{"guid": "ussr:f9562cf1-840c-4b70-98b3-19fd14dbb61d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.2.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 20. 12. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 2/2022, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.2.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2023-12-20", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f9562cf1-840c-4b70-98b3-19fd14dbb61d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.2.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.2.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.2.2022.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 2/2022-119\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených\nJUDr. Eduardom Báránym, DrSc., advokátom, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 283/2021\nZ. z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu s čl. 1 ods. 1 a 2,\nčl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za účasti\nNárodnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka\nkonania takto\nrozhodol:\n1. Zákon č. 283/2021 Z. z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického\nrežimu n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4 a čl. 39 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 1. decembra 2021 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 283/2021 Z. z. o odobratí\nnezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu (ďalej aj „napadnutý právny\n\npredpis“ alebo „napadnutá právna úprava“) s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4,\nčl. 20 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\nNapadnutý právny predpis odníma jeho adresátom časť dôchodkov, zohľadňujúc výkon ich\nčinnosti v prospech komunistického režimu. V návrhu na začatie konania navrhovatelia zároveň\nnavrhli, aby ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu.\n2. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 2. marca 2022 prijal na ďalšie konanie návrh\nnavrhovateľov v celom rozsahu a zároveň pozastavil účinnosť napadnutého právneho predpisu.\n3. Navrhovatelia predovšetkým namietajú, že napadnutý právny predpis je nesúladný s čl. 1 ods. 1\na 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy, čl. 6 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „sa zakladá na princípe\nkolektívnej viny“ a vo svojich účinkoch predstavuje „... zmenu právnych dôsledkov uzavretých\nskutkových stavov, a to... neprospech dotknutých osôb, zvlášť tých ktorým už bol dôchodok\npriznaný.“. Podľa navrhovateľov takýto zásah je prípustný len v prípadoch extrémnej\nnespravodlivosti, ktorú zákonodarca neidentifikoval, pričom v dôvodovej správe sa ani len\n„nepokúsil preukázať verejný (všeobecný) záujem na retroaktivite“ napadnutého právneho\npredpisu. Na základe už uvedeného považujú napadnutý právny predpis za taký, ktorý\nneprípustným spôsobom a so spätnou účinnosťou ovplyvňuje ich v minulosti uzavreté (existujúce)\nprávne postavenie tým, že im pro futuro odníma už nadobudnuté práva.\n4. Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že napadnutý právny predpis zasahuje do podstaty a zmyslu\npráva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, a to tým, že\nadresátom právnej úpravy (i) znižuje dôchodok až na úroveň minimálneho dôchodku, hoci podľa\npočtu odpracovaných rokov a výšky príspevkov na dôchodkové zabezpečenie odvodených od ich\npríjmov im prislúcha vyšší dôchodok, a (ii) nekalkuluje počet odpracovaných rokov a odvedených\npríspevkov na priebežný dôchodkový systém do výpočtu ich dôchodkov. Navrhovatelia poukazujú\nokrem iného aj na to, že v tomto smere existujú i menej invazívne prostriedky, napríklad «menej\nvýhodné zohľadnenie rokov „výkonu služby“ vo výpočte dôchodku...». Podľa nich takéto\n„škrtnutie“ odpracovaných rokov je aj zásahom do ľudskej dôstojnosti podľa čl. 12 ods. 1 prvej\nvety ústavy.\n5. Keďže navrhovatelia vychádzajú z myšlienkovej konštrukcie, podľa ktorej je dôchodkový\nnárok súčasťou ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, zastávajú názor, že napadnutý\nprávny predpis zasahuje aj do tohto základného práva, pretože v okolnostiach danej veci nie je\nsplnená požiadavka verejného záujmu (čl. 20 ods. 4 ústavy), ktorá by takýto zásah odôvodňovala.\nNavrhovatelia zastávajú názor, že za daných okolností neexistuje „spoločenský problém, ktorý\nchce zákonodarca podľa deklarácie v preambule zákona riešiť“, pričom plošné „vyvlastnenie“\nčasti dôchodkových nárokov bez náhrady podľa nich predstavuje neprimeraný zásah, a to aj z toho\ndôvodu, že väčšina napadnutým právnym predpisom negatívne ovplyvnených subjektov nepoberá\nnadštandardné dôchodky.\n6. Vzhľadom na skutočnosť, že preambula, ako aj dôvodová správa k napadnutému právnemu\npredpisu obsahujú ako materiálny predpoklad právnej regulácie existenciu (materiálne)\nprivilegovanej skupiny osôb, ktorá požívala morálne nespravodlivé výhody, ktoré sa\n2\n\nprostredníctvom systému dôchodkového zabezpečenia preniesli aj do nadštandardnej výšky ich\ndôchodkov, navrhovatelia zastávajú názor, že zákonodarca takto vymedzil jadrový problém, ktorý\nprostredníctvom napadnutého právneho predpisu považuje za potrebné a vhodné normatívne\nregulovať. Podľa ich názoru predpokladom ústavnosti dotknutej právnej úpravy je preukázanie\nexistencie východiskového skutkového predpokladu, ktorý takáto právna úprava má regulovať,\npretože len vtedy môže nastúpiť verejný záujem na požadovanom normatívnom riešení. Keďže\nnapadnutý právny predpis ani dôvodová správa k nemu neobsahujú „ani pokus o preukázanie\nsprávnosti materiálneho predpokladu“, pričom takýto predpoklad nevyplýva ani zo zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti\nkomunistického systému v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/1996 Z. z.“),\nnavrhovatelia zastávajú názor, že napadnutý právny predpis nesleduje ani legitímny cieľ ako\nmateriálny ústavný predpoklad na reguláciu určitého spoločenského vzťahu.\n7. Podľa navrhovateľov napadnutý právny predpis neposkytuje ani záruky pre „reálnu možnosť\nsúdnej kontroly“ jeho uplatňovania, čím vnáša do právneho postavenia jeho adresátov aj značnú\nmieru právnej neistoty.\n8. Na pozadí rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nnavrhovatelia podrobne analyzujú napadnutý právny predpis aj z pohľadu garancií súvisiacich\nso zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, pričom podľa ich názoru napadnutý právny\npredpis by „neprešiel testom diskriminácie podľa ESĽP a niektoré ustanovenia návrhu zákona sú\nv rozpore s Ústavou SR a môžu viesť k porušeniu čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 39 Ústavy\nSR.“.\n9. V závere svojej argumentácie predkladajú ústavnému súdu aj analýzu testu proporcionality,\nz ktorej vyvodzujú, že napadnutý právny predpis nie je v súlade s ústavou, dohovorom\na dodatkovým protokolom.\n10. Na základe už uvedeného navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutý právny predpis\nnie je v súlade s nimi označenými referenčnými normami.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\n11. Po prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko\nk ich návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „vláda“) zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ministerstvo spravodlivosti“) a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálna prokuratúra“).\n\n3\n\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n12. Národná rada v reakcii na výzvu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 8. marca 2022 spolu\ns podaním zo 6. mája 2022 (list č. PREDS-49/2022) zaslala ústavnému súdu „stanovisko Národnej\nrady Slovenskej republiky, návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 516) a prepis\nrozpravy z 32. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky z 22. a 23. júna 2021.“. Národná rada\nzároveň postupom podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde požiadala o nariadenie ústneho\npojednávania. Národná rada svoje stanovisko k návrhu navrhovateľov podaním z 13. mája 2022\n(list č. PREDS-49-4/2022) doplnila o ďalšiu argumentáciu a spolu s ním predložila listinu označenú\nako „Určenie sumy dôchodku po vylúčení obdobia služby“, z ktorej obsahu na vzorke náhodne\nvybranej skupiny 20 subjektov vyplýva suma ich aktuálneho dôchodku a suma dôchodku po\nvylúčení obdobia služby. Súčasťou označeného stanoviska je aj listina označená ako „Priemerné\nsumy samostatne vyplácaných dôchodkov od roku 1990“, ktorá chronologicky zachytáva sumy\ndôchodkových dávok od roku 1990 do konca roku 2021.\n13. Podstatu argumentácie národnej rady možno rozdeliť do viacerých okruhov tém. V úvode svojej\nargumentácie národná rada analyzuje ideové východiská napadnutého právneho predpisu\nv myšlienkovom kontexte jeho širších spoločensko-historických súvislostí, pričom tieto svoje\nvýchodiská zároveň myšlienkovo prepája s argumentáciou o legitímnosti cieľa ňou sledovaného.