{"guid": "ussr:8a5cd788-478a-41a5-8f9f-461c849fc821", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.1.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2023 z 11. 9. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. septembra 2024, sp. zn. PL. ÚS 1/2023, ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.1.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2024-09-11", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8a5cd788-478a-41a5-8f9f-461c849fc821", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.1.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.1.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.1.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 1/2023-92\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca)\na sudcov Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 69b ods. 1 písm. a) a b) zákona\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., t. j. v znení účinnom\nod 1. januára 2016 do 31. decembra 2017, a v znení zákona č. 266/2017 Z. z., t. j. v znení účinnom\nod 1. januára 2018 do 31. decembra 2019, a § 293ej ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení zákona č. 105/2019 Z. z. účinnom od 1. januára 2020, s čl. 12 ods. 1, čl. 39 ods. 1\na čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho\núčastníka konania, takto\nrozhodol:\nNávrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2023-17 z 11. januára 2023 prijal na ďalšie konanie návrh\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „NSS“)\nako nástupcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [čl. 154g ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len ,,ústava“) v spojení s § 101e ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], ktorým namieta, že podmienky\nnároku na vyrovnávací príplatok pre poberateľov starobných dôchodkov, ktorí pred rokom 1993\npracovali pre zamestnávateľa so sídlom v Českej republike menej ako 25 rokov, boli od roku 2016\ndo roku 2020 príliš prísne, čím podľa najvyššieho správneho súdu dochádza k ústavnoprávnej\nnerovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) pri poskytovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe\n(čl. 39 ods. 1 ústavy) medzi osobami, ktoré podmienky splnili, a osobami, ktoré majú\nz objektívnych dôvodov menej odpracovaných rokov pre takýchto zamestnávateľov. Najvyšší\nsprávny súd taktiež namieta nesúlad s čl. 55 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že hospodárstvo\n\nSlovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej\nekonomiky.\n2. Najvyšší správny súd v konaní sp. zn. 9Sk/37/2020 koná o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozsudku krajského súdu, ktorý ako správny súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\nzrušenia rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne (jej generálneho riaditeľa), ktorým žalovaná\nzamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie žalovanej poisťovne (ústredia)\no zamietnutí žiadosti žalobcu o vyrovnávací príplatok z dôvodu, že pred 1. januárom 1993 získal\nmenej ako 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia. Žalobca je starobný\ndôchodca, ktorý poberá starobný dôchodok z Českej republiky, pretože odpracoval 22,5 roka\nv Československu pre podnik registrovaný v Českej republike, ako aj zo Slovenskej republiky.\nŽalobca tvrdí, že jeho dôchodok bol nižší, než by bol teoretický dôchodok, ktorý by poberal\nza splnenia rovnakých podmienok len v Slovenskej republike.\n3. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že NSS namieta právnu úpravu účinnú medzi\nrokmi 2016 ‒ 2020, a nie aktuálnu právnu úpravu, čomu zodpovedá aj takto špecifikovaný návrh\nna rozhodnutie: „Ustanovenie § 69b ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení zákona č. 140/2015 Z. z., t. j. v znení\núčinnom od 1.1.2016 do 31.12.2017 a v znení zákona č. 266/2017 Z. z., t. j. v znení účinnom\nod 1.1.2018 do 31.12.2019 a § 293ej ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení zákona\nč. 105/2019 Z. z., účinnom od 1.1.2020 nie je v súlade s článkom 12 ods. 1 a článkom 39 ods. 1\na článkom 55 ods. 1 ústavy.“\n4. NSS v návrhu na rozhodnutie namieta nesúlad ustanovenia o vyrovnávacom príplatku, ktoré už\nnie je účinné, a to dokonca tak v skoršom znení, v ktorom sa vyrovnávací príplatok neposkytoval\npoberateľom predčasného dôchodku, ako aj v neskoršom znení, podľa ktorého mohol byť\ndorovnávaný aj predčasný dôchodok. NSS zároveň namieta neústavnosť ešte účinnej normy\n(prechodného ustanovenia), ktorá ustanovuje, že v situácii, keď sa o vyrovnávacom príspevku\nz obdobia rokov 2016 až 2020 rozhoduje po roku 2020, tak sa aplikuje úprava spred roka 2020.\n5. Vzhľadom na osobitnú povahu prerokúvanej veci ústavný súd prispôsobil štruktúru tohto nálezu\nskutočnosti, že návrhu samotnému a nálezu nie je možné porozumieť bez popísania základných\nprvkov úpravy starobných dôchodkov so zahraničným prvkom a popísania zložitého vývoja\nsúvisiacej právnej úpravy, v ktorej sa prelínajú právo sociálneho zabezpečenia, medzinárodné\nprávo, európske právo a právo ústavné. Z tohto dôvodu ústavný súd najprv predstaví štandardnú\nkoncepciu dôchodkov poskytovaných z viacerých krajín a ďalej vývoj federálnej, neskôr českej\na slovenskej úpravy s dôrazom na vzájomné ovplyvňovanie legislatívy a judikatúry (časť II).