv. kabinetnom väčšinovom schvaľovaní návrhu zákona a o tzv.\nvalcovaní parlamentnej menšiny a popieraní jej ústavných práv na prerokovanie legislatívneho\nmateriálu.\n347. Demokracia reprezentovaná pluralizmom s možnosťou parlamentnej menšiny sa vyjadriť\nk predkladaným legislatívnym zmenám zostala podľa ústavného súdu v konkrétnom legislatívnom\nprocese zachovaná. K porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy, ako aj čl. 1\nods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy v okolnostiach veci nedošlo.\n\nVI. K zmenám trestných sadzieb, zmenám v spôsobe určenia hraníc výšky škody, zmenám\nv možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, zmenám\nv premlčaní a k prechodnému ustanoveniu upravenému v bode 198 čl. I (§ 438k ods. 1)\nnapadnutého zákona:\n348. S ohľadom na už uvedené pristúpil ústavný súd k prieskumu obsahu napadnutého zákona\nz toho pohľadu, či možno konštatovať neústavnosť jednotlivých častí napadnutého zákona. V týchto\nčastiach nálezu sa pritom ústavný súd sústredil len na tie ustanovenia napadnutého zákona,\nktoré navrhovatelia napádajú priamo pre ich nesúlad s ústavou či medzinárodnými zmluvami. Inak\npovedané, z doručených návrhov vyplýva, že navrhovatelia označili ako protiústavný napadnutý\nzákon ako celok z dôvodu nimi označených vád legislatívneho procesu. Pokiaľ však ide o obsahovú\nčasť, nenamietali všetky ustanovenia, iba niektoré, a preto sa ďalšie posudzovanie ústavného súdu\n75\n\ndotýka len navrhovateľmi špecifikovaných ustanovení napadnutého zákona (§ 45 zákona\no ústavnom súde).\n349. Navrhovatelia vo svojich podaniach namietajú, že napadnutý zákon (a) výrazne znižuje trestné\nsadzby pri majetkových a hospodárskych trestných činoch a pri trestných činoch korupcie, (b)\nzásadným spôsobom posúva nahor hranice výšky škody, (c) rozširuje možnosť ukladania\npodmienečného trestu odňatia slobody (aj pri najzávažnejšej kriminalite páchanej organizovanými\nskupinami) a (d) výrazne skracuje premlčacie lehoty, pričom kombináciou týchto zásadných zmien\na ich vzájomným spolupôsobením môže dôjsť k „... znefunkčneniu vyvodzovania trestnej\nzodpovednosti a ukladania trestov...“ (pozri tiež bod 35 návrhu prezidenta, bod 159 návrhu skupiny\nposlancov 1 a tiež bod 170 návrhu skupiny poslancov 2).\nVI.1. K zmenám trestných sadzieb a zmenám v spôsobe určenia hraníc škody:\n350. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne\niné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Pri hodnotení primeranosti\ntrestov, resp. trestných sadzieb, ktoré navrhovatelia v návrhoch všeobecne namietli, ústavný súd\nkonštatuje, že pri tejto otázke v prvom rade rešpektuje diskrečný priestor zákonodarcu. Katalóg\ntrestných činov, ako aj katalóg trestov, ktoré sa majú ukladať, patrí do plnej kompetencie zvoleného\nzákonodarcu (PL. ÚS 1/2021, bod 60). Autonómia parlamentu zahŕňa ustanovenie druhov trestov,\nich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania, resp. zákonodarca prijíma rozhodnutia o tom,\nči zdôrazní alebo dá do úzadia represiu alebo prevenciu (PL. ÚS 6/09, časť F, bod 1;\nPL. ÚS 106/2011, časť V, bod 1; PL. ÚS 5/2017, bod 107).\n351. Zákonodarca v tejto sfére disponuje širokou mierou úvahy, do ktorej ústavný súd zasiahne\nlen celkom výnimočne, ak by národná rada primeranosť trestov upravila celkom zjavne\nneprimerane k ústavným hodnotám. Na porovnanie ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021\nposúdil ako protiústavnú nemožnosť konajúceho súdu individualizovať obligatórny trest\nprepadnutia majetku pri jeho zákonom ustanovenej kumulácii s trestom odňatia slobody. Vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 5/2017 neústavnosť identifikoval v otvorenej formulácii skutkovej podstaty\ntrestných činov v rozpore s požiadavkou zákonnosti pri trestaní, keď za neurčité a vágne považoval\nspojenie ,,nenávisť voči inej skupine osôb“ a v rozpore s princípom legality považoval aj spojenie\n,,politické presvedčenie“.\n352. Ústavný súd už vyslovil, že národná rada je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky\nostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej\npôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou.\n(PL. ÚS 15/98). Rovnako aj dohovor ponecháva štátom voľnosť pri možnosti označiť za trestný čin\nkonanie alebo opomenutie, ktoré nepredstavuje bežný výkon niektorého z práv ním chránených\n(napr. rozsudok ESĽP vo veci Engel a iní proti Holandsku z 8. 6. 1976, č. 5100/71; 5101/71;\n5102/71; 5354/72; 5370/72, ods. 81), ako aj pokiaľ nenaráža na niektorý z ďalších mantinelov,\nktoré ESĽP vo svojej judikatúre z rôznych článkov dohovoru vyvodil. Patria k nim zákaz\nnelegitímnej alebo neprimeranej kriminalizácie určitého správania (napr. Dudgeon v. Spojené\nkráľovstvo, sťažnosť č. 7525/76, rozsudok pléna z 22. 10. 1981), zákaz ukladania neľudských\na ponižujúcich trestov, kam ESĽP podradil aj zákaz ukladania trestov hrubo neprimerane prísnych\nvo vzťahu k závažnosti skutku (napr. Vinter a iní v. Spojené kráľovstvo, sťažnosti č. 66069/09,\n76\n\n130/10 a 3896/10, rozsudok Veľkej komory z 9. 7. 2013), no najmä aj v súvislosti s niektorými\nobzvlášť závažnými konaniami vyslovená požiadavka dostatočne prísnych a odstrašujúcich trestov\n(napr. Gäfgen v. Nemecko, sťažnosť č. 22978/05, rozsudok z 1. 6. 2010; Okkalı v. Turecko,\nsťažnosť č. 52067/99, rozsudok zo 17. 10. 2006; Vazagashvili a Shanava v. Gruzínsko, sťažnosť č.\n50375/07, rozsudok z 18. 7. 2019).\n353. Limitom v oblasti trestného zákonodarstva môže byť len svojvôľa, zákaz mučenia, neľudského\nalebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania, ako aj primeranosť trestov hodnotená ako racionálny\nvzťah medzi činom (stupňom viny) a trestom. Bez prekročenia týchto limitov patrí stanovenie\nsystému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných\nsadzieb do právomoci zákonodarcu.\n354. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti tiež uviedol, že predmetom abstraktnej\nkontroly noriem nie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti jednej z viacerých\nmožností zákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či namietaná zákonná úprava nie je v\nreálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným poriadkom (ústavou, ústavnými zákonmi a\nniektorými medzinárodnými zmluvami), t. j. predovšetkým so základnými právami a slobodami,\ns ústavnými princípmi či hodnotami. Nepostačuje konflikt hypotetický alebo iluzórny, ale tento\nkonflikt musí byť reálny, a preto neprislúcha ústavnému súdu reagovať na odbornou, politickou a\nlaickou verejnosťou vedenú diskusiu či polemiku o optimálnom riešení určitého legislatívneho\nopatrenia, ktorú možno vnímať skôr z pohľadu de lege ferenda (m. m. PL. ÚS 95/2011). Ústavný\nsúd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť\nprávnej úpravy (PL. ÚS 10/2023).\n355. Už uvedené vo vzťahu k trestnému zákonodarstvu znamená, že úlohou ústavného súdu nie je\nnahrádzať rozhodnutie zákonodarcu o katalógu trestných činov a katalógu trestov, ktoré sa\nza ustanovené trestné činy majú ukladať, ani tieto katalógy nálezom modifikovať. V tejto polohe by\nsa ústavný súd dostával do konfliktu s povinnosťou zdržanlivosti a prinajmenšom nepriamo by sa\nštylizoval do úlohy tzv. pozitívneho zákonodarcu. Tým je výlučne národná rada (prípadne za istých\npodmienok občania Slovenskej republiky). Ak dospeje zákonodarca k záveru, že doterajšia výška\ntrestných sadzieb nie je správna, je plne v jeho kompetencii prijať príslušné legislatívne opatrenia.\n356. Úvahy o tom, či určité závadné konania majú byť trestné alebo beztrestné (kriminalizácia\nalebo, naopak, dekriminalizácia konania), definovanie skutkových podstát deliktov (trestných\nčinov, priestupkov) a ustanovenie druhu a výšky sankcie (intenzita trestnej a správnej represie) sú\npodmienené mnohými sociálnymi determinantmi, ktoré sa v priebehu historického vývoja menia.\nNie je nič neobvyklé, ak konanie pôvodne beztrestné prehlási zákonodarca novou právnou úpravou\nza trestné (kriminalizácia konania) alebo je, naopak, pôvodne trestné konanie dekriminalizované.\nNezriedka sa mení tiež zákonná kategorizácia deliktov – pôvodné trestné činy začnú byť novou\núpravou kvalifikované ako priestupky či správne delikty alebo, naopak, pôvodné priestupky alebo\nsprávne delikty sa stanú trestnými činmi. Legislatívna úprava všetkých týchto otázok je vo výlučnej\nkompetencii zákonodarcu, ktorý sa riadi kriminologicko-politickými kritériami, napr. hľadiskom\ngenerálnej prevencie, početnosti výskytu deliktov v danej historickej dobe, intenzitou rizika\ndeliktných konaní a z toho vyplývajúcim stupňom ohrozenia riadneho ľudského spolužitia\n(„právneho mieru“), premenami v axiologickom nazeraní verejnosti na význam individuálnych\na spoločenských hodnôt a právnych statkov poškodzovaných deliktným konaním páchateľov a pod.\n\n77\n\n(pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 14/09 z 25. októbra 2011). Ústavný\nsúd Českej republiky tak rovnako vyslovil, že, rešpektujúc ústavný princíp deľby moci, nie je\npovolaný na to, aby posudzoval vhodnosť (účelnosť) jednotlivých druhov sankcií, zákonom\nstanovené sadzby sankcií (ich výšku), možnosť alternatívneho či kumulatívneho ukladania sankcií\na pod.\n357. Pridŕžajúc sa návrhov, ústavný súd v prípade napadnutého predpisu nezistil zjavný exces\na nemožno ani konštatovať, že by bol produktom svojvôle zákonodarcu. V demokratickom štáte\nmôže existovať legitímna diskusia o výške trestov za jednotlivé trestné činy z hľadiska ich\nprimeranosti a spravodlivosti, čoho dôkazom je aj predmetné konanie pred ústavným súdom. Táto\notázka však primárne patrí národnej rade (PL. ÚS 1/2022, bod 209). Ústavný súd rozhodnutie\nnárodnej rady hodnotí, ale ctí si pritom najmä zdržanlivosť voči zákonodarcovi, ako aj voči trestnej\nrepresii (PL. ÚS 5/2017, bod 113).\n358. Ako ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/09, v ktorom posudzoval ústavnosť zásady „trikrát\na dosť“, uviedol: „(námietky navrhovateľa, pozn.) bolo možné považovať skôr za kritiku trestnej\npolitiky štátu, inými slovami, ide skôr o otázky zákonnosti, nie ústavnosti. Právomoc zákonodarcu\nv tejto oblasti je totiž v ústave explicitne daná [čl. 49 v spojení s čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy]\na z nej nepochybne vyplýva aj jeho oprávnenie v závislosti od konkrétnej spoločenskej situácie\nsprísňovať alebo zmierňovať tresty, určovať pravidlá ukladania trestov, prípadne pre niektoré\nprípady ich modifikovať či vytvárať pre ne výnimky.“\n359. O to viac je rešpektovanie diskrečného priestoru zákonodarcu namieste, ak v skúmanej\nlegislatíve neruší trestnosť trestných činov, ale len umožňuje širšiu diferenciáciu a škálovanosť\ntrestov s cieľom individualizovať sudcovské rozhodovanie. Rozhodnúť o výške trestu má\npredovšetkým súd, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (PL. ÚS 106/2011, bod 27).\nV tomto prípade sú predmetné požiadavky splnené.\n360. Ústavný súd túto úvahu uzatvára tak, že ak by navrhovatelia boli iného koncepčného názoru\nna otázku primeranosti trestov, nič im nebráni, aby sa usilovali o zmenu právnej úpravy\nv parlamente demokratickou cestou.\n361. Navrhovatelia nenamietajú, že by boli nové trestné sadzby či ďalšie inštitúty trestného práva\nneprimerane sprísnené (t. j. že by boli neproporcionálnym spôsobom definované v neprospech\npáchateľa/obvineného). Podľa ich názoru sa, naopak, trestné právo stalo až príliš „jemným“\ns dopadom na poškodených a prestáva plniť svoj účel.\n362. Pre ústavný súd je však podstatné to, či napadnuté zmeny môžu znamenať rozpor s ústavou\nalebo medzinárodnými zmluvami a či prijatím takých zmien môže dôjsť k zásahu do ľudských práv\na základných slobôd páchateľa. Je zrejmé, že pokiaľ je napadnutá trestnoprávna úprava miernejšia,\ntakýto zásah z podstaty veci konštatovať nemožno.\n363. Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach\na slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Samotná ujma však nie\nje cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. V trestnom\nzákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný\ntrestný čin (pozri tiež PL. ÚS 6/09). Trestnoprávna náuka rozoznáva a popisuje celú radu účelov\ntrestných sankcií, najmä účel retributívny, smerujúci k uloženiu zaslúženého trestu a ďalej účel\n78\n\nkonzekvencionalistický, ktorý sa zameriava na dôsledky trestu. Medzi ne patrí napríklad odstrašenie\n(teda individuálna a generálna prevencia), rehabilitácia páchateľa (teda jeho výchova, náprava),\ninkapacitácia páchateľa (teda znemožnenie, zabránenie mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti),\nrestorácia (teda obnova, náprava narušených, poškodených vzťahov medzi páchateľom a obeťou\ni celou spoločnosťou) či odškodnenie obete. V moderných systémoch trestnej justície sa tieto účely\nobvykle vzájomne kombinujú. Pri ukladaní trestu sa zohľadňuje potreba spravodlivého postihu v\nreakcii na protispoločenské konanie, ako aj potreba zaistenia bezpečnosti občanov a majetku\npred nebezpečnými páchateľmi, dosiahnutie prevýchovy páchateľa (pokiaľ je možná),\nako i zjednanie nápravy po spáchaní trestného činu. Pri ukladaní trestu v konkrétnom prípade však\nrozličné účely môžu byť vo vzájomnom konflikte. Ten potom možno riešiť napríklad deklarovaním\nprimárneho účelu, ktorý musí byť naplnený vždy, a na druhej strane účelov podporných\n(sekundárnych), ktorých dosiahnutie je vhodné, avšak nie za každých okolností a v plnej miere\nnevyhnutné (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4503/12 z 11. júna 2014,\nbod 24).\n364. Prijatie nového Trestného zákona v roku 2005 bolo výsledkom dlhoročných rekodifikačných\nsnáh, ktorých hlavných cieľom bolo vytvorenie dostatočných legislatívnych predpokladov\nna účinný boj s kriminalitou (pozri úvod dôvodovej správy, pozn.). Vo výsledku prijatie tejto\núpravy znamenalo sprísňovanie (nielen pokiaľ ide o trestné sadzby). Tak ako bol zákonodarca\noprávnený rozhodnúť o sprísňovaní trestnoprávnej úpravy, rovnako je oprávnený rozhodnúť\naj opačne a len samotná skutočnosť, že došlo k znižovaniu trestných sadzieb, nemôže mať\nza následok protiústavnosť takej zmeny.\n365. Ústavný súd poukazuje na svoje závery uvedené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011,\nkde zdôraznil, že „... by v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu bolo žiaduce,\naby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou\npredstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality,\npričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody,\nale ako nepriateľ spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest\nzodpovedajúci jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu\nbezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo\npreukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií\na vysokej punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej politiky,\nneprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho\npreukázateľným efektom sú chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie.\nZákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty\nmoderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho ľudské práva a slobody\n(vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného činu), a to predovšetkým\npožiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako\nprostriedku ultima ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.“\n366. Navrhovatelia v rámci namietania dopadov tzv. ,,štvorkombinácie“ (sadzby, škody,\npremlčanie, podmienečné tresty) komunikujú dopad neprimerane nízkych dolných hraníc trestných\nsadzieb. Atakujú tak adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin ako predpoklad účinnej ochrany\nspoločnosti v rámci generálnej a individuálnej prevencie. Preventívno-výchovnú funkciu trestov\nzabezpečuje hrozba trestom. Trestný zákon nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta\n79\n\ndo skutkových podstát trestných činov a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný\nkódex plní svoju preventívnovýchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich\nvýmer za jednotlivé trestné činy vyjadrujúcej hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti\njednotlivých trestných činov. Teoretické východiská penológie pritom poukazujú na potrebu zvoliť\noptimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest nepôsobia výchovne,\nale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom,\nže sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou\nodstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie\npotlačený moment prevencie (PL. ÚS 106/2011). Trest je adekvátny a primeraný, ak je\nv konkrétnom prípade schopný splniť svoj účel. Trest odňatia slobody je v podmienkach Slovenskej\nrepubliky stanovený (až na niektoré výnimky) relatívne určitou trestnou sadzbou, ktorá má svoju\nspodnú a hornú hranicu. Tento prístup nie je samoúčelný a vo svojej podstate takto určené rozpätie\ntrestnej sadzby vytvára efektívne predpolie na plné rozvinutie sudcovskej úvahy, ktorá by pri\nukladaní trestu mala vychádzať zo základných zásad ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona)\na zohľadňovať individuálne okolnosti každej prejednávanej veci. Logicko-právnou implikáciou sa\nponúka záver, že čím väčšie je rozpätie medzi spodnou a hornou hranicou trestnej sadzby\npri konkrétnej skutkovej podstate, tým väčší priestor dostáva príslušný súd, aby osobitne zohľadnil\nprípadné špecifické okolnosti príslušnej trestnej veci a samotného páchateľa a, zjednodušene\npovedané, „ušil trest na mieru“. Zásady ukladania trestov predstavujú samy osebe latentné právne\nnormy a svoje uplatnenie nachádzajú až v rámci konkrétnych prípadov, ktoré všeobecné súdy riešia,\na preto nemožno automaticky prijať všeobecný záver, že pokiaľ je spodná hranica zákonného\nrozpätia trestnej sadzby príslušnej skutkovej podstaty nižšia, oslabuje sa tým represívny\nči preventívny účinok trestu. Imanentnou súčasťou trestnej sadzby je aj jej horná hranica, ktorá\nvo všeobecnej miere spoluurčuje schopnosť trestu pôsobiť na páchateľa odstrašujúco.\n367. Napokon ústavný súd poukazuje aj na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré\npredpokladajú aj také úpravy v rámci právneho poriadku, ktoré nemajú vôbec stanovenú dolnú\nhranicu trestnej sadzby za trestné činy (pozri napr. čl. 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2018/1673 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva, podľa\nktorého je trestná činnosť „akýkoľvek druh trestnej účasti na spáchaní akéhokoľvek trestného činu,\nza ktorý možno v súlade s vnútroštátnym právom uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné\nopatrenie spojené s odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako jeden rok, alebo\nv prípade členských štátov, ktoré majú vo svojich právnych systémoch stanovenú dolnú hranicu\ntrestnej sadzby za trestné činy, akéhokoľvek trestného činu, za ktorý možno uložiť trest odňatia\nslobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby\nviac ako šesť mesiacov.“. Ústavný súd poznamenáva, že aj návrh novej smernice o boji proti\nkorupcii – COM(2023) 234 (aktuálne v prvom čítaní, pozn.) upravuje len minimálnu hornú hranicu\na dolným hraniciam trestných sadzieb sa nevenuje.\n368. Ak nenormovanie dolnej hranice trestnej sadzby samo osebe nie je problematické (trest\nod ,,nuly“ po hornú sadzbu), o to menej problematické by malo byť jej ustanovenie (ako prísnejší\nprvok právnej úpravy). Rozhodujúcou okolnosťou v podmienkach slovenskej právnej úpravy\nzostáva individualizácia trestu (s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu). Obava z ukladania\ntrestov na dolnej hranici trestnej sadzby je skôr reakciou na aplikačnú prax v konkrétnom prípade,\nktorá môže, ale nemusí byť pri riešení dotknutej otázky chybná (dolná hranica je súčasťou zákonnej\n80\n\nsadzby), pričom ani eventuálna nesprávnosť rozhodnutia nemôže byť dôvodom protiústavnosti\nzákona. V tejto súvislosti ústavný súd reflektuje okolnosť, že aplikácia § 39 Trestného zákona\no mimoriadnom znížení trestu nebola v aplikačnej praxi súdov ojedinelá a pri vytváraní\nprimeraných poistiek nadužívania tohto inštitútu nie je zníženie dolnej hranice trestnej sadzby\nneefektívne, pričom minimálne nie je konfliktné s ústavou, keď sa posilní diskrečná právomoc súdu\nna úkor jeho „zošnurovania“ trestnými sadzbami bez možnosti výberu miernejšieho riešenia.