\nNárodná rada v tejto súvislosti konštatuje, že (legitímny) cieľ napadnutej právnej úpravy možno\nidentifikovať vo všeobecnej časti dôvodovej správy, podľa ktorej je ním „odobratie nezaslúžených\nbenefitov poskytovaných v dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom\nkomunistickej moci aj aparátu v bezpečnostných zložkách (príslušníkom, funkcionárom\na zamestnancom týchto zložiek) – t. j. osobám, ďalej ktoré sa podieľali na riadení a výkone politicky\nmotivovanej represie v období komunizmu, resp. pracovali v inštitúciách a organizáciách, ktorých\nhlavným poslaním bolo udržať totalitný komunistický režim pri moci za každú cenu.“. Národná rada\nďalej v rovine skutkových tvrdení uvádza, že podporovatelia totalitného komunistického režimu\nboli za svoje aktivity rôzne (aj ekonomicky) odmeňovaní, pričom práve „poskytovanie\nnadštandardného odmeňovania... sa preklápa do nadštandardných starobných a výsluhových\ndôchodkov.“. V tejto súvislosti národná rada odkazuje na priložený prehľad odmeňovania desiatich\npríslušníkov Štátnej bezpečnosti, pričom konštatuje, že z jeho obsahu je zrejmé, že „každý tam\nuvedený príslušník bez ohľadu na funkciu poberal vyššiu odmenu za svoju prácu ako bola\npriemerná mesačná mzda v hospodárstve v danom roku.“. V závere národná rada uvádza, že\npriemerná odmena príslušníkov Štátnej bezpečnosti bola vyše 147 % priemernej mesačnej mzdy\nv hospodárstve a keďže podľa jej názoru výška dôchodkov je odvodená od výšky odmeny, zastáva\nnázor, že výšku dôchodkového zabezpečenia funkcionárov a podporovateľov bývalého režimu\nmožno považovať za nadštandardnú. Legitimitu zásahu prostredníctvom napadnutého právneho\npredpisu národná rada odôvodňuje aj tým, že služba v štátnych inštitúciách a štátnych orgánoch,\nktoré systematicky organizovali alebo sa podieľali na organizovaní porušovania základných\nľudských práv a slobôd, nemôže byť dôvodom na to, aby privilégiá vzniknuté v totalitnom režime\nzakladali zvýhodnenie v demokratickom a právnom štáte.\n14. Sumarizujúc tieto závery, národná rada na pozadí rozhodovacej činnosti ESĽP, ako aj\nkomparatívnej analýzy právnych úprav viacerých európskych štátov (Poľsko, Nemecko, Maďarsko,\nLotyšsko a Estónsko) konštatuje, že odobratie alebo zníženie starobných a výsluhových dôchodkov\n\n4\n\nje legitímnym spôsobom vyrovnávania sa s dedičstvom totalitného režimu založeného na\nkomunistickej ideológii, pričom takáto právna úprava v európskom prostredí nie je neobvyklá ani\ns odstupom dlhšieho časového obdobia.\n15. Národná rada ďalej uvádza, že svojím rozhodnutím prijať napadnutý právny predpis\n„nerozhodovala o trestnoprávnej vine adresátov... a neporušila... princípy prezumpcie neviny\na zákazu kolektívnej viny“ a taktiež nehodnotila individuálne motivácie osôb dotknutých\nnapadnutou právnou úpravou, ktorí svojho času chceli slúžiť štátu a jeho bezpečnostným zložkám.\nV tejto rovine ďalej konštatuje, že označené inštitúty sú doménou trestného práva, pričom účelom\nnapadnutej právnej úpravy nie je ukladanie trestu, ale iba odňatie takého dôchodkového\nzabezpečenia, ktoré zákonodarca považuje za nezaslúžené vzhľadom na to, že ho dotknuté osoby\nzískali v súvislosti so službou pre totalitný komunistický režim. Národná rada ďalej cituje\nz rozhodnutia ESĽP (Cichopek a ďalší proti Poľsku, sťažnosť č. 15189/10, rozhodnutie zo 14. 5.\n2013), podľa ktorého „[z]níženie dôchodkov tých, ktorí prispeli udržaniu moci alebo mali prospech\nz represívneho režimu, nemožno považovať za formu trestu.“. Z už uvedených dôvodov preto\nzastáva názor, podľa ktorého prijatím napadnutého právneho predpisu neprekročila svoje právomoci\ndané jej ústavou.\n16. Národná rada nesúhlasí ani s námietkou navrhovateľov o neprípustnom (priamom)\nretroaktívnom pôsobení napadnutej právnej úpravy na právne pomery jej adresátov, pričom tvrdí, že\nnapadnutý právny predpis tým, že „akceptuje právne skutočnosti, ktoré sa stali v minulosti,\na ktorým doterajší právny stav... prisudzoval určité následky v podobe konkrétnej výšky\ndôchodkového zabezpečenia osôb vykonávajúcich službu...“, zavádza do právneho poriadku\nv duchu doterajšej judikatúry ústavného súdu iba prípustnú nepravú retroaktivitu. V danej súvislosti\nnárodná rada poukazuje na skutočnosť, že to boli práve adresáti napadnutej právnej úpravy, ktorí\nsvojou činnosťou bránili nastoleniu demokratického režimu, a preto si „nezasluhujú byť zvýhodnení\nďalšie oproti ostatným a už vôbec nie oproti obetiam komunistického režimu... ďalšie ktorých\nstarobný dôchodok sa v mnohých prípadoch pohybuje v blízkosti zmieneného minimálneho\ndôchodku...“. Zmenou spoločenského usporiadania z totalitného režimu na demokratický\nnepochybne došlo k zmene spoločenskej a politickej paradigmy aj na otázky týkajúce sa\nmateriálnych benefitov funkcionárov a predstaviteľov totalitného komunistického režimu, a preto\nzákonodarca má právo a legitimitu robiť vlastné hodnotenia a závery založené na historickej\na najmä zdokumentovanej skúsenosti z obdobia rokov 1948 až 1989. Národná rada zastáva názor,\nže privilégiá nadobudnuté v rozpore s princípom spravodlivosti so sebou nenesú legitímne\nočakávanie o ich bezpodmienečnej ochrane, a preto demokratický štát má plné právo smerom do\nbudúcna ustanoviť rozsah dôchodkových dávok vyplácaných funkcionárom a predstaviteľom\ntotalitného režimu podľa vlastného uváženia, ak tým nie je porušený minimálny dôchodkový\nštandard, ktorý je v Slovenskej republike v danej dobe garantovaný.\n17. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov súvisiacu s porušením podstaty a zmyslu práva na\nprimerané hmotné zabezpečenie a zásahu do ľudskej dôstojnosti, národná rada tvrdí, že ani v tomto\nprípade k takémuto zásahu nedošlo. V súlade s napadnutou právnou úpravou možno individuálne\nposudzovať výšku príslušného dôchodku jednotlivca, pričom táto nebráni tomu, aby konkrétny\ndôchodkový nárok zostal aj po zohľadnení obdobia služby nad priemerom dôchodkov vyplácaných\nv Slovenskej republike. Zároveň ďalej adresát napadnutého právneho predpisu má garantované\ndôchodkové zabezpečenie na úrovni, ktorá je v Slovenskej republike považovaná za minimálny\n5\n\ndôchodkový štandard. Z už uvedených dôvodov je tak vo vzťahu k dotknutým osobám\nrešpektované ich právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, a to\nv rovnakom rozsahu, ako je toto právo garantované akýmkoľvek iným občanom Slovenskej\nrepubliky, a preto tieto osoby nebudú vystavené žiadnej hmotnej núdzi. Tým, že napadnutý právny\npredpis priznáva dotknutým osobám primerané a náležité materiálne zabezpečenie v starobe,\nvylučuje úvahu o ich odkázanosti na pomoc v hmotnej núdzi, a preto neprichádza do úvahy\nakceptácia argumentu, že znížením dávky dôchodku sa zároveň zníži kvalita života adresátov\nnapadnutej právnej úpravy a dôjde k zásahu do ich ľudskej dôstojnosti podľa čl. 12 ods. 1 prvej\nvety ústavy.\n18. Za nedôvodnú považuje národná rada aj tú argumentáciu navrhovateľov, podľa ktorej\nv dôsledku napadnutého právneho predpisu dôjde k zásahu do základného práva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a do práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Národná rada v tejto súvislosti predkladá\npodrobnú analýzu štandardného testu proporcionality z pohľadu označených práv podľa ústavy\na dohovoru a na jeho základe ďalej predkladá záver, že napadnutý právny predpis vyhovuje\nvšetkým atribútom označeného testu proporcionality (vhodnosť, potrebnosť a primeranosť v užšom\nslova zmysle), a preto podmienky pre súladnosť s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\nsú naplnené.\n19. Národná rada nesúhlasí ani s tým, že napadnutý právny predpis zasahuje do základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru tým, že vylučuje súdny prieskum zaradenia dotknutých osôb do evidencie a umožňuje len\nsúdny prieskum na jeho základe vydaného potvrdenia o období služby. Národná rada konštatuje, že\nzaradenie do predmetnej evidencie nie je individuálnym správnym aktom a samostatne nemá dopad\nna práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Zaradenie do tejto evidencie sa\nnevykonáva na základe rozhodnutia v rámci akéhokoľvek správneho konania, ktoré by mohlo byť\nsúdom preskúmané. Ide o interný úkon uskutočnený pracovníkmi Ústavu pamäti národa, ktorý sa\ndotknutej osobe neoznamuje a ani sa táto skutočnosť nezverejňuje, keďže táto evidencia nie je\nverejná. Potvrdenie o období služby, ktoré vydáva Ústav pamäti národa, na druhej strane je\ndokumentom, ktorým je správny orgán viazaný v konaní alebo pri postupe, v ktorom sa posudzuje\npodmienka obdobia služby, a vyvoláva tak konkrétne právne účinky, ktorých výsledkom je, že\nosoba, ktorej sa potvrdenie o období služby týka, je osobou dotknutou. Potvrdenie o období služby\nv súdnom konaní podľa napadnutého právneho predpisu už preskúmateľné je. Úspech dotknutej\nosoby v uvedenom konaní má za následok zmenu údajov v danej evidencii, prípadne je dôvodom na\nvýmaz dotknutej osoby z tejto evidencie. Z už uvedených dôvodov tak má každá dotknutá osoba\nmožnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ak je presvedčená, že bola do evidencie zapísaná\nv rozpore s platnými právnymi predpismi, a to prostredníctvom súdneho prieskumného konania\nv súlade s napadnutým právnym predpisom.