{"guid": "ussr:416d492f-b855-4289-ac2d-09ad3572a7c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2023 z 24. 1. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. januára 2024, sp. zn. PL. ÚS 10/2023, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2024-01-24", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "návrh na zmenu návrhu na začatie konania nepripúšťa"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "K východiskám prieskumu procesných ustanovení v konaní o súlade právnych predpisov", "pravna_veta": "I. Určitým špecifikom procesných predpisov (pravidiel regulujúcich spôsoby a formy uplatnenia práv pred orgánmi verejnej moci) je ich osobitná povaha prejavujúca sa v tom, že tieto pravidlá nie sú nevyhnutne podmieňované svojím hlbším stupňom účelnosti, ale spravidla sú podmieňované iba spravodlivosťou (v podobe presadenia rovnosti) alebo právnou istotou; formálny charakter procesných noriem však zároveň neznamená ich hodnotovú vyprázdnenosť. Rovnaké zaobchádzanie so stranami sporu je vyjadrením základného a nenahraditeľného všeobecného právneho princípu, v ktorom sa odráža aristotelovská myšlienka, že v rovnakých prípadoch má byť postupované rovnako a v nerovnakých prípadoch rozdielne.\nII. Regulácia uplatňovania práv v súdnom konaní so sebou prináša aj určité negatívne externality v podobe straty práva, pričom len táto okolnosť v zásade nesignalizuje problém s ústavnou relevanciou, keďže taký stav je prirodzenou súčasťou a zároveň aj podstatou regulácie ľudského konania. O ústavnoprávne významnom rozmere by bolo možné v zásade uvažovať vtedy, ak by spôsob regulácie prinášal zásadné systémové problémy.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/416d492f-b855-4289-ac2d-09ad3572a7c9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 10/2023-59\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša\nMaďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského\no návrhu Okresného súdu Banská Bystrica, zastúpeného samosudcom JUDr. Romanom Dulom,\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 12 ods. 1\npísm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za účasti vlády Slovenskej\nrepubliky ako vedľajšieho účastníka konania takto\nrozhodol:\n1. Zmenu návrhu n e p r i p ú š ť a .\n2. Návrhu Okresného súdu Banská Bystrica n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 9. júna 2023 doručený návrh Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj\n„okresný súd“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 12 ods. 1 písm. c) v spojení s § 11\nods. 2 (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní\na o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o upomínacom\nkonaní“) s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). V návrhu na začatie konania\nnavrhovateľ zároveň navrhoval, aby ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti napadnutých\nustanovení.\n\n2. Uznesením sp. zn. PL. ÚS 10/2023 zo 6. septembra 2023 ústavný súd návrh navrhovateľa v časti\nnamietaného nesúladu napadnutých ustanovení prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu. Ústavný\nsúd rovnakým uznesením nevyhovel návrhu navrhovateľa na pozastavenie účinnosti ním\noznačených ustanovení.\n3. Navrhovateľ vo svojom (pôvodnom) návrhu z 31. mája 2023 uvádza, že je súdom, ktorý je\nkauzálne príslušný na upomínacie konanie podľa zákona o upomínacom konaní, pričom podľa\nnapadnutých ustanovení odmieta odpory, ktoré sú podané elektronickými prostriedkami, ale nie\nprostredníctvom na to určeného elektronického formulára. K odmietaniu odporov dochádza len\nz uvedeného formálneho dôvodu, teda bez skúmania vecnej odôvodnenosti odporu.\n4. Dotknuté ustanovenia znejú:\n- § 12 ods. 1 písm. c): Súd bez toho, aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor\npodaný elektronickými prostriedkami inak ako podľa § 11 ods. 2.\n- § 11 ods. 2: Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť podaný\nprostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa\nosobitného predpisu.\n5. Okresný súd zastáva názor, že napadnuté ustanovenia sú jednoznačné a neumožňujú iný ústavne\nkonformný výklad, pričom výlučne od napadnutých ustanovení závisí rozhodnutie v piatich\nkonaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 23Up/1496/2022, sp. zn. 38Up/410/2022, sp. zn.\n24Up/77/2023, sp. zn. 27Up/1454/2022 a sp. zn. 26Up/360/2023, v ktorých došlo k odmietnutiu\nodporov žalovaných podaných elektronicky, ale nie prostredníctvom na to určeného elektronického\nformulára.\n6. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňuje predovšetkým tým, že napadnuté ustanovenia nemajú\nracionálny základ, sú samoúčelné, a preto sú v rozpore s princípom právneho štátu podľa čl. 1\nods. 1 ústavy. Podľa jeho názoru týmto postupom v súlade s napadnutými ustanoveniami dochádza\nk strate sporu bez toho, aby sa súd po vecnej stránke zaoberal obranou žalovaného, čím dochádza\nk porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.\nčl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto strata sporu zároveň znamená vznik exekučného titulu, v dôsledku čoho\nmôže byť v následnom exekučnom konaní zasiahnuté do práva na ochranu majetku žalovaných\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n7. Okresný súd ďalej tvrdí, že napadnuté ustanovenia vyžadujú odmietnutie aj vecne odôvodneného\nodporu podaného elektronickými prostriedkami, ak nebol podaný na predpísanom formulári. Pritom\nformulár nemá v prípade odporu obdobný prínos ako v prípade návrhu na vydanie platobného\nrozkazu, keďže pri odpore nedochádza k automatizovanému spracovaniu údajov uvedených vo\nformulári odporu informačným systémom okresného súdu. Tým sa stráca jeden z hlavných účelov,\npre ktorý boli formuláre zavedené. V tejto súvislosti poukazuje aj na príslušnú časť dôvodovej\nsprávy k zákonu o upomínacom konaní, podľa ktorej boli formuláre zavedené, aby sa predišlo\nnejasným a nezrozumiteľným návrhom, a nie odporom. Z už uvedeného formuluje záver, že medzi\nnapadnutými ustanoveniami a cieľom sledovaným zavedením formulárov nie je racionálna väzba,\na preto napadnuté ustanovenia nie sú zlučiteľné s princípom právneho štátu.\n8. Podľa okresného súdu požiadavku na použitie predpísaného formulára v prípade odporu\npodaného elektronickými prostriedkami nemožno považovať za nevyhnutnú, pretože nemá žiadne\n2\n\npraktické dopady na posudzovanie obsahu odporu zo strany okresného súdu. Navyše žalovaný sa\nnerozhodol, že nárok proti nemu bude uplatnený v upomínacom konaní, a preto by pri odpore\npodanom elektronickými prostriedkami nemal byť zaťažovaný prílišným formalizmom, ktorý nemá\nakýkoľvek legitímny a racionálny dôvod. Takáto požiadavka obmedzuje žalovaného v jeho prístupe\nk súdu a zasahuje do práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.\n9. Na základe už uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia nie sú\nv súlade s ním označenými referenčnými normami.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\na ďalší priebeh konania\n10. Po prijatí návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko\nk návrhu okresného súdu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády\nSlovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n11. Národná rada na výzvu ústavného súdu z 12. septembra 2023, aby zaujala stanovisko\nk prijatému návrhu okresného súdu v lehote 30 dní odo dňa jej doručenia, svoje stanovisko do dňa\nmeritórneho prieskumu nepredložila. Predseda národnej rady zaslal 14. decembra 2023 ústavnému\nsúdu návrh zákona o upomínacom konaní s dôvodovou správou a prepis rozpravy zo zasadnutia\nnárodnej rady, na ktorom bol návrh zákona prerokovaný, bez vecného vyjadrenia.\nII.2. Stanovisko vlády:\n12. K návrhu zaujala svoje stanovisko vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti podaním\nz 12. októbra 2023, ktorým vyjadrila svoj nesúhlas s argumentáciou navrhovateľa a žiadala, aby\nústavný súd označenému návrhu nevyhovel v celom rozsahu.\n13. Vláda vo svojom stanovisku predovšetkým uvádza, že jedným zo špecifík upomínacieho\nkonania je «forma jeho vedenia, ktorá má byť „plne“ elektronická tak, ako to vyplýva aj z úmyslu\nzákonodarcu.». Vláda v tejto súvislosti poukazuje na časť dôvodovej správy, podľa ktorej\n„[š]tandarizované formuláre prevedú žalobcu a žalovaného celým konaním, kde budú\ninteraktívnymi nápovedami navádzaní, aby správne vyplnili jednotlivé polia formulárov, a tak\npredišli nejasným a nezrozumiteľným návrhom“, čím zvýrazňuje tú skutočnosť, že ratio legis\nzákona o upomínacom konaní pri zavádzaní elektronických formulárov nie je orientované len na\nžalobcov a ich návrhy, ale smeruje aj k žalovaným, čo potvrdzuje aj znenie § 11 ods. 2 zákona\no upomínacom konaní, ktoré vyžaduje použitie elektronického formulára aj pri podávaní odporov.