{"guid": "ussr:11357267-13d2-49dc-b117-1c222a942d04", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 z 13. 12. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 17/2022, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2023-12-13", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Záväzné stanovisko spravodajskej služby a zákonom zverená právomoc správneho orgánu poskytovať ochranu verejným subjektívnym právam", "pravna_veta": "Je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu, bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/11357267-13d2-49dc-b117-1c222a942d04", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 17/2022-96\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského (sudca\nspravodajca) o návrhu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 48 ods. 2 písm. h) a § 125\nods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov s čl. l ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie\ntakto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú\nv súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania\n1. Ústavnému súdu bol 8. marca 2022 doručený návrh Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného predsedníčkou\nsenátu JUDr. Elenou Berthotyovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no pobyte cudzincov“) uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia s ústavou a Chartou základných práv\nEurópskej únie (ďalej len „charta“).\n\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 17/2022-33 z 13. decembra 2022 prijal návrh navrhovateľa\nna ďalšie konanie v celom rozsahu.\n3. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že ako správny súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti Riaditeľstva\nhraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) proti rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 73S/3/2020-161 z 24. marca 2021, ktorým\nbolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB1-60-001/2020 z 21. apríla 2020 o zamietnutí\nodvolania\n,\n,\n(ďalej len „žalobca“),\na o potvrdení rozhodnutia oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej\nlen „prvostupňový správny orgán“) č. PPZ-HCP-BB5-336-047/2020-PP zo 14. februára 2020,\nktorým bol žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zrušený trvalý pobyt.\n4. Prvostupňový správny orgán zrušil žalobcovi trvalý pobyt udelený 15. novembra 2019 podľa\n§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pretože zistil skutočnosť, ktorá je dôvodom\nna zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu. Podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte\ncudzincov totiž policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko\nSlovenskej informačnej služby podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov obsahuje nesúhlas\ns udelením trvalého pobytu. Žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie\npotvrdil, pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nesúhlasné stanovisko Slovenskej\ninformačnej služby sa stalo rozhodujúcim podkladom pre naplnenie zákonného dôvodu na zrušenie\ntrvalého pobytu žalobcovi.\n5. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu a rozhodnutie žalovaného zrušil, pričom v dôvodoch rozsudku uviedol, že\nžalobné námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného sú dôvodné,\nrozhodnutiami bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces a rozhodnutia žalovaného boli\nnedostatočne odôvodnené.\n6. Žalovaný v kasačnej sťažnosti namietal, že pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu nebolo\nmožné postupovať iným spôsobom ako aplikáciou § 50 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 48 ods. 2\npísm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a že z dikcie § 50 ods. 1 písm. a) zákona\no pobyte cudzincov vyplýva, že zákonodarca striktne ukladá policajnému útvaru v prípade\nnesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby zrušiť cudzincovi trvalý pobyt na území\nSlovenskej republiky bez možnosti iného riešenia. Zdôraznil, že nedisponoval oprávnením\nna odtajnenie obsahu informácie Slovenskej informačnej služby a vzhľadom na charakter jej\nutajenia nebolo možné, aby obsah tejto písomnosti bol bližšie špecifikovaný. Zároveň dôvodil, že\nkrajský súd sa neoboznámil so stanoviskom Slovenskej informačnej služby napriek tomu, že mal\ntúto možnosť, čím neprispel k zisteniu materiálnej pravdy, na predmetnú vec aplikoval názory\nústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018 (vydanom v konaní\no súlade § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2\nv spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 47 charty, pozn.), hoci vo veci\nbolo rozhodnuté podľa iných zákonných ustanovení, čím došlo k nesprávnej aplikácii rozhodovacej\nčinnosti ústavného súdu na daný prípad.\n7. Počas konania o kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu sa navrhovateľ oboznámil\ns utajovanou skutočnosťou (stanoviskom Slovenskej informačnej služby č. SIS-65-121-1/2019, ako\naj s písomnosťou Slovenskej informačnej služby č. SIS-65-51-V-143-4/2019) v režime utajenia\n„Dôverné“ a dospel k záveru, že ustanovenia § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte\n2\n\ncudzincov môžu byť v nesúlade s čl. l ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 47 charty. Preto uznesením sp. zn. 2Sak/2/2021 z 15. februára\n2022 konanie o kasačnej sťažnosti prerušil a po právoplatnosti tohto uznesenia podal návrh\nna začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.\n8. V návrhu navrhovateľ zdôraznil, že v zmysle napadnutých ustanovení zákona o pobyte cudzincov\nnie sú pre správny orgán podstatné dôvody, na základe ktorých spravodajská služba nesúhlasí\ns udelením pobytu, podstatná je iba existencia stanoviska Slovenskej informačnej služby\na Vojenského spravodajstva (posudzujúcich nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej\ninformačnej služby alebo Vojenského spravodajstva) obsahujúceho nesúhlas s udelením trvalého\npobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov (ďalej len „cudzinec“).\nStanovisko je pre správny orgán záväzné. Navrhovateľ poukázal i na to, že pri prijímaní zákona\nč. 108/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o pobyte cudzincov a ktorý zaviedol do zákona\no pobyte cudzincov napadnuté ustanovenia, predkladateľ v dôvodovej správe neuviedol žiadne\ndôvody takejto zmeny.\n9. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľ odôvodnil, pokiaľ ide o súlad\nnapadnutých ustanovení s ústavou, tak, že zásada rovnosti účastníkov konania (predchádzajúceho\nuvedenému rozsudku) je narušená tým, že správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované\nskutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá žiadnu možnosť sa s nimi oboznámiť. Tieto\ndôkazy nie sú súčasťou spisu a ani správny orgán, ba ani správny súd v konaní o správnej žalobe\nutajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme nesprístupňuje. Účastníkovi\nkonania (cudzincovi) sa preto odníma možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,\nnarúša sa princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. V prípade administratívneho konania\na rovnako aj konania na základe správnej žaloby a kasačnej sťažnosti sa takto pre účastníka\nvytvárajú podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie jeho tvrdení, než akými disponuje\ndruhý účastník konania (orgán verejnej správy). Napadnuté ustanovenia popierajú princíp rovnosti\núčastníkov súdneho konania a nie sú v súlade s čl. 47 ods. 3 ani s čl. 48 ods. 2 ústavy.\n10. Nesúlad s čl. 46 ods. 1 ústavy podľa navrhovateľa vyplýva zo skutočnosti, že stanovisko\nSlovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva má obsahovať iba súhlas alebo nesúhlas\ns udelením pobytu, preto napadnuté ustanovenia nemôžu vyhovovať štandardu spravodlivého\nkonania. Ústavne je podľa navrhovateľa neprijateľné, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu\n(resp. v danom prípade rozhodovanie o zrušení udeleného pobytu) štátneho príslušníka tretej krajiny\nstaršieho ako 14 rokov bolo založené výhradne na stanovisku Slovenskej informačnej služby\na Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje súhlas alebo nesúhlas s udelením pobytu, pretože tým\nnapadnutá právna úprava v konečnom dôsledku zveruje rozhodnutie o pobyte cudzinca výlučne\nSlovenskej informačnej službe, ktorá je tak „suverénom“ rozhodovania. Navyše, keď sa dotknutý\nžiadateľ, resp. štátny príslušník tretej krajiny, ktorému už bol udelený pobyt, ani nedozvie žiadne\ndôvody stanoviska, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené (resp. pre ktoré bol jeho pobyt\nzrušený), dochádza tým k popretiu práva účastníka konania (cudzinca) na také odôvodenie\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dá odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky.\n11. Napadnuté ustanovenia nerešpektujú ani potrebu hľadania spravodlivej rovnováhy medzi\nzávažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa, ktorý štát sleduje obmedzením tohto\n3\n\npráva (princíp proporcionality). Ak by oboznámenie účastníka konania s plným znením utajovanej\nskutočnosti malo znamenať popretie základného účelu zákona o utajovaných skutočnostiach,\nmožno akceptovať, že správny orgán rozhodujúci o verejných subjektívnych právach účastníkovi\nkonania oznámi len pre konanie relevantný obsah takej skutočnosti, a to v primeranej forme\n(anonymizované, či súhrnné údaje).\n12. Pokiaľ ide o súlad napadnutých ustanovení s chartou, navrhovateľ argumentuje judikatúrou\nSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vzťahujúcou sa na čl. 47 charty. Poukazuje\npritom na to, že „základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces je\nsúčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty. Východiská pre uvažovanie senátu\nnajvyššieho správneho súdu v prejednávanej veci, v ktorých senát vidí nesúlad napadnutých\nustanovení... s čl. 47 Charty, obsahuje rozhodnutie Veľkej komory SD EÚ o predbežnej otázke\nv prípade ZZ proti Secretary of State for the Home Department, (rozsudok z 4. júna 2013,\nZZ/Secretary of State for the Home Department, C-300/11, EU:C:2013:363).“. Súdny dvor\nv citovanej veci rozhodol, že čl. 30 ods. 2 a čl. 31 smernice 2004/38 v spojení s čl. 47 charty sa\nmajú vykladať tak, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní\npresné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe čl. 27 tejto smernice,\nako ani s tým súvisiace dôkazy, vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru\na že sa „dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom\nsa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov“.\n13. Navrhovateľ konštatuje, že ako Súdny dvor, tak aj Európsky súd pre ľudské práva „zdôrazňujú\nzásadu účinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania a nepriznávajú štátom\nprávo rezignovať na tieto práva ani v prípade, ak je ohrozená ich bezpečnosť. Podľa oboch súdov\nv konkrétnom konaní platí pravidlo sprístupnenia všetkých dôvodov a dôkazov, ale výnimočne je\nmožné utajiť dôvody a dôkazy, na ktorých je prijaté opatrenie (rozhodnutie) založené. Dotknutá\nosoba musí mať prístup k poznaniu minimálne podstaty dôvodov verejnej bezpečnosti, na základe\nktorých boli predmetné opatrenia prijaté. To je minimálny štandard, za ktorý by štáty nemali zájsť.