{"guid": "ussr:96301a55-5f0f-4f3e-aff9-79e5d02fcb32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.18.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. 9. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 25. septembra 2024, sp. zn. PL. ÚS 18/2020, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.18.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2024-09-25", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Obligatórny trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla na doživotie bez možnosti jeho podmienečného skrátenia", "pravna_veta": "1. Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona, podľa ktorého súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 ústavy.\n2. Vedenie motorového vozidla je bežnou ľudskou činnosťou a jeho zákaz uložený ako trest obmedzuje základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Nie je však obmedzením základných práv podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré nemajú priamy presah do všeobecnej slobody konania, ktorá vyplýva z čl. 2 ods. 3 ústavy a ktorá bezprostredne súvisí so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života.\n3. Trestné právo chráni ústavné hodnoty reguláciou správania. Na posilnenie vynútiteľnosti týchto noriem správania ustanovuje tresty. Či už norma správania alebo sankčná norma musí byť nevyhnutná a primeraná. Obligatórny trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla na doživotie bez možnosti jeho podmienečného skrátenia pri súčasnom uložení trestu odňatia slobody však nie je primeraný a ani nevyhnutný na posilnenie vynútiteľnosti normy správania spočívajúcej v tom, že inému nemožno z nedbanlivosti spôsobiť smrť a dopravné prostriedky nemožno viesť v stave, ktorý si páchateľ privodil vplyvom návykovej látky a ktorý vylučuje jeho spôsobilosť viesť dopravný prostriedok.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/96301a55-5f0f-4f3e-aff9-79e5d02fcb32", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.18.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.18.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.18.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 18/2020-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Miroslava\nDuriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra\nStraku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla (sudca spravodajca) a Martina Vernarského o návrhu\nKrajského súdu v Trnave na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky o súlade ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona\nv znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších\npredpisov n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 9. decembra 2019 doručený návrh Krajského súdu v Trnave (ďalej len\n„krajský súd“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) o súlade § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy.\n2. Podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie,\nak odsudzuje páchateľa za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5 Trestného zákona,\nktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, pričom podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona\nodňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ... ak ako vodič dopravného\nprostriedku spôsobí v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorý si privodil\nvplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť, a podľa § 149 ods. 5 Trestného zákona\nodňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak takýmto činom\nspôsobí z nedbanlivosti smrť dvoch alebo viacerých osôb. Ustanovenie bolo prijaté zákonom\nč. 313/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\n\nzákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2011. Išlo o nepriamu novelu Trestného zákona\nna základe pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu 20 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej\npremávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým\nsa menia a dopĺňajú niektoré zákony, odôvodneného potrebou prísnejšieho potrestania páchateľov\ntrestných činov – vodičov dopravného prostriedku pod vplyvom alkoholu.