\n14. Vláda na pozadí § 3 písm. i) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu\npôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o eGovernmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“) a prílohy č. 1\nbodu 1.1.1 v spojení s bodom 1.1.4 vyhlášky Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre\n\n3\n\ninvestície a informatizáciu č. 78/2020 Z. z. o štandardoch pre informačné technológie verejnej\nsprávy v znení vyhlášky č. 546/2021 Z. z. poukazuje na pojmové rozlíšenie medzi formulárom\na elektronickým formulárom, pričom ďalej konštatuje, že „[a]k by žalobca vytlačil tlačivo, ktoré by\nzaslal súdu elektronicky, takýto návrh by bol v zmysle zákona č. 307/2016 Z. z. neprípustný kvôli\nnedodržaniu predpísanej formy...“.\n15. Vláda ďalej namieta, že v prípadoch vedených na okresnom súde pod sp. zn. 23Up/1496/2022\na sp. zn. 26Up/360/2023 boli odporcovia zastúpení právnym zástupcom z radov advokátov, pričom\n„[p]ri odbornom zastúpení sa predpokladá, že advokát je oboznámený s obsahom právneho\npredpisu, ktorý sa vo veci aplikuje, vrátane zákona o e-Governmente a ďalšími súvisiacimi\nzákonnými a podzákonnými normami.“.\n16. Vláda zastáva názor, že nemožno opomenúť ani skutočnosť, že zákon o upomínacom konaní\nv spojení s ustanoveniami Civilného sporového poriadku umožňuje žalovanému podať odpor aj\niným spôsobom ako elektronickými prostriedkami prostredníctvom na to určeného elektronického\nformulára.\n17. Dôvodnosť námietok navrhovateľa vláda analyzuje aj na pozadí rozhodovacej činnosti\nústavného súdu súvisiacej s posudzovaním ústavných sťažností podľa čl. 127 ústavy vo veciach,\nv ktorých okresný súd odmietol odpory podané žalovanými v rozpore s napadnutými\nustanoveniami, pričom osobitne venuje pozornosť aj ojedinelej nálezovej judikatúre ústavného súdu\n(III. ÚS 380/2020, I. ÚS 484/2020, III. ÚS 374/2022) a jej významu v kontexte stabilizovanej\nrozhodovacej činnosti ústavného súdu v druhovo rovnorodých veciach.\n18. Vláda taktiež nesúhlasí ani s námietkou navrhovateľa, podľa ktorej použitie formulára určeného\nna podanie odporu v upomínacom konaní okrem častí D a E nie je rozdielne od formulára na\npodanie odporu v civilnom konaní, pričom časti D a E označeného formulára ani nie sú významné,\nkeďže sa overujú v súčinnosti s Finančnou správou Slovenskej republiky. V reakcii na označenú\nnámietku navrhovateľa vláda uvádza, že časti D a E formulára odrážajú obsahové náležitosti\nuvedené v § 11 ods. 3 a 4 zákona o upomínacom konaní, pričom navrhovateľ napáda súlad len § 12\nods. 1 písm. c) a § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní. V tejto súvislosti vláda zastáva názor,\nže ak by súd nemal vyžadovať uvedené časti, museli by byť neúčinné aj uvedené ustanovenia, ktoré\nich vyžadujú slovným spojením „musí“.\n19. Na základe už uvedenej argumentácie «považuje vláda návrh navrhovateľa za neopodstatnený\nvo všetkých jeho bodoch (najmä za situácie, ak sa touto problematikou už ústavný súd zaoberal\na vyjadril svoj postoj k „ústavnosti“ právnej úpravy), pretože namietaná právna úprava je\nv medziach ústavy a teda v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.».\nII.3. Replika navrhovateľa:\n20. K stanovisku vlády sa vyjadril navrhovateľ podaním z 3. novembra 2023. Vo svojej\nreplike predovšetkým konštatuje, že „[v]láda neuvádza žiadny racionálny argument, prečo by\nodpor podaný elektronickými prostriedkami musel byť podaný výlučne prostredníctvom na to\nurčeného elektronického formuláru.“. Navrhovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza, že odmietnutie aj\nvecne odôvodneného odporu nie je legitímne, naopak, takáto zákonná požiadavka je svojvoľná\na nespravodlivá, pričom „[o]dôvodnenie tejto požiadavky zákonodarcu len alternatívnosťou\nupomínacieho konania z hľadiska ústavnosti nepostačuje.“.\n4\n\n21. Navrhovateľ vo svojom stanovisku uvádza, že pokiaľ vláda poukazuje na elektronickú podobu\nupomínacieho konania, tak zároveň dostatočne nevysvetľuje, ako túto koncepciu narúša\nelektronický odpor podaný bez elektronického formulára. Skutočnosť, že pri odpore nedochádza\nk automatickému spracovaniu dát, ako aj zákonom o upomínacom konaní ustanovená možnosť\npodania odporu v listinnej podobe a neštruktúrovanej forme indikujú podľa navrhovateľa absenciu\nracionality zákonom ustanovenej podmienky podávania odporov na predpísanom elektronickom\nformulári. Zároveň v tejto súvislosti namieta, že vláda na túto jeho argumentačnú líniu nedala\nadekvátnu odpoveď.\n22. V reakcii na tvrdenie vlády, podľa ktorého je potrebné v kontexte zákona o upomínacom konaní\npojmovo rozlišovať medzi formulárom a elektronickým formulárom, navrhovateľ namieta, že z jej\nstanoviska nie je „zrejmý účel porovnávania formuláru a elektronického formuláru...“.\nNavrhovateľ zastáva názor, že „z porovnania formuláru a elektronického formuláru môže\ns poukazom na bod 1.1.1. písm. c) prílohy č. 1 Vyhlášky Úradu podpredsedu vlády Slovenskej\nrepubliky pre investície a informatizáciu č. 78/2020 Z. z. vyplynúť jedine to, že vláda aj v situáciách\npopísaných napr. v bode 15. návrhu tvrdí, že rozhodnutie súdu ohľadom odporu by malo závislé od\ntechnickej otázky či formát súbor odporu má technické vlastnosti v zmysle definície elektronického\nformuláru“, pričom relevanciu tohto kritéria za situácie vecne odôvodneného, avšak formálne\nvadného odporu vláda nijako neobjasňuje.\n23. Navrhovateľ tiež zvýraznil skutočnosť, že k odmietnutiam odporov pre nedodržanie formálnych\npožiadaviek podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní dochádza aj v situáciách, keď\nžalovaný nie je právne zastúpený, pričom pri posudzovaní ústavnosti napadnutých ustanovení nie je\nrozhodujúce, či je žalovaný právne zastúpený alebo nie.\n24. Pokiaľ ide o tvrdenie vlády, podľa ktorej sa rozhodovacia činnosť v tejto oblasti už\nstabilizovala, a rozhodnutia, ktorými dochádza k odmietaniu odporov z dôvodu nedodržania\npredpísanej formy, navrhovateľ uvádza, že „[v] rozšírení návrhu zo dňa 14. 9. 2023... poukázal na\nďalších 9 aktuálnych konaní, v ktorých elektronický odpor nebol podaný na predpísanom formulári.\nPritom nie každý prípad odmietnutia odporu podľa napadnutých ustanovení sa na základe sťažnosti\n[§ 12 ods. 5 ZoUK] dostane pred sudcu. Len v ojedinelých prípadoch sú podané sťažnosti podľa čl.\n127 ústavy ústavnému súdu.“.\n25. V závere svojej argumentácie navrhovateľ konštatuje, že prípadný derogačný nález ústavného\nsúdu nebude mať dosah na § 11 ods. 3 a 4 zákona o upomínacom konaní, ktoré považuje za\nprínosné, keďže ich účelom je „rýchlejšie ukončenie sporu v prípade účelového odporu.“.\nII.4. Rozšírenie návrhu na začatie konania:\n26. Navrhovateľ podaním zo 14. septembra 2023 poukázal na to, že medzičasom došlo k podaniu\nelektronických odporov inak ako na elektronickom formulári aj v ďalších upomínacích konaniach.\nOdpory boli rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov odmietnuté a proti týmto rozhodnutiam boli\npodané sťažnosti, o ktorých má rozhodnúť sudca. Okresný súd uzneseniami ešte z 31. augusta 2023\npostupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) zákona Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)\nrozhodol o prerušení ďalších deviatich upomínacích konaní vedených pod sp. zn. 23Up/865/2023,\nsp. zn. 25Up/825/2023, sp. zn. 38Up/958/2023, sp. zn. 37Up/1034/2023, sp. zn. 23Up/1205/2023,\nsp. zn. 24Up/348/2023, sp. zn. 38Up/836/2023, sp. zn. 27Up/192/2023 a sp. zn. 22Up/1290/2022.\n5\n\n27. V konaniach vedených pod sp. zn. 23Up/865/2023, sp. zn. 25Up/825/2023, sp. zn.\n38Up/958/2023, sp. zn. 37Up/1034/2023 a sp. zn. 23Up/1205/2023 boli odpory žalovaných\nodmietnuté podľa § 12 ods. 1 písm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní\na v súvislosti s týmito konaniami okresný súd zotrváva na argumentácii obsiahnutej v pôvodnom\nnávrhu.\n28. Výlučne s konaniami vedenými na okresnom súde pod sp. zn. 24Up/348/2023, sp. zn.\n27Up/192/2023, sp. zn. 38Up/836/2023 a sp. zn. 22Up/1290/2022 navrhovateľ nad rámec svojich\ndoterajších tvrdení uvádza, že v týchto prípadoch neboli odpory ani autorizované, čím bol podľa\njeho názoru založený ďalší dôvod na ich odmietnutie podľa napadnutých ustanovení [§ 12 ods. 1\npísm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní]. Z už uvedeného dôvodu a pre prípad\nmožného vyslovenia nesúladu označených ustanovení upravuje navrhovateľ pôvodný návrh tak, že\nv petite svojho rozširujúceho návrhu sa domáha vyslovenia nesúladu aj § 125 ods. 2 CSP ako celku\ns čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n29. Rozširujúci návrh odôvodňuje požiadavkou, podľa ktorej by bolo optimálne, aby v týchto\nsituáciách § 125 ods. 2 CSP nestratil platnosť ako celok (aj napriek tomu, že v petite formuluje\npožiadavku na jeho celkovú derogáciu), žiada iba vylúčenie jeho aplikácie na situácie, keď pred\nurobením elektronického podania dôjde k overeniu elektronickej identity podávateľa podľa zákona\no e-Governmente.