\nAj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania\n(t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré\nzabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok.“.\n14. Na základe uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutá\nprávna úprava nie je v súlade s príslušnými referenčnými normami.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n15. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa v stanovisku z 2. mája 2023\ns návrhom nestotožňuje a žiadala nevyhovieť mu. K vyjadreniu predseda národnej rady priložil\nnávrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 816) a prepis rozpravy z 28. schôdze\nnárodnej rady z 13. marca 2018, počas ktorej sa prerokoval návrh novely zákona o pobyte\ncudzincov (zákon č. 108/2018 Z. z.).\n16. Poukázala na nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 8/2016-131 z 12. decembra 2018,\nrozsudok Súdneho dvora zo 4. júna 2013 vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home\nDepartment, C-300/11 (zvýrazňujúc, že predmetom veci bolo zrušenie práva na pobyt a zamietnutie\n4\n\nvstupu z dôvodu verejnej bezpečnosti občanovi Európskej únie) a rozsudok Súdneho dvora\nz 22. septembra 2022 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, C-159/21\n(týkajúci sa odňatia postavenia utečenca a zamietnutia poskytnutia doplnkovej ochrany). Národná\nrada ďalej uviedla, že udeľovanie trvalého pobytu štátnym príslušníkom tretích krajín nie je v práve\nEurópskej únie upravené, pretože toto „upravuje iba udeľovanie dlhodobého pobytu štátnym\npríslušníkom tretích krajín v smernici Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení\nštátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom... v tomto prípade sa\nteda čl. 47 charty ani vyššie uvedené rozsudky neuplatňujú, nakoľko sa nevykonáva právo\nEurópskej únie“. Národná rada poukázala i na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva\nvo veciach Regner proti Českej republike (sťažnosť č. 35259/11, rozsudok z 19. 9. 2017, bod 147),\nAl-Nashif proti Bulharsku (sťažnosť č. 50963/99, rozsudok z 20. 6. 2022, bod 137) a Liu proti\nRusku (sťažnosť č. 29157/09, rozsudok z 8. 3. 2012, bod 99), z ktorých zvýraznila záruky\nspočívajúce v informovanosti rozhodujúceho nezávislého orgánu (súdu) o dôvodoch, na ktorých je\nsporné rozhodnutie založené, aj keď tieto dôvody nie sú verejne prístupné; jeho právomoc zrušiť\nsporné rozhodnutie založené na zistení správneho orgánu o existencii hrozby pre národnú\nbezpečnosť, ak ho považuje za svojvoľné, pričom súd preskúma, či bola dosiahnutá spravodlivá\nrovnováha medzi verejným záujmom a právami jednotlivca.\nII.2. Stanovisko vlády:\n17. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“), v stanovisku zo 6. marca 2023 uviedla, že sa s návrhom navrhovateľa\nnestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd návrhu nevyhovel.\n18. Vláda zastáva názor, že napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov nie sú v rozpore\nso zásadou rovnosti účastníkov ani s právom na spravodlivé súdne konanie a samotné napadnuté\nustanovenia nesúlad s referenčnými ústavnými normami a ani s chartou nezakladajú. S ústavnými\nobavami navrhovateľa vláda nesúhlasí. Iba skutočnosť, že účastníkovi konania nie je daná možnosť\noboznámiť sa s dôkazmi, ktoré dôvodne požívajú ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a účastník nemá možnosť sa k nim vyjadriť,\nešte neznamená, že účastníkovi konania nie je poskytnutá ochrana jeho práv podľa ústavy a charty.\nGarantom ochrany jeho práv je súd, ktorý sa s informáciami oboznámiť môže. Právo na oznámenie\nvšetkých dôkazov nie je absolútne, môže podliehať obmedzeniam za predpokladu, že nejde o zásah\ndo jeho podstaty, zásah sleduje legitímny cieľ (ochrana národnej bezpečnosti) a rešpektuje sa\nzásada primeranosti a účelnosti. Súd realizujúci prieskum rozhodnutia správneho orgánu založenom\nna negatívnom stanovisku Slovenskej informačnej služby preskúmava podstatu dôvodov tvoriacich\nzáklad tohto stanoviska a vyžaduje od Slovenskej informačnej služby poskytnutie informácií\ntýkajúcich sa bezpečnostnej rizikovosti. Zaručenie úplnej kontradiktórnosti v týchto prípadoch nie\nje možné.\n19. Aj v prípade, že by sa dotknutej osobe oznamovala (iba) podstata dôvodov týkajúcich sa\nverejnej bezpečnosti, ostalo by úlohou súdu vyvažovať jej postavenie svojou činnosťou. Navyše,\nzákon o ochrane utajovaných skutočností neumožňuje z informácie, ktorá je utajovanou\nskutočnosťou, vytvoriť obsahovo novú informáciu, ktorej obsah tvorí podstata tej pôvodnej,\nbez toho, aby takáto novovytvorená informácia nebola utajovanou skutočnosťou. Pritom ani\nustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov výslovne nezakazuje dôvody nesúhlasného\n5\n\nstanoviska uvádzať. Napadnutá právna úprava je síce založená na dôvere v spravodajské služby,\navšak ich činnosť je limitovaná právnou úpravou, podlieha politickej kontrole, vnútorným\nkontrolným mechanizmom, a nemožno preto vychádzať z toho, že spravodajská služba postupuje\nv rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.\nII.3. Stanovisko verejného ochrancu práv:\n20. Verejný ochranca práv v stanovisku z 28. marca 2023 uviedol, že sa s návrhom navrhovateľa\nstotožňuje, pretože napadnuté ustanovenia neprípustným a neprimeraným spôsobom obmedzujú\nzákladné práva účastníkov správnych konaní.\n21. Poukázal na to, že zákonodarca po materiálnej stránke nezohľadnil v platnej a účinnej úprave\nzákona o pobyte cudzincov závery ústavného súdu vyslovené v náleze č. k. PL. ÚS 8/2016-131\nz 12. decembra 2018 týkajúce sa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pokiaľ ide\no oboznamovanie účastníka konania s dôvodmi rozhodnutia. Zákon č. 108/2018 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon o pobyte cudzincov, dokonca ešte zhoršil právny stav vytýkaný ústavným\nsúdom, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu (resp. na zrušenie už udeleného\ntrvalého pobytu) postačuje len samotné negatívne stanovisko (nesúhlas) spravodajskej služby\na v takom prípade policajný útvar (rozhodujúci správny orgán) aj napriek derogácii § 120 ods. 2\nzákona o pobyte cudzincov nemá zákonnú povinnosť uvádzať ani rámcové dôvody svojho\nrozhodnutia (navyše ich v zmysle zákona o pobyte cudzincov ani sám nie je povinný poznať).\nPretože navrhovateľom napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov neumožňujú správnemu\norgánu v prípade nesúhlasného stanoviska spravodajskej služby rozhodnúť inak, než žiadosť\no udelenie trvalého pobytu zamietnuť, tento stav je v rozpore aj so zásadou voľného hodnotenia\ndôkazov správnym orgánom. Reálne tak dochádza k prenosu rozhodovania zo správneho orgánu\nna spravodajskú službu, ktorá navyše nie je povinná svoje nesúhlasné stanovisko vôbec odôvodniť.\nNapadnutá úprava poskytuje ochranu základným procesným právam iba formálne, no nie efektívne.\n22. Verejný ochranca práv poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 22. septembra 2022 vo veci GM\nproti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, C-159/21, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že sa síce\ntýka odnímania postavenia utečenca a poskytovania doplnkovej ochrany, no aplikovaná maďarská\nprávna úprava bola vo svojej podstate a následkoch obdobná ako navrhovateľom napadnuté\nustanovenia. V tejto veci Súdny dvor uviedol (bod 54), že hoci právo Únie „umožňuje členským\nštátom, najmä ak si to vyžaduje národná bezpečnosť, neposkytnúť dotknutej osobe priamy prístup\nk celému jej spisu, toto ustanovenie nemožno bez toho, aby bola porušená zásada efektívnosti,\nprávo na dobrú správu vecí verejných a právo na účinný prostriedok nápravy, vykladať v tom\nzmysle, že umožňuje príslušným orgánom uviesť túto osobu do situácie, v ktorej by ani ona a ani jej\nzástupca nemali možnosť a to v prípade potreby v rámci osobitého konania, ktorého účelom je\nzachovanie národnej bezpečnosti, účinne sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností\nuvedených v tomto spise“. V tomto rozsudku Súdny dvor zvýraznil aj to, že rozhodujúci správny\norgán musí mať sám k dispozícii všetky relevantné informácie a musí mať možnosť na základe ich\npoznania tieto posúdiť, teda musí mať mieru voľnej úvahy, čo vylučuje, aby z konštatovania\nspravodajskej služby o existencii ohrozenia bezpečnosti automaticky vyplývalo jeho rozhodnutie,\ntobôž, keď mu spravodajskou službou nie je ani len oznámený skutkový základ jej stanoviska.\n23. Verejný ochranca práv poukázal i na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky\n(č. k. 10 Azs 270/2021-54 zo 4. novembra 2021 a č. k. 10 Azs 438/2021-41 zo 7. februára 2022),\nv zmysle ktorých správny orgán rozhodujúci o pobytových veciach cudzinca na základe obsahu\n6\n\nutajovanej informácie je povinný oboznámiť cudzinca aspoň s podstatou dôvodov, ktoré\nz utajovanej informácie vyplývajú, ako aj na to, že ani v Rakúsku a Nemecku iba vyjadrenie\nbezpečnostnej služby nezakladá prekážku udelenia povolenia na pobyt.\nII.4. Replika navrhovateľa:\n24. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení z 5. júna 2023 aj po oboznámení sa so stanoviskami národnej\nrady a vlády na svojom návrhu zotrval. Nespochybňuje názor, podľa ktorého kontradiktórnosť\nsúdneho konania nie je absolútna, no v súvislosti s utajovanými skutočnosťami musí zákonodarca\nhľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporcionalitu medzi ústavnými hodnotami,\nteda medzi základnými právami fyzických osôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického\nzákona. Odkázal na ním už prv označené rozhodnutia Súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské\npráva a ústavného súdu a zdôraznil, že pri formulovaní argumentácie v návrhu vychádzal z ich\nkomplexného hodnotenia; rozhodnutia zmienené národnou radou nespochybňujú argumentáciu\nnavrhovateľa, naopak, túto podporujú. Napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov\nposkytujú ‒ bez adekvátnych procesných záruk výhrade národnej bezpečnosti neobmedzenú ‒\nmožnosť zasahovania do základných práv, nezodpovedajú požiadavke proporcionality a nespĺňajú\npredpoklady najmenej invazívnych prostriedkov na ochranu bezpečnosti Slovenskej republiky.\nII.5. Ústne pojednávanie:\n25. Žiaden z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie\nústneho pojednávania (národná rada vo vyjadrení z 3. mája 2023 výslovne s upustením od ústneho\npojednávania súhlasila) a podľa názoru ústavného súdu na základe podaní účastníkov je zrejmé, že\nod ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd podľa § 58 ods. 3\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho\npojednávania upustil.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. Ústavné posúdenie\nIII.1.1. Posúdenie ústavného referenčného rámca:\n26. Základom návrhu na začatie tohto konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy je tvrdená\nnekompatibilita napadnutých ustanovení zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 a súčasne s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy.\n27. Tieto ústavné články (čl. 46, čl. 47 a čl. 48) patria do katalógu základných procesných princípov\nvýkonu súdnictva (tzv. justičné práva). Obmedzenie akékoľvek základného práva je možné výlučne\npri rešpektovaní ústavných zásad, ktoré sú všeobecne vymedzené v čl. 12 a čl. 13 ústavy. Zatiaľ\nčo existenciu tzv. absolútnych justičných práv nie je možné obmedziť za žiadnych okolností,\ntzv. relatívne justičné práva je možné obmedziť na základe zákonom ustanovených podmienok\npri zohľadnení predpokladu legitímnosti sledovaného cieľa (tzv. menej prísny test proporcionality).\nPre obmedzenie tretej kategórie justičných práv, ktoré sa realizujú priamo z ústavného textu,\nnepostačuje limitácia pomocou akejkoľvek racionálnej zákonnej úpravy. Ich prípadné obmedzenie\nmusí (okrem legality a legitimity) spĺňať aj kritérium nevyhnutnosti a primeranosti (proporcionality\n7\n\nv užšom význame), ktorá sa overuje v tzv. prísnej verzii testu proporcionality. Justičné práva\noznačené navrhovateľom patria do druhej a tretej kategórie (PL. ÚS 15/2020, body 31 ‒ 33).\n28. Ústavný súd pri výklade ústavy štandardne prihliada na medzinárodné právo (PL. ÚS 8/2016,\nbod 100). Konštantne tiež judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať\na uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách\n(PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014), prihliadať na ich\nznenie a judikatúru na nich sa vzťahujúcu (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).\nS ohľadom na medzinárodnú ochranu ľudských práv a základných slobôd má najzásadnejší význam\nnepochybne Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a naň\nnadväzujúca rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého výklad práv\nzaručených dohovorom je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd\npostuluje normatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou (I. ÚS 49/01).\n29. Referenčný čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárnu ústavnú bázu pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránu“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu\n(IV. ÚS 39/2020). Podstatou základného práva na právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy)\nje umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať\ntak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v druhej hlave siedmom\noddiele ústavy (I. ÚS 84/97). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa\ntaktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého\nsúdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti zbraní\nči právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky práve a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, ktorá ma byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Pritom medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.\nII. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/2007, III. ÚS 236/2014).\n30. Aj referenčný čl. 46 ods. 2 ústavy sa uplatňuje len v medziach zákonov (čl. 51 ods. 1 a čl. 46\nods. 4). Rozširuje však prístup k súdom nad rámec garantovaný čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý aj\nnapriek extenzívnemu výkladu pojmov „trestné obvinenie“ a „občianske právo“ alebo „záväzok“\nvecne nepokrýva celý rozsah správneho súdnictva (OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. Zväzok I. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2021. s. 618). Záruky čl. 6\ndohovoru sa prostredníctvom čl. 46 ods. 2 ústavy stávajú aplikovateľnými aj na oblasť správneho\nsúdneho konania podľa Správneho súdneho poriadku.\n31. Referenčné základné práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sú uplatniteľné na všetky\ntypy konaní, ak sú kontradiktórne. Sú teda nepochybne použiteľné v správnom súdnom konaní\na v konkrétnych prípadoch môžu byť aplikovateľné aj pre niektoré typy správneho konania podľa\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „správny poriadok“). V rozsahu relevantnom pre aktuálne posúdenie sa čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 ústavy uplatňujú s ohľadom na § 120 zákona o pobyte cudzincov.\n32. V namietanom porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3\nústavy. Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti interpretovať tak, že účastník konania musí mať\nmožnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim\n8\n\nnásledne vyjadriť. Ústavné práva čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy je preto potrebné chápať\nvo vzájomnej nadväznosti. Obe základné práva spadajú do konceptu všeobecného práva\nna spravodlivý súdny proces, ako aj práva na kontradiktórne konanie. Koncepcia spravodlivého\nprocesu teda zahŕňa aj právo účastníkov súdneho konania poznať a vyjadrovať sa ku všetkým\npredloženým dôkazom alebo pripomienkam. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej\n„rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva\npredložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových\nkonaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje\nkontradiktórnosť konania. (III. ÚS 4/2018, bod 82). Zásada rovnosti zbraní pritom vyžaduje, aby\nkaždá strana dostala primeranú príležitosť na prednesenie svojho prípadu za podmienok, ktoré ju\nnestavajú do značnej nevýhody voči oponentovi. V tomto smere teda nie je dôležitý obsah\ndokumentu alebo iného dôkazného prostriedku, ale forma dokumentujúca, či bol s týmito dôkazmi\núčastník konania oboznámený a či tak mal možnosť sa k nim aj vyjadriť (Nideröst-Huber proti\nŠvajčiarsku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. 2. 1997 o sťažnosti č. 18990/91,\nbod 23, obdobne aj v Milatová a ostatní proti Českej republike, rozhodnutie Európskeho súdu\npre ľudské práva z 21. 6. 2005 o sťažnosti č. 61811/00, bod 59; podobne aj napr. IV. ÚS 259/2011).\nAplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy,\nv ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho\nvyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné\na ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane (III. ÚS 402/08).\n33. Pre zachovanie podmienok ústavne súladnej limitácie práv, ktoré sú referenčnými v tejto veci, je\nzákonodarca povinný reflektovať nielen vnútroštátny právny poriadok, ale predovšetkým aj\ninterpretáciu kompatibilných práv dohovoru v rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nPri obmedzení dotknutých ústavných práv (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2) je preto\nnevyhnutné skúmať nielen racionalitu obmedzujúcej zákonnej úpravy, ale aj podmienky dodržania\nzásady primeranosti (t. j. proporcionality) a tieto predpoklady overiť testom proporcionality v jeho\nstriktnejšej podobe.\n34. Pokiaľ navrhovateľ namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o pobyte cudzincov aj\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy, v návrhu špecificky neargumentuje, a preto\nmajú vo vzťahu k obmedzeniu justičných práv predovšetkým podporný (sekundárny) význam.\nIII.1.2. Posúdenie relevancie napadnutej zákonnej úpravy:\n35. Napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov podľa názoru navrhovateľa odnímajú\ncudzincovi možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup ku všetkým vykonávaným dôkazom\n(čl. 48 ods. 2 ústavy), ak nesúhlasí s podkladom rozhodnutia (utajovanou skutočnosťou), prípadne\ndisponuje dôkazmi, ktoré môžu vyvrátiť tento podklad rozhodnutia, čo spôsobuje, že sa nemôže\núčinne brániť v konaní pred správnym orgánom (§ 33 ods. 2 správneho poriadku) ani v konaní\npred správnymi súdmi (§ 5 ods. 9 Správneho súdneho poriadku).\n36. Zatiaľ čo správne konanie je konaním, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány\nrozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb\na právnických osôb, správne súdnictvo je prostriedkom ochrany subjektívnych práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických a právnických osôb, o ktorých sa už rozhodovalo v správnom\nkonaní (PL. ÚS 14/98). Ak zákon umožňuje rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmať\npodaním správnej žaloby alebo iného návrhu na začatie konanie v správnom súdnictve, implicitne\n9\n\ntým zvyšuje úroveň ochrany, ktorú musí orgán verejnej správy poskytnúť jednotlivcovi aj\nv správnom konaní podľa správneho poriadku.\n37. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu\n(čl. 1 ods. 1 ústavy) vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci.\nPri materiálnom chápaní správneho súdnictva sa medzi správnym konaním podľa zákona o pobyte\ncudzincov a prieskumom pomocou správnej žaloby v správnom súdnictve zotiera rozdiel ústavnej\nlimitácie viacerých ústavných práv vo vzťahu k správnemu konaniu. Možnosť posúdenia\nrozhodnutia orgánu verejnej správy cestou správneho súdnictva dáva relevanciu viacerým\nprocesným garanciám týkajúcim sa práva na spravodlivý proces poskytovaným dohovorom\n(PL. ÚS 15/2020).\n38. Základná ústavnoprávna dilema tohto prípadu, ktorá má presah do všetkých ústavných\nreferenčných ustanovení, vyplýva z obligatórneho neudelenia trvalého pobytu (jeho zrušenia)\npolicajným útvarom, ak stanovisko Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva\nobsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu s prihliadnutím na záujem štátu, ktorého ochrana\npatrí do ich pôsobnosti. Táto ústavnoprávna dilema je znásobená tým, že takéto stanovisko je\nutajovanou skutočnosťou a žiadateľovi jeho dôvody nie sú sprístupnené, a to práve z dôvodu\nochrany bezpečnosti Slovenskej republiky.\n39. Pred samotným posudzovaním ústavnosti obmedzenia základných práv je nevyhnutné stanoviť,\nči aplikáciou napadnutých ustanovení vôbec dochádza k zásahu do výkonu referenčných\nzákladných práv a slobôd. Ústavný súd preto zisťuje, aké práva sú pri aplikovaní napadnutých\nustanovení zasiahnuté. Aplikovaním napadnutého § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona\no pobyte cudzincov správny orgán rozhoduje o udelení trvalého pobytu, resp. jeho zrušení podľa\n§ 50 ods. 1 písm. a), na základe stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského\nspravodajstva, pričom špecifikom tejto úpravy je, že na základe ich nesúhlasného stanoviska je\npolicajný útvar povinný žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietnuť (trvalý pobyt zrušiť).\n40. Ústavný súd už vyslovil, že postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť\nsa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí\ntak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich\ntvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, môže byť porušením práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 od. 2 ústavy, ale aj porušením práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a princípu kontradiktórnosti konania a princípu\nrovnosti zbraní ako základných definičných prvkov základného práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 49/01, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 8/2016, bod 106).\n41. S prihliadnutím na posudzovaný ústavný referenčný rámec je v tomto prípade kľúčovým\nposúdenie ústavnej súladnosti povinnosti policajného útvaru v prípade negatívneho stanoviska\nSlovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, trvalý pobyt neudeliť (zrušiť).