{"guid": "ussr:2e5d36ac-2f10-4c93-b4b4-7e71efef2f53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 20. 12. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 12/2022, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2023-12-20", "forma": "Nález", "povaha": ["je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "nie je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "nie je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "nie je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2e5d36ac-2f10-4c93-b4b4-7e71efef2f53", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.12.2022.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 12/2022-244\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára (sudca spravodajca), Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej\nKALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu\n1. Článku XIV bodu 2 zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva, ktorým bol zmenený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý znie «V § 3\nods. 2 sa vypúšťa slovo „spravidla“», s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4\nÚstavy Slovenskej republiky;\n2. Článku XIV bodu 38 zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej\nrade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\nv časti bodu 38 týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie\npredchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd;\n3. Článku VIII zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti\nbodu 45, ktorý znie „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti bodu 49, ktorým bol doplnený\n§ 93 tohto zákona o nový odsek 3, ktorý znie „Príplatok k náhrade príjmu a príplatok\nk nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“,\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;\n4. Článku VIII bodu 79 zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti\ntýkajúcej sa § 151zf ods. 3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného\n\nvypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie\nvyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“, a v časti týkajúcej sa\n§ 151zf ods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel\nverejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu\no organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú\ndotknuté“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky;\n5. Článku XI zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch\na právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov v častiach bodu 3, ktorý znie\n„V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, bodu 4, ktorý znie „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5,\nktorý znie „V § 103 sa vypúšťa odsek 5“, bodu 6, ktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“,\na bodu 8, ktorý znie „(4) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí\nprokurátorovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky,\nza účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto\nrozhodol:\n1. Článok XIV zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti\nbodu 38 týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ n i e j e\nv s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Článok VIII zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti\nbodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3, n i e j e v s ú l a d e s čl. 1\nods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Článok XI zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti\ns reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch\na právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov v časti bodu 8, ktorým bol § 131\ntohto zákona doplnený o nový odsek 4, n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 26. februára 2021 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade v návrhu\noznačených ustanovení ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „justičná novela ústavy“), a zákona\nč. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva (ďalej aj\n„zákon o reforme súdnictva“) s označenými ustanoveniami ústavy, Medzinárodného paktu\na občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt), Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\n2. Z obsahu návrhu na začatie konanie a v ňom obsiahnutého petitu ústavný súd identifikoval,\nže navrhovatelia namietajú nesúlad\n- príslušných častí ustanovení čl. I bodov 18, 21, 29 a 30 justičnej novely ústavy s označenými\nustanoveniami ústavy;\n- Čl. XIV bodu 2 zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“) tak, že § 3 ods. 2 vypustil slovo „spravidla“, s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy (ďalej aj „námietky proti zmene\nv kreovaní súdnej rady“);\n- Čl. XIV bodu 38 zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o súdnej rade\nv časti týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie\npredchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1\ndohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (ďalej aj „námietky proti zmene v preskúmavaní\nmajetkových pomerov sudcov“);\n- Čl. VIII zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o sudcoch“) v časti bodu 45, ktorý znie „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti bodu\n49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3, ktorý znie „Príplatok k náhrade príjmu\na príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu\n60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (ďalej aj\n„námietky proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a proti reštrikčným úpravám výplaty\nnemocenského sudcom“);\n- Čl. VIII bodu 79 zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o sudcoch v časti\ntýkajúcej sa § 151zf ods. 3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného\nvypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie\n\n3\n\nvyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“, a v časti týkajúcej sa\n§ 151zf ods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel\nverejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu\no organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú\ndotknuté“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (ďalej aj\n„námietky k výberovému konaniu na miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu“);\n- Čl. XI zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon č. 154/2001 Z. z.\no prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no prokurátoroch“) v častiach bodu 3, ktorý znie „V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, bodu 4, ktorý znie\n„V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5, ktorý znie 2 „V § 103 sa vypúšťa odsek 5“, bodu 6,\nktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a bodu 8, ktorý znie „(4) Príplatok k náhrade príjmu\na príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie\npo dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy (ďalej aj „námietky proti\nzrušeniu nárokov prokurátorov na odmenu a proti reštrikčným zásahom do výplaty\nnemocenského“).\n3. V odôvodnení návrhu na začatie konania navrhovatelia po vyjadrení všeobecne vymedzených\nvýchodísk formulovali výhrady k jednotlivým častiam nimi navrhovaného petitu. Vzhľadom\nna skutočnosť, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2022\nz 12. októbra 2022 odmietol časti návrhu na začatie konania, ktorými navrhovatelia namietali\nnesúlad príslušných častí ustanovení čl. I bodov 18, 21, 29 a 30 justičnej novely ústavy\ns označenými ustanoveniami ústavy, nepovažuje za potrebné reprodukovať v odôvodnení tohto\nnálezu argumentáciu skupiny poslancov, na základe ktorej sa domáhali vyslovenia nesúladu týchto\nčastí ich návrhu s označenými ustanoveniami ústavy.\nI.1. K namietanému nesúladu čl. XIV bodu 2 zákona o reforme súdnictva, ktorým bol\nnovelizovaný zákon o súdnej rade tak, že § 3 ods. 2 sa vypustilo slovo „spravidla“, s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy (námietky proti zmene v kreovaní Súdnej\nrady):\n4. Vypustením slova „spravidla“ z § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade reagoval zákonodarca na zmeny\nv čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy uskutočnené justičnou novelou ústavy, z ktorých vyplýva, že Národná\nrada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), prezident Slovenskej republiky (ďalej len\n„prezident“) a vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) môžu zvoliť, resp. vymenovať\nza členov Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) len nesudcov. Vychádzajúc\nz organickej väzby medzi novým znením § 3 ods. 2 zákona o súdnej rady a zmenami v dikcii\nčl. 141 ods. 3 ústavy, navrhovatelia pri odôvodnení tejto časti návrhu poukázali „v celom rozsahu\nna argumenty pri uvádzanej zmene ústavy“. Vo vzťahu k novému zneniu čl. 141a ods. 3 (text\nza bodkočiarkou) skupina poslancov vo svojom návrhu predovšetkým namietala jeho nesúlad\nso základným právom na prístup k verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4\nústavy a porušenie zákazu diskriminácie, keďže „Právne postavenie sudcov taktiež podlieha zásade\nzákazu diskriminácie a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého\nzaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1\nprvá veta ústavy).“.\n\n4\n\nI.2. K namietanému nesúladu čl. XIV bodu 38 zákona o reforme súdnictva, ktorým bol\nnovelizovaný zákon o súdnej rade v časti týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6\nv časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu\nfunkcie sudcu“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17\nods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (námietky\nproti zmene v preskúmavaní majetkových pomerov sudcov):\n5. Ustanovenia § 27ha zákona o súdnej rade upravujú konanie vo veciach majetkových pomerov\nsudcov. Z napadnutej časti § 27ha ods. 3 písm. d) tohto zákona vyplýva, že kontrolná komisia\nsúdnej rady je oprávnená vyzvať sudcu, aby objasnil nielen jeho majetkové pomery a pôvod\nzdrojov majetku, ale aj „majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa, ako\naj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia\nuzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku, alebo ak bolo ich bezpodielové\nspoluvlastníctvo zrušené súdom za trvania manželstva“. Navrhovatelia [aj s poukazom na rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)] vo veci Kvasnica v. Slovenská republika\nz 9. 6. 2003, sťažnosť č. 72094/01) spochybňujú ústavnosť koncepcie preverovania majetkových\npomerov rodinných príslušníkov sudcu a zdôrazňujú, že úprava majetkových prírastkov rodinných\npríslušníkov musí rešpektovať „ústavnú úpravu ochrany súkromia tak, aby sa nezakotvili prvky\nzabezpečujúce metódy policajného štátu, ktoré sú nezlučiteľné predovšetkým s právom\nna súkromie“.\n6. V súvislosti s povinnosťou sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov ich rodinných\npríslušníkov navrhovatelia ďalej argumentujú, že ide o právnu úpravu, ktorou sa prenáša dôkazné\nbremeno na sudcu, pričom podľa ich názoru „Prenesenie dôkazného bremena na sudcu\no preukázaní, že iná osoba (vlastník) nenadobudla majetok v súlade s právnym poriadkom,\nnekorešponduje (obchádza) ústavnú úpravu čl. 20 ods. 5 ústavy...“. Podľa názoru skupiny\nposlancov na tom nič nemení skutočnosť, že ide o osoby v príbuzenskom pomere so sudcom,\nktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, keďže „... ide o výlučný majetok týchto plnoletých osôb\n(nie sudcu), takže presunutie dôkazného bremena na sudcu (namiesto Štátu) o majetkových\npomeroch uvedených osôb je jednoznačne protiústavné“.\n7. Napadnutá časť § 27ha ods. 6 zakladá právo kancelárie súdnej rady zisťovať informácie\no bankových účtoch sudcu a o pohyboch na týchto účtoch aj za obdobie predchádzajúcich\n60 mesiacov. Toto ustanovenie skupina poslancov namieta predovšetkým z dôvodu, že „má všetky\nznaky pravej retroaktivity...“. Zakotvenie oprávnenia súdnej rady (jej kancelárie) na zistenie\npohybu na účtoch sudcov v bankách, ku ktorým došlo v čase pred platnosťou napadnutého zákona,\npodľa názoru navrhovateľov neprípustne zasahuje do uzavretého skutkového a právneho stavu,\nlebo sa nedovolene posudzujú úkony sudcu o vkladoch a výberoch na účtoch v bankách,\nktoré vznikli (realizovali sa) pred účinnosťou navrhovanej zákonnej úpravy, a preto „Dochádza\nk zásahu do ústavného princípu ochrany základných práv a slobôd občanov, zákazu pravej\nretroaktivity, čo je súčasťou materiálneho jadra ústavy, a preto nedotknuteľné ani ústavným\nzákonom.“.\n\n5\n\nI.3. K namietanému nesúladu čl. VIII zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný\nzákon o sudcoch v časti bodu 45, ktorý znie „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti\nbodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3, ktorý znie „Príplatok\nk náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti,\navšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144\nods. 1 ústavy (námietky proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a proti reštrikčným zásahom\ndo nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas\npráceneschopnosti):\n8. Navrhovatelia namietajú aj neústavnosť ustanovení zákona o reforme súdnictva novelizujúcich\nzákon o sudcoch, ktorými sa „zrušujú (likvidujú) niektoré z materiálnych záruk nezávislosti sudcu\n(pôvodnú úpravu výplaty nemocenského do výšky funkčného platu a podmienky a výplatu odmeny\nako fakultatívnej dávky), ktoré patria medzi tzv. osobné záruky nezávislosti sudcu (PL. ÚS 52/99)“,\na to predovšetkým z toho dôvodu, že „... nerešpektujú kľúčové časti doterajšej judikatúry ústavného\nsúdu, ktoré predstavujú záväzné limity i pre budúcu zákonodarnú činnosť národnej rady...“. V tejto\nsúvislosti zdôrazňujú, že „Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručených článkom 144 ods. 1\nústavy limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia, ktorých zmyslom je\ngarantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim\npotencionálne tlaky smerujúce všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva\n(PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 17/08).“.\n9. Poukazujúc na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. PL. ÚS 12/05 a sp. zn.\nPL. ÚS 27/2015, skupina poslancov argumentuje, že súčasťou materiálneho zabezpečenia sudcov sú\nplatové pomery sudcov spolu (súčasne) so sociálnym zabezpečením, ktoré zo širšieho pohľadu treba\npovažovať za ďalšie podmienky na riadny a nerušený výkon funkcie sudcu, ktoré majú vplyv\nna sudcovskú nezávislosť. Pod nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle treba chápať aj ich\nmateriálu nezávislosť. Podľa navrhovateľov zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia\nsudcov, ktorého súčasťou je i sociálne zabezpečenie sudcov, narúšajú právnu istotu sudcov\ngarantovanú čl. 1 ods. 1 ústavy a z nej vyplývajúce legitímne očakávania sudcov. Zdôrazňujú,\nže k zásahu do ústavného princípu nezávislosti sudcov dochádza vtedy, ak reštrikčný zásah do ich\nmateriálneho zabezpečenia „... dosiahne určitý kvantitatívny rozmer a citeľným spôsobom ohrozí\ninak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu (PL. ÚS 12/05,\nPL. ÚS 27/15)“, pričom podľa ich názoru k tomu v posudzovanej veci došlo.\n10. Vypustením § 78a zo zákona o sudcoch, ku ktorému došlo prostredníctvom jeho novelizácie\nuskutočnenej zákonom o reforme súdnictva, boli zrušené nároky sudcov na odmenu. Navrhovatelia\nspochybňujú ústavnosť zrušenia nároku sudcov na odmeny, aj keď akceptujú neprípustnosť odmeny\nza rozhodovaciu činnosť sudcov, keďže „sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania\nrozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva orgánmi správy súdnictva,\nktoré podliehajú predstaviteľom výkonnej moci“. Zároveň však skupina poslancov poukazuje\nna skutočnosť, že právna úprava platná pred schválením zákona o reforme súdnictva umožňovala\nvýslovne priznanie odmeny za také špecifické činnosti sudcov, ktoré sa nachádzajú jednoznačne\nmimo ich rozhodovacej činnosti (napr. členstvo v revíznom oddelení, výberovej a skúšobnej\nkomisie, v orgánoch sudcovskej samosprávy, stáž, prednáškovú činnosť v rámci rezortu\npre pracovníkov justície a pod.). Podľa ich názoru je taktiež vylúčené ovplyvňovanie sudcu v jemu\npridelených veciach podľa rozvrhu práce v prípadoch, ak zastupuje neprítomného zákonného sudcu.\n6\n\nRovnako nie je podľa ich názoru dosiahnutie (dožitie) veku 50 rokov „v žiadnej príčinnej súvislosti\ns ovplyvňovaním rozhodovania sudcu“.\n11. Doplnením § 93 zákona o sudcoch o odsek 3 došlo k časovému obmedzeniu nároku sudcov\nna príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas pracovnej neschopnosti,\nktorá podľa napadnutej úpravy môže trvať najdlhšie po dobu 60 dní. Navrhovatelia zastávajú názor,\nže zakotvenie nároku sudcov počas práceneschopnosti na príplatok do výšky funkčného platu len\nza obdobie 60 dní (2 mesiace), a nie celého roka (12 mesiacov), predstavuje „nespochybniteľné\nciteľné ohrozenie štandardnej životnej úrovne sudcu, ktorá vyplýva len z jeho celoročného\npríjmu...“.