\n30. Podľa navrhovateľa prípadný derogačný nález ústavného súdu vo vzťahu k napadnutým\nustanoveniam [§ 12 ods. 1 písm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní] bude mať\nza následok, že na elektronické podania urobené bez autorizácie sa subsidiárne aplikuje § 125 ods. 2\nCSP, pričom za takejto procesnej situácie derogačný nález ústavného súdu orientovaný na § 12\nods. 1 písm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní by sám osebe nemohol viesť\nk odlišnému záveru v merite predmetných konaní (v zmysle, či existuje proti žalovanému platobný\nrozkaz alebo došlo podaním odporu zo strany žalovaného k zrušeniu platobného rozkazu), a to\nz dôvodu, že podľa § 125 ods. 2 CSP sa neprihliada na podanie vo veci samej (podaním vo veci\nsamej je aj odpor v súlade s § 123 ods. 2 CSP) urobené v elektronickej podobe bez autorizácie,\nktoré nebolo do desiatich dní doručené v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe\nautorizované, pričom súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.\n31. V tejto súvislosti navrhovateľ konštatuje, že neexistuje racionálny dôvod na diferenciáciu\nv procesnom postupe medzi situáciou, keď podávateľ podania v elektronickej podobe bez\nautorizácie nie je vyzvaný na jeho doplnenie (§ 125 ods. 2 CSP), a situáciou, keď podávateľ\npodania v listinnej podobe bez podpisu je podľa § 129 ods. 1 CSP súdom vyzvaný na doplnenie\nneúplného podania, keďže autorizácia úkonu je vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu\na s vykonaním tohto právneho úkonu podľa § 3 písm. o) zákona o e-Governmente, a teda má\nrovnaký účel ako podpis na listinnom podaní.\n32. Okresný súd zastáva názor, že zákonodarca v dôvodovej správe nevysvetlil vytvorený odlišný\nrežim prístupu k vade podania vo veci samej realizovaného v elektronickej podobe s porovnateľnou\nvadou podania v listinnej podobe. Túto porovnateľnú vadu identifikoval ako vadu spočívajúcu\nv absencii náležitosti podania, ktorou podávateľ vyjadruje súhlas s predmetným podaním (t. j.\nabsencia podpisu v listinnom podaní, resp. absencia autorizácie elektronického podania), a preto\n6\n\nneexistuje dôvod na takúto „dvojkoľajnosť“ právnej úpravy určujúcej postup súdu v prípade\nabsencie náležitosti podania, ktorá je závislá len od posúdenia toho, či ide o podanie v elektronickej\nalebo listinnej podobe.\n33. Tieto svoje úvahy ďalej rozširuje o argumentáciu, podľa ktorej § 125 ods. 2 CSP nerozlišuje,\nči je elektronické podanie urobené prostredníctvom obyčajnej e-mailovej správy\nalebo prostredníctvom elektronickej schránky podľa zákona o e-Governmente. V prípade\nelektronického podania prostredníctvom obyčajnej e-mailovej správy, ktorá by mohla byť odoslaná\nz klamlivej e-mailovej schránky vytvorenej len na tento účel, môže mať § 125 ods. 2 CSP zmysel\na môže zabrániť aj zbytočnému predlžovaniu sporu. Podľa označeného ustanovenia Civilného\nsporového poriadku však môže nastať aj situácia, že súd neprihliada na neautorizované elektronické\npodanie urobené prostredníctvom elektronickej schránky podľa zákona o e-Governmente (všetky\nodpory v dotknutých upomínacích konaniach boli urobené prostredníctvom elektronickej schránky\npodľa zákona o e-Governmente), a to aj napriek tomu, že vykonaniu tohto podania predchádzalo\nprihlásenie do elektronickej schránky, t. j. autentifikácia (§ 19 zákona o e-Governmente)\nprostredníctvom autentifikátora (§ 21 ods. 1 zákona o e-Governmente).\n34. Navrhovateľ tiež tvrdí, že ak je účelom § 125 ods. 2 CSP záruka identifikácie podávateľa\na autenticity podania (napr. v snahe o zabránenie, aby v mene podávateľa urobil podanie bez jeho\nvedomia alebo proti jeho vôli niekto iný), tak zákonodarca nevysvetlil, prečo obdobná záruka\nneexistuje aj pri podaniach v listinnej podobe. Navyše v prípade elektronického podania urobeného\nprostredníctvom elektronickej schránky podľa zákona o e-Governmente predchádza odoslaniu\npodania autentifikácia. Keďže podľa § 19 ods. 7 zákona o e-Governmente je úspešná autentifikácia\npodmienkou na prístup osoby k elektronickej úradnej komunikácii prostredníctvom\nprístupového miesta, tak pri podaní urobenom prostredníctvom elektronickej schránky podľa\nzákona o e-Governmente, ktorému predchádzala autentifikácia, je podstatne väčší predpoklad, že\npodanie bolo urobené podávateľom, ako to je pri podaní prostredníctvom e-mailovej správy alebo\npri listinnom podaní.\n35. Podľa navrhovateľa je podávateľ elektronického podania podľa § 125 ods. 2 CSP\ndiskriminovaný v porovnaní s podávateľom listinného podania v prípadoch vyznačujúcich sa\nabsenciou náležitosti, ktorou podávateľ vyjadruje súhlas s predmetným podaním vo veci samej (t. j.\npodpis, resp. autorizácia), čím je podávateľ elektronického podania ustanovením § 125 ods. 2 CSP\nbez ďalšieho diskriminovaný v porovnaní s podávateľom listinného podania. Sám štát pritom\npreferuje, aby podávatelia robili elektronické podania (§ 821 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Pokiaľ\npodávateľ elektronického podania urobí podanie prostredníctvom elektronickej schránky podľa\nzákona o e-Governmente po predchádzajúcej autentifikácii, tak sa miera jeho diskriminácie\nprehlbuje ešte viac, keď sa na jeho podanie neprihliada pre chýbajúcu autorizáciu napriek tomu, že\nelektronická identita podávateľa bola preukázaná v rámci procesu autentifikácie, zatiaľ čo\npodávateľa listinného podania súd vyzýva na doplnenie podpisu.\n36. Sumarizujúc už uvedené, navrhovateľ konštatuje, že § 125 ods. 2 CSP v súčasnom znení nemá\npodľa názoru navrhovateľa racionálny základ, je samoúčelný, a teda je v rozpore s princípom\nprávneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Za predpokladu, keď sa § 125 ods. 2 CSP vzťahuje na\nodpor podaný elektronickými prostriedkami bez autorizácie, tak v dôsledku neprihliadania na toto\n\n7\n\npodanie dochádza k strate sporu bez toho, aby sa súd po vecnej stránke zaoberal obranou\nžalovaného, čím dochádza k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). Táto strata sporu zároveň znamená vznik\nexekučného titulu, v dôsledku čoho môže byť v následnom exekučnom konaní sekundárne\nzasiahnuté do práva na ochranu majetku žalovaného podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n37. V závere označeného podania okresný súd poukazuje na to, že cieľom návrhu podaného na\nústavnom súde v znení tohto jeho rozšírenia je, aby nedochádzalo k odmietnutiu odporov (a teda\nstrate sporov) len pre prílišný a neopodstatnený formalizmus. Keďže vo všetkých konaniach\ndotknutých § 125 ods. 2 CSP je prípadný odlišný záver v merite upomínacieho konania závislý aj\nod rozhodnutia ústavného súdu o súlade § 12 ods. 1 písm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona\no upomínacom konaní s ústavou a dohovorom, tak zastáva názor, že celý návrh týkajúci sa\nnapadnutých ustanovení zákona o upomínacom konaní a napadnutého ustanovenia Civilného\nsporového poriadku je možné a účelné prerokovať v jednom konaní pred ústavným súdom.\nII.5. Upustenie od ústneho pojednávania:\n38. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vo veciach podľa odseku 1\npísm. d) až h) a k) upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov\npredložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci. Vo veciach podľa odseku 1 písm. a) až c), i) a l) môže ústavný súd za rovnakých\npodmienok upustiť od ústneho pojednávania, len ak o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov\nnepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci.\n39. Z § 58 ods. 1 písm. a) vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočňuje aj v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n40. Aplikujúc § 58 ods. 3 v spojení s § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavný súd\nkonštatuje, že žiaden z účastníkov konania nepožiadal o uskutočnenie ústneho pojednávania.\nÚstavný súd na základe dokumentácie, ktorú má k dispozícii, usúdil, že od ústneho pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nupustil od ústneho pojednávania.