\nV kontexte tohto vývoja ústavný súd objasní v časti konkrétna kontrola ústavnosti (časť III) detaily\nveci prerokúvanej NSS, jeho návrh na nesúlad a vyjadrenia účastníkov (časť IV). V záverečnej časti\n(časť V) ústavný súd návrh na nesúlad vecne prerokuje a podrobí testu ústavnosti.\nII.\nVývoj právnej úpravy a judikatúry vo veci „federálnych“ dôchodkov\n6. Preskúmavaná právna úprava bezprostredne súvisí so zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky (ČSFR). Systémy práva sociálneho zabezpečenia sú východiskovo vnútroštátne.\nTo znamená, že pre nárok na dávku boli rozhodné len také obdobia v profesijnom živote jednotlivca\n2\n\n(obdobia zamestnania, poistenia alebo náhradné obdobia), ktoré dosiahol v danom štáte (porovnaj\nnapr. § 11 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov).\nV dôsledku systému medzinárodných zmlúv – bilaterálnych zmlúv o sociálnom zabezpečení však\naj pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie platilo, že ak sa jednotlivec zúčastňoval\nna dôchodkovom zabezpečení vo viacerých krajinách, tak sa jednotlivcovi po splnení podmienok\nzohľadňovali takéto obdobia aj vtedy, ak ich dosiahol v inom štáte. V rámci Európskej únie potom\nv takomto prípade v dôsledku európskych koordinačných predpisov vznikol nárok na čiastkovú\ndôchodkovú dávku (nariadenie č. 1408/71, resp. č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia; porovnaj Lacko, M. Princíp rovnosti pri uplatňovaní zmluvy o sociálnom\nzabezpečení medzi Slovenskou republikou a Českou republikou, In: Studia Iuridica Cassoviensia,\n1/2014, s. 44 a nasl.; Lacko, M. Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia v Európskej únii.\nPraha : Leges, 2021). Tá sa vypočíta na základe teoretickej alebo fiktívnej výšky dôchodku v danej\nkrajine, a to takého dôchodku, aký by získal jednotlivec, ak by sa všetky dôchodkové doby sčítali\nlen podľa daného systému. Následne sa vypočíta pomerný dôchodok podľa rokov odpracovaných\nv danom systéme. V systéme druhého štátu sa postupuje rovnako a dôchodca má tak nárok na dva\nči viaceré čiastkové dôchodky.\n7. ČSFR mala jednotný systém dôchodkového zabezpečenia upravený zákonodarstvom federácie\n[čl. 22 písm. d) ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení účinnom\ndo 28. októbra 1992], čo znamená, že počas jej existencie nehralo rolu, v ktorej časti federácie bol\nobčan zamestnaný alebo kde mal sídlo jeho zamestnávateľ (porovnaj § 8 zákona č. 100/1988 Zb.,\nktorý pri posudzovaní období zamestnania nerozlišuje medzi občanmi podľa ich bydliska, sídla\norganizácie alebo miesta výkonu činnosti). Z tohto pohľadu sa pri úprave v súvislosti so zánikom\nfederácie nemohlo postupovať podľa klasického systému čiastkových dávok vo vzťahu k rokom\nzískaným počas federácie.\n8. V súvislosti so zánikom ČSFR teda bolo nutné upraviť viaceré súvislosti dôchodkového\nzabezpečenia tak, aby (i) nebola narušená právna istota občanov a aby sa (ii) nastolila vyvážená\nekonomická záťaž na nové systémy, a to (iii) jasným a jednoduchým riešením. Nástupnícke štáty\npreto uzatvorili Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom\nzabezpečení (publikovaná pod č. 318/1994 Z. z., ďalej aj „zmluva“) a na jej vykonanie Správnu\ndohodu o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom\nzabezpečení (publikovaná pod č. 175/1995 Z. z., ďalej aj ,,správna dohoda“).\n9. Zmluva v čl. 20 ods. 1 stanovila, že „doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu,\nna ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom“. Podľa čl. 20 ods. 2 ďalej platilo, že ak\nobčan nemal takého zamestnávateľa, považovali sa doby zabezpečenia získané pred rozdelením\nČSFR za doby toho štátu, na ktorého území mal občan trvalý pobyt ku dňu rozdelenia ČSFR alebo\nnaposledy pred týmto dňom. Túto úpravu však dopĺňal čl. 15 správnej dohody, podľa ktorého\n„sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri. Ak je\nzamestnávateľom fyzická osoba, sídlom je adresa, ktorá je v obchodnom registri uvedená ako\nmiesto podnikania; ak je zamestnávateľom odštepný závod alebo iná organizačná zložka zapísaná\nv obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa tohto odštepného závodu alebo\norganizačnej zložky.“. Ak zamestnávateľ nemal takto zapísané sídlo (napríklad preto, že išlo\n3\n\no organizáciu zriadenú priamo zákonom), podľa čl. 15 ods. 2 správnej dohody sa v takom prípade\npostupovalo podľa čl. 20 ods. 2 zmluvy. Zmluva tak v podstate vytvára fikciu, ako by pred zánikom\nfederácie jednotlivec získaval celú dobu zabezpečenia len v jednom štáte určenom podľa uvedených\nkritérií.\n10. Zvolené kritériá tak mohli viesť k tomu, že ak občan, ktorý celý život trvalo býval v Slovenskej\nrepublike a tu aj pracoval v prevádzkarni zamestnávateľa, ktorý podľa obchodného registra mal\nsídlo v Českej republike, tak celé zamestnanie tohto občana sa považovalo za českú dobu\nzabezpečenia, hoci reálne Slovensko nikdy v tomto zmysle neopustil. Na druhej strane však tiež\nmohlo platiť, že občanovi, ktorý síce trvalo býval na Slovensku, no reálne pracoval v Českej\nrepublike pre zamestnávateľa, ktorý nebol zapísaný v obchodnom registri (napr. išlo o zákonom\nzriadený podnik alebo organizáciu), jeho zamestnanie sa považovalo za slovenskú dobu\nzabezpečenia, hoci na území Slovenska reálne nepracoval. Prirodzene, to isté platilo aj u občana\ntrvale bývajúceho v Českej republike, len z opačného pohľadu. Vzhľadom na nesúmerný vývoj\nobidvoch tranzitívnych ekonomík v nástupníckych štátoch a zmeny v koncepciách ich\ndôchodkového zabezpečenia dochádzalo k situáciám, že jednotlivec, ktorý celý svoj profesijný\nživot žil v jednej krajine a mal jej štátne občianstvo, pričom v tejto krajine získal nárok na starobný\ndôchodok, tak z druhej krajiny nárok buď nezískal, alebo získal nárok v nižšej výške, než ktorú by\ndosiahol, ak by sa celé jeho zamestnanie považovalo za dobu zabezpečenia len v štáte, ktorého bol\nobčanom a v ktorom žil len v jednom systéme alebo len v druhom systéme (porovnaj tiež bod 16\nNávrhov generálneho advokáta Pedro Cruz Villalóna prednesené 3. 