\nII.2. Stanovisko vlády:\n20. K návrhu zaujala svoje stanovisko vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti podaním\nč. 15281/2022/10 z 13. mája 2022, ktorým vyjadrila svoj nesúhlas s argumentáciou navrhovateľov\na požiadala, aby ústavný súd označenému návrhu nevyhovel v celom rozsahu.\n\n6\n\n21. Vláda vo svojom stanovisku predovšetkým uvádza, že legitimita zásahu do postavenia\nadresátov napadnutej právnej úpravy je daná «charakterom protispoločenskej činnosti, za ktorú sú\ntíto jednotlivci „odmeňovaní“ rovnakým dielom ako občania, ktorí pod represívnym a ľudské práva\nporušujúcim konaním týchto jednotlivcov trpeli, boli perzekvovaní a neraz prišli o rodinu\na majetok.».\n22. K námietke navrhovateľov o zavádzaní princípu kolektívnej viny do právneho poriadku\nprostredníctvom napadnutého právneho predpisu vláda konštatuje, že dotknutá právna úprava nemá\nplošné dopady, týka sa len konkrétnych inštitúcií a konkrétneho obdobia a iba osôb pracujúcich na\nkonkrétnych pozíciách, ktoré zároveň značne participovali na fungovaní a udržiavaní\nkomunistického režimu. Napadnutý právny predpis zároveň obsahuje tri okruhy výnimiek, ktoré\noslabujú princíp kolektívnej viny a, naopak, umožňujú zohľadňovať individuálne činy konkrétnych\nosôb. Z už uvedených dôvodov vláda zastáva názor, že napadnuté „ustanovenia nie sú prejavom\nuplatňovania princípu kolektívnej viny, ale naopak sú prejavom uplatnenia princípu\nproporcionality...“.\n23. Vláda taktiež nesúhlasí s námietkou navrhovateľov o absolútnej nespravodlivosti napadnutého\npredpisu, pokiaľ ide o jeho dopady do sféry administratívneho a pomocného personálu, pričom\ns poukazom na znenie dôvodovej správy k napadnutému právnemu predpisu konštatuje, že ak je\núčelom napadnutého právneho predpisu odobratie nezaslúžených benefitov predstaviteľom\nkomunistického režimu, tak je zároveň nevyhnutné, aby sa „vzťahoval aj na... zamestnancov, bez\nktorých by protiprávny komunistický režim nefungoval, a ktorí za svoju prácu pre tento protiprávny\nrežim získali a požívajú neoprávnené výhody.“.\n24. Pokiaľ ide o problematiku namietaného spätného pôsobenia napadnutej úpravy, vláda zastáva\nnázor, že v označenej veci ide o prípad prípustnej nepravej retroaktivity, keďže označený právny\npredpis nezasahuje do súm už vyplatených dôchodkov (minulé právne skutočnosti, na základe\nktorých vznikli práva uznáva) a len pro futuro ustanovuje, že v niektorých presne vymedzených\nprípadoch budú dôchodky niektorých osôb vyplácané v inej nižšej sume.\n25. Vláda taktiež nesúhlasí s navrhovateľmi namietanou dôvodnosťou prijatia napadnutého\nprávneho predpisu po takmer 30 rokoch od vzniku Slovenskej republiky a na pozadí rozhodovacej\nčinnosti ESĽP (Cichopek a ďalší proti Poľsku, sťažnosť č. 15189/10, rozhodnutie zo 14. 5. 2013),\nuvádza, že „[s]účasťou tranzície a vyrovnania sa z obludnosťami komunistického režimu môže byť\naj prijatie s tým súvisiacej právnej úpravy 32 rokov od revolúcie, resp. 28 rokov od vzniku\nrepubliky.“. V danej súvislosti vláda prezentuje názor, podľa ktorého čím neskôr je prijatá právna\núprava o odoberaní nezaslúžených benefitov, tým je zásah do práv dotknutých osôb menší, pretože\nmôžu dovtedy tieto benefity užívať.\n26. Za nedôvodné považuje aj tvrdenie navrhovateľov, podľa ktorého napadnutý právny predpis\nnarúša legitímne očakávania jeho adresátov. Vláda v tejto súvislosti zastáva názor, že odnímané\nvýhody boli získané v rozpore so zásadami spravodlivosti, a preto dotknuté subjekty nemôžu\nlegitímne očakávať nezrušiteľnosť výhod získaných počas komunistického režimu.\n27. Pokiaľ ide o problematiku primeraného hmotného zabezpečenia, vláda vo svojom stanovisku\nprekladá podrobnú analýzu testu racionality a na jeho základe zastáva názor, že napadnutý právny\npredpis týmto testom prejde, a preto nie je v rozpore s čl. 39 ods. 1 ústavy.\n\n7\n\n28. K namietanému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na\nochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu vláda uvádza, že takýto zásah je vyvážený\nverejným záujmom, pretože nie je spravodlivé, aby predstavitelia komunistického režimu naďalej\nčerpali zo systému sociálneho zabezpečenia prostriedky, ktoré môžu poberať v danej výške len\npreto, lebo v minulosti vykonávali prácu pre komunistický režim. Táto práca bola v priemere vyššie\nohodnotená, odvody do sociálneho systému tak boli vyššie a dnes majú preto aj vyššie dôchodky.\nPodľa vlády je takéto nastavenie sociálneho systému nespravodlivé, neprimerané a je vo verejnom\nzáujme v ňom nastaviť v tomto ohľade spravodlivosť.\n29. V závere svojej argumentácie vláda analyzuje napadnutý právny predpis aj z pohľadu testu\ndiskriminácie, pričom na pozadí judikatúry ESĽP a ústavného súdu zastáva názor, že táto\nnevykazuje žiadne prvky, ktoré by z pohľadu označenej judikatúry boli diskriminačné.\nII.3. Stanovisko generálnej prokuratúry:\n30. Pokiaľ ide o stanovisko generálnej prokuratúry, táto na výzvu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 2/2022 z 8. marca 2022 zareagovala tým, že k návrhu svoje stanovisko nepredloží.\nII.4. Replika navrhovateľov:\n31. K stanoviskám národnej rady a vlády sa vyjadrili navrhovatelia podaním z 20. júna 2022.\nVo svojej replike v podstatnej časti uvádzajú, že osoby dotknuté napadnutým právnym predpisom\npatria medzi bežných poberateľov dôchodkov, pričom v súčasnosti neplatí žiadna zvláštna právna\núprava, ktorá by dôchodkovo zvýhodňovala osoby, na ktoré sa vzťahuje napadnutý právny predpis.\nPráve naopak, „veľká časť osôb, na ktoré sa vzťahuje zákon, a pravdepodobne ich väčšina, poberá\npriemerné a podpriemerné dôchodky.“. Uvedená skutočnosť vyplýva jednak z vlastných zistení\nnavrhovateľov a toto tvrdenie podľa nich podporujú aj údaje predložené v dodatku k stanovisku\nnárodnej rady č. PREDS-49-4/2022 z 13. mája 2022.\n32. Navrhovatelia v časti podstatnej pre toto konanie zastávajú názor, že nie je ich povinnosťou\npreukazovať naplnenie základného skutkového predpokladu napadnutého právneho predpisu\nspočívajúceho v nadštandardných dôchodkoch dotknutých osôb. V tomto smere ani opakované\ntvrdenia o existencii nejakých benefitov v dôchodkoch nemôžu nahradiť preukázanie ich existencie.\nRovnako zastávajú názor, že ani „[z]danlivo logické tvrdenie o vyšších platoch tejto skupiny osôb\nza predchádzajúceho režimu, ktoré sa premietli do ich súčasných nadštandardných dôchodkov, žiaľ,\nkvôli inflácii spojenej s nivelizačnými tendenciami ... dôchodkového systému a hlavne zvyšovanie\ndôchodkov neobstojí.“. V závere svojej repliky navrhovatelia polemizujú s názormi národnej rady\na vlády v otázke retroaktivity a záverov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti ESĽP vo veci\nCichopek a ďalší proti Poľsku, sťažnosť č. 15189/10, rozhodnutie zo 14. mája 2013.\nII.5. Upustenie od ústneho pojednávania:\n33. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vo veciach podľa odseku 1\npísm. d) až h) a k) upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov\npredložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci. Vo veciach podľa odseku 1 písm. a) až c), i) a l) môže ústavný súd za rovnakých\n\n8\n\npodmienok upustiť od ústneho pojednávania, len ak o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov\nnepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci.\n34. Z § 58 ods. 1 písm. a) vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočňuje aj v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n35. V doterajšom priebehu označeného konania pred ústavným súdom predseda národnej rady\nv stanovisku z 5. mája 2022, ktorým sa vyjadril k prijatému návrhu navrhovateľov, informoval\npredsedu ústavného súdu, že trvá na ústnom pojednávaní a poveruje zastupovaním národnej rady\nposlanca národnej rady JUDr. Juraja Šeligu, PhD.\n36. Vzhľadom na skutočnosť, že poslanec, ktorý bol poverený zastupovaním národnej rady\nv označenom konaní, v čase meritórneho posudzovania danej záležitosti nie je jej poslancom,\nvyzval predseda ústavného súdu listom sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 31. októbra 2023 predsedu národnej\nrady, aby v lehote siedmich dní oznámil, či v predmetnom konaní bude národná rada zastúpená,\na v prípade, ak áno, tak aby uviedol, kto bude v označenom konaní zastupovať národnú radu.\n37. Predseda národnej rady v reakcii na označenú výzvu predsedu ústavného súdu z 31. októbra\n2023 listom č. PREDS-302/2023 z 13. novembra 2023 oznámil predsedovi ústavného súdu, že\nnárodná rada nebude v konaní pred ústavným súdom zastúpená, a tiež uviedol, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.\n38. Aplikujúc § 58 ods. 3 v spojení s § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavný súd\nkonštatuje, že žiaden z účastníkov konania nežiada o uskutočnenie ústneho pojednávania. Ústavný\nsúd na základe dokumentácie, ktorú má k dispozícii, usúdil, že od ústneho pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci, a preto podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od\nústneho pojednávania.