\nII.6. Rozhodnutie ústavného súdu o zmene návrhu na začatie konania:\n41. Vzhľadom na zmenu návrhu na začatie konania spočívajúcu v čiastočnom rozšírení návrhu na\nzačatie konania, ku ktorému došlo podaním navrhovateľa zo 14. septembra 2023 (pozri časť II.4,\nbod 28 nálezu), sa ústavný súd skôr, než pristúpil k meritórnemu posúdeniu predmetu konania,\nvysporiadal s otázkou prípustnosti rozšírenia návrhu na začatie konania po prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie.\n42. Podstatou myšlienkového konštruktu navrhovateľa vo vzťahu k ním formulovanej zmene\nnávrhu (bod 28 tohto nálezu) je požiadavka vyjadrená v petite rozširujúceho návrhu na celkovú\nderogáciu § 125 ods. 2 CSP, ktorá je následne konkretizovaná tým, aby ústavný súd svojím\nderogačným nálezom vylúčil jeho aplikáciu iba na situácie, keď pred urobením elektronického\npodania došlo k overeniu elektronickej identity podávateľa podľa zákona o e-Governmente. Táto\njeho požiadavka však nekoreluje s petitom rozširujúceho návrhu. Zároveň je potrebné uviesť, že\n8\n\nnavrhovateľ svoju požiadavku na derogačný zásah ústavného súdu vo vzťahu k § 125 ods. 2 CSP\nvníma podmienene a túto vecne formuluje len pre prípad vyslovenia nesúladu napadnutých\nustanovení.\n43. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie\npodľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe\nautorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na\npodanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.\n44. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej časti neustanovuje\ninak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným súdom podľa povahy veci\nprimerane Civilný sporový poriadok.\n45. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.\n46. Pokiaľ ide o samotnú možnosť rozšírenia návrhu na začatie konania, vychádzajúc zo závažnosti\nkonania pred ústavným súdom, ako aj zo skutočnosti, že pre iniciovanie niektorých druhov konaní\npred ústavným súdom právna úprava určuje lehotu, ústavný súd primárne zastáva názor, podľa\nktorého je navrhovateľ povinný vymedziť predmet konania už v návrhu na začatie konania (resp.\nv prípade „časovo limitovaných“ návrhov najneskôr do uplynutia lehoty na podanie návrhu).\nVzhľadom na skutočnosť, že každý návrh na začatie konania ústavný súd predbežne prerokuje, pri\npredbežnom prerokovaní rozhoduje o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí (§ 56\nzákona o ústavnom súde) a predbežnému prerokovaniu návrhu (za zákonom ustanovených\npodmienok – pozri § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde) predchádza odstraňovanie prípadných vád\nnávrhu, považuje ústavný súd za hraničný moment, v ktorom musí byť nad všetky pochybnosti\npredmet konania „uzavretý“, práve predbežné prejednanie návrhu na začatie konania. Po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie je možné predmet konania „upravovať“ len prostredníctvom (čiastočného\nalebo úplného) späťvzatia návrhu (PL. ÚS 18/2017, publikované v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky pod č. 3/2020). Preto aj v prípade konania o súlade právnych\npredpisov ústavný súd dospel k záveru, že okruh právnych predpisov, ktorých ústavnú konformnosť\nnavrhovateľ napáda, ako aj okruh právnych predpisov vyššej právnej sily, ktoré majú byť takto\ndotknuté, je navrhovateľ povinný ustáliť v návrhu na začatie konania, najneskôr do predbežného\nprejednania návrhu na začatie konania. Pokiaľ ide o použitie § 89 zákona o ústavnom súde\na možnosť takou cestou oficiózneho rozšírenia predmetu konania vo vzťahu k referenčným\nnormám, vecný aspekt negatívneho riešenia tejto otázky je objasnený v bode 48 tohto odôvodnenia.\n47. Okrem už uvedeného považuje ústavný súd v posudzovanom prípade za relevantné aj to, že\nnavrhovateľ svoj rozširujúci návrh nesformuloval konzistentým a uceleným spôsobom, keďže\nz pohľadu výsledku konania o rozširujúcom návrhu požaduje od ústavného súdu na jednej strane\ncelkovú derogáciu § 125 ods. 2 CSP, na strane druhej od ústavného súdu očakáva jeho\noptimalizovanú čiastočnú derogáciu, keďže ním identifikovaný ústavnoprávne relevantný problém\nje len podmnožinou celkovej množiny situácií, ktoré spadajú pod rozsah aplikácie pravidla\nvyplývajúceho z § 125 ods. 2 CSP. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že\nnavrhovateľ ústavnému súdu v prvom rade svoj rozširujúci návrh nepredložil v podobe, ktorá by\nmohla byť predmetom ústavnoprávneho prieskumu, pretože z jeho obsahu nie je zrejmé, čo\nkonkrétne od ústavného súdu požaduje, a to pre vnútorný rozpor medzi petitom rozširujúceho\nnávrhu a jeho odôvodnením. Navyše ak by ústavný súd posudzoval rozširujúci návrh z pohľadu\n9\n\njeho petitu a odôvodenia izolovane, tak požiadavka na celkovú derogáciu § 125 ods. 2 CSP ide\nprima facie nad rámec, ktorý by bol procesne využiteľný v konaniach označených v rozširujúcom\nnávrhu, a týmto postupom by ústavný súd vytvoril neprípustnú medzeru v práve.\n48. Ďalej je potrebné uviesť, že navrhovateľom identifikovaný aplikačný problém § 125 ods. 2 CSP\nna situácie týkajúce sa konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 24Up/348/2023, sp. zn.\n27Up/192/2023, sp. zn. 38Up/836/2023 a sp. zn. 22Up/1290/2022 je akcesorický a subsidiárny,\npretože uvažovanie o jeho ústavnoprávne relevantných implikáciách prichádza do úvahy len\nv prípade, ak by ústavný súd svojím nálezom vyslovil prvotný nesúlad napadnutých ustanovení.\nPreto aj vzhľadom na výrok ústavného súdu v bode 2 tohto nálezu považuje ústavný súd akékoľvek\nďalšie úvahy o ústavnoprávnej relevancii (aj za použitia § 89 zákona o ústavnom súde)\nnavrhovateľovej argumentácie o nesúlade § 125 ods. 2 CSP za superfluentné.\n49. Z už uvedených dôvodov ústavný súd rozšírenie návrhu nepripustil (bod 1 výroku\ntohto nálezu).\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\nIII.1. Posúdenie ústavného referenčného rámca:\n50. Základom návrhu na začatie tohto konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy je namietaná\nnekompatibilita napadnutých ustanovení zákona o upomínacom konaní s čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Z obsahu návrhu okresného súdu na\núčely vymedzenia komplexného charakteru referenčného rámca je potrebné uviesť, že nesúlad\nnapadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľ namieta\nvýlučne v spojení, resp. vo vzájomnej (vecnej) nadväznosti (subsidiárne) a s rovnakou materiálnou\npodstatou ako nesúlad s referenčnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n51. Ústavný súd považuje predovšetkým za vhodné uviesť, že v rámci ústavného prieskumu\no abstraktnej kontrole noriem zasahuje do právnych úprav predovšetkým vtedy, ak je napadnutá\nprávna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, prípadne predstavuje intenzívny zásah do sféry\nhodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv\na základných slobôd, pričom v konaní o súlade právnych predpisov je potrebné ďalej rozlišovať\nmedzi kritériom ústavnej súladnosti a kritériom vecnej správnosti či koncepčnosti právnej úpravy.\nÚstavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú\nsprávnosť právnej úpravy (PL. ÚS 95/2011, bod 28; PL. ÚS 102/2011; PL. ÚS 13/2012, bod 98;\nPL. ÚS 11/2016, bod 26, z novšej judikatúry PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28;\nPL. ÚS 102/2011 – reforma súdov II, časť VI; PL. ÚS 13/2012 – platy sestier, bod 80;\nPL. ÚS 11/2016 – ochrana spotrebiteľa a premlčanie ex offo, bod 26; PL. ÚS 10/2018 – zrušenie\nanestéziologických ambulancií; PL. ÚS 15/2018 – nájom pôdy, bod 52; PL. ÚS 6/2022 –\nodvolávanie vedúcich v štátnej službe, bod 69).\n52. Obmedzenie akékoľvek základného práva je možné výlučne pri rešpektovaní ústavných zásad,\nktoré sú vo vzťahu k všetkým základným právam všeobecne vymedzené v čl. 12 a čl. 13 ústavy.\nReferenčné ústavné články, ktorých nesúlad v tomto prípade navrhovateľ primárne namieta, sú\npredovšetkým práva patriace do katalógu základných procesných princípov výkonu súdnictva (tzv.\n\n10\n\njustičné práva). Tie garantujú najmä právo na prístup k súdu a právo na spravodlivý proces pred\nnezávislými a nestrannými súdmi a sú predovšetkým prostriedkom ochrany iných ústavou\ngarantovaných práv. Justičné práva upravené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy sú\ndiverzifikovanou skupinou, ktorú je s ohľadom na ich možné limitácie potrebné rozdeliť do troch\nkategórií.