\n369. Nadôvažok ústavný súd (pre demonštráciu rôznosti normatívneho prístupu) poukazuje\nna francúzsky trestný zákon, ktorý ustanovuje pre jednotlivé trestné činy pevnú výšku trestu (trest\nurčený bez hornej a dolnej hranice), pričom na inom mieste kódexu sú definované okolnosti\npre zmiernenie alebo sprísnenie daného trestu.\n370. Ústavný súd je toho názoru, že v rozpore so zákazom svojvôle by mohlo byť nevysvetlené\nnormovanie neprimerane nízkych trestov pevnou sadzbou bez možnosti ich modifikácie podľa\nzávažnosti trestnej činnosti a konkrétnych okolností prípadu. Namietaná právna úprava takýto exces\nnepredstavuje.\n371. Už uvedené závery možno v zásade vzťahovať aj na ustanovenie výšky škody na účely\ntrestnosti skutku – opäť ide kompetenciu zákonodarcu. Podľa názoru ústavného súdu\nzakonzervovanie výšky škody v zákone v dlhodobom horizonte predstavuje riziko pre právny štát\nv tom, že vplyvom ekonomických faktorov, ako najmä devalvácie hodnoty peňazí, pri nezmenenej\nvýške sadzby škody dochádza k faktickému rozširovaniu trestnej zodpovednosti (skoršia úprava\nviazanosti rozsahu škodových pásiem na výšku minimálnej mzdy bola príliš variabilná, fixná\núprava je však pri jej dlhoročnom trvaní už, naopak, príliš rigidná, bez kontaktu s ekonomickou\na sociálnou realitou). Uvedené neznamená bezbrehú možnosť akejkoľvek zmeny výšky škody ako\nkvalifikačného momentu, ale jej skutočná výška je stále rozhodnutím zákonodarcu o tom, aká škoda\nje pokladaná za spoločensky nebezpečnú tak, aby s ňou bola spojená trestnosť skutku\na nepostačovalo jeho prerokovanie ako priestupku či správneho deliktu v konaní, ktoré je rýchlejšie\na spravidla menej nákladné ako trestné konanie.\n372. Podľa skupiny poslancov 1 vo vzťahu k dopadom novoupravených sadzieb schválené znenie\nnapadnutého zákona nestanovuje žiadne prechodné ustanovenie umožňujúce odvodiť interpretačné\npravidlo na jednoznačné posúdenie situácie, v ktorej bola podaním obžaloby za účinnosti skoršieho\nznenia zákona založená príslušnosť na konanie senátu konkrétneho súdu, avšak po zmene stráca\nsenát príslušnosť konať vo veci z dôvodu zníženia trestnej sadzby.\n373. Podľa § 567t ods. 3 Trestného poriadku (v znení napadnutého zákona): „Konania, v ktorých\nbola podaná obžaloba, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo návrh na uloženie\nochranného opatrenia do 14. marca 2024, sa dokončia na súdoch príslušných podľa predpisov\núčinných do 14. marca 2024; to platí aj v prípade, ak v týchto veciach od 15. marca 2024 súd\nodmietne obžalobu a vráti vec prokurátorovi na došetrenie alebo vráti prokurátorovi\ndo prípravného konania dohodu o vine a treste, alebo ak prokurátor vezme späť obžalobu alebo\nnávrh na schválenie dohody o vine a treste.“\n374. Príslušnosť súdov na súdne konania začaté podľa Trestného poriadku účinného\ndo 15. marca 2024, ktorých predmetom bola obžaloba, návrh na schválenie dohody o vine a treste\nalebo návrh na uloženie ochranného opatrenia, sa teda spravujú doterajšími právnymi predpismi.\n\n81\n\n375. Podľa § 280 ods. 1 Trestného poriadku v zásade, ak súd zistí v žalovanom skutku trestný čin,\nna ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Obsadenie súdu\nsamosudcom alebo senátnou formáciou je procesnými predpismi riešené a prípadné zmeny\n(zo senátu na samosudcu) sa v rozhodovacej činnosti súdov predpokladajú [napr. § 244 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku]. Okrem iného môžu nastať v prípade, ak sa má aplikovať (a to nielen\nv preskúmavanej veci) neskorší priaznivejší predpis a vec má posúdiť samosudca (čl. 50 ods. 6\nústavy). Ústavný súd, ktorý je limitovaný obsahom návrhov, neidentifikoval zámer zákonodarcu\ndosiahnuť napadnutou normou zmeny rozhodovacích formácii súdov a riešenie tomu\nzodpovedajúcej procesnej otázky v priebehu konania (bez akejkoľvek ústavnej relevancie zmeny\nzákonnej úpravy) je potrebné ponechať rozhodovaniu súdov.\n376. S ohľadom na už uvedené závery ústavný súd v tejto časti návrhom navrhovateľov nevyhovel.\nVI.2. K zmenám v možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody:\n377. Napadnuté zmeny rozširujú možnosti súdu ukladať tzv. „podmienečné tresty odňatia slobody“,\nresp. legálne rozhodnúť o podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Novelizačná\nzmena má za následok to, že súd bude môcť podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody\nneprevyšujúceho tri roky (aktuálne dva roky) a s probačným dohľadom bude možné podmienečne\nodložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho štyri roky (aktuálne tri roky). Na tomto\nmieste treba zdôrazniť, že podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 a § 51\nTrestného zákona je fakultatívnou možnosťou, ktorá sa viaže na splnenie dvoch podmienok:\na) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie,\nv ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, dôvodne zastáva názor, že na zabezpečenie ochrany\nspoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo\nb) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol,\nzastáva názor, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.\n378. Ústavný súd s plnou mierou pochopenia vníma výhrady, ktoré odzneli aj vo verejnosti a ktoré\nv návrhoch pretavili navrhovatelia do tvrdenia o amnestii či dekriminalizácii určitého okruhu osôb,\nno aj tieto výhrady musí odmietnuť. Ako už ústavný súd v skoršej časti odôvodnenia predoslal,\naj v tomto prípade ide o normatívnu úpravu pre všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu\n(ako výraz generality práva), ktorých sa však v konečnom dôsledku zákon a jeho zmena musí,\nsamozrejme, dotknúť aj konkrétne a osobne. Z vecného hľadiska, páchateľovi súd trest odňatia\nslobody primárne uloží, ale zároveň (vždy nenárokovo pri splnení skôr citovaných zákonných\npodmienok) odloží jeho výkon na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka až piatich rokov,\nčo znamená, že odsúdený je vystavený hrozbe trestu a v prípade, ak nebude viesť riadny život, bude\nmu nariadený výkon trestu odňatia slobody in natura. Teda ide len o zohľadnenie konkrétneho\nšpecifika, či páchateľ vzhľadom na svoju osobu, pomery a závažnosť trestného činu patrí\ndo väzenského prostredia alebo nie, avšak podľa zákonných kritérií a vždy preskúmateľne\nodvolacím súdom, keď riešenie dotknutej otázky záleží od konkrétneho prípadu vrátane osoby\nkonkrétneho páchateľa. Novela teda nemôže mať za následok automatické ukladanie „len“\npodmienečných trestov. Ich počet v absolútnej hodnote aj v percentuálnom vyjadrení zrejme\nvzrastie, ale to je už, ako bolo uvedené, vecou trestnej politiky štátu, ktorá je podrobená\n\n82\n\nzodpovednosti zákonodarcu, a to v rovine politickej, ako aj z hľadiska potreby sledovania\naplikačných výsledkov a eventuálneho prijatia zákonnej zmeny, pričom, naopak, trestná politika nie\nje revidovateľná (mimo extrémneho excesu, o ktorý nejde) ústavným súdom v konaní o súlade\nprávnych predpisov.\n379. Je potrebné vziať do úvahy aj argumentáciu navrhovateľov vo vzťahu k ochrane práv\npoškodených. Práve pri majetkovej a ekonomickej kriminalite je podstatným faktorom náhrada\nškody, čo je významný prvok restoratívnej justície. Kombinácia podmienečného trestu odňatia\nslobody s povinnosťou nahradiť škodu v skúšobnej dobe (čo je súčasťou už prednovelizačnej\nzákonnej úpravy) sa môže javiť ako podstatne efektívnejšia aj z hľadiska dostatku ochrany\nspoločnosti, spôsobu potrestania páchateľa a garancie práv poškodeného. To platí aj napriek tomu,\nže ústavný súd vníma tézy o restoratívnej justícii zdržanlivo do tej miery, že náhrada škody je\nsúkromnoprávnou samozrejmosťou a verejnoprávne sankcionovanie trestných činov trestom\nzabezpečuje prioritne ochranu spoločnosti, výchovu páchateľa k vedeniu riadneho života,\nindividuálnu a generálnu prevenciu, zároveň morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou [§ 34\nods. 1 Trestného zákona a vo vzťahu k právnickým osobám § 11 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej\nzodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb“)]. To zodpovedá aj účelu\nTrestného poriadku podľa § 1 tohto zákona spočívajúcemu predovšetkým v náležitom zistení\ntrestných činov a potrestaní ich páchateľov. V tejto súvislosti je však vhodné poukázať aj na\nnovelizované znenie § 34 ods. 4 Trestného zákona zdôrazňujúce pri ukladaní trestu otázku náhrady\nškody, čo je vo vzťahu k reparácii následkov trestného činu voči poškodenému iste priaznivé a túto\nokolnosť nemožno opomenúť. To všetko sú atribúty, ktoré je súd v rámci svojej diskrečnej\nprávomoci povinný zvažovať a nájsť optimálne riešenie, čo platí pri už zmienenej nenárokovosti,\na, naopak, potrebe dostatočného odôvodnenia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia\nslobody.\n380. Ústavný súd považuje za dôležité obmedzenie, podľa ktorého je podmienečný odklad výkonu\ntrestu odňatia slobody zo zákona vylúčený pri úmyselných trestných činoch spáchaných\nv skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia\nslobody. Práve v takých prípadoch je rešpektovaná bazálna represívna funkcia trestného práva\nvylúčením opakovaného dobrodenia nevykonaním uloženého trestu napriek úmyselne premárnenej\nšanci viesť riadny život, pričom k takému polemickému prvku novelizačná aktivita zákonodarcu\nneviedla.\n381. Ústavný súd v závere tejto časti poznamenáva, že ak by nebola akceptovaná rozumne\ndimenzovaná možnosť podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, čo má (nielen) v našom\nprávnom poriadku významnú tradíciu, nezávislé súdnictvo by stratilo na význame a sankčný systém\nby nadobudol charakter prílišnej, pre štát drahej a sociálne neúnosnej represie. Zvýšenie hornej\nhranice trestu odňatia slobody, ktorého výkon je možné podmienečne odložiť (aj s probačným\ndohľadom) o jeden rok, už prima facie nepredstavuje nivelizáciu sankčnej ochrany spoločenských\nhodnôt, ktorá by mohla byť ústavne kolízna, a prezentované úvahy ústavného súdu majú skôr\ndokresľujúci charakter.\n382. Na základe uvedeného ústavný súd návrhom navrhovateľov v tejto časti nevyhovel.\n\n83\n\nVI.3. Ku skracovaniu premlčacích dôb:\n383. Navrhovatelia zhodne namietajú skrátenie premlčacích dôb, a to (i) z 20 rokov na 15 rokov\nv prípade zločinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti Trestného zákona\nprevyšuje 10 rokov podľa § 87 ods. 1 písm. b) Trestného zákona; (ii) z 20 rokov na 10 rokov\nv prípade zločinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti Trestného zákona\nneprevyšuje (je ustanovená na) 10 rokov podľa § 87 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, a (iii) z 5\nrokov na 3 roky v prípade prečinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti\nTrestného zákona neprevyšuje (je ustanovená na) 3 roky podľa § 87 ods. 1 písm. e) Trestného\nzákona.\n384. Prvé dve skupiny skrátenia premlčacích dôb sa dotýkajú najmä zločinov a obzvlášť závažných\nzločinov, predovšetkým proti životu a zdraviu, slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine\na mládeži, za ktoré Trestný zákon neumožňuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie a horná\nhranica trestnej sadzby je najmenej 10 rokov. Navrhovatelia preto namietajú, že sa napadnutá\núprava dotkne veľkého počtu násilných trestných činov.\n385. Uvedené námietky proti skráteniu premlčacích dôb už uvedených trestných činov čiastočne\nvyriešilo prijatie zákona č. 47/2024 Z. z., ktorým sa novelizoval Trestný zákon s účinnosťou\nod 15. marca 2024. Táto novela Trestného zákona bola prijatá 28. februára 2024, teda po podaní\nnávrhov na začatie konania o súlade napadnutého zákona ústavnému súdu.\n386. Zákonodarca vložil do § 87 Trestného zákona nový odsek 6, podľa ktorého „ak ide o zločin,\nza ktorý tento zákon v prvej hlave, druhej hlave, tretej hlave a deviatej hlave osobitnej časti\ndovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov,\ntrestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov; ustanovenie odseku 1\npísm. b) sa nepoužije. Ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v prvej hlave, druhej hlave, tretej hlave\na deviatej hlave osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej\nsadzby najmenej tri roky, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov;\nustanovenie odseku 1 písm. d) sa nepoužije“.\n387. Touto novelizáciou došlo v prípade trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného\nzákona v prvej hlave (trestné činy proti životu a zdraviu), druhej hlave (trestné činy proti slobode\na ľudskej dôstojnosti), tretej hlave (trestné činy proti rodine a mládeži) a deviatej hlave (trestné činy\nproti iným právam a slobodám) de facto k návratu k pôvodným premlčacím dobám, ktoré boli (sú)\nplatné a účinné pred prijatím napadnutého zákona, resp. účinok napadnutej novelizácie je vo vzťahu\nk týmto kategóriám trestných činov z hľadiska zmeny dĺžky premlčacích dôb eliminovaný aj bez\nsťažovateľmi navrhovanej eventuality derogačného nálezu ústavného súdu. Pre úplnosť je potrebné\ndodať, že pri týchto najzávažnejších trestných činoch zákonodarca nemenil trestné sadzby, od\nktorých výšky sa konkrétne premlčacie doby odvíjajú (s výnimkou drogových trestných činov, pri\nktorých sa mení celá koncepcia vrátane zmeny samotných skutkových podstát).\n388. Inými slovami, prijatím zákona č. 47/2004 Z. z. a ním vykonaným doplnením Trestného\nzákona v § 87 o odsek 6 sa stali vo vzťahu k tam vymedzeným kategóriám trestných činov\nneaktuálne námietky úpravy premlčania trestného stíhania v § 87 ods. 1 písm. b) a d) (body 55\naž 57 v čl. I napadnutého zákona), keďže v rozsahu dodatkovej novelizácie obsahovo dochádza k\nčiastkovej fixácii aktuálne účinného právneho stavu. Až nadobudnutím účinnosti napadnutého\n84\n\nzákona nadobudne medzitýmna zmena Trestného zákona (nový odsek 6 v § 87) charakter lex\nspecialis oproti zmenenému všeobecnému režimu podľa § 87 ods. 1 písm. b) a d).\n389. Predmetom návrhov navrhovateľov však neboli zásahy zákonodarcu pri premlčacích dobách\nlen z hľadiska násilných trestných činov (kde sa právna úprava de facto opätovne sprísnila\nustanovením výnimky z novelizačného zmiernenia napadnutým zákonom), ale ich znižovanie\nnamietali aj vo vzťahu k iným trestným činom, kde prijatím zákona č. 47/2024 Z. z. k zmene\nnedošlo. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd v tej časti návrhov, ktorých sa zmena Trestného\nzákona zákonom č. 47/2024 Z. z. priamo dotkla naplnením ich požiadaviek, čím sa stali obsahovo\nneaktuálnymi (pozri predchádzajúce dva body tohto odôvodnenia), bez potreby ďalšieho skúmania\nargumentácie navrhovateľov návrhom nevyhovel.\n390. Premlčanie trestného stíhania je jedným z komponentov inštitútu trestnosti činu, ktorého sa\nústava dotýka z intertemporálneho hľadiska v čl. 50 ods. 6. Je potrebné odlíšiť trestnosť činu a\nukladanie trestu ako inštitúty pokryté označeným ústavným ustanovením s priemetom do § 2 ods. 1\nTrestného zákona a výkon trestu, ktorý je mimo režimu tejto úpravy, a to aj v prípade\nhmotnoprávnych ustanovení týkajúcich sa výkonu jednotlivých druhov trestov (napríklad a typicky\núprava podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody).\n391. Premlčanie ako zložka trestnosti činu v prípade, že dôjde k jej zmierneniu, čo je spravidla\npretavené do skrátenia premlčacích dôb, pôsobí aj na vzťahy pred schválením novej priaznivejšej\núpravy. Popri explicitnom zakotvení pravidla podľa čl. 50 ods. 6 druhej vety ústavy o spätnom\npôsobení neskoršej priaznivejšej úpravy ústavný súd považuje za vhodné upozorniť aj na rozsudok\nESĽP Scoppola proti Taliansku (č. 2) zo 17. 9. 2009, č. 10249/03, ktorý sa v oblasti nielen zákazu\nretroaktivity nepriaznivej pre páchateľa, ale aj v oblasti príkazu retroaktivity pre páchateľa\npriaznivej priklonil pri aplikácii čl. 7 ods. 1 dohovoru k našej ústavnej koncepcii, aj keď by aj\nopačné riešenie bolo v tomto konaní ústavného súdu vzhľadom na čl. 50 ods. 6 a čl. 154c ods. 1\nústavy nepodstatné (podobne ESĽP rozhodol vo veci Jidic proti Rumunsku – rozsudok č. 45776/16\nz 18. 2. 2020).\n392. Navrhovatelia vo vzťahu k zmenám inštitútu premlčania v trestnom práve zhodne argumentujú\nústavnou neudržateľnosťou nových pravidiel premlčania a tiež zneužitím tohto inštitútu s cieľom\npredkladateľa zákona dosiahnuť zánik trestnosti v individuálnych prípadoch v dôsledku zásady\npôsobenia neskoršieho priaznivého práva.\n393. S navrhovateľmi je možné súhlasiť v tom, že nová právna úprava premlčania z dôvodu jej\npriaznivejšieho obsahu môže dopadať na skutky, ku ktorým došlo pred jej účinnosťou. Avšak opäť\nako v predchádzajúcej časti k argumentácii v návrhu skupiny poslancov 2 v bodoch 201 (iv) a 202 o\ntom, že obsah noriem v čl. I napadnutého zákona má priamo pomôcť obvineným poslancom, ako aj\nobvineným spriazneným či blízkym osobám členov vlády alebo koaličných poslancov, ústavný súd\nuvádza, že v konaní podľa článku 125 ústavy je z hľadiska ústavného prieskumu relevantné\nposúdenie súladu preskúmavaných právnych predpisov s referenčnými normami v abstraktnej\nrovine (in abstracto).\n394. Jedným z princípov právneho štátu je aj princíp všeobecnosti právnych noriem (generality\npráva). Tento princíp vyplýva z dlhodobej a zo stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu,\nktorý už vo veci sp. zn. PL. ÚS 16/95 skonštatoval, že porušenie princípu generality práva nie je\n\n85\n\nv súlade s princípom právneho štátu. Tento názor ústavný súd zopakoval aj v rozhodnutí vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 37/95, v ktorom okrem iného uviedol, že princíp generality právnej normy spočíva aj\nv tom, že ňou ustanovené obmedzenia musia mať všeobecný charakter. Túto skutočnosť opätovne\npotvrdil ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 19/05 a význam princípu generality\nprávnych noriem ako súčasti princípu právneho štátu ústavný súd zvýraznil aj v rozhodnutiach\nvo veciach sp. zn. PL. ÚS 18/06, PL. ÚS 115/2011, PL. ÚS 7/2017 a najnovšie aj v sp. zn.\nPL. ÚS 7/2021.\n395. V tejto súvislosti navrhovateľmi artikulovanú svojvôľu pri tvrdení o cielení novely až\ns úmyslom na úrovni abolície oslabuje skutočnosť, že k plošnému zmierneniu trestnosti nedošlo\nna základe snahy plošne upraviť trestnosť ako následok určitého dlhodobého vývoja\nspoločnosti, ktorá by bola všeobecne aprobovaná ako primeraná, ale na základe snahy vlády bez\nrušenia akéhokoľvek trestného činu zmierniť trestnosť činov na základe argumentu, že novelizácia\nv roku 2005 privodila výrazné sprísnenie trestnosti (čo sa konštatovalo sčasti už pri legislatívne\nnedokončenej novelizácii Trestného zákona pripravovanej ministrom spravodlivosti\npredchádzajúcej vlády).\n396. V obsahu čl. I napadnutého zákona v časti úpravy premlčacích dôb ústavný súd neidentifikoval\ntaké určujúce, rozlišujúce alebo vylučujúce kritérium, ktoré by v rozpore s princípom generality\npráva zacieľovalo právnu úpravu výslovne na osoby uvedené v bode 201 (iv) návrhu skupiny\nposlancov 2. K ochrane verejného záujmu v tomto konaní sa ústavný súd už vyjadril v časti\nvenovanej legislatívnemu procesu. Je žiaduce dodať (obsahovo opätovne), že akékoľvek námietky\natakujúce zmenu trestnej politiky štátu (ktorej vecné parametre ústavný súd okrem možnej\nexcesívnosti, ako už bolo uvedené, neskúma) tvrdenou okolnosťou, že novoustanovené zmiernenie\ntejto politiky prinesie aj výhodu konkrétnym osobám v už vedených trestných konaniach, nie sú\ndôvodom na derogáciu dotknutej zmeny Trestného zákona ústavným súdom. Konkrétnym\na taxatívne ustanoveným dôvodom takého záveru je, že ústava v čl. 50 ods. 6 prikazuje posúdiť\ntrestnosť činu a uložiť trest podľa neskoršieho (neskôr účinného) zákona, ak je pre páchateľa\npriaznivejší než zákon účinný v čase spáchania činu, a to bezvýnimočne. Práve zákonná zmena,\nktorá by nerešpektovala toto generálne pravidlo pre časovú pôsobnosť Trestného zákona a jeho\nzmien (stvárnené v § 2 ods. 1 tohto zákona), teda by ustanovovala výnimku z priaznivejšieho\nposúdenia podľa novoprijatého zákona celkovo pre niektoré osoby alebo niektoré trestné činy, by\nbola v tomto obsahovom prvku nesúladná s ústavou. Ak teda má na použitie nového, pre páchateľa\npriaznivejšieho zákona nárok každý páchateľ, nemôže mať zároveň poškodený v ktorejkoľvek\ntrestnej veci opačne orientovaný nárok, a to aby bol vo vzťahu k páchateľovi použitý (ako menej\npriaznivý) Trestný zákon účinný v čase spáchania činu, akokoľvek by sa to mohlo zdať\nv individuálnom prípade alebo v širšom kontexte spravodlivé. Nadväzujúc na uvedené, zároveň\nplatí, že námietky o klientelistickej motivácii koncepčnej zákonnej zmeny týkajúcej sa zmiernenia\ntrestnej represie, ktorá prešla parlamentným schvaľovacím procesom a ktorá má všeobecný, nie\npersonálne orientovaný normatívny záber (ktorý by, naopak, v tomto konaní diskvalifikačný bol),\nsú mimo predmetu prieskumu ústavného súdu, je ich možné vznášať v rovine morálnej alebo\npolitickej zodpovednosti, ale nie ako úspešnú námietku v konaní o súlade právnych predpisov.