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. Ústavnoprávne relevantné východiská posudzovania dôvodnosti návrhu:\n39. Ústavný súd v prvom rade považuje za vhodné uviesť, že v rámci ústavného prieskumu\no abstraktnej kontrole noriem zasahuje do právnych úprav predovšetkým vtedy, ak je napadnutá\nprávna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, prípadne predstavuje intenzívny zásah do sféry\nhodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv\na základných slobôd.\n40. Východiskom úvah ústavného súdu v rámci ním štandardne vykonávanej analýzy napadnutej\núpravy s referenčnými ústavnými normami z pohľadu označených kritérií je názor, podľa ktorého\nobmedziť základné práva a slobody možno len v záujme dosiahnutia nevylúčeného a dostatočného\n(legitímneho) cieľa spočívajúceho v ochrane dôležitého verejného záujmu (naliehavej spoločenskej\npotreby), pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí byť vo vzťahu\nk sledovanému cieľu proporcionálne.\n41. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu podmienka legitímnosti vyžaduje, aby\nopatrenie, ktorým štát zasahuje do základného práva, zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho\n\n9\n\nlegitimitu, ktorým môžu byť len záujmy uznané ústavným poriadkom, a to záujem štátu (z dôvodu\nochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti),\nzáujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho\nblahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov [z dôvodu ochrany ich práv a slobôd (m. m.\nPL. ÚS 10/2014)].\n42. Z už uvedeného vyplýva, že z pohľadu metodológie ústavného prieskumu napadnutej úpravy\nnevyhnutým predpokladom aplikácie testu proporcionality je posudzovanie namietanej právnej\núpravy z hľadiska existencie legitímneho cieľa. Účelom tohto kroku je identifikácia v kolízii\nstojacich ústavných hodnôt prv, než ústavný súd prikročí k nachádzaniu ich rovnováhy v rámci\ntestu proporcionality. Uvedený prístup je determinovaný podstatou testu proporcionality, ktorou je\nnachádzanie rovnováhy medzi v kolízii stojacimi princípmi/ústavne chránenými hodnotami, a preto\njeho jednotlivé komponenty môžu byť zmysluplne analyzované len za predpokladu, ak\npreskúmavaná úprava obmedzuje jeden ústavne chránený záujem na účely ochrany iného ústavne\nchráneného záujmu. V prípade, ak by posudzovaná úprava žiadny ústavne chránený záujem\nnesledovala (obmedzovala by chránený záujem samoúčelne), došlo by k obmedzeniu základného\npráva bez tomu zodpovedajúcej protiváhy v podobe ochrany v kolízii stojaceho ústavne\nvýznamného záujmu. Posudzovanie jednotlivých kritérií v rámci testu proporcionality (kritéria\nvhodnosti, potrebnosti a primeranosti v užšom slova zmysle – test proporcionality určený pre prvú\ngeneráciu ľudských práv) a modifikovaného testu proporcionality (test určený pre druhú generáciu\nľudských práv) by nemalo v kontexte absencie legitímneho cieľa zmysluplný základ.\n43. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok navrhovateľov, po oboznámení sa listinami\npredloženými národnou radou dokumentujúcimi priebeh legislatívneho procesu prijímania\nnapadnutého právneho predpisu a vládou sa ústavný súd zameral na posúdenie súladu napadnutého\nprávneho predpisu s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu a dospel k nasledujúcim\nzáverom.\nIII.2. K námietke nesúladu napadnutého právneho predpisu s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20\nods. 4 a čl. 39 ods. 1 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu:\n44. Z obsahu návrhu navrhovateľov vyplýva, že tento je vecne orientovaný okrem iného aj na\nporušenie čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4 a čl. 39 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n45. V posudzovanej veci je nesporné, že odobratie benefitov poskytovaných v rámci dôchodkového\nzabezpečenia bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu\nv bezpečnostných zložkách a čiastočné odobratie dôchodkového zabezpečenia ich pozostalých\nrodinných príslušníkov (vdovské a vdovecké dôchodkové dávky) zavedené napadnutým právnym\npredpisom spĺňa ústavnú požiadavku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd (čl. 13\nods. 2 ústavy), keďže je dané obmedzenie ustanovené vo forme zákona a spĺňa aj ďalšie podmienky\nlegality (prístupnosť a dostatočná jasnosť a presnosť právnej úpravy či možnosť jej adresátov sa\noboznámiť s jej obsahom, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 16/2018). Zároveň je v okolnostiach posudzovanej\nveci potrebné dostatočne zadefinovať legitímny cieľ takého obmedzenia, na ktorého dosiahnutie\nbude právna úprava určená, pričom predmetný cieľ nesmie pri svojom použití prekročiť (čl. 13\nods. 4 druhá veta ústavy).\n10\n\n46. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie súladu napadnutého právneho predpisu s článkami\nústavy označenými v bode 45 tohto nálezu, a to s primárnou relevanciou uhla pohľadu zameraného\nna identifikáciu legitímneho cieľa obmedzenia dotknutých základných práv a slobôd.\n47. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nNeviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n48. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n49. Z preambuly napadnutého právneho predpisu vyplýva, že východiskom jeho prijatia je\npočiatočná vedomosť národnej rady o nemorálnosti, protiprávnosti a zločinnosti komunistického\nrežimu, ktorý hrubo potláčal a porušoval slobodu a základné ľudské práva a slobody občanov, a že\nčinnosť týchto inštitúcií, orgánov, organizácií zborov a úradov zabezpečovali konkrétni ľudia, ktorí\nza to boli a dodnes sú nezaslúžene vysoko odmeňovaní a dôchodkovo a sociálne zabezpečení, a že\ntieto hmotné pôžitky užívali a dodnes užívajú v mnohých prípadoch aj ich príbuzní.\n50. V okolnostiach danej veci sa z normatívneho hľadiska javí ako nesporné, že napadnutým\nprávnym predpisom dochádza k odobratiu časti príjmov dotknutých subjektov zo systému\ndôchodkového zabezpečenia, pretože tieto sú z pohľadu napadnutej právnej úpravy považované aj\nv súčasnosti za prejav nadštandardného (vysoko nadpriemerného) odmeňovania plynúceho\nz privilegovaného postavenia týchto osôb v období komunizmu. Inak totiž v kontexte\npredchádzajúceho bodu, a to aj okrem (primárne určujúcej) výslovnej formulácie o nezaslúžene\nvysokom bývalom a aj súčasnom odmeňovaní a dôchodkovom a sociálnom zabezpečení dotknutých\nosôb, nemožno vyložiť ani pojem „benefit“ vo vzťahu k dôchodkovému nároku získanému podľa\nzákona, ktorý bol platný a účinný v čase zakladania a vzniku tohto nároku. Taktiež v dôvodovej\nspráve (pozri body 56 a 57 tohto odôvodnenia) je jasne a výslovne prezentovaná konštatačná línia:\n„... privilégiá, nadštandardné odmeňovanie a z toho plynúce vyššie starobné a/alebo výsluhové\ndôchodky... nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky ich rodinných príslušníkov odvodené od\ntýchto vyšších dôchodkov, boli – a sú... nezaslúženými, nespravodlivými a nemorálnymi benefitmi\nich príjemcov.“, resp. „[d]ôchodkové zabezpečenie bývalých... je totiž aj v súčasnosti vysoko\nnadpriemerné...“. Takéto nadpriemerné dôchodkové zabezpečenie osôb podieľajúcich sa na udržaní\nkomunistickej štátnej moci je z pohľadu napadnutého právneho predpisu prejavom spoločenskej\nhistorickej a sociálnej nespravodlivosti a ich odobratie predstavuje jednu zo súčastí celkovej\nmozaiky toho, ako sa demokratický štát vysporadúva so svojou komunistickou minulosťou.\n51. Okrem predpokladu aktuálneho nadštandardného dôchodkového zabezpečenia pracuje názov\nnapadnutého právneho predpisu s pojmom „nezaslúžených“ benefitov. Takú nezaslúženosť je\nz hľadiska ústavne akceptovateľného podkladu odnímania časti dôchodkových nárokov potrebné\nvnímať aj so zohľadnením toho, že išlo o legálnu prácu, resp. výkon služby podľa právnych\npredpisov účinných v čase tejto činnosti, s čím je spojená aj účasť na dôchodkovom poistení, resp.\n(podľa terminologickej chronológie) sociálnom zabezpečení tohto druhu. Na uvedenej okolnosti\nvo vzťahu ku konkrétnym osobám nič nemení ani zákon č. 125/1996 Z. z., ktorý sa týka\ncharakteristiky komunistického systému, avšak na jeho základe sa nevyvodzuje právna\nzodpovednosť voči jednotlivcom (tej sa týka úprava obmedzenia premlčania trestných činov podľa\n§ 4 tohto zákona). Práve naopak, dotknutý zákon v § 7 výslovne konštatuje, že zodpovednosť\na spoluzodpovednosť na spáchaných zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti\n11\n\ntých, ktorí sa trestných činov dopustili. Na to relevantne nadväzuje právny fakt, že pre\nnezaslúženosť dôchodkových náležitostí napadnutý právny predpis nepožaduje trestnoprávny ani\niný individuálny sankčný postih dotknutej osoby pri výkone jej povolania alebo funkcie, ktorý by\ntaký právny vzťah (ako pracovný alebo služobný pomer, teda podmieňujúci materiálne\nodmeňovanie) v konkrétnom prípade umožňoval považovať za neplatný alebo neexistentný. To je\nnaliehavé najmä pri iných zamestnancoch než vrcholných funkcionároch režimu a vtedajších\nbezpečnostných zložiek, pričom uvedená okolnosť je relevantná aj pri vnímaní redukcie už\nnadobudnutých dôchodkových nárokov (prípadne po čiastkovom splnení podmienok na ich vznik)\n„len“ mimo systému trestných sankcií. V tomto smere je však zároveň významným styčným\nbodom, že ide nepochybne o majetkový postih, čo má vplyv aj na otázku jeho spätnosti\n(retroaktivity) vo vzťahu k výlučne minulým konaniam zasiahnutých osôb, na otázku kolektívnej\nzodpovednosti, resp. kolektívnej viny (osobitne vo vzťahu k administratívnemu a inému\n„obslužnému“, nefunkcionárskemu personálnemu substrátu), zároveň s akcentáciou miery\nzákonného zásahu nielen čiastkovým znížením nároku najviac na (nie pod) úroveň dôchodkového\npriemeru (odbúraním benefitu ako aktuálneho nadštandardu), ale úplným vylúčením vplyvu\npredmetného obdobia pracovnej, resp. služobnej činnosti (ako nevykonanej) na novokonštituovaný,\nresp. redukovaný dôchodkový nárok s garanciou len minimálneho dôchodku Iná je otázka\nvyrovnania sa s minulosťou nedemokratického režimu v globálnom vyjadrení deklarovaním (aj\nprostredníctvom zákona č. 125/1996 Z. z.) nenávratnej rozlúčky s touto historickou etapou a inou\nzáležitosťou je zásah do už nadobudnutých práv, ktorý demokratický a právny štát síce\nv špecifických, historicky odôvodnených prípadoch tohto typu pripúšťa, avšak nechápe ako\npaušálnu odplatu za rozličné, a to aj odsúdeniahodné postupy vykonané v minulosti\ncharakterizovanej ako totalitná.