\n53. V prvej z nich sa nachádzajú tzv. absolútne práva. Ich existenciu nie je možné obmedziť za\nžiadnych okolností. V druhej kategórii sa nachádzajú tzv. relatívne práva, ktoré je možné obmedziť\nna základe zákonom stanovených podmienok. Ústavná súladnosť ich prípadných obmedzení sa\nposudzuje pomocou tzv. menej prísnej verzie testu proporcionality. Vyplýva to zo skutočnosti, že\nústavná úprava priamo odkazuje na zákonnú realizáciu týchto práv alebo ich súčastí (čl. 46 ods. 4\nústavy). V týchto prípadoch môže zákonodarca pomerne voľne pri zohľadnení predpokladu\nlegitímnosti sledovaného cieľa upraviť rozsah ústavnej ochrany vyplývajúci z predmetných\njustičných práv. Napokon tretiu kategóriu základných práv vymedzenú v tomto oddiele predstavujú\nrelatívne práva, na ktoré nepostačuje limitácia pomocou akejkoľvek racionálnej zákonnej úpravy.\nTieto práva sa totiž realizujú priamo z ústavného textu. Prípadné obmedzenie takýchto práv preto\nmusí okrem predpokladov legality a legitimity spĺňať aj kritérium vhodnosti, nevyhnutnosti\na primeranosti (proporcionality v užšom význame). Ústavne súladné naplnenie týchto predpokladov\npri obmedzovaní takýchto práv ústavný súd overuje v tzv. prísnej verzii testu proporcionality.\n54. Základnou normatívnou bázou práva na prístup k súdu je čl. 46 ústavy. Právo na prístup k súdu\nsa tak stáva nevyhnutnou (esenciálnou) podmienkou realizácie práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),\npretože ak nie je proces, tak nemôže byť ani úvaha o jeho spravodlivosti. Toto základné právo\nnevyjadruje čisto negatívny status, ktorý má štát chrániť a zasahovať doň iba v prípade iného\nprevažujúceho ústavným poriadkom chráneného záujmu, ale je ním vyjadrený/deklarovaný\npredovšetkým pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečiť prístup k súdu a v rámci neho\nspravodlivosť jeho priebehu. Označený pozitívny záväzok štátu sa v tomto prípade realizuje\npredovšetkým prijatím právnej úpravy na úrovni zákona (čl. 46 ods. 4 ústavy) zameranej na jeho\nochranu. Tento dvojaký charakter/podstata práva na súdnu ochranu má nepochybne presah aj do\ninterpretácie čl. 46 ods. 4 ústavy, ktorý nemožno izolovane vykladať iba tým spôsobom, že rozsah\na obsah práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je determinovaný výlučne jeho\npodústavnou úpravou, ktorá by vo svojej hraničnej podobe mohla zasiahnuť do samotnej podstaty\ntohto práva. Z už uvedeného potom vyplýva, že právo na súdnu ochranu nie je vo voľnej dispozícii\nzákonodarcu, ale jeho konkretizácia je rámcovaná ústavnoprávnymi princípmi (najmä právnej\nistoty, rovnosti a spravodlivosti).\n55. V naznačenej súvislosti potom možno konštatovať, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie\nprávnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb\na právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné\nuskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy\ntakýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv\na slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva\nalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania\na ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné\npožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá\n11\n\naj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,\nnezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto\nprocesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu\norgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,\nako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych\nlimitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať\nrozhodnutie (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 60/2010).\n56. Ako už bolo spomenuté, všetky referenčné základné práva nepochybne nie sú absolútne a za\nurčitých okolností je ich obmedzenie ústavne prípustné. Pri obmedzení dotknutých referenčných\npráv je preto nevyhnutné skúmať nielen racionalitu obmedzujúcej zákonnej úpravy, ale aj\npodmienky dodržania zásady primeranosti (t. j. proporcionality). Tieto predpoklady ústavný súd\noverí pomocou testu proporcionality v jeho menej prísnej podobe.\n57. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok navrhovateľa, po oboznámení sa so stanoviskom\nvlády sa ústavný súd zameral na posúdenie súladu napadnutých ustanovení zákona o upomínacom\nkonaní s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu a dospel k nasledujúcim\nzáverom.\nIII.2. Posúdenie relevancie napadnutých ustanovení:\n58. Základný ústavnoprávny problém je v predmetnej veci orientovaný na posúdenie, či limitácia\nspôsobu elektronickej komunikácie zavedená napadnutými ustanoveniami pre žalovanú stranu\nv upomínacom konaní zasahuje neprípustným spôsobom do ústavným poriadkom chráneného\npriestoru zaručeného základným právom na prístup k súdu [resp. právom na spravodlivé súdne\nkonanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)].\n59. Navrhovateľ svoje námietky o neústavnosti napadnutých ustanovení odôvodňuje domnienkou\no samoúčelnosti a nedostatku ich racionálneho základu pre takýto typ regulácie prístupu k súdu zo\nstrany žalovaného v upomínacom konaní pri súčasnom využití elektronického spôsobu\nkomunikácie. Navrhovateľ v tejto súvislosti ťažiskovo poukazuje na procesný následok, podľa\nktorého nedodržaním pravidiel vyplývajúcich z napadnutých ustanovení dochádza k strate sporu\nbez toho, aby sa súd po vecnej stránke zaoberal obranou žalovanej strany, čím dochádza\nk porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a taký postup subsidiárne ovplyvňuje ústavným poriadkom\nzaručený priestor majetkovej slobody podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\nZ pohľadu funkcionality napadnutých ustanovení navrhovateľ konkretizuje svoju argumentáciu\ntým, že využívanie elektronického formulára pre upomínacie konanie pri podávaní odporu nemá\nžiaden praktický význam, keďže pri odpore nedochádza k automatizovanému spracovaniu údajov\nuvedených vo formulári odporu informačným systémom okresného súdu. Práve z týchto dôvodov\nzastáva názor, že medzi napadnutými ustanoveniami a cieľom sledovaným zavedením formulárov\nnie je racionálna väzba, a preto napadnuté ustanovenia nie sú zlučiteľné s princípom právneho štátu.\n60. Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že právo na súdnu ochranu, ktorého\nzmyslom je umožniť každému reálny prístup k súdu, nie je absolútne. Označené základné právo\nmôže byť teda obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok.\nUstanovenie týchto formalít a podmienok zákonom však nesmie obmedziť prístup jednotlivca\n12\n\nk súdnej ochrane takým spôsobom alebo v takej miere, že sa pritom zasiahne do samej podstaty\nzaručeného práva na súdnu ochranu. Okrem toho ustanovenie takýchto obmedzení môže byť\nzlučiteľné s ústavou len vtedy, ak tieto obmedzenia spĺňajú podmienku legality (čl. 46 ods. 4\nústavy), sledujú legitímny cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy), ak existuje rozumný pomer medzi použitými\nprostriedkami a týmto cieľom a ak príslušná zákonná úprava zároveň dbá o to, aby sa takéto\nobmedzenia nemohli použiť na iný než ustanovený cieľ (mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).\nIII.3. Posudzovanie proporcionality napadnutej úpravy:\n61. Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične\nzdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j.\nproporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva\nalebo slobody (PL. ÚS 3/00).\n62. Pred aplikovaním jednotlivých subtestov testu proporcionality je potrebné zistiť predpoklad\nlegality, ktorý vyplýva z požiadavky čl. 13 ods. 2 ústavy (resp. čl. 46 ods. 4 ústavy) a legitimity\ntakéhoto zásahu (čl. 13 ods. 4 ústavy). Ústavná požiadavka testu legality upravuje materiálne, ako aj\nformálne predpoklady, pri ktorých splnení možno upraviť medze základných práv. Materiálnym\npredpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným\nzákladným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je\nvydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty\na princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom\nobmedzenej, konštitučnej vlády. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné\norgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek\nobmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 10/2013). V skratke tak účinky predmetného\nustanovenia možno zhrnúť tak, že (i) medze základných práv a slobôd môže upraviť iba\nzákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu\nk dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava (PL. ÚS 4/2021, bod 71).\n63. Keďže napadnuté ustanovenia sú vo forme zákona a spĺňajú aj ďalšie podmienky legality, ako\nje prístupnosť a dostatočná jasnosť a presnosť právnej úpravy či možnosť jej adresátov sa\noboznámiť s jej obsahom (PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 16/2018) a z toho prameniaca aj stabilita jej\naplikácie orgánmi verejnej moci, možno konštatovať, že nimi ustanovené obmedzenie prístupu\nk súdnej ochrane už prima facie spĺňa požiadavku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd\n(čl. 46 ods. 4 ústavy).