\n3. V trestnom konaní vedenom na krajskom súde je páchateľka obžalovaná z trestného činu\npodľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť tak, že pod vplyvom alkoholu\nako vodička motorového vozidla spôsobila v júni 2017 dopravnú nehodu, pri ktorej bol usmrtený\ncyklista. Páchateľka skôr nebola trestaná a v roku 2013 sa dopustila dvoch menej závažných\npriestupkov.\n4. Krajský súd uvádza, že zákon môže formulovať trestnú politiku, no nie absolútne, keďže trest\nmusí byť primeraný k povahe, okolnostiam a následkom trestného činu. Individualizácia trestu slúži\njeho primeranosti. Len primeraný trest je spravodlivý. Exemplárne trestanie je neprípustné.\nNapadnuté ustanovenie je neprimerané, keďže všeobecný súd obligatórne uloží trest zákazu činnosti\nna doživotie aj u páchateľov, u ktorých šlo o exces v ich konaní. Neprimeranosť vyplýva\naj z toho, že uložený trest zákazu činnosti nemožno vykonať, zahladiť a ani od jeho výkonu\nnemožno podmienečne upustiť. Zákaz viesť motorové vozidlo závažne obmedzuje život\nodsúdeného, a tak neprimerane zasahuje do jeho súkromného a rodinného života.\n5. Krajský súd ďalej poukazuje na prejav neprimeranosti trestu v podobe nemožnosti jeho\nvykonania ako základného predpokladu na jeho zahladenie, a teda na odstránenie nepriaznivých\ndôsledkov odsúdenia. Krajský súd zdôrazňuje, že odsúdení sa po výkone trestu snažia zaradiť\ndo bežného života, aby si vytvorili dôstojné podmienky pre život. Bezúhonnosť je vyžadovaná\nv mnohých povolaniach a funkciách a predstavuje aj jednu z podmienok podnikania.\n6. Pri uložení doživotného trestu zákazu činnosti však zahladenie odsúdenia nebude nikdy možné,\nkeďže trest sa vykoná až smrťou odsúdeného. Neprimeranosť ustanovenia spočíva aj v nemožnosti\nžiadať o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Preto nie je priestor\npre súdny prieskum toho, či trest zákazu činnosti splnil svoj účel a došlo k náprave páchateľa.\nTo sa pri osobe, ktorá pred spáchaním trestného činu viedla bezúhonný život, dá predpokladať.\nPreto je nežiaduce, aby v právnom poriadku neexistoval mechanizmus, prostredníctvom\nktorého dôjde k preskúmaniu toho, či u odsúdeného na trest zákazu činnosti na doživotie nenastali\nzmeny, ktoré eliminujú jeho nebezpečnosť.\nII.\nStanoviská Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky\n7. Národná rada uviedla, že každý zásah do ústavných práv musí vychádzať z princípu\nproporcionality a právna norma môže obmedzovať základné práva a slobody len nevyhnutne\nna dosiahnutie sledovaného cieľa. Podľa národnej rady bezpečnosť na cestách, zamedzenie vedenia\nvozidiel pod vplyvom alkoholu a s tým spojená snaha chrániť život je sférou, v ktorej je potrebné\nakceptovať prísnejší postup. Právna úprava sa môže javiť ako príliš prísna, má však zabrániť\nrecidíve páchateľov závažných trestných činov. Podľa národnej rady je právna úprava\nproporcionálna. Ďalej však pripúšťa, že povinnosť uložiť výlučne trest zákazu činnosti na doživotie\n2\n\nneumožňuje individualizáciu trestu a núti súd mechanicky uložiť doživotný trest. V závere národná\nrada uvádza, že princíp jedenkrát a dosť, nemožnosť podmienečného upustenia od výkonu zvyšku\ntrestu a zahladenia odsúdenia je najproblematickejším prvkom úpravy. Preto možno predpokladať,\nže ústavný súd rozhodne, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s ústavou. Vláda Slovenskej\nrepubliky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sa napriek výzvam\nk návrhu nevyjadrila.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. K použiteľnosti čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy:\n8. Z čl. 49 ústavy vyplýva, že ústavné právo plne ponecháva reguláciu trestných noriem na zákon.