3. 2011 vo veci C-399/09 Marie\nLandtová proti České správě sociálního zabezpečení).\n11. Táto spoločenská a právna situácia vyvolala komplikovaný, emotívny a vzájomne previazaný\nprávny vývoj v Českej republike aj v Slovenskej republike, a to nielen v oblasti práva sociálneho\nzabezpečenia, ale aj v oblasti ústavného a európskeho práva.\n12. V Českej republike sa starobní dôchodcovia, ktorým sa z čias federácie započítali doby v režime\nslovenského sociálneho zabezpečenia, začali v deväťdesiatych rokoch domáhať súdnou cestou\ndorovnania ich dôchodku, a to do výšky, akoby mali tieto doby započítané v Českej republike.\nTamojší Vrchní soud v roku 1996 (3 Cao 12/96, východisko v judikáte Cpj 232/73) a potom\nústavný súd v roku 2003 (II. ÚS 405/02) rozhodli, že Česká správa sociálního zabezpečení\nje povinná sťažovateľom starobný dôchodok dorovnať (porovnaj Voříšek, V. České občanství jako\n„tichá podmínka“ pro zvláštní výhody v důchodovém pojištění?, In: Právní rozhledy 15/2009,\ns. 541). Ústavný súd dôvodil porušením princípu rovnosti vo vzťahu ku ostatným českým\ndôchodcom. Neskôr zriadený Nejvyšší správní soud s týmto výkladom nesúhlasil a v čase po vstupe\ndo Európskej únie (1. máj 2004) bol presvedčený, že výklad ústavného súdu nie je v súlade\ns právom Európskej únie.\n13. Právo Európskej únie v záujme voľného pohybu koordinuje dôchodkové systémy, a to tak, aby\nv situácii, keď jednotlivci odvádzali odvody vo viacerých krajinách, nedochádzalo k nezapočítaniu\ndoby z niektorej krajiny alebo aby nedochádzalo, naopak, k dvojitému započítaniu. Nejvyšší správní\nsoud predložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj ,,SDEÚ“) predbežnú otázku, či\n,,koordinačné nariadenie (Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71) bráni dvojitému započítaniu\nvyplývajúcemu z judikatúry ÚS, resp. ak nebráni, tak či nie je diskriminačné z hľadiska kritéria\nštátnej príslušnosti, resp. trvalého pobytu“.\n\n4\n\n14. Súdny dvor Európskej únie (vec Marie Landtová proti České správě sociálního zabezpečení)\nrozsudkom C-399/09 rozhodol, že vyrovnávací príspevok možno priznať, ale nielen českým\nobčanom, ale akýmkoľvek občanom Európskej únie vrátane občanov slovenských. V reakcii\nna rozsudok SDEÚ prijal český parlament novelu (zákon č. 428/2011 Sb.) zákona č. 155/1995 Sb.\no důchodovém pojištění, ktorým bol vyrovnávací príspevok zakázaný (§ 106a) a konania o ňom\nzastavené. Sťažovateľ, pán Holubec, podal ústavnú sťažnosť voči následným rozhodnutiam\no nepriznaní vyrovnania. O ústavnej sťažnosti rozhodovalo na základe atrakcie plénum ústavného\nsúdu. Ústavný súd plenárnym nálezom sp. zn. Pl. ÚS 5/12 konštatoval, že pri vyrovnaní dôchodkov\nide o špecifickú situáciu nerovnosti medzi českými občanmi vyplývajúcu z rozdelenia federácie,\nktorá nie je porovnateľná so situáciou zápočtu dôb získaných v rôznych štátoch. Na vec tak\nnemohlo byť podľa ústavného súdu aplikovateľné európske právo a SDEÚ rozhodol ultra vires\n(Bobek M. Landtová, Holubec, and the Problem of an Uncooperative Court: Implications for the\nPreliminary Rulings Procedure. European Constitutional Law Review. 2014;10(1):54 ‒ 89.\ndoi:10.1017/S1574019614001047). Obiter dictum ústavný súd uviedol, že novela zakazujúca\nvyrovnávanie je neaplikovateľná a prednosť má ústavný princíp rovnosti. Nálezom teda ústavný súd\nsťažovateľovi vyhovel.\n15. Český zákonodarca reagoval novým znením § 106a zákona o důchodovém pojištění. Zákon\nprvýkrát výslovne vytvoril samostatnú dávku ‒ dorovnávací přídavek, na ktorý má nárok poistenec,\nktorý má 25 rokov doby poistenia, za ktorú mu bol priznaný starobný dôchodok zo slovenského\ndôchodkového poistenia, a aspoň jeden rok poistenia v Českej republike. Ideou tohto riešenia\nje zachovanie dávky, ktorú žiada ústavný súd, avšak bez podmienky občianstva, teda požiadavky\nSDEÚ. Nárok spĺňajú len osoby, ktorých pracovná aktivita bola výrazne previazaná s dobou\nfederácie, ale následne aspoň jedným rokom aj s Českou republikou. V Českej republike bola doba\n26 rokov práve minimálnou dobou na získanie nároku na starobný dôchodok. Takto sa v Českej\nrepublike ustálila právna úprava a aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu (porovnaj detailne\nPospíšil, I. Ohlédnutí za československými důchody: rovina vnitrostátní, aneb nakonec jen mnoho\npovyku pro nic? In Bobek, M., Bříza, P., Hubková, P. Dvacet let vnitrostátní aplikace práva EU.\nPraha : C. H. Beck, v tlači).