\n64. Vzhľadom na skutočnosť, že každé zákonom ustanovené obmedzenie základných práv a slobôd\nsa môže uskutočniť len na ustanovený (legitímny) cieľ a zároveň je v okolnostiach danej veci\nzrejmé, že napadnutou právnou úpravou dochádza v určitom rozsahu (pri výbere elektronického\nspôsobu komunikácie žalovanou stranou) aj k zúženiu realizácie základného práva na prístup k súdu\nv upomínacom konaní, a to spôsobom pripustenia iba určitých foriem jeho výkonu, je pri\nrešpektovaní ústavných kritérií potrebné okrem zachovania základných práv a slobôd [čl. 13 ods. 1\npísm. a) ústavy] dostatočne zadefinovať legitímny cieľ takého obmedzenia, na ktorého dosiahnutie\nsú napadnuté ustanovenia určené, pričom predmetný cieľ nesmú pri svojom použití prekročiť (čl. 13\nods. 4 druhá veta ústavy).\n\n13\n\n65. Z pohľadu metodológie ústavného prieskumu napadnutej úpravy je preto ďalším\na nevyhnutným predpokladom aplikácie testu proporcionality posudzovanie namietanej právnej\núpravy z hľadiska existencie legitímneho cieľa. Účelom tohto kroku je identifikácia v kolízii\nstojacich ústavných hodnôt prv, než ústavný súd prikročí k nachádzaniu ich rovnováhy v rámci\ntestu proporcionality. Uvedený prístup je determinovaný podstatou testu proporcionality, ktorou je\nnachádzanie rovnováhy medzi v kolízii stojacími princípmi/ústavne chránenými hodnotami, a preto\njeho jednotlivé komponenty môžu byť zmysluplne analyzované len za predpokladu, ak\npreskúmavaná úprava obmedzuje jeden ústavne chránený záujem na účely ochrany iného ústavne\nchráneného záujmu. V prípade, ak by posudzovaná úprava žiadny ústavne chránený záujem\nnesledovala (obmedzovala by chránený záujem samoúčelne), došlo by k obmedzeniu základného\npráva bez tomu zodpovedajúcej protiváhy v podobe ochrany v kolízii stojacieho ústavne\nvýznamného záujmu. Posudzovanie jednotlivých kritérií v rámci testu proporcionality [kritéria\nvhodnosti, potrebnosti a primeranosti v užšom slova zmysle a modifikovaného testu proporcionality\n(menej prísny test proporcionality)] by nemalo v kontexte absencie legitímneho cieľa zmysluplný\nzáklad.\n66. Vo vzťahu k cieľu sledovanému napadnutými ustanoveniami je potrebné uviesť, že základné\nmyšlienkové východiská a účely napadnutých ustanovení možno identifikovať predovšetkým\nv dôvodovej správe, kde sa v časti relevantnej pre toto konanie uvádza, že zákonom o upomínacom\nkonaní sa do právneho poriadku zavádza elektronická alternatíva k existujúcemu režimu platobného\nrozkazu upravenému v Civilnom sporovom poriadku. Z obsahu dôvodovej správy ďalej vyplýva, že\nprioritou je zabezpečiť komunikáciu medzi stranami sporu a súdom prostredníctvom elektronických\nkomunikačných prostriedkov, pričom sa zároveň ponecháva aj možnosť doručovania platobného\nrozkazu a podávania odporu v listinnej podobe.\n67. Koncepcia zákona o upomínacom konaní je ďalej vybudovaná na normatívnom predpoklade,\npodľa ktorého elektronická komunikácia vo vzťahu k žalovanej strane prichádza do úvahy iba\nv prípadoch, keď má táto strana sporového súdneho konania aktivovanú elektronickú schránku na\ndoručovanie, pričom sa jej doručuje spolu s platobným rozkazom a príslušnými listinami aj odkaz\nna zverejnené tlačivo na podanie odporu spolu s poučením o možných a zákonom aprobovaných\nspôsoboch podania odporu vrátane informácie (poučenia) o následkoch nesprávneho alebo\noneskoreného podania odporu proti platobnému rozkazu.\n68. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prvotným účelom elektronizácie súdnej moci je\numožniť realizáciu elektronických služieb jednotným spôsobom, a tým zjednodušiť, urýchliť\na sprehľadniť všetky komunikačné procesy, teda aj zjednodušiť prístup k súdnej ochrane práv.\nElektronizácia súdneho konania prináša nielen zníženie administratívnej záťaže na strane subjektov\nžiadajúcich o poskytnutie súdnej ochrany, zjednodušenie, rozšírenie a urýchlenie ich možných\ninterakcií s orgánmi ochrany práv, ale v konečnom dôsledku aj znižuje náklady na prístup k súdnej\nochrane. Zároveň priebeh súdneho konania urýchľuje aj na strane všeobecných súdov, keďže\nzjednodušuje procesy súvisiace s prístupom k nim napríklad tým, že urýchľuje prvotné spracovanie\nim adresovaných podaní. Digitálna transformácia súdnej moci je zároveň aj súčasťou širšej mozaiky\nnapĺňania úniových cieľov vo vzťahu k elektronizácii verejnej moci ako takej.\n69. Ako už bolo naznačené, v okolnostiach danej veci je nepochybné, že napadnuté ustanovenia\npriestor elektronickej komunikácie zužujú iba na určité zákonom o upomínacom konaní\n\n14\n\npredpokladané spôsoby a formy jej vedenia (nepripúšťajú akúkoľvek podobu tejto komunikácie).\nZároveň je potrebné uviesť, že tento normatívny jav v podobe prítomnosti regulácie, ktorá\nustanovuje osobitné spôsoby a formy komunikácie s orgánmi verejnej moci (všeobecné súdy\nnevynímajúc), nepredstavuje v právnom poriadku ojedinelý prvok, pretože aj iné (nielen procesné)\nprávne predpisy uznávajú iba niektoré (nie všetky možné) formy (aj elektronickej) komunikácie,\nresp. vytvárajú rôzne stupne jej formálnej prísnosti.\n70. Pri týchto úvahách nemožno opomenúť, že určitým špecifikom procesných predpisov (pravidiel\nregulujúcich spôsoby a formy uplatnenia práv pred orgánmi verejnej moci) je ich osobitná povaha\nprejavujúca sa v tom, že tieto pravidlá nie sú nevyhnutne podmieňované svojím hlbším stupňom\núčelnosti, ale spravidla sú podmieňované iba spravodlivosťou (v podobe presadenia rovnosti) alebo\nprávnou istotou. Preto je ich povaha zväčša orientovaná na formu a prejavujúca sa v tom, že sú\nzáväzné bez ohľadu na ich vecnú správnosť. V priestore ich operability sa formálnosť procesných\npravidiel prejavuje v rovine umožňujúcej jednoduché a predvídateľné riešenia sporných otázok (čo\nzároveň podporuje efektívnu koordináciu správania strán v priebehu súdneho procesu). Ich\nformálny charakter však zároveň neznamená ich hodnotovú vyprázdnenosť, keďže funkcionalita\npredmetných pravidiel je previazaná s hodnotami ako právna istota (predvídateľnosť práva),\nrovnosť pred zákonom (všeobecnosť, zaobchádzanie s rovnakými prípadmi rovnako) a ochrana\njednotlivca pred arbitrárnosťou vo sfére aplikácie práva. Prevažne v dôsledku právnej istoty\na zabezpečenia rovnosti strán sú procesnými pravidlami prikázané určité postupy a spôsoby\nuplatnenia práv. Táto problematika sa prejavuje aj tým, že ide o taký typ ustanovení, ktorých\nprotiklad alebo ich iná významová alternatíva sú rovnako správne/vhodné, a dotknutá úprava mieri\niba k jednote postupov podporujúcej okrem iného aj rovnaké zaobchádzanie so stranami sporu, čo\nje vyjadrenie základného a nenahraditeľného všeobecného právneho princípu, v ktorom sa odráža\naristotelovská myšlienka, že v rovnakých prípadoch má byť postupované rovnako a v nerovnakých\nprípadoch rozdielne.\n71. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že cieľom napadnutých ustanovení je\nracionalizácia, sprehľadnenie a zrýchlenie konania pred všeobecným súdom prostredníctvom\nelektronickej komunikácie. Identifikovaný cieľ možno považovať za ústavne akceptovateľný.\n72. Pokiaľ ide o posudzovanie vhodnosti napadnutej právnej úpravy, ústavný súd v rámci tohto\nkritéria analyzoval existenciu racionálnej väzby medzi použitým prostriedkom (zásahom)\na sledovaným cieľom, teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V okolnostiach danej veci vhodnosť\npoužitého prostriedku potvrdzuje skutočnosť, že použitý legislatívny prostriedok prima facie\nsmeruje k naplneniu cieľa formulovaného napadnutou právnou úpravou (elektronizácia\nkomunikácie s okresným súdom). V tomto kroku testu proporcionality teda napadnuté ustanovenia\nobstoja.\n73. V poradí ďalšom kroku, a to teste nevyhnutnosti, je úlohou ústavného súdu formulovať\nodpoveď na otázku, či napadnutá právna úprava je z hľadiska dosiahnutia (legitímneho cieľa)\nnevyhnutná, teda či na jeho dosiahnutie nie sú k dispozícii menej obmedzujúce, resp. menej\ninvazívne prostriedky umožňujúce dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak dotýkajúce sa základných\npráv v menšej miere. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ak je účelom napadnutých\nustanovení zavedenie elektronickej komunikácie v konaní pred okresným súdom, tak na tejto úrovni\nmožno zmysluplne uvažovať aj o inom, menej invazívnom prostriedku zásahu do práva na prístup\n\n15\n\nk súdu – treba však jedným dychom dodať, že vytvorenie systému štandardizovaných\nelektronických formulárov na podávanie odporov v jednotlivých typoch súdneho konania možno\nchápať aj v opačnom význame, teda ako zjednodušenie (uľahčenie) prístupu k súdu, čo\nnezodpovedá obmedzeniu základných práv. Z uvedeného dôvodu, zohľadniac zároveň aj\nalternatívne použiteľný postup mimo elektronického formulára (body 83 a 85 tohto odôvodnenia),\nústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého aj z pohľadu tohto kritéria napadnuté ustanovenia\nnevybočujú z ústavne aprobovaného rámca.