\n397. Ústavný súd aj v tejto časti a v kontexte predchádzajúceho bodu pripomína, že nedisponuje\nkompetenciou opravovať či vylepšovať preskúmavanú legislatívu. Ako už mnohokrát konštatoval,\njeho úlohou nie je posudzovať ani správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 95/2011, bod 28; PL. ÚS\n86\n\n102/2011; PL. ÚS 13/2012, bod 98; PL. ÚS 11/2016, bod 26, z novšej judikatúry PL. ÚS 95/2011 –\nústavnosť tajnej voľby, bod 28; PL. ÚS 102/2011 – reforma súdov II, časť VI; PL. ÚS 13/2012 –\nplaty sestier, bod 80; PL. ÚS 11/2016 – ochrana spotrebiteľa a premlčanie ex offo, bod 26; PL. ÚS\n10/2018 – zrušenie anestéziologických ambulancií; PL. ÚS 15/2018 – nájom pôdy, bod 52; PL. ÚS\n6/2022 – odvolávanie vedúcich v štátnej službe, bod 69). V konaní o súlade právnych predpisov je\npotrebné rozlišovať medzi kritériom ústavnej súladnosti a kritériom vecnej správnosti\nči koncepčnosti právnej úpravy (PL. ÚS 10/2023, bod 51).\n398. Navrhovatelia ďalej namietajú nesúlad napadnutých noriem o premlčaní aj pre rozpor\ns právom Európskej únie v súvislosti s ochranou finančných záujmov Európskej únie.\n399. Povinnosť členských štátov chrániť finančné záujmy Európskej únie vyplýva z čl. 325 zmluvy\no fungovaní EÚ, podľa ktorého majú členské štáty zamedziť podvodom a iným protiprávnym\nkonaniam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie prostredníctvom odradzujúcich opatrení,\nktoré majú byť rovnaké ako opatrenia, ktoré prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich\nvlastné finančné záujmy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-105/14, Taricco uviedol, že členské\nštáty musia zabezpečiť, aby sa za prípady závažného podvodu ukladali predovšetkým účinné a\nodstrašujúce tresty a aby opatrenia prijaté v tejto súvislosti boli navyše rovnaké ako opatrenia, ktoré\nčlenské štáty prijímajú v rámci boja proti podvodom rovnakého stupňa závažnosti, ktoré\npoškodzujú ich vlastné finančné záujmy (bod 43 rozsudku).\n400. V tejto súvislosti je minimálne dôležité, či (i) nové trestné normy o premlčaní negarantujú\nochranu záujmov Európskej únie menej priaznivo oproti vnútroštátnym záujmom a (ii) nedošlo\nk strate účinnosti a odstrašujúcej povahy trestania v dôsledku nových trestných noriem o premlčaní.\n401. Ústavný súd v žiadnom z troch návrhov nenašiel identifikáciu právnej situácie, v ktorej by\nnamietaná právna úprava garantovala menej priaznivú ochranu vo veciach finančných záujmov\nEurópskej únie než vo veciach vnútroštátnych záujmov. Vo vzťahu k neúčinnosti (neefektívnosti)\na nedostatku odstrašujúceho účinku namietaných ustanovení o premlčaní ústavný súd považuje\nnávrhy za neodôvodnené. Návrhy v tomto smere komunikujú len všeobecnú obavu, že dochádza\nk zníženiu trestnosti pri premlčaní, v dôsledku čoho dôjde aj v prebiehajúcich konaniach\nk zastaveniu už začatých procesov (porov. bod VI.1 odôvodnenia k trestným sadzbám).\n402. O nič menej ako primerané trestné sadzby sú dôležité trestnoprávne mechanizmy, ktorých\ncieľom je neodvrátiteľnosť trestného stíhania. Slovenská republika má tieto mechanizmy aj pri\ninštitúte premlčania nastavené primerane a namietaná právna úprava ich nerobí nevyváženými. Pre\nporovnanie so slovenskou právnou úpravou je možné spomenúť, že Súdny dvor sa v už\nspomínanom rozsudku Taricco zaoberal talianskou právnou úpravou, v zmysle ktorej sa premlčacia\ndoba, ktorá začala plynúť po prerušení plynutia premlčacej doby, mohla predĺžiť iba o štvrtinu\nsvojej pôvodnej dĺžky. Slovenská právna úprava takýto benefit stíhaným osobám nepriznáva.\n403. Podľa novelizovaného § 87 ods. 3 Trestného zákona sa premlčanie trestného stíhania prerušuje\nvznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi\nriadnymi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu\nsmerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené\nalebo ak páchateľ bol v premlčacej dobe právoplatne odsúdený za nový úmyselný trestný čin\nspáchaný v premlčacej dobe, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.\n\n87\n\n404. Namietaná právna úprava týkajúca sa plynutia premlčacej doby nepozná obdobnú limitáciu\nako v talianskom právnom poriadku (čl. 160 a 161 Trestného zákona, keď prerušenie premlčacej\ndoby môže viesť k jej predĺženiu nanajvýš o 1/4). Podľa § 87 ods. 4 Trestného zákona\n(aj novelizovaného znenia) prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba.\n405. Konzekvencie s trestnými sadzbami vo veci Taricco nie sú naklonené záveru, že by namietaná\nprávna úprava premlčania mala byť nedostatočne odstrašujúca. Ústavný súd medziiným porovnal\ntrestné sadzby a premlčacie doby, ktoré zodpovedajú talianskemu trestnému činu podania\npodvodného priznania dane z pridanej hodnoty použitím fiktívnych faktúr ako v prípade Tarrico. Za\nobdobný trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie (§ 261 a nasl. Trestného\nzákona) ako v prípade Taricco na Slovensku hrozí trest odňatia slobody na 7 až 12 rokov. Podľa §\n87 ods. 1 písm. b) Trestného zákona je pri tomto zločine premlčacia doba 15 rokov (a to aj podľa\nnovelizovaného znenia Trestného zákona). Vo veci Taricco išlo v čase, keď sa tento prípad\nrozhodoval, maximálne o 7 rokov trestu odňatia slobody s premlčacou dobou 7 rokov.\n406. Navrhovatelia namietajú porušenie medzinárodných záväzkov v spojení s normovaním\ntrojročnej premlčacej doby. Ústavný súd poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady\n(EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie,\nprostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 198, 28. 7. 2017), podľa ktorej (čl. 12 ods. 1 až 3):\n„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom ustanoviť premlčaciu dobu, ktorá umožňuje\nvyšetrovanie, trestné stíhanie, súdne konanie a vydávanie rozsudkov v súvislosti s trestnými činmi\nuvedenými v článkoch 3,4 a 5 počas dostatočne dlhého obdobia od spáchania uvedených trestných\nčinov, aby bolo možné uvedené trestné činy účinne riešiť.\n2. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom umožniť vyšetrovanie, trestné stíhanie, súdne\nkonanie a vydávanie rozsudkov v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v článkoch 3, 4 a 5, za\nktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky,\npočas obdobia najmenej piatich rokov od spáchania týchto trestných činov.\n3. Odchylne od odseku 2 môžu členské štáty stanoviť premlčaciu dobu, ktorá je kratšia než päť\nrokov, ale nie kratšia než tri roky, ak zabezpečia, že plynutie premlčacej doby sa môže prerušiť\nalebo pozastaviť na základe konkrétnych úkonov.“\n407. Smernica má za cieľ, aby premlčacie doby umožňovali trestné konanie počas dostatočne\ndlhého obdobia od spáchania trestných činov, pričom pripúšťa aj trojročnú premlčaciu dobu, ak sa\npremlčanie môže prerušiť alebo pozastaviť na základe konkrétnych právnych úkonov.\n408. Novo normované sadzby a právne mechanizmy spočívania či prerušenia plynutia premlčacej\ndoby, pri ktorých nič nenasvedčuje, že by predstavovali nízky štandard trestnoprávnej ochrany,\nviedli ústavný súd k zdržanlivosti vo vzťahu k napadnutej právnej úprave aj pri posudzovaní\nnáročných kritérií podľa dohovoru OSN o boji proti korupcii, podľa ktorého príslušný štát ,,... alebo\nzabezpečí pozastavenie premlčacej doby obmedzenia, ak sa údajný páchateľ vyhýbal výkonu\nspravodlivosti“ (čl. 29 dohovoru OSN o boji proti korupcii).\n409. Vhodným komparačným príkladom je tradične právna úprava Českej republiky. Podľa § 34\nTrestného zákonníka: „trestní odpovědnost za trestný čin zaniká uplynutím promlčecí doby, jež činí\na) 30, jde-li o trestný čin, za který trestní zákon dovoluje uložení výjimečného trestu, a trestný čin\nspáchaný při vypracování nebo při schvalování privatizačního projektu podle jiného právního\n88\n\npředpisu, b) 15 let, činí-li horní hranice trestní sazby odnětí svobody nejméně 10 let, c) 10 let, činíli horní hranice trestní sazby odnětí svobody nejméně 5 let, d) 5 let, činí-li horní hranice trestní\nsazby odnětí svobody nejméně 3 léta, e) 3 léta u ostatních trestných činů.“\n410. Na porovnanie úpravy podľa § 87 Trestného zákona rozdiel spočíva v rozlišovaní dĺžky\npremlčacej doby podľa kategorizácie trestných činov (zločin, prečin) a pri dĺžke premlčacej doby\nv prípade hornej hranice trestnej sadzby desať rokov a tri roky, čo predstavuje jednak miernejšie\na jednak prísnejšie posúdenie, celkovo je však porovnateľné.\n411. Ústavný súd ani po uvedenej komparácii v medziach návrhov navrhovateľov nedospel\nk záveru, že by preskúmavané normy o premlčaní boli neúčinné (neefektívne) alebo také, ktoré by\nznamenali významný exces oproti európskym štandardom. K nedostatku kompetencie vyvodiť\nzávery vo vzťahu k vecnej stránke nových dôb premlčania trestného stíhania ústavný súd pripomína\njudikatúrne ustálený koncept rešpektu diskrécie zákonodarcu. Návrhom navrhovateľov s ohľadom\nna uvedené ani v tejto časti nebolo možné vyhovieť.\n412. Sumárne k tzv. štvorkombinácii ústavný súd konštatuje, že závery týkajúce sa jednotlivých\nprvkov zmiernenia trestnoprávnej represie platia aj pri ich navrhovateľmi namietanom vzájomnom\npôsobení. Je právne podľa obsahu zákona/porovnaním dotknutých právnych úprav, najmä v oblasti\ntrestných sadzieb, jednoznačne konštatovateľným faktom, že pri rekodifikácii v roku 2005 došlo\nv príslušnom smere k výraznému sprísneniu, a to aj oproti okolitým členským štátom Európskej\núnie (napríklad a typicky oproti Českej republike). Opätovné zmiernenie z takto skôr generovaného\nnormatívneho stavu, a to ani v kombinácii sťažovateľmi pomenovaných faktorov, nestavia Trestný\nzákon pri samostatnom posúdení ani pri relevantnom medzištátnom porovnaní (o ktoré sa\nnavrhovatelia ani nepokúšajú) do pozície excesívnej rezignácie na štátom garantovanú ochranu\nústavných a iných spoločenských hodnôt prostriedkami trestného práva. Ústavný súd na základe\nuž skôr odôvodneného záveru o absencii svojej ingerencie do ústavne únosnej zmeny trestnej\npolitiky štátu, ako aj na základe v uznesení o prijatí veci na ďalšie konanie prezentovanej tézy,\nže nie je druhou komorou parlamentu, nenašiel dôvod na zásah do právomoci zákonodarného\norgánu svojím derogačným nálezom, a to mimo časti výroku tohto nálezu orientovanej na nesúlad\nprávnych predpisov.\n413. Ústavný súd sa hlási k tomu, že ústavnou hodnotou hodnou osobitnej ochrany je aj vnútorná\nbezpečnosť štátu, ktorá je inter alia poskytovaná aj prostredníctvom noriem trestného práva.\nVyplýva to z čl. 1 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého je Slovenská republika zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát. Ústavný súd by tak bol povolaný zasiahnuť proti komplexnejším\nzmenám v trestnej politike štátu v prípade, ak by ústavná hodnota vnútornej bezpečnosti štátu bola\nzasiahnutá deštruktívnym spôsobom, keď by trestné právo nemohlo plniť takmer vôbec účel\nochrany štátu či spoločnosti a realizované zmeny by mali celkom zjavný potenciál vyvolať\nkomplexnú eróziu trestnoprávnej ochrany. Je evidentné, že od tejto situácie je potrebné odlišovať\nstav, keď zákonodarca reprezentovaný v pléne národnej rady demokraticky ustanovenou väčšinou\nrealizuje svoje vlastné uváženie o účele, cieľoch či prísnosti trestnoprávnej politiky štátu. Ústavný\nsúd spravidla veľmi uvážlivo vstupuje do zmien v trestnej politike štátu a ich ústavnosť stráži nielen\nz hľadiska individuálnych trestnoprávnych zmien, ale aj z hľadiska systémovej perspektívy, ktorú\nhodnotí prostredníctvom možnosti naplnenia skôr popísanej hypotézy evidentného rozkladu\n\n89\n\nsystému trestnoprávnej ochrany ústavných hodnôt v kontexte vnútornej bezpečnosti štátu.\nV prejednávanom prípade však ústavný súd takú hrozbu nezistil.\nVI.4. K prechodným ustanoveniam upraveným v čl. I bode 198 (§ 438k ods. 1 a 5) a v čl. XVII\nbode 7 (§ 36a) napadnutého zákona:\n414. V čl. I bode 198 napadnutého zákona bol za § 438j vložený nový § 438k – Prechodné\nustanovenia k úpravám účinným od 15. marca 2024, kde podľa odseku 1 tohto ustanovenia:\n„Právna úprava, ktorá nadobudne účinnosť 15. marca 2024, sa vzťahuje na rozhodnutia o uložení\ntrestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 2 a 3 zákona účinného do 14. marca 2024, ktoré\nnadobudli právoplatnosť pred 15. marcom 2024, ak rozhodnutia o uložení trestu prepadnutia\nmajetku neboli ešte celkom vykonané, takéto rozhodnutia boli vydané na základe aplikácie\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ktoré stratili účinnosť podľa čl. 125\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a súd na návrh oprávnenej osoby povolil obnovu konania podľa\nosobitného predpisu.“\n415. V prípade čl. I bodu 198 napadnutého zákona (v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1) je ústavný\nsúd toho názoru, že ide o neprípustnú modifikáciu čl. 50 ods. 6 ústavy premietnutú v podústavnej\nrovine do § 2 ods. 1 Trestného zákona o časovej pôsobnosti Trestného zákona. Pri opätovnom\nposudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu (v tomto prípade pri opätovnom ukladaní trestu\npo povolení obnovy konania spojenej so zrušením výroku o treste odsudzujúceho rozsudku) musí\nsúd pre konkrétny prípad vyhodnotiť, ktorý zákon je v komplexe všetkých aspektov týkajúcich sa\nrelevantných aplikačných otázok pre páchateľa najpriaznivejší. Spomedzi účinných znení zákona\nnemožno pritom vylúčiť jeho znenie po vyhlásení derogačného nálezu ústavného súdu,\nktorý modifikuje účinné znenie § 58 Trestného zákona, teda nemožno opomenúť znenie účinné\nod 20. októbra 2023, ak by bolo pre páchateľa priaznivejšie než novoúčinné znenie zákona, a to aj\nak by bolo novoúčinné znenie zákona pre páchateľa priaznivejšie než jeho pôvodné „prednálezové“\nznenie. Riešenie zvolené zákonodarcom sa tak dostáva aj do konfliktu s čl. 1 ods. 1 ústavy,\na to nerešpektovaním kogentnej úpravy dotknutej otázky v čl. 50 ods. 6 ústavy. Na tejto báze je\nvo vzťahu k námietke ustanovenia napadnutým zákonom retroaktivity nepriaznivej pre páchateľa\n(v iných vecných súvislostiach) generovaný podklad vyslovenia ústavným súdom nesúladu\ndotknutého ustanovenia s ústavou v kontexte § 89 zákona o ústavnom súde. Účinnosť predmetnej\nzmeny Trestného zákona (napadnutým zákonom v jeho čl. I ako celkom) bola ústavným súdom\npozastavená a po vyhlásení tohto nálezu v zbierke zákonov sa parciálna časť dotknutej novelizácie\npokrytá výrokom tohto nálezu (v tomto prípade čl. I bod 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1)\nnestane súčasťou platného a účinného znenia Trestného zákona (negáciou dotknutého doplnenia\nzákona prechodným ustanovením, resp. jeho časťou, a to bez náhrady podľa § 91 ods. 3 časti vety\nza bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného ustanovenia\nneexistuje, pričom platnosť tohto doplnenia v napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť\nmesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n416. V bezprostrednej vecnej nadväznosti závery uvedené v predchádzajúcom bode platia aj o čl.\nXVII bode 7 napadnutého zákona, keďže prechodné ustanovenie § 36a odkazuje na § 31 ods. 1\nzákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb (čl. XVII bod 3) a toto ustanovenie (v jeho novej\npodobe) obsahovo inkorporuje § 58 ods. 1 Trestného zákona (čl. I bod 32). Uvedené prechodné\n\n90\n\nustanovenie ako súčasť doplnenia zákona, ktoré bolo podrobené skoršiemu pozastaveniu účinnosti\nústavným súdom, sa teda v dôsledku účinkov tohto nálezu v derogačnej časti jeho výroku nestane\nsúčasťou platného a účinného znenia Trestného zákona.\n417. Rovnaký dôvod ústavného nesúladu (čl. 1 ods. 1 v kontexte čl. 50 ods. 6 ústavy), procesný\naspekt jeho vyslovenia ústavným súdom vo vzťahu k podaným návrhom (§ 89 zákona o ústavnom\nsúde) a ďalšie s tým súvisiace okolnosti a účinky popísané v predchádzajúcich dvoch bodoch\nsa týkajú aj v čl. I bodu 198 napadnutého zákona v časti § 438k ods. 5. Jednotlivé čiastkové aspekty\nposudzovania trestnosti činu a ukladania trestu sa totiž nedajú oddeliť a selektívne v prechodnom\nustanovení zmeny Trestného zákona ustanoviť, ktorý z nich bude konvenovať čl. 50 ods. 6 ústavy a\nktorý nie – dotknuté inštitúty sa vždy posudzujú ako celok, a to pre konkrétny prípad z hľadiska\nvýslednej priaznivosti pre páchateľa, od čoho je pri vzájomnom porovnaní závislý výber Trestného\nzákona v jeho konkrétne účinnom znení. Okolnosti premlčania trestného stíhania teda nie je možné\ndiferencovať tak, ako to označené prechodné ustanovenie upravuje. Nie je z tohto hľadiska\npodstatné, či dôvody prerušenia premlčania trestného stíhania nastali po uplynutí novoustanovenej\npremlčacej doby prvýkrát alebo v ľubovoľnom ďalšom prípade. Trestné stíhanie konkrétneho činu\nbuď po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny premlčané je, alebo nie je, a to sa musí vyhodnotiť\nad hoc bez ohľadu na to, o ktorý posudzovaný „cyklus“ po skoršom prerušení premlčania ide.\nÚčinky vyslovenia nesúladu právnych predpisov sú rovnaké ako v prípade § 438k ods. 1 (a boli už\npopísané). Záver o ústavnej diskvalifikácii v popísaných intenciách sa však nevzťahuje na čl. I bod\n198 napadnutého zákona v časti § 438k ods. 6, ktorý je hmotnoprávnym ustanovením týkajúcim sa\núpravy premlčania vo vzťahu k výkonu trestu. Netýka sa teda úpravy trestnosti činu a ukladania\ntrestu, preto nepodlieha ústavnému režimu čl. 50 ods. 6 ústavy, resp. § 2 ods. 1 Trestného zákona.\n418. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia čl. I bodu 198\nnapadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a 5 a čl. XVII bodu 7 (§ 36 a) nie sú v súlade\ns čl. 1 ods. 1 ústavy.\nVII. K zmenám v aplikácii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností:\n419. Podľa prezidenta sa zmenou výpočtu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností z taxatívneho\nna demonštratívny vytvára priestor pre svojvôľu v aplikácii trestného práva na ujmu\npredvídateľnosti, a to v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege,\nprincípom právnej istoty a zákazom svojvôle. Podľa skupiny poslancov 1 takáto zmena predstavuje\nvážne nabúranie zákazu analógie v trestnom práve a porušenie zásady nullum crimen sine lege\nstricta, v zmysle ktorej sa pri trestnom práve zakazuje extenzívny výklad práva, ktorý by bol\nv neprospech dotknutej osoby.\n420. Ústavný súd uvádza, že samotná konštatácia ani pomer poľahčujúcich a priťažujúcich\nokolností nemenia podľa iných zákonných kritérií určenú právnu kvalifikáciu činu (nie je daný\nkonflikt so zásadou nullum crimen sine lege) a pri súčasnej zmene § 38 Trestného zákona taký\npomer neovplyvňuje ani výšku (zmenu hraníc) trestnej sadzby priradenej k dotknutej právnej\nkvalifikácii (čo eliminuje eventuálne hľadanie konfliktu so zásadou nulla poena sine lege).\nVychádzajúc z tejto situácie, pri zohľadnení aj posúdenia okolností, na ktoré súd prihliadne\npri určovaní druhu a výmery trestu podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona (okrem viacerých iných\nfaktorov aj na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti), nie je individuálne posúdenie poľahčujúcich\n91\n\na priťažujúcich okolností, a to navyše oproti tým, ktoré je možné vopred normatívne zadefinovať,\nrizikom pre spravodlivý proces.\n421. Taxatívny výpočet nie vždy umožňuje pokryť všetky situácie, ktoré v bežnom živote môžu\nnastať, a práve podstatná skutočnosť, ktorá by mala sprísňovať, ale najmä zjemňovať trest,\nsa v režime taxatívneho výpočtu páchateľovi na úkor spravodlivého procesu nepričíta.