\n16. V Slovenskej republike bol dôchodkový systém zásadne reformovaný zákonom\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“). V nasledujúcich\nrokoch taktiež mohlo dôjsť k situáciám, že dôchodca zo Slovenskej republiky, ktorý mal nárok\nna dôchodok aj z Českej republiky za federálne doby zabezpečenia, získal v súčte nižší dôchodok\nv porovnaní s teoretickým dôchodkom, na ktorý by mal nárok, ak by sa federálne doby zabezpečenia\npovažovali za slovenské doby zabezpečenia.\n17. Takíto dôchodcovia sa obrátili na správne súdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 9 So 200/2011 z 30. januára 2013 rozhodol o povinnosti\nSociálnej poisťovne doplatiť vyrovnávací rozdiel, a to na základe priamej aplikácie čl. 39 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, a to napriek jasnej dikcii čl. 51 ústavy (porovnaj tiež zhodné\nrozsudky sp. zn. 9So/203/2011 z 30. 1. 2013, sp. zn. 9So/124/2013 z 25. 2. 2015, sp. zn.\n1So/66/2013 z 19. 1. 2016). Zákonodarca zákonom č. 140/2015 Z. z. zaviedol s účinnosťou\nod 1. januára 2016 vyrovnávací príplatok (§ 69b ‒ § 69d zákona o sociálnom poistení).\n\n5\n\n18. Novela mala prakticky zhodnú podobu s českým pendantom (dorovnávací přídavek), a to\nvrátane podmienky 26 rokov doby poistenia – 25 federálnych, teda získaných pred 1. januárom\n1993, a jeden český, resp. slovenský rok. Zákonodarca novelou síce reagoval na impulz\nz rozhodnutí súdov, ale prijal v porovnaní s požiadavkami z citovaného rozsudku sp. zn.\n9 So 200/2011 prísnejšiu podobu vyrovnávacieho príplatku, čo je, samozrejme, ústavnoprávne\nmožné [čl. 86 písm. a) ústavy]. Práve úprava vyrovnávacieho príplatku z rokov 2016 ‒ 2020\nje predmetom konania o súlade.\n19. Dôchodca, ktorý nespĺňal zákonom ustanovenú dobu, sa obrátil na správne súdy. Najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 7Sk/41/2019 rozhodol o povinnosti Sociálnej poisťovne doplatiť vyrovnávací\nrozdiel, a to na základe priamej aplikácie čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.\nZákonodarca zákonom č. 105/2019 Z. z. zaviedol s účinnosťou od 1. januára 2020 nový\nvyrovnávací príplatok, ktorým sa bez ohľadu na odpracovanú federálnu dobu dorovnáva český\ndôchodok na úroveň dôchodku slovenského (§ 293ej ods. 3 zákona o sociálnom poistení).\n20. Napadnuté ustanovenie § 69b ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení znelo:\n(1) Poistenec, ktorému bol priznaný starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok, má\nnárok na vyrovnávací príplatok, ak a) získal pred 1. januárom 1993 najmenej 25 rokov\nčeskoslovenského obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31. decembri 1992 priznaný\nstarobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, b) získal od 1. januára 1993 do 31. decembra\n2003 najmenej 1 rok doby zamestnania alebo náhradnej doby podľa zákona účinného\ndo 31. decembra 2003.\nNapadnuté ustanovenie § 293ej ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení znie:\n(1) Ak nárok na vyrovnávací príplatok vznikol pred 1. januárom 2020, podmienky nároku\nna vyrovnávací príplatok a na jeho výplatu sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom\ndo 31. decembra 2019.\n(2) Ak poistencovi uvedenému v § 66a ods. 1, § 68a a § 73a ods. 1 vznikol nárok na starobný\ndôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok pred 1. januárom 2020,\nSociálna poisťovňa určí sumu dôchodku podľa tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2020\nna jeho žiadosť len raz ku dňu prvého nároku na výplatu dôchodku po 31. decembri 2019.\n21. Aktuálna právna úprava vyrovnávacieho príplatku podľa § 293ej ods. 3 zákona o sociálnom\npoistení znie: „Suma starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku určená podľa\ntohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2020 nesmie byť nižšia ako úhrn sumy starobného\ndôchodku podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2019 alebo podľa predpisov\núčinných pred 1. januárom 2004, ak starobný dôchodok bol priznaný podľa predpisov účinných\npred 1. januárom 2004, alebo sumy predčasného starobného dôchodku podľa tohto zákona v znení\núčinnom do 31. decembra 2019 a sumy vyrovnávacieho príplatku.“\n22. Sociálna poisťovňa na svojej internetovej stránke (https://www.socpoist.sk/doby-poisteniaziskane-pred-rozdelenim-ceskej-slovenskej-federativnej-republiky)\npredstavuje\nvývoj\nvyrovnávacieho príspevku takto: ,,Za účelom kompenzácie negatívnych dôsledkov rozdelenia\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky v sumách dôchodkov spôsobených rozdielnym vývojom\nprávnej úpravy dôchodkového poistenia v oboch nástupníckych štátoch poistencov, ktorí získali\nčeskoslovenské obdobie dôchodkového poistenia pred 1. januárom 1993, Slovenská republika.\n6\n\nOd 1. januára 2016 zaviedla Slovenská republika dôchodkovú dávku - vyrovnávací príplatok.\nOd 1. januára 2020 vypustila právnu úpravu vyrovnávacieho príplatku a nahradila ju novou\nprávnou úpravou osobitného určovania sumy starobného, predčasného starobného a invalidného\ndôchodku. Poistencovi, ktorému bol priznaný starobný alebo invalidný dôchodok podľa predpisov\nČeskej republiky, sa československé obdobie dôchodkového poistenia získané do 31. decembra\n1992 v spoločnom štáte vždy započíta na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy. Suma dôchodku\nvypočítaná podľa slovenských predpisov sa dorovná na sumu dôchodku, na ktorú by mal poistenec\nnárok, ak(o) by k rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republike nedošlo.