\n\nI.4. K namietanému nesúladu čl. VIII bodu 79 zákona o reforme súdnictva, ktorým bol\nnovelizovaný zákon o sudcoch v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 3, ktorý znie „Výberové\nkonanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného vypočutia v súdnej rade a overenia\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie vyhlasuje a administratívne\na organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“, a v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 4, ktorý\nznie „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného vypočutia\nkandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní\na priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté“,\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (námietky proti\nvýberovému konaniu na miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu):\n12. Napadnutými ustanoveniami zákona o reforme súdnictva, ktorými bol novelizovaný zákon\no sudcoch, sa upravujú pravidlá výberového konania na voľné miesta sudcov Najvyššieho\nsprávneho súdu (ďalej aj „najvyšší správny súd“) uskutočňovaného súdnou radou v období\ndo 31. júla 2021, a teda majú (mali) prechodný charakter. Navrhovatelia predovšetkým namietajú,\nže napadnuté ustanovenia sú v nesúlade s čl. 30 ods. 4 ústavy, a zároveň pozitívne diskriminujú\nuchádzačov o voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné\nmiesta sudcov všeobecných súdov, čo je v nesúlade s čl. 12 ods. 1 ústavy. Podľa ich názoru je\nz ústavného hľadiska neakceptovateľný zvolený model vzniku funkcie sudcu Najvyššieho\nsprávneho súdu regulovaný v § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý\n„... zakotvuje zhodný postup, ako je rozhodovanie o voľbe a vymenovaní sudcov ústavného súdu,\na zároveň odlišný od prístupu k funkcii sudcu všeobecného súdu“.\n13. Vychádzajúc zo zásady rovného prístupu k sudcovským funkciám, navrhovatelia konštatujú,\nže z napadnutých ustanovení zákona o sudcoch vyplýva, že „Uchádzači na funkciu sudcu\nNajvyššieho správneho súdu sú nespochybniteľné zvýhodňovaní (menší rozsah kritérií, výrazne\nuľahčený procesný postup) a ostatní kandidáti na ostatné súdy všeobecného súdnictva (okresné,\nkrajské a najvyšší súd) sú vzorovo diskriminovaní (znevýhodňovaní) náročnejšími kritériami\na náročnejším procesným postupom.“. Podľa názoru skupiny poslancov aj čiastočne odlišné\npodmienky výberu sudcov Najvyššieho správneho súdu a sudcov všeobecných súdov „preukazujú\nneprípustné porušenie ústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy“, pričom v danom prípade ide\no „Zásah do základného neodňateľného ústavou garantovaného práva občana spĺňa kritériá\nzásahu do materiálneho jadra ústavy, čo nie je prípustné zmeniť ani ústavným zákonom\n(PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 21/2014).“.\n7\n\nI.5. K namietanému nesúladu čl. XI zákona o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný\nzákon o prokurátoroch v častiach bodu 3, ktorý znie „V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, bodu 4,\nktorý znie „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5, ktorý znie „V § 103 sa vypúšťa\nodsek 5“, bodu 6, ktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a bodu 8, ktorý znie\n„(4) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas\npracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1\na čl. 149 ústavy (námietky proti zrušeniu nárokov prokurátorov na odmenu a proti reštrikčným\nzásahom do výplaty ich nemocenského):\n14. Prostredníctvom napadnutých ustanovení zákona o prokurátoroch, ktoré sa stali jeho súčasťou\nna základe novelizácie uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva, došlo k reštrikčným zásahom\ndo materiálneho zabezpečenia prokurátorov spočívajúcim v\n- zrušení nároku na odmenu za lektorskú činnosť pre prokurátorov a zamestnancov prokuratúry\nvykonávanú nad rámec služobných povinností (vypustenie odseku 3 z § 80 zákona\no prokurátoroch),\n- zrušení odmeny ako súčasti platu prokurátora podľa zrušeného § 93 ods. 1 písm. d) zákona\no prokurátoroch, pričom v tejto súvislosti došlo aj k zrušeniu § 103 ods. 5 upravujúceho spôsob\nvyplácania odmeny a § 115 upravujúceho pravidlá priznávania odmeny,\n- skrátení obdobia nároku na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas\npráceneschopnosti, ktorý môže trvať najdlhšie 60 dní (doplnenie § 131 zákona o prokurátoroch\no nový odsek 4).\n15. Navrhovatelia v rámci tejto časti návrhu odkazujú na svoju argumentáciu vzťahujúcu sa\nna namietanú neústavnosť reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov (pozri časť\nI.3. tohto nálezu), poukazujúc na porovnateľné postavenie a úlohy sudcov a prokurátorov\nv štruktúre organizácie verejnej moci.\n16. Na základe uvedenej argumentácie navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich návrhu\n(v častiach, ktoré uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 prijal na ďalšie konanie,\npozn.) takto rozhodol:\n«... 7. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou\nsúdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR čl. XIV. bod\n2 v znení „v § 3 ods. 2 sa vypúšťa slovo „spravidla“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12\nods. 1, čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR.\n8. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva\n(o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR čl. XIV. bod 38 v znení\n- § 27ha ods. 3 písm. d), § 27ha ods. 6 v znení „a to za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov,\nnajviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ nie sú v súlade čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5\nv spojení čl. 50 ods. 2, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,\nčl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu\nč. 1 Dohovoru.\n9. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva\n(o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich čl. VIII. bod 45\n\n8\n\nv znení „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, bod 49 – § 93 ods. 3, ktorý znie: Príplatok k náhrade\npríjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po\ndobu 60 dní“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1\nÚstavy SR.\n10. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou\nsúdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 385/2000 Z. z. čl. VIII. bod 79 - § 151zf\nods. 3, 4 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.\n11. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou\nsúdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona zák. č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch\na právnych čakateľoch prokuratúry čl. XI. bod 3 v znení „v § 80 sa vypúšťa ods. 3“, bod 4 v znení\n„v § 93 ods. 1 sa vypúšťa písm. d)“, bod 5 v znení „v § 103 sa vypúšťa ods. 5“, bod 6 v znení\n„§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, bod 6 v znení „§ 131 sa dopĺňa ods. 4, ktorý znie: „Príplatok\nk náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti,\navšak najdlhšie po dobu 60 dní“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 149\nÚstavy SR.»\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n17. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.\nPL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 odmietol časti návrhu na začatie konania, ktorými navrhovatelia\nnamietali nesúlad príslušných častí ustanovení čl. I bodov 18, 21, 29 a 30 justičnej novely ústavy\ns označenými ustanoveniami ústavy (bod 1 výroku uznesenia). Vo zvyšnej časti označeným\nuznesením prijal návrh skupiny poslancov na ďalšie konanie (bod 2 výroku uznesenia) a zároveň\nrozhodol, že návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o súdnej rade,\nzákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch nevyhovuje (bod 3 výroku uznesenia).\nIII.\nĎalší priebeh konania\n18. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyzval listami z 28. októbra 2022 predsedu\nNárodnej rady Slovenskej republiky (ďalej „predseda národnej rady“) a ministra spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), aby mu predložili v určenej lehote\nstanovisko národnej rady ako účastníka konania a vlády ako vedľajšieho účastníka konania,\nzastúpeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, k návrhu skupiny poslancov.\nNásledne podľa § 86 ods. 2 zákona o ústavnom súde listami zo 16. novembra 2022 vyzval\nk predloženiu stanoviska k návrhu skupiny poslancov aj predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), predsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky,\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) a predsedu Súdnej\nrady Slovenskej republiky.\n\n9\n\nIII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n19. Predseda národnej rady v reakcii na výzvu predložil ústavnému súdu stanovisko národnej rady\nk návrhu skupiny poslancov vo svojom liste zo 16. februára 2023, v ktorom sa uvádza,\nže „Národná rada Slovenskej republiky sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze vyslovil, že sa návrhu navrhovateľov\nnevyhovuje.“. Zároveň ústavnému súdu oznámil, že národná rada súhlasí, aby sa v predmetnej veci\nupustilo od ústneho pojednávania. K listu predsedu národnej rady bol pripojený aj vládny návrh\nzákona o reforme súdnictva, ktorého súčasťou je aj dôvodová správa (ptč. 271) a záznam\nz rokovania 18. schôdze národnej rady o vládnom návrhu o reforme súdnictva.\n19.1. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa kreovania súdnej rady sa v stanovisku národnej rady\nuvádza, že napadnutá zákonná úprava predstavuje len zosúladenie zákona o súdnej rade s novým\nznením čl. 141a ods. 3 ústavy, ktoré bolo návrhom skupiny poslancov napadnuté ako protiústavné,\npričom ústavný súd návrh v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci s odôvodnením,\nže „žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa kreovania súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra\nústavy“. Národná rada uzatvára svoju argumentáciu k tejto časti návrhu navrhovateľov\nkonštatovaním, že text obyčajného zákona v totožnom znení ako ústava nemôže byť považovaný\nza nesúladný s ústavou.\n19.2. K porušeniu zákazu retroaktivity pri skúmaní majetkových pomerov sudcov národná rada\nuvádza, že predpokladom uplatnenia napadnutých ustanovení zákona o sudcoch je zistenie,\nže rozdiel medzi majetkom sudcu, resp. prírastkom jeho majetku podľa majetkového priznania\npresahuje zákonom ustanovenú sumu. V stanovisku sa ďalej poukazuje na skutočnosť,\nže hmotnoprávna úprava povinnosti preukazovať majetkové pomery manžela a neplnoletých detí\nustanovená v zákone o sudcoch platí v rovnakom znení už od 1. mája 2011, pričom ustanovenia\nnapadnuté navrhovateľmi predstavujú «len nový, de facto „ultima ratio“ nástroj na overenie súladu\nmajetkového priznania sudcu s reálnym stavom jeho majetku». Národná rada ďalej akcentuje,\nže v posudzovanej veci nedochádza k nežiaducim následkom „na základe skutkov uzavretých, resp.\nuskutočnených pred účinnosťou zákona (bankové transfery), ale na základe zistení – majetkového\npriznania podaného po jeho účinnosti“. Podľa jej názoru ide v posudzovanej veci o povolenú\nnepravú retroaktivitu, ktorá je aj v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu zo závažných\ndôvodov všeobecného záujmu z ústavného hľadiska akceptovateľná. Vo vzťahu k námietke,\nže napadnutá úprava predstavuje zásah do práva na súkromie garantovaného prostredníctvom čl. 8\nods. 1 dohovoru, sa v stanovisku uvádza, že toto právo nie je absolútne a zásahy do neho sú\nakceptovateľné zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že miera jeho ochrany je u ústavných činiteľov\n„v porovnaní s bežnými ľuďmi“ nižšia, a preto musia zniesť väčšiu mieru kontroly.\n19.3. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa zrušenia nárokov na odmenu sudcov a reštrikčným\nzásahom do výplaty nemocenského národná rada predovšetkým zdôrazňuje, že dosiaľ platné znenie\nzákona o sudcoch vo vzťahu k sudcom «možno považovať za „nadštandardné“ (napr. príplatok\nk nemocenskému oproti bežným poistencom), ale zároveň ich nemožno považovať za nedotknuteľné,\nresp. nemenné, o to viac u tých zložiek platu sudcu, ktoré nie sú nárokovateľné, ako napr. odmena,\nnakoľko už samotný plat, na ktorý má sudca nárok, musí byť v takej „výške“, aby garantoval jeho\nnezávislosť».\n\n10\n\n19.4. K námietkam týkajúcim sa výberového konania na miesta sudcov najvyššieho správneho súdu\nv stanovisku národná rada argumentuje predovšetkým tým, že išlo o prechodné ustanovenia\nsmerujúce k zabezpečeniu riadneho fungovania najvyššieho správneho súdu od začiatku, pričom,\nnavyše, v čase rozhodovania ústavného súdu o návrhu skupiny poslancov v konaní vo veci samej sú\nuž napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch obsolétne.\n19.5. K námietkam zrušenia nárokov prokurátorov na odmenu a úpravám výplaty nemocenského\nnárodná rada argumentuje v prvom rade poukazom na skutočnosť, že čl. 151 ústavy odkazuje\n„úpravu postavenia, práv a povinností prokurátorov v celom rozsahu na zákon, a to vrátane ich\nmateriálneho zabezpečenia, pričom v ústave nie sú zakotvené žiadne zásady, ktoré by zákonodarca\nmal v tomto smere rešpektovať“. V stanovisku je zároveň vyslovený nesúhlas s argumentáciou\nnavrhovateľov týkajúcou sa porovnateľného postavenia a úloh prokurátorov a sudcov v štruktúre\norganizácie verejnej moci s poukazom na skutočnosť, že «nezávislosť sudcov, z ktorej môžeme\nvyvodzovať aj právo na ich „materiálnu nezávislosť“, je výslovne zakotvená v texte ústavy, kým pri\nprokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje, čím nemá odôvodnenie\nnavrhovateľa o protiústavnosti napadnutých ustanovení základnú oporu v texte ústavy».\nIII.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania:\n20. Minister spravodlivosti doručil stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania k návrhu\nskupiny poslancov ústavnému súdu listom z 21. decembra 2022. Navrhuje, aby „ústavný súd vo\nsvojom náleze vyslovil, že sa návrhu skupiny poslancov nevyhovuje“.\n20.1. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa kreovania Súdnej rady vláda vo svojom stanovisku\npodčiarkuje, že „Súčasná úprava personálneho zloženia súdnej rady zodpovedá požiadavkám, ktoré\nboli formulované Benátskou komisiou na 82. plenárnom zasadnutí v bode 32 Správy o nezávislosti\nsúdneho systému“, a zdôrazňuje, že „prípadné rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade § 3 ods. 2\nzákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov... s ústavou by ad absurdum viedlo k situácii, kedy by na jednej strane ústavná norma\nustanovovala rovnaký pomer sudcov a nesudcov v súdnej rade, a na druhej strane by z osobitného\nzákona takýto pomer nebol prípustný“. Podľa vlády „ustanovenia o nominovaní členov súdnej rady\nv rovnomernom pomere vládou, prezidentom a národnou radou zodpovedajú zmyslu trojdelenia\nštátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd“.\n20.2. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa preskúmavania majetkových pomerov vláda v prvom\nrade uvádza, napadnutá zákonná úprava sleduje legitímny cieľ spočívajúci v efektívnom napĺňaní\n„naliehavého verejného záujmu, aby sudcovia nadobúdali majetok výlučne legálnym spôsobom\na odstrániť neefektívny právny stav, kedy súdna rada nemá oprávnenie kontrolovať samotný pôvod\nmajetku a jeho statočnosť“. Vláda vo svojom Stanovisku pripomína, že povinnosť sudcov\ndeklarovať vo svojom majetkovom priznaní aj majetkové pomery svojich najbližších rodinných\npríslušníkov tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky už vyše dvadsať rokov.\nV Stanovisku sa uvádza, že oproti predchádzajúcej právnej úprave napadnutá zákonná úprava\numožňuje nielen preverovanie majetkových pomerov neplnoletých detí sudcov, ale aj majetkové\npomery ich plnoletých detí. Vláda túto skutočnosť vo svojom stanovisku len konštatuje bez toho,\naby sa vyjadrila k ústavnej akceptovateľnosti objasňovania majetkových pomerov plnoletých detí\nsudcov.\n11\n\nVo vzťahu k námietke, že napadnutá právna úprava týkajúca sa možnosti súdnej rady preskúmavať\npohyb „na účtoch sudcov v bankách za minulé obdobie minimálne 60 mesiacov má všetky znaky\npravej retroaktivity“, vláda akceptuje, že pravá retroaktivita sa v zásade odmieta ako nezlučiteľná\ns princípom právneho štátu. Zároveň však s poukazom na judikatúru ústavného súdu zdôrazňuje,\nže v posudzovanom prípade „nemôže ísť o pravú retroaktivitu. Prijatá právna úprava zverila\nprávomoc, ktorej kancelária súdnej rady doteraz nebola nositeľom. Ide teda o nové právo.\n... Zisťovaním pohybu na účtoch sudcov v bankách, ku ktorým došlo v čase pred platnosťou zákona\no reforme súdnictva, nezasahuje kancelária súdnej rady do uzavretého skutkového a právneho\nstavu, ak posudzuje úkony sudcu o vkladoch a výberoch realizovaných pred účinnosťou daného\nzákona...“.\nVo vzťahu k preverovaniu majetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcov vláda konštatuje,\nže „V súčasnosti existuje naliehavý verejný záujem, na tom, aby príslušné štátne orgány boli\nspôsobilé preveriť pôvod a statočnosť majetku v prípade, že rodinní príslušníci sudcu preukázateľne\nžijú nad svoje pomery a u ktorých je dôvodné podozrenie, že podstatná časť ich majetkových\nprírastkov pochádza z nepoctivých zdrojov“, pričom „Objasňovanie pôvodu majetkového prírastku\na statočností majetku rodinných príslušníkov sudcom nespôsobuje zásah do vlastníckeho práva.\nObjasnenie majetku, ako aj jeho statočnosti je v záujme sudcu, pokiaľ sa chce stať, resp. zotrvať vo\nfunkcii.“.\n20.3. K námietke skupiny poslancov, podľa ktorej sa napadnutou právnou úpravou „zrušujú\n(likvidujú) niektoré z materiálnych záruk nezávislosti sudcu (pôvodnú úpravu výplaty nemocenského\ndo výšky funkčného platu a podmienky a výplatu odmeny ako fakultatívnej dávky), ktoré patria\nmedzi tzv. osobné záruky nezávislosti sudcu (PL. ÚS 52/99)“, vláda argumentuje, že ústavný súd\npod pojmom „odmeňovanie“ rozumie platové pomery sudcov, a nie fakultatívne odmeňovanie,\nktoré závisí od rozhodnutia oprávneného subjektu.