\nDemonštratívny charakter treba chápať v kontexte „ultima ratio“, teda len vo výnimočných\nprípadoch. Uvedený prístup v Trestnom zákone nie je ojedinelý – aplikuje sa napríklad\naj pri skutkovej podstate prečinu výtržníctva uvedenej v § 364 Trestného zákona (podľa ktorej: „kto\nsa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti\nalebo výtržnosti najmä tým, že...“).\n422. Predrekodifikačný Trestný zákon (zákon č. 140/1961 Zb.) účinný do 31. decembra 2006 v § 34\nstanovoval tieto okolnosti demonštratívne práve prostredníctvom formulácie „najmä“.\nDemonštratívny\nvýpočet\npoľahčujúcich\na\npriťažujúcich\nokolností\nje\nnávratom\ndo predrekodifikačného právneho stavu (pred 1. januárom 2006) a nielenže nikdy nebol\npovažovaný za protiústavný, ale nevyskytli sa žiadne iniciatívy, ktoré by napádali ústavnú\nnekonformnosť demonštratívneho výpočtu týchto okolností. Demonštratívny výpočet majú navyše\nzavedený aj okolité štáty, najbližšie Česká republika či Rakúska republika.\n423. Skupina poslancov 1 považuje rozšírenie poľahčujúcich okolností („páchateľ spáchal trestný\nčin, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno\nspravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi“) za príliš vágne a neurčité, keďže použité\npojmy („neprimerane dlho“ a „nemožno spravodlivo pričítať“) nenadväzujú systematicky na iné\nlegislatívne pojmy v Trestnom zákone (alebo v Trestnom poriadku), pomocou ktorých by bola ich\ninterpretácia predvídateľná. Použité pojmy tak majú vyvolávať značnú interpretačnú neistotu,\nktorá sa znásobuje tým, že sú ustanovené bez konkretizácie bližších podmienok.\n424. Toto ustanovenie tiež považujú za rozporné so zásadou individualizácie trestnej\nzodpovednosti, podľa ktorej trestnú zodpovednosť znáša iba osoba, ktorá trestný čin spáchala,\na preto aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti musia byť okolnosti prameniace v skutočnostiach\ntýkajúcich sa priamo páchateľa.\n425. Ústavný súd v tejto časti konštatuje, že nová poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. p)\nTrestného zákona (v znení napadnutého zákona) nie je v konflikte s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 49 ústavy, keďže predstavuje pre páchateľa objektívnymi (ním\nnezavinenými) okolnosťami, ktoré nie je ako inak zohľadniť, vyvolané dobrodenie, pričom ide\no významné, štátu pričítateľné negatívum trestného konania vedeného proti dotknutej osobe\nspočívajúce v jeho neprimeranej dĺžke. Podľa konštantnej judikatúry môže byť neprimeraná dĺžka\nkonania dokonca dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona\nv rámci kategórie „okolnosti prípadu“, a maiori ad minus teda môže ísť aj o jednoduchú\npoľahčujúcu okolnosť. Relatívna neurčitosť pojmov („neprimerane dlho“ a „nemožno spravodlivo\npričítať“) je odstrániteľná výkladom súdu tak ako v iných prípadoch (napríklad „okolnosti prípadu“\na „pomery páchateľa“ podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona).\n426. Neprimeraná dĺžka trestného stíhania je, ako už bolo uvedené, dlhodobo praxou vnímaná\ndokonca ako dôvod mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona (R 10/2011).\n\n92\n\nLimity primeranej dĺžky trestného konania stanovil mnohokrát vo svojej rozhodovacej praxi\naj ESĽP. V prípade neprimeranej dĺžky trestného konania majú pritom zmluvné štáty dohovoru\nokrem priznania porušenia práva a priznania spravodlivého zadosťučinenia určitý priestor\nna posúdenie, aký prostriedok nápravy poskytnú v prípade neprimeranej dĺžky trestného konania.\nTakým prostriedkom môže byť aj zmiernenie druhu trestu (podmienečný odklad výkonu trestu\nnamiesto nepodmienečného trestu odňatia slobody), určenie kratšej výmery trestu (napríklad\naj prostredníctvom mimoriadneho zníženia trestu) alebo takej modifikácie trestu, ktorá je\npre páchateľa priaznivejšia (napríklad kratšia skúšobná doba podmienečného odkladu výkonu trestu\nodňatia slobody). Pokiaľ vnútroštátne orgány zrozumiteľným spôsobom priznajú porušenie práva\nna primeranú dĺžku trestného konania a poskytnú jednotlivcovi náhradu vo forme zmiernenia trestu,\nktoré je merateľné a výslovné, jednotlivec môže stratiť postavenie poškodeného podľa čl. 34\ndohovoru (napr. rozsudok vo veci Eckle proti Nemecku z 15. 7. 1982, § 66; rozsudok vo veci Beck\nproti Nórsku z 26. 6. 2001, najmä § 27 až § 29; ŠÁMAL, P. a kol. Trestní zákoník. 3. vydání.\nPraha : C. H. Beck, 2023, s. 814 – 815, marg. č. 19.). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na\nrozsudok ESĽP Scoppola proti Taliansku (rozsudok zo 17. 9. 2009, č. 10249/03, bod 100), podľa\nktorého „práve z dôvodu svojej všeobecnej povahy nemôžu byť zákony formulované s absolútnou\npresnosťou. Jednou z bežne používaných techník je tak využívanie všeobecných kategórií skôr než\ntaxatívnych výpočtov. Mnoho zákonov tiež obsahuje viac či menej nejasné formulácie a ich výklad a\npoužitie závisí od praxe (rozsudky Cantoni, už citované, § 31, a Kokkinakis, § 40). Z toho dôvodu,\nnech je formulácia zákonných ustanovení vrátane ustanovení trestného práva sebajasnejšia, v\nktoromkoľvek právnom systéme nevyhnutne existuje aj súdny výklad. Vždy bude treba vyjasňovať\nproblematické otázky a prispôsobovať sa zmenám situácie. Okrem toho istota, ktorá je inak\nžiaduca, môže niekedy viesť k prílišnej nepružnosti; právo však musí mať schopnosť prispôsobiť sa\nzmenám situácie“. Správna aplikácia namietaného ustanovenia je pritom preskúmateľná\ninštančným postupom, keďže odvolacie konanie plnohodnotne zabezpečuje revíziu výroku\nodsudzujúceho rozsudku o treste.\n427. Formulácie mnohých právnych predpisov (vrátane trestného práva) nie sú absolútne precízne.\nUvedené rešpektuje potrebu vyhnúť sa neprimeranému formalizmu v snahe udržať krok s možnými\nmeniacimi sa okolnosťami, čo spôsobuje, že zákony, ktoré sú niekedy viac, niekedy menej vrstvené,\nsú vágne (Kokkinakis proti Grécku, A, č. 14307/88, rozsudok z 25. 5. 1993, ods. 40).\n428. Predvídateľnosť práva patrí medzi základné atribúty právneho poriadku, pričom určitá norma\nnemôže byť považovaná za súčasť právneho poriadku, pokiaľ nie je naformulovaná s dostatočnou\npresnosťou, aby tak každý mohol (v prípade potreby s adekvátnou interpretačnou pomocou súdu či\nasistovanou právnou pomocou) v rozumnej miere predvídať, aké dôsledky vyvolá jeho konanie.\nNapriek tomu nie je možné dosiahnuť absolútnu precíznosť pri formulovaní zákonných limitov,\nosobitne v oblastiach, ktoré sa môžu meniť pod vplyvom spoločenských zmien (pozri napríklad\nMüller a iní proti Švajčiarsku, rozsudok z 24. 5. 1988, séria A, č. 133, ods. 20, 29; rozsudok vo veci\nOlson z 24. 3. 1998, séria A, č. 130, ods. 61a, Veeber proti Estónsku, sťažnosť č. 45771/99,\nrozsudok z 21. 4. 2003, ods. 31).\n429. Nie je vylúčené, že podmienky trestnej zodpovednosti (vrátane podmienok na ukladanie trestu,\npozn.) môžu byť postupne od prípadu k prípadu dovysvetľované prostredníctvom súdneho\nrozhodovania, pokiaľ tak bude zachovaná podstata a účel predmetného ustanovenia a výsledok bude\nv rozumnej miere predvídateľný (Jorgic proti Nemecku, č. 74613/01, bod 100-01, ECHR 2007-III;\n93\n\nStreletz, Kessler and Krenz proti Nemecku, rozsudok z 22. 3. 2001, bod 50; S.W. proti Spojenému\nkráľovstvu a C.R. proti Spojenému kráľovstvu, 22. 11. 1995, body 34 – 36, s. A, č. 335-B a body 32\n– 34, s. A, č. 335-C).\n430. Ani v tejto časti preto ústavný súd návrhom navrhovateľov nevyhovel.\nVIII. K možnosti použitia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní výlučne\nv prospech obvineného:\n431. Pravidlá vylúčenia nezákonne získaných dôkazov, osobitne v trestnom konaní, vyplývajú\nz princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a sú prejavom princípu viazanosti štátnych orgánov\nprávom, teda prejavom ich ústavnej povinnosti konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Osobitý charakter trestného\npráva ako právneho odvetvia, v rámci ktorého sa prejavuje monopol štátnej moci na uplatňovanie\ntrestnoprávnej zodpovednosti spojenej s najintenzívnejšími zásahmi do práv a slobôd dotknutých\nosôb v reakcii štátu na najzávažnejšie prípady porušení právneho poriadku z hľadiska ochrany\nústavou aprobovaných práv a hodnôt, reflektuje v kontexte zmienených ústavných princípov\naj osobitné ustanovenie čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy, v zmysle ktorej nikoho nemožno stíhať\nalebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n432. Účelom ústavnej požiadavky zákonnosti trestného stíhania, ktorej súčasťou sú aj už spomenuté\npravidlá vylúčenia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní, je ochrana pred zneužitím\nmoci a nezákonným postupom zo strany orgánov činných v trestnom konaní, zabezpečenie\nsystémovej integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu a v neposlednom rade\ngarantovanie ochrany základných práv a slobôd osôb, ktoré by mohli byť použitím prostriedkov\ntrestného práva dotknuté [porovnaj napr. Christopher Slobogin: A Comparative Perspective on the\nExclusionary Rule in Search and Seizure Cases (Komparatívny pohľad na pravidlo vylúčenia\ndôkazov získaných prehliadkou a zaistením), Public Law & Legal Theory Working Paper Number\n13-21, Vanderbilt University Law School (http://ssrn.com/abstract_id=)].\n433. Posudzovaná právna úprava zavádza na úrovni zákona legálnu výnimku prípustnosti použitia\ndôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom. Zavedenie takejto výnimky priamo\nzákonom formálne napĺňa požiadavku vyplývajúcu z čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy, materiálne\nvšak môže zostávať s účelom a so zmyslom uvedeného ustanovenia v napätí a jej ústavnú\nakceptovateľnosť je potrebné posúdiť z hľadiska ústavných limitov vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 ústavy konkretizovaných v požiadavkách zabezpečenia účinnej ochrany základných\npráv a slobôd a integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu vrátane poskytovania\ngarancií pred zneužitím mocenského postavenia jeho štátnych orgánov. Ide totiž o bazálny pojmový\nrozpor definovateľný formálne aj materiálne, keď zákon aprobuje získanie dôkazu nezákonným\nspôsobom, čo je okrem defektu právnej logiky v právnom štáte aj obsahovo evidentne (použijúc\neufemizmus) „netradičné“.\n434. Pritom je potrebné mať na zreteli, že legitimita a integrita výkonu trestnej spravodlivosti\nzo strany štátu sú do značnej miery založené na zásade legality (zákonného postupu) a účinnej\nochrany základných práv a slobôd dotknutých subjektov na strane jednej, no na druhej strane aj\nna schopnosti efektívne a zmysluplne dosahovať účel trestnoprávnej ochrany, k čomu musí\ninštitucionálny a právny rámec systému trestnej spravodlivosti poskytnúť súdom a orgánom činným\n94\n\nv trestnom konaní účinné prostriedky. Požiadavka na primeranú rovnováhu v tomto smere je\nvyjadrená aj v ustanovení vymedzujúcom predmet právnej úpravy Trestného poriadku (§ 1\nuvedeného zákona), podľa ktorého Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom\nkonaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona\nspravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné\npráva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.\n435. V posudzovanom prípade eliminuje v podstatnej miere napätie medzi preskúmavaným\nustanovením Trestného poriadku a materiálnym účelom a zmyslom čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy\nfakt, že napadnutá právna úprava zavádza možnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu\npoužiť v trestnom konaní dôkaz získaný nezákonným spôsobom v prípade, ak sa tento dôkaz\npoužije iba v prospech obvineného. Výnimka prípustnosti použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne\nzískaný v súlade so zákonom, sa teda týka iba dôkazov v prospech osoby, proti ktorej sa trestné\nkonanie vedie. Účelom ústavných garancií obsiahnutých v čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy je\nv uvedenom kontexte práve ochrana práv obvineného, resp. osoby, proti ktorej sa trestné konanie\nvedie. Nesúlad preskúmavanej právnej úpravy, resp. účinkov jej aplikácie s označeným\nustanovením ústavy tak nie je v prípade dodržania podmienky zákazu použitia takého dôkazu v\nneprospech obvineného (a to aj v prípade konaní proti viacerým spoluobvineným, resp.\nspoluobžalovaným osobám v kolidujúcom postavení z hľadiska dôkaznej situácie) natoľko výrazný,\nako by to bolo pri „obojsmernom“ odobrení nezákonného postupu.\n436. Navyše ústavná požiadavka zákonnosti má, pokiaľ ide o činnosť orgánov štátu v oblasti\ntrestného práva, širší význam presahujúci pôsobnosť čl. 17 ústavy. V rámci konceptu materiálneho\nprávneho štátu jej význam spočíva, ako už bolo uvedené, aj v požiadavkách na zabezpečenie\nochrany základných práv a slobôd subjektov trestnoprávnych vzťahov (z hľadiska hmotného, ako aj\nprocesného trestného práva) a integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu vrátane\nposkytovania garancií pred zneužitím mocenského postavenia jeho štátnych orgánov, a preto je\npotrebné posúdiť ústavnú akceptovateľnosť napadnutej právnej úpravy aj z hľadiska ústavných\nlimitov vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, prípadne aj v spojení s ďalšími\nrelevantnými ustanoveniami ústavy a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv garantujúcich najmä\nzákladné práva a slobody.\n437. Odobrenie použitia nezákonne získaného dôkazu svedčiaceho v prospech obvineného ako\npodkladu na meritórne rozhodovanie (bod 39 napadnutého návrhu novely Trestného poriadku\ndoplňujúceho § 119 uvedeného zákona novým odsekom 6), a to práve v trestnom konaní, ktoré je\nreakciou štátu na najzávažnejšiu formu porušenia práva jeho adresátmi v podobe trestnej činnosti,\nvytvára paradox dosahovania práva neprávom, ktorý v danom prípade nie je pri posudzovaní\npreskúmavanej právnej úpravy ospravedlniteľný len v rozsahu zákonného zakotvenia vylúčenia\ntakého dôkazu v prípadoch, keď bol získaný nezákonným donútením alebo jeho hrozbou, ktoré boli\npoužité na účely získania dôkazu v prospech obvineného, čo predstavuje z pohľadu ústavného súdu\nlegislatívne opomenutie zákonodarcu spočívajúce v príliš úzkom vymedzení uvedenej výnimky.\n438. Z hľadiska bazálnych princípov demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,\nak by sa mechanicky pripustilo uzákonenie výsledkovo použiteľného nezákonného postupu\npri získaní dôkazu, a to dokonca vo vzťahu k postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu,\na maiori ad minus by to vyvolalo nielen úvahy o podobnej úprave v iných oblastiach právnej\n\n95\n\nregulácie de lege ferenda, ale aj úvahy o priamej analógii zákona (ak možno taký postup použiť\nv trestnom konaní ako prísne legálnom procese, možno ho, ak sa efektívne zadefinuje hodnoverný\núčel, použiť prakticky kdekoľvek).\n439. Vo vzťahu k jednote a bezrozpornosti právneho poriadku sa napadnutou úpravou profiluje\nkonflikt so zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím\ninformačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane\npred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane súkromia“). Tento\nzákon sa osobitne týka (aj) zabezpečovania informácií použiteľných ako dôkaz v trestnom konaní\n(§ 7 ods. 2) prostriedkami, ktoré možno podradiť pod v ňom upravenú definíciu informačnotechnických prostriedkov (§ 2 ods. 1), pričom práve takých postupov sa môže ústavným súdom\npreskúmavaná trestnoprocesná úprava do značnej miery týkať. Je teda problematické interpretačné\nurčenie vzťahu špeciality (lex specialis a lex generalis) napadnutej právnej úpravy a zákona\no ochrane súkromia, ktorý použitie nezákonne (v rozpore s požiadavkami tohto zákona) získaných\ndôkazov explicitne zakazuje (§ 2 ods. 7, § 7 ods. 3), a to nielen pre štátne orgány, ale aj\npre akékoľvek fyzické osoby a právnické osoby. Zákon o ochrane súkromia teda predmetným\nobmedzením ingeruje do celkového univerza (vertikálnych aj horizontálnych) právnych vzťahov.\nV tejto súvislosti nemožno prehliadať ústavnú požiadavku na bezrozpornosť právneho poriadku ako\ncelku, resp. na vnútornú bezrozpornosť všeobecne záväzných právnych predpisov, ako i právnych\nnoriem (ustanovení). Právo, či už ako celok, alebo všeobecne záväzný právny predpis, musí byť\nvnútorne zladené, jeho jednotlivé časti (napr. právne normy, ustanovenia) nemôžu samy seba\nvyvracať v dôsledku vzájomných rozporov medzi nimi. Vzájomná vnútorná rozpornosť\n(nesúladnosť) môže spôsobovať logickú a systémovú nezlučiteľnosť, neefektívnosť a v konečnom\ndôsledku i právnu nesplniteľnosť [realizácia, resp. aplikácia jednej právnej normy v dôsledku\nnesúladnosti zabraňuje realizácii, resp. aplikácii inej právnej normy (PL. ÚS 30/95)].\n440. Preskúmavaná právna úprava vytvára reálne riziko legalizácie nezákonných dôkazotvorných\npostupov a znižuje garancie ochrany základných práv a slobôd osôb, ktoré by mohli byť použitím\nprostriedkov trestného práva alebo iných prostriedkov umožňujúcich zásahy do základných práv\na slobôd, napr. v súvislosti s vyhľadávaním a zaisťovaním dôkazov, dotknuté. Z hľadiska\nzabezpečenia systémovej integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu by mohlo dôjsť\nk zníženiu dôvery v objektívne a nestranné fungovanie justičného systému v dôsledku špekulácií\nči podozrení o možnej koncepčnej činnosti zameranej na (samozrejme, protiprávny, a teda prvotne\nutajený) zber informácií orientovaných na predmet vedených trestných konaní, keď v prípade, ak sa\nzískaná informácia pre obvineného alebo podozrivého „hodí“, bude poskytnutá na oficiálne použitie\nso zákonom garantovanou relevanciou, a ak nie, ostane v skrytej držbe jej disponenta.\n441. To je s podstatou demokratického a právneho štátu zásadne nezlučiteľné. V súhrne\nprezentovaných okolností predstavuje napadnutá právna úprava principiálne až príliš široko\nponímaný súhlas s nezákonným postupom, ktorý má nájsť pozitívny odraz pri závažnom\nrozhodovaní štátnych orgánov vrátane súdov, a to v spoločensky aj individuálne citlivej oblasti\ntvoriacej predmet trestnej jurisdikcie. V dôsledku toho dochádza k oslabeniu záruk pred zneužitím\nmocenského postavenia zo strany orgánov štátu a zároveň k oslabeniu záruk ochrany základných\npráv a slobôd osôb potenciálne dotknutých prostriedkami trestného práva.\n\n96\n\n442. Okrem práva na ochranu súkromia (čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru) v súvislosti s už\nspomenutým utajeným sledovaním, resp. použitím informačno-technických prostriedkov je\npotrebné poukázať aj na fakt, že napadnutá právna úprava v § 119 ods. 5 a 6 Trestného poriadku\npripúšťa použitie dôkazu získaného aj nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia,\nkeď sa dôkaz použije v prospech obvineného a nezákonné donútenie alebo hrozba takého donútenia\nneboli použité na účely získania dôkazu v prospech obvineného. Pripustenie takto získaného dôkazu\n(napríklad použitím násilia alebo hrozby násilím pri výsluchu svedka) sa dostáva do konfliktu\ns absolútnym zákazom mučenia alebo krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania\nvyplývajúcim z čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. Judikatúra ESĽP pritom zaujíma prísny postoj\nk prípadom, v ktorých boli dôkazy získané porušením čl. 3 dohovoru, teda porušením jedného zo\nzákladných a absolútnych práv zaručených dohovorom, pretože takéto porušenie vždy vyvoláva\nvážne otázky vo vzťahu k spravodlivosti konania, a to aj v prípade, že prijatie takého dôkazu nebolo\nrozhodujúce pre odsúdenie (Jalloh proti Nemecku [GC], 2006, § 99 a § 105).\n443. Použitie výpovedí, ktoré boli získané v dôsledku porušenia čl. 3, a to bez ohľadu na to, či išlo\no mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ESĽP klasifikuje bez ďalšieho ako porušenie\nspravodlivosti konania podľa čl. 6 dohovoru (Gäfgen v. Nemecko [GC] rozsudok z 1. 6. 2010,\nč. 22978/05, bod 166; Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu [GC], rozsudok z 13. 9. 2016,\nč. 50541/08, 50571/08, 50573/08, bod 254; El Haski proti Belgicku, rozsudok z 25. 9. 2012,\nč. 649/08, bod 85; Cēsnieks proti Lotyšsku, rozsudok z 11. 2. 2014, č. 9278/06, body 67 – 70).