“, a ďalej\npokračuje tak, že «Od 1. januára 2023 poistencovi, ktorý ku dňu priznania starobného,\npredčasného starobného alebo invalidného dôchodku nesplnil podmienky nároku na starobný alebo\ninvalidný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, sa na nárok na dôchodok a určenie jeho\nsumy započíta aj československé obdobie dôchodkového poistenia získané do 31. decembra 1992\nv spoločnom štáte tak, ako by bolo získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Suma\ndôchodku určená so započítaním československého obdobia dôchodkového poistenia patrí na tzv.\n„prechodné obdobie“, a to dovtedy, kým poistencovi vznikne nárok na starobný alebo invalidný\ndôchodok podľa predpisov Českej republiky.».\nIII.\nKonkrétna kontrola ústavnosti\n23. Žalobca požiadal 25. mája 2016 Sociálnu poisťovňu podľa § 69b zákona o sociálnom poistení\no vyrovnávací príplatok k 1. januáru 2016 (ako rozdiel fiktívnej sumy starobného dôchodku a úhrnu\nsumy vyplácaného starobného dôchodku podľa tohto zákona, sumy vyplácaného starobného\ndôchodku podľa predpisov Českej republiky). Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 23Sa/131/2016 zo 6. februára 2017 zamietol správnu žalobu žalobcu proti\nSociálnej poisťovni, ktorá rozhodnutím jej ústredia (č. 531 129 263 0 zo 17. októbra 2016) zamietla\njeho žiadosť s tým, že poberatelia ešte len predčasného dôchodku nemajú na príspevok nárok.\nNa odvolanie žalobcu najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu rozsudkom sp. zn. 1Sk/3/2017\nz 10. decembra 2018 zmenil a zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pretože medzičasom\nsa žalobca stal starobným dôchodcom, a navyše ju zaviazal aplikovať „pilotný“ rozsudok sp. zn.\n9 So 200/2011 (porovnaj bod 17).\n24. Sociálna poisťovňa po zrušení napadnutého rozhodnutia najvyšším súdom vydala rozhodnutie\nč. 531 129 2630 0 zo 16. júla 2019, ktorým rozhodla, že žalobca nezískal požadovanú dobu\npoistenia 25 rokov do roku 1993. Novú, resp. opätovnú správnu žalobu krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 23Sa/88/2019 z 15. júna 2020 zamietol s tým, že žalobca nezískal požadovanú dobu\npoistenia 25 rokov. V konaní o kasačnej sťažnosti najvyšší súd konanie prerušil a podal návrh\nna ústavný súd.\n25. Najvyšší súd namietaný dôvod nerovnosti v návrhu detailnejšie rozvinul. Argumentoval,\nže podmienka 25 rokov doby poistenia by mala byť uznaná aj po 1. januári 1993. Teda ak je daná\ndoba „fázovo“ posunutá do neskorších rokov, mala by byť tiež akceptovaná. Vyžadovanie\npodmienky získania doby 25 rokov zamestnania, a navyše iba v dobe pred 1. januárom 1993,\nje vzhľadom na postupné vzďaľovanie a zmeny úpravy nároku a výšky dôchodkov v Českej\nrepublike a Slovenskej republike diskriminačné vo vzťahu k občanom, ktorí z objektívnych\n7\n\ndôvodov nemohli túto podmienku splniť, už len z dôvodu, že obdobne ako žalobca sa narodili\nneskôr a ako obdobie dôchodkového poistenia im mohla byť hodnotená doba po skončení povinnej\nškolskej dochádzky najskôr od 1. septembra 1969 (resp. už od 1. septembra 1967), takže\nk 31. decembru 1992 nemohli za žiadnych okolností danú podmienku splniť. V takom prípade\nim však podľa § 69b zákona o sociálnom poistení za nižší počet rokov československých dôb\npoistenia nevznikol nárok na žiadny, ani pomerný vyrovnávací príplatok, čo podľa názoru\nnajvyššieho súdu je diskriminujúce v porovnaní s občanmi, ktorým nárok na „vyrovnanie“ vznikne,\na súčasne vedie k tomu, že v dôsledku hodnotenia určitej doby podľa českých právnych predpisov\nv súčte starobných dávok z Českej republiky a Slovenskej republiky za obdobie do 31. decembra\n1992 je zabezpečenie občana Slovenskej republiky v starobe neprimerané celkovej dobe\nzamestnania v spoločnom štáte.\n26. Pokiaľ ide o kritérium najmenej jedného roka doby zamestnania alebo náhradnej doby podľa\nzákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej aj „zákon č. 100/1988 Zb.), najvyšší\nsprávny súd považuje za protiústavnú požiadavku, aby poistenec získal najmenej 1 rok zamestnania\nalebo náhradnej doby práve a iba v období od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003, teda v období\nod zániku československej federácie do nadobudnutia účinnosti zákona o sociálnom poistení.\n27. Zákonodarca navyše opomenul skutočnosť, že v Českej republike podmienkou vzniku nároku\nna starobný dôchodok bolo a je minimálne 25 rokov zamestnania, kým v Slovenskej republike\nje právna úprava odlišná, keď od 1. januára 2004 sa pre vznik nároku na starobný dôchodok\nvyžadovalo len 10 rokov dôchodkového poistenia, resp. od 1. januára 2008 len 15 rokov\ndôchodkového poistenia.\n28. Vyrovnávací príplatok v rokoch 2016 ‒ 2020 vyžadoval splnenie viacerých podmienok: (i)\naspoň 25 federálnych rokov poistenia, (ii) aspoň jeden „slovenský“ rok poistenia v období 1993 ‒\n2003, (iii) poberanie českého dôchodku, pričom súčet českého a slovenského je nižší, než by bol\nrýdzo slovenský dôchodok. NSS navrhol vysloviť za nesúladnú jednak (i) už zrušenú úpravu\nvyrovnávacieho príspevku účinného v rokoch 2016 ‒ 2020, ako aj (ii) úpravu umožňujúcu\ndovtedajším dôchodcom po roku 2020 žiadať nový vyrovnávací príplatok, avšak len na obdobie\nod roku 2020, teda normu zakazujúcu výplatu nového vyrovnávajúceho príplatku za obdobie 2016 ‒\n2020.\nIV.\nVyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky\n29. Národná rada súhlasila s upustením od verejného pojednávania. Vláda a Ministerstvo práce,\nsociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky sa zhodne vyjadrili, že väčší vplyv na výšku\ndôchodkov než skutočnosť, že jednotlivec spadá pod režim Zmluvy medzi Slovenskou republikou\na Českou republikou o sociálnom zabezpečení, má koncepcia dôchodkového systému, ktorá sa\nna Slovensku zmenila od roku 2004 smerom k vyššiemu zohľadneniu zásluhovosti. S prihliadnutím\nna dlhodobosť dôchodkového poistenia a s ňou súvisiacu dynamiku jeho vývoja nemožno nikomu,\nkto ešte nezískal dôchodkové práva, všeobecne a spoľahlivo zaručiť, akou mierou a podľa akých\npredpisov bude naplnené jeho ústavné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.\n\n8\n\nV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n30. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky\nvšetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné\nzmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,\nrod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo\nznevýhodňovať.\n31. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.\n32. Z ústavy, resp. z jej interpretácie ústavným súdom vyplýva, že zákonodarca má značný priestor\nna úpravu sociálnych práv vrátane starobných dôchodkov. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti opakovane uvádza, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody sú práva, ktorých\npodoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu\n(PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014, PL. ÚS 9/2018) a je pre ne podstatné, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1\nústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\n33. Ústavný súd však musí dodať, že na základe čl. 20 a čl. 39 ods. 2 ústavy je navyše osobitne,\nresp. zvýšene chránený systém starobného dôchodkového sporenia (II. pilier).\n34. NSS namieta, že v rokoch 2016 ‒ 2020 právna úprava požadujúca federálnych 25 rokov\nzamestnania plus jeden rok zo Slovenskej republiky ako podmienku nároku na vyrovnávací\npríplatok spôsobuje ústavne nesúladnú nerovnosť pri poskytovaní starobného dôchodku voči tým,\nktorí danú podmienku splnili. NSS zdôrazňuje, že niektorí občania vzhľadom na svoj vek nemohli\ntúto podmienku splniť v tom zmysle, že síce majú dostatok odpracovaných, resp. započítaných\nrokov, ale z týchto rokov nespadá ich dostatočné množstvo do federálneho obdobia.\n35. Ústavný súd aplikuje na posúdenie diskriminácie tradičný ústavnoprávny test (PL. ÚS 10/04 ‒\nzmena odpredaja štátnych bytov, PL. ÚS 13/09 ‒ zákon o sociálnych službách; k metodike porovnaj\ntiež návrhy generálneho advokáta Michala Bobeka prednesené 23. 3. 2017, vec C‑143/16\nAbercrombie & Fitch Italia Srl proti Antoninovi Bordonarovi) vyplývajúci z ústavného textu, teda\nnachádza odpovede na túto množinu otázok:\n(1) došlo k vyčleneniu porovnateľnej skupiny, a teda k zásahu do pozície jej členov, hlavne vo väzbe\nalebo v spojitosti so základnými právami a slobodami,\n(2) a to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu,\n(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine,\n(4) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia\n(verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah, prípadne\nneracionálny zásah?\n36. Pretože ide o nerovnosť vo vzťahu k čl. 39, ústavný súd musí vychádzať zo svojej judikatúry\nk týmto referenčným normám. V náleze sp. zn. PL. ÚS 16/06 ústavný súd rozhodol, že dočasná\nsuspenzácia valorizácie najvyšších dôchodkov z ekonomických dôvodov bola v nesúlade\ns citovanými referenčnými normami. Neskorší nález sp. zn. PL. ÚS 11/08 sa týkal zrušenia\npovinnej účasti poberateľov invalidných dôchodkov na starobnom dôchodkovom sporení.\nZákonodarca ponechal bez akéhokoľvek normatívneho „povšimnutia“ nadobudnuté nároky\n9\n\nzo starobného dôchodkového sporenia týchto osôb, čím porušil čl. 39 v spojení s čl. 12 ústavy.\nNapokon ústavný súd považoval za ústavne nesúladný rozdielny prístup k minimálnemu dôchodku\nmedzi sporiteľmi z II. a sporiteľmi z I. piliera (PL. ÚS 9/18). Z uvedených rozhodnutí možno\nodvodiť, že ústavný súd nepovažoval za príčinu nesúladnosti výlučne samotnú výšku dôchodku, ale\nkoncepčnejšie (PL. ÚS 16/06, PL. ÚS 9/18), resp. legislatívne otázky ich úpravy (PL. ÚS 11/08).\n37. Test princípu rovnosti (jeho bod 1) vyžaduje porovnateľnosť – overenie a vymedzenie\nporovnateľnosti (tertium comparationis), teda aby sa porovnávalo porovnateľné. V preskúmavanej\nveci je rozumným spoločným menovateľom práca, resp. dlhodobá práca vo federálnej ČSFR pre\nzamestnávateľa so sídlom v ČR k 31. 12. 1992.\n38. Dôchodcovia z obidvoch skupín boli v období 2016 ‒ 2020 poberateľmi starobného dôchodku\nz Českej republiky, pričom (i) len skupina s 25 rokmi získanými v ČSFR a jedným rokom\nv Slovenskej republike má titul na vyrovnávací príspevok, zatiaľ čo (ii) skupina s nižším počtom\ntakýchto rokov získaných vo federácii už takýto titul nemá. Ústavný súd tak konštatuje, že\nk zásahu, teda k vyčleneniu a príťaži v spojitosti s právom na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe došlo (bod 1 a 3 testu).\n39. Základné podozrivé kritériá odlišovania v čl. 12 ods. 2 ústavy sú charakteristikami, ktoré sú\nv podstate pre danú skupinu osôb dané a ktoré jednotlivec nevie ovplyvniť, prípadne sú súčasťou\nľudskej identity danej skupiny. Doby poistenia (zabezpečenia) takýmto typickým kritériom nie sú.