\nTrestný zákon ustanovuje, aké konanie je trestným činom a aký trest sa má za takéto\nprotiprávne konanie uložiť. Zákonodarca prostredníctvom noriem trestného práva disponuje\nnajciteľnejšími a najprísnejšími prostriedkami štátneho donútenia, ktoré, prirodzene, zasahujú\ndo základných práv a slobôd. Preto zákonodarca musí voliť také prostriedky, ktoré budú v súlade\nso základnými právami a slobodami. V právnom štáte v zmysle čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4\nústavy je potrebné pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel,\npričom obmedzenia musia byť použité na stanovený cieľ. Princípom demokratického právneho\nštátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) je suverenita ľudu. Rovnako však z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva princíp\núcty k základným právam a slobodám. Právny štát musí uznávať základné práva a slobody,\nochraňovať ich a vytvárať právne normy v súlade so základnými právami a slobodami. Výkon\nzákonodarnej moci je v právnom štáte podriadený princípu primeranosti (čl. 13 ods. 4 ústavy).\nZákonom vytvorené skutkové podstaty trestných činov a tresty musia byť primerané. Nie každé\nprotiprávne konanie musí byť trestným činom a každý trest musí byť primeraný.\n9. Z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka uprednostňovania materiálneho chápania právneho štátu\npred formálnym právnym štátom. Zákonné normy musia byť proporcionálne a primerané ich účelu\na dôsledkom z nich vyplývajúcich pre adresátov (PL. ÚS 17/99, PL. ÚS 44/99, PL. US 3/00).\nSankcie vyplývajúce z noriem trestného práva musia byť pre páchateľov trestných činov\nproporcionálne a primerané dôsledkom z nich vyplývajúcim. Koncepcia materiálneho chápania\nprávneho štátu kladie dôraz na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť\nprimeranosť prostriedkov (PL. ÚS 22/06). Trest ako druh sankcie má byť úmerný stupňu závažnosti\ntrestného činu pre spoločnosť, má byť individualizovaný a diferencovaný vzhľadom na charakter\nspáchaného činu a osobu páchateľa. Pri ukladaní trestu je potrebné hodnotiť jeho účelnosť\na primeranosť. Ústavný súd pri posudzovaní súladu asperačnej zásady s čl. 1 ústavy zdôraznil,\nže sudcovská individualizácia trestu zohráva významnú úlohu v rámci požiadavky primeranosti\ntrestu (PL. ÚS 106/2011). Nielen pri treste odňatia slobody, ale aj pri treste zákazu činnosti\nje nevyhnutná primeranosť a individualizácia trestu. Z toho vyplýva nevyhnutnosť posúdenia\nnamietaného ustanovenia z pohľadu čl. 1 ods. 1 ústavy.\n10. Právo na súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy zahŕňa nielen intímnu sféru jednotlivca,\nale aj jeho právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s vonkajších svetom prostredníctvom bežných\nľudských činností. Ochrana súkromia jednotlivca zahŕňa sociálne, kultúrne a iné spoločenské\nvzťahy (I. ÚS 13/2000). Rozsah pôsobnosti ústavou bližšie nedefinovaného základného práva\n3\n\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života možno určiť len v porovnaní\ns ostatnými hodnotami, ktoré v čl. 14 až čl. 25 ústavy chránia základné práva a slobody. Vedenie\nmotorového vozidla je ľudská činnosť súkromnej povahy, ktorá je, prirodzene, regulovaná\npodústavným právom. Ide o primárne súkromnú činnosť a nemateriálnu hodnotu,\nktorej každodenný výkon v súčasných podmienkach určuje kvalitu života jednotlivca. Hoci zákaz\nviesť motorové vozidlo nikoho nezbavuje života, zdravia, osobnej slobody alebo majetku, ide\no opatrenie, ktoré priamo určuje kvalitu súkromného života jednotlivca. Zákaz vykonávať bežnú\nľudskú činnosť je zásahom do súkromia jednotlivca. Z toho vyplýva nevyhnutnosť posúdenia\nnamietaného ustanovenia z pohľadu čl. 19 ods. 2 ústavy.