\nVo vzťahu k reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sudcov vláda polemizuje s tvrdením\nnavrhovateľov, že platové pomery sudcov spolu so sociálnym zabezpečením majú vplyv\nna sudcovskú i súdnu nezávislosť a, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 12/05),\nzdôrazňuje, že určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov sudcov sa môžu dotknúť\nústavného princípu nezávislosti sudcov „až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer... ak\nciteľne ohrozia inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu“. V tejto\nsúvislosti vláda podčiarkuje, že sa nevie stotožniť s názorom skupiny poslancov, podľa ktorého\n„poberanie príplatku sudcom počas jeho práceneschopnosti len za obdobie 60 dní je citeľné\nohrozenie štandardnej životnej úrovne sudcu“. Podľa vlády príplatky k náhrade príjmu a poberanie\npríplatku k nemocenskému bez časového obmedzenia, ktoré garantovala sudcom predchádzajúca\nprávna úprava, „predstavovali vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nesúvisí\ns platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci“,\na aj preto „Generálna zmena dĺžky časového poberania príplatku k náhrade príjmu a príplatku\nk nemocenskej dávke všetkým sudcom nemôže byť posudzovaná ako snaha o zásah do sudcovskej\nnezávislosti.“.\nVo vzťahu k tej časti návrhu, v ktorej navrhovatelia spochybňujú ústavnosť zrušenia nároku sudcov\nna odmenu, ku ktorému došlo na základe vypustenia § 78a zo zákona o sudcoch, vláda, poukazujúc\nna historickú genézu zákonnej úpravy odmien sudcov, pripomína, že „zákonodarca už v minulosti\n\n12\n\nodstránil odmeny pre sudcov z právneho poriadku“. Podľa vlády odmena vždy predstavovala\n„fakultatívnu zložku platu a mohla byť využívaná ako nástroj na vnútornú korupciu na súdoch, čo je\nv priamom rozpore s koncepciou záruk sudcovskej či súdnej nezávislosti“. Vláda zastáva názor,\nže „Zrušenie odmien sudcov nemožno považovať za zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov,\npretože nebol znížený plat sudcov. Tieto odmeny boli súčasťou platu sudcu za predpokladu, že\no tom rozhodla osoba, ktorá rozhodovala o udelení odmeny a vyplácali sa až v decembri za\npredpokladu, že ich priznanie a vyplatenie neohrozí financovanie.“.\n20.4. K námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa výberového konania na miesta sudcov\nnajvyššieho správneho súdu vláda pripomína, že ku dňu účinnosti právnej normy, ktorou sa zriadil\nnajvyšší správny súd, nemal tento súd žiaden personálny substrát, keďže nemal sudcov ani predsedu\nsúdu, a preto nebolo možné aplikovať právnu úpravu, na základe ktorej by predseda určoval voľné\nmiesta sudcov na tomto súde. Nesúhlasí s tvrdeniami skupiny poslancov o zvýhodnení kandidátov\nna funkciu sudcov najvyššieho správneho súdu a pripomína, že „Prvé voľné miesta sudcov\nnajvyššieho správneho súdu sa obsadzovali výberovým konaním, ktoré pozostávalo z verejného\nvypočutia kandidátov a preverenia ich sudcovskej spôsobilosti. Výberové konanie uskutočňovala\nsúdna rada. Na priebeh verejného vypočutia kandidátov sa vzťahovali ustanovenia upravujúce\nverejné vypočutie kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu. Navrhovatelia vo svojom návrhu\nznehodnocujú a spochybňujú verejný pohovor, ktorým si uchádzači museli prejsť...“.\n20.5. Vláda taktiež vyslovuje nesúhlas s argumentáciou navrhovateľov týkajúcou sa námietok\nzrušenia nárokov na odmenu prokurátorov a reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského\ns poukazom na svoj postoj k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa úpravám v materiálnom\nzabezpečení sudcov, keďže „ide o obdobné dôvody zrušenia odmien či úpravy príplatku\nk nemocenskému a príplatku k náhrade príjmu počas práceneschopnosti prokurátora“.\nIII.3. Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:\n21. Stanovisko predsedu najvyššieho súdu k návrhu skupiny poslancov bolo ústavnému súdu\ndoručené listom zo 14. decembra 2022. Predseda najvyššieho súdu, zdôrazňujúc materiálne\nzabezpečenie sudcov ako jednu zo záruk sudcovskej nezávislosti, sa vo svojom stanovisku\nvyjadruje len k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu\nsudcov a reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sudcom. Poukazujúc na konkrétne\nustanovenia viacerých medzinárodných dokumentov, ktoré upravujú požiadavky na zabezpečenie\nsudcovskej nezávislosti [Európsku chartu o postavení sudcov DAJ/DOC (98) 23, odsek 6.1.;\nStanovisko Poradnej rady Európskych sudcov č. 1(2001) o štandardoch týkajúcich sa nezávislosti\na nepreložiteľnosti sudcov, odsek 61; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec\n(2010)12 o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, ods. 53; Magnu chartu sudcov\n(Základné princípy) Poradnej rady Európskych sudcov (2010)3, odsek 4; Stanovisko Poradnej rady\nEurópskych sudcov č. 18 /2015) o postavení súdnictva a jeho vzťahu k ostatným mociam v štáte\nv modernej demokracii, ods. 35, a Univerzálnu chartu sudcu prijatú Medzinárodnou asociáciou\nsudcov 17. novembra 1999 a aktualizovanú 14. novembra 2017, článok 8-1], zdôrazňuje, že „Zásah\ndo materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom svojvôle, ale\nmusí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený výnimočnými okolnosťami...“,\na svoje stanovisko ukončuje konštatovaním, že „... trvalé časové obmedzenie nároku na príplatok\n\n13\n\nk náhrade príjmu a k nemocenskému najdlhšie po dobu 60 dní – vyššie uvedené limity podľa môjho\nnázoru nespĺňajú“.\nIII.4. Stanovisko Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky:\n22. Stanovisko najvyššieho správneho súdu k návrhu skupiny poslancov ústavnému súdu doručil\njeho predseda listom z 20. decembra 2022.\n22.1. Námietku skupiny poslancov smerujúcu ku kreovaniu súdnej rady predseda najvyššieho\nsprávneho súdu považuje za bezpredmetnú „vzhľadom na odmietnutie návrhu skupiny poslancov\nvo vzťahu k čl. I bodu 21 ústavného zákona č. 422/2020 Z. z.“.\n22.2. Veľká pozornosť je venovaná námietkam skupiny poslancov k novelizovaným ustanoveniam\nzákona o súdnej rade, ktoré upravujú preskúmavanie majetkových pomerov sudcov a ich najbližších\nrodinných príslušníkov, a to najmä s poukazom na kompetencie najvyššieho správneho súdu\nv disciplinárnych konaniach proti sudcom. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu je legislatívna\núprava § 27ha zákona o súdnej rade komplikovaná, neprehľadná a nejednoznačná a formuluje k nej\nviacero konkrétnych výhrad.\n22.2.1. Vo vzťahu k povinnosti sudcu objasniť za zákonom ustanovených podmienok aj majetkové\npomery jeho plnoletých detí podľa § 27ha ods. 3 písm. d) 2 zákona o súdnej rade sa v stanovisku\npoukazuje na vnútorný rozpor medzi § 32 ods. 3 zákona o sudcoch, ktorý ustanovuje len povinnosť\nsudcu deklarovať v majetkovom priznaní aj majetkové pomery jeho neplnoletého dieťaťa\na manžela, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti, zatiaľ čo podľa 27ha ods. 3 písm. d) zákona\no súdnej rade komisia súdnej rady je oprávnená vyzvať sudcu, aby objasnil majetkové pomery\na pôvod zdrojov majetku nielen jeho neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti,\nale aj plnoletého dieťaťa, a to bez ohľadu na to, či s ním žije v spoločnej domácnosti. Podľa\nnajvyššieho správneho súdu „Je problematické hľadať logiku v tom, ak by u plnoletého dieťaťa\nmusel objasňovať jeho majetkové pomery sudca vždy, hoci u maloletého len v prípade spolužitia\nv jednej domácnosti (nemožno vylúčiť, že maloleté dieťa sudcu žije mimo jeho domácnosti).“.\n22.2.2. Najvyšší správny súd vo svojom stanovisku upozorňuje aj na možné ohrozenie vzťahov\nvo vnútri rodiny vyvolané priebehom konania o majetkových pomeroch. Podľa jeho názoru „Mieru\nvzájomnej informovanosti o majetkových pomeroch medzi manželmi ale najmä medzi rodičmi\na plnoletými deťmi nie je možné hodnotiť len z hľadiska účelu sledovaného ustanovením § 27ha\nods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade, lebo priebeh takého objasňovania môže viesť aj k neželaným\ndôsledkom vo vzájomných vzťahoch členov rodiny. Z uvedených dôvodov je dôvodné zvažovať aj\nhľadisko proporcionality zásahu do súkromnej sféry sudcu a jeho rodinných príslušníkov\npriebehom konania podľa § 27ha.“.\n22.2.3. Najvyšší správny súd formuluje aj výhrady k § 27ha ods. 6 zákona o sudcoch, poukazujúc\nna skutočnosť, že „zisťovanie pohybu na účtoch sa môže vzťahovať nielen na obdobie 60 mesiacov\npred nadobudnutím účinnosti zákona... ale aj na každých 60 mesiacov pred podaním každého\nďalšieho majetkového priznania, t. j. môže ísť trvalé a opakované posudzovanie časti už posúdených\nobdobí. Naviac, už posúdené majetkové priznanie za určitý rok bude podrobené novému posúdeniu,\nmožno inou komisiou... Majetkové pomery sudcov sú predmetom posudzovania v každom\nkalendárnom roku už 20 rokov za postupného sprísňovania právnej úpravy. Otázka, čí a v akej\n\n14\n\nkvalite sa príslušné orgány (pôvodne predsedovia súdov, t. č. komisia súdnej rady a súdna rada)\nmajetkovými priznaniami doposiaľ zaoberali, nemôže byť dôvodom na spätné a opakované\nskúmanie. Z uvedených dôvodov sa javia ako opodstatnené výhrady k spätnej účinnosti\npredmetného ustanovenia zákona a možného opakovaného posudzovania pohybu na účtoch.“.\n22.3. Vo vzťahu k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu\na reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sa najvyšší správny súd stotožňuje s tvrdením\nnavrhovateľov, že „dôsledkom týchto zmien je výrazné zníženie garantovanej úrovne hmotného\nzabezpečenia sudcov...“. Poukazuje v tejto súvislosti na skutočnosť, že „počas práceneschopnosti\nsudca ostáva zákonným sudcom v pridelených veciach a v senátnom rozhodovaní na neho\npripadajúce množstvo pridelených vecí musí rozhodnúť po ukončení práceneschopností“, a preto\n„nie je predstaviteľné, aby sa sudca aj počas práceneschopnosti, resp. rekonvalescencie v miere\nzodpovedajúcej charakteru ochorenia prestal kontinuálne pripravovať na pokračovanie\nv bezprostrednej rozhodovacej činnosti a odbornej príprave...“. K zrušeniu nároku sudcov\nna odmenu uvádza, že opakované reštrikčné zásahy do tohto nároku, ku ktorým došlo v uplynulých\n20 rokoch, predstavujú zásah zákonodarcu „do právnej istoty sudcov aj tým, že sa stráca motivačný\ncharakter pre činnosti, ktoré riadne fungovanie súdnictva podporujú“. Poukazuje tiež na potrebu\nrozlišovať medzi dôvodmi odmeny priznávanej v minulosti z príležitosti životného jubilea\na z dôvodov súvisiacich s rozsahom a obsahom povinností sudcov, ktoré v ostatnom období boli\npriznávané len výlučne v spojení „s činnosťami vykonávanými sudcom na základe poverenia\nv oblasti výkonu správy, vzdelávania, evidencie judikatúry a pod. a výlučne na základe súčinností\norgánov správy a samosprávy súdov“. Za diskriminačný zásah a porušenie princípu právnej istoty\npovažuje «nemožnosť priznania „jubilejnej“ odmeny, ktorá je v súčasnosti skôr samozrejmosťou\nako výnimkou vo verejnom sektore aj v hospodárskom priestore».\n22.4. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa výberového konania uchádzačov na miesta sudcov\nNajvyššieho správneho súdu sa v stanovisku zdôrazňuje, že tak ako uchádzači na miesta sudcov\niných súdov sa aj uchádzači o miesta sudcov najvyššieho správneho súdu na základe § 151zf ods. 3\nzákona o sudcoch podrobili výberovému konaniu pozostávajúcemu z verejného vypočutia\na overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Najvyšší správny súd v prospech ústavnej\nakceptovateľnosti napadnutého § 151zf zákona o sudcoch ďalej akcentuje, že „sa výlučne týka\nvýberu sudcov na Najvyšší správny súd a uskutočnilo sa výlučne v období od účinnosti zákona do\n30. 6. 2021, v ktorom mala súdna rada osobitnú právomoc výberové konania uskutočniť. Zverenie\nvýberu sudcov na najvyšší správny súd súdnej rade bolo samozrejmým východiskom vzhľadom na\nskutočnosť, že uvedený súd mal začať svoju činnosť až od 1. 8. 2021“, pričom „Vhodnosť\na nevyhnutnosť mimoriadneho a časovo obmedzeného riešenia výberového konania na\nnovozriadený najvyšší správny súd bola zákonodarcom zdôvodnená a nebola spochybnená ani\nv konaní o ústavnej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením II. ÚS 450/2021-16.“.\nArgumentuje tiež tým, že „V oblasti správneho súdnictva je odôvodnené a žiaduce, aby funkciu\nsudcu mohli vykonávať aj osoby s dlhoročnou praxou v oblasti verejnej správy a správnej vedy,\npričom samotný zákon o sudcoch počíta s výnimkou spočívajúcou v upustení od justičnej skúšky za\nurčitých okolností. Niet preto rozumného dôvodu vylúčiť možnosť osobitnej zákonnej úpravy výberu\nsudcov na novozriaďovaný najvyšší správny súd tak, aby zodpovedal obsahovému zameraniu jeho\nčinnosti aj vzhľadom na odbornú erudíciu kandidátov na výkon funkcie.“.\n\n15\n\n22.5. Vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti zrušeniu nárokov prokurátorov na odmeny\na reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sa v stanovisku uvádza, že k nim najvyšší\nsprávny súd „zaujíma... obdobné stanovisko ako k ustanoveniam zákona o sudcoch v otázke\nobmedzenia príplatku počas práceneschopnosti a k otázke odmien“.\nIII.5. Vyjadrenie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky:\n23. Ústavný súd požiadal o predloženie stanoviska k návrhu skupiny poslancov aj súdnu radu.\nV reakcii na túto žiadosť predseda súdnej rady v liste z 18. januára 2023 ústavnému súdu oznámil,\nže „Súdna rada Slovenskej republiky dňa 17. januára 2023 na svojom I. zasadnutí neschválila\nnávrh stanoviska k návrhu navrhovateľov zo dňa 25. februára 2021 vedenom pod sp. zn.\nPL. ÚS 12/2022“.\nIII.6. Vyjadrenie generálneho prokurátora:\n24. Predseda ústavného súdu listom zo 16. novembra 2022 požiadal o predloženie stanoviska\nk návrhu skupiny poslancov aj generálneho prokurátora. Generálny prokurátor reagoval na žiadosť\npredsedu ústavného súdu po urgencii listom zo 14. septembra 2023.\n24.1. Generálny prokurátor sa vo svojom stanovisku primárne zaoberal časťou návrhu skupiny\nposlancov týkajúcou sa zrušenia nároku prokurátorov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty\nich nemocenského v spojení s obdobnými zásahmi do odmeňovania a sociálneho zabezpečenia\nsudcov. V rozsiahlej analýze venovanej tejto časti návrhu na začatie konanie sa generálny\nprokurátor stotožňuje s argumentáciou skupiny poslancov, ktorú dopĺňa o podrobnú historickú\ngenézu právnej regulácie odmeňovania prokurátorov a sudcov v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky, ktorú konfrontuje so zachovaním nároku na odmenu pre iné skupiny verejných\nfunkcionárov, resp. zamestnancov (napr. príslušníkov Policajného zboru, Hasičského a záchranného\nzboru, Horskej záchrannej služby, profesionálnych vojakov, príslušníkov finančnej správy).\nZvýšenú pozornosť venuje generálny prokurátor vo svojom stanovisku tiež analýze tzv. funkčnej\nautonómie prokuratúry, ktorá podľa jeho názoru tvorí základné východisko pre obdobný,\nresp. aspoň porovnateľný model odmeňovania sudcov a prokurátorov. Túto časť svojej\nargumentácie generálny prokurátor opiera aj o súhrn medzinárodných dokumentov týkajúcich sa\nprávneho postavenia prokurátorov.\n24.2. Stanovisko generálneho prokurátora vyúsťuje do záveru, v ktorom sa uvádza, že čl. VIII\nv časti bodov 45 až 49 a čl. XI v časti bodov 3 až 6 a 8 zákona o reforme súdnictva „... nespĺňa\nkritériá ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti zásahov zákonodarcu do platových pomerov\nsudcov a ich sociálneho zabezpečenia a do odmeňovania prokurátorov a ich sociálneho\nzabezpečenia, pretože ide o:\na) zásah neprimeraný a neodôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu a ohrozujúci\nštandardnú životnú úroveň sudcov,\nb) zásah nemá dočasnú povahu a netrvá len nevyhnutnú dobu a\nc) je prejavom svojvôle zákonodarcu“.\n\n16\n\nZ citovaných dôvodov generálny prokurátor navrhuje „návrhu skupiny poslancov vo vyššie\nuvedenej časti vyhovieť“.\nIII.7. Stanovisko Združenia sudcov Slovenska:\n25. Ústavnému súdu bolo 30. marca 2023 k návrhu skupiny poslancov doručené aj stanovisko\nZdruženia sudcov Slovenska (ďalej aj „ZSS“), a to v rozsahu, v akom bol tento návrh prijatý\nna ďalšie konanie. Združenie sudcov Slovenska predložilo svoje stanovisko k návrhu skupiny\nposlancov na základe § 86 ods. 4 zákona o ústavnom súde a zároveň, poukazujúc na doterajšiu\njudikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 21/2014, PL. ÚS 6/2018), požiadalo, aby ústavný súd na neho\npri svojom rozhodovaní prihliadal. Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku ZSS ako dobrovoľnej\nnepolitickej stavovskej organizácie sudcov Slovenskej republiky, jeho stanovisko pri svojom\nrozhodovaní zohľadnil. Združenie sudcov Slovenska uvádza, že „sa stotožňuje s argumentáciou\nuvedenou v návrhu na začatie konania, a to v rozsahu, v ktorom bol tento návrh prijatý na ďalšie\nkonanie...“, ale v jeho ďalšom texte sa obmedzilo na vyjadrenie svojho postoja k námietkam\nskupiny poslancov smerujúcim v prvom rade proti zrušeniu nároku sudcov na odmenu\na reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sudcom a následne aj k námietkam týkajúcim sa\nzákonnej úpravy preskúmavania majetkových pomerov sudcov.