\n74. V rámci posledného kritéria testu proporcionality ústavný súd posúdil súladnosť napadnutých\nustanovení s referenčnými normami pomocou menej prísnej verzie testu proporcionality, pretože\nústavná úprava jednak priamo odkazuje na zákonnú realizáciu týchto práv alebo ich súčastí (čl. 46\nods. 4 ústavy) a jednak povaha napadnutých ustanovení z pohľadu nimi sledovaného (legitímneho)\ncieľa (rovnosť strán) odôvodňuje takéto menej prísne posudzovanie.\n75. V tejto súvislosti pritom nemožno opomenúť, že zákonodarca má pomerne široký priestor\nuváženia, akým spôsobom realizáciu týchto procesných povinností vymedzí. Pri ich ustanovení\nmusí byť tiež rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, čo znamená vylúčenie svojvôle pri odlišovaní\nsubjektov a práv a zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ústavy.\n76. Ustanovenie určitého pravidla správania (napríklad v podobe určenia foriem a spôsobov\nuplatňovania práv v súdnom konaní) z podstaty veci vždy prináša určité obmedzenia ľudského\nkonania, pretože zo všetkých jeho možných alternatív pripúšťa iba niektoré jeho podoby, avšak\nprítomnosť regulácie ľudského konania nemožno ipso facto považovať za rozpornú s ktorýmkoľvek\nzákladným právom garantovaným na úrovni ústavného poriadku vrátane práva na prístup k súdu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nkeďže podmienenie akéhokoľvek súdneho konania určitou formou a spôsobom komunikácie so\nvšeobecným súdom vždy predstavuje limitáciu jeho prístupu.\n77. Regulácia procesných pravidiel súvisiacich s prístupom k súdu je zároveň rámcovaná\npostulátom, podľa ktorého nesmie mať na ktorúkoľvek stranu konania taký „deštruktívny“ účinok,\nktorý by fakticky vylúčil jeho podstatu a zmysel v rozsahu, ktorý v skutočnosti znamená ich úplné\npopretie bez toho, aby to v skutočnosti bolo potrebné na dosiahnutie (explicitne alebo implicitne)\nvyjadreného účelu zákona. Zároveň je potrebné uviesť, že samotná realizácia tohto základného\npráva vyžaduje už zo svojej podstaty vytvorenie účinného systému súdnej ochrany práv jednotlivca\nzo strany štátu, ktorého schopnosť plniť svoju funkciu bude vždy prinajmenšom fakticky\nlimitovaná, avšak ani jedno z referenčných uvedených ustanovení nezaručuje právo na ničím\nneobmedzený prístup k súdu.\n78. Určité podmienky a obmedzenia sú z pohľadu základných procesných práv dovolené a sú\ndôsledkom skutočnosti, že právo na prístup k súdu vyžaduje podrobnejšiu úpravu predovšetkým na\npodústavnej úrovni právnej regulácie. Takým obmedzením prístupu k súdu okrem dodržania určitej\nlehoty, splnenia poplatkovej povinnosti, povinného právneho zastúpenia sú aj podmienky týkajúce\nsa formálnych alebo obsahových náležitostí podania adresovaného súdu.\n79. Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či napadnuté ustanovenia v súčasnosti nepredstavujú\ntaký spôsob limitácie práva na prístup k súdnej ochrane, ktorý by vo svojich aplikačných\n\n16\n\ndôsledkoch ohrozoval samotnú podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n80. Ako už bolo naznačené, samotná skutočnosť, že regulácia uplatňovania práv v súdnom konaní\nso sebou prináša aj určité negatívne externality v podobe straty práva, pričom len táto okolnosť\nv zásade nesignalizuje problém s ústavnou relevanciou, keďže taký stav je prirodzenou súčasťou\na zároveň aj podstatou regulácie ľudského konania. O ústavnoprávne významnom rozmere by bolo\nmožné v zásade uvažovať vtedy, ak by spôsob regulácie prinášal zásadné systémové problémy.\n81. V naznačenom kontexte preto nemožno prehliadať, že zákon o upomínacom konaní, ktorého\nsúčasťou sú napadnuté ustanovenia, je súčasťou právneho poriadku od roku 2016 bez toho, aby jeho\ninterpretácia a aplikácia (vrátane interpretácie a aplikácie napadnutých ustanovení) spôsobovali\nv podmienkach právneho poriadku ťažkosti, ktoré by s ohľadom na ich povahu a rozsah boli\nrozpoznateľné napríklad z rozhodovacej činnosti ústavného súdu a vymykali sa bežným štandardom\naplikačných disproporcií. Je nepochybné, že počas normatívneho života akejkoľvek právnej normy\ndochádza z pozície jej adresátov k určitým pochybeniam, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť\nk strate ich práva, avšak tieto pochybenia by mohli signalizovať systémový problém\na ústavnoprávnu relevanciu za predpokladu nejasnosti normatívneho textu, jeho neurčitosti\n(viacvýznamovosti), vnútornej rozporuplnosti, prípadne absencie racionality právnej normy alebo\ndeficitu technického zabezpečenia jej implementácie, čo však s potrebnou relevanciou netvrdí ani\nnavrhovateľ a tieto aspekty nemožno identifikovať ani zo samotnej rozhodovacej činnosti.\n82. Napadnuté ustanovenia v súčasnosti nepredstavujú náhly, nepredvídateľný a bežným\nštandardom nekonvenujúci prvok v právnom poriadku, ktorý je využívaný pri uplatňovaní práv\nv súdnom konaní, pričom až na niektoré výnimky nemožno dospieť k záveru, že namietané\nustanovenia spôsobujú v aplikačnej praxi zásadné problémy v podobe častých pochybení pri\nelektronickom podávaní odporov v upomínacom konaní. Tieto pochybenia sú svojou povahou skôr\npochybeniami spôsobenými nepozornosťou alebo nesústredenosťou žalovanej strany alebo\nprávnych zástupcov. Navyše v otázke posudzovania odporov podávaných v upomínacom konaní\nexistuje stabilizovaná judikatúra okresného súdu, ako aj ústavného súdu. Z nej vyplývajú aj\neventuálne interpretačné modifikácie akceptovania nedostatku procesne predpísanej formy\nvzhľadom na špecifické okolnosti prípadu, ktoré sa však týkajú osobitných okolností, ktoré sa\nvyskytli ad hoc a na účel posúdenia normatívnych aspektov ústavného súladu zákonnej úpravy\n(napadnutých ustanovení) ich nie je efektívne ďalej rozoberať. V predmetnom kontexte sa podstaty\nposudzovania zákonnej úpravy netýkajú ani eventuálne excesy, resp. preukázateľne zistené\ntechnologické nedostatky v procese prenosu a spracovania dát, ktoré sú v prípade ich zistenia pri\nrozhodovaní zohľadniteľné, nie však normatívne smerodajné (sú vecou technického zdokonalenia\nbez možnosti zvrátiť vývoj právneho poriadku pri digitalizácii justičných činností). Na doplnenie\nmozaiky právnych názorov týkajúcich sa dotknutej problematiky v kontexte ústavne konformného\nvýkladu zákona mimo rozhodovacej činnosti ústavného súdu a okresného súdu možno uviesť aj\naktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so zovšeobecňujúcim\naspektom (R 7/2023), ktorá berie do úvahy zákonodarcom sledovaný účel (elektronizácia), súčasne\nvšak výkladom § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní zmierňuje kogentný charakter napadnutej\nprávnej úpravy, čím vytvára účinnú zábranu extrémnemu aplikačnému formalizmu narážajúcemu\nna mantinely dané podstatou základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne\nkonanie.\n17\n\n83. Nie nevýznamnou okolnosťou (práve naopak, účinnou poistkou) pri posudzovaní práva na\nprístup k súdu je v tomto prípade aj skutočnosť, že súčasťou platobného rozkazu vydaného\nv upomínacom konaní je riadne poučenie aj o spôsobe podania odporu (vrátane alternatívy\nlistinného podania v zmysle § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní a contrario) a jeho\nnáležitostiach, ako aj o dôvodoch a následkoch odmietnutia odporu. Rovnako nemožno opomenúť\nštátom vytvorený a zároveň funkčný a prehľadný systém štandardizovaných elektronických\nformulárov na podávanie odporov v jednotlivých typoch súdneho konania, čím štát realizoval svoju\nústavnú povinnosť vytvorenia účinného systému súdnej ochrany práv jednotlivca.\n84. Pokiaľ ide o načrtnutú komparatívnu analýzu navrhovateľa súvisiacu s odlišným prístupom\nzákonodarcu k podmienkam uplatňovania práv prostredníctvom elektronických a listinných podaní\na z toho ním vyvodzovaný určitý rozporuplný až diskriminačný prístup, je potrebné uviesť, že ak\npodústavné právne predpisy upravujú určité obdobné otázky rozdielne, neznamená to, že ich\nupravujú aj zároveň rozporne, prípadne diskriminačne. Rozdielna úprava podobných inštitútov\nnespôsobuje vnútornú rozpornosť právneho poriadku, a to aj keď na čiastkové odlišnosti nie je na\nprvý pohľad významný dôvod. Tieto rozdielnosti sú dlhodobo prítomné práve v procesných\npredpisoch, keď pohľad naprieč nimi odhaľuje, že sú v nich zakotvené lehoty na podanie opravných\nprostriedkov v rôznych dĺžkach bez toho, aby bol zrejmý jasný systém ich určovania a aby z tohto\ndôvodu vznikali pochybnosti o ich ústavnosti. Rovnako možno odmietnuť aj prípadné úvahy\no namietanom diskriminačnom prístupe zákonodarcu s ohľadom na § 11 ods. 2 zákona\no upomínacom konaní. V ňom obsiahnuté procesné pravidlo napomáha dosiahnutiu rovnováhy\nprocesného postavenia strán sporového súdneho konania spôsobom, že druhej strane tohto súdneho\nkonania (žalovanému) ustanoví rovnocenné podmienky elektronickej komunikácie pri\nzabezpečovaní ochrany práv prostredníctvom súdu.