\n11. To nemožno konštatovať vo vzťahu k posúdeniu súladu namietaného ustanovenia s čl. 35 ods. 1\nústavy, ktorý obsahuje dve odlišné základné práva: slobodnú voľbu povolania a prípravu naň\na právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, pričom aplikácia namietaného ustanovenia Trestného\nzákona priamo nevedie k zásahu do týchto základných práv. Každý má právo slobodne\nsa rozhodnúť, aké bude jeho povolanie a či ho bude vykonávať tak, že bude podnikať. Práva\nuvedené v čl. 35 ods. 1 ústavy sú typické hospodárske práva, ktoré nemajú presah do všeobecnej\nslobody konania, ktorá vyplýva z čl. 2 ods. 3 ústavy a ktorá bezprostredne súvisí so základným\nprávom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Preto nebol dôvod posúdiť súlad namietaného ustanovenia\ns čl. 35 ods. 1 ústavy a v tejto časti návrhu nebolo vyhovené.\nIII.2. Posúdenie súladu § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2\nústavy:\n12. Posúdenie primeranosti trestania prešlo vývojom, ktorý bol ovplyvnený spoločenskými\nzmenami a chápaním účelu trestu, a to bez vzťahu k ústavou vyjadreným hodnotám. K trestaniu\nv teórii trestného práva sa pristupovalo a stále pristupuje rôzne. Najstarší prístup vychádza\nz retributívnych teórií založených na myšlienke trestá sa, pretože bolo spáchané zlo. Trest\nsa ukladá, pretože si ho páchateľ zaslúži. Účelom trestu je podľa týchto teórií odplata.\nAk spáchaním trestného činu vzniklo zlo, ktoré narušilo spoločenský poriadok, je nevyhnutné\nuložiť trest, ktorý toto narušenie vyrovná, a tým dôjde k navráteniu spoločenského poriadku\ndo pôvodného stavu. Trest je tak odplatou spoločnosti za spáchané zlo a slúži na uzmierenie\npáchateľa so spoločnosťou.\n13. Ako reakcia na negatívne dôsledky, ktoré pri trestaní spôsobovala teória odplaty, sa vytvorili\nutilitárne teórie trestania. Sú založené na myšlienke, podľa ktorej sa trestá preto, aby nebolo\npáchané zlo. Tieto teórie považujú za nemorálne, aby bolo zlo oplácané zlom. Trest má slúžiť\ndosiahnutiu spoločenského cieľa. Zamedziť väčšiemu zlu, ktoré by inak vzniklo, ak by trest nebol\nuložený. Tieto teórie zdôrazňujú potrebu odstrašenia páchateľa a potencionálnych páchateľov\n(individuálna a generálna prevencia), elimináciu páchateľa tým, že sa mu odoberú prostriedky\nna spáchanie trestného činu, nápravu (rehabilitáciu) páchateľa a nápravu vzťahu medzi páchateľom\na poškodeným odčinením ujmy poškodenému (restorácia). Vyústením je zlúčenie retributívnych\na utilitárnych teórií, ktoré sú spojené s moderným právnym štátom. Spájajú sa pozitívne\na odstraňujú negatívne následky oboch teórií s tým, že účelom trestania má byť odplata, prevencia\na náprava páchateľa.\n\n4\n\n14. Teórie trestania však neobsahujú priame prepojenie na ústavnoprávne posúdenie. K tomu treba\nuviesť, že trestné právo obsahuje dva druhy podústavných noriem. Na strane jednej ide o normy\nsprávania. Každá trestná norma reguluje konanie, a preto, prirodzene, zasahuje do základného práva\na slobody. Na strane druhej normu, ktorá stanovuje trest za porušenie normy správania. Podstatou\ntrestu je zasiahnuť do základného práva a slobody páchateľa. Každé obmedzenie základného práva\na slobody však musí dbať na podstatu a zmysel základných práv a môže sa použiť\nlen na ustanovený cieľ. Osobitne vo vzťahu k trestnému právu si treba uvedomiť jeho účel,\nktorý spočíva v ochrane základných práv a slobôd a v ochrane štátu. Trestné právo chráni ústavné\nhodnoty reguláciou správania, pričom na posilnenie vynútiteľnosti týchto noriem ustanovuje\nsankcie. Z toho možno vyvodiť, že každá trestná norma, či ide o normu správania, alebo o sankčnú\nnormu, môže byť predmetom posúdenia jej proporcionality. Posúdenie sankčnej normy z pohľadu\ntestu proporcionality však nevyhnutne musí vychádzať z toho, čo je účelom trestu.