\nIné postavenie (čl. 12 ods. 2 ústavy in fine) spočívajúce v dobe poistenia je teda bez ďalšieho\nslabým rozlišovacím kritériom (low scrutiny) a je ľahko justifikovateľné. Naopak, doba poistenia\nje rozumným a štandardným kritériom pre vznik nároku na dôchodok a rozumným dôvodom\nrozlišovania (to nevylučuje, že výrazne asymetrické nastavenie by teoreticky mohlo vzbudzovať\nústavnoprávne pochybnosti).\n40. Ústavný súd k bodu 2 a 4 testu princípu rovnosti uvádza, že právna konštrukcia 25\n„federálnych“ rokov plus jeden rok „post-federálny“ je rozumná, racionálna. Jej idea vychádza\nzo vzťahu medzi dobou zabezpečenia a vekom odchodu do dôchodku. Osoby, ktoré získali\npotrebnú dobu zabezpečenia (poistenia), sú v tzv. čakateľstve s tým, že na získanie plného nároku\nna starobný dôchodok už im stačí len dosiahnutie dôchodkového veku. Podľa § 21 ods. 1 a 2 zákona\nč. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného k 31. decembru 1992 (v čase zániku ČSFR)\nbolo totiž základnou podmienkou pre vznik nároku na starobný dôchodok získanie aspoň 25 rokov\nzamestnania (doba zabezpečenia, resp. poistenia). Len táto skupina osôb mohla nadobudnúť\nsilnejšie očakávanie, že vzhľadom na získanie tejto doby už za federácie môže mať (po dovŕšení\npríslušného dôchodkového veku podľa uvedeného ustanovenia) nárok na starobný dôchodok tak,\nakoby stále pokračovala federácia (v podstate týmto spôsobom bola vyhodnotená v medzirezortnom\npripomienkovom konaní pripomienka, že podmienka 25 rokov by mala byť vypustená a mal by sa\nnasledovať v bode 17 citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/203/2011 z 30. januára 2013\n– porovnaj materiál UV-8344/2015 na rokovanie vlády – www.rokovania.sk; k podmienke 25 rokov\nporovnaj tiež Sněmovní tisk 905/0 Poslanecká sněmovna, 6. volební období, 2010 ‒ 2013).\n41. Podmienka nadobudnutia aspoň jedného roka zabezpečenia už v Slovenskej republike vyjadruje\npríslušnosť k jednej z nástupníckych krajín. K jednoročnej dobe možno podporne uviesť, že už\nv minulosti podobné ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. dovoľovalo zohľadňovať\nnáhradné doby až potom, keď poistenec získal aspoň jeden rok zamestnania, teda aspoň\n10\n\njednoročným zamestnaním prejavil svoju participáciu na československom, resp. slovenskom\nsystéme dôchodkového zabezpečenia. Obdobný štandard je stanovený aj v úniovej koordinačnej\núprave, kde sa nemusia zohľadňovať pri výpočte pomerného dôchodku obdobia kratšie ako jeden\nrok [porovnaj čl. 57 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004\no koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia]. Uvedenú ročnú podmienku (porovnaj bod 26) tak\nmožno hodnotiť ako racionálnu pre ustálenie skutočnosti, že poistenec po zániku ČSFR pokračoval\nv poistení na Slovensku. Zároveň stanovenie lehoty na dosiahnutie doby poistenia jedného roka\n(od roku 1993) do konca roku 2003, teda do roku reformy dôchodkového systému, vytváralo\ndostatočný časový priestor pre „federálnych“ dôchodcov na jej získanie a rozumne podčiarkovalo\nskutočnosť, že ide o dôchodcov, ktorých čakateľstvo (teda 25 rokov zamestnania) bolo získané\npodľa zákona č. 100/1988 Zb. účinného práve do konca roka 2003.\n42. Navyše, právny poriadok jednoducho musí určovať určité presné časové, resp. číselné hranice\nnárokov, a medzi hranicami môžu z toho dôvodu vznikať subjektívne vnímateľné nespravodlivosti.\nNa tomto mieste možno spomenúť, že pojem diskriminácie vo všeobecnosti má pôvodne\nlingvisticky neutrálny, nie negatívny význam rozlišovania. Celý právny poriadok je v istom zmysle\nveľmi komplexným a neustálym odlišovaním. Stanovením akéhokoľvek pojmu, akejkoľvek osobnej\npríslušnosti sa tvoria skupiny subjektov s odlišnými právami a povinnosťami (Župančič, B. The\nOwlets of Minerva. Eleven international publishing, 2012, s. 353).\n43. Ústavný súd k bodom 2 a 4 testu dodáva, že vývoj, podstata a nastavenie predmetnej vyrovnacej\ndávky sú veľmi špecifické a v tomto zmysle ťažko s obdobným inštitútom porovnateľné.\nVyrovnávacia dávka typu 25 plus jeden rok, ako bolo uvedené, bola reakciou českej legislatívy\nna zložitý vzťah medzi rozhodnutím českého ústavného súdu a SDEÚ, a teda išlo pôvodne o otázku\nšpecificky českú (porovnaj bod 15). Slovenský zákonodarca sa touto dávkou v rámci vlastného\nvývoja dôchodkového zabezpečenia inšpiroval, čím sa dosiahla istá symetria týchto právnych úprav\nmedzi nástupníckymi štátmi. V tomto zmysle je podmienka 25 rokov plus jedného roka obhájiteľná,\na nie je vypäto svojvoľná. Okolnosť, že podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného v tu\nspornom období (2016 až 2020) bolo podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok získanie 15\nrokov (resp. do 31. decembra 2007 10 rokov) dôchodkového poistenia, nie je podstatná. Podstatou\nveci je tu totiž otázka vyrovnávania rozdielov, ktoré vznikli občanom v dôsledku udalosti nastalej\nk 31. decembru 1992, nie otázka priznania starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z.\n(porovnaj bod 27).\n44. Skutočnosť, že národná rada neskôr nárok rozšírila, je vecou diskrécie zákonodarcu, vecou\npolitiky sociálneho zabezpečenia, a teda nie vecou ústavnoprávnej povinnosti. Možno konštatovať,\nže zásah ‒ rozlíšenie je z hľadiska (i) cieľa právnej úpravy – vytvoriť symetrickú úpravu s Českou\nrepublikou, a (ii) nekvalifikovaného, resp. racionálneho dôvodu rozlišovania plne proporcionálne.