\nTo platí aj pre materiálne dôkazy získané ako priamy dôsledok mučenia, avšak ak je konanie,\nktorým boli dôkazy získané, klasifikované ako neľudské zaobchádzanie v rozpore s čl. 3, ktoré ale\nnedosiahlo úroveň mučenia, porušením čl. 6 dohovoru bude vtedy, ak sa preukáže, že malo vplyv\nna výsledok konania proti obžalovanému, t. j. malo vplyv na jej alebo jeho odsúdenie alebo trest\n(Gäfgen proti Nemecku [GC], už citované, bod 178; El Haski proti Belgicku, už citované, bod 85;\nZličić v. Srbsko, rozsudok z 26. 1. 2021, č. 73313/17, 20143/19, bod 119). Rovnako uvedené\nzásady platia aj v prípade, ak je obeťou zlého zaobchádzania tretia osoba (El Haski proti Belgicku,\nuž citované, bod 85; Urazbayev proti Rusku, rozsudok z 8. 10. 2019, č. 13128/06, bod 73).\n444. Zároveň je potrebné poznamenať, že ani neexistencia prípustnej sťažnosti podľa čl. 3\ndohovoru v zásade nebráni ESĽP, aby vzal do úvahy sťažovateľove tvrdenia, že policajné výpovede\nboli získané metódami nátlaku alebo útlaku a že ich zaradenie do spisu, o ktorý sa opieral súd, preto\npredstavovalo porušenie záruky spravodlivého procesu podľa čl. 6 (Mehmet Duman proti Turecku,\nrozsudok z 23. 10. 2018, č. 38740/09, bod 42).\n445. Je pravdou, že uvedená judikatúra ESĽP sa týkala situácií, keď boli dôkazy získané v rozpore\ns čl. 3 dohovoru použité proti sťažovateľovi, a nie v jeho prospech. Vzhľadom na závažnosť\na absolútnu povahu zákazu mučenia alebo krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania\nvšak samotný fakt, že dôkaz má byť použitý v prospech obvineného, nemôže ospravedlniť\nči prevážiť skutočnosť, že bol získaný porušením tejto garancie kľúčovej z hľadiska ochrany\nľudskej dôstojnosti, integrity a slobody. K uvedenému je potrebné dodať, že pokiaľ je účelom\nzavedenia daného inštitútu ochrana dôvery verejnosti vo výkon trestnej spravodlivosti zo strany\nštátu a predchádzanie justičným omylom („... aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia\nboli podľa zákona spravodlivo potrestaní...“), je dôležité prihliadnuť na skutočnosť, že dôkazy\nzískané nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia bývajú okrem nezákonnosti\npostihnuté aj nízkou hodnovernosťou. Splnenie jedinej zákonnej podmienky na použitie dôkazov\n97\n\nzískaných nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia v prospech obvineného, totiž\nže nezákonné donútenie alebo hrozba takého donútenia neboli použité na účely získania dôkazu\nv prospech obvineného, je podľa názoru ústavného súdu v praxi taktiež veľmi ťažko\nkontrolovateľné.\n446. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nutné konštatovať nesúlad dotknutých napadnutých\nnovelizačných ustanovení Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to v kontexte\nprekročenia ústavného základu a ústavných medzí zákonnou úpravou rozsahu a spôsobu konania\nštátnych orgánov. Tento záver sa premietol do výroku, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad čl. II\nbodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti vety „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa\nodseku 6“ a bodu 39 napadnutej novely Trestného poriadku.\n447. Aj keď novelizácia v rozsahu pokrytom výrokom tohto nálezu nie je z už vysvetlených\ndôvodov ústavne súladná, k akceptácii dôkazu nezískaného v súlade so zákonom v trestnom konaní\nmôže dôjsť ústavne konformným spôsobom aj interpretačne podľa naďalej platného a účinného\nznenia Trestného poriadku (primárne § 119 ods. 3), a to na báze modifikácie výslovne\nsformulovaného pravidla podľa účelu dotknutého ustanovenia, ako aj v kontexte účelu zákona ako\ncelku (§ 1).\n448. Predovšetkým dôkaz nie je v trestnom konaní diskvalifikovaný rozporom so zákonom\npri prvotnej fixácii dôkaznej informácie kýmkoľvek. Trestnoprocesná úprava zákonnosti postupu sa\ntýka orgánov činných v trestnom konaní a súdu, teda nie iných subjektov, ktoré síce mohli\nzaznamenať/zabezpečiť takú informáciu alebo jej nosič v rozpore s právom, ak sa však\ndo dispozície orgánov činných v trestnom konaní dostala v súlade so zákonom, bude dôkazne\npoužiteľná (napríklad odcudzená alebo inak páchateľom nelegálne získaná vec je dôkazom, ak bola\nvydaná alebo odňatá pri zákonnom úkone domovej prehliadky u páchateľa, avšak pri jej odňatí\nz obydlia páchateľa, resp. obvineného konajúcim orgánom bez trestnoprocesného titulu nebude\ndôkazne použiteľná). Ak dôkaz obstaráva strana (§ 2 ods. 10, § 119 ods. 4 Trestného poriadku),\nnesmie nelegálne vstupovať do výlučnej pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu\n(napríklad svojpomocne vykonať domovú prehliadku) – vo všetkých prípadoch ide o posúdenie\nprípustnosti dôkazu. Vo vzťahu k už primárnemu zaznamenaniu dôkaznej informácie však\nvyplývajú určité obmedzenia zo zákona o ochrane súkromia, ktorý dôkazne eliminuje už prvotne\nnelegálne získavanie údajov bez ohľadu na to, kto informačno-technický prostriedok neoprávnene\npoužil (§ 7 ods. 3 s tam zakotvenou výnimkou v neprospech vyhotoviteľa nezákonného záznamu,\nktorým v zmysle § 2 ods. 7 môže byť akákoľvek osoba) – v takom prípade teda nepostačuje legálna\nuzurpácia výsledku použitia informačno-technického prostriedku orgánmi činnými v trestnom\nkonaní alebo súdom v rámci trestného konania.\n449. Účelom Trestného poriadku je úprava postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak,\naby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a\nvýnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických\nosôb a právnických osôb (§ 1). Obsahovo v súlade so zásadou dôkazného bremena týkajúceho sa\nspáchania trestného činu konkrétnou osobou, ktoré musí proti obvinenému uniesť prokurátor ako\nžalobca (čo je conditio sine qua non spravodlivého procesu v jeho ústavných\na medzinárodnozmluvných dimenziách), je zrejmé, že účelom procesnej regulácie postupu orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdu je zabezpečiť náležité zistenie trestných činov a spravodlivé\n\n98\n\npotrestanie ich páchateľov výlučne zákonným postupom. V opačnom obsahovom význame, teda\nna účel zabránenia skutkovo nepodloženému odsúdeniu obvineného, vzhľadom aj na konkrétne\nšpecifikum dôkaznej situácie skôr vyjadrená téza nemusí platiť absolútne a bezvýnimočne.\n450. O legitimizácii (a v nadväznosti na to aj legalizácii) nezákonnosti pri získaní dôkazu by však\nbolo možné uvažovať výlučne na základe okolností, ktoré vyvolávajú nevyhnutnosť takého postupu\nna odvrátenie nemožnosti odôvodniť na inom podklade rozhodnutie, ktoré by malo v záujme\nobjektívnej spravodlivosti vyznieť celkovo alebo vo vzťahu k určitému relevantnému\nkvalifikačnému momentu v prospech obvineného, ak je zároveň dotknuté riešenie únosné\nz hľadiska základov verejného poriadku (v ktorom je vždy v konečnom dôsledku reflektovaná\nochrana základných práv a slobôd občanov). Či tieto podmienky budú v konkrétnom prípade\nsplnené, vždy posúdi súd a jeho rozhodnutie môže byť preskúmané v rámci legálnej inštančnej\npostupnosti.\n451. Pripustenie použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom, napokon vždy\nvyvoláva otázku legality (zákonnosti procesného postupu) a účinnej ochrany základných práv\na slobôd dotknutých subjektov, ktorých postavenie a záujmy sa neraz nachádzajú vo vzájomnej\nopozícii. Inými slovami, pripustenie použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade\nso zákonom, vždy vyvolá otázky týkajúce sa rešpektovania práva na spravodlivý proces (siedmy\noddiel druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 dohovoru) v jeho rôznych aspektoch, osobitne pokiaľ ide\no zásady rovnosti strán konania a rovnosti zbraní. Navrhovatelia v tejto súvislosti konkrétne\nnamietali, že zákonodarca v danom prípade opomenul iné strany trestného konania odlišné\nod obvineného, medzi ktoré patrí aj poškodený. Napadnutý zákon preto podľa nich nie je v súlade\ns čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.\n452. Hoci zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ani z práva\nna spravodlivé súdne konanie (čl. 6 dohovoru) nevyplýva právo poškodeného na trestnoprávny\npostih obvinenej osoby a ani zásadu rovnosti strán nemožno v trestnom konaní ponímať rigidne\na absolútne (zvýšená ochrana práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, sa prejavuje napríklad\nv otázkach dôkazného bremena, v zásade in dubio pro reo atď.), je nepochybné, že pripustenie\npoužitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom, vyžaduje zo strany súdu\nstarostlivé vyvažovanie kolidujúcich práv a záujmov a zohľadnenie dopadu pripustenia takého\ndôkazu na spravodlivosť konania ako celku (v danom kontexte je potrebné zohľadňovať mnoho\nfaktorov týkajúcich sa dotknutého konania, napr. závažnosť porušenia zákona v súvislosti so\nzískaním dôkazu a charakter práv, do ktorých bolo porušením zasiahnuté, vierohodnosť a význam\ntakto získaného dôkazu najmä s ohľadom na existenciu ďalších dôkazov, závažnosť trestného činu,\nktorý je predmetom konania, závažnosť ujmy spôsobenej poškodenému, možnosť strán uplatniť\nv konaní svoje procesné práva s ohľadom na celkovú procesnú a dôkaznú situáciu atď.).\n453. Samozrejme, aj bez procesného výkonu nezákonne získaného dôkazu ovplyvní jeho (orgánu\nčinnému v trestnom konaní alebo súdu) známy výskyt, resp. obsah hodnotenie ostatných, legálne\nprípustných dôkazov, čo je výsledkom prirodzenej myšlienkovej činnosti. Jej výsledok musí byť (aj\npodľa súčasne a naďalej účinnej úpravy) na základe skôr prezentovaných téz navonok umelo\nupravený (abstrahovaním od inak reálne podložených záverov) len v prípade, ak ide o dôkaznú\nnezákonnosť výsledkovo svedčiacu v neprospech obvineného (bez ohľadu na to, že zároveň môže\nbyť v prirodzenej kontrapozícii v prospech poškodeného).\n\n99\n\n454. Naostatok prezentované interpretačné úvahy ústavného súdu nie sú právnym názorom\nv zmysle § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ustanovenie § 119 ods. 5 Trestného poriadku ostáva\npo vyhlásení tohto nálezu v nezmenenom aktuálne platnom a účinnom znení (s výnimkou\nalternatívneho odkazu na odsek 6 v závere textu), pričom § 119 sa nedoplní o odsek 6, v zásade bez\npotreby ďalšej novelizácie. Ústavný súd však pripúšťa, že také doplnenie orientované smerom\nnaznačeným aktuálne derogovanou úpravou je možné, avšak len pri dôkladnom vyriešení otázok\nprezentovaných v tejto časti odôvodnenia nálezu a premietnutím predmetných riešení do zákonného\ntextu.\n455. V dôsledku uvedeného výroku tohto nálezu v spojení s výrokom uznesenia ústavného súdu\nč. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024, ktorým bola pozastavená účinnosť čl. II bodu 39\nnapadnutého zákona, sa ustanovenie odseku 6 v § 119 Trestného poriadku nestane súčasťou\nplatného a účinného znenia Trestného poriadku (negáciou dotknutého doplnenia bez náhrady podľa\n§ 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného\nustanovenia neexistuje, pričom platnosť tohto doplnenia v napadnutom novelizačnom zákone\npretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V čiastkovom textuálnom\nodraze v kontexte výroku tohto nálezu o vyslovení nesúladu čl. II bodu 4 a bodu 38 v časti vety\n„alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ napadnutej novely Trestného\nporiadku, teda vo vzťahu k doplneniu § 2 ods. 12 a doplneniu zákonnej úpravy časťou nového\nznenia § 119 ods. 5 Trestného poriadku, príslušné časti takého doplnenia (ktorých účinnosť nebola\nústavným súdom pozastavená) prestanú byť od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov súčasťou\nplatného a účinného znenia Trestného poriadku bez náhrady (§ 91 ods. 3 časť vety za bodkočiarkou\nzákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného textu neexistuje), pričom platnosť\ntýchto doplnení v napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nIX. K zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry:\n456. Prezident vidí v zrušení úradu špeciálnej prokuratúry nesúlad s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru sa zrušením úradu špeciálnej prokuratúry neskončené veci\npresunú na osem krajských prokuratúr, kde budú nanovo pridelené príslušnému prokurátorovi.\nNový prokurátor si bude musieť spis načítať a komplexne sa s vecou oboznámiť. To si nevyhnutne\nvyžiada čas, pričom spisy majú aj niekoľko tisíc strán. Napadnutý zákon pritom neobsahuje žiadnu\nlegisvakanciu, počas ktorej by sa prokuratúra vedela technicky, personálne a organizačne pripraviť\nna zmenu príslušnosti prokuratúr tak, aby v spisoch nedochádzalo k prieťahom v konaní a mareniu\nefektívneho vyšetrovania trestnej činnosti.\n457. Podľa skupiny poslancov 1 je zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry v rozpore\ns medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie\ns neprípustným dosahom do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi. Zrušenie úradu\nšpeciálnej prokuratúry je podľa skupiny poslancov 1 v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 15\nods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru, s čl. 20\ndohovoru o korupcii, čl. 29 dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, čl. 36\ndohovoru OSN proti korupcii, čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 4 ods. 3, čl. 3 ods. 1, čl. 2 a čl. 19\nods. 1 zmluvy o EÚ a čl. 2 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 47 charty.\n100\n\n458. Podľa skupiny poslancov 2 je zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry v rozpore s čl. 1 ods. 1 a\n2, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 dohovoru OSN proti korupcii a čl. 20 dohovoru o korupcii. Povinnosť\nzriadiť špecializované orgány boja proti korupcii vyplýva podľa skupiny poslancov 2 priamo z\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pričom deklarovanie cieľa zriadiť\nšpecializované odbory na krajských prokuratúrach bez ich zákonného zakotvenia nie je dostatočné\nna splnenie podmienok stanovených medzinárodnými dohovormi o korupcii.\n459. Vzhľadom na to, že potreba zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry bola vládou odôvodňovaná\na národnou radou akceptovaná okrem iného aj naplnením „jednotnosti“ sústavy prokuratúry\ns cieľom priblížiť pravidlá jej fungovania obvyklému usporiadaniu vnútorného členenia prokuratúry\nvo väčšine európskych krajín (zo všeobecnej časti dôvodovej správy k napadnutému zákonu,\npozn.), ústavný súd v rámci vlastného komparatívneho prieskumu zistil, že podobné orgány sú\nv členských štátoch Európskej únie bežné až väčšinovo sa vyskytujúce.\n460. Zavádzanie špecializovaných prokuratúr s celoštátnou pôsobnosťou na stíhanie určitých\ndruhov trestných činov sa datuje do 70. rokov 20. storočia. V roku 1973 bola v Dánsku zriadená\nšpecializovaná prokuratúra s celoštátnou pôsobnosťou, Štátne zastupiteľstvo pre závažnú\nekonomickú kriminalitu. V roku 1988 bola v Španielsku zákonom č. 5/1988 zriadená\nšpecializovaná protidrogová prokuratúra a následne zákonom č. 10/1995 osobitná špecializovaná\nprokuratúra zameraná na boj proti korupcii a s ňou súvisiacej ekonomickej kriminalite. V Taliansku\nboli v roku 1992 pre stíhanie organizovanej kriminality zákonným dekrétom č. 367/1991\n(konvertovaný zákonom č. 8/1992) zriadené špecializované sekcie prvostupňových prokuratúr, ako\naj nad nimi dohliadajúca celoštátna špecializovaná prokuratúra na čele s národným prokurátorom\npre boj proti mafii, ktorý disponoval právomocou trestnú vec odobrať prvostupňovému\nšpecializovanému prokurátorovi v prípade jeho nečinnosti a sám ju stíhať. Pre účinnejší postup proti\ntrestným činom, ako je obchodovanie s ľuďmi, terorizmus, organizovaný zločin a legalizácia\npríjmov z trestnej činnosti, bola aj v Belgicku v roku 1998 zákonom z 22. decembra zriadená\nšpecializovaná Federálna prokuratúra a pre stíhanie obdobných trestných činov bola zákonom z 19.\napríla 1999 (Stb. 1999, 194) zriadená holandská Národná prokuratúra. V Holandsku navyše bola\nzákonom z 29. mája 2006 (Stb. 2006, 285) zriadená ďalšia špecializovaná prokuratúra, ktorá sa\nzameriava na boj proti podvodom a trestným činom proti životnému prostrediu a konfiškáciu\nmajetkov.\n461. V roku 2001 bol v Chorvátsku zákonom z 28. septembra (NN br. 88/01) založený\nšpecializovaný úrad prokuratúry na potláčanie korupcie a organizovanej kriminality. V Rumunsku\nbolo neodkladným nariadením č. 43/2002 zriadené Národné protikorupčné riaditeľstvo a zákonom\nč. 508/2004 aj Riaditeľstvo pre vyšetrovanie organizovaného zločinu a terorizmu, obe ako\nšpecializované prokuratúry s celoštátnou pôsobnosťou. Na rozdiel od všeobecnej právomoci nemá\ngenerálny prokurátor vo vzťahu k týmto dvom špecializovaným prokuratúram právomoc zrušiť\nnezákonné rozhodnutia alebo opatrenia nižšie postavených prokurátorov, čo ako pozitívum\nvyzdvihla Benátska komisia v stanovisku CDL-AD(2022)045 (body 50 až 54).\n462. V Rakúsku bola zákonom z 5. decembra 2007 (BGBl. I Nr. 112/2007) zriadená špecializovaná\nzložka prokuratúry na stíhanie korupcie, ktorej pôsobnosť bola neskôr rozšírená aj na ekonomickú\ntrestnú činnosť, a dnes nesie názov Centrálne štátne zastupiteľstvo na stíhanie ekonomickej\nkriminality a korupcie. V Slovinsku bola v roku 2011 (Uradni list RS, št. 58/11) zriadená Štátna\n\n101\n\nšpecializovaná prokuratúra pre vybrané trestné činy. Maďarská Ústredná vyšetrovacia hlavná\nprokuratúra zriadená príkazom najvyššieho prokurátora č. 12/2012 na základe zákonného\nzmocnenia stíha trestné činy proti štátu, korupciu vybraných štátnych funkcionárov, útoky na\nverejných činiteľov, vraždy sudcov a prokurátorov.\n463. Organickým zákonom č. 1115 zo 6. decembra 2013 bola aj vo Francúzsku zriadená\nprvostupňová Národná finančná prokuratúra pre stíhanie závažnej a zložitej ekonomickej\nkriminality, pričom v rámci obligatórnej preventívnej kontroly ústavnosti bol tento zákon vyhlásený\nza súladný s ústavou (2013-680 DC). Následne došlo zákonom č. 222 z 23. marca 2019 k zriadeniu\nceloštátnej prvostupňovej Národnej protiteroristickej prokuratúry zameranej na terorizmus, trestné\nčiny proti ľudskosti a vojnové trestné činy. Na rozdiel od prípadov, ktoré nie sú stíhané týmito\nšpecializovanými prokuratúrami, nemôže parížsky generálny prokurátor do konkrétnych vecí\nspadajúcich do pôsobnosti ani jednej z dvoch menovaných špecializovaných prokuratúr zasahovať\ninak ako vydávaním individuálnych výlučne pozitívnych pokynov, ktoré však príslušného\nprokurátora na pojednávaní pred súdom nijako nezaväzujú.\n464. Podobne aj vo Švédsku a v Lotyšsku pôsobia špecializované prokuratúry s celoštátnou\npôsobnosťou, ktoré sa venujú určitým druhom závažnej kriminality. Od 1. marca 2024 zaviedlo\nšpecializovanú prokuratúru aj Estónsko.\n465. Úrad špeciálnej prokuratúry bol zriadený s účinnosťou od 1. mája 2004 zákonom č. 458/2003\nZ. z. Podľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre v znení účinnom od 1. mája 2004 do účinnosti\nnapadnutých ustanovení sústavu prokuratúry o. i. tvorila generálna prokuratúra, ktorej osobitnou\nsúčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky bol úrad špeciálnej prokuratúry.\n466. Úrad špeciálnej prokuratúry bol od začiatku zriadený a po celý čas existoval ako súčasť\ngenerálnej prokuratúry. Mal síce postavenie osobitnej súčasti generálnej prokuratúry (pozri § 55b\naž § 55l zákona o prokuratúre), ale aj táto osobitnosť vychádzala z inštitucionálneho začlenenia\núradu špeciálnej prokuratúry v sústave prokuratúry do generálnej prokuratúry (§ 55d ods. 1 a 3,\n§ 55f, § 55h ods. 1 a 2 a § 55k zákona o prokuratúre v znení účinnom do účinnosti napadnutých\nustanovení).\n467. Úrad špeciálnej prokuratúry nebol zriadený ako samostatný štátny orgán v sústave prokuratúry\na ani ako orgán prokuratúry nezávislý od generálnej prokuratúry. Práve vďaka tomu úrad špeciálnej\nprokuratúry obstál v teste ústavnosti. Podľa ústavného súdu «sa zriadenie úradu špeciálnej\nprokuratúry a vymedzenie jeho postavenia a pôsobnosti nedostáva do rozporu s ústavne\ndefinovaným poslaním prokuratúry ako orgánu ochrany práv a zákonom chránených záujmov\nfyzických osôb a právnických osôb a štátu ani do rozporu s ústavne definovaným postavením\ngenerálneho prokurátora, ktorý je v zmysle čl. 150 ústavy „na čele prokuratúry“» a „Postavenie\núradu špeciálnej prokuratúry a osobitne špeciálneho prokurátora v zmysle navrhovateľom\nnapadnutej právnej úpravy nie je natoľko autonómne, aby predstavovalo popretie riadiacej a\nkontrolnej právomoci generálneho prokurátora v zmysle § 10 zákona č. 153/2001 Z. z.“ (sp. zn. PL.\nÚS 17/08).