\n15. Trestná sankcia musí byť úmerná a rozumná, teda len v miere nevyhnutnej pre splnenie účelu\ntrestu. To sa vo všeobecnej rovine odráža aj v podústavnom práve. Ako vyplýva z § 34 ods. 1\nTrestného zákona, trestné právo vychádza najmä z utilitárnych (relatívnych) teórií trestania. Účelom\ntrestu je ochrana spoločnosti, izolácia páchateľa (eliminačná teória), náprava páchateľa (nápravná\nteória), generálna prevencia (odstrašujúca teória) a individuálna prevencia, trest zároveň vyjadruje\nmorálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z § 34 ods. 1 Trestného zákona priamo nevyplýva\nodvetný účel trestu, je však z povahy veci integrálnou súčasťou spôsobu ochrany spoločnosti pred\npáchateľom trestného činu, a to zabránením mu v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj súčasťou\nindividuálnej a generálnej prevencie s nevyhnutným momentom represívneho odstrašenia. V takej\nsúvislosti je zároveň relevantné rozlíšenie trestnoprávnych sankcií na tresty a ochranné opatrenia\n(§ 31 Trestného zákona), aj keď prvok ujmy na osobnej slobode alebo majetku je prítomný\naj pri ochrannom opatrení. Zmyslom aplikácie noriem trestného práva je aj dosiahnutie účelu trestu.\nIndividuálna a generálna prevencia vyjadrujú prostriedky na dosiahnutie účelu. Individuálnou\nprevenciou sa sleduje to, aby uloženie trestu odradilo páchateľa od opakovania trestnej činnosti.\nGenerálna prevencia spočíva vo výchovnom pôsobení trestu na ostatných. Disproporcie\nvo vzájomnom vzťahu medzi generálnou a individuálnou prevenciou môžu viesť k nesprávnemu\nvýchovnému pôsobeniu trestu vtedy, keď uložený trest nepovažuje za správny (spravodlivý)\nani spoločnosť, ani páchateľ, a to najmä vtedy, ak je trest neprimerane mierny alebo, naopak,\nneprimerane prísny. Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel a stáva sa len prostriedkom\nbezúčelnej represie, ktorá na mieru kriminality – protiprávneho konania zasahujúceho\ndo základných práv a slobôd ‒ nemá žiadny vplyv.\n16. Preto treba pomerať, či návrhom namietaná, nepochybne z pohľadu čl. 13 ods. 2 ústavy legálne\nuložená sankcia je vhodná a racionálne prepojená, nevyhnutná a primeraná na to, aby ňou bola\nvynútená norma správania, ktorá zakazuje vodičovi dopravného prostriedku inému z nedbanlivosti\nspôsobiť smrť v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, aj keď si ho vodič privodil\nvplyvom návykovej látky, v čom je, aj keď nie vo vzťahu k finálnemu následku, subjektívne\nprítomný prvok úmyslu. Sankcia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na doživotie\nsa z pohľadu individuálnej a generálnej prevencie opätovného spáchania obdobného trestného činu\njaví vhodne a racionálne prepojená s normou správania, ktorej dodržiavanie si má vynútiť.\nČi už voči páchateľovi trestného činu, alebo v rámci generálnej prevencie páchania tohto konania,\nktorého následkom je nezvrátiteľný zásah do práva na život. Otázkou však je, či takýto trest\n5\n\nje nevyhnutý a primeraný na dosiahnutie sledovaného cieľa. To platí osobitne z dôvodu, že trest\nzákazu činnosti je vedľajším trestom popri treste odňatia slobody, ktorý je v tomto prípade\nv rozsahu štyroch, resp. siedmich až desiatich, resp. až dvanástich rokov odňatia slobody. Otázkou\nje, či je doživotný trest zákazu viesť motorové vozidlo nevyhnutný a primeraný.\n17. Podľa miery určitosti sa tresty rozlišujú na (i) absolútne určité, keď zákon presne vymedzuje\ndruh aj výmeru trestu [takým je trest podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona], (ii) relatívne\nurčité, keď zákon stanovuje druh trestu s tým, že výmera sa určuje v rozpätí trestnej sadzby,\na (iii) absolútne neurčité, pre ktoré je charakteristické, že zákon neurčito formuluje druh aj výmeru\ntrestu. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s trestom odňatia slobody na doživotie uviedol,\nže samotný trest odňatia slobody na doživotie je v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ak je daná možnosť jeho skrátenia. Dohovor síce\nnezakotvuje právo na skrátenie doživotného trestu, avšak dôležitá je možnosť trest preskúmať\na skrátiť (Kafkaris proti Cypru, sťažnosť č. 21906/04, body 97 a 98). Aj keby bol trest odňatia\nslobody na doživotie vhodný v čase jeho uloženia, s plynutím času sa z neho stáva len chabá záruka\nspravodlivého a primeraného trestu. Odsúdený na doživotný trest odňatia slobody musí\nuž od začatia výkonu trestu vedieť, čo má urobiť pre prepustenie a za akých podmienok\na kedy sa jeho trest prehodnotí. Pokiaľ tieto požiadavky nie sú splnené, je trest už v momente\nsvojho uloženia v nesúlade s čl. 3 dohovoru (Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť\nč. 66069/09, 130/10 a č. 3896/10). Nedostatkom akéhokoľvek obligatórne uloženého trestu\nje skutočnosť, že znemožňuje obžalovanému navrhnúť, aby súd pri uložení trestu vzal do úvahy\npoľahčujúce okolnosti a osobitosti konkrétnej veci (Harkins a Edwards proti Spojenému kráľovstvu,\nsťažnosť č. 9146/07 a č. 32650/07). V rozpore s ochranou ľudskej dôstojnosti je, ak odsúdený nemá\nmožnosť opätovne po určitom čase získať slobodu (Bundesverfassungsgericht, BVerfGE 187, 45).\nAj keď je, samozrejme, rozdiel v obmedzení osobnej slobody uväznením a púhou nemožnosťou\nlegálne viesť motorové vozidlo, možno konštatovať určité prvky obsahového prekrytia oboch\nsúvisiacich sankčných problematík.\n18. Otázku nevyhnutnosti a primeranosti trestu zákazu činnosti ako podmienky jeho súladu s čl. 1\nods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy je nevyhnuté posúdiť s ohľadom na čl. 13 ods. 4, ktorý pri obmedzení\nzákladných práv zdôrazňuje ich podstatu a zmysel, a čl. 50 ods. 1 ústavy, podľa ktorého len súd\nrozhoduje o treste za trestný čin. Je tomu tak z dôvodu, že namietané ustanovenie bez možnosti\nindividualizácie prikazuje všeobecnému súdu povinnosť bez možnosti akéhokoľvek uváženia uložiť\ntrest zákazu činnosti akémukoľvek páchateľovi tohto trestného činu na celý zvyšok jeho života\nbez možnosti upustenia a zahladenia potrestania. Ide o absolútny určitý trest, ktorého následkom\nje to, že páchateľ počas svojho života nikdy nebude môcť viesť motorové vozidlo\nza to, že neúmyselne, no pod vplyvom návykovej látky pri vedení motorového vozidla usmrtil\niného. Následok takéhoto trestného činu nie je možné odčiniť navrátením do pôvodného stavu,\nkeďže smrť je nezvratná. Z pohľadu obete ide o nenapraviteľný následok zásahu do základného\npráva na život.\n19. V tejto súvislosti je nevyhnutné posúdiť, že aké iné druhy trestov umožňuje podústavné právo\nvšeobecnému súdu uložiť páchateľovi popri uložení trestu zákazu činnosti na doživotie. Posúdenie\nprimeranosti trestu nemôže spočívať len na izolovanom vyhodnotení následkov trestu zákazu\nčinnosti, keď podústavné právo súdu ukladá uložiť trest odňatia slobody ako základný\ntrestnoprávny postih. Popri obligatórnom uložení trestu zákazu činnosti musí byť páchateľovi\n6\n\npodľa § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody. Z hľadiska povahy zásahu\ndo základných práv a slobôd vyplývajúcich z uloženia trestu odňatia slobody v kvalitatívnom\nporovnaní s inými druhmi trestov ide o najvýraznejší zásah postihujúci osobnú slobodu. Z hľadiska\nindividuálnej prevencie ako prostriedku na dosiahnutie účelu trestu smerom k páchateľovi trestného\nčinu usmrtenia pod vplyvom návykovej látky uloženie trestu odňatia slobody predstavuje\nrozhodujúcu ujmu s nepochybným odstrašujúcim vplyvom nielen na páchateľa, ale aj na ostatných,\nktorí by sa podobného protiprávneho konania mohli dopustiť. Každý, prirodzene, citlivo vníma trest\nodňatia slobody ako najvýraznejší možný zásah trestnej sankcie do základných práv. Práve trest\nodňatia slobody spĺňa funkciu sankčnej časti trestnoprávnej normy, ktorá má viesť k upevneniu\ndodržiavania trestnoprávnej časti normy zakazujúcej nedbanlivostné usmrtenie iného pri vedení\nmotorového vozidla pod vplyvnom návykovej látky. Obligatórne uložená doživotná sankcia zákazu\nčinnosti zohľadňuje len represívnu funkciu trestu, a pritom, ako už bolo vysvetlené, kumulovanú.