\n52. Je potrebné zdôrazniť aj faktor plynutia času, keďže tri desaťročia po nastolení demokracie\ntrvajúca absencia podobných paušalizovaných riešení spochybňuje ich legitimitu a symbolizuje\npráve opačný, dlhodobo trvajúci spoločenský konsenzus, aj keď nič nemení na výlučnej orientácii\nSlovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu a nevylučuje aj podstatne represívnejšie\n(trestnoprávne) sankcie, ale na báze individuálneho postihu v konaní, ktoré má charakter\nspravodlivého procesu. Nadštandardná ideologizácia práva pri alternatívnych, podľa ich povahy\nvšak tiež sankčných riešeniach nemôže byť zamieňaná s demokratickými hodnotami a ak k nej\ndôjde, je jej filtrom korekčný mechanizmus reprezentovaný práve ústavným súdom a jeho\nprávomocami aktivovanými v odôvodnených prípadoch.\n53. V popísaných súvislostiach považuje ústavný súd za podstatné zvýrazniť skutočnosť, že ústavný\nporiadok v zásade nebráni zákonodarcovi prijať zákon, ktorý odlišným spôsobom upraví spôsob\na rozsah vyplácania dávok z dôchodkového zabezpečenia od jeho doterajšieho vyplácania, resp. od\ndoteraz na základe platnej a účinnej úpravy predpokladaných budúcich nárokov. Avšak najmä ak\nide o obmedzenie oproti doterajším právnym predpisom predpokladanému (a dôchodkovým\nodvodom dotknutej osoby podrobenému) stavu (obdobiu), je taký postup možný za predpokladu, že\nto vyžaduje potreba dosiahnutia nevylúčeného a dostatočného (legitímneho) cieľa, a zároveň za\npredpokladu, že opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody bude vo vzťahu k sledovanému\ncieľu proporcionálne. Ide o zásadne iný uhol pohľadu, než aký je vymedzený v čl. 51 ods. 1 ústavy\nvo vzťahu k čl. 39 ods. 1 ústavy pri úprave sociálnych základných práv v zákonnom rámci a podľa\nmožností štátu, keďže napadnutý právny predpis významne pokrýva už nadobudnuté dôchodkové\n12\n\nnároky a vyplácané dôchodky (znižovanie dôchodkov). Ide jednoznačne o kategorizovaný (nie\nindividualizujúci) zásahový mechanizmus, nevyvolaný ekonomickými reáliami a zasahujúci aj do\nvlastníckych práv k majetku, ktoré majú samostatný ústavný rozmer nedeterminovaný len zákonnou\núpravou.\n54. Pokiaľ ide o problematiku identifikácie legitímneho cieľa, je potrebné uviesť, že zákonodarca\nako normotvorná autorita má prijímať normatívne právne akty za určitých (spoločenských)\nokolností a s určitým regulačným zámerom, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah\ndotknutého základného práva. Z už uvedeného možno preto urobiť čiastkový záver, že nestačí\nakýkoľvek dôvod obmedzenia základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na\nústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo,\na tento dôvod obmedzenia musí byť v konaní o súlade právnych predpisov preukázaný na úrovni\nkonštatovateľného štandardu, o ktorom nebudú rozumné pochybnosti. V zásade môže byť takým\ncieľom iné základné právo alebo ústavou ustanovený verejný záujem. Verejný záujem je ústavnou\nhodnotou, za ktorou vždy v konečnom dôsledku stojí ochrana individuálnych základných práv\nalebo slobôd, aj keď je v momente prijímania zákonnej úpravy obmedzujúcej iné základné práva\nalebo slobody taká ochrana definovaná preventívne ako záujem verejnosti, teda všeobecne, resp.\nskupinovo (napríklad a typicky ochrana verejného zdravia, ktorá je predpolím ochrany zdravia\njednotlivých občanov, resp. fyzických osôb pred jeho budúcim konkrétnym poškodením).\n55. Jedným z informačných prameňov poznania zámerov sledovaných zákonodarcom je dôvodová\nspráva, ktorá predstavuje obligatórnu súčasť každého návrhu zákona [§ 68 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“)]. Dôvodová\nspráva odôvodňuje princípy novej právnej úpravy, hodnotí súčasný stav najmä zo spoločenskej,\nz ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby novej zákonnej úpravy v jej celku\n(všeobecná časť) aj jednotlivých ustanoveniach (osobitná časť), obsahuje aj predpokladaný\nhospodársky a finančný dosah vplyvu navrhovanej úpravy a zhodnotenie súladu návrhu zákona\ns medzinárodnými zmluvami a ústavným poriadkom.\n56. Ako už bolo uvedené, základné myšlienkové východiská napadnutej právnej úpravy možno\nidentifikovať v preambule napadnutého právneho predpisu, pričom tieto účely sú ďalej bližšie\nkonkretizované v dôvodovej správe, kde sa uvádza, že „[v]šetky tieto privilégia, nadštandardné\nodmeňovanie a z toho plynúce vyššie starobné a/alebo výsluhové dôchodky vrcholových\npredstaviteľov komunistickej štátnej moci resp. funkcionárov, príslušníkov a zamestnancov\nbezpečnostných zložiek ako aj nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky ich rodinných\npríslušníkov odvodené od týchto vyšších dôchodkov, boli – a sú – z pohľadu spoločnosti, ktorej\nnajvyššou ašpiráciu je sloboda jednotlivca a vláda práva, nezaslúženými, nespravodlivými\na nemorálnymi benefitmi ich príjemcov.“.\n57. Podľa dôvodovej správy „[c]ieľom a hlavným účelom tohto zákona je preto odobratie\nnezaslúžených benefitov poskytovaných v dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým\npredstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu v bezpečnostných zložkách (príslušníkom,\nfunkcionárom a zamestnancom týchto zložiek) – t. j. osobám, ktoré sa podieľali na riadení a výkone\npolitickej motivovanej represie v období komunizmu, resp. pracovali v inštitúciách a organizáciách,\nktorých hlavným poslaním bolo udržať totalitný komunistický režim pri moci za každú cenu. Zákon\n\n13\n\nmá zároveň slúžiť aj ako varovanie do budúcnosti, že porušenia základných ľudských práv a slobôd\nzo strany akéhokoľvek režimu nebudú tolerované a osoby, ktoré taký režim podporujú, nebudú za\nsvoju službu v prospech neho žiadnym spôsobom privilegované.“. Z dôvodovej správy ďalej\nvyplýva, že „[d]ôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci\na ich aparátu v bezpečnostných zložkách (príslušníkov, funkcionárov a zamestnancov týchto zložiek)\nje totiž aj v súčasnosti vysoko nadpriemerné...“.\n58. Napadnutý právny predpis, ako aj znenie dôvodovej správy k napadnutému právnemu predpisu\nposkytujú dostačujúce množstvo informácií, na základe ktorých možno in abstracto identifikovať\núčel národnou radou prijatého normatívneho riešenia. Vo všeobecnej rovine ho možno vymedziť\nako prejav snahy zákonodarcu o odobratie (ako nezaslúžených) nadpriemerných finančných\nnáležitostí poskytovaných v rámci systému dôchodkového zabezpečenia bývalým vrcholovým\npredstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu v bezpečnostných zložkách, ale aj ďalším\npracovníkom v inštitucionálnej previazanosti. Tento účel vychádza z nasledujúcich skutkových\npredpokladov: (i) aktuálna existencia vyšších (nadpriemerných), a preto nezaslúžených starobných\nalebo výsluhových dôchodkov vrcholových predstaviteľov komunistickej štátnej moci, resp.\nfunkcionárov, príslušníkov a zamestnancov bezpečnostných zložiek a iného vymedzeného aparátu,\nako aj nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky ich rodinných príslušníkov odvodené od týchto\nvyšších dôchodkov, (ii) pôsobenie adresátov napadnutej právnej úpravy pri riadení a výkone\npoliticky motivovanej represie v období komunizmu ponímané ako ich práca v inštitúciách\na organizáciách, ktorých hlavným poslaním bolo udržať totalitný komunistický režim pri moci za\nkaždú cenu. Sekundárnym účelom napadnutého predpisu je presadenie aj istej miery všeobecnej\nprevencie, že porušovanie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu\nnebude v budúcnosti tolerované.