\nAplikáciou ustanovení § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov tak v spojení\nso súvisiacimi ustanoveniami zákona o ochrane utajovaných skutočností a správneho poriadku\nmôže dôjsť k obmedzeniu základného práva účastníka správneho konania a následne potenciálne aj\nsúdneho konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), čo súčasne\nimplikuje možnú nerovnosť postavenia účastníka v konaní pred správnymi orgánmi\na pred správnymi súdmi (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktoré v zmysle zákona o pobyte cudzincov môžu\npreskúmať rozhodnutie policajného útvaru o neudelení trvalého pobytu (jeho zrušení).\n10\n\n42. Súčasne platí, že rozhodnutie orgánu verejnej správy nebolo vyňaté z právomoci súdu a môže\nbyť preskúmavané v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy). Napriek tomu je však nutné\nzopakovať, že ústavný súd chápe ochranu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v širších\ngaranciách ďalších procesných práv vyplývajúcich zo siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy\n(napr. I. ÚS 49/2001). Skúmanie ústavnosti zásahu do práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 je teda\nrelevantné aj s ohľadom na procesné záruky, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru v správnom\nsúdnictve, a teda aj v logickej nadväznosti na postupy v správnom konaní podľa ustanovení zákona\no pobyte cudzincov.\n43. Na základe uvedeného sú v správnom súdnictve, ako aj správnom konaní hlavným referenčným\nrámcom prieskumu ústavnej súladnosti regulačného konceptu, ktorého súčasť tvoria aj § 48 ods. 2\npísm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov vo vzájomnej súvislosti čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.\nIII.1.3. Skúmanie proporcionality obmedzenia základných práv:\n44. Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd\ntradične zdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť,\nt. j. proporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného\npráva alebo slobody (PL. ÚS 3/00).\n45. Pred aplikovaním jednotlivých subtestov testu proporcionality je potrebné zistiť predpoklad\nlegality, ktorý vyplýva z požiadavky čl. 13 ods. 2 ústavy. Tá upravuje materiálne, ako aj formálne\npredpoklady, pri ktorých splnení možno upraviť medze základných práv. Materiálnym\npredpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným\nzákladným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava\nje vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty\na princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom\nobmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov\npráva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä\no širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu\nmedzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži\npredovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd\npodrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 10/2013). V skratke\ntak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze základných práv a slobôd môže\nupraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami,\nktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava\n(PL. ÚS 4/2021, bod 71).\n46. Obmedzenie dotknutých justičných práv sa v tomto prípade nespochybniteľne uskutočňuje\npomocou napádaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Tým sa naplnil predpoklad legality\npožadovaný v čl. 13 ods. 2 ústavy.\n47. Každé obmedzenie základných práv a slobôd sa musí uskutočniť v súlade s princípom\nproporcionality. Preukázanie proporcionality pri obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný\nsúd overuje pomocou testu proporcionality. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného\nprieskumu napadnutej právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým\nkrokom je jednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test\nof legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou\n11\n\nsledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým\nkrokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej drastických,\nresp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least\nintrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím\nkrokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality\nin the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery\nzásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy\n(PL. ÚS 8/2016, bod 104).\n48. Subtestom racionality, t. j. vhodnosti právnej úpravy, sa v teste proporcionality preukazuje,\nči právna úprava, ktorá obmedzuje základné právo, sleduje ústavne významný cieľ. Tým môže byť\nbuď iné základné právo a sloboda, alebo iný ústavne relevantný záujem.\n49. Napadnuté ustanovenia [§ 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6] boli do zákona o pobyte cudzincov\ndoplnené zákonom č. 108/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o pobyte cudzincov (body 61\na 125). Tento zákon bol prijatý 13. marca 2018 a účinnosť nadobudol 1. mája 2018 (teda\npred vydaním nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 8/2016-131 z 12. decembra 2018). Negatívne\nstanovisko Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva sa tým stalo dôvodom\nna zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu cudzincovi (jeho zrušenia). Predkladacia správa\nk uvedenej novele zákona o pobyte cudzincov zavedenie § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6\ndo zákona o pobyte cudzincov nijako neodôvodňuje. Niet dôvodu pochybovať o tom, že zámerom\nzavedenia predkladania stanoviska podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov Slovenskej\ninformačnej služby, príp. Vojenským spravodajstvom bola ochrana záujmov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu pôsobnosti Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, a to\nprostredníctvom stanoviska, ktoré je zároveň utajovanou skutočnosťou.\n50. Podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností je utajovanou skutočnosťou\ninformácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem\nSlovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným\nrozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré\nustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. Ochranou utajovaných skutočností sa bráni\nvzniku ujmy, ktorú v § 2 písm. d) zákona o ochrane utajovaných skutočností definuje ako ohrozenie\nalebo poškodenie záujmov Slovenskej republiky alebo záujmu, na ochranu ktorého sa Slovenská\nrepublika zaviazala, ktorého následky nemožno odstrániť alebo možno ich zmierniť iba následným\nopatrením. Podľa významu záujmu a závažnosti spôsobenej ujmy sa ujma člení na mimoriadne\nvážnu ujmu, vážnu ujmu, jednoduchú ujmu a nevýhodnosť pre záujmy Slovenskej republiky.\nOchrana pred takou ujmou je verejným záujmom, ktorý umožňuje osobitnú úpravu medzi\ntýmto verejným záujmom a individuálnym záujmom preverovaných osôb, najmä tých, ktoré sa\nv dôsledku postupu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností stanú nepovolanými osobami,\nt. j. osobami, ktoré nie sú oprávnené oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktoré nie\nsú oprávnené oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý im bol určený [§ 2\npísm. g) zákona o ochrane utajovaných skutočností].\n51. Podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť\no udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého\npobytu. Z uvedeného vyplýva, že Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo\nposkytne stanovisko, v ktorom sa uvedie súhlas alebo nesúhlas s udelením trvalého pobytu.\n12\n\nDôvodom na nesprístupnenie odôvodnenia takéhoto stanoviska je práve ochrana utajovaných\nskutočností pred nepovolanými osobami.\n52. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že ochrana verejnej bezpečnosti prostredníctvom\nochrany utajovaných skutočností pred nepovolanými osobami nepochybne spadá do legitímnych\ncieľov, ktorých naplnenie môže byť dôvodom na obmedzenie ústavou garantovaných justičných\npráv, ktoré tvoria referenčný rámec tohto návrhu na začatie konania. Aj bez explicitného prepojenia\ncieľa obmedzenia základného práva zákonodarcom v dôvodovej správe možno skonštatovať,\nže nezverejnenie utajovaných informácií v odôvodnení negatívneho stanoviska Slovenskej\ninformačnej služby alebo Vojenského spravodajstva podľa napadnutých ustanovení môže smerovať\nk posilneniu ochrany bezpečnosti štátu, ktorá by inak mohla byť ohrozená sprístupnením\nutajovaných skutočností podľa zákona o utajovaných skutočnostiach nepovolaným osobám.\nMedzi napadnutou právnou úpravou a cieľom, ktorý táto sleduje, existuje racionálna väzba.\n53. V subteste nevyhnutnosti testu proporcionality ústavný súd skúma, či prostriedky stanovené\nv napadnutých zákonných opatreniach (t. j. nesprístupnenie utajovaných skutočností v stanovisku\nSlovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva) predstavujú najmenej\nobmedzujúce opatrenie, t. j. nevyhnutný nástroj na dosiahnutie legitímneho cieľa (ochrana\nbezpečnosti Slovenskej republiky). Akékoľvek obmedzenia základných práv a slobôd by totiž mali\nbyť v demokratickom a právnom štáte formulované čo najužšie, inak nesplnia požiadavku\nnevyhnutnosti, a tým ani zásadu proporcionálneho obmedzenia základných práv a slobôd.\nNapadnuté zákonné opatrenia spĺňajú ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu požiadavku\nnevyhnutnosti pre dosiahnutie sledovaného cieľa v prípade, ak neexistuje iné opatrenie, ktoré\nby vôbec alebo v menšom rozsahu obmedzovalo v návrhoch označené základné procesné práva\ndotknutých osôb a zároveň aspoň tak ako napadnutá právna úprava by bolo vhodným prostriedkom\nna dosiahnutie sledovaného cieľa. Iba ak alternatívne hypotetické legislatívne opatrenie je menej\nreštriktívne (v menšom rozsahu obmedzuje dotknuté základné procesné práva dotknutých osôb)\na zároveň je aspoň tak vhodným prostriedkom pre dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. aspoň\nv takom rozsahu (v takej miere) je spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ ako opatrenie zvolené\nzákonodarcom, možno opatrenie zvolené zákonodarcom považovať za nie nevyhnutné\npre dosiahnutie sledovaného cieľa (PL. ÚS 8/2016, bod 110).\n54. Napriek tomu, že pri aplikácii sa na právne predpisy vzťahuje domnienka ústavnosti,\npri legislatívnom zásahu do ústavnej sféry základných práv leží dôkazne bremeno na preukázaní\nsplnení ústavných predpokladov na pleciach normotvorcu, v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy\npredovšetkým na zákonodarnom orgáne. Práve preto by sa národná rada mala pri každom zásahu\ndo sféry ústavou garantovaných práv snažiť čo najdetailnejšie vysvetliť predovšetkým\nnevyhnutnosť takéhoto zásahu. V tomto smere je adekvátne čo najpresvedčivejšie objasniť (najmä\nv dôvodovej správe, prípadne v stanovisku podľa § 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde) neexistenciu\niných, menej invazívnych legislatívnych zásahov do základných práv na účel dosiahnutia\nsledovaného legitímneho cieľa.\n55. Informácie, na základe ktorých Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo\nvykonávajú bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík a ktoré zakladajú bezpečnostnú\nnespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané vlastnou spravodajskou činnosťou Slovenskej\ninformačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva alebo v rámci medzinárodnej spravodajskej\nspolupráce. V mnohých prípadoch sa tieto informácie získavajú aj utajovanými spôsobmi\n13\n\na prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie, ako aj samotný spôsob ich\nzískania, utajovanú skutočnosť, na manipuláciu s ktorou sa vzťahujú osobitné právne režimy\nustanovené vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia spravodajských služieb\nk bezpečnostnej spoľahlivosti dotknutej osoby utajovanou skutočnosťou označenou príslušným\nstupňom utajenia. Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť\nk zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj k odhaleniu\npoužívaných foriem, metód a prostriedkov vyšetrovania (PL. ÚS 8/2016, bod 111).\n56. Právna úprava tak výrazným spôsobom limituje možnosť oboznámiť žiadateľa o udelenie\ntrvalého pobytu s dôvodmi uvedenými v stanovisku spravodajských služieb. Toto stanovisko\nnásledne tvorí základ pre rozhodnutie policajného útvaru o udelení trvalého pobytu. Obmedzená\nmožnosť oboznámiť sa s odôvodnením stanoviska spravodajských služieb sa v správnom konaní\nvzťahuje aj na samotný policajný útvar, resp. jeho zamestnancov, na ktorých sa podľa § 34 a § 35\nzákona o ochrane utajovaných skutočností nevzťahuje osobitný režim prístupu k utajovaným\ninformáciám (t. j. oprávnené osoby s osobitným postavením a iné oprávnené osoby), teda sa od nich\nnevyžaduje status oprávnenej osoby podľa § 2 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností.\nNavyše, nesúhlasné stanovisko podľa § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte\ncudzincov je obligatórnym dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu.\nBez ohľadu na to, či príslušný zamestnanec policajného útvaru má alebo nemá právo oboznámiť sa\ns dôvodmi stanoviska, musí negatívne stanovisko spravodajských služieb nasledovať a žiadosť\nzamietnuť bez ďalšieho posudzovania. Až ak by proti rozhodnutiu policajného útvaru o zamietnutí\nžiadosti o udelenie trvalého pobytu (zrušení trvalého pobytu) bola podaná správna žaloba\nv správnom súdnictve, získal by v zmysle § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných\nskutočností konajúci súd možnosť oboznámiť sa s obsahom negatívneho stanoviska bezpečnostných\nslužieb.\n57. Podľa § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností sa v konaní pred štátnym orgánom\nmôže za zákonom ustanovených podmienok oboznámiť s utajovanými skutočnosťami v rozsahu\npotrebnom na konanie aj advokát, teda aj advokát, ktorý je zástupcom cudzinca v konaní\nna policajnom útvare. Avšak táto možnosť je viazaná na súhlas vedúceho, do ktorého pôsobnosti\nutajovaná skutočnosť patrí. To znamená, že zákonne súladná je aj situácia, v ktorej by cudzinec\nžiadajúci o trvalý pobyt či jeho advokát nedostali vôbec žiadne informácie, ktoré spravodajské\nslužby viedli k vydaniu negatívneho stanoviska podľa § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte\ncudzincov. Prístup k utajovaným skutočnostiam sa vo vzťahu k cudzincovi výrazne nemení ani\npri podaní správnej žaloby proti rozhodnutiu policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie\ntrvalého pobytu. Takáto osoba sa ani v konaní pred správnym súdom nemusí dozvedieť čo i len\npodstatu dôvodov, pre ktoré bolo vydané negatívne stanovisko spravodajských služieb.\n58. Ako už bolo uvedené, legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská\ninformačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 125 ods. 6 zákona\no pobyte cudzincov, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti\nSlovenskej republiky. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý\nsúdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť\nrovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom\nna zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná,\na záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd\nuž v minulosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom\n14\n\npre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96).\nZákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporciu medzi\nústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických osôb a efektívnym\ndosahovaním účelu špecifického zákona, ktorý reprezentuje verejný záujem.\n59. V tomto prípade sú účelom ochrany bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, ktoré majú\ntak materiálny, ako aj procesný charakter. Preto je legitímne a vo verejnom záujme chrániť\nutajované skutočnosti, ktorých odtajnený alebo inak uverejnený obsah by mohol ohroziť životné\nzáujmy nielen Slovenskej republiky, iných štátov, ale aj tretích osôb, ktoré sú mimo procesu takého\nutajovania. Na druhej strane sa však musí zabrániť neprimerane voľnej, ba až svojvoľnej úprave\nochrany utajovaných skutočností vo vzťahu k posudzovaným žiadateľom o pobyt. Vyvažovanie\nlimitov ochrany základných práv a slobôd preverovaného žiadateľa a verejného záujmu\nspočívajúceho v bezpečnostných, a teda existenčných záujmoch štátu, ktoré majú nielen interný, ale\naj externý, zahraničný rozmer, si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany\nzákladných práv a slobôd. Možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí vyjadrovať rovnakú\nkvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom takého zákona, akým je\nzákon o ochrane utajovaných skutočností, avšak nemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej\nopory pre reálne uplatnenie ochrany základných práv a slobôd preverovaných osôb (mutatis\nmutandis PL. ÚS 15/03).\n60. Právo na kontradiktórne konanie teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným\nzáujmom na ochrane utajovaných skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv\nvšak nesmie zasiahnuť do samej podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia\núčastníkovi konania spôsobujú, musia byť vyvážené. Ak účastník konania nemal prístup k určitým\ndôkazným prostriedkom, potom najmä súdna moc musí preskúmať predchádzajúci rozhodovací\npostup a zabezpečiť, že v najvyššej možnej miere sa uplatnia požiadavky na kontradiktórne konanie\na rovnosť zbraní (Regner proti Českej republike, rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu\npre ľudské práva z 19. 9. 2017 o sťažnosti č. 35289/11, body 147 – 149). Európsky súd pre ľudské\npráva taktiež konštatoval, že v konaní možno rešpektovať určité procedurálne obmedzenia\npredchádzajúce úniku informácií škodlivých pre národnú bezpečnosť. To však neospravedlňuje\nabsenciu účinných opravných prostriedkov vždy, keď sa exekutíva rozhodne použiť termín\n„národná bezpečnosť“. Aj pri potenciálnom ohrození národnej bezpečnosti sa vyžaduje aspoň to, že\npríslušný nezávislý odvolací orgán musí byť informovaný o dôvodoch rozhodnutia. To platí aj\nv prípadoch, že takéto dôvody nie sú verejne dostupné. Odvolací orgán súčasne musí disponovať\nprávomocou odmietnuť tvrdenie výkonnej moci o existencii ohrozenia národnej bezpečnosti, ak\ntakéto konštatovanie považuje za svojvoľné alebo neopodstatnené. Okrem toho musí byť\nzabezpečená určitá forma kontradiktórneho konania, hoc aj prostredníctvom osobitného zástupcu\npo bezpečnostnej previerke (Al-Nashif proti Bulharsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva z 20. 9. 2002 o sťažnosti č. 50963/99, bod 137).\n61. Na základe uvedeného sa s tvrdením národnej rady i vlády, podľa ktorej to má byť súd, kto\nvyvažuje nesprístupnenie utajovaných skutočností žiadateľovi o udelenie trvalého pobytu, možno\nčiastočne stotožniť. V zmysle § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností\nmá súd v rámci prieskumu rozhodnutia ministerstva možnosť oboznámiť sa s dôvodmi negatívneho\nstanoviska spravodajských služieb podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Akceptácia\nústavne súladnej miery kontradiktórnosti si však vyžaduje aj zvýšenú aktivitu súdu v porovnaní\ns postupom orgánu verejnej správy v správnom konaní.\n15\n\n62. Vo výnimočných prípadoch taktiež neoznámenie písomných pripomienok alebo dokumentov\nv konaní a nemožnosť sťažovateľa vyjadriť sa k nim nemusí predstavovať porušenie práva\nna spravodlivé konanie. To by však bolo možné napríklad v situácii, keď by priznanie práv\nsťažovateľovi, o ktoré bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený, nemalo žiadny vplyv na výsledok\nkonania. Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru by nenastalo ani v prípade, ak by neoznámenie skutočností\nnepredstavovalo dôvod, ktorý by skutočne alebo aspoň potenciálne mohol mať relevantný vplyv\nna výsledok konania (Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva z 28. 6. 2016 o sťažnosti č. 65302/11, bod 60).\n63. Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti\nod osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým v situáciách,\nkeď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie.\nAk sa teda cudzinec žiadajúci o udelenie trvalého pobytu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré\nspravodajské služby vydali nesúhlasné stanovisko, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej\nkontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku naznačuje vláda. Nesprístupnením vykonávaného\ndôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov\nsa žiadateľovi o udelenie trvalého pobytu odopiera možnosť vyjadrenia sa k rozhodujúcej\nskutočnosti, ktorá priamo spôsobuje zamietnutie jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu.\n64. Zmyslom a účelom súdnej kontroly rozhodovania na základe utajovaných skutočností je\npredovšetkým zabezpečiť, aby pre rozhodovanie boli použité iba informácie skutočné a vierohodné,\nnie vyfabulované. Tieto informácie musia poskytnúť dostatočne presný a spoľahlivý skutkový\nzáklad pre právne posúdenie veci. Preto správy spravodajských služieb nemôžu byť iba vyjadrením\nnázoru ich spracovateľa bez potrebného skutkového základu zachyteného v podkladoch rozhodnutia\na súdom overiteľného (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 10 Azs\n270/2021 zo 4. 11. 2021, bod 7; sp. zn. 10 Azs 438/2021-47 zo 7. 2. 2022, bod 30).\n65. Ako naznačila národná rada i vláda, správne súdy v takýchto veciach majú „suplovať obhajobu“\na musia tak namiesto nej overiť vierohodnosť a presvedčivosť skutkových zistení. Avšak napriek\ntomu nemožno pripustiť, aby pod rúškom utajovaných informácií, o ktorých relevancii si nie je\nmožné vytvoriť úsudok, bolo svojvoľne a bez spoľahlivých skutkových dôvodov nakladané\ns osudmi ľudí (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 259/2019-28\nz 12. 3. 2020, bod 22). Právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu\nk utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou,\nak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (k tomu viac\naj rozsudok Súdneho dvora z 22. 9. 2022 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti\nFőigazgatósag, C-159/21).\n66. Ústavný súd už v náleze č. k. PL. ÚS 8/2016-131 z 12. decembra 2018, ktorým vyslovil nesúlad\n§ 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov [ktorý umožňoval policajnému útvaru pri rozhodnutí\no zamietnutí žiadosti cudzinca o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), resp. o zrušení\njeho pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a), teda v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že štátny\npríslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, uviesť v odôvodnení\nrozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky] s ústavou,\nvýslovne konštatoval, že príslušný orgán (policajný útvar) musí mať zákonom uloženú povinnosť\noznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria\n\n16\n\nzáklad rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť\npresné a úplné dôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí (bod 122).