\n20. Otázkou je, akú úlohu plní trest zákazu činnosti na doživotie. Účelom trestu zákazu činnosti\nje páchateľovi priamo zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti tak, že mu doživotne nebude\numožnené vykonávanie bežnej činnosti vedenia motorového vozidla. Takýto trest na doživotie však\nneprimerane favorizuje izolačnú funkciu trestu. Páchateľovi je síce potrebné sťažiť podmienky\npre spáchanie trestného činu, avšak bez možnosti individualizácie trestu s ohľadom na spôsob\nspáchania činu, jeho následok, zavinenie, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy\nizolačná funkcia úplne popiera nápravnú funkciu trestu. Od doživotného trestu nemožno očakávať\nani splnenie jeho výchovnej funkcie.\n21. Je potrebné zohľadniť aj neumožnenie podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu\nzákazu činnosti, ktoré vylučuje možnosť posúdenia toho, či trest splnil svoj účel spočívajúci\nv náprave páchateľa. Miera represie sa takto výrazne zvyšuje, aj keď obdobný inštitút je pre trestné\nprávo charakteristický, a to práve pri treste odňatia slobody (vrátane takého doživotného trestu),\nv podobe možnosti podmienečného prepustenia z jeho výkonu.\n22. Ustanovenia § 61 ods. 7 a § 92 Trestného zákona neumožňujú trest doživotného zákazu činnosti\nzahladiť. Účelom zahladenia odsúdenia je odstrániť všetky nepriaznivé dôsledky jeho uloženia.\nAk sa odsúdený páchateľ napravil, bola naplnená nápravná funkcia trestu a na odsúdeného sa hľadí,\nakoby nebol odsúdený. To má rozmer v spoločenskom živote odsúdeného a v možnostiach jeho\nuplatnenia v povolaní a podnikaní. V množstve pracovných pozícií sa vyžaduje bezúhonnosť, ktorej\npredpokladom je zahladenie odsúdenia. Vzhľadom na to, že trest zákazu činnosti na doživotie\nzahladiť nemožno, na osobu, ktorej bol uložený tento trest, sa do konca života hľadí\nako na odsúdeného. Pre kohokoľvek bude mať doživotný trest zákazu činnosti doživotný následok\nv tom, že sa na neho bude hľadieť ako na odsúdeného. Nemožnosťou zahladenia odsúdenia\nsa bez splnenia podmienky nevyhnutnosti zvýrazňuje odvetná funkcia trestu. To platí osobitne\ns ohľadom na to, že aj pri podstatne závažnejších trestných činoch možno odsúdenie zahladiť.\nV dôsledku doživotného trestu to však pri trestnom čine usmrtenia pod vplyvom návykovej látky\nnie je možné. Nemožno však dospieť k tomu, že by takýto zásah bol nevyhnutný.\n23. Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd slúži jeho\nindividualizácia. Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov, ktoré podľa čl. 50 ods. 1\nústavy rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy) a pri viazanosti sudcu\nzákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Primeranosť a s tým spojená potreba individualizácie trestu\n\n7\n\nv právnom štáte od zákona vyžaduje takú mieru trestu, ktorá súdu umožní uložiť primeraný\na individualizovaný trest, a to práve v situácii nevyhnutnej kumulácie s obligatórnym uložením\ntrestu odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona, bližšie PL. ÚS 1/2021, bod 76). Obligatórny\ndoživotný trest zákazu činnosti pri akomkoľvek páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149\nods. 4 a 5 Trestného zákona túto požiadavku nespĺňa, keďže konštrukcia zákona súdu ako zložke\nštátnej moci priamo zasahujúcej do základných práv rozhodovaním o vine a treste upiera možnosť\nindividualizovať trest, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším trestom, ktorým je trest\nodňatia slobody. Podľa zákona obligatórne ukladaný doživotný trest tak nad primeranú mieru\nzasahuje do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. To vedie k rozporu nielen so základným\nprávom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ale aj k rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy. Z pohľadu potreby trestania\nako prostriedku ochrany základných práv a slobôd iných možno cieľ doživotného trestu zákazu\nčinnosti viesť motorové vozidlá dosiahnuť aj šetrnejšími prostriedkami. Preto obligatórny doživotný\ntrest zákazu činnosti popri treste odňatia slobody nie je nielen primeraným, ale ani nevyhnutným\nzásahom do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.