\n59. Je nepochybné, že uvedené skutkové predpoklady normatívneho pôsobenia napadnutého\nprávneho predpisu (bod 57 tohto nálezu) rámcujú priestor právnej regulácie aj z pohľadu\nlegitímnosti jej pôsobenia. Ak účelom právnej úpravy je regulácia určitého z pohľadu verejnej moci\nnegatívneho spoločenského javu, tak o legitímnosti jej pôsobenia možno zmysluplne uvažovať len\nza súčasného preukázania existencie potreby danej regulácie, a to či už pokiaľ ide o samotnú\nexistenciu jej predmetu (prítomnosť nežiaduceho sociálneho javu), ako aj pokiaľ ide o existenciu\nspoločenskej potreby tejto regulácie (verejná požiadavka tento nežiaduci sociálny jav regulovať,\na takto ho primerane alebo úplne eliminovať). Ústavný súd nespochybňuje potrebu nachádzania\nvhodných nástrojov, ktorými sa aj v súčasnej dobe odstránia negatívne rezíduá pôsobenia štátnej\nmoci z obdobia komunizmu, a tým sa presadí určitá historická a sociálna spravodlivosť, avšak\nnástroje takej regulácie musia v prvom rade reflektovať aj súčasnú sociálnu realitu a musia byť\nv tomto smere zmysluplné.\n60. Napadnutý právny predpis vychádza zo skutkového predpokladu, ktorý zároveň zamýšľa\nregulovať, a to z určitej súčasnej nadpriemernosti príjmov poskytovaných v dôchodkovom\nzabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu, zahŕňajúc do\ntejto kategórie aj v bezpečnostné zložky. Napriek tomu validácia existencie tohto predpokladu\nnevyplýva zo žiadnych materiálov predložených v rámci legislatívneho procesu pri schvaľovaní\nnapadnutého právneho predpisu vrátane dôvodovej správy. Z citovaných ustanovení zákona\no rokovacom poriadku je zrejmé, že práve analýza problematiky súčasného stavu (existencia\nnadpriemerných dôchodkov), a tým aj vymedzenie regulovaného spoločenského problému spolu\n14\n\ns uvedením dôvodov potreby novej zákonnej právnej úpravy, mala byť súčasťou už dôvodovej\nsprávy spracovanej v podobe, o ktorej nebudú rozumné pochybnosti a ktorej obsah bude možné\nv prípadnom konaní podľa čl. 125 ústavy aj spätne verifikovať. Ústavný súd v tejto súvislosti\npovažuje z ústavnoprávneho hľadiska za nevhodné a vo vzťahu k obmedzovaniu základných práv\nza neprípustné, aby sa z pohľadu metodológie regulácie určitého spoločenského problému\npristupovalo k jeho identifikácii, resp. potvrdeniu jeho existencie až vo fáze aplikácie prijatej\nprávnej úpravy, a nie vo fáze, ktorá jej prijatiu predchádza. Inými slovami, normotvorca si\nz pohľadu metodológie prijatia právnej úpravy nemôže zamieňať dôvody a najmä na modifikáciu\nurčený predmet regulácie s aplikačnými následkami tejto regulácie, ktorým by sa (až) verifikovala\nlegitimita dôvodu regulácie, najmä ak je spojený so zásahom do základných práv a slobôd.\n61. Taká potreba bola pritom významne (avšak nie úspešne) diskutovaná v legislatívnom procese,\nkonkrétne v pripomienkach vtedajšej verejnej ochrankyne práv, ktorá okrem akcentácie rozličných\nokolností obsahovo korelujúcich s bodmi 50 až 52 tohto odôvodnenia generálne navrhla (a ústavný\nsúd sa s takou požiadavkou, ako vyplynie aj z ďalšieho textu, stotožňuje): „Navrhujem prehodnotiť\ntento návrh zákona, vypracovať podrobnú analýzu priemerných platov vo funkciách, na ktoré má\ntáto právna úprava dopadať, a ich porovnania s priemernými platmi v hospodárstve štátu v danom\nčase, rovnako aj analýzu sumy dôchodkov funkcionárov, na ktorých táto právna úprava dopadá\na jej porovnanie s priemernými dôchodkami a v nadväznosti na tieto skutočnosti upraviť návrh\nzákona tak, aby postihoval len osoby, ktoré svojím pôsobením vo vymedzených funkciách získali\na naďalej požívajú neoprávnené benefity v oblasti sociálneho zabezpečenia, a to aj v reflexii na\nčasový aspekt súvisiaci s plynutím času od pádu totalitného režimu... takýto postup na to, aby mohol\nbyť z ústavného, ako aj medzinárodnoprávneho hľadiska udržateľný, musí byť primeraný\na vychádzať z náležite zistenej reality (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o veci\nCichopek proti Poľsku zo dňa 14. mája 2013, sťažnosť č. 15189/10, ods. 136 až 138, 146)...\npredkladaná právna úprava a jej dôvodová správa neprináša analýzu právneho a ani skutkového\nstavu, či už v minulosti, alebo dnes (priemerné príjmy, nastavenie dôchodkových systémov\nv minulosti, valorizácia, reflexia odoberania príplatkov k starobným dôchodkom v minulosti\na pod.), na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, či osoby, na ktoré navrhovaná právna\núprava dopadá, naozaj poberajú nadpriemerné starobné dôchodky, vdovské a vdovecké dôchodky,\nči mali v minulosti nadpriemerné príjmy z titulu výkonu politických funkcií, resp. funkcií aktívne\npresadzujúcich totalitný režim, a teda je legitímne im takéto neoprávnené benefity odobrať...\nV tomto smere je relevantné, osobitne pri civilných zamestnancoch pracujúcich v rámci pozícií\nvymedzených predkladaným návrhom zákona, že ich príjmy boli výrazne krátené na účely výpočtu\nstarobného dôchodku, ak sa vypočítavali podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení\nv znení neskorších predpisov... Rovnako starobné dôchodky príslušníkov ozbrojených zborov boli\nobdobne limitované najvyššími výškami (§ 133 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení). Zvyšovanie\nsociálneho zabezpečenia funkcionárov slúžiacich totalitnému režimu bolo realizované najmä\nprostredníctvom rôznych príplatkov (napr. príspevok za službu podľa § 110 zákona č. 100/1970 Zb.\no služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti), ktoré boli často po páde totalitného\nrežimu dotknutým osobám odňaté... navrhovaná právna úprava neposkytuje žiadne dáta, na základe\nktorých by bolo možné porovnať dôchodky funkcionárov, ktorí majú byť zasiahnutí predmetným\nnávrhom zákona a iných osôb v porovnateľnom veku... Takáto právna úprava by potom s ohľadom\nna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj súvisiacu judikatúru ústavných súdov\n\n15\n\nokolitých krajín mohla byť potenciálne v rozpore so záväzkami Slovenskej republiky obsiahnutými\nv Ústave, ako aj v medzinárodných ľudskoprávnych dohovoroch. Súčasne považujem za potrebné\npoukázať na skutočnosť, že predmetná právna úprava je do Národnej rady Slovenskej republiky\npredkladaná takmer 32 rokov od pádu totalitného režimu... Predložený návrh zákona a ani\ndôvodová správa nepredkladajú zásadnejšie argumenty, prečo je namieste práve v tomto období\nprijať takýto, pomerne prísny zásah do práva na sociálne zabezpečenie starších osôb, keď\npodstatná časť hlavných funkcionárov bývalého režimu, na ktorých táto právna úprava cieli, už\ndnes nežije. S ohľadom na už uvedené navrhujem prehodnotiť tento návrh zákona, vypracovať\npodrobnú analýzu priemerných platov vo funkciách, na ktoré má táto právna úprava dopadať, a ich\nporovnania s priemernými platmi v hospodárstve štátu v danom čase, rovnako aj analýzu sumy\ndôchodkov funkcionárov, na ktorých táto právna úprava dopadá a jej porovnanie s priemernými\ndôchodkami a v nadväznosti na tieto skutočnosti upraviť návrh zákona tak, aby postihoval len\nosoby, ktoré svojim pôsobením vo vymedzených funkciách získali a naďalej požívajú neoprávnené\nbenefity v oblasti sociálneho zabezpečenia, a to aj v reflexii na časový aspekt súvisiaci s plynutím\nčasu od pádu totalitného režimu.“\n62. V tejto súvislosti a v priamej nadväznosti na dôvody ústavným súdom preskúmavaného návrhu\nmohol ústavný súd na zisťovaciu verifikáciu využiť ako jediný informačný zdroj, že národná rada\nvo svojom stanovisku, ktoré predložila v priebehu konania pred ústavným súdom, uvádza, že v čase\npodania stanoviska napadnutý právny predpis z pohľadu jeho regulácie ovplyvňuje postavenie\n3 272 osôb (bod 30 vyjadrenia národnej rady), pričom súčasťou doplňujúceho vyjadrenia národnej\nrady je listina, ktorou národná rada na náhodne vybranej vzorke 20 anonymizovaných subjektov\npreukazuje súčasnú výšku ich dôchodkov spolu s jej úpravou, aplikujúc pravidlá o vylúčení obdobia\nslužby vyplývajúce z napadnutého právneho predpisu. Národná rada taktiež predložila listinu\nzachytávajúcu priemerné sumy samostatne vyplácaných dôchodkov od roku 1990 až do\n31. decembra 2021.\n63. Z obsahu týchto prameňov vyplýva, že suma priemerného starobného dôchodku na území\nSlovenskej republiky k 31. decembru 2021 predstavuje finančnú sumu 505,68 eur. Reflektujúc ako\nreferenčnú hodnotu hranicu priemerného dôchodku na území Slovenskej republiky k 31. decembru\n2021, potom platí, že iba 8 subjektov z predloženého počtu 20 subjektov (štyri desatiny) dosahuje\nnadpriemerné príjmy vyplácané zo systému dôchodkového zabezpečenia. Z označenej tabuľky je\nzároveň zrejmé, že tieto osoby dosahovali príjem aj z inej zárobkovej činnosti než činnosti\ndiskvalifikovanej napadnutým právnym predpisom. Iba v dvoch z týchto ôsmich prípadov (teda\nv jednej desatine vzorky) sa aplikačné dôsledky napadnutého právneho predpisu (vylúčenie doby\nslužby) premietlo do zníženia vyplácaného dôchodku pod hranicu jeho priemeru dosahovaného\nk 31. decembru 2021. V pomernom vyjadrení údajov zistených vo vzorke, ak sa tento pomer\npremietne vo vzťahu k zákonom predpokladanej cieľovej skupine ako celku, potom platí, že iba\njedna desatina (10 %) členov cieľovej skupiny (napadnutým právnym predpisom in abstracto\npredpokladaných nadštandardných beneficientov) si zabezpečila nadpriemerný dôchodkový príjem\nvýlučne z diskvalifikovanej činnosti, pričom celkovo len štyri desatiny členov cieľovej skupiny\n(40 %) poberajú dôchodkový nadštandard, aj keď nielen (ale aj) z kritickej činnosti. Znamená to, že\ncieľová skupina zistená podľa zákonnej úpravy vyznieva v optike posudzovaného kritéria tak, že\npodľa prvého z oboch prezentovaných percentuálnych údajov (10 %), teda v rozhodujúcom\n\n16\n\nposúdení, je naddimenzovaná desaťkrát, podľa druhého z oboch percentuálnych údajov (40 %) je\nnaddimenzovaná dvaapolkrát.