\n67. Menej invazívnu alternatívu k úplnému nesprístupneniu dôvodov, pre ktoré vydala Slovenská\ninformačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo predmetné negatívne stanovisko, by mohla\npredstavovať možnosť oboznámiť sa s jeho odôvodnením aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu.\nOboznámenie sa aspoň s podstatou dôvodov, na základe ktorých štát vykonal voči cudzincovi určité\nopatrenie, predpokladá judikatúra Súdneho dvora (rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora vo veci\nZZ proti Secretary of State for the Home Department zo 4. 6. 2013, C-300/11, bod 66, 68), ako aj\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej, aj keď cudzincovi môže byť obmedzený\nprístup k utajovaným dokumentom, neznamená to, že mu správny orgán neoznámi vôbec nič;\nsprávne orgány musia informovať cudzinca aspoň o podstate vznesených obvinení (rozsudok\nVeľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Muhammad a Muhammad v. Rumunsko\nz 15. 10. 2020 o sťažnosti č. 80982/12, bod 151). V situácii, keď nepochybne nie je možné\noboznamovať cudzinca žiadajúceho o trvalý pobyt so všetkými skutočnosťami a dôkazmi\nvyplývajúcimi zo stanoviska bezpečnostných služieb, nevyhnutne potrebným rozsahom možno\nrozumieť práve oznámenie aspoň „podstaty dôvodov“ vyplývajúcich zo stanoviska bezpečnostných\nslužieb, pretože inak sa účastník konania nemá šancu efektívne brániť proti rozhodnutiu – štátne\norgány ho nútia „k streľbe na terč so zaviazanými očami“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky sp. zn. 10 Azs 438/2021-47 zo 7. februára 2022, bod 25; príklady miery\nkonkrétnosti opisu obsahu utajovaných skutočností v bode 28). Takáto možnosť oboznámenia sa\naspoň s podstatou dôvodov v stanovisku bezpečnostných služieb by mala zahŕňať ako dotknutého\nžiadateľa, tak aj správny orgán (policajný útvar), ktorý o udelení trvalého pobytu rozhoduje, avšak\nza súčasne vytvoreného predpokladu posudzovať obsah stanoviska zo strany policajného útvaru,\nteda bez striktnej viazanosti jeho negatívnym záverom.\n68. Oboznámenie žiadateľa o udelenie trvalého pobytu aspoň s podstatou dôvodov stanoviska\nspravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby alebo\nVojenského spravodajstva vyslovený nesúhlas s udelením trvalého pobytu, by žiadateľovi umožnilo\nposúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu\nv správnom súdnictve totiž predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby\nk súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu\nindividuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od mnohých faktorov, predovšetkým\nvšak od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo\nv kontexte posudzovaného zákona znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať\nod príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov jeho rozhodnutia, a tak so znalosťou\nveci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd. Príslušný súd môže\nzabezpečiť efektívnu ochranu dotknutých práv a právom chránených záujmov tejto osoby len vtedy,\nkeď predmetom jeho kontroly (prieskumu) bude zákonnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nIba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup\npri napĺňaní účelu zákona o ochrane utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe\n(mutatis mutandis PL. ÚS 15/03).\n69. V sp. zn. PL. ÚS 8/2016 (bod 124) sa v tomto smere konštatovalo, že ak sa dotknutá osoba\n„nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto\nrozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné\ndôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany\n17\n\npráv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou\nproti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné\nprávo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.\n70. Pre zachovanie ústavnej súladnosti by sa relevantné skutočnosti mali v nevyhnutnom rozsahu\nsprístupniť aj žiadateľovi prostredníctvom predmetného stanoviska Slovenskej informačnej služby,\nresp. Vojenského spravodajstva, t. j. aspoň s podstatou dôvodov týkajúcej sa verejnej bezpečnosti,\nktoré tvoria základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, a to spôsobom, pri ktorom sa\nzohľadní nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií (porovnaj\ns PL. ÚS 8/2016, bod 112). Tým by sa zabezpečila možnosť žiadateľa vyjadriť sa k vykonávaným\ndôkazom, ktoré viedli k negatívnemu stanovisku spravodajských služieb týkajúceho sa ohrozenia\nzáujmov Slovenskej republiky. Takéto opatrenie by zabezpečilo ochranu časti utajovaných\nskutočností a súčasne by sa tým splnil nevyhnutný rámec uplatňovania ústavou garantovaných práv.\nTo by umožnilo dotknutým osobám brániť svoje záujmy za podstatne lepších podmienok, ako to\numožňuje napadnutá právna úprava.\n71. Pri načrtnutom postupe oboznamovania sa so skutočnosťami nevyhnutnými pre garanciu\nústavného čl. 46 ods. 1 a 2, samozrejme, nie je možné úplne vylúčiť, že sa za určitých okolností\nskutočne ohrozí alebo aspoň zníži úroveň bezpečnosti Slovenskej republiky. Obmedzenie\nzákladného práva však nemôže sledovať maximalizáciu jednej ústavnej hodnoty na úplný úkor inej\nrelevantnej ústavnej hodnoty. Inými slovami, zákonné obmedzenie nemôže zbaviť ústavné právo\njeho esenciálneho významu, čoho vyjadrením je prvá veta čl. 13 ods. 4 ústavy. Napádané\nustanovenia zákona o pobyte cudzincov však výhrade národnej bezpečnosti bez adekvátnych\nprocesných záruk poskytujú neobmedzenú možnosť popierania základných práv, ktoré sú\nreferenčnými normami tohto návrhu na začatie konania. Princíp ochrany národnej bezpečnosti je\nv tomto prípade zásadne nadradený nad princíp ochrany základných práv jednotlivca. Bezpečnosť\nštátu, ktorú zabezpečujú predovšetkým zložky výkonnej moci, nesmie vytvárať neprekonateľnú\nprekážku pri uplatňovaní práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Za takýchto\nokolností by ani následný súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu nemusel zabezpečiť\nmateriálny, ale len formálny predpoklad ochrany tohto práva. Jeden dôležitý ústavný záujem\nv demokratickom a právnom štáte totiž nemôže byť podústavným predpisom nadriadený inému\nústavnému záujmu. Konflikty ústavných princípov sa neriešia hierarchicky, ale sú príkazmi\nk optimalizácii (ALEXY, R. Balancing, constitutional review, and representation. In: International\nJournal of Constitutional Law. 2005, roč. 3, č. 4, s. 572 – 581). Absolútna ochrana jedného\nústavného záujmu (bezpečnosť štátu), ktorou sa poprie iný ústavne relevantný záujem (právo\nna spravodlivý súdny proces), je v demokratickom a právnom štáte neprípustná. Práve ochrana\nbezpečnosti štátu však bola v rôznych historických okamihoch, v rôznych štátoch, rôznymi\nspôsobmi zneužívaná práve na popieranie základných práv a slobôd jednotlivcov. Slovami Aharona\nBaraka nie sú ľudské práva akousi arénou skazy národa, ktoré nemôžu odôvodňovať podrývanie\nnárodnej bezpečnosti v každom prípade a za každých okolností. Na druhej strane je však potrebné\nbrať do úvahy hodnoty a princípy, ktoré sa týkajú ľudskej dôstojnosti a slobody. Národná\nbezpečnosť nemôže odôvodňovať podkopávanie ľudských práv v každom prípade a za každých\nokolností. Národná bezpečnosť nezaručuje neobmedzené oprávnenie poškodzovať jednotlivca\n(BARAK, A. Sudca v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016. s. 388).\n18\n\n72. Keďže § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov požaduje bezvýhradnú akceptáciu\nnegatívneho stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, toto\nustanovenie nespĺňa predpoklady najmenej invazívneho prostriedku na ochranu bezpečnosti\nSlovenskej republiky, a tým nevyhnutnosti pri obmedzovaní predovšetkým základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, tak ako ich v rámci čl. 6 ods. 1 dohovoru\nstabilizovane interpretuje ústavný súd. Súčasne pritom nebol splnený ani základný predpoklad\npodľa čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý pri obmedzovaní základných práv a slobôd vyžaduje dbať\nna ich podstatu a zmysel.\n73. Pretože pri posudzovaní jednotlivých subtestov testu proporcionality ústavný súd postupuje\ngradáciou, nebolo potrebné pristúpiť k zhodnoteniu záverečnému subtestu (primeranosti,\nresp. proporcionality v užšom slova zmysle). Na základe uvedeného je napadnuté ustanovenie\npotrebné vyhodnotiť ako ústavne nesúladné.\n74. Z konštatácie neústavnosti § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov je možné uviesť,\nže totožný postup, ktorým policajný útvar zohľadňuje negatívne stanovisko spravodajských služieb,\nsa v zákone o pobyte cudzincov uplatňuje aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelení prechodného\npobytu v § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov. Podľa tohto ustanovenia policajný útvar\nzamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje\nnesúhlas s udelením prechodného pobytu. Práve z toho dôvodu je ústavný súd vo vzťahu k § 33\nods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov povinný uplatniť postup podľa § 89 zákona o ústavnom\nsúde, podľa ktorého ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad\npreskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého\njeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,\na pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\ns tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou,\nktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom\nnesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.\nZ dôvodu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy tak ústavný súd v tomto náleze ultra petitium\ndeklaruje ústavný nesúlad § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov s rovnakým referenčným\nrámcom a na základe rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte\ncudzincov.\n75. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dôvody konštatuje, že v časti namietaného nesúladu\n§ 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy bolo\npotrebné návrhu navrhovateľa nevyhovieť. Regulačná podstata predmetného ustanovenia spočíva\nvýlučne v povinnosti správneho orgánu konajúceho o pobyte cudzinca vyžiadať si stanovisko\nSlovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, pričom oba dožiadané orgány sú\nv prípade nesúhlasného stanoviska povinné zaslať ho policajnému útvaru v zákonnej lehote 15 dní\nod doručenia žiadosti o stanovisko. Zákon o pobyte cudzincov teda nepredpokladá povinnosť\nspravodajských služieb formulovať rezultát stanoviska alternatívne (súhlas – nesúhlas), ale\nnevylučuje ani inú podobu stanoviska. V tomto aspekte sa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov\nlíši od § 19a ods. 10 prvej vety zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení účinnom do 26. mája 2023 (ďalej len „zákon o azyle“), o ktorého čiastočnom\nnesúlade s ústavou ústavný súd rozhodol nálezom č. k. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 a ktorý\nokrem iného predpokladal len súhlas alebo nesúhlas spravodajských služieb s udelením azylu alebo\ns poskytnutím doplnkovej ochrany (body 74 a 76 nálezu č. k. PL. ÚS 15/2020-63). Aj samotná\n19\n\nvyhovujúca časť výroku nálezu č. k. PL. ÚS 15/2020-63 vo vzťahu k § 19a ods. 10 zákona o azyle\n(jeho nesúlad iba v časti slov „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo\ns poskytnutím doplnkovej ochrany“) zrozumiteľne naznačuje, že ústavný súd nepovažoval\nza ústavne problematickú povinnosť správneho orgánu vyžiadať si stanovisko spravodajských\nslužieb, ale očakávanie zákonodarcu, že stanovisko bude formulované len buď súhlasne alebo\nnesúhlasne. Obligatórne vyžiadanie si stanoviska spravodajských služieb teda ústavný súd\npri prieskume azylovej právnej úpravy nespochybnil, ale naopak, aproboval ho ako garanciu\nbezpečnostných záujmov Slovenskej republiky v procese rozhodovania o udelení azylu alebo\no poskytnutí doplnkovej ochrany (bod 85 nálezu č. k. PL. ÚS 15/2020-63). V aktuálne prerokúvanej\nveci ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od tohto svojho názoru, a preto s ohľadom na odlišnú\nregulačnú podstatu § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov v porovnaní s § 19a ods. 10 prvou\nvetou zákona o azyle návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu § 125 ods. 6 zákona o pobyte\ncudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy nevyhovel.\n76. Ani vo vzťahu k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný\nsúd návrhu nevyhovel. Vzal do úvahy ich regulačnú orientáciu, ktorá len v spojení s ustanoveniami\nzákona o ochrane utajovaných skutočností a správneho poriadku vedie k právno-realizačnému\nvýsledku, ktorý (tak ako je to zdôvodnené v doterajšom odôvodnení tohto nálezu) odporuje\nzákladným právam upraveným v čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Samotné napadnuté\nustanovenia totiž upravujú výlučne príkaz adresovaný príslušnému správnemu orgánu, aby si\npri rozhodovaní o udelení trvalého pobytu alebo prechodného pobytu stanovisko spravodajských\nslužieb vyžiadal a aby ho rešpektoval bez možnosti podrobiť ho akémukoľvek prieskumu\na hodnoteniu v konfrontácii s ostatnými podkladmi pre svoje rozhodnutie. Vyhovujúci výrok tohto\nnálezu vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam zákona o pobyte cudzincov spätý s ich derogáciou\ntak nič nemení na tom, že účastníkom správneho konania ani príslušným správnym orgánom\nnaďalej nebude poskytnutý priestor na oboznámenie sa s dôvodmi stanoviska spravodajských\nslužieb k otázke pobytu cudzincov na našom území.\nIII.1.4. Skúmanie ďalších ústavných aspektov\n77. Ústavný súd sa osobitne zaoberal i argumentáciou navrhovateľa založenou na ústavnej\nneakceptovateľnosti odňatia rozhodovacej právomoci správnemu orgánu (policajného útvaru) a jeho\n(faktického) prenesenia na spravodajské služby (body 59 – 63 návrhu).\n78. Medzi základné úlohy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) patrí vytvorenie právnych\na faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd. V prípade, ak sa ochrana základných\npráv a slobôd dotknutých osôb má realizovať prostredníctvom osobitného konania pred štátnym\nalebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto\nkonaní dostupných každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalším kritériom kladeným\nna takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba\nfiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd dotknutých osôb.\nZa neoddeliteľnú súčasť takýchto konaní je potrebné považovať nevyhnutné procesné záruky\nreálneho uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Samotnou existenciou takýchto konaní\nsa ústavné a medzinárodnoprávne požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd\ndotknutých osôb nevyčerpávajú, pretože tieto predpokladajú tiež určitú „kvalitu“ orgánov\nrozhodujúcich o uplatnení, resp. ochrane základných práv a slobôd (nezávislosť a nestrannosť\n\n20\n\nrozhodovacích orgánov), ako aj určitú kvalitu samotného konania o nich (II. ÚS 9/00,\nPL. ÚS 15/03).\n79. Dotknuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov fakticky odnímajú rozhodovanie o žiadosti\ncudzinca o udelenie trvalého pobytu (jeho zrušenie) alebo prechodného pobytu z právomoci na to\nzákonom určeného správneho orgánu (policajného útvaru) a prenášajú ho na spravodajské služby.\nNapadnutá právna úprava znamená, že dôvody, na základe ktorých spravodajská služba nesúhlasí\ns udelením trvalého pobytu žiadateľovi, nie sú už pre správny orgán podstatné, podstatná je iba\nexistencia negatívneho stanoviska spravodajskej služby. Právna úprava núti správny orgán chápať\nstanovisko spravodajskej služby ako záväzné s povinnosťou rešpektovať ho.\n80. Nemožno teda prehliadnuť, že problém navrhovateľom napadnutej právnej úpravy spočíva\nv zásahu do zákonom predpokladanej právomoci správneho orgánu povolaného rozhodovať\no právach a povinnostiach cudzinca. Možno sa preto stotožniť s názorom navrhovateľa, podľa\nktorého napadnutú právnu úpravu možno charakterizovať tak, že „suverénom“ pri rozhodovaní\no žiadosti o udelenie trvalého pobytu (pri jeho zrušovaní) alebo prechodného pobytu za tejto\nsituácie nie je správny orgán, na ktorý sa nositeľ základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy\nobrátil, pretože mu zákonodarca zveril poskytovanie ochrany základnému právu zaručenému čl. 46\nods. 1 ústavy, ale spravodajská služba, ktorá fakticky rozhoduje o výsledku žiadosti o udelenie\npobytu cudzincovi, a to bez toho, aby jej zákon zveroval rozhodovanie o verejných subjektívnych\nprávach fyzických osôb v (tejto) oblasti verejnej správy. Pretože spravodajskej službe rozhodovanie\no týchto verejných subjektívnych právach cudzinca zákon nezveruje, niet ani zákonnej úpravy,\nktorá by dotknutým fyzickým osobám garantovala potrebné procesné práva pri ochrane ich práv\nvoči spravodajskej službe (jej negatívnemu stanovisku).\n81. Takéto skryté odňatie právomoci správnemu orgánu napriek jeho deklarovaniu zákonom\no pobyte cudzincov je v podmienkach právneho štátu ústavne neprijateľné, pretože robí iluzórnou\nprávnu ochranu, ktorej poskytovanie je formálne zverené správnemu orgánu bezvýhradne\nviazanému stanoviskom iného orgánu verejnej moci (spravodajská služba), ktorý zákonodarca\nna účel poskytovania právnej ochrany vo vymedzenom okruhu právnych vzťahov neurčil. Je preto\nústavne neprijateľné a v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie\no udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných\nsubjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu (policajnému\nútvaru), bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán\nrešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.\n82. Aj z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje nesúlad § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h)\nzákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.\nIII.2. Právo Európskej únie ako referenčný rámec konania\nIII.2.1. Aplikovateľnosť charty v posudzovanom prípade:\n83. Podľa čl. 51 ods. 1 charty je charta určená členským štátom výlučne vtedy, keď vykonávajú\nprávo Únie. Podľa vysvetliviek, na ktoré podľa čl. 52 ods. 7 charty majú súdy Únie a členských\nštátov prihliadať, o vykonávanie práva Únie zo strany členských štátov ide vtedy, keď konajú\nv rámci pôsobnosti práva Únie. Aplikovateľnosť charty je teda v posudzovanom prípade závislá\nod toho, či je možné považovať aplikovateľnú vnútroštátnu právnu úpravu, teda zákon o pobyte\ncudzincov, za vykonávanie práva Únie.\n21\n\n84. Podľa čl. 4 ods. 2 písm. j) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) patrí\n„priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ do kategórie spoločných právomocí, ktoré EÚ\nvykonáva spoločne s členskými štátmi. V čl. 79 ods. 1 ZFEÚ sa ďalej precizuje, že EÚ „tvorí\nspoločnú prisťahovaleckú politiku s cieľom zabezpečiť vo všetkých etapách účinné riadenie\nmigračných tokov, spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa\noprávnene zdržiavajú v členských štátoch, ako aj predchádzanie a posilnený boj proti nelegálnemu\nprisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi.“.\n85. V zmysle čl. 79 ods. 2 písm. a) ZFEÚ Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym\nlegislatívnym postupom prijme „opatrenia v oblasti podmienok vstupu a pobytu, ako aj normy\ntýkajúce sa udeľovania dlhodobých víz a povolení na dlhodobý pobyt členskými štátmi vrátane tých,\nktoré sú udeľované na účely zlúčenia rodiny“.\n86. Zákon o pobyte cudzincov je výsledkom transpozície viacerých sekundárnych aktov EÚ\n(detailne „Príloha č. 2 k zákonu č. 404/2011 Z. z. – Zoznam preberaných právne záväzných aktov\nEurópskej únie“), z ktorých viaceré boli prijaté inštitúciami EÚ na základe čl. 79 ods. 2 ZFEÚ\n(pred Lisabonskou zmluvou išlo o čl. 63 Zmluvy o založení EHS), medzi nimi aj smernica Rady\n2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré\nsú osobami s dlhodobým pobytom, ktorá v čl. 6 ods. 1 predpokladá možnosť členského štátu\n„odmietnuť priznať postavenie osoby s dlhodobým pobytom z dôvodu verejného poriadku alebo\nbezpečnosti štátu“. Zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko Slovenskej\ninformačnej služby a Vojenského spravodajstva obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu,\numožnené § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov [obdobne i zrušenie trvalého pobytu\npodľa § 50 ods. 1 písm. a) rovnakého zákona], je realizáciou možnosti predpokladanej v čl. 6 ods. 1\nsmernice 2003/109.\n87. Je teda nespochybniteľné, že v intenciách čl. 51 ods. 1 charty situácia pri zamietaní žiadosti\no udelenie trvalého pobytu (jeho zrušenie) z dôvodu, že stanovisko Slovenskej informačnej služby\na Vojenského spravodajstva obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu, spadá do pôsobnosti\npráva EÚ, a je teda nutné dodržiavať základné práva garantované chartou.\n88. Preto sa ústavný súd nestotožnil s tvrdením národnej rady obsiahnutým v jej stanovisku\nk návrhu na začatie konania, podľa ktorého sa v tomto prípade nevykonáva právo Európskej únie\na čl. 47 charty sa neuplatňuje.\nIII.2.2. Charta ako priamo aplikovateľná norma v konaní pred všeobecnými súdmi:\n89. Vzhľadom na to, že navrhovateľ, ktorý namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona\no pobyte cudzincov aj s čl. 47 charty, je všeobecným súdom členského štátu EÚ, ústavný súd musí\ntúto skutočnosť v konaní zohľadniť (k problematike posudzovania návrhov na začatie konania\no súlade právnych predpisov zo strany všeobecných súdov, v ktorých je charta navrhovanou\nreferenčnou normou prieskumu, sa ústavný súd vyjadril už v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020).\n90. Špecifická povaha práva EÚ je vyjadrená v ustálenej judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa\npôvodnej Zmluvy o EHS, podľa ktorej „Zmluvy Spoločenstva, na rozdiel od bežných\nmedzinárodných zmlúv, ustanovili nový vlastný právny poriadok, ktorý je začlenený do právneho\nsystému členských štátov v čase nadobudnutia účinnosti Zmlúv a ktorý je pre ich súdy záväzný.