\n25.1. V úvodnej časti stanoviska k zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a reštrikčným zásahom\ndo výplaty nemocenského ZSS sumarizuje relevantnú judikatúru ústavného súdu k problematike\nzabezpečenia materiálnej nezávislosti sudcov a obdobne ako predseda najvyššieho súdu poukazuje\naj na relevantné ustanovenia viacerých medzinárodných dokumentov upravujúcich požiadavky\nna zabezpečenie sudcovskej nezávislosti [Európsku chartu o postavení sudcov DAJ/DOC (98) 23,\nodsek 6.1.; Stanovisko Poradnej rady Európskych sudcov č. 1(2001) o štandardoch týkajúcich sa\nnezávislosti a nepreložiteľnosti sudcov, ods. 61 a 62; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy\nCM/Rec (2010)12 o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, ods. 53; Magnu chartu\nsudcov (Základné princípy) Poradnej rady Európskych sudcov (2010)3, ods. 4 a 7; Stanovisko\nPoradnej rady Európskych sudcov č. 18 /2015) o postavení súdnictva a jeho vzťahu k ostatným\nmociam v štáte v modernej demokracii, ods. 35 a Univerzálnu chartu sudcu prijatú Medzinárodnou\nasociáciou sudcov 17. novembra 1999 a aktualizovanú 14. novembra 2017, článok 8-1]. Na tomto\ninformačnom základe sa v stanovisku ZSS konštatuje, že «z vyššie citovaných medzinárodných\ndokumentov možno vyvodiť záver, že zákaz svojvoľného zásahu do materiálneho zabezpečenia\nsudcov predstavuje jednu zo záruk ich nezávislosti, ktorej účelom je vylúčiť takéto zásahy ako\neventuálnu formu „penalizácie“ sudcov zo strany zákonodarnej a výkonnej moci, a tým aj formy\nnátlaku na ich rozhodovanie». Zároveň ZSS na základe citovanej judikatúry ústavného súdu tvrdí,\nže „reštriktívny zásah zákonodarcu do hmotného zabezpečenia sudcov je z ústavného hľadiska\nakceptovateľný a udržateľný výhradne v prípade, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky: (i) ide\no zásah neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov, ktorý (ii) má dočasnú povahu a trvá len\nnevyhnutnú dobu a (iii) nie je prejavom svojvôle zákonodarcu“. Uvádza, že „Trvalé časové\nobmedzenie príplatku k náhrade príjmu a k nemocenskému najdlhšie po dobu 60 dní, vyššie\nuvedené ústavné limity zásahu do materiálneho zabezpečenia sudcu ako osobnej záruky jeho\nnezávislosti podľa presvedčenia ZSS nespĺňa, keďže (i) ignoruje, že aj príjem v prípade choroby je\nsúčasťou hmotného zabezpečenia sudcov a spadá tak do rámca ich ústavne garantovanej\nnezávislosti, (ii) nielen ohrozuje, ale fakticky vo veľkom rozsahu kvantitatívne znižuje ústavou\n17\n\ngarantovanú štandardnú životnú úroveň sudcu [pri výpočte nemocenského z maximálneho\nvymeriavacieho základu (za rok 2022) sa mesačný hrubý príjem sudcu zníži v rozsahu 59 až 62 %],\n(iii) a to svojvoľne, t. j. bez uvedenia akéhokoľvek vecného dôvodu, pokiaľ ide nielen o rozsah tohto\nzásahu do hmotného zabezpečenia sudcov, ale aj o jeho trvalý charakter.“.\n25.2.Vo vzťahu k zrušeniu nároku sudcov na odmenu sa v Stanovisku ZSS uvádza, že dovtedajšia\nprávna úprava v plnom rozsahu reflektovala závery vyplývajúce z rozhodnutia ústavného súdu\nvo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle ktorých sa nepripúšťa odmena za rozhodovanie\nz dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu\nfakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva orgánmi správy súdnictva, ktoré podliehajú predstaviteľom\nvýkonnej moci. Združenie sudcov Slovenska zároveň poukazuje na skutočnosť, že dovtedajšia\nprávna úprava nepripúšťala priznanie odmeny len na základe samostatného rozhodovania orgánu\nsprávy súdov (predsedu súdu), ale zakotvovala aj obligatórnu spoluúčasť orgánov sudcovskej\nsamosprávy na tomto rozhodovaní. Zrušenie možnosti priznať odmenu aj pri dosiahnutí veku\n50 rokov je podľa jeho názoru v rozpore so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 ústavy,\n„keďže dosiahnutie uvedeného veku je dôvodom na priznanie odmeny v prípade celého radu\nzamestnancov/príslušníkov orgánov verejnej moci...“ Podľa ZSS „je zrušenie možnosti priznať\nsudcom odmien, nielen prejavom politického populizmu, ale porušuje tiež ústavou garantované\nprávo na právnu istotu, zahŕňajúce nielen ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych\nočakávaní, ale i trvácnosť a stabilitu právnej normy (napr. PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,\nI. ÚS 30/99, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04)...“.\n25.3. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa napadnutej zákonnej úpravy preskúmavania\nmajetkových pomerov sudcov sa ZSS vo svojom stanovisku zameriava predovšetkým na zákonom\nustanovenú povinnosť sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho\nplnoletého dieťaťa i manželky, „... kde neplatí režim spoluvlastníctva“. Zdôrazňujúc skutočnosť,\nže v tomto prípade dochádza k preneseniu dôkazného bremena na sudcu, zastáva názor, že ide\no právnu úpravu, ktorá je v rozpore s čl. 20 ods. 5 ústavy. V tejto súvislosti sa v stanovisku ZSS\npoukazuje na právne názory vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008,\nktorým ústavný súd rozhodol, že zákon č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je\nv celom rozsahu v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 4 ústavy. Podľa ZSS totiž\n„čl. 20 ods. 5 ústavy neumožňuje prenos dôkazného bremena na vlastníka a treba ho interpretovať\nv spojení s ustanovením prvej vety čl. 1 ods. 1 ústavy o materiálnom právnom štáte, v ktorej je\nimplikovaná prezumpcia neviny a zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom“. V stanovisku sa ďalej\nuvádza, že „Prijatím namietanej zákonnej úpravy zákonodarca zároveň nerešpektoval kľúčové časti\nodôvodnenia nálezu ústavného súdu vo veci PL. ÚS 29/05, čím podľa ZSS súčasne porušil ústavný\nprincíp zákazu svojvôle garantovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy.“. Napadnuté ustanovenia zákona\no sudcoch, ktoré umožňujú kancelárii súdnej rady na žiadosť komisie súdnej rady zabezpečovať\ninformácie o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených na sudcu, ako\naj informácie o majetku sudcu z iných evidencií majetku, a to za obdobie predchádzajúcich\n60 mesiacov, majú podľa ZSS charakter pravej retroaktivity. Týmito zákonnými ustanoveniami sa\ntotiž podľa stanoviska vstupuje do skutkovo a právne uzavretých stavov, a to „vo vzťahu\nk majetkovým priznaniam sudcov, ktoré boli vyhodnotené pred účinnosťou namietaného zákonného\nustanovenia v súlade s vtedy účinnou právnou úpravou (§ 32 a § 33 zákona o sudcoch\na prísediacich znení účinnom do 1. januára 2021) ako také, ktoré nevyvolávajú pochybnosti\n18\n\no splnení preukaznej povinností sudcu ani o statočnosti majetkového prírastku alebo\no hodnoverností ním preukazovaných skutočností týkajúcich sa pôvodu majetkového prírastku...“.\nPodľa ZSS je takáto právna úprava „v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery\nobčanov v právny poriadok, ako aj s princípom primeranosti, resp. proporcionality (napr.\nPL. ÚS 29/05, PL. ÚS 3/00)...“.\nIII.8. Vyjadrenie skupiny poslancov k stanoviskám národnej rady, vlády, predsedu\nnajvyššieho súdu a predsedu najvyššieho správneho súdu:\n26. Predseda ústavného súdu zaslal prijaté stanoviská k návrhu skupiny poslancov ich právnemu\nzástupcovi a vyzval ho, aby sa k nim v určenej lehote vyjadril.\n27. Právny zástupca skupiny poslancov na výzvu predsedu ústavného súdu zareagoval v liste\nz 15. augusta 2023, v ktorom uviedol: „... trváme na právnej argumentácii vyjadrenej\nv predmetnom návrhu, a preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel návrhu\nnavrhovateľov v rozsahu, ktorým prijal návrh na ďalšie konanie.“\nIII.9. Upustenie od ústneho pojednávania:\n28. V zmysle § 58 ods. 3 môže ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov upustiť\nod ústneho pojednávania, ak je zrejmé, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci\na zároveň žiaden z účastníkov nepožiadal o konanie ústavného pojednávania najneskôr vo svojom\nprvom podaní vo veci.\n29. Vzhľadom na spisovú dokumentáciu, ktorú má ústavný súd k dispozícii, a tiež skutočnosť,\nže žiaden z účastníkov konania nepožiadal vo svojom prvom podaní vo veci o konanie ústneho\npojednávania, ústavný súd rozhodol, že v predmetnej veci upustí od ústneho pojednávania.\nIV.\nAnalýza a právne závery ústavného súdu k jednotlivým častiam návrhu skupiny poslancov\nIV.1. K namietanému nesúladu zmeny v kreovaní súdnej rady:\n30. Na základe čl. XIV bodu 2 zákona o reforme súdnictva bolo novelizované ustanovenie druhej\nvety § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade, ktoré pred touto novelizáciou znelo takto: „Národná rada,\nprezident a vláda ustanovia za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom.“\nProstredníctvom tejto novelizácie sa z citovaného textu vypustilo slovo „spravidla“.\nPodľa navrhovateľov je táto zmena v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1\na 4 ústavy.\n30.1. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nNeviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva\na slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n\n19\n\nPodľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo\nalebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej\nrepubliky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy\nvyšších územných celkov.\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným\nverejným funkciám.\n31. Skupina poslancov odôvodňuje túto časť svojho návrhu tak, že v plnom rozsahu odkazuje\nna svoju argumentáciu k namietanému čl. 1 bodu 21 justičnej novely ústavy, na základe ktorého sa\nnovelizoval text čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy. Z označených ustanovení justičnej novely ústavy okrem\niného vyplynulo pravidlo, podľa ktorého môžu národná rada, prezident a vláda ustanoviť za členov\nsúdnej rady len osoby, ktoré nie sú sudcami.\n32. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 odmietol časť návrhu\nskupiny poslancov, ktorou namietali nesúlad nového znenia čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy primárne z dôvodu nedostatku právomoci\nposudzovať súlad ústavných zákonov, avšak so záverom, podľa ktorého „žiadne ustanovenie ústavy\ntýkajúce sa kreovania súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra ústavy“ (bod 23 citovaného\nuznesenia). Navyše, ústavný súd zdôraznil, že účelom nového spôsobu kreovania súdnej rady\n„... bolo zabrániť justičnému korporativizmu a izolácii sudcovskej moci“, a v nadnárodnom\nkontexte poukázal aj na postoj Benátskej komisie k zloženiu súdnej rady, podľa ktorého „by súdna\nrada mala mať pluralitné zloženie s tým, že jej podstatnú časť, ak nie väčšinu, by tvorili sudcovia.\nS výnimkou pre ex offo členov by boli títo sudcovia volení alebo vymenovaní ostatnými sudcami.“\n[bod 32 Správy o nezávislosti súdneho systému. Nezávislosť sudcov, prijatej na 82. plenárnom\nzasadnutí (Benátky 12. – 13. marca 2010)].\n33. Účelom vypustenia slova „spravidla“ z § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade, ku ktorému došlo\nprostredníctvom zákona o reforme súdnictva, bolo jeho zosúladenie s novým znením čl. 141a ods. 2\na 3 ústavy. Za okolností, keď ústavný súd v uznesení sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022\nrozhodol o ústavnej akceptovateľnosti zmien v kreovaní súdnej rady obsiahnutých v novom znení\nčl. 141a ods. 2 a 3 ústavy, možno považovať námietku skupiny poslancov týkajúcu sa zmeny\nv dikcii § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade za bezpredmetnú a zároveň za zjavne neopodstatnenú.\nZ uvedeného dôvodu tejto časti návrhu skupiny poslancov ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku\ntohto nálezu).\nIV.2. K namietanému nesúladu zmien v preskúmavaní majetkových pomerov sudcov:\na) posúdenie súladu § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,\nčl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1\ndohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu\n34. Podľa § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade „Komisia súdnej rady je oprávnená na účely\npodľa odseku 2 vyzvať sudcu, aby... d) objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho\nplnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj\nvtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu\n\n20\n\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku, alebo ak bolo ich\nbezpodielové spoluvlastníctvo zrušené súdom za trvania manželstva.“.\n35. Skupina poslancov v rámci tejto časti svojho návrhu predovšetkým spochybňuje ústavnosť\npreverovania majetkových pomerov plnoletých detí a v tejto súvislosti argumentuje, že ide o právnu\núpravu, ktorá neprípustným spôsobom zasahuje do ústavnej ochrany súkromia, keďže sú v nej\nprítomné prvky charakteristické pre policajný štát. V súvislosti s ustanovením povinnosti sudcu\nobjasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa a manželky\nnavrhovatelia poukazujú ďalej na to, že ide o právnu úpravu, ktorá prenáša na sudcu dôkazné\nbremeno, aby objasnil, či osoba nadobudla majetok v súlade s právnym predpisom. V dôsledku tejto\nkonštrukcie napadnutá právna úprava obchádza podľa ich názoru ústavnú úpravu obsiahnutú\nv čl. 20 ods. 5 a je zároveň v rozpore s právnymi názormi vyslovenými ústavným súdom vo veci\nvedenej pod sp. zn. PL. ÚS 29/05 (neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku).\nNa neústavnosti tejto právnej úpravy nemení nič ani skutočnosť, že ide o osoby v príbuzenskom\npomere so sudcom, ktoré s nim žijú v spoločnej domácnosti, pretože má ísť o objasnenie o majetku,\nktorý je vo výlučnom vlastníctve týchto plnoletých osôb.\n36. Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov k časti ich návrhu týkajúcej sa preverovania\nmajetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcu vyjadrujú vo svojich stanoviskách národná\nrada aj vláda, pričom svoj postoj odôvodňujú predovšetkým poukazom na existenciu naliehavého\nverejného záujmu spočívajúceho v potrebe vytvoriť funkčný mechanizmus, prostredníctvom\nktorého by súdna rada ako príslušný ústavný orgán bola spôsobilá preveriť pôvod a statočnosť\nnadobudnutia majetku rodinných príslušníkov sudcu v prípade, ak preukázateľne žijú nad svoje\npomery a existuje podozrenie, že ich majetkové prírastky pochádzajú z nepoctivých zdrojov.\nNárodná rada a tiež vláda argumentujú aj skutočnosťou, že povinnosť preukazovať majetkové\npomery rodinných príslušníkov sudcu tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky už viac\nako 20 rokov a nebola dosiaľ z ústavného hľadiska spochybňovaná.\n37. Naopak, s argumentáciou skupiny poslancov o protiústavnosti napadnutého ustanovenia sa\nstotožňujú vo svojich stanoviskách predseda najvyššieho správneho súdu a ZSS. Predseda\nnajvyššieho správneho súdu spochybňuje najmä potrebu objasňovať majetkové pomery plnoletých\ndetí sudcu, ktoré s nim nežijú v spoločnej domácnosti, a upozorňuje tiež na potenciálne negatívne\ndôsledky objasňovania majetkových pomerov manželky a plnoletých detí sudcu zo strany sudcu\nna vzájomné vzťahy členov rodiny sudcu. Rovnako ZSS vo svojom stanovisku vyjadruje výhrady\npredovšetkým vo vzťahu k povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery a pôvod zdrojov\nmajetku jeho plnoletého dieťaťa, ako i manželky v prípadoch, ak „... neplatí režim\nspoluvlastníctva“, a poukazuje na zásadný rozpor napadnutej právnej úpravy založenej na prenose\ndôkazného bremena na sudcu s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008. Predseda najvyššieho súdu a generálny prokurátor sa vo svojich\nstanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrili.\n38. Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním ústavnej akceptovateľnosti napadnutého ustanovenia\npripomína, že tvorí súčasť § 27ha zákona o súdnej rade označeného nadpisom „Konanie vo veciach\nmajetkových pomerov sudcov“, ktorým bola súdnej rade, aj v nadväznosti na právne názory\nústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, zverená právomoc\npreskúmavať úplnosť majetkových priznaní sudcov a zároveň bol ustanovený mechanizmus tohto\n\n21\n\npreverovania, ktorý patrí do pôsobnosti trojčlenných kontrolných komisií súdnej rady (§ 27ha ods. 1\nzákona o súdnej rade).\n39. Z § 27ha ods. 2 zákona o súdnej rade vyplýva, že ak komisia súdnej rady na základe\nvyhodnotenia majetkového priznania zistí u sudcu majetkový prírastok prevyšujúci jeho príjmy\nv súčte aspoň o 5 000 eur, alebo nadobudne dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu samotného\nmajetku, vyzve sudcu, aby preukázal ich pôvod. Na tomto základe môže komisia súdnej rady\nv zmysle napadnutého ustanovenia vyzvať dotknutého sudcu aj na objasnenie majetkových\npomerov a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela,\nktorý s ním žije v domácnosti.\n40. Aj v nadväznosti na argumentáciu národnej rady a vlády ústavný súd konštatuje, že už\nnovelizáciou zákona o sudcoch uskutočnenou zákonom č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 33/2011\nZ. z.“), sa s účinnosťou od 1. mája 2011 ustanovila povinnosť sudcu „... deklarovať v majetkovom\npriznaní aj majetkové pomery svojho neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije\nv domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom\nurčeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo o správe spoločného majetku.\nAk manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového\nspoluvlastníctva alebo o správe spoločného majetku, sudca deklaruje majetkové pomery svojho\nmanžela v majetkovom priznaní oddelene od svojich majetkových pomerov.“. Táto povinnosť je aj\nv súčasnosti súčasťou zákona o sudcoch (§ 32 ods. 3 tohto zákona).