\n64. Samozrejme, ako aj navrhovatelia (bod 32 tohto odôvodnenia) uvádzajú, inflačný vplyv\na spôsob navyšovania dôchodkov vyvolávajú záver o tom, že nadštandardné „predrevolučné“\npríjmy u kritických osôb (cieľovej skupiny alebo jej časti) by ovplyvňovali dôchodkové nároky\nv oveľa väčšej miere, ak by došlo k prijatiu napadnutého právneho predpisu ešte v minulom\ntisícročí, resp. s kratším časovým odstupom od demokratizačných spoločenských zmien. To však\nnič nemení na potrebe reflexie aktuálneho stavu, pretože zákon (aj keď v reakcii na minulé\npôsobenie dotknutých osôb) má obmedzujúco (na dôchodkové nároky) pôsobiť výlučne do\nbudúcnosti, a teda jeho prijatie si vyžaduje aktuálnu kvantifikáciu relevantných údajov.\n65. Uvedená skutočnosť zároveň signalizuje, že úplná väčšina dotknutých subjektov svoj súčasný\nnadpriemerný príjem zo systému dôchodkového zabezpečenia nevytvárala len príjmami, ktoré\ndosahovali svojou činnosťou v prospech komunistického režimu, teda nadpriemerný príjem\nz posudzovaného zdroja nepoberá, resp. v širšom kontexte vôbec nepoberá nadpriemerný\ndôchodkový príjem.\n66. Reflektujúc predchádzajúce myšlienkové východiská, ústavný súd konštatuje, že informačné\nzdroje komplexne dokumentujúce rozsah a hĺbku danej problematiky mali byť súčasťou príprav\na samotného priebehu zákonodarného procesu v národnej rade, a nie až súčasťou konania podľa\nčl. 125 ústavy, pričom aj na ústavnosúdny prieskum boli pri obhajobe napadnutého právneho\npredpisu predložené údaje len v selektívnej a nedostatočne demonštratívnej podobe. Dokonca ak by\nku konaniu o súlade právnych predpisov nedošlo, relevantné dopady výkonu napadnutého právneho\npredpisu by vyšli najavo až v procese jeho realizácie majúcej „exekučný“ charakter, resp.\n(výsledkovo) až ex post po jej ukončení. Zároveň z už uvedeného vyplýva, že podľa národnou\nradou predložených informačných zdrojov úvahy o plošnej nadpriemernosti vyplácaných plnení zo\nsystému dôchodkového zabezpečenia adresátom napadnutého právneho predpisu, ktorú si mali\nzabezpečiť v kauzálnej súvislosti so svojou činnosťou diskvalifikovanou týmto predpisom, sa v čase\nrozhodovania ústavného súdu už prima facie javia ako také, ktoré vylučujú systémovú potrebu\nplošného odnímania týchto plnení dotknutým subjektom, a to spôsobom predpokladaným\nnapadnutým právnym predpisom (nezapočítaním obdobia služby). Sumarizujúc už uvedené, možno\nkonštatovať, že národnou radou predložené listiny zjavne nepreukazujú ňou formulovaný\npredpoklad o vysoko nadpriemerných dôchodkoch osôb dotknutých obmedzením podľa\npreskúmavanej právnej regulácie ako o určitom negatívnom štrukturálnom spoločenskom jave, čím\nsa zároveň vyprázdňuje priestor v podobe existencie spoločenského problému, ktorý je potrené\nprávne regulovať spôsobom predpokladaným napadnutým právnym predpisom. Zároveň platí, že\npreukazovanie podkladu na konštatáciu indikovaného spoločenského problému, ktorý má byť\npredmetom regulácie s dopadom vyvolávajúcim zásah do základných práv a slobôd, patrí\njednoznačne už do obdobia legislatívneho procesu, a nie až do obdobia ex post po nadobudnutí\núčinnosti dotknutého právneho predpisu (keď sa až v konkrétnych súvislostiach ukáže, či sa odníma\ndôchodkový nadpriemer alebo sa časť dôchodkového nároku odníma aj tým, ktorí sú\nv dôchodkovom priemere alebo podpriemere).\n67. Z uvedeného potom vyplýva, že napadnutému právnemu predpisu (vrátane odôvodnenia jeho\nprijatia) chýba zmysluplné myšlienkové prepojenie medzi (na jednej strane) existenciou\n\n17\n\nspoločenského problému, ako ho zákonodarca uchopil, resp. prezentoval, a zároveň spoločenskou\n(verejnou) potrebou použitého normatívneho prístupu v podobe odňatia predpokladaného štandardu\nvysokých/nadpriemerných príjmov dotknutých osôb z dôchodkového zabezpečenia (teda medzi\ndôvodmi regulácie) a medzi (na druhej strane) ich zákonodarcom želanými/plánovanými\ndôsledkami (nastolenie spoločenskej, historickej a sociálnej spravodlivosti zmenou ekonomickej\npozície dotknutých osôb). V lapidárnom vyjadrení prvotnou podstatou je, že existencia základného\nskutkového predpokladu, resp. riešeného (regulovaného) problému, ktorým sú nadpriemerné príjmy\nplynúce dotknutým subjektom zo systému dôchodkového zabezpečenia, nebola preukázaná (údajmi\nposkytnutými národnou radou bola, naopak, výrazne spochybnená), a tým bol vyprázdnený priestor\nprávnej regulácie. Možno dodať, že pri výške kritických dôchodkových nárokov ide o jav, ktorý je\npotrebné skúmať exaktnou analýzou, v žiadnom prípade ho nemožno konštatovať ako všeobecne,\nresp. notoricky známu skutočnosť, ako to dokazujú aj údaje poskytnuté národnou radou v reakcii na\nv tomto konaní podaný návrh.\n68. Finálne teda ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach posudzovanej veci chýba\npreukázateľný zmysluplný účel (vyplývajúci z existencie konkrétne definovaného ohrozenia\nústavou chránenej hodnoty v podobe verejného záujmu) sledovaný napadnutým právnym\npredpisom, ktorý by v konkrétnych súvislostiach vykazoval racionálnu súvislosť\ns potrebou obmedzenia práva pokojne užívať majetok, resp. práva na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe, nastoľovaného napadnutým právnym predpisom (m. m. PL. ÚS 14/2018 –\nbod 67, rozhodnutie ESĽP James a ostatní proti Spojenému kráľovstvu č. 8793/79 z 21. 2. 1986).\nInými slovami, obmedzenie práva pokojne užívať majetok, resp. práva na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe so zásahom v tomto prípade do majetkovej dispozície adresátov\nnapadnutého právneho predpisu v záujme požiadavky na nastolenie spoločenskej, historickej\na sociálnej spravodlivosti sa nemôže zakladať iba na abstraktne formulovaných dôvodoch\n(tvrdeného spoločenského problému), ale dôvody na také obmedzenie musia mať dostatočne\npopísaný a hodnoverný materiálny základ. Ten je potrebné, či už primárne na účel prijímania\nzákona, ako aj sekundárne na účel eventuálnej kontroly ústavnosti, náležite osvedčiť (už vo fáze\nlegislatívneho procesu) do takej miery, aby nevznikli dôvodné pochybnosti o jeho existencii a aby\nprípadne namietaný súlad takej právnej úpravy s ústavným poriadkom bolo možné v konaní podľa\nčl. 125 ústavy aj spätne verifikovať. Keďže predpoklady obmedzenia základných práv neboli\nnaplnené, napadnutý právny predpis sa dostáva do kolízie s čl. 13 ods. 4 druhej vety ústavy, a tým\naj do sprostredkovanej kolízie s čl. 20 ods. 4 (aspekt odňatia nadobudnutých dôchodkových, teda\nmajetkových nárokov štátom pri ponímaní vlastníctva majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je\nevidentný) a čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V kontexte ochrany základných\npráv a slobôd pri odnímaní (znižovaní) dôchodkových dávok, teda oblasti citlivej už vzhľadom na\nsvoj charakter a sociálne dopady, sa konštatovaný nesúlad zároveň premieta do konfliktu\ns imanentnými atribútmi demokratického a právneho štátu, teda do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy\n(výrok 1 tohto nálezu).\n69. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné v (možno len zdanlivo\nnadbytočnom) popularizačno-vysvetľujúcom kontexte deklarovať, že jeho derogačný záver nie je\nakoukoľvek obhajobou alebo ospravedlňovaním činnosti komunistického režimu a osôb pracujúcich\nv jeho prospech, resp. úplným vylúčením možnosti reagovať na historickú realitu krokmi spojenými\ns majetkovým obmedzením príjmov generovaných v totalitnej minulosti štátu (a to aj v prípade,\n18\n\nkeď nejde o individualizované, ale kategorizované vyvodenie takej zodpovednosti). Ako bolo\nuvedené, ide o to, čo je dôležité už ako východiskový bod, a to že zákonodarca sa podujal\neliminovať nadštandardné dôchodkové náležitosti (ako nezaslúžené benefity), ktorých existenciu\nvšak dostatočne vopred nepreukázal a v konaní pred ústavným súdom dokonca ešte spochybnil.\nOkolnosť, že napadnutý právny predpis vychádza z predpokladu, že činnosť dotknutých inštitúcií\na organizácií (§ 27a ods. 1 napadnutého právneho predpisu), najmä bezpečnostných zložiek, nebola\nvýlučne orientovaná iba na udržanie totalitného komunistického režimu pri moci, resp. na politicky\nmotivovanú represiu pre komunistickú štátnu moc nepohodlných osôb, čo reflektuje aj dôvodová\nspráva, keď uvádza, že „... hlavným poslaním bolo udržať...“, je už pre aktuálne rozhodovanie\nústavného súdu v štandardnej racionalite a postupnosti krokov (podkladových úvah) jeho\nrozhodovania nadbytočná. Mohla by byť (spolu s ďalšími návrhovými námietkami, resp. reakciou\nna ne) relevantná pre budúce konanie o súlade právnych predpisov vo vzťahu k eventuálne\nnovoprijatej právnej úprave (samozrejme, prijatej v kontexte právneho názoru ústavného súdu\nprezentovaného v predchádzajúcich bodoch).