\n468. V náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 súčasne ústavný súd vyjadril svoj názor na právnu úpravu\norganizácie, štruktúry a činnosti prokuratúry, ktorý je dnes už bezpochyby súčasťou jeho\nkonštantnej judikatúry (PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 25/2020, PL. ÚS 2/2023). Ústavný súd vo svojej\nrozhodovacej činnosti týkajúcej sa prokuratúry (PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 25/2020,\n102\n\nPL. ÚS 2/2023) vychádza z toho, že ústava neupravuje organizáciu, štruktúru a činnosť prokuratúry\na ani podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní či právach a povinnostiach prokurátorov. Na úpravu\ntýchto otázok splnomocňuje zákonodarcu (čl. 151 ústavy). Z toho vyplýva oveľa širšia miera\nregulatívnej voľnosti zákonodarcu pri úprave postavenia, činnosti a organizácie prokuratúry,\nako aj vymenúvania a odvolávania či práv a povinností prokurátorov než v prípadoch týkajúcich sa\npostavenia, činnosti a organizácie súdov, ako aj vymenúvania a odvolávania či práv a povinností\nsudcov.\n469. Organizačná štruktúra prokuratúry a funkčné vzťahy pri výkone jej pôsobnosti sú princípmi\nzákonnými, nie princípmi ústavnými. Zákonodarca, ktorý princípy organizácie a funkčných\nvzťahov pri výkone pôsobnosti prokuratúry, ako aj úpravu vymenúvania a odvolávania či práv a\npovinností prokurátorov konštituuje, môže taktiež tieto princípy a túto úpravu modifikovať a meniť,\nprirodzene, s ohľadom na rešpektovanie iných ustanovení ústavy vrátane jej čl. 149 a čl. 150 (sp.\nzn. PL. ÚS 25/2020). Tieto konštituujú základnú úlohu, ale aj zodpovednosť prokuratúry v\nSlovenskej republike ako demokratickom a právnom štáte a jej jediný ústavný organizačný prvok, a\nto že na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorý sa tak premieta ako ústredný prvok do\nzákonnej úpravy organizácie prokuratúry a vzťahov v nej (sp. zn. PL. ÚS 2/2023).\n470. Ak ústavný súd nezistil zásah do čl. 150 ústavy zriadením úradu špeciálnej prokuratúry\nako súčasti generálnej prokuratúry práve preto, lebo právomoc generálneho prokurátora vo vzťahu\nk činnosti úradu špeciálnej prokuratúry bola obmedzená len čiastočne a nebola obmedzená\nv rozsahu, ktorý by popieral postavenie generálneho prokurátora podľa čl. 150 ústavy, o to menej\nmôže podľa už uvedenej konštantnej judikatúry ústavného súdu predstavovať neústavný zásah\nzákonodarcu do organizácie a štruktúry prokuratúry zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry.\n471. Navrhovatelia namietajú absenciu kontinuity v dozorovaní trestných vecí úradom špeciálnej\nprokuratúry, čo bude mať dopad na efektivitu trestných stíhaní, ale tiež aj vznik zbytočných\nprieťahov. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je legislatívne spojené aj s prechodnými\nustanoveniami zákona o prokuratúre a zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych\nčakateľoch prokuratúry v znení napadnutého zákona (ďalej len „zákon o prokurátoroch“).\n472. V § 56ag zákona o prokuratúre sú upravené prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 15.\nmarca 2024. Podľa nich úrad špeciálnej prokuratúry odovzdá k 20. marcu 2024 spisy a ostatné\npísomnosti zapísané v registroch a evidenčných pomôckach vedených na úrade špeciálnej\nprokuratúry generálnej prokuratúre v právoplatne skončených veciach, príslušnej krajskej\nprokuratúre podľa § 46 ods. 3 zákona o prokuratúre v neskončených veciach; ak v neskončenej veci\nzačne plynúť zákonná lehota pred 20. marcom 2024, príslušný prokurátor úradu špeciálnej\nprokuratúry je povinný vykonať úkon alebo konať tak, aby nedošlo k zmeškaniu tejto lehoty,\ngenerálnej prokuratúre v ostatných veciach.\n473. Ak v neskončených veciach podľa § 56ag ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre sú na trestné\nkonanie príslušné dve alebo viaceré krajské prokuratúry, o tom, ktorá krajská prokuratúra bude\npríslušná na konanie, rozhodne generálny prokurátor.\n474. Podľa § 56ah zákona o prokuratúre prechádza s účinnosťou od 20. marca 2024 pôsobnosť\núradu špeciálnej prokuratúry na príslušné krajské prokuratúry.\n\n103\n\n475. V § 265zf zákona o prokurátoroch sú upravené prechodné ustanovenia k úpravám účinným\nod 15. marca 2024. Podľa nich oprávnenie vykonávať funkciu vedúceho prokurátora, prokurátora,\nasistenta prokurátora, štátneho zamestnanca a zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme\nv úrade špeciálnej prokuratúry zaniká najneskôr 19. marca 2024. Generálny prokurátor zaradí osoby\nuvedené v § 265zf ods. 1 do organizačnej zložky generálnej prokuratúry k 20. marcu 2024. To\nneplatí, ak sa osoba uvedená v § 265zf ods. 1 dohodne s generálnym prokurátorom inak.\n476. Podľa ústavného súdu vytvárajú prechodné ustanovenia v zákone o prokuratúre a zákone\no prokurátoroch zákonný základ na plynulý prechod pôsobnosti úradu špeciálnej prokuratúry,\nspisov a písomností úradu špeciálnej prokuratúry a na zaradenie prokurátorov zrušeného úradu\nšpeciálnej prokuratúry. Prechodné ustanovenia vychádzajú z ústavnej právomoci generálneho\nprokurátora prokuratúru efektívne riadiť v súlade s už uvedenými zásadami prokuratúry.\n477. Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že generálny prokurátor vydal v súvislosti so\nzrušením úradu špeciálnej prokuratúry sériu interných riadiacich aktov, ktorých cieľom malo byť\nzabezpečenie riadneho konania a rozhodovania vo veciach patriacich do pôsobnosti\nŠpecializovaného trestného súdu, resp. do pôsobnosti zrušeného úradu špeciálnej prokuratúry\n(https://www.genpro.gov.sk/zbierka-sluzobnych-predpisov-generalneho-prokuratora/).\n478. S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že zrušenie úradu špeciálnej\nprokuratúry nie je v rozpore s navrhovateľmi označenými referenčnými normami na ústavnej\núrovni.\n479. Okrem ústavy má byť zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry podľa skupiny poslancov 1\naj v rozpore s ustanoveniami primárnych prameňov práva Európskej únie. Zmluva o EÚ, zmluva\no fungovaní EÚ a charta nepochybne spĺňajú kritériá ustanovené v čl. 125 ods. 1 ústavy a môžu byť\nreferenčným rámcom pre konanie o súlade právnych predpisov.\n480. Členským štátom s obdobnou úpravou je Rumunsko, v ktorom bol v roku 2018 zriadený\nosobitný odbor prokuratúry s výlučnou právomocou na vedenie trestného konania vo veci trestných\nčinov spáchaných sudcami a prokurátormi vrátane vojenských sudcov a prokurátorov a členov\nNajvyššej súdnej rady. Prejudiciálne otázky rumunského súdu vo veci C 127/19 smerovali v tomto\nkontexte k čl. 2 v spojení s čl. 4 ods. 3 a k čl. 19 ods. 1 druhému pododseku zmluvy o EÚ a k čl. 47\ncharty. V rozsudku z 18. mája 2021 v spojených veciach C-83/19, C-127/19, C-195/19, C-291/19,\nC-355/19 a C-397/19 Súdny dvor v bode 111 pripomenul svoju konštantnú judikatúru, v zmysle\nktorej organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov pri dodržiavaní\npráva Európskej únie. Okrem toho však v bode 210 ten istý záver vztiahol aj na prokuratúru. Podľa\ngenerálneho advokáta Súdneho dvora vo veci C-634/2022 (prejudiciálne konanie vo vzťahu\nk zrušeniu bulharského špecializovaného trestného súdu) prípustný je ktorýkoľvek model trestného\nsúdnictva – špecializovaný, ale aj taký, kde všeobecné súdy rozhodujú o všetkých trestných činoch.\n481. Uvedená judikatúra Súdneho dvora teda jednoznačne potvrdzuje, že Slovenská republika\npri úprave štruktúry prokuratúry koná v rámci právomocí, ktoré nepreniesla na Európsku úniu.\nSamozrejme, a znovu je to potvrdené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, aj pri výkone tejto\nprávomoci musí konať Slovenská republika tak, aby dodržiavala povinnosti, ktoré jej vyplývajú\nz práva Európskej únie (napr. rozsudok Súdneho dvora z 24. 6. 2024 vo veci C-107/23 PPU, bod\n127). Štruktúra prokuratúry teda musí byť navrhnutá tak, aby bolo zabezpečené dodržiavanie\n\n104\n\npožiadaviek vyplývajúcich z práva Európskej únie, najmä požiadavky na nezávislosť súdov\nrozhodujúcich o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom tohto práva, aby bola osobám\npodliehajúcim súdnej právomoci zaručená účinná súdna ochrana práv, ktoré im vyplývajú z tohto\npráva (rozsudok Súdneho dvora z 18. 5. 2021 v spojených veciach C-83/19, C-127/19, C-195/19,\nC-291/19, C-355/19 a C-397/19, bod 211).\n482. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry žiadnym spôsobom nezasahuje do nezávislosti súdnej\nmoci a nespôsobuje tak ohrozenie účinnej súdnej ochrany práv osôb, ktoré im vyplývajú z práva\nEurópskej únie. Právna úprava, ktorou dochádza k zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry,\nsa tak nedostáva do rozporu s čl. 19 ods. 1 druhým pododsekom zmluvy o EÚ a v dôsledku toho ani\ndo rozporu s čl. 2, s čl. 4 ods. 3 a čl. 3 ods. 1 zmluvy o EÚ.\n483. Skupina poslancov 1 žiada preskúmanie zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry aj z pohľadu čl.\n325 zmluvy o fungovaní EÚ. Je teda potrebné overiť, či Slovenská republika realizáciou svojej\nprávomoci upraviť štruktúry prokuratúry neporušila povinnosť, ktorá jej vyplýva z čl. 325 zmluvy o\nfungovaní EÚ.\n484. V čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ je obsiahnutá povinnosť členského štátu prijať\nopatrenia, ktoré majú zamedziť podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné\nzáujmy Európskej únie. Použitý pojem „opatrenia“ zahŕňa viacero možností. Súdny dvor už pod\nneho zahrnul hlavne účinné a odrádzajúce trestné sankcie (napr. rozsudok Súdneho dvora z 24. 7.\n2023 vo veci C-107/23 PPU, body 83 a 84) alebo opatrenia, ktoré zaručia účinný a úplný výber\nvlastných zdrojov, ktorými sú príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na\nharmonizovaný vymeriavací základ dane z pridanej hodnoty (napr. rozsudok Súdneho dvora z 21.\n12. 2021 v spojených veciach C-357/19, C-379/19, C-547/19, C-811/19 a C-840/19, bod 182).\n485. Je zrejmé, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemá spojitosť so sankciami,\nktoré slovenský právny poriadok predvída v prípade protiprávnych konaní poškodzujúcich finančné\nzáujmy Európskej únie. Rovnako je zrejmé, že táto právna úprava neovplyvňuje účinný a úplný\nvýber vlastných zdrojov Európskej únie. Napadnutá právna úprava sa tak nemôže dostať\ndo obsahového rozporu s povinnosťou, ktorá Slovenskej republike vyplýva z čl. 353 zmluvy\no fungovaní EÚ.\n486. Keďže, ako už bolo uvedené, Slovenská republika pri úprave štruktúry prokuratúry koná\nv rámci právomocí, ktoré nepreniesla na Európsku úniu, nevykonáva teda právo Európskej únie.\nV dôsledku toho nie je založená pôsobnosť charty v zmysle jej čl. 51, čo znamená, že v tomto\nkonaní o súlade právnych predpisov nemôže byť charta referenčným rámcom a nie je potrebné\nuskutočňovať prieskum súladu dotknutej právnej úpravy s čl. 17 ods. 1 a čl. 46 charty.\n487. Z medzinárodných dohovorov, prameňov primárneho práva a zo sekundárneho práva\nEurópskej únie, ktoré skupina poslancov 1 a skupina poslancov 2 uvádzajú na podporu svojho\ntvrdenia o porušení medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti trestnej politiky,\nosobitne pokiaľ ide o trestný postih trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej\núnie, korupčných trestných činov a nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti, vyplýva\npožiadavka na špecializáciu vnútroštátnych orgánov v boji proti kriminalite, na ktorú sa ten-ktorý\ndohovor či prameň práva Európskej únie vzťahuje.\n\n105\n\n488. Vzhľadom na prirodzenú rôznosť či rôznorodosť vnútroštátnych orgánov určených na boj proti\nkriminalite, a to na všetkých úrovniach Organizácie Spojených národov, Rady Európy, ale aj\nsamotnej Európskej únie, tieto dokumenty nestanovujú presné inštitucionálne zabezpečenie záväzku\nzmluvnej strany príslušného dohovoru či členského štátu Európskej únie. Práve naopak, s ohľadom\nna požiadavku cieľa, ktorý sa má dosiahnuť, je otázka vnútroštátneho riešenia prenechaná na\nzmluvnú stranu príslušného dohovoru či členský štát Európskej únie. Požiadavka špecializácie\nvnútroštátnych orgánov nemusí byť naplnená iba vytvorením samostatných, nezávislých či\nosobitných vnútroštátnych orgánov určených na boj proti kriminalite, na ktorú sa ten-ktorý dohovor\nči prameň práva Európskej únie vzťahuje (takúto požiadavku by nesplnil ani úrad špeciálnej\nprokuratúry), ale táto požiadavka môže byť naplnená aj vnútornou špecializáciou v rámci inak\nvšeobecného orgánu. Dosiahne sa to napr. vytvorením osobitného špecializovaného organizačného\nútvaru alebo špecializáciou konkrétnych osôb v príslušnom štátnom orgáne, v Slovenskej republike\nz povahy veci predovšetkým na generálnej prokuratúre.\n489. Prechodné ustanovenia zákona o prokuratúre a zákona o prokurátoroch a interné riadiace akty\ngenerálneho prokurátora vydané v súvislosti so zrušením úradu špeciálnej prokuratúry zabezpečujú\nuniverzálny prechod spisov v neskončených veciach, teda aj tých, na ktoré sa vzťahujú\nmedzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti trestnej politiky, na krajské prokuratúry,\nktoré sú ako štátne orgány v sústave prokuratúry [§ 38 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre]\nviazané čl. 2 ods. 2 ústavy, ale aj požiadavkou čl. 1 ods. 2 ústavy. Do pôsobnosti krajských\nprokuratúr ako štátnych orgánov v sústave prokuratúry patria aj nové veci po účinnosti napadnutých\nustanovení. Požiadavka čl. 2 ods. 2 ústavy, ale aj čl. 1 ods. 2 ústavy tu platí rovnako. Tým budú\nmedzinárodné záväzky Slovenskej republiky na úseku trestného postihu trestných činov\npoškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie, korupčných trestných činov a nadnárodnej\norganizovanej trestnej činnosti podľa označených referenčných noriem skupinou poslancov 1 a\nskupinou poslancov 2 zabezpečené.\n490. Vo vzťahu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v rozsahu základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6\nods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08) a ich prípadné\nporušenie možno preskúmavať spoločne (sp. zn. I. ÚS 89/2020).\n491. ESĽP vo svojej judikatúre stanovil začiatok plynutia lehoty z hľadiska práva na prejednanie\nveci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade trestného konania odo dňa, keď bolo\npodané obvinenie. Pojem „obvinenie“ ESĽP nechápe vo formálnom slova zmysle,\nale v materiálnom. V rozhodnutí vo veci Neumeister proti Rakúsku (rozsudok ESĽP z 27. 6. 1968,\nsťažnosť č. 1936/63) bol za začiatok plynutia doby považovaný deň, v ktorom bol sťažovateľ\npo prvýkrát vypočutý ako obvinený. Toto stanovisko ESĽP modifikoval v prípade Eckle proti\nSpolkovej republike Nemecko (rozsudok ESĽP z 15. 7. 1982, č. 8130/78), podľa ktorého lehota\nzačína plynúť od momentu, keď sťažovateľ začína pociťovať účinky trestného vyšetrovania proti\nsvojej osobe. Podobne v prípade Manzoni proti Taliansku (rozsudok ESĽP z 19. 2. 1991,\nč. 11804/85) určil, že lehota začína plynúť odo dňa vydania príkazu na zatknutie. Aj keď ide o\nrôzne momenty, ich spoločným menovateľom je, že sa neviažu výslovne iba na konanie\na rozhodovanie súdu.\n\n106\n\n492. Ústavný súd vychádza zo svojej doterajšej judikatúry k právu na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov a jeho účelu, podľa ktorej „právo na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov sa ústavou priznáva vo vzťahu k Slovenskej republike a všetkým orgánom, ktoré konajú v\njej mene vo veciach, kde rozhodujú o právnej neistote osoby oprávnene žiadajúcej o rozhodnutie\nalebo vykonanie iného opatrenia ustanoveného zákonom“ (sp. zn. II. ÚS 52/1999).\n493. Napriek tomu, že určujúca judikatúra ústavného súdu, ako aj ESĽP sa dotýka práve súdneho\nkonania, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy sa\nuplatňuje primerane na všetky konania vedené verejnoprávnym orgánom, resp. iným orgánom\nrozhodujúcim v prípadoch preneseného výkonu verejnej správy na takýto orgán. Orgánom, na ktorý\nsa vzťahuje požiadavka konať bez zbytočných prieťahov, je preto aj prokuratúra.\n494. Ústavný súd už odkázal na prechodné ustanovenia v zákone o prokuratúre a zákone\no prokurátoroch, ale aj na interné riadiace akty generálneho prokurátora, ktoré upravujú prechod\nagendy zrušeného úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry. Zrušenie úradu špeciálnej\nprokuratúry je jednorazová záležitosť, ktorá nezakladá trvalú alebo systémovú legislatívnu vadu\nv činnosti prokuratúry s potenciálom dlhodobo či trvalo a systematicky zasahovať do práva podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n495. Ústavný súd napokon pripomína, že koná o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy,\nteda o abstraktnej ochrane ústavnosti, a nie o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy. Rozhodnutím\nústavného súdu v tomto konaní nie je dotknuté právo nikoho podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy,\nak bude namietať porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov.\n496. Ústavný súd preto návrhom na vyslovenie nesúladu napadnutého zákona z dôvodu zrušenia\núradu špeciálnej prokuratúry s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru, čl. 20 dohovoru o korupcii, čl. 29 dohovoru\nOSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, čl. 36 dohovoru OSN proti korupcii, čl. 325\nzmluvy o fungovaní EÚ, čl. 4 ods. 3, čl. 3 ods. 1, čl. 2 a čl. 19 ods. 1 zmluvy o EÚ a čl. 2 ods. 1,\nčl. 7 ods. 1, čl. 47 charty nevyhovel.\nX.\n\nK ďalším námietkam porušenia medzinárodnoprávnych záväzkov štátu v oblasti\ntrestnej politiky:\n\n497. Navrhovatelia namietajú porušenia medzinárodnoprávnych záväzkov štátu aj v časti trestných\nčinov proti životnému prostrediu.\n498. Slovenská republika je viazaná Dohovorom o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi\nvoľne žijúcich živočíchov a rastlín, podľa ktorého „Strany urobia primerané opatrenia na to, aby\nustanovenia tohto Dohovoru uviedli do života a znemožnili také obchodovanie s exemplármi, ktoré\nby ho porušovalo (čl. 8 ods. 1 tohto dohovoru). Dohovor predpokladá opatrenia „na pokutovanie\nobchodu s takými exemplármi alebo ich držby, prípadne oboch; a na vykonanie konfiškácie takých\nexemplárov alebo ich navrátenie do štátu, ktorý ich vyviezol“. Nepredpisuje konkrétnu formu\nopatrení a napadnutá právna úprava pri širokej škále do úvahy prichádzajúcich opatrení\nzahŕňajúcich aj iné odvetvia práva než ultimatívne trestné právo sa preto nedostáva do rozporu\ns týmto dohovorom.\n\n107\n\n499. Smernica 2008/99/ES bez ohľadu na okolnosť, že smernica nie je tzv. referenčnou normou\nv konaní o súlade právnych predpisov a že posudzovanie a sankcionovanie nesprávnej\nimplementácie, resp. transpozície smerníc je z hľadiska pôsobnosti kompetenčnou doménou\nSúdneho dvora realizovanou v osobitnom konaní, pri vecnom náhľade, pokiaľ ide o pojmy\n„podstatná škoda“ a „nie zanedbateľné množstvo“, požaduje, aby\ni) konanie vymedzené v čl. 3 písm. a), b), d), e) predstavovalo trestný čin, ak ním bola spôsobená\npodstatná škoda na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo\nrastlinách,\nii) konanie vymedzené v čl. 3 písm. f) a g) predstavovalo trestný čin s výnimkou prípadov, keď sa\ntakéto konanie týka zanedbateľného množstva takýchto exemplárov a má zanedbateľný vplyv\nna stav ochrany druhov.\n500. Smernica však tieto pojmy nedefinuje. Počas konania pred ústavným súdom bola zároveň táto\nsmernica nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1203 z 11. apríla 2024\no ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva, ktorou sa nahrádzajú smernice\n2008/99/ES a 2009/123/ES, a to s účinnosťou od 20. mája 2024 [ďalej len „smernica 2024/1203“\n(čl. 26 smernice)]. Nová smernica rovnako používa pojem „podstatná škoda“, ale podobne ako\npôvodná smernica 2008/99/ES neidentifikuje tento pojem presnou sumou, ale ponecháva to\nna jednotlivých členských štátoch v rámci transpozície smernice. Novinkou je skutočnosť, že v čl. 3\nods. 3 uvádza okolnosti, ktoré má členský štát zohľadniť pri kvalifikovaní škody ako podstatnej,\nmedzi nimi sa nachádza aj „rozsah rozšírenia škody alebo závažnosť škody“. Z uvedeného vyplýva,\nže ak členský štát v rámci reformy trestného práva zmení definíciu pojmov malá škoda, väčšia\nškoda, značná škoda a škoda väčšieho rozsahu, nemôže sa tým dostať do rozporu so smernicou\n2024/1203, ktorá používa všeobecný pojem podstatná škoda, ktorého obsah si určuje každý členský\nštát samostatne.