\n41. Z porovnania § 32 ods. 3 zákona o sudcoch s napadnutým § 27ha ods. 3 písm. d) zákona\no súdnej rade (neberúc v tejto súvislosti ohľad na nie bezvýznamný rozdiel medzi slovami\n„deklarovať“ a objasniť“, pozn.) vyplýva, že oproti predchádzajúcej a naďalej platnej úprave\nobsiahnutej v zákone o sudcoch boli v zákone o súdnej rade povinnosti sudcu rozšírené o povinnosť\nobjasniť majetkové pomery plnoletého dieťaťa sudcu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žije\nso sudcom v spoločnej domácnosti, alebo nie. Vo všeobecnej ani v osobitnej časti dôvodovej správy\nk vládnemu návrhu zákona o reforme súdnictva nie je ustanovenie tejto novej, resp. rozšírenej\npovinnosti sudcu nijakým spôsobom odôvodnené. Navyše, národná rada ani vláda sa vo svojich\nstanoviskách k návrhu skupiny poslancov nepokúsili odôvodniť zavedenie povinnosti sudcu\nobjasniť aj majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa.\n42. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že ide o ustanovenie\npovinnosti, ktorú sudca objektívne nie je spôsobilý, resp. nemusí byť spôsobilý splniť v prípade,\nak mu jeho plnoleté dieťa odmietne poskytnúť informácie o svojich majetkových pomeroch,\nresp. pôvode zdrojov jeho majetku. Je pritom potrebné brať na zreteľ, že plnoleté dieťa sudcu je\nosobou vo vzťahu k sudcovi právne nezávislou a samostatnou, pričom táto nezávislosť\na samostatnosť sa vzťahuje aj na oblasť nadobúdania a správy vlastného majetku. Informácie\no majetkových pomeroch plnoletého dieťaťa sudcu podliehajú ústavnej ochrane práva na súkromie,\nktorú v porovnaní s ochranou informácií o majetkových pomeroch a ochranou súkromia iných\nplnoletých fyzických osôb nemožno ústavne akceptovateľným spôsobom znižovať len\ns odôvodnením, že ide o plnoleté dieťa sudcu.\n\n22\n\n43. Ústavný súd nespochybňuje účel sledovaný § 27ha ods. 3 zákona o súdnej rade vrátane jeho\npísm. d) napadnutého návrhom skupiny poslancov, ktorý treba vidieť v úsilí zákonodarcu vytvoriť\nefektívny mechanizmus na kontrolu majetkových pomerov sudcov a hodnoverné preukazovanie\nzdrojov ich majetku, resp. jeho prírastkov, ktorý by garantoval a navonok preukazoval, že nezávislé\nsúdnictvo vykonávajú len sudcovia spôsobilí objasniť, že svoj majetok nadobudli z poctivých\na objektívne preukázateľných zdrojov. Existencia takéhoto mechanizmu je aj v záujme posilňovania\nnezávislosti súdnictva a zvyšovania jeho dôveryhodnosti v očiach verejnosti. Tento kontrolný\nmechanizmus by nebol dôveryhodný a efektívny, ak by umožňoval „skryť“ sudcovi časť jeho\nmajetku získaného z nepoctivých, resp. nelegálnych zdrojov jeho prevodom do vlastníctva jeho\nnajbližších príbuzných, a tým jednoducho zabrániť jeho kontrole. Sudca je verejný činiteľ, ktorý je\nvzhľadom na svoju ústavnú funkciu povinný znášať vyššiu mieru kontroly svojich majetkových\npomerov a ďalších vecí tvoriacich jeho súkromie než iné fyzické osoby, ktoré nevykonávajú\nverejnú funkciu.\n44. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že sudcovi\nje zákonom uložená povinnosť deklarovať podľa § 32 ods. 3 zákona o sudcoch a v prípade vzniku\ndôvodných pochybností podľa napadnutého ustanovenia zákona o súdnej rade aj objasniť\nmajetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho neplnoletých detí a manžela, ak žijú so sudcom\nv spoločnej domácnosti, keďže tvoria spolu integrálne späté spoločenstvo ľudí chránené navyše\nexplicitne aj ústavou (čl. 41 ods. 1 ústavy), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú\nspoločne ich každodenný život. K tomu významne prispieva skutočnosť, že neplnoleté deti sudcu\nnie sú oprávnené vykonávať právne úkony súvisiace so svojím majetkom bez ingerencie ich\nzákonných zástupcov (pozri k tomu aj § 31 a § 32 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\n45. Určité pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery\njeho manžela (manželky) by mohli vyvolávať prípady, keď sudca a jeho manžel (manželka) využili\ninštitút dohody o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov, dohodu o vyhradení vzniku BSM ku dňu zániku manželstva,\npríp. možnosť jeho zrušenia súdom za trvania manželstva. Podľa názoru ústavného súdu je táto\npovinnosť ústavne akceptovateľná predovšetkým z dôvodu, že sudca a jeho manžel (manželka)\nnaďalej sú v manželskom zväzku a navyše žijú v spoločnej domácnosti. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti bral na zreteľ tiež skutočnosť, že ak by sudca nemal povinnosť objasňovať majetkové\npomery manžela v prípade, ak by došlo k zúženiu či zrušeniu ich BSM zákonom ustanovenými\nprávnymi úkonmi, tak by sa týmto spôsobom vytvoril značný priestor na účelové obchádzanie\nprávnej úpravy obsiahnutej v § 27ha zákona o súdnej rade. Aj keď s určitou miery hyperboly,\nmožno akceptovanie zásahu do súkromia manžela verejne činnej osoby ilustrovať na rozsudku\nESĽP vo veci Samoylova proti Rusku (sťažnosť č. 49108/11), v ktorom za situácie, keď bola\nv televízii zverejnená výška príjmu manželky trestne stíhaného (vtedy už penzionovaného)\nprokurátora, nebolo vyhovené sťažnosti pre porušenie práva manželky na súkromie.\n46. Ústavný súd však nenachádza relevantné dôvody, ktoré by zakladali dostatok argumentov\nk záveru o ústavnej akceptovateľnosti povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery svojich\nplnoletých detí, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť môže byť sudcovi uložená\nkomisiou súdnej rady len vtedy, ak sú splnené podmienky ustanovené v § 27ha ods. 2 zákona\nsúdnej rade.\n23\n\n47. K záveru o ústavnej neakceptovateľnosti tejto časti napadnutého § 27ha ods. 3 písm. d) zákona\no súdnej rade vedie ústavný súd nielen už uvedený argument o tom, že plnoleté dieťa sudcu je plne\nsamostatnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok a samostatne rozhoduje\no jeho správe, pričom informácie o jeho majetkových pomeroch podliehajú ochrane na základe jeho\nústavou garantovaného práva na súkromie. Z týchto skutočností totiž zároveň vyplýva,\nže plnoletému dieťaťu sudcu nemožno ústavne konformným spôsobom uložiť, aby poskytol\nsudcovi, ktorý je jeho rodičom, informácie o vlastných majetkových pomeroch. Ústavný súd,\nnavyše, nenašiel priamu príčinnú súvislosť medzi majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa sudcu\na preukazovaním poctivosti zdrojov majetku sudcu. Uvedené závery zakladajú podľa jeho názoru\ndostatok dôvodov na to, aby v tejto časti návrhu skupiny poslancov vyhovel.\n48. V kontexte s uvedeným čiastkovým záverom ústavný súd poznamenáva, že si je vedomý toho,\nže v reálnej praxi sa môžu vyskytnúť prípady, že sudca prevedie časť svojho majetku\npochádzajúceho z nelegálnych zdrojov na svoje plnoleté dieťa. K objasňovaniu okolností takéhoto\núčelového prevodu majetku, ktoré môže vyústiť aj do prípadného trestnoprávneho postihu\núčastníkov tohto právneho úkonu, však existujú v právnom poriadku Slovenskej republiky iné\nprávne mechanizmy, ktorých uskutočňovanie je zverené primárne orgánom činným v trestnom\nkonaní, a preto nie je primerané spájať ich s právnou úpravou konania o majetkových pomeroch\nsudcov.\n49. Sumarizujúc dosiaľ vyslovené právne názory a východiská, ústavný súd dospel k záveru,\nže zakladajú dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutý novelizačný bod zákona\no reforme súdnictva, ktorým bol do zákona o súdnej rade doplnený (okrem iného) § 27ha ods. 3\npísm. d) zákona o súdnej rade, nie je v časti týkajúcej sa plnoletého dieťaťa sudcu v súlade s\n- čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže vytvára bez legitímneho dôvodu priestor na zásahy do ústavou\nchránenej sféry plnoletého dieťaťa sudcu, ktoré sú nielen neodôvodnené, ale vzhľadom na svoju\npotenciálnu intenzitu aj neprimerané, a preto nezlučiteľné s ústavným princípom zákazu svojvôle,\nktorého obsah ústavný súd vymedzil v celom rade svojich rozhodnutí a považuje ho za integrálnu\nsúčasť generálneho princípu právneho štátu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04,\nPL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 27/2015, PL. ÚS 7/2017m alebo\nPL. ÚS 1/2022), a zároveň ide o zásahy nezlučiteľné s ústavným princípom proporcionality,\nktorý taktiež tvorí súčasť ústavných princípov vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 52/99,\nPL. ÚS 3/00, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 106/2011), pričom ich nemožno\npovažovať za kompatibilné ani s princípom právnej istoty (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 1/2022),\nktorý je taktiež garantovaný prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy;\n- s čl. 20 ods. 5 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže zakladá neodôvodnený priestor\nna spochybňovanie legálne nadobudnutého majetku plnoletého dieťaťa sudcu tým, že bezdôvodne\nprezumuje, že ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov,\na zasahuje tým do pokojného užívania jeho majetku;\n- s čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu a čl. 8 ods. 1 dohovoru, keďže bez legitímneho dôvodu,\na teda svojvoľne, vytvára neprimeraný priestor na zasahovanie do súkromného života plnoletého\ndieťaťa sudcu.\n\n24\n\n50. Naopak, ústavný súd nenašiel dôvody na to, aby vyslovil nesúlad príslušnej časti napadnutého\nnovelizačného bodu s čl. 50 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie ústavy garantuje prezumpciu\nneviny osobám, proti ktorým sa vedie trestné konanie, a netýka sa konania vo veciach majetkových\npomerov sudcov. Rovnako nenašiel dôvody na to, aby vyhovel návrhu skupiny poslancov v časti,\nktorou sa domáhali vyslovenia nesúladu napadnutého novelizačného bodu s čl. 2 ods. 2 ústavy.\nVo vzťahu k tejto časti skupinou poslancov navrhovaného petitu aj s poukazom na svoju doterajšiu\njudikatúru (pozri najmä nález sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015, m. m. tiež nález sp. zn.\nPL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013, bod 92) konštatuje, že považuje za prekonané judikatúrne\nprístupy, ktoré uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho fungovania, keď samotný záver\no nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami ústavy „mechanicky“ vnímal aj ako\njeho nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). Takýto\nprístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods.\n2 ústavy totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci\nzákonodarcu, pričom v posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu\nz ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.\n51. Ústavný súd teda o tejto časti návrhu skupiny poslancov rozhodol tak, že bod 38 čl. XIV zákona\no reforme súdnictva v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20\nods. 5 ústavy, čl. 17 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu\n(bod 1 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod\n4 výroku tohto nálezu).\nb) posúdenie súladu § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade v časti slov „a to za obdobie\npredchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu,\nčl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu\n52. Podľa § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade «Ak je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci\na na odstránenie pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb alebo o majetkových pomeroch\nsudcu, môže komisia súdnej rady po ústnom vypočutí sudcu požiadať kanceláriu súdnej rady\no zabezpečenie informácií o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených\nna sudcu, ako aj informácií o majetku sudcu z iných evidencií majetku. Kancelária súdnej rady\nzriaďuje na tento účel v rámci svojej organizačnej štruktúry organizačný útvar, ktorého zamestnanci\nmusia disponovať platným osvedčením o bezpečnostnej previerke IV. stupňa pre stupeň utajenia\n„Prísne tajné“. Kancelária súdnej rady požiada o poskytnutie uvedených informácií postupom\npodľa osobitného predpisu. Kancelária súdnej rady po zaobstaraní informácií poskytne komisii\nsúdnej rady zoznam bankových účtov podľa prvej vety a informácie o transakciách na týchto účtoch\nprevyšujúcich jednotlivo sumu 266 eur, ako aj informácie získané z iných evidencií majetku, a to\nza obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu.».\n53. Neústavnosť tejto časti novelizačného bodu 38 čl. XIV zákona o reforme súdnictve skupina\nposlancov odôvodňuje predovšetkým tým, že predmetná časť § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade\n„má všetky znaky pravej retroaktivity...“, pričom zákaz pravej retroaktivity tvorí súčasť\nmateriálneho jadra ústavy, ktoré je nedotknuteľné.\n54. Podľa národnej rady a vlády v posudzovanej veci ide o nepravú retroaktivitu, ktorá je aj podľa\njudikatúry ústavného súdu zo závažných dôvodov všeobecného záujmu z ústavného hľadiska\n25\n\nakceptovateľná. S argumentáciou navrhovateľov sa stotožňuje vo svojom stanovisku predseda\nnajvyššieho správneho súdu a nad rámec ich argumentácie upozorňuje na skutočnosť, že napadnutý\nmechanizmus zisťovania pohybu na účtoch bude mať trvalý charakter, keďže sa bude vždy\nvzťahovať na každých 60 mesiacov pred podaním každého ďalšieho majetkového priznania, t. j.\npôjde o „... opakované posudzovanie časti už posúdených období“. Názor o pravej retroaktivite\nnapadnutého ustanovenia podporilo aj ZSS.\n55. Ustanovenie § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade treba považovať za jeden z právnych nástrojov,\nktorý poskytuje právna úprava komisii súdnej rady k tomu, aby v súvislosti s preverovaním úplnosti\nmajetkových priznaní sudcov odstránila „dôvodné pochybnosti o tom, či sudca nenadobudol svoj\nmajetok z legálnych a poctivých zdrojov“. K odstráneniu týchto pochybností by mali napomôcť\ninformácie „... o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených na sudcu,\nako aj informácií o majetku sudcu z iných evidencií majetku“. Z textu § 27ha ods. 6 zákona o súdnej\nrade vyplýva, že komisia súdnej rady môže tento právny nástroj použiť len vtedy, ak „... je to\nnevyhnutné pre úplné objasnenie veci a na odstránenie pochybností o neprijímaní neoprávnených\nplatieb alebo o majetkových pomeroch sudcu“ a až „po ústnom vypočutí sudcu“.\n56. Ústavný súd považuje petit navrhnutý skupinou poslancov smerujúci k vysloveniu neústavnosti\nnapadnutého novelizačného bodu len v citovanej časti § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade\nza rozporuplný vo vzťahu k jeho odôvodneniu. Z argumentácie skupiny poslancov totiž vyplýva,\nže považuje napadnutú právnu úpravu za protiústavnú primárne z dôvodu, že „má všetky znaky\npravej retroaktivity...“. Z tejto argumentácie logicky vyplýva, že za porušujúce zákaz retroaktivity\nskupina poslancov považuje všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich,\nako aj informácie získané z iných evidencií majetku, ktoré pochádzajú z obdobia predchádzajúceho\nnadobudnutiu účinnosti novelizácie zákona o súdnej rade uskutočnenej zákonom o reforme\nsúdnictva. Atakovaná časť § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade však umožňuje poskytnúť komisii\nsúdnej rady len informácie, ktorých pôvod je časovo limitovaný obdobím 60 mesiacov,\nktoré predchádzajú nadobudnutiu účinnosti príslušnej novelizácie zákona o súdnej rade\n(resp. obdobím 60 mesiacov predchádzajúcich mesiacu, v ktorom súdna rada využije toto svoje\noprávnenie v neskoršom období), najviac však obdobím výkonu funkcie sudcu. Napadnutá dikcia\nzákona umožňuje skúmať „ukončené deje“ (obdobia, ohľadom ktorých sudca podal majetkové\npriznanie už v minulosti). Avšak, ak by ústavný súd návrhu vyhovel a napadnutý časový limit by\nprestal byť súčasťou § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade, zo zvyšného textu štvrtej vety § 27ha\nods. 6 zákona o súdnej rade by bolo možné vyvodiť, že kancelária súdnej rady môže poskytnúť\nkomisii súdnej rady všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich a informácie\nzískané z iných evidencií majetku, ktoré majú pôvod v minulosti, a to bez časového obmedzenia.\nInými slovami, ak by ústavný súd vyhovel tejto časti petitu navrhnutého skupinou poslancov, viedlo\nby to k opačnému výsledku než k tomu, akého sa navrhovatelia svojou argumentáciou domáhajú.\n57. Z § 45 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd je aj v konaní o súlade právnych\npredpisov viazaný rozsahom návrhu na začatie konania, ktorý navrhovatelia vymedzujú\nprostredníctvom navrhnutého petitu. Výnimka zo zásady viazanosti ústavného súdu petitom\nnavrhnutým navrhovateľom je ustanovená v § 89 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „ak\nústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu\nnižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej\nprávnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu,\n26\n\njeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily\nalebo s tou istou medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti\nalebo niektorého jeho ustanovenia“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná výnimka nie je\naplikovateľná na petit navrhnutý skupinou poslancov vo vzťahu k tejto časti ich návrhu. Za týchto\nokolností nemohol riešiť vnútorný rozpor medzi účelom sledovaným argumentáciou navrhovateľov\na nimi navrhnutým petitom inak než tak, že tejto časti ich návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nIV.3. K namietanému nesúladu zrušenia nárokov sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov\ndo výplaty nemocenského:\na) posúdenie súladu bodu 45 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2\nv spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy\n58. Skupina poslancov zdôrazňuje, že napadnutým ustanovením zrušená možnosť odmeňovania\nsudcov vylučovala akúkoľvek možnosť faktického ovplyvňovania sudcu pri výkone súdnictva,\na pripomína, že „Ústavný súd výslovne uviedol, že zásahy zákonodarcu do materiálneho\nzabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu,\nnarúšajú právnu istotu, pričom z čl. 144 ods. 1 ústavy vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej)\ngarancii nezávislosti sudcov v priamej súvislosti s ich platovými pomermi (napr. PL. ÚS 27/2015,\nPL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011).