\nV oblastiach definovaných Zmluvami obmedzili členské štáty svoje zvrchované práva v prospech\ntohto nového právneho poriadku s vlastnými inštitúciami a ktorého subjektmi sú nielen členské\n22\n\nštáty, ale aj ich štátni príslušníci“ (rozsudok z 5. 2. 1963, van Gend & Loos, 26/62, EU:C:1963:1,\ns. 23; rozsudok z 15. 7. 1964, Costa, 6/64, EU:C:1964:66, s. 1158 a 1159). Citovaný koncept\npotvrdzuje aj aktuálna judikatúra (rozsudok z 21. 12. 2021, Euro Box Promotion a i., C-357/19,\nC-379/19, C-547/19, C-811/19 a C-840/19, EU:C:2021:1034, bod 245).\n91. Z povahy práva EÚ vyplýva aj to, že v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu\nv súlade s požiadavkami práva EÚ zásada prednosti práva EÚ vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý\nje v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva EÚ, zabezpečil plný účinok\npožiadaviek tohto práva v prípade, o ktorom rozhoduje. Naznačenú osobitosť práva EÚ\nuž opakovane vyzdvihol aj ústavný súd. V sp. zn. PL. ÚS 3/09 vyslovil, že „Z rozsudku Súdneho\ndvora Európskych spoločenstiev vo veci Simmenthal (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal,\n106/77, Zb. s. 629, bod 17) vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Európskeho spoločenstva\nje dôsledkom účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu\nk vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho\nustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi rozpore, ale – vzhľadom na to, že tieto\nustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého\nčlenského štátu, pred ktorým majú prednosť – aj vylúčenie prijímania takého vnútroštátneho práva,\nktoré je nezlučiteľné s právom Európskeho spoločenstva.“.\n92. S ohľadom na úlohu všeobecných súdov ústavný súd dodal, že všeobecný súd «konanie o súlade\nvnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika preniesla\nvýkon časti svojich práv na Európsku úniu, pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\niniciovať zásadne nemôže, pretože v rozsahu svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva\nEurópskej únie a je... povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní\nkaždé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom\nSpoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou\nalebo iným „ústavným postupom“ (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629,\nbod 24). K takýmto „ústavným postupom“ totiž možno považovať aj konanie o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy» (PL. ÚS 3/09, časť 3.4). Touto deklaráciou sa ústavný súd\npriklonil k stabilizovanej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora. Pritom uviedol, že „vychádzajúc\nzo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány verejnej moci, t. j. nielen všeobecné súdy,\nsú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu\nEurópskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor\npredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy\no fungovaní EÚ. Z toho vyplýva, že do rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade napadnutého\nprávneho predpisu (alebo odloženia jeho účinnosti podľa čl. 125 ods. 2 ústavy), jeho časti alebo\njednotlivého ustanovenia sú všeobecné súdy, ako aj iné orgány verejnej moci povinné vylúčiť\npoužitie takého vnútroštátneho práva ex offo a po rozhodnutí ústavného súdu o ich nesúlade\ns ústavou alebo ústavným zákonom je odstránený jeho nesúlad nielen s ústavou alebo ústavným\nzákonom, ale aj možný nesúlad napadnutého vnútroštátneho práva s právom Európskej únie.“\n(PL. ÚS 3/09, časť 3.4).\n93. Kým špecializovaný a koncentrovaný model ústavného súdnictva charakterizujúci slovenský\nústavný systém nedovoľuje všeobecným súdom bez súčinnosti s ústavným súdom presadiť\na uplatniť decízny záver o nesúlade právneho predpisu, ktorý sa má v súdenej veci použiť,\ns právnym predpisom vyššej právnej sily (čl. 144 ods. 2 ústavy), zásada prednosti práva EÚ zavádza\ndo procesu kontroly súladu vnútroštátneho práva s chartou difúzne prvky, keď od súdu členského\n23\n\nštátu nevyžaduje potvrdenie jeho presvedčenia o takomto nesúlade inou kompetentnou autoritou.\nAk sa teda všeobecný súd domnieva, že ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu kolidujú\ns chartou, potom v rámci svojej právomoci uplatňovať právo EÚ je povinný zabezpečiť plný účinok\npožiadaviek plynúcich z ustanovení práva EÚ.\n94. Aj navrhovateľ ako súd členského štátu EÚ je svojou činnosťou sám povinný zabezpečiť plný\núčinok požiadaviek plynúcich z čl. 47 charty v predmetnom konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu.\nV prípade pochybností sa navrhovateľ môže podľa čl. 267 ZFEÚ obrátiť na Súdny dvor v rámci\nkonania o tzv. prejudiciálnej otázke. Práve Súdny dvor má totiž výlučnú právomoc poskytnúť\nkonečný výklad práva EÚ (napr. rozsudok z 2. 9. 2021, Moldavská republika, C-741/19,\nEU:C:2021:655, bod 45). Účinnú pomoc súdu členského štátu teda v takom prípade poskytuje\nSúdny dvor, a nie ústavný súd.\n95. Návrh na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s chartou preto nenapĺňa podstatu\nnávrhového oprávnenia všeobecného súdu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej činnosti\nústavného súdu, ako aj rozhodovacej činnosti Súdneho dvora zostáva posudzovanie rozporu charty\ns vnútroštátnou právnou úpravou a vyvodzovanie dôsledkov z tohto rozporu v dispozícii\nvšeobecných súdov.\n96. Na základe uvedeného ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa\nsúladnosti napadnutých ustanovení zákona o pobyte cudzincov s čl. 47 charty.\nIV.\nÚčinky nálezu a právny názor ústavného súdu vo vzťahu k uvedeniu právnych predpisov\ndo súladu\n97. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.\nAk tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n98. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odseku 1 sa vyhlasuje\nspôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu\nje všeobecne záväzné.\n99. V zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy je právny názor ústavného súdu obsiahnutý v tomto náleze\npre navrhovateľa záväzný.\n100. Pokiaľ ide o právny názor, ktorým je zákonodarca v dôsledku vyhlásenia tohto nálezu viazaný\npri plnení svojej povinnosti uviesť zákon do súladu s ústavou (čl. 125 ods. 3 druhá veta ústavy, § 91\nods. 2 zákona o ústavnom súde), tento je na základe skôr prezentovaných záverov ústavným súdom\nvyjadrený v zmysle potreby redukcie zákonného textu v rozsahu ústavného nesúladu\nkonštatovaného prvou časťou (bod 1) výroku tohto nálezu. Taký účinok je primárne vyvolaný\nuž stratou účinnosti ústavným nesúladom zasiahnutých ustanovení, a to dňom vyhlásenia tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V tomto prípade (oproti povinnosti zákonodarcu\nlegislatívne reagovať na derogačný nález ústavného súdu v kontexte predmetného právneho záveru)\nzástupne platí, že aj v prípade nevypustenia dotknutých ustanovení zo zákonného textu\n24\n\nprostredníctvom legislatívneho procesu stratia po šiestich mesiacoch platnosť. V prípade\nnormatívneho zásahu zákonodarcu v súlade s čl. 125 ods. 3 ústavy (§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde) stratia platnosť už nadobudnutím účinnosti „redukčnej“ zmeny zákona. Zo strany\nzákonodarcu je totiž navyše potrebné reflektovať a do právnej úpravy premietnuť aj požiadavku\nvyjadrenú v bode 70 (v obsahovom kontexte bodu 72) tohto odôvodnenia reflektujúcu relevantnú\njudikatúru ústavného súdu, z ktorej možno rovnako vychádzať (PL. ÚS 8/2016). Pokiaľ bude\nzákonodarca považovať za potrebné rozšíriť zákonnú úpravu z dôvodu ochrany utajovaných\nskutočností, je to vecou jeho zváženia nad rámec nevyhnutnej ingerencie ústavného súdu týmto\nnálezom pri viazanosti ústavného súdu rozsahom a dôvodmi podaného návrhu podľa § 45 zákona\no ústavnom súde (s poukazom na možné riešenie, resp. jeho obsahový prvok napr. v bode 60 in fine\ntohto odôvodnenia).\n101. K záveru uvedenému v predchádzajúcom bode je pre objasnenie právneho názoru ústavného\nsúdu v jeho nevyhnutných súvislostiach potrebné uviesť, že bezpečnostné záujmy Slovenskej\nrepubliky budú v budúcnosti naďalej pri rozhodovaní o pobyte cudzinca chránené (obligatórnym)\nvyžiadaním si stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Meritórne\nrozhodujúci orgán (policajný útvar) však bude zvažovať relevantné aplikačné kritérium\n[„dôvodnosť podozrenia, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť\nštátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie“ na základe týmto nálezom nedotknutej úpravy § 48\nods. 2 písm. b), § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov] autonómne, teda bez viazanosti\nstanoviskom Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. To umožní nielen reálny\npresun rozhodovania vo veci samej na orgán verejnej správy, ktorému je v správnom konaní\nzákonom kompetenčne zverený, ale aj naplnenie materiálnej možnosti súdnosprávneho prieskumu\ntakého rozhodnutia, aktuálne eliminovanej kogentným znením § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2\npísm. h) zákona o pobyte cudzincov (absolutizujúcimi pre rozhodovanie o pobyte stanoviská\nSlovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva ako fakticky meritórne rozhodujúceho\norgánu). Prieskum správneho súdu získa svoj reálny podklad doplnením zákonnej úpravy\npopísaným v predchádzajúcom bode v obligatórnej časti (vo väzbe na bod 70 tohto odôvodnenia),\nprípadne aj v ďalších ústavným súdom skôr naznačených súvislostiach.\n102. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov pripája k odôvodneniu tohto rozhodnutia odlišné stanovisko sudca Libor\nDuľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. decembra 2023\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n25", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "pobyt-povolenie", "Slovenská informačná služba", "cudzinec, cudzinci", "verejný záujem, spoločenský záujem", "cudzinec, cudzinci", "pobyt-trvalý", "Slovenská informačná služba", "konanie-kontradiktórnosť", "účastník konania-rovnosť"], "pravna_veta": "Je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu, bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:554fdc4b-4cf6-4880-a479-c2e05d28374f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:554fdc4b-4cf6-4880-a479-c2e05d28374f"}, {"guid": "ussr:06f014c1-aee3-4206-98e9-eacb6e49eb7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.39.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 39/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 39/2020 z 17. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.39.2020.2"}, {"guid": "ussr:73bef4d7-dc6e-4480-abeb-60c284735e4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 4/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2"}, {"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:22ec672f-3960-4a02-8adf-b06853484dd3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 236/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-01", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22ec672f-3960-4a02-8adf-b06853484dd3"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2010 z 9. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:71747d0f-e48f-4dd5-84e5-e9a313ba5c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/97 z 20. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-20", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}], "citovane_v": []}