\n70. Je potrebné na doplnenie opätovne zdôrazniť, že zákon č. 125/1996 Z. z. charakterizuje (na báze\nlegálnej historickej konštatácie) komunistický systém, prostredníctvom tohto zákona sa však\nnevyvodzuje právna zodpovednosť proti konkrétnym osobám za konkrétne konanie (činy, skutky).\nRovnako platí, že právne úpravy prijaté v iných postkomunistických štátoch boli prijaté v skoršom\nobdobí (čo je pre takú úpravu relevantné z už popísaných dôvodov), resp. nejde o identické úpravy.\nJe nadbytočné tieto právne úpravy popisovať, a to z primárneho dôvodu vyhovenia podanému\nnávrhu (nesplnenie podmienok už testu legitimity pri zásahu do základných práv), keďže taký popis\nby sa komparatívne týkal proporcionality zásahu v rôznych jeho aspektoch. Vo vzťahu\nk argumentom národnej rady a vlády o súlade napadnutého právneho predpisu s dohovorom je\npotrebné (nepotvrdzujúc tým v kontexte aj výroku a skoršieho odôvodnenia tohto nálezu taký súlad)\nsubsidiárne dodať, že ústavný súd môže pri výklade ústavy ako primárneho prameňa práva\nv Slovenskej republike požadovať silnejšiu ochranu základných práv a slobôd, než aká zodpovedá\ndohovorovému štandardu (pre vzájomný vzťah zákona akceptujúceho také ústavné kritériá\na dohovoru potom platí čl. 154c ods. 1 ústavy a contrario, teda zákon má prednosť pred\ndohovorom, v reflexii aj na čl. 53 dohovoru).\nIII.3. K námietke nesúladu napadnutého právneho predpisu s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2,\nčl. 13 ods. 3, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 a čl. 14 dohovoru:\n71. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru o (primárne určujúcej) absencii\nlegitímneho cieľa, ktorý napadnutý právny predpis sleduje, ako aj s poukazom na zásadu\nzdržanlivosti a sebaobmedzenia, ústavný súd konštatuje, že následné testovanie ústavnosti zásahu\ndo ďalších navrhovateľmi označených práv podľa ústavy a dohovoru, ako aj testovanie\nnamietaného zásahu z pohľadu jednotlivých kritérií, či už štandardného, alebo modifikovaného\ntestu proporcionality, stráca aktuálne opodstatnenie (ide v predmetnom rozsahu o derivát k podstate\nveci, resp. k ratio detidendi tohto nálezu). Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd označenou\nproblematikou ďalej nezaoberal (výrok 2 tohto nálezu).\n\n19\n\nIV.\nZávery\n72. Sumarizujúc už uvedené konklúzie možno konštatovať, že v tomto konaní o súlade právnych\npredpisov nebola z dostupných informácií o účeloch napadnutého právneho predpisu náležite/\npresvedčivým spôsobom preukázaná existencia legitímneho cieľa obmedzenia základných práv,\npreto navrhovateľmi namietaný zásah do ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom\nzaručených práv, ktorý uskutočnil zákonodarca prijatím napadnutého právneho predpisu, je\nzásahom uskutočneným bez rešpektovania podmienok ústavne konformného obmedzenia výkonu\ntýchto práv (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy). Ústavný súd ďalej dodáva, že ak posudzovaná právna\núprava neobstojí v teste legitimity cieľa, nie je už potrebné následne pristúpiť k jej preskúmavaniu\nv rámci nasledujúcich krokov testu proporcionality (bod 42 tohto nálezu), a teda aj bez toho je\npotrebné konštatovať, že napadnutý právny predpis nie je ústavne a medzinárodnozmluvne súladný\ntak, ako to je vyjadrené v bode 1 výroku tohto nálezu (vo vzťahu k tam uvedeným referenčným\nnormám) a v kontexte odôvodnenia tohto nálezu. Zo skôr popísaných dôvodov je zároveň\nnadbytočné analyzovať obsah námietok účastníkov konania zameraných na kritériá proporcionality,\nresp. pristúpiť ku skúmaniu zvyšku ich námietok (bod 2 výroku tohto nálezu)\n73. Aj keď nie je primárne, resp. do dôsledkov úlohou ústavného súdu ako negatívneho\nzákonodarcu zadávať pokyny alebo metodiku pre ďalšie normatívne pôsobenie národnej rady pre\nokruh spoločenských vzťahov regulovaných napadnutým právnym predpisom, považuje ústavný\nsúd z hľadiska interpretačnej úplnosti jeho právneho názoru a v kontexte reálií konania\n(neprekonanie predmetom prieskumu už prvotnej testovacej bariéry) za potrebné aj komplexnejšie\npoukázať na to, že ak sa zákonodarca opätovne rozhodne regulovať namietanú problematiku\nspoločenských vzťahov, bude musieť pri prijímaní tomu zodpovedajúcej normatívnej úpravy\n(i) posúdiť a komplexne vyhodnotiť, aký je rozsah a následný kvantitatívny vplyv v minulosti\ndosahovaných príjmov dotknutých subjektov z ich činnosti v prospech komunistickej moci na ich\ndôchodkové zabezpečenie, (ii) náležite posúdiť primeranosť svojho zásahu do práva pokojne užívať\nmajetok, resp. práva na primerané finančné zabezpečenie v starobe aj z pohľadu kritérií, ktoré\nústavný súd štandardne posudzuje v rámci testu proporcionality, resp. modifikovaného testu\nproporcionality. Inými slovami, národná rada v prípade opätovného obdobne zameraného postupu\nbude musieť nájsť také normatívne riešenie predmetnej problematiky, ktoré bude sledovať\nlegitímny cieľ a bude proporcionálne.\nV.\nZánik platnosti rozhodnutia ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia\n74. Podľa § 81 druhej vety zákona o ústavnom súde platnosť rozhodnutia ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.\n75. Vzhľadom na to, že ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 2. marca 2022, ktorým\nprijal návrh navrhovateľov na ďalšie konanie, zároveň pozastavil aj účinnosť napadnutého právneho\npredpisu, platnosť označeného rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého\nprávneho predpisu zanikne právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia ústavného súdu v danej veci,\n20\n\nteda tohto nálezu. Nález ústavného súdu nadobudne právoplatnosť a všeobecnú záväznosť podľa\nčl. 125 ods. 6 ústavy (§ 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jeho vyhlásením spôsobom\nustanoveným na vyhlasovanie zákonov, čím zároveň nastanú účinky uvedené v nasledujúcej časti\ntohto odôvodnenia.\nVI.\nVyhlásenie a účinky nálezu\n76. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n77. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n78. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\nreferenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n79. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.\n80. Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis\ndo súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného\nsúdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do\nsúladu s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny\npredpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily\nústavný súd vyslovil, platnosť.\n81. Podľa § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti alebo platnosti právnych predpisov\nna základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených, ak\nústavný súd nerozhodne inak; ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny\npredpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením, ak ústavný súd nerozhodne inak.\n82. Preskúmavaný právny predpis, ktorého nesúlad s predmetnými referenčnými normami ústavný\nsúd vyslovil vo výroku 1 tohto nálezu, stráca podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok\nustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V kontexte § 93 ods. 3 časti vety za\nbodkočiarkou zákona o ústavnom súde zákony zmenené a doplnené článkami I až III napadnutého\n21\n\nprávneho predpisu nadobúdajú dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky platnosť a účinnosť v znení platnom pred ich zmenou a doplnením napadnutým právnym\npredpisom. Právny stav nastolený už pozastavením účinnosti napadnutého právneho predpisu\n(podľa § 84 ods. 1 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde) sa teda v priamej\nnadväznosti na body 75 a 76 tohto odôvodnenia nezmení.\n83. Úlohou národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky uviesť napadnutý právny predpis do súladu s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20\nods. 4 a čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Pritom bude viazaná právnym názorom\nvysloveným v tomto náleze. Ústavný nesúlad sa odstráni buď celkovým zrušením napadnutého\nprávneho predpisu (pričom rovnocenný účinok sa dosiahne aj bez akéhokoľvek legislatívneho\nzásahu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, § 91 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), alebo zmenou, resp.\nnahradením napadnutého právneho predpisu, prípadne zmenou a doplnením ním menených\na dopĺňaných zákonov pri zohľadnení účinkov tohto nálezu, vždy však v súlade s právnym názorom\nústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.\n84. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudcovia\nIvan Fiačan, Rastislav Kaššák, Peter Straka, Robert Šorl a Martin Vernarský, ktoré sa týkajú\nodôvodnenia nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n22", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "dôchodok-starobný", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dôchodok-starobný", "dôchodok-výsluhový", "retroaktivita", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie", "komunizmus-komunistický režim"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}