“.\n59. Vláda ako predkladateľka návrhu zákona o reforme súdnictva odôvodnila tento legislatívny\nzásah v osobitnej časti dôvodovej správy (K čl. VII, bod 42, ptč. 271) tým, že zohľadnila „ústavnú\npožiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou a nemal\nby byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať vládne zoskupenie...“. Nadväzuje na túto\nargumentáciu aj vo svojom stanovisku k návrhu skupiny poslancov zdôrazňujúc, že „Odmeny sa\ndajú ľahko zneužívať, spôsobom ktorý spochybňuje ich legitimitu. Ponechanie právnej úpravy\nodmien by mohlo zanechať vo verejnosti pocit vnútornej korupcie a elitárstva.“. Vo svojom\nstanovisku argumentuje aj historickou genézou zákonnej úpravy odmien sudcov, z ktorej vyplýva,\nže v období od novelizácie zákona o sudcoch uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z.\ndo nadobudnutia účinnosti zákona č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 153/2001 Z. z.\no prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nebol inštitút\nsudcovských odmien súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a podčiarkuje, že odmena\n„predstavovala nadštandard sociálneho zabezpečenia“, pričom „zrušenie zložky funkčného platu\n(odmeny) s charakterom fakultatívnej dávky nemožno spájať so zásahom do materiálneho\nzabezpečenia sudcov“ (pozri aj bod 20.3. tohto nálezu). Obdobne obhajuje zrušenie nárokov sudcov\nna odmenu vo svojom stanovisku aj národná rada (pozri bod 19.3. tohto nálezu).\n60. Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ZSS a nepriamo aj\npredseda najvyššieho súdu v zhode s argumentáciou skupiny poslancov zastávajú názor, že zrušenie\nnároku sudcov na odmenu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, predstavuje zásah\n„do právnej istoty sudcov“ a stráca sa motivácia sudcov pre činnosti, ktoré riadne fungovanie\nsúdnictva podporujú. Za diskriminačný zásah do právneho postavenia sudcov a porušenie princípu\n\n27\n\nprávnej istoty (zahŕňajúci nielen ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní,\nale i trvácnosť a stabilitu právnej normy) považujú zvlášť nemožnosť priznania „jubilejnej“\nodmeny, „ktorá je v súčasnosti skôr samozrejmosťou ako výnimkou vo verejnom sektore aj\nv hospodárskom priestore“. Dovtedajšia právna úprava v plnom rozsahu reflektovala závery\nvyplývajúce z rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle\nktorých sa nepripúšťa odmena za rozhodovanie z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického\novplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, pričom, navyše, pri priznávaní\nodmeny zakotvovala obligatórnu spoluúčasť orgánov sudcovskej samosprávy na rozhodovaní\npredsedu príslušného súdu.\n61. Z doterajšej pomerne bohatej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. PL. ÚS 14/94,\nPL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011, PL. ÚS 27/05, PL. ÚS 10/05, PL. ÚS 102/2011)\nmožno vyvodiť, že potreba zvýšenej ochrany materiálneho zabezpečenia sudcov ako dôležitej\ngarancie sudcovskej nezávislosti sa týka platu sudcu ako nárokovateľnej odplaty za rozhodovaciu\nčinnosť. Keďže nevyhnutná požiadavka nezávislosti sudcov dopadá na ich rozhodovaciu činnosť,\nodmena ako nenárokovateľná, fakultatívna zložka príjmu sudcu túto zvýšenú ochranu nepožíva.\n62. Zásadný postoj k otázke odmeny sudcov ako takej a k otázke (ne)možnosti normatívneho\nzrušenia tohto inštitútu ústavný súd zaujal v náleze sp. zn. PL. ÚS 102/2011 zo 7. mája 2014\n(s. 154), kde uviedol: «Ústavný súd konštatuje, že odmena je vo svojej podstate nenárokovateľná.\nZákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny je v návrhu navrhovateľa\nfakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne zakotvený? Odpoveď na takúto otázku\nje skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s ústavou kompatibilné“, a preto ústavný súd nebude\nposudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality. V danom prípade vlastne ani nevystupuje právo,\nktoré by konkurovalo cieľu zákonodarcu, a tak pravý test proporcionality nemožno vykonať.\nMateriálne zabezpečenie sudcu ním nemôže byť, keďže ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním\nnemôže byť ústavný zákaz nútenej práce, keďže sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie,\nktorá sa v zmysle relevantných statusových zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť,\ndostávajú funkčný plat. Tvrdenie, že výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie\nna nadpriemernej úrovni alebo nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje nútenú\nprácu, sa falzifikuje už len poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií. Ak sudca alebo\nprokurátor vykonáva svoje zákonné povinnosti, je za takúto činnosť odmenený funkčným platom,\nak vykonáva prácu nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne. Ústavný súd sa preto aj s odkazom\nna východiská obmedzí na prieskum racionality a legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu.\nÚstavný súd konštatuje, že bez potreby bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom\nvymedzený cieľ nie je neracionálny a nelegitímny.» Návrhu na vyslovenie nesúladu zrušenia\nodmien sudcov nebolo vyhovené.\n63. Aj keď právna úprava odmien, ktorej ústavnosť zrušenia bola preskúmavaná v konaní sp. zn.\nPL. ÚS 102/2011, bola výrazne odlišná (znenie § 79 zákona o sudcoch neobsahovalo dostatočné\nzáruky proti zneužívaniu inštitútu odmien orgánmi správy súdov), niet legitímneho dôvodu na to,\naby už citované názory ústavného súdu k podstate inštitútu odmeny sudcov neboli aplikované aj\nna teraz posudzovanú vec. Skutočnosť, že možnosť sudcu byť odmenený nebola v „aktuálnom“\nprípade zaťažená uvedeným neakceptovateľným negatívom, totiž charakter odmeny – ako\nnenárokovateľného (potenciálneho) plnenia, ktorého (ne)existeniu nemožno spájať (a už vôbec nie\nstotožňovať) s garanciami nezávislosti sudcu – nemení.\n28\n\n64. Na tomto základe ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu bodu 45 čl. VIII zákona o reforme\nsúdnictva s referenčnými normami nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nb) posúdenie súladu bodu 49 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2\nv spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy\n65. Podľa § 93 zákona o sudcoch v platnom znení:\n„Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému\n(1) Ak je sudca uznaný pre chorobu alebo úraz za dočasne neschopného na výkon funkcie a vznikol\nmu nárok na náhradu príjmu alebo nárok na nemocenské podľa osobitného predpisu, patrí mu\npríplatok k náhrade príjmu alebo príplatok k nemocenskému vo výške rozdielu medzi funkčným\nplatom po odpočítaní preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti, poistného na zdravotné\npoistenie, poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie, poistného\nna invalidné poistenie a poskytnutou náhradou príjmu alebo poskytnutým nemocenským.\nlebo poskytnutým nemocenským.\n(2) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému sudcovi nepatrí, ak dočasná\nneschopnosť sudcu na výkon jeho funkcie vznikla pre úraz pri výkone funkcie alebo pre chorobu\nz povolania.\n(3) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej\nneschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní.“\nSkupina poslancov nesúlad napadnutého ustanovenia odôvodňuje predovšetkým poukazom\nna doterajšiu judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov, ktoré tvorí\nintegrálnu súčasť sudcovskej nezávislosti. Navrhovatelia, odkazujúc na rozhodnutia ústavného súdu\nvo veciach sp. zn. PL. ÚS 12/05 a PL. ÚS 27/2015, argumentujú, že materiálne zabezpečenie\nsudcov pozostáva nielen z platových pomerov sudcov, ale aj z ich sociálneho zabezpečenia, za\nktorého súčasť považujú aj pred schválením zákona o reforme súdnictva v neobmedzenom časovom\nrozsahu poskytovaný príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému. Podľa názoru\nskupiny poslancov išlo o benefit, ktorého zrušenie „... citeľným spôsobom ohrozí inak štandardnú\nživotnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu“.\n66. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu napadnutého novelizačného bodu zákona o reforme\nsúdnictva, ktorým bol do textu zákona o sudcoch doplnený § 93 ods. 3, bol reštrikčný zásah\ndo výplaty nemocenského sudcom odôvodnený v zásade len tým, že išlo „... o vysoký nadštandard\nsociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho\nspájať s princípom nezávislosti súdnej moci“.\n67. Národná rada nesúhlasne argumentuje tým, že dosiaľ platné znenie zákona o sudcoch vo vzťahu\nk sudcom «možno považovať za „nadštandardné“ (napr. príplatok k nemocenskému oproti bežným\npoistencom), ale zároveň ich nemožno považovať za nedotknuteľné, resp. nemenné...». Vláda tvrdí,\nže poskytovanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému sudcom bez časového\nobmedzenia bolo vysoko nadštandardné, a zároveň zdôrazňuje, že o zásahu do ústavného princípu\nnezávislosti sudcov možno uvažovať len vtedy, ak reštrikčné zásahy dosiahnu taký kvantitatívny\nrozmer, ktorý citeľne ohrozí štandardnú životnú úroveň sudcov, k čomu podľa vlády doplnením\n§ 93 zákona o sudcoch o odsek 3 nedošlo.\n\n29\n\n68. S argumentáciou skupiny poslancov k tejto časti ich návrhu sa vo svojich stanoviskách\nstotožňujú predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor,\nako aj ZSS. Podľa predsedu najvyššieho súdu reštrikčný zásah do poskytovania príplatku k náhrade\npríjmu a príplatku k nemocenskému je v rozpore s medzinárodnými dokumentmi citovanými v jeho\nstanovisku (pozri bod 21 tohto nálezu). Rovnako odkazom na medzinárodné dokumenty\nargumentuje vo svojom stanovisku aj ZSS a konštatuje, že napadnutý § 93 ods. 3 zákona o sudcoch\nústavné limity reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov vyvoditeľné z týchto\nmedzinárodných dokumentov, ako aj doterajšej judikatúry ústavného súdu nespĺňajú, keďže\n„... (i) ignoruje, že aj príjem v prípade choroby je súčasťou hmotného zabezpečenia sudcov\na... (ii) nielen ohrozuje, ale fakticky vo veľkom rozsahu kvantitatívne znižuje ústavou garantovanú\nštandardnú životnú úroveň sudcu [pri výpočte nemocenského z maximálneho vymeriavacieho\nzákladu (za rok 2022) sa mesačný hrubý príjem sudcu zníži v rozsahu 59 až 62 %], (iii) a to\nsvojvoľne, t. j. bez uvedenia akéhokoľvek vecného dôvodu, pokiaľ ide nielen o rozsah tohto zásahu\ndo hmotného zabezpečenia sudcov, ale aj o jeho trvalý charakter“ (pozri bod 25.1. tohto nálezu).\nObdobne predseda najvyššieho správneho súdu vyčísluje vo svojom stanovisku dopad napadnutého\nreštrikčného zásahu do nároku sudcu na príplatok k náhrade mzdy a príplatok k nemocenskému\n(podľa predloženého výpočtu môže predstavovať u jednotlivého sudcu takmer 21 000 eur ročne)\na na tomto základe konštatuje, že „dôsledkom týchto zmien je výrazné zníženie garantovanej úrovne\nhmotného zabezpečenia sudcov...“, ktoré je nezlučiteľné s označenými ustanoveniami ústavy.\n69. Ústavný súd na úvod svojej argumentácie považuje za potrebné poukázať na kľúčové\nvýchodiská svojej doterajšej judikatúry k hmotnému zabezpečeniu sudcov, z ktorého sa odvíjajú\nmateriálne garancie sudcovskej nezávislosti, keďže sa touto témou zaoberal viackrát (išlo o konania\nvedené pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011 a PL. ÚS 27/2015),\na to v súvislosti s reštrikčnými zásahmi zákonodarcu do platových pomerov sudcov. Judikatúra\nústavného súdu sa v tejto oblasti dynamicky vyvíjala, pričom v rámci tohto vývoja viackrát došlo aj\nk prelamovaniu už vyslovených právnych názorov, na čo ústavný súd poukázal predovšetkým\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015. Aj preto, že účastníci konaní pred ústavným\nsúdom vo veciach týkajúcich sa hmotného zabezpečenia sudcov v spojení s ústavnými princípmi\nsúdnej a sudcovskej nezávislosti nezriedka účelovo skresľujú právne názory ústavného súdu\na argumentujú aj judikatúrou, ktorú už ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015 označil\nza prekonanú, ústavný súd považuje za potrebné zhrnúť jej základné východiská a na tomto základe\nich aplikovať na teraz posudzovanú vec.\n69.1. Už v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 ústavný súd vyslovil, že „Pod\nnezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle je... treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť“\na v nadväznosti na to zdôraznil, že „určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov sudcov sa\nmôžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti sudcov, ale až vtedy, keď dosiahnu určitý\nkvantitatívny rozmer, v danom prípade až vtedy, ak citeľným spôsobom ohrozia inak štandardnú\nživotnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu“. V judikatúre ústavného súdu sa dlho viedla\npolemika o tom, či právo sudcov na dôstojné a primerané hmotné zabezpečenie zodpovedajúce ich\nprávnemu postaveniu je v slovenskom právnom poriadku garantované len na zákonnej, alebo aj\nústavnej úrovni. Túto polemiku zrozumiteľným spôsobom uzavrel ústavný súd v náleze vydanom\nv konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, v ktorom explicitne uviedol: «Skutočnosť,\nže Ústava Slovenskej republiky (na rozdiel od ústav niektorých iných štátov) neobsahuje\n30\n\nustanovenie, ktoré výslovne upravuje (garantuje) platové pomery sudcov, resp. zásadu\nneznížiteľnosti ich platov, vonkoncom neznamená, že v jej obsahu ústavné limity pre úpravu platov\nsudcov nie sú (implicitne) „prítomné“. Možno ich totiž celkom zjavne vyvodiť z ústavných\nprincípov a iných ústavou chránených hodnôt [napr. princíp deľby moci, ktorého integrálnou\nsúčasťou je aj princíp rovnováhy mocí, už spomínaná zásada (princíp) nezávislosti sudcov a súdov,\nprincíp proporcionality zásahov do platových pomerov sudcov a iných ústavných činiteľov atď.].»\n69.2. V kontexte s právnym názorom o ústavnej úrovni garancií materiálnej zložky sudcovskej,\nale i súdnej nezávislosti sa žiada podčiarknuť, že tento predstavuje základné východisko\npre posudzovanie ústavnej akceptácie reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov.\nNa tomto základe ústavný súd vymedzil v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015 ústavné\nlimity reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov, ktoré sú akceptovateľné a udržateľné\nlen vtedy, „... ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky, ktoré sa viažu k posudzovanému\nreštrikčnému zásahu:\na) ide o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou\nštátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň\nsudcov,\nb) ide o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,\nc) ide o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.“\nCitovaný záver je nepochybne aplikovateľný aj na posudzovanú vec, aj keď treba pripomenúť,\nže doterajšia judikatúra ústavného súdu týkajúca sa materiálneho zabezpečenia sudcov sa dosiaľ\ndotýkala reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov a nie aj reštrikčných zásahov do ich\nsociálneho zabezpečenia, ako je to v tomto konaní. Ústavný súd v načrtnutom kontexte zdôrazňuje,\nže otázku materiálneho zabezpečenia sudcov ako materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti treba\nposudzovať komplexne, t. j. nielen z pohľadu platových pomerov sudcov, vrátane nárokov\nna odmenu z ústavne nespochybniteľných dôvodov, ale aj z pohľadu benefitov vyplývajúcich z ich\nsociálneho zabezpečenia, ku ktorým nepochybne patria aj nároky na príplatok k náhrade príjmu\na príplatok k nemocenskému poisteniu posudzované v tomto konaní.\n69.3. Na podporu uvedeného právneho záveru možno poukázať na viacero medzinárodných\ndokumentov týkajúcich sa materiálneho zabezpečenia sudcov (ktorými argumentovali nielen\nnavrhovatelia, ale vo svojich stanoviskách tiež predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho\nsprávneho súdu, generálny prokurátor, ako aj ZSS). Ústavný súd v záujme hospodárnosti svojej\nargumentácie považuje za dostačujúce poukázať na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy\nčlenským štátom CM/Rec (2010) o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, konkrétne\njeho bod 53 a najmä bod 54, podľa ktorých:\n„53. Základné pravidlá systému odmeňovania profesionálnych sudcov musia byť stanovené\nzákonom.\n54. Odmeny sudcov musia byť úmerné ich povolaniu a zodpovednosti, a musí byť zároveň\ndostatočné, aby ich chránili pred úplatkami, zameranými na ovplyvňovanie ich rozhodnutí. Musia\nexistovať záruky pre zachovanie primeranej odmeny v prípade choroby, materskej alebo otcovskej\ndovolenky, rovnako ako aj pre vyplácanie starobného dôchodku, ktorý musí byť v rozumnom\n\n31\n\npomere k výške ich platu. Ochrana pred znižovaním platov sudcov musí byť predmetom špeciálnej\nprávnej úpravy.“\nZ citovaného explicitne vyplýva, že Výbor Rady ministrov Rady Európy v citovanom dokumente\nza súčasť odmeňovania sudcov označil aj právnu reguláciu hmotných nárokov sudcov v prípade ich\ndočasnej práceneschopnosti. V súvislosti s prípadnou polemikou o záväznosti medzinárodných\ndokumentov, na ktoré poukazuje vo svojom návrhu skupina poslancov, ústavný súd poukazuje\nna svoj právny názor vyslovený vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, podľa ktorého «týmto\nmedzinárodným dokumentom „odporúčacieho“ charakteru, ktorých je Slovenská republika\nsignatárom, nemožno s odkazom na čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Slovenská republika uznáva\na dodržiava... svoje ďalšie medzinárodné záväzky“, popierať ani primeranú mieru (a pritom\nvonkoncom nie zanedbateľnú) právnej relevancie».