\n501. S ohľadom na už uvedené závery ústavný súd ani v tejto časti podaných návrhov\nneidentifikoval rozpor napadnutého zákona s ústavu alebo medzinárodnými záväzkami Slovenskej\nrepubliky a návrhom preto v tejto časti nevyhovel.\nXI. K podaniu dovolania v prípade právoplatne schválených dohôd o vine a treste\nministrom a k porušeniu zákazu retroaktivity v neprospech obvinených:\n502. Skupina poslancov 1 a skupina poslancov 2 namietajú nesúlad napadnutého zákona v rozsahu\nčl. II bodu 99 (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona), čl. II bodu 100 (§ 371\nods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona) a čl. II bodu 134 (v časti § 567t ods. 4\nTrestného poriadku v znení napadnutého zákona) s čl. 1 ods. 1 ústavy pre porušenie princípu\nprávnej istoty.\n503. Podľa § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona „(4) Ustanovenie § 370\nods. 1 v znení účinnom od 15. marca 2024 sa použije aj na dohody o vine a treste schválené pred\n15. marcom 2024.“. Túto úpravu v prechodnom ustanovení je potrebné vykladať nielen v spojení\nso zmenou v § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona, ktorým došlo\nk predĺženiu lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného zo šiestich mesiacov na tri roky,\nale aj v spojení so zmenou v § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona, ktorou\n\n108\n\ndošlo k doplneniu nového dovolacieho dôvodu ministrom spravodlivosti. Tieto dve zmeny sú\núčinné od 15. marca 2024.\n504. Napadnuté prechodné ustanovenie sa týka dohôd o vine a treste schválených pred\n15. marcom 2024. Konanie o dohode o vine a treste predstavuje jednu z možností odklonov\nod klasického priebehu trestného konania. Obsah tohto inštitútu spočíva v tom, že dochádza\nk uzavretiu efektívnej a obojstranne výhodnej dohody o spôsobe ukončenia trestnej veci. Dohodu\no vine a treste uzatvárajú prokurátor a obvinený.\n505. Dohodou o vine a treste sa podľa § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 619/2005 Z. z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní\nviny a prijatí trestu rozumie dohoda prokurátora a obvineného a v prípadoch ustanovených\nzákonom aj poškodeného alebo aj inej oprávnenej osoby podľa § 10 ods. 10, § 35 ods. 1, § 44 ods. 3\na § 232 ods. 2 Trestného poriadku o priznaní spáchania skutku, uznaní viny a prijatí trestu\nobvineným a prípadne aj o ďalších výrokoch podľa § 232 ods. 3 a 7 Trestného poriadku.\n506. Trestný poriadok v § 232 ods. 1 umožňuje prokurátorovi začať konanie o dohode o vine\na treste na podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu, iba ak výsledky vyšetrovania alebo\nskráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho\nobvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho\npriznania. Ak osoby uvedené v § 232 ods. 2 Trestného poriadku uzavreli dohodu o vine a treste,\nprípadne o ďalších výrokoch, prokurátor podá podľa § 233 ods. 1 Trestného poriadku súdu návrh\nna schválenie tejto dohody.\n507. Táto dohoda následne podlieha schváleniu súdom. Týmto konaním sa obvinený vzdáva práva\nna prerokovanie veci pred súdom na hlavnom pojednávaní a súd ukladá obvinenému trest bez\ndokazovania viny. Návrh dohody o vine a treste podľa § 331 ods. 1 Trestného poriadku na súde\npreskúma predseda senátu a podľa jeho obsahu a podľa obsahu spisu\n-\n\nurčí termín verejného zasadnutia na rozhodnutie o návrhu dohody o vine a treste alebo\n\n-\n\nnávrh dohody o vine a treste odmietne, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov,\nnajmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme\nneprimeraná.\n\n508. Uzavretie dohody o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným a jej následné schválenie\nsúdom za podmienok stanovených v Trestnom poriadku v znení účinnom do 14. marca 2024\nukončovalo trestné konanie rozsudkom o schválení dohody o vine a treste. Proti tomuto rozsudku\nnebolo prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), teda ak\nzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Inak právoplatnosť rozsudku zakladala\nprávnu istotu odsúdeného o ukončení jeho trestnej veci podľa súdom schválenej dohody o vine a\ntreste.\n509. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej\nistoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, čoho súčasťou je i zákaz spätného\n(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení (sp. zn. PL. ÚS 10/04),\nsamozrejme, okrem špecifických výnimiek, ktorou je aj čl. 50 ods. 6 ústavy v druhej vete tohto\nustanovenia S inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne\nnadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho\n109\n\nriadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu (sp. zn.\nPL. ÚS 16/95).\n510. S požiadavkou (princípom) právnej istoty, ochrany dôvery občanov v právny poriadok\na so zákazom spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení nie je\npodľa ústavného súdu zlučiteľná možnosť podať dovolanie v dovolacej lehote predĺženej\ns účinnosťou od 15. marca 2024 (teda v neprospech obvineného) proti ktorémukoľvek rozhodnutiu\nprávoplatnému pred 15. marcom 2024 a možnosť ministra spravodlivosti podať dovolanie z dôvodu\nexistujúceho od 15. marca 2024 proti dohodám o vine a treste právoplatne schváleným súdmi pred\n15. marcom 2024.\n511. Ústavný súd pritom z hľadiska miery akceptácie tvorby pravidiel trestného konania rozlišuje\nzmeny v § 370 ods. 1 a § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona pri ich\npôsobení do budúcna a previazanie týchto zmien s doplnením Trestného poriadku prechodným\nustanovením v § 567t ods. 4.\n512. Ustanovenie § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona predlžuje lehotu\nna podanie dovolania v neprospech obvineného zo šiestich mesiacov na tri roky. Zároveň doplnená\ndruhá veta § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona zavádza legitimáciu\nministra spravodlivosti na podanie dovolania v prípade, ak súd schválil dohodu o vine a treste, ktorá\nnie je so zreteľom na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení primeraná alebo spravodlivá.\nPoužitie týchto ustanovení, ako to už bolo vysvetlené, pri ústavnokonformnom výklade zákona\nprichádza do úvahy len pri rozhodnutiach súdu (vrátane rozhodnutí súdu o schválení dohody o vine\na treste), ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024.\n513. Mimoriadny opravný prostriedok ako taký už zo svojej podstaty zasahuje do právnej istoty\nzaloženej právoplatným rozhodnutím, pretože len rozhodnutie, ktoré je právoplatné, je ním možné\nnapadnúť. Aj preto je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov limitované, pričom tradičným\nspôsobom limitácie je ich použitie iba na odstránenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia,\npričom prípustným dôvodom na použitie nie sú skutkové zistenia a snaha o ich čiastkovú revíziu,\nale iba porušenie zákonnosti vo vzťahu k podstate dotknutého rozhodnutia. Záujem na zákonnosti\nrozhodnutia prevyšuje nad záujmom na stabilite založenej právoplatnosťou nezákonného\nrozhodnutia, pričom intenzita tejto prevahy je úmerná tomu, či v kontexte celého príslušného\nkonania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok poslednú ultimatívnu možnosť nápravy\nnezákonnosti alebo nie (m. m. sp. zn. PL. ÚS 1/2022). Skutkové dôvody podania dovolania sú skôr\nvýnimkou (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku).\n514. Nový dovolací dôvod v § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona smeruje\nproti rozsudkom súdu schválenej dohode o vine a treste z dôvodu jej neprimeranosti alebo\nnespravodlivosti ako výsledku závažného porušenia hmotnoprávnych ustanovení. Takto vymedzený\ndovolací dôvod nepredstavuje podľa ústavného súdu odklon od doterajšej funkcie dovolania\nzabezpečiť zákonnosť rozhodnutia či v tomto prípade zabezpečiť zachovanie hmotnoprávnych\nustanovení relevantných pre uzavretie a schválenie dohody o vine a treste. Záujem na zachovaní\nprávoplatnosti rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, tak ustupuje záujmu na jej\nzákonnosti spojenej s primeranosťou a so spravodlivosťou dohody. Pre taký záver je relevantný\naj ústavnokonformný výklad zákona, ktorý pri textuálnej naviazanosti nespravodlivosti\na neprimeranosti dohody o vine a treste na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení, ak taký\n110\n\nvýklad nemá negovať inštitút dohody o vine a treste v jeho podstate, pripúšťa možnosť revidovať\nschválenie dohody súdom pri kvalifikačných deformáciách, nie však pri otázke výšky dohodnutého\na súdom schváleného trestu vrátane jeho zníženia podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v prípade\nkvalifikačnej správnosti, resp. ak nejde o takto (kvalifikačne) orientovanú závažnú nesprávnosť.\nDruhou možnosťou využitia aktívnej procesnej legitimácie ministra je, ak by išlo o trest\nv intenciách hmotnoprávneho defektu obdobného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h)\nTrestného poriadku, teda v prípade trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo trestu\npodľa zákona neprípustného.\n515. V tomto osobitnom prípade je totiž, a to evidentne so zameraním v neprospech obvineného [na\nrozdiel od dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) ako rovnako dostupného pre ministra\nspravodlivosti pri dohode o vine a treste], dovolaním atakované súdne rozhodnutie vydané\nna základe už predbežného konsenzu prokurátora a obvineného, ktorý je sankčným kompromisom\nzohľadňujúcim vzdanie sa obvineným práva na spravodlivý proces v konaní pred súdom v jeho\nštandardnej podobe, čo odbúrava dôkazné bremeno prokurátora v súdnom konaní, ktorého unesenie\nje inak nevyhnutné pre uznanie viny. Bolo by teda z hľadiska čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy\nvo vzájomne vyváženom kontexte atribútu spravodlivosti nezlučiteľné so základným právom\nobvineného na súdnu ochranu v právnom štáte najprv uzavretie dohody s obvineným\na prokurátorom a jej schválenie súdom, teda v oboch prípadoch štátom (pre ktorý predovšetkým\nplatí princíp pacta sunt servanda), a potom „vypovedanie“ právoplatne fixovanej dohody\nna základe iniciatívy ministra (teda opäť reprezentanta štátu), len preto, lebo sa prokurátor „zle“\ndohodol na výške trestu, avšak v rámci zákonnej sadzby (na rozdiel od nesprávne určenej právnej\nkvalifikácie činu, ktorá môže generovať aj úplne odlišnú trestnú sadzbu). Dohoda strán a jej\nschválenie súdom je pre oblasť výšky trestu (okrem excesu jeho dohodnutého uloženia mimo\nzákonom ustanovenej trestnej sadzby) dostatočnou garanciou a následná justičná ingerencia je už\nnadbytočná, a to aj z hľadiska súladu s ústavou. Práve možnosť takého (ústavnokonformného)\nvýkladu, a to aj skôr objasnených intertemporálnych otázok (body 508 až 510) umožnila ústavnému\nsúdu derogačne nezasiahnuť jednak vo vzťahu k predĺženiu lehoty na podanie dovolania v\nneprospech obvineného, ako aj vo vzťahu k rozšíreniu dovolacieho oprávnenia ministra\nspravodlivosti, resp. zásah ústavného súdu bol potrebný len vo vzťahu ku kritickému prechodnému\nustanoveniu novelizácie Trestného poriadku označenému vo výroku tohto nálezu (čomu sa venujú\nnasledujúce body tohto odôvodnenia).\n516. V rozsahu § 370 ods. 1 a § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona tak\nústavný súd návrhom na vyslovenie ich nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhovel.\n517. Účinok § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona je ale nasmerovaný\ndo minulosti. Iba spojením s § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona je\nmožné použiť nový dovolací dôvod aj na dohody o vine a treste právoplatne schválené\npred 15. marcom 2024 (poprípade nadobudnúť dojem, že sa predĺži už plynúca alebo uplynutá\nlehota na podanie dovolania v neprospech obvineného pri iných rozhodnutiach, proti ktorým je\nprípustné podanie dovolania).\n518. Táto právna úprava bola do návrhu napadnutého zákona doplnená pozmeňujúcim návrhom na\nrokovaní ústavnoprávneho výboru a bola odôvodnená iba v rozsahu jednej vety, a to že „Súčasne sa\n\n111\n\nnavrhuje prechodné ustanovenie k novému zneniu § 370 ods. 1.“. Takéto odôvodnenie je vo vzťahu\nk právnej úprave s takými závažnými dôsledkami nepresvedčivé a nedostatočné.\n519. Napadnuté prechodné ustanovenie vykazuje v spojení s rozšírením procesného priestoru\nna podanie dovolania v neprospech obvineného aj hmotnoprávny presah, pretože zásah do trestných\nkonaní právoplatne ukončených schválením dohôd o vine a treste narúša právnu istotu\no právoplatne uzavretých hmotnoprávnych otázkach viny a trestu a nesie so sebou potenciál\nprísnejšieho trestného postihu.\n520. Tým sa § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona (čl. II bod 134\nnapadnutého zákona) dostáva do rozporu s princípmi materiálneho právneho štátu, a to najmä\ns princípom právnej istoty, princípom ochrany nadobudnutých práv a princípom zákazu spätného\npôsobenia práva. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky možno všeobecný zákaz spätného\npôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je\nSlovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí\naj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, čoho súčasťou\nje i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.\nV podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie subjektívne predstavy ľudí,\na z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia\npôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila\npožiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by\nnevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť\nzoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného\npráva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo,\nže jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva\nv dobe, keď k nemu došlo, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc\nposudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne\nnadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou; PL. ÚS 36/95).\nSamozrejme, už v predchádzajúcom texte bolo objasnené, že spätné pôsobenie právneho predpisu je\nako odôvodnená a výslovne ustanovená výnimka možné, ako to je upravené pri spätnom posúdení\ntrestnosti činu a ukladaní trestu, ak je nová zákonná úprava pre páchateľa priaznivejšia (čl. 50 ods. 6\nústavy, § 2 ods. 1 Trestného zákona).\n521. Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku\nkonštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne\nočakávanie (legitimate expectation, Vertrauensschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota.\nŠtát, dokonca aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže\nvertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel,\nna ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden\nz množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia\nverejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Generálny princíp právneho\nštátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania\nnášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí\nspoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec\nprávneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne\nnadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem a je\n112\n\nzakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc. V dôsledku\nposunu v nazeraní na ústavné princípy nastal posun aj v smere od formálneho chápania právneho\nštátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne\nprihlásil (PL. ÚS 12/05).\n522. Výsledkom týchto úvah je výrok tohto nálezu v jeho derogačnej časti vo vzťahu k čl. II bodu\n134 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4. Účinnosť predmetnej zmeny vo forme\ndoplnenia zákona bola ústavným súdom pozastavená a po vyhlásení tohto nálezu v zbierke zákonov\nsa nestane súčasťou platného a účinného znenia Trestného poriadku (negáciou dotknutého\ndoplnenia bez náhrady podľa § 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde,\nkeďže skoršie znenie derogovaného ustanovenia neexistuje, pričom platnosť tohto doplnenia\nv napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\nXII. K navrhovaným prejudiciálnym otázkam:\n523. Vo svojej replike skupina poslancov 1 navrhla ústavnému súdu, aby sa obrátil na Súdny dvor\na predložil mu prejudiciálne otázky (k zneniu prejudiciálnych otázok pozri bod 188).\n524. Ústavný súd pripúšťa možnosť, že sa môže pri výkone svojich právomocí dostať do situácie,\nkeď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa\nčl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ (IV. ÚS 206/08, PL. ÚS 3/09) a v konaní sp. zn. PL. ÚS 5/2018\nuž dokonca takúto prejudiciálnu otázku aj predložil.\n525. V zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora „môže byť vnútroštátny súd oslobodený od\npovinnosti predložiť prejudiciálnu otázku len v prípade, ak konštatoval, že položená otázka nie je\nrelevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany\nSúdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto\npre žiadne primerané pochybnosti“ (rozsudok Súdneho dvora zo 6. 10. 1982 vo veci C-283/81,\nCilfit a i., EU:C:1982:335, bod 21; z novších rozsudok Súdneho dvora zo 6. 10. 2021 vo veci\nC-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi,\nEU:C:2021:799, bod 33).\n526. Súdny dvor okrem toho ďalej pripomína, že „zo vzťahu medzi článkom 267 druhým odsekom\nZFEÚ a článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vyplýva, že súdy uvedené v článku 267 treťom odseku\nZFEÚ majú rovnakú mieru voľnej úvahy ako všetky ostatné vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o otázku,\nči je rozhodnutie vo veci práva Únie nevyhnutné na to, aby im umožnilo vydanie ich rozhodnutia.\nTieto súdy preto nie sú povinné predložiť otázku výkladu práva Únie nastolenú v konaní pred nimi,\nak otázka nie je relevantná, t. j. v prípade, ak akákoľvek odpoveď na túto otázku nebude môcť mať\nnijaký vplyv na rozhodnutie sporu“ (rozsudok Súdneho dvora z 15. 3. 2017 vo veci C-3/16, Aquino,\nECLI:EU:C:2017:209, bod 43). Vnútroštátny súd tak musí na vlastnú zodpovednosť nezávisle a s\nnáležitou pozornosťou posúdiť, či sa nachádza v jednej z hypotéz, ktorá mu umožňuje zdržať sa\npredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru (C-561/19, bod 50). Ak vnútroštátny súd dospeje\nk záveru, že je splnená niektorá z uvedených negatívnych hypotéz, nie je povinný obrátiť sa na\nSúdny dvor s prejudiciálnou otázkou, a to aj keby bola otázka týkajúca výkladu práva Európskej\núnie vznesená účastníkom konania, ktoré pred ním prebieha (C-561/19, bod 57).\n\n113\n\n527. Podľa názoru ústavného súdu odpovede Súdneho dvora na prejudiciálne otázky navrhované\nskupinou poslancov 1 nie sú nevyhnutné na vydanie jeho rozhodnutia, a preto nepristúpil\nk predloženiu týchto otázok Súdnemu dvoru. Navrhované prejudiciálne otázky sa síce formálne\ntýkajú čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, ale v skutočnosti nesmerujú k výkladu tohto článku,\nale k posúdeniu súladu vnútroštátnej právnej úpravy s týmto ustanovením. Tento záver v konečnom\ndôsledku vyplýva aj priamo z návrhu skupiny poslancov 1, keď tvrdia, že je žiaduce, aby Súdny\ndvor posúdil súlad napádaného zákona s európskym právom. Úlohou Súdneho dvora v konaní\npodľa čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ je podávať výklad práva Únie a nie posudzovať súlad\nvnútroštátneho práva s právom Únie. Táto otázka patrí do právomoci ústavného súdu. Navyše\nnavrhované znenie prejudiciálnych otázok vychádza z predpokladov, ktoré neboli v tomto konaní\npreukázané. Prvá navrhovaná prejudiciálna otázka predpokladá, že došlo k „zrušeniu úradu\nšpeciálnej prokuratúry bez náhrady, teda bez určenia či zriadenia inej zložky špecializovanej\nprokuratúry.“ Ako však už bolo v tomto náleze uvedené, požiadavka špecializácie vnútroštátnych\norgánov nemusí byť naplnená iba vytvorením samostatných, nezávislých, či osobitných\nvnútroštátnych orgánov určených na boj proti kriminalite. Druhou navrhovanou prejudiciálnou\notázkou sa navrhuje posúdenie súladu „rapídneho zníženia trestných sadzieb a skrátenia\npremlčacích dôb trestného postihu, a to najmä za finančné podvody a korupciu“. Zo záverov\nústavného súdu uvedených v predchádzajúcich častiach tohto nálezu vyplýva, že zníženie trestných\nsadzieb a skrátenie premlčacích dôb nevylučuje eurokonformný výklad a aplikáciu napadnutých\nustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými súdmi pri rozhodovaní\nindividuálnych prípadov. Napokon posledná navrhovaná prejudiciálna otázka vychádza z existencie\n„normy nastavenej právnymi úpravami členských štátov“, ktorá nebola v tomto konaní\nnavrhovateľmi identifikovaná. Za týchto okolností, ak by aj Súdny dvor odpovedal na navrhované\nprejudiciálne otázky, jeho odpovede by neboli využiteľné pre rozhodnutie ústavného súdu. Ústavný\nsúd ani sám nedospel k záveru o potrebe predložiť prípadne aj iné prejudiciálne otázky Súdnemu\ndvoru.