\n45. Z týchto špecifických dôvodov vec nemožno posudzovať vo svetle citovanej judikatúry (bod\n36), kde ústavný súd konštatoval nesúlad s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.\n46. Ďalej je potrebné uviesť, že z ústavy nevyplýva všeobecné pravidlo, z ktorého vzišla idea\nvyrovnávacieho príspevku, a to skutočnosť, že rozdelenie federácie nemôže byť nikomu na ujmu.\nZmena štruktúry štátov, vznik nových štátov, nevyhnutne ovplyvňuje aj pozície obyvateľov\nnástupníckych štátov.\n\n11\n\n47. Ústavný súd z predmetných predpisov nezistil, že by samotný starobný dôchodok federálnych\ndôchodcov ako taký, teda dôchodok bez priameho porovnania s inými federálnymi dôchodcami, bol\nv danom období taký nízky, že by to signalizovalo extrémnu disproporcionalitu, resp. zásah do\nsamotného jadra práva na primerané zabezpečenie v starobe (porovnaj Antoš, M. Judikatura\nÚstavního soudu k sociálním právům: Nikoliv nutně nejlepší, nejvhodnější, nejúčinnější či\nnejmoudřejší. In: Jurisprudence 6/2014, s. 3 a nasl.).\n48. Ústavný súd citlivo vníma, že výška dôchodku významne ovplyvňuje životný štýl dôchodcov,\no čom svedčí jeho judikatúra. Na druhej strane treba uviesť, že dôchodkové scenáre jednotlivých\nosôb sú natoľko rozmanité, že je v zásade nemožné prostredníctvom kritériá (ne)rovnosti výšky\ndôchodkov porovnávať rôzne kategórie dôchodcov. V tomto ústavný súd súhlasí s argumentáciou\nvlády (bod 29).\n49. V predmetnej veci je veľmi dôležitým podporným argumentom skutočnosť, že predmetom\nkonania je len obdobie 2016 ‒ 2020, pretože odvtedy má nárok na vyrovnací prostriedok ktokoľvek,\nkto pracoval pre českú entitu počas federácie. Slovenská úprava je v tomto, takpovediac, veľkorysá,\na to izolovane aj v porovnaní s českou úpravou.\n50. Možno uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci nejde o rozlišovanie\nna základe kvalifikovaného kritéria a že ide o osobitnú dávku so špecifickým právnym vývojom,\ns podporným argumentom, že sa právna úprava týka len obdobia rokov 2016 ‒ 2020, ústavný súd\nkonštatuje, že zásah je ústavne akceptovateľný a napadnutá úprava nie je v rozpore s čl. 39 ods. 1\nústavy a čl. 12 ústavy. Spôsob nastavenia vyrovnávacej dávky je vecou demokraticky zvoleného\nzákonodarcu. Napokon ústavný súd konštatuje, že nevyhovenie návrhu vo vzťahu k čl. 39 ods. 1\nústavy a čl. 12 ústavy v sebe zahŕňa aj nevyhovenie vo vzťahu k čl. 55 ods. 1 ústavy. Z týchto\ndôvodov návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. septembra 2024\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n12", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "európske právo", "diskriminácia-zákaz", "kontinuita právneho poriadku", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "medzinárodné právo-medzinárodný záväzok", "sociálna poisťovňa", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "Správny súdny poriadok", "test proporcionality"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6"}, {"guid": "ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-30", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "d1dbf460-6c48-4295-9234-8bbbb57c7c83:426e37d8-2623-4673-8a54-bb7987bdd2ea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017201379.1", "spisova_znacka": "7Sk/41/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/41/2019 z 23. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017201379.1"}, {"guid": "d7909617-a48e-420f-b3a8-82b334e6b20f:ac085e2b-f4f8-43d9-9150-f989276b28cb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4016201074.1", "spisova_znacka": "1Sk/3/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sk/3/2017 z 9. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4016201074.1"}, {"guid": "ada5af8a-a414-4644-ab58-41fade284ffe:b508dc93-a8f3-4621-8380-c1f9aad09032", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:4013200311.1", "spisova_znacka": "1So/66/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/66/2013 z 18. 1. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-01-18", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:4013200311.1"}, {"guid": "aa8f3600-3846-45a7-9c2c-38f1940e0ced:57f5dc93-bbc1-4fc3-9a94-f2f9c3d0f89d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1", "spisova_znacka": "9So/124/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/124/2013 z 24. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-24", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200434.1"}, {"guid": "ed84a59e-1f16-40b8-810d-a1d15c3b6815:c97eb9dd-6249-4fa4-bccb-884d8e1cf1e0", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4019200501.2", "spisova_znacka": "23Sa/88/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 23Sa/88/2019 z 14. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-06-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4019200501.2"}, {"guid": "56bd3f39-c82d-4e95-aa06-5ec88ec1f4e1:87a858b4-feb1-4e75-bf8c-83012adefe80", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4016201074.1", "spisova_znacka": "23Sa/131/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 23Sa/131/2016 z 5. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-02-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4016201074.1"}], "citovane_v": []}