\n70. Posudzovaný benefit sudcov aj ústavný súd považuje za súčasť materiálnej zložky sudcovskej\nnezávislosti, a zachovanie výšky príjmu v prípade práceneschopnosti bez časového obmedzenia je\nlegitímnym očakávaním sudcu, u ktorého sa (až na niekoľko zákonných výnimiek) uplatňuje veľmi\nširoká miera zákazu výkonu inej činnosti (inkompatibilita). Zásah do náhrady platu preto vníma\nrovnako citlivo ako zásah do samotného platu sudcu, a teda ako zásah do materiálnej zložky\nsudcovskej nezávislosti. Na druhej strane však kriticky uvádza, že pokiaľ by časovo neobmedzené\npoberanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému malo byť v jednotlivom prípade\nzneužívané, zákonodarca môže uvažovať o zavedení inštitútu preskúmania opodstatnenosti\npráceneschopnosti sudcu (paralela existovala v minulej právnej úprave, keď podľa § 93 ods. 1\nposlednej vety zákona o sudcoch v znení od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011 bolo možné\nza splnenia zákonných predpokladov vyplácanie uvedených príplatkov sudcovi zastaviť).\n71. Na východiskách vymedzených v predchádzajúcich bodoch tohto nálezu ústavný súd\nposudzoval ústavnú akceptovateľnosť reštrikčných zásahov zákonodarcu do nárokov sudcov\nna príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas ich dočasnej práceneschopnosti.\nInšpirujúc sa prístupom uplatneným v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, posudzoval,\nči pre reštrikčný zásah zákonodarcu obsiahnutý v napadnutom § 93 ods. 3 zákona o sudcoch boli\nkumulatívne splnené podmienky jeho ústavnej akceptovateľnosti, podľa ktorých išlo o zásah, ktorý:\na) je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, primeraný\ntejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov,\nb) má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,\nc) nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.\n71.1. Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že išlo o reštrikčný zásah\ndo nárokov sudcov, ktorý nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva,\nv dôvodovej správe a ani stanoviskách národnej rady a vlády odôvodňovaný zlou ekonomickou\nsituáciou, ale len vysokou nadštandardnosťou tohto benefitu, teda argumentom, ktorý je už\nz hľadiska jeho všeobecnej povahy diskutabilný a vo svojej podstate signalizuje zlovôľu vo vzťahu\nk dosiaľ zákonodarcom ustanoveným hmotným benefitom sudcov. Z kvantitatívneho vyčíslenia\ndopadov aplikácie napadnutého § 93 ods. 3 zákona o sudcoch na konkrétneho sudcu, tvoriaceho\nsúčasť stanovísk predsedu najvyššieho správneho súdu a ZSS, ktoré ústavný súd považuje\nza objektívne, a teda použiteľné na posudzovanú vec, vyplýva, že v konkrétnom prípade môže ísť\n32\n\no reštrikčný zásah, ktorý sa citeľne môže dotknúť štandardnej životnej úrovne sudcu, ktorý je\nv dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný, a teda odkázaný na nároky z nemocenského\npoistenia.\n71.2. Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 93 ods. 3 zákona o sudcoch vyplýva, že je v ňom\nzakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov sudcov vyplývajúcich z ich\nnemocenského poistenia.\n71.3. Ad c) Zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný zásah do hmotného zabezpečenia\nsudcov nijako neodôvodnil, pričom zjavne nerešpektoval doterajšie východiská relevantnej\njudikatúry ústavného súdu (najmä podmienenosť reštrikčných zásahov do hmotného zabezpečenia\nsudcov nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, ako aj ich dočasnosť), a preto sú v ňom podľa\nnázoru ústavného súdu prítomné aj prvky svojvôle, čo zakladá dostatok dôvodov na to, aby ústavný\nsúd vyslovil, že napadnuté ustanovenie nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, a to z dôvodu\njeho nezlučiteľnosti s princípmi vyvoditeľnými z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj s princípmi súdnej\na sudcovskej nezávislosti, ktoré sú deklarované v čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.\n72. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd rozhodol, že bod 49 čl. VIII zákona o reforme\nsúdnictva, ktorým bol do § 93 zákona o sudcoch vložený odsek 3, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1\nv spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu). V časti namietaného\nporušenia čl. 2 ods. 2 návrhu skupiny poslancov nevyhovel, poukazujúc na dôvody už uvedené\nv bode 50 tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).\nIV.4. K namietanému nesúladu bodu 79 čl. VIII zákona o reforme súdnictva v časti odsekov 3\na 4 doplneného § 151zf zákona o sudcoch (výberové konanie na miesta sudcov najvyššieho\nsprávneho súdu):\n73. Podľa § 151zf ods. 3 zákona o sudcoch „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva\nz verejného vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové\nkonanie vyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady.“.\nPodľa § 151zf ods. 4 zákona o sudcoch „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa\npravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného\npredpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým\nnie sú dotknuté.“.\n74. V osobitnej časti dôvodovej správy (odôvodnenie k čl. VII bodu 74) k vládnemu návrhu zákona\no reforme súdnictva sa vo vzťahu k namietaným ustanoveniam zdôrazňuje, že ide o prechodné\nustanovenia, ktorých cieľom je upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov novozriaďovaného\nnajvyššieho správneho súdu, pričom vláda ako predkladateľ tohto návrhu zákona „nepovažuje za\nvhodné, aby voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu boli obsadzované automatickým\npresunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu“. Z dôvodovej správy vyplýva, že osobitný\nspôsob ustanovovania sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu súvisí aj s potrebou\nčo najskôr zabezpečiť jeho sfunkčnenie. Najvyšší správny súd ku dňu nadobudnutia účinnosti\nnamietanej právnej úpravy nemal žiaden personálny substrát, keďže nemal sudcov ani predsedu\nsúdu, a preto nebolo možné aplikovať všeobecnú právnu úpravu uplatňovanú pri obsadzovaní\nvoľných miest sudcov na všeobecných súdoch.\n\n33\n\n75. Vláda vyslovuje nesúhlas s tvrdením skupiny poslancov, podľa ktorého boli uchádzači\no funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu oproti uchádzačom o voľné miesta sudcov\nna všeobecných súdoch pozitívne diskriminovaní, keďže „z platných a účinných právnych noriem\nnevyplýva... povinnosť zhodných kritérií pri uchádzaní sa o funkciu sudcu okresného, krajského,\nnajvyššieho, špecializovaného trestného, najvyššieho správneho alebo ústavného sudcu“\n(k argumentácii vlády pozri aj bod 20.4. tohto nálezu). Namietané ustanovenia obhajuje vo svojom\nstanovisku aj národná rada, argumentujúc predovšetkým ich prechodným charakterom, ako aj ich\nobsolétnosťou v čase rozhodovania ústavného súdu (pozri bod 19.4. tohto nálezu). Vzhľadom\nna skutočnosť, že najvyšší správny súd mal začať vykonávať činnosť už od 1. augusta 2021,\nobhajuje zvolený model výberového konania aj predseda najvyššieho správneho súdu.\n76. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že napadnutým novelizačným bodom vložené\nustanovenia § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch tvoria súčasť siedmej časti tohto zákona označenej\nnadpisom „Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“, pričom samotný § 151zf zákona\no sudcoch je označený nadpisom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2021“.\nNa tomto základe možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia § 151zf ods. 3 a 4 majú charakter\nprechodných ustanovení a mali časovo obmedzenú aplikovateľnosť do 31. júla 2021, čo vyplýva\nz dikcie § 151zf ods. 2 zákona, podľa ktorého „Voľné miesta sudcov podľa odseku 1 sa obsadzujú\nna základe výsledkov výberového konania, ktoré do 31. júla 2021 uskutočňuje súdna rada.“. V čase\nrozhodovania ústavného súdu nie sú napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch už aplikovateľné,\na teda sú obsolentné.\n77. Ústavný súd sa v zásade vie stotožniť s argumentáciou skupiny poslancov, podľa ktorej by sa\ndalo uvažovať o pozitívnej diskriminácii uchádzačov o voľné miesta sudcov novozriaďovaného\nnajvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov všeobecných súdov\n(vrátane najvyššieho súdu) v prípade, ak by sa nemuseli podrobiť výberovému konaniu. Nemôže\nvšak a priori súhlasiť s tvrdením navrhovateľov, že má ísť o výberové konanie uskutočnené\n„za rovnakých podmienok“, a už vonkoncom nie s argumentáciou, podľa ktorej „... aj čiastočne\nodlišný postup výberu i čiastočne odlišné zákonné kritériá preukazujú neprípustné porušenie\nústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy“.\n78. Ústavný súd nepovažuje za ústavne neakceptovateľné, ak sú vzhľadom na rozdielnu pôsobnosť\na rozdielne úlohy okresných súdov, krajských súdov, špecializovaného trestného súdu, najvyššieho\nsúdu, správnych súdov a najvyššieho správneho súdu ustanovené rozdielne podmienky na výberové\nkonanie na voľné miesta sudcov na jednotlivé súdy tvoriace súčasť sústavy všeobecných\na správnych súdov v Slovenskej republike. Z napadnutého ustanovenia vyplýva, že v prechodnom\nobdobí (do 31. júla 2021) sa obsadzovali prvé voľné miesta sudcov na novozriadenom najvyššom\nsprávnom súde „na základe výsledkov výberového konania“, ktoré pozostávalo z verejného\nvypočutia uchádzačov v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Zohľadňujúc\nskutočnosť, že išlo o obsadenie prvých voľných miest sudcov na novozriadenom najvyššom\nsprávnom súde uplatniteľné len do začiatku činnosti tohto súdu (1. augusta 2021), ktoré bolo\npotrebné uskutočniť v zrýchlenom režime a, predovšetkým, zohľadňujúc a zdôrazňujúc ústavné\npostavenie súdnej rady ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy),\npred ktorým boli uchádzači o prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu verejne\nvypočutí, ústavný súd považuje z ústavného hľadiska § 151zf ods. 3 zákona o sudcoch\nza akceptovateľný a konštatuje, že z týchto dôvodov nemohol zakladať porušenie základného práva\n34\n\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani pozitívnu diskrimináciu uchádzačov na voľné miesta novozriadeného\nnajvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov na iných súdoch.\n79. Rovnako ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľnú dikciu § 151zf ods. 4 zákona\no sudcoch, v zmysle ktorej prebiehalo verejné vypočutie uchádzačov o prvé voľné miesta sudcov\nna novozriadenom najvyššom správnom súde podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov\nna sudcu ústavného súdu, ktoré vychádzajú z príslušných ustanovení zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky\nv znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že uchádzači boli podrobení verejnému vypočutiu,\nmožno považovať za sprísnenie výberového konania.\n80. Z uvedených dôvodov ústavný súd časti návrhu skupiny poslancov, ktorou namietali nesúlad\nnovelizačného bodu 79 čl. VIII zákona o reforme súdnictva vkladajúceho do zákona o sudcoch\n§ 151zf ods. 3 a 4 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy,\nnevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nIV.5. K namietanému nesúladu zrušenia nárokov prokurátorov na odmenu a reštrikčných\nzásahov do výplaty nemocenského:\n81. Rovnako ako námietky smerujúce proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a reštrikčným\nzásahom do výplaty ich nemocenského (časť IV.3. odôvodnenia tohto nálezu) aj táto časť návrhu\nskupiny poslancov pozostáva z dvoch relatívne samostatných častí.\na) posúdenie súladu bodov 3, 4, 5 a 6 čl. XI zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, č. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy\n82. Skupina poslancov v odôvodnení časti svojho návrhu, ktorou namieta neústavnosť zrušenia\nnároku prokurátorov na odmenu, poukazuje na svoju podrobnú argumentáciu k námietkam\ntýkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a uvádza dôvody, prečo možno argumentáciu\ntýkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov analogicky vzťahovať aj na prokurátorov. V tejto\nsúvislosti poukazuje predovšetkým na stanovisko Benátskej komisie [vyjadrené v Správe\no európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného systému – Časť II. – Prokuratúra,\nschválené 17. – 18. decembra 2010, ako aj odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov Rady\nEurópy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva], z ktorého vyplýva, že orgány\nprokuratúry tvoria v širšom ponímaní súčasť súdnictva (výkonu spravodlivosti). Argumentujúc aj\nústavnou úpravou prokuratúry v Slovenskej republike, skupina poslancov zdôrazňuje, že „ústava\ngarantuje inštitucionálne autonómne postavenie prokuratúry (nie nezávislé postavenie), ako aj\nmocenské a funkčné oddelenie od ostatných mocí v štáte. Garancia autonómneho postavenia od\nostatných orgánov štátnej moci, výlučné ústavné zakotvenie o ochrane práv a zákonom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu, čo preukazuje (aj podľa ústavného súdu), že\nmiesto prokuratúry v kontrolnom systéme právneho štátu je nezastupiteľné...“, čo „... odôvodňuje\nobsahovo zhodnú (analogickú) úpravu v oblasti materiálneho zabezpečenia autonómnej činnosti\nprokurátorov, ako sa vyžaduje pri materiálnom zabezpečení nezávislosti sudcov“.\n83. Výhrady k argumentácii skupiny poslancov v časti týkajúcej sa zrušenia nárokov prokurátorov\nna odmeny sú vyjadrené predovšetkým v stanovisku národnej rady, v ktorom sa uvádza: «Ústava\nv čl. 151 odkazuje úpravu postavenia, práv a povinností prokurátorov v celom rozsahu na zákon,\n35\n\na to vrátane ich materiálneho zabezpečenia, pričom v ústave nie sú zakotvené žiadne zásady, ktoré\nby zákonodarca mal v tomto smere rešpektovať. Ak by sme si osvojili argumentáciu navrhovateľa,\nohľadne porovnateľného postavenia a úloh prokurátorov a sudcov v štruktúre organizácie verejnej\nmoci, len pripomíname, že nezávislosť sudcov, z ktorej môžeme vyvodzovať aj právo na ich\n„materiálnu nezávislosť“, je výslovne zakotvená v texte ústavy, kým pri prokurátoroch\nkonštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje, čím nemá odôvodnenie navrhovateľa\no protiústavnosti napadnutých ustanovení základnú oporu v texte ústavy. Aj z uvedeného dôvodu je\nmožné plne uplatniť argumentáciu v bode 3 tohto vyjadrenia ohľadne materiálneho zabezpečenia\nsudcov.» Vláda sa s tvrdením skupiny poslancov o neústavnosti zrušenia nárokov prokurátorov\nna odmeny tiež nestotožňuje, ale svoje výhrady obmedzuje len poukazom na svoju argumentáciu\nk časti návrhu navrhovateľov týkajúcej sa zrušenia nároku sudcov na odmenu.\n84. Predseda najvyššieho správneho súdu vo svojom stanovisku k tejto časti návrhu skupiny\nposlancov len stručne poznamenáva, že k nemu zaujíma obdobné stanovisko ako k námietkam\ntýkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty ich\nnemocenského, t. j. vo svojej podstate sa stotožňuje s argumentáciou skupiny poslancov\no neústavnosti napadnutých ustanovení zákona o prokurátoroch. Predseda najvyššieho súdu a ZSS\nsa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú. Generálny\nprokurátor vo svojom stanovisku k zrušeniu nároku prokurátorov na odmenu okrem iného\nzdôrazňuje, že v zákonom o reforme súdnictva zrušenej časti zákona o prokurátoroch boli „jasne\na novým spôsobom vymedzené dôvody a mechanizmy rozhodovania o odmenách ako zložke platu\nprokurátorov... O priznaní odmeny síce rozhodoval generálny prokurátor Slovenskej republiky\nalebo vedúci služobného úradu (krajský prokurátor), avšak len po predchádzajúcom vyjadrení\npríslušnej prokurátorskej rady, čím sa zabraňovalo svojvoľnému a subjektívnemu priznávaniu\nodmien prokurátorom.“.\n85. Ústavný súd akceptuje právne postavenie orgánov prokuratúry a prokurátorov v právnom\nporiadku Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorého je im zvlášť v trestnej oblasti zverená\npôsobnosť a úlohy, ktoré sú porovnateľné s ústavou garantovaným postavením súdov a sudcov.\nObdobne ako navrhovatelia, a berúc na zreteľ najmä argumentáciu v stanovisku generálneho\nprokurátora, na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje na postoj Benátskej komisie\nk tejto otázke vyjadrený v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného\nsystému – Časť II. – Prokuratúra, schválenej 17. – 18. decembra 2010, a tiež na odporúčanie Rec\n(2000) 19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva.\n86. K výhrade národnej rady, podľa ktorej nemožno porovnávať postavenie prokurátorov\ns postavením sudcov vzhľadom na skutočnosť, že princíp nezávislosti súdnictva je vyjadrený\npriamo v ústave, zatiaľ čo „pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy\nabsentuje...