\n24. Vo všeobecnosti možno aj na základe nálezu ústavného súdu označeného v predchádzajúcom\nbode zhrnúť, že ak je za trestný čin Trestným zákonom ustanovený obligatórny trest odňatia\nslobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona, materiálne bez určujúceho vplyvu výnimky v závere tohto\nustanovenia), ďalší trest v sankčnom súbehu nemá byť, pre ústavný súlad s čl. 1 ods. 1 ústavy\nv spojení so zásahom do konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, ustanovený\nako obligatórny, ak je zároveň absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je pre posudzovaný prípad,\nnie je možné upustiť.\n25. Aj po vyslovení rozporu namietaného ustanovenia s ústavou možno uložiť páchateľovi podľa\n§ 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na jeden až desať rokov.\nVzhľadom na principiálny záver vyslovený v predchádzajúcom bode ústavný súd nerozoberá\nproblematiku mimoriadneho zníženia trestu v kontexte osobných pomerov páchateľa a prísnosti\ntrestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom. V tejto, a je na úvahe zákonodarcu, či možno\naj vo vyššej trestnej sadzbe vedľajšieho trestu zákazu činnosti môže byť popri uložení trestu odňatia\nslobody splnená funkcia trestu, ktorý však musí byť proporcionálny a individualizovaný.\nTakýto prístup trestného zákonodarstva umožní to, že tomu či onému páchateľovi za tých či oných\npodmienok spáchania trestného činu bude uložený primeraný trest. Obligatórny doživotný trest\nzákazu činnosti ako kumulovaný trest takým trestom nie je.\n26. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája sudca Miloš Maďar k tomuto rozhodnutiu odlišné\nstanovisko, ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia a sudca Peter Straka,\nktoré sa týka odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. septembra 2024\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n8", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad", "základné ľudské práva a slobody", "ústavnosť", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "tvrdosť zákona", "súd-senát", "súlad-súlad právnych predpisov", "základné ľudské práva a slobody", "ústavnosť", "súd-senát", "tvrdosť zákona", "právna veta"], "pravna_veta": "1. Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona, podľa ktorého súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 ústavy.\n2. Vedenie motorového vozidla je bežnou ľudskou činnosťou a jeho zákaz uložený ako trest obmedzuje základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Nie je však obmedzením základných práv podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré nemajú priamy presah do všeobecnej slobody konania, ktorá vyplýva z čl. 2 ods. 3 ústavy a ktorá bezprostredne súvisí so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života.\n3. Trestné právo chráni ústavné hodnoty reguláciou správania. Na posilnenie vynútiteľnosti týchto noriem správania ustanovuje tresty. Či už norma správania alebo sankčná norma musí byť nevyhnutná a primeraná. Obligatórny trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla na doživotie bez možnosti jeho podmienečného skrátenia pri súčasnom uložení trestu odňatia slobody však nie je primeraný a ani nevyhnutný na posilnenie vynútiteľnosti normy správania spočívajúcej v tom, že inému nemožno z nedbanlivosti spôsobiť smrť a dopravné prostriedky nemožno viesť v stave, ktorý si páchateľ privodil vplyvom návykovej látky a ktorý vylučuje jeho spôsobilosť viesť dopravný prostriedok.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:94306553-36a0-4f67-8704-0e439a66dab3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/99 z 27. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-27", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.17.1999.1"}], "citovane_v": []}