\n528. V závere v tejto časti je potrebné uzavrieť, že popísané závery sú profilované požiadavkami\nochrany ústavnosti, nie výsledkami negociácií o tvorbe platného práva podľa názorového diskurzu\nvedeného s útvarmi Európskej komisie v kontexte dobrej praxe presadzovania práva v podmienkach\nčlenských štátov Európskej únie, a preto je potrebné striktne rozlišovať medzi otázkami súladu\npreskúmavaných právnych noriem s referenčnými normami vyššej právnej sily (vrátane noriem\npráva Európskej únie) a medzi otázkami týkajúcimi sa optimálnosti preskúmavanej právnej úpravy.\nXIII. K návrhu na vyžiadanie stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť:\n529. Skupina poslancov 1 vo svojej replike navrhla vyžiadať stanovisko Rady pre rozpočtovú\nzodpovednosť. Ústavný súd sa týmto procesným návrhom zaoberal, no keďže navrhovatelia\nv návrhoch nenapadli referenčnú normu čl. 55a ústavy, pričom ústavný súd je viazaný petitom\nnávrhu (PL. ÚS 19/2018, bod 58), na Radu pre rozpočtovú zodpovednosť sa s požiadavkou\no stanovisko neobrátil. Okrem tohto formálneho argumentu nie sú ústavnému súdu zrejmé ani\ndôvody, pre ktoré by reforma trestného práva mala mať materiálne prepojenie s dlhodobou\nudržateľnosťou hospodárenia. Posudzovaná legislatíva podľa ústavného súdu nemá reálny dopad na\nudržateľnosť alebo efektivitu verejných financií (a contrario PL. ÚS 13/2022, bod 161).\n\n114\n\nXIV. Záverečné hodnotenie k ústavnosti napadnutého zákona:\n530. Ústavný súd svojím uznesením z 28. februára 2024 prijal na ďalšie konanie tri návrhy\nsmerujúce proti zákonu, ktorý ešte nebol vyhlásený v zbierke zákonov, a rozhodol, že pozastavuje\núčinnosť čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII\nnapadnutého zákona. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že okrem krátkeho času\nna rozhodnutie do nadobudnutia účinnosti napadnutého zákona a rozsahu napadnutého zákona bol\nvedený najmä materiálnym naplnením čl. 125 ods. 2 ústavy v situácii, keď by nadobudnutie\núčinnosti napadnutého zákona vyvolalo nezvratné právne účinky. Vzhľadom na skutočnosť, že\nústavný súd v tomto náleze dospel k záveru o nesúlade niektorých častí napadnutého zákona s\nústavou, potvrdila sa opodstatnenosť pozastavenia jeho účinnosti.\n531. Ústavný súd sa od začiatku konania dôsledne riadil svojou judikatúrou týkajúcou sa\npreskúmavania vád zákonodarného procesu, ako aj preskúmavania trestného zákonodarstva\nv súlade s princípom minimalizovania zásahov do pôsobnosti zákonodarcu a jeho autonómie.\n532. Ako už bolo na iných miestach tohto nálezu konštatované, ústavný súd opätovne zdôrazňuje,\nže legislatívny proces prijímania napadnutého zákona neprebehol bezchybne a v žiadnom prípade\nneschvaľuje pravidelné alebo nadmerné používanie skráteného legislatívneho procesu či\nskracovanie lehôt v rámci diskusie v parlamente. Avšak po vlastnom prieskume v návrhoch\noznačených vád legislatívneho procesu ústavný súd nezistil, že by namietané nedostatky dosahovali\nústavnoprávnu intenzitu takého charakteru, ktorá by znamenala ústavne nesúladný zásah\nzákonodarcu do ústavných práv alebo princípov.\n533. Ústavný súd rovnako podrobil prieskumu napadnutý zákon aj z hľadiska namietaných\nobsahových vád, pričom sa dôsledne riadil zásadou viazanosti návrhmi navrhovateľov a svojou\npredchádzajúcou judikatúrou o deľbe moci v oblasti trestného zákonodarstva. Zároveň vzal zreteľ\nna argumenty a názory obsiahnuté vo vyjadreniach odbornej právnickej verejnosti.\n534. Namietané zmeny trestných sadzieb, zmeny v spôsobe určenia hraníc výšky škody, zmeny\nv možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a zmeny v premlčaní\nústavný súd posudzoval v plnej miere s rešpektom k diskrečnej právomoci zákonodarcu. Ústavný\nsúd zároveň nezistil, že by napadnutý zákon bol celkom zjavne excesívny alebo produktom\nsvojvôle zákonodarcu vo vzťahu k zmenám v právnej úprave týkajúcej sa majetkovej, hospodárskej\na korupčnej trestnej činnosti.\n535. Ústavný súd vyslovil nesúlad prechodných ustanovení týkajúcich sa trestu prepadnutia\nmajetku, ktoré prikazujú po obnove konania vyvolanej skorším derogačným nálezom ústavného\nsúdu použiť novoúčinné znenie napadnutého zákona vo vzťahu k tejto otázke, aj keď priaznivejšie\npre páchateľa môže byť aktuálne účinné znenie trestného zákona, generované práve týmto skorším\nnálezom, čo je v nesúlade s ústavným príkazom podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, a tým aj čl. 1 ods. 1\nústavy v neprospech páchateľa.\n536. Z rovnakých dôvodov za nesúladné s ústavou považoval ústavný súd aj prechodné ustanovenie\n§ 438k ods. 5 Trestného zákona, ktoré umožňuje považovať pri spätnom použití nových, pre\npáchateľa priaznivejších pravidiel týkajúcich sa trestnosti činu trestné stíhanie za premlčané len\nv prípade, ak dôvody skoršieho prerušenia premlčania nastali po márnom uplynutí novoustanovenej\n\n115\n\npremlčacej doby len prvýkrát, teda nie aj v ľubovoľnom ďalšom prípade takého, teda spätného\nposúdenia prerušenia premlčania.\n537. Ústavný súd tiež vyslovil nesúlad prechodného ustanovenia, ktoré ministrovi spravodlivosti\numožňuje podať dovolanie v neprospech obvineného spätne do troch rokov pri dohodách o vine a\ntreste schválených pred 15. marcom 2024. Súčasťou odôvodnenia nálezu je právny názor na\nústavnokonformný výklad napadnutého zákona, podľa ktorého ustanovenia o predĺžení lehoty na\npodanie dovolania v neprospech obvineného na tri roky a o rozšírení oprávnenia ministra\nspravodlivosti podať dovolanie aj proti rozsudkom súdu o schválení dohody o vine a treste možno\npoužiť len pri rozhodnutiach, ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024.\n538. Napokon ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovení upravujúcich možnosť použiť nezákonne\nzískaný dôkaz v trestnom konaní, aj keď výlučne len v prospech obvineného.\n539. V ostatných častiach návrhom navrhovateľov nevyhovel. To sa týka aj častí napadnutého\nzákona súvisiacich so zrušením úradu špeciálnej prokuratúry. Ústavný súd pritom vychádzal z\nvlastnej judikatúry, podľa ktorej vznik a existencia úradu špeciálnej prokuratúry ako súčasti\ngenerálnej prokuratúry nepredstavovali zásah do čl. 150 ústavy práve preto, lebo právomoc\ngenerálneho prokurátora vo vzťahu k činnosti úradu špeciálnej prokuratúry bola obmedzená len\nčiastočne a nebola obmedzená v rozsahu, ktorý by popieral postavenie generálneho prokurátora\npodľa čl. 150 ústavy. O to menej môže predstavovať neústavný zásah zákonodarcu do organizácie a\nštruktúry prokuratúry zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry. Zrušením úradu špeciálnej prokuratúry\nnedochádza k narušeniu systému slovenskej prokuratúry ani medzinárodných záväzkov, keď\nagendu úradu špeciálnej prokuratúry preberajú iné útvary v rámci prokuratúry podriadené\ngenerálnemu prokurátorovi.\nXV. Účinky nálezu:\n540. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS\n3/2024-112 z 28. februára 2024 pozastavil účinnosť čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti\ntýkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII napadnutého zákona. Vzhľadom na uvedené ústavný súd\nkonštatuje, že:\n(i) ustanovenia čl. I bodu 198 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a 5, čl. II bodu\n39 a bodu 134 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII bodu 7 (§ 36a)\nnapadnutého zákona, ktorých nesúlad s ústavou bol týmto nálezom vyslovený, nenadobudnú\núčinnosť a nestanú sa súčasťou platného a účinného znenia napadnutým zákonom novelizovaných\nprávnych predpisov;\n(ii) ustanovenia čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“ a bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije\nv prospech obvineného podľa odseku 6“ napadnutého zákona, ktorých nesúlad s ústavou bol týmto\nnálezom vyslovený, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a prestanú\nbyť súčasťou platného a účinného znenia Trestného poriadku;\n(iii) ustanovenia napadnutého zákona, ktorých účinnosť bola pozastavená uznesením ústavného\nsúdu č. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024 a ktorých nesúlad s ústavou nebol týmto nálezom\n116\n\nvyslovený, nadobudnú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a zmenia alebo\ndoplnia platné a účinné znenie novelizovaných právnych predpisov.\n541. Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny\npredpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze\nústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny\npredpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca\nprávny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej\nprávnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.\n542. Podľa § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko\nsudca Peter Straka, ktoré sa týka odôvodnenia nálezu.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 3. júla 2024\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n117", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "predbežná (prejudiciálna) otázka", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarný proces", "európske právo", "súlad-súlad právnych predpisov", "retroaktivita-pravá", "právna veta", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "súlad-súlad právnych predpisov", "právna veta", "Zbierka zákonov Slovenskej republiky"], "pravna_veta": "1. Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť) nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť tohto procesu. Na vyslovenie nesúladu prijatej právnej úpravy s ústavou z dôvodu prijatia takej právnej úpravy v skrátenom legislatívnom konaní je potrebné identifikovať nielen porušenie takých pravidiel, ale aj to, akým spôsobom toto porušenie zasiahlo do ústavných princípov, ako sú princípy demokratického a právneho štátu, princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, princíp slobodnej súťaže politických strán, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s navrhovanou právnou úpravou.\nPosúdenie ústavnej konformity legislatívneho procesu v intenciách súladu jeho procedurálnej stránky s ústavou nie je vo svojej podstate primárne o formálnom počítaní času diskusie, o striktnom dodržiavaní zákonnej procedúry jednotlivých čítaní v národnej rade, ktorá je bez presahu na dikciu ustanovení ústavy, ale o materiálnom poňatí (spoločenskej) diskusie prebiehajúcej nielen na pôde zákonodarného zboru, o možnosti vedenia a rozvíjania tejto diskusie, ktorej spoločenský rozmer garantuje aj mieru informovanosti verejnosti o pripravovaných legislatívnych zmenách a reflektovaní výhrad menšiny parlamentnou väčšinou.\n2. Limitom v oblasti trestného zákonodarstva môže byť len svojvôľa, zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania, ako aj primeranosť trestov hodnotená ako racionálny vzťah medzi činom (stupňom viny) a trestom. Bez prekročenia týchto limitov patrí stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných sadzieb do právomoci zákonodarcu. Ústavný súd by bol povolaný zasiahnuť proti komplexnejším zmenám v trestnej politike štátu v prípade, ak by ústavná hodnota vnútornej bezpečnosti štátu bola zasiahnutá deštruktívnym spôsobom, keď by trestné právo nemohlo plniť takmer vôbec účel ochrany štátu či spoločnosti a realizované zmeny by mali celkom zjavný potenciál vyvolať komplexnú eróziu trestnoprávnej ochrany.\n3. Pri opätovnom posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu je súd povinný pre konkrétny prípad vyhodnotiť, ktorý zákon je v komplexe všetkých aspektov týkajúcich sa relevantných aplikačných otázok pre páchateľa najpriaznivejší. Jednotlivé čiastkové aspekty posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu sa nedajú oddeliť a selektívne v prechodnom ustanovení zmeny Trestného zákona ustanoviť, ktorý z nich bude konvenovať čl. 50 ods. 6 ústavy a ktorý nie – dotknuté inštitúty sa vždy posudzujú ako celok, a to pre konkrétny prípad z hľadiska výslednej priaznivosti pre páchateľa, od čoho je pri vzájomnom porovnaní závislý výber Trestného zákona v jeho konkrétne účinnom znení.\n4. Odobrenie použitia nezákonne získaného dôkazu svedčiaceho v prospech obvineného ako podkladu na meritórne rozhodovanie v trestnom konaní, ktoré je reakciou štátu na najzávažnejšiu formu porušenia práva jeho adresátmi v podobe trestnej činnosti, vytvára paradox dosahovania práva neprávom, ktorý v danom prípade nie je pri posudzovaní preskúmavanej právnej úpravy ospravedlniteľný len v rozsahu zákonného zakotvenia vylúčenia takého dôkazu v prípadoch, keď bol získaný nezákonným donútením alebo jeho hrozbou, ktoré boli použité na účely získania dôkazu v prospech obvineného, čo predstavuje z pohľadu ústavného súdu legislatívne opomenutie zákonodarcu spočívajúce v príliš úzkom vymedzení uvedenej výnimky.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:55713a2c-993c-4f0b-9ac2-5329dce2e91b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.19.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2018 z 24. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.19.2018.1"}, {"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:eef1218d-7eb2-47b7-adce-28bad673bd5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2021.2"}, {"guid": "ussr:59508ae8-b1f5-4f20-a48f-956f7252bbd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.106.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 106/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 106/2021 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.106.2021.1"}, {"guid": "ussr:07e38328-4d1e-46e1-8167-370eb1136b48", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2023 z 6. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2023.1"}, {"guid": "ussr:e2db69c0-61a3-4329-8713-2544f4036188", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.65.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.65.2023.2"}, {"guid": "ussr:53cad597-2d37-4cb6-9191-a50f2e72220c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.608.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 608/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 608/2022 z 12. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.608.2022.1"}, {"guid": "ussr:10a07a69-b663-4e9f-b829-19f8dedcaf0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 44/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 44/2023 z 25. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.44.2023.1"}, {"guid": "ussr:86808d4e-7696-4551-9b4f-b19ac40b0c4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.454.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 454/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2022 z 12. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-12", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.454.2022.1"}, {"guid": "ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258"}, {"guid": "ussr:25cd4c73-9cd0-41d7-94be-a167813a79d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.455.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 455/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 455/2022 z 8. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-08", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.455.2022.1"}, {"guid": "ussr:34cd2a6d-2ec9-44b3-b66a-7bbe1b4813f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.448.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 448/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 448/2021 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.448.2021.1"}, {"guid": "ussr:8f605d7e-02ec-4272-884c-408aa684ae0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.219.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 219/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 219/2022 z 11. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.219.2022.2"}, {"guid": "ussr:bca44da4-ff39-4e61-b0a2-af68d3003c6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.251.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 251/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 251/2022 z 28. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.251.2022.2"}, {"guid": "ussr:5d37a0c7-a751-4707-b29f-2df1206998e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 20/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2"}, {"guid": "ussr:db7a1980-84b9-49d0-bf73-50faa53ede00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.32.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 32/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 32/2021 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.32.2021.1"}, {"guid": "ussr:57984f82-be4f-4310-baae-fe98f9cce4a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.486.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 486/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 486/2021 z 17. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.486.2021.1"}, {"guid": "ussr:32fd3331-d016-467e-84ec-9f18b0553de9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.456.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 456/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 456/2021 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.456.2021.1"}, {"guid": "ussr:99166111-3a33-4b5f-9597-7b9102d98df7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 2. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:f273b69c-ea7c-4363-9611-1c32e115aa10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.367.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 367/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 367/2021 z 16. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-16", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.367.2021.2"}, {"guid": "ussr:b0aeffd7-5133-4d55-bc33-c499829c8384", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.300.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2021 z 9. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.300.2021.1"}, {"guid": "ussr:78148502-1801-4971-aec3-53ef47107535", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.373.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.373.2021.2"}, {"guid": "ussr:09a70fdc-1158-4ffd-9d90-7334d810fbd8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.523.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 523/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 523/2021 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.523.2021.2"}, {"guid": "ussr:6cc49662-a3d2-43a7-8a61-7b8eb95f2e63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.288.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 288/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.288.2021.2"}, {"guid": "ussr:e968bd1c-b227-4ac7-9a5c-e7423d878a59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.347.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.347.2021.2"}, {"guid": "ussr:b09e93e8-45e5-4286-bdc1-de387acb3831", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.299.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 299/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 299/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.299.2021.2"}, {"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:9ce4ac55-0d93-43b7-aeb1-2083263572b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.39.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 39/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.39.2021.2"}, {"guid": "ussr:73f62980-6411-45c1-b0aa-17fc353162ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 33/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2021.2"}, {"guid": "ussr:84a93546-63f2-48e8-9764-12aab44ba2a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.452.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 452/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 452/2020 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.452.2020.1"}], "citovane_v": []}