“, ústavný súd zdôrazňuje, že význam postavenia prokuratúry v štruktúre orgánov\nverejnej moci v Slovenskej republike zvýraznil samotný ústavodarca tým, že (na rozdiel od celého\nradu iných štátov) sústavu orgánov prokuratúry konštitucionalizoval, t. j. upravil priamo v ústave,\na priznal im postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany, obdobne ako verejnému\nochrancovi práv (ôsma hlava ústavy), pričom aspoň rámcovo vymedzil v čl. 149 ústavy jej\npôsobnosť, ktorá sa neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu, ale, naopak, primárne\nna ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z uvedených\nvýchodísk vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej\n36\n\nrepubliky, ktoré predurčuje aj potrebu zabezpečiť osobitné postavenie prokurátorov ako kľúčovej\npersonálnej zložky orgánov prokuratúry. V zhode s argumentáciou obsiahnutou v stanovisku\ngenerálneho prokurátora k tzv. funkčnej autonómii prokuratúry ústavný súd konštatuje, že z už\nspomínaných medzinárodných dokumentov vyplýva, že „prokuratúra sa svojím významom\na postavením približuje k súdnictvu. Európske inštitúcie prijímajú rôzne právne nástroje, ktorých\ncieľom je v demokratických právnych štátoch vytvárať záruky aj pre nezávislosť a nestrannosť\nprokuratúry a prokurátorov.“.\n87. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zaoberal právnym postavením\nprokuratúry. Išlo najmä o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 a sp. zn. PL. ÚS 105/2011\na v ostatnom období najmä konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 25/2020 a tiež pod sp. zn.\nPL. ÚS 1/2022. V posudzovanej veci nepovažuje za potrebné bližšie analyzovať právne názory\nvyslovené v týchto konaniach, len na ne odkázať a podčiarknuť, že „Prokuratúra ako orgán\npresadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych\norgánov a svoju nezastupiteľnú funkciu. Túto funkciu s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, môže\nplniť bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislosť...“ (bod 73 nálezu sp. zn. PL. ÚS 25/2020\nz 29. septembra 2020).\n88. Nad rámec tejto argumentácie ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na štandardne\nuplatňovaný prístup zákonodarcu k zákonnej úprave odmeňovania a v širšom kontexte aj hmotného\nzabezpečovania prokurátorov, ktoré bolo a je dlhodobo a konštantne založené na obdobných\nzásadách a ak už nie na zhodnej, tak porovnateľnej právnej úprave odmeňovania sudcov a ich\nsociálneho zabezpečenia [porovnaj najmä siedmu a ôsmu hlavu zákona o sudcoch (§ 65 až § 102)\ns ôsmou a deviatou hlavou zákona o prokurátoroch (§ 92 až § 146)].\n89. Vychádzajúc z už uvedených (komparatívnych) úvah o postavení sudcov a prokurátorov,\nústavný súd konštatuje, že závery k otázke ústavnej udržateľnosti zrušenia odmien sudcov,\nktoré uviedol v bodoch 61 až 63 tohto nálezu, uplatňuje aj vo vzťahu k odmenám prokurátorov.\nPodobne ako u sudcu ani u prokurátora odmena nepredstavuje obligatórny inštrument, ktorý by\nplnil úlohu záruky riadneho výkonu jeho funkcie. Ústavný súd preto v tejto časti návrhu skupiny\nposlancov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nb) posúdenie súladu bodu 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12\nods. 1 a čl. 149 ústavy\n90. Druhá časť návrhu skupiny poslancov smerujúca proti zákonu o prokurátoroch v znení\npo novelizácii uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva sa týka reštrikčných zásahov do výplaty\nnemocenského, ku ktorým došlo doplnením odseku 4 do pôvodného textu § 131 zákona\no prokurátoroch. Po napadnutej novelizácii patrí príplatok k náhrade príjmu a príplatok\nk nemocenskému prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti najdlhšie po dobu 60 dní. Skupina\nposlancov aj túto časť svojho návrhu odôvodňuje odkazom na svoju argumentáciu k reštrikčnému\nzásahu do nárokov sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému v čase\ndočasnej práceneschopnosti, ktorú dopĺňa argumentáciou týkajúcou sa ústavného postavenia\nprokuratúry, ktoré jej garantuje autonómne postavenie v štruktúre ústavných orgánov a predurčuje\nhmotné zabezpečenie prokurátorov porovnateľné s hmotným zabezpečením sudcov.\n\n37\n\n91. Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do nároku\nprokurátorov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému vyjadrujú vo svojich\nstanoviskách národná rada i vláda, pričom v tejto súvislosti v zásade len odkazujú na svoju\nargumentáciu, v ktorej formulujú svoje výhrady k tvrdeniu skupiny poslancov o neústavnosti\nreštrikčného zásahu do nárokov sudcov súvisiacich s výplatou ich nemocenského. Naopak,\npredseda najvyššieho správneho súdu sa s argumentáciou skupiny poslancov týkajúcou sa tejto časti\nich návrhu stotožňuje, poukazujúc na svoj negatívny postoj k reštrikčným zásahom do nárokov\nsudcov na výplatu ich nemocenského. Generálny prokurátor vo svojom stanovisku zdôrazňuje,\nže na limitovanie príplatku prokurátorov k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému neexistuje\n„legitímny a racionálny dôvod a neobstojí ani v ústavnom teste princípu proporcionality, a to\nso zreteľom, že je vyjadrením osobitnej úrovne sociálneho zabezpečenia danej náročnosťou plnenia\npovinností a úloh prokurátorov...“. Predseda najvyššieho súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách\nk tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú.\n92. Vychádzajúc z právnych názorov týkajúcich sa ústavného postavenia prokuratúry,\nktoré predurčuje aj právne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia (pozri\npredovšetkým body 86 až 89 tohto nálezu) a skutočnosti, že napadnutý reštrikčný zásah je rovnaký\nako napadnutý reštrikčný zásah do obdobného nároku sudcu, ústavný súd považoval za potrebné\npreskúmať ústavnú akceptovateľnosť § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch na základe rovnakých\nkritérií ako reštrikčný zásah do sociálneho zabezpečenia sudcov, t. j. či boli pre tento reštrikčný\nzásah kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:\na) išlo o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou\nštátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň\nsudcov,\nb) išlo o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,\nc) išlo o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.\n92.1. Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah\ndo nárokov sudcov nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva\nodôvodňovaný zlou ekonomickou situáciou štátu. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona\no reforme súdnictva je odôvodnený len poukazom na odôvodnenie tej časti vládneho návrhu zákona\no reforme súdnictva, ktorou došlo k rovnakému reštrikčnému zásahu do sociálneho zabezpečenia\nsudcov. Ústavný súd zároveň konštatuje, že kvantitatívne dopady reštrikčného zásahu do sociálneho\nzabezpečenia prokurátorov (obdobne ako u sudcov) sa môžu citeľne dotknúť štandardnej životnej\núrovne konkrétneho prokurátora, ktorý je v dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný,\na teda odkázaný na nároky z nemocenského poistenia.\n92.2. Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch vyplýva, že je\nv ňom zakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov prokurátorov vyplývajúcich z ich\nnemocenského poistenia.\n92.3. Ad c) Z už uvedeného vyplýva, že zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný zásah\ndo hmotného zabezpečenia prokurátorov v zásade nijako neodôvodnil a nevzal na zreteľ ani\nautonómne ústavné postavenie a úlohy prokuratúry (čl. 149 ústavy), ktoré významne predurčuje\npostavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia. Z uvedených dôvodov sú podľa\n38\n\nnázoru ústavného súdu v tomto reštrikčnom zásahu zákonodarcu obsiahnuté prvky svojvôle,\nčo v spojení so zásahom do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní prokurátorov, že ich\nnárok na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému bude zachovaný v pôvodnom\nrozsahu, zakladá dostatok dôvodov na to, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutý novelizačný bod\nzákona o reforme súdnictva, ktorým bol do § 131 zákona o prokurátoroch doplnený odsek 4, nie je\nv súlade s princípmi vyvoditeľnými s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n93. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že bod 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva nie je\nv súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu). Naopak, nenašiel dostatok dôvodov na to,\naby rozhodol, že napadnutým reštrikčným zásahom do sociálneho zabezpečenia prokurátorov\ndochádza aj k ich diskriminácii, a preto vo vzťahu k jeho namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1\nústavy návrhu skupiny poslancov nevyhovel. Takisto v napadnutom ustanovení nevzhliadol nesúlad\ns navrhovateľmi uvedenou referenčnou normou čl. 149 ústavy, keďže uvedená norma vymedzuje\nzákladnú úlohu prokuratúry, nie však jej postavenie (bod 4 výroku tohto nálezu).\nV.\nZhrnutie právnych záverov ústavného súdu k vyhovujúcim výrokom nálezu\n94. Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal návrhom skupiny poslancov v rozsahu tých jeho častí,\nktoré boli uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 12. októbra 2022 prijaté na ďalšie konanie. Prijal\nnávrh na ďalšie konanie v rozsahu bodov 7 až 11 petitu navrhnutého skupinou poslancov, ktoré sa\ntýkali novelizácií označených ustanovení zákona o súdnej rade, zákona o sudcoch a zákona\no prokurátoroch uskutočnených zákonom o reforme súdnictva.\n95. Ústavný súd návrhu skupiny poslancov týmto nálezom vyhovel len čiastočne.\n96. Pokiaľ ide o napadnutý § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade, ktorý zakladal sudcovi\npovinnosť objasniť „... majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa, ako\naj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti v prípade, ak pri preverovaní\núplnosti majetkového priznania komisiou súdnej rady vzniknú dôvodné pochybnosti o statočnosti\npôvodu majetku sudcu.“, ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov, ale len v časti týkajúcej\nsa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa, keď rozhodol, že časť\nustanovenia „plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 5 ústavy, čl. 17\nmedzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\n96.1. Tento svoj záver ústavný súd odôvodnil predovšetkým tým, že plnoleté dieťa sudcu je\nplnoprávnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok do svojho výlučného\nvlastníctva a samostatne rozhoduje o jeho správe, pričom informácie o jeho majetkových pomeroch\nsú chránené ústavou garantovaným právom na súkromie. Navyše, nenašiel ani priamu príčinnú\nsúvislosť medzi majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa sudcu a preukazovaním poctivosti\nzdrojov majetku sudcu. Podľa jeho názoru časť napadnutého § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej\nrade týkajúca sa povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa zasahuje\nnielen do práva plnoletého dieťaťa na súkromie, ale aj pokojného užívania jeho majetku a nie je\nzlučiteľná ani so zárukami, ktoré vyplývajú z ústavných princípov proporcionality, zákazu svojvôle,\na zasahuje ústavne neakceptovateľným spôsobom aj do právnej istoty plnoletého dieťaťa sudcu. Na\n\n39\n\npreverenie majetkových pomerov plnoletého dieťaťa sudcu má v prípade potreby štát k dispozícii\nštandardné prostriedky.\n96.2. Záver o ústavnej akceptovateľnosti zvyšného textu § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej\nrade týkajúceho sa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojich\nneplnoletých detí a manžela, ak žijú so sudcom v spoločnej domácnosti, ústavný súd odôvodnil\ntým, že ide o osoby, ktoré tvoria spolu integrálne späté spoločenstvo ľudí chránené navyše\nexplicitne aj ústavou (čl. 41 ods. 1 ústavy), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú\nspoločne svoj každodenný život. Vo vzťahu k neplnoletým deťom sudcu navyše argumentoval tým,\nže ide o osoby, ktoré nie sú oprávnené vykonávať právne úkony súvisiace so svojím majetkom\nbez ingerencie ich zákonných zástupcov.\n97. Pokiaľ ide o časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok\nk nemocenskému, záver o nesúlade týchto opatrení s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144\nods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu) ústavný súd odôvodnil primárne tým, že intenzita tohto\nzásahu do hmotného zabezpečenia sudcov podľa jeho názoru dosiahla taký kvantitatívny rozmer\n(intenzitu), že významne zasahuje do štandardnej životnej úrovne sudcu a je spôsobilá ústavne\nneakceptovateľným spôsobom ohroziť materiálne garancie sudcovskej nezávislosti. Zároveň ide\no zásah, ktorý nekorešponduje s princípom právnej istoty sudcov, ktorý tvorí integrálnu súčasť\ngenerálneho princípu právneho štátu vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.\n98. Vyslovenie nesúladu časového obmedzenia nároku prokurátorov na príplatok k náhrade príjmu\nalebo nemocenskému s čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd odôvodnil obdobne ako časové obmedzenie\nnároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a náhrade nemocenského v čase práceneschopnosti.\nZároveň s poukazom na ústavné postavenie prokuratúry, ktoré významným spôsobom predurčuje\nprávne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia, zdôraznil, že postavenie\nprokurátorov, ktorí plnia významné úlohy aj v justičnej sfére, je podobné a objektívne porovnateľné\ns postavením sudcov. Navyše, rešpektujúc aj svoju doterajšiu judikatúru, považuje z ústavného\nhľadiska za akceptovateľný prístup zákonodarcu, ktorý pri právnej regulácii odmeňovania\na sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov dlhodobo a štandardne uplatňuje rovnaké,\nresp. porovnateľné zásady.\nVI.\nPrávne účinky nálezu\n99. Základným východiskom pre vyvodenie právnych účinkov tohto nálezu (čl. 125 ods. 3 ústavy\na § 91 zákona o ústavnom súde) je skutočnosť, že derogované ustanovenia sú tzv. novelizačnými\nbodmi zákona o reforme súdnictva, ktorými boli zmenené alebo doplnené iné zákony. V deň straty\núčinnosti novelizujúcej právnej normy sa preto prestane uplatňovať účinok, ktorý dovtedy\nvyvolávala v novelizovanom právnom predpise, čo znamená obnovenie platnosti a účinnosti\nnovelizovaného právneho predpisu v znení pred nadobudnutím účinnosti derogovaného\nnovelizačného bodu.\n100. Ústavný súd preto konštatuje:\n\n40\n\na) ustanovenie § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“\nstráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len\n„zbierka zákonov“) a označené ustanovenie zostane platné a účinné výlučne v jeho zvyšnom znení,\nb) ustanovenie § 93 ods. 3 zákona o sudcoch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu\nv zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto\nustanovenie,\nc) ustanovenie § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu\nv zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto\nustanovenie.\n101. Účel zosúladenia právnej úpravy je dosiahnutý už uvedenými samotnými účinkami,\na vo vzťahu k novelizovaným právnym predpisom sa nič nezmení ani prípadným márnym\nuplynutím lehoty uvedenej v čl. 125 ods. 3 ústavy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2023\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n41", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "Národná rada Slovenskej republiky", "právomoc", "materiálne jadro ústavy", "Najvyšší súd Slovenskej republiky", "sudca-nezávislosť", "Súdna rada Slovenskej republiky", "sudca", "sudca-nezávislosť", "majetok", "prokurátor, prokuratúra"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c209a9d6-313f-47f8-8049-a578e1dc4efb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.450.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 450/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 450/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.450.2021.1"}, {"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:5aa1c238-a2fd-4ff6-a8ea-a8ebbd077c4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2018 z 4. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:643aa216-a9f9-420d-91ba-cf377a95bb25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2"}, {"guid": "ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28"}, {"guid": "ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 105/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:00c6c61d-b9a5-4eaa-bba4-369a092aa27d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 99/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 22. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-22", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00c6c61d-b9a5-4eaa-bba4-369a092aa27d"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 67/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 z 23. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:09ec3cb6-731d-4681-a400-00c4e84746f9", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09ec3cb6-731d-4681-a400-00c4e84746f9"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3be0baf5-fa79-4aa0-b4f9-c23e563fb564", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/94 z 27. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-27", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3be0baf5-fa79-4aa0-b4f9-c23e563fb564"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:59a8d971-40ca-4022-9774-b0f501e52ee2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.223.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 223/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 223/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.223.2023.1"}, {"guid": "8154607f-aa85-481b-a21a-5d570ef0859f:b36ff63f-9ebf-4e27-9756-acdc2d3994dc", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200140.1", "spisova_znacka": "41Do/1/2025", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 41Do/1/2025 z 8. 7. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-07-08", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200140.1"}]}