\n85. Navyše poloha uvažovania o diskriminačnom prístupe zákonodarcu pri posudzovaní vád\npodania sa nejaví ako relevantná, pretože žalovaná strana má pred sebou z pohľadu procesných\nnásledkov dve rovnocenné voľby spočívajúce vo vyžití buď elektronického podania, alebo\nlistinného podania a je výlučne na jej vôli, ktorú z týchto dvoch zákonom dovolených alternatív\nkomunikácie s okresným súdom využije. To, že zákonodarca pre tieto situácie zároveň vytvoril\nodlišnú koncepciu prístupu k ich posudzovaniu a prípadnému odstraňovaniu ich nedostatkov\nprostredníctvom dvoch paralelných mechanizmov, ešte nesignalizuje diskriminačný prístup.\nRelevantné je v tomto prípade to, že spôsob výberu jednej z týchto alternatív je výlučne závislý od\nvôle žalovanej strany sporu, ktorá zároveň vie predvídať procesné následky svojho nesprávneho\npostupu v konaní.\n86. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia predstavujú zákonnú\n(podústavnú) úpravu podmienok prístupu k súdu, ktorá sleduje legitímny cieľ, ktorým je\nracionalizácia, sprehľadnenie a zrýchlenie konania pred všeobecným súdom, ako aj presadenie istej\nmiery procedurálnej rovnosti strán sporového konania pri podávaní elektronických podaní, a tieto\nustanovenia sú spôsobilé uvedený cieľ dosiahnuť. S aplikačnými dopadmi napadnutých ustanovení\nnie sú spojené obmedzenia prístupu k súdu nerešpektujúce podstatu a zmysel základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru), ktoré by odporcom v upomínacom konaní za podmienok ustanovených\nv napadnutých ustanoveniach (v kontexte alternatívnej formy podania v listinnej podobe) sťažovali\nprístup k (upomínaciemu) súdu spôsobom, ktorý by bol neprimeraný, či by ho dokonca fakticky\n18\n\nznemožňoval. Pravidlá elektronického prístupu k súdu sú dostatočne jasné, ich aplikácia na úrovni\nvšeobecného súdnictva je dlhodobo ustálená a štát v tomto smere vytvoril funkčný mechanizmus\nich realizácie kombinovaný s podrobným poučením o spôsobe jeho uplatňovania žalovanou stranou.\n87. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s navrhovateľom označeným referenčným\nrámcom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že\nnesúlad napadnutých ustanovení navrhovateľ namieta v spojení, resp. vo vzájomnej (vecnej)\nnadväznosti a s rovnakou materiálnou podstatou ako nesúlad s referenčnými právami – základným\nprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri časť III.1 tohto\nnálezu).\n88. V nadväznosti na túto argumentáciu navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri výklade a aplikácii čl. 1 dodatkového\nprotokolu vychádza z toho, že prostredníctvom tohto článku sa chráni nielen „existujúci majetok“,\nale aj také „majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť,\nže má aspoň „legitímne očakávanie“, že ich bude efektívne požívať ako svoje majetkové právo\n(Pine Valley Development Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. 11. 1991 a Pressos Compania\nNaviera S. S. a iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. 11. 1995). V súvislosti s už uvedeným ústavný\nsúd pripomína, že jeho judikatúra k základnému právu na vlastníctvo majetku je založená na\nvšeobecnom východisku, podľa ktorého čl. 20 ústavy sa vykladá a aplikuje tak, aby jeho výklad\na aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00).\n89. Tento právny názor je obhájiteľný v zásade len v takom prípade, ak si strany sporového súdneho\nkonania riadne plnia (splnili) povinnosti vyplývajúce z procesných pravidiel vzťahujúcich sa na ich\npostup. Základné východisko teda predstavuje už vyslovený právny záver ústavného súdu (pozri\nčasť III.3 tohto nálezu), podľa ktorého neplnenie zákonom ustanovených povinností vo\nvšeobecnosti nemôže požívať právnu ochranu, a preto aplikáciou mechanizmu ustanoveného\nv napadnutých ustanoveniach zákona o upomínacom konaní po naplnení ich hypotézy spočívajúcej\nv nesplnení zákonom ustanovených povinností podľa § 11 od. 2 s konzekvenciou podľa § 12 ods. 1\npísm. c) zákona o upomínacom konaní v zásade nemôže dôjsť k neprípustnému zásahu do\nktoréhokoľvek ústavou garantovaného práva vrátane základného práva vyplývajúceho z čl. 20\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Uvedený právny záver považuje ústavný\nsúd z hľadiska posudzovania kompatibility napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 1\ndodatkového protokolu za východiskový a vzhľadom na závery vyplývajúce z časti III.3 tohto\nnálezu aj za taký, ktorý je determinujúci pre akúkoľvek ďalšiu zmysluplnú úvahu o možnom\nnesúlade napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Preto\nústavný súd nevyhovel ani tejto časti návrhu okresného súdu.\nIV.\nZáver\n90. Z dôvodov už uvedených tak možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia [§ 12 ods. 1\npísm. c) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní] nie sú v rozpore s čl. 20 ods. 1, čl. 46\nods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Preto ústavný súd návrhu\nnevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu, pričom o návrhu navrhovateľa na zmenu\n\n19\n\njeho návrhu rozhodol negatívne výrokom v bode 1 výroku nálezu (čomu prislúcha časť II.6 tohto\nodôvodnenia).\n91. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudcovia\nPeter Straka a Robert Šorl, ktoré sa týkajú výroku a odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2024\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n20", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "podanie", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie-upomínacie", "právna veta", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie-upomínacie", "podanie"], "pravna_veta": "I. Určitým špecifikom procesných predpisov (pravidiel regulujúcich spôsoby a formy uplatnenia práv pred orgánmi verejnej moci) je ich osobitná povaha prejavujúca sa v tom, že tieto pravidlá nie sú nevyhnutne podmieňované svojím hlbším stupňom účelnosti, ale spravidla sú podmieňované iba spravodlivosťou (v podobe presadenia rovnosti) alebo právnou istotou; formálny charakter procesných noriem však zároveň neznamená ich hodnotovú vyprázdnenosť. Rovnaké zaobchádzanie so stranami sporu je vyjadrením základného a nenahraditeľného všeobecného právneho princípu, v ktorom sa odráža aristotelovská myšlienka, že v rovnakých prípadoch má byť postupované rovnako a v nerovnakých prípadoch rozdielne.\nII. Regulácia uplatňovania práv v súdnom konaní so sebou prináša aj určité negatívne externality v podobe straty práva, pričom len táto okolnosť v zásade nesignalizuje problém s ústavnou relevanciou, keďže taký stav je prirodzenou súčasťou a zároveň aj podstatou regulácie ľudského konania. O ústavnoprávne významnom rozmere by bolo možné v zásade uvažovať vtedy, ak by spôsob regulácie prinášal zásadné systémové problémy.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:38f0cfed-058d-4560-9675-bda10200ebd3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.374.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 374/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 374/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.374.2022.2"}, {"guid": "ussr:17f14f3d-962b-4225-9985-5f09ec67b0a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.380.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 380/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 380/2020 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.380.2020.1"}, {"guid": "ussr:37b05288-9416-41ec-8093-e301d2b4cfe3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.484.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 484/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 484/2020 z 20. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.484.2020.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:7e4aa2dc-f26d-412c-a80c-3a6b7d7ddc90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-20", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7e4aa2dc-f26d-412c-a80c-3a6b7d7ddc90"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}], "citovane_v": []}